Zbigniew Nienacki - 11 Pan Tragacik a Tajomstvo Nad Tajomstvami

Zbigniew

3

Zbigniew N i e n a c k i PAN SAMOCHODZIK I TAJEMNICA TAJEMNIC Text © 2006 by Helena Nowicka Translation © 2008 by Peter Čačko Cover design © 2008 by Viera Fabianová Slovak edition © 2008 by Ikar

SCAN AND OCR BY KPXX

ISBN 978-80-551-1709-6

Nienacki

Pár dní pred koncom školského roka prišiel ku mne Baśka. Na stole sme rozložili mapu Bieszczad a celé hodiny sme po nej vandrovali špičkou pera. Baśka práve končil druhú triedu gymnázia a nedávno sa stal vedúcim jednej varšavskej skautskej družiny. Jeho uči­ teľ zemepisu, nadšený turista, navrhol mu niekoľkotýždňo­ vú pešiu túru po kraji, ktorý si vyberie. Baśka sa rozhodol zobrať na výlet aj svoju družinu. Získal na to súhlas vedú­ ceho skupiny, a tak sa obrátil na mňa s otázkou, kam by sa mali vybrať. Bez rozmýšľania som odvetil: do Bieszczad. Mal som na to tajný dôvod. S Baskom - hádam ste si už domysleli, že je to chlapec, ale pekný ako dievčatko, preto mal aj dievčenské meno, ktoré mu ako prezývku vymysleli spolužiaci - prežil som niekoľko dobrodružstiev. Pri Mazúrskych jazerách sme bojovali s bandou Čierneho Franka, vo Fromborku sme rozlúštili záhadu plukovníka Königa... Dô­ veroval som mu a mohol som mu zveriť isté poslanie, kto­ ré nenarúšalo chlapcov prázdninový program. Na mape sme teda lozili po Bieszczadách. Baśka prechá­ dzal perom po horských pásmach, počínajúc od Chryszczatej a Wołosaňa cez Habkowce, Jasło, Rabiu Skalu, Czertež, Krzemeniec a Wielku Rawku. Bolo to putovanie cez takmer neobývaný kraj, nádherné lesy, divé ústrania plné zveri a horských bystrín s čistučkou vodou. Bola to trasa pre silných vytrvalcov, veď po tých hor­ ských stráňach a lesných húštinách treba niesť na chrbtoch stany, spacie vaky, poľnú kuchyňu a potravu. - A z Ustrzyk Górnych urobíme, pán Tomasz, - pokračo­ val Baśka vo svojom ťažkom pochode, - ešte výlet na Szero-

Zbigniew

Nienacki

5

ki Wierch, Tarnice, Halicz a cez Krzemieň sa vrátime na Bukowe Berdo. Lenže moje pero sa presúvalo po dolinách. - Radím vám najprv si prezrieť Lesko s okolím, - vykla­ dal som. - Potom Hoczew, Uherce, Ustianowu, Ustrzyki Dolne, Hoszów, Czarnu a Lutowiska. Potom sa znova vrátiť do Ustrzyk Dolných a vybrať sa na Liskowate, potom vyššie až na Kužminu a na Tarnavu Woloskú, odtiaľ cez Góry Sto­ ne sa možno dostať do Sanoka, kde je pekné regionálne múzeum. Baśka sa začudoval. - A to má byť výlet do Bieszczad? Chcete, aby sme nešli po horách, ale cez dedinky a doliny, cez obývané kraje? Uva­ žovali sme o ťažkej a nebezpečnej výprave. Pokýval som hlavou a usmial som sa. - Tam na štítoch Chrzyszczatej či Wielkej Rawky, na Haliczi a Wielkej Semenowej, určite sa možno kochať pekný­ mi výhľadmi. Lenže ktovie, či vás nečakajú zaujímavejšie zážitky v dolinách, v podhorských dedinách? Baśka sa na mňa pozorne zahľadel. - Zdá sa mi, že už chápem. Vy ste predsa v tomto roku boli už dvakrát v Bieszczadách. Načo? Povedzte už konečne, čo máte na srdci. Naklonil som sa nad mapu. Vedľa krúžkom označenej malej dedinky neďaleko Zagórza urobil som perom jemný krížik. - Zakrátko tam pôjdem po tretí raz. Správu o sebe necháš pre mňa u Jana Sekundusa pri Zagórzi. Bol by som rád, ke­ by v tom liste bola istá informácia... A zasvätil som Bašku do veci, ktorá ma už dva mesiace jednostaj znepokojovala a držala v napätí.

PRVÁ

KAPITOLA

Marczak má zlú náladu • Banda pašerákov • Moja veľká porážka • Kto kupuje ikony? • Čudná historka so psíkom • Stretnutie s beštiou • Problémy s Protazom • Beštia má rada autá • Ako ísť na Protaza

Riaditeľ Marczak sa vrátil z Viedne vo veľmi zlej nálade. Pred jeho očami na aukcii v preslávenom salóne Paula Schuberta zase raz predali dve staré ikony. Marczak bol pre­ svedčený, že ich ktosi prepašoval z Poľska. Na riaditeľovu otázku, odkiaľ tie ikony sú, Paul Schubert chladne odvetil, že informácie tohto druhu môže dať iba viedenskej polícii. A tej treba poskytnúť dôkazy, že umelecké dielo, ktoré sa dostalo na aukciu, je ukradnuté. Také čosi - ako naznačil pán Schubert - ešte sa nikdy nestalo. Marczak takéto dôka­ zy poskytnúť nemohol, lebo nemal nijaké správy, že by ne­ jakému zberateľovi alebo múzeu v Poľsku ikony ulúpili. Na­ miesto toho však mal informácie, že od istého času, presnejšie asi pol roka, ktosi vykupuje ikony v poľských pre­ dajniach umeleckých diel. Potom sa tie isté ikony predáva­ li na aukciách v salóne Paula Schuberta. Inými slovami prepašovali ich cez hranice. Dopočuli sme sa, že ktosi sa moce po dedinách juhový­ chodnej časti rzeszowského kraja a od tamojších obyvate­ ľov skupuje staré ikony. V podstate to nie je činnosť, kto­ rú by zákon zakazoval, ale v súvislosti so správami o stúpajúcom predaji ikon na zahraničných aukciách to bolo podozrivé.

Zbigniew

Nienacki

7

V Poľsku každý smie predávať, kupovať a vlastniť ume­ lecké diela. Nesmú sa však bez povolenia vyvážať za hrani­ ce. A získať také povolenie nie je ľahké - vojna a okupácia ochudobnili Poľsko o množstvo cenných predmetov. Ďalšie ochudobňovanie krajiny vývozom umeleckých hodnôt by bolo najväčšou škodou a bolo by proti národnému záujmu. Preto ak sa nejaké staré umelecké dielo dostane z Poľska do inej krajiny, je isté, že bolo vyvezené nezákonne. Ale už rok sa v Schubertovom salóne, ktorý je známy pre­ dajom umeleckých diel, zjavovali staré ikony, ktoré pochá­ dzali z rzeszowského kraja. Staré ikony sa stali veľmi mód­ nym tovarom a predávali sa za vysoké ceny. V Oddelení múzeí a pamiatkovej starostlivosti sme nadobudli presved­ čenie, že v Poľsku začala pracovať banda, ktorá sa zaoberá pašovaním a priekupníctvom ikon. Oznámili sme to Hlav­ nému veliteľstvu polície a Ústrednému colnému úradu, ale zatiaľ to neprinieslo nijaké výsledky. Banda naďalej tajne pracuje a darí sa jej - presvedčil sa o tom aj riaditeľ Marczak počas svojho pobytu vo Viedni. Niet sa čo čudovať, že sa do Poľska vrátil namosúrený. Hneď ma pozval do svojej pracovne. - Aké výsledky prinieslo pátranie po priekupníkoch a pašerákoch ikon? - spýtal sa ma po krátkom zvítaní. - Nijaké, - odvetil som úprimne, priznávajúc porážku. Nie, to nebola porážka, to bol celkový krach. Pracoval som v Oddelení múzeí a pamiatkovej starostlivosti Minis­ terstva kultúry a umenia ako referent pre špeciálne záleži­ tosti, teda čosi ako detektív. K mojim povinnostiam patril dozor nad činnosťou obchodníkov so starožitnosťami všet­ kého druhu, dohľad nad tým, aby sa nejaké cenné umelec­ ké dielo nevyviezlo za hranice. Zaoberal som sa aj objavo­ vaním múzejných zbierok a umeleckých predmetov, ktoré sa za vojny stratili. Mohol som sa pochváliť, že som našiel cenné kolekcie umeleckých diel, ktoré boli považované za

beznádejne stratené, rozlúštil som zopár historických zá­ had, ktoré ma doviedli k objavom pokladov národnej kul­ túry. Lenže teraz som už dva mesiace prešľapoval na mies­ te a márne som sa usiloval dostať sa na stopu pašerákom. Táto vec ma trápila vo dne v noci. Prešiel som stovky kilo­ metrov, aby som sa dostal na stopu tajnej bande. Ale všet­ ko márne. - Nemáte nijaké výsledky? - čudoval sa riaditeľ Marczak. - Čo sa stalo, pán Tomasz? - Žiaľ, musím sa priznať k neúspechu, - bezradne som mykol plecami. - Táto záležitosť presahuje moje možnosti... Riaditeľ Marczak až očervenel od pobúrenia. - Tak vy sa domnievate, že sa jej máme vzdať? Veď vám neprikazujem, aby ste zatkli pašerákov, na to je polícia. Ale hádam je v našich možnostiach dozvedieť sa, kto v starožitníctvach a po dedinách v okolí Rzeszowa vykupuje staré ikony. A polícia potom podľa nitiek nájde klbko a banda poputuje za mreže. Zhlboka som si vzdychol. - Ako viete, pán riaditeľ, kupujúci v obchodoch so staro­ žitnosťami sa nemusia legitimovať. A napriek dvojnásob­ nému pobytu v rzeszowskom kraji nepodarilo sa mi, žiaľ, naďabiť na stopu osoby, ktorá po dedinách skupovala staré ikony. V každom prípade je to človek, ktorý pozná tamojšie pomery a je dokonale informovaný o tom, kto vlastní neja­ kú starú ikonu. Ľudia, ktorí ich predali, nechválili sa tým. Napriek tomu som sa od dvoch z nich dozvedel, že kupujú­ cim bol akýsi mládenec na motocykli. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi ho nájsť. - Boli ste tam už dva razy, pôjdete aj tretí raz. A to ešte dnes. Musíme nájsť toho mládenca a zaraziť činnosť paše­ rákov! - Áno, pán riaditeľ, - roztržito som sa poškrabal po hla­ ve. - Ibaže... dnes musím vybaviť záležitosť so psom...

Zbigniew N i e n ac ki

9

- So psom? Vy azda žartujete? Ihneď sa treba pustiť do akcie proti pašerákom. - Poslal som v tejto veci listy známym znalcom v hlav­ ných mestách okolitých krajín, - oznámil som. - Možno sa stretli s činnosťou bandy a podajú nám nejaké informácie. Pokiaľ ide o psa... - Vy zasa o psovi? - hneval sa Marczak. - Čo má s na­ šou záležitosťou spoločné akýsi pes? Na vyhľadanie stopy pašerákov vám dávam... - zamyslel sa, - no, povedzme mesiac. - Áno, pán riaditeľ, - poslušne som prikývol. - Ale do Bieszczad sa môžem vybrať až zajtra. Lebo... ten pes, pán riaditeľ... Nedal mi dokončiť. - Choďte teda zajtra, keď už dnes nemôžete. O nija­ kom psovi však už nechcem nič počuť. Nie sme v spolku kynológov, ale na Oddelení múzeí a pamiatkovej starost­ livosti. Vyšiel som z riaditeľovej pracovne a na chodbe som sa roztržito škrabal na hlave. Jednostaj ma trápila myšlienka na psa. Včera mi totiž zatelefonoval jeden známy lekár a popro­ sil ma, aby som si od neho vzal psíka. - Vieš, Tomasz, dostal som ho od svojho pacienta v ne­ mocnici, - vykladal mi do telefónu. - Ten pacient, nane­ šťastie, zomrel. Psíček je u mňa už mesiac. Je veľmi sym­ patický. Lenže ja zajtra cestujem na dlhší čas do Indie a psíka so sebou vziať nemôžem. Znova vypukla epidémia cholery a naša vláda sa rozhodla okamžite ta vyslať skupi­ nu lekárov, do ktorej zaradili aj mňa. Čo urobiť so psíkom? Spomenul som si na teba. Si osamelý, celkom ti bude vhod taký kamarát. Zájdi dnes ku mne, budem ti o ňom veľa rozprávať. Ak by si dnes nestihol, tak ti ho zajtra vy­ dá moja gazdiná. Jej ho nemôžem nechať, bola by to pri-

veľká starosť pre postaršiu ženu. Zober si psíka, Tomasz. Neoľutuješ. Presvedčil ma. Sľúbil som, že si po psíka prídem. Lenže toho dňa ma až do noci zdržali na ministerstve súrne veci. A na druhý deň, ako viete, pozval si ma do pra­ covne riaditeľ Marczak. Mohol som hneď vyraziť do Bieszczad, keď som mal ísť po psa? „Ako len vyzerá ten psík? Obľúbi si ma?" rozmýšľal som. „A vôbec, budeme mať dosť pohodlia v mojej garsónke v Starom Meste?" Mal som maličkú izbičku a mikroskopickú kuchyňu. V izbe stál gauč, písací stolík, dve kreslá a steny lemovali poličky s knihami. Nejaké miestečko pre psíka by sa, pri­ rodzene, našlo. „Jazvečík by mohol spať pod skriňou," myslel som si. „Alebo je to azda pudlík? Veru, bude to do­ zaista čierny pudlík." Skončili sa úradné hodiny, opustil som budovu minis­ terstva na Krakovskom Predmestí, nasadol som do svojho vehikla a šiel som do Bielan. Zastavil som pred veľkým činžiakom a zazvonil som pri dverách natretých na zeleno, so známym menom na štítku. Otvorila mi stará žena so šatkou na hlave. - Pán doktor nie je doma. Už odcestoval do sveta, - oz­ namovala dosť stroho. - Prišiel som po psíka, - vysvetlil som. Tvár sa jej rozjasnila. - Ó, chvalabohu! Stále by chcel chodiť na prechádzky, a ja mám reumu, sotva nohy ťahám. Pán doktor vravel, že prí­ dete. Nech sa páči, zoberte si ho. Voviedla ma do predsiene a pritom jednostaj frflala: - Nemám rada psov. A ešte takého, za žiadnu cenu by som ho nechcela. Zlostný je ako sto čertov. S týmito slovami odchýlila dvere do kuchyne. Zdôrazňu­ jem, trocha ich odchýlila, ale hneď som v škáre dverí zočil

Zbigniew

Nienacki

11

akúsi veľkú dlabu a o sekundu vtrhol do predsiene obrov­ ský oceľovosivý pes. Bol hádam deväťdesiat centimetrov vy­ soký, hlavu mal veľkú ako teľa a vztýčené uši. Bol dlhý, sot­ va by sa vpratal na zadné sedadlo môjho auta. Vrútil sa do predsiene a blížil sa ku mne tak prudko, že som ustúpil k stene a oprel som sa o ňu chrbtom. - Ideš preč! - skríkla naňho gazdiná a zahnala sa po ňom utierkou. Mal pred ňou rešpekt, lebo spustil uši a iba ma oňuchal. Pritom potichu vrčal. Nevyznám sa v psích rasách. Ale vôbec som nepochybo­ val, že až takého veľkého psa som nikdy v živote nevidel. - Pán doktor vravel o psíkovi, - poznamenal som zara­ zene. - Veď to je predsa psík, - odvetila gazdiná. - Prosím vás, to je pes, - rozhodne som nesúhlasil. - Azda si ho nechcete vziať? - znepokojila sa. - Veď ste to sľúbili pánu doktorovi. Čo si ja s ním počnem? Zľutujte sa. Pánu doktorovi ste sľúbili, že si toho psíka vezmete. - Psa, - zahundral som. Vtom si obrovské zviera, ktoré ma po celý čas sledovalo, náhle sadlo na zadok a otrčilo ku mne pravú dlabu. - Čo chce? - spýtal som sa. - Nechápete? Chce vás pozdraviť, - vysvetlila gazdiná. Bojazlivo som rukou chytil chlpatú dlabu a niekoľkokrát som ju potriasol, akoby som sa vítal s dobrým známym. - Ako sa volá? - Prot. Protaz. Hneď prinesiem náhubok, obojok a vôdzku, - a už sa náhlila do kuchyne. Iste sa domnievala, že si psa be­ riem, keď som sa s ním pozdravil a spýtal sa na jeho meno. Lenže ja som váhal. Desila ma myšlienka, že by som mal Prota držať vo svojom tesnom byte. Na druhej strane som však naozaj sľúbil doktorovi, že si psa vezmem. Ale doktor hovoril o psíkovi, a nie o obrovskej beštii...

Nechať však starú ženu s takým veľkým zvieraťom? Veď ho ani neudrží na vôdzke, ak sa mu pri prechádzke zachce vytrhnúť sa jej. Doniesla obojok, košík a remeň. Prot začal mávať chvos­ tom, lebo sa domnieval, že pôjde na prechádzku. Chvos­ tom, dlhým a hrubým ako jazdecký bič, hlučne búchal do steny. - Čo žerie? - Všetko. Všetko to, čo aj človek. Ale najlepšie bude dá­ vať mu žemle v mlieku, hovädzinu, varenú kašu, jaternice. Nasadila mu na papuľu drôtený košík a pripla na obojok krátky remeň. - Len či si na mňa zvykne? - mal som veľké obavy. - Prečo by si nezvykol. Iste je vycvičený. Má len dva roky. Na pána doktora si zvykol, tak aj vás si obľúbi. Je strašný, ale mojej utierky sa bojí, - tvrdila celkom radostne. S tým som bol ochotný súhlasiť. Čítal som v akejsi kni­ he, že v dávnych časoch na starých dvoroch, kde vždy cho­ vali mnoho strašných psov ochotných hneď každého roz­ trhať na kusy, mali tieto zvieratá veľký rešpekt pred kuchárkami. Zamávanie utierkou vyhnalo z kuchyne aj naj­ strašnejšieho zvera. Sotva som chytil remeň, pes potichu zavrčal. Iste sa do­ mnieval, že stará gazdiná s ním pôjde na prechádzku. A zra­ zu sa ukázalo, že si ho berie akýsi cudzí človek. - Poď sem, Prot, - povedal som rozkazovačným tónom, lebo som počul, že na psov treba ísť prísne. Človek musí zvieraťu nanútiť svoju vôľu. Gazdiná rýchlo otvorila dvere. - Pod, - ostro som zopakoval a potiahol som psa za remeň. Pohol sa po schodoch za mnou. Poslušne vykračoval. „Čo sa má stať, nech sa stane," pomyslel som si, keď som mu otváral dvere na aute.

Zbigniew

Nienacki

13

Prot pri pohľade na vehikel radostne zamával chvos­ tom a bez rozmýšľania sa bleskove usadil na zadnom se­ dadle. „Už ťa mám, bratku. Tým si ťa kúpim," potešil som sa. Od mnohých ľudí som počul, že väčšina psov zbožňuje cestu autom. Je to dosť čudné, ale skutočnosť je taká, že zo všetkých zvierat jedine psi si najrýchlejšie obľúbili pôvab jazdy mechanickými dopravnými prostriedkami. Poznám istého horára, ktorý má veľmi strašné psisko. To polodivé zviera sa nedá nalákať kúskom najchutnejšej klobásy, ale keď sa niekto zjaví s autom, pes iba čaká na vhodnú chvíľu, aby sa doň šmykol. A každý majiteľ auta ho môže odviezť z horárne preč, tak rád sa vozí. - Prot, Protík, Protazko, - prihováral som sa mu. - Neškareď sa na mňa, lebo v zásade som poriadny človek a mám rád zvieratá. U mňa ti bude dobre, hoci trocha tesno. Našťastie, často chodím do terénu a budeš ma sprevá­ dzať. Niekedy sa dostávam do dosť nebezpečných situácií, takže sa nebudeš môcť sťažovať na nedostatok zábavy. Som starý mládenec, a keďže aj ty si slobodný, zdá sa mi, že náj­ deme spoločnú reč. Tak som sa s ním rozprával, lebo v Knihe o San Michele som čítal, že zvieratám sa treba jemne a monotónne priho­ várať, vtedy sa stanú láskavými a získate si ich sympatie. Neviem, ako to bolo v prípade Axela Muntheho, ale pokiaľ šlo o Prota, tváril sa, že ma nepočuje. Dokonca ani najnežnejšie slová neurobili naňho nijaký dojem. Ani viečkom ne­ mihol, ani očami nepohol. Hľadel do okna - chladný, po­ výšený, ľahostajný, nepriateľský. Odmlčal som sa, lebo som mal pocit, že som preňho vzduch, prach, nepatrná vecička nehodna ani najmenšej pozornosti. Bol som presvedčený, že mi nevenoval ani jedinú myš­ lienku, pokiaľ - pravdaže - pes myslí, čo nie je celkom do-

kázané. Ja som však rozmýšľal. Predovšetkým o hlbokej pravdivosti príslovia: „Nemala baba starosti, tak si kúpila prasa." Rozhodol som sa, že Protovi pripravím ležovisko vo svo­ jej malej predizbe. Kúpil som kúsok penovej gumy a lacnú deku, potom som auto zastavil pri lahôdkarstve, vystúpil som a postavil som sa do radu na jaternice. Keď som sa po polhodine vrátil k autu, Prot sedel na prednom sedadle. Te­ da na mojom mieste a dlaby mal na volante. - Buď taký dobrý a prejdi na druhé sedadlo, ustúp mi z môjho miesta, - ozval som sa veľmi slušne. - Hádam ne­ máš v úmysle viesť auto? Ani nemrkol. Jednostaj držal dlaby na volante, a dokon­ ca ním aj trocha pohol, ako deti, keď sa hrajú na šoféra. - Prot, Protík, - povedal som prosebne. - Pozri, kúpil som ti chutnú jaterničku. Odtiahol som trocha papier, aby sa vlastnými očami aj vlastným ňufákom presvedčil, aká lahôdka ho čaká. Ale on ani ušami nepohol. Ani na mňa nepozrel, len cez predné sklo pozoroval ľudí, ktorí prechádzali po ulici. - Chod ďalej, - povedal som trocha zlostnejšie a usiloval som sa odtisnúť ho na vedľajšie sedadlo. Zavrčal. Mal náhubok, ale napriek tomu som sa trocha zľakol. „Čo len teraz urobím?" horúčkovite som uvažoval. Prichádzali mi na um najrôznejšie nápady. Zavolať po­ licajta a požiadať ho, aby dotieravca vyhodil z auta. Mož­ no pohľad na uniformu urobí na Prota dojem. Ale čo ak policajt povie: „Je to váš pes, starajte sa oňho a mňa ne­ otravujte!" - Prot, Protík, - nasadil som prosebný výraz tváre, aj hlas mi znel prosíkavo. Ani nemrkol, beštia. Vyzeralo to, akoby naozaj chcel šo­ férovať vehikel.

Zbigniew

Nienacki

15

Z lahôdkarstva vyšiel riaditeľ Marczak. V ruke niesol dosť veľký balík, vidieť, že urobil väčší nákup. Čupol som si za auto, aby ma nezbadal, ale charakte­ ristická silueta môjho vehikla hneď upútala jeho pozor­ nosť. - Á, to ste vy! - natešene zvolal z chodníka. - Veľmi sa te­ ším, že som vás stretol. Taxíkov je ako šafranu a ja mám ťaž­ ký nákup. Zveziete ma domov? Neviem, či sú takí podriadení, čo svojho šéfa odmietnu zaviezť domov, keď má ťažký balík. - Veľmi rád, - prisvedčil som. - Ibaže... pes... - Čo zasa pes? - čudoval sa Marczak. - Kristepane, či vás už nikdy neprejde ten psí stihomam? Vtom zazrel Prota na prednom sedadle auta. Odkašlal si a spýtal sa: - Čo je to? - Psíček, pán riaditeľ. Dostal som ho ako dar od jedného lekára. Spomínal som vám to dnes ráno... - Neviem, načo je vám pes. Ale mne neprekáža. Zveziete ma, všakže? - Obávam sa, že to nebude možné, - jachtal som, prestupujúc z nohy na nohu. - A prečo? - Práve ho prosím, aby mi uvoľnil predné sedadlo a do­ volil sadnúť si za volant. - Neposlúcha? - Vrčí. - Čudné, - konštatoval Marczak. - Hádam nemáte správ­ ny prístup k zvieratám. Treba na ne ísť ostro, musia po­ slúchať. Po týchto slovách riaditeľ Marczak rozhodným krokom pristúpil k autu a zvolal na Prota: - No, hybaj preč! Poďme odtiaľto, psíček. Mali ste počuť ten strašný štekot, ktorý sa ozval z Protov-

ho hrdla. Myslel som, že pes sa na Marczaka vrhne. Ešte šťastie, že mal náhubok. - Je to zúrivá beštia! - zahundral riaditeľ, keď odskakoval od auta. - Radšej počkám na taxík. - Pán riaditeľ, nenechávajte ma v tejto situácii. - A čo vám ja pomôžem? - Čo keby ste ešte raz skúsili presvedčiť ho, aby mi dovo­ lil sadnúť si za volant. Toľko pracovníkov v našom oddele­ ní vás poslúcha, a obyčajný pes by nemal? Riaditeľovi moje slová navidomoči zalichotili. - Tak teda skúsim. Ako sa volá? - Prot, pán riaditeľ. Zdrobnenina od Protaza. - Aha, chápem. No, skúsim. Podišiel k otvoreným dverám vehikla a prísne povedal: - Chod na zadné sedadlo, Prot! Už aj na zadné sedadlo! Pes sa ani nepohol. - Neposlúcha vás, - ozval som sa. - Vidím aj sám, že ma neposlúcha, - odvrkol riaditeľ s pocitom, že jeho autorita je naštrbená. - Toho psa zle vy­ chovali. Predsa len pôjdem hľadať taxík. A vám radím, aby ste urobili to isté. Pôjdete taxíkom domov a vrátite sa o pár hodín. Pes trocha vyhladne a skôr ustúpi. Do videnia! A odišiel. - Prot, Protazko, - šepol som prosebne. Beštia ani okom nemihla. Tak by som tam bol stál hádam až do súdneho dňa - ale­ bo podľa riaditeľovej rady by som bol šiel hľadať taxík, ke­ by som si zrazu nebol spomenul, čo mi povedala doktorova gazdiná. Že Prot je vycvičený. - Prot! - skríkol som rozkazovačne. - K nohe! Bráň pána! Pes v okamihu vyskočil z vehikla a postavil sa mi k nohe. Zúrivo sa rozhliadol okolo seba a hľadal protivníka. Rýchlo som naskočil na svoje miesto za volantom. Otvo­ ril som zadné dvere auta.

Zbigniew

Nienacki

17

- Prot! Na miesto! - zvolal som, ukazujúc na zadné se­ dadlo. Bleskove poslúchol a usadil sa vzadu. Naštartoval som. Potom som prudko vyrazil k Starému Mestu. Keď som pre­ chádzal ulicou, zdalo sa mi, že v kope ľudí, ktorí na stano­ višti čakali na taxík, zazrel som riaditeľa Marczaka. Alebo to bol azda iba prelud? Auto som odstavil do garáže. Rázne som povedal Protovi: - Ideme! Marš! V byte som mu sňal náhubok. Chcel som ho pohladkať, ale nemal som odvahu. „Beštia," pomyslel som si, „je schopný ma pohrýzť." Nakŕmil som psa jaternicou, ktorú som kúpil v meste. Dosýta sa najedol a potom - napriek tomu, že som mu uká­ zal na koberček pri skrini - vyskočil na môj gauč a natiahol sa na ňom, aký bol dlhý. Hlboko som si vzdychol, lebo som sa neodvážil vyhnať ho stade.

DRUHÁ

KAPITOLA

List z Prahy • Pravá, či falošná stopa • Krádež v Sekundusovom domčeku • Ako spoznať haličskú ikonu • Čo cíti majiteľ psa • Prvý úžitok z Prota • Informácia o bojových psoch • „Tak ti treba" • Boj o vedenie vo svorke • Zaujme Protaz moje miesto? • Hľadanie pašerákov

Nazrel som do schránky a našiel som v nej list z Prahy. Písal mi pán Jaroslav Dohnal, znalec pražských obchodov s umeleckými predmetmi. Milý pán Tomasz! V odpovedi na Vašu otázku vo veci Vami spomínaných starých ikon si Vás dovoľujem poinformovať, že tu v Prahe nevieme nič o nejakej bande priekupníkov ikon. V našich obchodoch s umeleckými predmetmi sa len zriedka zjavu­ jú veci podobného druhu. Ale predsa len v poslednom ča­ se, presnejšie pred štyrmi dňami ma v obchode na Václavskom námestí požiadali, aby som odhadol cenu ikony, ktorú sem dali na komisionálny predaj. Bola to ikona ha­ ličskej školy, na predaj ju doniesol akýsi Zdeněk Bláha. Ne­ viem, či Vás táto záležitosť bude zaujímať, ale podľa Vašej prosby oznamujem Vám všetko, čo má akýkoľvek vzťah k ikonám haličskej školy. Ak sa na základe môjho listu roz­ hodnete pricestovať do Prahy, bude mi potešením prijať Vás vo svojom dome ako hosťa. Tým skôr, že mám pre Vás jednu záhadu a viem, že podobné veci máte rád. Srdečne Vás pozdravuje Jaroslav Dohnal

Zbigniew

Nienacki

19

Odložil som list a hlboko som sa zamyslel. Má informácia, ktorú mi poslal pán Dohnal, niečo spo­ ločné s našou bandou pašerákov? Ikona haličskej školy sa mohla do Prahy dostať pred mnohými rokmi, počas sťahovania, a len teraz sa niekto rozhodol ju predať. Lenže rovnako som túto skutočnosť mohol posúdiť ako súčasť činnosti pašerákov, pretože ces­ ta z Poľska do Viedne vedie cez Československo. Ale prečo by pašeráci predávali pašovanú ikonu v Prahe, keď vo Viedni by za ňu dostali nepochybne vyššiu sumu, a to v „tvrdej valute"? „Cestovať do Prahy, alebo sa znova pobrať do Rzeszowa?" uvažoval som dlho. Signál z Prahy mi neznel priveľmi zvučne, nezvonil mi na poplach. Ale okolo Rzeszowa som už sliedil dva razy, a napriek adresám ľudí, ktorí predali ikony, nenatrafil som na nijakú konkrétnu stopu. Mám teda ísť ešte raz, aj keď sa mi to zdá zbytočné? Lenže tie cesty neboli zasa až také celkom bezvýsledné. Neprišiel som síce na stopu bande, ale predsa len sa mi po­ darilo urobiť niečo pre zabezpečenie kultúrnych pamiatok, práve ikon haličskej školy. Obrovské a nesmierne cenné zbierky týchto ikon majú múzeá v Laňcuci, Rzeszowe aj v Sanoku. Bohatú a zaují­ mavú zbierku ikon mal aj súkromný zberateľ Jan Sekundus, ktorý býval v malej dedinke pri Zagórzi, neďaleko Leska. Pri predchádzajúcich návštevách v tomto kraji som Sekundusa navštívil a presviedčal ho, aby aspoň najcennejšie exempláre svojej zbierky dal do depozitu niektorého štát­ neho múzea. Ale starček bol veľmi zaťatý. Ako bývalý učiteľ spod Bieszczad celý život zbieral staré ikony a bol k nim veľ­ mi pripútaný. Keď v Bieszczadach zúrila vojna, s nasadením zdravia, dokonca aj života zachraňoval ikony z horiacich

bieszczadských kostolíkov, kupoval ich od miestnych oby­ vateľov. Podarilo sa mu zhromaždiť naozaj nádhernú zbier­ ku, ktorú držal vo svojom domčeku na okraji dediny. Dom­ ček nebol zabezpečený proti krádeži, starček v ňom býval sám, čo zlodejov mohlo zlákať a spôsobiť nenapraviteľné škody. Pred rokom k takému vlámaniu naozaj došlo. Na­ šťastie zlodej odniesol iba exemplár veľmi vzácnej knihy Davida Katza o čarodejných vlastnostiach drahokamov. Da­ vid Katz, preslávený černokňažník a kabalista, pochádzal z Leska, tu zomrel a tu bol aj pochovaný. Pán Sekundus sa mohol pýšiť tým, že vlastnil takú unikátnu knižku, ale, ako som už spomenul, ukradli mu ju. Kto to urobil? Prečo? Zhodli sme sa na tom, že to spáchal akýsi bláznivý zbe­ rateľ vzácnych tlačí, veď nezmizlo nič iné a v Sekundusovom domčeku boli oveľa drahocennejšie veci, ako naprík­ lad ikony zo šestnásteho storočia. Vlámanie a krádež sa uskutočnili krátko po tom, čo sa v tlači zjavila reportáž o malom múzeu Jana Sekundusa. Reportér podrobne opi­ soval zaujímavú zbierku a vymenoval všetky vzácnosti, kto­ ré vlastnil starý učiteľ. Zlodej sa dozaista z tejto reportáže dozvedel, že Sekundus má Katzovo dielo, a vlámal sa do malého domčeka. Lenže práve toto mi pomohlo pri presviedčaní Sekundu­ sa, aby aspoň najcennejšie exponáty zveril do depozitu štát­ neho múzea. Počas môjho druhého pobytu v Bieszczadach Sekundus sľúbil, že v budúcom roku urobí tak, ako mu ra­ dím. A hoci sa mi nepodarilo dostať sa bande na stopu, predsa len, ako vravím, neboli moje cesty celkom bez­ výsledné. Napriek tomu najdôležitejšou vecou bolo záhadné pašo­ vanie. A ja, žiaľ, som nebol ani o krok bližšie k jeho rozlúš­ teniu. No a práve teraz prišiel list z Prahy...

Zbigniew

Nienacki

21

Na tomto mieste treba čitateľovi čosi vysvetliť. Na svete sú známe ikony rôzneho druhu. Skutočnosť, že ktosi kdesi predal alebo kúpil nejakú starú ikonu, nemusí, prirodzene, vzbudzovať podozrenie. Ale - ako som už spomenul - išlo o ikonu z haličskej školy, ku ktorej patrí maľba tohto druhu na území Poľska. Maliarstvo bolo umeleckým výrazom kul­ túry ľudí pravoslávneho a gréckokatolíckeho vyznania, kto­ rí žili na juhovýchodnom území Poľska, a rozvinulo sa po­ merne neskoro, až v štrnástom a neskorších storočiach. Pravdaže, okruh pôsobnosti tejto školy sa nekryje s hrani­ cami dnešnej republiky - svojím vplyvom zasahuje aj Za­ karpatskú Ukrajinu, na západ siaha až po rieku Muszynu. Hlavnými strediskami iste boli Ľvov a Przemyšl, ale je zná­ me, že dielne, kde sa rodili ikony, boli aj v Jaworowe a Poczajewe, maliari ikon pracovali v Samborze, Ležajsku a v Nowom Sączi. Kvôli pravde treba povedať, že do rúk aké­ hosi Zdenka Bláhu a do obchodu na Václavskom námestí sa ikona haličskej školy mohla dostať z rôznych miest, v najrôznejšom čase a najrôznejšími cestami. Ako spoznať ikonu haličskej školy, ako ju rozoznať od iných a či sú haličské ikony veľmi rozmanité? Treba po­ vedať, že haličská škola mala svoj individuálny charakter. Rozlišujúcim znakom je konkrétne zachytenie témy v du­ chu naivného realizmu, príklon k rozprávkovej fantasti­ ke, priehľadná, monumentálna kompozícia, silný šťavna­ tý kolorit, najčastejšie udržiavaný v jednej farebnej škále. Bezvýznamným nie je ani fakt, že tento štýl umenia pre cerkvy, teda kostoly východného obradu, rodil sa v styku s umením katolíckej cirkvi, čo sa zvlášť výrazne prejavuje na ikonách z obdobia renesancie. Nachádzame v nich ty­ pické renesančné detaily a hĺbku perspektívy, čo ikony z iných oblastí nemajú. Jedným slovom, takú ikonu dob­ rý historik umenia a odborník rozpozná spomedzi mno­ hých iných. Ak mi teda pán Dohnal napísal, že oceňoval

„haličskú" ikonu v obchode na Václavskom námestí, bolo možné mu dôverovať. Hádam predsa len bolo treba vypátrať, ako sa tá ikona ocitla v Prahe presne v tom čase, keď sa v nás rodilo podo­ zrenie, že práve cez Československo sa pašujú ikony z Poľ­ ska do Viedne. „Nech o tom rozhodne riaditeľ Marczak," ukončil som svoje úvahy. Protaz ešte stále vylihoval na gauči. „Ako ho odtiaľ do­ stať?" rozmýšľal som chvíľu. Potom som vzal do ruky vôdzku a zapískal som na psa. Ihneď zoskočil z gauča a tešil sa na prechádzku. Vyviedol som ho na ulicu a vykročili sme smerom k Visle. Išiel som zamyslený, jednostaj som mal hlavu plnú do­ mnienok, ktoré vo mne vyvolal list od pána Dohnala, a pre­ to mi azda spočiatku ušlo, že pri pohľade na nás sa niekto­ rí okoloidúci správali dosť čudne. Predovšetkým akosi veľmi ochotne ustupovali z cesty, podaktorí z úzkeho chodníka schádzali na vozovku. Panie, ktoré sa prechádzali s pekinčanmi a jazvečíkmi, rýchlo brali na ruky svojich miláčikov, a hlučná skupina nedban­ livo oblečených mužov okolo búdky s pivom, ktorá zvyčaj­ ne zatarasovala chodník, veľmi úctivo sa predo mnou ro­ zostúpila. Pochopiteľne, príčinou toho som nebol ja, ale popri mojom boku vykračujúci obrovský oceľovosivý pes. No čo­ že, na uliciach miest nestretávame často psov veľkých ako teľce, s obrovskou papuľou a dohora trčiacimi ušami, kto­ ré vzbudzujú dojem, že zviera je okamžite pripravené do boja. Beda tomu, na koho by sa vrhlo, lebo náraz jeho mo­ hutného tela by prevrátil aj dospelého muža. Jediný úder mohutnej dlaby zrazil by na chodník každého pekinčana či jazvečíka.

Zbigniew

Nienacki

23

V tom obrovskom tele však nebolo vidieť ani náznak ťarbavosti. Protaz kráčal graciózne a ľahko ako baletka na scé­ ne, robil drobné, pružné kroky, aby ma nepredbiehal ani za mnou nezaostával. „Je pekný," pomyslel som si. Ešte jedna preňho priaznivá myšlienka mi zišla na um. Bol teplý podvečer a ja som si vyšiel na prechádzku. Keby som nemusel vyviesť Prota, sedel by som teraz, ako zvyčaj­ ne o tomto čase, vo svojom byte, zhrbený nad nejakými knižkami alebo papiermi dlho do noci, a ani by som neve­ del, aký je pekný júnový večer pri Visle vo Varšave. Zakrátko som si uvedomil ešte rad iných vecí a zrazu som zistil, že ten, kto má psa, je akoby celkom iným člo­ vekom. Koľko psov je vo Varšave? Nikdy som o tom neuvažoval, psy ma vôbec nezaujímali. Ale teraz, keď som viedol na re­ mienku Prota, všimol som si, že je ich veľmi veľa, a to vše­ lijakých, malých aj veľkých, pekných aj škaredých. Nie, asi všetky boli pekné, dokonca aj tie smiešne chlpáče, ktoré po­ biehajú po nábreží Visly. Tmolili sa po trávnikoch na ná­ mestiach, motali sa pri brehu rieky, statočne vykračovali za svojimi pánmi. Pudlíky, ovčiaky, pekinčany, jazvečíky - ako som zistil, vlastne sa nevyznám v rasách. Nemal som ani potuchy, k akej rase patrí obor, ktorého som viedol. V Starom Meste bývam už niekoľko rokov. Doteraz som nepoznal osobne nikoho ani zo schodišťa, kde som býval. A tu zrazu vysoký štíhly pán z poschodia nado mnou ma milo pozdravil a pochvalne vyhlásil: - Máte pekného psa. Ako sa volá? - Prot, - odpovedal som. Môj sused mal pudla. Takto sme sa dali do reči, hoci do­ teraz sme sa poznali iba z videnia. Ukazuje sa, že človek je človeku bližší, ak obaja majú psa. O niekoľko minút neskôr som uvidel veľmi peknú dámu zo susedného schodišťa prechádzať sa s jazvečíkom. Koľko

ráz som sníval o tom, že sa s ňou raz zoznámim. Ale ako som to mal urobiť? Zastaviť ju na ulici? To nie je možné. Často som okolo nej prechádzal bez slova a zdravil som ju iba smutným pohľadom. A teraz? Ona šla s jazvečíkom a ja som viedol Prota. - Prepáčte, pani, - prihovoril som sa jej, - aj vy kŕmite svojho psa jatemicami? - Nie, najčastejšie mu kupujem pľúcka, - ochotne odve­ tila pekná dáma, lebo v tom nie je nič nezdvorilé, ak maji­ teľ psa osloví na prechádzke majiteľku iného psa. Lenže tá pekná dáma mala hrubý, chrapľavý mužský hlas. A jej čaro bleskovo zmizlo. Už sa mi nevidela ani pek­ ná, ani zaujímavá. Teda ďalší úžitok zo psa - človek sa zba­ vuje ilúzií. Z prechádzky som sa vrátil po dvoch hodinách. Prot zno­ va vyskočil na gauč a natiahol sa na ňom, aký bol dlhý. - Zlez! - rozkázal som mu. Ale iba zavrčal a vyceril zuby. „Pohryzie ma, beštia," pomyslel som si. A podľa receptu z knihy Axela Muntheho začal som sa Protovi prihovárať jemným, monotónnym hlasom a prosil som ho, aby zliezol z gauča a uvoľnil mi na ňom miesto. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Azda Axel Munthe mal do či­ nenia s inými psami? Alebo môj pes bol akousi výnimkou? Nechal som to tak. Pripravil som si večeru a potom som si s knižkou sadol do kresla. Zotmelo sa, chcelo sa mi spať. Lenže na mojom gauči le­ žal veľký pes a vôbec nemal v úmysle, aby ma naň pustil. „Hádam nechce, aby som ja spal na jeho mieste," uvažoval som smutne. Začal som hľadať pomoc v knihách. Vo svojej knižnici som mal niekoľko titulov o psoch. Nastala už noc, vo väčši­ ne bytov v Starom Meste pozhasínali svetlá, a ja som jednostaj listoval psie múdrosti. Čím viac som prehlboval svo-

Zbigniew

Nienacki

25

je kynologické vedomosti, tým väčšmi sa ma zmocňoval ne­ pokoj. Najprv som si prezrel fotografie predstaviteľov rôznych psích plemien. Až sa mi vlasy zježili. V knihe som uvidel fotografiu psa, ktorý sa na nerozoz­ nanie podobal môjmu Protovi. Pod obrázkom bol nápis: Doga nemecká. O niečo ďalej som našiel informácie, že do­ ga nemecká patrí do skupiny takzvaných bojových psov. Je najväčším psom európskeho kontinentu, dokonca aj mastif je nižšej postavy, iba telo má silnejšie vyvinuté. Ale mastifov je veľmi málo. Doga nemecká dorastá do výšky osemdesiat aj viac centimetrov, má hmotnosť najmenej päťdesiat kíl. Kedy­ si dogy strážili karavány, vojenské tábory, zápasili s divý­ mi zvieratami v arénach, lovili veľké zvieratá, ako sú tury a zubry. Dogy bývajú čierne, pruhované, žlté, fľakaté (čier­ ne fľaky na bielom podklade), ako aj modré, teda oceľovobelasé. Práve takú farbu mal môj Prot. Bol nádherným predsta­ viteľom modrej dogy, lebo mal iba niekoľko bielych fliači­ kov, jeden na hrudi, druhý na vnútornej strane nohy, hneď nad šľapou. „Dogy," vyčítal som v knižke, „sú strašnými bojovými psami, nehlučnými spoločníkmi a vynikajúcimi ochranca­ mi človeka. Často sa medzi nimi nájdu aj veľmi agresívne typy, preto ich výcvik vyžaduje veľkú trpezlivosť a vedo­ mosti o psychike bojového psa. Iba schopný cvičiteľ môže dosiahnuť dobré výsledky. Výcvik dôg neodporúčame ama­ térom." A čo ja? Som schopný cvičiteľ? Viem vôbec niečo o psy­ chike bojových psov? Veď som v živote nemal nijakého psa. Listoval som v knihe ďalej, aby som pochopil psychiku bojového psa, lebo bez toho - ako tvrdili znalci - nebudem môcť dobre nažívať s dogou.

Dočítal som sa toto: „Psy sú zvieratá, ktoré vždy žili vo svorkách na čele s naj­ silnejším, takzvaným vodcom svorky. Úlohu vodcu môže prevziať človek za podmienky, že si vie psa podriadiť. Vzťa­ huje sa to predovšetkým na veľkých bojových a obranných psov. Boj o vedenie medzi človekom a veľkým bojovým psom môže dostať nebezpečný charakter. Ak sa človeku ne­ podarí podriadiť si psa, veľký bojový pes bude bojovať, aby si podriadil človeka." „Tak ti treba!" pomyslel som si zarazený. Stalo sa to najhoršie, čo sa mohlo stať. Prot ležal na mo­ jom gauči a ja som mal - podľa neho - spať na deke pri skrini. - Zlez! - povedal som prísne a blížil som sa ku gauču. Zavrčal a vyceril zuby. Papuľu mal obrovskú, veľké zuby v nej trčali ako klaviatúra na pianíne. Mykol som plecami a odstúpil som od gauča. Vybral som zo skrine teplú deku a uložil som sa v kresle. „Zajtra sa vrátiš do doktorovho domu," pomyslel som si pomstychtivo. Nesprevádzal som karavánu so vzácnym to­ varom, nemal som v úmysle poľovať na veľké zvieratá ani vystupovať v cirkusovej aréne. Ani najmenej sa mi nechce­ lo mrhať energiu na boj o vedenie vo vlastnom byte. Žiaľ, lekárov byt som na druhý deň našiel zamknutý. Bú­ chal som tak dlho a vytrvalo, až sa napokon otvorili dvere susedného bytu a z nich vyzrela akási žena v natáčkach. - Hľadáte pána doktora? - spýtala sa. - Odcestoval do cu­ dziny. - A jeho gazdiná? - Tiež odcestovala. Včera večer. K príbuzným na dedinu. Zbavila sa psa a čím skôr odišla z Varšavy. Ach, to vám bola beštia, ten ich pes... Nepočúval som ďalej. Vedel som predsa aj sám, aká je to beštia. Vybehol som zo schodišťa a nasadol do vehikla, kde

Zbigniew

Nienacki

27

čakal Prot. Prirodzene, že som ho zaviezol naspäť do svojho bytu a náhlil som sa na Ministerstvo kultúry a umenia, aby som informoval riaditeľa Marczaka o liste z Prahy. Ale začal som sťažnosťami. - Celú noc som nezažmúril oka. Ten čertovský pes... Rozpovedal som riaditeľovi o všetkých ťažkostiach, ktoré mi zavinil Protaz. Domnieval som sa, že riaditeľ Marczak prejaví aspoň omrvinku súcitu. Lenže on si takmer so za­ dosťučinením šúchal ruky. - No to si užijete, pán Tomasz. Veľmi sa mi páči ten váš psisko. Vysánkoval vás z vlastného gauča? Nádherné, nád­ herné, - chechtal sa radostne. - Keby tak ešte vedel chytať pašerákov starých ikon, mohli by sme ho zamestnať na na­ šom oddelení. Keď vám obsadil miesto na gauči, môže aj za písacím stolom. Čo vy na to, pán Tomasz? Nemal som chuť na žarty, lebo po noci strávenej v kresle ma bolelo celé telo. Aby som zmenil tému, vybral som z vrecka list od pána Dohnala z Prahy a podal som ho ria­ diteľovi. - Myslíte si, že je to nejaká stopa v našej záležitosti? spýtal sa Marczak, keď sa oboznámil s obsahom listu. - Pravdaže, - prikývol som. - Zdá sa mi, že to m ô ž e b y ť stopa, ktorú nechala banda pašerákov. - Používate výraz „banda", čo napovedá, že máme do či­ nenia s niekoľkými osobami. A čo ak nám všetky tie sta­ rosti robí jeden človek? - Ach, na tom predsa vôbec nezáleží, pán riaditeľ. Ale podľa mojej mienky je do tejto záležitosti zapletených niekoľko osôb. Predovšetkým je to nejaký mládenec na motorke, ktorý jazdí po rzeszowskom okolí a skupuje od ľudí staré ikony. Nemyslím si, že tento mládenec sám pre­ váža ikony cez dvoje hraníc a predáva ich vo Viedni. Skôr si myslím, že mládenec kupuje ikony pre niekoho iného a hádam ani vôbec nevie, že ikony potom pašujú za hra-

nice. Teda už sú v tom zaangažované dve alebo aj tri osoby... Riaditeľ Marczak zahmkal a hlboko sa zamyslel. - Jedno mi tu nesedí: ikonu dali do predaja v Prahe, a nie vo Viedni. Azda sú pašerákom milšie koruny ako šilingy? Bezradne som roztiahol ruky. - Toto neviem vysvetliť, pán riaditeľ. Ale ak prijmeme predpoklad, že ikony sa pašujú autom, treba brať do úva­ hy, že auto musí prejsť cez dvoje hraníc: poľsko-československé a československo-rakúske. Nepoznáme bližšie okolnosti, preto nám zostávajú iba domnienky. Lenže možno predpokladať situáciu, že po bezpečnom prechode poľsko-československých hraníc sa pašeráci zrazu dozve­ deli, že na česköslovensko-rakúskych hraniciach sprísnili prehliadku áut. - Nechali by ikonu u niekoho, kým by sa nenaskytla lep­ šia príležitosť, - namietal Marczak. - Mám iné vysvetlenie. Vy nie ste majiteľom auta, pán riaditeľ, a neviete si predstaviť, koľko všelijakých ťažkostí môže vzniknúť, keď človek ide svojím autom cez cudziu krajinu. Niekto do vás narazí, rozbije vám auto a znemožní ďalšiu cestu. Alebo sa vám jednoducho pokazí nejaká sú­ čiastka, ktorú treba kúpiť. Prirodzene, autá, ktoré idú za hra­ nice, sú poistené. Ale kým sa vybaví poistka a kým vám preplatia škodu, čas plynie, vy sa náhlite a rozhodnete sa dať opraviť auto na vlastné trovy a až potom uplatňovať poist­ né. A za čo máte kúpiť súčiastku, ktorá sa pokazila? Na všet­ ko treba peniaze a ešte raz peniaze. Podľa mojej mienky pa­ šeráci sa v Československu dostali do takej situácie, že museli predať ikonu, aby získali koruny. Riaditel Marczak chvíľu potichu uvažoval. Prstami bub­ noval po písacom stole, strašne mraštil obočie a niečo si mrmlal pod nosom. Ale napriek čudáctvu a mnohým smiešnostiam bol to neobyčajne múdry človek, vynikajúci

Zbigniew

Nienacki

29

odborník a výborný organizátor. Pod jeho vedením sa dob­ re pracovalo, pretože nikdy nehatil iniciatívu svojich pod­ riadených. - Súhlasím, - povedal konečne. - Pôjdete do Prahy a vy­ svetlíte pôvod ikony, ktorá sa nachádza na Vádavskom námestí. - Môžem cestovať hoci aj zajtra. Ale čo urobím so psom... - trápil som sa. - Pes? Zasa o psovi? - takmer zavrčal riaditeľ Marczak. A tak na mňa zagánil, že som sa už nezmohol ani na je­ diné slovko. Nezostalo mi nič iné, iba vybaviť formality sú­ visiace s prevozom psa cez hranice.

1 TRETIA

KAPITOLA

Ako prekabátiť beštiu * Dobrodružstvo počas cesty • Niekoľko slov o kráse Prahy • Pes, ktorý stráži uterák • Ikona za pätnásťtisíc korún • Pán Dohnal a jeho dcéry • Žena, či muž • Zjavuje sa superman • Protaz pohryzie magistra Skwarka a čo z toho vznikne

D o Prahy som prišiel na svojom príšernom vehikli. Bolo prekrásne slnečné popoludnie, a pretože som si vybral tra­ su cez Szklarsku Porębu a tam som aj prenocoval, dorazil som do cieľa odpočinutý, ale - žiaľ - nie v najlepšej nálade. Celou cestou ma dráždila prítomnosť Protaza, ktorý sa roz­ tiahol na prednom sedadle a pozorne sledoval pohyby vo­ lantu. Bez prestania som mal dojem, že kriticky pozoruje, ako vediem auto. Z času na čas sa dokonca usiloval zaujať moje miesto a len karhavým hlasom som brzdil jeho zámery. Pred odchodom do Prahy som sa pokúšal zveriť psa via­ cerým známym. Našlo sa aj zopár ochotných. „Pravdaže, postaráme sa o tvojho psíka," odpovedali na moje telefo­ nické návrhy. Lenže karta sa hneď obrátila, keď som Prota doviezol a zazvonil pri dverách. Prekvapené tváre a protes­ ty, to bol výsledok po zhliadnutí „psíka". „Radšej by som vzal tigra," vyhlásil jeden z mojich pria­ teľov. A druhý dodal: „Je to prekrásny pes. Ale, žiaľ, nie som krotiteľom šeliem." Prot pri každom náznaku nášho rozchodu začal vrčať a ceriť zuby. A keď sa mi ho konečne podarilo nechať v iz­ be u jedného známeho a potichu som vyšiel na chodbu,

Zbigniew N ien acki

31

vrhol sa na dvere s takou silou, že ich jednoducho vylomil. V povojnových činžiakoch nie sú dvere dubové, ale bukaso­ vé alebo preglejkové. „Azda si ma obľúbil," pomyslel som si. Hoci, namojveru, nedal som mu na to nijaký dôvod. Naopak, podarilo sa mi ho dokonca odohnať z gauča a musel spať na pripravenom ležovisku pri skrini. Nemyslite si, že som toto víťazstvo dosiahol odvahou ale­ bo fyzickou silou. Nie, taký hrdina nie som. Strčil som nos do knižiek o psoch a z nich som sa dozvedel, že psy majú vynikajúci čuch a neznášajú vôňu nijakého parfumu. Práve preto som v najbližšej drogérii kúpil parfum Alicja v aero­ sole a nastriekal ho na gauč. Keď Prot vyskočil na gauč a vtiahol do seba vôňu, kýchol, prskol a zliezol. Ukázal som mu na miesto pri skrini. Poslušne si ta ľahol a iste sa čudo­ val, že ja som si ľahol na niečo tak strašne zapáchajúce. No čo, človek je inteligentné zviera. Keď som zistil, ako možno Porta prekabátiť, hneď som si kúpil kolínsku. Kedy­ koľvek Prot nechcel splniť môj rozkaz alebo ho plnil ne­ ochotne, vybral som kolínsku a fŕkal som ho ňou. Po neja­ kom čase mi stačilo iba strčiť ruku do vrecka a Prot splnil každý môj rozkaz takého druhu, ako: „sadni!", „ľahni!", „ostaň!", „poď!". Výrazné siahnutie rukou do vrecka takisto brzdilo jeho úmysly riadiť auto. Napriek všetkému prítomnosť obrovského psa na ceste ma veľmi vyčerpávala. Okrem toho sa mi pokazil zámok na dverách a nemohol som auto zamknúť. V Szklarskej Porębe preto len-len že nedošlo k nepríjem­ nej udalosti. Zastavil som pred hotelom a odišiel som do re­ cepcie spýtať sa na voľnú izbu. Prot v tom čase spal, unave­ ný cestou, a nebolo ho cez okno vidieť. Akýsi výrastok si všimol, že som auto nezamkol, chcel využiť situáciu a ukradnúť fotografický aparát, ktorý bol v aute voľne polo­ žený. Strčil ruku do auta, a ocitol sa zoči-voči roztvorenej pa-

puli, z ktorej sa ozývalo strašné vrčanie. Chlapčisko odsko­ čil tak prudko, že sa potkol a natiahol, aký bol dlhý, doluz­ načky na chodník. Veľmi sa pritom doudieral, a keď som vybehol z hotela, privolaný Protovým basovým štekaním, hnal sa dolu ulicou a veľmi kríval. Izbu som nedostal a spa­ li sme s Protom vo vehikli na bočnej lesnej ceste. „Čo bude s Protom v nezvyčajne rušnej Prahe?" uvažoval som celý čas. Predstavoval som si mnohé nové ťažkosti a práve toto mi spôsobilo zlú náladu, v akej som vošiel na pražské predmestie. Praha - ako hádam viete - je prekrásne mesto a ozajstný raj pre ľudí môjho typu, to značí zaľúbených do starobylých pamätihodností. Historik umenia tu môže stráviť veľa me­ siacov a nikdy sa nebude nudiť pri prehliadke mesta, ulíc, kostolov, galérií. Praha má vyše tisíc rokov a jej založenie, ako pri každom starom meste, je opradené povesťou. Kňažná Libuša, ktorá mala svoju pevnosť na vyšehradskej skale, pre posilnenie obrany svojej krajiny rozkázala postaviť pevnosť na druhej strane rieky. Okolo nej vzniklo mesto - Praha. Povesť roz­ práva aj o zlatej kolíske českých kráľov, ktorú Libuša ukryla v prúdoch Vltavy. Mesto leží na siedmich pahorkoch po oboch stranách Vltavy, ktorej krásu tak nezvyčajne a neopakovateľne svo­ jou hudbou vyjadril Bedřich Smetana. Obidva brehy spája veľa mostov, ale hádam najkrajší a pritom najstarší je pre­ slávený Karlov most. Ktorá časť Prahy je zaujímavejšia a krajšia: ľavý, či pravý breh? Neviem, a myslím si, že na túto otázku nik nedá odpo­ veď. Na ľavom brehu sa vypínajú Hradčany, slávny pražský hrad so zámkami, palácmi a svätyňami jedinečnej krásy. Na ľavom brehu leží Malá Strana s malebnými peknými uličkami a peknými záhradami. Každý milovník literatúry

Zbigniew

Nienacki

33

namieri svoje kroky na vŕšok Petřín, kde v starom kláštore na Strahove je Ústav českej literatúry a Pamätník národné­ ho písomníctva. Prekrásny je ostrov Kampa s riekou Čertovkou a domami vyrastajúcimi z vody ako v Benátkach. A pravý breh? Staré Mesto s nádhernou radnicou a ne­ spočítateľnými architektonickými pamiatkami. Josefov židovská štvrť so starým cintorínom a niekoľkými synagó­ gami. Nové Mesto, Václavské námestie - rušné centrum mesta, Národné múzeum, Národné divadlo. Na pravom brehu sa tiahnu aj záhrady Vyšehradu. Ak niekoho zaujímajú letopočty, mal by vedieť, že naj­ staršia časť je Staré Mesto, lebo vzniklo ešte v roku 1232, kým Malá Strana roku 1257, Hradčany na začiatku štrnáste­ ho storočia a Nové Mesto až roku 1348. Prahu v minulosti tvorili štyri múrmi ohradené mestá s vlastnými privilégia­ mi. Bolo ich dokonca päť, lebo jestvovala aj zvláštna ži­ dovská osada, Josefov, s vlastnou radnicou a vlastnou vrchnosťou. Treba si to pri prehliadke Prahy pamätať a ne­ čudovať sa, ak vám ukážu Staromestskú radnicu a potom Novomestskú, Staromestské námestie a Námestie Nového Mesta alebo Malostranské námestie. Boli to, ako som už spomenul, štyri, dokonca päť oddelených miest, ktoré sa zjednotili pomerne neskoro, až roku 1784. Josefov sa stal časťou Prahy ešte neskôr, až roku 1850. Do Prahy som šiel už druhý raz. Z prvého pobytu, ktorý som vyplnil prehliadkami pamiatok, zostal mi v pamäti ob­ raz mesta neopakovateľnej krásy. Putovanie po ňom je ne­ prestajným dobrodružstvom, lebo na každom kroku vás za­ skočí pekné zákutie. Bolo by treba žiť tu dlhé roky, aby ste spoznali všetky krásne uličky, bulváre, námestia aj námestíčka. Žijú tu ľudia neskonale milujúci svoje mesto. Sú ochotní v každom čase vás povodiť po uličkách, aby ste sa naučili Prahu obdivovať.

K takým patril aj pán Jaroslav Dohnal, ku ktorému som cestoval. Vzdelaním bol - rovnako ako ja - historikom ume­ nia, veľa rokov pracoval v jednom z pražských múzeí, a te­ raz - po prekonaní choroby - bol na dôchodku a privyrábal si ako znalec v obchodoch s umeleckými dielami. V jeho by­ te na Pařížskej ulici ste si mohli prezrieť veľa starožitností, ktoré zbieral dlhé roky. Vždy tam panovalo ovzdušie obdi­ vu k starým vzácnym veciam. Jeho dcéra, slečna Helena Dohnalová, tiež vyštudovala dejiny umenia a bola kustódkou v známej Zlatej uličke, z ktorej urobili múzeum. Počas môj­ ho predchádzajúceho pobytu bola práve v cudzine, takže som ju nepoznal. Počul som však, že je veľmi pekná. Vied­ la domácnosť pánu Jaroslavovi, ktorému pred piatimi rok­ mi zomrela manželka. Druhá dcéra, pätnásťročná Ludmila, na otcov žiaľ nechcela študovať dejiny umenia, ale filmovú kameru. Jednostaj sa motala po Prahe s kamerou. Jej malé, krátke filmové zábery pán Dohnal premietal svojim hos­ ťom. Témou Ludmiliných prác boli prevažne uličky a pa­ miatky Prahy. To jediné - že filmovala Prahu - zmierňova­ lo otcov smútok, že nemala záujem o kariéru umenovedca. Pán Dohnal mal trojizbový byt na druhom poschodí se­ cesného domu, práve oproti Staronovej synagóge. Bol taký pohostinný, že keby som ho navštívil hneď po príchode do Prahy, musel by som sa uňho ubytovať. Ale nasťahovať sa k nemu s dogou, ktorá mala chvost ako policajný obušok? V Dohnalovom byte stáli na polič­ kách všelijaké pekné miniatúry z porcelánu a keramiky. Je­ diné mávnutie Protovho chvosta by jemnú výzdobu zmietlo z poličiek. Nie, s Protom som sa tam nemohol ukázať. Od ministerstva som dostal nejaké koruny a mohol som sa ubytovať v hoteli. Ale dostať izbu v hoteli koncom júna? To bol neskutočný sen. Nezamieril som preto vehiklom na Václavské námestie, kde sa hrdo vypínali hotely ako Ambasador a Jalta.

Zbigniew

Nienacki

35

Načo by mi vlastne bol hotel či byt so štyrmi stenami a stropom? Veď vo vehikli mám sklápacie sedadlá a dosť miesta pre seba aj pre Prota. Šiel som teda do kempingu na ulici U ledáren 55a, za­ platil som poplatok za parkovanie, osprchoval som sa, zje­ dol som obedovečeru v kempingovej reštaurácii, nakŕmil som Prota a zatelefonoval som pánu Dohnalovi, aby som mu oznámil, že som v Prahe. Telefón zdvihla Ludmila. - Ach, to ste vy, pán Tomasz! - zvolala natešene, keď som sa predstavil. - Nech sa páči, hneď príďte k nám! Otec sa bude veľmi tešiť. Práve nie je doma, ale hneď sa vráti. Aj Helena. Išla na Příkopy kúpiť nejaký darček pre magistra Skwarka, lebo sa zoznámila s istým Poliakom, pánom Skwarkom. Haló, prečo mlčíte? Nepočujete ma? Ludmila trkotala. Pravdaže po česky. Viem po česky dosť dobre, teda som rozumel, čo hovorí. Ak som mlčal, tak pre iný dôvod. Jednoducho som cez okno telefónnej búdky, ktorá stála takmer uprostred kempingu, videl húf turistov pri dverách do umyváme. Ten húf sa správal veľmi čudne: jedni od dverí utekali, iní sa k nim zakrádali a po chvíli fujazdili ako zajace. Pomaly sa ma zmocňovalo zlé tušenie. - Prídem. Hneď k vám prídem. Len ten čertovský pes... povedal som napokon do telefónu. - Pes? - zaradovala sa Ludmila ešte väčšmi. - Príďte aj so psom. Zbožňujem psov! Rozhodla som sa urobiť zbierku fo­ tografií psích tvárí. Zavesil som slúchadlo a vybehol som z búdky. Zlé tuše­ nie sa zmenilo na skutočnosť. Smerom od spŕch som začul strašný štekot Prota. Hŕba turistov sa ešte stále motala pred dverami umy­ várne. - Je to nejaká šialená beštia! Neušiel zo zverinca? Čo ak je besný? Čí je to pes? Kto to vie?

Tieto výkriky sa ozývali v najrôznejších jazykoch. Po ne­ mecky, po anglicky i po francúzsky. Nejaký Talian behal pred dverami umyvárne, živo gestikuloval rukami a vykri­ koval: - Santa Madonna, ten nás zožerie! Je to leopard, a nie pes! Nie je tu nejaký krotiteľ zvierat? Pretlačil som sa cez zástup a vošiel som do umyvárne, kde šalel rozzúrený Protaz. - Ticho! Na miesto! Čo sa stalo? - skríkol som naňho. Prestal štekať, znehybnel a priateľsky zamával chvostom. A potom zdvihol hlavu dohora a výrečne pozrel na môj ze­ lený uterák, ktorý visel v umyvárni. Veru, strážil uterák, kto­ rý som tam nechal, a každého, kto vchádzal do umyvárne, upodozrieval, že chce uterák ukradnúť. Zvesil som uterák z vešiaka. Prehodil som si ho cez plece a vyšiel som z umyvárne. Krok za mnou, so zvesenými uša­ mi, kráčal Protaz. Hlúčik zvedavcov sa naľakane rozostúpil, ale pes si nikoho ani nevšimol a vošiel do vehikla. Podaktorí začali na mňa vykrikovať, aký strach im Prot nahnal. Zastavil som sa a slušne som vysvetlil po anglicky a po nemecky, že môj pes nemá rád, ak na mňa niekto kri­ čí. Vtedy môže aj pohrýzť. Otvoril som dvere na aute a povedal som Protovi: - Sme v cudzine, chápeš, ty pochábeľ? Ten uterák nestál za to, aby si narobil taký hurhaj. Hanbím sa za teba. Prot naširoko otvoril papuľu a nahlas zívol. Dal mi naja­ vo, že má rád takú zábavu, aká bola v umyvárni. Cestou k pánu Dohnalovi som sa zastavil v autodielni s prosbou, aby mi opravili zámku na dverách. Žiaľ, ukázalo sa, že zámku opraviť nemožno, treba ju vymeniť. A to boli ochotní urobiť až na druhý deň. Tak som musel ďalej jazdiť s pokazenou zámkou, čo ma mohlo stáť pokutu, lebo za ne­ zamknuté autá na ulici vodičov pokutujú. Keď som sa do­ stal na Pařížsku ulicu, pán Dohnal už stihol prísť domov

Zbigniew

Nienacki

37

a čakal ma vo svojej pracovni. Ludmila sa vrtela v kuchyni a zaliala pre nás čiernu kávu. - Kde máte psa? - spýtala sa hneď vo dverách. - Ach, pes... - mávol som rukou a neponáhľal som sa ďa­ lej vysvetľovať, lebo som sa zhrozil pri myšlienke, že bude chcieť, aby som Prota doviedol do bytu. Našťastie ma pán Dohnal hneď zatiahol do pracovne, kde boli kožené kreslá a veľká knižnica. V sklenej vitríne hrali všetkými farbami šálky sěvreského a míšenského por­ celánu, na stolčeku stáli prekrásne maľované čínske vázy a na stene viselo niekoľko starých hodín. - Prišiel som do Prahy, len čo som dostal váš list, - po­ vedal som, sadajúc si do pohodlného kresla. - Veľmi ma za­ ujíma tá haličská ikona. Čo ak to bude nejaká stopa k ban­ de pašerákov? Vzdychol si. - Obávam sa, že som zapríčinil zbytočný poplach a vy iba stratíte kopu času. Haličskú ikonu, ako som vám už písal, dal do predaja akýsi Zdeněk Bláha. Po vašom liste som upriamil svoju pozornosť naňho. Je to mladík, asi tak dvad­ saťročný. Spýtal som sa ho, odkiaľ má tú ikonu. Odpovedal, že jeho otec ju kdesi splašil hneď po vojne a ikona ležala v komore medzi haraburdím. Vraj keď robil poriadok v ko­ more, všimol si ikonu, a keďže bol bez peňazí, zaujímalo ho, či ten starý obraz nemožno predať. A tak prišiel do sta­ rožitností, kde robím znalca. Ikonu ihneď kúpilo jedno pražské múzeum za pätnásťtisíc korún. - Mohol by som ju vidieť? - Pravdaže, to sa dá zariadiť. Ešte dnes zavolám riadite­ ľovi múzea. - Výborne. A viete aj adresu Zdeňka Bláhu? Pán Dohnal siahol do vrecka, vybral zápisník, prelistoval niekoľko strán. - Bláha býva hneď vedľa staropražskej pivárne U Kalicha.

Boli sme tam raz spolu, pamätáte sa? Je to ten hostinec, do ktorého chodil Švejk z románu Jaroslava Haška. - Je to vynikajúce, že ste si poznačili Bláhovu adresu, poznamenal som. - Musím ho navštíviť a položiť mu nie­ koľko otázok. Možno máte pravdu a môj terajší pobyt v Pra­ he sa ukáže ako zbytočný. Lenže ak okolnosti okolo tej iko­ ny budú iné, než Bláha povedal vám, ktovie, či sa mi konečne nepodarí dostať sa na stopu bande pašerákov. Pri­ rodzene, hádam vás nemusím zvlášť prosiť, aby ste príčinu môjho pobytu v Prahe udržali v tajnosti. Vtom do izby vošla Ludmila s táckou, na ktorej stáli dve šálky kávy. Dievčina začula moje slová, postavila tácku na stôl a vyčítavo sa na nás pozrela: - Dobre som počula? Bola tu reč o akejsi „bande", o neja­ kom „tajomstve"? Tak sa mi vidí, že sa tu kuje čosi svetové, a ja o tom nebudem nič vedieť. Mojím snom je nakrútiť kri­ minálny film a práve teraz hľadám nejaký námet. Pán Dohnal pozrel na mňa a ja naňho. Mali sme právo vyzradiť dievčine dôvod môjho príchodu do Prahy? - Pán Tomasz nie je kriminalistom, ale historikom ume­ nia a pracovníkom Ministerstva kultúry a umenia. Vidí sa mi, že som ti to už vysvetlil počas jeho poslednej návštevy u nás, - povedal pán Dohnal. - Áno, tatko, - prikývla Ludmila. - Ale súčasne si toľko narozprával o všelijakých dobrodružstvách pána Tomasza, že teraz, keď som počula slová „banda" a „tajomstvo", nie je ťažké uhádnuť, že pána Tomasza priviedla do Prahy nejaká fantastická vec. Veľmi by som to chcela vedieť. V opačnom prípade... - urobila významnú pauzu, - ihneď prechádzam do Helenkinho tábora. - A to je aký tábor? - spýtal som sa zvedavo. - Helenka je prívrženkyňou Hnutia pre oslobodenie žien, pán Tomasz, - živo vysvetľovala Ludmila. - Tvrdí, že muži si vyhradili najzaujímavejšie zamestnania a nám ne-

Zbigniew

Nienacki

39

chali byt, kuchyňu a výchovu detí. Pokiaľ ide o mňa, ešte som sa nerozhodla, či sa mám pridať k jej názorom, alebo zostať v tatovom tábore, to značí na strane mužov... - No ak takto staviaš otázku, - rozosmial som sa, - tak ti hádam zveríme naše tajomstvo, všakže, pán Jaroslav? Ludmila sa mi videla krásna. Pán Dohnal bol nízky, ple­ šivý, tučný, ona bola vysoká, štíhla dievčina, o hlavu vyššia než otec. Lícne kosti jej trocha vyčnievali, preto sa mohlo zdať, že má akoby trojuholníkovú tvár. Dlhé svetlé vlasy, veľké sivé oči, koketný pohľad a nezvyčajne pôvabné pohy­ by napriek jej pätnástim rokom z nej robili ženu. Páčilo sa mi, že ani oblečením, ani účesom sa neusiluje napodobniť chalanov v jej veku. Nenosila vyšúchané texasky ani na všetky strany vyťahané svetre, ale sukničku a blúzku s krát­ kymi rukávmi. Azda som konzervatívny, ale mne sa páči, keď ženy majú dlhé a chlapi krátke vlasy. A tak som Ludmilu zasvätil do všetkých detailov záleži­ tosti, ktorá ma doviedla až do Prahy. Práve som končil, keď sa na chodbe ozvali hlasy. Domov sa vrátila druhá dcéra pá­ na Dohnala a s ňou ten Poliak, ktorého Ludmila spomína­ la, pán Franciszek Skwarek. Priznám sa, že slečna Helena Dohnalová urobila na mňa silný dojem. Mala hádam dvadsaťšesť rokov. Tvaru jej úst, postave, rukám sa nedalo nič vyčítať, a vyznám sa v tom ako historik umenia, ktorý videl už mnoho krásy na obra­ zoch majstrov. Slečna Helena Dohnalová by mohla, podľa mojej mienky, pózovať Botticellimu alebo Modiglianimu najmä ten posledný kreslil ženy s takými výraznými očami. Ale táto mladá žena jemnej krásy súčasne patrila k čoraz rozšírenejšiemu typu žien, ktoré robia všetko, aby zamas­ kovali svoju ženskosť. Namiesto dlhých gaštanových kučier, ktoré by mali krášliť jej hlavu, bola ostrihaná na chlapca, krátke vlasy si česala na cestičku. Nosila mužskú košeľu, pod krkom mala mužskú kravatu a priliehavý modrý oblek

mužského strihu, topánky s nízkym podpätkom, takmer mužské. Nijakú brošňu, nijaký prsteň na ruke, nijaký nára­ mok. Na zápästí jej ľavej ruky som si všimol pánske hodin­ ky, z horného vrecka jej trčali okuliare s hrubým rámom. Pán Skwarek, ktorý ju sprevádzal, vzbudil vo mne pocit závisti. Vždy som chcel vyzerať ako on, ale bol to, žiaľ, ne­ uskutočniteľný sen. Mal som pred sebou tridsaťročného muža, akoby super­ mana vystrihnutého z amerického komiksu. Vysoký, na­ krátko vystríhaný blondín s belasými očami a mohutnou gladiátorskou postavou. Elegantné sako mu obopínalo širo­ ké, silné plecia, zvýrazňovalo nádhernú hruď. Bol som si istý, že je športovec, nepije, nefajčí, občas hlce vitamíny, chodí zavčasu spávať, nevysedáva nad knihami, veľa sa prechádza a vôbec má zdravú životosprávu. Pobozkal som jemnú rúčku slečny Dohnalovej, potom som zacítil silné stisnutie opálenej mužskej pravice. - Franciszek Skwarek, - predstavil sa mi superman. - Magister dejín. Je na štipendiu v Prahe. Píše doktorskú prácu o rozekruciánoch, - dodala slečna Dohnalová. - Ach, áno? - vyjachtal som. Veď čo som mal povedať? Slečna Dohnalová vzbudila môj obdiv, jej oblečenie ma však priviedlo trocha do rozpa­ kov. „Mohol by som ju presvedčiť, aby sa obliekala ináč?" pomyslel som si. Ale hneď som ten nápad pustil z hlavy. Pri tomto supermanovi som u slečny Helenky nemal nijaké šance. Práve položila na stôl akýsi neveľký balík a rozbaľovala ho. Bola v ňom krojovaná slovenská bábika, ktorú pekná Helenka kúpila na pamiatku pánu Skwarkovi. Superman chcel ukázať, aký je spoločenský, a začal nás zabávať rozho­ vorom: - Radím vám pozrieť na ulicu, - povedal zvučným muž­ ským hlasom. - Priamo pred domom akýsi blázon zapar-

Zbigniew

Nienacki

41

koval veľmi smiešny tragač. Myslel som, že sa zájdem od smiechu, tak ma rozosmial výzor toho auta. Božemôj, čo len ľudia nevymyslia, keď sa nudia. V živote som nevidel nič ohyzdnejšie. Nejaký škaredý vrak sklepaný na kolene. Už sa tam zbehol húf ľudí, ha, ha, ha, - smial sa ako trombón. - Húf ľudí? - znepokojil som sa. Spomenul som si na nezamknuté dvere a na Prota, kto­ rý zostal vo vehikli. - Veru, kto prechádza okolo, každý vybuchne smiechom. Chcete vidieť to bláznovské strašidlo? Prikývol som. - Pravdaže. Zbehnem na chvíľu... A vykročil som k dverám. - Idem aj ja. S kamerou! - zvolala Ludmila. - Ak je to na­ ozaj taká príšera, tak si ho nafilmujem. - Smiech je zdravý, - vyhlásil Skwarek a rozhodol sa ešte raz sa zasmiať na vehikli. Šiel s nami aj pán Dohnal. Nebol som veľmi nadšený, le­ bo radšej by som sa bol nepriznal k tomu, že ohyzdné auto patrí mne. Predtým som prišiel do Prahy vlakom a ani slov­ kom som nespomenul svoj vehikel. Vo štvorici sme vyšli na ulicu, kde sa pán Skwarek znovu rozrehotal. Nijaký húf ľudí tam nebol. Pravdaže, tu i tam sa nejaký okoloidúci pri vehikli na okamih zastavil, ale hneď aj šiel ďalej. V podstate som nemal Skwarkovi za zlé, že mu je moje auto také smiešne. Veď som si uvedomoval jeho veľmi čud­ ný vzhľad, a hoci som si naň zvykol, iných mohlo šokovať a mohli si z neho aj uťahovať. Predstavte si niečo v tvare dlhého, širokého člna, nastriekaného striebornou farbou. Miestami lak už popraskal a opadal, takže čln pripomínal fľakatého harlekýna. Na člne sa nachádza búda z nepremo-

kavého plátna, podobajúca sa na stan s celuloidovými okienkami. Predná časť vehikla je vybavená obrovskými ref­ lektormi z nejakého predpotopného auta alebo priam zo starej lokomotívy, zadná časť je trocha nadvihnutá, lebo za­ krýva vrtuľu potrebnú pri plavbe na vode. Celok pripomína akýsi čudný hmyz so zdvihnutým bruškom, akúsi strašnú larvu, ktorá práve vyliezla z pekelných čeľustí. Ludmilina kamera zabzučala. Pán Dohnal mykol plecami a povedal: - Ach, staromódne autíčko. Teraz sú také čudá v móde. Skwarek sa prestal rehotať tým svojím mužným, trombónovým smiechom. - Čudá? Skôr príšery. Vyzerá ako... no, ako pľuvadlo, znova sa rozrehotal na svojom vtipe. - Len sa pozrite na tie okienka, na tú plátennú strechu, na tie kľučky ako na dre­ várni! Pritom chytil kľučku v presvedčení, že dvere na aute sú zamknuté. Žiaľ, neboli. Dvere sa otvorili a ako delostrelecký náboj jediným obrovským skokom z nich vystrelil Prot, schovaný v aute. Chytil rukáv Skwarkovho saka a silnými zubiskami ho roztrhol. A keď sa prekvapený superman vy­ dal na útek k múru domu, pes sa naňho vrhol, zvalil ho a potom sa postavil nad Skwarka s roztvorenou papuľou. - Prot! K nohe! - skríkol som prísne. Neochotne poslúchol môj rozkaz. S vrčaním poodišiel nabok a potom na ďalší rozkaz vliezol do vehikla. - Panebože, nestalo sa vám niečo? - znepokojený pán Dohnal sa naklonil nad Skwarka, ktorý ležal na chodníku. - Prepáčte, kúpim vám sako, - začal som prosebne a dví­ hal som supermana z chodníka. - Je to moja vina. Mám po­ kazenú zámku na dverách. - Tak to je ten pes, ktorého ste spomínali! - pochopila Ludmila. - A to je vaše auto. Preto vás volajú „pán Tragáčik". Už je mi to jasné. Kedysi som sa pýtala otca na vašu prezývku, ale nevedel mi ju vysvetliť.

Zbigniew N i e n acki

43

- Poďme hore, - zavelil pán Dohnal, keď videl, že sa oko­ lo nás už zhromaždilo niekoľko senzáciechtivých ľudí. Skwarek sa zdvihol z chodníka, oprášil si oblek a obzeral si roztrhaný rukáv. - Na cudzom aute neslobodno otvárať dvere, - upozorni­ la ho Ludmila. - Krv... - zajačal magister Skwarek, keď si odtiahol roz­ trhaný rukáv. Tak veľmi zbledol, že som si pomyslel: „Omdlie." Pán Dohnal ho hneď chytil pod pazuchu a zaviedol hore do bytu. Nevedel som, čo teraz urobiť, a bezradne som sa obzeral na všetky strany. Bál som sa znova nechať psa vo vehikli, ale zaviesť ho k Dohnalovcom? Aby ešte raz napadol Skwarka alebo porozbíjal čačky pána Dohnala? - Zoberte psa hore, - rozhodla Ludmila. - Ak sa bude zle správať, zatvoríme ho do kúpeľne. Kúpeľňa? Áno, to vymyslela dobre. Radšej nechám ne­ zamknuté auto na ulici ako mať v ňom stráž - hroznú beš­ tiu. Okrem toho sa musím zaujímať aj o pohryzeného su­ permana. Chytil som psa za obojok a spolu s Ludmilou som vybe­ hol hore. Prota som zatvoril do kúpelne a nazrel som do pracovne pána Dohnala, kde na širokej pohovke odpočíval pán Franciszek Skwarek. Oči mal prižmúrené, ležal bez sa­ ka, s vyhrnutými rukávmi košele. Slečna Helenka mu ob­ väzovala ruku. - Je mi ľúto, prepáčte, - začal som odprosujúco. Skwarek otvoril oči. - To sako som kúpil v obchode Na Příkopě. Dal som zaň fúru peňazí, - ozval sa ponuro a povedal sumu. Vybral som náprsnú tašku a s ťažkým srdcom som odčítal peniaze. Takýto výdavok urobí riadnu trhlinu v mojom roz­ počte. Lenže čo som mal robiť? Položil som bankovky na stôl.

Vošla Ludmila s filmovacou kamerou v ruke. - A vy čo? Omdleli ste? - čudovala sa, hľadiac na Skwarka. - Veď ten psík sa vás sotva dotkol. - Neznášam pohľad na krv, - zamrmlal Skwarek. - Však krv vôbec nevidieť, - usúdila Ludmila, keď nazre­ la pod obväz. Slečna Helenka sa oborila na mladšiu sestru. - Pán Skwarek prežil šok, - začala ho ospravedlňovať a pritom na mňa poriadne zagánila. - Ten pes vraj vyskočil z auta tak prudko, že človek mohol dostať aj srdcový in­ farkt. Pán Dohnal sa rozhodol, že je načase, aby sa ozval. Ma­ gister Skwarek aj ja sme boli hosťami v jeho dome a on bol slušným hostiteľom. - Hneď bude večera, všakže, Helenka? - obrátil sa na dcé­ ru. - Dúfam, že pánu Skwarkovi zaraz bude lepšie, a to, čo sa stalo, nebude mať vplyv na naše vzájomné vzťahy. Pes, ak sa nemýlim, je v kúpeľni. - Áno, - prisvedčila Ludmila. - Hneď idem za ním, na­ filmujem ho. - Opatrne, môže vás pohrýzť, - vystríhal som ju. Ale Ludmila iba mávla rukou. - Nebojte sa. Je to veľmi jemný psík.

Zbigniew

Nienacki

45

ŠTVRTÁ

KAPITOLA

Vlámanie v Zlatej uličke • V zdravom tele zdravý duch • Muž s elektronickým mozgom • Spoločnosť geniálnych ľudí Mensa • Inteligenčný test • Tajomstvo strieborného pliešku • Súťaž inteligencie a vedomostí • Súčasné dobrodružstvo

Slečna Helenka pripravila vynikajúcu večeru. Pri jedle sme sa rozprávali o najrôznejších veciach, aby sme čo naj­ skôr zabudli na nepríjemný incident. Pán Skwarek sa cí­ til trochu hlúpo, že sa tak vysmieval môjmu vehiklu, mne bolo nepríjemné, že ho pes napadol. A navyše mi bolo smutno, lebo pekná slečna Dohnalová sa mohla na mňa hnevať, že Prot sa zachoval k jej milovanému tak bez­ ohľadne. Pán Dohnal neprezradil dôvod môjho príchodu do Pra­ hy, ale naznačil Helenke aj pánu Skwarkovi, že pracujem na Ministerstve kultúry a umenia a zaoberám sa ochranou pa­ miatok. Rozhovor sa krútil okolo pamiatok najmä preto, že slečna Helenka ako kustódka Zlatej uličky nie tak dávno za­ žila vlámanie do jedného maličkého domčeka, v ktorom je múzejná expozícia. - Zlatá ulička, ako ste už počuli, - vykladala, - je podľa tradície miestom, kde za čias cisára Rudolfa Druhého bý­ vali a žili všelijakí mágovia a alchymisti. A hoci to iste nie je pravda, predsa keď Zlatú uličku zreštaurovali, v jednom domčeku sme vytvorili alchymistickú dielňu. Sústredili sme tam staré zariadenie alchymistov, všelijaké tégliky, retorty a iné exponáty. Jeden naivný mladý človek navi-

domočí uveril, že sa tam vyrába zlato, v noci vykrojil ok­ no, vošiel dnu a ukradol kúsok sľudy, ktorú považoval za zlato. Okrem toho ešte potiahol aj strieborný pliešok. Chytili ho, keď sa chystal vyliezť cez okno aj s korisťou. Za ten kúsok sľudy a za strieborný pliešok by nebol dostal od nikoho ani deravý groš. Ale pre nás múzejníkov ten pliešok má veľkú hodnotu, lebo kedysi patril slávnemu alchymistovi Kelleymu. - Veru tak, - prikývol pán Dohnal. - Veľa mladých ľudí ešte nepociťuje náležitú úctu k múzejným predme­ tom. Magister Skwarek zaviedol rozhovor na celkom inú té­ mu. Začali sme rozprávať o športe. - Veľmi si cením fyzickú kultúru, - tvrdil. - Každé ráno cvičím. Naťahujem pružiny. Aj vám to odporúčam, - obrátil sa na mňa. - Všimol som si, že sa trocha hrbíte. Cvičenie vy­ nikajúco narovnáva postavu. Napajedil ma, len čo je pravda. A trafil klinec po hlavič­ ke, lebo naozaj sa trocha hrbím. - Jednostaj sliepňam nad knihami, - zahundral som. - Och, ja aj to robím, - odvetil Skwarek. - Jedno dru­ hému neprekáža. V staroveku sa hovorilo: „Mens sana in corpore sano," čo značí: „V zdravom tele zdravý duch." In­ telektuálny rozvoj musí ísť ruka v ruke s fyzickým roz­ vojom. Slečna Dohnalová pohŕdavo nadula svoje pekné ústočká a vyhlásila: - Kolegyne sa ma niekedy pýtajú, aký je môj mužský ideál a prečo som sa doteraz nevydala. Hovorím im, že naj­ väčšmi si cením inteligenciu. Pri vydaji nebudem hľadieť na krásu muža, ale na jeho intelekt. - Ste výnimočná, - ocenil som. - Veru, mozog je najdôležitejší, - zopakovala slečna Dohnalová.

Zbigniew

Nienacki

47

- Tak sa vydaj za elektronický mozog, - zachichotala sa Ludmila. - Buď ticho! - zahriakla ju Helenka. - Čo ty o tom môžeš vedieť? Si na to malá. Myslím si tiež, že aj u žien treba oce­ ňovať inteligenciu, nie krásu. - Ach, čo to vravíte! - zvolal som udivený. Slečna Dohnalová si ma premerala prísnym pohľadom. - Veru tak, pane. V posledných rokoch som sa o tom há­ dala s mnohými mládencami a mužmi. Keď som sa roz­ hodla študovať dejiny umenia a okrem toho som sa zapísa­ la na sanskrt a hebrejčinu, bez prestania som počúvala zlostné poznámky: „Načo vám bude sanskrt, slečna Dohna­ lová? Taká pekná žena sa má vydať a mať kopu detí, nie štu­ dovať hebrejčinu." Je to poburujúce, všakže? A keď som sa po skončení štúdia išla prihlásiť na Ministerstvo kultúry, tak mi najprv akýsi úradník povedal: „Prepáčte, ale herečky spadajú pod divadelné oddelenie, a to je o poschodie vyš­ šie." Zistila som, že krása žene prekáža. „Teda toto ťa trápi," pomyslel som si. - Domnievam sa, - ozval sa Skwarek, - že jedno druhé­ mu neškodí. Možno byť aj pekným, aj múdrym. V spoloč­ nosti „Mensa" som stretol veľa mimoriadne inteligentných žien, ktoré boli aj mimoriadne krásne. - Mensa? - spýtal sa pán Dohnal. - A to je čo za spoloč­ nosť? - Nepočuli ste o Mense? - čudoval sa Skwarek. - Men­ sa, z latinčiny „jedálenský stôl", je diskusný krúžok. Zo­ skupuje neobyčajne inteligentných ľudí, teda takých, čo získali 132 bodov podľa testu Stanford-Bineta alebo vyše 148 bodov podľa Catellovej stupnice. Žiaľ, sotva dve per­ centá ľudí na svete sa vyznačujú mimoriadnou inteligen­ ciou. Spoločnosť Mensa má iba dvadsaťtisíc členov: dva­ násťtisíc v Spojených štátoch, tri a pol tisíca vo Veľkej Británii, sedemsto vo Francúzsku a v iných krajinách.

U nás ideály Mensy nie sú ešte rozšírené, podaktorí ani o nich nevedia. A zatiaľ tá spoločnosť vykonáva veľa dob­ rého, umožňuje mimoriadne inteligentným ľuďom pre­ diskutovať problémy, ktoré ich znepokojujú. Jednou z ak­ cií Mensy bolo založenie mestečka a školy na Sicílii pre mimoriadne nadané deti. Prirodzene, nemusím zdôraz­ ňovať, že podmienkou prijatia do Mensy je nadpriemer­ ná rozumová schopnosť, čo sa overuje špeciálnymi testami. Pokiaľ ide o mňa, rád by som sa vám priznal, a nie bez hrdosti, že som prijímací test splnil. - Ach, aká škoda, že neviem, z čoho sa ten test skladá, vzdychla si slečna Dohnalová, ktorá tak veľmi oceňovala in­ telekt. Magister Skwarek siahol do náprsnej tašky a vybral z nej neveľký lístok. - Toto je prijímací test na overenie, či niekto má vynika­ júcu inteligenciu. Chcete si preskúšať svoje schopnosti, slečna Helenka? Hádam aj vy? - obrátil sa na mňa. Potom začal vysvetľovať test. - Celá vec je v tom, že máte podčiarknuť správnu kresbu. Buď „a", alebo "b", „c", či „d". Kto má chuť, môže sa do toho pustiť. Tu je test:

Zbigniew

Nienacki

49

Slečna Dohnalová bez dlhého rozmýšľania podčiarkla v štyroch radoch po jednom obrázku. Ja som sa dosť dlho prizeral kresbám v texte a usiloval som sa ich nejakým spô­ sobom pospájať. Ale ako sami vidíte, nie je to ľahké. Ko­ nečne som podčiarkol štyri kresby, ktoré - ako sa mi zdalo - si boli najbližšie. Pán Skwarek sa pozrel na naše rozlúštenie a potom skep­ ticky zavrtel hlavou. - S poľutovaním musím konštatovať, že ani jeden z vás nemá mimoriadnu inteligenciu. Správne riešenie je: 1d, 2c, 3b, 4c. Neúspešný výsledok testu ma vôbec netrápil. Nikdy som sa nepovažoval za človeka s vynikajúcimi rozumovými schopnosťami. To, čo iní dosiahli pomocou nezvyčajných schopností, ja som musel, ako sa hovorí, vydrieť. Mám iba detektívny talent, aj to len vo veľmi úzkom odbore, vo ve­ ciach, ktoré sa viažu na umenie. Slečny Dohnalovej sa dotklo, že nedosiahla viac než prie­ merný výsledok. - A vy, pán magister? - zabŕdla do Skwarka. - Dokázali ste mimoriadny intelekt a zodpovedali ste správne otázky testu? - Áno, slečna. Práve preto mám nádej dostať sa niekedy medzi ľudí z „Mensy". - Jedným slovom, ste naozaj geniálny, - pokračovala slečna Dohnalová. - Ach, nepreceňujme to, - skromne sa usmial Skwa­ rek. - Ak teda máte vynikajúce rozumové schopnosti, hádam sa vám podarí rozlúštiť tú historickú záhadu, nad ktorou si oddávna márne lámem hlavu. Poprosila som otca, aby prí­ ležitostne s ňou oboznámil aj pána Tomasza, milovníka po­ dobných hádaniek. Ale možno si obaja overíte, ako vám pracuje sivá mozgová kôra.

Pri týchto slovách vybrala z vrecka svojho saka malý strie­ borný pliešok. - Nepochybne patril slávnemu alchymistovi Edwardovi Kelleymu, je na ňom vyryté jeho meno. Preto som pliešok umiestnila v zrekonštruovanej alchymistickej dielni v Zlatej uličke. Žiaľ, neviem návštevníkom vysvetliť, na čo slúžil. - To je ten pliešok, ktorý mal byť ukradnutý z dielne? spýtal som sa. - Áno. Kúsok sľudy a tento pliešok chcel ukradnúť akýsi Zdeněk Bláha, - odvetila slečna Dohnalová. V tom okamihu sme si s pánom Dohnalom ukradomky vymenili pohľady. Azda to bol ten istý Bláha, ktorý predal haličskú ikonu? - No, je to veľmi zaujímavé, - zamrmlal som a natiahol som ruku za predmetom, ktorý ležal na stole. Cestou k pliešku sa moja ruka streda s rukou magistra Skwarka. - Prijímam vašu výzvu, slečna Helenka, - povedal Skwarek. - Vezmem si ho do hotela a pousilujem sa dať vám zaj­ tra vysvetlenie. - Výborne! - potešila sa slečna Helenka. - Ale zdá sa mi, že aj pán Tomasz má záujem o túto vec. - Pravdaže. S veľkou radosťou, - prisvedčil som. Malá dlaň slečny Helenky prikryla pliešok ležiaci na stole. - Pliešok zostane tu, u mňa, obaja si prekreslite všetko, čo je na ňom vyryté. Zajtra mi prinesiete svoje rozlúštenie. Súhlasíte? - Výborná zábava! - zvolala Ludmila. - Ako televízny kvíz. Magister Skwarek nebol spokojný s takým obratom veci, lebo - ako vyhlásil - nevie kresliť. Lenže Ludmila mu veľmi rýchlo prekreslila nápisy z plieška. A ja som si sám odkreslil všetky nápisy, cifry aj čudnú kresbičku.

Zbigniew

Nienacki

51

Takto vyzerala jedna strana plieška:

A takto vyzerala druhá.

Papier s kresbami som si starostlivo zložil a schoval do náprsnej tašky. - Pousilujem sa dozajtra nájsť vysvedenie, čo značia čísla a kresby na pliešku, - prisľúbil som. Skwarek pohŕdavo mykol plecami. - Zajtra? Ja môžem dať rozlúštenie ešte dnes. Slečna Helenka naňho pozrela s neskrývaným záujmom, čo mu veľmi polichotilo. - Dnes? - znova mykol plecami a začal prelicitovávať sám seba. - Pokúsim sa rozlúštiť túto hádanku hneď teraz.

Vybral som papier s kresbami, pozrel som si ho a vzdy­ chol som: - Žiaľ, nemám taký vynikajúci intelekt ako magister Skwarek a potrebujem na to čas dozajtra. - Ale prirodzene, tak sme sa dohodli, - súhlasila slečna Helenka. - Páni, prídete k nám zajtra na obed a vtedy sa do­ zvieme od každého z vás, na čo, podľa jeho mienky, slúžil pliešok Kelleymu. A druhá slečna Dohnalová, čiže Ludmila, dodala: - Najlepšie bude, ak pán Tomasz aj pán Skwarek napíšu svoje rozlúštenie na lístok a odovzdajú mi ho pred obedom. Ja potom obsah lístkov prečítam. Tak to býva v televíznych kvízoch. Peknou tvárou pána Skwarka sa mihol tieň nepokoja. - No čo, - po tretí raz mykol plecami, - musím s tým sú­ hlasiť. Hoci, pokiaľ ide o mňa, rozlúštenie napíšem na lís­ tok ihneď a odovzdám ho slečne Ludmile. Vytiahol zápisník, vytrhol z neho lístok a chvíľu naň čosi písal. Priznám sa, že som ho pozoroval s ozajstnou žiarli­ vosťou. Bol nielen veľmi pekný a urastený ako superman, ale dozaista má aj vynikajúci intelekt. Bleskove rozlúš­ til záhadu, kým ja som ešte ani netušil, ako sa do nej pustiť. Pozrel som sa na hodinky a zatváril som sa, akoby som zrazu zistil, že sa niekam veľmi ponáhľam. V skutočnosti som sa chcel čo najskôr pustiť do lúštenia záhady. - Je už neskoro. Dovolíte, aby som sa rozlúčil... - povedal som, vstávajúc od stola. Pán Dohnal ma odprevadil k dverám. Za nami vybehla Ludmila. - Všimla som si, ako ste významne mrkli na otca, - za­ šepkala vyčítavo. - Azda znova predo mnou niečo tajíte? - Ach, Ludmila, z čoho ma upodozrievaš? - ospravedlňo-

Zbigniew

Nienacki

53

val som sa. - Sme a budeme lojálni spolupracovníci. Há­ dam si počula, čo spomenula tvoja sestra. Uviedla meno mládenca, ktorý sa vlámal do múzea v Zlatej uličke. - Bláha, - prikývol pán Dohnal. - Veď to. Bude treba zistiť, či to nie je ten istý Bláha, kto­ rý predal haličskú ikonu. - Zajtra ráno sa skúsim spojiť s políciou, - prisľúbil pán Dohnal. - Dozviem sa adresu vlamača. Ak bude rovnaká, budeme mať istotu, že ide o tú istú osobu. Dohovoril som sa s pánom Dohnalom aj s Ludmilou, že sa stretneme o dvanástej napoludnie pri pomníku sv. Vác­ lava na Václavskom námestí. Potom som otvoril dvere na kúpeľni a vypustil som Prota. Vyskočil prudko, akoby ho bol pochytil amok. Oňuchal pána Dohnala aj Ludmilu, potom náhle odbehol k dverám, labami stisol kľučku a vrazil do izby. Začul som vresk mladého historika: - Odožeňte tú besnú beštiu! Čo odo mňa chce? Pes vrčal, Skwarek kričal. Vrhol som sa do izby, chytil som Prota za obojok a odtiahol som ho od Skwarka. Pes mal veľkú chuť ešte raz pohrýzť mimoriadne inteligentné­ ho historika. Ako vidieť, zapamätal si, že ten človek otvoril dvierka na aute, a v jeho rozume sa to spájalo s úmyslom kradnúť. Ospravedlnil som sa za zmätok a opustil som byt Dohnalovcov. Keď pes vliezol do auta, povedal som mu: - Začínam ťa mať čoraz menej rád... Lenže veľká doga nevyzerala, že by ju moje slová trápili. Otvorila papuľu a vyvalila obrovské, dlhé červené jazyčisko. Cestou som kúpil dve fľaše mlieka, niekoľko žemlí a tri špekáčiky. V kempingu som Prota ponúkol špekáčikmi a žemle som mu nadrobil do mlieka. Vehikel som postavil celkom do ro­ hu kempingu, čo najďalej od tu i tam postavených stanov.

Rozložil som sedadlá v aute. Od Prota som sa ohradil taš­ kou, zapálil som lampu, ľahol som si na brucho a začal som študovať obidve kresbičky. Nastala noc. Kemping zaspal, pekná Praha pomaly usí­ nala. Hodiny sa míňali a v mojom aute stále svietilo svetlo. Prvá pražská noc bola pre mňa bezsennou... Azda niekto z vás, moji milí čitatelia, rád lúšti rébusy a krížovky? Ak áno, nech skúsi so mnou vysvetliť tajomstvo strieborného pliešku Edwarda Kelleyho. To je hádam naj­ krajšia zábava: pokúšať sa spolu s hrdinom knihy nájsť rie­ šenie zaujímavej záhady. ...Dovoľte teraz autorovi niekoľko slov. V listoch sa ma spytujete, kde nájsť ozajstné dobrodruž­ stvo. Ste smutní, že vám neklope na dvere tak často ako pá­ nu Tragáčikovi. Sťažujete sa, že vrece s dobrodružstvami sa vám zdá prázdne. Nie, to nie je pravda. Skončil sa len istý typ dobrodruž­ stiev. Na svete už niet traperov, nik nebojuje s Indiánmi, cez džungle Amazonky sa budujú obrovské autostrády. V le­ soch nemožno zapaľovať ohne, ani stany nemožno stavať kdekoľvek, iba na určených miestach. V riekach a jazerách je čoraz menej rýb. Zaniká obraz starého romantického dobrodružstva trampa-tuláka. To však neznamená, že dobrodružstva už niet. Je a čaká na vás. Len sa veľmi zmenil jeho charakter. Nemožno na plti preplávať oceán. Na dobytie veľhôr sa treba dlho pri­ pravovať v horolezeckých kluboch. Veľké dobrodružstvo v africkej džungli nájde dnes nie tulák, ale lekár, ktorý ide do Afriky bojovať s tropickými chorobami. Veľmi vás prosím, vysvetlite záhadu strieborného plies­ ka. Máte predsa k dispozícii tie isté údaje, aké má aj pán Tomasz. Dve kresby... Lenže pán Tomasz je umenovedcom. Je človekom zaľú­ beným do histórie. Jeho zbraňou je veda a schopnosť vy-

Zbigniew

Nienacki

55

užívať ju. Aby ste prežili podobné dobrodružstvá, musíte najprv nazhromaždiť veľa vedeckých poznatkov. Taká je pravda o súčasnom dobrodružstve! Ležal som vo vehikli a rozmýšľal: Pliešok patril Edwardovi Kelleymu, lebo je na ňom vyry­ té jeho meno. Edward Kelley. Kto to bol? V akých časoch žil? Čím sa za­ oberal? Bol Angličan. Žil v rokoch 1555 - 97. Na pliešku bola vy­ rytá číslica 1596. Je to asi dátum. Teda pliešok bol vyrobený najpravdepodobnejšie rok pred Kelleyho smrťou. Kedysi som čítal knihu poľského historika Aleksandra Kraushara vydanú roku 1888 s názvom: „Čary na dvore Báthoryho". Bolo to rozprávanie o dvoch anglických má­ goch: o Johnovi Deem a Edwardovi Kelleym. John Dee bol majiteľom zázračnej krištáľovej gule, v ktorej sa pod vplyvom tajomných zaklínaní zjavovali duchovia. Dee sa s nimi rozprával a tieto dišputy spisoval vo zvláštnej kni­ he. Jeho zápisy pretrvali do dneška v Causobonovom diele. John Dee si pribral za pomocníka alchymistu Edwarda Kelleyho. Obaja často cestovali do cudzích krajín a do­ stali sa aj do Poľska na dvor Báthoryho a do Čiech na dvor Rudolfa Druhého, cisára, ktorý sa veľmi zaujímal o alchýmiu. O oboch mágoch niektorí historici tvrdia, že boli vyzve­ dačmi anglickej kráľovnej Alžbety a posielali jej informácie zo zahraničných dvorov. Lenže čo to má spoločné so strieborným plieškom, na ktorom sú vyryté čísla a čudná kresba? Kelley bol alchymistom. Ako mnohí vtedajší alchymisti, usiloval sa vyrobiť „kameň mudrcov", ktorý by zmenil aký­ koľvek kov na zlato. Alchymisti a černokňažníci sa zaobera­ li aj výrobou všelijakých talizmanov...

Ale čo značí ten čudný znak podobajúci sa na štvorku ale­ bo na stoličku obrátenú hore nohami?

Poznal som ho dosť dobre, už viackrát som sa s ním stre­ tol. Tajomný rád templárov ho používal na označenie ne­ bezpečenstva, nachádzame ho na cestách v miestach, kde boli všelijaké pasce a padacie dvere. Podľa Jacka Kolbuszewského, autora výbornej knihy o hľadačoch pokladov v sedemnástom a osemnástom storočí, tento symbol po­ užívali hľadači pokladov v horách na označenie veľmi ne­ bezpečného priechodu na ceste k jaskyni so zlatou žilou alebo s drahokamami. Ale na Kelleyho pliešku mal asi iný zmysel. Pred akým nebezpečenstvom by vystríhal černok­ ňažník? - Moment... moment... - hundral som si popod nos. A zrazu som si spomenul. Veď ten znak je veľmi starý. Kým sa stal symbolom nebezpečenstva, označoval a ešte stále oz­ načuje niečo celkom iné. Je to symbol planéty Jupiter. Toto sú symboly jednotlivých hviezd a planét:

Spomenul som si na knižku o talizmanoch od Cornelia Agrippu s názvom Magické diela, vydanú v Berlíne roku 1921, ktorú som kedysi čítal. Jupiter. Talizman Jupitera. Magický štvorec Jupitera. - Teplo, teplo, horúco... - šepkal som si. Pozorne som si prezrel čísla na pliešku. Keď sa spočítali

Zbigniew

Nienacki

57

obidva rady, súčet každého z nich bol 34. Ak je to magický štvorec, potom aj súčet každého vodorovného radu musí byť 34. Žiaľ, nebolo to tak. Prečo? Ešte chvíľu, a zrazu mi svitlo v hlave. Mal som do činenia s polovicou Jupiterovho talizmanu. Niekto rozlomil magic­ ký štvorec. A muselo to byť veľmi dávno, azda ešte v časoch Kelleyho, lebo hrana na lome kovu stihla sčernieť takisto ako ostatné okraje. Rovnako aj kresba na druhej strane plieška, ktorá zná­ zorňuje ľudskú postavu pod palmou, či skôr pod polovič­ kou palmy, akoby tiež naznačovala, že ide len o polovicu kresby. A ešte tá druhá čudná cifra: 5357. Či to nie je tiež nejaký dátum? Nie, asi nie. Veď rok 5357 ešte nebol. Nebol. V našom kalendári. Ale napríklad v židovskom kalendári? Potichu som si zapískal a veľmi spokojný sám so sebou zapálil som si cigaretu. Zajtra môžem slečne Dohnalovej oz­ námiť, že pliešok je polovicou Jupiterovho talizmanu, ktorý vyrobil Kelley rok pred smrťou. Dátum vyrytý podľa nášho kalendára je potvrdený kalendárom židovským. Keby sa našla druhá polovička talizmanu, možno aj kres­ ba by bola jasnejšia, lebo teraz ťažko vysvetliť jej zmysel. Vi­ dieť iba nejakú ľudskú postavu pod palmou. Pomaly začalo svitať. Zhasol som svetlo a zaspávajúc som si pomyslel: „Svojím spôsobom má Skwarek asi vynikajúci intelekt, keď mu stačilo na pliešok iba pozrieť, a uhádol tajomstvo. Alebo to bol iba bluf a zajtra sa ukáže, že záhadu som roz­ lúštil len ja?"

P I ATA

KAPITOLA

Z Baśkovho denníka

Školský rok sa skončil. Už som tretiak, gymnazista. A to bez trojky na vysvedčení. Zajtra vyrazíme do Bieszczad. Kúpil som si hrubý, ale úzky poznámkový zošit, ktorý sa mi dobre vmestí do plecniaka. Podľa rady pána Tomasza budem si v ňom zaznamenávať všetky zaujímavejšie zážit­ ky z nášho výletu. Taký opis trasy môže byť užitočný aj pre skautský časopis. Neviem, či si na výlete nájdem čas na dlhšie poznám­ ky, preto dnes predstavím všetkých účastníkov našej výpravy. Na prvom mieste je to náš vedúci, zemepisár pán profe­ sor Hilary S. Vyštudoval na Kopernikovej univerzite v Toru­ ni, má dvadsaťdeväť rokov, je slobodný a ako tvrdí, kým si nezaloží rodinu, bude každý rok tráviť leto na peších túrach po vlasti. Pochválil môj plán výletu do Bieszczad. Profesor Hilary sa mi zdá výnimočným učiteľom. Zdržu­ je sa medzi mládežou nielen v škole, ale aj počas prázdnin. V budúcom školskom roku chce s niekoľkými chlapcami v školských dielňach zhotoviť plachetnicu a na ďalšie prázdniny sa vyberú na mazúrske jazerá. Je to výborný uči­ teľ, však? Profesor Hilary je strednej postavy, širokoplecí, nosí oku-

Zbigniew

Nienacki

59

liare a krátku čiernu briadku. Rád si oblieka zelené vojen­ ské košele, zelenú kravatu a čiernu baretku. A teraz je rad na mne. Volajú ma Baśka, vraj vyzerám ako dievča. Myslím, že to nie je pravda, nosím nakrátko ostri­ hané vlasy a onedlho sa začnem holiť. Tou prezývkou nie som nadšený, ale ani sa pre ňu neurážam. Ostatní chlapci - to sú žiaci nižších tried, poväčšine dva­ násťroční, iba jeden má trinásť. Sú skauti, ale tohto roku nebolo v tábore dosť miesta pre všetkých chlapcov z našej školy, a tak myšlienku usporiadať výlet veľmi ocenili a súhlasili s ňou. Dostali sme aj nejaký výstroj, ako naprík­ lad plynový varič, plynové bomby, a dokonca osem stano­ vých dielcov, ktoré chránia pred dažďom ako peleríny a sú­ časne z nich možno postaviť štyri malé stany. Keď sme sa po vyučovaní zišli v školskom klube a došiel profesor Hilary, aby spoznal všetkých členov môjho druž­ stva, zvolal: „Je vás sedem? Ako dní v týždni." Veľmi sa nám to zapáčilo a rozhodli sme sa, že sa pomenujeme podľa jed­ notlivých dní. Bolo okolo toho veľa smiechu, lebo každý deň v týždni bolo treba charakterizovať a nájsť preň vhod­ ného menovca. Neviem, či sú tie charakteristiky správne, ale prezývku „Pondelok" dostal chlapec, ktorý sa vždy tvári nespokojne (lebo v pondelok sa nám nechce ísť do školy), na „Utorok" a „Stredu" pokrstili dvoch chlapcov, ktorí sa ne­ vyznačujú ničím zvláštnym, „Štvrtkom" sa stal najtučnejší z chlapcov, „Piatkom" zasa najusilovnejší, najlepší žiak, „So­ bota" prischlo najveselšiemu (sobota je veselý deň, lebo po nej prichádza nedeľa, však?) a „Nedeľa" najlenivejšiemu (veď „nedeľné dieťa" je také, ktorému sa nechce robiť). Spo­ lu s profesorom Hilarym je nás deväť, to stačí aj na výpravu do divočiny. Profesor Hilary využil príležitosť a vykladal nám o kraji, cez ktorý budeme putovať. Niečo som si z jeho výkladu za­ písal.

Bieszczady tvoria juhovýchodnú časť Poľska. Je to origi­ nálne a rozľahlé pohorie, tvoriace časť Východných Beskýd. Bieszczadské hory sa nevyznačujú veľkou výškou, najvyšší vrch Tarnica má iba 1348 metrov nad úrovňou mora. Na mnohých horských chrbtoch možno nájsť rozsiahle poloniny, čiže obrovské poľany pokryté kvetmi alebo tvrdým pies­ kovcom. Pohorie Bieszczady od nepamäti patrilo Poľsku. Ale okrem obyvateľov poľskej národnosti bývali tu aj Bojkovia a Lemkovia, zvláštne etnické skupiny, kultúrou a jazykom blízke ukrajinskému obyvateľstvu. Napriek tomu sa Lem­ kovia i Bojkovia vždy považovali za poľských občanov. Keď v roku 1918 bol zvolaný do Sanoku ukrajinský zjazd a žiadal odtrhnutie tohto kraja od Poľska, v Lupkowe sa uskutočnil zjazd Lemkov a Bojkov, na ktorom sa vyslovili za zotrvanie v Poľsku. Tak sa aj stalo. Potom predsa prišlo obdobie strašných výčinov. Vypukla vojna, nastali roky okupácie. Hitlerovcom záležalo na tom, aby medzi obyvateľstvom vyvolali ovzdušie konfliktov, te­ roru a strachu. Ukrajinských fašistov vyzbrojili a dovolili im prenasledovať tých, čo snívali o slobodnom Poľsku. Títo fa­ šisti začali medzi Lemkami a Bojkami rozširovať protipoľskú propagandu, kopili mohylu, pod ktorou malo - ako tvrdili - Poľsko navždy zahynúť. Veľa ľudí im sadlo na lep a dalo sa uniesť vlnou národnostnej nenávisti. Hitler bol porazený, vzniklo nové Poľsko. Lenže hitlerov­ cami výborne vyzbrojení ukrajinskí fašisti zorganizovali v Bieszczadách ozbrojené oddiely do takzvanej Ukrajinskej povstaleckej armády. V týchto podmienkach teror ešte vzrástol. Poliakov zabíjali, poľské dediny pálili, vraždili aj Lemkov a Bojkov, zapaľovali ich dediny, ak prejavovali sym­ patie novému Poľsku. Ešte tri roky po skončení druhej sve­ tovej vojny v bieszczadských lesoch a horách sa ozývali vý­ strely a nočné nebo osvetľovali plamene požiarov.

Zbigniew

Nienacki

61

Dátumom zvratu v histórii Bieszczad sa stala tragická smrť generála Karola Šwierczewského 28. mája 1947, ktoré­ ho ukrajinskí fašisti chytili do pasce a zabili. Potom bol vy­ pracovaný plán likvidácie UPA. Aby nedošlo k novým bo­ jom medzi obyvateľstvom, tých, ktorí sa cítili byť Ukrajincami, vysťahovali na územie Ukrajinskej SSR, a tým čo chceli zostať v Poľsku, umožnili presídlenie do západ­ ných a severných krajov Poľska. Prudkými bojmi celkom zlikvidovali UPA V Bieszczadách zavládol pokoj, cez lesy a rokle vystavali nové asfalto­ vé cesty, na zboreniskách vypálených dedín začali stavať nové sídla. Tento kraj sa stal strediskom drevárskeho prie­ myslu a ozajstným rajom pre turistov. Možno tu nájsť pokoj a oddych, putovať po horách bez ciest, navštevovať staré kostolíky, v ktorých visia prekrásne ikony s náboženskými motívmi. Sem-tam v dedinkách, ktoré boli uchránené od vojnového požiaru, bývajú potomkovia Lemkov a Bojkov. Od nich - ako mi vravel pán Tomasz - neznámy mládenec na motorke kupoval staré ikony, ktoré sa potom pašovali do Viedne. Dnes, deň pred odchodom na cestu, som zatelefonoval na ministerstvo. Povedali mi, že pán Tomasz je preč, včera odcestoval do Prahy. Je to čudné, nie? Veď o nijakej ceste do Prahy nehovoril. Azda vypátral nejakú stopu po pašerákoch ikon? Som zvedavý, či sa s ním stretnem v Bieszczadách...

Z Baśkovho denníka (pokračovanie)

Po celodennej ceste vlakom vystúpili sme na stanici v Zagórzi a vybrali sme sa do neďalekej dedinky, k pánu Janovi Sekundusovi. Dovolil nám postaviť si prvý tábor v záhrade pri dome.

Pán Sekundus je milý starček s veľkou sivou bradou. Ukázal nám svoju zbierku starých ikon a medzi nimi aj pra­ starú a neobyčajne cennú ikonu zo šestnásteho storočia, urobenú zo striebra. Má aj veľa iných zaujímavých pamia­ tok z tohto kraja a poradil nám, v ktorých dedinách sú pa­ mätihodnosti, ktoré by sme si mali prezrieť. Keď nadišla vhodná chvíľa, povedal som mu, že poznám pána Tomasza, a spýtal som sa, či nevie niečo nové o osobách, ktoré v Bieszczadách skupujú staré ikony. Žiaľ, pán Sekundus ne­ vedel nič nové. Ale dopočul som sa od neho, že pred nie­ koľkými dňami ho navštívil jeden osadník z okolia Bystré­ ho, prezrel si zbierku a spýtal sa, či pán Sekundus nechce predať niektorú ikonu, lebo by si ju chcel kúpiť do domu, pretože je pravoslávneho vierovyznania. Pán Sekundus mu povedal, že ikony, a to nové, možno kúpiť vo varšavskej pre­ dajni umeleckých predmetov DESA. Na to mu osadník po­ vedal, že staré ikony sú posvätené, a nové nie. Čudoval sa, načo je Sekundusovi toľko ikon. Ako sa vyjadril: „Do hrobu si ich nevezmete a na starosť je dobre pobudnúť v sanató­ riu, zreparovať si zdravie, čo stojí veľa peňazí." Ešte dodal, že za ikonu dobre zaplatí. Pán Sekundus prefíkane odpove­ dal, že si to rozmyslí, a pýtal si od toho človeka adresu. Do­ zvedel sa, že záujemca sa volá Józef Gnat a na cestu k nemu je najlepšie opýtať sa v Bystrom, ktoré leží na trase z Baligrodu do Cisnej. Azda ten osadník má niečo spoločné s tý­ mi, čo skupujú ikony a potom ich pašujú za hranice? Pán Tomasz spomínal mládenca, ktorý jazdí na motorke po de­ dinách. A toto je muž v stredných rokoch. Pre každý prípad povediem naše putovanie tak, aby sme mohli navštíviť chalupu Jozefa Gnata. Večer som pozrel na mapu a zistil som, že to nebude ťažké, pretože práve tade vedie trasa na Chryszczatú. Nocovali sme v Lesku, ktoré je akoby bránou do Bieszczad. Pri brehu Sanu sme našli voľné miesto v kempingo-

Zbigniew

Nienacki

63

vých domčekoch, nebolo treba budovať tábor a nemuseli sme si chystať raňajky ani večeru, lebo v kempingu bola je­ dáleň. San je pekná rieka. Jej bystré vody sa prelievajú cez bal­ vany, ktoré vyrastajú z dna. Plávať po takej rieke na kajaku vyžaduje nielen cvik a skúsenosti, ale aj dobrý výstroj. Mám vodu veľmi rád a rozhodol som sa, že niekedy v budúcnos­ ti sa budem plaviť kajakom po Sane. Mestečko Lesko je malé a nezdá sa mi zaujímavé. Prezre­ li sme si na dosť strmom vrchu stojaci stredoveký zámok, ktorý patril slávnemu rodu Kmitov a neskôr Stadnickým. Tu sa nejaký čas ukrýval slávny Stanisław Stadnicki, naj­ väčší dobrodruh, burič, zabijak a ukrutník, aký vystrájal v Poľsku na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia. Zámok v Lesku veľa ráz prebudovávali, takže z pôvodnej stavby veľa nezostalo. Je postavený v klasicistickom štýle a viaže sa k nemu meno známeho básnika Wincenta Pola, ktorý kedysi býval v tomto kraji, rovnako ako aj veľký spi­ sovateľ Aleksander Fredro, ktorého príbuzní mali majetky v okolí Leska. Na druhý deň zavčas ráno sme vypochodovali smerom na Chryszczatú. Pohodlnou asfaltovou cestou sme šli naj­ prv cez malebnú dolinu pozdĺž ľavého brehu Sanu. Niekoľ­ ko kilometrov sme mohli stále obdivovať túto rieku, dosť ši­ rokú, ale veľmi plytkú, sotva po členky. San len na jar a v jeseni býva hrozný, keď po dažďoch prudko stúpne. Te­ čie v kamennom koryte, vďaka čomu sa voda rýchlo zohre­ je od slnka. Cestou sme sa dva razy kúpali a zistili sme, že voda je veľmi teplá. Až po dedinu Hoczew nám z ľavej strany robil spoloční­ ka San a stráne hory Czulny, vysokej 576 metrov. Pred Hoczewom cesta odbočuje od Sanu a vedie údolím rieky Hoczewky, preskakujúc mostami raz na jej ľavý, raz na pravý breh.

V Hoczewe sme si prezreli starý kostol vybudovaný v ro­ ku 1510 a staropoľskú krčmu. Pritom sme sa dozvedeli, že Hoczew opisuje aj Fredro v jednej svojej hre. Tu sme mali šťastie. Pán profesor zastavil prázdne ná­ kladné auto, ktoré nás všetkých zaviezlo do Baligrodu. Do­ stali sme sa ta rýchlo a pohodlne. Naobedovali sme sa v hostinci a potom sme si prezreli mestečko. Natrhali sme poľné kvety a odniesli ich na cintorín 34. pešieho pluku, ktorý sa zvlášť vyznamenal v boji s oddielmi UPA. Teraz odcitujem Fredrove slová, ktoré profesor Hilary na­ šiel v sprievodcovi po Bieszczadách: „Za Baligrodom je koniec sveta. Vchádza sa doň ako do čierneho hrdla. Cesta i rieka je jedno a to isté a od rieky sa z jednej i druhej strany dvíhajú čierne steny jedlí a smrekov." Tak je to ešte aj dnes. Tie isté čierne steny jedlí a smre­ kov, len teraz je cesta vyasfaltovaná. Dolina rieky Hoczewky, ktorú tu volajú Jablonka, sa zužuje a to pôsobí dojmom, akoby sa vchádzalo do čierneho hrdla. A tu je autobusová zastávka Bystre. Odtiaľ doprava od­ bočuje cesta do Rabe a vedie povedľa potoka s rovnakým názvom. Rabe - to kedysi bola veľká dedina, kde mali pek­ ný kaštieľ rodičia Aleksandra Fredra. Teraz už táto dedina nejestvuje. Cesta pozdĺž potoka Rabe je veľmi malebná. Za zákrutou doliny sa otvára výhľad na holé planiny, svahy posiate bal­ vanmi, medzi ktorými sa kŕčovite držia zakrpatené smreky, jarabina a osiky. Aj tu - ako sme sa dozvedeli od profesora Hilaryho - je geologická rezervácia na ochranu arzénovo-železitých minerálnych prameňov. Možno tu niekedy vybu­ dujú nejaké sanatórium pre chorých na srdce. Cestou sme videli nové budovy, ale celkom pusté. Pri budovách odpočívali robotníci, iste to boli drevoruba­ či. Povedali nám, že na Chryszczatú sa môžeme dostať ale-

64

Zbigniew

N ienacki

bo chodníkom cez ruiny bývalej dediny Rabe, alebo vedia potoka cez spálenisko dediny Huczwice, ktorú zničili ukra­ jinskí fašisti. Potom už sami nájdeme správny smer pocho­ du, lebo uvidíme zelený masív Chryszczatej. Keď sa profesor s chlapcami trocha vzdialili, vrátil som sa k robotníkom a spýtal som sa na majetok Jozefa Gnata. - Musíš ísť po brehu potoka cez Huczwice. Za dedinou nad potokom nájdeš Gnatov dom, - povedal mi jeden z ro­ botníkov. Poďakoval som sa za radu a vykročil som za našou sku­ pinou. A vtedy ma dobehol vysoký zarastený drevorubač s čiernymi kučeravými vlasmi. - Hej, chlapče! A čo chceš od Gnata? - spýtal sa, pozera­ júc mi do tváre. Jazyk mi prirástol k ústam, tak ma zaskočila táto otázka. Zajachtal som a pomaly som zo seba vysúkal prvé klam­ stvo, ktoré mi zišlo na um. - Počuli sme, že uňho možno kúpiť vajcia, syr a maslo. Sme hladní a nemáme zásoby, - vysvetľoval som drevoru­ bačovi. Pozrel na mňa akosi čudne, mykol plecami a odišiel. A ja som sa pridal k našej skupine.

Z Baskovho denníka (pokračovanie)

Tieto slová píšem pri svetle baterky. Chcem začerstva za­ znamenať dojmy z dnešného dňa. Moje družstvo šikovne stavalo tábor na úpätí Chryszcza­ tej a ja som oznámil profesorovi, že idem urobiť prieskum okolia. To sa robí vždy, keď treba prenocovať v neznámom teréne. Je nutné presvedčiť sa, či nie sú nablízku nejaké po­ dozrivé osoby, kde je najbližšia studňa, obchod alebo iný skautský tábor.

Pokiaľ ide o mňa, chcel som predovšetkým zistiť niečo o Jozefovi Gnatovi. Pomyslel som si, že takáto informácia poslúži pánu Tomaszovi. Na túto výpravu som si vzal Piatka, lebo ten chalan mi bol od prvej chvíle sympatický. Nielen preto, že je najlep­ ším žiakom v triede a vravia o ňom: „To je klasa!" Páči sa mi na ňom to, že napriek svojim trinástim rokom nie je bujný ani hlučný ako iní, ale vyrovnaný a málovravný. Zdá sa mi, že keby som mu dokonca zveril svoje tajomstvo, nikomu by ho nevyzradil. Najprv sme vyšli na nevysoký vŕšok. Zistili sme, že oko­ lie je pusté, nikde nevidieť nijakú stavbu, ba ani jedinú cha­ lupu. Len v diaľke, na trávnatej stráni, sme spozorovali stá­ do oviec. Pamätal som si, aký smer mi poradili drevorubači. Piatok prikývol, ale nespýtal sa, prečo ma ten dom zaujíma. Veľmi sa mi páčilo, že nebol priveľmi zvedavý. Pustili sme sa krížom cez stráň porastenú kríkmi. Vyšli sme znova na vŕšok a vtedy sa Piatok zastavil. Prvý spozo­ roval akýsi dom so strechou pokrytou bielym eternitom. Podišli sme bližšie a uvidel som dom Józefa Gnata, kto­ rý sa zaujímal o staré ikony. Dom bol nad potokom, ktorý tiekol na dne hlbokej rok­ liny so strmými kamenistými stenami: Hneď vedľa potoka viedla strmá cesta až k bráne a ohrade z hrubých trámov. Dlhý dom z otesaných drevených brvien stál akoby opretý o strmú stráň. Bol priestranný, s hospodárskymi budovami, čosi ako stajňou a vozovňou či chlievom. Zo strany od po­ toka dom nebol ohradený. Plot nebol potrebný, pretože po­ tok sa na jar a v jeseni nedal prebrodiť. Cez potok vedie úzka, kývajúca sa lávka. Keď ju odtiahli, dom sa zmenil na pevnosť. Všetko vyzeralo veľmi malebne, ako dekorácia k fil­ mu o divokom západe. Podchvíľou sa nám zdalo, že na dvo-

Zbigniew

N ienacki

67

re alebo na ceste k potoku uvidíme Indiána na koni, kov­ boja alebo lovca obloženého kožami ulovených zvierat. A naozaj - ktosi išiel po ceste nad potokom. Poznal som ho už zďaleka. Bol to lesný robotník, ten čierny, vysoký, ku­ čeravý, ktorý sa vyzvedal, prečo sa spytujem na dom Józefa Gnata. - Schovaj sa! - zašepkal som Piatkovi. A on, hoci nevedel, prečo sa má skryť, rýchlo si čupol za veľkú skalu. Mohli sme vidieť a počuť všetko, čo sa dialo pri dome, pritom zdola nás nik nevidel. Čierny kučeravec - lebo tak ho budem volať - podišiel k zatvorenej bráne a udrel na ňu čímsi ako dreveným klopáčom zaveseným na špagáte. Klopanie vypudilo z búdy obrovského psa, ktorý sa straš­ ne rozštekal a pribehol k bráne. Zviera vyzeralo na neľú­ tostnú beštiu, až mi mráz prechádzal po chrbte, keď som si pomyslel, čo by sa stalo, keby nás pes zacítil. Ale jeho teraz zaujímal iba cudzí človek za bránou. Pes bol taký rozzúrený, že zubiskami hrýzol dosky na bráne, už nestekal, len zlost­ ne vrčal. Z domu vyšla vysoká žena v stredných rokoch. Na hlave mala šatku. - Do búdy! - skríkla na psa. Ten poslušne zaliezol na svo­ je ležovisko, prestal štekať aj vrčať. Žena prišla k bráne a pozrela cez škáru medzi doskami. - Muž nie je doma, - oznámila kučeravcovi. - Je v Cisnej, v stánku. Ak niečo máte, príďte večer. Kučeravec prestupoval z nohy na nohu, akoby uvažoval, či to, čo má na srdci, povie žene, alebo či príde večer za jej mužom. Napokon povedal: - Pán Gnat mi povedal, že ak zbadám na okolí niečo po­ dozrivé, mám mu to oznámiť. Sľúbil mi za to odmenu. - A čo ste zbadali? - Dnes popoludní prechádzali okolo horárne nejakí

skauti. Najprv sa spytovali na cestu na Chryszczatú. Potom jeden z nich chcel vedieť, kde je dom Józefa Gnata. - Pýtal sa na nás? - čudovala sa žena. - Povedal, že vraj u Gnata možno nakúpiť vajcia a maslo. - Vajcia? Maslo? Veď ja sliepky nedržím, lebo ich líšky kántria. Kravu tiež nemáme. Nikomu som nikdy maslo ani vajcia nepredávala... - Mne sa to tiež videlo čudné, - kýval hlavou kučeravec, - lebo viem, že nechováte ani sliepky, ani kravy, ani svine. Hned som si pomyslel, že je to podozrivé, a prišiel som to povedať. Žena chvíľu uvažovala a potom povedala: - Poviem o tom mužovi, keď sa vráti z Cisnej. A zájdite k nám niekedy večer, manžel vás odmení. Kučeravec sa zdvorilo pozdravil a vydal sa na spiatočnú cestu. Žena odišla od brány, nejaký čas stála zamyslená uprostred dvora. Potom zavolala na psa: „Rex, stráž dom!" a zmizla vo dverách chalupy. Pes znova vyskočil z búdy a ako besný začal behať po dvo­ re. „Hneď nás zacíti," pomyslel som si. Kývol som rukou na Piatka. Vzali sme nohy na plecia a len na druhom vŕšku sme sa zastavili, aby sme nabrali dych. - To ty si bol ten skaut, čo sa spytoval na Józefa Gnata? domýšľal sa Piatok. - Ja, - úprimne som sa priznal, lebo nemalo zmysel vy­ krúcať sa. Nevyťahoval zo mňa ďalšie podrobnosti, lebo pochopil, že nechcem nič vyzradiť. Iba prisvedčil: - Je to akýsi čudný dom. Vyzerá ako pevnosť. A dokonca majú v okolí aj vlastnú výzvednú službu... Bolo mi jasné, že Gnat sa čohosi bojí.

Zbigniew

Nienacki

69

ŠIESTA

KAPITOLA

Václavské námestie • Vec sa rozbieha naplno • Návšteva u vlamača • Ludmilin plán • Výsledok súťaže • Záhadné číslo • Prečo prelomili talizman • • Rytieri Bratstva rozekruciánov • Tajomstvo mágov a talizmanov • Mystické knihy • Správa od Ludmily

Nik presne nevie, prečo toto miesto nazvali námestím. Az­ da preto, že tu kedysi bol konský trh a ako je známe, handlovať s koňmi nemožno na ulici, iba na námestí. Dnes je to jednoducho veľmi široká a dosť dlhá ulica veľkomestského charakteru - vysoké domy, veľké hotely, bohaté obchody a výstavné reštaurácie. Na námestí stojí socha svätého Vác­ lava na koni, a tak hádam už tušíte, že ide o Václavské ná­ mestie, najrušnejšie centrum súčasnej Prahy. S veľkou námahou som sa dostal cez dopravnú zápchu a našiel voľné miesto pri chodníku pred hotelom Ambasador. Zistil som, že je to platené parkovisko, ale inú možnosť som nemal. Praha je bohatá na autá, pochybujem, že by som niekde nablízku našiel voľné miesto mimo plateného parkoviska. Blížila sa dvanásta hodina, teda čas, keď som mal stretnutie pri pomníku svätého Václava. Na takéto stretnutia zvyčajne prichádzam skôr, lebo si ce­ ním presnosť. Ale dnes som bol od včasného rána v opra­ vovni, kde mi namontovali do dverí auta zámku zo ško­ dovky. O tri minúty dvanásť som už stál pred pomníkom. Psa som nechal v dobre zamknutom aute. Pri čakaní na Dohnalovcov som sa nenudil. Priamo pod pomníkom sa va-

lili zástupy ľudí, za chrbtom som mal Národné múzeum monumentálnu renesančnú budovu postavenú na mies­ te niekdajšej Konskej brány. Bol slnečný deň, jemný vet­ rík vial od Vltavy a prinášal príjemný chlad. Nečakal som dlho - o chvíľu som videl prichádzať pána Dohnala a vedľa neho Ludmilu s filmovou kamerou prevesenou cez plece. - Vaša záležitosť sa začína vyjasňovať, - oznámil mi po zvítaní pán Jaroslav. - Bol som na policajnom oddelení na Malej Strane, kde zadržali Bláhu. Zistil som, že vlamač býva Na bojišti, teda tam, kde aj Bláha, ktorý predal haličskú iko­ nu. Inými slovami, je to ten istý mládenec, lebo aj krstné mená sa zhodujú. - Čudná zhoda okolností... - Veru, Zdeněk Bláha na polícii vypovedal, že príčinou vlámania bola stávka. Jeho kamaráti tvrdili, že sa mu nepo­ darí vlámať sa do miestností múzea, a on chcel dokázať, že to urobí. Aj urobil. - Málo vierohodné. - Prirodzene, ale treba túto verziu prijať, lebo v alchymistickej dielni nebolo nič cenné. Napokon, ako vieme, ukradol z nej iba kúsok sľudy a starý pliešok. Mládenec uviedol, že tie veci zobral preto, aby kamarátom dokázal, že sa do múzea naozaj vlámal. Prokurátor kvalifikoval jeho čin ako chuligánstvo a Bláha sa dostane pred poriadkovú ko­ misiu. Tá ho pravdepodobne odsúdi iba na peňažnú poku­ tu, lebo materiálna škoda nie je veľká, a preto Bláhu ani neuväznili. - V takom prípade ideme Na bojiště k Bláhovi, - rozho­ dol som sa a vykročil som smerom k vehiklu zaparkované­ mu pred Ambasadorom. Zrazu som sa zastavil. - Ej, dočerta! Zabudol som na ikonu. Pán Jaroslav, hovo­ rili ste s riaditeľom múzea, ktoré tú ikonu kúpilo?

Zbigniew

Nienacki

71

- Pravdaže. Preto navrhujem, aby sme najprv šli do mú­ zea a len potom k Bláhovi. Bolo to veľmi logické a hneď som súhlasil. - A čo záhada? Rozlúštili ste tajomstvo strieborného pliešku? - vyzvedala sa Ludmila. - Myslím, že hej, - prikývol som a podal som jej na štvormo zložený lístok, na ktorom bolo napísané rozlúštenie. Ludmila si uľavene vydýchla. - Veľmi som sa bála, že pán Skwarek nad vami zvíťazí. - Nemáš v láske pána Skwarka? - čudoval sa Dohnal. Veď je to sympatický mládenec. A hádam naozaj inteli­ gentný. Ludmila sa zamyslela. - Prestal mi byť sympatický, keď sa začal vysmievať z vehikla pána Tomasza. Je to veľmi nepekné vysmievať sa z niečoho len preto, že sa nepodobá na to, čo zvyčajne vi­ díme. - Moje auto nie je pekné, - usiloval som sa brániť Skwarka. - Ale či pomyslel na to, že azda si nemôžete dovoliť iné? - spýtala sa Ludmila. - Ach, nezamenil by som ho za nijaké iné auto. Považu­ jem ho za najlepšie na svete. Dostal som ho od svojho strýka, známeho vynálezcu. Ludmila sa usmiala. - A ste k nemu pripútaný ako moja mama k šijaciemu stroju, ktorý dostala od svojej starej mamy. Starý šijací stroj, ktorý bolo treba poháňať nohou, videl sa jej stokrát lepší než elektrický. - No, s mojím autom to nie je celkom tak, - poznamenal som. A chcel som dodať, že je lepšie než iné, nádherné autiaky s nablýskanou karosériou. Lenže na podobné vyhlásenia nebol vhodný čas. Náhlili sme sa do múzea a k Bláhovi.

Otvoril som dvierka. Keď Prot zazrel Ludmilu, veľmi sa potešil. Neuspokojil sa, kým jej niekoľko ráz neoblizol líce. A keď si sadla k nemu na zadné sedadlo, zdalo sa. že Prot je ňou celkom uchvátený. Položil jej hlavu na kolená a lízal dievčine ruky. No čo, zaiste aj psy majú svoje sympatie a an­ tipatie. V múzeu, ktoré kúpilo ikonu Zdeňka Bláhu, prijal nás vo svojej pracovni kustód, pán Lubomír Kameník, vysoký, štíh­ ly muž s veľkou lysinou. Na jeho pracovnom stole už čaka­ la ikona, ktorú nachystal po telefonickom rozhovore s pá­ nom Dohnalom. - Určili sme, že pochádza z konca pätnásteho storočia, povedal a podal mi do ruky neveľkú dosku. - Tempera, for­ mát štyridsať krát päťdesiat centimetrov. Ešte v dobrom sta­ ve, ale je jasné, že ju treba konzervovať a osviežiť. - Chrystos Archeiropoietos, - skonštatoval som. Na doske som uvidel namaľovanú tvár Krista, či vlastne jeho hlavu v aureole vychádzajúcej akoby z bielosivej záclo­ ny či závesu. Dlhé vlasy mu symetricky splývali, končitá briadka, podlhovastá tvár, na čele hlboké vrásky, úzky nos, silné výrazné obočie robili Kristovu tvár peknou i prísnou. Chrystos Archeiropoietos, čiže po grécky „Kristus nie ru­ kou vytvorený". Maľovanie ikon sa po stáročia vyvíjalo a vy­ tvorilo tak povediac typické zobrazenia: schémy znázorne­ nia Boha, Božej Matky a svätých. K týmto ikonovým schémam patril aj Chrystos Archeiropoietos. Bola to iba hlava, dokonca aj bez krku, akoby odťatá od tela a položená na zavesenú záclonu. - Zdá sa mi, že ten obraz bol kedysi oveľa väčší, - vravel kustód. - Prinajmenšom päťdesiat krát osemdesiat centi­ metrov, teda trochu pozdĺžny. A pravdepodobne visel nad cárskymi vrátami v nejakej pravoslávnej cerkvi. Časom možno okraje dosky popraskali a niekto ich orezal, lebo sa mu videlo, že stačí nechať iba tvár.

Zbigniew

Nienacki

73

- Súhlasím sa vami, - povedal som a vybral som z vrec­ ka príručnú lupu. - Záves, z ktorého vystupuje Kristova hla­ va, zvyčajne držia anjeli. Ako som už spomínal, v maľovaní ikon ide o isté sché­ my. Patrí k nim aj kompozícia Deesis, ktorá predstavuje Krista ako sudcu a k nemu sa so zopnutými rukami obra­ cajú Božia Matka a Ján Krstiteľ. Osobitný druh je Chrystos Pantokrator, zosobňujúci ideu Otca i Syna v jednej osobe. Typické je aj zobrazenie Hodegetrie čiže Božej Matky s die­ ťatkom na ruke, ako aj variant tohto typu, takzvaná „Umilenija" - Božia Matka zosobňujúca ideu božieho materstva. Rokmi sa vytvorila aj schéma rozmiestnenia svätých ob­ razov v pravoslávnom kostole, vznikol ikonostas, akoby ste­ na oddeľujúca v kostole oltár od lode. Na tej stene s dvoji­ tými dverami - to sú vlastne „cárske" a „diakonské vráta" boli rozvešané ikony v určitom poriadku. Hlavné miesto v ikonostase zaujímala kompozícia Deesis s dvoma radmi obrazov predstavujúcich apoštolov a dvoch archanjelov. Nad nimi na menšom formáte viseli scény zo života Márie a Krista. Vrchol ikonostasu zvyčajne tvorilo Umučenie: Kris­ tus na kríži. Aj cárske vráta boli prizdobené maľbami a nad nimi často visel práve Chrystos Archeiropoietos. Prečo „nie rukou vytvorený"? Treba vedieť, že v dávnych časoch maľovanie ikon bolo uznávané za „božské umenie". Maľoval, pravdaže, človek, ale verilo sa, že pri tvorivom ak­ te jeho ruku a štetec vedú akési vyššie sily, akoby Boh ma­ ľoval a predstavoval sám seba, maliar pritom bol iba slepým nástrojom. Preto názov Archeiropoietos. - Odvažujem sa dokonca tvrdiť, - pokračoval kustód, kým som si obraz prezeral lupou, - že tá ikona pochádza z haličskej školy. Svedčia o tom iskrivé a smelo miešané far­ by. Prosím, len si všimnite, že Kristova tvár je napriek prís­ nym črtám jemná, ba až láskavá. Haličská škola, ako vieme, svojím vplyvom zasahovala dosť veľké územie a nezriedka

sa stretávame s ikonami tohto typu aj na našej strane hraníc... - Táto ikona bola prepašovaná, - prerušil som ho, odkla­ dajúc lupu. - Naozaj? Ale nemáte nijaké podklady... - zmraštil čelo kustód. Lebo nikoho nepoteší, keď sa zrazu zistí, že vec, ktorú kú­ pil, pochádza z nelegálneho prameňa. - Veru, bola prepašovaná, - zopakoval som. - A dokonca môžem povedať aj ako. Vzhľadom na módu zadovažovať si ikony, naši umelci maľujú podľa starých vzorov ikony na dosky. Vyvážať ich za hranice je povolené, ak na zadnej stra­ ne majú patričnú pečiatku. Čo je ľahšie, ako dosku potom prepíliť a časť s pečiatkou majstrovsky nalepiť na zadnú časť starej ikony? Colníci nie sú odborníkmi v umení a nerozoznajú starú ikonu od ikony maľovanej v súčasnosti, ktorá sa podobá na starú. Pre nich je dôležitá pečiatka na zadnej strane a povolenie na vývoz. A po prekročení hraníc je ľahké odlepiť nové drevo od starého. Pravdaže, toto sa už nebude opakovať. Mali sme poradu s colníkmi a dohodli sme sa, že v prípade vývozu malty na dreve colníci sú po­ vinní dôkladne prezrieť okraje obrazu a zistiť, či doska ne­ bola preparovaná a podlepená. Na zadnej strane tejto ikony vidieť zvyšky lepu a šmirgľového papiera. Ktosi starostlivo obrusoval lep. Dokázať, že šlo o pašovanie, bude teraz veľ­ mi ťažké. Páchateľ sa môže brániť, že natrel zadnú stranu ikony lepom, lebo doska tu i tam praskala, a potom, keď sa rozhodol ikonu predať, lep obrúsil. Dúfam, že napriek to­ mu dovolíte, aby som spísal patričný protokol. Z poverenia poľského Ministerstva kultúry a umenia pátram po pašerá­ koch ikon a v prípade, ak sa dokáže, že je pašovaná, možno ju od vás odkúpime. - Budem s tým súhlasiť len veľmi nerád. Ikona je veľmi pekná, - vzdychol kustód.

Zbigniew

Nienacki

75

Spísal som protokol v dvoch exemplároch. Jeden som ne­ chal kustódovi, druhý som schoval do aktovky. Rozlúčili sme sa s kustódom a opustili sme budovu múzea. Teraz sme zaparkovali pred známou pivárňou U Kalicha. Ludmila zostala v aute a ja s pánom Dohnalom som sa vy­ bral na známu adresu. - Zdeněk Bláha? Hľadáte Zdeňka Bláhu? - uvažoval aký­ si neoholený chlap, ktorý stál v bráne. - Býva u domovníč­ ky, pani Procházkovej. Je to jeho teta. Domovníčkin byt sme našli bez ťažkostí. Vchod bol v dosť vysokom podchode. Dvere boli otvorené dokorán a valili sa z nich oblaky pary, lebo Procházková práve prala. - Nie je doma. Kamsi odišiel. A čo zasa vyviedol? - spý­ tala sa nepokojne a utierala si ruky do zástery. Iste vedela, že prednedávnom Zdeněk sedel vo väzení. Hádam sa domnievala, že aj my sme z polície? Zdalo sa, že Zdeněk je pekný vtáčik a ani teta nemala o ňom priveľmi dobrú mienku. - Prišli sme za ním v jednej veci, - vyhlásil pán Dohnal priateľským tónom, aby získal dôveru pani Procházkovej. Zdeněk predal v obchode s umeleckými predmetmi starý svätý obraz, čiže ikonu. Som znalcom a dobre som mu vte­ dy odhadol cenu toho obrázku. Teraz sa prihlásil istý cu­ dzinec, - ukázal na mňa, - a tiež by chcel mať podobný ob­ raz. Azda Zdeněk má ešte jeden taký alebo môže zadovážiť podobný? Pani Procházková, mohutná žena so šatkou na hlave, si založila ruky na veľké brucho. - Ľudia moji! Zdeněk sa dal na kšefty so svätými obraz­ mi? A začo sedel v base na Malej Strane? - To ja veru neviem, - vykrúcal sa pán Dohnal. - Svätý obraz predal legálne a dostal zaň pätnásťtisíc korún. - Pätnásťtisíc korún?! - čudovala sa pani Procházková. Panebože, toľko peňazí? V poslednom čase ich má hojne, to

je fakt. Oblieka si krikľavé handry, kúpil si nové topánky. Kde len vzal ten svätý obraz? - To neviem, milá pani, - zopakoval pán Dohnal. - Po­ vedal mi, že ho našiel na pôjde. Vraj jeho otec ten obraz od­ kiaľsi doviezol. - Jeho otec? Z Pardubíc? - začudovala sa pani Procházková. - Veď jeho rodičia bývajú v Pardubiciach, teda moja vy­ datá sestra. Má šesť detí, a preto jedného, Zdeňka, som si vzala, lebo som bezdetná. Je to darebák, teraz to už ľutujem. A u nás na pôjde nemohol nič nájsť, lebo pôjdy sú prázdne, tak prikazujú protipožiarne opatrenia. - Možno ho našiel na nejakom inom pôjde, - znova veľ­ mi priateľsky povedal pán Dohnal. - Napokon, nás to ne­ zaujíma. Chceme mať ešte jeden taký obraz. Teda ak sa Zdeněk ukáže, buďte taká láskavá a povedzte mu to. Dobre zaplatíme. - A u koho sa má prihlásiť? - spýtala sa. Pán Dohnal napísal svoje telefónne číslo na lístok a ne­ chal ho pani Procházkovej. Zdvorilo sme ju pozdravili a vrátili sme sa k autu. - Začína to byť čoraz podozrivejšie, - usúdil pán Dohnal. - Som zvedavý, či zatelefonuje. - Pochybujem, - odvetil som úprimne. - Ak Zdeněk Blá­ ha patrí k bande pašerákov, naša návšteva vzbudí v ňom ne­ pokoj. Bude sa chcieť spojiť s inými členmi bandy. Až keď od nich získa súhlas, skúsi nadviazať kontakt s nami. Len­ že pochybujem, že mu to banda dovolí. - Čo tak sledovať ho? - ozvala sa Ludmila. - Ja to môžem urobiť. Tato mi opíše Bláhu a ja sa poprechádzam po ulici, akoby som robila snímky. A keď sa Bláha vráti domov a po­ tom vyjde, pôjdem za ním a dozviem sa, kde tá banda sídli. - Nie, Ludka, - namietal som, - súhlas môže dostať aj te­ lefonicky. Sledovanie Bláhu nám nepomôže. Oveľa lepšie urobíme, ak sem prídeme ešte raz, večer, a zaskočíme ho.

Zbigniew

Nienacki

77

- Ako budeme vedieť, že Bláha je doma? - spýtal sa pán Dohnal. - A vôbec, čo nám dá rozhovor s Bláhom? Znova začne vykladať nejaké výmysly. Najlepšie je hneď to ozná­ miť polícii. Predvolajú si ho a spýtajú sa, kde vzal ikonu. - No a hneď z toho vznikne veľká aféra, banda si poberie svojich päť slivák, zmizne z Prahy a ja stratím stopu, - od­ vetil som. - Jediná možnosť je naďalej hrať úlohu kupcov ikony. Ludmila súhlasila so mnou. - Pán Tomasz má pravdu. Najdôležitejšie je osobne sa porozprávať s Bláhom. Jeho cigánstva nám tiež môžu veľa povedať, však? - Áno, - prisvedčil som. - Po obede, - ponúkla sa Ludmila, - prídem sem s ka­ merou, dozviem sa, či je Bláha doma, a zatelefonujem vám. Pár minút po jednej sme boli znova na Vádavskom ná­ mestí. Obedovať sme mali až o štvrtej. Keďže Ludmila si mala čosi vybaviť s priateľkou, vystúpila z auta a ja som sa rozhodol zájsť do knižnice na Křižovníckom námestí. Pán Dohnal veľmi rád šiel so mnou, veď v knižnici bol častým hosťom. - Poviem vám tajomstvo, - zveroval sa mi, keď sme šli smerom k Malej Strane. - Pripravujem zbierku starých po­ vestí o Prahe. Osobitne ma zaujímajú povesti viažuce sa k starému židovskému cintorínu a rabínovi Löwemu. Jedno vydavateľstvo už prejavilo záujem o ich vydanie, ale ešte je ďaleko deň, keď ich dokončím. Jednostaj sa prehrabávam v starých knižkách. Klementínum, čiže niekdajší jezuitský konvikt, teraz Štát­ na knižnica, je jednou z najväčších knižníc v Strednej Euró­ pe. Je tu aj Univerzitná knižnica, založená ešte v štrnástom storočí. V peknej barokovej budove, ktorá stojí už vyše sto rokov, je uložený známy Vyšehradský kódex, Velislavova biblia, Husov rukopis a tri milióny iných vynikajúcich diel.

Klementínum stojí akoby na predĺžení Karlovho mosta a tvorí začiatok Starého Mesta. Obkľučujú ho štyri ulice a do knižnice sa vchádza cez hlavný portál vedľa kostola svätého Salvatora na Křižovníckom námestí. Odtiaľ na Pa­ ­ížsku ulicu je iba pár krokov. Mali sme preto dosť času na čítanie v tichých študovniach Klementína. Neviem, aké knihy si vypožičal pán Dohnal. Ja som si vyžiadal Laarsovu knihu Das Geheimnis der Amulette und Talismane - teda Tajomstvo amuletov a taliz­ manov. Zaujatý čítaním ani som si nevšimol, že sú už štyri hodi­ ny, no pán Dohnal ma vyhľadal v študovni. O niekoľko mi­ nút neskôr som zaparkoval pred domom na Pařížskej ulici. Prota som nechcel vziať so sebou, ale Ludmila, ktorá už došla domov a čakala nás, vyviedla psa hore, pravdaže, do kúpeľne. Obed už bol na stole a dievčina sa ešte stále za­ oberala Protom, bolo ju treba z kúpeľne niekoľko ráz vyvo­ lávať. Prišla k stolu až vtedy, keď začula, že slečna Helenka chce nahlas prečítať lístok pána Skwarka aj môj, čiže vy­ svetlí sa tajomstvo strieborného pliešku. Slečna Helenka bola výborná kuchárka. Ak berieme do úvahy, že jedlo začala chystať až po príchode z práce, teda po tretej, obed bol vynikajúci. Dokonca by som povedal luxusný. S ozajstnou melanchóliou som si pomyslel na skromné jedlá v závodnej jedální ministerstva. Nadšený chutným obedom urobil som obrovskú chybu, lebo som zabudol, ako si slečna Helenka veľmi želá podo­ bať sa mužom. - Ste vynikajúca gazdiná, - pochválil som ju. - Výborne varíte, čo je dnes u žien dosť zriedkavé. Budete manželovi veľmi dobre viesť domácnosť. Na tie slová slečne Dohnalovej stúpla krv do tváre a za­ ložila si ruky vbok. - Ach tak? Teda vidíte ma iba v úlohe domácej husi?

Zbigniew

Nienacki

79

- Ale kdeže! Nie to som mal na mysli... - začal som neši­ kovne ustupovať. - Len nič nevravte! - zvolala pobúrená. - Hneď ako som vás videla, pomyslela som si, že patríte k mužom, ktorí z každej ženy chcú mať kuchárku a upratovačku. Nie veru! Ja sa na takú úlohu nehodím. Domnievam sa, že nie som horší kustód než hociktorý muž a úloha gazdinej a domá­ cej panej mi vôbec nesedí. Magister Skwarek jej pochlebovačne prisvedčil. - Máte pravdu, slečna Helenka. Ja som tiež zástancom ozajstného zrovnoprávnenia žien. - Môj budúci manžel, - rozvádzala ďalej slečna Helenka, - bude čistiť zemiaky a variť obedy. Každý druhý deň. Strie­ davo: raz ja, raz on. A bude upratovať byt aj opatrovať deti. Každý druhý deň. Spravodlivo a rovnako. - Veru tak, - pritakával magister Skwarek. Zacítil som, že v očiach slečny Helenky som zrazu ne­ priateľom číslo jeden. Pán Dohnal sa usiloval zmierniť našu hádku: - Ale veď jedno nevylučuje druhé, Helenka. Možno byť kustódom aj dobrou gazdinou. Na moju obranu poznamenala aj Ludmila: - Nemám rada, keď sa muž moce po kuchyni, - tvrdila tá veľmi mladá dievčina tónom starej skúsenej gazdinej. - Ticho, sopľaňa! - zahriakla ju Helenka. - Čo ty o tom môžeš vedieť? Práve pre také ako ty Hnutie oslobodenia žien nemôže úplne zvíťaziť na celom svete. Našťastie sme túto debatu prerušili, lebo nadišiel čas pre­ čítať lístky. Vzala ich do rúk slečna Helenka a spustila ako moderátorka pri televíznom kvíze: - Dovoľte mi, aby som vyhlásila výsledky súťaže. Najprv pán magister Skwarek. Na lístok napísal: „Pliešok je polo­ vičkou talizmanu šťastia." Pán Tomasz zasa vysvetľuje: „Pliešok je polovičkou Jupiterovho magického štvorca."

- Ó, to je predsa rozdiel! - zvolala Ludmila. - Pán Tomasz hovorí o Jupiterovom magickom štvorci a pán Skwarek o ta­ lizmane šťastia... Zasiahol som: - Jupiterov magický štvorec nie je nič iné ako práve taliz­ man šťastia. Zostavili ho preto, aby prinášal šťastie, a to pre­ dovšetkým v hrách. - Vyznáte sa v talizmanoch, pán Tomasz? - zaujímala sa Ludmila. - Veľmi by som chcela vedieť, či jestvuje talizman, ktorý ochráni pred guľami v škole. - Áno, - odpovedal pán Dohnal. - Stačí dobre sa učiť. - Och, tatko. Ja žartujem. Nijaký rozumný človek neverí v talizmany. - Prirodzene, - prisvedčil pán Skwarek. - Talizmany a amulety všetkého druhu sú nezmysly, ktorým rozvážny človek neverí. - Jasné, - súhlasil som. - Ale napriek tomu v dnešnom svete je obrovský dopyt po amuletoch a talizmanoch a aj sa vyrábajú. - Hádam nie? - pochyboval pán Skwarek. - Veru tak, - potvrdil som. - Pred stáročiami sa ľudia usi­ lovali pomocou amuletov využiť vo svoj prospech tajomné sily prírody, ktoré si nevedeli vysvetliť. Napríklad kly alebo pazúry divých zvierat mali vlastníkovi dodať vlastnosti di­ vých šeliem. Potom talizmany a amulety vyrábali zo zlata, striebra, z drahokamov, viera v talizmany sa viazala na as­ trológiu. Ale obľuba amuletov nezanikla ani v súčasnosti a hádam ani nezanikne, pretože nikdy nebudeme vedieť z nášho života vylúčiť zlú či dobrú náhodu, čiže ako sa vra­ ví: hru osudu. A rôzne figúrky pre šťastie, ktoré kupujeme a darúvame, nie sú obmenou dávnych amuletov? Piloti si ich zavesujú v lietadlách, námorníci v kajutách, aj kozmo­ nauti pri lete na Mesiac si ich viezli so sebou. Azda to zna­ mená, že sme poverčiví ako ľudia v dávnoveku? Dozaista

Zbigniew

Nienacki

81

nie. Ak chlapec kúpi dievčaťu maskota, očakáva od neho priaznivý účinok v celkom inom zmysle. Jednoducho chce, aby dievča, kedykoľvek vezme figúrku do ruky, pomyslelo naňho. Tak je to aj s vierou v magické pôsobenie istých čí­ sel. Delíme, násobíme, odmocňujeme čísla bez toho, aby sme v nich spozorovali niečo magické. A predsa... - A predsa čo? - nedočkavo zopakovala Ludmila. - A predsa aké populárne a obľúbené sú na celom svete rôzne číselné hry! Výhra v nich záleží od výberu takých, a nie inakších čísel. Aj náhodu možno kalkulovať matema­ tickými metódami, ale má priveľké množstvo kombinácií. A preto sa rodia premnohé „počítacie systémy". V kupó­ noch číselných hier podčiarkujeme čísla, ktoré považujeme za šťastné pre seba alebo ktoré sa viažu k nejakej pre nás dôležitej udalosti. A nie je to pozostatok viery v mágiu čísel? - Áno, máte pravdu, - prisvedčila mi slečna Helenka. Súhlasím s vami, že sme z nášho života nevylúčili ani amu­ lety, ani talizmany. Veď včera som kúpila pre pána Skwarka malú slovenskú bábiku, tiež čosi v zmysle maskota.

- O talizmanoch viete dosť, - uznanlivo povedala Ludmila. - Ludmila! - zahriakla ju slečna Helenka. - Viem, mám iba pätnásť rokov a nesmiem ešte o láske ani len rozprávať, - zlostne sa usmiala Ludmila. - Spytujem sa z čírej zvedavosti. - Jestvuje Venušin magický štvorec, to viem, a vraj má prinášať šťastie v láske, - povedal som. - Skúsili ste už jeho účinok? - ironicky sa spýtala slečna Helenka. - Nie, - odvetil som milo. - Ale v tejto situácii, keď mám do činenia s takou krásnou ženou a s takou silnou konku­ renciou, - v tom okamihu som pozrel na Skwarka, - ktovie či si nebudem musieť zadovážiť Venušin talizman.

- Obávam sa, že vám vôbec nepomôže, pokiaľ nezme­ níte svoje názory na úlohu ženy v rodinnom živote, - po­ vedala slečna Helenka a trochu sa po mojich slovách za­ červenala. Ludmila si pošúchala ruky. - Vynikajúco, pán Tomasz! Urobím v škole frmol, keď Ve­ nušin štvorec ukážem spolužiačkam. Musím z vás vytiah­ nuť všetko o talizmanoch. Hneď by som s tým začala, ale dohodla som sa s niekým a musím ísť na schôdzku. Pri týchto slovách diskrétne žmurkla na mňa i na svojho otca. Uklonila sa nám na rozlúčku a opustila jedáleň. Medzitým pri stole pokračoval rozhovor o Kelleyho taliz­ mane. - Keďže obaja páni správne rozlúštili hádanku, niet víťa­ za ani porazeného, - vyhlásil pán Dohnal. Zdvorilo som sa uklonil smerom k pánu Skwarkovi. - Palmu víťazstva odovzdám pánu magistrovi. Na vysvet­ lenie došiel ihneď, ja som na to potreboval niekoľko hodín. Pán Skwarek sa usiloval byť veľkodušný. - Mal som pred vami výhodu, - povedal, - už dlhší čas sa zaoberám osobou Edwarda Kelleyho. Spomínal som vám, že pripravujem doktorskú prácu o rozekruciánoch ružokrížovníkoch. Nemám nijaké pochybnosti o úzkych zväzkoch Kelleyho s nimi. Prišiel som sem trocha sa pre­ hrabávať v archívoch. Praha v časoch Rudolfa Druhého bo­ la ozajstným centrom alchymistov, astrológov, kabalistov a mágov všetkého druhu. Je pravdepodobné, že aj Bratstvo rozekruciánov tu získalo nadšených prívržencov. Zamyslel som sa. Rozekruciáni. Kto nepočul o tajných praktikách rytierov Bratstva rozekruciánov, od ktorých tuhla krv v žilách? Bolo to náboženské hnutie zastreté veľkým tajomstvom, ktoré sa v sedemnástom storočí rozvíjalo prevažne vo Francúzsku a Nemecku. Za základ svojej činnosti rozekruciáni prijali

Zbigniew

Nienacki

83

kresťanskú náuku, ale interpretovali ju podľa zásad teozofie1, vnášajúc do nej prvky okultizmu2, mágie, viery v mož­ nosť kontaktu s nadprirodzenými silami. Legendárnym zakladateľom bratstva mal byť nemecký mních Christian Rosenkreutz, ktorý žil v rokoch 1387-1414, ale najpravdepodobnejšie činnosť bratstva začal wirtemberský teológ Johann Andrea, žijúci na prelome šestnáste­ ho a sedemnásteho storočia, a anglický lekár Robert Fludd, ktorý žil v rokoch 1574-1654. Keď Edward Kelley zomieral, Andrea i Fludd boli ešte mládencami a stáli ešte iba na za­ čiatku svojich magických záujmov. Je pochybné aj to, že by sa Kelley bol stretol s názormi Paracelsa, znamenitého le­ kára a skúmateľa ľudskej prirodzenosti, ktorý mal taký veľ­ ký vplyv na činnosť rozekruciánov. Napriek tomu sa Kelley pri častých cestách mohol stretnúť s názormi dávno mŕtve­ ho mnícha Rosenkreutza, ak prijmeme domnienku, že ten bol zakladateľom bratstva. Niet pochýb o tom, že aj slávny lekár Dee, ktorého Kelley sprevádzal na cestách, bol výni­ močným mágom a jeho praktiky pripomínajú činnosť ry­ tiera Bratstva rozekruciánov. Základom týchto praktík je predovšetkým poznanie magických síl prírody, možnosť predĺženia ľudského života kataleptickým3 spánkom a vy­ nálezom elixíru večnej mladosti. - Deea aj jeho spolupra­ covníka Kelleyho, - pokračoval pán Skwarek, - považujú rozekruciáni na celom svete takmer za „svätcov". So všet­ kou písomnou pozostalosťou doktora Deea zaobchádzajú ako so „svätými knihami" a každá pamiatka po nich je re1

teozofia - (teo -boh, sophia - múdrosť) filozoficko-náboženské názo­ ry, uznávajúce možnosť bezprostredného kontaktu človeka s Bohom. Nadväzovali na orientálne náboženstvá. 2 okultizmus - tajomná náuka, dostupná vraj iba zasväteným. Ide o jas­ novidectvo, telepatiu, rozhovory s duchmi mŕtvych. 3 katalepsia - chorobné zmeravenie údov pri niektorých nervových chorobách

likviou. Treba totiž vedieť, že rozekruciáni jestvujú ešte aj dnes a sú veľmi aktívni. Rosicrucian Fellowship v Los Angeles, Lectorum Rosecrucianum v Haarleme v Holandsku, Societas Rosecruciana v Anglicku a v mnohých iných kraji­ nách. Obrátil som sa na slečnu Dohnalovú: - Máte ešte tú záhadnú polovičku Kelleyho talizmanu? Chcel by som si ju znova prezrieť. Slečna Helenka vyšla do druhej izby a vrátila sa so strie­ borným plieškom. - Obávala som sa, že na túto tému môže dôjsť medzi va­ mi k sporu, nuž som si pliešok nechala ešte dnes doma, povedala a položila talizman na stôl. Vybral som z vrecka malú lupu, ktorú nosí každý múzej­ ník vždy pri sebe, a začal som talizman pozorne prezerať. - Čo vás zaujalo? - vyzvedal sa magister Skwarek. - Číslo päťtisíc tristo päťdesiatsedem, - vysvetlil som a ďalej som si talizman prezeral pod lupou. - Tiež som sa nad ním zamýšľal, ale jeho význam sa mi nepodarilo vysvetliť, - priznal sa Skwarek. - Naozaj? - toto priznanie ma tak prekvapilo, že som od­ ložil lupu. Výnimočne inteligentný magister Skwarek, ktorý blesko­ ve rozlúštil tajomstvo strieborného pliešku, nevedel si do­ myslieť, čo znamená číslo 5357? - A vy viete, čo znamená? - zabŕdol do mňa Skwarek. - Prirodzene. Je to rok 1596 podľa židovského letopočtu. Možno povedať, že na talizmane je dvakrát vyrytý ten istý dátum: podľa kresťanského letopočtu a hneď vedľa podľa židovského kalendára. Práve nad tým uvažujem, prečo je to tak. A znova som priložil lupu k oku. Magister Skwarek bol trocha v rozpakoch a iste preto, aby poopravil zlý dojem, začal sa vychvaľovať svojím vzdelaním:

Zbigniew

Nienacki

85

- Vysvetlenie tejto veci je podľa mojej mienky jednoduché. Každý vtedajší mág a černokňažník oboma rukami čerpal z kabaly4, a preto vedel po hebrejsky. Kabalistické znaky na­ chádzame na talizmanoch, nimi bola ozdobená „archa zmlu­ vy" mistra Deea. Ak ma pamäť neklame, Dee mal vo zvláštnej obľube Henochovu knihu5, rovnako zahmlenú ako kabala, a Kelley si obľúbil zo slávnej knihy Zohar kapitolu s názvom „Tajomstvo nad tajomstvami". Iste preto, aby v očiach nosite­ ľa talizmanu zvýšil jeho hodnotu a dodal mu tajomnosť, vy­ ryl na ňom aj dátum podľa židovského kalendára. - Veru, je to pravdepodobné, - súhlasil som. - Lenže ja ako múzejník z profesionálneho zvyku si každú starú vec rád dôkladne prezriem zväčšovacím sklom. A musím vám povedať, že iná ruka či iný rytec vyryl magický štvorec s čís­ lami, dátum podľa kresťanského kalendára a symbol Jupi­ tera, a celkom iný rytec dátum podľa židovského kalendá­ ra a kresbu akejsi ľudskej postavy pod polovicou palmy. Prosím, pozrite cez lupu, - vyzval som slečnu Helenku aj pána Dohnala. - Číslo 1596 je oveľa väčšie než číslo 5357. Druhé číslo má aj väčšie medzery. - Súhlasím s vami, - potvrdil moje postrehy pán Dohnal. - Ale čo z toho vyplýva? - Och, to je jednoduché: na talizman, ktorý urobil Kelley, ktosi dokreslil ľudskú postavu, palmu a dátum podľa židov­ ského kalendára. Keďže použil židovský kalendár, bol to iste 4

kabala - v hebrejčine „tradícia" (náuka prijatá od predkov). V judaizme do piateho storočia označovala zbierku noriem správania, tradova­ ných ústne. V stredoveku sa vyvinula vo filozofický systém, ktorý sa za­ oberal jestvovaním Boha a jeho činnosťou. Základným dielom kabaly je kniha tajomnej náuky, tzv. Zohar. Prvky mágie a symbolizmu robia z nej mnohoznačné, nečitateľné a nezrozumiteľné dielo. 5 Henochova kniha - podľa Starého zákona patriarcha Henoch po 365 rokoch bohabojného života bol zaživa vzatý do neba. Zanechal vraj kni­ hu plnú mystických predpovedí a vízii. Henochova kniha však pravde­ podobne vznikla až v druhom storočí n. l.

nejaký Žid. Domnievam sa, že to urobil Kelleyho súčasník, le­ bo stopy druhého rytca vyzerajú rovnako staro ako prvého. A dokazuje to aj dátum. Je to ten istý, ktorý vyryl Kelley. Prvý raz som si všimol obdiv v pohľade slečny Helenky. - Vravíte o dávnych časoch, akoby sa to dialo dnes, pred vašimi očami, - zvolala. Jej obdiv vyburcoval môj mozog do ďalšej činnosti. - Nie je to na uváženie, že talizman je prelomený na dve polovice? - spýtal som sa. - Veru je, - potvrdil pán Dohnal. - Už som na to myslel. Ale žiaľ, neviem si to vysvetliť. - A nič vám to nepripomína? S ničím sa vám tento fakt nespája? - povzbudzoval som ho, aby našiel odpoveď. Všetci mlčali. Začal som teda nahlas uvažovať: - Bol som primladý na to, aby som sa zúčastnil na odboji v našej vlasti, ale čítal som o tom veľa kníh. Pri konšpirácii sa veľmi často používal podobný spôsob na identifikáciu: roz­ trhli bankovku na dve polovice. Ten, kto priniesol správnu polovicu, zaslúžil si plnú dôveru. Prelamovali sa aj mince. Čo ak z rovnakého dôvodu prelomili tento talizman? Pán Dohnal vstal od stola. V očiach som mu uvidel ra­ dostný záblesk. - Počúvajte! Mám stopu! - vykríkol. - Prednedávnom som naďabil na povesť o rabínovi Löwem... Nedokončil. V susednej izbe sa ozvalo prenikavé zvone­ nie telefónu. Pán Dohnal zdvihol slúchadlo a vrátil sa k nám taký vzrušený, že zabudol na moju prosbu o diskrét­ nosť a nahlas mi povedal: - Bláha kamsi odchádza. Musíme sa ponáhľať. Vybehli sme z bytu ako vystrelení. Prota sme vzali so sebou.

Zbigniew

Nienacki

87

SIEDMA

KAPITOLA

Čo sa stalo pred pivárňou • Útek Zdeňka Bláhu • Som gangster? • Auto z Patagónie • Podozrivý cudzinec • Čo koho do talizmanu Kelleyho? • Čudný Róbert • Klame Bláha? • Heslo: „Tajomstvo nad tajomstvami"

a bojišti pred vchodom do pivárne U Kalicha sa prechá­ dzala Ludmila s filmovacou kamerou prevesenou cez plece. Zapískali pneumatiky a auto sa zastavilo tesne pri chod­ níku. - Bláha prišiel domov na motorke, - informovala nás rýchlo. - Ako som si stihla všimnúť, nechal ju v bráne. Po­ tom začal z domu vynášať nejakú batožinu, okrem iného aj plecniak, tak som si pomyslela, že asi niekam od­ chádza... - Je to veľmi pravdepodobné, - súhlasil som s ňou. Spojil sa s bandou a prikázali mu, ako sa vraví, zmeniť adresu. Keď som to hovoril, z brány vyšla java, na ktorej sedel mladík. Ludmila ma výkrikom upozornila, že je to Zdeněk Bláha. - Dovolíte na chvíľku, - postavil som sa mu do cesty. Prišli sme za vami. Bláha zastavil motorku, ale nevypol motor. Bolo vidieť, že nepripisuje tomuto rozhovoru dôležitosť, alebo sa kamsi veľmi náhli. - Boli sme už u vás dnes dopoludnia, - vysvetlil som mládencovi s dlhými, neporiadne učesanými svetlými vlas-

mi. Mladík mal plochý, akoby zlomený nos a odstávajúce uši, červenú balónovú vetrovku s fantastickými vzormi, pravdepodobne znázorňujúcimi motorky, bicykle a iné do­ pravné prostriedky. - Ach, to ste vy, - zamrmlal, keď vedia mňa zazrel pána Dohnala, v ktorom spoznal znalca z obchodu, kde predal ikonu. A hneď nahnevane zmraštil čelo: - Teta mi vravela, že chcete kúpiť ikonu. Ale ja druhú ne­ mám, tak mi dajte pokoj. Iba ste mi navarili, keď ste pove­ dali tetke, že som za ikonu dostal pätnásťtisíc. Hneď na mňa spustila: „Daj nejaké peniaze!" - Mali ste jednu ikonu, azda môžete zohnať aj druhú, povedal pán Dohnal. Mykol plecami. - Nemám druhú. Ani nebudem mať. Škoda reči. - Dobre zaplatíme, - povzbudzoval som ho. - Tento pán je cudzinec, - ukázal na mňa pán Jaroslav. Záleží mu na ikone. Bláha si ma pohŕdavo premeral od hlavy po päty. - Cudzinec? Dobre zaplatí? - zopakoval ironicky. - Há­ dam je z Patagónie, lebo tam jazdia na takých kraksniach. Páni, nedám sa dobehnúť. Odchádzam a píšte mi do Ma­ riánskych Lázní. Z cesty, lebo vás prevalcujem aj s tou konzervovou škatuľou! Po týchto slovách Zdeněk Bláha pridal plyn a prudko sa rozbehol po ulici. Krv vo mne vrela. - Uteká nám! - zvolal som na pána Dohnala í Ludmilu. Neuvedomil som si, že ich nechávam na chodníku, sko­ čil som do vehikla a pustil som sa za Bláhovou javou. Nepoznám Prahu tak dobre, aby som si zapamätal, po akých uliciach sa hnal. Pravdaže, spočiatku sa mu ani ne­ snívalo, že som mu v pätách. Ani raz sa neobzrel. Ale na

Zbigniew

Nienacki

89

predmestí pozrel dozadu, zočil môj vehikel a ihneď prudko pridal plyn. Boli sme na ceste do Poděbrad, Bol podvečer, premávka veľká, do Prahy i z Prahy tiahlo mnoho širokých nákladia­ kov s vlečkami. Bláha využíval každý kúsok voľnej cesty, a keďže mal jednostopové vozidlo, bez ťažkostí predbiehal kamióny, kým ja som podchvíľou musel spomaľovať a ča­ kať na vhodnú chvíľu na predbiehanie. Unikal však na motorke. Moje auto s motorom ferrari 410 zasa malo veľkú akceleráciu. Čo som stratil čakaním na voľnú cestu, to som získaval, keď som sa dostal pred nákladiak. Vehikel naháňajúci javu! Už myšlienka na takéto stíha­ nie sa mi videla smiešna. Uvedomujem si, že keby Zdeněk Bláha poznal históriu môjho vehikla, vôbec by sa nebol usi­ loval ujsť. Lenže on nevedel nič o Talianovi, ktorý na ceste do Zakopaného havaroval autom ferrari 410 super america a vrak havarovaného auta, v ktorom našťastie zostal nepo­ škodený motor a rýchlostná skriňa, kúpil môj ujec Gromiłło, známy vynálezca. Vlastnými rukami vyrobil karosériu, doplnil vehikel rôznymi svojimi vynálezmi a potom mi ho daroval. Auto uja Gromiłła si zachovalo všetky výborné vlastnosti ferrari 410: rýchlosť až 280 kilometrov za hodinu. Malo iba jednu chybu: bolo škaredé ako noc, vyzeralo ako kríženec člna so stanom, pripomínalo akúsi strašnú larvu vypliešťajúcu očí svojich čudesných reflektorov... Štyridsať kilometrov za Prahou sme sa ocitli v lesnatom teréne. Domyslel som si, že Bláha bude chcieť teraz unik­ núť niekam do lesa a tam sa mi stratiť. Po lesnom chodní­ ku motorka prejde veľmi ľahko, prepletie sa pomedzi stro­ my. Ale auto tam môže uviaznuť. Bláha však zabočil najprv na dosť široký piesočnatý priesek. Pridal som plyn, dvanásť valcov vehikla dostáva­ lo obrovské množstvo benzínu. Stačila iba chvíľka - a už

som predbehol Bláhovu javu a potom som sa mu postavil do cesty. Bleskove som vyskočil a súčasne so mnou aj Protaz. Bláha sa usiloval obrátiť, aby mi znova ufujazdil. Ale po­ darilo sa mi chytiť riadidlá motorky. Oboma dlabami sa o ne oprel aj Protaz s vrčiacou otvorenou papuľou. - Milý pane, čo odo mňa chcete? - zlostil sa Bláha. - Na­ padli ste ma ako nejaký zbojník. Veď som vám povedal, že nemám ikonu na predaj. Mykol som riadidlami motorky. - Zosadni! Musím sa s tebou porozprávať. No, zosadaj! zopakoval som rozkazovačne a Protaz už chcel Zdeňka chňapnúť za nohu a stiahnuť ho z motorky. - Vážený pane, neviem, o čo vám ide. Chcete mi ukrad­ núť motorku? - spýtal sa prekvapený. Mávol som rukou. - Nejazdím na jednostopových vozidlách. Môj vehikel mi stačí. - No, - zahundral Zdeněk Bláha, neochotne zosadajúc z motorky, - to fáro máte celkom dobré. Len prečo je také čudácke? - Čudácke? - zatváril som sa prekvapene. - Hádam ti je jasné, že sa musím maskovať. Je to pancierové auto, uspô­ sobené na boj. - Čo to vravíte? - čudoval sa Bláha. - Kto ste, ak sa smiem spýtať? Neodpovedal som hneď. Najprv som si premeral Zdeňka Bláhu. Uvedomil som si, že tomu chlapčiskovi, ktorý asi pa­ tril medzi pražských chuligánov, nezaimponuje nejaký mú­ zejník (necenil si objekt múzea a vlámal sa do alchymistickej dielne), ale skôr nejaký slávny vrah. - Možno som gangster, chlapče, ale teba do toho nič nie je, - povedal som ledabolo. Aby som dokázal, ako ho podceňujem, vybral som z vrec-

Zbigniew

Nienacki

91

ka škatuľku cigariet a zapáli som si bez toho, aby som ho ponúkol. - Obzri si môj vozík, - navrhol som mu. - Potom sa po­ rozprávame. Zdvihol som kapotu a poťahujúc z cigarety, sadol som si na bútľavý peň pri ceste. Prot si sadol vedľa mňa a len po­ tichu vrčal, keď Zdeněk Bláha zízal na motor auta a neskôr na prístrojovú dosku. Vedel som, že dvanásť valcov, veľkých ako poriadne hrnce, urobí naňho dojem. Ciferníky na prístrojovej doske pripomínali kabínu prúdového lietadla. Jedny ukazovali rýchlosť v kilometroch, druhé rýchlosť v uzloch, keď vehi­ kel plával na vode. Iné informovali o obrátkach motora. Na­ pokon, mám vo vozidle veľa všelijakých prístrojov, ktoré môžu zaimponovať aj znalcovi áut. - Milý pane, - zvolal po chvíli Zdeněk Bláha, - to je há­ dam tank alebo lietadlo! Mávol som rukou. - Nelieta, - povedal som, - ale pláva po vode. Nie je to zlá mašinka! - Pláva? - Jasné. Vzadu má vrtuľu, - prehodil som ľahostajne a potiahol som cigaretový dym. Zdeněk na chvíľočku stratil reč. Obzrel si vodnú vrtuľu a potom na mňa chvíľu bez slova civel. - Vážený pane, kde sa jazdí na takýchto vozidlách? - za­ šepkal. - V Patagónii je to normálna vec. Všetci máme také. - Neuťahujte si zo mňa! Kto ste? Opatrne som zahasil cigaretu. - Priveľa by si chcel vedieť, chlapče, - povedal som pový­ šenecky. - Ty o mne nevieš nič, ale zato ja viem toho o te­ be až-až. A z toho, čo viem, je jasné, že si sa namočil do riad­ nej kaše.

- Do akej kaše? Vôbec vám nerozumiem... - vystrašil sa. - Počúvaj, braček, - pokračoval som. - Nie som policajt. Môžeš sa so mnou rozprávať úprimne, za mreže ťa nedos­ tanem. Mňa nezaujíma pliešok, po ktorý si sa vlámal do Zlatej uličky. - Vy o tom viete? - čudoval sa. - Viem všetko, chlapče. Mňa zaujíma niečo iné. Tá ikona, ktorú si predal. Musím ti vysvetliť, že v istej krajine pár ta­ kých chlapíkov ako ja vyrabovalo isté múzeum a pobralo pár starých obrazov. A stalo sa, že tie obrazy nám ktosi vyfúkol a zmizol za hranice. A tu v Prahe sme došli na stopu našich obrazov. Ukazuje sa, že ten ksicht, čo nám obrazy vyfúkol, sa volá Zdeněk Bláha. - Čo to vravíte? Veď ja som nikdy nebol za hranicami Československa. Nikdy som nebol v Poľsku. Vy ste z Poľska, však? Vidím to podľa poznávacej značky auta. Znova som mykol plecami. - Poznávacie značky mením ako rukavičky. To nie je dô­ ležité, odkiaľ som, chlapče. Dôležité je, že konečne mám osobu, ktorá nám potiahla obrazy. Ikonu si predal, škoda. Ale kde je zvyšok? Hneď na začiatku ťa upozorňujem, že pat­ rím medzi jemných ľudí, ale moji kolegovia, ako napríklad Čierna ruka, sa... nemaznajú. Ak mi nepovieš pravdu, ne­ ručím za tvoj život. Mládenec bol naozaj zarazený. Bol sám v lese s čudným človekom. Ujsť nemohol, lebo ho strážil veľký pes. Čudný chlap naňho nekričal, správal sa ľahostajne, pohŕdavo, čo značilo, že má k dispozícii nie ledajakú zbraň. Nevyhrážal sa políciou, čo značilo, že je z kriminálneho podsvetia. Ako­ by gangster z amerického filmu. A Zdeněk Bláha asi mal veľmi rád takéto filmy. - Ja som vám obrazy neukradol... To Róbert, - vyhlesol. - Róbert? To je predsa krstné meno. Ako znie jeho priezvisko?

92

Zbigniew

Nienacki

- Neviem, nechal sa oslovovať iba Róbert. Viem o ňom toľko ako o vás. - To je zasa nová pesnička? - zatváril som sa prekvapene. - Prosím ťa pekne, zaspievaj mi ju. Ja mám čas. Môžeme tu sedieť aj do polnoci. Napokon, keď sa zotmie, bude sa mi s tebou príjemnejšie rozprávať. Musím sa ti priznať, že vždy som mal radšej tmu. V noci lepšie vidím, chápeš? A Zdeněk Bláha mi rozpovedal nasledujúcu historku: Pred dvoma týždňami do pivárne U Kalicha, kde Zdeněk sedel nad krígľom piva, prišiel jedného večera pripitý cu­ dzinec. Poobzeral sa po miestnosti a prisadol si k Zdeňko­ vi. Začali sa rozprávať a cudzinec objednal Zdeňkovi dva po­ háre. Do seba tiež nalial toľko pivčiska, že mu v hlave začalo riadne šumieť. Vtedy požiadal Zdeňka, aby ho odprevadil do hotela Ambasador. Cestou, na akomsi námestí, sa cu­ dzincovi tak zachcelo spať, že sa rozhodol zdriemnuť si na lavičke a kategoricky odmietol ísť ďalej, do hotela. Zdeněk si pomyslel (tak mi to hovoril), že ak nechá cudzinca v noci na lavičke, nejaký darebák mu potiahne peňaženku, a tak bude lepšie, ak mu tú peňaženku zabezpečí sám... Ale keď cudzincovi siahol do vrecka, ten sa zrazu ukázal celkom triezvy a železnou rukou chytil Zdeňka za krk. „Taký si ty vtáčik, braček," vykríkol. Zdeněk ho začal prosiť, aby to ne­ ohlásil na polícii. Ten súhlasil, ale pod jednou podmien­ kou. Vraj v Zlatej uličke v alchymistickej dielni videl jeden strieborný pliešok, ktorý potrebuje. Ak sa Zdeňkovi podarí ten pliešok ukradnúť, cudzinec ho nielen neoznámi na po­ líciu, ale ho ešte bohato odmení. „Súhlasím," odvetil Zdeněk Bl dy cudzinec, ktorý sa Zdeňkovi predstavil ako Róbert, povedal, že toľko peňazí nemá, ale zato má na predaj starý obraz, ikonu. A pretože on ako cudzinec ju nemôže predať, aby nevzbudil záujem polície, bude lepšie, ak ikonu done­ sie na predaj do obchodu na Vádavskom námestí Zdeněk

Bláha. To sa aj stalo. Zdeněk vošiel do obchodu s ikonou a vybavil formality. Keď vyšiel z obchodu, cudzinec mu zo­ bral občiansky preukaz, aby Zdeněk nemohol bez jeho ve­ domia vybrať peniaze za ikonu. Potom si dohodli stretnutie o tri dni. Zdeněk vošiel do obchodu, vzal pätnásťtisíc korún za ikonu, a keď vyšiel, cudzinec mu peniaze vzal. - A nepokúšal si sa zdúchnuť mu s peniazmi? - čudoval som sa, lebo nebolo ťažké uhádnuť zvyky Zdeňka Bláhu. - Vážený pane! To bol gangster. Ako vy. Keď mi vtedy v parku stisol krk, myslel som si, že dodýcham, - vysvetľo­ val svoje slušné správanie. Za predaj obrazu dal cudzinec Zdeňkovi štyri tisícky a sľúbil mu ešte päť za krádež plieška. - Nepovedal, načo mu je? - Rozprával o ňom veľmi čudne. Vraj potrebuje dva také pliešky. Jeden konečne našiel v Zlatej uličke. A keď ho zís­ ka, začne hľadať druhý. Dodal, že aj na tom jednom sa dá zarobiť. - Ako? - Neviem. O tom nechcel veľa rozprávať. Ani nepatril k takým, čo z nich možno niečo vytiahnuť. Povedal mi, aby som nebol priveľmi zvedavý. A to je všetko. Na zahladenie stopy mi poradil vziať v múzeu ešte nejaký iný predmet. Nik si potom nebude myslieť, že išlo o krádež plieška. „A keď ma chytia, čo mám povedať?" spýtal sa Zdeněk Bláha cudzinca. Ten mykol plecami: „Vrav si, čo chceš, chlapče, len nespomínaj, že si chcel ukradnúť pliešok. Ak polícii pípneš o mne, vysmejú sa ti, lebo im nevieš povedať ani moje meno, ani adresu. Tvoje vlámanie budú posudzo­ vať prísne ako lúpež, lebo si chcel z dielne niečo ukradnúť. Najlepšie bude, ak polícii povieš, že si sa stavil s kamarát­ mi. Posúdia tvoj čin ako výtržníctvo a dostaneš menší trest." Po tejto rade mládenec usúdil, že chlapovi to dobre myslí. Vlámal sa do dielne v Zlatej uličke a ako vieme, chy-

Zbigniew

Nienacki

95

tili ho pri čine. Na polícii povedal o stávke, po niekoľkých dňoch ho pustili z väzenia, a keď vyšiel na ulicu, cudzinec naňho čakal, „Za to, že si mlčal, tu máš sľúbených štyritisíc korún," povedal Zdeňkovi, ktorý sa ponúkol, že ukradne pliešok ešte raz. Lenže cudzinec už nechcel. Povedal, že te­ raz ten pliešok nepotrebuje. Dohodli sa, že sa stretnú práve dnes. Zdeněk sa zveril Róbertovi, že ktosi chce kúpiť druhú ikonu, ukázal cudzincovi aj číslo telefónu pána Dohnala. Cudzinca to znepokojilo. „Musíš zmiznúť," povedal Zdeňkovi. A rov za Prahou, zadržaný iným gangstrom, teda mnou. - Naozaj nevieš, ako sa ten cudzinec volá, kde býva, z kto­ rej krajiny došiel? - spýtal som sa. - Skúšal som ho sledovať, aby som vedel, s kým mám do činenia. Ale on to hneď spozoroval a pohrozil mi, že ak sa pokúsim znova ho sledovať, vykrúti mi krk. A pokiaľ ide o krajinu, z ktorej prišiel, tak do češtiny vplietal nemecké i francúzske slová. Naozaj ťažko povedať, čo je zač. So mnou sa stretával vždy Na příkopě pred Čedokom. Viac o ňom neviem. - Ako vyzeral? - Nízky zavalitý brunet, veľmi silný, - opísal Róberta po chvíľke zamyslenia. - Klameš! - skríkol som. - Teraz klameš! Zdeněk prisahal, že vraví pravdu. Žiaľ, ani tak by som z toho nič nemal, keby mi dal napríklad opis vysokého blondína či pehavého ryšavca, lebo Praha má milión oby­ vateľov. Tu hľadať človeka len podľa opisu je sizyfovská prá­ ca. Meno Róbert bolo, pochopiteľne, falošné. Jediná vec v celej záležitosti sa mi videla nezvyčajne za­ ujímavá a dávala mi novú stopu: banda pašerákov sa zaují­ mala o polovičku Kelleyho talizmanu. Prečo? A naozaj im prestalo záležať na talizmane? - Vrátiš sa do Prahy? - spýtal som sa Zdeňka.

- Nie. Bojím sa, lebo mi kázal zmiznúť. Ak ma uvidí v Prahe, dorazí ma. Idem k rodičom do Pardubíc. - No dobre, choď, - kývol som hlavou, - Ak ťa budem po­ trebovať, nájdem ťa v Pardubiciach. Ak si ma oklamal a pôj­ deš niekam inam, aj tak ťa nájdem. Po týchto slovách som zapískal na Prota, nasadol do vehikla a vyrazil som do Prahy. Zdeněk Bláha sa pobral do Par­ dubíc. Z búdky v kempingu som zatelefonoval pánu Dohnalovi a zreferoval som mu o svojom rozhovore s Bláhom. - Teda tak je to, - utrúsil pán Jaroslav a dodal do telefó­ nu: - Aj ja mám pre vás zaujímavú informáciu. Ale o tom sa porozprávame zajtra. Navrhujem stretnutie o desiatej ráno na Novom Meste. Konkrétne na Karlovom námestí číslo 40. - Aha, už viem, o čo ide, - usmial som sa. Vrátil som sa k vehiklu, kde na rozloženom sedadle drie­ mal Prot. Zažal som svetlo a napísal som dlhý list riaditeľovi Marczakovi. Opísal som mu stretnutie so Zdeňkom Bláhom, príbeh tajomného Róberta a vlámanie do alchymistickej dielne v Zlatej uličke. Záhada polovice Kelleyho talizmanu a pašovanie ikon tvorili v mojej predstave jediný celok, čo som vsugeroval aj riaditeľovi Marczakovi a oznámil som mu, že preto zostanem ešte nejaký čas v Prahe. A keďže riaditeľ Marczak rád dával každej podobnej akcii akýsi krycí názov, navrhol som heslo: „Tajomstvo nad tajomstvami." Pripomí­ nalo totiž osobu anglického chemika, ktorý tak neočakávane vstúpil do môjho života. Zdalo sa mi takmer isté, že aj ja budem musieť vstúpiť do nejasných dejov Kelleyho, aby som rozlúštil záhadu jeho ta­ lizmanu, lebo tá veľmi zaujímala pašerákov starých ikon. Azda popri Kelleym naďabím na Róberta a ďalších? Edward Kelley - mág, černokňažník, kabalista. Tajomný Róbert - gangster, pašerák. Aká súvislosť bola medzi tými­ to dvoma ľuďmi, žijúcimi v takých rôznych časoch?

Zbigniew

Nienacki

97

„Tajomstvo nad tajomstvami" - to bol titul jednej z kníh kabaly, nad ktorou Kelley iste strávil veľa hodín. Kedysi som sa usiloval aj ja prelúskať nezrozumiteľné vety tej ču­ desnej knihy, ale vzdal som sa. Napokon, pochopil ju vôbec niekto? Áno, našiel sa aj taký, rabbi1 Löwe. Alebo je to iba povesť? Pri zaspávaní som si spomenul na niektoré vety z kaba­ ly, ktoré zneli ako slová z nejakého divného sna: „...Zatvor svoje ústa a nehovor, zatvor svoj rozum a ne­ mysli, a ak je tvojim ústam do reči a rozumu do myslenia, obráť sa k úryvku, ktorý hovorí: dobytčiatka bežia a prechá­ dzajú, na to práve bola úmluva uzavretá..." „...On vyznačil a vyrezal nádherný trón Serafínov, sväté kolesá a s tými tromi založil svoje sídlo, ako je napísané. Z vetrov učinil svojich poslov a z horiaceho ohňa svojich sluhov..." Múdro pamätaj, rozumne uvažuj, premysli, dôkladne preskúmaj. Doveď vec do jej jasnosti a umiestni autora na jeho miesto..."

1

rabbi - čestný titul židovských učencov, zatiaľ čo rabín je duchovný ži­ dovskej náboženskej obce

ÔSMA

KAPITOLA

Šarlatán alebo vedec • Krištáľová guľa • Kráľ Báthory sa rozpráva s duchmi • Faustov dom • Môžu múry rozprávať? • Alchymistov búrlivý život • Povesť, ktorá ukrýva pravdu • Tajomstvo rabína Löweho • Zlatá ulička • Parfum slečny Helenky • Všetkému sú na vine rozekruciáni

J an Devus číže John Dee, najznámejší černokňažník šest­ násteho storočia, narodil sa v Londýne roku 1527. Nech si však nikto nemyslí, že bol jedným z dlhého radu podvod­ níkov, šarlatánov a vydieračov, ktorých v tom čase bolo ne­ úrekom. Mal výborné a úplné vzdelanie filologické (vedel vynikajúco po grécky a ovládal veľa ďalších jazykov), ako aj matematické, veľa vedel z astronómie a zemepisu. Na vte­ dajšie pomery bol nezvyčajne vzdelaný. Vlastnil zriedkavé exempláre tlačí a v jeho knižnici bolo vyše štyritisíc veľmi cenných rukopisov. Mal aj dobré vedomosti z mechaniky, a keď ako profesor gréčtiny usporiadal so svojimi žiakmi predstavenie jednej Aristofanovej komédie, zostrojil pre tú inscenáciu mechanického chrústa, ktorý lietal vo vzduchu a vzbudzoval údiv zúčastnených divákov. Mohol urobiť vedeckú kariéru, ponúkali mu okrem iné­ ho aj profesúru v Oxforde. Veľa cestoval po európskych kra­ jinách a všade mu ako vedcovi preukazovali vysoké pocty. Jeho vedecký prínos - skúmanie dráhy kométy v súhvezdí Kasiopey - prispel k reforme kalendára v Anglicku. Vypra­ coval aj hydrografický náčrt anglických zámorských území. Bol aj dvorným astrológom kráľovnej Alžbety, ktorá ho ne­ raz žiadala o radu.

Zbigniew

Nienacki

99

Pohrdol však vysokými poctami a utiahol sa do svojej pracovne v Mortacle, kde obklopený knihami a mnohými prístrojmi, ktoré sám skonštruoval, venoval sa mágii a černokňažníctvu a hľadal spojenie s nadprirodzenými silami. Roku 1583 - ako sám rozprával - zjavil sa v jeho pracov­ ni duch anjela Uriela a doniesol mu krištáľovú guľu, vďaka ktorej bolo možné pozorovať všelijaké zjavenia. Ťažko si dnes domyslieť, ako to bolo s tými zjaveniami naozaj. Ale je skutočnosťou, že tí, čo navštevovali majstra v jeho pracovni, spolu s ním videli zjavenia pomocou kriš­ táľovej gule a mohli sa s nimi rozprávať. Dokonca raz aj krá­ ľovná Alžbeta pozvala Johna Deea k sebe, aby v jej prítom­ nosti ukázal čudesné vlastnosti svojej gule. Asi nemala dojem, že má do činenia s podvodníkom, lebo potom veľa ráz prichádzala do Mortade, aby sa zúčastnila na rozhovo­ roch s duchmi. Stretnutia s duchmi majster John Dee zapisoval do oso­ bitného denníka, ktorý o sto rokov neskôr vydal známy fi­ lológ Casaubon. Zachovalo sa iba niekoľko výtlačkov tejto knižky. Jeden z nich sa nachádza v Poľsku. Historik Aleksander Kraushar ho študoval v knižnici Zamoyských v Kra­ kove a tam aj odkazujem záujemcov o túto vec. Je to zaují­ mavé dielo aj z toho pohľadu, že je v ňom opis seansy s duchmi, ktorá bola v máji 1583 v Krakove, za prítomnosti kráľa Štefana Báthoryho, Johna Deea, Edwarda Kelleyho a vojvodu Olbrachta Łaského. Tých, čo by chceli študovať denník majstra Deea, vystrí­ ham pred rozčarovaním. Jazyk nadprirodzených bytostí je pre nezasvätených nezrozumiteľný. Je miešaninou starej angličtiny, vulgárnej latinčiny plnej narážok a takmer ne­ pochopiteľných skratiek. O tom jazyku duchov bolo napí­ saných veľa rozpráv a prebiehalo dosť diskusií. Napríklad vynikajúci anglický matematik Robert Hooke sa domnie­ val, že denník majstra Deea nie je nič iné ako kryptografic-

ký zápis, čiže svojrázna šifra, ktorá mala pred nepovolaný­ mi ukryť skutočný obsah poznámok. Inými slovami, John Dee bol jednoducho špiónom anglickej kráľovnej Alžbety a jeho zahraničné cesty, napríklad do Poľska a na dvor ci­ sára Rudolfa Druhého, neboli ničím iným, iba výpravami s vyzvedačskými úlohami. Pri styku s monarchami mal John Dee zistiť, aké majú plány a nálady, a zašifrované in­ formácie potom posielal na anglický dvor. Kľúč na rozlúš­ tenie šifry sa podľa Hooka nachádza v slávnej Henochovej knihe. Iní učenci, ako napríklad Leibnitz, nepovažujú Johna Deea za podozrivého človeka, ale za celkom počestného, hoci fantastu, mystika a utopistu. Známy anglický kritik Warton nachádza v jeho filozofii a praktikách zrnká presvedčenia sekty rozekruciánov. Stopy tejto kedysi rozšírenej filozofie vidí aj vo fantastickej Shakespearovej dráme Búrka. Nie je našou úlohou vysvetliť také zamotané záležitosti. Táto vec nás zaujíma len potiaľ, že majster Dee bol aj v Kra­ kove a potom v Prahe. A na tejto ceste ho sprevádzal alchy­ mista Edward Kelley, ktorý potom už zostal v Prahe nastá­ lo a tu aj zomrel. Do Krakova, na dvor Štefana Báthoryho, doviedol oboch černokňažníkov sieradský vojvodca Olbracht Łaski. Bol re­ prezentantom všetkých zlých a súčasne dobrých vplyvov obdobia renesancie. Veľký magnát, ktorý sa uchádzal o trón, nezvyčajne vzdelaný, zlatoústy spevák a hosť mno­ hých dvorov, rytier, priateľ spisovateľov (Kochanowski mu venoval niekoľko diel), politík a diplomat, veľkorysý človek, ale súčasne intrigán schopný malých aj veľkých podlostí. To on z Paríža doviedol do Poľska Henricha Waleza a jeho privítací prejav uchvátil parížsky dvor (zmienka o tom je aj v Dumasových románoch). Podnecoval k vzbure proti poľ­ ským kráľom a navrhoval vlastných kandidátov. Burič a sú­ časne očarujúci človek s jemnými citmi. Jedným slovom,

Zbigniew

Nienacki

101

jedna z významných postáv tých čias. Dlho bojoval proti Báthorymu, rovnako ako Zborowski a iní veľkí magnáti. Keď bol v Anglicku, prijala ho aj kráľovná Alžbeta. Odtiaľ doviezol do Poľska dvoch preslávených astrológov. A zmie­ ril sa so Štefanom Báthorym. Historici majú rôzne verzie o priateľstve Laského s an­ glickými mágmi. Naozaj veril, že s ich pomocou sa mu po­ darí vyrobiť elixír života a kameň múdrosti, ktorý mení kov na zlato? Veď peniaze stále potreboval. Či azda tým, že do­ viedol mágov, chcel sa podobať Báthorymu, o ktorom sa tu i tam šepkalo, že trpí na akúsi tajomnú chorobu? Báthory sa zmieril s Łaským, prijal oboch černokňažní­ kov a zúčastnil sa s nimi na seanse. Táto skutočnosť ne­ zmenšuje veľkosť poľského kráľa. Treba mať na pamäti, že takmer každý vtedajší vládca sa radil so všelijakými astro­ lógmi a mágmi, mal ich jednostaj na svojom dvore. Vtedy dokonca aj najvzdelanejší ľudia verili predpovediam z hviezd, ako napríklad slávny astronóm Tycho de Brahe, ktorý sa neoženil, lebo hviezdy predpovedali jeho potom­ stvu zlý osud. V činnosti oboch anglických mágov je veľa nejasností. Došli do Krakova a ubytovali sa na Szczepańskej ulici v mar­ ci 1584. V auguste potom náhle odišli do Prahy na dvor ci­ sára Rudolfa Druhého, aby sa po audiencii u českého vla­ dára (k druhej už nedošlo) vrátili v apríli nasledujúceho roka do Krakova. Až o mesiac ich prijal Štefan Báthory. Po­ tom znova odišli do Prahy, kde sa o nich postaral český nadpurkrabí Vilém Ursyn, pán Rožmberku, ktorý po Báthoryho smrti bol jedným z kandidátov na poľský trón. V Prahe došlo ku konfliktu medzi oboma černokňažníkmi a k ich vzájomnému rozchodu. Dee sa napriek pozvaniu na moskovský dvor vrátil do Anglicka, kde ho kráľovná Alžbeta vymenovala za riaditeľa kolégia v Manchestri. Zomrel v Mortadi roku 1604, keď sa pred smrťou očistil od obvinenia klé-

ru, že udržiava spojenie so satanom. Jeho syn Arthur sa stal dvorným lekárom veľkého moskovského kniežaťa a idúc v otcových stopách, vydal v Moskve alchymistické dielo. Po­ tom sa vrátil do Anglicka ako dvorný lekár Karola Prvého. A Kelley? Jeho život bol už navždy zviazaný s Prahou. Bol to dobrodružný život s častými osudovými zmenami... O tom všetkom som rozmýšľal cestou na Nové Mesto, na Karlovo námestie, kde pri dome s číslom 40 čakali na mňa Ludmila a pán Jaroslav. - Toto je dom, v ktorom býval Edward Kelley, - povedal mi na privítanie pán Dohnal. Bol to nádherný dom, kedysi renesančný, svedčili o tom spojené okná a rohový arkier. V neskorších rokoch dom prestavali v barokovom štýle. - Tu nebýval len Kelley, - upozornila ma Ludmila, keď ma pri dome fotografovala, - ale aj ďalší černokňažník a al­ chymista Mladota zo Solopysk. Pretože tu tradične bývali černokňažníci, dom nemal v okolí dobrú povesť. Ľudia roz­ právali, že sa v ňom diali strašné a čudné veci, zjavovali sa tu duchovia aj diabol. Mladota sám tieto rečí veľmi podpo­ ril, lebo dom prebudoval, vytvoril v ňom všelijaké tajné priechody a padacie dvere. Keď prišiel do Prahy Goethe, ukázali mu tento dom a vyrozprávali mu povestí okolo ne­ ho. Predpokladá sa, že práve tu sa Goethe rozhodol, že na­ píše Fausta. Teraz je tu univerzitná lekáreň. Miešajú sa tu lieky a elixíry ako za starých čias. Počúvajúc Ludmilin pohnutý hlas, zamyslene som hľa­ del na budovu, v ktorej býval Edward Kelley. Stromy na Kar­ lovom námestí ticho šumeli, na blankytnej oblohe som vi­ del lietať kŕdle holubov. Podarí sa niekomu dnes, po toľkých storočiach, preniknúť do tajov a záhad, ktoré boli osudom tohto domu? - Na čo myslíte? - spýtala sa Ludmila, prekvapená mojím dlhým mlčaním.

Zbigniew

Nienacki

103

- Na Kelleyho talizman, - odvetil som. - Uvažujem, či práve Kelley nie je autorom záhady, ktorá akýmsi ľuďom eš­ te ani dnes nedá pokoj. - A môže prichádzať do úvahy aj nejaká ďalšia osoba okrem Kelleyho? - začudovala sa dievčina. - Veď na taliz­ mane je vyryté jeho meno. - Pravdaže, - prikývol som. - Ale nezabúdaj, Ludmila, že Kelley z výroby talizmanov žil. Nerobil ich pre seba, ale na predaj. Nedá sa vylúčiť možnosť, že niekto, komu Kelley ta­ lizman predal, vyryl na pliešok dátum podľa židovského kalendára a urobil aj ten nepochopiteľný obrázok. Možno práve ten ktosi aj rozlomil talizman na dve polovice. - Prosím, spomeňte si na rok výroby talizmanu, - zamie­ šal sa do rozhovoru pán Dohnal, - je to rok 1596, potvrdený aj dátumom židovského kalendára. Poznáte Kelleyho živo­ topis? - O rok neskôr zomrel, - povedal som. - Áno, ale ako prežil ten rok. Na rozkaz cisára Rudolfa Druhého ho zatkli, posadili do väzenia a mučili. - Chcete povedať, že talizman Kelley vyrobil krátko pred­ tým, než ho uväznili? - Myslím si to. Tento fakt mi potvrdzuje aj stará pražská povesť, na ktorú som naďabil, - začal vykladať pán Dohnal. - Podľa povesti istého dňa dvaja černokňažníci prišli k praž­ skému rabínovi, slávnemu kúzelníkovi a mágovi rabbimu Jehudimu Löwemu ben Becalelovi, nazývanému rabbi Löwe, k človeku preslávenému veľkou múdrosťou a čestnos­ ťou. Mali meštek vzácnych klenotov, ktoré používali pri lie­ čení a pri výrobe rôznych amuletov. Jedného z nich čakala ďaleká cesta a veľké starosti. Keďže si navzájom nedôvero­ vali, rozhodli sa, že počas neprítomnosti jedného z nich da­ jú meštek s klenotmi do úschovy rabbimu Löwemu. Čo uro­ bil rabbi Löwe? Po troch dňoch uvažovania vzal od nich mešec s klenotmi a dal im dve polovice toho istého pred-

metu. „Keď sa mi prihlásite s tými dvoma polovicami," po­ vedal im, „hneď vám mešec vydám." Mágovia sa ho spýta­ li: „A čo bude, ak prídeme až po tvojej smrti? Nik predsa nie je nesmrteľný." Rabbi Löwe odvetil: „Ak prídete ku mne s dvoma polovicami, vydám vám mešec s klenotmi. Ak ne­ budem žiť, príďte si po klenoty k môjmu hrobu." Táto od­ poveď sa mágom zapáčila. Mala štýl vtedajších čias, bola ta­ juplná a záhadná. Táto povesť sa uvádza ako príklad múdrosti rabína Löweho. Ani jeden z mágov nemohol sám vyzdvihnúť klenoty, musel byť pri tom aj spoločník s dru­ hou polovičkou predmetu. Klenoty boli takto vynikajúco zabezpečené. - A domnievate sa, že táto povesť má čosi spoločné s na­ šou polovicou talizmanu? - Koľko je tu spoločného! Predovšetkým ide o černok­ ňažníkov, a Kelley bol mágom. Po druhé: jedného z mágov čakala ďaleká cesta alebo nejaké ťažkosti. Kelley sa obával uväznenia a chcel zabezpečiť svoj podiel v mešci s klenot­ mi. Po tretie: mágovia si navzájom nedôverovali. A kto mo­ hol dôverovať takému šarlatánovi, ako bol Kelley? Po štvrté: na našom talizmane niekto iný vyryl dátum podľa židov­ ského kalendára. Nie je pravdepodobné, že na Kelleyho ta­ lizman rabbi Löwe vyryl dátum a urobil akúsi tajomnú kresbu, rozlomil talizman a potom dve polovice odovzdal mágom? - Súhlasím s vami, - zvolal som radostne. - A nielen to. Mám dojem, že práve tá kresba je kľúčom na rozriešenie ce­ lej veci. Veď prečo rabbi Löwe upozornil, že aj keď nebude žiť, mágovia nájdu svoje klenoty? Iste mal na mysli, že ak prídu obaja k jeho hrobu a zložia obe polovice talizmanu, bude im jasné, kde sú klenoty, však? - Tiež si to myslím, - súhlasil pán Dohnal. - Mágovia si klenoty nevyzdvihli, lebo vieme, že Kelley sa dostal do vä­ zenia a potom zomrel.

Zbigniew N i e n a c k i

105

- Podľa týchto skutočností, - pokračoval som v úvahách, - je pochopiteľné, prečo záhadný Róbert prikázal Zdeňkovi Bláhovi ukradnúť polovičku talizmanu. Povedal, že keď zís­ ka jednu polovicu, začne hľadať druhú. Potom ich zloží pri rabbiho hrobe a klenoty nájde. Je to možné, veď hrob Löweho je podnes na židovskom cintoríne. - Pravdaže, - prisvedčil pán Dohnal. - A mohli by sme sa ta hneď vybrať. - Áno. Lenže nemáme dve polovice, - bystro upozornila Ludmila. - No jednu má Helenka. Poďme zatiaľ do Zlatej uličky, navrhol pán Dohnal. - Žiaľ, jedna polovička talizmanu tajomstvo nevysvetlí, poznamenal som. Ludmila mi pripomenula, čo som povedal o rozhovore so Zdeňkom Bláhom. - Záhadný Róbert Zdeňkovi povedal, že aj na jednom pliešku možno zarobiť. Ako chápať tie slová, keď k nájdeniu klenotov treba dve polovice? - Neviem, - vzdychol som. A zasa som chvíľu hľadel na Faustov dom. „A predsa niekedy aj po rokoch možno rozšifrovať záha­ du," pomyslel som si. „Steny tohto domu nevedia hovoriť. Ale ľudské vedomosti obohatené fantáziou prinútia rozprá­ vať aj múry." - O čom rozmýšľate? - vyzvedala Ludmila. - O Kelleym, - odvetil som. - Vieš, Ludmila, pri lúštení záhad z dávnej minulosti mám svoju metódu. Usilujem sa predstaviť si vtedajšiu dobu, ľudí, ich spôsob života a mys­ lenia. Pouvažujme o postave Kelleyho, predstavme si ho. Tradícia zanechala o ňom nie najlepšiu mienku. Zatiaľ čo Johna Deea napriek jeho viere v nadprirodzené bytosti po­ važujeme za čestného človeka, o Kelleym sa súdi, že bol šarlatánom zbehlým v umení vyvolávať optické preludy, čo

využíval na získavanie peňazí. Kelley ukončil právnické štúdiá a stal sa advokátom. Ale istého dňa na jednej zo svojich ciest po Anglicku zavítal do krčmy, kde, podľa jeho slov, mu ukázali nezvyčajnú vec - starý rukopis obsahujúci zásady transmutácie kovu, čiže premeny ľubovoľného ko­ vu na zlato. Ten rukopis vraj našli v hrobe istého bohaboj­ ného mnícha. Kelley rukopis od krčmára kúpil a vtedy sa rozhodol venovať sa získavaniu kameňa mudrcov. A preto­ že záhadný rukopis nebol dosť presný, Kelley sa obrátil na Johna Deea, aby mu pomocou svojej krištáľovej gule a du­ chov pomohol pri rozlúštení záhady. Tak sa začalo priateľ­ stvo týchto dvoch ľudí. Kelley sa napokon ukázal veľmi prospešný pri vyvolávaní duchov pomocou krištáľovej gu­ le, čím získal sympatie Johna Deea. Spolu precestovali kus sveta, až sa napokon ocitli v Prahe, ktorá v časoch Rudolfa Druhého bola ozajstným rajom alchymistov a černokňaž­ níkov. Keď Kelleyho predstavili cisárovi Rudolfovi Druhé­ mu, mág predviedol výrobu zlata. Bolo tam prítomných niekoľko osôb a zachovali sa zápisky o tejto udalosti. Nepochybne potvrdzujú, že akýmsi čudným spôsobom sa Kelleymu podarilo pomocou kvapiek krvavočerveného oleja zmeniť funt ortuti na čisté zlato. Túto skúšku niekoľkokrát zopakoval v cisárovom laboratóriu, lebo aj cisár sa zaoberal alchýmiou. Rudolfa Druhého, ktorý jednostaj potreboval peniaze, nadchli Kelleyho skúšky. Udelil mágovi titul ry­ tiera z Imany a prehovoril ho, aby zostal v Prahe. A hoci vraj pomocou zázračného oleja mohol vyrábať zlato, vyže­ nil veľké bohatstvo a ženin majetok premenil na nehnu­ teľnosti - kúpil niekoľko domov, mlyn, liehovar. Začal sa venovať obchodu, a nie alchýmii. Zakrátko sa stal jedným z najbohatších ľudí v krajine. Cisár ho začal upodozrievať, že vynašiel kameň mudrcov a nechce mu naň prezradiť re­ cept. Preto dal Kelleyho uväzniť, zariadenie jeho dielne a poznámky skonfiškovať a doniesť do zámku. Žiaľ, ani

Zbigniew

Nienacki

107

z poznámok, ani mučením Kelleyho cisár tajomstvo nezís­ kal. Mág tvrdil, že ho ešte nepozná. Cisár dovolil Kelleymu pokračovať v pokusoch, no alchymista to využil na prípra­ vu úteku. Znova ho uväznili, teraz za dlhy. Keď utekal z vä­ zenia, zlomil si nohu. Museli mu ju amputovať. Pokúšal sa ujsť druhý raz a znova si zlomil nohu. Napokon ho dopra­ vili do Prahy, kde v noci užil jed a zomrel. To je Kelleyho príbeh. V jeho svetle sa nám Kelley javí ako človek dvoch tvárí, ktorému nedôverovali. Ak je to tak, nie je pravdepodobné, že nejaký iný černokňažník chcel ich spoločný majetok, klenoty, zveriť do rúk niekomu dôvery­ hodnému? A vybral si rabína Löweho. - Súhlasím s vami, - povedal pán Dohnal. - Zdá sa mi, že povesť potvrdzuje historickú pravdepodobnosť. Ako vie­ me, Kelleymu hrozilo väzenie a strata celého majetku. V tej­ to situácii spolu s druhým mágom mohol sa obrátiť na Löweho, a ďalšia vec: dosť tajomne sa opisuje príčina dvojnásobného úteku Kelleyho. Keď ušiel z väzenia, mohol zostať v Prahe, preťahovať svoje alchymístické pokusy donekonečna a držať cisára v očakávaní. A predsa utekal. A to dva razy. Kam? Prečo? Nie preto, aby sa stretol s druhým mágom, zís­ kal druhú polovicu talizmanu a šiel si k Löwemu po mešec s klenotmi? - Klenoty boli u Löweho v Prahe a Kelley práve z Prahy utekal, - uvažoval som. - Súhlasím. Ale čo ten druhý mág, zostal v Prahe? Skôr si myslím, že vystrašený uväznením Kelleyho niekam odišiel a Kelley sa chcel dostať k nemu. Zoznam vtedajších čer­ nokňažníkov nie je až taký obsiahly. Zdá sa mi, že ak sa poprehrabujeme v starých knihách, naďabíme na meno má­ ga, ktorý mal s Kelleym niečo spoločné. Týmto sme náš rozhovor skončili. Bol čas vybrať sa do Zlatej uličky.

Na Karlovom námestí som si ešte raz prezrel barokový kostol svätého Ignáca a renesančnú Novomestskú radnicu. Niekoľko ráz ju prestavali, ale dodnes si zachovala niektoré časti - napríklad veže - v gotickom štýle. K tejto radnici sa viaže veľa zaujímavých udalostí: jej veže sa nazývajú „praž­ skou Bastillou", roku 1419 odtiaľ husiti cez okná vyhodili katolíckych radných pánov... Pán Dohnal ma potom zaviedol na neďalekú Resslovu ulicu, do pravoslávneho Kostola Cyrila a Metoda. V tejto ba­ rokovej stavbe sa v júni 1942 odohralo posledné dejstvo hrdinskej drámy. V podzemnej krypte sa ukryli českí vlas­ tenci, ktorí spáchali atentát na smutne známeho hitlerovského zločinca, miestodržiteľa Heydricha. Obkľúčení gesta­ pom a hitlerovským vojskom, zahynuli v podzemí svätyne. Resslovou ulicou sme sa dostali k Vltave, na Jiráskovo ná­ mestie. Prešli sme Smetanovým nábrežím až ku Karlovmu mostu, ktorým sme sa dostali na druhý breh Vltavy, na Ma­ lú Stranu. Zaparkoval som na námestí vedľa radnice a úzky­ mi uličkami sme sa peši vybrali do Zlatej uličky. Veľa miesta by sme potrebovali na opis Malej Strany, kto­ rá tak ako aj varšavské Staré Mesto má bohatú históriu. O každom dome, o každej uličke, o každom malom ná­ mestí možno rozprávať celé hodiny. Odtiaľ na skok sú sláv­ ne Hradčany s lesom veží a vežičiek Katedrály svätého Víta, množstvo palácov, nádherných sál a galérií. Aj na povrchnú prehliadku Pražského hradu treba celý deň. Preto sme ni­ kam nezabočovali a šli sme priamo do Zlatej uličky, kde nás čakala Helenka. A s ňou ešte ktosi. Pochopiteľne, magister Franciszek Skwarek. „Ten chlap ju nikdy nenecháva samu?" pomyslel som si zlostne. Alebo hádam žiarlivo? - Ach, aký máte príjemný parfum, - poznamenal som, keď som pri zvítaní pobozkal ruku slečne Helenke.

Zbigniew

Nienacki

109

A znova som strelil capa. Ženy, ktoré som dovtedy po­ znal, sa tešili, keď si niekto všimol, že majú dobrý parfum. Lenže slečna Helenka, ako vieme, chcela sa za každú cenu podobať mužom. - To nie je nijaký parfum, - rozhorčila sa a takmer si vy­ trhla dlaň z mojej ruky. - Nepatrím k ženám, ktoré sa po­ lievajú voňavkami. Používam iba mužskú kolínsku. - Dúfam, že nie po holení, - utrúsil som ironicky. Ludka sa nahlas zachichotala, pán Dohnal sa tiež usmial a ľahký úsmev sa zjavil aj na tvári magistra Skwarka. Len slečna Helenka neprejavila zmysel pre humor. - No teda, - pohŕdavo vydula pery, - to nebol najvydare­ nejší vtip. Nebolo pochýb, že som si ju opäť znepriatelil. Ale pre­ mohla sa, lebo ju zaujímal môj rozhovor so Zdeňkom Bláhom. - Zdá sa, že sme rozlúštili tajomstvo vlámania do tvojho múzea, Helenka, - ozval sa pán Dohnal, keď som skončil rozprávanie. - A podarilo sa nám to aj bez vynikajúcej inteligencie, zlostne dodala Ludmila, hľadiac na pána Skwarka. - Okamih, prosím! - zvolal urazený Skwarek. - Azda si myslíte, že ja som prespal príležitosť? Prehrabával som sa v knihách, namáhal som si mozog a tiež mi kadečo zišlo na um. - Tak si skonfrontujme naše hypotézy, - navrhol pán Do­ hnal. - A teraz, Helenka, povoď nás po Zlatej uličke. Neviem, či je na svete ešte jedno také zábavné miesto. Keď som vchádzal do Zlatej uličky, mal som dojem, že som sa našiel v mestečku pre piadimužíkov, pretože táto kratuč­ ká, len niekoľko desiatok metrov dlhá ulička je vlastne iba rad smiešnych minidomčekov. Sú pričupené pozdĺž mo­ hutných hradných múrov. Miniatúrne dvierka, okienka, niektoré domčeky majú dokonca aj poschodie so smieš-

nym okienkom, s malou izbičkou na prízemí a nízkou, ešte menšou hore. Všetky domy sú farebné, akoby vystrihnuté z farebného papiera. V malých izbách drobné zariadenie, chudobné, ako boli chudobní obyvatelia uličky. Hoci povesť tvrdí, že tu žili alchymisti, čo sa usilovali z ni­ čoho vyrobiť zlato, historickou pravdou je, že tu bývali chu­ dobní hradní strelci. Alchymisti, ako vieme, vlastnili nád­ herné domy. Ale či sa oddá bojovať proti povesti? Preto jeden zo sta­ rých domčekov zariadili podľa vzoru starej alchymistickej dielne. Cez okno vidieť ohnisko a nad ním zavesený téglik, v ktorom možno o chvíľu začne černokňažník variť tajom­ ný elixír. Na poličkách a na stole stoja fľaštičky plné fareb­ ných tekutín, sklené retorty, medené a cínové poháre. Vyleštený kus medi imituje zlato, o ktorom alchymisti snívali... V susedstve Zlatej uličky sa vypína mohutná hradná ve­ ža, nazývaná Daliborka. Do jej podzemia vrhali ľudí neposlušných cisárovi alebo takých, ktorí sa mu znepáčili. Mož­ no práve tu, v Daliborke, sedel aj Edward Kelley, o ktorom si cisár Rudolf Druhý myslel, že pred ním ukrýva tajomstvo premeny kovov. - Koľko alchymistov bolo v časoch Rudolfa Druhého? spýtal som sa slečny Helenky v nádeji, že sa azda dozviem meno človeka, ktorý spolupracoval s Kelleym. Zavrtela hlavou. - Nemám taký zoznam. Ale v každom prípade ich bolo asi dosť, lebo aj sám cisár sa zaoberal alchýmiou a mal na hrade vlastné laboratórium. Lenže azda neprávom sa opi­ suje osoba Rudolfa Druhého iba v súvislosti s alchýmiou a inými podobnými šarlatánskymi vecami. Cisár Rudolf Druhý je zaujímavá a plnokrvná renesančná postava. Na­ pokon, v jeho časoch bolo veľa vecí navzájom neoddeliteľ­ ne spojených. Hlúposť šla ruka v ruke s veľkou múdrosťou,

Zbigniew

111

Nienacki

šarlatánom sa občas podaril vynikajúci vynález. Astronó­ miu sprevádzala astrológia, alchymisti vynašli vynikajúce pivo a tak ďalej. Cisár Rudolf Druhý bol obdivovateľom umenia, zhromaždil na hrade ozajstné poklady, a hoci veľa z nich vyrabovali nepriateľské vojská, aj to, čo zostalo do na­ šich čias, každý obdivuje. Rudolfovi Druhému ďakujeme za Hradnú galériu a v nej za obrazy takých majstrov, ako sú Tizian, Rubens, Tmtoretto. Rudolf Druhý bol ochrancom re­ meselníkov a sám tiež vyrábal úžitkové predmety. Dnes by sa povedalo: bol domáci majster. A čo všetko urobil pre roz­ voj vedy! Z celého sveta pozýval vedcov, aby pod jeho zášti­ tou robili pokusy. Stačí spomenúť také slávne mená, ako Kepler alebo Tycho de Brahe, ktorý napokon v Prahe zomrel a tu je aj pochovaný. Na jeho hrobe je heslo: „Lepšie je byť než predstierať jestvovanie." Cisár bol čudný človek. Menej ho vábila politika a cisárske zasadnutia, radšej sa vo svojej pracovni venoval rezbárstvu, maliarstvu a chemickým po­ kusom. Vraví sa o ňom, že bol melancholik a náchylný k mysticizmu. Možno práve preto doprial sluchu aj rôznym šarlatánom, ktorí mu sľubovali spojenie s nadpozemskými bytosťami, ako aj Johnovi Deeovi či ľuďom typu Kelleyho, ktorí mu dávali nádej, že vyrobia kameň mudrcov. A keďže mu chýbala rozvaha, neraz ich bohato odmeňoval, ale často bol voči nim aj ukrutný. Vošli sme do kaviarne na Vikárskej ulici, hneď vedľa Ka­ tedrály svätého Víta. Tu pán Dohnal rozpovedal Helenke a pánu Skwarkovi našu hypotézu o klenotoch, ktoré Kelley dal do úschovy rabínovi Löwemu. - Je to veľmi pravdepodobné, - zašomrala Helenka. A Ludmila, ktorej historik nebol sympatický, hneď Skwarka podpichla. - To bola naša hypotéza. A ako vyzerá vaša? Magister Skwarek mykol plecami: - Tok mojich úvah plynul celkom iným smerom. Vy ste

sa usilovali objasniť záhadu talizmanu. Ja som chcel nájsť odpoveď na otázku, kto a prečo sa pokúšal získať polovicu talizmanu. - A našli ste odpoveď? - spýtali sme sa takmer súčasne. - Áno, - prikývol Skwarek. - Urobili to rozekruciáni. Nastalo rozpačité mlčanie. Vysvetlenie magistra Skwarka sa nám videlo smiešne. Rozekruciáni? Ľudia z tajnej nábo­ ženskej sekty spred niekoľkých storočí? Alebo súčasný okruh čudákov, ktorí veria, že možno nadviazať kontakt s duchmi? Dokonca aj slečna Helenka pozrela na magistra Skwarka s troškou poľutovania, čo ma veľmi potešilo. Ale ten sa iba povýšenecky usmial a povedal: - Viem, čo si teraz myslíte. Ospravedlňuje vás to, že na rozdiel odo mňa sa nezaoberáte dejinami rozekruciánov. Už som vám spomínal, že jestvuje niekoľko rozekruciánskych organizácií. Iste sa domnievate, že v týchto organizáciách sa grupujú neškodní čudáci, všakže? Lenže zatiaľ, pokiaľ viem, medzi rozekruciánov patria veľmi vplyvní, a predovšetkým veľmi bohatí ľudia. Členmi Rosecrucian Fellowship v Los Angeles sú aj niekoľkí milionári, ktorí nešetria peniazmi na okultistické skúmanie. Rovnako aj v Lectorium Rosecrucianum v Holandsku. Tamojšia organizácia je takmer vedec­ kým inštitútom zaoberajúcim sa okultizmom. Je štedro fi­ nancovaná bohatými čudákmi všetkého druhu, pre ktorých sú špiritistické seansy rozptýlením uprostred životnej nudy. Polovica Kelleyho talizmanu? Pre týchto ľudí má neobyčaj­ nú hodnotu všetko, čo je spojené s ich presvedčením alebo s osobami, ktoré sa kedysi zaoberali mágiou. Viete, že pred štyrmi rokmi jeden viedenský rozekrucián (a vo Viedni jes­ tvuje veľmi aktívne bratstvo), nejaký Elard, kastelán a gróf zu Dohna, potomok starého rodu, usiloval sa ukradnúť z Britského múzea preslávenú krištáľovú guľu Johna Deea? Veru, tak je to, krištáľová guľa je podnes v Britskom múzeu.

Zbigniew

Nienacki

113

Rozekruciáni sa pokúšali kúpiť ju od anglickej vlády, a keď to neprinieslo žiaduci výsledok, rozhodli sa, že ju ukradnú. Som hlboko presvedčený, že táto organizácia sa dozvedela o rekonštrukcii alchymistickej dielne v Prahe v Zlatej uličke a o tom, že sa tam nachádzajú predmety patriace Edwardovi Kelleymu. Rozhodli sa ich získať, tak ako sa usilovali zmocniť sa krištáľovej gule. - A klenoty? Na to ste zabudli? - skočila mu do reči Ludmila. Magister Skwarek mykol plecami. - Prepáčte, ale ja akosi na tie klenoty neverím. Som člo­ vekom, ktorý stojí na zemi oboma nohami. Po toľkých sto­ ročiach hľadať schované klenoty a pritom sa opierať iba o povesť? Nie, prepáčte mi, ale neverím. Znova nastalo mlčanie. Proti argumentom magistra Skwarka bolo ťažko niečo namietať. Mlčanie náhle prerušila slečna Helenka. Obrátila sa k otcovi: - Tato, pamätáš sa, kto bol v časoch Rudolfa Druhého považovaný za znalca zázračných vlastností drahokamov? Nevolal sa David Katz? - Ale áno, Helenka, - potešil sa pán Dohnal. - Máš prav­ du. Dokonca uverejnil o tom aj prácu s názvom: „O zázrač­ ných vlastnostiach drahých kameňov." Nepočúval som ďalej. Pri mene David Katz som sa za­ chvel a len ťažko som potlačil výkrik prekvapenia. Spome­ nul som si na malý domček v okolí Zagórza, na starého Ja­ na Sekundusa, zberateľa starých ikon, a na krádež knihy Davida Katza.

D E V I ATA

KAPITOLA

Z Baśkovho denníka

Veľmi dlho sme stúpali na štít Chryszczatej. Posled­ ný úsek je strmý, treba liezť na veľký hrb pokrytý bukovým lesom. Stúpanie sťažuje hustá, po pás vysoká tráva. Všade je plno zvalených stromov a hlbokých vývratov. Bola páľava, a hoci les nás prikrýval tieňom, zakrátko nás všetkých zalieval pot, pľúca pracovali namáhavo, dychčali sme. Nohy viazli v hrubej vrstve suchého lístia, tvár nám driapali haluze. Turistický výstroj sa nám chví­ ľami zdal záťažou nad naše sily. Najhoršie bolo obchádzať veľké zvalené kmene. Niektoré z nich boli celkom spráchnivené. Pondelok si sadol na kmeň, ktorý sa pod ním hneď rozsypal, a chlapec sa skotúľal niekoľko metrov do­ lu strmým úbočím. Ťažké stúpanie na štít nám pomohlo pochopiť, prečo si banderovci práve Chryszczatú vybrali za jedno z hlav­ ných sídel. Koľko námahy bolo treba, aby ju vojsko doby­ lo a vyhnalo z nej ozbrojené bandy! Vojaci vystupovali do­ hora v plnej poľnej, strieľali a súčasne sa kryli pred strelami, obchádzajúc mínové polia. A predsa Chryszcza­ tú dobyli a zahnali roty UPA vedené Stachom, Hryňom a Birom.

Zbigniew

Nienacki

115

Z Baśkovho denníka (pokračovanie)

Ďalšiu noc sme strávili na Wołosani (1070 metrov nad mo­ rom). Bolo chladno, ale ráno sme vstali veľmi rezkí a plní energie. Na štíte Wolosaňa sme našli vežu; bol z nej pekný výhľad na rozľahlé pásmo Lopienika, na vrchy Matragonu a Hyrlatú. V diaľke sa ešte rysovali akési hory, ale tie sme už nevedeli určiť. Z Wolosaňa po brehu potoka, ktorého názov nepozná­ me, sme sa dostali cez lesy na asfaltovú cestu z Baligrodu a šli sme do Cisnej. Tam je reštaurácia, kino, potravinárske obchody, benzí­ nová pumpa a turistické stredisko. Naobedovali sme sa, zá­ sobili sme sa potravinami a rozhodli sme sa pustiť ďalej, na Wetliňskú poloninu. V Cisnej, hneď pri ceste, som si všimol malý podozrivý baračik, niečo ako stánok. Nápis nad dverami hlásal: Pa­ miatky z Bieszczad. Józef Gnat. V neveľkom výklade bolo vi­ dieť farebné pohľadnice z bieszczadských hôr a z preglejky vyrezané, pomaľované a na doštičky prilepené všelijaké les­ né zvieratá - srny, medvede, vlky. Na každej figúrke bol fa­ rebný nápis „Pamiatka z Bieszczad". Boli tam aj popolníky vyrezané z dreva, cigaretové špičky a škatuľky. Piatok do mňa drgol lakťom a ukazujúc na stánok, na­ vrhol: - Kúpme si zopár pohľadníc, Baśka. Nie si zvedavý, ako vyzerá Józef Gnat? Pomyslel som si, že je to dobrý nápad, a namieril som k stánku. Kupujúcich nebolo, sedel tam iba mládenec, asi tak dvadsaťročný, a čosi písal na kartu. - Chcel by som pohľadnicu. Túto... aj hentú... - ukázal som na tie, čo sa mi páčili. Spolu s nami podišlo k stánku ešte pár chlapcov, medzi nimi aj tučniačik prezývaný Štvrtok. Nikdy som si nepomys-

lel, že Štvrtok je až taký estét. Sotva vrhol pohľad na vysta­ vené „Pamiatky z Bieszczad", hneď ma odstrčil od okienka, hlavu vopchal dnu a oboril sa na mládenca, ktorý pre mňa vyberal pohľadnice: - Že sa nehanbíte predávať niečo také! Veď je to najhor­ ší gýč a príklad zlého vkusu! Toto sú srny? Nie veru, to sú srnovlci! A toto nie medvede, ale medveďojazvece! A tam­ to, to má byť vlk? Nie, to je vyžla! Za také veci by mali za­ tvárať pre kazenie dobrého vkusu! Mládenec v stánku až onemel. A potom očervenel od hnevu a zvreskol: - Čo ťa do toho, ty sopliak! Ber sa preč, lebo ti jednu vra­ zím a vyletíš z Cisnej ako z praku. Nepáčia sa ti suveníry? Tak ich nekupuj, mliečniak. Vypadni odtiaľto! Zahnal sa na Štvrtka rukou, ale ten stihol ustúpiť od okienka. - Aj ty patríš k tejto bande? - spýtal sa ma mládenec zo stánku. - Tu máš pohľadnice, zaplať a zmizni! Ruky sa mu triasli od zlosti, keď zhrnul niekoľko po­ hľadníc zo stola a hodil mi ich do okienka. Rýchlo som zaplatil a pobral sa preč. Kamaráti už odchá­ dzali po okraji cesty a vysmievali sa z tých medveďojazvecov a srnovlkov, ktoré v stánku objavil náš Štvrtok. Profesor Hilary však vyčítal Štvrtkovi, že síce suveníry v stánku boli ozaj príkladom zlého vkusu a strašného gýča, ale Štvrtok na to mal upozorniť inou formou. Začal som si prezerať pohľadnice a zrazu som zistil, že mládenec mi v rozčúlení nedal tie, ktoré som žiadal. Ba jed­ na z nich bola napísaná aj s čiastočnou adresou. Predal mi tú, na ktorú písal vo chvíli, keď sme pristúpili k stánku. Nezvyknem čítať cudziu korešpondenciu. Ale prepáčte mi, v tomto prípade predsa šlo o Gnata, osobu, ktorú som považoval za trocha podozrivú. Tak som hodil očkom na pohľadnicu.

Zbigniew

Nienacki

117

Gnat ju chcel poslať do Prahy: „Praha 1, Poste restante." Žiaľ, meno adresáta nebolo ešte napísané. Praha? Hneď som si spomenul, že pán Tomasz sa vybral práve do Prahy. Teraz som už s čistým svedomím čítal: Vážený pane! Mám znova vo výhľade veľmi pekný pa­ miatkový obrázok. Ale bude oveľa drahší, lebo je s ním ve­ ľa práce. Prosím, príďte čo najskôr a vybavíme to. Franek Gnat

Franek, a nie Józef. „Teda ten mládenec je iste synom Józefa Gn núkalo. Upútal ma „pamiatkový obrázok". Azda v Gnatovom stánku sa predávajú aj pamiatkové obrázky, nejaké strašné čarbaniny, krajinky Bieszczad? Ale zaujímali by také príšery kohosi v Prahe, že by špeciálne kvôli tejto krajinke pricestoval? „A čo ak je to šifra?" uvažoval som. Akoby nič vrátil som sa k stánku. Strčil som hlavu do okienka a povedal som Frankovi Gnatovi: - Prepáčte, ale omylom ste mi dali napísanú pohľadnicu. - Čo zasa? To si opäť ty? - nazlostil sa mládenec. Takmer mi vytrhol pohľadnicu z ruky, hodil mi namies­ to nej inú a pribuchol mi okienko pred nosom. Rozbehol som sa za našou skupinkou, ktorá sa vzďaľova­ la po ceste smerom k Wetlinám.

DESIATA

KAPITOLA

Čudesné vlastnosti drahých kameňov • Záhada zafíru • David Katz • „Stôl spojenia" • Čudný plán • „Pri starom cintoríne" • Príbeh o Golemovi • Pri hrobe bohabojného muža • Znova Zdeněk Bláha • Belasý lístok • Najkrajšia žena • Prekvapenie • Rozekrucián

Nasledujúceho dňa som sa zjavil v Klementíne, čiže v pražskej Univerzitnej knižnici. Dôkladne som vyplnil niekoľko formulárov potrebných na získanie povolenia nahliadnuť do starých tlačí. Dostal som ho a postavil som sa pred pult, kde vydávajú knihy. Knihovník bol starý človek s nádhernou šedivou bradou. Na nose mal okuliare s tenkým kovovým rámom. - David Katz: O vlastnostiach drahých kameňov? - tro­ cha sa začudoval. - Azda je to nový bestseller? Pracujem tu presne štyridsať rokov, a za ten čas sa o túto knižku ešte nik nezaujímal. A v tomto týždni ste už tretí, čo si ju žiada. - Naozaj? - tiež som sa počudoval. - A kto to bol predo mnou? - Nepamätám sa. Zdá sa mi, že nejaká žena, potom ne­ jaký muž... Lepšie si pamätám tituly ako tváre čitateľov, odzbrojujúco sa usmial a podal mi knižku. Táto informácia ma zaujala. Náhly záujem o starú knižku Davida Katza nemohol byť náhodný. Ktovie, či sa predo mnou v Klementíne neukázal tajomný Róbert a hádam eš­ te niekto, keď si knihovník spomenul na niekoľko osôb. Nebolo pochýb, že na príbeh o polovici Kelleyho talizmanu naďabil už ktosi pred nami a usiloval sa rozlúštiť záhadu.

Zbigniew

Nienacki

119

Nie je vylúčené, že k pokusu o krádež talizmanu v Zlatej uličke došlo až po preštudovaní tejto knihy. „Ako ďaleko sa podarilo tomu človeku alebo tým ľuďom (možno ich bolo niekoľko?) preskúmať Kelleyho tajomstvo," uvažoval som. Dostal som dosť hrubú knihu viazanú v bravčovej koži a sadol som si s ňou v čitárni pri malom stolíku s lampou. Keď som knihu otvoril, zacítil som charakteristický zápach starých tlačí, ktorý tak zbožňujem. Ako väčšina starých tlačí, aj táto bola písaná gotickým písmom po latinsky. „Ako dobre," pomyslel som si, „že som na dejinách umenia mal latinčinu..." Lenže po latinsky som nečítal tak ľahko ako po anglicky alebo po nemecky. Vrátil som sa teda k pultu, kde vydáva­ jú knihy, a vyžiadal som si ešte latinsko-poľský slovník. Ne­ mal som v úmysle preložiť tú starú knižku od slova do slo­ va. Chcel som sa iba zorientovať, či v nej nie je nejaký kľúč na pochopenie záhady Kelleyho talizmanu. Veď mohla existovať nejaká spojitosť medzi krádežou tejto knižky z knižnice pána Sekundusa z okolia Zagórza, vykupovaním ikon z toho kraja a predajom ikony v Prahe, ako aj pokusom o krádež polovice talizmanu Edwarda Kelleyho. Ale stará kniha Davida Katza, napriek tomu, že som sa usilovne prehrýzal jej obsahom, starostlivo ukrývala predo mnou svoje tajomstvo. Bol to jednoducho obšírny výklad o všelijakých drahokamoch a ich magickej sile, ktorá môže - podľa Katzovho názoru - jedným prinášať šťastie a úspech v živote, iným zasa trampoty, ba aj choroby a smrť. Každý drahokam Katz dával do súvislosti s nejakou plané­ tou a podľa toho, „pod akou hviezdou" sa kto narodil, mal nosiť určitý kameň. Tak napríklad pre osoby narodené v znamení Barana bol najvhodnejší rubín, pre Býka - sma­ ragd a achát, pre Blížence - beryl a topás, pre Raka - sma­ ragd, opál a selenit, pre Leva - diamant a rubín, pre Pannu - jaspis, topás, karneol, pre Ryby - ametyst a chryzolit.

Podľa Katza každý kameň mal nejakú tajomnú moc. Je­ den pomáhal pri starostiach s láskou, iný dodával odvahu, ďalší prinášal šťastie v hrách rôzneho druhu. Pre mňa, sú­ časného človeka, boli tie obšírne vývody a zdôvodňovania tajomných vlastností jednotlivých kameňov zábavné. Katz ich opísal kvetnatým jazykom, preto si dovoľujem uviesť úryvok takéhoto výkladu o zafíre: „Najčudesnejším a najtajomnejším spomedzi všetkých klenotov, uctievaný ako nevyspytateľná pečať múdrosti - je zafír. Možno ho nazvať pánom a vládcom klenotov, lebo v zázračných vlastnostiach ich všetkých prevyšuje, zjednocujúc rozličné prekvapujúce prednosti. Najstaršie knihy sve­ ta opisujú zafír ako klenot, v ktorom sa skrýva tajomstvo magnum magisterium čiže kameň mudrcov. Ale v čom sa skrýva tajomstvo tohto kameňa? Ak okrúh­ lo obrúsený priezračný zafír budeme držať na intenzívnom slnečnom svetle, spozorujeme jeho asterizmus čiže šesťlúčový blesk sveda. Ak si ho prezrieme z profilu, uvidíme fi­ gúru, ktorá na nerozoznanie pripomína gotický strop alebo ruky zložené k modlitbe, gesto prosebne natiahnutých ra­ mien." Čo všetko nevidel Katz v žiare zafíra! Dokonca aj grécky znak „rho". Podľa jeho mienky stačí asterizmus zafíru spo­ jiť čiarami a dostaneme desať centrálnych bodov a dvad­ saťdva plôch. A čo je ten počet desať a dvadsaťdva? Nespo­ mína ich kabala? Veď podľa kabaly desať „sefirotov" tvorí ideálneho človeka a dvadsaťdva je číslo najvyššieho zasvä­ tenia. „Zafír," vraví Katz, „položený novorodencovi na hlavu, chráni ho celý život pred bolesťami hlavy. Je ozajstným lie­ kom proti chorobám očí. Zafír chráni pred jedom, a keď sa vloží do kalicha s otráveným vínom, tekutina začne šumieť a jed z kalicha vytečie. Umiestnený vedľa jedovatého hada zapríčiní okamžitú smrť plaza. Nosený na prsiach dovoľuje

Zbigniew

Nienacki

121

zachovať si dlhé zdravie a sviežosť a na miestach, kde sa vy­ víja rakovina, spôsobuje jej pomalé zanikanie. Zafír upoko­ juje búšenie srdca, utišuje rozrušené nervy, tlmí krvotok, zráža horúčku. Pre ľudí, ktorí chcú dobyť vedu, bude zafír najlepším priateľom. Chráni pred zradou, a keď sa mu ne­ podarí zabrániť nebezpečenstvu, stráca svoju farbu, zhasí­ na, zakalí sa, akoby v pocite vlastnej bezmocnosti."

Až na konci jeho knihy som našiel pre mňa zaujímavý zlomok textu. Katz tam píše, že preslávený znalec nadpri­ rodzených síl doktor John Dee má „stôl spojenia" vyzdobe­ ný nádhernými klenotmi. Vďaka nim mu ten stôl pomáha spájať sa s nadpozemskými bytosťami. Katz tiež spomína, že spoločne s Kelleym, ktorý ten stôl videl, rozhodol sa na­ podobniť ho a overiť si pôsobenie drahých kameňov. Ďalej však píše: „Zlé sily skrížili naše plány, znemožnili vedecké pokusy. Utekajúc pred Zlými silami, museli sme zničiť náš stôl spo­ jenia a klenoty sme ukryli. Tragická Kelleyho smrť skrížila moje plány aj ďalšie práce na stole spojenia."

V týchto miestach bola v knihe kresba vrchnej časti „sto­ la spojenia", ktorý používal majster John Dee. V závere knihy sa David Katz s bôľom sťažuje: „Napriek toľkému dobrodeniu, ktoré som urobil ľuďom odkrytím tajomstva drahých kameňov, žijem dnes vo veľkej núdzi, O klenoty, ktoré sme s Kelleym dali do úschovy ra­ bínovi Jehudi ben Becalelovi, som prišiel, pretože rabín umrel. Napokon, aj tak by som ich nebol mohol získať, le­ bo neboli len mojím vlastníctvom, ale aj majetkom Kelleyho, ktorý iste vzal so sebou do hrobu polovicu Jupiterovho talizmanu, potrebnú na znovuzískanie klenotov. Moja po­ lovica sa takto stala nepotrebnou. Možno po rokoch ktosi nájde obidve polovice talizmanu. Potom nech zájde k hro­ bu Löweho a zjaví sa mu tajomstvo, stane sa bohatým, za­ tiaľ čo ja zomieram v biede." - Teda tak je to... - zamrmlal som po prečítaní posled­ ných viet. V tejto knižke o drahých kameňoch bolo ukryté vysvetlenie záhady polovice Kelleyho talizmanu, ku ktoré­ mu sme sa my museli dopracovať celkom iným spôsobom, za pomoci povesti a dedukciou. Spojitosť medzi krádežou Katzovej knižky zo Sekundusovho domčeka a pokusom o vlámanie do múzea v Zlatej uličke bola pre mňa jasná. Ktosi ukradol túto knižku, oboznámil sa s jej obsahom a bez ťažkostí pochopil, akú hodnotu má polovica Kelleyho talizmanu. Ten ktosi bol tajomný a nedostihnuteľný Róbert. A teraz ešte jedno prekvapenie, milí čitatelia. Je čas pre­ zradiť, že pri listovaní zožltnutých strán knihy Davida Katza našiel som medzi nimi lístok s nakresleným plánom, ktorý tam ktosi nechal. Lístok bol z notesa, plán na ňom bol nakreslený večným perom. Ktosi čítal Katzovu knižku azda včera či predvčerom? - a súčasne si kreslil akýsi plán. Lístok s plánom zrejme používal ako záložku do Katzovej knižky. A ako sa to často stáva, z roztržitosti ju tam nechal.

Zbigniew

Nienacki

123

Bol to asi plán nejakého veľmi malého mesta. Videl som tam niekoľko uličiek, na okraji naznačený neveľký ob­ dĺžnik, čosi ako cintorín. Tam viedla šípka, na ktorej bolo napísané: „Pravdepodobne hrob Davida Katza." Katz zomrel v Lesku. Ešte raz som pozorne pozrel na plán. Veru, asi to bol plán Leska. Tu je cesta zo Zagórza, to­ to na Baligród, tu je rieka San, ktorá tečie okolo mestečka. Teda neznámy čitateľ Katzovej knihy si nakreslil plán Les­ ka (iste súčasne s Katzovou knihou si vypožičal v knižnici mapu rzeszówskeho kraja a obkreslil si plán Leska) a vy­ značil na ňom miesto večného odpočinku autora knihy o drahých kameňoch. Prečo to urobil? Azda pre jediný dôvod. Chcel sa vybrať do Leska a v mes­ te, kde zomrel David Katz, hľadať druhú polovicu talizmanu.

„Teda aj ja sa musím čo najskôr dostať do Leska," pomys­ lel som si. Je to veľká šanca stretnúť sa zoči-vočí s tým člo­ vekom, ktorým je možno Róbert." S týmto rozhodnutí som zatvoril knihu a vrátil som ju knihovníkovi. Lístok s plánom som schoval do náprsnej tašky. Bolo už poludnie. Naobedoval som sa a kúpil som jedlo pre Protaza a potom som sa s ním dve hodiny prechádzal po pekných pražských uliciach. O štvrtej popoludní som šiel na Pařížsku, Protaza som nechal vo vehikli a sám som vošiel k Dohnalovcom. Našiel som tam iba Ludmilu. Povedal som jej, že chcem navštíviť Löweho hrob. Ponúkla sa mi za spoločníčku a ja som ochot­ ne súhlasil, pretože som ešte nikdy nebol na Starom židov­ skom cintoríne. Ona sa zase tešila, že mi môže ukázať rabí­ nov hrob. V byte na Parížskej som nechal lístok pre pána Dohnala a slečnu Helenku. Napísal som naň, kam sme sa vybrali a kedy sa vrátime. Naša výprava napokon nemohla trvať dlho, pretože z Pařížskej ulice na Starý židovský cintorín je sotva pár krokov. Veru, len niekoľko krokov. Ale človek akoby sa našiel v celkom inom svete. Po Pařížskej ulici sa ženú autá na most Svatopluka Čecha, a hneď vedľa, v úplnom tichu a melancholickom ovzduší sa oblúkovite vinie maličká ulička s názvom U starého hřbitova, teda Pri starom cin­ toríne. Štyri synagógy, jedna z nich veľmi stará, akoby strážili pokoj tých, čo pred stáročiami spočinuli pod kamennými náhrobkami divných tvarov s hebrejskými nápismi, ktoré sa tu tlačia na neveľkom priestore. Tu kdesi podľa pradáv­ nej povesti Jehudi ben Becalel, nazývaný rabbi Löwe, židov­ ský mág a čarodejník, ulepil z hliny Golema, monštrum podobné človeku, a oživil ho tabuľkou s magickým zaklí-

Zbigniew

Nienacki

125

nadlom, ktorú mu vložil do úst. Rabbi Löwe vytvoril Golema, aby uľahčil ľuďom najťažšie práce. A ako vraví povesť, Golem usilovne pracoval šesť dní, ale v sobotu, keď Židia mali sviatok a rabbi Löwe mu zabudol vybrať z úst magickú tabuľku, Golem sa vzbúril a v zlosti zvalil dom svojho tvor­ cu. Ten ho za to potrestal, urobil z neho znova mŕtvu hline­ nú bábku. Iná povesť tvrdí, že rabbi Löwe Golemovi prikázal nosiť vodu z rieky. Lenže pohrúžil sa do úvah a do svätých kníh natoľko, že zabudol, aký rozkaz vydal. A nerozumný Golem vodu jednostaj nosil a nosil, až židovské mestečko zaliala povodeň. Vtedy múdry rabín došiel k názoru, že nemôže na svete jestvovať niečo veľké a silné - bez rozumu a srdca. Vybral Golemovi z úst tabuľku a mŕtveho hlineného obra ukryl na pôjde Staronovej synagógy. V tejto povesti - ako v každej inej - je zrnko veľkej múdrosti, výstraha ľuďom, aby priveľmi neverili vlastným dielam, rôznym vynikajú­ cim strojom, ale podriaďovali ich neustálej kontrole ľud­ ského rozumu a srdca. Povesť dodáva, že Golem stále leží na pôjde Staronovej synagógy a čaká na toho, kto ho oživí tým, že mu vloží do úst tabuľku s magickým zaklínadlom. Iná povesť tvrdí, že hlinený obor sa rozsypal na prach, čo je iste pravda. Totiž mladučký Egon Ervín Kisch, ktorý sa narodil v Prahe na Starom Meste a po vypočutí povesti sa vybral hľadať Golema na pôjd Staronovej synagógy, nenašiel ho tam. Mladý Kisch potom vyrástol a stal sa najslávnejším novinárom sveta, nazvaným „zúrivý reportér". Správu o svojej výprave na pôjd synagógy opísal v zbierke reportáží Jarmok senzá­ cií. Príbeh o Golemovi a rabínovi Löwem možno nájsť na stránkach mnohých kníh, spomeniem z nich aspoň dielo veľkého českého spisovateľa Jiráska alebo Meyrinka a jeho poviedku Golem. Lebo - ako som už spomínal - pražský Josefov s jeho povesťami, podivuhodným a neopakovateľ-

ným ovzduším starého cintorína pôsobí na fantáziu a hlbo­ ko sa vrýva do pamäti. Kedysi tu bolo malé židovské mesto, úzke uličky stlačené medzi múrmi. Keďže židovské geto sa stalo liahňou chorôb a epidémií, rozhodlo sa o jeho likvidácii. V sedemnástom storočí zbúrali všetky domy okrem vzácnej pamiatky - rad­ nice a štyroch synagóg. Aj starý židovský cintorín zostal ne­ porušený. Na mieste niekdajšieho geta vznikla nová štvrť Josefov. Hitlerovci, ktorí všade ničili stopy židovskej kultú­ ry, dokonca aj synagógy a cintoríny, rozhodli sa v Prahe vy­ tvoriť antižidovské múzeum a z celej Európy doviezli do pražských synagóg množstvo starých judaík - diel o Ži­ doch. Historik umenia tu má i dnes čo prezerať: najstaršie závesy na svete, umelecké strieborné rituálne nádoby a kul­ tové predmety veľkej umeleckej hodnoty. Turisti radi nav­ števujú Synagógu najvyššieho kňaza Maisla, aj Klausovu a Pinkasovu synagógu, ktorú po vojne premenili na mau­ zóleum obetí fašizmu, ako aj Staronovú synagógu - naj­ staršiu v Európe - postavenú v polovici trinásteho storočia. Je vystavaná v ranogotickom štýle, dvojloďová, s krížovorebrovou klenbou, tvorí peknú a zaujímavú pamiatku dáv­ nej architektúry. Príbeh o hlinenom Golemovi je povesťou. Ale rabbi Löwe naozaj žil. Na starom cintoríne je jeho hrob a nádherný renesančný náhrobok, takzvaná tumba, pekne vytesaná a pokrytá hebrejskými nápismi. Zub času - rabbi Löwe zo­ mrel roku 1609 - trocha uvoľnil kamene a vytvoril medzi ni­ mi škáry. Vidieť v nich mnoho lístočkov a na ráme náhrob­ ku leží veľa drobných kamienkov, lebo podľa povesti rabbi môže splniť želania tých, čo sa k nemu obrátia. Malé lístoč­ ky v škárach tumby obsahujú prosby a kamienky sú sym­ bolom sľubov urobených pri hrobe. Nemyslím si, že by Pra­ žania alebo turisti, ktorí húfne navštevujú toto miesto, verili na predsudky alebo povesti. Je to proste zvyk, senti-

Zbigniew

Nienacki

127

mentálne gesto podobné vhadzovaniu mincí do fontány di Trevi v Ríme alebo na Trafalgarskom námestí v Londýne. Nevysmievajme sa tomu, nám to neubližuje, ale pridá to pôvab miestam, ktoré navštevujeme. Tu, pri renesančnej tumbe rabbiho Löweho, mali sa stretnúť Kelley aj David Katz, keby ten bohabojný muž zo­ mrel skôr, než sa obaja stihnú prihlásiť uňho po klenoty. Je jasné, že každý by mal pri sebe svoju polovicu taliz­ manu. „Naozaj múdry rabbi veril, že im aj zo záhrobia ukáže miesto, kde ukryl klenoty?" uvažoval som, prechádzajúc sa okolo Staronovej synagógy v uličke U starého hřbitova. Bolo popoludnie. Slnko stálo ešte dosť vysoko a červen­ kastými lúčmi prenikalo cez konáre stromov rastúcich oko­ lo starého cintorína. Zeleň vyzerala unavená celodennou páľavou, z asfaltu sálalo teplo. Ulička bola prázdna, ozýval sa tam štebot vtáctva ukrytého v lístí. Kráčali sme pomaly, vnímajúc čaro tohto miesta. Ludmila diskrétne mlčala. Iste pochopila, že si chcem eš­ te raz premyslieť niektoré detaily záležitosti, ktorej som dal názov: „Tajomstvo nad tajomstvami." Áno, to bol najsprávnejší krycí názov. Tajomná banda, ta­ jomný Róbert, tajomné vlámanie do Sekundusovho domu a potom v Zlatej uličke, tajomstvá mágov a starých povestí, tajná činnosť rozekruciánov. Chvíľami som mal dojem, že som vkročil do tmavého vnútra dlhého radu miestností. Každá z nich ukrývala akúsi záhadu. Bolo ich treba rozlúštiť zaradom a ísť stále ďalej až k poslednej miestnosti, kde sa skrývalo „tajomstvo nad tajomstvami". Prišli sme na koreň záležitosti s predajom ikony v staro­ žitnostiach na Vádavskom námestí. Vysvetlili sme vláma­ nie do alchymistickej dielne. Rozšifrovali sme polovicu ta­ lizmanu. Pred nami stála záhada Kelleyho a Davida Katza. Lež tu je ďalšia záhada - veta rabína Löweho: „Ak prídete

ku mne, vydám vám klenoty. Ak už nebudem živý, príďte k môjmu hrobu." Ako ju chápať? Rabbi Löwe nebol šarlatán, podvodník ani zlodej. Zomrel obklopený všeobecnou úctou. Nemožno predpokladať, že by si privlastnil bohatstvo, ktoré mu zverili do úschovy. Je­ ho slová teda mali iste nejaký skrytý zmysel. „Tieto záhadné slová musia byť metaforou, preneseným významom, aký často používali mágovia, aby ukryli pod­ statu vecí," uvažoval som. Ľudia oných čias mali v obľube podobné rébusy. Rozlúštenie sa preto ukrýva nie v rabínových záhadných slovách, ale v obidvoch poloviciach taliz­ manu. Ak rabbi Löwe povedal: „Príďte k môjmu hrobu," mohlo to značiť: príďte k môjmu hrobu, zložte obidve po­ lovice talizmanu, a vtedy si uvedomíte, kam som uložil va­ še klenoty. Teda obe polovice talizmanu tvoria akýsi plán miesta, kde sú ukryté klenoty. Tento plán nemožno rozšifrovať iba z jednej polovice, na to treba obidve. Preto mali prísť k hro­ bu obaja mágovia. Vybral som z náprsnej tašky lístok, na ktorom som mal prekreslenú polovicu talizmanu, a ešte raz som si ho po­ riadne prezrel. Nie, nijaký plán na ňom nebol. Na jednej strane polovi­ ca magického štvorca a na druhej znak Jupitera, dva dátu­ my a pol kresby s ľudskou postavou pod palmou, či vlastne pod polovicou palmy. „To je tajomstvo nad tajomstvami," pomyslel som si. „Práve toto bude najťažšie rozlúštiť." Schoval som lístok a s Ludmilou sme sa pustili do pre­ hliadky starého cintorína. Na neveľkom priestore trčalo zo zeme dvanásťtisíc ná­ hrobných kameňov. Veľké i malé, čnejúce do výšky nad ze­ mou alebo už celkom zapadnuté do zeme, jedny vedľa dru-

Zbigniew

Nienacki

129

hých, takmer sa dotýkajúce či navzájom spojené. Zahrotené alebo oblé, majstrovsky otesané alebo len nahrubo opraco­ vané kamenné tabule, pamiatka na tých, ktorých pred stá­ ročiami prikryl ten kúsok pražskej zeme. Náhrobky pokrývajú takmer každý kúsok pôdy, takže tu nerastú stromy, len kde-tu nájdeme úzke mladé kmene, ktoré sa predierajú pomedzi kamenné tabule. Na každom kameni hebrejské nápisy, obrúsené pľušťami, nezrozumi­ teľné a napriek tomu plné čara. Je to najstarší židovský cintorín v Európe. Založený bol v pätnástom storočí a pochovávali sem veľmi dlho. Niekto­ ré hroby majú desať poschodí, preto je tu toľko náhrobných kameňov s menami mŕtvych. Sem-tam vidíme aj nádherné náhrobky, sarkofágy, tumby veľkej umeleckej hodnoty. Na­ priek tomu, že židovské náboženstvo zakazuje zobrazovať tváre ľudí, zvieratá a predmety, pražskí Židia si nechali zdo­ biť náhrobky zvieratami i symbolickými predmetmi, pod ne dali vyryť mená a priezviská mŕtvych alebo zamestnanie nebožtíka. A tak rod Árona predstavovali vytesané ruky, pinzeta označovala, že mŕtvy bol lekárom, nožnice, že bol krajčírom. Na kameňoch vytesané levy, džbány, jelene, to všetko je svedectvom vynikajúceho kamenárskeho umenia renesančného obdobia v Prahe a je to historickou pamiat­ kou. Preto cintorín, ako aj stará radnica a štyri synagógy tvoria dnes komplex Štátneho židovského múzea v Prahe a venuje sa im konzervátorská starostlivosť. Tu je náhrobok Avigdora Kara z roku 1476, tu zasa rabína Pinkasa z roku 1495. Tento so znakom hviezdy a husi patrí Davidovi Gansovi. Tu je sarkofág Hendl Baseviove z roku 1628. Tento nádherne vytesaný sarkofág patrí Mošemu z ro­ du Levitov, ktorý zomrel roku 1627... A konečne sarkofág ra­ bína Löweho. Prednú a zadnú časť tvoria dva obrovské, pek­ ne vytesané kamene s ornamentom stĺpov, Mojžišových tabúľ. Vo vytesanom ovále je nádherný lev, ktorý symboli-

zuje meno rabína - Jehudi. Platne medzí prednou a zadnou stenou tvoria akoby strmý krov nad náhrobkom. „Sem mali prísť obaja mágovia," pomyslel som si, stojac zamyslený pri hrobe človeka, ktorý sa preslávil ako znalec a učiteľ kabaly, tajomnej náuky, aj talmudu. Desiatky ma­ niakov po celé stáročia študovalo kabalu, aby prišli na ma­ gické zaklínadlo, ktorým Löwe oživil hlineného Golema. Aj o hrobe Löweho sa šíri povesť, že je v ňom obrovský poklad. Vraj za poslednej vojny pražskí Židia pred odvlečením do koncentračných táborov sem ukrývali cennosti. Lenže mňa nezaujímali klenoty vykúpané v krvi a utrpe­ ní ľudí. Nepriťahovali ma ani Kelleyho a Katzove klenoty. Lákala ma iba historická záhada a z mysle mi neschádzali pašeráci ikon, ktorí splietli svoju stopu so stopou anglické­ ho černokňažníka. Zachvel som sa. To Ludmila ma chytila za ruku a silne mi ju stisla. - Pozrite, - šepla. Vrhol som pohľad smerom, ktorý mi naznačila. Cintorín bol prázdny, takže som si hneď všimol človeka, ktorý šiel od brány smerom k nám. Po chvíli som ho spoznal. Bol to Zdeněk Bláha. Teda nešiel do Pardubíc, ako tvrdil? Napriek zákazu ta­ jomného Róberta sa vrátil do Prahy. A teraz šiel rovno k hrobu Löweho. Načo? Azda tiež hľadal rozlúštenie záhady starého černokňažníka? Alebo sa tu má s niekým stretnúť? S Róbertom? Teraz som ja chytil za ruku Ludmilu a prikazujúc jej, aby bola opatrná a ani nemukla, prikrčil som sa a odbehol som medzi náhrobky. Obaja sme sa schovali za ozdobným vyso­ kým sarkofágom. Odtiaľ bolo ľahké pozorovať tumbu Löweho hrobu Mládenec bol čoraz bližšie. Počul som zvuk jeho krokov, škrípanie štrku pod topánkami.

Zbigniew

Nienacki

131

Zrazu nastalo ticho. Zdeněk Bláha sa zastavil. Opatrne som vyzrel spoza kamenného náhrobku. Bláha stál chrbtom k nám. Vybral z vrecka zápisník a pero, čosi načarbal, potom vytrhol lístok - modrý lístok - a strčil ho do škáry rabínovho náhrobku. „Azda prišiel o niečo poprosiť bohabojného muža?" preblyslo mi hlavou, ale hneď som sa vysmial tejto myšlienke. Bláha nepatril k tým, čo verili v zázračnú moc mŕtveho ra­ bína. Teraz sa Bláha rozhliadol po cintoríne, akoby sa chcel presvedčiť, či ho niekto nevidel. Znova som počul škrípanie štrku a zvuk vzďaľujúcich sa krokov. Ešte chvíľu sme trpezlivo čakali, zatajení za náhrobkom. Konečne som vykukol a presvedčil sa, že Bláha opustil cin­ torín. Hneď nato som sa niekoľkými skokmi ocitol pri Löweho hrobe. Uvidel som belasý lístok zastrčený medzi ka­ mene. Bleskove som ho vytiahol, roztvoril a prečítal: Vážený pane! Urobil som, ako ste mi povedali. V Pardu­ biciach jeden známy za 500 korún urobil, čo ste prikázali. Stretneme sa zajtra o dvanástej na Hradčanoch. Musím vám povedať niečo dôležité. Zdeněk Lístok som prečítal dva razy, aby som si zapamätal každé slovo. Potom som ho podal Ludmile. - Čo si o tom myslíš? - spýtal som sa jej, keď ho prečí­ tala.

- Je to správa pre tajomného Róberta, - odvetila. - Zdeněk Blá jaké spojenie a len na zavolanie sa s ním stretával pri Če­ doku. Tu, v tejto tumbe, Róbert nechával správy pre Bláhu a Bláha pre Róberta. To je ich tajná schránka.

- Tajná schránka? - usmial som sa. - A odkiaľ ty vieš o niečom takom? - Čítala som špionážny román. Tam sa hovorilo o taj­ ných schránkach. Dvaja špióni, ktorí sa osobne nepoznali, nechávali si listy na dohovorenom mieste a vymieňali si tak informácie. - Miesto si teda vybrali vynikajúco, - skonštatoval som uznanlivo. - Do škár náhrobku veľa ľudí kladie lístky s pros­ bami. Hádam si naschvál vybrali belasú farbu, aby sa ich lístky odlišovali od iných, zvyčajne bielych. - Napísal, že mu chce povedať niečo dôležité. To bude o vás, však? A čo si myslíte o úlohe, ktorú na Róbertov roz­ kaz splnil ktosi pre Zdeňka v Pardubiciach? - Nemám potuchy, o čo ide, - vzdychol som si. - Ale keď nájdeme Róbertovu stopu, iste sa nám podarí objasniť aj tú­ to vec. Po týchto slovách som uložil belasý lístok do škáry ná­ hrobku. Ludmila prikývla, že chápe, akým spôsobom chcem prísť Róbertovi na stopu. - Cintorín zatvárajú o šiestej, - povedala. - Teraz je už päť hodín. Tú hodinku musíme presedieť na niektorom ná­ hrobku. Ak Róbert nepríde po lístok dnes, dozaista sem záj­ de zajtra ráno. Cintorín otvárajú o desiatej. Ráno sa tu zno­ va schováme, však? A potom sa vyberieme po Róbertovej stope. - Máš pravdu, Ludmila, - súhlasil som. - Tak to uro­ bíme. A už som sa začal rozhliadať po vhodnom úkryte, keď som zbadal, že k nám kráča slečna Helenka. - Preboha, moja sestra, - zahundrala Ludmila veľmi ne­ spokojne. - Za ňou sem iste príde magister Skwarek a vy­ plašia nám Róberta. - Netráp sa, - potešil som ju. - Budeme sa motať po cin-

Zbigniew

Nienacki

133

toríne, obzerať si náhrobky a súčasne nespustíme oko z Löweho tumby. Ak zočíš niekoho podozrivého, upozorni ma. Necháme tvoju sestru a pôjdeme za ním. Slečnu Helenku sme privítali s milým úsmevom, akoby sa nič nebolo stalo. - Prezeráte si náhrobok Löweho? - zaujímala sa. - Je veľ­ mi pekný, pravda? Vidíte, koľko rôznych lístkov je tu za­ strčených medzi platne? Na každom je nejaká prosba urče­ ná rabínovi. Najviac lístkov sa tu zjavuje, keď má byť nejaký medzinárodný zápas, v ktorom hrá pražské mužstvo. A eš­ te v skúškovom období. Aha, tu je nejaký belasý lístok, ukázala prstom. - Stavím sa, že obsahuje prosbu, aby sa niečie srdce vrátilo k inému srdcu... Slečna Helenka by túto stávku bola prehrala. Vymenili sme si s Ludmilou pohľady a pre každý prípad, aby nedaj­ bože slečna Helenka nesiahla na belasý lístok, prejavili sme záujem o susedný náhrobok. Lenže slečna Helenka sa ešte stále zdržiavala pri Löweho tumbe. - Tak čo? - zabŕdla do mňa. - Skúsili ste sa vžiť do Kelleyho situácie a prihlásili ste sa u Löweho po klenoty s odkreslenou polovicou talizmanu? - Nie. Myslím si, že ani so skutočnou polovicou Kelleyho talizmanu neprídeme na odpoveď rabína Löweho. Na to treba aj druhú polovicu. - Súhlasím s vami. Magister Skwarek navrhol výlet do Poľ­ ska, do Leska, kde sa nachádza hrob Davida Katza. Ponúkol sa, že nás ta zavezie svojím autom: otca, Ludmilu aj mňa. - Mňa tiež? - potešila sa dievčina. - Áno. - Želám vám príjemný výlet, - zavinšoval som im. - Len­ že veľmi pochybujem, že po toľkých rokoch sa vám podarí nájsť v Lesku druhú polovicu talizmanu. Mestečko aj celé okolie bolo za vojny veľmi zničené, veľa ľudí sa vysťahova­ lo, staré pamiatky sa potratili.

- Magister Skwarek verí v úspech našej cesty, - zanovito zavrtela hlavou Helenka. Usmial som sa. - Myslím, že mu predovšetkým záleží na tom, aby bol s vami. A vôbec sa mu nečudujem ani ho neodsudzujem. Ste taká pekná... Slečna Helenka až dupla nohou. - Neznášam komplimenty, počujete? Pán magister Skwa­ rek vás prevyšuje tým, že nevidí vo mne ženu, ale kustóda. - V takom prípade je azda slepý, - usúdil som. A veľmi presvedčivo som dodal: - Pre mňa, slečna Helenka, ste pre­ dovšetkým krásna žena. Ba čo viac, - zvolal som nadšene, veľmi krásna žena. Očakával som. že po týchto slovách slečna Helenka vy­ buchne od hnevu. Lenže kto pochopí ženu? Začervenala sa ako chovanica z internátnej školy a tíško sa spýtala: - Naozaj si myslíte, že som pekná? - Veru, - vykríkol som. - A pre mňa by ste boli takisto pekná a zaujímavá, aj keby ste nemali nijaké vedecké am­ bície a boli by ste obyčajnou upratovačkou v úrade alebo v kine. Slečna Helenka uprela na mňa veľmi vážny pohľad. A potom sa obrátila k Ludmile. - Počula si, čo povedal pán Tomasz? Zapamätaj si, diev­ čatko, že muži ako on sú najnebezpečnejší. Chcú nás, ženy, vlastne zahubiť. Treba sa ich strániť a unikať im. Každej že­ ne chcú nabaláchať, že jej jedinou úlohou je vydať sa, mať deti a starať sa o domácnosť. Pokiaľ ide o mňa, takým mu­ žom som vypovedala vojnu. My ženy sa nemôžeme vzdať našich veľkých ambícií. Na zdôraznenie týchto slov ešte raz dupla nohou. Treba priznať, že - ako by povedal anatóm - spodné končatiny mala nezvyčajne pekné, dlhé a štíhle. Zdôrazňovala to aj minisukňa, ktorú si v ten deň výnimočne vzala namiesto

Zbigniew

Nienacki

135

zvyčajných nohavíc. Chcel som jej protirečiť tvrdením, že nikdy som nebol, ani nie som proti ambíciám žien. Do­ mnievam sa, že po intelektuálnej stránke sa ženy vyrovna­ jú mužom, ale to nič nemení na skutočnosti, že pekná žena budí vo mne väčší záujem než škaredá. Žiaľ, v tomto výkla­ de som nemohol pokračovať, lebo na cintoríne sa zjavil Skwarek. Akoby ho privolalo dupnutie peknej nôžky slečny Dohnalovej. - Prišiel som na Pařížsku a od pána Dohnala som sa do­ zvedel, že ste tu. Tak som si dovolil prísť sem. Povedal, že je prvý raz na starom cintoríne a veľmi rád si ho obzrie, predovšetkým hrob rabína Löweho. Dlho sme stáli pri starej tumbe (zreteľne som videl bela­ sý lístok trčiaci zo škáry) a potom sme si začali obzerať iné náhrobky. Slečna Helenka, ako vieme, vedela po hebrejsky, prekladala nám niektoré nápisy vyryté na kameňoch. Na cintorín sa nahrnuli ďalší návštevníci, lebo pred bránou za­ stali dva veľké autobusy z Talianska. Taliani boli pohybliví, vrteli sa medzi náhrobkami, naze­ rali do každého kúta. Len veľmi ťažko sa mi darilo pozoro­ vať Löweho náhrobok. Lenže aké to bolo pozorovanie, keď jednostaj prichádzali k nemu celé skupinky turistov? - Ešte včera som sa rozhodla prijať vaše pozvanie na vý­ let do Poľska, - oznámila slečna Helenka pánu Skwarkovi, keď ho sprevádzala po cintoríne. - V knižnici som si prezrela sprievodcu po Lesku. Zdá sa, že aj tam je veľmi starý židovský cintorín, jeden z mála, ktoré vojna necha­ la neporušené. Možno vďaka mojim vedomostiam z he­ brejčiny nájdeme hrob Davida Katza. Azda sa nám poda­ rí aj natrafiť na akúsi stopu stratenej druhej polovice talizmanu. - Tak vám záleží na tých klenotoch? - spýtal som sa. - Mýlite sa. Vôbec mi nejde o klenoty, beztak budú pat­ riť štátu. Ide mi o vec. Toľko som sa napočúvala o vašich

dobrodružstvách, pán Tomasz, o vašich nezvyčajných schopnostiach objasňovať historické záhady, až som sa rozhodla dokázať, že aj žena môže byť nie najhorším de­ tektívom. Všimol som si, že už hodnú chvíľu stojí pri Löweho ná­ hrobku akýsi chlap, nízky, telnatý, oblečený veľmi elegant­ ne. Taliani sa už motali po inej časti cintorína, ale on sa eš­ te stále zdržiaval pri hrobe, akoby bol v hlbokom zamyslení. Od tej chvíle som sa usiloval prechádzať sa so slečnou Helenkou, Skwarkom a Ludmilou vždy takým smerom, aby som ho mal jednostaj na očiach. - Konkurencia v tejto záležitosti bude veľmi veľká, - po­ vedal magister Skwarek. - Nezabúdajte, prosím, že záhadou talizmanu sa zaoberajú najpravdepodobnejšie aj rozekruciáni. Je to veľká organizácia s obrovskými možnosťami. Nie som si istý, či aj v tejto chvíli nás nesleduje nejaký rozekrucián... Pri týchto slovách sa magister Skwarek pozorne poobze­ ral na všetky strany. A ja som rozvážne vyhlásil: - Je to proste stihomam. Vo všetkom vetríte činnosť rozekruciánov. Magister Skwarek mykol plecami. - Poznám ich lepšie, mal som už s nimi do činenia. Pí­ šem o nich dizertáciu. Moja práca sa síce bude zaoberať ich činnosťou v šestnástom storočí, ale terajšie organizácie ro­ zekruciánov vlastnia veľa archívnych materiálov, na ktoré som musel siahnuť. Takto som sa s nimi stretol. Treba zdô­ razniť, že hoci mi veľmi ochotne dovoľovali nahliadnuť do svojich archívov, jednako sa ku mne správali podozrievavo. A neraz som sa presvedčil, že ma dávajú sledovať. Tým skôr ma môžu sledovať teraz, keď som sa zamiešal do záležitos­ ti s Kelleyho talizmanom, ktorý sa oni pokúšali ukradnúť v Zlatej uličke. - Nevieme, či to boli rozekruciáni, - prerušila ho slečna

Zbigniew

Nienacki

137

Helenka. - Nemyslím si, že by Zdeněk Bláha mal niečo spo­ ločné s nimi. - Ach, - magister Skwarek si rezignovane vzdychol, čo malo značiť, že sa mu zrejme nepodarí rozohnať naše po­ chybnosti. - Zakrátko sa samí presvedčíte, že mám pravdu. Boli to prorocké slová. Znervóznený pohľadom na chla­ píka, ktorý už pár minút nehybne stál pri Löweho hrobe, zamieril som s celou našou skupinou tým smerom. Zasta­ vili sme sa pri tumbe, vedľa chlapa, ktorého som si chcel lepšie obzrieť. - Preboha, kde je belasý lístok? - vyhŕklo z Ludmily. Zazrel som na ňu a ona si prikryla ústa dlaňou, lebo si uvedomila, že povedala priveľa. Ale Bláhov lístok naozaj zmizol. Prepadol sa. Rozplynul sa vo vzduchu. Nebolo ho už v škáre medzi platňami. - Belasý lístok? - začudovala sa slečna Helenka. - O čom to vravíte? Aha, tu bol taký belasý lístok, pravdepodobne s ľúbostným želaním. A zmizol. Asi ho ktosi vzal. Toľko ta­ lianskych turistov sa tu motalo, hádam si ho niektorý vzal na pamiatku. - Asi to bude tak, - súhlasil Skwarek. - Turisti sú strašní barbari. Musia mať stoj čo stoj pamiatku na každý výlet. Zrazu sa elegantne oblečený muž obrátil k nám, hlboko sa uklonil a prehovoril po anglicky: - Som Henry Smith z Bratstva ružokrižovníkov. Môžem sa vás niečo spýtať? Akoby do nás hrom udrel. Vyrazilo nám to dych a naše tváre vyjadrovali také prekvapenie, akoby sa pred nami zja­ vil upír. A pán Henry Smith si vysvetlil naše mlčanie ako nezna­ losť angličtiny, preto sa ozval znova, tentoraz po nemecky. - Volám sa Henry Smith, som z Bratstva ružokrižovníkov. Mohol by som sa s vami chvíľu porozprávať? Nie, to nebol nejaký vtipkár. Tučný muž nosil na chlop-

ni svojho veľmi elegantného obleku malý zlatý odznak: ru­ žu a kríž svätého Ondreja. Je to znak Bratstva ružokrižovníkov. Tučný muž si znova pomyslel, že nerozumieme, a začal to isté opakovať lámanou češtinou. Vysvetľoval, že je Ame­ ričan, ale má rakúske štátne občianstvo a jeho matka bola českou emigrantkou v Amerike, preto on trocha ovláda češ­ tinu. Hovorí síce slabo, ale všetko výborne rozumie. Z celej našej spoločnosti som sa prvý prebral z prekvape­ nia ja. - Počúvame vás, - povedal som po nemecky. Muž sa mi uklonil, akoby mi ďakoval za tie slová. Potom sa rozhliadol po cintoríne a vyhlásil: - Mám vám veľa čo povedať. Zdá sa mi, že to budú pre vás dôležité a zaujímavé veci. Ak sa totiž nemýlim, zaobe­ ráte sa záhadou talizmanu. - Áno, - hlesla slečna Helenka. - Ale ako to viete? Tučný chlapík sa potichu rozosmial. Potom sa jeho smiech zmenil na akýsi chichot. Ružové líca mu ešte väč­ šmi sčerveneli od spokojnosti. Pošúchal si malé, jemné ru­ ky a hrdo vyhlásil: - Tuším nedoceňujete ružokrižovníkov. Naším cieľom je obsiahnuť poznanie nadpozemského, pochopiť to, čo dote­ raz nik ľudským rozumom nepochopil. Našou devízou sa stalo heslo: „Poznať to, čo ešte nik nepoznal, pochopiť to, čo ešte nik nepochopil." Niekedy sa nám podarí dorozumievať sa s tými, čo už odišli z pozemského slzavého údolia. Niek­ torí z mojich bratov majú schopnosť telepatie a vedia bez technických prostriedkov odovzdávať si myšlienky na diaľ­ ku. Občas dostávame, ani nevieme odkiaľ, záhadné znaky, signály, informácie... - Aj o nás ste sa dozvedeli telepaticky? - utiahol som si z neho. - Nie, - odvetil chlapík. - Prišiel som do Prahy objasniť

Zbign iew

Nienacki

139

záhadu talizmanu. Je jasné, že som sa musel zjaviť pri hro­ be Löweho, ktorý tiež patril medzi veľkých zasvätencov. Na cintoríne som uvidel magistra Skwarka a domyslel som si, že osoby, ktoré ho sprevádzajú, tiež sa zaoberajú záhadou talizmanu. Pán Skwarek si ma hádam ešte pamätá? Pozna­ li sme sa vo Viedni, kam prišiel študovať archívy nášho bratstva. - Áno, spomínam si na vás, - zamrmlal Skwarek. - Vážené panstvo, - vyhlásil Smith, - musím vám ozná­ miť dôležité veci. Na cintoríne sa o tom hovorí dosť ťažko. Navrhujem vám, aby sme sa stretli dnes večer v reštaurácii Slovenská izba v hoteli Paříž. Súhlasíte? - Súhlasíme, - šepla slečna Helenka. Uklonil sa a veľmi dôstojne odišiel. A ja som hľadel na škáru v Löweho náhrobku, z ktorej zmizol modrý lístok. Zobral ho on a teraz s ním odchádza z cintorína? Ale nepovedal som o tom ani slovo. Zostala mi totiž ešte jedna šanca. Zajtra o dvanástej sa mal Zdeněk Bláha s nie­ kým stretnúť na Hradčanoch. S kým?

JEDENÁSTA

KAPITOLA

Rozprávanie rozekruciána • Čo som videl na Hradčanoch • Zjavuje sa Smith • Červený kvet • Chlap v bielom balónovom plášti • Pes odhaľuje Bláhu • Čudný príbeh rozekruciána • Falzifikát • Kto je Róbert • Znova na starom cintoríne

Reštaurácia Slovenská izba je v hoteli Paříž na ulici U obecního domu. Podávajú tam vynikajúce slovenské špeciality, ale nevymenujem vám ich, lebo sa už nepamätám, čo som jedol a pil. Celý čas ma veľmi zaujímal pán Smith. Už nás tam čakal pri bohato prestretom stolíku. Prišli sme bez Ludmily, ktorá vzhľadom na neskorý čas zosta­ la doma. Sprevádzal nás však pán Dohnal, ktorý bol tiež veľmi zvedavý, čo nám chce povedať náš čudný nový známy. - Volám sa Henry Smith, - začal a predstavil sa už po štvrtý raz. - Bývam vo Viedni, kde vediem jedno z najväč­ ších tamojších klenotníctiev. Bratstvo ružokrižovníkov, či­ že rozekruciánov, ku ktorému patrím, len sebe známymi cestami získalo správu, že v Prahe v Zlatej uličke sa na­ chádza polovica talizmanu, ktorý patrí jednému z našich svätcov - Edwardovi Kelleymu. K tomuto talizmanu sa viaže záhada ukrytých klenotov. Naše bratstvo, ktoré sa usiluje nadväzovať kontakt so záhrobnými silami, hľadá po celom svete relikvie, ktoré kedysi slúžili rozekruciánom pri kontakte s duchmi... - Ach, to je vynikajúce, - nezdržal som sa. - Keby sa nám tak podarilo dohovoriť sa s Kelleym a objasniť jeho záhadu!

Zbigniew

Nienacki

141

Alebo nadviazať spojenie s Davidom Katzom a zistiť, kde sa nachádza druhá polovica talizmanu! Pán Smith zmraštil obočie a vyčítavo povedal: - Hádam viete, že tak ako vo svete zmyslovom, aj v nadzmyslovom prebieha neustály boj Dobra so Zlom. Dobrí du­ chovia nám oznámili, že v Prahe v Zlatej uličke je polovica Kelleyho talizmanu. Naše bratstvo ma po ňu vyslalo. Ale po príchode do Prahy som získal informáciu, že z múzea v Zla­ tej uličke ktosi polovicu talizmanu ukradol. Túto skutoč­ nosť som skonštatoval s veľkým žiaľom. - Niet sa prečo trápiť, - ozvala sa slečna Helenka. - Vla­ mačovi korisť vzali. Získali sme polovicu talizmanu späť, je teraz v mojich rukách a zakrátko sa vráti do vitríny v múzeu. Na tvári pána Smitha bolo vidieť, že sa mu veľmi uľavilo. - To je výborné! To je výborné! To je výborné! - zopako­ val tri razy, nadmieru spokojný. - No neviem, či máte až taký veľký dôvod tešiť sa, - iro­ nicky poznamenala slečna Helenka. - Ako som spomenu­ la, polovica Kelleyho talizmanu sa zakrátko znova vráti do vitríny v múzeu. Je majetkom štátu. Ak viedenské Bratstvo rozekruciánov považuje talizman za svoju posvätnú relik­ viu, bude sa musieť uspokojiť s vedomím, že relikvia zosta­ ne v Prahe a nepresťahuje sa do Viedne. - Ale áno, áno, prirodzene, - horlivo prikyvoval pán Smith. - Zdá sa mi, že naozaj sa budeme musieť uspokojiť s týmto vedomím. Hoci sa priznám, že som do Prahy prišiel s trocha iným zámerom... V tom okamihu sa odmlčal, zamyslel sa a len po preko­ naní akéhosi vnútorného váhania začal rozprávať: - Dúfam, že mi dovolíte obrať vás o trocha času a vyroz­ právať vám v krátkosti históriu mojej cesty do Prahy, lebo to môže mať význam pre naše vzájomné vzťahy. Teda, ako som už spomenul, pôvodom som Američan a pracujem ako

biznismen v klenotníckej branži. Oženil som sa však s Ra­ kúšankou z nezvyčajne aristokratického domu grófa von Borckdorf-Ahlenfeldt. V rodine mojej ženy z pokolenia na pokolenie prechádzal titul Bratstva ružokrižovníkov. Žiaľ, ja, americký biznismen, pre starý aristokratický rod len prostý zbohatlík, sotva som mohol snívať o tomto titule. Moja žena sa preto jednostaj sužovala. Nemusím vám há­ dam rozprávať, koľko úsilia a peňazí ma stálo, kým som sa po niekoľkých rokoch stal rytierom bratstva, - vykladal pán Smith a hrdo pozrel na svoj zlatý odznak v chlopni. A potom pokračoval: - Ale ženám nijaký úspech nestačí. Zakrátko moja man­ želka, grófka Emma von Borckdorf-Ahlenfeldt, začala sní­ vať o tom, aby som získal v bratstve nejaký vyšší titul, na­ príklad funkciu sekretára. O funkcii predsedu, prirodzene, nemožno ani snívať, lebo ním je pán Elard, kastelán a gróf zu Dohna, ktorý sa preslávil pokusom o krádež krištáľovej gule. Bol potrestaný anglickým súdom a zaplatil vysokú pokutu. Do Viedne sa však vrátil s gloriolou ako mučeník. A prirodzene, hneď bol zvolený za predsedu. Iste chápete, že v tejto situácii je jeho pozícia v bratstve neochvejná a svoju funkciu bude vykonávať doživotne. Ale sekretárom bratstva je akýsi Johann Albers, obyčajný továrnik, a k to­ mu ešte výrobca... krému na topánky, - takmer pohŕdavo zdôraznil pán Smith. - Milá spoločnosť, hádam nepochybujete o tom, - po­ kračoval, - že je oveľa šľachetnejšie, dokonca by som sa osmelil povedať, značne vznešenejšie obchodovať s výrob­ kami zo zlata a drahokamov ako vyrábať krém na topánky. A navyše ten chlap, teda Johann Albers, ničím zvláštnym sa o bratstvo nezaslúžil. Iba vydal brožúru o niektorých taj­ ných magických praktikách, ktorú pravdepodobne napísal niekto iný a Albers ju odkúpil za veľké peniaze. Preto moja manželka, grófka von Borckdorf-Ahlenfeldt, sa domnieva,

Zbigniew N i e n a c k i

143

že toho chlapa vo funkcii sekretára by som mal vymeniť ja. Musím však najprv vykonať nejaký veľký čin, ktorý by pre­ slávil moje meno medzi rozekruciánmi, vzbudil obdiv a uznanie... - Mohli by ste sa napríklad vlámať do múzea v Zlatej uličke a ukradnúť polovicu Kelleyho talizmanu, - povedal som. - Áno, priznávam sa, že spočiatku som sa zaoberal po­ dobným plánom, - priznal sa bez zahanbenia. - Ale zakrát­ ko som zmenil zámer, lebo som si uvedomil, že by to bolo iba zopakovanie činu Elarda, kastelána a grófa zu Dohna. Môžem si dovoliť niečo lepšie... - Napríklad čo, ak sa smiem spýtať? - nedočkavo vyzve­ dal magister Skwarek. - Nedávno sa mi dostala do rúk knižka akéhosi Davida Katza o zázračných vlastnostiach drahých kameňov. Zauja­ la ma preto, že aj ja, ako sa hovorí, pracujem s drahými ka­ meňmi. Dal som si ju preložiť z latinčiny do nemčiny. A v tejto knižke som našiel zmienku o ukrytých klenotoch Kelleyho a Katza a o polovičkách talizmanu, vďaka ktorým možno objaviť úkryt. - Jedným slovom, chcete sa dostať ku skrýši, - usúdila slečna Helenka. Ale pán Smith zavrtel hlavou: - Nezáleží mi na tej hrsti klenotov, ktoré mohli mať Kelley s Katzom. Stačia mi tie, ktoré mám vo svojich panciero­ vých trezoroch. Lenže háčik je v tom, že v Katzovej knižke som našiel aj nákres a opis „stola spojenia", ktorý kedysi zo­ strojil John Dee. Pomocou tohto stola nadväzoval spojenie s nadpozemskými bytosťami. A ja som sa rozhodol taký stôl urobiť! - oznámil nám víťazoslávne. - To nie je také zložité, - ozval sa pán Dohnal. - Mýlite sa, - oponoval Smith, - urobiť „stôl spojenia" je ľahké, lebo sa zachoval jeho nákres. Ale vie sa, že nielen

stôl umožňoval kontakt s duchmi. Napomáhali tomu drahé kamene, ktorými bol vyzdobený. Žiaľ, v Katzovej knižke sa nespomína, aké kamene mal John Dee na svojom stole. A pretože drahokamy majú tie zázračné vlastnosti, nie je jedno, či stôl bude vyzdobený zafírmi, rubínmi, opálmi či smaragdami. Ak nájdeme klenoty Kelleyho a Katza, hneď sa dozviem, aké kamene im mali slúžiť na „stole spojenia". Vtedy stôl urobím, vyzdobím ho potrebnými drahokamami a prinesiem do zasadacej siene nášho bratstva. Myslím, že to postačí, aby výrobca krémov na topánky prestal byť ta­ jomníkom a aby túto funkciu zverili mne. - Povedali ste: „nájdeme klenoty". Čo tým myslíte? - spý­ tala sa slečna Helenka. Pán Smith vstal a slávnostne vyhlásil: - Dovoľujem si navrhnúť vám spoluprácu pri hľadaní klenotov Kelleyho a Katza. Dávam vám k dispozícii svoju osobu, náprsnú tašku aj auto značky porsche. Sadol si a sústredene čakal, ako prijmeme jeho návrh. Nemám potuchy, čo si ostatní z našej spoločnosti mysle­ li o tomto čudnom chlapíkovi. Pokiaľ ide o mňa, zaujali ma iba dve veci. Nevšímal som si táranie o zvláštnych schop­ nostiach niektorých členov Bratstva rozekruciánov, ktorí ve­ deli získavať informácie zo záhrobia. Ktosi musel pánu Smithovi oznámiť, že v Prahe v Zlatej uličke sa nachádza polovica Kelleyho talizmanu. Ale kto bol ten ktosi? A druhá vec: Smith spomenul, že nedávno sa mu dostala do rúk Katzova knižka. Či som v poslednom čase nemal pričasto do činenia s informáciami o tejto unikátnej knihe? Azda sme mali pred sebou tajomného Róberta, ktorý po nevydarenom pokuse o krádež talizmanu sa pod maskou Smitha usiloval dostať sa k nedosiahnuteľnému predmetu? Nie. Smithovo rozprávanie o jeho žene Emme a o ťaž­ kostiach v Bratstve rozekruciánov znelo zábavne, ale práve preto veľmi pravdepodobne. Všetko nasvedčovalo tomu, že

Zbigniew

Nienacki

145

je naozaj iba biznismenom, ktorého snobizmus manželky aristokratky núti niečo podnikať v takom čudnom smere. Preto ten neočakávaný návrh. Ale možno ho prijať a spolupracovať s ním pri hľadaní klenotov Kelleyho a Katza? Našťastie nemusel som o tom rozhodnúť ja. Veď rozlúš­ tenie Kelleyho záhady vzala na seba slečna Helenka. A ona mlčala, iste sa jej rojili v hlave rovnaké pochyb­ nosti. Pán Smith si to asi uvedomil, lebo znova sa ozval pro­ sebným hlasom: - Nedôverujete mi? Nepresvedčil som vás o čestnosti svo­ jich zámerov? Naozaj si myslíte, že ak sa zjaví americko-rakúsky biznismen, tak má hneď za lubom nejaký podvod, čí­ ha na váš talizman, na ukryté klenoty? Veď nevyzerám na záporného hrdinu z filmovej paródie, nie som ani zlodej, ani diverzant či špión. Usmial som sa. Pán Smith so svojím bruškom a bucľatou ružovou tvárou naozaj nevyzeral na bezcharakternú posta­ vu z dobrodružného filmu. Slečna Helenka konečne prerušila pre pána Smitha ne­ príjemné mlčanie. - Hádam chápete, že nájsť klenoty nebude také ľahké. Na to treba druhú polovicu talizmanu. - Jasné, - horlivo súhlasil pán Smith. - Viem o tom. Pre­ to som už dokonca podnikol nejaké kroky, aby hľadanie bo­ lo ľahšie. Zajtra sa v niekoľkých novinách zjaví môj inzerát, v ktorom oznamujem, že „pre vedeckovýskumné účely hľa­ dajú sa exponáty viažuce sa k osobe Kelleyho". Stálo ma to kopu peňazí, ale ako vravím, nebudem šetriť. Čo ak práve touto cestou nájdeme stopu po druhej polovici talizmanu? Slečna Helenka sa na znak nespokojnosti zamračila a zošpúlila pery: - Prejavili ste sa ako človek, ktorý verí iba na peniaze. A zbytočne ste dali tejto veci širokú publicitu. Ak nám chce-

te... pomáhať, prosím, aby ste sa v budúcnosti vždy poradi­ li s nami, kým niečo podniknete. - Teda predsa ma prijmete do svojho kruhu? - potešil sa pán Smith. - Áno, - prikývla slečna Helenka. - Ale opakujem: ne­ možno podnikať na vlastnú päsť. Tento oznam nám nič ne­ prinesie, lebo talizman sa nenachádza v Čechách, ale v Poľ­ sku, v Lesku. Práve sa ta vyberáme. Smith znova vstal zo stoličky a slávnostne vyhlásil: - Som vám k dispozícii. Ja, moja peňaženka aj moje au­ to. Čašník, šampanské! - zvolal na čašníka, ktorý práve šiel okolo. Vybral som z vrecka papier s plánom Leska a podal som ho slečne Helenke.

- Zdá sa mi, že ste ho v roztržitosti nechali v knihe Davida Katza, Schovala papier do tašky. - Áno, ja som nakreslila tento plán, - priznala sa. Pán Dohnal pozrel na mňa s uznaním. - Nestrácate zbytočne čas, pán Tomasz. Len čo padlo me­ no Davida Katza, už ste siahli po jeho knižke, takisto ako Helenka. Inými slovami, idete po rovnakej stope. - Ibaže ja meškám jeden deň, - zdôraznil som s úsme­ vom. A žartovne som dodal: - Dúfam, že v Lesku vás doženiem. - Ale čo? - napajedila sa slečna Helenka. - Aj vy chcete ísť do Leska hľadať druhú polovicu talizmanu? - Nie, - odvetil som, - neverím, že sa podarí nájsť tú dru­ hú polovicu. Do Leska ma láka niečo celkom iné. Z tváre slečny Helenky však nezmizla nedôvera. Možno neverila, že ma ta ťahá „niečo celkom iné". Lenže rýchlo si uvedomila, že mi nemôže zabrániť, aby som do Leska šiel. Nasadila preto sladký úsmev a povedala: - Môžem vás o niečo požiadať, pán Tomasz?

Zbigniew

Nienacki

147

- Pravdaže... - Odhalili ste už veľa... záhad. Túto - Kelleyho talizman - môžete nechať iba pre mňa? - V poriadku, - súhlasil som. - Prestanem sa zaujímať o tajomstvo Kelleyho talizmanu už aj preto, že neverím v možnosť nájsť druhú polovicu. Žiaľ, to neznačí, že sa v Lesku nestretneme. Ako som už spomenul, vedú ma ta iné záležitosti. Medzitým čašník postavil na náš stôl fľašu šampan­ ského. A začal sa voľný rozhovor, ktorý trval až do nesko­ rej noci. Na druhý deň ráno som znova prišiel na Pařížsku ulicu. Pána Dohnala som už nezastihol doma, lebo hneď po ra­ ňajkách sa vybral do knižnice v Klementíne, aby si preštu­ doval Katzovo dielo. Predstavil som si tvár knihovníka, keď mu bude podávať nový bestseller. Slečna Helenka, prirodzene, už tiež nebola doma, praco­ vala v Zlatej uličke. Pokojne som teda vyniesol hore malý kufrík, v ktorom som - pre každý prípad - nosil umelú bradu, tmavé okulia­ re a komplet šminiek. S pomocou Ludmily, ktorá sa pritom nasmiala až k slzám, zmenil som vzhľad svojej tváre. Po tomto zásahu som sa aj sám len veľmi ťažko v zrkadle spoznal. Protaz zaštekal, keď zrazu pred sebou zazrel cudzieho človeka. Iba ňuch mu napovedal, že som to ja, jeho pán. O pol dvanástej sme nasadli do vehikla a pobrali sme sa na druhý breh Vltavy. Zaparkoval som na Malostranskom námestí a rozišli sme sa. Ja - vyzerajúc ako nejaký hipisák či maliar - kráčal som na Hradčanské námestie a Ludmila v spoločnosti Prota šla k Starým zámockým schodom, aby z druhej strany pozoro­ vala ľudí prichádzajúcich na Hradčany. Veď kto mohol ve­ dieť, z ktorej strany príde Zdeněk Bláha? Hradčany sú ob-

rovským komplexom budov s desiatkami zákutí. Vôbec sme nemali istotu, že sa nám podarí stretnúť sa s Bláhom, keďže na lístku neuviedol, kde konkrétne má k stretnutiu na Hradčanoch dôjsť. Pražský hrad som niekoľko ráz navštívil a dosť dobre som sa vyznal v rozmiestnení jednotlivých objektov. Hľada­ júc Zdeňka Bláhu, pomaly som prechádzal cez zámocké priestory, obišiel som monumentálnu Katedrálu svätého Víta - ozajstný les gotických veží a vežičiek. Ale hoci sa už blížila dvanásta hodina, Zdeňka Bláhu som nezazrel. „Kde má byť to stretnutie?" horúčkovite som rozmýšľal a rozhlia­ dal som sa na všetky strany. A tu je dosť vhodných miest na tajné stretnutie. Od dáv­ nych čias sa na skalnatom brale nad Vltavou dvíhala stráž posilnená múrmi a zemnými valmi. Ako sídlo českých krá­ ľov boli Hradčany jednostaj prebudovávané, každý z vlád­ cov mal ambície ich okrášliť, postaviť novú impozantnú stavbu a svätyňu. Takto v priebehu vekov vyrástlo množ­ stvo nádherných budov, ktoré spolu vytvárajú svojrázne umelecké dielo a sú svedectvom českých dejín. O skrášlenie pražského hradu sa najväčšmi pričinil kráľ Karol Štvrtý, ktorý vládol v štrnástom storočí. Dal vystaviť nádherný kráľovský palác a začal stavbu Katedrály svätého Víta, ktorú potom budovali takmer až po súčasnosť. O Hradčany sa zaslúžil aj kráľ Vladislav Jagelonský. Okrem iného po ňom zostala nádherná Vladislavská sála. Je taká obrovská, že sa v nej konali zasadnutia parlamentu, dvorné plesy, všelijaké zhromaždenia, ale aj rytierske turnaje. Aj dnes je miestom veľkých národných udalostí. Na Pražskom hrade sú aj ďalšie známe siene, ako na­ príklad Španielska sála, ktorá sa nachádza nad niekdajšími stajňami cisára Rudolfa Druhého. V nej sa uskutočňujú dô­ ležité politické a spoločenské rokovania. Prešiel som po prvom hradnom nádvorí, ktoré je na

Zbigniew

Nienacki

149

mieste niekdajšej priekopy. Z priečelia hlavnej brány hľa­ deli na mňa tváre zápasiacich gigantov. Zastavil som sa pri schodoch do reprezentačných salónov prezidenta republiky a potom som prešiel na druhé nádvorie. Tu som sa znova zastavil pri veľkej barokovej fontáne z pieskovca, ktorá stojí uprostred nádvoria. Uvažoval som, či nevojsť do Kaplnky svätého Kríža. Ako historika ma tu lákal preslávený svätovítsky poklad, ktorý sa skladá z liturgických predmetov ne­ smiernej ceny a pamätihodností sakrálneho umenia. Vábila ma aj nádherná galéria obrazov v jazdiarni. Ale neprišiel som sem, aby som nasýtil oči múzejníka a milovníka ume­ nia. Mojou povinnosťou bolo nájsť Zdeňka Bláhu. Ešte raz som sa rozhliadol po druhom nádvorí a zrazu som uvidel. Nie, nie Zdeňka Bláhu, ale pána Smitha, ako kráča do Katedrály svätého Víta. Ten biznismen predsa nepôsobil dojmom človeka, ktorý sa zaujíma o starú architektúru. Skôr by som si myslel, že voľný čas v Prahe trávi prehliadkou predajní Jablonexu so svetoznámou českou bižutériou. Ale čo, že by som sa mýlil? Iste si kúpil sprievodcu po Prahe v nemčine alebo angličti­ ne a tam bolo jasne napísané, že Hradčany si treba prezrieť. A pán Smith to poslúchol. Zdeňka Bláhu som nevidel a pán Smith bezpochyby krá­ čal do katedrály. Intuícia mi našepkala, že ho nesmiem spustiť z oka. Bolo to ľahké, lebo toho dňa na Pražskom hra­ de nebolo veľa návštevníkov, a ja - ako viete - som v ničom nepripomínal človeka, ktorého pán Smith poznal v Sloven­ skej reštaurácii. Nie, nielen intuícia mi prikázala sledovať ho. Pán Smith ostentatívne držal v ruke veľký červený kvet. Akoby pozná­ vacie znamenie. Katedrála svätého Víta je obrovská stavba, má sto dvad­ saťštyri metrov dĺžky, je šesťdesiat metrov široká a jej gotic­ ké stropy sa dvíhajú, zdá sa, až k oblohe, od zeme ich delí

tridsaťtri metrov. A predsa celok napriek svojim rozmerom pôsobí dojmom ľahkosti. Vo vnútri trojloďovej svätyne som cítil chlad, hoci vonku pálilo júnové slnko. Cez veľké farebné okná slnečné lúče vrhali na podlahu rôznofarebné obrazce. Lenže pána Smitha nezaujímal kaleidoskop kostolných okien ani veľká hrobka českých kráľov uprostred katedrály, ani renesančný cyklus malieb v Kaplnke svätého Václava, zobrazujúci legendu o tomto svätcovi. Nezaujímal ho ani vchod do korunovačnej siene, kde sú uložené klenoty čes­ kých kráľov. A sú bohato zdobené drahokamami, ktoré by klenotníka mali nadchnúť. Pán Smith pomalým krokom le­ nivého turistu obišiel dookola celú katedrálu, sotva hodil očkom na bočné kaplnky, ktoré zvyčajne vzbudzujú obdiv u návštevníkov, ako napríklad Valdštejnská kaplnka s hrob­ kami staviteľov chrámu Mateja z Arrasu a Petra Parléra ale­ bo Kaplnka relikvií s hrobmi prvých panovníkov Přemysla Prvého a Přemysla Druhého. Pri hlavnom vchode sa pán Smith konečne zastavil, ako­ by na niekoho čakal. Aj ja som zastal a uchýlil som sa za je­ den z mohutných stĺpov, ktoré podopierajú strop hlavnej lode. Tak sme stáli hodnú chvíľu, až som si zrazu všimol, že k pánu Smithovi ktosi podišiel. Bol to chlapík s bradou, v tmavých okuliaroch a, napriek horúčave, v bielom balónovom plášti oblečenom na saku. Tá brada a tmavé okuliare ma upútali. Veď aj ja som teraz mal podobnú bradu a okuliare. Azda aj ten chlap v plášti sa zamaskoval? Pán Smith a chlap v plášti sa zvítali. Potom rýchlo vyšli z chrámu a vykročili na tretie najstaršie nádvorie Pražského hradu. Zastali pred Kráľovským palácom s Vladislavskou sálou. Keby bol pán Smith túžil prezrieť si Hradčany, iste by bol vošiel dnu do paláca, aby si prezrel spomínanú sálu a z nej

Zbigniew

Nienacki

151

prešiel do časti vybudovanej v časoch Ľudovíta Jagelonského, kde za stĺpovou sálou sa tiahne arkádová chodba, v kto­ rej je časť hradných múzejných zbierok. Tam možno vidieť aj hrob neznámeho vojaka z deviateho storočia, odkrytý na treťom nádvorí počas archeologických vykopávok, ako aj ďalšie zaujímavé exponáty. Lenže pán Smith a človek v plášti stáli pred palácom a rozprávali sa. Chlap v plášti akoby o čomsi pána Smitha presviedčal, ale ten oponoval a vrtel hlavou. Napokon sa asi nechal presvedčiť. Obaja vykročili smerom k Starým zá­ mockým schodom. A ja som sa pustil za nimi. Ludmilu som na zámockých schodoch nevidel, hoci pod­ ľa nášho dohovoru tam mala byť. Medzitým Smith aj človek v plášti šli dolu, smerom k Vltave. Na nábreží som spozoroval biely porsche s rakús­ kou poznávacou značkou. Žeby to bolo auto pána Smitha? Veru, nemýlil som sa. Dvojica, ktorú som sledoval, mie­ rila práve k tomu autu a ja som mal svoj vehikel ďaleko od­ tiaľto až na Malostranskom námestí. Teda odídu, a ja ne­ budem vedieť kam. Nedozviem sa, kto je ten človek, čo sa stretol s viedenským rozekruciánom. Pán Smith kľúčikom otvoril dvierka na aute a gestom vy­ zval človeka v plášti, aby nasadol. Práve nastupovali do auta, keď zrazu z uličky U pruských kasární vyskočila moja modrá doga. Niekoľkými skokmi sa ocitla pri bielom porsche a so strašným vrčaním skočila na človeka v plášti. Pes mal náhubok, takže nemohol ublížiť. Lenže útok bol taký neočakávaný, že ten človek stratil hlavu. Rýchlo sa chcel schovať do auta a... spadli mu okuliare a odlepila sa čierna brada. A zazrel som - Zdeňka Bláhu. Áno, bol to on. prišiel na Hradčany preoblečený podob­ ne ako ja. Ibaže mal aj biely balónový plášť.

Ostro som na Prota zapískal. Pes sa zastavil a načúval. Vtedy Zdeněk Bláha skočil do auta a zaplesol za sebou dve­ re. Pán Smith už sedel za volantom. Auto sa ihneď pohlo a rýchlo sa vzdialilo. Po Starých zámockých schodoch zbehla Ludmila. Na­ hnevane kričala na Prota, ale pes si ma už stihol všimnúť. Pribehol ku mne, mávajúc obrovským chvostom. Ludmila mi začala vysvetľovať, že už sa na schodoch nu­ dila a myslela si, že Bláha prišiel na Hradčany z inej strany. Preto na chvíľu zašla k sestre v Zlatej uličke, ale zakrátko sa vrátila späť na predchádzajúce miesto. - Cestou som zistila, že Prot vynikajúco rozumie po čes­ ky, - rozprávala. - Prikázala som mu poslušne ísť pri nohe, a šiel veľmi krotko. Odopla som mu preto vôdzku. Zrazu vy­ razil vpred a dobehol kohosi pri aute. Nestihla som ani len skríknuť, aby zastal... - Vieš, kto to bol? - Áno. Zdeněk Bláha. A pán Smith. Teraz konečne vie­ me, kto je tajomný Róbert. - Veru, Ludmila, - potvrdil som bez nadšenia. - Ale na­ budúce, prosím ťa, nepúšťaj Prota z vôdzky. Ukazuje sa, že je neskrotný a môže nám narobiť veľa starostí. - Nechápem celkom, prečo to urobil. Veď šiel vedľa mňa pokojne a poslušne. Toľko ľudí išlo okolo, niektorí sa mu aj prihovárali, a on ani len okom nemihol. Zrazu skočil na Zdeňka Bláhu. - Čítal som, že dogy majú výbornú pamäť. V lese som Protovi prikázal strážiť Zdeňka Bláhu, zrejme si zapamätal, že to­ ho človeka musí strážiť. A robí to v každom čase a na každom mieste. Dokonca sa za to ani nemôžem naňho hnevať. - Veď to, - horlivo prikyvovala Ludmila. - Len vďaka Protovi ste spoznali Zdeňka Bláhu. A vďaka Protovi viete, kto je Róbert. Teraz už hádam bez veľkých problémov odhalíte pa­ šerákov ikon.

Zbigniew

Nienacki

153

- Máš pravdu, Ludmila, - prisvedčil som. - Ibaže... - Aké ibaže? - Nemám istotu, že Smith je Róbert. - Prečo? Keďže sa Bláha mal o dvanástej stretnúť na Hradčanoch s Róbertom a stretol sa s pánom Smithom, to znamená, že Smith je Róbert. Je to jednoduché, ako že dva a dva sú štyri. Skepticky som zavrtel hlavou. - Začnime od toho, Ludmila, že nemáme nijakú istotu, či Bláhov lístok bol určený Róbertovi. Čo ak adresátom mal byť práve pán Smith? Ibaže... - Znova „ibaže", - zahundrala dievčina. - Smith prišiel na Hradčany s červeným kvetom v ruke. Vyzeralo to ako poznávacie znamenie. Inými slovami, ne­ poznal Zdeňka Bláhu, ani Zdeněk Bláha nepoznal Smitha. A predsa si nechávali lístky v tajnej schránke na cintoríne. - Špióni z knižky sa tiež nepoznali, a preto mali tajnú schránku, - nedala sa Ludmila. - Áno. Ale predsa tu čosi nehrá...

- Zdeněk Bláha sa prestrojil. Prečo? - ponúkla mi Ludmila novú - Veď práve to. Prečo prišiel v prestrojení? Neurobil to kvôli mne, lebo nemohol vedieť, že som prečítal jeho od­ kaz. Teda zmenil svoj vzhľad kvôli Smithovi, jednoducho nechcel, aby ho Smith niekedy spoznal. Prečo? - Prečo? Prečo? Prečo? Tých „prečo" je priveľa! - opakova­ la Ludmila. Prikývol som. - Už je to tak, že v tejto veci si jednostaj musíme klásť otázku „prečo" a hľadať na ňu odpoveď. V tomto prípade to nebude až také ťažké. Pri najbližšej príležitosti sa na to spý­ tam pána Smitha. Na takú príležitosť som nemusel dlho čakať. O tri hodi­ ny neskôr, keď som na pozvanie slečny Helenky znova se-

del v byte na Pařížskej ulici (na moje poľutovanie sa na obed dostavil aj pán Skwarek), pri dverách zacengal zvon­ ček. Po chvíli Ludmila voviedla pána Smitha. - Prepáčte mi, že prichádzam v čase obeda, - ospravedl­ ňoval sa, - ale vec, ktorá ma sem priviedla, je nezvyčajne dôležitá. Preto som si dovolil využiť súkromnú adresu, kto­ rú ste mi poskytli. - Prosím, sadnite si s nami k stolu, - navrhol pohostin­ ný pán Dohnal. Rozekrucián si sadol k stolu, ale jedlo odmietol, pretože už obedoval v reštaurácii hotela Jalta, kde býval. - Hádam ste čítali moje inzeráty v dnešných novinách, začal vysvetľovať pán Smith. - Hneď zrána som mal v hote­ li telefonát. Ktosi volal, že na môj inzerát mi môže oznámiť istú informáciu. Z určitých dôvodov sa však nechce stretnúť so mnou v hoteli, ale na Hradčanoch. Požiadal ma, aby som ako poznávacie znamenie držal v ruke červený kvet... Pozreli sme sa s Ludmilou na seba. Naše postrehy a zá­ very sa začali potvrdzovať. - Stretnutie určil na dvanástu, - pokračoval rozekrucián. - Šiel som na Hradčany a v Chráme svätého Víta ten človek pristúpil ku mne. Oznámil mi, že to on sa vlámal do múzea v Zlatej uličke a ukradol polovicu Kelleyho talizmanu. Chy­ tila ho polícia a talizman mu vzali. Lenže to už nebol ozajst­ ný talizman, ale falzifikát. - No toto! - čudovala sa Helenka. - Veru tak. Keď po vlámaní utekal, stihol pravý talizman schovať a falzifikát mal pri sebe. Vo vašich rukách je už fal­ zifikát. - To nie je možné... - zamrmlal pán Skwarek. - Ponúkol mi, že pravý talizman mi predá za päťtisíc korún. Aj mi ho ukázal. „Azda hovorí pravdu, možno nie," uvažoval som. Päťtisíc korún nie je pre mňa taká vysoká suma. A keďže som si predsavzal nešetriť pre dobrý vý-

Zbigniew

155

Nienacki

sledok našej veci, rozhodol som sa, že jeho podmienky prijmem. Nemal som toľko peňazí pri sebe, rozhodol som sa teda, že pôjdeme spolu do banky, kde vymením šilin­ gy za koruny. Tak sa aj stalo a tu je originálna polovica ta­ lizmanu. Položil na obrus rokmi sčernetý strieborný pliešok. - Mohol som ho schovať do vrecka a vziať do Viedne, dodal. - Ale odovzdám ho do vašich rúk ako dôkaz mojich čestných úmyslov v tejto záležitosti. Všetci s veľkým záujmom začali obzerať pliešok, len ja som nepohnute stál pri stole. - Vyzerá na originál, - potvrdil pán Skwarek. - Prirodzene, - prisvedčil som. - Lebo ho urobil akýsi vy­ nikajúci odborník z Pardubíc. Dostal za tú robotu päťsto ko­ rún. Zdeněk Bláha a Róbert zarobili na stretnutí s pánom Smithom čistých štyri a pol tisíca. Vyplatilo sa to, však? Pán Smith hľadel na mňa zarazený. Rovnaké pohľady na mňa vrhali aj slečna Helenka, pán Dohnal a pán Skwarek. Len Ludmila na mňa významne žmurkla, vediac, z čoho pramení moje jasnovidectvo. Slečna Helenka priniesla lupu a pán Dohnal - skúsený znalec umeleckých diel - dôkladne si prezrel polovicu ta­ lizmanu. Potom odložil lupu a potvrdil: - Naleteli ste, pán Smith. Je to falzifikát. Čísla a kresba sú vyryté nedávno, iba sú začiernené, aby vyzerali staro... Ori­ ginál má Helenka v trezore múzea. - Dočerta, - obrátil som sa k Smithovi. - Veď ste klenot­ ník. Musíte vedieť rozoznať starý strieborný pliešok od no­ vého! Zarmútený pán Smith vzal do ruky lupu, aby sa presved­ čil na vlastné oči. - Veru, tuším máte pravdu, - vzdychol. - Dobehli ma. Musím sa však priznať, že nie som klenotník-odborník, ale biznismen. Mal som trocha peňazí a manželka ma preho-

vorila, aby som kúpil veľký klenotnícky obchod aj dielňu s celým odborným personálom. Sám neviem odlíšiť bri­ liant od brúseného skielka. Na to zamestnávam špecialis­ tov. Na dovŕšenie zla sme transakciu uskutočnili veľmi na­ rýchlo, napadol nás nejaký veľký pes... Pozrel som na Ludmilu. Pochopila a vyviedla z kúpeľne Prota. - Je to tento pes? - spýtal som sa. - Áno. Asi ten... Kde sa tu vzal? - Je to môj pes, - vysvetlil som - Sledoval som vás, pán Smith. Vlastne nie vás, ale Zdeňka Bláhu. Neprekvapilo vás, že Bláhovi odpadla umelá brada, keď sa pes naňho vrhol? - Pravdaže, ale vysvetlil mi, že sa bojí polície. - Nie, to nie. Iba sa poistil pre prípad, že si skonfrontuje­ te originál s falzifikátom. Budete sa cítiť oklamaný, možno to ohlásite na polícii a podvodníka im opíšete. S tou even­ tualitou iste počítal, ale najpravdepodobnejšie bol presved­ čený, že talizman schováte a nikomu neukážete, pretože je to relikvia rozekruciánov. Ktosi v pozadí tejto záležitosti vie o vás dosť veľa. Ten zaranžoval celú akciu. Aj keď o vás vie veľa, nevie všetko. Nepredpokladal, že prídete k nám a po­ ložíte na stôl kúpený talizman. Pokúsim sa nájsť Bláhu a získať peniaze späť. Pán Smith chvíľu uvažoval. A potom s úsmevom a trochu rozpačito povedal: - Päťtisíc korún nie je pre mňa až taká veľká strata. Ak dovolíte, vezmem ten falzifikát do Viedne. Azda to nie je odo mňa pekné, ale odovzdám ho do zbierok nášho brat­ stva. Veď to naozaj pre mňa nie je rozdiel: originál alebo dobre urobený falzifikát. Ak sa nám nepodarí nájsť Kelleyho a Katzove klenoty, nech aspoň táto polovica talizmanu zvyšuje moju prestíž... Nebolo to čestné. Ale rozosmiali sme sa. Pán Smith tak veľmi túžil po funkcii sekretára bratstva! Podľa mojej mien-

Zbigniew

Nienacki

157

ky celá činnosť toho bratstva bola veľký humbug. O jeden falzifikát viac alebo menej, na tom predsa nezáleží. Tak sa teda vysvetlilo jedno „prečo". „Ach, keby sa nám ešte podarilo vysvetliť záhadu Löweho," pomyslel som si. A hneď po obede som sa znova vybral na Starý židovský cintorín. Sprevádzala ma iba Ludmila s filmovacou kame­ rou. Rozhodla sa zvečniť ma na filmovom páse práve na mieste, kde sa ukrývalo „tajomstvo nad tajomstvami". Znova som kráčal úzkym chodníkom medzi nakopený­ mi náhrobnými tabuľami, tumbami a sarkofágmi, akoby som išiel po obrovskom bojisku alebo blúdil ruinami pred vekmi vymretého mesta. Kamenné tabule, niektoré až do polovice prepadnuté v zemi, iné opreté o seba - vyzerali unavené za ten dlhý čas, čo tam stáli. Zdalo sa, že hovoria, šepocú čosi svojimi nápismi. Nerozumel som ich jazyku a cítil som sa tu ako votrelec, ktorý ruší ich pokoj. Bol som od nich vzdialený smrťou a vekmi. Chcel som len vypátrať záhadu tohto miesta. Napäto som hľadel na bohatý pomník rabína Löweho. Ale do mojich úvah sa nevkrádal nijaký šepot, ktorý by pre­ do mnou odkryl závoj tajomstva. No čože, nečudoval som sa tomu. Bol som tu nezvaným hosťom, pred takými ako ja bola história klenotov zakrytá neviditeľnou záclonou. Mu­ sel by som mať obidve polovice talizmanu, len vtedy by som mal právo nazrieť za ňu. - Pristúpte ešte raz k Löweho hrobu, - začul som Ludmilin hlas. Filmovala moju prechádzku po starom cintoríne. Splnil som jej pokyn, hoci som sa necítil dobre v role člo­ veka, ktorého filmujú, zachycujú jeho pohyby a výraz tváre. Ludmilina kamera konečne prestala vrčať. - No, čo je? Čo je? - spýtala sa dievčina. - Prišli ste na nie­ čo? Mali ste taký výraz tváre, akoby rozlúštenie bolo už na dosah ruky.

- Nie, Ludmila, musím ťa sklamať, - odvetil som. - Čo­ raz väčšmi nadobúdam presvedčenie, že sa mi túto záleži­ tosť nepodarí vysvetliť, ak nebudem mať druhú polovicu ta­ lizmanu. Zamýšľal som sa nad celkom iným problémom. - Nad akým, ak sa môžem spýtať? - Komu bol určený lístok Zdeňka Bláhu? Róbertovi, ale­ bo pánu Smithovi? Ak máme veriť tomu, čo povedal pán Smith, lístok z Löveho náhrobku nevybral on. Lenže ak to neurobil náš rozekrucián, tak potom kto? - Azda Smith klame?... - Keď som čítal Bláhov lístok, mal som dojem, že píše niekomu, s kým sa už stretol veľa ráz. Ale Smitha nepoznal, preto bolo nutné poznávacie znamenie - červený kvet o ktorom v liste nebola ani zmienka. Okrem toho, Zdeněk Bláha prišiel v prestrojení. - Nič z toho nechápem, - vzdychla. - Ani ja, - usmial som sa. Lenže to nebola pravda. V hlave mi už svitala istá myš­ lienka.

Zbigniew

Nienacki

159

DVANÁSTA

KAPITOLA

Situácia sa zamotáva • Rozhorčenie slečny Helenky • Vzbura a zrada • Dva ideály • Výzva na súboj • Úskok magistra Skwarka • Smutná zvesť • Kto ukradol ikony? • Rozhovor na polícii v Prahe • V Poľsku • Riaditeľ Marczak žiada vysvetlenie • Hypotézy a čo z nich vzniklo

Bol to naozaj nešťastný večer, hoci sa začal veľmi príjem­ ne. Strávil som ho ako zvyčajne u Dohnalovcov v spoloč­ ností milého domáceho pána, jeho dcér, pána Skwarka a Smitha. Sŕkali sme čiernu kávu, popíjali víno a rozprávali sa o výprave do Leska, vyslovovali sme domnienky, kde sa môže nachádzať druhá polovica talizmanu. Pána Smitha veľmi trápilo, že sa na výprave nezúčast­ ním. - Naozaj nemôžete ísť s nami? - spýtal sa ma už neviem koľký raz. - Hádam vám to nedovolia záležitosti materiál­ nej povahy? Keby šlo o to... prosím, neurazte sa... môžem vám poskytnúť pôžičku. Dozvedel som sa od pána Dohna­ la, že ste špecialistom na historické záhady, takže vaša účasť v našej výprave je nevyhnutná. Bezradne som roztiahol ruky. - Žiaľ, milý pane, iba služobné povinnosti mi nedovo­ lia robiť vám spoločnosť. Jednoducho som od svojich nad­ riadených dostal iné úlohy a musím ich splniť. Sľubujem však, že tak či tak sa v Lesku stretneme, lebo aj mne ta treba ísť. - Teda vaša misia má niečo spoločné s našou výpravou? - potešil sa pán Smith.

Ozvala sa slečna Helenka. Ako zvyčajne, neodpustila si zlomyseľnú poznámku na moju adresu. - Pán Tomasz tak drží v tajnosti svoje poslanie, pán Smith, že nikto z nás o tom nič nevie. Neusilujte sa ani vy niečo vyzvedieť. - No prepáčte, otec aj ja o poslaní pána Tomasza vieme! - zvolala Ludmila. Vtedy sa začali pre mňa nepríjemné chvíle. Keď slečna Helenka začula sestrine slová, zmraštila obočie a urazila sa. - Teda tak je to... - zasyčala. - Iba my nie sme hodni dô­ very. Mám to chápať takto, pán Tomasz? - Nie... Nie celkom... - vyjachtal som. Lenže Ludmila kazila všetko ďalej. - A veru si to pochopila správne, Helenka! - vykríkla. Ty a pán Skwarek máte svoje tajnosti. Pán Tomasz a ja máme tiež svoje! Viem, čo mi povieš. „Ja v tvojom veku..." a tak ďalej. Je to iste pravda, ale ja si vôbec nechcem brať príklad z teba. Nechcem sa tak ako ty hrať na muža, mám v úmysle zostať stopercentnou ženou! - nazlostila sa dievčina. - No toto... - čudovala sa Helenka. - Veru tak, - potriasla hlavou Ludmila. - Budem dobre variť, viesť domácnosť, ba aj filmovať! Jedno druhému ne­ prekáža. Tebe sa nijaký poriadny muž nezverí so svojimi záležitosťami, lebo ho považuješ za konkurenciu vo svo­ jich vlastných ambíciách. Ale ja budem podobná tým že­ nám v dejinách, ktorým muži zverovali svoje najväčšie ta­ jomstvá! Slečna Helenka sa chytila za hlavu: - Preboha, čo to tá sopľaňa trepe? Kto jej tak pomútil ma­ kovicu? Viem, kto! Pán Tomasz. Obviňujúci prst slečny Helenky ukázal na mňa. - Prepáčte, - ozval sa pán Dohnal. - Je to moja vina, nie pána Tomasza. Rozhodol som sa aspoň jednu z dcér vycho-

Zbigniew

Nienacki

161

vať ako ozajstnú ženu, z ktorej budú mať potešenie manžel aj deti. Slečna Helenka až onemela. - Vzbura! - vyhlásila ponuro. - To dievča zradilo vec oslo­ bodenia žien. A čo vy na to, pán magister? Tiež súhlasíte s názormi môjho tatka a pána Tomasza? Lebo pokiaľ ide o pána Smitha, už viem, že nadovšetko uprednostňuje am­ bície svojej manželky Emmy, grófky von Borckdorf-Ahlenfeldt. Mal som na jazyku slová: „Je klasickým prípadom muža pod papučou," ale našťastie som si včas zahryzol do jazyka. - Veru tak, - pokorne súhlasil pán Smith. - Kvôli ambí­ ciám svojej manželky sedím teraz v Prahe a vyberám sa do Poľska namiesto toho, aby som dozeral na predaj diaman­ tov vo svojom viedenskom obchode. Dodal som: - A kvôli ambíciám istej peknej Češky sa všetci chystáte na výlet do Leska, hoci nik z vás neverí, že tam možno nájsť druhú polovicu talizmanu. To už bolo na slečnu Helenku priveľa. - Škoda, že vás nemôžem vyzvať na súboj, - zasyčala. Žiaľ, patrím k takzvanému slabšiemu pohlaviu. Dúfam však, že pán magister je ochotný pomstiť moje znevá­ ženie. Magister Skwarek vztýčil svoju supermanskú postavu. - Veľmi rád zrazím päsťami pána Tomasza, - povedal. S poľutovaním som pokýval hlavou. - Ach tak, keď ide do tuhého, treba volať na pomoc mu­ ža. Čo sa dá robiť, idem na pästný súboj s pánom Skwarkom, hoci si myslím, že nehrá s nami čestnú hru. - Ako to, že nehrám čestnú hru? - rozhorčil sa Skwarek. - Tak, že ste sa nevyjadrili o svojom ideáli ženy. Či dáva­ te prednosť ideálu slečny Helenky, alebo Ludmily? - Správne. Prosím, vyjadrite sa, - rozhodne požiadala

slečna Helenka. - A pokiaľ ide o pästný súboj, zaobídem sa bez pomoci pána Skwarka. - Budeš sa boxovať sama?! - vykríkla nadšená Ludmila. - Ale choď! Zboxujem ho intelektuálne. Skrátka, nájdem druhú polovicu talizmanu a to bude knokaut. - Prijímam, - vyhlásil som. Oči všetkých sa teraz obrátili na magistra Skwarka. Ča­ kali sme na jeho „ideové vyhlásenie". A on, chudák, nie­ koľko ráz sa začervenal, potom prehltol slinu, akoby mu vy­ schlo v ústach. - Hm... teda toto... aký je môj ideál? - mrmlal popod fú­ zy. - Akosi som o tom nikdy neuvažoval... Hm, čo mám po­ vedať? Nemám ho! - vykríkol radostne. - Čo nemáte? - spýtala sa Helenka. - Nemám ideál ženy, - víťazoslávne uisťoval pán Skwarek a bol rád, že sa z toho dostal bez urážky hociktorej strany. - To je teda muž! - pohŕdavo usúdila slečna Helenka. Nemá ani len ideál ženy. Skwarek sa jej uklonil a povedal: - Je nádej, že prijmem ideál, ktorého predstaviteľkou ste vy. - Bravó! To je vynikajúce vyhlásenie, - zatlieskal pán Smith. Potom nastala ďalšia nešťastná chvíľa. Helenka sa iro­ nicky obrátila ku mne: - Iste už viete, pán Tomasz, že zlodeji umeleckých diel sa dozaista dozvedeli o vašom odchode z Poľska a pustili sa do roboty. - O čom to rozprávate? - znepokojil som sa. - Nečítali ste dnešné noviny? Píšu tam o krádeži ikon v Poľsku. Spozorovala nepokoj na mojej tvári. Vstala od stola, pri­ niesla noviny a ukázala na článok v nich.

Zbigniew

Nienacki

163

Ako hlásil z Poľska náš korešponden t, v dedine Zagórze došlo k vlámaniu do súkromného bytu pána Jana Sekundusa, známeho zberateľa starých ikon. Pritom bola ukrad­ nutá veľmi cenná strieborná ikona zo šestnásteho storo­ čia, ako aj dvojtémová ikona z prvej polovice šestnásteho storočia s dvoma obrazmi na jednej doske, a to Zvestova­ nie a Vstup do Jeruzalema. Policajné orgány pátrajú po pá­ chateľovi. Na margo tejto udalosti treba spomenúť, že Mi­ nisterstvo kultúry a umenia niekoľko ráz žiadalo pána Sekundusa, aby vzhľadom na nedostatočné zabezpečenie zbierky a jej obrovskú unikátnu hodnotu odovzdal ikony do múzea. Zberateľ však jednostaj váhal, až došlo k naj­ horšiemu - k vlámaniu a krádeži. Zmienku o tom uverej­ ňujeme aj preto, že na území Československa sú tiež zbe­ ratelia, ktorí vlastnia unikátne zbierky nie najlepšie zabezpečené proti krádeži. Azda udalosť v Poľsku ich do­ vedie k tomu, aby najcennejšie predmety odovzdali do múzeí, kde budú v bezpečí. Dlhšiu chvíľu som nemohol prísť k slovu, tak mnou tá informácia otriasla. - Dvojtémová a strieborná Sekundusova ikona? - dostal som konečne zo seba. - Veď to sú veci nesmiernej ceny! V Poľsku máme iba jednu dvojtémovú ikonu a nachádzala sa práve u Sekundusa. Tak veľmi som ho prosil, aby ju dal do múzea... Ovládol som sa. Vstal som od stola a oznámil som: - Prepáčte mi, ale musím sa ihneď vrátiť do vlasti. Veľmi pekne ďakujem za pohostenie, ale táto krádež ma núti ihneď odísť. - Teraz? Ešte dnes? Večer? - čudoval sa pán Dohnal. Cesta vám potrvá celú noc, a to nie je bezpečné ani pre vy­ nikajúceho šoféra. Všetci ma začali zdržiavať, dokonca aj slečna Helenka.

Zostal som u pohostinných Dohnalovcov, lebo nemalo zmysel ísť nocou cez Čechy. Napokon, v Prahe som mal vybaviť ešte istú dôležitú vec, na ktorú som musel počkať do rána. Tak som až do neskorého večera presedel u Dohnalov­ cov, hoci som sa už nezúčastňoval na všeobecnom rozho­ vore, lebo stále mi vŕtalo v hlave, čo sa za mojej neprítom­ nosti stalo v Poľsku. Pán Dohnal rozprával o všelijakých zlodejoch umelec­ kých predmetov, s ktorými mal do činenia počas svojej prá­ ce v múzeu, pán Smith zasa vykladal o vlamačoch do klenotníctiev. A ja som v myšlienkach bol stále v malom dome pri Zagórzi a uvažoval som, či vlámanie k Sekundusovi ma­ lo niečo spoločné s tajomným Róbertom a bandou pašerá­ kov, ktorej stopa ma doviedla do Prahy. Jedno bolo isté: nepolapiteľný Róbert bol v Prahe, on sa nevlámal k Sekundusovi. Banda pašerákov sa doteraz ob­ medzovala iba na vykupovanie starých ikon a ich pašova­ nie za hranice. Že by teda vlámanie k Sekundusovi nemalo nič spoločné s činnosťou bandy a tajomného Róberta? Azda už vyschol prameň, kde nakupovali ikony, a banda prišla k názoru, že sa treba dostať k ikonám pomocou krá­ deží a vlámaní? Pašovanie a predaj ikon v zahraničí priná­ šal také zisky, že sa ho nechceli vzdať a rozhodli sa pašovať ukradnuté ikony? Pravdu povediac, vôbec som nevedel, čo si mám o tom všetkom myslieť. Vnútorne rozorvaný som odišiel od Do­ hnalovcov, srdečne som objal Ludmilu, pobozkal som ruku slečne Helenke, podal som ruku Skwarkovi aj pánu Smit­ hovi. Mocne sme sa objali aj s pánom Dohnalom. Všetkým som povedal: „Do videnia v Lesku!" Potom som vyviedol Prota z kúpeľne a odišiel do svojho kempingu. Po takmer bezsennej noci som sa zavčas rána vybral na policajné riaditeľstvo, predstavil som sa dôstojníkovi, ku

Zbigniew

Nienacki

165

ktorému ma poslali, podrobne som vyložil cieľ svojho prí­ chodu do Prahy a vyrozprával som príbeh ikony predanej v Prahe aj všetko o Zdeňkovi Bláhovi a tajomnom Róberto­ vi. Spomenul som aj záležitosť s polovicou talizmanu a oso­ by, ktoré sú s ňou spojené. Policajný dôstojník si ma pozorne vypočul, tým skôr, že o ikonách pašovaných do Viedne mali už predtým signál od poľskej polície. Sľúbil mi, že sa budú zaoberať faktami, ktoré som oznámil, a pozvú si na výsluch Zdeňka Bláhu nielen pre vlámanie do múzea, ale aj vo veci ikony, ktorú predal. O štvrťhodinu neskôr som už opúšťal Prahu a mieril som do Poľska. So žiaľom som odchádzal z peknej zlatej Prahy a priznám sa, že som nesmútil len za krásou mesta plného umelec­ kých pamiatok. Pred očami som mal prekrásnu tvár slečny Helenky, zdalo sa mi, že jednostaj počujem jej hlas, príjem­ ný dokonca aj vtedy, keď sa na mňa hnevala. Do Varšavy som došiel nasledujúceho dňa popoludní bez nejakých dobrodružstiev. Ďalšieho rána som zašiel na Ministerstvo kultúry a umenia a postavil som sa tvárou v tvár riaditeľovi Marczakovi. Riaditeľovo čelo pretínala hlboká vráska a napätý výraz jeho tváre mi vravel, že Marczak odo mňa očakáva vysvetle­ nie záležitosti okolo bandy. - O vlámaní do Sekundusovho domčeka ste hádam po­ čuli? - spýtal sa. - Dozvedel som sa o tom v Prahe a ihneď som sa rozho­ dol vrátiť sa do vlasti. - Načo? - mykol plecami Marczak. - Z vášho listu som vy­ dedukoval, že ste zločincom na stope, bolo treba dotiahnuť to do konca. Ako dobre viete, vlámaniami a krádežami umeleckých diel sa u nás nezaoberá ministerstvo kultúry, ale stíhacie orgány, teda polícia. Ona tú záležitosť má v ru-

kách a dúfam, že nájde nielen páchateľov, ale aj ukradnuté ikony. - V Prahe som stratil stopu, - priznal som sa. - Spočiat­ ku sa mi zdalo, že mi k odhaleniu zločincov chýba už len krôčik. Žiaľ, všetko sa veľmi skomplikovalo. Vyrozprával som mu pražské príhody. Riaditeľ ma mlčky a pozorne vypočul, bol to múdry človek a plne mi dôvero­ val, hoci to navonok nedával najavo. - Ehm, - zahmkal, keď som skončil rozprávanie. Vie sa, že jeho známe zahmkanie podľa intonácie vyjad­ ruje spokojnosť alebo hnev. Teraz však jeho ehmknutie zne­ lo veľmi strašne. - Nechápem, prečo ste sa vrátili? - vyrazil zo seba. - Bolo treba ďalej sa pokúšať o odhalenie Róberta. Či sa naivne do­ mnievate, že príde sem po vašich stopách? - Áno, presne tak. - Ešte som nepočul, aby nejaký zločinec naháňal kohosi, kto sa usiluje chytiť ho. Nie, pán Tomasz, tá koncepcia ne­ stojí ani za fajku dymu. - A predsa zostanem pri nej, - odporoval som. - V môj prospech hovoria dve okolnosti. Prvá - vlámanie do Sekundusovho domčeka a krádež dvoch ikon. Hádam je ne­ popierateľné, pán riaditeľ, že vzhľadom na ich unikátny charakter sa ani jednu z nich zlodejom nepodarí predať v Poľsku. Teda možno sa domnievať, že táto krádež bola spáchaná s úmyslom predaja do zahraničia, čiže inými slo­ vami - na svedomí ju má naša banda pašerákov. Zločincom zostáva problém prepašovať ikony za hranice. Myslím, že je to dosť ťažká vec a na jej zvládnutie sa v Poľsku zjaví aj zá­ hadný Róbert. - To nie je správny predpoklad. Tento Róbert môže mať v Poľsku vynikajúceho zástupcu, ktorý mu zorganizuje prepašovanie ikon do Viedne. Na vašom mieste by som bol zostal v Prahe.

Zbigniew

Nienacki

167

- Zabúdate na druhú záležitosť: na Kelleyho talizman. Zo záhadných príčin tajomstvo Kelleyho talizmanu zaují­ ma aj Róberta. Predsa v Prahe predal dokonca ikonu prepašovanú z Poľska, aby zaplatil vlamačovi Zdeňkovi Bláhovi. Teraz sa do Poľska chystá výprava s cieľom nájsť druhú polovicu talizmanu, a to možno pomôže rozlúštiť záhadu. Ak mu na tom záleží, zostane nečinne čakať v Prahe? Nie. Myslím si, že sa rozhodne prísť do Poľska, aby sledoval ich počínanie. - A čo budete robiť vy? - spýtal sa Marczak. - Neverím, že sa v Poľsku podarí nájsť druhú polovicu ta­ lizmanu. Napokon, nechcem slečnu Dohnalovú pripraviť o vavríny. Ale môžem sa predsa zaujímať o priebeh hľada­ nia. Domnievam sa, že zboku sa mi bude ľahšie pozorovať, čo sa deje medzi účastníkmi výpravy aj v jej okolí. - Pokiaľ ide o tie vavríny slečny Dohnalovej, - dodal ria­ diteľ, - nemal by som nič proti tomu, keby ste našli druhú polovicu talizmanu. Je jasné, že ju odovzdáme našim čes­ kým priateľom, ale bolo by to pre nás veľké plus, keby sme sa ukázali ako lepší. Práve taký bol riaditeľ Marczak. Vždy dbal na dobré me­ no svojho oddelenia. Už sama myšlienka, že niekto iný by mohol v našej krajine nájsť čosi, čo sa nepodarilo nájsť je­ ho podriadeným, mu bola nepríjemná. - Sľúbil som slečne Dohnalovej, že sa touto vecou nebu­ dem zaoberať, - oznámil som Marczakovi. - Nemusíte sa tým z v l á š ť zaoberať. Ale keby ste len tak mimochodom, pri hľadaní Róberta, našli aj druhú po­ lovicu talizmanu, vôbec by som vám to nemal za zlé a ne­ považoval by som to za nedodržanie sľubu. Okrem toho, prečo sa ten Róbert až tak veľmi zaujíma o tajomstvo ta­ lizmanu? - Azda chce získať Kelleyho a Katzove klenoty. - Ech, pán Tomasz, to všetko je humbug. Róbert sa mi ry-

suje ako veľký vtipkár. Má rád zelené dolárové papieriky, ktoré môže získať za naše ikony. Či by takýto človek veril, že starý rabín Löwe mu z hrobu ukáže, kde ukryl klenoty čer­ nokňažníkov? Usmial som sa. A súhlasne som pokýval hlavou. - Súhlasím s vami. - No vidíte, - potešil sa Marczak, spokojný, že som po­ chválil jeho prezieravosť. - A preto podľa mojej mienky sta­ čí sa dozvedieť, prečo sa Róbert zaujíma o talizman, a náj­ deme aj samého Róberta. - V hlave sa mi roja isté hypotézy, - ozval som sa po chvíľke váhania. - Aké? - Zdá sa mi ešte privčas vravieť o nich. - Ale toto, máte nejaké tajnosti pred svojím nadriade­ ným? Nezostávalo mi nič iné, iba podrobne vysvetliť Marczakovi svoje hypotézy. Po celý čas, kým som rozprával, riadi­ teľ hmkal v rôznych tónoch, ale čoraz spokojnejšie. Napo­ kon buchol rukou po písacom stole a zvolal: - Výborne! Vynikajúco! Vaše hypotézy sa mi páčia, hoci zatiaľ nemajú nijaké reálne základy. Potom sa na chvíľu odmlčal, akoby dostal nejakú nád­ hernú myšlienku. Prísna tvár sa mu rozjasnila. - Od zajtra som na dovolenke, - vyhlásil neočakávane. Ponúkli mi veslársku rekreáciu na mazúrskych jazerách. Mi­ lý kolega, jazerá sa mi páčia, ale na veslovanie sa už nehodím. Preto sa vyberiem do Bieszczad, napríklad... do Leska. S plecniakom, s turistickým výstrojom na putovanie po horách. - Ach tak? To je skvelé, - zvolal som, hoci som vôbec ne­ bol nadšený perspektívou, že budem neustále stretávať ria­ diteľa Marczaka. Ale on ma plesol po kolene a uistil ma:

Zbigniew

Nienacki

169

- Pravdaže, vyberiem sa ta inkognito, chápete? Bude vám na osoh oko i ucho nadriadeného. Keď som opúšťal riaditeľovu pracovňu, začul som: - Teda do videnia na bieszczadských chodníkoch, pán Tomasz. - Aha, - spomenul som si na čosi a vrátil som sa do dve­ rí. - Neviem, či sa pamätáte, že pes... - Znova začínate o tom psovi? - vzdychol si riaditeľ. - Dú­ fal som, že ste sa ho zbavili.

TRINÁSTA

KAPITOLA

Z Baśkovho denníka

A znova sme v Lesku - po dlhej, namáhavej pešej túre cez Bieszczady. Vrátili sme sa do kempingu pri Sane, kde sme si nechali batohy. Rozhodli sme sa, že si odpočinieme, lebo podaktorí z nás boli veľmi unavení. Máme doráňané nohy, bolia nás všetky kosti. Profesor Hilary si dokonca zodral pä­ tu až do krvi a nemôže si obuť topánku. Musíme sa aspoň pár dní zdržať v Lesku, vykurírovať sa a len potom sa pobe­ rieme ďalej. Ešte ani neviem kam. Azda cez Góry Słone? Či do Sanoka prezrieť si tamojší skanzen? Prešli sme kus cesty. Cez Wetliňskú a Caryňskú poloninu sme sa dostali do Ustrzyk Górnych a potom, keď sme sa vzdali výstupov na Krzemieň, Halicz a Tarnicu, lebo sa uká­ zalo, že nie všetci z nás sú schopní robiť horské túry, sme po ceste došli do Ustrzyk Dolnych. Potom sme si prezreli priehradu na Soline, Myczkowke a túru sme ukončili v po­ hostinnom Lesku. Tu sme sa dozvedeli o vlámaní do Sekundusovho dom­ čeka a o krádeži dvoch nesmierne cenných ikon. Zaujímavé, kto to len urobil a kde sa, dočerta, tára pán Tragáčik? Prečo tak dlho nedáva o sebe vedieť? Je ešte stále v Prahe? Všetkých chlapcov, aj profesora Hilaryho, správa o krá-

Zbigniew

Nienacki

171

deži veľmi rozrušila. Chcel by som vedieť, či vlámanie k Sekundusovi má čosi spoločné s bandou pašerákov ikon, o ktorej rozprával pán Tomasz. Večer sme sa zišli v klubovni kempingu, kde - ako sme zistili - práve sa pokazil televízor. Tak sme sa rozhovorili o krádeži ikon. Takmer všetci, nevynímajúc ani profesora Hilaryho, sme boli tej mienky, že ikony ukradol alebo ne­ jaký bláznivý zberateľ, alebo obyčajní zlodeji, ktorí ikony ihneď predajú. Vtedy som sa ozval a povedal som, že ikony pravdepo­ dobne ukradli s úmyslom vyviezť ich za hranice, teda to urobil buď nejaký cudzinec alebo ktosi, čo zakrátko opustí Poľsko. - Prečo si to myslíš? - spýtal sa ma profesor Hilary. Vysvetlil som: - To sú celkom iste len bájky, že zberatelia, dokonca aj veľmi náruživí, odhodlajú sa k vlámaniam a krádežiam umeleckých diel. Mám známeho, ktorý pozná mnohých zberateľov a domnieva sa, že nie sú schopní takého činu, le­ bo umelecké pamiatky majú veľmi radi. Takisto je pochyb­ né, že by zlodeji mohli ukradnuté ikony predať u nás. Celá tlač totiž priniesla správy o vlámaní a opísala ukradnuté ob­ razy. Nik nebude riskovať a nekúpi ich. Aj zlodeji si to há­ dam uvedomovali. Ak teda predsa kradli, tak iba s úmys­ lom vyviezť ikony za hranice. Ktovie, či ukradnuté obrazy nie sú ešte ukryté tu kdesi v okolí a zlodeji nečakajú, kým príde ktosi z Prahy alebo Viedne a prepašuje ich za hranice. - Prečo práve z Prahy či Viedne, a nie z Londýna? - rozo­ smial sa profesor Hilary. Zopakoval som to, čo mi povedal pán Tomasz. Pašované ikony sa predávajú vo Viedni. Pašujú sa pravdepodobne cez Prahu. - Veru, myslím si, že si po ne príde niekto z Prahy alebo z Viedne, - zopakoval som zaťato.

V tom okamihu, akoby vyslovením čarovného zaklínad­ la, sme cez okná klubovne zbadali, že na parkovisko kem­ pingu prichádzajú dve osobné autá: fiat 125p a pekný biely porsche s rakúskou poznávacou značkou. A na veľké pre­ kvapenie z oboch áut vystúpili Česi. Veľmi zreteľne sme po­ čuli češtinu. Česi v poľskom a rakúskom aute? - Veľmi čudné, - zamrmlal som. Chlapci začuli to moje mrmlanie a bolo im jasné, že je to čosi podozrivé. Medzi prichádzajúcimi boli dvaja starší páni, jeden tuč­ ný, nízky s bruškom - s tým sa dalo najlepšie dohovoriť po anglicky alebo po nemecky. Zistili sme to, keď si vybavoval ubytovanie v kempingu. Druhý pán, viac-menej v rovna­ kom veku, plešatý, bol nepochybne Čech. V tejto spoloč­ nosti bola aj pekná mladá žena, Češka (zistili sme to, keď vyplnila prihlasovací lístok), ako aj dievča v našom veku, ta­ kisto Češka, mladšia sestra tej peknej ženy. Plešivý, štíhly starší pán bol ich otec. K nim patril ešte Poliak, ktorý riadil fiat 125p a volal sa Franciszek Skwarek. Prenajali si na týždeň tri kempingové chatky. V jednej sa ubytovali obidve sestry Češky, v druhej ich otec a ten Poliak, v tretej Rakúšan menom Smith. - To vôbec nie je rakúske priezvisko, - šepol mi do ucha Piatok. - Keby bol naozaj Rakúšan, volal by sa Schmidt, čo znamená kováč. Ten Piatok je hotový jazykovedec! Ale hádam má pravdu. Jedným slovom, podozrivá skupina. Profesorovi Hilarymu sa nepáčil náš rozhovor. - Baśka vás nakazil podozrievavosťou, - vyhlásil. - Sú to celkom nevinní ľudia. Takí istí turisti ako vy. Čo vám to pri­ šlo na um, že majú čosi spoločné s krádežou ikon pána Sekundusa? Ale ja som bol inej mienky. Nahovoril som tučného

Zbigniew

Nienacki

173

Štvrtka, ktorý bol veľký sukničkár, aby sa zoznámil s mlad­ šou Češkou a - ako sa vraví - vytiahol z nej, čo sa dá. Dozvedel sa však od nej veľmi málo. Volala sa Ludmila a priznala sa, že došli z Prahy. Nič viac, ale aj tak je to veľa, ak uvážime, že nevie po poľsky a Štvrtok po česky. Vtedy som sa ja pokúsil dostať sa im na kožu. Pozbieral som mapy Bieszczad, ktoré sme si pokúpili, prospekty, sprie­ vodcov, a s riadnou kôpkou všelijakých papierov som sa vy­ bral do chatky, v ktorej sa ubytoval Poliak menom Skwarek. - Dozaista sa vyberáte na túry po bieszczadských horách, - spustil som, milo sa usmievajúc. - Už nepotrebujeme týchto sprievodcov a prospekty, radi vám ich predáme, lebo potrebujeme peniaze na cukríky. - Sprievodcov? Prospekty? - zašomral pán Skwarek. Nie, chlapče, predaj to niekomu inému. Nemáme v úmysle chodiť po horách ani liezť na bieszczadské vrchy. - Tak načo ste sem došli? - spýtal som sa, akoby ma to prekvapilo. - V Lesku predsa nie je nič zaujímavé na obze­ ranie. Skwarek na mňa flbchol a znova zahundral, ale teraz veľ­ mi nevrlo: - A čo ťa do toho? Nechcem tvojich sprievodcov ani pros­ pekty, tak odpáľ stadeto! Mykol som plecami a ihneď som odišiel. Ale predsa som sa dozvedel veľmi veľa. V tejto situácii som zavolal všetkých chalanov do chatky, v ktorej sme bývali s Piatkom, a usporiadali sme čosi ako vojnovú poradu. Výsledkom tejto porady bolo, že každému z podozrivých turistov som pridelil detektíva, jedného z na­ šich chlapcov. Úlohou každého detektíva bolo sledovať od rána do večera počínanie podozrivého. Nás bolo osem, tu­ risti piati. Preto najpodozrivejším, ako napríklad Skwarkovi a Rakúšanovi, som určil po dvoch detektívoch, lebo nie je vylúčené, že jedného by mohli oklamať.

Z Baśkovho denníka (pokračovanie)

Nie všetci detektívi mali nasledujúceho dňa povinnosti. Muž menom Skwarek nasadol ráno do svojho auta a nie­ kam odišiel. Vrátil sa iba popoludní. Jasné, že nikto z nás ho nemohol sledovať, nemáme, žiaľ, ani auto, ani motorku. Podozrivý Rakúšan hneď zrána využil slnečné počasie, ľa­ hol si na deku na brehu Sanu a opaľoval sa v spoločností druhého staršieho pána. Teda aj ich detektívi mali voľno a ležali s profesorom Hilarym na brehu rieky. Pokiaľ ide o Ludmilu, to dievča má filmovaciu kameru a najprv nakrúcala domy a uličky Leska, potom breh rieky a vodu prelievajúcu sa cez obrovské balvany. Náš detektív Utorok - spriatelil sa s Ludmilou, nosil jej kameru, a keď ho o to požiadala, hral jej akési scénky pred objektívom. Najpodozrivejšie sa správala slečna Helenka. Hneď po ra­ ňajkách sa vybrala za mestečko, kde na malebnom pahorku s dubovým porastom sa nachádza veľmi starý židovský cin­ torín. Až do poludnia sa usilovala čítať nápisy na náhrob­ ných kamenných tabuliach, čo zrejme nebolo pre ňu ľahké, lebo jednostaj musela listovať v hrubej knižke, dozaista v slovníku. Napokon, nápisy sú už slabo čitateľné, takže Češka si musela pomáhať prstom, aby nahmatala tvar pís­ men. Načo čítala nápisy na starých náhrobných kameňoch? Len čo mi pridelený detektív oznámil, čo robí, hneď som sa osobne vybral pozorovať ju. Malý cintorín je veľmi čarovné miesto. Až je čudné, že sme ho nenavštívili, keď sme boli v Lesku po prvý raz. Je to návršie so starými dubmi. Ich korene, hrubšie než rameno silného muža, prepletajú kamenné tabule, čo svedčí, že hro­ by tu boli ešte skôr, ako začali rásť duby, a tie majú po tris­ to alebo aj viac rokov. Potom som si v sprievodcovi prečítal, že na cintoríne sú náhrobky až zo šestnásteho storočia, keď do tohto kraja prišli Židia, ktorí ušli zo Španielska.

Zbigniew

Nienacki

175

Staré duby, kamenné náhrobky v tráve objaté hrubými koreňmi stromov - koľko je v tom čara a poézie. A z návršia pohľad na bieszczadské hrebene. V tieni dubov sedela Češka a lúštila staré nápisy. - Hádam je vedecká pracovníčka, - povedal som Pondel­ kovi ktorého som k nej pridelil ako detektíva. Prikázal som mu nespúšťať ju z oka a sám som sa vrátil do kempingu. Práve včas. Začul som totiž, že Utorok oznámil chlapcom, ktorí sa opaľovali pri rieke, že sa zrieka funkcie detektíva, prestáva sledovať Ludmilu a ide s ňou hrať bedminton. To aj urobil. Vrátil sa k Ludmile už nie ako detektív, ale ako spoločník pri hre. Profesor Hilary mi vyčítal, že robím chybu, lebo pre svoje detektívne ambície vytváram podozrievavé ovzdušie. Lenže nasledujúca hodina ma znova utvrdila v podozrení. V recepcii kempingu sa zjavil nízky, zavalitý chlap s veľ­ kou lysinou. Jeho tvár mi bola povedomá, ale veľmi ma to prekvapilo, lebo medzi horolezcami nemám nijakých zná­ mych. A tento človek - mal hádam päťdesiat rokov - musel byť skúseným horolezcom. Mal baganče s obrovskými cvok­ mi, z plecniaka mu trčalo zvinuté hrubé lano. Opieral sa o čakan a na páse mu viseli háky potrebné pri prekonávaní skalných stien. S takýmto výstrojom som videl horolezcov na tatranských bralách. V Bieszczadách niet takých terénov, ale keď si niekto vezme do hlavy... Horolezec si najprv prenajal chatku. Potom sa v recepcii spýtal, či už dorazili Dohnalovci z Prahy. „Áno," odvetila re­ cepčná. A Dohnalovci sú predsa tí turisti, ktorých upodo­ zrievam. Ešte väčšmi som si začal všímať horolezca a takmer som vykríkol od prekvapenia. Veď to bol pán Marczak z Oddele­ nia múzeí a pamiatkovej starostlivosti, ktorého som spoz­ nal vo Fromborku vlani v lete. Riaditeľ Marczak, nadriade­ ný pána Tomasza.

Teraz už bolo pre mňa prirodzené, že som mal pravdu, keď som turistov z Prahy upodozrieval z nejakých nekalých úmyslov. Ak sa riaditeľ Marczak osobne unúval do Leska a spytoval sa na Dohnalovcov, znamenalo to, že ich chce mať na očiach. Len prečo sem došiel bez pána Tragáčika? Pred obedom sa odkiaľsi vrátil na svojom aute chlapík menom Franciszek Skwarek. Hneď nato Česi, Rakúšan aj ten Poliak zasadli v jedálni k obedu. Všimol som si, že ria­ diteľ Marczak sa usadil v najbližšom susedstve týchto ľudí a usilovne natŕčal uši. Po obede Skwarek aj slečna Helena sa vybrali na pre­ chádzku po Lesku a pán Dohnal s Rakúšanom si znova ľahli na deky pri Sane. Počasie, musí sa uznať, bolo pre­ krásne, tak sa ťažko čudovať, že aj naši chlapci sa s profe­ sorom Hilarym vybrali na breh rieky. Keď sa pri rieke zja­ vila Ludmila s kamerou, všetci chceli byť hercami v jej filme a robili najhlúpejšie grimasy na svete. Zakrátko ta došiel aj riaditeľ Marczak, roztiahol si deku blízko deky Rakúšana a pána Dohnala a po nemecky sa s nimi pustil do reči. „Sleduje ich," pomyslel som si, „a usiluje sa z nich čosi vytiahnuť." Dospel som k názoru, že pri Sane ma netreba, lebo tu stráži riaditeľ Marczak. Tak som začal nahovárať Piatka na prechádzku po Lesku, aby som mohol pozorovať pár, ktorý sa vybral do mestečka. - Ty si ešte stále myslíš, že majú čosi spoločné s kráde­ žou ikon? - uťahoval si zo mňa Piatok. - Chceš sa pražiť na uliciach, keď pri rieke je tak nádherne? Ukázal som na riaditeľa Marczaka, ležiaceho na deke, a prezradil som Piatkovi, kto to je. - Prišiel sem inkognito. A hneď po príchode sa spytoval na tých Čechov. Môžeš si vravieť, čo chceš, ale niečo v tom bude... Piatok v tom nevidel nič nezvyčajné, ale hádam len pre-

Zbigniew

Nienacki

177

to, že sa mu jednoducho nechcelo potĺkať po uliciach v ta­ kej páľave. Napokon sme sa predsa len vybrali do mestečka. Skwarka a slečnu Dohnalovú sme stretli pred vchodom do budo­ vy, v ktorej je prírodovedné múzeum. Skwarek robil Češke tlmočníka a nahlas sa rozprával s vedúcou múzea. My sme sa tvárili, že si prezeráme exponáty, a načúvali sme ich roz­ hovoru. Predovšetkým sme sa dozvedeli, že budova, v ktorej je múzeum, je obranná synagóga pravdepodobne z prvej po­ lovice sedemnásteho storočia. Hitlerovci ju zničili, ale bola obnovená a roku 1963 v nej vzniklo múzeum. Skwarek sa spýtal, či v skladoch múzea nemajú nejaké staré predmety. A ukázal jej malý strieborný pliešok, vyzve dajúc sa, či niečo také nemá alebo u niekoho nevidela. Ve­ dúca odvetila, že nič také u nikoho nevidela a v skladoch tiež nie je, lebo to je prírodovedné múzeum. S Piatkom sme sa drgli lakťami. Teraz bolo všetko jasné - Češka tu hľadá podobný strieborný pliešok. Medzitým sa na brehu Sanu vyvinula nová situácia. Ria­ diteľ Marczak sa spriatelil so Smithom, ktorý ho požiadal, aby nakreslil plagát a napísal naň, že kto podá správu o dru­ hej časti pliešku, dostane odmenu päťtisíc zlotých. Pliešok bol na plagáte nakreslený a podrobne opísaný. Informátori sa mali prihlásiť u pána Smitha: „Kemping, chatka č. 5." Tento plagát pán Smith osobne pripol na dvere reštaurá­ cie v Lesku. Tak sa celá záležitosť vyjasnila. Turisti, čo došli z Prahy, nemali nič spoločné s krádežou ikon, ale prišli do Leska, aby našli akýsi strieborný pliešok. Profesor Hilary triumfoval. - Presvedčil si sa, Baśka, že netreba byť až taký podozrie­ vavý. Nezdá sa mi, že by si mal zo seba robiť samozvaného detektíva.

Jeho slová ma trocha zahanbili. Lenže hneď som si po­ myslel, že tá história s plieškom vyzerá tiež dosť čudne. Na­ čo im je ten pliešok? A prečo sa riaditeľ Marczak vydáva za horolezca? Tak ma to trápilo, že som sa so svojimi pochybnosťami musel zveriť Piatkovi. Rozpovedal som mu o pánovi Tragáčikovi a o našich predchádzajúcich dobrodružstvách. - Ach, keby tu bol s nami pán Tomasz, - vzdychol som si, - všetko by bolo hneď jasné a pochopiteľné. - A čo myslíš, kde je teraz? - spýtal sa Piatok. - Hľadá stopy po bande pašerákov starých ikon, - odve­ til som s hlbokým presvedčením. - Sleduje ich dňom i no­ cou. Ty ho nepoznáš, ale môžeš mi veriť, že je to mimo­ riadny človek. Keby vedel, že pánu Sekundusovi ukradli ikony, iste by došiel sem a nevydýchli by sme si, kým by sme zločincov nechytili. Nepatrí k tým, čo sa vyvaľujú pri rieke, opaľujú sa alebo čítajú knižky, keď sa dookola deje čosi zlé. Posledné slová som povedal na adresu svojich kamará­ tov, ktorí sa opaľovali pri Sane. V tej chvíli podišiel k nám Utorok a ironicky zahlásil: - Ak zo seba robíš takého veľkého detektíva, Baśka, tak ti musím povedať, že neďaleko odtiaľto, pri rieke, postavil si stan akýsi podozrivý chlapík. - Podozrivý? - Veď pre teba je každý podozrivý, - uťahoval si zo mňa. - Lenže tento sa správa dosť čudne. Postavil si auto k vode a prikryl ho plachtou. Keď som prechádzal okolo, všimol som si, že z batožiny vyberal akúsi hrubú knihu a tuším parochňu... Akurát čosi pre takých detektívov, ako si ty a Piatok. Azda len vtipkoval. Ale jeho informácie bolo treba overiť. - Ach, keby tu bol s nami pán Tomasz, - vzdychol som si ešte raz.

Zbigniew

Nienacki

179

Pustili sme sa s Piatkom po brehu rieky. A naozaj, za­ krátko sme priamo pri vode zazreli auto prikryté plachtou. Na brehu ležalo množstvo veľkých balvanov, takže k stanu sa dalo priblížiť nepozorovane. - Urobíme to po indiánsky, - šepol som Piatkovi. Začali sme sa zakrádať, kryjúc sa za balvanmi. Zakrátko sme sa ocitli celkom blízko auta prikrytého plachtou. A po­ tom sme uvideli toho človeka. Bol k nám obrátený chrbtom, ležal na deke pri rieke. Opaľoval sa a čítal knižku. - Musíme počkať, kým sa k nám obráti tvárou, - šepol som Piatkovi. - Ale on nevyzerá podozrivo, - zamrmlal Piatok. - To nič. Nijaký podozrivý človek nevyzerá podozrivo, šepol som mu. Zrazu, ako som tak ležal natiahnutý na zemi, ukrytý za veľkým balvanom a hľadel som na človeka čítajúceho kniž­ ku, priamo nad sebou som začul čudné dychčanie. Zdvihol som hlavu a zazrel som niečo strašné. Akoby medvediu ale­ bo leopardiu papuľu. Nie, bol to obrovský pes. Stál nado mnou a veľmi pozorne sa mi prizeral. - Preboha! - zjajkol prestrašený Piatok, ktorý tiež zbadal obrovské zviera. Vtedy sa človek na deke obrátil a zvolal: - Prot, k nohe! Keď nás uvidel, dodal: - Nechaj na pokoji tých dvoch mládencov, Prot. Ó, ak sa nemýlim... jeden z nich je môj priateľ Baśka! Bol to pán Tragáčik. Veľký pes ma nechal na pokoji a poslušne si sadol vedľa pána Tomasza. Po chvíli sme už aj my sedeli na jeho deke. - Čo vy tu robíte, pán Tomasz? - spýtal som sa, keď som sa spamätal z prekvapenia. - Čo robím? Veď si videl. Čítam. Prekliatych kráľov Mauricea Druona. Veľmi zábavné čítanie.

- Nesledujete bandu pašerákov?! - takmer som sa roz­ horčil. Pán Tomasz sa na mňa pozorne zahľadel a usmial sa po­ pod fúzy. - Ver mi, Baśka, ťažko mi je odtrhnúť sa od čítania. Potom zvážnel a vypočul si moju správu z putovania po Bieszczadách. A porozprával nám o svojich zážitkoch v Prahe. Vtedy som pochopil, že byť detektívom neznamená upo­ dozrievať všetkých ľudí naokolo. Veď kam som až dospel? Začal som sledovať dokonca aj pána Tomasza. - Ale prečo sa schovávate? Prečo ste sa neubytovali v kempingu? - vyzvedal som sa, lebo sa mi zdalo, že pán To­ masz niečo pred nami tají. - Ach, Baśka, Baśka, - znova sa usmial pán Tomasz. - ne­ všimol si si nápis pri vchode do kempingu: „Vodiť psov za­ kázané"? Pred dvoma hodinami som dorazil do Leska od pána Sekundusa. Uvidel som nápis, a keďže som sa nechcel rozlúčiť s Protom, rozhodol som sa stanovať mimo kem­ pingu. Nemal som iné východisko. Uvaril som si tu obed, oddýchol som si pri čítaní a teraz pôjdem s vami do kem­ pingu, aby som sa zvítal so svojimi pražskými priateľmi.

Zbigniew

Nienacki

181

ŠTRNÁSTA

KAPITOLA

Skwarek hľadá dar • Biznis pána Smitha • Koľko stojí krištáľová guľa • Sú muži egoisti? • Hrám sa na veštca • Hlásenie z pátrania • Chlapík na honde • O športovom duchu • Skanzen v Sanoku • Ako vyzerala chyža • Ohromujúca správa • Bozk

Nastal smutný deň, sivý a hmlistý. Hneď za rána ma v sta­ ne pri rieke navštívil magister Skwarek. - Mám k vám prosbu, - povedal. - Chcel by som pre slečnu Helenku zadovážiť nejaký dar, ktorý by jej milo pripomínal pobyt v Poľsku. Ona mi, ak si spomínate, ve­ novala peknú slovenskú bábiku. Chcel by som sa jej re­ vanšovať niečím podobným. Vy ako historik umenia azda lepšie viete, kde by som tu našiel nejakých ľudových umelcov. Navštívil by som niektorého a kúpil niečo ori­ ginálne. Priznávam, že to bol dobrý nápad, hoci skrsol v hlave môjho konkurenta o priazeň slečny Helenky. - V Polaňczyku býva a pracuje pán Romaszkan, ktorý veľ­ mi pekne vyrezáva, - odvetil som. - Jeden známy z Varšavy kúpil od neho pekného Szymona Słupnika. Upozorňujem však, že je to drahý umelec a dosť ťažko ho nazvať ľudovým. Vzdelaním je inžinier, ale v rezbárstve je samouk. V Przysetnici v okrese Brzozów býva a tvorí originálna ľudová umelkyňa Aniela Orlowska. Spod jej rúk vychádzajú pre­ krásne sošky trpiaceho Krista. Počul som aj o akomsi Gnatovi z okolia Bystrého, vraj sa tiež zaoberá ľudovým ume­ ním. Lenže o ňom nepanuje dobrá mienka, iste robí gýče.

Azda sú aj iní, najlepšie bude, ak sa poinformujete na od­ bore kultúry v Lesku alebo v Sanoku. - Zariadim sa podľa vašej rady. Ale chcel by som vedieť, ako mienite stráviť dnešný deň. Spytujem sa preto, lebo ak sa mi podarí zohnať dar, mienim vás vyhľadať. - Neviem, čo dnes budeme robiť, - odpovedal som. Chcel by som navrhnúť výlet na autách do Múzea ľudových stavieb v Sanoku. Ale to hádam až popoludní. Zdvorilo sa rozlúčil, poďakoval za radu, nasadol do auta a odišiel. Bol som rád, lebo slečna Helenka konečne zostala bez partnera. Využil som situáciu a hneď po raňajkách som jej navrhol prechádzku na starý židovský cintorín za mesteč­ kom. Lenže mal som smolu - už sme sa ta vyberali, keď sa nám do cesty postavil pán Smith. Najprv sa poškrabal po hlave a potom zdvorilo ukázal na lavičku pri svojej chatke. - Nech sa páči, sadnite si, chcem vám povedať o sebe ce­ lú pravdu. Znelo to láskavo. Akúže pravdu nám chce konečne vyja­ viť náš rozekrucián? Poslušne sme si sadli na lavičku, ktorú nám ukázal, a začali sme počúvať. A on - vypasený, guľatý, s ružovými lícami a slušným výzorom - postavil sa pred nás a spustil: - Rozprával som vám o svojej manželke Emme, grófke von Borckdorf-Ahlefeldt. Spomenul som, že pre jej nad­ merné ambície som šiel do Prahy, aby som našiel Kelleyho talizman, a potom som zmenil zámer a rozhodol som sa zú­ častniť na vašej výprave, mysliac na klenoty pre „stôl spoje­ nia" pre naše bratstvo. Všetko je pravda, moji milí. Lenže čas plynie a ja si čoraz väčšmi uvedomujem, že úkryt ne­ nájdeme. Po večeroch ležím na prični v tesnej chatke a roz­ mýšľam. A o čom môže rozmýšľať Herr Smith, biznismen? Prirodzene o biznise, čiže o obchodoch. Som taký čudný

Zbigniew

Nienacki

183

človek ako legendárny kráľ Midas, že všetko, čoho sa dot­ knem, mení sa na zlato. Aj váš strieborný pliešok, slečna, už sa takmer zmenil na zlato. - To je veľmi zaujímavé, - pokývala hlavou slečna Dohnalová. - Prosím vás oboch, - pokračoval v rozprávaní pán Smith. - Vykašlime sa na tie klenoty aj talizman Kelleyho a Katza. Dajme sa spolu do vynikajúceho obchodu, ktorý nám vynesie fúru peňazí. Nedávno som bol v Spojených štátoch. Na vlastné oči som videl a vo všelijakých tamojších novinách som čítal, že v Amerike sa ako epidémia šíri tak­ zvané pop-náboženstvo, číže módna viera v okultizmus a mágiu rôzneho druhu. Vedci hľadajú príčinu tohto javu, ale zhodujú sa predovšetkým v tom, že mnohých ľudí roz­ čarovala viera v techniku. Ukázalo sa, že technika v Ameri­ ke nielenže nezlepšuje svet, ale ho kazí, ničí, znečisťuje. Pre­ to mnohí ľudia hľadajú návrat k mysticizmu, vieru v nadprirodzené sily, v astrológiu a okultizmus. V Spoje­ ných štátoch sú osobitné predajne kníh špecializované len na astrológiu, čiernu a bielu mágiu. Všeobecne sa propagu­ je náuka o veštení z karát a krištáľových gúľ. Veľkú guľu možno kúpiť za dvadsaťpäť dolárov, malú za šestnásť a pol dolára. Letecké spoločnosti ponúkajú zvláštne zájazdy do Veľkej Británie. V cene zájazdu je aj prehliadka preslávené­ ho Stonehendge1 a najvhodnejšie dni odletov vyratúvajú astrológovia. Všetci veštci a jasnovidci, astrológovia a vyvo­ lávači duchov tam vynikajúco zarábajú. Táto móda preniká aj do západnej Európy. Napríklad vo Francúzsku madame Soleil, slávna veštkyňa, má každý týždeň v rozhlase zvlášt­ nu reláciu. Všelijaké okultistické kluby vyrastajú ako huby 1 Stonehendge - mesto v južnom Anglicku. Je tam obrovská kamenná konštrukcia, ktorá sa skladá z niekoľkých kruhov balvanov až do výšky štyroch metrov. Vytvorili ju pravdepodobne 1900 rokov pred Kristom. Pravdepodobne to bolo kultové miesto, kde uctievali Slnko.

po daždi. Tieto kluby robia konkurenciu nám, bratom rozekruciánom. O nejaký deň sa táto móda dostane aj do Ra­ kúska. Kto na nej zarobí prvý, ten zarobí najviac. Počul som, že vy, pán Tomasz, sa vyznáte v talizmanoch všetkého dru­ hu. Mohli by ste mi vypracovať schémy talizmanov pre za­ ľúbených aj nemilovaných, pre tých, čo chcú vyhrať v loté­ rii, pre bojazlivých aj odvážnych, pre tých, čo sa boja svojich šéfov. A ja budem tie talizmany vyrábať. Otvorím si vo Vied­ ni zvláštnu predajňu. Vy, slečna Helenka, nájdete v praž­ ských archívoch recepty na alchymistické elixíry. V mojom obchode sa budú predávať recepty aj hotové namiešané eli­ xíry, špeciálne karty na veštenie, krištáľové gule, magické talizmany, stoly na vyvolávanie duchov. Všetky veci budú lacné, ceny budú prístupné každému priemerne zarábajú­ cemu človeku. Veď keby som skúsil vyrábať talizmany z dra­ hokamov, podľa poučení Davida Katza, veľa záujemcov by sa nenašlo... Ale my začneme s produkciou lacných amule­ tov a lacných spôsobov nadväzovania spojenia so záhrob­ nými silami. Tak čo? Súhlasíte? Ja, Henry Smith, vám po­ núkam vynikajúci biznis! Slečna Helenka pozrela na mňa, ja som pozrel na ňu a naraz sme vybuchli smiechom. - Nie, pán Smith, - povedal som po prvom výbuchu ve­ selosti, - tá ponuka nie je pre mňa. Zabudli ste, že sme zvyknutí na iný spôsob myslenia. U nás neslobodno ľudí klamať. - Ľudia chcú byť klamaní, - odvetil pán Smith. - Ale u nás sa bojuje proti predsudkom všetkého druhu, proti poverám, vysmievame sa viere v duchov, učíme racio­ nalistickému chápaniu sveta. - Veru tak, - súhlasila so mnou Helenka. Vstala z lavice, ja som urobil to isté. - Nuž čo, hádam sa do toho pustím sám, - nahlas roz­ mýšľal pán Smith.

Zbigniew

Nienacki

185

Nechali sme ho v kempingu a vybrali sme sa na malý cintorín. Cestou sme ešte občas vyprskli smiechom, keď sme si spomenuli na návrh nášho rozekruciána. Lenže po niekoľkých desiatkach krokov slečna Dohnalová zvážnela. - To je predsa poburujúce, - vyhlásila. - Nemyslíte si, že pán Smith je obyčajný darebák? - Nie, - zavrtel som hlavou. - Podľa jeho chápania je ob­ chod, ktorý nám ponúkal, veľmi čestný. Bol som trocha na Západe, takže viem, akým spôsobom mnohí tamojší ľudia rozmýšľajú. Obchod, biznis, všetko jedno aký, považujú za čosi čestné, ba až chválitebné. A tým sa, okrem iného, rôz­ nia naše dva svety, slečna Helenka. Podľa našich zásad to, čo chce robiť Smith, vyzerá nečestné. Ale podľa zásad biznismenov to, čo robíte vy, je jednoducho hlúposť, lebo ne­ prináša nijaký materiálny úžitok. Chcete nájsť klenoty Kelleyho a Katza? Pochopiteľne. Ale hodláte ich odovzdať štátu, a to je podľa Smithovej mienky idiotstvo. Slečna Dohnalová náhle zosmutnela. Potichu si vzdychla: - Žiaľ, nepodarilo sa mi prísť na stopu druhej polovice talizmanu. Vošli sme na cintorín. Slečna Helenka širokým posun­ kom ukázala na stromy a náhrobky. - Ani len hrob Davida Katza sa mi nepodarilo nájsť. Na­ rážam na samé neúspechy, - tvrdila smutne. - Hádam sa vrátim do Prahy... Nečudoval som sa jej porážke. Cintorín v Lesku bol veľ­ mi zničený. Zostalo na ňom celých iba niekoľko desiatok kamenných tabúľ. Niektoré z nich mali celkom nečitateľ­ né nápisy. A predsa niekde tu, na tomto pahorku zarastenom starými dubmi, medzi koreňmi obrovských stromov spočívajú kosti černokňažníka z Leska. Ale kto by dnes vedel ukázať miesto jeho večného odpočinku? A keby aj -

on si polovicu talizmanu nevzal do hrobu ani neprikázal, aby nápis na jeho náhrobku prezrádzal miesto, kde ho schoval. Bolo mi ľúto slečny Dohnalovej a jej nesplnených nádejí. Azda to zapríčinila hmla, ktorá sa dnes ako duch ťahala po bieszczadských návršiach, že smutná tvár Češky sa mi vi­ dela veľmi pekná? Cítil som, že sa mi žiada povedať jej čosi milé a chytiť ju za ruku. Ale nesmel som. Pahorok s cintorínom bol ako ostrov v mori hmly. Obry­ sy hrubých dubov vyzerali ako nevysoké, divne skrútené postavy z nejakých rozprávok a slečna Helenka sa mi zdala ako Alica v krajine zázrakov. Tak veľmi som jej chcel preja­ viť svoje sympatie, ale ako to už v takých prípadoch býva, márne som hľadal vhodné slová, tak som radšej zanovito mlčal, lebo slová, ktoré sa mi tisli na jazyk, mi jednostaj pri­ padali málo milé. - Netrápte sa, - povedal som napokon. - Druhá polovica talizmanu sa nájde. Možno dnes, možno zajtra niekto z nás, hoci aj vy či Marczak, ja alebo Skwarek nájdeme sto­ pu, ktorá nás privedie k talizmanu. Taká musí byť logika udalostí. - Mne sa zdá, že vašim veštbám chýba akákoľvek logika. - Stavme sa, - navrhol som. - Dobre. O čo? - Ak vyhrám ja, pobozkáte ma vy. Ak vyhráte vy, poboz­ kám ja vás. - Aký vtipkár! - zvolala. - Z tej stávky nebude nič. Napo­ kon, beztak som sa už rozhodla vrátiť sa do Prahy. Silne som ju chytil za ruku. - Nesmiete to urobiť. Ešte ste nedošli na to, že tu ide o čosi oveľa vážnejšie než o tie idiotské pliešky? O pašova­ nie a krádež ikon. Vytrhla si ruku.

Zbigniew

Nienacki

187

- Teda takto? Povedali ste: „idiotské pliešky"? Rozmýš­ ľate takisto ako Smith. Chápem, teraz už všetko chápem. Aj vy, aj Smith, a možno aj ďalší ste sa od začiatku výbor­ ne zabávali, keď ste videli môj záujem o záhadu Kelleyho a Katza. Idiotské pliešky! Tak mňa ste považovali za idiotku! Veľkodušne ste mi odstúpili záhadu talizmanu, aby ste mohli realizovať akési vlastné ciele. Stala som sa ští­ tom, za ktorým sa ukrýva celkom iná záležitosť! Každý ma povzbudzuje do hľadania, a pritom si každý ohrieva vlast­ nú polievočku! Smith myslí na veľký biznis, vy na pašerá­ kov ikon. Skwarek sa tvári, že uznáva moje záľuby a ambí­ cie, ale myslí na manželstvo so mnou. Bože, akí strašní egoisti sú muži! - Nie všetci, Helenka, - presvedčivo som ju prerušil. - A ja som sa chcela podobať mužom! Vzdávam sa toho úmyslu. Radšej budem ženou! - zvolala. - Správne, - prisvedčil som. - To vám lepšie pristane. A zostaňte v Lesku, veľmi vás o to prosím. Premerala si ma od hlavy po päty, akoby ma chcela oča­ mi rozmliaždiť. - Dobre, - oznámila nečakane. - Zostanem. Dokážem vám, aká veľkodušná vie byť žena. Lenže pamätajte na to, že ani ja som ešte nepovedala posledné slovo. Ešte sa uká­ že, kto napokon vyhrá túto bitku. Možno sa mi podarí pre­ svedčiť vás, že ženský mozog nepracuje horšie než mužský. Po týchto slovách sa zvrtla na opätku a rýchlym krokom začala schádzať z návršia so starými dubmi. Ja som sa re­ zignovane vliekol za ňou. Zakrátko sa rozpršalo. Obyvatelia kempingu zaliezli do chatiek. Do môjho stanu prišiel Baśka a rozprávali sme sa o jeho podozreniach voči Józefovi Gnatovi a o čudnej po­ hľadnici. - Iste Sekundus povedal polícii o Gnatovi, - uvažoval Baśka, - a tak sa začali zaujímať o jeho osobu.

- Prirodzene, chlapče. Józef Gnat bol zapísaný na listinu podozrivých. Problém je iba v tom, že zoznam je veľmi dlhý, je na ňom vyše päťdesiat mien a adries. Predstav si, že Sekundusov dom navštevuje každý deň množstvo ľudí, najmä teraz, keď sa začala turistická sezóna. Medzi nimi boli cu­ dzinci aj Poliaci z najrôznejších kútov krajiny. Niektorí, rov­ nako ako aj Józef Gnat, navrhovali Sekundusovi, že kúpia ikony, a nechávali mu svoje adresy. Lenže nielen v tom je problém. Možno človek, ktorý prišiel do Sekundusovho do­ mu a pomýšľal na krádež ikon, neuviedol svoje pravé me­ no alebo vôbec úmyselne neprejavil veľký záujem o zbierku. Jedinou nádejou zostáva, že zlodej bude chcieť ikony pre­ dať. Všetky predajne umeleckých predmetov, ako aj pokút­ ni obchodníci, sú pod stálym dozorom. Podali sme o tom správu aj colníkom. - Ale Gnat je predsa veľmi podozrivý, - nedal sa Baśka. - Nie väčšmi než iní, - odvetil som. Vytiahol som zápisník a prečítal som mu informácie o Gnatovi, ktoré získala polícia. - Kedysi pracoval v lese ako drevorubač. Potom v sebe objavil talent ľudového umelca a začal vyrezávať figúrky a zvieratá z koreňov stromov. Napokon si otvoril v Cisnej vlastný obchodík so suvenírmi rôzneho druhu. Predáva v ňom vlastné výrobky. - To nie sú umelecké diela, to sú strašidlá! - rozhorčil sa Baśka. - Možno máš pravdu. Lenže to predsa neznamená, že Gnat je zlodej ikon. - Pán Sekundus si predsa spomenul práve na Gnata, keď som sa ho spytoval, kto sa zaujímal o jeho ikony. - argu­ mentoval Baśka. - Spomenul ho, - vysvetľoval som, - lebo si povedal, že sa vyberáte na výlet do Bieszczad. A Gnat bol z toho okolia jediným človekom, ktorý chcel kúpiť jeho ikony.

Zbigniew

Nienacki

189

- Veď práve. Prečo? - To je predsa jasné. Azda niektorý z jeho zákazníkov sa ho spytoval na ikony. Gnat ich chcel od Sekundusa kúpiť, aby ich potom so ziskom predal. - A čo čudná pohľadnica? Nevedel som odpovedať. - Ako sám vieš, pohľadnica má veľmi nevinný obsah. Prirodzene, poinformujem o týchto veciach pracovníkov polície, ktorí vedú pátranie. Žiaľ, doteraz sme nenašli stopu človeka, ktorý skupoval ikony. - Pripisujete tomu až takú dôležitosť? - Áno, - úprimne som sa priznal. - Myslím si, že ten člo­ vek bol v spojení s bandou pašerákov. Jedného dňa pra­ meň, z ktorého čerpal, vyschol. V Bieszczadách je čoraz me­ nej starých ikon u súkromných osôb. Banda sa medzitým domáhala nového tovaru. Vtedy sa ten človek, azda z pove­ renia bandy, rozhodol ku krádeži. - Čo mienite robiť ďalej? - spýtal sa Baśka. V tom okamihu sa pri stane zjavila Ludmila. Ďalej sme sa zhovárali po poľsky aj po česky. - Mám tu film, na ktorom som zachytila váš pobyt v Pra­ he, - oznamovala Ludmila. - V Lesku, v Dome kultúry, ma­ jú premietačku na osemmilimetrový film. Nechcete, aby som vám ho premieda? - Prirodzene, že tvoj film chcem vidieť, - usmial som sa. - Uvidíte sa pri prechádzke na židovskom cintoríne. Začuli sme gong, ktorý zvolával na obed. Dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme na premietanie Ludmilinho filmu do Domu kultúry v Lesku a dnes popoludní sa vyberieme do skanzenu v Sanoku. Na prehliadku sanockého skanzenu som nahovoril aj profesora Hilaryho a chlapcov. Medzi Les­ kom a Sanokom je autobusové spojenie, chlapci sa teda mali ako dostať do Sanoku. My sme sa rozhodli ísť našimi autami.

Skwarek na obed nedošiel. Pán Smith vzal do svojho porsche pána Dohnala a riaditeľa Marczaka, ja som po­ zval do vehikla slečnu Helenku a Ludmilu. Chlapci s pro­ fesorom Hilarym odišli autobusom už predtým, hneď po obede. Slečna Helenka sa zjavila predo mnou celkom zmenená. Vžila sa do svojho rozhodnutia a prestala sa tváriť ako muž. Obliekla si krátku sukňu, svetrík s obrovským výstrihom a krátkymi rukávmi. Navoňavkovala sa, obula si ľahké topánočky. Účes zmeniť nemohla, ale na nose mala celkom iné okuliare, s jemným rámom. Vidieť, že nosila so sebou dvoje - na rôzne príležitosti. - Aká ste dnes pekná! - zvolal som nadšene. Spokojne sa usmiala. - No čože, - odvetila, - niekedy je dobre byť ženou. Má k dispozícii celý arzenál všelijakých prostriedkov. Do tejto chvíle som nimi pohŕdala, ale presvedčila som sa, že si len škodím. Odo dneška ich budem využívať na vlastné ciele. Znelo to zlovestne. - Pokiaľ ide o mňa, hneď sa vzdávam, - zdvihol som ru­ ky nad hlavu. - Som pripravený na všetko. Môžete zo mňa vytiahnuť dokonca aj všetky tajomstvá Oddelenia múzeí a pamiatkovej starostlivosti, ako preslávená špiónka Mata Hari. - Zaobídem sa bez vašich tajomstiev, - tvrdila. - Ale poď­ me konečne do Sanoku. Zistilo sa však, že nemáme benzín. Šli sme najprv k ben­ zínovej pumpe v Lesku - Smith na porsche, ja na vehikli. Porsche už odchádzal, keď k pumpe na motocykli dorazil akýsi mladík. Išiel nechať oči na bielom porsche a len-len že nenarazil do vehikla. V poslednom okamihu zabrzdil a zastavil sa na mojom zadnom nárazníku. - Dávajte pozor, - upozornil som mládenca, - nechcem mať zohnutý nárazník.

Zbigniew N i e n a c k i

191

Tváril sa, že nepočuje. Ako zhypnotizovaný hľadel za vzďaľujúcim sa bielym autom. - Mohli by ste povedať aspoň „prepáčte", - zahundral som. Precitol a zazeral na mňa ako na blázna. - Čo ste padli na hlavu? To, na čom jazdíte, je beztak kraksňa. Div som si na vašom vraku nenaťukol motorku. Vy by ste mali povedať „prepáčte". Mám hondu, chápete, čo je to? Keby som chcel, mohol by som dobehnúť to porsche. Vaša kraksňa nestojí za reč! Mal širokú, plochú tvár a nos ako zemiak. Vyzeral slušne, ale správal sa grobiansky. Iste mu vlastníctvo tej japonskej hondy stúplo do hlavy. Honda je u nás veľmi zriedkavá, za­ ujímavé, kde ju zohnal. Viem si predstaviť, s akou pýchou predbiehal všetky motocykle na okolí, ba aj autá. Honda do­ siahne rýchlosť až dvesto kilometrov za hodinu. - Každý má takú mašinu, akú si môže dovoliť, - povedal som. - No napriek tomu nemáte právo nabúrať mi nárazník. - Na takej kraksni? Hanbil by som sa jazdiť na niečom ta­ kom! Karoséria kladivom sklepaná. Robili ste si tú rárohu sám, alebo vám niekto pri tom pomáhal? Pumpár mi naplnil nádrž. Zaplatil som za benzín a nasa­ dol som do vehikla. Mladík ešte vykrikoval: - Mocú sa po cestách na takých vrakoch a ešte majú plno rečí. Jeho haraburda nestojí za jedno koleso mojej hondy. Mohol som si na jeho psej búde rozbiť motorku, a ešte by chcel, aby som mu povedal „prepáčte"! Nepovažoval som za potrebné pustiť sa s tým mladíkom do hádky. Neznášam nafúkancov. Radšej sa tvárim, že ne­ počujem, než by som vyprovokoval škriepku. Často sa ria­ dim príslovím: „Múdrejší ustúpi". Bol som už za Leskom, na ceste do Sanoku, keď ma honda dobehla. Šiel som šesťdesiatkou, takže mladík ma bez ťažkostí predbehol. Vyplazil mi jazyk, aký ho mal dlhý.

- Sopliak, - uľavil som si nahlas. - Naozaj sopliak, - prikývla slečna Helenka. - Ale vo vás nie je ani štipka športového ducha. Nemáte chuť predbeh­ núť ho a dať mu príučku? - Je to honda, - poznamenala Ludmila. - Takú motorku pán Tomasz nemôže predbehnúť... - Mýliš sa, Ludmila, - odvetil som. - Môj vehikel je rých­ lejší než najsilnejšia honda. Ja o tom viem a to mi stačí. Ne­ mám v úmysle pre hlúpeho sopliaka riskovať nebezpečnú jazdu. - Ach, to sú len reči, vaše auto nedobehne hondu, a okrem toho nemáte športového ducha, - tvrdila svoje slečna Helenka. - Mýlite sa. Športového ducha treba dokazovať na pre­ tekoch, a nie v normálnom živote. Čo by ste povedali o pästiarovi, ktorý by sa nechcel ukazovať v ringu, ale v baroch, krčmách či na ulici? Tiež by ste tvrdili, že má športového ducha? - Máte pravdu, - súhlasila slečna Helenka. - Lenže mu­ síte uznať, že vaše auto nie je pekné, a preto vzbudzuje po­ smech. - Pravdaže uznávam. Žiaľ, nemám na iné. Napokon, je to dobré auto, má veľa predností. Ale naozaj nie je pekné, to máte pravdu. Lenže ja sa držím príslovia: „Ak niečo ne­ možno zmeniť, treba to mať rád." Ak nemôžem z vehikla urobiť porsche, usiloval som sa zvyknúť si na jeho škaredý vzhľad. Ale už tu bol Sánok. Dosť veľké mesto na ľavom brehu rieky. Je tu automobilka známa v celom Poľsku, vyrábajú tu autobusy. V meste je veľa zaujímavých objektov, ktoré hod­ no vidieť. Nás však zaujímal iba Etnografický park a Mú­ zeum ľudových stavieb na voľnom priestranstve pri pravom brehu. Z rôznych kútov rzeszowského kraja sem preniesli staré

Zbigniew

Nienacki

193

dedinské budovy, kostoly, vodný mlyn, veterný mlyn, ka­ plnky a zhromaždili ich tu na veľkej ploche, aby návštevní­ ci videli, ako kedysi bývali a ešte sem-tam aj dnes bývajú ľu­ dia v tunajšom kraji. Dať dokopy taký skanzen nebolo ľahké napríklad už aj preto, že v tomto okolí bývajú až štyri výrazne sa rôzniace etnické skupiny, z ktorých každá nosila iné oblečenie, iným štýlom budovala domy, zaoberala sa inou činnosťou. Horské terény obývali Lemkovia a Bojkovia, pôvodom Ukrajinci, pravoslávneho vierovyznania. Kedysi sa zaobera­ li pastierstvom, potom vegetovali na biednych hornatých a kamenistých políčkach, žili z výroby gazdovského nára­ dia, košíkov, dechtu a smoly. Na juh od nich sa usídlili Pogórzania, poľského pôvodu, rímskokatolíckeho náboženstva. Boli to prevažne roľníci, tak ako Doliňania, ktorí zasa boli miešaninou Poliakov a Ukrajincov. Autá sme zaparkovali na ľavom brehu Sanu a cez úzky most sme prešli na pravý breh k bráne skanzenu. Zaplatili sme vstupné a hneď pri vchode sme stretli chlapcov s pro­ fesorom Hilarym, ktorí nás čakali. Po chvíli k nám pristúpil sprievodca a celá skupina sa pohla. Najprv sme sa vybrali do tej časti, kde sú exponáty Bojkov. Všetkých zaujala obrovská, dlhá bojkovská chalupa zo Skorodného v ustrzyckom okrese. Hospodárstva Bojkov a Lemkov zriedka mali viac budov. Zvyčajne to bola jedna dlhá stavba prikrytá slamou. V jednej časti boli obytné miestnosti a komora, v druhej stajňa a ovčiareň. Nazreli sme aj dovnútra izby: pri troch stenách boli la­ vice na pníkoch zarazených do hlinenej dlážky, v rohu sme videli stôl podobajúci sa na skriňu, tkáčsky stav, ko­ lovrátok na pradenie vlny, veľkú pec, z ktorej unikal dym na pôjd. Potom sme si pozreli dva staré kostoly, jeden z Grązio-

wej, druhý z Rosolina, z dediny, ktorá už nejestvuje. V obid­ voch sa mi veľmi páčili polychrómové postavy predstavujú­ ce svätcov. Veľa komentárov vyvolal lemkovský dom bez komína z Komancze, takzvaná chyža. V obývacej izbe najviac mies­ ta zaberala pec bez komína. Oheň sa v nej rozkladal na tak­ zvanej nálepke, hrnce na varenie sa kládli priamo na oh­ nisko alebo na železnú trojnožku. Z povaly visel na reťazi kotol na varenie vody. Dym sa rozchádzal po celej izbe a po­ tom unikal hore cez dieru v povale, ktorú bolo možné od­ kryť alebo čiastočne zakrývať. Chlapci so záujmom počúva­ li sprievodcove slová o tom, že taký dom bol stále plný dymu, takže ľudia museli chodiť skrčení, aby im dym neštípal oči. Pec súčasne slúžila ako spálňa - v zime obyvate­ lia na nej spali, ohrievalo ich jej teplo. Všetkým sa veľmi páčili staré úle urobené z pňov stro­ mov, niektoré vyrezané ako figúry, napríklad jeden úľ mal tvar postavy svätého Františka z Assisi. Nakukli sme aj do chalupy z Dąbrowky v sanockom okrese, navštívili sme aj hospodárstvo dávneho olejkára z Barycze v brzozowskom okrese, pekný vodný mlyn z Woli Komborskej, farskú bu­ dovu z Pogórza. Mali sme ešte veľa čo obzerať, keď sme uvideli magistra Franciszka Skwarka, ktorý šiel k nám. Vyzeral veľmi znepo­ kojený. - Prišiel som za vami, - oznámil nám, - lebo sa mi zdá, že som získal veľmi dôležitú informáciu. Chodil som dnes po teréne v istej vážnej záležitosti, - tu na mňa významne žmurkol, lebo ja som vedel, čo pán Skwarek v teréne hľadal, - a na ceste som zočil búdu na kolesách, ťahanú koňom. Na búde bol nápis: „Skupujem fľaše, perie, starý papier, handry, staré železo." Hnaný predtuchou som zastavil majiteľa povozu a spýtal som sa ho, či pri kúpe starých harabúrd ne­ naďabil na malý strieborný pliešok. Opísal som mu polovi-

Zbigniew

Nienacki

195

cu talizmanu. Muž dlho rozmýšľal, nakoniec mi povedal, že asi niečo také leží uňho v skrini v komore. Ten muž sa volá Pókijaniec a býva v starom dome v Bóbrke pri Myczkowskom jazere. Sľúbil mi, že k večeru príde domov. Slečna Helenka, svitla pre vás nová nádej. Dnes večer ideme k nemu. Všetci! - Výborne! - zvolala slečna Helenka. Potom sa zrazu obrátila ku mne a pred všetkými ma po­ bozkala na líce. - Vyhrali ste stávku, - šepla mi do ucha.

PÄTNÁSTA

KAPITOLA

Výprava po talizman • Moja predpoveď • „Daj autora na jeho miesto" • Pókijańcov dom • Skriňa s haraburdím • Katzov talizman • Tma • Kto zasa ukradol talizman? • Všetci sme podozriví • Naháňame kajak • Znova honda

- Vezmete ma so sebou? - spýtal sa Baśka. - Prirodzene, ak máš chuť, - odvetil som. - Možno zistíme, že ten Pókijaniec namiesto druhej po­ lovice talizmanu nám chce predať starý bicykel alebo poka­ zený šijací stroj. Protaza iste vezmete so sebou, však? Pohladkal psa po veľkej hlave. Už sa s ním stihol spriate­ liť. Protaz si ho tiež rýchlo obľúbil, tak ako Ludmilu. Veľké psy majú rady deti a ľahko nadväzujú kontakt s mladými ľuďmi, akoby si uvedomovali, že ich priťahujú svojou hra­ vosťou. Ludmila jednostaj brala Prota so sebou na prechádz­ ky a to isté dnes od rána robil aj Baśka. Na dvore sa ozval klaksón auta. Jeden a potom aj druhý. To pán Smith a Skwarek netrpezlivo čakali na slečnu Helenku. Ako smutne sa zatváril pán Skwarek, keď zistil, že obidve Dohnalove slečny mieria k môjmu vehiklu, a nie k jeho fiatu! Chudák, musel sa uspokojiť so spoločnosťou pána Do­ hnala, ktorý mu nasadol do auta. Do porsche opatrne na­ sadol riaditeľ Marczak. Začul som, ako po nemecky hovorí Smithovi: - Prosím, neurazte sa, vážený pane, ale kedykoľvek na vás pozriem, mám čudný dojem...

Zbigniew

Nienacki

197

- Prečo? - znepokojil sa Smith. - Nedávno som čítal poviedku maďarského spisovateľa. Bola v nej zmienka o rozekruciánoch, príbeh sa odohráva v súčasnosti na jednom zámku istého lorda v Anglicku. Au­ tor voviedol hrdinov do ruín rozsiahleho zámku plného dier, podzemných priechodov a sál, kde ležali v kataleptickom spánku dávni členovia bratstva, ktorí sa zmocnili tajomstva večného života. Bŕŕŕ, boli to strašné scény, keď ich zaklínadlami prebúdzali zo stáročného sna. Občas uvažujem, či vy nie ste taký prebudený rozekrucián, niečo ako vampír... - Ja? Vampír? - rozrehotal sa tučný biznismen. - Vy mi lichotíte, milý pane. Pohli sme sa smerom na Myczkowce. Už nastal súmrak, tak sme zapli reflektory. Kolóna troch áut prešla cez Lesko a dostala sa na cestu do Uheriec, kde bolo treba zabočiť do­ prava. Na zadnom sedadle vehikla sedeli Baśka a Ludmila, me­ dzi nimi Protaz. Slečna Helenka bola po mojom boku. - Bozk podľa dohody ste dostali, - poznamenala. - A do­ stanete ešte druhý, ak mi poviete, ako ste vedeli, že nájde­ me stopu po talizmane. Ak mám byť Mata Hari, prezraďte mi teraz moje tajomstvo. - Kto bola Mata Hari? - spýtala sa Ludmila. - Špiónka z čias prvej svetovej vojny, - vysvetlil jej Baśka. - A ty si taká špiónka? - pochybovačne sa spýtala Ludmila. - Čuš, maličká, - zahriakla ju sestra. Tváril som sa, že prekonávam v sebe akési vnútorné zá­ brany a len krása slečny Helenky mi vyťahuje z hlavy naj­ skrytejšie myšlienky. - V mladosti som sa chcel stať černokňažníkom... - začal som. - Nič nové. Každý chcel byť černokňažníkom... - preruši­ la ma slečna Helenka.

Zozadu sa ozval Ludmilin hlas: - Žena sa nemôže stať černokňažníkom. Ešte tak čaro­ dejnicou. Tak povedz hneď, že si chcela byť čarodejnicou. - Ticho, - zasyčala slečna Helenka. - Čítal som kabalu, ktorá bola inšpiráciou pre Kelleyho aj Katza, - dodal som. - A čo? Pochopili ste ju? - podpichla ma slečna Helenka. - Zachoval som si v pamäti jednu múdru poučku z kabaly. Vetu, ktorá znela: „Rozmýšľaj múdro, rozváž rozumne, preskúmaj, dôkladne prever. Doveď vec k jasnosti a daj au­ tora na jeho miesto." Toto je celé moje tajomstvo. - Figu borovú, pán Tomasz. Poznám tú vetu a držala som sa jej. Doviedla som vec k jasnosti, dala som autora na jeho miesto, a napriek tomu som nepredvídala, že pôjdeme k Pókijańcovi. - Pravdepodobne ste si vybrali nepravého autora, - tvrdil som. - O čom to rozprávate? O akých autoroch? - zaujímala sa Ludmila. - O autorovi nápadu, ktorý som nazval „tajomstvo nad tajomstvami", - odvetil som. - Nerozumiem tomu ani zamak, - vzdychla si Ludmila. - Nech ti je útechou, že ani ja, - dodala Helenka. - Aspoň mi povedzte, či nájdeme u Pókijaňca druhú polovicu taliz­ manu, alebo nie? - To neviem. Ale zdá sa mi, že ak nie u Pókijaňca, pred­ sa len sa dostane druhá polovica konečne do našich rúk. - Kde sa vo vás berie tá istota?! - rozhorčovala sa slečna Helenka. - Znova sa vychvaľujete. - Dobre, prezradím vám svoje domnienky. Lenže musia zostať medzi nami. Ludmila a ja sme čítali lístok Bláhu Ró­ bertovi. Tam Bláha spomenul, že na príkaz Róberta odbor­ ník v Pardubiciach urobil za päťsto korún akúsi vec. Spo­ čiatku som sa domnieval, že ide len o falzifikát jednej

Zbigniew

Nienacki

199

polovice talizmanu, tej polovice zo Zlatej uličky. Teraz si však myslím, že šlo o obidve polovice, o celý talizman. A keď­ že jedna polovica sa už našla, v Prahe ju kúpil pán Smith, teraz sa musí nájsť aj druhá. - Chápem vašu dedukciu. Ale načo to všetko? Aký cieľ má tá hra na talizmany? - spýtala sa slečna Helenka. Mykol som plecami. - Na túto otázku si musíte dať odpoveď sama. Prosím, doveďte vec k jasnosti a dajte autora na jeho miesto. Nastalo mlčanie. A hoci som svoje vysvedenie podal v žar­ tovnom tóne, predsa jeho obsah znel strašne. Všetci zrazu pochopili, že ak je to tak, ako vravím, a ideme na stretnutie s tajomným Róbertom, neobíde sa to bez nejakých drama­ tických udalostí. Ja sa pokúsim odhaliť Róberta, a on sa bu­ de usilovať, aby k tomu nedošlo. Napokon, ktovie aké pre­ kvapenie nám prichystal? Za oknami auta už bola noc - jasná, mesačná. Čierne ob­ rysy stromov pri ceste sa mihali dozadu, vedľa nás sa uka­ zovali a strácali svetlá okien v blízkych domoch. Na konci tejto cesty nás možno čaká nové dobrodružstvo - myšlien­ ka naň nás už znepokojovala. V Uherciach sme zabočili na cestu do Myczkowiec a do Bóbrky. Začali sme sa blížiť k brehom jazera. V Bieszczadách sú dve veľké vodné nádrže - Myczkowské jazero a trocha ďalej jazero Solińské, pri ktorom je vodná elektráreň. Rieky San, Solinia aj potok Czarny vte­ kajú do Soliňského jazera, potom ho opúšťajú úzkym ko­ rytom, aby sa znova doširoka rozliali do Myczkowského jazera. V Myczkowciach sú rekreačné strediská. Napokon, vzni­ ká ich čoraz viac pri brehoch oboch jazier. Možno si pred­ staviť krajšiu scenériu ako naširoko rozliate, čisté blankytné vody a zeleň bieszczadských hôr? Lenže v čase, keď sa odohrával tento príbeh, bolo re-

kreačné stredisko iba v Myczkowciach. Brehy jazera ešte len kupovali rôzne podniky a začínali budovať svoje kempingy. Pókijańcova chalupa stála priamo pri brehu jazera a bola ur­ čená na zbúranie, lebo na tom mieste mal zakrátko stáť rad kempingových chát. Keby ju nechali, kazila by vzhľad oko­ lia. Bola už takmer rozváľaná. Cez zhrdzavenú plechovú strechu pri daždi zatekalo, jeden štít domu sa naklonil k ze­ mi a trocha silnejší vietor ho mohol prevrátiť. Okolo chalupy bol drevený plot, či skôr jeho úbohé zvyš­ ky, ktoré už vlastne ani netvorili ohradu. Na dvore s roztrú­ senou starou slamou stál iba krytý voz na kolesách s pneu­ matikami a s vymaľovaným nápisom: „Výkup peria, starého papiera, handier a starého železa." Vnútri chalupy, v jedinej izbe, do ktorej ešte nepretekala voda zo strechy, svietila zaprášená žiarovka sliepňavým svetlom. V izbe na dlážke čiernej od špiny stál rovnako špinavý stôl a vedľa rozheganá stolička, jediný kus nábytku na se­ denie. Na nej sedel silný chlap vo vatovanom obleku. Mal riedke ryšavé vlasy, na lícach štetiny a na nose veľkú bra­ davicu. Keď sme sa zjavili na prahu, práve krájal veľký boch­ ník chleba. Na stole ležal riadny kus klobásy. - Poznáte ma? - prihovoril sa mu Skwarek. - Dnes som vás stretol na ceste a spytoval som sa na starý pliešok s čís­ licami a nápismi. Povedali ste mi, že možno máte čosi také, a títo páni a slečny prišli so mnou, aby sme si to prezreli a kúpili to. Izbička bola malá. Keď sme všetci vošli dnu, hneď tam bolo veľmi tesno. A keďže chýbali stoličky a lavice, museli sme stáť okolo stola. Pókijaniec na nás zvedavo hľadel. Potom niekoľko ráz potiahol nosom, akoby mal nádchu, utrel si ústa rukávom a ozval sa hrubým hlasom: - Vraveli ste mi niečo, pamätám sa, ale že by som vedel čo, to veru nie.

Zbigniew

Nienacki

201

- Spytoval som sa vás, či náhodou nemáte taký malý pliešok, - zopakoval trocha podráždene Skwarek. - Plieškov mám veľa. Veď predsa kupujem starý plech a železo, - odvetil a znova niekoľko ráz potiahol nosom. Slečna Dohnalová ťažko vzdychla. Nádej, že nájdeme druhú polovicu talizmanu, sa znova zmenšovala. - Ide nám o malý pliešok s číslicami a nápismi, - vysvet­ ľoval Pókijańcovi magister Skwarek. Smith vybral z vrecka svoj falzifikát talizmanu a položil ho na špinavý stôl vedľa bochníka chleba a kusa klobásy. - No, práve taký pliešok hľadáme, - vysvetľoval chlapovi. Pókijaniec špinavými palčiskami vzal do ruky falošnú polovicu talizmanu, prezrel si ju, podchvíľou poťahoval no­ som, akoby vetril akýsi príjemný pach. - Máte tu niečo podobné? - vyzvedal Skwarek. Pókojaniec položil pliešok na stôl. - Azda sa niečo nájde, - povedal. - Bolo by treba po­ hľadať. - Tak pohľadajte. - Teraz? Dnes? - Teraz. Dnes, - dobiedzal netrpezlivý Skwarek. - Veď som vám predsa povedal, že tento pán, - ukázal na Smitha, - chce dať za taký pliešok päťtisíc zlotých. Kvôli tomu vyve­ sil aj oznam v Lesku. Pókijaniec pozrel na Smitha s veľkým záujmom. Znova potiahol nosom, zdvihol sa zo stoličky a šiel do komory, ktorá susedila s izbou. Priniesol z nej ťažkú skrinku bez ve­ ka. Postavil ju na dlážku pod žiarovku a začal sa v nej pre­ hrabávať. Ach, čo len v tej skrinke bolo! Staré kľúče rôznej veľkosti, zhrdzavené zámky, skrutky, matice, želiezka všetkého dru­ hu, ani neviem na čo. Pokrivené klince, platne na otvory na sporáku, malé klbká medeného drôtu, objímky na žiarovky, polámané skrutkovače, starodávne skoby...

Chlap sa prehrabával v tých rárohách a nás sa zmocňo­ valo čoraz väčšie rozčarovanie. Nezdalo sa nám pravdepo­ dobné, že by sa v tej kope zhrdzavených kľúčov a skôb ukrý­ val nesmierne cenný talizman Davida Katza. Pókijaniec bez prestania poťahoval nosom a my sme mlčky sledovali pohyby jeho rúk. Zrazu sa narovnal. V špinavých prstoch čosi držal. - Toto hľadáte? - spýtal sa a podal čosi Skwarkovi. Áno, bol to talizman. Druhá polovica talizmanu. Skwarek na ňu hodil okom a podal ju slečne Helenke. - Preboha, veď je to tuším ono... - šepla šťastne. Cez jej plece som hľadel na predmet, ktorý držala v rukách. Bol to malý pliešok, čo do veľkosti rovnaký ako ten, ktorý sa na­ chádzal v múzeu v Zlatej uličke. Na jednej strane mal čísli­ ce, na druhej bolo vidieť akúsi nevýraznú kresbu. Na rozdiel od falzifikátu, ktorý mal Smith, pliešok na prvý pohľad vy­ zeral na starý. Tu i tam boli vyštrbené okraje, pliešok bol ohnutý, takmer prelomený napoly. Uprostred bolo vidieť neveľkú dierku, akoby ho bol ktosi nosil na retiazke na krku. - Pozrite, pán Tomasz, - slečna Helenka mi otrčila ruku s talizmanom. Ale Pókijaniec ju chytil za ruku. Zobral jej talizman a po­ ložil ho na stôl. - Päťtisíc, - vyhlásil nevľúdne. - Päťtisíc sem a berte si ten pliešok. Nedám sa oklamať. Ten pán, - odvolal sa na Skwarka, - vravel o piatich tisícoch. - Nebudeme kupovať mačku vo vreci, - ozval som sa. Musíme si pliešok najprv pozrieť. - To nie je kino ani televízor, nemáte čo obzerať, - zahundral Pókijaniec. - A čo ja viem, možno si ho budete chcieť iba pozrieť. Najprv položte na stôl päťtisíc, potom si ho môžete prezerať, koľko sa vám zažiada. Smith siahol do náprsnej tašky. Lenže ja som ho zadržal.

Zbigniew

Nienacki

203

- Nie. Takto to nepôjde, - usúdil som. - Musím najprv zistiť, či je to naozaj druhá polovica talizmanu. Natiahol som ruku k stolu, keď zrazu v izbe zhaslo svet­ lo. Bola taká tma, že som nevidel ani Pókijańca, ani slečnu Helenku, ani nikoho. - No toto! - zvolala slečna Helenka. Začul som chrapľavý Pókijańcov hlas: - Zasa vypli svetlo. Často sa to stáva. Tu kdesi mám sviečku. Trvalo dlhšiu chvíľu, kým našiel sviecu. Blysla zápalka, rozhorel sa plamienok. A v tej chvíli sa rozsvietila žiarovka. - No, zapli prúd, - potvrdil Pókijaniec a sfúkol sviečku. - Preboha! - prudko vykríkla slečna Helenka. Pókijaniec tiež zvreskol: - Kde je môj pliešok? Ukradli ste ho? Druhá polovica talizmanu na stole nebola. Ležal tam iba bochník chleba, kus klobásy a falzifikát, ktorý ta položil pán Smith. Pozreli sme na seba. Obrátili sme pohľad na Pókijaňca. Ten až očervenel od zlosti. - Vzali ste ho, keď zhaslo svetlo! Dajte mi hneď peniaze, lebo idem na políciu, - vyhrážal sa. Skwarek rozvážne prehovoril: - Nikto z nás váš pliešok nevzal. Ručím za to. - A čo? Vyparil sa?! - nedal sa Pókijaniec. - Poznám ta­ kých vtákov. Alebo päťtisíc, alebo idem na políciu. Dočerta, ten človek mal pravdu. Druhá polovica talizma­ nu sa predsa nemohla vypariť. Ktosi z nás ju musel uchmat­ núť zo stola, využijúc tmu. Ale kto to urobil? - Som ochotný podrobiť sa osobnej prehliadke, - pove­ dal Skwarek. - Ak to urobí každý, celá záležitosť sa raz-dva vysvetlí. Po týchto slovách začal vyťahovať zo svojich vreciek pe-

ňaženku, vreckovku, kľúče od auta, náprsnú tašku, nožík všetko kládol na stôl. - No... ja sa tiež podrobím prehliadke, - vyhlásil pán Dohnal. - Aj ja! - zvolal Baśka. - Ja prezriem Helenku a Helenka mňa, - navrhovala Ludmila. - Napokon, sme iba v šatách a nemáme vrecká. Svoju tašku som nechala v aute pána Tomasza a Helenka tašku so sebou vôbec nemá. Nemali by sme kam schovať talizman. - Mňa to nezaujíma. Dajte päťtisíc, alebo pliešok, - zlostil sa Pókojaniec. - Ináč idem na políciu. - Prosím pekne, zavolajte políciu, - súhlasil Marczak. - Ja pôjdem na políciu, a vy mi zdúchnete s plieškom! vykríkol Pókijaniec. - Prosím, aby ste ma prehliadli. Potom sám pôjdem po políciu, - ponúkol sa Skwarek. - Veru. Je to najlepšie východisko z tejto situácie, - sú­ hlasil som, hoci myšlienka na osobnú prehliadku bola ne­ chutná. Bol som teda medzi podozrivými. Napokon, nielen ja. V tejto spoločnosti bol každý podozrivý z krádeže. Ozval sa Smith. Hovoril po nemecky, ale keďže Sa obrátil na Pókijańca, Skwarek začal prekladať jeho slová: - Som klenotník, bohatý človek. Cez moje ruky prechá­ dzali veľmi vzácne drahokamy. A nikto nikdy neobvinil Smitha z krádeže. Nemám ani právo upodozrievať koho­ koľvek z prítomných. Domnievam sa, že netreba predlžovať túto ponižujúcu scénu. Pre česť vlastného mena i každého z vás kladiem na stôl päťtisíc. A poďme odtiaľto preč, milí moji. Položil na stôl kôpku bankoviek, na ktoré sa Pókijaniec ihneď vrhol. Chytil ich špinavými prstami a vopchal do vrecka vatovanej blúzy.

Zbigniew

Nienacki

205

Smith prvý vykročil k dverám, Opustili sme Pókijańcovu chalupu a vykročili sme k autám, ktoré sme nechali na ceste. - Druhá polovica talizmanu, - šepkala zúfalá slečna Helenka. - Mala som ju v ruke. - Nech čerti berú ten pliešok, - zlostil sa pán Dohnal. Herr Smith sa zachoval ako džentlmen. Napokon, mala si tú druhú polovicu v ruke. Obzrela si si ju. Hádam ju budeš vedieť nakresliť. - Práve že nie, - nariekala Helenka. - V izbe bolo šero, pliešok som si prezrela iba zbežne... Otváral som dvere vehikla, keď si slečna Helenka celú zlosť vyliala na mne. - Predvídali ste kadečo, a zatiaľ vy, ja, každý z nás vyzerá ako zlodej. Niekto z nás dostal chuť na druhú polovicu ta­ lizmanu. Otvoril som dvere a zapískal som na Prota. - Poď! - vydal som povel a spolu so psom vybral som sa v tme k Pókijańcovej chalupe. - Čo chcete urobiť? - spýtala sa ma slečna Helenka, kto­ rá šla krok za mnou. - Hádam nechcete poštvať psa na to­ ho celkom nevinného človeka? Baśka s Ludmilou sa k nám pripojili. Ostatní ostali se­ dieť v autách a pozorovali nás cez okná. S Protom pri nohe som zaklopal na dvere. - Čo je zas? - začul som otrávený Pókijańcov hlas. Otvoril dvere a ustúpil, keď zazrel obrovskú psiu papuľu. - Boli ste tu sám, pán Pókijaniec? - spýtal som sa. - Sám. A čo? - Kde máte elektrické poistky? - Tu, v predsieni pri dverách, - odvetil po chvíli váhania. Zasvietil som baterkou a našiel som na stene hodiny s dvo­ ma poistkami. Vreckovkou som vykrútil poistku a dal som ju ovoňať Protovi. To isté som urobil aj s druhou poistkou.

- Prot! Hľadaj! Hľadaj! Hľadaj! - opakoval som rozkaz. Pes na chvíľu znehybnel. Potom zrazu vyskočil z miest­ nosti a zmizol v tme. - Za ním! - skríkol som. - Za ním! Všimli sme si, že pes sa rozbehol k jazeru. Bolo tam nie­ koľko kriakov. Prot vbehol do nich, až haluze praskali. Za­ čuli sme zavrčanie, potom štekot. Silný, zúrivý. - Pozrite ta, ktosi tam uteká! - zakričal Baśka, ukazujúc na jazero osvetlené pruhom mesačného svitu V striebristom potoku svetla bolo vidieť obrys kajaka, ktorý sa odrazil od brehu na mieste, kde štekal Protaz. - Pán Tomasz, to znamená, že ktosi vykrútil poistky, za­ hasil svetlo, v tme vošiel do izby a ukradol talizman! A te­ raz uteká, - rýchlo vyrazil zo seba Baśka. - Uteká! Uteká! - zúfala si slečna Helenka. - Uteká pravý zlodej. Ach, keby sme aj my mali kajak! Pokynul som im rukou, aby bežali za mnou. Baśka ve­ del, koľko bije. Ale Ludmilu i slečnu Helenku som musel poháňať. - Rýchlo, rýchlejšie k autu! - volal som Zapískal som na psa, ktorý sa vrtel na brehu a len čakal na rozkaz, aby skočil do vody. Dobehli sme k autu na ceste. Vedľa stáli Smith, Marczak, Skwarek i pán Dohnal. Aj im už bolo jasné, že neznámy, čo utekal na kajaku, bol zlodejom talizmanu. - Nasadnite! Rýchlo nastúpte! - rozkázal som mladým aj Helenke. - Čo chcete robiť? - spýtal sa ma Skwarek. Neodpovedal som. Keď Prot naskočil na zadné sedadlo, spustil som motor a prudko som vyrazil, mieriac autom k jazeru. - Hádam len nechcete autom plávať po jazere? - vyľaka­ la sa slečna Helenka. - Veru tak. Budeme plávať, - utrúsil som cez zuby.

Zbigniew

Nienacki

207

Obišiel som krovie, našiel som vhodný zjazd do vody a nabral som rýchlosť. - Len sa neboj, sme na vynikajúcom plavidle, - upokojo­ val Ludmilu Baśka. Vravel to po poľsky, ale z tónu jeho hla­ su pochopila, že jej nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Vehikel vhupol do jazera. Na chvíľu predné sklo zaliala voda a zdalo sa, že auto sa potápa. Ale po sekunde sa už vy­ norilo. Spustil som vodnú vrtuľu. Začala sa krútiť čoraz rých­ lejšie a rýchlejšie. V pruhu svetla som jasne videl kajak plaviaci sa pozdĺž brehu. Vehikel sa k nemu blížil ako motorový čln. Už nás od neho delilo iba sto metrov. Už len päťdesiat. Ešte dvadsať metrov... Človek na kajaku zúfalo vesloval. Zažal som svetlá reflektorov. Nemohol mi uniknúť do tmy. Ešte pár se­ kúnd, a dobehnem ho, narazím prednou časťou auta do kajaka. - Vaše auto... - šepla slečna Helenka. - teraz už chápem, prečo na ňom jazdíte, hoci je také škaredé... Zlodej pochopil, že sa mu nepodarí ujsť. Náhle vstal a v šatách skočil do vody. Kajak ponechal osudu. Bol asi vý­ borným plavcom. Na dlhšiu chvíľu sa nám stratil z očí. Keď sa vynoril, zbadali sme, že pláva niekoľko desiatok metrov od nás. Obrátil som vehikel a pustil som sa za ním. Lenže jemu zostávalo na breh len niekoľko metrov. Finišoval kraulom, vynikajúcim štýlom. Vyskočil na breh na mieste, kde bolo husté krovie a kde som nemohol vyjsť autom. - Vypusťte Prota, ten ho už nájde, - rozohňoval sa Baśka. Práve to som mal v úmysle. Priblížil som sa k brehu, chcel som Protazovi umožniť skok na najvhodnejšom mies­ te, tam, kde vyšiel z vody zlodej, aby sa pes mohol pustiť po jeho stope. Ale vtedy sa v kroví rozsvietilo svetlo reflektora a začul

som vrčanie motorky. Po niekoľkých sekundách sme za­ zreli motocykel, ktorý kľučkoval medzi krovím a mieril na cestu. - To je on! Teraz uteká na motocykli! - kričala slečna Helenka, akoby som to ja nevidel. - Chytia ho! Hneď ho chytia! - vrieskal Baśka. Veď svedkovia tej scény - Skwarek, Smith, Marczak i Do­ hnal - honbu za kajakom sledovali z áut. Za motocyklom hneď vyrazili obidve autá, biely porsche aj fiat. Chvíľu sme sledovali naháňačku, kým cesta neodbočila od jazera. Aký div, motocykel sa čoraz väčšmi vzďaľoval a autá zostávali pozadu. Konečne som našiel vhodný výjazd z vody. Dostal som sa na cestu a tiež som sa pustil za motocyklom. Aká to bola šialená jazda! Noc - a prázdna bieszczadská cesta. Zakrátko tachometer ukazoval stoštyridsať kilomet­ rov za hodinu. Spomalil som len vtedy, keď som prechádzal cez Uherce, potom som znova pridal plyn. Stošesťdesiat ki­ lometrov za hodinu. - Tak predsa máte športového ducha, - vyhlásila slečna Helenka, trochu vyľakaná rýchlou jazdou. - A vôbec, akým zázrakom dosahujete takú rýchlosť? - To ešte nie je všetko. Ak bude treba, vydupem z neho oveľa viac, - povedal som nie bez pocitu hrdosti. Vehikel ľahko vybiehal na kopce, znova sa hnal do do­ lín, až krv stúpala do hlavy. V ostrých zákrutách pneuma­ tiky pískali, ale autom nehádzalo, lebo bolo nízke, malo široký rozchod a vynikajúco sedelo na ceste. Zažal som diódové reflektory, ktoré som si kúpil počas svojho poby­ tu vo Francúzsku - na ceste pred nami bolo jasno ako za dňa. Pri Lesku som dohonil fiat magistra Skwarka. Zatrúbil som naň, aby mi ustúpil z cesty. Nanajvýš prekvapený sle-

Zbigniew

Nienacki

209

doval, ako ho škaredý vehikel, ktorému sa v Prahe vysmie­ val, teraz bez problémov predbieha. V Lesku som znova spomalil. Pred sebou som už videl zadné svetlá porsche. A niekoľko sto metrov pred ním - je­ diné červené svetielko motorky. - To nemôže byť obyčajná motorka, - zahundral som. Zdá sa, že viem, s kým máme do činenia. S mladíkom na honde. Za Leskom motocyklista zabočil na Baligród. Prešli sme po moste cez San a klaksónom som dal Smithovi zname­ nie, že ho budem predbiehať. Vyhol sa mi až na tretí signál, takisto dlho nemohol uveriť, že nevzhľadný vehikel je rých­ lejší než porsche. Pridal som plyn. Cesta tu bola úzka a haditá, ale miesta­ mi som dosiahol aj stopäťdesiatkilometrovú rýchlosť. Pred zákrutami som spomaľoval, ale vďaka vynikajúcej akcelerá­ cii som hneď znova získaval stratenú rýchlosť. V Bystrom som hondu konečne dobehol. Zablikal som svetlami na znak, že budem predbiehať. Ihneď uvoľnila prostriedok cesty. Pritlačil som plynový pedál, predbehol som motorku a zastavil som krížom cez cestu. - Pane! Čo sa stalo? - chlapík zabrzdil hondu a tváril sa, že nechápe, čo sa deje. Akoby nevedel, že ho naháňali až tri autá. Vyskočil som z auta a podišiel som k motocyklistovi. Očakával som, že uvidím bucľatú tvár mládenca, ktorý sa dnes popoludní pri benzínovej pumpe v Lesku vysmieval z môjho vehikla. A zatiaľ na sedadle hondy sedel starší chlapík s podlhovastou tvárou a veľkým nosom. Dotkol som sa jeho šiat. Boli suché, a predsa som na vlastné oči videl, ako ten chlap z kajaka skočil v šatách do vody. Potom vyšiel na breh a hneď som začul vrčanie mo­ tocykla. Teda nestačil sa prezliecť do suchých šiat. Inými slovami - nebol to ten istý človek, ktorý utekal v kajaku.

- Utekali ste, - povedal som. - Utekal som? - mykol plecami. - Jednoducho šiel som dosť rýchlo. - Stíhali sme vás na troch autách. - Prečo? Čo sa stalo? Vynikajúco sa tváril, že nevie, o čo ide. Premeral som si ho od hlavy po päty a zapamätal som si číslo hondy. Že by v okolí Leska boli až dve hondy? Na jednej jazdil bucľatý mladík, na druhej tento s veľkým nosom? Bez ďalšieho vysvetľovania som sa vrátil do vehikla. Ustúpil som autom zo stredu cesty. Motocyklista ihneď od­ frčal smerom na Cisnú. Došiel Smith s riaditeľom Marczakom. - Chlap na honde mal suché šaty, - vysvetlil som im. Dobehli nás. Ten, čo utekal na kajaku a vybehol z vody do krovia, zostal tam. A druhý vyšiel z krovia na honde a my sme sa pustili za ním. Ten druhý, mokrý, je teraz už ďaleko... Vrátili sme sa do kempingu v Lesku, kde na nás čakal magister Skwarek. - Pretekári, - uznanlivo povedal. - Nemal som nijaké šance, aby som s vami držal krok, nuž som sa vrátil domov. Už som zaspával, keď k môjmu stanu prišla slečna Helenka. - Nemôžem zaspať, - tvrdila. - Lámem si nad tým hlavu a stále neviem čosi pochopiť. Chápem, že vypli elektrinu, aby sa prešmykli do Pókijańcovej izby a ukradli zo stola dru­ hú polovicu talizmanu. Ale ako to urobili? V izbe bolo tesno, všetci sme stáli okolo stola... A odkiaľ vôbec vedeli, že Pókijaniec má druhú polovicu? Prosím, povedzte mi, chá­ pete to? - Áno. Takmer všetko. Lenže dnes vám to neprezradím. Tieto slová sa jej dotkli. Zaťala pery a vrátila sa do kem­ pingu. Iste sa znova urazila.

Zbigniew

Nienacki

211

Po chvíli sa zasa u mňa zjavil Baśka. - Viete, kto utekal pred nami na honde? Bol to mladý Gnat. Franek Gnat, pán Tomasz. Chytil som Baśku za plecia a silno som ho objal. - Azda práve toto je ohnivko, ktoré mi chýba. A nevieš náhodou, či Franek má mladšieho brata? Bucľatého chlapí­ ka, blondína? Obaja možno jazdia na jednej honde? - Neviem, pán Tomasz. - To nič, Baśka. Zakrátko sa to dozviem.

ŠESTNÁSTA

KAPITOLA

Výsledky bojovej porady • Marczakov herecký talent • Výprava do levovej jamy • Sme uväznení • Chlpatý čert • Úskoky • Boj bez kvapky krvi • Protovo víťazstvo • Smithove tajné praktiky • Nájdenie talizmanu • Adam a Eva

Zavčas ráno, ešte pred raňajkami, mal som s riaditeľom Marczakom „bojovú poradu". - Je priskoro kričať „hurá!", pán riaditeľ, ale už sme našli pravú stopu, - oznámil som. - Musíme konať opatrne, aby sme vtáčikov nevyplašili. Predovšetkým treba tak, aby sme nevzbudili najmenšie podozrenie, odfotografovať oboch mlá­ dencov, ktorí jazdia na honde. Ich fotky ukážeme ľuďom, kto­ rí predali ikony motocyklistovi. Ak potvrdia, že to bol jeden z nich, oznámime to polícii. Teraz netreba urobiť poplach. Keď sme sa dohodli na pláne ďalšej činnosti, šli sme na raňajky. Hneď potom z kempingu odišiel magister Skwarek na fiate. Povedal mi, že ide doviezť dar pre slečnu Helenku. Ja som pozval k sebe Ludmilu, Basku a Baškovho kamaráta, ktorého prezývali Piatok. - Potrebujem fotografiu Franka Gnata a druhého chlapí­ ka na honde, iste jeho brata, - oznámil som trojici mladých ľudí. - Ty, Ludmila, zachytíš svojou kamerou Franka. Baśka a Piatok sa postarajú, aby si to Franek nevšimol a neskrslo v ňom podozrenie. - Možno ma obaja videli vo vašom vehikli, - pozname­ nala Ludmila. - Keď ich budem chcieť filmovať, svitne im, že je to podozrivé.

Zbigniew

Nienacki

213

- Zaveziem vás k Cisnej svojím autom. Ďalej pôjdete akoby na prechádzku, trojica mladých turistov, dvaja chlapci a medzi nimi dievča s filmovou kamerou. Čo je na tom podozrivé? A v mojom vehikli si sa ocitla iba náho­ dou ako stopárka. Budeš sa tváriť, že filmuješ Cisnú, ho­ ry, autá, domy. Akoby náhodou nafilmuješ aj stánok s „umeleckými dielami" a v ňom Franka Gnata. Možno tam budú obaja bratia. Vysvetlil som im, načo potrebujem tie obrázky. A vybrali sme sa do Cisnej. Lenže po dvoch hodinách sme sa vrátili s dlhými nosmi. V stánku so suvenírmi sedel starý Gnat a jeho fotografia nám bola nanič. Znova sme urobili „bojovú poradu". Na nej riaditeľ Marczak vystúpil s týmto návrhom: trojica mladých sa znova vy­ berie do Cisnej, ale teraz autobusom. A riaditeľa Marczaka odveziem na aute do blízkeho Bystrého. Vo svojom turistic­ kom výstroji sa vyberie do Gnatovho domu. - Prídem k nim ako zatúlaný turista, - vykladal Marczak. - Mám pri sebe fotografický aparát. Ak mladý Gnat bude doma, urobím mu obrázok na pamiatku. Mal som isté obavy, či riaditeľ Marczak dobre zahrá úlo­ hu turistu, ktorý zablúdil, ale on sa už rozhodol z moci svo­ jej úradnej funkcie. - Vôbec ma nedoceňujete, - rozhorčil sa. - Svoju rolu za­ hrám vynikajúco. Ak mladý Gnat bude doma, celkom isto ho odfotografujem. Ak sa medzitým vyberie do Cisnej, ob­ rázok urobí Ludmila. Takto ho vezmeme z dvoch strán. Potom riaditeľ Marczak začal fantazírovať: - Nezdá sa vám, vážení, že osamelý turista môže byť po­ dozrivý? Čo poviete na to, ak navrhnem, aby do Gnatovho domu spolu so mnou šla slečna Helenka aj pán Tomasz? Trojica zatúlaných turistov v horách, to vyzerá pravdepo­ dobnejšie. A navyše českí turisti, lebo sa budeme vydávať za Čechov, čo slečne Helenke nebude robiť ťažkosti.

Svitlo mi, že Marczak potrebuje divákov, ktorí by obdivo­ vali jeho herecký talent. Zasvätili sme do tohto plánu slečnu Helenku. Nápad sa jej pozdával, ale mala výhrady k jeho vykonaniu. - Mládenec ma videl v aute pána Tomasza pri benzíno­ vej pumpe. A hádam ma videl aj mladý Gnat, keď sme ho pri Bystrom predbehli. Ale pre Marczaka nejestvovali nijaké problémy. - Či je na svete málo pekných žien? - tvrdil. - Dáte si na hlavu šatku a schováte svoje svetlé vlasy. V podstate to bola veľmi bláznivá myšlienka. Lenže vo svojej praxi som sa neraz presvedčil, že často najhlúpejšie a narýchlo zorganizované akcie prinášali dobré výsledky a na hlavu porážali starostlivo a presne vypracovaný po­ stup. Napokon, mali sme nejakú inú možnosť, ako získať foto­ grafiu mladého Gnata? O našej výprave vedela iba trojica mladých ľudí. Do tejto akcie sme nezasvätili ani pána Dohnala, ani Smitha, nevra­ viac už o Skwarkovi, ktorý odišiel z kempingu. Baśka nám nakreslil plán cesty ku Gnatovmu domu. Oz­ načil miesta, kde by bolo najlepšie zaparkovať a odtiaľ už ísť pešo, aby sme trafili ku Gnatovi. V to popoludnie bolo škaredé počasie, ale pre nás bolo priaznivé, lebo mohlo zaviniť, že sme v horách zablúdili. V doline mrholilo, vyššie ležali nízke mraky a prevaľovala sa hustá hmla. Nezavanul ani vánok a človek mal dojem, že mračná sa napichli na štíty. Vo vyšších polohách bola veľmi slabá viditeľnosť, v dolinách ju obmedzovala hmla a jednostaj mrholiaci dážď. V Bystrom som zabočil do doliny Rabieho potoka a po­ kračoval som po výmoľovitej ceste pozdĺž riečky. Minul som budovy lesného závodu, kde sa Baśka spytoval drevo­ rubača na cestu ku Gnatovi. Teraz pri hájovni nebolo niko-

Zbigniew

Nienacki

215

ho. Asi nik nevidel naše auto, a tak som na mieste nazna­ čenom v pláne zahol pomedzi krovie. Vehikel nebolo z ces­ ty vidieť a mohol tam bezpečne čakať na náš návrat. - Beriete so sebou psa? - čudoval sa Marczak, keď som Protovi kázal vyjsť z auta. - Načo nám bude tá opacha? Pod­ ľa psa vás hneď spoznajú. - Neviem, kedy sa vrátime, - vysvetlil som Marczakovi, a nemôžem na dlhší čas nechať Prota v aute. Je to poslušné psisko, iste nám nespôsobí zmätky. Prikážem mu niekde le­ žať za krovím pri Gnatovom dome. Vykročili sme na ďalšiu cestu. Ale teraz by som hádam mal spomenúť, ako sme vyzerali. Tak ja som si dal tmavé okuliare a mal som... čiernu bradu. Slečna Helenka si uvia­ zala na hlavu šatku. Riaditeľ Marczak bol opásaný hrubým horolezeckým lanom, niesol obrovský plecniak a podopie­ ral sa nádherným čakanom. Na prsiach sa mu na remienku hojdal fotografický aparát. Najprv sme vyliezli na nevysoký kopec, potom sme sa spustili do skalnatej doliny, kde na dne zurčal malý jarček. Minuli sme ruiny spálenej osady, znova sme vyšli na ne­ veľký pahorok. Keď sme z neho zišli, naďabili sme na hor­ ský potôčik. Inými slovami - pre hmlu sme sa vrátili na to isté miesto. Všimol som si, že pes z času na čas strihá ušami a obracia hlavu k blízkej doline. Keď sme sa započúvali do ticha, ktoré nás obklopovalo, začuli sme hmlou stlmené štekanie psa. - Baśka spomínal, že Gnatovci majú veľkého psa, - pri­ pomenula Helenka. Prešli sme neveľmi hlbokú dolinu, potom sa znova začí­ nalo strmé stúpanie. Brechot psa bol čoraz jasnejší a bližší. Nazrel som do Baškovho plánu a zistil som, že konečne sme na správnej ceste. Za vrcholom kopca mal byť hlboký úvoz a v ňom, na druhom brehu potoka, mal byť Gnatov dom.

Naozaj to bolo tak. Pričupli sme k obrovským skalným balvanom na vrchole kopca a pod sebou sme zazreli hlbo­ ký úvoz, ktorým tiekol prudký potok. Gazdovstvo bolo na druhej strane, oddelené od nás vodou. Dlhá chalupa z drevených trámov vyzerala ako nalepená na skalnej ste­ ne. Plot tvorili drevené koly, z nich bola aj brána od cesty, ktorá viedla po dne úvozu, ale tiež aj po druhej strane potoka. Nikoho sme nevideli. Len veľký havkáč, pripútaný reťa­ zou k búde pri šope, štekal ostošesť. Z miesta, kde sme sa nachádzali, bolo možné dostať sa k domu len po strmej stráni úvozu. Cez potok bola prelože­ ná drevená lávka, ale dosť vysoko. Bolo sa treba dostať na tú lávku. - Spusťme sa dolu, - rozhodol bez uvažovania riaditeľ Marczak. A prvý sa začal spúšťať po strmej stene rokliny. - Stráž! Tu stráž! - dva razy som zopakoval rozkaz Protazovi. Pes si poslušne ľahol za ohyb skaly, veľkú hlavu si polo­ žil medzi predné natiahnuté laby. Pustil som sa za Marczakom dolu a za mnou vyrazila aj slečna Helenka. Po niekoľkých krokoch som zistil, že strmina sa len zhora videla taká ostrá. Dostávali sme sa na skalné výstupy, chytali sme sa krovia a uľahčovali sme si zostup. Riaditeľ Marczak sa spúšťal rýchlo a šikovne, ako na­ ozajstný horolezec. Gnatovo psisko si nás konečne všimlo a začalo besne brechať. Myslím, že z okna domu ktosi po­ zrel do úvozu a tiež nás musel vidieť. Pohľad na Marczaka, ktorý sa smelo spúšťal dolu strminou, musel každého pre­ svedčiť, že prichádzajú alpinisti najvyššej triedy. Lenže šťastena rada pripravuje žarty. Nebolo treba zabú­ dať na dážď, ktorý od poludnia jednostaj mrholil v celom

Zbigniew

Nienacki

217

okolí. Zrazu sa Marczak na akejsi skale pošmykol, zamával rukami ako vták, ktorý chce vzlietnuť, potom sa chytil ten­ kej kosodreviny a... zletel dolu. Našťastie po zadku a z ne­ veľkej výšky. Horšie však bolo, že sa nezastavil ani na lávke, ale v potoku. Čľupol do vody ako veľká žaba. - Dočerta! - uľavil si vôbec nie po česky, a mal sa predsa vydávať za Čecha. Nič sa mu nestalo, len si premočil nohavice až po pás. Ale hneď vyskočil z vody a zlostne hundrúc popod fúzy, preliezol na druhý breh po šmykľavých mokrých skalách. Pes štekal ako šialený. Z domu vyšla staršia žena v šatke a vrhla na Marczaka nevľúdny pohľad. - Čo tu chcete? - spýtala sa nevraživo. - My sú Česi, - lámane vysvetľoval Marczak, ukazujúc na svoje mokré nohavice. Pochopila, že sa jej spytuje, či nemá suché nohavice na prezlečenie. - Nemám nohavice, - odvrkla. - Sušiť... sušiť, - vysvetľoval jej Marczak. - Aha, vysušiť, - domyslela si. - No dobre, v peci je zakúrené. Môžete si vysušiť nohavice. Vtedy som už aj ja so slečnou Helenkou šťastne zliezol a po rozkývanej lávke sme sa dostali na dvor. Slečna Dohnalová sa plynnou češtinou usilovala vysvet­ liť žene, že sme českí turisti. Spýtala sa, či nám žena môže predať mlieka a chleba. Tie slová žena porozumela. - Nie. Kravu nedržím. Ani sliepky. Chlieb tiež nemám, odvetila. Ukázala na lavicu pod odkvapom stajne, ktorá sa dotý­ kala steny chalupy. Kývla na Marczaka, aby šiel za ňou. Nebola pohostinná. My sme sa len vydávali za českých turistov, ktorí zablúdili, ale aký dojem by mali ozajstní tu­ risti, keby sa náhodou dostali ku Gnatovcom? Akú mienku by si odniesli o poľskej pohostinnosti v Bieszczadách?

„Baśka má pravdu. Tí ľudia musia mať čosi na svedomí, keď tak neradi vidia cudzích," pomyslel som si. Ale bolo treba podriadiť sa Gnatovej. Marczak sa zašuchtal do kuchyne a ja so slečnou Helenkou sme si sadli na la­ vičku pod striešku, ktorá nás chránila pred dažďom. Zrazu ma slečna Helenka drgla lakťom. Pri lávke stál reb­ rík a viedol na pôjd nad stajňou. A pod rebríkom bola ne­ premokavou plachtou prikrytá honda. Najlepší dôkaz, že aspoň jeden z mladých Gnatovcov je doma. Teraz som bol rád, že Gnatová nie je pohostinná. Na lavičke pri stajni nás bolo ťažko spoznať. Dosť dlho sme s Helenkou sedeli bez jediného slova. Pes, priviazaný k búde na druhej strane domu, bez prestania zú­ rivo štekal, až zachrípol. Dážď neustával, a tak som si po­ myslel, že v tejto situácii asi nebudeme mať príležitosť od­ fotografovať mladého Gnata. A celá výprava sem vyjde navnivoč. Bolo treba riskovať, že nás spoznajú, a pomôcť Marczakovi splniť úlohu. Vstali sme preto z lavičky a spolu so slečnou Helenkou sme prešli popod okná domu, kde si riaditeľ Marczak sušil nohavice. Po chvíli zaškrípali dvere. Ktosi vyšiel na dvor, ale nevi­ del som ho, lebo znova sme sedeli za rohom. Zrazu som začul nejaký hlas: - Utekajte po rebríku na pôjd! Pes sa odtrhol z reťaze! Doľahlo k nám strašné štekanie, takmer chrčanie, ktoré vychádzalo zo psieho hrdla. - Na pôjd! Rýchlo! - chytil som slečnu Helenku za ruku a pomáhal som jej vyliezť po priečkach rebríka. Bolo už načase. Veľký chlpatý psisko, kríženec boxera s vlkom, vyrútil sa spoza rohu. Z papule mu tiekla pena, oči mal podliate krvou. Vrhol sa k rebríku a usiloval sa vyliezť naň. Niekoľkokrát vyskočil dohora, pritom strašne zavýjal. Lenže boli sme pri­ vysoko a nemohol nás dosiahnuť svojimi tesákmi. Sedeli

Zbigniew

Nienacki

219

sme na malom pôjde plnom sena a hľadeli sme dolu cez otvorené dvierka. - Taká beštia! - utrúsil som, hľadiac na rozzevený pysk psa, ktorý stále pobiehal okolo rebríka. Spoza rohu vyšiel mladý Gnat. Pozrel na nás hore na pôjd, potom chytil psa za obojok. - A teraz vy, - povedal komusi, čo tiež vyšiel z domu. Lezte k nim na pôjd. No, rýchlejšie, lebo pustím psa, - vy­ hrážal sa. Uvideli sme riaditeľa Marczaka. Ale aký smutný a súčas­ ne smiešny to bol pohľad! Predstavte si dobre živeného pána opásaného horolezec­ kým lanom, ale bez nohavíc. Veru, riaditeľ Marczak držal svoje mokré nohavice v rukách a kráčal v čiernych trenír­ kach. Na nohách mal veľké baganče na horolezecké túry, a tie ešte zvýrazňovali, aké má chudé lýtka. Napriek všetké­ mu riaditeľ Marczak kráčal nesmierne dôstojne. - Hore! Rýchlo, rýchlo! - súril ho mladý Gnat, držiac za obojok veľké psisko, ktoré sa mu trhalo z ruky, aby chytilo Marczaka za holé lýtka. Riaditeľ sa po rebríku dostal na pôjd. A vtedy mladý Gnat pustil psa a odniesol rebrík. Marczak sa mu začal vyhrážať päsťou: - Viete, čomu sa vystavujete? - No prosím, ako výborne hovoríte po poľsky, - ironicky poznamenal chlapík. - A vydávali ste sa za českého turistu. Na dvore sa zjavil druhý mládenec - bucľatý blondín, ktorý sa pri benzínovej pumpe v Lesku vysmieval z môjho vehikla. Teda asi som sa nemýlil, tí dvaja sú bratia a jazdia na jednej honde. Z chalupy vyšla aj Gnatová. pozrela hore na nás a pre­ kvapene krútila hlavou. - Len čo som ich zočila, hneď mi trklo. Akoby to boli ne­ jakí zbojníci!

Franek Gnat sa na mňa pozorne zahľadel. - Keby som mu strhol bradu a okuliare, - povedal, - tak by to isto-iste bol ten, čo ma naháňal na ceste. - A čo od teba chcel? - spýtala sa Gnatová. - Neviem. Azda ma chcel orabovať. Lenže prišiel akýsi chlap na porsche a vyplašil ho. - Jazdí na takom smiešnom vraku, - dodal druhý Gnat. - Teraz viem, že to len preto, aby sa maskoval. Jeho voz ťa­ há ako všetci čerti. - Aj tú ich babku som už kdesi videl, - uvažoval Franek Gnat. Pomyslel som si, že obaja dobre hrajú svoje úlohy. Nevykĺzlo im ani slovo o tom, že vehikel aj pláva po vode. Ne­ chceli sa odhaliť, že mali účasť na krádeži u Pókijańca. Riaditeľ Marczak z pôjda vysvetľoval: - Páni, je to akési nedorozumenie. My sme turisti, ktorí zablúdili v horách. Vystrčil som hlavu z pôjda a zvolal som: - Ihneď nás vypusťte! Nikoho neslobodno väzniť. - A niekto vás väzní? Môžete zísť, ak sa vám páči, - po­ vedal mladší brat, ten bucľatý. - Náš pes môže chodiť po dvore, lebo je to náš dvor. Nie my sme prišli k vám, ale vy k nám. Franek Gnat rozkázal mladšiemu bratovi: - Nasadni na motorku, Zdzich, a leť po otca do Cisnej. Ja ich tu postrážim s naším psíkom. Mladší Gnat odhodil plachtu, ktorá prikrývala hondu. Šepol som Marczakovi: - Teraz ich odfotografujte. Marczak bleskovo chytil aparát a zamieril objektív na oboch Gnatovcov. Sfotografoval ich raz, druhý, tretí aj štvrtý raz, vždy menil clonu a čas, aby aspoň jeden záber bol dobrý. - Pozrite, - vykríkla Gnatová, - on vás fotografuje!

Zbigniew

Nienacki

221

Franek Gnat pozrel dohora. - Hej, páni, čo sú to za vtipy? - znepokojil sa. - Chceme vás angažovať do filmu! - zakričal som. - Ste vynikajúci herci. Pohrozil nám päsťou. - Nebude vám do žartu, keď dovediem otca a kamarátov. Najprv bude výsluch a potom výprask. Nik z vás sa tu viac neukáže. Gnatová povedala: - Najlepšie bude oznámiť to polícii. Sú to nejakí zbojníci, čo sa flákajú po horách. - Veru to aj oznámime, - súhlasil s ňou mladší z bratov. Naštartoval hondu a vyrazil z dvora. Gnatová ešte chvíľu zazerala nahor, potom vošla do domu. Pri stajni zostal iba pes a Franek Gnat. - Ale sme sa dostali... - zahundral Marczak. - Čo bude te­ raz s nami? - Za zlým vždy dobré chodí. Odfotografovali ste Gnata na motorke. A o to nám predsa šlo. Riaditeľ sa chytil za hlavu: - Aká hanba! Riaditeľ oddelenia zatvorený na pôjde stajne! - Pán Zagloba tiež sedel na pôjde stajne a nehanbil sa, odporoval som. - Zagloba vymyslel úskok. A čo vy? - Možno aj ja nejaký vymyslím. - Tomu Gnatovi ani z očí dobré nehľadí, - zamrmlal Marczak. - Sedel som v chalupe a sušil si nohavice, keď ste sa vy prechádzali pod oknami. Ani okom nemihol, že vás spoznal. Chvíľu počkal, potom vyšiel na dvor a vyhrážajúc sa psom, prikázal vám vydriapať sa na pôjd. Potom vyhnal aj mňa. - Škoda, že ste v dome nechali svoj čakan, - povedal som. - Azda by sa pes bol zľakol čakana, a tak by ste nás bo­ li vyviedli na slobodu.

Slečna Helenka pozrela dolu na psa, ktorý ešte stále vy­ skakoval, a sentimentálne si vzdychla: - Za dávnych čias dáma, ak chcela vyskúšať svojho rytie­ ra, hodila rukavičku do arény medzi zápasiace divé zviera­ tá. Aj ja by som mohla niečo hodiť dolu, ale obávam sa, že ani jeden z vás, páni, by sa neodvážil zísť. - Celkom iste by som to neurobil, - vyhlásil Marczak. - Ani ja. - No, prosím, prosím, - uťahovala si z nás. - To sú muži! Odvážni a ochotní obetovať sa! Či už naozaj niet na svete ozajstných mužov? Odvetil som filozoficky: - Keďže ubúda ozajstných žien, rovnako je to aj s ozajst­ nými mužmi. - Úskok! - zahučal riaditeľ Marczak. - Kde je váš úskok? Ako dlho mám sedieť na pôjde s mokrými nohavicami v ruke? Slečna Helenka chvíľku uvažovala a potom sa opýtala: - Prečo nás vyhnali na pôjd? Čo z toho majú? Alebo na­ ozaj nás chcú zmlátiť? - Nemyslím, - odvetil som. - Mladší z bratov išiel po otca, ktorý tu iste má hlavné slovo. Domnievam sa, že sta­ rý Gnat sa najprv bude chcieť dozvedieť, prečo sme prišli do jeho domu. Asi nemá čisté svedomie, keď sa tak obáva cudzích ľudí. Myslím, že všetko sa skončí na policajnom od­ delení. Gnatovci nás budú chcieť obviniť z toho, že sme vnikli do ich domu, čiže použijú starú metódu: chyťte zlo­ deja! Keby sme potom my chceli vysloviť nejaké podozrenia alebo obvinenia, bude to vyzerať ako pomsta za to, že nás zatvorili na pôjde. - Takéto rozumkárenie je veľmi krátkozraké, - tvrdil Marczak. - Súhlasím. Lenže Gnatovci nevyzerajú na veľkých chyt­ rákov. Napokon, možno mladší Gnat vôbec nešiel za otcom,

Zbigniew

Nienacki

223

ale rozhodol sa oznámiť to Róbertovi, ktorý, podľa mojej mienky, už prišiel z Prahy sem. - Ach, vy stále o Róbertovi, - vzdychla slečna Helenka. Prestala som veriť, že ten človek jestvuje. - Úskok! Kde je váš úskok? - smutne zopakoval riaditeľ Marczak. Vystrčil hlavu z pôjda a hodil na psa hrsť sena. - Aká zúrivá beštia! Mal som pravdu, keď som sa stránil psov. Váš pes je tiež taký, nikdy k nemu nenadobudnem priateľský postoj. V hlave mi svitla istá myšlienka. - Protaz? Spomenuli ste Protaza, - šepol som radostne. Zdá sa mi, že mám naporúdzi úskok. Strčil som si dva prsty do úst a silne som zahvízdal. A kdesi zhora, z druhého brehu úvozu, ozvalo sa na odpo­ veď silné štekanie. Hrubý Protazov hlas by som rozoznal medzi desiatkami iných psov. Znova som zapískal, vyzýval som psa, aby opustil svoje stanovište a prišiel ku mne. - Čo to robíte? - znepokojila sa slečna Helenka. - Hádam nechcete poštvať Protaza na túto chlpatú beštiu? Neznášam pohľad na hryzúcich sa psov. - A predsa ste istotne s veľkým zaujatím čítali Londonovho Bieleho tesáka. - Niečo iné je čítať, a niečo iné pozerať na taký zápas. - Pousilujem sa, aby nedošlo k zápasu, - vysvetlil som. Ide mi len o to, aby Prot odlákal toho chlpatého čerta na druhú stranu potoka. Potom bezpečne zídeme na dvor, le­ bo Franek Gnat sa nás neodváži zadržať. Vystrčili sme hlavy z pôjda a hľadeli sme k úvozu Franka Gnata tiež znepokojilo moje pískanie. Zistil, kam pozerá­ me, a tiež odvrátil hlavu tým smerom. - Ide! - zvolal som. Lebo na okraji úvozu som zazrel Prota. Ale pes stál ne-

hybne ako socha - nádherná, veľká modrá doga. Hľadel do­ lu na potok, lávku, dvor. Znova som zahvízdal. Ostrejšie, rozkazovačne. Prot nahlas vyštekol, až sa ozvena rozľahla po horách. Po­ tom sa mu zježila srsť. - Chyť ho! Chyť ho! - Franek Gnat štval na Prota chlpa­ tého čerta, ktorý sa šialene vrhol k potoku. Ale zastavil sa na brehu, hneď pri lávke, a vrčiac čakal, kým sa Prot pri­ blíži. Franek Gnat zazrel na nás a precedil cez zuby: - Ten psík vám nepomôže. Hneď ho odbavím. Po tých slovách zdvihol zo zeme hrubý kôl a urobil zopár krokov smerom k potoku. - Pokúsme sa teraz ujsť, - na­ vrhol Marczak. - A čo ak sa ten chlpatý čert vráti? - brzdil som tieto chúťky. Ale bola to zbytočná opatrnosť. Gnatov pes už nevidel nič, iba veľkú dogu, ktorá stála na druhej strane potoka, vzdialená na dĺžku lávky nad potokom. Oba psy potichu vrčali a hľadeli na seba s veľkým napätím. „Ako dlho budú tak stáť?" uvažoval som. V Protazovi sa prebudil duch bojového psa. Jeho predko­ via chránili karavány prechádzajúce cez step, zápasili v aré­ nach s divými zvieratami, s leopardmi, s tigrami. Karol Hagenbeck, zakladateľ jednej z najslávnejších zoologických záhrad, zostavil kedysi návod na drezúru takmer štyridsia­ tich druhov zvierat. Keď sa ho spýtali, ktoré z nich považu­ je vo svojej kolekcii za najhroznejšie, odvetil, že dve dogy. Držali v šachu všetky zvieratá, a bol medzi nimi aj pár ľa­ dových medveďov, ba aj levy. Sila dogy je strašná a ešte strašnejší je bojový duch, pre ktorý pes radšej zahynie, ako by ustúpil z bojového poľa. Teraz modrá doga - kýmsi vynikajúco vycvičená - stála proti krížencovi boxera s vlkom. Na chrbte sa jej tiež zježila

Zbigniew

Nienacki

225

srsť, uši jej trčali ako čertovi rohy. Šesťdesiatkilové telo sa napriahlo do boja. Bol Gnatov pes hrozný protivník? Myslím, že áno, lebo kríženci rôznych rás bývajú mimoriadne strašní a diví. A tento, odchovaný na samote, bol iste krvilačnou beštiou. Lenže nechcel som dopustiť, aby došlo k zápasu. - Prot, na miesto! - zakričal som naňho, aby sa vrátil späť nahor. Môj rozkaz prišiel neskoro. Doga už bola na lávke a mie­ rila k chlpatému čertovi, ktorý urobil krok dopredu a pred­ nými labami sa tiež postavil na lávku. Bolo jasné, že chcel prijať protivníka v nevýhodnej pozícii - doga prichádzala po chvejúcej sa, úzkej lávke. - Prot! Vráť sa! - skríkol som prísne. Ale ani tento rozkaz nezabral. Doga šla pomaly, krok za krokom, opatrne, ale iste. Ktovie, či ju nenaučili liezť aj po priečkach rebríka? V polovici lávky sa Prot zastavil, akoby si uvedomoval, že protivník je v lepšej situácii. Zastal a zavrčal. Chlpatý čert začal vyskakovať na brehu. Z papule mu vychádzalo divé chrčanie. Sťahoval sa, pripravený na skok, hneď zasa vyskakoval na lávku, taký bol vydráždený a zúrivý. Prot urobil ešte niekoľko krokov dopredu. Potom zrazu cúvol, akoby pochopil, že na úzkej lávke protivníka nepre­ môže. Chlpatý čert sa ukázal ako šialená beštia, ktorá vie len hrýzť a trhať, ale nevie pracovať psím mozgom. Rozzúrený Protovým pokojom, zrazu sa vyrútil na lávku, aby tesákmi zasiahol dogu. Prot ešte ustúpil. A potom bleskovo skočil vpred a ob­ rovskou hruďou narazil do protivníka, ktorý spadol do po­ toka na veľké balvany.

Až zastenal. Prúdy vody vystrekli dohora. Teraz Prot prebehol po lávke a ocitol sa zoči-voči Franko­ vi Gnatovi. - Ja ti ukážem, - zvreskol mládenec a zahnal sa na Prota hrubým kolom. Pes odskočil nabok. Koniec kola minul jeho hlavu a kôl sa zachvel vo vzduchu. Franek Gnat stratil rovnováhu. Vte­ dy Prot skočil ako vystrelený a udrel ho do hrude. Mláde­ nec padol horeznačky a Protaz sa postavil nad neho s otvo­ renou papuľou. - Pomóóóc! - vyľakane reval Franek. Chlpatý čert však nehybne stál na druhej strane potoka - omámený, a možno aj omráčený po páde. Z chalupy vybehla Gnatová. V ruke držala sekeru. Prot odskočil od ležiaceho mládenca a so strašným vrča­ ním obehol okolo Gnatovej. - Franek, domov! Bež dnu! - volala. Ten štvornožky bežal do dverí chalupy. Gnatová tiež ustupovala, oháňajúc sa sekerou. A Protaz behal okolo nej, približoval sa a odskakoval. Vyzeralo to, že sa s nimi hrá a nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, považuje za zá­ bavu. Vtedy som zoskočil z pôjda a pomohol som zísť slečne Helenke aj Marczakovi. - Prot, k nohe! - zakričal som na psa. V pootvorených dverách domu sa schovával mladý Gnat a volal k potoku: - Poď sem! Ku mne! Ale chlpatý čert, z ktorého stekala voda, ešte stále ne­ hybne stál. Ani myslieť, že by sa vrátil na dvor, kde šalela obrovská doga. Uvedomil som si, že pes prežil šok a dlho potrvá, kým príde k sebe. S Protom pri nohe som pomaly kráčal k domu. Preľaknutý Franek stiahol matku dnu a pri­ buchol dvere.

Zbigniew

Nienacki

227

Jemne som zaklopal. - Prosím, vráťte nám čakanček, ktorý u vás nechal môj priateľ, - požiadal som zdvorilo. Po chvíli sa dvere trocha odchýlili a cez škáru ktosi vy­ strčil Marczakov čakan. - Do videnia! - rozlúčil som sa. Prešli sme cez dvor, otvorili sme bránu a kráčali sme po­ pri potoku. Po niekoľkých desiatkach minút sme už sedeli vo vehikli. - Ten vás psík je celkom inteligentný, - uznanlivo tvrdil riaditeľ Marczak. - Dovolíte, aby som mu po návrate do Varšavy kúpil dve kilá jaternicovej kaše? A všimli ste si, že bojoval bez preliatia kvapky krvi, vôbec nepoužil svoje tesá­ ky? Kto ho tak vycvičil, pán Tomasz? - Nemám potuchy. Tento môj pes je ďalším tajomstvom. Dostal som ho ako dar a vôbec som nemal čas porozprávať sa s jeho predchádzajúcim majiteľom. Na výmoľovitej ceste do Bystrého sme stretli hondu, na ktorej sedel mladší z bratov a s ním jeho otec, Józef Gnat. Keď uvideli vehikel, zastali na okraji cesty. Vyklonil som sa z okna, a keď sme ich míňali, zamával som im rukou. Mladší Gnat zabudol od prekvapenia zavrieť ústa. V Lesku sa riaditeľ Marczak ihneď vybral hľadať fotoslužbu a ja som z batožiny vybral veľký zápisník, začal som kresliť a robiť výpočty. V podvečer sa odkiaľsi vrátil pán Smith na porsche. Ni­ komu neprezradil, kde bol a načo. Hneď po večeri sa utia­ hol do svojej chatky. Pred večerou sa vrátila aj trojica mladých. Pravdaže, ne­ urobili nijaký záber, lebo obaja bratia boli doma. Slečna Helenka im vyrozprávala, čo sa stalo, len diskrétne pomlčala o tom, ako riaditeľ musel bez nohavíc vyliezť po rebríku na pôjd.

Na večeru stihol prísť aj Marczak. Asistoval fotografovi pri vyvolávaní filmu. - Zábery sú dobré, - oznámil nám. - Ale fotky budú až ráno. Kázal som urobiť desať kusov. Začalo sa zmrákať a magistra Skwarka ešte stále nebolo. „Azda sa mu pokazilo auto?" pomyslel som si a vrátil som sa ku kresbám a matematike. Zakrátko došiel za mnou riaditeľ Marczak. Tváril sa ne­ zvyčajne tajnostkársky. - Zdá sa mi, že náš rozekrucián, - začal, - sa zaoberá má­ giou vo svojej chatke. Baśka i Ludmila si všimli, že zastrel okno dekou. Nikdy predtým to nerobil. - Možno sa umýva. - Veď v kempingu sú sprchy. - Azda pretáča film. - Nemá fotoaparát. Znova som sa chcel venovať kresbám, lebo tajné praktiky rozekruciánov ma priveľmi nezaujímali, ale riaditeľ Mar­ czak ma prinútil, aby som šiel do kempingu. Potom chcel, aby som zaklopal na Smithovu chatku a vošiel dnu pod ne­ jakou zámienkou. Ukázalo sa to zbytočné. Na lavičke pred chatkou, kde bý­ vali Dohnalove dcéry, sedela celá spoločnosť a vzrušene čo­ si komentovala. - Zistili sme, o čo ide, - šepol mi Baśka. - Nezakryl celé okno a mohli sme nazrieť dovnútra. - To je veľmi nepekné, - zahriakol som ho. - Veď je rozekrucián, - bránil sa chlapec. - A pán riaditeľ Marczak tvrdí, že tí sa zaoberajú mágiou. Bol som zvedavý, ako vyzerajú magické obrady. - No a čo si videl? - Má druhú polovicu talizmanu. A dáva ju dokopy s pr­ vou, - hodil mi to ako bombu. Ako treba postupovať v tejto situácii? Sadol som si

Zbigniew

Nienacki

229

k ostatným a začali sme sa radiť. Slečna Helenka navrhla, aby sme vošli do Smithovej chatky a vzali mu druhú po­ lovicu talizmanu. Pán Dohnal bol proti tomu, pokladal to za veľmi netaktné voči priateľovi. Totiž pán Dohnal bol veľmi kultúrny a dobre vychovaný človek. Prudký Marczak sa prikláňal k názoru slečny Helenky, Baśka s Ludmilou zas vyjde z chatky, slečna Helenka sa potichu votrie dnu a prezrie si talizman. - A čo ak si ho zoberie so sebou? - odmietol tento plán riaditeľ Marczak. Mne ani jeden z návrhov nebol po vôli. Jednoducho som podišiel k dverám chatky a zaklopal som. - Prepáčte, pán Smith, - ozval som sa. - Videnia, ktoré občas mávam, mi našepkali, že sa vám podarilo získať dru­ hú polovicu talizmanu. Obraciam sa k vám s prosbou: mô­ žem si ju prezrieť? V chatke bolo dlhší čas ticho. Potom zašuchotali kroky a vo dverách sa zjavil Smith. V ruke držal druhú polovicu ta­ lizmanu. Bol v rozpakoch, zahanbený ako zlodej, ktorého prichyti­ li pri čine. - Nemyslite si, že som talizman ukradol u Pókijańca, začal sa ospravedlňovať. - Prosím, tu je list, ktorý som včera večer po návrate od Pókijańca našiel na okne svojej chatky. Prečítal som list. Bol napísaný na papieri vytrhnutom zo zošitu, po nemecky, ale s pravopisnými a gramatickými chybami. Pisateľ listu prikazoval Smithovi, aby za tmy prišiel k mostu cez San, doniesol sto dolárov a čakal v aute na ces­ te. Smith tak urobil. Čakal v aute a zrazu ktosi podišiel k vo­ zu, podal mu cez okienko talizman a vzal sto dolárov. Po­ tom zmizol v tme.

- Videli ste toho človeka? - spýtal som sa. - Nie. Bolo tma ako v rohu. Mesiac ešte nevyšiel. - A prečo ste nám o tom nepovedali? Možno by sme bo­ li nastražili na neho pascu. Smith bol znova vo veľkých rozpakoch. - Veľmi som chcel mať tú polovicu... Myslel som si, že ak zložím svoj falzifikát s tou pravou druhou polovicou, azda sám rozlúštim záhadu. - A podarilo sa? - Nie. Dávam dokopy tie dve polovice, a nič mi z toho ne­ vychádza. Obkľúčený mládežou, Helenkou, Marczakom i Dohnalom som si pozorne prezrel talizman. Nebolo pochýb, že je to ten istý, ktorý sme videli u Pókijańca. - Lenže to je tiež falzifikát, - vyhlásil som napokon. - Čo to vravíte? - nazlostil sa Smith. - Dal som zaň sto dolárov. - Urobili ste chybu. Dve chyby. Kúpili ste falzifikát a za­ platili ste dolármi, čo je v našej krajine devízový priestu­ pok, - povedal som. - Vyzerá na pravý. - šepla Helenka. - Prirodzene. Vyzerá na pravý, - priznával som. - Ale ten, kto ho dal urobiť, nevyzná sa v talizmanoch. Kelleyho taliz­ man bol magickým štvorcom Jupitera. - To súhlasí. Odhora dolu cifry dávajú súčet tridsaťštyri, - povedal Smith. - Ale súčet tridsaťštyri musia dávať aj čísla zľava doprava či sprava doľava. A na to už ten dotyčný nemyslel. Na dru­ hej strane talizmanu dal zopakovať kresbu z prvej polovice: druhú časť palmy a človeka pod palmou. Nápis „Kelley" a obidva dátumy. - Prišiel som o sto dolárov, - zahundral Smith. - Myslel som, že je to originál. Veď ste si ten talizman u Pókijańca prezerali...

231

- Nemal som ho v ruke, - odvetil som Smithovi. - Bolo šero. Obzerala som si ho len chvíľku, - vysvetľo­ vala slečna Helenka. Dodal som: - Myslím, že práve o to šlo, aby pán Smith bol presved­ čený, že talizman je autentický. - V takom prípade... Pókijaniec je spoločníkom podvod­ níka! - zvolala slečna Helenka. - Ach, to sú len moje domnienky, - zľahčil som celú vec. Keďže som nechcel, aby ďalej pitvali Pókijańcovu spoluúčasť na podvode, pozval som všetkých k sebe. - Vá­ žená spoločnosť, - vyhlásil som, - aj ja som sa zaoberal výrobou druhej polovice talizmanu, lenže neurobil som to na striebornom pliešku, ale na papieri. Takisto ako podvodník som došiel k názoru, že druhá strana s kres­ bou azda mala obe polovice rovnaké. Ale ináč vyzerali obidve polovice s číslami. Tu je môj nákres celého taliz­ manu. Otvoril som svoj poznámkový blok s kresbami. - Tak vyzeral podľa mojej mienky magický štvorec, čiže jedna strana celého talizmanu:

- A takto, tiež podľa mojej mienky, vyzerala druhá stra­ na celého talizmanu:

- No tak čo? Pochopili ste z toho niečo? - spýtal som sa. Slečna Helenka mykla plecami, - Podľa vás stačí s tými vašimi kresbičkami ísť k Löweho hrobu, a nájdete Katzove a Kelleyho klenoty? Nie. Druhá polovica talizmanu musela vyzerať celkom ináč. A klenoty neobjavíme, ak ju nenájdeme. Ostatní boli tej istej mienky ako Helenka. Rozčarovaní sa vrátili do kempingu. Zavolal som na chvíľu slečnu Helenku a poprosil som ju, aby si ešte raz prezrela moje kresby. - Tie dve postavy pod stromom vám nepripomínajú nič? - spýtal som sa jej. Po dlhom uvažovaní odpovedala: - Takto sa zvyčajne zobrazuje Adam a Eva pod stromom poznania dobrého a zlého. - Máte pravdu. Aj mne zišla na um táto podobnosť. - Lenže tým si vôbec nepomôžeme, - tvrdila. Aj teraz som s ňou musel súhlasiť.

Zbigniew

Nienacki

233

SEDEMNÁSTA

KAPITOLA

Slečna Helenka dostáva dar • Premietanie filmu a jeho dôsledky • Nové plány a rozhodnutie • Odchod do Prahy • Chlapci znova detektívmi • Na hraniciach • Kde je poklad? • Pri studni múdrosti... • Úvahy • Nájdenie klenotov • Čo sa stalo s pokladom

Magister Skwarek sa vrátil do Leska až nasledujúceho dňa. Doniesol slečne Helenke ľudový oltárik s dvoma dvier­ kami, majstrovsky vyrezávaný. V prostriedku bola plastika so scénou ukrižovania. Podobné oltáriky niekedy možno kúpiť aj v predajniach ľudových umeleckých výrobkov, ale etnografi nechcú uznávať tieto diela za ľudové umenie, skôr za jarmočný gýč. Skwarek svoj dar považoval za ozajstné umelecké dielo, dokonca šiel až do Rzeszowa a tam získal povolenie na vý­ voz oltárika za hranice. Slečna Helenka zdvorilo poďakovala za dar, hoci - ak sa nemýlim - nebola ním nijako zvlášť nadšená. Hneď ho schovala do kufríka a nezačala ho všetkým ukazovať, čo zvy­ čajne robí každý, keď je šťastný, že dostal dar. Nestihli sme Skwarkovi ani povedať o našich včerajších zážitkoch, keď nás hneď za rána Ludmila pozvala na pre­ mietanie svojho krátkeho filmu z Prahy. Zariadila to v Do­ me kultúry, kde mali premietačku na osemmilimetrový film. Vďaka Ludmilinmu filmu som ešte raz prežíval svoj po­ byt v Prahe. Uvidel som sa pri Faustovom dome, videl som Zdeňka Bláhu, ako kráča uličkou, kde je piváreň U Kalicha.

Ludmila nakrútila dokonca aj scénu, keď Bláha odštartoval na svojej jave a ja som naskakoval do vehikla, aby som ho stíhal. Znova som mal pred očami Hradčany, Zlatú uličku, alchymistickú dielňu. Na konci bola dlhá pasáž venovaná starému cintorínu na Josefove. Najprv bol záber na celý cintorín, panoráma nakopených náhrobkov. Potom som sa videl pomaly krá­ čať po schodíkoch. Hodnú chvíľu som stál pri hrobe Löweho a Ludmila, akoby sledovala môj zrak, zaberala su­ sedné ozdobné tumby. Koniec filmu tvoril záber na Löweho náhrobok, teda na miesto spojené s nerozlúštenou záhadou. - Ozajstná kriminálka, - tvrdil Marczak po premietaní. Keby nie tej pridlhej a nudnej scény na starom cintoríne, povedal by som, že ten film je oveľa zaujímavejší než ne­ jedna reportáž, na akú som sa díval v našej televízii. Mlčal som. Okolo mňa sa chlapci vypytovali Ludmily na rôzne podrobnosti z filmu, na Bláhu, jeho útek na jave, na Kelleyho talizman a Zlatú uličku, ktorou boli nadšení. - Čo je? Vy spíte? - rozhorčil sa Marczak, ktorý si všimol, že hoci v premietacej sále už svietilo svetlo, stále som sedel so zažmúrenými očami. Nespal som. Náhle som vyskočil zo stoličky a zvolal som na Ludmilu: - Prosím ťa, pusť ešte raz scénu na starom cintoríne! Nevedela, prečo mi na tom tak záleží, ale z výrazu mojej tváre zistila, že v tom bude čosi veľmi dôležité. Poslušne prekrútila film a ešte raz premietla na plátno scénu zo starého cintorína. - Ďakujem, - povedal som trochu chrapľavo, lebo som mal hrdlo stisnuté od vzrušenia. Opustili sme Dom kultúry. My s Marczakom sme sa od­ pojili od ostatných. Chcel som sa s ním porozprávať osa­ mote.

Zbigniew

Nienacki

235

- Musím sa vrátiť do Prahy. Ešte dnes, - oznámil som mu neočakávane. - Som na stope Kelleyho záhady. - A čo záležitosť s bandou pašerákov? Chcete opustiť na­ šu novú stopu? Myklo ma. - Ale kdeže, pán riaditeľ. Vec odhalenia pašerákov a zlodejov ikon je pre mňa sto ráz dôležitejšia než Kelley­ ho záhada. Lenže práve preto sa chcem tváriť, že je to opačne. - Prečo, pán Tomasz? - Narobili sme zbytočný poplach okolo bratov Gnatovcov a to môže vzbudiť ostražitosť celej bandy. Ukryjú nakrad­ nuté ikony a zahladia po sebe všetky stopy. Podľa mojej mienky treba vzbudiť dojem, že sme podcenili vec Gnatov­ cov. Znechutení neúspechom pri hľadaní bandy, mávli sme nad tým rukou a odišli sme do Prahy, aby sme sa pustili do rozlúštenia záhadného talizmanu. Po tejto správe si členo­ via bandy uľavene vydýchnu a znova sa pustia do svojej čin­ nosti. Som presvedčený, že sa pokúsia prepašovať ikony cez hranice, lebo si myslia, že ich nik nemôže vypátrať a potres­ tať. A keďže sa viac-menej domýšľam, kto je šéfom bandy, vo chvíli, keď bude prekračovať hranice, colníci ho vezmú do parády a prichytia ho pri čine. - A čo s fotkami Gnatovcov? Odhodíme túto stopu? - To nie, pán riaditeľ. Lenže pre dobro veci bude lepšie, ak otupíme protivníkovu ostražitosť a stratíme sa mu z očí. Mladého Gnata dostane na starosť človek, ktorý nebude vzbudzovať podozrenie. - Máte na mysli nejakú konkrétnu osobu? - Skôr niekoľko osôb. Mám adresy ľudí, od ktorých ne­ známy človek kupoval ikony. Treba sa k tým ľuďom dostať, ukázať im fotku a zistiť, či ikony predali jemu. Urobiť to mô­ žu napríklad chlapci s profesorom Hilarym. - Vy chcete školskú mládež zapliesť do kriminálnych zá-

ležitostí? - rozhorčil sa Marczak. - To je veľmi nepedago­ gické! - Každý z tých chlapcov túži po nejakom zaujímavom zá­ žitku. Prosím, toto bude pre nich dobrodružstvo. Pomoc v boji proti pašerákom ikon. Uisťujem vás, že do konca ži­ vota každý z nich sa bude zaujímať o osud našich pamiatok. A vy to považujete za nepedagogické? - No dobre, ak profesor Hilary bude súhlasiť... - kapitu­ loval riaditeľ Marczak. Profesor Hilary súhlasil. A chlapci? Nemusím hádam zdôrazňovať, akí boli zapálení za môj návrh. Výlety do oko­ lia, ktoré mali naplánované, dostali celkom nový zmysel, prestali byť len turistickou zábavou, ale získali takmer štát­ nu dôležitosť. Nechali sme Baskovi fotografie, ktoré sme vybrali od fo­ tografa, a kráčali sme s Marczakom k chatke slečny Helenky. Tu sme našli aj Ludmilu, pána Dohnala, Smitha a Skwarka. - Odchádzame do Prahy, - oznámil im riaditeľ Marczak. - Čo sa stalo? - čudovala sa slečna Helenka. Marczak si založil ruky v bok a víťazoslávne pozeral po všetkých tvárach. Zbožňoval takéto chvíle. - Na mojom oddelení sa nezvykne mlátiť prázdna slama. Veru, pán Tomasz je už na stope rozlúštenia Kelleyho záha­ dy. Preto sa obaja vyberáme do Prahy. - A ja? - rozhorčila sa slečna Helenka. - Ja mám tvrdnúť v Lesku? Uklonil som sa jej a ukázal som na vehikel za oknom. - Auto je vám k dispozícii... - Aj ja idem s vami, - zahrmel Smith. Skwarek mal kyslú tvár. - Práve som dostal správu, že musím na pár dní zájsť do Varšavy. Chcel som ta pozvať slečnu Helenku. Ale ak je tak... želám vám šťastnú cestu.

Zbigniew

Nienacki

237

A opustil nás. Vyzeral urazený. Aj Ludmila sa tvárila ako urazená kňažná. Významne som na ňu žmurkol, aby vyšla pred chatku. - Hneváš sa na mňa? - spýtal som sa. - Doteraz som si myslela, že som vašou pomocníčkou, že predo mnou nemáte nijaké tajomstvá. Položil som jej ruku na plece a pozrel jej do očí. - A vieš, Ludmila, že nebyť teba, nikdy by som nebol na­ ďabil na novú stopu? Keby nie ty a tvoj film, nešli by sme teraz do Prahy. - To vravíte vážne? A čo také som urobila? - V Prahe ti všetko vysvetlím. Teraz sa treba zbaliť, ukončil som rozhovor. Z pošty som si „bleskove" zavolal Varšavu. A o dve hodi­ ny neskôr tri autá opustili kemping pri Sane: porsche, fiat a môj vehikel. V chatkách pri rieke zostali iba chlapci s pro­ fesorom Hilarym. Od zajtra mali naplánované pešie túry k domom ľudí, ktorí kedysi predali staré ikony neznáme­ mu motocyklistovi. A pre prípad, že tým motocyklistom je daktorý z Gnatovcov, dal som Baskovi presné inštrukcie, na koho sa má na polícii v Lesku alebo Sanoku obrátiť a podať o tom správu. Dal som mu aj adresu pána Dohnala v Prahe. V Sanoku sme sa rozlúčili s magistrom Skwarkom. Šiel cez Rzeszów do Varšavy a sľúbil, že sa o dva dni ukáže v Pra­ he. My sme zamierili na Rymanów a Duklu, aby sme sa cez prekrásny Dukliansky priesmyk a hranice dostali na Slo­ vensko. Na hraniciach poľskí colníci veľmi dôkladne prezerali porsche pána Smitha, v ktorom sa viezol aj riaditeľ Marczak a pán Dohnal. Všetci museli otvoriť kufre a podrobiť sa sta­ rostlivej prehliadke. Keď prišiel rad na môj vehikel, colníci pri kontrole mojich dokladov len zdvorilo zasalutovali. Ria­ diteľa Marczaka to veľmi prekvapilo. Ešte väčšmi sa čudoval, keď sa colníci pustili so mnou do

priateľského rozhovoru, z čoho bolo vidieť, že sa dobre po­ známe. Až potom si spomenul, že práve mňa vyslal na po­ radu s colníkmi, ktorým som referoval o pašovaní ikon. Na­ pokon, ako vieme, s Hlavnou colnou správou som bol stále v kontakte. Práve v tom bleskovom telefonáte som colní­ kom oznámil zoznam osôb, ktoré pri prekračovaní hraníc treba dôkladne skontrolovať. Pán Smith a jeho porsche fi­ gurovali v tom zozname na čelnom mieste. A keďže riaditeľ Marczak cestoval v jeho aute, poriadne prezreli aj jeho ba­ tožinu. Keď sme už prekročili hranice, všimol som si, že sa sleč­ na Helenka potichu smeje. - Čo vám urobilo takú radosť? - spýtal som sa začudovaný. - Smejem sa vlastným myšlienkam... - A na čo myslíte? - Na pašerákov ikon, pán Tomasz, Ešte v Lesku som roz­ mýšľala, čo by som robila, keby som ja bola zlodejkou ikon. Ako by som ich pašovala, aby sa bez akéhokoľvek podozre­ nia dostali cez hranice. - A čo ste vyhútali ako najlepší spôsob? - Vo vašom vehikli, pán Tomasz, - odvetila slečna He­ lenka a ďalej sa potichu chichotala. - Máte veľmi bujnú fantáziu, - poznamenal som a zmraštil som obočie. Musím sa priznať, že jej dôvtip ma rozrušil. Už myšlien­ ka na niečo podobné sa mi nezdala smiešna, ale zarážajú­ ca. A neuskutočniteľná. Ukryť ikonu v mojom vehikli tak, aby som ja o tom ne­ vedel? Nie, to nebolo možné, hoci už len preto, že až dnes som sa rozhodol cestovať do Prahy. O mojom rozhodnutí predtým nik nevedel. A od chvíle, keď som sa rozhodol ísť do Prahy, Protaz neopustil vehikel. V Prahe napriek ponuke pána Smitha, ktorý sľúbil, že

Zbigniew

Nienacki

239

ma ubytuje dokonca v hoteli Jalta, rozhodol som sa pre ten istý kemping ako minule. Urobil som to vzhľadom na psa, s ktorým sú v hoteli vždy problémy. Ale Marczak sa ubytoval v Jalte, ako sa patrí na vysokého štátneho úrad­ níka. Dohodol som sa s ním, že sa stretneme u Dohnalovcov. Slečna Helenka to pochopila tak, že budeme s nimi obedo­ vať. Keďže ešte stále mala dovolenku, a tým aj dosť času na prichystanie obeda, môžete si predstaviť, aké to bolo vyni­ kajúce jedlo. - Ste senzačná, - šepol som, lebo mi naozaj veľmi chuti­ lo. - Vynikajúci a veľmi zriedkavý kulinárny talent. Teraz už tento kompliment slečnu Helenku nepobu­ roval tak ako predtým. Dokonca by som povedal, že ho prijala s istou spokojnosťou, čo dokazovali ďalšie porcie na mojom tanieri. Alebo len chcela, aby sa mi konečne „rozviazal jazyk" a aby som vysvetlil záhadu Kelleyho a Katza? Aj všetci ostatní v Dohnalovom byte hľadeli na mňa s ne­ mou otázkou v očiach. A ja? Jedol som a jedol, vychvaľoval domácu pani. Lenže po­ tom už aj riaditeľ Marczak na mňa zagánil, tiež ho asi na­ hnevala moja zdržanlivosť. - Som pobúrený, - šepol mi. - Využívate pohostinnosť slečny Helenky a jednoducho sa... obžierate. - To preto, že sa večne stravujem v jedálni nášho minis­ terstva, - odvetil som bezstarostne. Utrel som si ústa servítkou a všetci to privítali s výdy­ chom úľavy. - Škoda, že takýto vynikajúci kuchársky talent vyjde navnivoč, - tvrdil som a vyčítavo som hľadel na slečnu Helenku. - Ach, to sa ešte nevie, - povedala. - Možno ženy preto tak nerady varia, že muži ich za to len zriedka chvália. Je to

veľká radosť variť pre niekoho, kto vie oceniť kuchárske umenie. Napríklad pán Skwarek vychvaľoval každú kuchy­ ňu. Aj v Jalte, aj moju. Jemu bolo všetko jedno, čo je. - Pán Skwarek býval v Jalte? - čudoval som sa. - To si mohol dovoliť štipendista, ktorý píše doktorskú prácu o rozekruciánoch? - Azda mal nejaké špeciálne štipendium, - pripúšťal pán Dohnal. Na chvíľku som sa zamyslel a potom som sa obrátil k Ludmile: - Máš doma premietačku? Môžeš nám premietnuť svoje filmy? - Veru mám. Prinesiem ju? - Dúfam, že na premietačke je zariadenie, ktoré umož­ ňuje zastaviť film na ľubovoľnom mieste a pozrieť si hocik­ torý záber? - Prirodzene. - Teda buď taká láskavá a premietni nám záverečnú časť filmu, a keď poviem „stop", zastav premietačku. V jedální u Dohnalovcov zastreli okná a pripravili malé premietacie plátno. Po chvíli premietačka zavrčala a na plátne sme uvideli moju cestu k hrobu Löweho. Zastavil som sa pri ozdobnej tumbe. Kamera teraz robila panora­ matický záber cintorína, pomaly posúvala oko objektívu po hroboch, ktoré susedili s Löweho tumbou. - Stop! - skríkol som. Na plátne sa zastavil nehybný záber bohato vytesaného náhrobného kameňa. - Prosím, aby ste si ho dôkladne všimli, - upozornil som. - Nepripomína vám niečo kresba na kameni? Odpoveďou mi bolo mlčanie. Zrejme ešte nik neprišiel na stopu, ktorú som objavil. Pristúpil som k plátnu a rukou som prikryl polovicu ná­ hrobného kameňa.

241

- Vidím ľudskú postavu pod polovicou palmy... Ako na Kelleyho talizmane! - zvolala Ludmila. Doplnil som jej postreh. - Ak jedna polovica vyzerá tak ako druhá, potom celok musí byť kresbou dvoch ľudských postáv pod jednou pal­ mou. So slečnou Helenkou sme sa zhodli na tom, že sym­ bolizujú Adama a Evu. Som zvedavý, prečo sú postavy Ada­ ma a Evy pod stromom poznania znázornené na náhrobnom kameni? - Môžem to vysvetliť, - ozvala sa slečna Helenka. - Ryti­ na Adama a Evy symbolizuje meno nebohej, ktoré znelo Chava, čo je po hebrejsky Eva. - Ak sa nemýlim, - doplnil ju pán Dohnal, - táto Chava bo­ la prvou ženou Löweho. Dal jej postaviť nádhernú tumbu1. Ukázal som prstom na obraz na plátne. Na tumbe vidieť ešte nejaký hebrejský nápis. Bolo by ho treba prečítať... - To musíme ísť na cintorín, - vyhlásila slečna Helenka. - Na filme to nie je dosť jasné. Zažali sme svetlo a vypli projektor. Na tvári slečny Helenky som spozoroval vzrušenie. Bola celá červená. Aj pán Dohnal so Smithom boli veľmi rozrušení... - Veru tak, pán Tomasz našiel pravú stopu, - živo gesti­ kuloval pán Dohnal. - Ponáhľajme sa na cintorín. Rýchlo sme opustili byt. Museli sme sa ovládať, aby sme sa nerozbehli. Ale pohľad na troch pánov a dve dámy be­ žiace na starý cintorín by predsa musel vzbudiť všeobecný záujem okoloidúcich. Kráčali sme teda pomaly, statočne, ako turisti, ktorí sa vybrali prezrieť si jednu z pamiatok starej Prahy. 1 Na Starom židovskom cintoríne v Prahe sa nachádza aj iný náhrobný kameň so symbolickým vyjadrením mena Eva. Patrí manželke Gabrie­ la Árona Haklicha, ktorá zomrela roku 1667.

Bolo po pol piatej popoludní, keď sme vošli na cintorín a chodníkom pomedzi hroby a kamenné tabule sme došli k tumbe veľkého učenca.

- „Ak zomriem, príďte k môjmu hrobu," - šepla Ludmila. - To bo Tak teda prišli. Doniesli dve polovice toho istého taliz­ manu, pri hrobe Löweho ich zostavili a čakali na zname­ nie od mŕtveho... - Lenže nijaké znamenie neprichádzalo, - pochytila niť Helenka. - Vtedy sa začali znepokojovať a rozhliadať do­ okola. Teraz som zachytil niť ja. - Nepokoj, netrpezlivosť, obzeranie sa mágov... to všetko hádam rabín Löwe predvídal, keď vyberal miesto, kam ukryje klenoty. Mal právo domnievať sa, že niektorý z má­ gov dosť rýchlo zistí, že kresba na talizmane je totožná s ry­ tinou na susednom náhrobku. Prirodzene iba za predpo­ kladu, že rabín už za svojho života vedel, kde bude jeho vlastný hrob. - Domnievam sa, že poznal miesto, kde bude pochova­ ný, - ozval sa pán Dohnal. - Ľudia v dávnych časoch, a na­ pokon niekedy aj dnes, kupujú si miesto na cintoríne už za života. V tomto prípade rabín Löwe iste chcel ležať v blíz­ kosti svojej prvej manželky Chavy. - Ja si to tiež myslím. Mohol predpokladať, že oboch má­ gov bude zaujímať nápis na náhrobku jeho manželky, pre­ tože kresba na talizmane a rytina na náhrobku boli rovna­ ké. Obaja mágovia vedeli po hebrejsky, veď študovali kabalu. Spýtavo som pozrel na slečnu Helenku. Tiež vedela po hebrejsky, mohla nám prečítať nápis na náhrobku. - „Bchachmat haber tymca even iekara vhamchir ein Išaer," - slabikovala. Smith prestupoval z nohy na nohu.

Zbigniew

Nienacki

243

- Čo značia tie slová, prosím vás? Čo značia? - vyzvedal sa netrpezlivo. - Hneď, hneď, - mrmlala Helenka a lovila v pamäti heb­ rejské slová. - Už viem. Značí to: „Pri studni múdrosti náj­ deš klenot nesmiernej ceny." Nastalo ticho. Všetci sme pochopili, že sme už len krôčik od odhalenia pravdy. Lenže súčasne sme boli rozčarovaní. Očakávali sme nejaké výrazné pokyny, a zatiaľ sme počuli slová, ktoré boli ďalšou záhadou. Prvý sa ozval pán Dohnal a zopakoval vetu z Chavinho náhrobku: - „Pri studni múdrosti nájdeš klenot nesmiernej ceny." Tak čo, moji milí? Neviem, ako vy, ale ja v týchto slovách ne­ nachádzam kľúč k tajomstvu. Treba sa domnievať, že auto­ rom tejto peknej myšlienky, vyrytej na náhrobku Löweho manželky, bol sám veľký učenec. Celý život presedel nad múdrymi knihami a bol presvedčený, že múdrosť je naj­ vyššia hodnota, to najcennejšie. A toto svoje presvedčenie vyjadril na náhrobku. Pozrel som na riaditeľa Marczaka. Ten mrkal očami a namáhal si mozog, aby pochopil tú peknú myšlienku. Vrhol som pohľad na Helenku. Zistil som, že hľadí na mňa. V jej pohľade bola nádej, že poviem čosi, čo vnesie do veci jasno. Jej dôvera mi lichotila, ale bol som rovnako bez­ radný ako oni. Môj mozog pracoval veľmi intenzívne. Cítil som chvenie na celom tele. Tak som reagoval vždy, keď sa mi zdalo, že som na pravej stope. Sto ráz rýchlejšie než vo filme mi pre­ bleskovali v mysli zlomky nejakých viet, obrazov, postrehov, asociácií... - Dovoľte mi porozmýšľať, - šepol som a priložil som si ruku na čelo, akoby som chcel upokojiť šalejúce myšlienky. - Veru tak, dovoľte mu porozmýšľať, - prikázal riaditeľ Marczak.

Hundral som si a oni načúvali toto hundranie so zadrža­ ným dychom: - Kelley s Katzom prišli k Löwemu, aby ukryl ich spoloč­ ný majetok. Chceli mať záruku, že klenoty nevydá len jed­ nému z nich, že ich prevezmú obaja. Bolo to ľahké a jedno­ duché v prípade, že by obaja prišli za života Löweho. Ale mohlo sa stať všeličo, nik z nich nevedel, ako sa vyvinie ich osud a kedy sa budú môcť spolu prihlásiť po svoj poklad. V tej situácii Löwe musel vybrať také miesto, ktoré by oba­ ja mágovia vedeli sami nájsť dokonca aj vtedy, keby on už nežil... Keby vrecúško s klenotmi mal ukryť kapitán lode, nejaký korzár alebo niekto podobný, nakreslil by mapu miesta, kde poklad ukryl, naznačil by pevninu či ostrov. Presne by označil svetové strany, uviedol by na mape orien­ tačné body a vzdialenosť tých bodov od miesta úkrytu v stopách. Ale rabín, ako aj Kelley s Katzom, boli černok­ ňažníkmi. Na to treba neustále myslieť, lebo o tom iste uva­ žoval aj Löwe, keď miesto vyberal. Vypýtal si od Kelleyho talizman, vyryl na ňom symbol mena svojej manželky v sú­ vislosti s nápisom, ktorý bol na jej náhrobku. Ten nápis musel nejakým spôsobom naznačovať miesto, kde poklad ukryl. Treba mať na mysli, že to boli mágovia, ľudia, ktorí boli doma v kryptografii2, vyznali sa v záhadných kabalistických znakoch, často používali metafory... - Veru, veru, - kýval hlavou Marczak a pozeral na ostat­ ných s hrdosťou, akoby chcel dodať: „Hľa, to je moja škola logického uvažovania, vážení!" A ja som pokračoval v úvahách: - Hoci sa to nezdá, Löwe nemohol nájsť len tak ľahko miesto, kde by klenoty ukryl. Schovať ich v nejakom záku­ tí svojho domu? Nezmysel. Löwe nemohol predvídať, kto po jeho smrti bude vlastniť dom a či nový majiteľ dovolí 2

kryptografia - písanie tajným písmom

Zbigniew

Nienacki

245

Kelleymu a Katzovi vojsť dnu. Treba teda vylúčiť všetky uza­ vreté, ťažko dostupné priestory. Muselo to byť miesto, kam každý môže prísť bez toho, aby vzbudil u niekoho záujem alebo podozrenie. Verejné a navštevované miesto... - Áno, áno, - prikyvoval Marczak. - Uvažujete správne. - Ak teda vylučovacou metódou vypustíme budovy, zos­ tanú nám námestia, záhrady, ulice. Záhrady tiež môžeme vypustiť, v nich sa zvykne kopať. Niekto by náhodou mohol natrafiť na poklad. Aj takú eventualitu Löwe musel vziať do úvahy. - Námestia a ulice, - tvrdil Marczak, - Len to nám zostáva. - Prečítajme teda ešte raz myšlienku z Chavinho ná­ hrobku, - navrhol som. - „Pri studni múdrosti nájdeš kle­ not nesmiernej ceny." Je to filozofická maxima3. Ale slovo „klenot" v nej je na zamyslenie. My hľadáme klenoty, A v tejto vete je reč o klenote. Nevšímajme si metaforickú formu a chápme tieto slová ako obyčajný pokyn. Takto by obsah tejto vety znel: klenot hľadaj pri studni... - Lenže pri akej studni? - vzdychla slečna Helenka. - Pri studni na nejakom námestí alebo ulici, však? - Áno, tu pri cintoríne musela byť nejaká studňa, - vy­ hlásil som. - Musela byť! - prudko vykríkol pán Dohnal. - Židia predsa mali vo zvyku umývať si ruky, keď opustili cintorín po pohrebných obradoch. Áno, áno, spomínam si. Niekde pri starom cintoríne som videl studňu... Čosi nejasne zamrmlal a rozbehol sa smerom k východu. Domnievali sme sa, že sa vybral domov po nejakú knižku. Čakali sme naňho v napätí asi štvrťhodinku. Vysvetlil som pánu Smithovi po nemecky smer mojich úvah. Zatvá­ ril sa veľmi prekvapene. 3

maxima - morálna zásada

- Že by to bolo také jednoduché? Rabbi Löwe zakopal vrecko s klenotmi pri starej studni? - čudoval sa. Tieto slová rozhnevali slečnu Helenku. - Jednoduché? - zvolala. - To vôbec nebolo jednoduché. Veď na túto myšlienku nikto neprišiel. Pribehol pán Dohnal. Radostne mával neveľkou kniž­ kou. - Mám! Mám! - volal zadychčaný. - Našiel som studňu! Na kresbe z konca osemnásteho storočia, presnejšie z roku 1773. Prosím, tu je sprievodca s nadpisom Starý židovský cintorín v Prahe. Na dvadsiatej štvrtej strane je kresba. Jas­ ne vidieť východ zo starého cintorína a pri studni Židov, ako si umývajú ruky. Studňu zasypali asi pred sto rokmi, keď zaviedli vodovod. Prezrel som si kresbu v sprievodcovi a podal som knižku slečne Helenke. - Teraz všetko záleží len od vás, - poznamenal som a zdvorilo som sa jej uklonil. - Ak získate od úradov povo­ lenie na rozkopanie chodníka na mieste, kde bola studňa, a s pomocou archeológov sa pohrabete v zemi, azda nájde­ me Katzov a Kelleyho poklad. Myslím, že nebude treba ko­ pať hlboko. Stará dlažba je asi zachovaná, najviac ak zasy­ pali studňu a navrch položili dlaždice. Riaditeľ Marczak pyšne vyhlásil: - Vidíte, slečna, neprišli sme do Prahy s prázdnymi ru­ kami, priviezli sme návod, kde treba hľadať poklad. - A neodídete s prázdnymi rukami, - odvetila slečna Helenka. Ale ja som si nevšimol jej slová a nezapísal som si ich do srdca. Bol som veľmi šťastný. Podarilo sa mi rozlúštiť „ta­ jomstvo nad tajomstvami". Konečné vysvetlenie prišlo rýchlejšie, než sme si mys­ leli. Už na druhý deň popoludní do uličky Pri starom cin­ toríne došli dve nákladné autá s provizórnym plotom.

Zbigniew

Nienacki

247

Ohrada zaclonila pred zrakmi zvedavcov miesto, kde ke­ dysi bola studňa. Okoloidúci sa mohli domnievať, že na tomto mieste sa bude opravovať kanalizácia. A zatiaľ za ohradu vkročil profesor archeológie so skupinou študen­ tov. Nás tiež pustili. Najprv rozobrali chodník a presne podľa predpokladu odkryli kamennú skruž studne zasypanú pieskom. Vôkol studne bola stará dlažba, ešte z čias neskorého stredoveku. S veľkou pietou a so znalosťou veci študenti vyberali zo zeme jednotlivé kamene. Netrvalo to dlho. Pod tretím ka­ meňom, hneď vedľa skruže, našli železnú, od hrdze celkom prežratú škatuľku s drahokamami. Boli tam rubíny, zafíry, opály, topásy, acháty, akvamaríny, granáty, smaragdy, ame­ tysty, tyrkysy a ónyxy. Skutočný poklad! Pán Smith, ktorý bol presvedčený, že tieto klenoty mali ozdobovať „stôl spojenia", si presne zapísal, koľko kameňov ktorého druhu bolo v poklade. Nadšene sme si prezerali drahokamy, ktoré potom po­ putovali do trezoru Ministerstva kultúry. Starú dlažbu sta­ rostlivo uložili na pôvodné miesto, prikryli ju chodníkovými dlaždicami a odpratali ohradu. Predstaviteľ československého ministerstva kultúry srdečne poďakoval riaditeľovi Marczakovi a mne za pomoc pri rozlúštení „tajomstva nad tajomstvami". Pamätám sa, že som potriasol mnoho rúk, medzi nimi aj ruku profesora a akéhosi chlapíka, ktorý vyzeral na skromného štátneho úradníka. Ten chlapík išiel s nami na Pařížsku, keď sa pán Dohnal rozhodol pozvať nás na slávnostnú večeru. - Nezneužívame vašu pohostinnosť? - spýtal som sa. - Ale čo to vravíte? - zvolal pán Dohnal, napodobňujúc štýl riaditeľa Marczaka. - Vďaka vám moja knižka o starej Prahe bude bohatšia o jednu kapitolu. Som vaším večným dlžníkom. Nech žije naše priateľstvo! - zvolal nahlas.

V ten večer sa v byte Dohnalovcov ozývali radostné vý­ kriky. Pán Dohnal všetkých častoval vynikajúcim vínom. - Škoda, že medzi nami nie je magister Skwarek, - spo­ menul si v istej chvíli pán domu. - Zúčastnil sa na našom hľadaní, dozaista by ho potešil náš úspech. Je to nadmieru inteligentný človek. Slečna Helenka vyprskla smiechom. Vyšla z izby a o chví­ ľu sa vrátila s nejakým časopisom v ruke. Bol to západonemecký Stern. - Tu v tomto časopise, ocko, - povedala, - nájdeš všetky informácie o spoločnosti „Mensa". Je tu vytlačený aj prijí­ mací inteligenčný test spolu so správnym riešením. Pán Skwarek vie po nemecky a možno si domyslieť, že z času na čas na svojich cestách v zahraničí číta Stern. - Teda tak je to? - prekvapil sa pán Dohnal. - Chceš tým povedať, že svojou nevšednou inteligenciou si z nás všet­ kých robil dobrý deň? - Nie zo všetkých, ocko. Zo mňa nie. Ja totiž tiež čítam Stern. - Teba neprekabátil? - začudovala sa Ludmila. - Len si sa tvárila, že si nesmierne nadšená jeho inteligenciou? - Tvárila som sa, - víťazoslávne sa usmiala slečna He­ lenka, - lebo sa mi zdá, že takisto ako pán Tomasz mám v sebe... detektívny talent. Keď som sa presvedčila, že inte­ ligenčným testom si z nás Skwarek uťahuje, bola som zve­ davá, o čo mu vlastne ide. Rozhodla som sa tváriť, že všet­ ko, čo hovorí a čo robí, ma nadchýna. Pán Dohnal bezradne rozložil ruky. - Veď tak vynikajúco rozlúštil záhadu talizmanu! - Veď práve! To bolo veľmi podozrivé, ocko, - rozosmia­ la sa slečna Helenka. - Hneď som si pomyslela, že sa s tou­ to vecou už musel predtým stretnúť. A keď je to tak, azda mohol mať čosi spoločné s vlámaním v Zlatej uličke. A usi­ lovala som sa zariadiť všetko tak, aby polovica Kelleyho ta-

Zbigniew

Nienacki

249

lizmanu, tá pravá, originálna polovica, nedostala sa nikdy do jeho rúk. - No ako vidíš, Helenka, tvoje podozrenie bolo neopod­ statnené, - poznamenal pán Dohnal. - Magister Skwarek sa vôbec nezaujímal o konečné rozlúštenie „tajomstva nad tajomstvami" a nevrátil sa s nami do Prahy. - Ale vráti sa, ocko. Vráti, - jedovato sa zaškerila slečna Helenka. Vtom riaditeľ Marczak vstal a vyhlásil: - Slečna Helenka nemá pravdu. V tejto chvíli prezrádzam služobné tajomstvo, ale medzi vami to hádam smiem uro­ biť. Teda, magister Skwarek bude zadržaný na hraniciach pre pašovanie ikon. Vyšetrovanie, ktoré sme viedli, nám po­ skytlo dosť dôkazov, že bol v spojení s bandou pašerákov a pravdepodobne bude chcieť vo svojom fiate prepašovať ikony, ktoré ukradli Sekundusovi. Ktovie, či v tejto chvíli nie je už vo vyšetrovacej väzbe. Tak teda na záver: magister Skwarek sa už sem nevráti. V tom okamihu sa ozvalo pri dverách ostré cenganie. Protaz, ktorý pre svoj obrovský vzrast musel zostať v kúpeľ­ ni, hlasno zaštekal. Ludmila vybehla otvoriť, a tu sa pred nás postavil magister Franciszek Skwarek. - Dobrý deň, vážení, - radostne nás pozdravil. - Priamo z cesty som si dovolil vás navštíviť, aby som vám oznámil, že už som v Prahe. Hľadeli sme naňho ako na zjavenie. Riaditeľ Marczak predvídal, že bude zatknutý. Že by bol nevinný? Ako prvému sa vrátila reč pánu Dohnalovi. Vstal od sto­ la a privítal Skwarka. Širokým gestom ho pozval medzi nás. - Našli sme klenoty Kelleyho a Katza, - vykladal. - A pri tejto príležitosti sme si trocha posedeli. - Blahoželám, - ukláňal sa všetkým magister Skwarek. naozaj ma veľmi teší, že sa slečne Helenke podaril taký nádherný objav.

- Nie mne, ale pánu Tomaszovi, - poznamenala pekná Češka. - On rozlúštil tajomstvo. Pokiaľ ide o mňa, môžem pyšne vyhlásiť, že som urobila iný objav, napokon, tiež dô­ ležitý. - Ehm, - zahmkal Marczak, ktorý sa už prebral z prekva­ penia. Aby zahladil svoje predchádzajúce rozpaky, chytil po­ hár vína, vstal a navrhol: - Pripime si na objav slečny Helenky. - Na zdravie! - vykríkol som. Ludmila sa skepticky usmiala. - Som zvedavá, čo je to za objav... Lenže jej slová zanikli vo všeobecnej vrave. Pán Dohnal po česky a pán Smith po nemecky striedavo vykladali Skwarkovi, ako sme našli úkryt s pokladom. Skwarek jedol za troch, pokyvoval hlavou a podchvíľou sa nahlas nadchýnal. Len ria­ diteľ Marczak naňho gánil a čas od času vrhol na mňa spýta­ vý pohľad. Veď predsa ja som mu vsugeroval, že po našom odchode do Prahy sa Skwarek rozhodne prepašovať ikony do Československa a neskôr ďalej do Viedne, možno v aute pána Smitha. Ale mohol som sa zmýliť. Omylov sa dopúšťal aj Sherlock Holmes, najväčší detektív všetkých čias. Zrazu ma jemne poklepal po pleci chlapík vyzerajúci na skromného štátneho úradníka. - Mohli by ste svojho psa vypustiť z kúpeľne na chodbu? - požiadal ma šeptom. Kývol som na Ludmilu a zopakoval som jej chlapíkovu prosbu. Ludmila vyšla z jedálne a po chvíli sa vrátila. Sta­ rostlivo za sebou zavrela dvere, čo znamenalo, že Protaz je na chodbe. Vtedy chlapík kývnutím hlavy dal slečne Helenke tak­ mer nebadateľné znamenie. Pekná Češka, prekrikujúc hlasitý rozhovor Skwarka s jej otcom a Smithom, zvolala: - Vy naozaj nie ste zvedaví na môj objav?

Zbigniew

Nienacki

251

Všetci stíchli. - Prosím, prosím, prezraďte nám ho, - prosebne zopäl ruky magister Skwarek. Helenka vstala, prešla do druhej izby a vrátila sa k nám s ľudovým oltárikom v ruke. - Viete, čo som objavila v tomto dare od pána Skwarka? - spýtala sa. Rýchlym pohybom odsunula malú doštičku zo zadnej časti oltárika a zo šikovne urobeného úkrytu vybrala malú striebornú ikonu. Tú, čo ukradli Sekundusovi. Zo šestnáste­ ho storočia. Zmeraveli sme, tuším tak sa tomu vraví. Skwarek vyskočil zo stoličky. - Ja s tým nemám nič spoločné! - zvreskol. - Naozaj? - ironicky sa ho spýtala slečna Helenka. - Veď je to dar od vás. Skwarek sa vrhol k dverám jedálne. - Stoj! Stoj! - vykríkol skromný chlapík. Ale Skwarek už otvoril dvere. A zostal stáť ako vrastený do zeme, lebo pred sebou zazrel zúrivo vrčiacu papuľu mojej dogy. Prudko pribuchol dvere a oprel sa o ne, akoby sa bál, že Protaz labami stlačí kľučku a dostane sa do jedálne. - Prosím, pristúpte bližšie, - rozkázal skromný muž a vy­ kročil smerom ku Skwarkovi. - Som príslušník českoslo­ venskej polície. Ste zatknutý. Prosím, sadnite si a počkajte na služobné vozidlo. Chytil Skwarka za plece a posadil ho na stoličku. Potom pristúpil k telefónu. Skwarek zvesil hlavu a na nikoho z nás ani nepozrel. Nám tiež nebolo milé hľadieť naňho. Sedeli sme pri stole strojene a mlčky. Toto mlčanie sa Skwarkovi zdalo horšie než nadávky alebo ironické poznámky. - Čo tak mlčíte?! - skríkol po chvíli. - Myslíte si, že sa po­ lícii podarí niečo mi dokázať? Pravdaže, ja som dal slečne

Helenke ľudový oltárik, ale to azda on, - ukázal na mňa, vložil do oltárika ikonu, aby ma mohol obviniť. Mykol som plecami, také nezmyselné boli jeho slová. - Nastražili ste na mňa pascu! - znova vykríkol Skwarek a nenávistne na mňa zagánil. - Mýlite sa, - ozvala sa Helenka. - To som ja pripravila túto pascu a pozvala som policajného dôstojníka. Vedela som, že prídete do Prahy a navštívite nás, aby ste pri vhod­ nej príležitosti vybrali ikonu z oltárika. Pripravila som to všetko v našom byte, aby som dokázala, že nie som taká hlupaňa, za akú ste ma považovali. - Ja som si vás vždy vysoko cenil! - horlivo ju uisťoval Skwarek. - To je lož. Pán Tomasz aspoň neskrýval, že sa mu páčim ako žena. Ale vy? Predstierali ste nadšenie nad mojimi ve­ domosťami, inteligenciou, ale v podstate ste vo mne videli len sprostaňu, od ktorej ste chceli vytiahnuť polovicu Kelleyho talizmanu, keď sa vám ju nepodarilo ukradnúť. A po­ tom, zneužili ste ma na prepašovanie ikony cez hranice. - S pašovaním nemám nič spoločné! - vykríkol Skwarek. - O tom sa presvedčíme, keď vás skonfrontujeme so Zdeňkom Bláhom, - zamiešal sa do rozhovoru policajný dôstojník. Začuli sme zvonček. Skwarek sa strhol a vyskočil zo sto­ ličky, lebo si myslel, že došlo policajné auto. Ale bol to iba doručovateľ telegramov.

- Telegram z Poľska pre pána Tomasza, - oznámila Ludmila, keď Podala mi telegram. Hodil som naň okom a nahlas som prečítal: Podozrenie potvrdené. Na fotografiách spoznali Franka Gnata. Je zatknutý. Baśka

Zbigniew

Nienacki

253

- Tak čo vy na to? - spýtal som sa Skwarka. - Franek Gnat povie, pre koho kupoval ikony a kto ich potom pašo­ val cez hranice. Vysvetlí sa aj udalosť u Pókijańca. A k Sekundusovi sa vlámali obaja bratia, však? - Nemám s tým nič spoločné. V tom čase som bol v Pra­ he, - odvrkol Skwarek. - Nik vás neobviňuje z vlámania. Ale vy ste kúpili ukrad­ nutú ikonu, - tvrdil som. - A mali ste v úmysle prepašovať ju do Viedne. Znova sa ozvalo cenganie. Zaviedol som Prota do kúpeľ­ ne a Ludmila vpustila príslušníkov polície. Skwarek šiel s nimi veľmi poslušne, možno dokonca aj šťastný, že nám už nemusí dlhšie hľadieť do očí. - Tak hotovo... - zahundral si popod fúzy Marczak. Všimli sme si, že policajný dôstojník, ktorý Skwarka za­ tkol, zostal v byte. - Azda ešte nie je všetko vysvetlené? - spýtal sa ho pán Dohnal. - Veru nie, - prikývol dôstojník. - Ešte nie je všetko jas­ né. Ale dúfam, že isté nejasnosti nám vysvetlí pán Smith. - Ja? - rozhorčil sa náš rozekrucián. - Áno, vy. Kde to chcete urobiť? Tu, alebo u nás na polícii? - Nemám nič spoločné s krádežou a pašovaním ikon, chladne vyhlásil pán Smith. - Z toho vás nik neobviňuje. Prosíme vás len o vysvetle­ nie, ako sa začala vaša známosť s Franciszkom Skwarkom...

ZAKONČENIE

Kedy a kde som začal Skwarka upodozrievať, že je v tes­ nom spojení s pašovaním ikon? Bol mi podozrivý už vtedy, keď tak strašne ľahko, za krát­ ku chvíľku vysvetlil tajomstvo polovice talizmanu? Či ešte skôr - keď sa vychvaľoval, že sa mieni stať členom spoloč­ nosti „Mensa", a ukázal nám inteligenčný test? Priznám sa, že vtedy ešte nevzbudil moju nedôveru. Le­ bo - na rozdiel od slečny Helenky - nečítal som článok v Sterne. Okrem toho nepatrím medzí namyslencov a po­ znám veľa inteligentnejších ľudí, než som ja. Preto som mal právo domnievať sa, že takým jedincom je aj Skwarek. Aj keď som k nemu pociťoval antipatiu, potláčal som ju v se­ be, lebo som si myslel, že je to z mojej strany žiarlivosť. Skwarek bol totiž krajší než ja a získaval si náklonnosť pek­ nej slečny Helenky.

Len keď z Löweho náhrobku zmizol modrý lístok Zdeňka Bláhu a pán Smith, začal som si pomaly opravovať svoj názor na Skwarka. Všetko totiž nasvedčovalo tomu, že Bláha písal Róbertovi, ktorého poznal a s ktorým sa už niekoľko ráz stretol. Smith nemohol byť Róbertom, lebo na stretnutie prišiel s poznávacím znakom, a Bláha sa tiež dostavil v pre­ strojení, aby mu podstrčil falzifikát talizmanu. Inými slova­ mi, Róbert chcel, aby sme si mysleli, že Róbertom je Smith. Bolo mi jasné, že Róbert vedel, že sme sa dozvedeli obsah správy na lístku a objavili „tajnú schránku". Akým spôsobom však Róbert získal túto informáciu? Vo chvíli, keď som s Ludmilou čítal list, na cintoríne nebol nik. Oveľa neskôr ta prišla slečna Helenka, za ňou Skwarek, sku-

Zbigniew

Nienacki

255

pina talianskych turistov a nakoniec pán Smith. Zrazu sme zistili, že lístok zmizol. Iba Ludmilin výkrik mohol prezra­ diť, že poznáme obsah modrého lístka. Kto počul ten výkrik? Helenka, Skwarek a Smith. Slečnu Helenku som vylúčil hneď, neskôr som prestal upodozrie­ vať aj Smitha. Zostal teda len Skwarek. On si hádam tiež uvedomil, akému nebezpečenstvu sa vydával, keď vzal lístok takmer pred našimi očami. Pocho­ pil, že o lístku vieme a pravdepodobne poznáme aj jeho ob­ sah. Čo mohol urobiť v tejto situácii? Upozorniť Bláhu a od­ volať termín stretnutia na Hradčanoch? Alebo neprísť na toto stretnutie? Lenže práve toto by v nás mohlo vzbudiť po­ dozrenie, že Róbert vie o našej návšteve cintorína a o tom, že poznáme obsah lístka. Do úvahy prichádzali iba dve oso­ by: on a Smith. Navštívil preto Bláhu, odvolal schôdzku s ním a na stretnutie s pánom Smithom na určenom mies­ te a v určenom čase poslal Bláhu. Šlo mu o to, aby podo­ zrenie padlo iba na Smitha. Nepredpokladal, že po kúpe fal­ zifikátu Smith príde na Pařížsku a rozpovie nám o svojom dobrodružstve. Je čas úprimne vyhlásiť: nejestvovala nijaká banda pašerá­ kov. Pašovala iba jedna osoba - magister Franciszek Skwarek. Presnejšie - nijaký magister a vôbec nijaký historik. Skwarek mal iba stredoškolské vzdelanie a niekoľko rokov pracoval ako zásobovač v jednom varšavskom stavebnom družstve. Nestal sa pašerákom hneď. Lebo nik sa nenarodí zločincom. Pred tromi rokmi sa Franciszek Skwarek vybral navštíviť svoju tetu, ktorá bola vo Viedni gazdinou u Smithovcov, ma­ jiteľov veľkého klenotníctva. Od nej sa Skwarek dozvedel o čudáctvach jej panej, ktorá aj s manželom patrila do Brat­ stva rozekruciánov. Od svojej tety sa Skwarek dopočul aj o ťažkostiach, ktoré mal pán Smith pre ambície svojej man­ želky. A Franciszek Skwarek sa rozhodol, že mu pomôže. Prirodzene, nie zadarmo.

Prečítal si niekoľko kníh o rozekruciánoch, zadovážil si vo Viedni viaceré brožúry o okultizme. Bol inteligentný, to mu treba priznať. Zakrátko napísal pre pána Smitha štúdiu s názvom „Príspevok k činnosti rozekruciánov, čiže o Edwardovi Kelleym a Johnovi Deem, ako aj o ich krištáľovej guli". Táto štúdia vyšla pod Smithovým menom. Žiaľ, na­ priek tomu Smith nezískal nijakú funkciu v Bratstve ro­ zekruciánov. Ale Skwarek dostal od Smitha honorár, za kto­ rý si kúpil hondu. Po návrate do Poľska si Skwarek jedného dňa prečítal roz­ hovor so Sekundusom. V tom rozhovore bola spomenutá aj knižka Davida Katza „O vlastnostiach drahých kameňov". A zrazu sa v Skwarkovej hlave zrodil skvelý - podľa jeho chápania - nápad, ktorý by mu pomohol znova vytiahnuť od Smitha nejaké peniaze: Získať takú knižku, zaviezť ju Smithovi a navrhnúť mu, aby predával klenoty vybrané podľa astrologického horoskopu zákazníkov. Smith na tom zarobí a odmení autora tejto myšlienky. Lenže ako získať knižku Davida Katza? Kúpiť ju od Sekundusa? Nezmysel, nepredá ju. Zostávala iba jedna cesta: krádež. Skwarek sa na svojej honde vybral do Zagórza, navštívil Sekundusov domček, zistil, kde knižka leží. Presvedčil sa, že dom je slabo zabezpečený a krádež sa dá ľahko uskutoč­ niť. Tak sa to napokon aj stalo. Ale kým to urobil, niekoľko dní krúžil po bieszczadských cestách, aby preskúmal situá­ ciu a súčasne si vytvoril alibi, že tu bol ako turista. Takto pri­ šiel aj ku Gnatovmu stánku v Cisnej. Franciszek Gnat, ktorý mal len obyčajnú ojazdenú mo­ torku, bol Skwarkovou hondou nadšený. Veď čože, démon motorizácie drieme v takmer každom mladom človeku. „Pane," prihovoril sa Skwarkovi, „mám pre vás čosi fajnové, ikonu, ktorú som kúpil od jedného známeho. Môžem vám ich zadovážiť ešte niekoľko, a vy mi za to dáte hondu."

Zbigniew

Nienacki

257

Tak sa aj stalo. Do Viedne Skwarek odcestoval už bez hondy, ale zato s ukradnutou knižkou Davida Katza a s prepašovanou ikonou, ktorú potom predal s veľkým ziskom. Značnú sumu dostal Skwarek aj za ukradnutú Katzovu knižku. Žiaľ, Skwarkova myšlienka predávať klenoty podľa zákazníkovho horoskopu Smitha akosi nenadchla a Skwa­ rek nedostal nijakú odmenu. Lenže Skwarek bol pri chuti, kúpil si vo Viedni fiat, mal v pláne získať väčšiu sumu pe­ ňazí a v budúcnosti sa pustiť do väčších akcií. Odvtedy sa mu dva razy podarilo prepašovať do Viedne staré ikony, ktoré kúpil od oboch mladých Gnatovcov. Aj u nich s jedlom rástla chuť. Jeden z bratov hondu už mal, chcel ju mať aj druhý. Nebudem opisovať, ako Skwarek ikony pašoval. Jeden spôsob som opísal - upozorňujem, že už je nanič, colníci o ňom dobre vedia. Vráťme sa teda k našej záležitosti. Čas sa míňal, žriedlo nadobúdania ikon vyschlo. Franek Gnat oznámil Skwarkovi, že ďalšie ikony sa mu nepodarilo nikde kúpiť. A Skwarek si už zvykol mať stále veľa peňazí a viesť nákladný život. Znova si spomenul na pána Smitha. Najmä vtedy, keď viezol do Viedne poslednú ikonu, ktorú kúpil. V Prahe pravdepodobne z nudy navštívil Zlatú ulič­ ku, spomenul si na svoju „vedeckú štúdiu" o Kelleym a Deem a navštívil alchymistickú dielňu zriadenú v jednom malebnom domčeku. Jeho pozornosť vzbudila polovica Kelleyho talizmanu. Skwarek nebol nadmieru inteligentný. Ale predsa bol bystrý, to sa nedá poprieť. Smith si dal preložiť Katzovu knižku do nemčiny. Skwarek presne poznal jej obsah. Vedel o Katzovom vysvetlení dvoch polovíc talizmanu a „stola spojenia". Ukrytý poklad? Nie, také veci Skwarka nezaujímali. Ale uvažoval, koľko by mu pán Smith ponúkol za polovicu Kelleyho talizmanu - ozajstnú relikviu rozekruciánov. Ak sú-

časný predseda Bratstva rozekruciánov dosiahol túto funk­ ciu len preto, že sa pokúsil o krádež slávnej krištáľovej gule z Britského múzea, tak pán Smith iste získa funkciu sekre­ tára, keď zadováži Kelleyho talizman z múzea v Zlatej ulič­ ke v Prahe. Jasné, že to nemusí urobiť vlastnými rukami. Skwarek zostal v Prahe a poslal list pánu Smithovi. Od­ poveď prišla obratom: „Zadováž talizman!" Potom Smith pricestoval do Prahy, aby to vo Viedni vyzeralo, že sa vlámal osobne, čiže riskoval pre dobro rozekruciánov. Skwarek nemal peniaze na pobyt v Prahe a na zaplatenie vlamača, ktorého našiel v osobe Zdeňka Bláhu. A tak predal ikonu. Bláha sa do múzea vlámal, chytili ho pritom a taliz­ man zostal v múzeu. Pán Smith už bol na ceste do Prahy. Čo zostalo Skwarkovi? Zaliečať sa peknej kustódke mú­ zea v Zlatej uličke. Vďaka nej sa dostal ku Kelleyho taliz­ manu, prezrel si ho, odkreslil a prikázal Bláhovi urobiť fal­ zifikát, ktorý chcel podstrčiť Smithovi. Tak vyzerala situácia, keď som sa v Prahe zjavil ja, privo­ laný správou pána Dohnala, že v starožitnostiach na Václavskom námestí ponúkli na predaj ikonu. Ďalší priebeh udalostí už poznáte, však? Lenže isté podrobnosti treba ešte vysvetliť. Keď Skwarek odišiel s poslednou ikonou, Gnatovcom prišlo ľúto, že už viac od neho nezarobia. Keďže nemohli kúpiť ďalšie ikony, rozhodli sa vlámať k Sekundusovi. Mož­ no ich na to naviedol Skwarek, keďže im nechal svoju pražskú adresu a čakal na správu od nich. Zašifrovaná správa došla. Vtedy Skwarek, ktorý už nemal čo pašovať do Viedne, lebo ikonu predal v Prahe, navrhol výpravu do Leska. Slečna Helenka a pán Smith sa ta mali vybrať po druhú polovicu talizmanu a on, Skwarek - po ukradnuté ikony. Dozaista ešte v Prahe v Skwarkovej hlave skrsla myšlienka, akým spôsobom prepašovať ikonu cez poľské hranice, teda v dare pre slečnu Helenku. Iste mu ani

Zbigniew

Nienacki

259

na um nezišlo, že ikonu prepašuje niekto iný, ktosi celkom mimo podozrenia, čiže práve ja. Bol tu aj druhý dôvod pre návštevu Leska. V Pardubiciach vyrobili dve polovice talizmanu. Jednu Smith kúpil v Prahe, druhú mu bolo treba predať v Lesku. Skwarkovi jednostaj nedali spať klenotníkove peniaze. Na tomto pozadí sa dá pochopiť aj udalosť u Pókijańca. Vyšetrovanie tejto záležitosti ešte nebolo uzavreté, ne­ mám teda nijaké dôkazy, aby som mohol tvrdiť, že Pókijaniec sa zúčastnil aj na vlámaní k Sekundusovi a na krá­ deži ikon. Pravdepodobne ho Skwarek zatiahol do akcie len raz, aj to náhodne. Skwarek vedel, že pán Smith, poučený pražskou skúse­ nosťou, nenaletí tak ľahko na kúpu druhej polovice taliz­ manu v obave pred ďalším podvodom. Bolo teda treba Smitha presvedčiť, že druhá polovica je originálna. A práve my: slečna Helenka, ja, pán Dohnal a Marczak - mali sme Smithovi dať istotu tým, že si talizman prezrieme v Pókijańcovej chalupe. Za scénu s nájdením talizmanu v škatuli s haraburdím sľúbil Skwarek Pókijańcovi poriadnu sumu peňazí. Akých? Prirodzene, Smithových. Za pomoci Gnatovcov, ktorí boli ukrytí v chalupe, bolo stretnutie zrežírované tak, že keby si ktokoľvek z nás chcel dôkladnejšie talizman prezrieť, svetlo malo zhasnúť a taliz­ man zmiznúť. Kto ho ukryl? Pravdaže, sám Pókijaniec. Ne­ došlo k nijakej krádeži, milí moji. Za tmy nik nevošiel do chalupy, ani neušiel s talizmanom. Gnatovci znova zažali svetlo a ušli. Odhalil ich Protaz, ale ako viete, jeden z nich napriek tomu vylákal od Smitha sto dolárov. Lebo, ako sa priznal sám Smith, bol vďaka nám presvedčený, že kupuje pravú polovicu. Čo ešte dodať? Aha, druhú ikonu ukradnutú Sekunduso­ vi našla polícia na pôjde nad stajňou Gnatovcov. Keď sme

tam nedobrovoľne sedeli, mali sme ju takmer na dosah ru­ ky. Ale kto to mohol vedieť? Teraz, keď už poznáte celú históriu, hádam uznáte, že som dobre spájal isté fakty, jednostaj som šiel po pravej sto­ pe, keď som dával do súvislosti také rôznorodé prípady, ako pašovanie ikon, krádež Katzovej knižky v Zagórzi a vlá­ manie do múzea v Zlatej uličke. Treba však podčiarknuť, že som mal do činenia s nezvyčajne šikovným protivníkom. Hoci som ho upodozrieval, nemal som proti nemu nijaké dôkazy. Dokonca uvažujem, čo by sa bolo stalo, keby slečna Helenka nebola objavila ikonu v drevenom oltáriku, ktorý jej Skwarek daroval? Myslím, že potom by ten uzol museli rozťať bratia Gnatovci. Skutočnosť, že oni kupovali ikony, ktoré sa potom pa­ šovali za hranice, by stačila na zatknutie a domovú pre­ hliadku. Tá by odhalila v dome Gnatovcov druhú z ukradnutých ikon. Na tomto základe by sa bratia iste pri­ znali k vine a nešetrili by ani Skwarka. Lenže Skwarkovi by sa možno podarilo vybrať ikonu schovanú v oltáriku u Dohnalovcov a ktovie, či by už s ňou nesedel na dražbe ume­ leckých diel vo Viedni. - Som vám veľmi vďačný, - povedal som slečne Helenke, keď sme sa v Prahe lúčili. - Odhalenie Skwarka a jeho za­ držanie vo vašom byte bol ozajstný majstrovský kúsok, kto­ rý zaskočil dokonca aj mňa, hoci som zvyknutý na všelijaké prekvapenia. Povedzte mi, slečna Helenka, odkedy ste ve­ deli, že v drevenom oltáriku je ukrytá ukradnutá ikona? - Domyslela som si to na hranici. Pamätáte sa, že vtedy som sa rozosmiala, lebo mi zišlo na um, že keby som ja bo­ la pašeráčkou ikon, tajne by som ich prevážala práve vo va­ šom aute. Spomenula som si na oltárik, ktorý som viezla v kufri. Keď mi ho Skwarek venoval, ani som si ho poriad­ ne neprezrela, lebo sa mi videl škaredý. Ale nepatrilo sa ne­ prijať ho.

Zbigniew

Nienacki

261

Pokýval som hlavou a úprimne som ľutoval: - Niet pochýb, že vlastne ja som prepašoval ukradnutú ikonu. Oltárik sa mi tiež nepáčil, a tak som mu tiež ako vy nevenoval pozornosť. Mám dojem, že aj toto Skwarek pred­ vídal. Keby vám bol venoval niečo pekné, boli by sme si to pozorne prezreli a kúsok s ukrytím ikony by sa mu nebol tak ľahko podaril... No čo, chytili ste páchateľa pašovania ikon, a to bol cieľ môjho príchodu do Prahy. Slečna Helenka sa koketne usmiala: - Vy ste našli poklad Kelleyho a Katza, hoci som to mala urobiť ja. Namiesto toho som vám pomohla pri odhalení pašeráka. Povedala som vám, že neodídete z Prahy s prázd­ nymi rukami. Teraz sme kvit, však? - Áno, - priznal som a bozkal som slečne Helenke ruku, čo táto vyznávačka emancipačného hnutia nemala veľmi rada. Ale nevytrhla si ruku. Posmelený som jej pobozkal ruku ešte raz. A potom som sa spýtal s nádejou v hlase: - Azda sa vo vás niečo zmenilo? Prestávate bojovať za ozajstné oslobodenie žien? Šibalsky žmurkla jedným okom. - Pán Tomasz, naozaj sú v našich krajinách ženy až taký­ mi otrokyňami mužov? Po týchto slovách som sa poriadne nadýchol a odvážil som sa povedať: - Pozývam vás do Poľska na ozajstnú dovolenku. V au­ guste, k moru. Budeme sa kúpať, opaľovať a diskutovať o emancipácii žien. Pozrela mi do očí. - Do augusta je ešte trocha času. Ktovie, či neprijmem váš návrh... Tak sa skončilo moje dobrodružstvo v Prahe. Rozlúčil som sa so Smithom, ktorý odišiel do Viedne s informácia­ mi o drahokamoch potrebných k „stolu spojenia". Možno

teraz, ako sekretár Bratstva rozekruciánov, spolu so svojou manželkou Emmou vyvoláva duchov. Srdečne som poboz­ kal Ludmilu, objal pána Dohnala. Nikdy nezabudnem na ich pohostinnosť. Vo Varšave som v schránke našiel list z Indie od doktora W. Veľavážený pán Tomasz! Veľmi ma teší, že ste prijali Prota. Je to milý psík a iste v ňom získate oddaného a verného priateľa. Ľutujem, že sme sa nestretli pred mojím odchodom, preto až teraz Vás môžem informovať, že Prota vychoval a vycvičil známy kro­ titeľ zvierat, ktorý zahynul pri havárii auta. Vie vynikajúco bojovať s inými zvieratami, takže by Vám mohol robiť ob­ rovské služby ako stopovací alebo obranný pes. Vyše roka má ešte len tri roky - nadchýnal ľudí nezvyčajnými vystú­ peniami v arénach, stačí mu dať akúkoľvek vec a hneď náj­ de jej majiteľa aj v najväčšom dave. Ovláda desiatky všeli­ jakých kúskov, dokonca ani neviem o všetkých jeho schopnostiach, ale Vám sa iste podarí zistiť ich pri každo­ dennom styku. Želám Vám veľa radosti z Prota a srdečne Vás pozdravujem W.

Protaz ležal na pohovke a nahlas zíval. - Taký si ty psíček... - zahundral som, hľadiac naňho s novým záujmom. Zrazu Protaz zastrihal ušami a potichu zavrčal. A hneď nato som začul zvonček pri dverách. Po chvíli sa v mojom byte zjavil veľmi čudný chlapík, ktorý mi vyrozprával veľmi čudný príbeh...

VÝSLOVNOSŤ A

Bieszczady Cisna Dee, John Franciszek Fludd, Robert Góry Słone Hoczew Chryszczata Józef Kelley, Edward Nowy Sącz Pogórzania Pókijaniec Przysietnica Rosenkreutz Rzeszów Tomasz Szklarska Poręba Schubert Ustrzyki Górne Zagórze Zdzich

CUDZÍCH

NÁZVOV

biečšady čisna dí, džon frančišek flad, robrt gury suone hočev chryščata juzef kely, edvord novy sonč pogužania pukijaňec pšyśetnica roznkrojc žešuv tomaš škľarska porenba šubrt ustšiki gurne zaguže zdžich

MIEN

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili detektívne schopnosti. Po skončení štúdia ma zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo predovšetkým vyhľadávanie cenných umeleckých diel a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujíma­ vejšie príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok o pánu Tragáčikovi. V ďalšom príbehu obľúbeného pána Tragáčika sa dostaneme do Prahy, kde náš hrdina sleduje činnosť zlodejov a pašerákov vzácnych ikon z východnej časti Poľska. Natrafí pritom na ďalšiu záhadu - stratu pokladu dvoch alchymistov spred mnohých stáročí - z čias cisára Rudolfa II. Aj v tomto príbehu mu pomáhajú rozlúštiť záhady jeho mladí priatelia - Baśka, ktorého poznáme už z predchádzajúcich príbehov, ale aj Ludmila, dcéra Tragáčikovho pražského priateľa. Podarí sa odhaliť „tajomstvo nad tajomstvami" skôr, než to urobia zločinci? Dozviete sa to v tomto napínavom príbehu s množstvom poznatkov o umení a pražských historických pamiatkach.

Pripravujeme: PÁN TRAGÁČIK A WINNETOU

www.ikar.sk