Zbigniew Nienacki - 08 Pan Tragacik a Fantomas

ZBIGNIEW NIENACKI

Pán Tragáčik a Fantomas

Mladé letá

Translation © Peter Čačko 1986 Illustrations © Peter Kľúčik 1986

Pán Tragáčik, najpopulárnejšia literárna postava poľského spisovateľa Zbigniewa Nienackého (1929), je historik umenia, pracuje na Ministerstve kultúry a zaoberá sa odhaľovaním krádeží umeleckých diel. Ak ste čítali knihy Záhadné príhody pána Tragáčika a Pán Tragáčik a záhady Fromborku, potom už viete, že hrdina týchto pútavých a vtipne napísaných príbehov dostal prezývku podľa svojho čudesného auta, ktoré vyzerá ako starý tragač, ale má veľmi silný motor a dokonca pláva po vode. Kniha Pán Tragáčik a Fantomas dosiahla najväčší čitateľský úspech zo všetkých dvanástich dielov seriálu, ktoré doteraz v Poľsku vyšli. Azda preto, že sa odohráva vo Francúzsku, kam pána Tragáčika pozvali priatelia, aby pomohol odhaliť tajomného páchateľa krádeží nesmierne cenných obrazov v prekrásnych zámkoch na Loire. Páchateľ sa podpisuje menom Fantomas a bez najmenších ťažkostí kradne obrazy z dobre strážených súkromných galérií, vybavených najmodernejšími poplašnými zariadeniami. V Zámku šiestich dám sa stretnú až traja detektívi. Obstojí pán Tragáčik v takej silnej konkurencii?

O desiatej večer — ako zvyčajne, keď prišla na nedeľu domov zo školy v Tours — štrnásťročná Yvonne prešla cez padací most a ocitla sa na obrovskej pravouhlej terase, kde sa kedysi vypínal zámok rodu Marquisovcov. Dnes po ňom zostala iba veľká bašta zvaná donţon . Na terase bolo niekoľko desiatok lavičiek. Sedela na nich hlučná skupina amerických turistov, čakajúcich na súmrak. Velikánsky autobus pred bránou zámockého parku, ktorý si Yvonne všimla, patril tejto skupine. Kaţdú sobotu a nedeľu večer za tmy v Le Chäteau de Six Dames - v Zámku šiestich dám — dalo sa za dva a pol franka vidieť predstavenie nazvané Zvuk a svetlo — osvetlenie zámku s hudbou, ktorá sa ozývala z ampliónov rozmiestnených po celom parku. Keď Yvonne bola v zámku, sama obsluhovala celú aparatúru, nainštalovanú v donţone. Robila to veľmi rada, lebo reflektormi osvetlený zámok a tóny hudby, akoby vychádzajúce spod zeme, veľmi podnecovali jej fantáziu. Okrem toho kustód zámku, pán Armand Durant, sa často mýlil, privčas alebo neskoro púšťal hudbu a zaţínal reflektory v inom poradí, neţ predpisoval špeciálne vypracovaný scenár. Celkom ináč si počínal jeho syn, pätnásťročný Róbert. Bol ozajstným majstrom v ovládaní aparatúry. Keď riadil predstavenie, kaţdý gombík stlačil s presnosťou do pol sekundy, ako tvrdil barón Raoul de Saint-Gatien, majiteľ zámku. Yvonne otvorila dvierka na donţone a vošla do malej miestnosti, ktorej polovicu tvoril pult s rôznofarebnými gombíkmi a tlačidlami. Róbert uţ bol tam - skláňal sa nad magnetofónom a pretáčal pásku s hudbou. - Meškáš, Yvonne, - poznamenal, neodvrátiac sa od pultu.- O pol druha minúty začíname. - Vieš, čo sa stalo ? Strýko znova dostal list. donjon (francúzky) - bašta, veţa

2

- List? Kaţdý deň dostáva kopu listov, - zahundral Róbert. - Ale to bol list od neho. Znova ţiada výkupné. Najneskôr za mesiac treba zohnať peniaze. Vyhráţa sa, ţe inak ukradne Renoirov obraz. - Renoirovu Pláţ ? - zhrozil sa Róbert. - To je nádherná vec. A tvoj strýko zaplatí výkupné ? - Nie, - mykla plecami Yvonne. - Veď vieš, ţe nemá peňazí. - Tak čo si počne? On ten obraz naozaj ukradne,-vzdychol Róbert. Yvonne dupla nohou. - Rozprávaš presne ako všetci ostatní. Bezmocne. Akoby to bolo len tak, dostať sa cez múry a vniknúť do stráţenej galérie. A čo poplašné zariadenie? Fotobunky? Azda si myslíš, ţe je neviditeľný? - A predsa uţ jeden obraz ukradol. Aj z iných galérií kradne. Dobre vieš, ţe polícia je bezradná. Yvonne sa zamyslela. - Počuj, Róbert, - ozvala sa po chvíli. - Nevedie do galérie tajný vchod, o ktorom vie iba on? Veď túto časť zámku dala postaviť Katarína Medicejská, o ktorej je známe, ţe obľubovala tajné cely, pasce, prepadliská i priechody. - Predpokladáš, ţe by barón o takom vchode nevedel ? Alebo môj otec? — pochyboval Róbert. Náhle hodil okom na hodinky. - Preboha, meškáme tri sekundy! - zvolal. A stlačil na pulte červený gombík. Ţiara troch silných reflektorov osvetlila široko rozliatu rieku. Ukázal sa strieborný prúd, ktorý sa vnáral pod čierne oblúky kamennej stavby. Potom sa rozsvietil reflektor na druhej strane rieky a oţiaril dlhú siluetu galérie. Neskôr tri reflektory nainštalované v parku vytiahli z tmy veţičky zámku aj dva padacie mosty. Vo večernom tichu sa rozliehal tichý, akoby z diaľky

3

prichádzajúci dupot konských kopýt a vŕzganie kolies neviditeľného koča. Dupot silnel, akoby sa pribliţoval. Potom sa zvuk zmenil — neviditeľný koč vošiel na padací most. Dievčaťu stačilo priţmúriť oči, aby si predstavilo, ţe kráľova favoritka Diana de Poitiers sa práve vracia do svojho sídla. Alebo ţe sem prichádza František Prvý a Mária Stuartová, ako to opisujú historické kroniky Francúzska. Alebo nebol by vznešenejší príchod Karola Deviateho? Róbert o chvíľu stisne zelený a ţltý gombík a z ampliónov sa ozve dojímavá melódia. O niečo neskôr sa rozľahnú veselé hlasy neviditeľných besedníkov. Začne sa kráľovské prijatie, jedno z najveľkolepejších, aké pamätajú dejiny. Usporiadal ho tu na zámku Henrich Tretí a stálo ho stotisíc libier. Najkrajšie dvorné dámy s rozpustenými vlasmi obsluhovali hostí spolu s dcérami kráľovnej Kataríny Medicejskej... Veru, kedysi bolo na tom zámku rušno. Vyzeral čudne, a pritom nádherne. Vystavali ho na mohutných základoch starého mlyna a na oblúkoch kamenného mosta, ktorý spájal brehy neveľkej riečky, prítoku Loiry. Za slnečného letného dňa sa zdalo, ţe táto renesančná stavba prehrádza široko rozliatu rieku s bielymi plytkými piesčitými ramenami a zelenými brehmi porastenými tŕstím. Ale strieborný prúd akoby ju nebral na vedomie - jemne pohládzal kamenné piliere, s tichým ţblnkaním tiekol pod tmavými oblúkmi mohutnej galérie, do ktorej cez renesančné okná prenikali slnečné lúče na mnoţstvo obrazov moderných maliarov: Picassa, Matissa, Renoira a mnohých ďalších. Zbierka obrazov i nádherná krajinka, ktorú bolo vidieť z okien starej budovy, vytvárali spolu čarovný svet, krásu, ktorá uchvacovala a vyráţala dych. Kedysi Zámok šiestich dám patril rodu Marquisovcov, ktorí na základoch starého mlyna na pravom brehu rieky vystavali ponuré zámčisko s veľkou baštou. V roku 1512 premárnili majetok a zámok predali kráľovskému stráţcovi pokladu

4

Thomasovi Bohierovi, ktorého manţelka Catherine Brigonnetová si obľúbila toto tiché zákutie. No keďţe mala cit pre krásu, rozkázala zbúrať starú budovu - z niekdajšieho zámku zostala iba veľká bašta - a hneď vedľa dala postaviť krásny zámoček s veţičkami na štyroch rohoch. Po jej smrti sa zámok stal majetkom francúzskych kráľov. Henrich Druhý ho venoval prekrásnej Diane de Poitiers. Vďaka nej zámok získal most cez rieku a peknú veľkú záhradu na pravom brehu. Keď Henrich Druhý zomrel, Katarína Medicejská vzala zámok pani de Poitiers zo ţiarlivosti, ţe Diana mala taký vplyv na kráľa. Ale nenávisť, ktorú cítila voči Diane, nepreniesla na zámok. Katarína Medicejská obľubovala prepych a mala cit pre krásu. Na moste vybudovala dvojpodlaţnú galériu, zámok trocha rozšírila a z Talianska doň zadováţila prepychový nábytok, sochy a knihy. Po čase Katarína Medicejská venovala zámok svojej pastorkyni Ľudovíte Lotrinskej, manţelke Henricha Tretieho. A keď Henricha počas náboţenských vojen zavraţdil katolícky mních Jacques Clément, trúchliaca Ľudovíta tu jedenásť rokov - aţ do smrti - oplakávala svojho manţela. Volali ju Biela dáma alebo Biela kráľovná, lebo od manţelovej smrti neodloţila smútočný biely odev. Jej izby, posteľ, pohovka aj kreslá, všetko bolo bielej farby. Legenda tvrdí, ţe na výročie kráľovej vraţdy sa Biela dáma zjavuje v oknách zámku. V nasledujúcich rokoch osud zámku uţ nebol veľmi zaujímavý, aţ kým ho nedostal správca kráľovského majetku Dupin. Jeho manţelka madame Dupinová, priateľka umelcov, viedla známy literárny salón. V zámku sa schádzali a stretávali vynikajúce osobnosti vtedajšej doby. Veľa času tu strávil Jean Jacques Rousseau, ktorý bol učiteľom Dupinových synov. Z tejto rodiny pochádzala Aurora Dupinová, známa ako George Sandová, priateľka Fryderyka Chopina. V roku 1864 sa majiteľkou zámku stala madame Pelouzová,

5

ktorá si predsavzala, ţe zreštauruje zubom času zničenú budovu. Vrátila zámku nádheru, ktorú moţno vidieť aj dnes. Za svoju krásu zámok vďačí šiestim ţenám, preto ho nazývajú Zámkom šiestich dám. Jeho osud bol zviazaný s ich osudmi, jeho múry boli dôverníkmi ich úsmevov a vzdychov. Pani Bohierová, Diana de Poitiers, Katarína Medicejská, Ľudovíta Lotrinská, pani Dupinová aj pani Pelouzová. Kaţdá z nich bola iná, kaţdá z nich navţdy nechala pečať svojej osobnosti na výzore tejto stavby. A predsa z toho vznikol pekný celok, udivujúci a súčasne nádherný.

6

7

- Pozor, Yvonne! - skríkol Róbert. - O pätnásť sekúnd zaţni reflektor na pravej veţičke. Dievčina sa prebrala zo snenia. Turistom treba predviesť efektné zakončenie predstavenia. V údolí Loiry je veľa krásnych zámkov, päťdesiat z nich má zvláštne osvetlenie spojené s hudbou. Ak chcú privábiť turistov do Zámku šiestich dám, ktorý leţí trocha v ústraní, predstavenie musí byť naozaj nádherné. Zapla reflektor na pravej veţičke. Potom na ľavej. Prúdy svetla rozjasnili park aj záhradu Diany de Poitiers, zaliali striebrom vodu v rieke i v kanáli, ktorý obtekal starý donţon. Z reproduktorov sa niesli jemné tóny menuetu... A zrazu... Hudba prestala hrať. Reproduktory zmĺkli. Azda sa pokazila zvuková aparatúra ? Róbert aj Yvonne sa vrhli k magnetofónu. Kotúč s páskou sa pomaly krútil ďalej. Ale reproduktory mlčali. - Dočerta! A práve na koniec! - zahromţil Róbert. — Ešte budú chcieť naspäť vstupné. V ampliónoch čosi zachrapčalo. Potom sa ozval zvučný hlas: „Hovorí Fantomas. Pozor, pozor! Hovorí Fantomas! Ak nedostanem výkupné, o mesiac zmizne Renoirov obraz. Ešte raz pripomínam: o mesiac zmizne Renoirova Pláţ!" Nastala chvíľa ticha. A potom, akoby sa nič nebolo stalo, znova sa ozval menuet. - Počul si? - Yvonne chytila Róberta za plece. - Ako som mohol nepočuť? Vyrevoval na celý park. - Ale kde sa napojil ? Kde len môţe byť ? - horúčkovito uvaţovala dievčina. - Káble beţia po celom parku. Poďme ho hľadať! Treba ho chytiť, zavolať políciu! - vykríkla. Chlapec mykol plecami. A ukázal na kotúče, ktoré sa pomaly krútili na magnetofóne. - Je tu.

8

- Kde? - nepochopila. - Na našej páske s hudbou. Prestrihol ju a vlepil do nej svoju nahrávku. - Ako sa mu to podarilo? Veď aparatúra je celý deň zamknutá. - Neviem, kedy to urobil, - priznával sa chlapec. - Ale myslím si, ţe sa to stalo pred dvoma hodinami. Pamätáš sa ? Trinásty reproduktor trocha šumel. Otec zavolal opravára z Tours. Bol tu pred dvoma hodinami. Amplión opravil a nazrel aj sem, do aparatúry. - Nechal si ho tu samého? - Veď som nemohol vedieť, ţe je to on! Okrem toho, poslal ma do parku pod reproduktor, aby som sa presvedčil, ţe uţ nešumí. Vtedy mohol pokojne vlepiť kúsok pásky. Na ľubovoľnom mieste. Chápeš? Do miestnosti v donţone vtrhol Róbertov otec, kustód Durant. - Čo to bolo? Čo to má znamenať? - kričal. - Čo sú to za hlúpe vtipy?! Dievčina ukázala na magnetofón. - To bol hlas zlodeja. Nahral svoje varovanie a prilepil ho na pásku s hudobným sprievodom. Kustód podišiel k magnetofónu. Ale páska sa ešte stále prevíjala na kotúčoch. Predstavenie sa končilo aţ o päť minút. - Teda tak to je... — zamrlal si pod fúzy. - Fantomas! - pohŕdavo utrúsila dievčina. - To je naozaj hlúpe, vybrať si taký pseudonym, však? Chlapec odporoval: - On nie je hlupák. Presvedčíš sa o tom, Yvonne. Ak barón nezaplatí výkupné, naozaj príde o Renoirov obraz. Kustód vybehol na terasu, aby po skončení predstavenia poţiadal turistov o prepáčenie za ten čudný hlas, ktorý počuli. Ale to bolo celkom zbytočné. Zlodej sa vám vyhráţa? Fantomas vás vystríha pred lúpeţou? - pochyboval akýsi tučný Američan. - Nevoďte nás za

9

nos! Predsa poznáme reklamu. Je to váš nový trik na privabenie turistov, - povedal a vypľul ţuvačku do kanála pod padacím mostom.

10

Prvá kapitola Neočakávaná návšteva • Holub, či jastrab? • Kto je Fantomas? • O čudných krádeţiach • Na ceste do Orleánu • Vo „veľkej záhrade Francúzska" • Kto nás sleduje? • Belasý vrtuľník • Kto bola Jana z Arcu? • List od Karen a čo z toho vzišlo • Na stope nového dobrodruţstva V Paríţi, v hoteli du Nord, kde som spal prvú noc po príchode do Francúzska, mi ráno zaklopal na dvere nejaký muţ. - Monsieur Thomas ? - spýtal sa, keď som otvoril. Bol to brunet strednej postavy pripomínajúci holiča z malého mesta. Mal čierne fúziky ako slávny filmový milovník Clark Gable a dlhé bokombrady. Ťaţko mu bolo odhadnúť vek: mohol mať štyridsať, ba aj päťdesiat rokov. - Áno. Som Tomasz, - slušne som odvetil. - S kým mám tú česť? - Vy ste ten pán Tragáčik, ktorý prišiel z Poľska? -ubezpečoval sa neznámy. - Tak ma volajú priatelia, — povedal som bez nadšenia. - Ale nemám rád tú prezývku, lebo znie veľmi detinský. Prepáčte, s kým mám tú česť? - Volám sa Gaspard Pigeon, - vystrel ku mne malú pestovanú ruku. - Som detektívom jednej veľkej poisťovacej agentúry a tak ako vy musím dnes ísť do zámku baróna de Saint-Gatien. Ţiaľ, dnes v noci mi v Paríţi ukradli auto. Keď uţ sa mi stala taká nepríjemnosť, mohol by som vyuţiť príleţitosť a zviezť sa s vami do Zámku šiestich dám? Volám sa Gaspard Pigeon, zopakoval svoje meno a uprene mi hľadel do tváre, akoby očakával, ţe postrehne na nej ironický úškľabok. „Gaspard" znamená gašpar. „Pigeon" - holub. Teda ten pán sa volá Gašpar Holub. Keď vezmeme do úvahy, ţe je povolaním

11

detektív, kadekomu by mohla byť smiešna myšlienka, ţe holub prenasleduje dravcov zločineckého sveta. Zdvorilo som mu ukázal na stoličku a dovolil som si vyjadriť počudovanie: - Odkiaľ viete, ţe som prišiel, ţe som sa ubytoval v hoteli du Nord a akú mám prezývku? Pyšne sa usmial. - Po prvé, som predsa detektív. Po druhé, o vašom príchode písali noviny. Po týchto slovách mi podal akýsi paríţsky plátok s dnešným dátumom a ukázal na neveľkú noticku nasledujúceho obsahu: V súvislosti s krádežami obrazov z gaJérie baróna de SaintGaŕien pricestoval včera do Paríža a ubytoval sa v hoteli du Nord známy poľský odborník na krádeže umeleckých diel, ktorého prezývajú pán Tragáčik. Do Francúzska došiel na pozvanie baróna de Saint-Gatien, ktorému sa zlodej vyhráža krádežou slávneho Renoirovho obrazu Pláž. Podarí sa poľskému odborníkovi zachrániť baróna pred novou krádežou a odhaliť zločinca, ktorý vystupuje pod pseudonymom Fantomas ? Poisťovacia agentúra, v ktorej barón poistil svoje obrazy, privolala z Londýna svojho najšikovnejšieho detektíva, pána Gasparda Pigeona, aby odhalil záhadu krádeže. Celá záležitosť je o to zaujímavejšia, že zlodej ohlásil krádež Renoirovho obrazu práve na dnešnú noc. Splní svoju vyhrážku, keď galériu Zámku šiestich dám budú strážiť dvaja detektívi ? V nasledujúcom čísle sa čitatelia našich novín dozvedia najnovšie informácie o vývoji udalostí. Pozorne som si prečítal noticku a mykol som plecami. - Nuţ čo, - súhlasil som. - Ako vidieť, novinári sú vynikajúco informovaní. Vedia aj to, ţe vám ukradli auto ?

12

- Nie. A nechcel by som, aby sa to rozchýrilo. Je to trocha kompromitujúce. Musím sa vám priznať, ţe som tú krádeţ neoznámil ani polícii. - Prečo? — začudoval som sa. - Auto sa nájde. Zajtra alebo pozajtra bude stáť v niektorej bočnej paríţskej uličke. Niekomu záleţalo na tom, aby som sa nedostal včas do zámku. - Máte nejaké konkrétne podozrenie ? Prirodzene. Na parkovisku stálo tridsať áut. Lepších, krajších, kaţdé z nich sa dalo ukradnúť ľahšie neţ moje. A predsa zmizol iba môj humber. - Chápem, - prikývol som. - Domysleli ste si, kto ho ukradol ? - Jasné! — víťazoslávne sa rozosmial, akoby uţ kládol svoju malú ruku na plece zlodejovi auta. - Preto sa nám treba poponáhľať, pane. Musím sa čo najskôr dostať do zámku. Iste viete, o čo ide, pravda? - Áno. - Vás zavolali kvôli tejto záleţitosti aţ z Poľska, - poškrabal sa za ľavým uchom, rozľútostený, ţe sa celkom nespoľahli naňho, na slávneho detektíva Gasparda Pigeo-na. — Pracujete na poľskej polícii? - Nie. Som zamestnaný na Ministerstve kultúry a umenia. V oddelení múzeí a ochrany pamiatok. Vzdelaním som historik umenia. - Ach, takţe kriminálnymi záleţitosťami sa zaoberáte iba amatérsky? — očividne sa potešil pán Pigeon. - Veru tak, - prisvedčil som. — Ale v Poľsku, rovnako ako v mnohých iných krajinách, je veľa falšovateľov umeleckých diel, zlodejov pamätihodností, ľudí, ktorí sa zaoberajú nezákonným obchodom so staroţitnosťami. Niekoľko ráz sa mi podarilo dostať sa im na stopu a odhaliť ich. Ako znalec umeleckých diel som spolupracoval s našou bezpečnosťou. - Teda tak. Chápem, — veľmi spokojne prikývol. — Ale dosť

13

pochybujem, ţe doterajšie skúsenosti vám nejako pomôţu v tejto záleţitosti. Pokiaľ ide o mňa, milý pane, — pohodlnejšie sa usadil na stoličke, — mám na svojom konte veľa dolapených zločincov. Mali by ste vedieť, ţe v súvislosti s krádeţou v Zámku šiestich dám moja poisťovacia agentúra ma odvolala aţ z Londýna, kde som sa zaoberal stratou drahocenných klenotov, ktoré patrili lady Pembrockovej. Agentúra si uvedomila, ţe nik okrem Pi-geona nerozlúšti túto novú záhadu. Ako iste viete, za posledné mesiace došlo v zámkoch na Loire k niekoľkým bezočivým krádeţiam obrazov. - Viem. V Angers, v Chamborde a v Amboise. - Ach, vy ste o tom informovaný? - začudoval sa. - Viem iba to, čo písala francúzska tlač, - vysvetlil som. Obrazy z týchto troch zámkov boli poistené v inej, konkurenčnej poisťovni, takţe ma vôbec nezaujímajú. Ale keď v Zámku šiestich dám ukradli Cézannov obraz, za ktorý naša agentúra musí barónovi vyplatiť obrovské odškodné, a na dovŕšenie zla zlodej sa vyhráţal krádeţou Renoirovho diela, správa agentúry si to veľmi vzala k srdcu. Ponáhľajme sa teda do Zámku šiestich dám! Začal som si baliť veci porozhadzované po hotelovej izbe a pán Gaspard Pigeon, ktorý si uľavené vydýchol, keď sa dozvedel, ţe v detektívnom odbore som iba amatérom, sa rozhovoril a poriadne sa vychvaľoval. Svojím výzorom i správaním mi čoraz väčšmi pripomínal postavu z kriminálnych románov Agathy Christie, slávneho detektíva pána Poirota. Ibaţe tamten nepracoval pre poisťovaciu agentúru. - Milý pane, - trkotal, - mám priezvisko Holub, ale bez falošnej skromnosti vám musím povedať, ţe v celej Európe sa zlodeji umeleckých diel trasú uţ pri zvuku môjho mena. Mal by som sa volať Jastrab alebo Orol, pretoţe tak ako tieto vtáky sa neočakávane vrhám na svoju korisť a šikujem ju za mreţe. Keď budete so mnou spolupracovať, keď sa budete prizerať

14

mojej robote, kadečomu sa priučíte. Tým skôr, ţe záleţitosť, ktorú mi zverili, je neobyčajne ťaţká. Je za ňou Fantomas. Fantomas? - pohŕdavo som mykol plecami. – To znie smiešne. Ak ma pamäť neklame, Fantomas je literárna postava. Z brakovej literatúry, - dodal pán Pigeon. - Vari pred päťdesiatimi rokmi dvaja francúzski novinári uverejňovali na pokračovanie poviedku, ktorej hrdinom bol akýsi Fantomas. Ako ukazuje koreň tohto mena, ide o fantóm čiţe prízrak, strašidlo, ducha. Fantomas v tej poviedke je človek-prízrak, ktorý preniká cez múry a steny. - Videl som filmové spracovanie Fantomasa, — dodal som. - Áno ? - pozrel na mňa pán Pigeon. - Vo filme z neho urobili démonického zločinca, pouţívajúceho najmodernejšiu techniku, majstra v maskovaní. Slovom, človeka sto tvárí. - A Fantomas zo zámkov na Loire? - spýtal som sa opatrne. - Bude to iste človek, ktorý okrem pseudonymu a podobnej metódy nemá s tými postavami nič spoločné. Výhraţné listy majiteľom galérií podpisuje menom Fantomas a takisto preniká cez múry stráţenej galérie. Nenechá nijaké stopy, vezme najcennejší obraz a na jeho miesto zavesí falzifikát. Ale padla kosa na kameň. Darilo sa mu, kým mal do činenia s inými detektívmi. Teraz sa do boja s Fantomasom púšťam ja, Pigeon! Vie, aké nebezpečenstvo mu hrozí, a preto sa tak bojí môjho príchodu do zámku baróna de Saint-Gatien. Ukradol mi auto? To nič. Keď sa mu raz dostanem na stopu, uţ ma nič nezastaví! - vykríkol pán Gaspard. Jeho zápal akoby prešiel aj na mňa. Chytil som cestovnú tašku a zvolal som: - Tak teda poďme! Do toho! Nepatrím medzi ľudí, ktorí sa nechajú oklamať zdaním. Pán Pigeon zrejme pochádzal odkiaľsi z juhu Francúzska a ako väčšina juţanov mal sklony k táraniu a chvastaniu. Ale mohla to byť aj maska zakrývajúca dôvtip a inteligenciu. Zločinec,

15

ktorý pokladal pána Pigeona za hlúpeho chvastúňa, sa iste rýchlo dostal za mreţe. Dôleţitá poisťovacia agentúra by nezamestnávala táraja a nevysielala by ho riešiť taký ťaţký prípad. V hotelovej hale chlapec v modrej livreji podal pánu Pigeonovi cestovnú tašku a balónový plášť. Detektív si zrejme uňho nechal veci, keď šiel za mnou hore. Vyšli sme pred hotel a kráčali na blízke parkovisko. - Čo je to za škatuľa ? - uľavil si poriadne udivený pán Gaspard, keď som sa pristavil pri svojom vehikli. Jeho otázka ma nezaskočila. V Paríţi naozaj moţno vidieť všeličo a Francúz sa nad hocičím nepozastaví, ale v dlhom rade nádherných áut so svietiacim lakom vyzeral môj tragač nepochybne ohavné. Pohľad na ten čln kríţený so stanom mohol vyraziť dych aj tým, ktorí si uţ zvykli na západnú módu jazdiť veľmi starými autami. Lebo to nebol vrak nejakej starej značky, ale čudný netvor, akoby nejaká larva vyvaľujúca oči vypuklých reflektorov. A ten jeho smiešny zrezaný zadok. A karoséria vyklepaná kladivom ... Sucho som vysvetlil: Toto vozidlo urobil môj strýko, známy vynálezca. Konštruovanie vehikla bolo jeho koníčkom. Po strýkovej smrti som ho zdedil. A doteraz mi vynikajúco slúţi. - To je najdôleţitejšie, - súhlasil pán Pigeon a poškrabal sa za ľavým uchom. Ale napriek tomu doň nasadol veľmi nedôverčivo, akoby sa obával, ţe tá potvora náhle pukne, kýchne alebo vybuchne a vyhodí nás do vesmíru. Prirodzene, roztrhaných na márne kúsky. Po dlhom kľučkovaní a vypytovaní sa na správny smer uprostred stoviek automobilov, preháňajúcich sa ulicami tohto nezvyčajne rušného mesta, vyšli sme z Paríţa na cestu do Orleánu, vzdialeného stošestnásť kilometrov od metropoly

16

Francúzska. Bol tretí júl, slnečný deň, ale fúkal silný vietor. Z Paríţa sme vyšli slávnou Orleánskou bránou. Cesta viedla po ľavej strane údolia Biévre, ktoré sa zvaţuje k známemu peknému mestečku Bourg-la-Reine. Potom auto vybehlo na nevysokú náhornú plošinu a zakrátko sme uvideli veţe Montlhéry z trinásteho a pätnásteho storočia. Keď sme prešli malé údolie Linas, po pravej strane sa ukázali zalesnené pahorky. A potom zasa údolie ľOrge. Po oboch stranách cesty, ktorá klesala do Etréchy, kde je vzácny kostol z trinásteho storočia, boli malebné stráne. Na ceste z Paríţa do Orleánu má turista čo obzerať. Tak napríklad mestečko Étampes sa rozkladá v peknom údolí, kde pri päte vŕšku ozdobeného starou kráľovskou baštou Guinette z dvanásteho storočia sa zlievajú rieky Juine a Charlette. Hodno si tu pozrieť románsky portál v kostole svätého Vasila, aj nádherný chrám Notre Dáme du Fort z dvanásteho storočia, ktorého sesťdesiatdvametrova veţa sa vypína nad celým okolím. Lenţe my sme sa náhlili do zámku baróna de SaintGatien a nikde sme sa nezdrţali, dokonca ani na šálku čiernej kávy v niektorom moteli či reštaurácii pri ceste. Tu je náhorná rovina Beauce, nadmieru úrodná, nazývaná obilnica Paríţa. A potom sa po ľavej strane ukázal na obzore dlhý tmavý pruh hlbokých Orleánskych borov, ktoré sa rozkladajú na tridsiatich štyroch tisícoch hektárov. Blízko uţ bol aj Orleán s rozľahlými predmestiami. Pán Gaspard Pigeon vedel, ţe som cudzinec, ktorý sa po prvý raz dostal do týchto končín, a cítil povinnosť zabávať ma historkami charakterizujúcimi tento kraj. Treba uznať, ţe rozprávať vedel ţivo a nadšene. - Pán Tomasz, ideme údolím rieky Loiry, po kraji, ktorý Francúzi nazývajú „veľkou záhradou Francúzska". Odkiaľkoľvek by sme sem došli, či od návršia Beauce alebo od

17

úrodnej Berry či od zelenej, zalesnenej Gátine Mance-lle, obklopia nás vinice, biele domčeky a kvety. No nemyslite si, ţe je to raj na zemi plný kvetov a ovocia. Sú tu aj divé, drsné vrchy susediace s údoliami plnými slnka. Ako vravia podaktorí, okolie Loiry je našuchorený koberec so zlatými strapcami. A Loira, pán Tomasz, je veľká rieka plná širokých zákrut. Podľa terénu raz tečie pomaly, raz sa ţenie ako kôň bodnutý ostrohou. Rieka nesie k moru úrodné nánosy, ktoré roľníci oddávna vyuţívajú. Premenili mŕtve ramená Loiry na nádherné záhrady. Tu netreba pluh ani brány, stačí pracovať rýľom a hrabľami. Pôda je rozdelená na maličké parcely, na ktorých roľníci dosahujú priam astronomické úrody zeleniny a ovocia. V okolí Blois rastie vynikajúca špargľa. V Turaine melóny, rajčiny a kapusta nezvyčajnej chuti. V Andegavaine broskyne a čerešne. Musíte si pozrieť nádherné ruţové sady a ovocné škôlky neďaleko Angers a Orleánu. Aj reťaz vŕškov a pahorkatinu tiahnúcu sa od Blois, kde je záľaha viníc. Majitelia vinohradov vyuţívajú prírodné jaskyne vo vápencovom pohorí na skladovanie sudov s vínom. Ach, aký je len nádherný pohľad na stráne, kde tak pekne rastú vistérie, medzi ktorými vidieť otvory do vínnych pivníc. Vinári bývajú hneď vedľa svojho bohatstva, rozšírili si jaskyne a robia si z nich stajne a vozovne. Preto dostali prezývku „jaskyniari". Vţime imnie je zima, v lete im nie je horúco. Je to naozaj rozprávkový kraj, ako napísal básnik Teofil Gautier. Ale najprv vám porozprávam o tunajších vinách. Urobím to skôr, ako ich sám ochutnáte, - pri týchto slovách pán Pigeon hlasno cmukol, akoby uţ cítil na jazyku chuť vína z okolia Blois. Zrazu však prerušil svoj výklad. Siahol do cestovnej tašky a vytiahol z nej poľovnícky ďalekohľad. - Nezdá sa vám, ţe nás niekto sleduje? - spýtal sa. Pozrel som do spätného zrkadla. Po ceste z Paríţa do Orleánu šlo mnoţstvo ako hrochy obrovských a vrchom naloţených

18

kamiónov. A desiatky osobných áut. Ale keďţe som nešiel rýchlejšie ako šesťdesiatkou, všetky autá, veľké i malé, ma predbiehali a po chvíli sa strácali z dohľadu. Ani jedno z nich nešlo za mnou tak dlho, aby mohlo vzbudiť podozrenie. - Nie, pane, nič také som nespozoroval, - odpovedal som, znova nazrúc do zrkadla. Cesta za mnou bola v tej chvíli celkom prázdna. - Dohora! Dohora sa pozrite! — zvolal pán Pigeon. Spustil okno na dverách a vyklonil sa. A veru, mal pravdu. Uţ hodnú chvíľu letel za nami malý belasý vrtuľník. Hneď sa vzďaľoval od cesty a strácal sa nám z očí, hneď sa k nej zasa pribliţoval, aby sa po chvíli opäť vzdialil. Nevenoval som mu pozornosť, lebo mi nezišlo na um, ţe vo Francúzsku lietajú súkromné vrtuľníky a môţu práve tak dobre ako auto slúţiť na sledovanie vozidla idúceho po ceste. Keď sa pán Pigeon vyklonil cez okno, belasý vrtuľník bol práve nad nami. Letel nízko, najviac dvesto metrov nad cestou. A zrejme z neho spozorovali pána Pigeona, lebo vrtuľník zrazu začal naberať výšku a potom rýchlo odletel k Orleánskym borom. - No vidíte, - víťazoslávne potvrdil pán Pigeon a poškrabal sa za ľavým uchom. - Sledujú nás. Musel som priznať, ţe správanie vrtuľníka vyzeralo podozrivo. Prečo pilotovi prekáţalo, ţe pán Pigeon si ho obzerá? Prečo zrazu odletel? - Fantomas nás nespúšťa z očí, - radostne vyhlásil pán Pigeon. Vedomie, ţe ho sleduje Fantomas, lichotilo jeho márnomyseľnosti. Začal som si ho trocha doberať: - Ste si istý, ţe je to Fantomas ? Čo by z toho mal, ţe nás sleduje? Veď nie je tajomstvom, ţe idete do zámku grófa de Saint-Gatien. Podľa automapy by sme tam mali byť o dve hodiny. Načo by mal pri sledovaní spáliť toľko vysokooktánového benzínu?

19

Veď práve to. Iste si uvedomujete hroznú situáciu, vzdychol pán Gaspard. - Situácia je hrozná? - spýtal som sa pochybovačné. Veziete náklad dynamitu. To znamená mňa, Gaspar-da Pigeona, - pyšne vypol hruď a pohladkal si fúziky. - Fantomas urobí všetko, aby ma dnes do zámku nevpustil. Veď ohlásil krádeţ Renoirovho obrazu. Doteraz ešte obraz neukradol. Ale dozvedel sa, ţe idem do zámku, tak jeho jedinou šancou je zadrţať ma niekde na ceste a obraz ukradnúť dnes v noci. Chápete? - Začínam tomu rozumieť, - prikývol som. Tým sa náš rozhovor skončil, lebo sme vošli do ulíc Orleánu. Keď sme dorazili do centra, neďaleko námestia du Martroi pán Gaspard poţiadal, aby som auto zaparkoval vedľa chodníka pri kaviarenskej terase. Poslal ma vypiť si šálku čiernej kávy, lebo si musel niečo vybaviť v orleánskej filiálke poisťovacej agentúry. Kým som si sadol na terasu k stolíku a objednal kávu, prešiel som sa hore-dolu po námestí a susedných uličkách. Krátka prechádzka stačila na to, aby som zistil, ţe vOrleá-ne panuje kult Jany z Arcu, nazývanej Panna Orleánska. Na hlavnom námestí du Martroi je obrovská socha Denisa Foyatiera, znázorňujúca túto francúzsku národnú hrdinku na koni. Pred nádhernou budovou radnice moţno vidieť sochu modliacej sa Jany z Arcu, vytvorenú na príkaz kňaţnej Márie Orleánskej. Tretia socha je v neďalekej záhrade: vojak, víťaz z roku 1918, skladá Jane k nohám vavrín. Štvrtá socha Jany z Arcu je na okraji obrovského kamenného mosta cez Loiru. Turistov vodia v tomto meste predovšetkým do zaujímavého Múzea Jany z Arcu, ktoré je v peknej renesančnej budove, a na ulicu Tabour, kde sú veľmi staré domy. V jednom z nich, označenom číslom tridsaťpäť, veľkomoţný pán Jakub Boucher, pokladník knieţaťa Orleánskeho, prijímal ako hosťa Janu z

20

Arcu. Francúzski králi povaţovali Orleán za druhé mesto Francúzska hneď po Paríţi. A tak nečudo, ţe zvesť o oslobodení Orleánu obliehaného Angličanmi v roku 1429 stala sa pre celé francúzske kráľovstvo signálom na povstania proti anglickému vojsku. Orleán je veľké, pekné, rušné mesto na pravom brehu Loiry. Má stotisíc obyvateľov. Sadol som si k stolíku na terase kaviarne, a prizerájúc sa okoloidúcim, popíjal som silnú kávu. Čakal som na návrat pána Gasparda Pigeona. Občas som priţmuroval oči a zrazu ich doširoka otváral, aby som sa uţ po niekoľký raz uistil, ţe naozaj som v Orleáne a nesedím za svojím písacím stolom v oddelení múzeí a pamiatkovej starostlivosti. Pozvanie od baróna prišlo pred dvoma týţdňami, potom som si začal vybavovať pas. Ale ani keď som uţ mal pas s vízami v ruke, nemohol som uveriť, ţe idem do Francúzska, hádam aj preţiť dobrodruţstvo. Mal som ísť nielen do inej krajiny, ale aj akoby do iného sveta. Bol som skromným úradníkom Ministerstva kultúry a umenia v štáte, v ktorom uţ dávno nejestvovali veľké súkromné majetky ani rodové privilégiá. Múzeá, zámky, galérie umeleckých diel - to všetko je v mojej vlasti štátnym majetkom a spravujú ho štátne orgány. Šiel som do krajiny, kde väčšina nádherných palácov a zámkov je v rukách súkromných majiteľov. V tých zámkoch sú súkromné galérie s cennými obrazmi starých aj súčasných majstrov. Budem sa vedieť vţiť do situácie v takom odlišnom svete ? Pozvanie od baróna de Saint-Gatien som dostal naraz s listom od Karen Petersenovej, ktorú čitatelia poznajú z knihy o hľadaní pokladu templárov. Písala, ţe jej otec, sympatický hľadač pokladov kapitán Petersen, je priateľom baróna de Saint-Gatien, majiteľa prekrásneho Zámku šiestich dám.

21

Spriatelili sa počas vojny, ked kapitán Petersen plával v anglických konvojoch a zachránil ţivot stroskotancovi, dôstojníkovi francúzskej lode. Bol ním barón de Saint-Gatien. Karen aj kapitán Petersen niekoľko ráz boli v Zámku šiestich dám. Počas poslednej návštevy sa dozvedeli o krádeţi Cézannovho obrazu z barónovej galérie. Krádeţi predchádzal list ţiadajúci výkupné vo výške desaťtisíc dolárov. Ak barón nedá výkupné - vyhráţal sa neznámy - príde o Cézannov obraz. Barón výkupné nezloţil. Po istom čase sa zistilo, ţe Cézannov obraz z galérie zmizol, presnejšie povedané - namiesto originálu visela tam jeho kópia. Polícia začala pátranie, ale to zastalo na mŕtvom bode. Páchateľa krádeţe nechytili. Prešiel nejaký čas a barón znova dostal list poţadujúci rovnako vysoké výkupné. Tentoraz išlo o Renoirov obraz. Ak barón nezaplatí - vyhráţal sa ten istý záhadný neznámy - Renoirov obraz do jedného mesiaca zmizne z galérie a namiesto originálu sa barón bude musieť uspokojiť s kópiou. Keď prišiel druhý výhraţný list, Karen mi napísala a pripojila pozvanie do Francúzska. „Rozprávala som barónovi o Tebe, Tomasz," písala Karen,, ,o Tvojich úspechoch v hľadaní stratených muzeálnych zbierok, aj o boji s najrôznejšími falšovateľmi a zlodejmi staroţitností. Barón ma prosil, aby som Ťa pozvala do jeho zámku. Prirodzene, povaţuj túto cestu za obyčajný výlet do Francúzska na pozvanie priateľov. Ale vopred viem, ţe táto záleţitosť Ťa strhne. Príď, prosím Ťa, aspoň vzhľadom na naše priateľstvo. Prezradím Ti ešte čosi: moţno sa zakrátko stanem členkou rodiny de Saint-Gatien. Som totiţ zasnúbená s barónovým synovcom Vincentom, úchvatným maliarom, ktorý má ateliér v Paríţi na Montmartri. Vincent je ozajstný umelec, hoci si ešte nezískal slávu. Je dedičom zámku aj barónskeho titulu, ale nemyslí na strýkove majetky. Ţije veľmi skromne, nechce zameniť svoj ateliér za nádheru Zámku šiestich dám."

22

Nasledoval podrobný opis všetkých duševných predností maliara Vincenta, od ktorého čitateľov ušetrím, hoci podľa Karen ide o veľmi sympatického človeka. Mohol som nesplniť Kareninu prosbu, keď ma nahovárala na tú cestu, aby získala ešte väčšie sympatie otcovho priateľa a snúbencovho strýka ? Úprimne sa priznávam: pozvanie som prijal, lebo ako historika umenia ma lákala nádhera slávnych zámkov v údolí Loiry. Prijal som ho aj preto, ţe ma vábilo nové dobrodruţstvo.

23

Druhá kapitola O syroch z Oliveta madame Pompadour • Na čom jazdí Fantomas? • Čo má vedieť detektív? • Odmena stotisíc dolárov • List od tajomného „priateľa" • V spustošenej vinici • Niekoľko slov o chuti vína • Zlodeji áut • Rev osla, alebo volanie o pomoc? Z Orleánu sme sa cez Kráľovskú ulicu dostali na veľký kamenný most cez Loiru, postavený v osemnástom storočí. Odtiaľ som uvidel panorámu mesta s prekrásnou siluetou gotickej katedrály sv. Kríţa, na ktorej badať stopy rôznych štýlov, ako nasledovali od trinásteho do osemnásteho storočia. A po prvý raz v ţivote som uvidel Loiru, rieku oveľa menšiu neţ Visia. Mala tu dosť široké koryto. Je to rozmarná rieka. V poslednom storočí štyrmi veľkými povodňami spustošila údolie, ktorým preteká. Má veľa zákrut, ktoré vytvárajú malebné zákutia. Francúzi si ju kedysi tak obľúbili, ţe v jej údolí vybudovali veľa nádherných zámkov. V minulosti Loira tvorila dôleţitú dopravnú tepnu, plávali po nej lode aj člny. Dnes dopravnými tepnami sú asfaltové diaľnice a po Loire plávajú iba rybárske loďky a člny s turistami. Po štyroch kilometroch cesty nasleduje mestečko Olivet s mostom nad neveľkou riečkou Loiret s veľmi priezračnou vodou. Riečka vyviera neďaleko, v parku Ţriedlového paláca zo sedemnásteho storočia. Bohatý prameň v blízkosti Loiry navodil domnienku, ţe Loiret je podzemným prítokom Loiry. Pri Loirete často vysedúvajú rybári s udicami a miestom ich obľúbených stretnutí sú dedinské krčmy v peknom mestečku Olivet, ktoré sa preslávilo výrobou vynikajúcich syrov. A uţ je tu iné mestečko, či skôr osada Cléry-Saint-André s

24

nádhernou bazilikou Notre Dáme, postavenou v pätnástom storočí na príkaz Ľudovíta Jedenásteho. Panovník ju dal vybudovať, aby splnil svätý sľub. V bazilike má svoju hrobku a na náhrobnom kameni z bieleho mramoru je znázornený ako postava kľačiaca pred obrazom Madony. Cesta sa znova skrúca k Loire. Prechádzame cez dlhý, štyristoštyridsaťmetrový most s dvadsiatimi šiestimi oblúkmi, ktorý nás priviedol do veľmi starého a pekného mestečka Beaugency. Pýši sa starým opátstvom, stredovekým zámkom a Caesarovou veţou z jedenásteho storočia - hrubou štvorcovou budovou pôvodne z rímskych čias. Ale nezabúdajme, ţe údolie Loiry je krajinou zámkov. Hneď za Beaugency je zámok Ménars, postavený v osemnástom storočí pre markízu de Pompadour, favoritku Ľudovíta Pätnásteho. Odtiaľ po starej jedenásťkilometrovej aleji obrovských topoľov moţno dôjsť do prekrásneho zámku Chambord. My sme sa však pustili priamo a zakrátko sme boli v Blois, v hospodárskom a priemyslovom centre tohto kraja. Prešli sme ulicami mesta a dostali sme sa na cestu do Tours. - Aká škoda, pán Tomasz, - vzdychol si Pigeon, škrab-kajúc sa za ľavým uchom, - ţe si nestihneme prezrieť slávny zámok v Blois. V šestnástom storočí bol pre Francúzsko tým, čím sa neskôr stal Versailles. Na prvom poschodí je kabinet Kataríny Medicejskej, kde objavili rôzne skrýše na šperky a jedy. Povráva sa, ţe ešte nie sú odhalené všetky tajomstvá jej kabinetu. Je to pole pôsobnosti pre historikov umenia. Tu, v Blois, bol zavraţdený knieţa Henri de Guise. Ale prečo idete tak pomaly? Nemôţete pridať? Obávam sa, ţe takým tempom sa dostaneme do Zámku šiestich dám aţ v noci. Išiel som naozaj veľmi pomaly, sotva štyridsiatkou. - Veru, veru, - znova vzdychol pán Pigeon, - hneď vidieť, ţe v detektívnom fachu ste iba amatér. - Prečo?

25

- Ozajstný detektív musí mať rýchle a bezchybné auto, ak chce bojovať s Fantomasom. Fantomas je nebezpečný protivník. Čo keby ste ho museli stíhať? Veď vám to ide sotva štyridsiatkou. Zrejme ste z Poľska šli strašne dlho. Ako dostavníkom. Nejde vám taká jazda na nervy? — Nie. Môţem sa obzerať po okolí. — Ach tak, - zamrmlal pán Gaspard. — Ja mám hum-ber. Je to perfektný a rýchly voz. Nepodarilo sa mi ovládnuť zlosť. - Vy ste mali humber, pane. — Ako to — mal? — začudoval sa. - Veď vám ho ukradli. - To áno, prirodzene, - súhlasil. - Ale musíte uznať, ţe je to vynikajúce auto. — Čo s autom, ktorého uţ niet, - mykol som plecami. - Moţno teraz na ňom jazdí Fantomas. - Myslíte si, ţe on jazdí na mojom aute? - rozčuľoval sa pán Gaspard. - To je darebák! Veru tak, máte pravdu, pán Tomasz. Všetko je moţné. Dokonca aj to, ţe on sa teraz vyvaľuje v mojom humberi a ja sa musím drgáľať vo vašom tragači. Ale za všetko mi zaplatí! Viete, akú cenu vypísala naša poisťovacia agentúra za odhalenie Fantomasa ? Stotisíc dolárov! Za takú sumičku by som si mohol kúpiť pekný domček na juhu Francúzska a pestovať ruţe. To je môj sen. - Stotisíc dolárov! - vyhŕklo zo mňa. — To vôbec nie je veľa. Viete, aké škody spôsobil Fantomas iným poisťovniam? Šafári uţ tri roky. Tu na okolí. Začalo sa to zámkom v Amboise. Ţiadal výkupné za Memlingov obraz, a keď mu nezaplatili, v galérii sa namiesto originálu našla kópia. A pritom v Amboise je elektronické poplašné zariadenie a galériu stráţia vo dne v noci. Po vlámaní nebolo ani stopy. Potom sa to isté stalo v starom rytierskom zámku v Angers. Ukradol Carava-ggiov obraz a tieţ nechal kópiu. K tretej

26

krádeţi došlo v zámku Chambord, kde sa zistilo, ţe originál Watteauovho obrazu je falzifikát. A napokon v Zámku šiestich dám... Všetky galérie sú dokonale stráţené. Nikde sa nenašli stopy po vlámaní. A vţdy to isté: najprv ţiadosť o výkupné, potom po istom čase sa zistí zámena originálu za falzifikát. Je to satan, nie človek! Ako duch, ako prízrak preniká cez múry, aby ukradol originál a nahradil ho kópiou. A hoci od okamihu, keď poţiada o výkupné, pozornosť stráţcov je stokrát väčšia, podarí sa mu dostať sa cez steny a spáchať krádeţ. Je to génius zla! — zanietene zvolal pán Gaspard. Usmial som sa. Vedel som pochopiť jeho obdiv k Fantomasovi, obdiv hraničiaci takmer so zboţňovaním. Poľovníci telom i dušou vţdy nadšene a s obdivom rozprávajú o zverine, ktorú ťaţko uloviť. Napokon, vyzdvihujúc neobyčajné vlastnosti našich protivníkov, súčasne vyzdvihujeme aj seba. Prichádzali sme do Amboise, mestečka s deväťtisíc obyvateľmi a ohromnou pevnosťou, ktorej silueta vystupovala na ľavom brehu Loiry. Ten obrovský hrad dal postaviť Karol ôsmy, rezidenciu tu mal Ľudovít Jedenásty. Len čo som hodil okom na to hradisko, dobehol nás motocyklista s mohutnou prilbou na hlave. Keď nás predbiehal, pokýval rukou na znamenie, aby som zastavil. - Ste monsieur Thomas ? - spýtal sa, nevypnúc motor. - Áno, - odvetil som začudovaný. Bez slova mi podal obálku s listom, a nečakajúc na naše otázky, prudko vyrazil a stratil sa v uliciach mestečka. List napísaný na stroji obsahoval niekoľko viet: V súvislosti s poslaním, ktoré máte splniť v Zámku šiestich dám, rád by som Vám poskytol niekoľko cenných informácií. Prosím, odbočte za Amboise na cestu číslo GC-31. Po niekoľkých kilometroch uvidíte na pravej strane vŕšok so

27

zanedbanou vinicou. Tam na Vás budem čakať. Priateľ - Čo je to za list? — zaujímal sa pán Pigeon a podozrievavo mykal fúzikmi. V tom okamihu som si všimol, ţe ľavá strana fúzov pána Gasparda čudne ovisla. Od prekvapenia som onemel. A on, zarazený mojím pohľadom, dotkol sa prstami fúzov, zaţmurkal a potom sa rozosmial: - Odlepil sa mi ľavý fúz, však? Čudujete sa, pravda? Pri týchto slovách siahol do vrecka, vybral z neho tubu s lepom, natrel fúzik a starostlivo si ho prilepil. - Ţiaľ, musím sa maskovať, - povedal so vzdychom a poškrabal sa za ľavým uchom. — Azda ste si nemysleli, ţe sa mi páčia také idiotské holičské fúziky? Nosím ich z nutnosti. Aby som pomýlil Fantomasa. Aký bol ten Pigeon smiešny! Naozaj predpokladal, ţe otupí Fantomasovu pozornosť, keď si nalepí fúzy? Dlhú chvíľu som sa mu prizeral a bavil som sa. - Čo na mňa tak zízate? - nahneval sa napokon. - Zrejme si myslíte, ţe aj šticu mám falošnú. Veru áno. Nosím parochňu. Čiernu parochňu. V skutočnosti som blondín, ba dokonca albín. Nevedel som: hovorí váţne, alebo si ma doberá? Siahol som do vrecka na dverách a vytiahol som mapu. - Odbočíme na cestu číslo tridsaťjeden, — oznámil som Pigeonovi. - Mám schôdzku v starom vinohrade. - Ale čo? Veď je to Fantomasova pasca! - zvolal pán Gaspard. — Hádam ta nechcete ísť? Len poďme priamo do zámku! A prosím vás, ukáţte mi ten list. Poslušne som podal list Pigeonovi. Tajomný „priateľ" neţiadal diskrétnosť. A okrem toho, keď uţ Pigeon sedel v mojom vehikli a viezol sa do Zámku šiestich dám, nemohol som sa ho nijako zbaviť na čas stretnutia v starej vinici.

28

- Zaujímavé! - zahundral, keď sa oboznámil s obsahom listu. — Moţno je to Fantomasova pasca, ale moţno vám naozaj niekto chce poskytnúť nejaké zaujímavé informácie. Mykol som plecami. - Nemáme na výber. Treba to risknúť a ísť na schôdzku. Iste sa tým trocha oneskorí náš príchod do Zámku šiestich dám, ale sme uţ neďaleko, o hodinu aj tak budeme v zámku. Vyšli sme z mestečka. Našiel som cestu číslo tridsaťjeden a po chvíli sme uţ šli po nej a obzerali si okolité vŕšky. Ako som uţ spomínal, od Blois sa tiahne reťaz nevysokých vápencových pahorkov plných jaskýň a priepastí. Bolo poludnie, svietilo slnko. V zlatej ţiare sa na stranách kúpali zelené vinice. Tu i tam na strmších svahoch rástli prekrásne vistérie, medzi ktorými sa černeli vchody do jaskýň. Vinári skladovali v jaskyniach sudy s vínom a občas tam mali aj stajne, chlievy, dokonca aj obytné miestnosti. Niektoré jaskyne mali dvere aj okná. Zo zelene vinohradov kde-tu trčali komíny, z ktorých sa dymilo. Iste si vinohradníci chystali obed. - Asi to bude tam, - ukázal som na návršie po pravej strane. Najskôr som zbadal polozborený komín, ktorý trčal zo svahu vŕšku. Na stráni bola vínna réva redšia, asi ju spustošil ľadovec alebo nejaká choroba. Napokon, moţno je tu pôda kamenistejšia a neúrodnejšia neţ inde. Neďaleko zboreného komína zíval čierny otvor do jaskyne, ktorá kedysi zrejme bola obývaná, lebo ešte zostali veraje dverí. Zastavil som na okraji cesty. K jaskyni bolo asi tristo metrov chôdze hore dosť príkrym svahom. - Pôjdete so mnou? — spýtal som sa pána Gasparda, hoci som vôbec netúţil po jeho prítomnosti. - Prirodzene. Ved vás musím obrániť, ak je to pasca, odpovedal. Keď vystúpil z vehikla, zamkol som dvere a prvý som vykročil hore starým kamenitým chodníkom, ktorý som objavil. Pri

29

chôdzi som sa pozorne obzeral na všetky strany. Okolie bolo pekné, ale vyzeralo pusté. Bola páľava a v takom čase tunajší ľudia zrejme dávajú prednosť svojim chladným jaskyniam pred prechádzkami na horúcom slnku. Jediný zvuk, ktorý mi prichádzal do uší, bol štrkot bielych vápencových kameňov pod mojimi nohami a hlasné dupanie podkutých topánok pána Gasparda, ktorý sa vliekol tri kroky za mnou. Z času na čas si vreckovkou utieral spotené čelo, čo svedčilo o tom, ţe detektív nemá kondíciu a dozaista neobľubuje pochod na ostrom slnku. - Počkáme tu ? - navrhol som pred vchodom do tmavej jaskyne. - Zdá sa mi, ţe tajomný „priateľ" ešte neprišiel. - Ani nepríde, - zahundral pán Pigeon a nepokojne sa rozhliadal na všetky strany. - Vravím vám, ţe je to pasca. Okolie vyzeralo pokojne, priam idylicky. Čisté, blankytné nebo nad hlavami a poletujúci kŕdeľ bielych holubov. Niţšie sýta zeleň viníc a v diaľke belejúce sa múry domčekov postavených z bridlíc. A ticho. Také ticho, aţ v ušiach zvonilo. Akoby to ľahučké zvonenie vyvolávali potoky slnka tečúce na zem. - Je tu veľmi horúco, - vyhlásil pán Pigeon a utieral si spotené čelo. - V jaskyni bude chladnejšie. A pobral sa do jaskyne, z ktorej vanula stuchlina. Šiel som hneď za detektívom a ocitol som sa v predsieni obrovskej pivnice zahalenej do šera. Steny boli vyhladené rukou, po zemi sa váľali dolámané dosky a vechte hnijúcej slamy, v ktorej sa naháňali myši. Ale bolo tu chladno, a preto príjemne. Pán Gaspard našiel v kúte práchnivejúci súdok od vína a sadol si naň. - Zapálite si? — ponúkol mi škatuľku gauloisiek. - Sú to veľmi dobré cigarety, - poznamenal som a jednu som si vzal. - U nás v Poľsku máme podobné. Volajú sa extra silné. Keď nemám chuť na fajku, vţdy siahnem po nich.

30

31

- Veru tak, gauloisky sú vynikajúce cigarety, - potvrdil pán Pigeon. Ale mal som dojem, ţe dym gauloisky vypustil z úst s veľkou nechuťou. Azda fajčil nejaké iné? - Och, čo by som teraz dal za pohárik vínka, ktoré kedysi bolo v tomto súdočku, — zaťukal prstom na súdok a nahlas mľaskol jazykom. - Viete, aké vína sa pestujú v tomto kraji? Uţ slávny Rabelaiš sa nadchýnal tunajším septembrovým burčiakom. Umenie strihať révu, aby priniesla lepšiu úrodu, vraj zaviedli mnísi z Marmoutier za čias svätého Martina. A podľa povesti to bolo takto: Jedného dňa ušli osly z pastviska do vinice a poţrali lístie a výhonky révy. Mnísi sa domnievali, ţe vinica je zničená, a nechali ju svojmu osudu. Ale aké bolo ich prekvapenie, keď sa v nej na druhý rok urodilo nádherné hrozno! A odvtedy sa traduje strihanie mladej révy. Najlepšie druhy moţno nájsť na pahorkoch pod Vauvray a Mont-louis, kde ich nazývajú „pineaux". Iný druh, pochádzajúci z okolia Bourgueil a Chinon, sa nazýva „breton" a je známy špecifickou malinovou arómou. Dobré mladé víno, ktoré Anatol France ospevuje ústami Coignarda, sa vyznačuje peknou farbou, vonia révou a neuškodí tým, ktorí sa často pozerajú na dno pohára. V tom okamihu pán Pigeon znova nahlas zamľaskal jazykom, akoby na ňom cítil aromatickú malinovú chuť vína z okolia Chinon. - Nepijem alkohol, — povedal som. Opovrţlivo pokrútil hlavou. - Ste skaut? - vyzvedal. A dodal: - Ten „priateľ" akosi neprichádza. Porozhliadajme sa po jaskyni, - navrhol, škrabkajúc sa za ľavým uchom. - Boli ste uţ niekedy v takej diere? Podzemné chodby sa ťahajú aj stovky metrov. A bývajú plné sudov. Urobil pár krokov do hĺbky chodby, ale v prítmí sa potkol o nejakú dosku a vzdal sa. Bez baterky alebo sviečky sa nedalo

32

ísť do podzemia. Zrazu som sa strhol. Hlasný ryk preťal ticho a jeho ozvena sa rozľahlá po jaskyni. Zopakovalo sa to niekoľko ráz. Mohlo sa zdať, ţe na ceste pri našom vŕšku stojí nejaký hrozný netvor, a keď zistil, ţe mu do jaskyne vtrhli nezvaní hostia, zlostným ryčaním sa usiluje vyhnať ich stade. - Čo je to ? - prekvapil sa pán Pigeon. Vybehli sme z jaskyne na ostré slnko. - Nič zvláštne. Iba moje auto. Ktosi sa chce doň dostať! zvolal som a rozbehol som sa dolu stranou. Za mnou, smiešne poskakujúc, trielil pán Gaspard. Cestu mi clonili stromy. Svoj vehikel som uvidel, aţ keď som bol v polovici vŕšku. Klaksón jednostaj zavýjal a pri aute sa motali dvaja muţi v motocyklových prilbách. Bolo jasné, ţe sa usilujú otvoriť dvere a naštartovať motor. Ryk sirény ich zaskočil, a tak sa pokúšali nájsť poplašný mechanizmus a vypnúť ho. Zrazu ma jeden z nich zbadal. Drgol do pleca druhého zlodeja a obidvaja bleskové naskočili na motocykel, ktorý — ako som si aţ teraz všimol — stál pred autom. Motorka bola po celý čas naštartovaná, aby mohli kedykoľvek ujsť. Len čo sa prestali babrať v zámku dvier, siréna na mojom aute zmĺkla. Vehikel stál na ceste tichý a nemý, akoby sa nič nebolo dialo. Poriadna ohava, uznanlivo som si pomyslel o svojom aute. A potom som si s ešte väčšími sympatiami spomenul na svojho strýka Gromillu, ktorý ho zreparoval a namontoval doň fúru všelijakých mechanizmov. Zbehol som dolu a po dlhšej chvíli sa zjavil na ceste aj pán Gaspard. Beţal pomalšie neţ ja, preto nemohol vidieť chlapov, ktorí sa motali okolo môjho vozidla. Začul iba vrčanie motocykla, keď ostošesť uháňali preč. - Čo sa stalo ? - spýtal sa zadychčaný a spotený. - Prečo ste

33

leteli ako zmyslov zbavený? Len-len ţe som dušu nevypustil. Myslel som si, ţe sa stalo čosi strašné. - Pokúšali sa ukradnúť mi auto, — vysvetlil som. - Čo to vymýšľate! Veď tu nik nie je! - Dvaja motocyklisti. Nepočuli ste vrčanie ich motorky? Ušli, keď ma vehikel začal volať na pomoc. Pán Pigeon si zhlboka vydýchol. Potom si vreckovkou starostlivo vyutieral spotené telo. - Nemáte náhodou úpal? — spýtal sa slušne. — Hádam mi nechcete nahovoriť, ţe to zavýjalo vaše auto ? Jasne som predsa počul rev osla. - To bol klaksón môjho vehikla. Ne-u-ve-ri-teľ-né. Azda pod kapotou drţíte osla? Veď hádam rozoznám rev osla od klaksónu! - Môj zvukový signál moţno neznie najkrajšie, - pripúšťal som, - ale je veľmi prenikavý. - Chápem, - pokýval hlavou, - a som ochotný tomu uveriť. Ale azda mi nechcete navravieť, ţe váš vehikel volal o pomoc. Uţ som videl všelijaké veci a zdá sa mi aj pravdepodobné, ţe niekto si pod kapotou auta drţí osla. Ale aby mal ešte k tomu aj stráţneho psa, ktorý v kritickej chvíli hryzie oslovi chvost a prikazuje mu hlasno ryčať, to uţ neuverím, milý pane. Vybral som z vrecka noţík, otvoril som ho a podal pánu Pigeonovi. - Prosím, skúste vloţiť čepeľ noţíka do zámku dverí na mojom aute. - Načo? - Predstavte si, ţe ste zlodej, ktorý ho chce ukradnúť. Detektív vzal noţík a strčil ho do zámku. Siréna hneď zavyla tak prenikavo, ţe pán Pigeon odskočil ako obarený. - Preboha! Vraveli ste pravdu. To je nejaký pekelný stroj! Človek môţe dostať infarkt, keď to tak znenazdajky zavyje.

34

Konečne ma odškodnil za výsmech, ktorým častoval môj vehikel. - Moţno sa moje auto zdá pomalé, — povedal som, — ale nemoţno ho ukradnúť. Vaším autom teraz jazdí Fantomas a na mojom dôjdeme do zámku. Pán Pigeon si prstom poklepal po čele. - Veru, uţ chápem. Predsa som mal pravdu: bola to pasca. Ten list nás mal zvábiť do jaskyne, aby vám Fantomas mohol potiahnuť auto. A urobiť z nás chodcov. O tejto myšlienke som dosť pochyboval. Bláznivý nápad! Do zámku máme najviac tridsať kilometrov. Ak berieme do úvahy, ţe sme vo Francúzsku, a nie na púšti, aj tak by sme do večera boli v cieli. Autostopom by sme sa dostali do najbliţšieho mestečka, a tam si predsa môţeme vziať taxík. - Máte pravdu, - súhlasil Pigeon a poškrabal sa za ľavým uchom. - Lenţe prečo potom podľa vašej mienky ukradli môj humber a pokúšali sa ukradnúť aj vaše vozidlo ? - Neviem, — odvetil som úprimne, - ale domnievam sa, ţe onedlho to budem vedieť.

35

Tretia kapitola História Zámku šiestich dám • Dievčina Yvonne • Čudná prehadzovačka • Tajomstvo barónovej dielne • Strašná dáma, čiţe o rýchlom aute • Siedma dáma zámku • O falšovateľoch umeleckých diel a o falzifikátoch Le Chäteau de Six Dames je jeden z desiatok zámkov, ktoré sú ako perličky navlečené na striebornej stuţke Loiry a jej prítokoch Cher, Indre a Vienne. Vybudovali ich pyšní baróni a knieţatá, ktorí sa stavali na odpor kráľovskej moci a vytvárali na svojich územiach nezávislé statiky. Budovali ich aj králi, keď sa im podarilo - niekedy len na veľmi krátky čas - skrotiť bohatých vazalov. Zámky a latifundiá okolo nich boli oporou všetkým, ktorí hrdo a vysoko nosili hlavy v rytierskych prilbách. Údolie Loiry je stará a na historické tradície bohatá krajina. Práve tu usadené galské kmene ako prvé povstali proti Caesarovým légiám. Potom veľmi skoro, uţ v treťom storočí, zásluhou legendárneho svätého Gatiena a neskôr svätého Martina sa sem dostalo kresťanstvo. Hrobku svätého Martina v Tours uţ vo štvrtom storočí uznali za národnú svätyňu dynastie Merovejovcov. Takmer dve storočia na tento kraj útočili barbari. Biskup Saint-Aignan zadrţal Hunov pred Orleánom. A o dvesto rokov neskôr, v roku 732, Karol Martel zabránil Saracenom prekročiť Loiru. Po sto rokoch sem vtrhli Normani a vyrabovali celý kraj. Zničili aj hrobku svätého Martina. Aţ Róbert Silný, gróf z Blois a Tours, urobil koniec ich útokom a lúpeţiam. Ale slabosť vlády ostatných Karolovcov posilnila feudálnych veľmoţov. Provincie pri Loire — Turaine a Andegavaine - sa stali samostatnými štátikmi, v ktorých francúzsky monarcha

36

nemal veľké slovo. Bola to doba mocných barónov, ktorí mali vlastné vojsko a niekedy aj vlastné mincovne. Vtedy na početných vŕškoch ako huby po daţdi začali vyrastať zámky, zámočky a obranné veţe, v ktorých feudálni páni nachádzali ochranu v bojoch proti monarchovi aj proti sebe navzájom, lebo jednostaj boli vo sváre. Baróni z Blois mali úhlavných nepriateľov v andegavain-ských grófoch, medzi ktorými bol najslávnejší Fulco Nero. Po dlhšom čase sa mu podarilo získať časť územia barónov z Blois a jeho syn, rovnaký hrabivec ako otec, sa usídlil vo Vendôme a zabral grófstvo Tours. Dynastiu Plantagenetovcov zaloţil Gottfried Plantage-net, gróf kraja Andegavaine. V roku 1154 jeden z andega-vainských vládcov zasadol na anglický trón ako Henrich Druhý a vládol štátu, ktorý sa rozprestieral od severného Škótska aţ po Pyreneje. Ale Plantagenetovci bojovali medzi sebou, preto boli porazení. Filip August vzal Jánovi Bezzemkovi všetky provincie a kraj okolo Loiry vrátil francúzskemu kráľovstvu. Král' Ľudovít Deviaty odovzdal vládu nad údolím Loiry svojmu bratovi Karolovi Andegavainskému. Ale Karol i jeho potomci boli veľmi zaujatí dobývaním Neapolského kráľovstva a nestarali sa o svoje majetky. V historickej tradícii pretrvala dobrá mienka len o poslednom andega-vainskom knieţati, milovníkovi umenia zvanom Dobré knieţa René. Po skončení storočnej vojny anglickí vládcovia z rodu Lancaster, ktorí si stále robili nároky na francúzske oblasti, ovládli polovicu krajiny. Podľa zmluvy uzavretej v Troyes kráľom Anglicka a Francúzska sa stal maloletý Henrich Šiesty Lancaster a vládu nad Francúzskom zverili anglickému knieţaťu Jánovi Bedfordovi. V tom čase syn francúzskeho kráľa-blázna Karola Šiesteho, následník trónu Karol Siedmy, viedol v Bourges záhaľčivý ţivot a sám pochyboval o svojich právach na francúzsky trón. Vtedy sa na historickej aréne zjavila dievčina Jana z Arcu,

37

dcéra bohatého sedliaka. Keď uverili v jej sväté poslanie, podnietila bojový zápal vo vojsku Karola Siedmeho, ktorému tým umoţnila zmocniť sa francúzskej koruny. Nečudo, ţe po mučeníckej smrti Panny Orleánskej Karol Siedmy pestoval jej kult a vyhlásil ju za svätú. Karol Siedmy - rovnako ako iní Valeziáni - si obľúbil krajinu okolo Loiry. Predovšetkým Valeziánom vďačí tento kraj za najkrajšie a najväčšie zámky. Ale časom sa charakter týchto budov začal meniť. Mohutné donţony, ktoré kedysi feudálni páni stavali ako obranné bašty — prevaţne štvorboké, neskôr aj okrúhle — ustúpili zámkom zo svetlého kameňa alebo z ruţovej tehly. Ešte neskôr sa prejavil na štýle postavených zámkov výrazný taliansky vplyv — dôkaz veľkého záujmu Valeziánov o Taliansko. Neskôr sa zámky prestali budovať na vŕškoch, lebo stratili obranný charakter. Stavali ich v tienistých údoliach, pri riekach, v ktorých sa odráţali zámocké veţe a veţičky. V sedemnástom a osemnástom storočí sa zrodilo chápanie zámku ako paláca, kde bohatí prebývali iba z kratochvíle. Práve takým zámočkom bol Le Chäteau de Six Dames, do ktorého som prišiel s pánom Pigeonom. Z pôvodného obranného charakteru stavby zostal iba mohutný donţon, obkľúčený terasou s lavičkami pre turistov. Na terasu sa vchádzalo cez padací most, ktorý preklenul kanál spojený s riekou. Z terasy viedol druhý padací most do zámku okrášleného veţičkami a pribudovanou dvojpodlaţnou galériou na moste cez rieku. Zámok sa nachádzal uprostred veľkého parku a dvoch nádherných záhrad — Kataríny Medicejskej a Diany de Poitiers. Kastelán otvoril bránu a vošli sme do parku, na obrovskú platanovú aleju. Po päťsto metroch sme došli k prvému padaciemu mostu. Vedľa bolo parkovisko a dlhá voziaren premenená na garáţe.

38

Nechal som auto na parkovisku a vošli sme do zámku. Najprv sme vstúpili do vysokej siene, z ktorej viedli dokorán otvorené dvojité dvere do obrovskej haly, kde na jednej stene bol veľký zdobený kozub z čierneho mramoru a na druhej jednoduché mramorové schody na galériu, ktorá vrúbila halu vo výške prvého poschodia. Okná s farebnými vitráţami prepúšťali len málo svetla, preto v hale boli celý deň zaţaté štyri stojaté lampy. Blízko kozuba pokrýval kamennú dláţku hrubý mäkký koberec. Stálo tu niekoľko hlbokých kresiel a nízky okrúhly stôl s nádherným svietnikom z kovaného ţeleza. Pod schodmi sa skrývali akési dvere. Znenazdajky z nich vyšla štrnásťročná dievčina, nezvyčajne vysoká a hrozne chudá, s dlhými, veľmi tenkými nohami, v červenom svetríku, čiernej vetrovke a bielych ponoţkách. Mala bledú pokoţku, veľké belasé oči a dlhé svetlé vlasy spletené do dvoch vrkočov. - Volám sa Yvonne, - podala mi ruku. - Mám tú česť zoznámiť sa s monsieur la Bagnolette ? Zamračil som sa. - Tak ma prezývajú priatelia, - povedal som. - Ale nemám rád tú prezývku, lebo sa mi vidí detinská. Volám sa Tomasz. Chcel by som hovoriť s barónom de Saint-Gatien. - Strýko hneď príde. Uţ ho infomovali o vašom príchode, — odvetila nezvyčajne chudá slečinka. — A pokiaľ ide o vašu prezývku, veľmi sa mi páči. Čudujem sa, ţe ju nemáte rád. Potom podala ruku pánu Pigeonovi. - Vy ste ten slávny detektív poisťovacej agentúry ? -overovala si. - Prirodzene, mademoiselle, - zahundral pán Pigeon a poškrabal sa za ľavým uchom. Zrejme nikdy nebral váţne také la bagnole (francúzky) - staré vyslúţené auto, tragač, vrak. Monsieur la . Bagnolette (vyslov: mösjö la baňolet) - pán Tragáčik

39

mladé slečinky a dozaista ani nevedel, ako sa k nim správať: či ako k deťom, alebo ako k dospelým. Medzitým dievčina vzala inkrustovanú škatuľu s cigarami, ktorá stála na kozube. - Zafajčíte si, páni? - spýtala sa a slušne urobila pukerlík paličkovitými nohami. - Mám radšej cigarety, — poznamenal pán Gaspard. - Alebo si dáte kalíšok sherry? - navrhla dievčina. Z výklenku v stene vybrala tácku s bruchatou fľašou a kalíškami. Pán Gaspard sa hneď chopil iniciatívy a začal nalievať sherry do pohárikov. - Prepáčte, ja nepijem, — upozornila ho slečna, keď videla, ţe sa chystá naliať aj do tretieho pohárika. Po chvíli trocha priţmúrila oči a zopakovala: - Teda vy ste detektív... - Áno, - mľaskol jazykom pán Gaspard. - Podľa čoho si to zistila, milé dieťa? - Lebo máte umelé fúzy, - vysvetlila dievčina. - Ach tak! Znova sa odlepili, - Pigeon sa dotkol svojich nešťastných fúzov a silnejšie ich pritisol prstami na miesto nad hornou perou. - Vie niekto z vás opraviť prehadzovačku? — neočakávane sa opýtala dievčina. Mlčali sme, veľmi nás zaskočila. - Prehadzovačku? - roztrţito zopakoval pán Gaspard. - A čo je to prehadzovačka ? Prehadzovačka na bicykli. Na mojom bicykli, — vysvetľovala. - Všelikto sa uţ pokúšal pomôcť mi, ale prehadzovačka hapruje ďalej tak ako predtým. Prepáčte, ţe vás obťaţujem, ale vţdy keď niekto príde k strýkovi, oţíva vo mne nádej, ţe mi azda opraví prehadzovačku. - Nikdy som prehadzovačku nevidel, - zahundral pán Gaspard.

40

- Vy ste nejazdili na bicykli? - začudovala sa dievčina. - Mám humberaT - vystatovačne odvetil pán Gaspard. - Nenávidím autá, - vyhlásila dievčina. - Pohŕdam autami. Uznávam iba bicykle. A vy ? - zrazu sa obrátila ku mne. Odpovedal som diplomaticky: - Pán Pigeon pochybuje, ţe to, na čom jazdím, moţno nazvať autom. Skôr to vyzerá na kríţenca člna a šijacieho stroja. - Videla som, - rozosmiala sa Yvonne. - Pozerala som sa, keď ste prichádzali. To auto ste si zostrojili sám? Prepáčte mi úprimnosť, ale môj priate! Róbert, keď vás v ňom uvidel, vyhlásil: „Aha, prichádza ďalší, čo má fištrón s prehadzovačkou." Rozosmial som sa. Ale pán Gaspard sa zatváril urazene. - Prepáčte, ale čo znamená mať fištrón s prehadzovačkou? - Aha, vy neviete, čo je prehadzovačka, - pokývala hlavou dievčina. - Prehadzovačka na bicykli je taký mechanizmus, ktorý prehadzuje reťaz z menších koliesok na väčšie a opačne. Takto moţno ísť rýchlejšie alebo pomalšie, aj keď pedálmi krútite rovnako. - A mať fištrón s prehadzovačkou? - vyzvedal sa namosúrený pán Gaspard a poškrabal sa za ľavým uchom. - To znamená byť čudákom. Takým čudákom, ktorého čudáctva sa zväčšujú podľa situácie, - vysvetlila dievčina. - Ale povedali ste, ţe prišiel ďalší s tou... no... s prehadzovačkou, - jachtal pán Gaspard. - Azda ste mali na mysli mňa ? - Fúzy, — povedala dievčina. - Čo fúzy? - znepokojil sa pán Gaspard. - Odlepujú sa vám, - upozorňovala ho. Pán Gaspard sa prstami dotkol fúzov a zistil, ţe dosť drţia. - Klamete. Sú dobre prilepené, - povedal a urazene sa zamračil.

41

42

Ten absurdný rozhovor by bol trval ešte neviemako dlho, ale po veľkých schodoch k nám pomaly schádzal vysoký päťdesiatročný muţ.,Domyslel som si, ţe je to barón Raoul de Saint-Gatien. Správal sa jednoducho. Tvár mal opálenú, hnedú, sivé vlasy hladko pričesané. Ale prekvapujúce bolo jeho oblečenie barón prišiel v montérkach s fľakmi od oleja. - Prepáčte mi toto oblečenie, — utrúsil, — idem priamo z dielne. Pán Gaspard prejavil detektívnu zvedavosť. - Na čom pracujete? - spýtal sa, podávajúc barónovi ruku. Aristokrat v montérkach sa dostal do rozpakov. Neisto zakašlal: - Hm, naozaj, na čom vlastne pracujem? — A zdalo sa mi, ţe jeho prosebný pohľad spočinul na dievčine. Tá bez rozpakov vyhlásila: - Strýko vyrába zlato. - Ale nie, nie, — rýchlo odporoval barón. — Yvonne rada ţartuje. Prirodzene, mám dielňu a robím v nej to i ono, ale zlato naozaj nie. Dievčina bolestne vzdychla. - Škoda, ţe sa strýko nepokúša vyrobiť zlato alebo nefalšuje peniaze. Tak by sa nám zišlo pár frankov! - Yvonne, prosím ťa, nechaj tie vtipy, — barón sa usiloval o prísny tón, ale vôbec sa mu to nedarilo. Zdá sa, ţe tá slečna celkom ovládla jeho srdce. V tom okamihu cez hlavný vchod vbehla do haly slúţka s natáčkami na hlave. - Preboha, pomoc! — volala. — Stará pani sa zabije! Pomoc! Zahynie! Naraz sme sa vrhli cez hlavný vchod k zámockému podjazdu. Na nádvorí sa za strašného hučania motora hádzal v oblakoch dymu po štrku nádherný automobil — nový model alpine

43

renault. Sedela v ňom stará, ako múmia vysušená dáma s veľkým klobúkom na hlave. Klobúk pripomínal záhon pestrofarebných kvetov. Chýbal na ňom iba vodomet, aby mohol zdobiť hociktorý trávnik pred zámkom. Stará dáma nedbanlivo drţala kútikom úst nezapálenú cigaretu, klobúk mala frajersky posunutý dozadu. A ako husár krotí bujného ţrebca, ona krotila alpine renault. Treba vedieť, ţe alpine renault je najnovší výkrik automobilovej módy. Štvorvalcový motor s obsahom 1605 kubických centimetrov vyvinie rýchlosť dvesto tridsať kilometrov za hodinu. Je to parádna limuzína dlhá štyri metre a široká pol druha metra. Má diskové brzdy, päť synchronizovaných rýchlostí a batériu piatich diódových reflektorov. Toto auto sa hádzalo sem a tam na priestore ohradenom nízkym múrikom, za ktorým o dva metre ďalej tiekla rieka. Priestor nádvoria bol veľmi malý, ale starenka rozbiehala auto a s prenikavým pišťaním bŕzd ho zastavovala niekoľko centimetrov pred múrikom. Potom cúvala k opačnému múru a znova prudko brzdila a za jačania bŕzd zastavovala, takmer sa opierajúc o múr zadným nárazníkom. Ktomu všetkému ešte reval motor a dym z výfuku zahaľoval okolie. Starenka nás uvidela stáť pred zámkom. Naše zarazené tváre ju asi poriadne potešili. Usmiala sa na nás, ale nevypustila z úst nezapálenú cigaretu. Konečne došla ku vchodu do zámku a vypla motor. Energickým pohybom otvorila dvere a vystúpila. - Tak, čo, Raoul? - víťazoslávne sa obrátila k barónovi. - Ako sa ti páči moje nové auto? Dala som zaň v Paríţi osemtisíc dolárov. Barón sa tváril smutne. - Nemyslíš, Eveline, ţe to auto je veľmi rýchle? Dáma si

44

napravila klobúk na hlave ako rytier prilbu pred bojom. - Caramba, sacrebleu, porca miseria ! — zakliala niekoľkými jazykmi. — Za svojho ţivota som mala stošty-ridsaťpäť automobilových nehôd. Ale nech ma zrazí Yvon-nin bicykel, ak týmto autom spôsobím nejakú nehodu. Dávam ti čestné slovo: uţ nijaký karambol. Yvonne zbadala prekvapený výraz na tvári pána Gas-parda a pyšne vyhlásila: - Teta naozaj mala stoštyridsaťpäť karambolov. Dvanásť ráz jej zobrali vodičský preukaz. Päť ráz leţala v nemocnici. Rozbila šestnásť vlastných a štyridsaťdva cudzích áut. - Je to tak, - prikývla stará dáma. — Ale mojou vinou sa nikdy nikomu ani vlas na hlave neskrivil. Nie som ako tí cestní piráti! - pohrozila komusi neviditeľnému. - Pri Paríţi akýsi pirát tak zaparkoval auto, ţe som si doškriabala pravý blatník, — ukázala na malú priehlbinu na pravom blatníku prekrásnej limuzíny. Predstavil som si, ako bude jej auto vyzerať o týţdeň. Hoci, ktovie? Z pohybov auta na nádvorí bolo jasné, ţe je vynikajúcou šoférkou. Napriek pokročilému veku mala skvelé reflexy. Stará dáma vybrala z úst cigaretu. — Tak čo, páni? Nikto z vás mi nepripáli? Rýchlo som šťukol zapaľovačom. Silno potiahla a potom, keď prebehla pohľadom po mne i pánu Gaspardovi, spýtala sa: - No, ktorý z vás je ten slávny detektív ? Caramba, porca miseria, je načase skoncovať s Fantomasom! caramba (španielsky, vyslov: karamba), sacrebleu (francúzky, vyslov: sakrblô), porca miseria (taliansky, vyslov: porkamizéria) — doparoma, anciáša

45

Pán Gaspard veľmi nesmelo vystúpil dopredu. Navidomoči dostal z dámy strach. - Som detektív poisťovacej agentúry, - predstavil sa. — Volám sa Gaspard Pigeon. - Ja som Eveline Brionová, - povedala starenka. - Manţelka toho známeho bankára ? - s úctou sa uklonil pán Gaspard. - Jeho vdova. Uţ zomrel, - odvetila pokojne. - A hneď na úvod by som chcela poznamenať, ţe som mimo okruhu podozrivých. To znamená, ţe nie som zapletená do Fanto-masových krádeţí. Zdrţujem sa tu iba prechodne, lebo na Riviére mám vlastný dom. S týmto zámkom a galériou mám spoločné len to, ţe barón je môj brat a toto dieťa, - pohladkala Yvonne po hlave, - je sirota po mojom druhom bratovi a potrebuje moju opateru. Preto som tu, ale hneď sa beriem preč. - Hm, - nedôverčivo zahmkal barón. Ale zdalo sa, ţe v skutočnosti iba jedna osoba sa nebojí starej panej: Yvonne. Ticho, ale dôrazne povedala: - Teta, minuli ste osemtisíc dolárov za vrak smrdiaci benzínom. Ale nemáme na nový strihač trávnika. - Tebe sa nepáči môj alpine? - rozpačito sa spýtala teta. - Nie, — úprimne odvetilo dievča. - Viete, ţe mám rada iba bicykle. - Yvonne, Yvonne! Čo z teba vyrastie, keď nemáš rada autá, trápila sa stará pani. - Prirodzene, strihač trávnika veľmi potrebujeme, súhlasím. Ak na tom trváš, môţem to zajtra vybaviť. Len ťa prosím, nevyčítaj mi toto auto. - Strihač trávnika je uţ objednaný, — poznamenala dievčina. Zatelefonovala som do obchodu v Tours a prikázala som, aby ho poslali. - Ale, Yvonne... — znepokojil sa barón. - Nebojte sa, strýko. Sľúbili, ţe počkajú na zaplatenie do

46

konca roka. A turistická sezóna sa iba začala. Okrem toho... na chvíľu zmĺkla, ale hneď dodala: - Budem mať vlastné neveľké prostriedky. - Z akého prameňa ? — čudovala sa stará pani. - Prepáčte, teta, ale mám právo na svoje tajomstvá. Napokon, moţno sa mi podarí dostať sa na stopu Fantomasovi. Ako uvádza dnešná tlač, za odhalenie toho zlodeja je vypísaná odmena stotisíc dolárov. Po týchto slovách mladá, a ako som uţ uviedol, veľmi chudá osôbka sa zvrtla na päte a vošla do zámku. Vo dverách ma na chvíľočku zdrţala madame Eveline: - Ak tamten je pán Pigeon, tak vy ste pán Tragáčik, -povedala polohlasne. - Nemám rád tú prezývku, - odvetil som. - Volám sa Tomasz. - Ale ja zboţňujem autá a vaša prezývka sa mi páči, -rozhodne tvrdila stará pani. A takmer šeptom dodala: - Keby ste niečo objavili, pán Tragáčik, a mali by ste pre mňa nejakú veľmi nebezpečnú úlohu, tak prosím, rátajte so mnou. Veľmi rada vám pomôţem. V zámockej hale sa Yvonne zdvorilo obrátila k pánu Gaspardovi: - Dozaista by ste si chceli predovšetkým prezrieť galériu, poplašné zariadenia aj obraz, ktorý Fantomas chce ukradnúť. Ak dovolíte, odprevadím vás ta. - Ó áno, áno. To bude najlepšie, — potešil sa barón de SaintGatien. - Yvonne vás zasvätí do všetkých záleţitostí nášho zámku. Ak dovolíte, páni, ja sa vrátim do svojej dielne. Zdvorilo sa nám uklonil a začal vystupovať po nádherných mramorových schodoch na poschodie. Pigeon ešte stále drţal v ruke svoju dosť veľkú, ale ploskú cestovnú tašku. Madame Eveline si to všimla. - Yvonne, - oslovila dievčinu, - hádam predsa len ukáţ pánu Pigeonovi jeho izbu, aby si mohol odloţiť batoţinu.

47

- Ale nie, nie, - prudko protestoval detektív. - V taške mám svoje detektívne náradie, rôzne lupy aj aparát na kontrolu poplašného zariadenia a fotobuniek. V galérii to budem potrebovať. Odišli. A ja, keďţe som uţ mal po krk Pigeonovej spoločnosti, bol som rád, ţe sa mi venovala madame Eveline. - Caramba, porca miseria! — uľavovala si. — Došli ste aţ z Poľska a najskôr si musíte trocha odpočinúť. Odvediem vás do vašej izby. Galériu i Renoirovu Pláţ si ešte stihnete pozrieť. Točitými schodmi sme vystúpili aţ na druhé poschodie galérie, vybudovanej na moste cez rieku. Bolo to vlastne podkrovie s dlhou chodbou a mnoţstvom dverí na ľavej i pravej strane. Okná neveľkých hosťovských izieb mali výhľad na rieku, lepšie povedané, rieka tiekla pod oknami. Izba, ktorú mi určili, bola zariadená veľmi skromne. Stála tam váľanda, dve kreslá, skriňa a empírový písací stôl. Madame Eveline si sadla do kresla, zloţila si z hlavy vyzdobený klobúk a zapálila si cigaretu. - Tu na poschodí bol kedysi kláštor. Ţenský kláštor, pán Tragáčik, - dodala. - Ale myslím si, ţe to pre vás vôbec nie je dôleţité. - Správne, madame, — prisvedčil som. Takisto predpokladám, ţe ako detektív ste inteligentný človek, - vykladala stará pani, - a nemusím vám hádam vysvetľovať, ţe hoci tento zámok sa nazýva po šiestich dámach, čoskoro sa bude volať Zámok siedmich dám. - Máte na mysli Yvonne ? - Jasné. Všetko tu vedie sama. Usilovala som sa nanútiť jej svoje návrhy, ale bolo to beznádejné, caramba, porca miseria! Môj brat barón je starý mládenec a ja, ţial, nemám deti. Náš najmladší brat Marcel zahynul aj s manţelkou pri leteckej havárii a zostali po nich dve deti: Vincent a Yvonne. Obidve vyrástli tu. Vincent, - vzdychla si a hodila rukou. - Ach,

48

nechcem o ňom hovoriť v zlom, ale je to maliar. Býva v malej diere v Paríţi, a hoci som mu radila, aby maľoval autá, kreslí samé haky-baky, ktorým nik nerozumie a nik ich nechce kupovať. Len si predstavte, ţe sa zriekol titulu baroneta v prospech Yvonne a dokonca ani od svojej starej tety nechce prijať ani frank. Čudák, však? Ešte šťastie, ţe sa oňho zaujíma tá Dánka, slečna Karen Petersenová. Azda z neho urobí človeka. Vidí sa mi, ţe je to nevšedne múdra a sympatická osôbka. - Pravdaţe, - prikývol som. - Len škoda, ţe šla so svojím otcom na Karibské more hľadať poklady akéhosi korzára. To je tieţ čudné zamestnanie, však? - Kapitán Petersen si ním zarobil veľký majetok. - Máte pravdu, — kývla hlavou. — Jediné potešenie je, ţe sa Karen podarilo pozvať vás k nám. Narozprávala o vás veľa dobrého. Tak čo, podarí sa vám dolapiť Fantomasa? - Urobím všetko, čo bude v mojej moci. Ale ľahké to nebude. Obávam sa, ţe môţem utrpieť poráţku, — priznal som úprimne. Ešte raz kývla hlavou, ţe ma chápe, a vstala z kresla. - Prosím, uloţte sa. Nebudem vás dlhšie zdrţiavať, lebo o chvíľu sa ozve gong na obed a vy si ešte musíte trocha odpočinúť. Sympaticky sa usmiala a vyšla z izby. Necítil som sa unavený. Poloţil som cestovnú tašku do skrine a podišiel som k oknu. V ţiare popoludňajšieho slnka som videl belasú tečúcu vodnú hladinu, ktorá plynula k mojim nohám a strácala sa kdesi dolu, pod piliermi mostných oblúkov. Cez modrastú hladinu presvitali ţlté pieskovité plytčiny, sýta zeleň brehov sa spájala za ohybom rieky, horizont zatvárali vysoké stromy zo zámockého parku, ktorý sa rozprestieral po oboch brehoch. Nebolo mi ľahko na duši. Zo slov starej dámy som usúdil, ţe

49

Karen ma tu predstavila ako neobyčajného človeka, obdareného mimoriadnou bystrosťou a inteligenciou, pre ktorého odhalenie zločinca je kaţdodennou a jednoduchou záleţitosťou. Ale ja som sa takým necítil. Privysoká mienka o mojich schopnostiach ma ťaţila a zväzovala mi ruky. Bol som skromným úradníkom v oddelení múzeí a pamiatkovej starostlivosti. Povaţoval som sa za celkom priemerného človeka, hoci tak ako ľudia majú vlohy pre hudbu či maľovanie, ja som mal detektívnu ţilku. Keďţe som pracoval v oddelení pamiatkovej starostlivosti, niekoľko ráz som sa stretol so zločincami, ktorí kradli staroţitnosti, falšovali ich, usilovali sa nájsť a privlastniť si poklady národnej kultúry, ktoré sa stratili počas vojny. Ale zločinnosť v tejto oblasti nie je v našej krajine taká rozšírená ako v západných štátoch, vo Francúzsku či v Taliansku. Nie preto, ţe by naši ľudia boli lepší alebo si väčšmi váţili pamiatky. Jednoducho počas mnohých vojen, ktoré nešetrili našu krajinu, a najmä za hitlerovskej okupácie veľa cenných umeleckých diel u nás bolo zničených a tie, ktoré sa zachovali, si stráţime ako oko v hlave. Vzhľadom na sociálne pomery niet u nás ani milionárov, ktorí by chceli za horibilné sumy získať a vo svojich súkromných zbierkach ukryť odcudzené umelecké diela. Aj naši colníci sú z tejto stránky veľmi ostraţití. Ale moţno našu krajinu porovnávať napríklad s Talianskom, ktoré je akoby jednou veľkou klenotnicou pamiatok a nádherných umeleckých diel ? V Taliansku, ako pravdivo píše západná tlač, sa práce najväčších majstrov niekedy nachádzajú v maličkých vidieckych kostolíkoch s dverami, na ktorých sú jednoduché starodávne zámky. Aká je to výhoda pre zlodejov umeleckých diel! Vyrátalo sa, ţe kaţdoročne sa v Taliansku ukradnú a vyvezú do zahraničia umelecké pamiatky v hodnote vyše päť miliónov dolárov. Zlodeji pomocou najdomyselnejsích metód pašujú z

50

Talianska ukradnuté diela do Spojených štátov a krajín západnej Európy a predávajú ich bohatým zberateľom. Aká nepatrná je moţnosť získať ich naspäť! Tak v Spojených štátoch, ako aj vo väčšine štátov západnej Európy právo na znovuzískanie ukradnutého diela zaniká po piatich rokoch a ten, kto dielo kúpil, nepodlieha trestu, ak dokáţe, ţe konal bona fide, teda v dobrom úmysle. U nás v Poľsku platia iné zákony. Aj toho, kto získa ukradnuté umelecké dielo, stíhajú. Máme katalógy pamiatok, takţe ľudia, ktorí kupujú staroţitnosti nie v normálnych obchodoch, ale u pokútneho priekupníka, môţu zistiť, z akých prameňov diela pochádzajú. Ale teraz som nebol v Poľsku, leţ vo Francúzsku a musel som brať do úvahy tunajší právny systém a podmienky. Uvedomoval som si, ţe mám do činenia nielen s bystrými, ale aj vo svojom odbore skúsenými zločincami, ktorí navyše majú k dispozícii patričné materiálne prostriedky a modernú techniku. Noviny podchvíľou prinášali správy o čoraz bezočivejších krádeţiach organizovaných akousi — pravdepodobne medzinárodnou - bandou zlodejov. Tak v malej talilanskej dedine Pieve di Cadore, kde sa narodil slávny maliar Tizian, turisti dlhé roky obdivovali v kostolíku obraz najväčšieho syna tejto dedinky. A v istú noc Tizianov obraz, ohodnotený na vyše pol druha milióna dolárov, ktosi vyrezal z rámu a ukradol. Zločinci, ktorých si nik nevšimol, ho vyviezli z dedinky na nákladnom aute. O týţdeň neskôr ukradli v noci z baziliky Santi Giovanni e Paolo v Benátkach päť oltárnych tabúľ Giovanni Bellini-ho a Antónia Vivariniho, ktorých hodnota bola vyše štyri milióny dolárov. Rozhorčenosť verejnej mienky v Taliansku si vynútila utvorenie špeciálnej vyšetrovacej brigády pod vedením plukovníka Mamboru, takzvané comando Mambora. Oltárne tabule z benátskej baziliky sa našli, aj Tizianov obraz sa vrátil

51

do malého dedinského kostola. No ako som uţ spomenul, boj so zločincami sťaţujú nízke finančné prostriedky, aké kapitalistické štáty venujú na ochranu umeleckých pamiatok, ako aj veľmi mierne právne predpisy. A tak napríklad slávna Giorgionova Madona s dieťaťom, kedysi ukradnutá vo Florencii, zdobí dnes v Lugane súkromnú galériu známeho milionára Thyssena. Prečo? Lebo uplynula lehota, v ktorej bolo moţné ukradnutý obraz revindikovať, teda vymáhať, aby ho vrátili pôvodnému majiteľovi. Vo Francúzsku sa noviny tieţ naširoko rozpisovali o krádeţiach umeleckých diel v zámkoch na Loire. Ale ako sa dalo usudzovať, nepolapiteľný Fantomas nemal nič spoločné so zločinmi, ktoré sa páchali v Taliansku. Tam originály jednoducho kradli, vyrezávali ich z rámov. Tu zasa vymieňali originály za falzifikáty. Prečo? Ako Fantomas prenikal cez steny, vyhýbal sa fotobunkám a poplašným zariadeniam v stráţených galériách? To boli otázky, ktoré ma trápili od prvej chvíle pobytu v Zámku šiestich dám.

52

Štvrtá kapitola Starosti baróna de Saint-Gatien • Uskutoční Fantomas ohlásenú krádeţ ? • Filipov nápad a Pigeonovo pobúrenie • Znova belasý vrtuľník • Tajomstvo cestovnej tašky • Renoirova Pláţ • Vo vykradnutej galérii • Originál, či falzifikát? • Niekoľko slov o zlodejoch a falšovatefoch obrazov Doľahol ku mne zvuk gongu, ktorý zvolával domácich aj hostí na obed. Pozrel som na hodinky: bolo presne sedemnásť hodín. V mnohých krajinách sa obeduje medzi trinástou a pätnástou hodinou, v Anglicku a v zámoţných rodinách na Západe sa podľa anglického vzoru napoludnie jedáva lunch - ľahké jedlo a obeduje sa veľmi neskoro. Umýval som si ruky v staromódnom umývadle pripevnenom na stene, keď na dvere mojej izby zaklopala Yvonne. Nebola si istá, či som počul gong, a keď som ho aj začul, či som pochopil, ţe je to pozvanie na obed. Ako dobrá gazdiná Zámku šiestich dám chcela ma osobne pozvať do jedálne. - Teším sa, ţe ste prijali strýkovo pozvanie a prišli do nášho zámku, - vyhlásila podobne ako jej teta. - Renoirova Pláţ je veľmi cenný obraz. Ak ten hnusný Fantomas oberie našu galériu o najcennejšie umelecké diela, turisti začnú náš zámok obchádzať, lebo leţí bokom od hlavných trás. A to strýka celkom zruinuje. Poloţil som jej otázku, ktorú iste budete povaţovať za neslušnú, ale zdala sa mi nevyhnutná. - Yvonne, domnieval som sa, ţe tvoj strýko je veľký boháč. Nejde len o tento nádherný zámok s prekrásnym parkom. Pokiaľ viem, v jeho galérii sa nachádza vynikajúca zbierka obrazov impresionistov. Kaţdé z tých diel predstavuje obrovskú hodnotu.

53

— Ach, tak vy nič neviete? - začudovala sa Yvonne. — Zámok je trocha zadĺţený, reštaurovanie pohlcuje veľké sumy. Zámockú galériu zaloţil náš starý otec. Bol priateľom mnohých vtedy ţijúcich maliarov, a hoci obrazy ho moţno nenadchýnali, kupoval ich, aby im pomohol, lebo väčšina z nich ţila vo veľkej biede. Takto vznikla naša galéria. Potom tí maliari získali meno a uznanie a ich obrazy stúpli na cene. Ale starý otec z priateľstva k nim nikdy nepredal ani jeden obraz. V závete si vyhradil, ţe ani strýko Raoul nesmie predať nijaký obraz z našej galérie. A tak strýko je majiteľom toho bohatstva, a pritom nie je, lebo ním nemôţe disponovať. — Chápem, - zamrmlal som. — Teta Eveline, tá je naozaj veľmi bohatá. Po svojom manţelovi bankárovi zdedila obrovský majetok. Ale strýko by od nej neprijal finančnú pomoc, lebo je veľmi hrdý. — To uţ máte v rodine, - rozosmial som sa. — Tvoj brat, maliar Vincent, ako som sa dopočul, tieţ nechce od tety ani frank. — Vravela vám to? Je to pravda, — prikývla dievčina. — Takí sú všetci Saint-Gatienovci. V kaţdom prípade by sa nám zišlo tých stotisíc dolárov vypísaných za dolapenie Fantomasa. Čo myslíte, podarí sa nám ho spoločnými silami chytiť? — Pri tých slovách na mňa huncútsky za-ţmurkala. Usmial som sa. — Máte konkurenta. Pána Gasparda Pigeona. Tieţ chce získať odmenu a kúpiť si domček kdesi na juhu Francúzska. Dievčina pohŕdavo mykla plecami. — Neverím takým detektívom, čo nosia prilepené fúzy. Ale poďme uţ na obed. Cestou do jedálne som sa ešte opýtal: — Tvoj strýko spomínal svoju dielňu a ty si si z neho uťahovala. Povedz mi, na čom pracuje? Potichu sa rozosmiala.

54

- To nevie nik. Nikto z nas nikdy nebol v jeho dielni. Iba lokaj Filip je zasvätený do strýkovho tajomstva, lebo mu tam upratuje. Ale z Filipa ťaţko niečo vytiahnuť, slúţil na tej istej lodi, čo strýko, a je mu veľmi oddaný. Jedáleň bola na prízemí, hneď za halou. Steny boli obloţené tmavým dubovým drevom, strop tvorili hrady a drevené obloţenie. Jednu stenu zakrýval veľký kredenc, ktorý s obloţením vytváral celok. Pri druhej stene som uvidel kozub s nádherným zrkadlom v rokokovom ráme. Na tretej stene boli štyri okná a v arkieroch medzi nimi stáli drevené lavice čalúnené koţou. Uprostred jedálne bol dlhý obdĺţnikový stôl, okolo neho stoličky s vysokými operadlami. Barón sa na obed preobliekol do tmavého obleku a bielej košele s čiernym motýlikom. Vyzeral elegantne, ako skutočný aristokrat. Teta Eveline našťastie zloţila svoj obrovský klobúk pripomínajúci záhon. V dlhej tmavej sukni vyšitej perlami a so sivými vlasmi učesanými na drdol tieţ vyzerala veľmi elegantne. Kto by ju tu zazrel po prvý raz, ani by mu na um neprišlo, ţe v nej drieme strašný automobilový démon. Ibaţe jednostaj pre čokoľvek kliala rôznymi jazykmi. Caramba, porca miseria sa často ozývalo počas celého obeda. Predstavili mi kustóda, pána Armanda Duranta, urasteného muţa s mohutnou čiernou bradou, ktorá mu dodávala výzor zbojníka. Ale jemný pohľad belasých očí a tichý hlas vyvracali tento dojem. Na stôl nosila chyţná, ale uţ bez nátačiek, a barónov lokaj Filip, pôvodom Španiel. Filip slúţil na lodi, kde bol barón dôstojníkom, a potom prijal sluţbu u baróna. Mal asi päťdesiat rokov, toľko ako barón, dlhé sivé bokombrady, husté obočie a nosil niečo ako livrej, ktorá čiastočne pripomínala bocmanský plášť so striebornými gombíkmi a obrubou. Rozhovor pri obede začal barón.

55

- Ako hodnotíte zabezpečenie galérie proti krádeţiam ? - spýtal sa pána Pigeona. — Vaša mienka je veľmi dôleţitá, lebo na nej záleţí výplata odškodného za nedávno ukradnutý obraz. Fantomas sa vyhráţa, ţe ukradne Renoirovu Pláţ. Neviem, či môţem byť spokojný... Pán Pigeon podceňujúco hodil rukou, v ktorej ako zbraň drţal lyţicu. - Nepochybne, máte fotobunky a celkove nie zlý poplašný systém. Na oknách sú silné mreţe, dvaja stráţnici sa striedajú pri vchodových dverách do galérie. Ale má to nejaký význam? Ak Fantomas vyhlásil, ţe Renoirov obraz ukradne, tak celkom iste splní svoju vyhráţku. - Ako to ? - čudoval sa barón. - A kade sa dostane do galérie ? - Veď v tom je to! — mykol plecami Pigeon. - Vie prechádzať cez steny. - Caramba, porca miseria! - zahrmela teta Eveline. - Toto vravíte vy, detektív poisťovacej agentúry?! Pri takých detektívoch agentúra vyjde na bubon! Domnievala som sa, ţe keď ste tu vy, Fantomas sa neodváţi obraz ukradnúť. Pán Gaspard odloţil lyţicu. - Nie je mojou úlohou stráţiť barónovu zbierku. Na to je tu on, platení stráţnici a poplašné zariadenie. Ja mám iné povinnosti. Všetci sme boli zvedaví, aké sú „iné povinnosti" detektíva poisťovacej agentúry, ale Filip priniesol na tácni obrovskú misu s rezňami. Postavil ju na stôl priamo pred nos tety Eveline a vyhlásil: - Mám nápad, pán barón. Nebolo by treba s Fantoma-som vyjednávať? - Čo to táraš, Filip? - začudovala sa teta Eveline. - Veru, máš čudné reči, - pridal sa barón. - Myslím to tak, pán barón, ţe Fantomas by mohol kradnúť obrazy a nám by vyplácali poistné. Finančne by nás to postavilo na nohy. Čo nie je zanedbateľné.

56

- Chi, chi, chi! - zachichotala sa Yvonne. - Ja som na to myslela uţ dávno. Ale nič z toho nebude, milý Filip. Podľa klauzuly v závete strýko nesmie obrazy predávať, teda ani nechať si sumu, na ktorú sú v poistke ohodnotené. Peniaze vyplatené poisťovňou musí uloţiť do bankového depozitu. Ak nás Fantomas pripraví ešte o pár najkrajších diel z galérie, prestanú sem chodiť turisti a zbankrotujeme. Na celej čiare. Znova sa ozval pán Gaspard Pigeon : - Prepáčte mi, panstvo, ale ja ako detektív poisťovacej agentúry jednoducho nemôţem počúvať podobné rozhovory. Je to zločinecká debata. Vystríham vás, kdekto sa uţ usiloval dobehnúť našu agentúru a skončil zle. Sám som sa o to pričinil. - Caramba! Porca miseria! — zvolala teta Eveline. - Vybavte si to s Fantomasom, a nie s nami! Pán Pigeon si zobral rezeň. - Nepochybne, vzácna pani. V pravý čas si to s ním vybavím. Do konca obeda uţ nepreriekol ani slova. Po obede sme všetci vyšli na nádvorie a potom na terasu pri donţone. Našu pozornosť upútalo, ţe pán Pigeon ešte stále nosil v ruke svoju dosť veľkú cestovnú tašku. - Azda nás chcete opustiť? - zaujímal sa barón. - Áno, prosím, - prikývol detektív. - Na krátky čas opustím zámok. Ale potom sa vrátim. Pomysleli sme si, ţe pán Pigeon, ako kaţdý vynikajúci detektív, pripomína kocúra, ktorý chodí po vlastných chodníčkoch. Bolo pekné popoludnie. Posadali sme si na lavičky pre turistov a mlčky sme hľadeli na sýtu zeleň starých platanov v zámockom parku. Biele piesčité plytčiny v striebornej hladine rieky vyzerali ako rybie šupiny. Zdalo sa mi, ţe pán Pigeon je akýsi roztrţitý. Podchvíľou načúval, pozeral na oblohu a škrabal sa za ľavým uchom. Zrazu povedal barónovi:

57

- Nechcem, aby ste mali o Fantomasovi zlú mienku. Veď beztak nemôţete disponovať obrazmi podľa svojej vôle. Ak ich Fantomas kradne, nerobí vám krivdu. - Ale, ale, milý pane, čo to vravíte? To ma'poburuje ! - rozčúlil sa barón. - Fantomas je obyčajný zlodej! - A dostaneme zaňho stotisíc dolárov, - presvedčivo vyhlásila Yvonne. Pigeon sa usmial. Prvý raz som ho videl usmievať sa od ucha k uchu. - Obávam sa, ţe je to márna nádej, - poznamenal. V tom okamihu sa nad stromami parku ukázal belasý vrtulník. S vrčiacim motorom preletel ponad rieku a uţ bol nad terasou. Tu ostal visieť ako obrovská váţka, potom začal klesať dolu, aţ bol tri metre nad zemou. Chvíľu som mal strach, ţe vrtulník narazí do múru donţonu. Z vrtuľníka vyhodili povrazový rebrík. — Adieu! — zavolal nám pán Gaspard. - Ďakujem, ţe ste mi otvorili galériu. Takisto ďakujem za Renoirov obraz. Dúfam, ţe kópia, ktorú som tam nechal, je presná. Pigeon šikovne ako mládenec skočil na povrazový rebrík. Vrtuľník sa bleskové vzniesol dohora a pán Gaspard s cestovnou taškou v ľavej ruke vyliezol do kabíny. Po chvíli sa nám vrtulník stratil z očí. Zmizol za stromami parku. - Caramba, porca miseria! Čo to má znamenať! - zahrmela teta Eveline. Na chrbte mi naskočila husia koţa. Uţ som otváral ústa, ţe vysvetlím situáciu, keď zo zámku vybehol Filip. — Pán barón! - kričal rozrušené. — Telefonoval pán Gaspard Pigeon, detektív poisťovacej agentúry. Povedal, ţe tu bude o hodinu, lebo ho v Paríţi zdrţali nepredvídané okolnosti. Všetci mlčali, akoby mali zašnurované ústa. - Fantomas! - zjačala konečne Yvonne. - Tak to bol Fantomas? 'adieu (francúzky, vyslov: aďjö) - zbohom

58

Kustód sa chytil za hlavu. — Obraz! Tuším ukradol Renoirov obraz! Ako šialený utekal do zámockej galérie. A my sme sa hnali za ním. Ale najskôr niekoľko slov o galérii. Ako som uţ spomínal, dala ju postaviť Katarína Medicejská na kamennom moste pochádzajúcom ešte z čias, keď paňou zámku bola Diana de Poitiers. Galéria bola v dlhej sále s renesančnými oknami, ktoré smerovali na rieku plynúcu pod oblúkmi mosta. Galéria mala tri podlaţia. V dolnom boli štyri rozľahlé siene s dverami na jednej osi. Posledná sieň sa končila starostlivo zamknutou bránou, ktorou sa dalo vyjsť na druhý breh rieky. Na strednom podlaţí sa nachádzala jediná dlhá a široká sála s oknami na oboch stranách. Tu otec baróna de Saint-Gatien povešal na steny kolekciu obrazov svojich súčasníkov. Nad galériou, akoby na druhom poschodí, boli hosťovské izby, z ktorých jednu určili mne. Kým z najniţšieho podlaţia viedli dvere na druhú stranu rieky, obrazová galéria nemala druhý východ. Na oknách boli mreţe. Dostať sa sem dalo iba zo zámockej haly, presnejšie, po schodoch z haly sa vchádzalo do malej miestnosti, v ktorej vo dne v noci bdel stráţca. Stade viedli do galérie dvere zabezpečené poplašným zariadením. Renoirov obraz visel hneď vedľa vchodu medzi prvým a druhým oknom na pravej strane. Bola to neveľká olejomaľba rozmerov tridsaťpäťkrát tridsať centimetrov v jednoduchom drevenom ráme. Znázorňovala výsek normandskej pláţe, zachytenej akoby náhodou. V popredí bola akási vyzlečená ţena, ďalšia, zachytená iba čiastočne, bola uprostred pustého priestoru a v pozadí niekoľko detských postavičiek. Takáto náhodnosť záberu bola pre impresionistov dosť charakteristická. Mnoţstvo ţltej farby, okru, bieloby. Zahmlené more jemnej

59

belasej farby. - Je to on! Renoir! — ozval sa kustód. Všetci sme sa zhŕkli okolo Renoirovho obrazu a pozorne sme naň hľadeli. - Ste historik umenia, - obrátil sa na mňa barón. - A pokiaľ viem, zaoberáte sa zisťovaním pravosti obrazov. Je to falzifikát? Zavrtel som hlavou. - Na to treba špecialistu, znalca impresionizmu. Nepoznám Renoirovu tvorbu natoľko, aby som mohol s istotou tvrdiť, či máme pred sebou kópiu, alebo originál. - Veru! — dodal kustód, ktorý bol tieţ umenovedcom. - Neraz sa falšujú aj obrazy ţijúcich maliarov. A dokonca ani sami tvorcovia nevedia vţdy potvrdiť, či ide o obraz vytvorený ich rukou, alebo o falzifikát. Ozvala sa teta Eveline: - Caramba, tak ako je to, pán kustód? Ten darebák ukradol Pláţ a zavesil sem falzifikát, alebo tu máme naďalej pravý Renoirov obraz ? - Neviem, madame, - bezradne si vzdychol kustód. - Lebo ak máme originál, načo si potom lámať hlavu, - ďalej hrmela teta Eveline. - Ale ak je to falzifikát, treba zavolať políciu a ţiadať poistné. Dúfam, ţe aj tento obraz bol poistený? - Na stotisíc dolárov, — oznámil barón, ktorý stál za mojím chrbtom. Veľmi rozrušený kustód si prstami šklbal čiernu bradu. - Prisahám, ţe neviem, či je to originál, alebo fazifikát. Vyzerá ako originál, ako ten obraz, čo tu visel pred hodinou. Ale odprisahať by som to nemohol. Načo by bola celá tá maškaráda s Fantomasom, keby nebol chcel ukradnúť originál? Len kedy to urobil? Po celý čas sme ho s Yvonne sprevádzali... - Nie po celý čas, — prerušila ho Yvonne. — Poţiadal vás i mňa, aby sme sa presvedčili, ako funguje poplašné zariadenie

60

pri ostatných oknách galérie. Pamätáte sa? - Áno. - Nechali sme ho tu pri obraze samého a odišli sme do druhého rohu galérie. - No dobre... ale... bol tu stráţca! - zvolal zúfalý kustód. - Toho poslal do siene, aby sa presvedčil, či počuť poplašný signál, ktorý sme my mali spustiť, - pripomenula Yvonne. — Falošný Pigeon stále mal pri sebe cestovnú tašku. Mohol rýchlo vybrať kópiu v rovnakom ráme, zameniť obrazy a s ukradnutým originálom v taške pokojne opustiť galériu. - Idem zavolať na políciu, - rozhodol sa barón a vyšiel z galérie. My sme sa pokúsili rekonštruovať, čo sa tu mohlo odohrať, pokiaľ si Yvonne všetko dobre zapamätala. Ja som mal zvesiť obraz a teta Eveline s kustódom šli na druhý koniec galérie, aby spustili poplašné zariadenie. Galéria bola dlhá vyše osemdesiat metrov. Keď sa obaja ocitli na opačnom konci, postavil som sa tak, ţe som telom prikryl Renoirov obraz, zvesil som ho a chvíľu som s ním pohyboval, akoby som ho kládol do cestovnej tašky. Potom som obraz znova zavesil na stenu, tak ako falošný Pigeon dozaista v tej chvíli zavesil falzifikát. - No tak čo? — spýtal som sa, keď sa vrátili ku mne. - Jasne sme videli, ţe ste zvesili obraz, - tvrdil kustód. Ale vás sme pozorovali po celý čas. Keď tu bol falošný Pigeon, boli sme zaujatí poplašným mechanizmom pri okne a neobzerali sme sa týmto smerom. - Veru, - potvrdila Yvonne. — Napokon, on sa stále dotýkal obrazov a čosi s nimi robil. Upravoval ich, zvesoval z klincov a znova vešal. Myslela som si, ţe to patrí k povinnostiam detektíva, ktorý sem došiel, aby zabezpečil obrazy pred krádeţou. Barón sa vrátil.

61

- Hovoril som s policajným komisárom z Tours, - oznámil. Sľúbil, ţe o chvíľu bude tu a začne vyšetrovanie. Ale musíme dokázať, ţe obraz, ktorý tu visí, je falzifikát. Komisár potrebuje znalecký posudok. - Dobre, - prikývol kustód. - Zajtra ráno pôjdem s obrazom do Louvru k pánu Cardinalovi, najväčšiemu znalcovi Renoirových obrazov. Hádam náš obraz bude originál, - dodal s nádejou v hlase. Ale všetci sme prijali jeho slová ponurým mlčaním. Zdalo sa, ţe kaţdý vopred vedel, s akým potvrdením príde pán Durant z Paríţa. Zlodej, ktorý sa sám nazval nedolapiteľným Fantoma-som, nepredvádzal maškarádu preto, aby niekoho pobavil, nevydával sa za Pigeona s umelými fúzmi, aby si v Zámku šiestich dám prezrel naše tváre a Renoirov obraz. Prišiel sem s konkrétnym cieľom a bez ťaţkostí ho dosiahol. Kustód, teta Eveline aj Yvonne videli, čo som s obrazom urobil, teda museli by si všimnúť, ţe ho dávam do cestovnej tašky a vyberám z nej podobný. Ale kaţdú činnosť sledujeme pozornejšie, ak vopred vieme, ţe si máme čosi všímať. Nie, nikto z nás si nerobil nijakú nádej. Boli sme svedkami prefíkanej krádeţe. Fantomas sa nevyhráţal nadarmo. Viem, milí čitatelia, aká otázka vás teraz trápi. Ako je moţné, aby historik umenia, kustód s mnoţstvom vedomostí a skúseností z dejín maliarstva, zrazu nevedel, či obraz, ktorý ešte včera ako originál visel v galérii, nie je dnes iba kópiou, falzifikátom? Prečo ho musí odniesť na podrobnú vedeckú expertízu? Tých, ktorí sa o to bliţšie zaujímajú, odkazujem na vynikajúcu knihu Franka Arnaua s názvom Umenie falšovateľov, falšovatelia umenia. Píše sa v nej o geniálnych falšovateľoch a nesčíselnom mnoţstve falzifikátov staroţitných a súčasných umeleckých diel.

62

63

No pretoţe viem, ţe nie kaţdý z vás sa k tej kniţke dostane, rozpoviem vám, čo som sa v nej dočítal, a doloţím ešte niečo z vlastných skúseností. Obmedzím sa iba na maliarstvo, lebo to je témou nášho románu. Obrazy starých aj nových majstrov dosahujú niekedy na medzinárodných umeleckých aukciách horibilné sumy. Stačí spomenúť, ţe v roku 1959 za Picassov obraz Krásna Holanďanka zaplatili šesťstošesťdesiat tisíc západone-meckých mariek, Cezannov autoportrét presiahol sumu tristopätdesiat tisíc mariek a za Degasove Tri tanečnice vylicitovali sumu dvestopäťdesiat tisíc mariek. Obrazy starých majstrov, ako sú Rembrandt, Vermeer, El Greco, Tizian, Rubens, majú oveľa vyššiu hodnotu. Stačí povedať, ţe koncom roku 1970 na aukcii u známeho staroţitníka Christia v Londýne vyplatili za Velázquezov obraz vyše päť miliónov dolárov a za Tizianovu Smrť Akteona v roku 1971 vyše štyri milióny dolárov. Preto sa nečudujme, ţe na diela slávnych majstrov ţiadostivým okom hľadia všelijakí zločinci, ţe ich kradnú zo súkromných aj štátnych galérií a potom predávajú na inom konci sveta. Falšovatelia sa zasa usilujú všetkými moţnými spôsobmi napodobniť obrazy veľkých maliarov a predať ich za vysokú cenu. Niekedy zlodej a falšovateľ spolupracujú, ako to vidíme aj v našom rozprávaní o Fantomasovi. V dejinách umenia sú známe prípady, ţe z bohatých galérií sa vypoţičali nesmierne cenné obrazy starých majstrov na výstavu v inej galérii. Pôvodným galériám sa potom, ţiaľ, namiesto originálov vracali geniálne falzifikáty. Zlodej a falšovateľ tu spolupracovali. Falšovateľov obrazov všeobecne moţno deliť na dve kategórie. Na takých, ktorí tvoria „nové" diela v štýle vynikajúcich maliarov a potom ich s veľkým ohlasom náhodou „objavujú", a na autorov kópií, ktorí svoje napodobeniny predávajú ako originály. Prvým uľahčuje ich činnosť skutočnosť, ţe z času na

64

čas sa ešte stále kdesi na povalách kostolov a v skladoch haraburdia nájdu zabudnuté diela veľkých majstrov. Aj v Poľsku sa pred rokmi tlač naširoko rozpisovala o objavení obrazu pravdepodobne z dielne El Greca na povale starého kostola; v inom kostole zasa našli obraz, ktorý pripisujú Cranachovi mladšiemu. K tomuto druhu falšovateľov s geniálnymi imitátorskými schopnosťami patril známy Holanďan Jan van Meegeren, ktorý pustil do sveta niekoľko „nových" obrazov slávneho maliara Vermeera a rovnako známeho Halsa. Van Meege-renove obrazy Učeníci z Emauz a Posledná večera boli také dokonalé, ţe ani najväčší experti nepochybovali o Vermeerovom autorstve. Presvedčenie, ţe ide o pravé diela, bolo také pevné, ţe van Meegeren musel dokázať svoje falzifikátorstvo tým, ţe vo väzení namaľoval nového Vermeera s názvom Jeţiš uprostred vykladačov Písma. A hoci súd vyniesol rozsudok v tejto záleţitosti, veľa odborníkov ešte stále povaţuje van Meegerenových „Ver-meerov" za originály. Našťastie takých geniálnych falšovateľov ako van Meegeren nie je veľa. Iní vţdy urobia nejakú chybu, na ktorú sa príde pri dôkladnej vedeckej expertíze. Ale dobrý falzifikát nerozozná od originálu hneď na prvý pohľad ani najskúsenejší znalec. Na potvrdenie pravosti umeleckého diela treba niekedy veľmi dlhú a podrobnú vedeckú analýzu. Treba ho zrônt-genovať, urobiť spektrálnu analýzu, chemický rozbor pouţitých farieb, preskúmať podklad. Grafológovia dôkladne študujú podpis majstra, historici umenia zasa štýl a pohyby štetca charakteristické pre toho-ktorého maliara. Ale napriek všetkým týmto postupom nie vţdy sa podarí vyvrátiť pochybnosti. Dodnes sú v najznámejších galériách obrazy, ktorých autorstvo sa nedá potvrdiť s úplnou istotou. A čo by ste potom chceli od obyčajného kustóda galérie, ktorý na overenie pravosti obrazu má k dispozícii najviac ak lupu alebo mikroskop! A neodváţi

65

sa vykonať ani najjednoduchšiu chemickú analýzu, aby nezničil alebo nepoškodil umelecké dielo. Druhú kategóriu falšovateľov tvoria tí, ktorí kopírujú uţ jestvujúce umelecké diela a predávajú ich ako originály. Aj v tejto skupine bolo a je veľa nadmieru schopných a šikovných ľudí. Preto umenovedci kaţdú chvíľu preţívajú senzácie: zistí sa, ţe dvaja významní zberatelia alebo dve galérie v rôznych krajinách vlastnia dva rovnaké obrazy od toho istého majstra. Ktorý z nich je kópia a ktorý originál ? A znova sa rozbehne vedecká expertíza. Je nevyhnutná vtedy, keď ide o obrazy dávnych majstrov. Tie boli často namaľované na doskách a staré drevo ťaţko napodobniť, najmä charakteristické popraskanie, ktoré vzniká časom. Preto falšovatelia pouţívajú obrazy menej známych maliarov z tých istých rokov, v ktorých ţil autor falšovaného diela. Ale rôntgenové lúče ľahko odhalia falšovanie. Okrem toho dávni maliari pouţívali farby, ktorých chemické zloţenie bolo niekedy tajomstvom. Preto chemická analýza takisto odhalí falšovateľa. Ale ako je to so súčasnými maliarmi, ktorých obrazy takisto majú vysokú hodnotu? Koľko falšovateľov obrazov van Gogha, Utrilla, Renoira, Picassa a mnohých, mnohých ďalších chodí po svete! Ako ich rozoznať, keď tvorcovia pravých obrazov pouţívali farby aj dnes dostupné kaţdému, maľovali na plátne alebo na papieri, ktorý aj dnes dostať? Niekedy nestačí ani rôntgen, ani analýza farieb a podkladu, ba ani grafologická analýza majstrovho podpisu, lebo sa stávalo, ţe v priebehu rokov majster veľa ráz zmenil svoj podpis. Dokonca ani vyhlásenie samého majstra (ak ešte ţije), ktorý obraz je falzifikát, veľa nepomôţe. Na súdnych procesoch, keď maliari ţalovali falšovanie vlastných diel, nevedeli s istotou potvrdiť: tento obraz som maľoval ja a tamten je falzifikát. Tak sa to stalo na procese so známou

66

falšovateľkou Claude Latourovou, ktorá kopírovala Utrillove obrazy. Ani sám Utrillo nevedel naisto ukázať, ktoré obrazy maľoval on a ktoré sú sfalšované. Takisto maliar Maurice de Vlaminck nebol schopný rozoznať, ktoré z obrazov podpísaných jeho menom sú falzifikáty. Je pochopiteľné, ţe aj v tejto oblasti vedecká expertíza stále zdokonaľuje svoje metódy a ustavične odhaľuje falšovateľov. Veľký význam pre zisťovanie falzifikátov má takzvaná porovnávacia analýza, veľmi podrobná a zdĺhavá. Nemôţe ju vykonať nijaký kustód súkromnej galérie. Ten sa môţe v prípade pochybnosti iba obrátiť na expertov, ktorých zamestnávajú veľké múzeá, ako napríklad Louvre. Nečudujte sa preto, ţe ani ja, ani kustód pán Durant sme nemohli dať barónovi de Saint-Gatien uspokojujúcu odpoveď.

67

Piata kapitola Čo vieme o impresionizme ? • Záhadný pán Frangois Burges • Dohady o Fantomasovi • Madame Eveline ponúka pomoc • Príchod detektíva • Kto je horenos ? • Načo sú detektívi? • Pigeonova návšteva u mňa • Je zlodejom barón? • Porada s Yvonne • List od Fantomasa Máte radi súčasné maliarstvo? Alebo sa spýtam ináč: Hovorí vám niečo, vzbudzuje vo vás záujem? Či azda patríte do tej dosť veľkej skupiny ľudí, ktorí súčasné maliarstvo povaţujú za čudáctvo? V galérii Zámku šiestich dám boli aj súčasné diela. Najstaršie obrazy pochádzali z konca minulého storočia, z obdobia impresionizmu. Najnovšie vznikli v dvadsiatych rokoch nášho storočia. K nim patrili plátna Picassa, Cha-galla, Paula Kleea. Všimol som si aj zopár nádherných malieb Salvadora Daliho. Nie som si istý, ţe by všetky moderné obrazy vzbudili vo vás nadšenie alebo získali vo vašich očiach uznanie. A predsa stovky turistov prichádzali do Zámku šiestich dám predovšetkým na to, aby si prezreli obrazy v galérii. Niektoré z týchto pláten, hoci pochádzali od súčasných maliarov, by dozaista dosiahli závratné ceny na medzinárodných aukciách. Prečo ? Niekedy sa tvrdí, ţe obyčajný človek si rád pozerá obrazy starých majstrov a moderné umenie sa mu vidí nezrozumiteľné. Je to naozaj tak? Moderné maliarstvo vyţaduje od príjemcu istú prípravu. Zároveň núti pracovať fantáziu, a nie kaţdý je ochotný podstúpiť takú námahu. Kaţdý vie, ţe aj chodiť sa treba naučiť. Bez učenia nik nevie čítať ani písať. Ale mnohým ľuďom sa zdá, ţe na pozeranie stačí mať oči. To je omyl!

68

Treba sa naučiť pozerať a potom ľahšie pochopíme, čo predstavujú moderné obrazy. Úroveň maliarstva, ktorej sme svedkami, sa nezrodila z nejakého čudáctva. Má svoju históriu, vyrastá z tradície umenia, je tvorivým pokračovaním toho, čo sa v tejto oblasti dosiahlo. Napríklad impresionisti, o ktorých uţ bola reč. Objavili sa roku 1874 na známej výstave tridsiatich maliarov. Tá výstava vyvolala v Paríţi takmer škandál a na hlavu umelcov sa zosypali desiatky zlostných kritík. Ale nechyb báli ani horliví prívrţenci vystavených diel. Prešiel nejaký čas a nový umelecký smer, ktorý dostal meno podľa francúzskeho slova impression (dojem), zvíťazil. Dnes obrazy veľkých impresionistov vzbudzujú záujem obrovského mnoţstva obdivovateľov umenia a ich reprodukcie sa tešia obrovskej popularite. Prečo obrazy impresionistov vyvolali spočiatku rozhorčenie, odsúdenie, uštipačné kritiky? Do polovice devätnásteho storočia vládol v maliarstve prísny realizmus. Vo Francúzsku ho reprezentovali takí umelci ako Courbet, v Rusku zasa známy Repin. Otec impresionizmu Claude Monet vyhlásil, ţe „treba maľovať to, čo vidíme". Ako impresionisti chápali toto heslo ? Podľa nich umelecké dielo má natrvalo zachycovať subjektívny dojem umelca. Maľovali veci tak, ako ich v danej chvíli videli. Vyšli zo svojich ateliérov do lesa, do záhrady, na pláţe, do polí. Tam mohli pozorovať závislosť farebných efektov od svetla a ovzdušia. Keď dnes vidíme maliara na ulici alebo v parku, nevzbudzuje to počudovanie - ale vtedy áno. Impresionisti vypovedali vojnu tmavým farbám, ktoré boli typické pre maliarstvo dovtedajšej doby: hnedej a sivozelenej farbe Courbeta, šedivosti a černi. Tvrdili, ţe nemalujú

69

predmety pre predmety, ale pre ich farby. Boli presvedčení, ţe jediným prameňom farby je svetlo a ţe farby predmetov sa menia podľa uhla dopadu a podľa svetla. Namiesto dovtedajších „veľkých tém" sa maľovali predovšetkým krajinky, zátišia a pomerne zriedkavejšie ţánrové obrázky, portréty. Pomenovanie „impresionisti", pôvodne s posmešným podtónom, vyvolal Mone-tov obraz Impresia — východ slnka, ktorý zobrazuje rybárov na rieke a slnko vynárajúce sa z rannej hmly. K najvynikajúcejším impresionistom patrili: Monet, Pis-sarro, Sisley, Renoir, Degas a Cézanne. Vplyv tohto smeru výrazne moţno pozorovať v poslednom období tvorby veľkého Maneta. Z impresionizmu vyrástli aj ďalší znamenití maliari vtedajšej doby: Gauguin a van Gogh. Prezeral som si galériu Zámku šiestich dám a nadchýnal som sa obrazmi francúzskych impresionistov. Do Zámku šiestich dám som však neprišiel nato, aby som celé hodiny trčal v galérii a obdivoval tamojšie diela. Barón de Saint--Gatien, madame Eveline a malá Yvonne verili, ţe im pomôţem v boji proti bezohľadnému a nepolapiteľnému zlodejovi obrazov. Nemohol som sklamať ich dôveru. Bolo treba konať. Opustil som preto galériu, prešiel som cez stráţcovu izbu a našiel som sa v zámockej hale, kde som naďabil na baróna. - Chcel by som vám poloţiť jednu otázku, - obrátil som sa na neho. — Odpoveď na ňu môţe byť veľmi dôleţitá. - Nech sa páči, - povedal barón. - Nepamätáte sa na niekoho, kto chcel získať obrazy z vašej galérie? Najmä diela Cézanna a Renoira. Barón sa zamyslel. - Veľa záujemcov sa ma spytovalo, či nechcem predať obrazy zo svojej galérie. Mnohí prišli najmä vtedy, keď sa rozchýrilo, ţe sa mi nevodí najlepšie. Málokto vedel o klauzule v otcovom

70

závete, ţe tieto obrazy nesmiem odpredať. Prirodzene, za takej situácie som musel ponuky odmietať. - Kto boli tí ľudia? - Prevaţne obchodníci so staroţitnosťami z Paríţa, Londýna a New Yorku. - Povedali ste: prevaţne. A čo tí ostatní? - Ťaţko si spomenúť na ich mená, — odvetil barón. - A nebol niekto z nich dotieravejší? Meno takého človeka utkvie v pamäti. Barón zavrtel hlavou. - Nie, nespomínam si... Aha, — zrazu sa na niečo rozpamätal. - Pred polrokom som dostal list od akéhosi pána Francoisa Burgesa, iste bohatého človeka. V liste sa ma spytoval, či by som nechcel predať niekoľko obrazov zo svojej kolekcie. Veru, - pozrel na mňa so záujmom, - medzi inými spomenul aj obrazy Cézanna a Renoira. - Máte ten list? - Nezakladám si také listy. Azda sa domnievate, ţe by to mohla byť stopa ? - Francois Burges, - zopakoval som, aby som si to meno zapamätal. - No čo. Ďakujem vám za informácie. Vyšiel som na nádvorie zámku a stretol som madame Eveline, ktorá sa babrala pod kapotou svojho nádherného renaulta alpine. - Madame, boli ste taká láskavá a ponúkli ste mi svoju pomoc, - pripomenul som jej. - Veru tak, sacrebleu, porca miseria! - vytiahla hlavu spod kapoty auta. - Máte pre mňa nejakú úlohu? Navrhol som jej prechádzku po parku. Stmievalo sa. Sadli sme si na lavičku pri rieke. Na hladine pomaly mizli odrazy zapadajúceho slnka. S príchodom večera zadul ľahký vánok a obrovské staré stromy v parku zašumeli. Na rovnej hladine rieky sa zrazu zjavili vrásky ako na

71

usmievajúcej sa tvári. - Chcel by som, aby ste zašli do Paríţa, - povedal som, - a poinformovali sa o človeku menom Francois Burges. - Kto je to? - Nemám potuchy. Viem len toľko, ţe sa zaujímal o kúpu obrazov z barónovej galérie. Iste nejaký boháč. Myslím si, ţe ak ho tak zaujíma maliarstvo, mohol by o ňom niečo vedieť váš synovec Vincent. - Domnievate sa, ţe ten človek je zlodejom obrazov? - Ach nie. Ale nie je vylúčené, ţe Fantomas kradne obrazy pre niekoho. - Prečo si to myslíte ? - Cézannove a Renoirove obrazy sú v katalógoch. Takmer kaţdý obraz vynikajúceho tvorcu má svoj, povedal by som, rodokmeň, svoj rodný list. Ťaţko ho ukradnúť, rovnako ťaţko sa dá predať. - A čo ak Fantomas kradne pre seba? Moţno je to nejaký pobláznený zberateľ. - Pochybujem. Všetko poukazuje na to, ţe nemáme do činenia s amatérom, ale s profesionálom. A v takom prípade kradne na čísi príkaz alebo pre konkrétneho záujemcu, s ktorým je dohodnutý. Väčšina umeleckých diel ukradnutých v Európe sa pašuje do Juţnej Ameriky, kde sa stáva vlastníctvom všelijakých tamojších diktátorov a milionárov. Vo svojich stráţených, nedostupných rezidenciách ich môţu pokojne hromadiť bez obáv, ţe im ktosi príde na stopu. - Je to tak aj v našom prípade? - Neviem. Ale zdá sa mi, ţe Fantomas je profesionálnym zlodejom. A navyše je nezvyčajne bystrý. - Dobre, - súhlasila madame Eveline. - Zajtra ráno pôjdem do Paríţa a od Vincenta a paríţskych staroţitníkov sa dozviem, kto je to Burges. Vracali sme sa do zámku po hlavnej aleji. Minul nás veľký

72

čierny humber, prešiel cez obidva padacie mosty a zastal pred hlavným vchodom. - Pán Gaspard Pigeon, - domyslela si madame Eveline. Pridali sme do kroku, lebo nás hnala zvedavosť. Poznali sme falošného Pigeona. Ako vyzerá ten pravý? Podobá sa na falošného ? Keď sme vošli do zámku, Pigeon uţ sedel v hale. Prišli ho privítať barón a Yvonne. Detektív sa od nich dozvedel, čo sa stalo, ale nevyjadril sa k tomu. - Iba trocha pripomínate Fantomasa, - poznamenala Yvonne. Teta Eveline zahučala: — Caramba, sacrebleu! Fantomas bol tesnejší ako vy. A väčšmi pripomínal detektíva Táto mienka sa tuším Pigeona dotkla. Zapálil si gauloisku a ironicky utrúsil : — Fantomas ? Prepáčte, ale s osobou takého mena som sa stretol iba v kine. — Ako to ? — rozhorčila sa Yvonne. — Azda nie je pravda, ţe za dolapenie Fantomasa vyhlásila poisťovacia agentúra odmenu stotisíc dolárov? — Pravdaţe, — prikývol Pigeon, - takú odmenu vypísali za chytenie zlodeja obrazov. Alebo, — dodal po chvíli so zlostným úškľabkom, - za vysvetlenie tých záhadných hókusov-pókusov so zámenou pravých obrazov za falošné. — Čo tým chcete povedať? - spýtal sa barón a zmraštil obočie. Pigeon vstal z kresla, zaklonil hlavu a pyšne vyhlásil: — Prosím vás, váţená spoločnosť! Neprišiel som sem, aby som sa zaoberal akýmsi Fantomasom. Na chytanie zločincov je polícia. Poisťovňa platí detektívov za to, ţe zisťujú pravdu o krádeţiach a hľadajú dôvody, aby sa nemuselo vyplatiť poistné. Nastalo ponuré mlčanie. Hádam všetci sme mali dojem, ţe prvý Pigeon bol sympatickejší ako tento, čo teraz stál pred

73

nami. Tamten sa oduševňoval svojou ideou boja proti Fantomasovi, tento sa ukázal ako malý človek, ktorému agentúra prikazuje hľadať úskoky, aby nemusela vyplácať poistné. Nepravý Pigeon bol o čosi vyšší a hádam aj oveľa mladší. Alebo lepšie povedané, bol mladší, len sa premaskoval za staršieho. Tento mal navidomoči pravé fúziky a viac šedín v čiernej hrive. Tamten bol trocha smiešny, tento sa videl nebezpečný, stále mal v očiach ostraţitý a podozrievavý výraz. Obaja mali rovnaké cestovné tašky. Detektívov postoj rozrušil madame Eveline. — Začnime od toho, caramba, porca miseria, - zvolala nahlas, — ţe v istom zmysle nesiete zodpovednosť za druhú krádeţ v galérii. Poisťovňa nám telefonicky oznámila, ţe k nám prídete, aby ste vysvetlili záhadu krádeţe prvého obrazu a zabezpečili pred krádeţou Renoirov obraz. - No a čo? — Pigeon si dal ruky vbok. — Tu som. - Po funuse, milý pane, - hodil rukou barón. - Namiesto vás sem prišiel iný Pigeon a ukradol obraz. - Vy ste ho doviezli z Paríţa, - detektív obţalovateľ-ským gestom namieril na mňa svoj veľký ukazovák. — Celé je to veľmi podozrivé. V hoteli du Nord, kde som sa ubytoval po príchode z Anglicka, ma uspali akýmisi práškami. Spal som takmer do večera. - Tak vám neukradli auto? - čudoval som sa. - Nie. Môj humber stál pred hotelom na parkovisku. Ešte sa nestalo, aby niekto ukradol auto Pigeonovi,- dodal namyslene. Mykol som plecami. Márne bolo všetko vysvetľovanie. Kým ozajstný Pigeon spal vo svojej izbe, Fantomas, či ako sa v skutočnosti volal, mi vykladal rozprávku o ukradnutom humberi. Falošného Pigeona nik nelegitimoval. Ja som sa domnieval, ţe obyvatelia zámku ho poznajú, oni sa zasa spoliehali, ţe ak som ho doviezol, iste ho poznám ja. A vôbec,

74

komu by bolo zišlo na um, ţe je to nepravý Pigeon? - Poznal veľa podrobností z vášho ţivota, - prehodil som len tak. - Tvrdil, ţe v Londýne ste sa zaoberali krádeţou klenotov lady Pembrockovej. - To je pravda! — vykríkol Pigeon. — A ako vyzeral? - Nebol veľmi vysoký, - povedal som. - Tak ako ja, - kývol hlavou. - Mal fúziky... - Tak ako ja. - Nosil cestovnú tašku... - Tak ako ja. - Tvrdil, ţe si chce kúpiť domček na juhu Francúzska. - Tak ako ja, — nevychádzal z úţasu Pigeon. - Vyznal sa vo víne... - Tak ako ja, - prikývol. Spomenul som si na hru z detstva, keď kamarát musel opakovať: ,,Tak ako ja." - Bol to prešedivený brunet, - dodal som. - Tak ako ja. - Vyhlasoval, ţe je postrachom všetkých zločincov, ktorí by chceli dobehnúť poisťovaciu agentúru. - Tak ako ja, - súhlasil Pigeon. - Fajčil gauloisky. - Tak ako ja. - Bol namyslený. - Tak ako ja, - povedal. Ale pochopil, ţe tresol hlúposť. Zlostne na mňa zagánil a zvreskol: - Teda: nie ako ja! Patrím medzi skromných ľudí. A práve preto ste hneď mali zbadať, ţe máte do činenia s falošným Pigeonom. Madame Eveline nevydrţala. Hodila rukou. - Caramba, porca miseria, aj vy ste horenos! A vyzývavo

75

opustila zámockú halu. Rozhovor s Pigeonom ešte nejaký čas pokračoval, ale pomaly sme všetci strácali o neho záujem. Napokon sa oňho zaujímala uţ iba Yvonne. Prikázala, aby mu doniesli večeru, a odprevadila ho do izby. Sľúbila mu, ţe ho zavedie do galérie a ukáţe mu Renoirov obraz, ktorý je pravdepodobne kópiou. Pobral som sa do svojej izby. Cítil som sa unavený po celom dni plnom dojmov. Bola uţ noc a chcelo sa mi spať. Ale nemohol som usnúť. Po chvíli mi zaklopal na dvere pán Gaspard Pigeon. - Nespíte, však? - usúdil, keď som mu otvoril dvere. Bol som uţ v pyţame. Keby mal aspoň trocha taktu, bol by sa návštevy vzdal. Ale vtrhol do mojej izby. Uvelebil sa na stoličke a zapálil si cigaretu. Prirodzene, gauloisku ako Fantomas. Či skôr Fantomas fajčil gauloisky ako ozajstný Pigeon. - Madame Eveline mi prezradila, kto ste, - oznámil mi, vyfukujúc pekné kolieska dymu. - Ach tak, - zamrmlal som, hoci som nevedel, čo mu teta Eveline mohla povedať. - Ste odborník na odhaľovanie krádeţí umeleckých diel. Prišli ste z Východu, z Poľska. Veľmi ma teší, pán kolega. Ale to všetko hovoril takým tónom, akoby ma práve odhalil: ,,Viem o vás všetko, ste zločinec, zatýkam vás!" - Z Poľska vás sem doviedla slečna Karen Petersenová, snúbenica barónovho synovca, toho bláznivého mladého maliara Vincenta. Počul som, ţe na Východe sú dobrí odborníci, - nové koliesko dymu vyletelo dohora. - Prirodzene, nie takí dobrí ako u nás. Nuţ čo, aj tak vás vezmem za spoločníka. Ak sa nám podarí dolapiť zločinca, dám vám tretinu odmeny. Súhlasíte? - Nie , - odsekol som. - Je to málo? - čudoval sa. - Chcete polovicu? Len uváţte,

76

koľko lapikurkarov som strčil za mreţe! A vy, pán kolega ? - Tieţ ich bolo dosť. Sťaţka si vzdychol. - No dobre. Teda polovicu. - Nie. - Je to málo ? - Nie, pán kolega, - odvetil som, — ja tu budem pracovať zadarmo. Ako to: zadarmo? — Teraz sa mu koliesko dymu nepodarilo. Vyfúkol iba beztvarý obláčik. - Azda nechcete povedať, ţe za svoju prácu nevezmete peniaze? - Práve to som chcel povedať. Prišiel som sem vlastne ako turista, oddýchnuť si. Jasné, pustím sa do záleţitosti tej krádeţe v zámku, ale urobím to iba zo sympatie k slečne Karen. Je to moja dobrá známa. - Chápem, - kývol hlavou. - Ale budete mať starosti. - S čím? — spýtal som sa. - S vlastným svedomím. Pozvala vás sem na svoje nešťastie. Prirodzene, ak ste čestný človek... Rozhorčil som sa. - Nemáte dôvod o tom pochybovať! - Nepochybujem, - vyhlásil. - Moţno nie ste najlepším odborníkom, ale na očiach vám vidieť čestnosť. Problém je však v tom, ţe ako ste si uţ domysleli, do krádeţe je zapletený aj snúbenec slečny Karen. - Nedomyslel som si to, - mykol som plecami. - Teda mám pravdu. Nie ste najlepším odborníkom. - Prepáčte, ale nechápem... Vypustil pekné koliesko dymu. - Poznáte príslovie: „Pod lampou býva tma" ? - Bezpochyby. - A latinské úslovie: ,,Cui prodest" - Kto má z toho úţitok? - Pravdaţe. - Obe sa hodia na našu záleţitosť, pán kolega. My, odborníci z poisťovacej branţe, dobre vieme, ţe veľa ľudí poisťuje seba a

77

svoje veci len preto, aby potom podvodom vylákali poistné. Barón de Saint-Gatien, hoci vlastní prekrásny zámok a nádhernú galériu obrazov, je v podstate chudobný ako kostolná myš. Má obrazy, ale akoby ich nemal. Nečudujem sa, ţe takému človeku môţe po čase zísť na um, aby čosi odšklbol z bohatstva, ktoré mu na papieri patrí. Je azda niečo jednoduchšie ako fingovať krádeţ obrazov z vlastnej galérie, obrazy predať a ešte aj získať poistné ? Tým skôr, ak synovec je maliar. Neviem, či je vám známe, ţe Vincent robí vynikajúce kópie. - Vy tvrdíte... - rozhorčil som sa. - Nič netvrdím. Je to jedna z mojich pracovných hypotéz. A tým smerom sa bude uberať moje pátranie. Nevypla-tíme poistné, kým si nebudeme istí, ţe pôvodcom krádeţe nie je barón. - Vy tvrdíte, ţe on je Fantomas? - začudoval som sa. - Ach, to sú táraniny, - s nechuťou utrúsil Pigeon. - Naozaj ste uverili, ţe jestvuje nejaký Fantomas? Veď je to literárna postava, pán kolega! Mykol som plecami. - Pokiaľ viem, ku krádeţiam obrazov došlo prednedávnom aj v ďalších tunajších zámkoch. Aj tie pripisujete barónovi? - Nie. To bolo niečo iné. Páchateľov síce nechytili, ale zdá sa mi, ţe aţ keď sa barón dozvedel o tých krádeţiach, dostal nápad, ţe sa zahrá na Fantomasa a okradne vlastnú galériu na účet tamtých zlodejov či zlodeja. Znova som mykol plecami. - No čoţe, je to veľmi zaujímavá hypotéza. Ţelám vám úspech. - Nebudete so mnou spolupracovať? - Nie. - Prečo? - Rád pracujem samostatne.

78

- Chápem. Máte aj vy nejakú hypotézu? Prosím, buďte ku mne úprimný. Ja som vám otvorene vyloţil svoje stanovisko. - Zatiaľ nemám nijakú hypotézu, — odvetil som. - Musím najprv trochu hlbšie vniknúť do situácie. A predovšetkým chcem poznať okolnosti krádeţí v iných zámkoch. Zahasil cigaretu. Vstal. - Môţem dúfať, ţe ak natrafíte na nejakú zaujímavú stopu, oznámite mi to ? Veď vám nezáleţí na odmene. - Budem vás informovať. Ale pochybujem, ţe budete chcieť zuţitkovať moje rady a pokyny. - A to uţ prečo ? - Lebo hneď na začiatku ste podceňovali moje slová. Ja, pán kolega, naozaj verím, ţe za tou krádeţou sa skrýva človek, ktorý si privlastnil pseudonym Fantomas. - Fantomas? - rozosmial sa Pigeon. — Ó, nebesá! Fantomas prenikajúci cez múry a mreţe! Nie, to je smiešne, - a s chichotom vyšiel z mojej izby. Ale po sekunde sa vrátil. - Dúfam, ţe čo som vám povedal, zostane medzi nami, — povedal polohlasne. - Prezradil som vám iba jednu zo svojich hypotéz. Mám aj ďalšie. Moţno sa s vami vyberiem do niektorého zámku, kde došlo ku krádeţiam. Odišiel, ale znova sa vrátil. - Prepáčte, ale zabudol som na to najdôleţitejšie. Mohli by ste mi povedať, čo sa v Poľsku najčastejšie jedáva na obed? Veľmi rád jem, - vysvetlil. - A vy? - Ja tieţ, — odvetil som. - To je dobré, - potešil sa. - Môj otec mi vţdy hovoril: „Gaspard, daj si pozor na ľudí, ktorí jedia hocičo a hocijako!" Tak čo sa v Poľsku obedúva? - Rajčinová polievka a bravčový rezeň.

79

80

- Áno? - zamyslel sa a moţno prebúdzal svoju kulinárnu fantáziu. — Nemám bohvieako rád bravčovinu. Hydina, milý pane, hydina je najchutnejšia. Vyšiel z izby, tentoraz uţ definitívne. Lenţe ako som uţ spomenul, nebolo mi súdené tej noci skoro zaspať. Sotva som si ľahol do postele, znova ktosi zaklopal na dvere. Yvonne. Potichu vošla po prstoch, akoby sa mi mala zdôveriť s nejakým veľkým tajomstvom. - Bol u vás ten sedembolestný detektív, - tvrdila. - Viete, ţe podozrieva môjho strýka? - Áno, - prikývol som. - To je poburujúce! Mám chuť dať mu nejaký jed. - Najlepšie v pečenej kačici. Zboţňuje hydinu, - povedal som. Nemala chuť na ţarty. - Strýko sa ocitol v strašnej situácii... - Urobím, čo bude v mojich silách, aby som celú záleţitosť objasnil. Ale som v cudzine. - Áno, pomôţte nám, - uprela na mňa prosebný pohľad. Patrila k dievčatám, ktoré som nazýval „tyčky". Bola chudá ako tyčka, mala dlhé bocianie nohy a tyčkovité ruky. Bolo očividné, ţe z nej vyrastie pekná dlhonohá ţena, ale zatiaľ to bola hrozná špata. - Ste tu cudzincom, chápem, - kývla hlavou na chudom tyčkovitom krku. — Nepoznáte náš kraj, naše zvyky. Ale dajme svoje vedomosti dokopy. Vy svoje detektívne skúsenosti a ja všetko, čo viem o tomto kraji. Budem túto záhadu lúštiť s vami, súhlasíte? - V poriadku! - podal som jej ruku a stisol som jej tyckovitú dlaň opatrne, aby som ju nezlomil, lebo sa mi videla veľmi krehká. - Je tu ešte Róbert. Má skvelú hlavičku. Môj kamarát, - dodala

81

na vysvetlenie. - Syn kustóda pána Duranta. - Výborne. Budeme traja. - Čím začneme? - spýtala sa vecne. Zamyslel som sa. - Zajtra by som chcel ísť do niektorého zámku, kde došlo ku krádeţi, aby som sa dozvedel, za akých okolností ju spáchali. Chcem preskúmať Fantomasovu metódu. Keď poznáme metódu spáchania zločinu, moţno z nej určiť, o aký typ človeka ide. A potom uţ iba takého hľadať. Chápeš? - Prirodzene. Je to geniálne jednoduché. Pôjdeme do Amboise. Z tamojšieho zámku ukradli Memlingov obraz. - Dobre. Teda do Amboise, — zívol som, lebo sa mi uţ naozaj chcelo spať. Yvonne postrehla, ţe som zívol. - Vidí sa mi, ţe vás unavujem. Dobrú noc! - zaţelala mi a opustila moju izbu. No keď odišla a konečne som zostal sám, akoby ma bol spánok prešiel. Aby som ho znova privolal, vybral som z kufra Michelinovho sprievodcu pre motorizovaných turistov, ktorí chcú navštíviť zámky na Loire. Prečítal som niekoľko desiatok strán a durdil som sa: - Darebák! Dostal ma! Mal som na mysli falošného Pigeona, ktorý mi zasvätene rozprával o kraji pri Loire, o vinách a tak ďalej. Zistil som, ţe všetko, čo hovoril, bolo v Michelinovom sprievodcovi. „Prečo robil predo mnou takého veľkého znalca Francúzska?" uvaţoval som. A zamyslel som sa, či je vôbec Francúz. Ale ráno som na to zabudol. Rannou poštou došli dva listy: barónovi a pánu Pigeono-vi. Listy mali rovnaký obsah, boli naklepané na stroji a podané včera v Orleáne. Obsahovali tri vety: Zabudol som vziať Portrét lekára od van Gogha. Onedlho si poň prídem. Vopred ďakujem.

82

Fantomas A ešte niečo. V rannej bulvárnej tlači som si prečítal poznámku pod titulkom Fantomas splnil svoje vyhráţky. Tu je obsah noticky: Ako sme sa dozvedeli z dobre informovaných prameňov, včera zo Zámku šiestich dám ukradli Renoirov obraz Pláž. Informovali sme svojich čitateľov o vyhrážkach známeho zlodeja obrazov Fantomasa a o výkupnom, ktoré žiadal. Pretože barón de Saint-Gatien nezložil výkupné do požadovaného termínu, Fantomas, preoblečený za detektíva Pigeona, sa včera pokojne dostal do zámockej galérie a ukradol originál Renoira. Namiesto neho tam nechal kópiu obrazu. Krádeži nezabránil ani špeciálne z Poľska pozvaný detektív zvaný pán Tragáčik, ani detektív poisťovacej agentúry pán Gaspard Pigeon. Čo na to francúzska polícia ? Ako dlho ešte bude Fantomas beztrestne vyčíňať v galériách zámkov na Loire?

83

Šiesta kapitola Kto zdvihne rukavicu? • Čudný rozhovor o ţeleznici • Barón si poţičiava auto • Tajomná výprava • Amboise, čiţe o francúzskych kráľoch a kráľovnách • Kde zomrel Leonardo da Vinči? • Je Fantomas duch? • Človek s bambuskou • Orlie hniezdo Madame Eveline sľúbila, ţe hneď po raňajkách pôjde do Paríţa, aby získala informácie o človeku menom Frangois Burges, ktorý sa zaujímal o obrazy Cézanna a Renoira. Prirodzene, ţe sa rozhodla cestovať svojím nádherným autom alpine renault a chcela sa vrátiť ešte v ten istý deň. Keďţe jazdila rýchlo, mohla to stihnúť. Pred raňajkami odišiel do Paríţa na svojom rozheganom citroene zámocký kustód pán Durant. Vzal so sebou do baliaceho papiera zavinutý a špagátom previazaný Renoirov obraz. Keď som ho upozornil, ţe obraz by bolo treba zabaliť starostlivejšie, pohŕdavo hodil rukou. — Ešte veríte, ţe je to originál? Ja uţ nie. Ten obraz je hoden toľko, čo stálo plátno a farby. Teda uţ aj kustód bol presvedčený, ţe Fantomasovi sa podarilo zameniť obrazy v galérii a odniesť Renoirov originál. Nie div, ţe raňajky prebiehali v smútočnej nálade. Na stole leţali dva rovnaké listy od Fantomasa, nad nami visela hrozba tretej krádeţe. Jedli sme mlčky, hľadiac na seba len úkosom. Moţno kaţdý z nás chcel ostatným povedať niečo potešujúce, ale uvedomoval si, ţe jeho slová nebudú presvedčivé, a radšej mlčal. Len pán Gaspard Pigeon si z ponurej nálady nič nerobil. Jedol s chuťou a nahlas mľaskal. Napokon madame Eveline nevydrţala a hlasno zahučala:

84

- Caramba, porca miseria, nech ma zrazí Yvonnin bicykel, ak tým nehodili rukavicu vám, pán Pigeon. Stavím sa o svoj stoštyridsiaty šiesty karambol, ţe ten Fantomas si z vás uťahuje. Detektív prehltol kúsok chleba so syrom a povedal : - Buďte si istá, madame, ţe rukavicu som uţ dávno zdvihol. Tak teda je nádej, ţe van Goghov obraz neukradne, potešila sa. Pigeon pochybovačné zavrtel hlavou. - To nesľubujem, madame, — dodal ľahostajne. - Čo? - rozhorčila sa stará pani. - Caramba, porca miseria, tak načo ste potom tu, pán Pigeon? Detektív mykol plecami. - Nie som od polície, madame, ale z poisťovacej agentúry. Starám sa iba o záujmy poisťovne. Mojou úlohou je zistiť, či sa má vyplatiť poistné. Madame Eveline aţ vyrazilo dych. Chvíľu nemohla zo seba vydať ani hláska. Potom vypila hit čiernej kávy a obrátila sa ku mne: - Čo si o tom všetkom myslíte? - Ešte sa tu leri rozhliadam, madame, - odpovedal som zdvorilo. Zrejme aj moja odpoveď ju rozčarovala. Očakávala bohviečo. Asi ţe vstanem a vyhlásim: „Zajtra chytím Fantomasa!" Ţiaľ, nebolo to v mojich silách. Pre baróna bol tento rozhovor azda dosť nepríjemný, lebo zmenil tému. Z ničoho nič sa ma spýtal: - Nemyslíte si, ţe cestovanie ţeleznicou bolo bezpečnejšie? - Hm, isteţe, - odvetil som trocha zaskočený. - Totiţ, zdá sa mi, ţe tieţ bývali zráţky. - Pravda, - prikývol barón. — Ţelezničné zráţky sú oveľa nebezpečnejšie ako automobilové. Ale dochádza k nim zriedkavejšie. A preto čo celkove usudzujete o ţeleznici?

85

- Nemám vyhranenú mienku, - odpovedal som zdvorilo. — Napokon, dosť zriedka cestujem vlakom. Tým sa náš čudný rozhovor skončil. A predstavte si moje prekvapenie, keď po raňajkách barón podišiel ku mne, odviedol ma nabok a poţiadal: - Nemohli by ste mi poţičať svoje auto? Chcel by som v istej záleţitosti zájsť do Orleánu. - Práve sa chystám na cestu. Idem do Amboise, - odvetil som. — Ale zdá sa mi, ţe vaša sestra... - Ach nie, — zarazil sa barón. — Do jej auta nesadnem. Alpine renault nie je pre mňa. Mám rád staršie, pomalšie autá. - Veľmi ľutujem. Moje auto je tieţ neobyčajne rýchle, povedal som. - Naozaj ? - zarmútil sa barón. - V takom prípade mi nezostáva nič iné, iba poţičať si auto verného Filipa. On má starý mercedes. Lenţe uţ nadmieru vyuţívam jeho dobrotu. Slušne sa mi uklonil a opustil jedáleň. Smiešny bol ten barón, majiteľ nádherného parku a veľkej umeleckej galérie, ktorý si musí poţičiavať auto od svojho lokaja. Yvonne mi predstavila Róberta. Ten pätnásťročný mladík bol hotovým protikladom svojej kamarátky. Bol nízky, zavalitý, brunet s veľkou hlavou akoby vrazenou medzi plecia. Ak Yvonne pripomínala tenučkú tyčku, tak on neotesaný klát. Váţny, mlčanlivý - zapáčil sa mi. Zdalo sa mi, ţe na tohto chlapca sa môţem spoľahnúť. Našťastie pán Gaspard Pigeon nešiel s nami do Amboise. Keď sme nasadli do vehikla a chcel som otočiť kľúčikom v spínacej skrinke, náhle sme uvideli baróna, ako opúšťa garáţ na starom odratom mercedese. Nato pán Gaspard vyskočil a oznámil nám, ţe nejde na výlet. Nasadol do svojho humbera a pustil sa za barónom. - Bude sledovať strýka, - oznámila Yvonne. - Barón šiel do Orleánu. Nevieš načo? - spýtal som sa.

86

- Nemám potuchy. Strýko často robí takéto výpravy. Vţdy chodí sám, - vysvetľovala Yvonne. - A nevieš náhodou, aký novinár sa moce okolo Zámku šiestich dám? - Novinár? - čudovala sa Yvonne. - Mám na mysli tie noticky v bulvárnej tlači. Redakcie sú veľmi pohotovo informované o tom, čo sa u nás deje. Tlač presne poznala dátum môjho príchodu, dokonca aj to, ţe som sa ubytoval v hoteli du Nord v Paríţi. Včera spáchali u vás krádeţ a dnes ráno je to uţ v novinách. - Veru, to je zaujímavé... - mrmlala si popod nos Yvonne. Do rozhovoru sa zamiešal Róbert, ktorý doteraz mlčal: - Keby sa okolo zámku motal nejaký novinár, vedeli by sme o tom. Mne sa zdá, ţe majú v našom zámku nejakého svojho človeka, ktorý redakciu o všetkom informuje. Bolo by ho treba odhaliť a poučiť, aby neťaţil z našich ťaţkostí. - Máš pravdu. Mrknem sa na to, - rozhodne vyhlásila Yvonne. Vyštartovali sme. Do Amboise nebolo ďaleko, sotva štyridsať kilometrov. Cesta nám trvala necelú hodinku. Pred odchodom som nazrel do sprievodcu, aby som pri prehliadke zámku nebol „dutý". Ale ukázalo sa, ţe vynikajúcim sprievodcom je Róbert. - Má jednotku z dejepisu, - upozornila ma Yvonne. — A v Amboise sme boli uţ niekoľko ráz. Na bicykloch, - dodala. Veď viete, ţe neznášam autá. Mestečko'Amboise má desaťtisíc obyvateľov. Rozkladá sa prevaţne na ľavom brehu Loiry. Tam sa vypína aj mohutný zámok. V pradávnych galských časoch bol na tomto mieste stráţny hrad, ktorý v deviatom storočí dobyli Normani. Potom tu vyrástla nová stavba, vlastne tri rôzne pevnosti. Celé okolie ovládli grófi z Amboise a panovali aţ do chvíle, keď Karol Siedmy, ktorého dosadila na trón Jana z Arcu, skonfiškoval zámok a urobil z neho kráľovský majetok.

87

Zámok stojí na návrší, vidieť ho zďaleka. Do očí udiera predovšetkým jeho obrovská okrúhla bašta a vysoké múry, ktoré ho obkolesujú. K nim sa upínajú domy vybudované priamo na brehu Loiry. Veľká bašta a zámok sa uţ na prvý pohľad rôznia štýlmi. Veď aj Amboise akoby bola zmiešaninou dvoch stavieb - hrubej rytierskej pevnosti a bohatého renesančného zámku. - Aţ Ľudovít Jedenásty urobil z amboiského zámku kráľovskú rezidenciu, - vykladal Róbert. - Viete, aký to bol kráľ? - Porozprávaj mi, - navrhol som mu. Veľmi rád počúvam, keď mladí ľudia svojimi slovami vykladajú dejiny svojej krajiny. Niekedy nie sú celkom presní, ale ich hodnotenie a formulácie bývajú výstiţné. - Ľudovít Jedenásty bol francúzskym kráľom, ktorý veľmi netrpezlivo čakal na smrť svojho otca, aby získal vládu. Mal šestnásť Tokov, keď zatúţil po korune, ale túţba sa mu splnila, aţ keď mal tridsaťsedem, po smrti Karola Siedmeho. Pripravoval sprisahanie proti svojmu otcovi, ktorý musel proti nemu poslať vojnovú výpravu. Ľudovít ušiel pred otcovým hnevom k burgundskému knieţaťu, ktorý mu poskytol azyl v Brabantsku. Tam netrpezlivo čakal na otcovu smrť. Konečne sa stal kráľom. Vraví sa o ňom, ţe sa mu málila moc. Moţno preto sa vyhlásil za absolútneho vládcu a stal sa prvým absolutistickým kráľom vo Francúzsku. Ak ste čítali Machiavelliho kniţku Knieţa, tak vzorom takého panovníka mohol byť Ľudovít Jedenásty. Nepoznal škrupule, a ak niečo nemohol dosiahnuť silou, usiloval sa o to intrigami a podplácaním. Veľmi vysoko si cenil kráľovský titul a zároveň chcel byť obľúbený, chcel sa stať „kráľom francúzskeho ľudu". Preto sa dôverne rozprával s dedinčanmi, sadal za stôl s mešťanmi. Ale súčasne ľud zdieral daňami, aţ to vyvolávalo vzbury proti nemu. Tu v Amboise sa narodil jeho syn, neskorší Karol Ôsmy. Keď Ľudovít Jedenásty zomrel, Karol mal trinásť

88

rokov, takţe sa nemohol ujať vlády v krajine. V jeho mene vládla Ľudovítova obľúbená dcéra, kňaţná Anna Francúzska, a jej manţel Peter z Beaujeu. Ale proti týmto manţelom, ktorí opanovali mladučkého kráľa, stále brojili veľké knieţatá na čele s Ľudovítom Orleánskym, neskorším francúzskym kráľom. Práve vtedy zomrel František Druhý, bretónsky knieţa, a zanechal jedinú dedičku, dcéru Annu. Mala iba trinásť rokov, ale ako tvrdia historici, bola neobyčajne samostatná a veľmi rada sa zaoberala politikou. Za manţela si vybrala rakúskeho Maximiliána, lebo nemala v obľube francúzsky dvor. Vydala sa zaňho prostredníctvom listu, lebo jej sľúbil pomoc proti Francúzom. Keď jej však Maximilian neprišiel na pomoc a ocitla sa v Nantes obkľúčená francúzskou kráľovskou armádou, musela sa vydať za Karola Ôsmeho. Aby sa bretónske knieţatstvo trvalé zviazalo s Francúzskom, Francúzi si vyhradili, ţe satmusí vydať za nasledujúceho francúzskeho kráľa, ak jej manţelstvo s Karolom ôsmym bude bezdetné. Tak sa aj stalo. Vydala sa za orleánskeho knieţaťa Ľudovíta Dvanásteho, ktorý sa zúčastnil na sprisahaní proti Karolovi ôsmemu. Bola manţelkou dvoch francúzskych kráľov, ale nikdy necítila sympatie k Francúzsku. Ustavične robila všetko pre dobro svojho knieţatstva - Bretónska. - Ja by som sa nevydala z donútenia, - rozohňovala sa Yvonne. - Pochop! Armáda ju obkľúčila v Nantes. A jej manţel Maximilian, ktorého vlastne nikdy nevidela, jej neprišiel na pomoc. Musela preto prijať francúzske podmienky a stať sa Karolovou manţelkou, — vysvetľoval jej Róbert. - Vtedy mala toľko rokov ako ty, Yvonne. Dievčina sa zamyslela a povedala: - Nechcela by som ţiť v tých časoch. Teraz je to lepšie. Človek sa môţe vydať, za koho chce. - A čo Amboise? - spýtal som sa Róberta, aby sme sa vrátili k téme, lebo sa mi videlo, ţe sa začínajú dlhé a jalové úvahy, v

89

ktorých časoch sa ţilo lepšie: kedysi, alebo dnes. - Veď to, Karol ôsmy bol veľmi pripútaný k amboiské-mu zámku. Tu sa narodil, tu preţil veľa rokov. Rozhodol sa prestavať ho. A keďţe mal rád prepych, túţil po nádhernom sídle. Na prestavbe zámku sa pracovalo vo dne v noci bez prestávky. Dokonca aj v zime, keď bolo treba ohrievať kamene, aby sa dali otesať. Neskôr kráľ usporiadal vojenskú výpravu do Talianska, lebo si robil právo na neapolský trón. Z vojny v roku 1496 doviezol bohatú korisť. Nábytok, tkaniny, obrazy, ktorými vyzdobil Amboise. Doviedol aj talianskych umelcov, remeselníkov, záhradníkov, tkáčov a krajčírov. Od toho času sa datuje veľký vplyv talianskeho umenia na francúzsku kultúru. Tu, v Amboise, zomrel Karol Ôsmy. Na Veľkú noc roku 1498 sa vybral so svojou manţelkou hrať sa s loptou. Hoci bol nízkej postavy, udrel hlavou do trámu na dverách a počas hry náhle stratil vedomie. Nik tomu nevenoval zvláštnu pozornosť a uloţili ho na zapáchajúce lôţko. A tu, osamotený, veľký francúzsky kráľ dokonal. Jeho nástupca Ľudovít Dvanásty sa o Amboise veľmi nestaral. Aţ ďalší kráľ, František Prvý, ukončil výstavbu krídla zámku. Prišiel sem, keď mal šesť rokov, so svojou matkou Ľudovítou Sabaudskou a svojou sestrou Margitou, neskôr zvanou Navarská. Tu sa priúčal vojenskému remeslu a vzdelával v krásnom umení. Bol to vynikajúci kráľ. Za jeho vlády Amboise preţilo svoje najkrajšie roky. Prekvitali tu dobré spôsoby a zvyky, konali sa zábavy a turnaje, veľkolepé oslavy, súboje divých zvierat, maškarády. František Prvý doviedol do Amboise veľkého umelca z Florencie Leonarda da Vinciho, ktorý tu napokon aj zomrel a bol pochovaný. — V Amboise? - začudoval som sa, lebo som o tom nevedel. — V zámku Cloux blízko Amboise. Jeho pozostatky sa nachádzali v kaplnke svätého Huberta, ale neskôr ich preniesli do ľavej kríţovej chodby.

90

Vchádzali sme do uličiek mestečka. Vehikel som zaparkoval na malom námestí pred hlavným vchodom do zámku. Zaplatili sme vstupné a poţiadali sme sprievodkyňu, aby nás doviedla ku kustódovi zámku. Hneď sa zjavila staršia šedivá pani a pozvala nás do svojej pracovne. Vysvetlil som jej, ţe súkromne vyšetrujem krádeţe obrazov v Zámku šiestich dám a zaujímajú ma aj okolnosti krádeţe v Amboise. — Áno, u nás ukradli Memlingov obraz. Má nesmiernu cenu, potvrdila kustódka. - Stalo sa to vlani na jar. Neskôr, ak sa nemýlim, spáchali krádeţe v iných zámkoch. Pokiaľ viem, zlodejov nechytili. - Predsa by som chcel vedieť podrobnosti, - nástojil som. - Dobre, — prikývla. — Veď to nie je tajomstvo. Budem rada, ak vám tá informácia pomôţe dolapiť zlodeja. Ale najprv, — usmiala sa, — najprv si hádam prezrieme zámok. Ide mi aj o to, aby ste sa presvedčili, ţe máme výborný poplašný systém a všetky opatrenia proti zlodejom. A napriek tomu Memlingov obraz ukradli. Súhlasili sme s návrhom kustódky. Cez obrovskú klenbovú chodbu sme vyšli na nádhernú terasu. - Ako sami vidíte, — začala kustódka, - zámok nejestvuje v pôvodnej veľkosti. Veľká časť bola zbúraná v napoleonských časoch. Kedysi sa vôkol tejto terasy týčila stavba, bolo tu nádvorie, na ktorom sa konali dvorské slávnosti. Na stenách viseli stovky gobelínov a vo výška natiahnutá blankytná plachta chránila pred daţďom a slnkom. Tu sa odohrávali zápasy divých zvierat. Ako tvrdí anekdota, v tomto prostredí sa zrodil príbeh, ktorý neskôr vyuţil Schiller vo svojej slávnej básni Rukavička. Keď to Róbert začul, hneď si kľakol pred Yvonne, vytiahol vreckovku, ktorá mala nahradiť rukavičku prinesenú z arény, a zarecitoval Schillerovu baladu.

91

Lenţe bolo sa treba vrátiť do súčasnosti. Pokračovali sme v prehliadke zámku. Z niekdajšej kráľovskej rezidencie zostala iba časť múrov a niekoľko budov roztiahnutých popri Loire. Zachovala sa aj nádherná kaplnka svätého Huberta. Do nej nás kustódka zaviedla hneď na začiatku prehliadky. Táto kaplnka kedysi patrila k izbám, ktoré obývala kráľovná. Tu mala spálňu. Nad dverami sme videli slávnu drevorezbu: na ľavej strane svätý Krištof s dieťaťom, na pravej svätý Hubert s jelenom. V paroţí jeleňa vidieť kríţ. Celá kaplnka je vybudovaná v neskorogotickom štýle. Kedysi sa tu nachádzali prekrásne staré vitráţe, ktoré boli zničené roku 1940. Zreštaurované, v modernej verzii, zobrazujú scény zo ţivota svätého Ľudovíta. Potom sme si pozreli známy, „balkón sprisahancov''. Ako uvádzajú dejiny, v časoch kraľovania Františka Druhého, keď vlastne panovala jeho matka Katarína Medicejská, neraz dochádzalo ku vzburám a sprisahaniam protestantskej šľachty, ktorá sa búrila proti náboţenskému útlaku. Práve v Amboise vzniklo sprisahanie protestantov, ktorí sa rozhodli zavraţdiť neúprosného nepriateľa inovercov, dôverného kráľovho radcu kňaza Guisiusa. Ale sprisahanie bolo odhalené, jeho účastníci uväznení a popravení. Veľa z nich odvislo na odkvapových rúrach a na balkónoch. Ďalších utopili v Loire. Vraví sa, ţe Katarína Medicejská, František Druhý a jeho mladá manţelka Mária Stuartová napriek mŕtvolnému zápachu, ktorý obklopoval zámok, hľadeli na pozostatky obetí a tešili sa z ich smrti. Katarína Medicejská. Aký obrovský vplyv mala tá ţena dlhé roky na dejiny a osudy Francúzska! Bola manţelkou Henricha Druhého a potom matkou troch po sebe nasledujúcich kráľov: Františka Druhého, Karola Deviateho a Henricha Tretieho. Ten posledný, kým sa stal francúzskym kráľom, krátko panoval v

92

Poľsku ako Henrich Valezián. A tak v dávnych časoch iste nejeden Poliak navštevoval kráľovskú rezidenciu v Amboise. Vošli sme do kráľovských komnát. Predovšetkým nás uchvátila elegantná sála, v ktorej zasadala kráľovská rada. Všade bol nádherný starý nábytok, gobelíny, prekrásne obrazy dávnych majstrov. - Tu visel obraz Hansa Memlinga s názvom Madona, kustódka ukázala na prázdne miesto na stene v malej miestnosti, ktorá kedysi bola pracovnou sekretára kráľovskej rady. - Tu, medzi tými dvoma oknami. Hans Memling bol známy holandský maliar. V Poľsku sa nachádza jeden z najkrajších obrazov tohto umelca, triptych Posledný súd. U maliara ho objednal predstaviteľ medicejského rodu pre jeden florentský kostol. Ale čudnou zhodou okolností namiesto do Florencie obraz poputoval do mariánskeho kostola v Gdansku a teraz ho moţno vidieť v tamojšom múzeu. - Začalo sa to tým, — vykladala kustódka, — ţe som dostala list, v ktorom akýsi človek podpísaný menom Fantomas sa vyhráţal, ţe ak mu nevyplatíme výkupné vo výške päťdesiattisíc nových frankov, ukradne Memlingo-vu Madonu. Prirodzene, povaţovala som ten list za hlúpy ţart. Pozrite: cez okno sa sem nik nedostane, lebo miestnosť je na poschodí a dolu je dvadsaťmetrova stena. Kaţdý večer túto miestnosť zatvárame, tak ako všetky kráľovské sály a iné priestory. Muzeálne zbierky sú stráţené dňom i nocou. Máme najmodernejšie poplašné zariadenie. Teda nebolo sa čoho obávať. - Fantomas veril, ţe mu niekto zaplatí výkupné? — spýtal som sa. - Asi nie, - mykla plecami. — List adresoval mne, a ja som nikdy v ţivote nemala a ani nebudem mať toľko peňazí. Zámok patrí slávnemu rodu orleánskych Bourbo-novcov. - Ak nemohol očakávať výkupné, načo vôbec písal list ?

93

- Nemám potuchy. Hádam preto som to podcenila, hoci list som, prirodzene, ukázala polícii. Prešiel mesiac a na list som uţ zabudla. Jedného dňa navštívil zámok akýsi americký milionár v sprievode svojho poradcu, známeho znalca umenia. A ten sa ma opýtal, či Memlingov obraz, ktorý tu visí, je kópia. „Nie, je to originál," odvetila som. Ale on nedôverčivo pokrútil hlavou a vyhlásil, ţe je to veľmi šikovne urobený falzifikát. Priznám sa, ţe ma tým poriadne znepokojil, lebo som si spomenula na Fantoma-sov list. Potom si ešte ktosi všimol, ţe Memlingov obraz je pravdepodobne falzifikát. Vtedy som sa rozhodla zaviezť obraz do Louvru, aby si ho prezreli experti. A Memlingova Madona bola naozaj kópiou. Inými slovami: pravý obraz ukradli a na jeho mieste visela kópia. - Prečo? - Polícia sa domnieva, ţe zlodejovi šlo o to, aby sa na krádeţ nedošlo hneď. Pre túto kópiu nevieme presne, kedy bola krádeţ spáchaná, kto bol v tom čase v zámku a tak ďalej. Od zlodeja to bol šikovný ťah. Polícia je bezradná. V Zámku šiestich dám sa tieţ stalo niečo podobné ? - Veru, - prikývol som. - Rovnakým spôsobom. Najprv ţiadal výkupné, potom ukradol originál Cézanna a namiesto neho zavesil kópiu. Okrem toho teraz je podozrenie, ţe to isté sa stalo aj s Renoirovým obrazom. - Znova ten Fantomas ? - Ţiaľ, áno, - prisvedčil som. Pozrel som na hodinky. Poludnie uţ minulo. Prehliadka zámku nám trvala tri hodiny. Preto sme sa rozlúčili s kustódkou, poďakovali jej za informácie a pobrali sme sa k vehiklu, ktorý stál na parkovisku. - Tak čo? Aké máte dojmy? — netrpezlivo vyzvedala Yvonne. - Nijaké, — úprimne som sa priznal. - Zatiaľ zhromaţďujem fakty. Myslím, ţe nadíde chvíľa, keď mi budú uţitočné.

94

95

Len nebuď netrpezlivá, Yvonne. Pamätaj si, ţe práca detektíva sa zakladá na hromadení drobných udalostí a postrehov. Napokon, moţno zajtra to bude lepšie. Pôjdeme predsa do ďalšieho zámku, kde bola spáchaná krádeţ. - Poďme do Angers. Nikdy som tam nebola, — navrhla Yvonne. - A potom do Chambord, - dodal Róbert. Sadli sme si do malej kaviarne v uličke pri zámockých múroch. Rozloţil som automapu a Róbert s Yvonne začali cestovať prstom po mape. - Pokiaľ viem, - povedal som, - Angers je jeden z najkrajších rytierskych zámkov vo Francúzsku. - Veru. Je to sídelné mesto kraja Andegavaine. Tuto, pri rieke Maine, — ukázala prstom Yvonne. - A tu? - dotkol som sa prstom na mape značky zámocká neďaleko Zámku šiestich dám. — Aký je to objekt? - To je takzvané Orlie hniezdo, - vysvetlil Róbert. - Na strmom kopci stojí obrovský donţon, čiţe veľká bašta obohnaná vysokými múrmi. Príklad starého staviteľstva. Bašta pochádza z rímskych čias. Ale navštíviť ju nemoţno. Pred piatimi rokmi kúpil tento objekt akýsi boháč menom Marchant. Zámok obnovil, vystaval obrovské brány a zamkol sa tam. Je to čudák. Nik ho ešte nevidel, lebo má vlastné sluţobníctvo, ktoré si odkiaľsi doviezol, a nikto z tunajších ľudí uňho ešte nebol. - Odkiaľ to vieš? - Veď je to v susedstve. Desať kilometrov od nášho zámku, — vysvetľoval Róbert. - Raz sme sa ta vybrali s kamarátmi, aby sme si zapoľovali na divé králiky. To zámčisko, ako som uţ vravel, stojí na strmom kopci, na ktorom rastie krovie a je tam mnoţstvo divých králikov. Išli sme ta na bicykloch, ale keď sme začali poľovať, otvorila sa brána zámku, vyšli z nej dvaja drábi a povedali nám, ţe ak stade hneď nezmizneme,

96

dostaneme výprask. Preto sme zmizli. Tamojší chalani sa sťaţujú, ţe odkedy je v zámku ten otrasný čudák, nikto uţ nesmie poľovať na králiky. - Tak sa ho boja? - ironicky precedila Yvonne. - Ty si nevidela jeho sluhov! Vyzerajú ako banditi. Najmä jeden z nich. Na hlave má koţenú šiltovku, na krku červenú šatku a v ruke ostrú bambusku. Vravím ti, bandita, Yvonne. Jeho pán nebude lepší, ak sa obklopil takými sluţobníkmi. Hádam to bude nejaký gangster. Róbert zrazu zabudol zavrieť ústa a vyvalil oči od prekvapenia. - Čo sa stalo? — spýtal som sa. Pozreli sme smerom, kam hľadel Róbert, a zmeraveli sme. V rohu kaviarne, v najtmavšom kútiku, sedel človek, ktorého nám Róbert opisoval. - Veru, je to on. Naozaj on... - vyjachtal chlapec. Ovládol som údiv. - Nepozerajte tým smerom, - šepol som. - Nech si nevšimne, ţe sme ho spozorovali. Kaviarnička bola malá, s tmavým nízkym stropom z drevených trámov. Steny mala obloţené drevom. Predtým tu iste bola nejaká piváreň alebo vináreň. Sedelo sa tu na tvrdých laviciach pri dlhých drevených stoloch. Teraz boli všetky miesta obsadené, väčšinou turistami, ktorí si prišli pozrieť kráľovský zámok. Medzi nimi boli aj cudzinci. Pri našom dlhom stole sedel manţelský pár s dvoma deťmi a rozprával sa po nemecky. Do uší nám doliehala aj španielčina. Chlapík, ktorého nám Róbert opísal, sa krčil v kúte, tri stoly od nás. Nepozeral smerom k nám, tváril sa, ţe ho zaujíma iba šálka kávy a cigareta. Vyzeral presne tak, ako hovoril Róbert: na hlave koţená šiltovka, ktorú si nedal dolu ani v kaviarni. Na stole, vedľa šálky s kávou, leţala tenká bambuska. - Čo myslíte, čo tu asi robí? — šeptom sa ma spýtala Yvonne. — Hádam si neprišiel obzrieť zámok?

97

- Podľa mapy je z Amboise do Orlieho hniezda asi tridsať kilometrov. Iste sem došiel v nejakej záleţitosti svojho pána. - Áno, je to najbliţšie väčšie mestečko, - súhlasila dievčina. Potom som sa spýtal Róberta: - Myslíš, ţe ťa poznal? - Ale kdeţe! Keď nás odháňal od zámku, bola nás celá kopa. Nemohol si zapamätať všetky tváre. Ešte raz som hodil očkom na toho nesympatického chlapa. Pôsobil hrozným dojmom. Bol počerný, s dlhými bokombradami, tmavými očami a strašným pohľadom. Na ľavej ruke som si všimol veľký zlatý pečatný prsteň s erbom nie najlepšej povesti. Mykol som plecami. - Čo nás po ňom? Prišiel vo svojej záleţitosti a my tieţ vo svojej. Je čas vrátiť sa do zámku. Zaplatil som účet a vyšli sme z kaviarne. A teraz sa pre zmenu na mojej tvári objavil výraz veľkého prekvapenia. Ale ovládol som sa tak rýchlo, ţe moji mladí priatelia si to ani nevšimli. - Pred kaviarňou sedel na motorke jeden chlap, - povedal som, keď sme nastúpili do auta. - Všimli sme si ho, - potvrdila Yvonne. - Ale tvár sme nevideli. Mal veľké okuliare a na hlave prilbu. - Moţno sa mýlim, - zrazu som stratil istotu, ktorú som ešte pred chvíľou mal. - Tí motocyklisti v prilbách a okuliaroch sa na seba veľmi podobajú... Ale tento mi pripomínal človeka, ktorý mi doručil list od „priateľa", keď som s falošným Pigeonom cestoval do zámku. Rozprával som vám o tom. — Pamätám sa, - prikývol Róbert. — A domnievate sa, ţe je to ten istý? — Vyzerá celkom tak, - prisvedčil som váhavo. — Moţno má iba presne taký výstroj ako tamten, — pochybovala dievčina.

98

Vyšli sme z mestečka. Na kriţovatke v Amboise som zahol doprava. — Zle ideme, - upozornil ma Róbert. - Aj touto cestou sa síce moţno dostať do nášho zámku, ale je to oveľa ďalej. Yvonne hneď pochopila môj zámer. — Tadeto sa ide okolo Orlieho hniezda, — poznamenala. Úzka vyasfaltovaná cesta viedla pomedzi nevysoké kopce a pahorky, na ktorých sa zelenali vinohrady. V dolinách boli dedinky. Okolie, tak ako včera zaliate slnečnými lúčmi, vyzeralo pekne. Všade, kam oko dopadlo, kvitli vistérie. Po niekoľkých kilometroch som si všimol, ţe vŕšky sú čoraz vyššie. Vedľa cesty rástol dubový lesík a hneď za ním odbočovala kamenistá poľná cesta. Prudko som zabočil na ňu a schoval som sa za stromy, takţe z cesty ma nikto nemohol vidieť. — Čo to robíte? - spýtala sa Yvonne. — Som zvedavý... — začal som. Ale nebolo treba dokončiť. Začuli sme vrčanie motora. Po chvíli sa okolo nás prehnal motocykel s jazdcom, ktorého sme videli pred kaviarňou. Na zadnom sedadle sedel chlap s bambuskou. Na hlave nemal prilbu, len svoju koţenú šiltovku. — Sledujú nás, — usúdil Róbert. — Nie je to isté, — odporoval som. — Veď je to cesta do Orlieho hniezda. Chcel som iba mať istotu, ţe tí dvaja - c^hlap s bambuskou a motocyklista - majú čosi spoločné. Pokračovali sme v jazde po ceste. Prešli sme cez dedinku so starým románskym kostolom. — Vracajú sa! — zrazu vykríkla Yvonne. Zazreli sme motorkara aj chlapa s bambuskou. Naozaj nám šli oproti. - Teraz uţ viete, ţe nás sledovali, - tvrdil Róbert. — Zistili, ţe sme sa im stratili z dohľadu, tak sa vracajú, aby sa presvedčili, čo je s nami.

99

Motocyklista a chlap s bambuskou prešli okolo nás a vôbec si nás nevšímali. Stále som hľadel do spätného zrkadla, ale hoci som videl kus cesty za sebou, uţ som ich nespozoroval. Ak sa znova obrátili a šli za nami, robili to nenápadne, aby sme ich nezbadali. Zrazu tu bolo Orlie hniezdo. Neviem, či si zaslúţilo aţ taký hrdý názov. Na dosť strmom kopci, porastenom iba trávou a krovím, vypínala sa ponurá budova. Obrovská okrúhla bašta s niekoľkými okienkami vo výške a štvorec vysokých múrov, v ktorých bolo vidieť zatvorenú ţeleznú bránu. - Nikdy som tam nebol, - ozval sa Róbert. - Ale od chalanov zo susednej dediny viem, ţe za múrmi nový majiteľ vybudoval dosť veľkú vilu, ktorá sa jednou stranou opiera o veţu. Okolo vily je záhrada, dokonca s plaveckým bazénom. Slovom, bohatá moderná rezidencia vo veľmi starom ráme. Zastal som s vehiklom na úzkej súkromnej asfaltke, ktorá viedla od cesty aţ k bráne zámku. Asfaltka poriadne stúpala. Videli sme, ako oslík namáhavo ťahá po nej dvojkolesový vozík so zeleninou. Ale hádam ťaţší neţ zelenina bol tučný chlap v bielej košeli a so slameným klobúkom. - Tak predsa to nie je pravda, ţe nik z okolia sa nedostane do Orlieho hniezda, - uvaţovala Yvonne. — Ktosi tam dodáva zeleninu. Niekto iný hádam dováţa mlieko. Ešte chvíľu sme pozorovali trápenie oslíka, ktorý ťahal dvojkolesovú káru. Potom som naštartoval a vyrazili sme po ceste. Zahli sme za zákrutu a nasledujúci kopec zakryl Orlie hniezdo.

100

Siedma kapitola Podobnosti a rozdielnosti • Na čo myslel Fantomas ? • Majú listy zmysel ? • Osoba, ktorá sa vracia z vlastného pohrebu • Tri hlavy sú viac neţ jedna, čiţe mozgový trust • Robinoux začína uvaţovať • Čo sa stalo s van Goghovým obrazom ? • V baranovej galérii • Gauguin • Podozrivý rozhovor • Svetelné signály — Tak čo máte nové ? Dozvedeli ste sa niečo v Amboise ? spytoval sa ma zvedavý Pigeon. Bolo to pred večerou. Sedeli sme v hale v pohodlných foteloch. Pán Pigeon a ja. Yvonne sa motala v kuchyni, barón sa zdrţiaval vo svojej tajomnej dielni. Róbert skúšal v starom donţone aparatúru na večerné predstavenie Zvuk a svetlo, lebo bol deň určený na turistické prehliadky. Pred bránou parku stáli tri veľké zájazdové autokary z Anglicka. Turisti sa ponevierali po celej ploche parku i po galérii. Kustód pán Durant sa ešte nevrátil z Paríţa, takisto ako teta Eveline. Boli sme teda sami dvaja. Pán Pigeon s úľubou načúval štrnganiu príborov, ktoré podchvíľou doliehalo cez otvorené dvere jedálne. To lokaj Filip prestieral stôl na večeru. — Tak čo bolo v Amboise? - netrpezlivo vyzvedal detektív. Nevedel som, čo povedať. Podať mu obšírnu správu o našom výlete, teda porozprávať aj o záhadnom motorka -rovi, o muţovi s bambuskou, o Orlom hniezde? Alebo sa obmedziť iba na dojmy? Vybral som si druhú moţnosť. Muţ s bambuskou a náš výlet do blízkosti Orlieho hniezda predsa nemajú nič spoločné s vecou, ktorá zaujíma detektíva. — Kustódka z Amboise mi vysvetlila okolnosti krádeţe Memlingovej Madony, — povedal som. — Všetko ukazuje na to, ţe v našom aj v tamtom prípade máme do činenia s tou istou 101

osobou alebo s tou istou bandou. - Tamtá záleţitosť ma vôbec nezaujíma, — mykol plecami pán Pigeon. - Sú poistení v konkurenčnej firme. Hoci teraz, keď si zlodej vybral klientov našej agentúry, musím brať do úvahy všetky okolnosti. Ste si celkom istý, ţe Memlingov i Cézannov obraz ukradla tá istá ruka ? - Krádeţi predchádzal list so ţiadosťou o výkupné. List podpísal Fantomas. Po istom čase sa zistilo, ţe namiesto originálu tam visí kópia. Podobne to bolo aj s krádeţou Cézannovho obrazu v tunajšom zámku. - Ale nasledujúca krádeţ vyzerala celkom ináč. Mám na mysli Renoira, - prerušil ma detektív. - Zlodej sa zjavil osobne ako Gaspard Pigeon, - pohladkal si hodvábne fúziky. — Teda sú tu isté rozdielnosti. - Zastávate teda názor, ţe jestvuje ktosi iný, kto nasleduje predchádzajúce vzory? A domnievate sa, ţe je to barón? - Tichšie! - zapstkal Pigeon a pozrel na pootvorené dvere do jedálne, kde sa šuchtal Filip. - Nezastávam nijaký názor. Ale musíte uznať, ţe barón sa správa čudne. Šiel som za ním do Orleánu. Dozaista spozoroval, ţe ho sledujem. Keďţe Orleán pozná lepšie ako ja, zaparkoval pred akousi bránou s priechodom a jednoducho sa stratil. Tak je to, pane. Vodil za nos detektíva. Postupuje takto človek, ktorý má čisté svedomie? Namietol som: - Som presvedčený o barónovej čestnosti. Presviedčajú ma o tom práve isté rozdielnosti v uskutočnení krádeţí. Barón si nemusel pomáhať falošným Pigeonom. Mohol celkom obyčajne, tak ako v Amboise alebo ako v prípade Cézannovho obrazu, zavesiť namiesto Renoirovho originálu kópiu, tak aby si to nik nevšimol. Barón môţe vojsť do galérie kedykoľvek vo dne či v noci. Je to jeho galéria, pane. Načo by mu bol falošný Pigeon?

102

- Veď práve, - zachichotal sa detektív. - Práve preto, aby odvrátil od seba podozrenie. Teraz som plecami mykol ja. — V takom prípade podľa vašej mienky čím nevinnejšie človek vyzerá, tým je podozrivejší. Nie, milý pane. Vaša hypotéza ma nepresviedča. Namiesto toho ma trápi iná otázka. — Von s ňou! - zaujímal sa Pigeon. — Fantomas poslal kustódke v Amboise list so ţiadosťou o výkupné a pohrozil krádeţou Memlingovho obrazu. Ţiadal vysokú sumu. Ani chvíľu sa nemohol domnievať, ţe mu kustódka zaplatí výkupné. Tak načo bol ten list? Okrem toho urobil druhý nezmyselný ťah. Označil obraz, ktorý chcel ukradnúť. Slovom, vystríhal pred krádeţou konkrétneho obrazu, čo mu mohlo poriadne sťaţiť krádeţ, lebo taký obraz museli mať stále na očiach. Teda zlodej konal proti sebe. Rovnako to bolo v Zámku šiestich dám. Keď poslal barónovi list a ţiadal výkupné za Cézannov obraz, nemohol ani len dúfať, ţe barón mu výkupné zaplatí. Veď zlodej zrejme pozná nielen bezpečnostný systém v zámku, ale aj barónovufinančnú situáciu. Nemohol dostať výkupné, lebo barón nemá peniaze. Tak načo boli tie listy, čo si myslíte? Pigeon sa zamyslel a potom povedal: — Uvaţoval som o tejto otázke. A došiel som k dvom záverom. Po prvé: zlodej je dţentlmen a dáva majiteľovi istú šancu... — Neverím, ţe jestvujú zlodeji dţentlmeni. Dţentlmen nekradne. — ... po druhé: listy nemajú nijaký zmysel. — Ako to mám chápať? — Zlodej píše listy sám sebe, — odvetil Pigeon. — Znova ste pri koncepcii, ţe zlodejom je barón, -vzdychol som. - Azda barón kradol aj v Amboise? Alebo je zlodejkou kustódka?

103

— Nevyšetroval som krádeţ v Amboise, - odvetil Pigeon. Podobnosti medzi tými krádeţami môţu byť zdanlivé. Napokon, Amboise je záleţitosť inej poisťovacej spoločnosti. Musím sa obmedziť jedine na Zámok šiestich dám. Uţ som vám povedal a ešte raz pripomínam, ţe nie som policajt. Prišiel som sem, aby som vyšetril okolnosti tohto prípadu a rozhodol, či vyplatiť, alebo nevyplatiť poistné. A propos polícia, milý pane. Keď som sa barónovi v pätách vrátil do zámku, čakal tu na mňa policajný komisár z Tours. - A čo? Pigeon pohŕdavo hodil rukou. - Polícia je bezradná. Zvykli si vyšetrovať za pomoci veľkej mašinérie. Keď nemôţu získať odtlačky prstov, nezistia odstavenie poplašného zariadenia a tak ďalej, cítia sa ako ryba na suchu. Rozhodli sa zistiť mená majiteľov všetkých belasých vrtuľníkov. To je hádam všetko, čo môţu urobiť. Oznámili, ţe pátrajú vo veci krádeţe Cézan-novho obrazu. Pokiaľ ide o Renoirov obraz, naprv musia mať expertízu odborníkov, ktorá potvrdí zámenu originálu za kópiu. A odišli. Začuli sme hlahol gongu, ktorý pozýval domácich na večeru. Po chvíli sa v hale zjavila Yvonne a takmer súčasne s ňou zišiel zhora barón de Saint-Gatien. Vysoký, štíhly, so šedivejúcimi spánkami a podmanivým úsmevom vyzeral ako zosobnená čestnosť. Nechcelo sa mi veriť Pigeonoymu tvrdeniu, ţe tento aristokrat a dţentlmen kaţdou ţilkou, bývalý dôstojník námorníctva kradne obrazy z vlastnej galérie. Yvonne v ten večer vyzerala ako bocian. Mala na sebe čiernu sukničku, bielu blúzku, vlasy zviazané červenou mašľou. Tri bocianie farby: čierna, biela a červená. A tie jej dlhé nohy, pripomínajúce suché vetvičky alebo bocianie nôţky... - Ako sa cítite ? - zdvorilo sa nás opýtal barón. Nestačili sme odpovedať. Prudko sa otvorili čelné dvere a do haly vošla madame Eveline v novom klobúku, rovnako

104

obrovskom ako predchádzajúci. Tentoraz nepripomínal kvetinovú záhradu, ale zeleninovú hriadku: zdalo sa mi, ţe na klobúku vidím petrţlenovú a zelerovú vňať. Za madame Eveline vkročil do haly vysoký, nezvyčajne chudý vycivenec s krémovým plátenným klobúkom na hlave. V ľavom kútiku úst mal cigaru a na tvári smútok, akoby sa pred chvíľou vrátil z vlastného pohrebu. Namiesto kravaty sa mu pod krkom hompáľala čierna stuţka. Aj oblek mal tmavý. Vyzeral, akoby chcel dať najavo, ţe bol na vlastnom pohrebe, ale uţ dosť dávno a do istej miery sa s tým stihol zmieriť. Madame Eveline dramatickým gestom ukázala na smú-tiaceho muţa: - Toto je pán Robinoux, súkromný detektív z Paríţa, ktorého som najala. Bude stíhať Fantomasa. Caramba, sacrebleu, musela som sa obrátiť o pomoc na detektíva z Paríţa, keď vy, páni, - tu ruka tety Eveline namierila na pána Pigeona a na mňa, - vy, páni, ste bezradní. Bol som veľmi zvedavý, čo sa madame Eveline v Paríţi dozvedela o človeku menom Frangois Burges. Ale prirodzene, rozhovor na túto tému bolo treba nechať na chvíľu, keď sa budeme môcť stretnúť medzi štyrmi očami. Barón Raoul de Saint-Gatien pri pohľade na detektíva neprejavil ani potešenie, ani znechutenie alebo začudova-nie. Z tváre mu nezmizol podmanivý úsmev. Kývol hlavou pánu Robinouxovi. - Veľmi ma teší, ţe vás poznávam. A obrátil sa k Yvonne: - Nech Filip prestrie pre ďalšieho hosťa. Detektív z Paríţa akoby bol nemý. Nepreriekol ani slovka, iba vytiahol zo svojho smútočného obleku niekoľko vizitiek. Postupne nám ich rozdal, začínajúc od baróna. Na vizitke bolo napísané: Robinoux senior a Robinoux junior. Detektívna agentúra.

105

Lacno a diskrétne. Paríž. Bulvár Clochard 10. Podľa neho podanie vizitky znamenalo toľko, ako keby sa predstavil. Potom sa ozval Pigeon: - Váţený pane, ste Robinoux senior, alebo junior? - Som Robinoux mladší, - odvetil detektív sotva počuteľným šepotom. Pigeon nezdvorilo mykol plecami. - Nikdy som nepočul o nijakom Robinouxovi... - Veľmi ma mrzí, - šepol detektív z Paríţa a ešte väčšmi zosmutnel. Madame Eveline radostne pošúchala rukami : - Tri hlavy sú viac ako jedna. Sacrebleu, porca miseria! Teraz tu máme trust detektívnych mozgov. Prešli sme do jedálne a zasadli sme k stolu. Len čo sa začala večera, v hale zazvonil telefón. Slúchadlo zdvihol Filip a zavolal baróna. Po chvíli sa barón vrátil a pokojne, ako sa patrí na aristokrata, oznámil: - Volal pán Armand Durant. Dnes sa nevráti z Paríţa, lebo mu praskol kľukový hriadeľ. Musel v Paríţi dať auto do opravy. A po chvíľke váhania, akoby sa obával, ţe zarmúti svojich hostí, dodal: - Experti potvrdili, ţe Renoirov obraz je falzifikát. Teda originál ukradli. - Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveline a obrátila zrak na detektíva z Paríţa. - Tak do toho, mladý muţ! Do toho! Prirodzene, od tej chvíle sa rozhovor v jedálni krútil okolo Fantomasa. Pán Robinoux kládol barónovi otázky svojím sotva počuteľným šepotom, barón celú záleţitosť vysvetľoval uhladenými vetami. Robinouxove otázky boli bystré, nebolo pochýb, ţe je odborníkom vo svojej branţi. To hádam zlomilo v pánu Pigeonovi odpor, ktorý od začiatku pociťoval voči detektívovi z Paríţa. Zapojil sa do rozhovoru a vyloţil

106

Robinouxovi problém, o ktorom sme debatovali v hale, keď sme čakali na večeru. - Mohli by ste mi vysvetliť, - obrátil sa na pána Robinouxa, — aký cieľ podľa vašej mienky Fantomas sledoval, keď písal barónovi list so ţiadosťou o výkupné? Veď vedel, ţe barón výkupné nezaplatí, lebo nemá peniaze. A po druhé: aký cieľ zlodej sledoval upozornením, ţe ukradne ten a nie iný obraz ? Veď tým si sťaţil plánovanú krádeţ, lebo upozornil kustóda na konkrétny obraz. Robinoux si vzdychol a šepol: - Nie som jasnovidec, dámy a páni. Ale domnievam sa, ţe zlodej písal listy uţ po krádeţi a nie pred ňou. - Čo tým chcete povedať? - vykríkli sme zborové. Hlas pána Robinouxa šelestil ako neviditeľný potôčik: - Predpokladám, ţe Fantomas písal listy so ţiadosťou o výkupné aţ po tom, čo ukradol Cézannov i Renoirov obraz. - Ak ich ukradol, načo ešte ţiadal výkupné? — čudoval sa" barón. Robinoux vysvetľoval: - Obidva tieto obrazy veľmi ťaţko predať. A ich predaj je v kaţdom prípade spojený s veľkým rizikom. Moţno Fantomas po krádeţi dúfal, ţe barón odkúpi od neho ukradnuté obrazy. Preto ţiadal výkupné. Pigeon sa nahlas rozosmial. - Je to hlúposť, milý pane. Takmer všetci tu prítomní okrem mňa boli svedkami, ako za mňa preoblečený zlodej ukradol z galérie Renoirov obraz. A výhraţný list napísal o mesiac skôr. Teda vaša hypotéza visí vo vzduchu, pán Robinoux. Dnes ráno zasa došiel list v súvislosti s van Goghovým obrazom. Detektív šeptom odvetil: - Ste si istý, ţe Fantomas včera ukradol Renoirov obraz ? Moţno včera neukradol Renoira, lebo toho vzal pred mesiacom, ale práve van Gogha.

107

Pán Pigeon aţ pootvoril ústa, tak ho prekvapil tento predpoklad. Aj my sme mali pocit, akoby nás niekto ovalil po hlave. Áno, preboha, áno! Bolo to pravdepodobné. Ţe ani jednému z nás nezišla na um táto myšlienka! - Caramba, porca miseria! — zvolala madame Eveli-ne. — Ten Robinoux má hlavu na mieste. Veď nikto z nás nevidel, čo včera Fantomas ukradol. Moţno naozaj van Gogha, a nie Renoira. Poďme do galérie! Treba sa hneď presvedčiť o podozrení pána Robinouxa. Ale barón jemne zdvihol ruku a zadrţal ju: - Večera sa ešte neskončila, Eveline. Nijako nezmeníme skutočnosť, ak sa teraz poberieme do galérie. Ale pečienka môţe vychladnúť. Áno, bol to dţentlmen v plnom zmysle slova. Nikdy nestrácal chladnokrvnosť. Okrem toho mal pravdu: neboli sme schopní zistiť, či van Goghov obraz na stene je originál, alebo falzifikát. - Keď sa pán Durant vráti, hneď zavezie do Louvru van Gogha, — dodal barón. — Prirodzene, po večeri zájdeme do galérie. Len pre zaujímavosť. Pod stolom drgla do mňa Yvonnina bociania noha. - To je zábava, však? - nezdrţala sa dievčina a uprela na pána Robinouxa zboţný pohľad. Priznávam sa, ţe aj mne sa páčil nápad toho originálneho muţa. Keď s madame Eveline vošiel do zámku, videl sa mi smiešny. Zábavná bola aj jeho vizitka: Detektívna agentúra. Lacno a diskrétne. A predsa mal Robinoux hlavu na mieste. Nuţ čo, nikdy v ţivote som neprišiel do styku so súkromnými detektívmi. - A čo vy ? - neočakávane sa ku mne obrátil barón. - Aj zajtra máte v úmysle ísť na nejaký výlet? - Áno, - odvetil som úprimne, lebo aj tak by sa to nedalo zatajiť. - Spolu s Yvonne a s Róbertom chceme navštíviť

108

zámok v Angers. Rozhodol som sa obzrieť si všetky miesta, kde kradol tajomný Fantomas. - Ach tak! — barón neprejavil zvláštny záujem. - Nuţ čo, iste treba urobiť všetko pre odhalenie zlodeja. Moţno aj to bude uţitočné pre našu vec. A zároveň spoznáte údolie Loiry. Napriek pokoju, ktorý barón zachoval, sme rýchlo dove-čerali a celá spoločnosť sa vybrala ria poschodie, do zámockej galérie. Van Goghov obraz visel na konci sály, dosť ďaleko od okna. Barón prikázal stráţcovi zaţať v galérii všetky svetlá. Obraz bol výborne osvetlený a mohli sme sa naň pozerať do vôle. Nejaký čas sme si ho prezerali mlčky, nikto si netrúfol prvý sa vysloviť, či pred nami visí originál, alebo falzifikát. Mlčanie prerušila madame Eveline: - Caramba, porca miseria! Nikdy som sa nenadchýnala maliarstvom. A nikdy som v galériách neobdivovala obrazy... Azda je to ten istý, čo tu visel? Pigeon si odkašlal a váţne vyhlásil: - Nebudem vyjadrovať svoj názor v tejto veci. Je to záleţitosť expertov. - Máte pravdu, - prisvedčil Robinoux. Ozvala sa Yvonne : - Rám je tuším ten istý ako predtým. - Ach, rám! - zachichotal sa pán Robinoux. Barón mlčal a vyzývavo hľadel na mňa. Vedel, ţe som študoval dejiny umenia a som povolaním múzejník. Nesmelo som vyhlásil: - Tento obraz vyzerá na van Goghov originál. Kedysi som sa zaujímal o tohto maliara a videl som veľa jeho obrazov. - No dobre, - pokýval hlavou barón, — to je potešujúce. Ale nie ste znalcom, však? - Ţiaľ, nie. - Ak teda vznikli pochybnosti o tomto obraze, musím sa obrátiť na expertov. Iba ich svedectvo moţno brať do úvahy, -

109

rozhodol barón. Tak sa skončil rozhovor pri van Goghovom obraze. Pigeon a Robinoux s barónom začali kontrolovať poplašné zariadenie pri oknách. Yvonne vyšla z galérie, aby s Róbertom spustila aparatúru predstavenia Zvuk a svetlo, lebo uţ sa blíţila deviata hodina. Madame Eveline sa tieţ pobrala z galérie. Pri van Goghovom obraze som zostal sám. Stráţnik sa tváril, ţe pozerá cez okno na rieku, ale nenápadne ma pozoroval, nespúšťal zo mňa oči. Dobre si zapamätal skúsenosť s falošným Pigeonom. Teraz sa mu hádam kaţdý barónov hosť zdal podozrivým. Nedbal som na to. Hľadel som na Portrét lekára zo štetca van Gogha a usiloval som sa spomenúť si na všetko, čo som vedel o tom nezvyčajnom umelcovi. Bol jedným z tých vynikajúcich maliarov, ktorí sa najskôr vymanili z vplyvu vtedy panujúceho impresionizmu. Lebo nijaká individualita sa nemôţe celkom vtesnať do hraníc jedného umeleckého smeru. Aj Renoir po nejakom čase pocítil, ţe impresionizmus je pre neho slepou uličkou, prestáva ho uspokojovať a nestačí mu. Vravel svojim priateľom, ţe impresionizmus, zachytávajúci na plátne momentálne dojmy, nedovoľuje dôkladne vypracovať kompozíciu obrazu. Druhým veľkým maliarom, ktorý dosť rýchlo zavrhol impresionizmus, bol Cézanne. Nevzdal sa základných výdobytkov tohto smeru, ktoré vyzdvihovali význam farby, usiloval sa však o súlad, kompozičnú dokonalosť. ,,V prírode," písal Cézanne, „treba nájsť formy gule, kuţeľa a valca." Na Cézannových obrazoch, predovšetkým na jeho zátišiach, badať úsilie o uskutočnenie tohto umeleckého predsavzatia. Aké plastické, oslňujúce sú jeho jablká! Plastickosť dosiahol nielen svojím kresliarskym majstrovstvom, ale aj jemnými odtieňmi farieb. Alebo jeho slávne provensálske krajinky. Aké nádherné odtiene zelenej, belasej a ţltej farby! Akú hĺbku dosiahol práve

110

pouţitím rôznych farieb! Cézanne tvrdil, ţe pre kaţdú vzdialenosť, pre kaţdých sto metrov priestoru sa usiluje nájsť iný odtieň zelenej farby. Renoir, Cézanne, van Gogh... Tajomný zlodej mal výborný vkus. Z bohatej kolekcie baróna de Saint-Gatien vybral obrazy týchto troch vynikajúcich maliarov. „A Gauguin?" spýtal som sa sám seba a mimovoľne som sa rozhliadal po galérii, hľadajúc plátna ďalšieho maliara, ktorý sa tieţ skoro vzdal impresionizmu, hoci umelecké výdobytky tohto smeru naďalej vyuţíval. ,,Čo ak po van Goghovi sa Fantomas pokúsi ukradnúť Gauguinov obraz?" pomyslel som si. V barónovej galérii viselo Gauguinovo plátno: tri nahé dievčatá z Tahiti na piesočnej pláţi. Gauguin bol nielen zaujímavý maliar, ale aj nezvyčajný človek. Ustavične hľadal pre svoje umenie nové témy. No nie v salónoch, v mestách či na predmestiach, ale v ľudovom a dokonca exotickom prostredí. Z paríţskych kaviarní najprv ušiel do bretónskych dediniek, neskôr na ostrov Martinique a napokon na Tahiti, kde ţil v biede a tvoril nádherné diela. Usiloval sa preniknúť do sveta mágie, pradávnych náboţenských kultov a exotických bájí. Jeho obrazy z tohto obdobia sú nasýtené intenzívnym juţným slnkom a nádhernými farbami, ktoré nachádzal v bujnom tropickom rastlinstve. Odborníci sa domnievajú, ţe u Gauguina treba hľadať nielen pravdu vyjadrenú príbehom na plátne, ale aj istú symboliku - akoby nám maliar chcel predstaviť nielen ľudí, ale aj hlbší zmysel ich záţitkov a predstáv. Ale vráťme sa k van Goghovi. Rovnako ako Cézanne bol samouk. Maľoval krátko, sotva desať rokov. No jeho ţivot bol opradený romantickou legendou.

111

112

Vyznačoval sa tým, ţe maľoval veľmi náruţivo, chcel v umení vyjadriť seba samého, usiloval sa dosiahnuť nedostihnuteľný umelecký ideál. Ţil krátko, umárala ho večná horúčka hľadania. Zomrel tragicky, osamotený, nepochopený a nedocenený. Aký dramatický bol jeho ţivot, také dramatické sú aj jeho obrazy. Je v nich boj svetla a farieb, plný napätia, všetko má nezvyčajne expresívnu formu. Poznať na nich takmer kaţdý dotyk štetca. Maľoval krátkymi, nervóznymi čiaročkami. Z obrazu, ktorý visel predo mnou, z tváre portrétovaného človeka vyţarovala sila výrazu. Tvár bola napätá a prezrádzala vnútorný boj. Áno, van Gogha nezaujímalo, či človek, ktorého maľuje, je škaredý alebo pekný. Túţil vyjadriť pravdu o jeho duchovnom ţivote. Kto maľoval obraz, ktorý visel predo mnou? Van Gogh, alebo falšovateľ, ktorý vedel vynikajúco napodobniť majstra? „Nie," vravel som si. ,,Je to originál." Tak jasne, tak presne bolo vidieť kaţdý pohyb štetca, kaţdú škvrnku. Falšovateľ by nemohol tak dokonale imitovať majstra, obmedzil by sa na odkopírovanie celku. Vo falzifikáte by neboli kontúry také výrazné a ťahy štetcom také isté. A podpis. Je to predsa van Goghov podpis, pravý, taký som videl na mnohých jeho plátnach. Ale nestretol som sa uţ s geniálnymi falšovateľmi obrazov? Znova sa ma zmocnili pochybnosti, znova som sa zahľadel na Portrét lekára, ktorý visel na stene. Zrazu ma ktosi drgol do pleca a vytrhol zo zamyslenia. Bola to madame Eveline. Vyhľadala ma v galérii, aby sa so mnou porozprávala o svojej ceste do Paríţa. - Stretla som Vincenta a spolu s ním som navštívila niekoľkých paríţskych obchodníkov s umeleckými predmetmi, — začala. - Všade som sa vypytovala na toho Burgesa a všade som dostala odpoveď, ţe takého človeka nik nepozná, nik o

113

ňom nepočul. Je to čudné, nie? - Veru je. Predsa chcel kúpiť od baróna Renoirov a Cézannov obraz. Ak je zberateľom a zaujíma sa o maliarstvo, nie je moţné, aby nikdy nebol prišiel do styku s priekupníkmi obrazov. A keby bol sám obchodníkom, tým skôr by ho poznali. - Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveli-ne. — Z toho vyplýva, ţe sa nepredstavil vlastným menom. - Veru tak, madame. - Inými slovami, boli ste na dobrej stope, lenţe sa stratila. - Nestrácajme nádej, madame, - povedal som, hoci som bol veľmi rozčarovaný. Francois Burges bol zatiaľ jediným bodom, na ktorom sa dalo postaviť detektívne pátranie. A v tejto chvíli som stratil aj jeho. Zišli sme do haly. Uklonil som sa madame Eveline a poďakoval jej za splnenie úlohy. Sám som opustil zámok, aby som si pozrel práve predvádzané predstavenie Zvuk a svetlo. Zotmelo sa. Na terase sedeli turisti v bambusových kreslách. Múry Zámku šiestich dám osvetľovali reflektory. Svetlo oţarovalo kontúry zámku, veţičky, odráţalo sa v oknách, zvýrazňovalo klenbu starého mosta. Sprevádzala ho hudba z ampliónov. Začul som zvuk lesného rohu - to hádam v starom Chäteau de Six Dames ktorýsi z kráľov sa chystal na lov. Zaujímalo ma, ako vyzerá aparatúra potrebná na predstavenie Zvuk a svetlo. Prešiel som okolo hostí, ktorí sedeli na terase, a zamieril som do donţonu, kde - ako som predpokladal - by som mohol nájsť Yvonne a Róberta. Ale kým som sa dostal k širokej bašte, takmer som vrazil do Filipa, ktorý ţivo gestikuloval a rozprával sa o niečom s človekom vyzerajúcim na turistu. Bol to tuším jeden z Angličanov, ktorí si prišli pozrieť Zámok šiestich dám. Zhovárali sa po anglicky. Nečudoval som sa, ţe barónov lokaj

114

Filip vie po anglicky. Veď slúţil s barónom v námorníctve a námorníci, ako je známe, ovládajú rôzne jazyky. O čom sa rozprával barónov sluha s turistom — neviem. Ani som sa to nepokúšal zistiť. No ako som sa neskôr presvedčil, nebol som tu jediným pozorovateľom. Zrazu nastala tma. Iste podľa scenára predstavenia. Lebo o chvíľu sa zaţali nové reflektory a zvuky hudby rozprávali o poľovačke v neďalekých horách. Tá hudba a obrazy ma tak fascinovali, ţe som zastal v tieni starého donţonu a nejaký čas som sledoval očarujúce predstavenie. Moju pozornosť to však neotupilo. Všimol som si, ţe Filip sa rozlúčil s anglickým turistom. Potom k nemu pristúpil barón. Obidvaja kráčali smerom ku mne, ale nedošli aţ k donţonu. Zastali a rozprávali sa. V tej chvíli hudba nakrátko stíchla, pohyb reflektorov trocha oţil. - Jednal som sa s ním, pán barón, - začul som Filipov hlas, — ale je to tvrdý chlapík. Napokon súhlasil s mojou cenou, nespustil som ani frank. Prirodzene, neprezradil som, ţe ste za tým vy. - To je dobre, Filip. A kedy dá peniaze? - Hneď ako mu dodáme tovar, pán barón. - Ako to urobíš ? - Tajne, pán barón. Máme predsa na krku troch detektívov. Niektorého z nich by mohlo zaujímať, čo vynášam zo zámku. Zajtra v noci to vynesiem tajným východom a odveziem v člne. S tým muţom sa stretnem v zákrute rieky. Príde svojím autom. - Výborne, Filip. Najväčšmi sa bojím kompromitovania. - Vybavil som to, pán barón. Ale srdce mi krváca. Naozaj to musíte predať? - Nemôţem ţiť bez franku, Filip. Veď aj u teba som zadĺţený. Nezúfaj a poď so mnou do dielne. Musíme všetko pripraviť na

115

zajtrajšiu noc. A obaja rýchlymi krokmi odišli do zámku. - Pssst! - zasyčal ktosi vedľa mňa. Z tieňa donţonu sa vyklonil Pigeon. - Počuli ste? - spýtal sa ma posmešne. Nemal som ani potuchy, čo si mám myslieť o tom čudnom rozhovore. Vyzeral veľmi podozrivo. Pigeon si radostne šúchal ruky. - Zajtra ich prichytím pri čine. A získam odmenu stotisíc dolárov. Tak sa vysvetlí záhada tajomného Fantomasa. Pigeon nie je hlupák. Bol ako starý kopov. Keď sa raz dostal na stopu, ktorá ho mohla doviesť k cieľu, nepustil sa jej za nič na svete. Azda mal pravdu? - Idete do Angers? — uškrnul sa. - Áno, — prikývol som. - Nuţ čo, ţelám vám úspech. A prirodzene prosím, aby ste zachovali diskrétnosť v baróňovej záleţitosti. Dúfam, ţe nie ste jeho spoločníkom. Predstavenie sa práve skončilo. Angličania sa vracali cez padací most k autobusom a autám, ktoré stáli na parkovisku pred bránou. Z donţonu vyšla Yvonne a Róbert. Pán Pigeon sa so mnou rozlúčil a odišiel do zámku. Ja som sa pobral k mládeţi. - Myslela som si, ţe prídete skôr a pozriete sa, ako robíme predstavenie, — s trochou ľútosti mi vyčítala Yvonne. - Trocha som sa zdrţal v galérii, - odvetil som vyhýbavo. Bol som zamyslený a trocha roztrţitý. Barónov rozhovor s Filipom, ktorému som nerozumel, ale rovnako ako Pigeon som ho musel povaţovať za podozrivý, vyvolal vo mne vnútorný nepokoj a napätie. Dievčina to hneď vycítila. - Čo vás trápi? - spýtala sa. - Hŕba problémov s Fantomasom, — odvetil som. Pokývala

116

hlavou, ţe mám pravdu. Ale ako sa tomu dalo odpomôcť? - Neprejdeme sa trochu po brehu rieky? — navrhol Róbert. - Dobre, - súhlasil som. Domnieval som sa, ţe sa mi azda podarí vytiahnuť z nich nejakú informáciu o barónovi. Noc bola pekná. Teplá a nezvyčajne tichá. Na starých platanoch v parku sa nepohol ani lístok. Viedli ma po aleji vysypanej štrkom do záhrady Diany de Poitiers, peknej favoritky kráľa Henricha Druhého. Záhrada bola obrovská. Hádam stopäťdesiat metrov dlhá a sto metrov široká. Rovno pristrihnuté ţivé ploty a úzke záhony tvorili pekné tvary. Uprostred bol okrúhly kvetinový záhon. Pestovaný hustý trávnik dopĺňal celok v jediný obrovský koberec s nádherným farebným vzorom. - Diana de Poitiers, — začal vykladať Róbert, lebo uţ vedel, ţe dejiny ma veľmi zaujímajú, - mala dve obľúbené farby: čiernu a bielu. A mala taký obrovský vplyv na kráľa Henricha Druhého, ţe aj on si tie farby obľúbil. Ona nakriatla kráľa, aby na kaţdý zvon v krajine uvalil dva-dsaťlibrovú daň. Časť príjmov z tejto dane patrila jej. Slávny spisovateľ Rabelais vtedy napísal: „Kráľ uviazal všetky zvonce v kráľovstve na krk jednej kobyle." - A čo Katarína Medicejská? - spýtal som sa Róberta. - Viem, ţe po smrti Henricha Druhého vyhnala Dianu a sama sa usadila v tomto zámku. - Nenávidela Dianu, lebo kráľ ju obdivoval, nechal si od nej radiť a rád ju počúval. Diana bola krajšia aj inteligentnejšia ako Katarína. Ale zásluhou Kataríny Medicejskej bola vybudovaná galéria na moste nášho zámku. Aby nazlostila Dianu, dala jej ako náhradu ponurý zámok v Chaumonte. - Zdá sa mi, ţe Katarínu nedoceňuješ, - namietol som. - Za ţivota svojho manţela Henricha Druhého stála v tieni. Ale po jeho smrti vyše tridsať rokov hrala hlavnú úlohu v dejinách

117

Francúzska. Priniesla z Talianska vysokú kultúru, lásku ku kráse a k starým hodnotám. Jasné, ţe bola náchylná k intrigám, a ako sa traduje, aj v politike bola vierolomná. Ale také boli aj vtedajšie talianske knieţatá. Zaujímalo by ma, či pri prestavbe zámku na svoje sídlo urobila v ňom nejaké tajné východy a chodby, aké potrebovala na uskutočňovanie politických intríg a tajného dorozumievania sa s najrôznejšími špehmi a vyslancami. — Spytovala som sa na to strýka, - odvetila Yvonne, — ale hovorí, ţe v našom zámku niet tajných východov. Odkašlal som si. Veď som počul, ako Filip vravel barónovi, ţe zajtra v noci sa dostane zo zámku tajným východom. Strýko oklamal Yvonne. Azda to robil aj v iných veciach? O rozhovore, ktorý som si vypočul, som im povedať nemohol, to bolo jasné. Ani o tom, čo sa chystalo na najbliţšiu noc. Ale priznávam sa, ţe mi bolo nepríjemné barónovo klamanie, lebo sa mi videl veľmi sympatický. Nepovedal som uţ ani slovo. Došli sme na koniec záhrady Diany de Poitiers a tam sme si sadli na malú lavičku, ktorá nám stála v ceste. Obkľúčila nás tmavá noc. Pod našimi nohami tichučko ţblnkala rieka, tečúca pod klenbou starého mosta. Práve na ňom Katarína Medicejská postavila galériu. V niekoľkých oknách zámku sa svietilo. Druhý breh rieky bol ponorený do tmy, ale zdalo sa mi, ţe na tomto mieste bol bliţšie k nám. Azda sa tu rieka zuţovala? Spýtal som sa na to Yvonne. — Nie. Na tomto mieste je ostrovček. Rastú na ňom stromy, kríky a tráva, ale neţije tam nikto. Škoda, ţe dnes nesvieti mesiac, videli by ste ho aj v noci. Z vašich okien nevidieť rieku? — Okná mojej izby sú obrátené na druhú stranu, - pripomenul som Yvonne.

118

— Vlani v lete sme na ostrovčeku postavili z konárov kolibu, vykladal Róbert. - Príjemne sa tam opaľuje, lebo ostrovček má piesčité brehy. — A naozaj tam nikto neţije? — uisťoval som sa. Teraz pochopili, prečo sa spytujem. Tieţ si všimli blikanie svetla na ostrove. Ktosi tam zaţínal a zhasínal baterku. Dlhšie a kratšie blikanie pretínalo tmavú noc a smerovalo k zámku. — Ktosi tam priplával na člnku a hrá sa s baterkou, -uvaţoval Róbert. - A moţno ten neznámy potme niečo hľadá ? - domýšľala sa Yvonne. Chytil som ich za ruky. - Dávajte pozor! Dlhé zasvietenie... krátke, krátke, dlhé... dlhé. Ten neznámy signalizuje morzeovkou. - Morzeovkou? - čudoval sa Róbert. - Veru. A to niekomu, kto je v zámku a hľadí z niektorého okna smerom sem, - povedal som. Keď som ešte bol harcerom , učil som sa Morseovu abecedu. A tak som začal hláskovať: ,,D-a-j s-i p-o--z-o-r n-a c-u-d-z-i-n-ca z P-o-ľ-s-k-a..." Zrazu sa stalo čosi, čo spôsobilo, ţe Yvonne od prekvapenia vykríkla. V tmavom okne nad galériou zrazu začalo blikať svetlo. Ktosi v zámku odpovedal na svetelné signály. - To je okno kúpeľne, - tvrdil Róbert. Hláskoval som: ,,Z-a-j-t-r-a i-d-e d-o A-n-g-e-r-s. P-o--z-o-r-uj-t-e h-o." Yvonne sa znepokojila. - Beţme do zámku! Moţno niekoho prichytíme, keď bude vychádzať z kúpeľne. Kto je to? - Fantomas! — zvolal Róbert. Znova som ich chytil za ruky. - Upokojte sa, - poţiadal som ich. - Uţ prestal signalizovať. O harcer - príslušník mládeţníckej organizácie v Poľsku

119

chvíľu vyjde z kúpeľne a potom uţ nezistíme, kto to bol. Zdá sa mi, ţe do nej má prístup kaţdý z domácich, však ? - Áno, - šepol Róbert. — Domnievate sa, ţe niekto z domácich je Fantomasom? - Nie. Ale jeho pomocníkom, - opravil som ho. Prerušili sme rozhovor. Na tmavej riečnej hladine sa zjavil podlhovastý čierny tvar. Od ostrovčeka sa odrazil čln. Rýchlo plával po prúde rieky, prešiel pomedzi piliere mosta pod galériou a stratil sa nám z očí. - Čo urobíme teraz? — spýtal sa Róbert. — Nič, — odvetil som. — Vieme, ţe niekto z obyvateľov zámku je Fantomasovým spoločníkom. Je to dobrá informácia, ale musí zostať naším tajomstvom, aby sme vtáčika nevyplašili. Vieme, ţe Fantomas ma bude sledovať. Kaţdý večer sa sem treba prikradnúť a sledovať „korešpondenciu" zločincov. Môţe sa nám to zísť, nemyslíte?

120

Ôsma kapitola Pigeon má výbornú náladu • čo sa jedáva v Tours ? • Hľadanie podozrivého • Prekvapenie • V rytierskej pevnosti • Fulco Nero a iní • Ako ukradli Caravaggiovobraz? • Znova lupič s bambuskou • Zoznámenie s Pierrom Marchantom • Ako vyzeral van Goghov obraz? • Nezvyčajný Marchantov nos • Nové podozrenia V ranných paríţskych novinách som našiel poznámku s titulkom Tri nula pre Fantomasa: Podľa informácie z hodnoverných prameňov potvrdili sa dohady, že napriek zosilneným bezpečnostným opatreniam a prítomnosti dvoch detektívov sa Fantomasovi podarilo ukradnúť z galérie Zámku šiestich dám vynikajúci Renoiwv obraz. Expertízou v Louvri sa zistilo, že v galérii namiesto originálu Renoiro vej Pláže viselakópia. Jestvuje dôvodné podozrenie, že rovnaký osud postihol aj van Goghov Portrét lekára. Do Zámku šiestich dám prišiel aj tretí detektív, pán Robinoux z Paríža. Podarí sa trom detektívom - pánu Pigeonovi z poisťovacej agentúry, pánu Tragáčikovi z Poľska a pánu Robinouxovi z Paríža - odhaliť záhadného, nepolapiteľného zlodeja obrazov? Zatiaľ je to tri nula pre Fantomasa. Nahnevane som odloţil noviny. Nebolo pochýb, ţe v našom zámku sa ukrýval informátor novín a riadne sa činil. Zlostilo ma, ţe neviem, kto to je. Ako som mohol vypátrať Fantomasovho pomocníka a odhaliť zlodeja, keď neviem objasniť ani takúto jednoduchú vec? Hnev ma prešiel aţ po raňajkách, keď som s Yvonne a 121

Róbertom nasadol do vehikla, aby sme vyrazili do Angers. V Tours nás dohonil pán Pigeon na svojom humberi. Ukázalo sa, ţe ten prešibaný lišiak, hoci upodozrieval baróna, nevzdal sa mojej metódy sledovať Fantomasove stopy. Podľa môjho príkladu chcel sa tieţ oboznámiť s okolnosťami krádeţe obrazov v zámkoch v údolí Loiry. Predbehol nás na predmestí Tours a postavil sa nám do cesty tak, ţe som musel zastaviť. Pigeon mal výbornú náladu. - Cudzinec, - povedal, prichádzajúc k môjmu vehiklu. — Dobehol som ťa, lebo ma vydesila myšlienka, ţe pri svojej honbe za Fantomasom moţno zabúdaš na rozkoš, ktorú poskytuje tento kraj. Zlakol som sa, ţe pôjdeš cez Tours a nezastavíš sa ani v jednej z tunajších chýrnych reštaurácií. Ako Francúz telom i dušou som také niečo nemohol pripustiť. Po týchto slovách nám Pigeon kývol, aby sme šli za jeho autom. - Má výbornú náladu, - usúdila Yvonne. - Správa sa, akoby uţ mal stotisíc dolárov v náprsnej taške. - Veru, cíti sa vynikajúco, — súhlasil som s dievčinou. - Zdá sa mi, ţe vám chce robiť sprievodcu, - nevraţivo dodal Róbert. - Aj ja by som vás mohol povodiť po Tours. Veď s Yvonne chodíme do tunajšieho lýcea a bývame tu v internáte. Pigeon zaparkoval pred veľkou reštauráciou v štýle Ľudovíta Šestnásteho na ulici Nationale, ktorá vedie stredom starej časti mesta a spája dve nábreţia — Loiry a rieky Cher. Tours sa rozprestiera na rovine medzi týmito dvoma riekami. O niekoľko kilometrov ďalej sa Cher vlieva do Loiry. Nechcel som raniť sympatického Róberta, a tak som sa ospravedlnil Pigeonovi a ubezpečil ho, ţe sa s ním rád "naobedujem, ale najskôr si chcem pozrieť mesto. Nechali sme preto vehikel vedľa Pigeonovho auta, dohodli sme sa, ţe sa o druhej stretneme v reštaurácii, a pobral som sa s Yvonne a

122

Róbertom na prehliadku mesta. A veru bolo čo pozerať! Tours má dnes takmer stotisíc obyvateľov. Je to veľmi staré mesto, jeho počiatky siahajú aţ do štvrtého storočia. O tisíc rokov neskôr, teda koncom štrnásteho storočia rozvinulo sa tu tkáčstvo. O dvesto rokov neskôr tu bolo uţ okolo dvadsaťtisíc tkáčov. Ich výrobky si moţno pozrieť v múzeu umenia, ktoré sa nachádza v niekdajšom arcibiskupskom paláci. Loira je v Tours široká päťsto metrov, mesto leţí na jej ľavom brehu. Nad pravým vidieť vyvýšeniny Saint-Cyr a SaintSymphorien. Veľký kamenný most z osemnásteho storočia spája dva zelené ostrovčeky na Loire a vedie do starej časti mesta, na ulicu Nationale. Róbert s Yvonne ma viedli najprv smerom na východ, do katedrály Saint-Gatien. V jej architektúre moţno sledovať vývoj gotického štýlu od samých počiatkov v trinástom storočí. Veľmi peknú katedrálu zdobia cenné vitráţe a nádherná fasáda. Dve renesančné veţe katedrály sa vypínajú nad celým mestom. V susedstve katedrály, trocha vľavo, je kláštor de la Psalette z prelomu pätnásteho a šestnásteho storočia. Do tejto nádhernej stavby, ktorá akoby sa túlila k monumentálnej katedrále, slávny francúzsky spisovateľ Honore de Balzac, narodený v Tours roku 1799, umiestnil byt svojho hrdinu, farára z Tours. Na chvíľu sme vošli do múzea umenia a potom sme sa pobrali na západ po Colbertovej ulici, veľmi starej tepne mesta. Cestou sme navštívili malebný Foire-le-Roi. Potom sme sa dostali do dávnej obchodnej časti mesta, ktorá sa rozprestiera na západ od ulice Nationale. Plno kľukatých uličiek so známymi hostincami ústi na námestie Plumerau, kde sme obdivovali prastaré drevené domy s veľmi ostrými štítmi. Neskôr nás Róbert zaviedol na námestie du Grand Marché čiţe na Veľké trhovisko a ukázal nám nádhernú fontánu Beaune, ktorú podľa projektu Michela Colomba vybudovali roku 1516. Fontána je

123

obdivuhodne jemným dielom renesančného umenia. Vyzerá ako lodyha čarokrásneho kvetu. Ako som uţ povedal, v Tours bolo čo obdivovať. Ale v reštaurácii na ulici Nationale na nás čakal pán Pigeon. Bol čas obeda. Detektív pre nás rezervoval stolík, a ako sa ukázalo, objednal aj špeciálne jedlá. - Kde sa nachádzate, cudzinec? — spýtal sa, keď nás usádzal k stolu. — V Tours, však? A Tours je centrum Turainského kraja, milý pane. Z tohto kraja pochádza niekoľko veľkých osobností: Descartes, Balzac a Rabelais. To vám musí stačiť. Najmä ten posledný zosobňuje všetky vlastnosti tohto nádherného kraja. Čo som objednal na obed? Turainské bravčové a zelenú kapustu dusenú na masle. Ako zákusok chýrne turainské rezy. A trocha ovocia. Sušené slivky, tunajšiu špecialitu. Lebo je dôleţité, kde sa čo je. A preto ak niekedy pôjdete do Vauvray, nezabudnite ochutnať klobásy z kuracích pŕs. Ak máte chuť na dobrú rybu, tak si tam objednajte šťuku na masle, úhora v pikantnej vínnej omáčke alebo fašírovaného pleskáča. Ach, aká chutná je divina v Sologne alebo tamojšie rezne na smotane! A v Chinon, milý pane, treba ochutnať kura na víne. Jedli ste uţ špargle z Vineuil? A syry, milý pane! Vynikajúci je modrý syr z Olivet alebo andegavain-ský smotanový syr. Do Saumur sa musíte vybrať na tamojšie dulové zákusky. Ach, to je pochúťka! Keď to Pigeon vykladal, nahlas mľaskal, akoby uţ všetky špeciality ochutnával. Rýchlo sme sa pustili do bravčového mäsa pripraveného na turainský spôsob a pán Gaspard Pigeon ma zabával rozprávaním. - Ja som sa tu nenarodil, pán kolega, - vykladal, - ale rád sem chodievam. Turainčania majú zmysel pre humor a veľa zdravého rozumu.

124

125

Nie sú to bezstarostní a leniví ľudia, lebo ako ste si všimli, gazdovanie na tých kúskoch zeme v údolí Loiry vyţaduje veľa námahy. Akí chladnokrvní musia byť, keď im krupobitie zničí vinice! Básnik Alfréd de Vigny, ktorý pochádzal z tohto kraja, takto sa vyslovil o svojich krajanoch: „Pracovitý ľud Turainska je jednoduchý ako jeho ţivot, príjemný ako tunajšie podnebie, silný ako pôda, ktorú obrába. V slnkom spálených tvárach nevidieť chlad a rezervovanosť severanov, ani ţivelnosť a energiu juţanov. Tváre tunajších ľudí sú štedré a prostodušné. Je to ľud, z ktorého pochádza náš slávny kráľ Ľudovít Deviaty." Tu môţete počuť najstaršiu, najkrajšiu francúzštinu. No, prestaňte sa mračiť, pán Tragá-čik! O čom tak usilovne rozmýšľate nad touto bravčovinou? - O Fantomasovi, - odvetil som úprimne. - Ten chlap ma strašne suţuje! - O Fantomasovi? — pobúril sa Pigeon. — Ale, milý pane, chuť si netreba kaziť! Celú vec nechajme na neskoršie, keď budeme mať plné bruchá. Azda si myslíte, ţe Fantomas sa suţuje pre nás? Srdečne som sa rozosmial. Mal som dojem, ţe svojím nadchýnaním nad Turainskom si Pigeon získal Róbertove sympatie, lebo mladík bol Turainčan. Ako najlepší priatelia sme vyrazili na dvoch autách do Angers. - Čo myslíte ? Sledoval nás niekto v Tours ? - spýtal sa ma Róbert cestou do zámku. Nakazila ma Pigeonova dobrá nálada. - Nikoho som si nevšimol. Ale aj keby nás niekto bol sledoval, tak prinajhoršom oznámi Fantomasovi, ţe sme jedli bravčové po turainsky, zelenú kapustu dusenú na masle a turainské rezy. Ale nočná „korešpondencia" zločincov, ktorú sme si všimli včera, nás jednostaj znepokojovala. - Vieme celkom iste, - ozval sa Róbert, - ţe v našom zámku sa nachádza Fantomasov pomocník. Vymenujme rad-radom

126

všetkých obyvateľov zámku a pouvaţujme, ktorý z nich je najpodozrivejší. Tak teda: barón a Filip, madame Eveline, pán Pigeon a detektív Robinoux. V zámku býva aj môj otec, ale ten je predsa v Paríţi. Teda do úvahy prichádza len päť osôb... - Strýka vynechaj. Dám za neho hlavu, - odporovala Yvonne. - To nie! Tak to nepôjde, - pokrútil hlavou Róbert. — Alebo preberieme všetkých, alebo nikoho. - A čo dve slúţky? A kuchárka? A dvaja stráţcovia? A dvaja záhradníci? - pripomenul som chlapcovi. - Myslíš, ţe nikto z nich nemôţe byť Fantomasovým spolupracovníkom ? - Záhradníci? - začudoval sa. — Zriedka prichádzajú do zámku a bolo by veľmi čudné, keby ich niekto videl vchádzať do kúpeľne na poschodí. Niečo iné sú slúţky. Veď tie kúpeľňu upratujú. Aj stráţcovia majú do nej prístup. - Z toho vyplýva, ţe počet osôb, ktoré sa večer mohli dostať do kúpeľne, je dosť veľký, - povedal som. - Preto sa mi zdá, ţe touto metódou sa nikam nedostaneme. V Zámku šiestich dám sa ukrýva priveľa tajomstiev. Yvon-ne, došla si uţ na to, kto informuje noviny? - Nie, - vzdychla dievčina, - ale onedlho sa to dozviem. Napokon, je to také dôleţité ? Oveľa dôleţitejšie je, kto pomáha Fantomasovi. - Čo ak Fantomasovi pomáha pán Pigeon? - uvaţoval chlapec. - A vybral sa za nami, aby nás sledoval ? Nikdy nezistíme, kto nás špehuje, ak to bude niekto z nášho okruhu. - Domnievaš sa, ţe ani tento druhý Pigeon nie je pravý? pozrel som naňho. - Nie, milý môj! Dám na to krk, ţe náš Pigeon nespolupracuje s Fantomasom, ale rád by ho chytil za krk a zhrabol prémiu stotisíc dolárov. Podľa tvojej zásady by sme mali upodozrievať aj madame Eveline, ţe nás sleduje a pritom nadáva caramba, porca miseria. Rozosmiali sme sa, lebo tento nápad sa nám zdal celkom absurdný. Teta Eveline mohla jazdiť na rýchlych autách, mohla

127

zapríčiniť havárie, ale do úlohy Fantomasovho pomocníka sa tuším vôbec nehodila. Navyše by nevedela niekoho špehovať tak, aby nevzbudila pozornosť. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme v Angers zazreli alpine renault tety Eveline a v jej aute detektíva Robinouxa! Veď ešte včera pán Robinoux veľmi nedôveroval mojej metóde hľadania zlodeja. Čudné, však? Ale o všetkom poporiadku. Kým sme došli do zámku v Angers a stretli tam tetu Eveline, najprv sme si obzreli mesto a jeho pamiatky. Angers je veľké mesto, centrum Andegavainska. Leţí pri rieke Maine osem kilometrov pred jej ústím do Loiry. Má vyše stotridsaťtisíc obyvateľov a okrem toho, ţe je tu jeden z najkrajších rytierskych zámkov Francúzska, má ešte všeličo, čím sa môţe pýšiť. Čím je Angers známy? Predovšetkým je tu rozvinutý obchod s vínom, likérmi, zeleninou, semenami, kvetmi, liečivými rastlinami a sadenicami stromov. Kaţdoročne sa tu usporadúvajú známe veľtrhy vína, na ktoré sa schádzajú znalci z celého Francúzska. V Angers jestvuje dokonca špeciálne bratstvo vinárov zvané „Sacavins". Ale okrem obchodu s vínom mesto počas šiestich storočí preslávil súkennícky priemysel, sú tu tkáčovne a pradiarne. Vyrábajú tu aj známe dáţdniky. Kaţdý rok v júni sa koná v zámockých priestoroch hudobný festival, takzvaný „Festival d'Angers". Okrem zámku má Angers rad ďalších pamätihodností, ako napríklad katedrálu svätého Mórica, nádhernú stavbu z prelomu dvanásteho a trinásteho storočia. Tu moţno vidieť jedny z najslávnejších vitráţí a malieb na skle z tohto obdobia. V umeleckom múzeu sú Watteauove obrazy a diela dalších maliarov, no predovšetkým zbierka prác slávneho sochára Dávida d'Angers, ktorý ţil na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia.

128

V Angers treba navštíviť Hotel Pincé — nádhernú stavbu renesančnej architektúry. Je tam zbierka cenných umeleckých diel z rôznych kútov sveta, ktorú mestu daroval gróf Turpin de Crissé. Ak sa niekto hlbšie zaujíma o architektúru a počul o známom „andegavainskom strope", môţe si ho pozrieť v budove, v ktorej je dnes umiestnené archeologické múzeum. Kedysi tam bola nemocnica svätého Jána. Rovnaký strop je aj v kostole svätého Serge-ja, ktorý kedysi patril do benediktínskeho opátstva. Okrem toho zvláštnu pozornosť zasluhuje kostol svätej Trojice z dvanásteho storočia, kolégium svätého Martina, starý kláštor Tŕňovej koruny a opátstvo svätého Mikuláša, kde je teraz dom sestier Dobrého pastiera. Veľkú bielu fasádu niekdajšieho opátstva dobre vidieť z viacerých miest v Angers. Nemali sme veľa času, a tak sme po krátkej prehliadke katedrály svätého Mórica šli autom na námestie Svätého kríţa a cez ulice Montault a Olsellerie sme sa dostali na Zámocký bulvár. Zaparkoval som pred zámkom a tu sme na naše veľké prekvapenie zazreli v dlhom rade všelijakých áut alpine renault tety Eveline. Ona sama v obrovskom klobúku ozdobenom vechťom polných kvetov sedela na lavičke vedľa zámockej brány a fajčila. Zdalo sa, ţe pozoruje pána Robinouxa, ktorý sa teraz tváril smutnejšie neţ zvyčajne. Keď nás madame Eveline zbadala, oţila a zakývala nám na privítanie. Súčasne nás pozvala k sebe na lavičku. Caramba, sacrebleu! — zvolala, ukazujúc na pána Robinouxa. - Takmer násilím som ho musela dotiahnuť do Angers. Môj detektív neverí, ţe vydanie sa po Fantomaso-vých stopách môţe doniesť nejaký úţitok. Ale ja si myslím, ţe pán Tragáčik má predsa pravdu. Treba najprv spoznať tajomstvo Fantomasovej činnosti, lebo len to nás môţe ochrániť pred ďalšími krádeţami.

129

Pán Robinoux bezradne roztiahol ruky a so stále rovnakým melancholickým výrazom na tvári smutne šepol: - Platíte ma, milá pani, máte právo rozkazovať mi. Keď ste ma sem doviezli, tak som tu. - Caramba, porca miseria, nedoviezla som vás sem na prechádzku! Chcem vedieť niečo nové o tom prekliatom Fantomasovi. Robinoux si sťaţka vzdychol: - Priveľa odo mňa chcete, madame. Veď sme ani neboli v zámku a s nikým sme sa o tunajšej krádeţi nerozprávali. - Veru, to je pravda, - priznávala madame Eveline. - Tak teda ide sa do zámku, nech sa páči, panstvo! Prudko vstala z lavičky a hneď sa pobrala k zámockej bráne. Narábala s pánom Robinouxom ako so svojou novou hračkou, akoby bol prístrojom, ktorý jej mal dodávať vedomosti o Fantomasovi. V bráne sa zastavila, mrkla na hodinky a spýtala sa pána Robinouxa: - Koľko času potrebujete na získanie informácií o krádeţi? Päť minút? Desať? Ešte dnes musíme skočiť do Chamborde. Aj tam ukradli obraz. —, Do Chamborde? — čudoval som sa. Madame Eveline si zaloţila ruky vbok a pyšne na mňa pozrela: - Myslíte si, ţe to nestihnem? Vydupem zo svojho auta najvyššiu rýchlosť a nech ma Yvonnin bicykel zrazí, ak dnes nebudem v Chamborde! Lebo ak si ja niečo vezmem do hlavy, tak to aj dosiahnem. Pán Robinoux, pôjdeme dvestovkou. Pán Robinoux sa vydesil. Obrátil sa k pánu Pigeonovi: - Zdá sa mi, ţe ste z poisťovacej agentúry. Nemohol by som u vás uzavrieť ţivotnú poistku? - Som detektív, a nie poisťovací agent, - urazil sa Pigeon. Vošli sme do zámku a vybrali sa do pracovne kustóda zámockého múzea.

130

Toto múzeum je známe predovšetkým zbierkou umeleckých gobelínov, najväčšou vo Francúzsku. Zobrazujú biblické výjavy. V zámockej kaplnke je bohatá zbierka flámskych gobelínov. Visí tam aj niekoľko veľmi vzácnych obrazov veľkých majstrov, medzi ktorými bol aj ukradnutý Caravaggiov obraz. Kustód zámku v Angers bol nízkej postavy, asi päťdesiatročný. Pravdepodobne pochádzal z juhu, čo sa dalo usúdiť podľa jeho nezvyčajných pohybov. Kedysi mal zrejme poriadnu šticu čiernych vlasov, ale teraz uţ bol celkom šedivý. Ţivo gestikuloval a rapotal ako guľomet, vystreľujúc niekoľko sto slov za minútu. Jedinou vášňou jeho ţivota bol zámok v Angers, preto ho poburovala uţ i myšlienka na to, ţe na svete jestvujú aj nejaké iné zámky. Prichádzate zo Zámku šiestich dám? - spýtal sa s neskrývanou iróniou. - Prečo sa ten objekt nazýva zámkom? Uznávam, je to pekná čačka. Ale iba malá čačka, vila pre jednu rodinu, palácik, kurín, prosím pekne. Ozajstným zámkom je tento v Angers, hneď vás po ňom osobne povodím. Poznáte históriu tohto zámku? Nepomohli protesty, ţe sme došli preto, aby sme sa dozvedeli, za akých okolností bol ukradnutý Caravaggiov obraz. — Ach, vás zaujíma tá smutná záleţitosť? — spýtal sa, lebo neveril, ţe by niekto prišiel do Angers nie preto, aby sa nadchýnal zámkom. - Tú krádeţ som bolestne preţíval. Len si predstavte, ukradli nesmierne cenný Caravaggiov obraz! A čo je najhoršie, polícia nenašla ani obraz, ani zlodeja. Prirodzene, rozpoviem vám, ako sa to stalo, ale najskôr si prezrieme zámok. A hoci sme dosť odporovali - predovšetkým teta Eveli-ne, ktorá sa veľmi náhlila —, kustód nás odviedol na zámocké nádvorie a začal nám rad-radom ukazovať sedemnásť obrovských bášt, ktoré mali štyridsať, ba aj päťdesiat metrov.

131

- Angers, milá spoločnosť, - spusti) kustód, - uţ v prvom storočí nášho letopočtu bol sídlom rybárov a poľovníkov. Keď toto mesto dobyli Rimania, ich vodca knieţa Domnacus ušiel do lesov a v nich aj navţdy zostal. Potom prišla éra Normanov. V deviatom storočí Angers odolával ich sústavným útokom, ale Normani ho v roku 867 predsa dobyli a usadili sa v ňom na šesť rokov. Keď ich Karol Lysý a bretónske knieţa chceli vyhnať, pouţili trik, ktorý uţ tisícpäťsto rokov predtým poslúţil perzskému kráľovi Ký-rovi, dobyvateľovi Babylonu. Teda konkrétne - prehradili koryto rieky Maine a odviedli jej vody do bočného kanála. Prekvapení Normani, ktorí nemohli pouţiť svoje lode, rýchlo súhlasili s rokovaním a opustili mesto. Ale ozajstný rozkvet Angers, - neprestával rapotať kustód, - sa začal za panovania rodu Andegavainovcov, v ktorom prevaţovalo meno Fulco. Začnime preto od Fulca Dobrého. Za jeho čias moc andegavainských grófov bola taká veľká a kráľovská zasa taká malá, ţe keď Fulca navštívil kráľ Ľudovít Štvrtý a chcel ho zneváţiť, ten sa opováţil povedať: „Pamätaj, láskavý pane, ţe aj kráľ, keď je hlúpy, nie je hoden viac ako korunovaný osol." Ale najznámejší bol Fulco Nero čiţe Čierny. Stal sa grófom vo svojich sedemnástich rokoch a aţ do sedemdesiatky neprestajne viedol spory a vojny so susednými feudálnymi pánmi. Ohňom a mečom dobyl Tours, Le Mans, Blois aj Nantes. Ešte ako starec bol schopný za jednu noc odcválať na koni do Saumur a vrátiť sa do Angers. Bol to ctiţiadostivý zbojník a násilník bez škrupúľ, ale vo chvíľach kresťanskej ľútosti - lebo aj také chvíle mával - obsypával zlatom okolité kostoly a kláštory alebo sa chytil pútnickej palice a vydal sa na púť do Svätej zeme, aby robil pokánie. S povrazom na krku, s odhalenými krvavými ramenami, bičovaný dvoma sluhmi šiel ku Kristovmu hrobu. No keď sa vrátil do Angers, všetko sa začalo znova. Keď mal sedemdesiat

132

rokov, vybral sa do Jeruzalema posledný raz. Na spiatočnej ceste nevydrţal bičovanie a zomrel. — Dobre mu tak, sacrebleu, porca miseria, — zahundrala teta Eveline. Pán Robinoux ešte väčšmi zosmutnel a detektív Pigeon mľaskol jazykom a povedal: — Počul som, ţe sa veľmi nezdravo stravovali. Jedli prevaţne divinu a veľmi málo zeleniny. Kustód opovrţlivo hodil rukou nad touto poznámkou a rapotal ďalej: — Andegavainskí grófi boli priveľmi ţiadostiví a prehnane ambiciózni. Fulco Réchin vyhnal dve manţelky. Neskôr sám preţil veľký ţiaľ, lebo francúzsky kráľ mu uniesol tretiu manţelku, peknú mladú Bertrandu de Mon-ford. Filipa Prvého, ktorý sa s Bertrandou oţenil, neskôr dali do kliatby. Ďalší Fulco oţenil svojho syna Gottfrieda s Matildou, dcérou anglického kráľa, vdovou po nemeckom cisárovi Henrichovi Piatom. Ţeních mal vtedy štrnásť rokov a nevesta dvadsaťdeväť. — Neslýchané, — čudovala sa madame Eveline a bola taká prekvapená touto správou, ţe si dokonca zabudla zanadávať po španielsky a po taliansky. — A ten Gottfried, - pokračoval kustód, - mal zvyk, podľa ktorého bola potom nazvaná veľká dynastia. Rád si ozdoboval prilbicu halúzkou kručiny, ktorá sa po latinsky volá „planta genista". Keď anglický kráľ zomrel bez potomkov, na trón nastúpili Gottfriedovi potomci. Panovali v Anglicku vyše troch storočí ako Plantagenetovci. - A čo Caravaggiov obraz? — prerušila kustóda mada-me Eveline. - Ach, to je veľmi nepríjemná záleţitosť, - zarmútil sa kustód. - Ale iste mi ešte dovolíte, aby som vám rozprával o nádherách Angers. Musíte si uvedomiť, ţe Angers nie je kurín, kaštielik,

133

rodinný domček, ale mohutné sídlo grófov a neskôr andegavainských knieţat. Veru, váţená spoločnosť, prvým knieţaťom sa stal Karol Andegavainský, osobnosť, ktorá z rôznych príčin vzbudzovala početné spory. Na pápeţovu prosbu dobyl Neapol a Sicíliu. Vytvoril Neapolské kráľovstvo a získal pod svoj vplyv celý Apeninský polostrov. Posledným andegavainským knieţaťom bol známy René, nazývaný Dobré knieţa René. Študoval latinčinu a gréčtinu, hovoril po taliansky a po katalánsky, ovládal dokonca aj hebrejčinu. Bol skladateľom, maľoval, písal verše. Vyznal sa v matematike, geológii, práve, slovom - vynikajúca humanistická osobnosť. Oţenil sa ako dvanásťročný s Izabelou Lotrinskou, ţil s ňou vo vernom zväzku vyše tridsaťtri rokov a po jej smrti, keď mal štyridsaťsedem, vzal si za manţelku Jeanne de Laval a bol s ňou tieţ šťastný. Jemu Angers vďačí najviac. Vystaval a opevnil zámok, vyzdobil ho prekrásnymi umeleckými dielami. Veď o to ide: o umelecké diela. Tak čo sa stalo s Caravaggiovým obrazom? - Teta Eveline prestupovala z nohy na nohu. Veď ešte dnes chcela skočiť do Chambor-de. A kustód len rapotal a rapotal... Ale mňa jeho výklad zaujímal. Aj mne sa angerská pevnosť videla nádherná. Obkľučovali nás vysoké, ponuré hnedé múry, na ktoré by mohli vyliezť iba muchy alebo pavúky. Ohromné okrúhle bašty hľadeli dookola riedkymi úzkymi okienkami. A dolu sa rozprestierali prekrásne udrţiavané trávniky a záhony kvetov. Ich biele, červené, ţlté a ruţové farby oţivovali ponuré, hrozné zámčisko. Vošli sme do zreštaurovanej kaplnky, ktorú dala postaviť Jolana Aragónska v pätnástom storočí. - Tuto blízko oltára visel Caravaggiov obraz, - ukázal nám kustód prázdne miesto na stene kaplnky. - Obraz predstavoval svätého Matúša.

134

- Svätého Matúša ? - začudoval som sa. - Pokiaľ viem, jestvovali dve verzie toho obrazu. Caravaggio v rokoch 1598— 1602 maľoval cyklus obrazov do kaplnky kardinála Contarelliho v kostole San Luigi dei Francesi v Ríme. Prvý obraz, ktorý znázorňoval svätého Matúša, klérus odmietol ako nie dosť dôstojný a váţny. Vtedy Caravaggio namaľoval druhý, ktorý prijali a visí tam podnes. Prvá verzia obrazu svätého Matúša sa dostala do berlínskeho múzea a zhorela počas poslednej vojny. - Veru, máte pravdu. Ale historici umenia zabúdajú na tretiu verziu, ktorá bola akoby skicou k prvému obrazu svätého Matúša. Bola to veľká cirkevná objednávka a Caravaggio ju bral veľmi váţne. Práve u nás v kaplnke visela tá skúšobná prvá verzia. - Ako ten obraz vyzeral? - spýtal som sa. - Bol veľmi pekný. Ako zvyčajne u Caravaggia, pozadie bolo tmavé. Svätého Matúša a anjela, ktorý mu pomáha písať evanjelium, zobrazil umelec nezvyčajne realisticky. Svätý Matúš, jednoduchý starý rybár, mal tvár ošľahanú morskými víchrami a búrkami. S veľkou námahou spisuje všetko, čoho bol svedkom po Kristovom boku. Tento obraz sa podobal na prvú verziu, ktorú asi poznáte z reprodukcie, pretoţe ako ste správne poznamenali, zhorela za vojny. Ale kňazom sa svätý Matúš na obraze videl málo duchovný, málo svätý, málo pekný a šľachetný. Caravaggio potom v druhej verzii zošľachtil postavu svätého Matúša, ktorý výzorom pripomína skôr významného rečníka alebo filozofa neţ prostého rybára, akým evanjelista v skutočnosti bol. - Ako sa obraz stratil? - prerušil ho Pigeon, ktorého tuším výklad nudil. Kustód bezradne roztiahol ruky. - Nemám potuchy. Ani polícia to nevie. Je to čudná záleţitosť. Akoby zlodej prenikol cez múry, akoby bol duchom,

135

prízrakom. - Fantomas, Fantomas... - šepol vzadu stojaci pán Robinoux. - Kaplnka je otvorená iba niekoľko hodín, keď je zámok prístupný turistom, - vysvetlil kustód. — Ale vtedy ju stráţca nespúšťa z oka. Veď ho vidíte. Naozaj, v kaplnke sedel na stoličke stráţca vyzbrojený pištoľou, ktorá mu visela pri páse ako kovbojovi z wes-ternu. - Keď sa skončia návštevné hodiny, spustí sa ţelezná mreţa. Cez okná sa do kaplnky nemoţno dostať, sú privysoko. A keby zlodej predsa chcel vojsť cez okná, máme tam fotobunky, ktoré bezchybne fungujú a spôsobia poplach v celom zámku. - Dostali ste výhraţný list so ţiadosťou o výkupné ? — spýtal som sa. - Áno. Nejaký Fantomas sa vyhráţal, ţe ak nedostane výkupné vo výške tristotisíc frankov, do mesiaca ukradne obraz a na jeho miesto zavesí kópiu. Prirodzene, informoval som tunajšiu políciu, ale tam zistili, ţe list písal blázon, lebo obraz nemoţno ukradnúť. Len si predstavte, váţená spoločnosť, keď prešiel mesiac, akýsi prvotriedny znalec Caravaggia sa ma opýtal pri prehliadke kaplnky, či tu visí kópia, alebo originál. „Originál," odvetil som pobúrené. Ale on pochybovačné pokrútil hlavou a prezradil mi, ţe vraj akýsi boháč v Argentíne tajne kúpil originál Svätého Matúša. Je jasné, ţe som hneď urobil poplach. Zaviezli sme obraz do Louvru, a predstavte si moje prekvapenie, zúfalstvo a ţiaľ: obraz, ktorý u nás visel, bol vynikajúcim falzifikátom. Originál zmizol. Nemusím hádam dodať, ţe polícii sa nepodarilo zlodeja chytiť a stopa, ktorá viedla do Argentíny, sa ukázala falošná. Teda aj tu prebehlo všetko presne tak ako v Amboise a v Zámku šiestich dám. Zamyslení sme opustili zámockú kaplnku. Zrazu som stuhol na kameň. Aj Yvonne s Róbertom vrhli na mňa začudovane pohľady.

136

Od hlavnej brány viezol sa k nám cez zámocké nádvorie muţ na invalidnom vozíku, ktorý tlačili dvaja chlapi. Jeden z nich bol nám uţ známy stráţca z Orlieho hniezda, v koţenej šiltovke, s červenou šatkou na krku a bambuskou v ruke. Madame Eveline nahlas zvolala: - Caramba, porca miseria! Nech ma zrazí Yvonnin bicykel, ak to nie je pán Pierre Marchant! A vo svojom obrovskom klobúku sa rútila v ústrety muţovi na invalidnom vozíku. Bol to elegantný muţ okolo štyridsiatky, s pravidelnými črtami tváre, hladko oholený. Mal svetlé ulízané, hladké vlasy a ostrý, prenikavý pohľad. Mal na sebe oblek z najlepšej vlnenej látky, bielu košeľu a v kravate zapichnutú nádhernú perlu. Okrem známeho banditu postrkoval vozík aj strašný tučniak s plešivou lebkou a atletickou postavou. Mal na sebe toľko sadla, ţe sa poriadne potil a dychčal. Pierre Marchant — majiteľ Orlieho hniezda — pobozkal ruku madame Eveline. - Amboise navštevujem veľmi často, madame, - povedal jej. — Ako viete, kúpil som Orlie hniezdo, lebo obdivujem ponuré, mohutné, staré stavby. Zámok v Amboise je ešte ponurejší a masívnejší. Ľutujem, ţe ho nemoţno kúpiť. V poslednom čase je mojím koníčkom história tunajších zámkov. Veď čo zostáva invalidovi, ktorý zanechal obchodovanie ? Osamotenosť vypĺňam prehlbovaním vedomostí o minulosti. Či nebol zaujímavou historickou postavou napríklad ten Fulco Nero, ktorému kedysi patril tento zámok? - Ten zbojník? Násilník? Čo zahynul, ked sa dal bičovať? pobúrila sa teta Eveline. - Pokiaľ ide o mňa, mám radšej Dobré knieţa Reného. - Reného? Ale, madame, mal nádherné myšlienky, ale bol strašný slaboch. A ja slabochov neznášam. S Izabelou Lotrinskou dostal do vena Lotrinsko, no keď tam chcel

137

prevziať moc, utrpel poráţku od burgundského knieţaťa a dostal sa do zajatia. Porazili ho aj vtedy, keď sa pokúšal podmaniť si Sicílske kráľovstvo. Na konci ţivota sa s filozofickým pokojom prizeral, ako mu Ľudovít Deviaty zaberá Andegavaine. A keďţe bol aj provensálskym grófom, napokon sa presťahoval z Angers do Aixu. Azda tak koná správny muţ? Nie, madame. Ja som vţdy bol silný človek, a hoci ma dnes choroba pripútala k vozíku, mám rád silných ľudí. A obdivujem silné, trvanlivé stavby. Madame Eveline nám predstavila pána Marchanta, ktorý sa rad-radom kaţdému uklonil hlavou. - S pánom Marchantom som sa spoznala pred rokom na automobilových pretekoch. Je bývalým obchodníkom s vínom, - vysvetlila. - Tak ako mňa ho nadchýnajú rýchle autá. - Je to pravda, - potvrdil Marchant. - Dokonca som získal slušné peniaze stávkami na pretekoch. Ale mne osobne rýchle autá nepriniesli šťastie. Práve veľmi rýchle auto a neopatrná jazda ma pripútali k tomuto vozíku, -dodal smutne. Keď sa zvítal s pánom Robinouxom, zdvorilo sa ho spýtal: - Pre koho teraz pracujete, pán Robinoux? Detektívova smutná tvár sa na okamih rozjasnila do radostného úsmevu. - Spomínate si na mňa, váţený pane? - Prirodzene, - odvetil Marchant. - Pred dvoma rokmi som vďaka vám získal späť ukradnuté cennosti z mojej vily v Biarritzi. A teraz pre koho pracujete ? - Pre madame, váţený pane, - šepol detektív a ukázal na tetu Eveline. - Ukradli vám šperky? - spýtal sa tety Eveline pán Marchant. - Nie, caramba, porca miseria! Ešte to by mi chýbalo! Môj brat, barón de Saint-Gatien, má ťaţkosti. Záhadný zlodej kradne obrazy z jeho galérie. - Ach tak! - povedal pán Marchant, ale neprejavil o to zvláštny

138

záujem. Keď došiel rad na mňa, aby ma predstavili pánu Mar-chantovi, prenikavo na mňa pozrel a vyhlásil: - Uţ som vás videl. Včera. Vystúpili ste zo svojho čudesného auta a obzerali ste si môj zámok, však? - Áno, — prisvedčil som trocha zaskočený. Marchant sa poškrabal za ľavým uchom a povedal: - Celé hodiny trávim na vozíku v zámockej veţi a pozorujem ďalekohľadom ţivot v okolí zámku. Prepáčte mi to nepekné sliedenie, ale prosím vás, aby ste si uvedomili, ţe kedysi som bol veľmi pohyblivým človekom, vo veľkom som obchodoval s vínom. Nezostalo mi uţ nič iné, len nečinne sa prizerať na svet. - Chápem vás, — zdvorilo som sa uklonil. A súčasne mi na chrbte naskočila husia koţa. „Nie, to hádam nie je moţné," pomyslel som si. - A toto je pán Gaspard Pigeon, detektív poisťovacej agentúry, - predstavila madame Eveline druhého detektíva. - Nesmierne ma teší, — uklonil sa hlavou pán Marchant. Detektív chcel prejaviť zdvorilosť, a preto sa Marchanta spýtal: - Zapálite si? - Nefajčím gauloisky, - odvetil pán Marchant. Starý lišiak bleskovo zareagoval: - Ako viete, ţe ja fajčím gauloisky? — povedal a aţ vtedy vytiahol z vrecka škatuľku cigariet. Marchantovi sa nezachvel ani sval na tvári. Neupadol do rozpakov, neznepokojil sa. Iba sa nervózne poškrabal za ľavým uchom. - Človeka, ktorý fajčí gauloisky, cítiť naďaleko. Mám veľmi jemný čuch, - vysvetlil. Pigeona aj ostatných táto odpoveď uspokojila. Napokon, bola veľmi pravdepodobná.

139

140

Jestvujú ľudia obdarení veľmi citlivým čuchom. Predsa vieme, ţe pachom cigariet nasiakne odev, ba aj vlasy fajčiara. Ja sám najčastejšie fajčím tabak z červenej holandskej Amphory zmiešaný s ,,Najjemnejším". Nefajčiari mi tvrdia, ţe uţ zďaleka cítia vôňu môjho tabaku. Potom sa pred Marchantom uklonila slečna Tyčka čiţe Yvonne a napokon aj Róbert. Teta Eveline zahučala na pána Robinouxa: — Ponáhľajme sa, milý pane! Ešte musíme skočiť do Chamborde. A vás, pán Marchant, pozývam k nám, do Zámku šiestich dám. Nie je to monumentálna stavba, ale zato môj brat vlastní nádhernú galériu súčasného maliarstva. — Rád vyuţijem pozvanie, — odvetil Marchant. — Tieţ by som chcel zaloţiť na svojom zámku malú galériu. Ale spomenuli ste krádeţ obrazov. Aký obraz ukradli vášmu bratovi? — Dva obrazy. Cézanna a Renoira. — Aha, — prikývol pán Marchant. — Včera mi akýsi muţ ponúkal van Goghov obraz. Poslal som ho kade ľahšie, lebo som mal podozrenie, ţe je to falzifikát. Nemienim sa dať ošmeknúť. - Van Gogha? - prudko ho prerušil pán Pigeon. - A môţete nám prezradiť, aký to bol obraz? Marchant sa obrátil k tučniakovi, ktorý mu stál za chrbtom: — Aký to bol obraz, Antonio? Ty si sa predsa dlhšie rozprával s tým chlapom. Aký zázrak, tučný Antonio rozprával piskľavo ako dievčatko : — No taký nejaký... - Aký? Videl si ho? - zvýšil hlas Marchant. - Nepozrel som si ho, - vyľakal sa tučniak. - Iba mi rozprával, ako ten obraz vyzerá. Išlo o akýsi portrét. Tváre Yvonne, Róberta, tety Eveliny, Robinouxa aj pána Pigeona prezrádzali strašné napätie. Ţeby Marchantovi

141

ponúkali Portrét lekára od van Gogha z galérie baróna de SaintGatien? Teda Robinoux mal pravdu: falošný Pigeon neukradol Renoira, ale van Gogha? - Ako vyzeral ten chlap ? - spýtal sa tučniaka Pigeon. - Nízky, mal fúziky, trocha sa podobal na vás. Prišiel na čiernom humberi a chcel predať obraz. Ale pán Marchant rozkázal, aby sme ho poslali preč, nuţ ma obraz nezaujímal. - A prečo sa ten chlap obrátil práve na vás ? - ostrým tónom dobiedzal do Marchanta Pigeon, ktorého veľmi rozladilo, ţe neznámy chlap pripomínal výzorom práve jeho. - Neviem, - mykol plecami Marchant. - Moţno od niekoho počul, ţe si chcem zaloţiť galériu. - Prečo ste ho poslali preč? - Nevyznám sa v maliarstve, ale veľa som počul o falšovateľoch umeleckých diel. Rozhodol som sa získavať obrazy do svojej galérie iba od dôveryhodných osôb, a nie od nejakých pokútnych obchodníkov, - vysvetlil Marchant. Rozhovor s Pigeonom povaţoval za ukončený a obrátil sa k madame Eveline. - Sme susedia, však? Preto vás pozývam na návštevu. Uvidíte, váţená pani, čo som urobil z tej starej, predtým neuţitočnej budovy, ktorá sa nazýva Orlie hniezdo. - Ďakujem vám, — roztrţito súhlasila madame Eveline, celkom zaujatá van Goghovým obrazom. Potom zúfalo zvolala: — Či nikto nechytí toho zlodeja? Caramba, porca miseria... A vám, pán Marchant, radím, aby ste boli opatrný pri kúpe obrazov. Mám podozrenie, ţe obraz, ktorý vám chceli predať, pochádza z galérie môjho brata. - Veď ste spomínali Renoirov a Cézannov obraz! - začudoval sa pán Marchant. - Áno, ale... - madame Eveline hodila rukou, čo malo znamenať, ţe v tom všetkom sa ani sám čert nevyzná. Tým sme ukončili naše stretnutie s pánom Marchantom.

142

Pozdravili sme pána na vozíku aj jeho dvoch opatrovníkov. Keď sme odchádzali k zámockej bráne, Yvonne do mňa drgla lakťom a na chvíľu zastala. - Čo je? - spýtal som sa. Dievčina hľadela za Pierrom Marchantom. - Nepripomína vám niekoho? - spýtala sa. - Nepochybne... - Všimli ste si, ako sa škrabe za ľavým uchom? – presviedčala sa. - Áno, Yvonne. Všimol som si to. - A niekoho vám to pripomína, však? - Jasné. - Falošného Pigeona, — povedala Yvonne. A ja som prikývol.

143

Deviata kapitola Čo urobiť s tretím obrazom? • Neťahajte rozumy z polície • Kto sa bojí pravdy? • Maliar Vincent má starosti • Komisár vystrkuje roţky • Úloha pre maliara • Hádka Yvonne s Róbertom • V pasci na zločinca • Vynikajúca informácia • „Akcia X" • Filip v pasci • V noci na ostrove • Pomoc • Tajomstvo baróna de Saint—Gatien — No dobre, pán barón. Ak si to prajete, zajtra môţem znova odísť do Paríţa, - vyhlásil pri večeri pán Armand Durant. Vezmem van Goghov obraz na expertízu. Ale som presvedčený, ţe je to originál. — Aj ja si to myslím, — podotkol som. Barón de Saint-Gatien jemne zavrtel hlavou, čo znamenalo, ţe s nami nesúhlasí. - Pán Robinoux tvrdí, - povedal, - ţe Fantomas ukradol aj van Goghov obraz. V takej serióznej galérii, ako je naša, nesmie byť ani tieň podozrenia, ţe niektorý obraz nie je originál. Ak niekto zistí, ţe vystavujeme kópie, navţdy sa zosmiešnime a nikto k nám nebude chodiť. - Áno, to je pravda, - súhlasil pán Durant. Tým skôr, - prerušila ich madame Eveline, - ţe pán Marchant spomínal nejakého človeka, ktorý mu ponúkal portrét od van Gogha. Caramba, sacrebleu, porca miseria, hlavu by som si dala odťať, ţe to bol Fantomas a chcel predať obraz z našej galérie. — Madame, nevie sa, či šlo o Portrét lekára, - odpovedal kustód. - Van Gogh namaľoval veľa portrétov. Chcel som dodať: ,,A neviem, prečo by sme mali veriť Marchantovým slovám," ale nevyslovil som to nahlas, lebo som si uvedomil, ţe zlozvyk škrabať sa za uchom nemôţe byť 144

dôvodom na podozrenie. Pán Durant bezradne roztiahol ruky a dodal: - Prirodzene, ak si to prajete, pán barón, zajtra pôjdem do Paríţa a zaveziem obraz na expertízu. Ale musím mať k dispozícii iný dopravný prostriedok. Ked som šiel so Cézannovým obrazom, upchal sa mi karburátor a dve hodiny som čakal na ţltých anjelov. Keď som šiel s Renoi-rovým obrazom, zlomil sa mi kľukovýhriadel. Moje auto je uţ hotový vrak, je riskantné vybrať sa s ním na cestu. - Zaveziem vás svojím alpinom, - ponúkla sa teta Eveline. Caramba, budeme v Paríţi za tri minúty! - A ja vám budem robiť eskortu, - zašepkal Robinoux. Barón si vydýchol. - Teda všetko v poriadku. Van Gogh bude mať vynikajúcu spoločnosť. Nastalo dlhšie mlčanie. Večera sa podávala v zámockej jedálni, ako zvyčajne. Ale tentoraz sa na nej zúčastnilo viac ľudí. Vedľa mňa sedel maliar Vincent, Yvonnin brat a synovec baróna de Saint-Gatien. Prišiel z Paríţa znepokojený správami o niekoľkých krádeţiach v zámockej galérii. Došiel aj policajný komisár z Tours — vysoký, chudý, celkom plešatý muţ s obrovským nosom. Jedol rýchlo a sústredene, no uprostred večere zrazu prestal jesť a zamyslený šúľal guľku z chleba tak pozorne a náruţivo, akoby mu mohla vysvetliť záhadné krádeţe obrazov. Ako vieme, pri stole sedel aj Pigeon, Robinoux a ja. Barón de Saint-Gatien nezabudol ešte pred začiatkom večere vyjadriť svoju spokojnosť, ţe v jeho zámku sú hosťami aţ štyria vynikajúci (to slovo zdôraznil) detektívi, čo mu dáva nádej, ţe zakrátko získa späť svoje obrazy. Chýbala iba Yvonne a Róbert. Obaja uţ sedeli v starom donţone a chystali aparatúru na predstavenie Zvuk a svetlo,

145

lebo došlo niekoľko osobných áut a autobusov so zahraničnými zájazdmi. Aby som prerušil ťaţivé mlčanie, obrátil som sa k tete Eveline: - Čo bolo v Chamborde? Naďabili ste na niečo zaujímavé? Madame Eveline nenútene drgla pána Robinouxa: — Čo vy na to ? Naďabili srne na niečo zaujímavé, či nie ? Veď vy ste detektív, nie ja. Robinoux zdvihol hlavu od šálky čaju a zašepkal: — Od začiatku som povaţoval túto cestu za nezmyselnú. Bolo jasné, ţe zlodej naďalej pracuje tou istou metódou. Najprv list, potom sa namiesto originálu objaví výborne urobená kópia. Naša návšteva v Chamborde potvrdila, ţe sa zanovito drţí svojej metódy. — A predsa sa ta zajtra vyberiem, — oznámil som. Robinoux iba mykol plecami a znova šepol: — Ste cudzinec a historik umenia. Prehliadka zámkov je pre vás príjemným záţitkom. Dal mi na vedomie, ţe podľa jeho názoru sa detektívnemu pátraniu nevenujem bohvieako váţne. — Caramba, porca miseria! — náhle zvolala teta Eveline. Veď tu s nami sedí policajný komisár! Azda preto ţivíme taký obrovský policajný aparát, aby nám povedali: ,,0 tej záleţitosti nič neviem?" Plešatý policajný komisár z Tours stlačil v prstoch guľku. — Neťahajte rozumy z polície, - zagánil na tetu Eveline. — A prečo? - zahrmela otázka. - Som počestná stará ţena a nebojím sa pravdy. — A vy, pán barón? - spýtal sa komisár. — Ja?- začudoval sa barón. - Je hádam prirodzené, ţe sa chcem dozvedieť pravdu. — Áno ? - potešil sa komisár a začal robiť novú guľku z chleba. Z ničoho nič sa obrátil aj k Vincentovi: - Vy tieţ, pán de Saint-Gatien?

146

Vincent bol fešný štíhly brunet s tmavou pokoţkou a bujnou hrivou, ktorá mu na krku a nad ušami vytvárala kučery. Ako veľa mladých paríţskych maliarov, obliekal a správal sa nedbanlivo, akoby všetkým dával najavo, ţe preňho jestvuje iba OZAJSTNÉ UMENIE a všetko ostatné nestojí za reč. Policajný komisár ušúľal novú chlebovú guľku, zhnietol ju v prstoch a ešte raz sa obrátil k Vincentovi: - Pán de Saint-Gatien, mám otázku: Stihli ste si prezrieť obrazy Cézanna a Renoira, ktoré visia v strýkovej galérii? - Uţ nie sú v galérii, ale v mojej pracovni, — prerušil ho pán Durant. - Predsa nebudeme vystavovať falzifikáty! -Teda pán de Saint-Gatien, prezreli ste si v kustódovej pracovni tie dva obrazy? - Áno, - zamrmlal maliar. Zazdalo sa mi, ţe v jeho tmavých očiach pozorujem nepokoj. - Priznáte sa, — pokračoval komisár, — ţe obidva tieto obrazy, tie falzifikáty, vyšli spod vášho štetca? Inými slovami, ţe vy ste urobili kópie? Vincent sa prudko nadýchol. Po chvíli hlasno povedal: - Áno. Tie kópie som urobil ja. Na niektorých tvárach sa zjavil výraz veľkého údivu, na ďalších zdesenie. Barónova tvár odzrkadľovala jedno i druhé. Všimol som si, ţe hľadí na Vincenta ako na niekoho cudzieho. - Ako sa to stalo, Vincent? - spýtal sa potichu. - Nemám nič spoločné s krádeţou obrazov, strý-ko, - pomaly vyhlásil maliar. - Ale hádam nemusím nikomu vysvetľovať, ţe v Paríţi je ťaţko vyţiť z predaja vlastných obrazov. Tým skôr, keď ešte človek nemá meno. Aby sa dalo vyţiť, treba sa chytiť všeličoho. Asi pred polrokom prišiel za mnou jeden človek a ponúkol mi, či nechcem preňho urobiť kópie obrazov Renoira, Cézanna a van Gogha, ktoré sú v strýkovej galérii. Neznámy vyhlásil, ţe tie obrazy nikdy a nikde neboli reprodukované v pôvodnej veľkosti, ţe sa mu páčia, a preto by chcel mať ich

147

kópie. Sľúbil mi za to dosť veľa peňazí, a keďţe som bol práve bez prostriedkov, ponuku som prijal. Teta Eveline aj strýko si hádam pamätajú, ţe som došiel sem na dva týţdne a veľa hodín som v galérii maľoval. - Myslel som si, ţe to je nejaké maliarske cvičenie, - povedal strýko. - Caramba, porca miseria, azda si myslíš, ţe ja sa zaujímam o to, čo maľuješ ? - mykla plecami teta Eveline. - Urobil som tie kópie. To predsa nie je trestné. Ani na um mi nezišlo, ţe ten lotor ich mieni vymeniť za originály. Prišiel si po hotové kópie, zaplatil mi a rozlúčili sme sa. — Nebolo to náhodou tak, - komisár urobil ďalšiu guľku z chlebovej striedky, - ţe uţ pred polrokom, keď ste v galérii maľovali, vymenili ste originály za vlastné kópie a celá záleţitosť sa prezradila aţ teraz? Vincent sčervenel od hnevu. Barón protestoval. — Ručím za Vincenta, je to čestný človek, - vyhlásil. Vincent nahnevane uisťoval: — Predpokladajme, ţe máte pravdu, pán komisár, ţe ja som vymenil originály za kópie, ktoré som sám urobil. Priznám sa, ţe moţnosti na to som mal, pretoţe stráţcovia si ma po niekoľkých dňoch prestali všímať. Ale v takom prípade, pán komisár, načo by som písal listy a ţiadal výkupné? Načo by som to prezrádzal? Komisár sa ironicky zasmial: — Ale ja vás nepodozrievam z písania listov a zo ţiada-nia výkupného. Skôr sa treba domnievať... - odmlčal sa, chytil kúsok chleba a ušúľal z neho maličkú guľku, - ţe listy ste nepísali vy, ale ktosi, kto sa dozvedel, ţe ste obrazy vymenili. Takto chcel zverejniť celú záleţitosť v nádeji, ţe polícia vypátra autora kópií. Vincent vyskočil od stola. — Nedovolím, aby ste ma uráţali! - skríkol. - Maľoval som

148

kópie, ale ja som ich nezamenil! Ako šialený vybehol z jedálne. — Ručím za česť svojho synovca, - zopakoval barón. Komisár si vzdychol s predstieraným poľutovaním. — Ráčte mať na mysli, pán barón, ţe som sem neprišiel na priateľskú návštevu, ale vyšetriť zločin. Upozorňujem vás, ţe nielen váš synovec, ale aj vy, pán barón, ste podozrivý, pokiaľ ide o túto záleţitosť. — Ja? — začudoval sa barón. — Veru, — prisvedčil komisár. - Ale o tom hádam aţ neskôr. — Caramba, sacrebleu, azda nie pri raňajkách? - zvolala teta Eveline. — Ak ste si zaumienili pokaziť nám kaţdé jedlo... - Nie, madame, myslím, ţe sa to vyjasní skôr, - zamrmlal plešatý komisár a tieţ vstal od stola. Večera sa skončila. Ale jedinou osobou, ktorá odišla od stola s nezvyčajne spokojným výrazom na tvári, bol pán Gaspard Pigeon. Idúc okolo mňa, utrúsil : - Tak čo vy na to? Bomba, však? Nuţ čo, milý pane. Slučka na krku zločinca sa zaťahuje. Vyšiel som na terasu, kde turisti sledovali predstavenie Zvuk a svetlo, a potom do parku. Predpokladal som, ţe práve ta odbehol Vincent, aby sa upokojil. Bola uţ noc. Vincenta som našiel na kamennej lavičke pri rieke. Sedel ponuro zahľadený na sotva viditeľný prúd rieky. Ešte stále ním lomcoval hnev. Keď ma uvidel, chcel vstať z lavičky a odísť hlbšie do parku, ale dozaista si spomenul, ţe som priateľom Karen Petersenovej a prišiel som do Zámku šiestich dám na jej prosbu. - Dúfam, - obrátil sa na mňa, — ţe nepoviete Karen o tej nepríjemnej histórii. Ešte by uverila, ţe som naozaj zamenil obrazy v strýkovej galérii. Všetko sa sprisahalo proti mne! zvolal zlostne a zúfalo. - Zatiaľ jestvuje iba podozrenie. Komisár vám predsa nemôţe

149

dokázať zločin. Maľovať kópie obrazov nie je trestné. - Všimli ste si, ţe komisár sa ani len neopýtal, ako vyzeral človek, ktorý si u mňa kópie objednal? A prečo? Lebo vôbec neverí, ţe taký človek jestvuje. Ja zasa nemám nijaký dôkaz, ţe hovorím pravdu. - Ako vlastne vyzeral ten človek? - spýtal som sa. - Mal dlhú čiernu bradu a veľmi husté tmavé vlasy. - Predpokladám, ţe aj brada, aj vlasy boli falošné. Ale napriek tomu by bolo dobre, keby ste mi príleţitostne naskicovali portrét toho neznámeho. Po chvíli mlčania som mu poloţil ďalšiu otázku: - Prezreli ste si dnes ráno van Goghov obraz? - Áno. - Visí na mieste originálu vaša kópia? - Nie. Tuším je to originál. Veď vlastnú kópiu by som poznal. - Čudné, - zašepkal som. - Urobili ste na objednávku tri kópie, a na zámenu boli pouţité iba dve. - Azda ešte niekto iný urobil van Goghovu kópiu a tá bola lepšia, - uvaţoval maliar. - Pokiaľ viem, ukradli aj obrazy Memlinga, Caravaggia a Watteaua. Z tých som nerobil kópie. Fantomas musí mať ešte iného kopírovača. — Je teda moţné, ţe v Zámku šiestich dám ešte stále visí van Goghóv originál? - spýtal som sa. - Je to moţné, - súhlasil so mnou. - Ale počuli ste, čo povedal strýko aj pán Durant. Ak jestvuje pochybnosť, obraz treba dať na expertízu. — To áno, — prikývol som. - A vám radím, aby ste sa vrátili do Paríţa. — Teraz? V tejto situácii? Keď sa podozrenie sústredilo na mňa ? Komisár to bude povaţovať za útek. — Ale komisár vám nezakázal Odísť. Vráťte sa do Paríţa a skúste sa prezvedieť medzi tamojšími maliarmi, či niekto z nich nerobil kópiu Memlingovho, Caravaggiovho alebo

150

Watteauovho obrazu. Predpokladám, tak ako vy, ţe pre Fantomasa pracovalo niekoľko umelcov. Fantomas je síce majstrom v maskovaní — veď ste počuli, ako sa premasko-val za Pigeona -, ale azda niektorý z maliarov spozoroval niečo zvláštne na muţovi, ktorý si u neho objednal kópie. A prosím vás, naskicujte mi jeho portrét. Moţno sa nám takto podarí dostať sa Fantomasovi na stopu. - Dobre, - potešil sa Vincent. - Ešte dnes sa vrátim do Paríţa. Pokúsim sa nakresliť toho človeka. Potom poţiadam o to aj maliarov, ktorí robili kópie ostatných ukradnutých obrazov. Ak na nich vôbec natrafím. Aspoň budem mať pocit, ţe robím niečo uţitočné, čo ma môţe zbaviť podozrenia. Ešte chvíľku som si s ním posedel na lavičke a utešoval som ho, ţe napokon pravda musí vyjsť na povrch a on ostane mimo podozrenia. Potom odišiel do zámku, aby sa zbalil na cestu do Paríţa, a ja som sa pobral do donţonu, kde bola Yvonne s Róbertom. Nemal som radostnú náladu a hádam sa tomu ani nemoţno čudovať. Moje pátranie zatiaľ neprinieslo nijaké konkrétne výsledky. V skutočnosti sa mi v hlave mihali akési nejasné podozrenia a hypotézy, ale neboli podloţené nijakými dôkazmi a zdali sa mi absurdné. Aj z iného hľadiska som sa ocitol vo výnimočne ťaţkej situácii. Bol som hosťom baróna de Saint-Gatien a patrilo sa, aby som bol voči nemu lojálny. A zatiaľ, tak ako Pigeon, stal som sa svedkom podozrivého rozhovoru baróna s jeho sluhom. Predpokladal som, ţe na dnešnú noc Pigeon chystá pascu na Filipa a tým aj na samého baróna. Ako sa mám zachovať? Mám azda baróna vystríhať? Ale zločinnosť sa mi predsa hnusí. Ak Pigeon má pravdu a za Fantomasom sa skrýva barón, musí ho stihnúť zaslúţený trest. Moja lojálnosť sa mohla iba obmedziť na pasivitu voči Pigeonovým zámerom, ale v nijakom prípade som nesmel

151

podniknúť niečo proti. Na druhej strane výsledky môjho vlastného pátrania mi poskytli dostatočné dôkazy na to, aby som bol presvedčený, ţe barón je nevinný a takisto je nevinný jeho synovec Vincent. Ale ich nevinu som mohol dokázať len odhalením skutočného páchateľa, a v tom som sa cítil bezradný. Potrebujem ešte trocha času, uvaţoval som, kráčajúc k donţonu. Predstavenie sa končilo. Svetlo reflektorov pohládzalo zámocké múry a z ampliónov zneli zvuky menuetu. Vošiel som do donţonu, a aby som neprekáţal Yvonne a Róbertovi, sadol som si na stoličku pri stene. Pozoroval som, ako chlapec šikovne stláča gombíky na rozvodnej doske. Konečne som sa dočkal konca predstavenia. Yvonne vypla aparatúru a podišla ku mne. Všimol som si, ţe má rozpálenú tvár. - Vymysleli sme pascu na Fantomasovho pomocníka, oznámila mi. - Veď iste aj dnes večer sa Fantomas pousiluje nejako sa s ním spojiť. Schovám sa na chodbe, z ktorej vedú dvere do kúpeľne. Našli sme tam výborné miesto na úkryt. Na konci chodby stojí obrovské kreslo. Schovám sa zaň a budem pozorovať kaţdého, kto v čase vysielania signálov vojde do kúpeľne. Priblíţil sa Róbert. - Treba to urobiť ináč, pán Tomasz. Tam za kreslom je miesto iba pre jednu osobu. Ja sa schovám a Yvonne pôjde s vami do parku pozorovať ostrovček. - Nie, za kreslo sa ukryjem ja, — nedala sa Yvonne. A boli by sa povadili, ale rozsúdil som ich: - Mali ste dobrý nápad. Ale je to robota pre chlapa. Za kreslo sa schová Róbert. - Jasné. Máte pravdu, — potešil sa chlapec. Yvonne od zlosti dupla dlhou tyčkovou nohou.

152

—' Caramba, porca miseria! - zvolala ako teta Eveline. - Myslíte si, ţe nie som na nič ? Zavrtel som hlavou. - Nájde sa úloha aj pre teba, Yvonne. Veď máme toľko všelijakých problémov... Vyrozprával som im rozhovor pri večeri. - Tak to sú Vincentove kópie? - čudovala sa Yvonne. - Preboha, azda ho komisár strčí za mreţe? - Myslím, ţe nie, - odvetil som. - Bude sa usilovať, aby získal viac dôkazov o vine tvojho brata aj "tvojho strýka. - Strýka? Nestačí im Vincent? - rozhorčila sa Yvonne.- Sú azda nejaké dôvody, aby upodozrievali strýka? Prikývol som. - Ţial, sú. Je mi ľúto, ţe vám ich nemôţem vyrozprávať, musím zachovať tajomstvo. Yvonne bola naozaj znepokojená. - Čo teraz, pán Tomasz? Čo urobiť, aby sme im nejako pomohli? Veď sú nevinní. - Ja si to tieţ myslím, — utešoval som ju. - Ţiaľ, neviem, ako im v tejto chvíli pomôcť. Pozrel som na hodinky. Tuším o tomto čase zločinec vysiela signály, však? poznamenal som. Rýchlo sme vyšli z donţonu. Turisti uţ opustili terasu aj park, ktorý sa ponoril do tmy a ticha. V temnote bezmesač-nej noci svietili iba niektoré okná v zámku, ich svetlo sa ako neforemné škvrny odráţalo na hladine rieky. Namiesto do záhrady Diany de Poitiers zamieril som do zámockej garáţe. - Kam idete ? - čudoval sa Róbert. - K svojmu autu. - Veď sme mali ísť k rieke, tam oproti ostrovčeku. - Pôjdeme ta mojím autom, — vysvetlil som. Nechápali, prečo chcem ísť autom, a ja som im to nemohol vysvetliť.

153

Z tmy sa vynoril policajný komisár s Pigeonom. Komisár podišiel k Róbertovi. - Chlapče, ty máš kľúče od donţonu a vysielacej aparatúry? — spýtal sa. - Áno pane. - Daj nám ich! Chceme sa ešte raz pozrieť na aparatúru, oznámil komisár. - Stalo sa niečo? - zaujímala sa Yvonne. Komisár netrpezlivo natiahol ruku po kľúče a bolo vidieť, ţe nemá chuť niečo im vysvetľovať. Iba Pigeon poznamenal: - Ešte stále uvaţujeme, ako mohol zlodej vlepiť pásku so svojím hlasom. Róbert podal kľúče komisárovi. Dokonca chcel s ním ísť aj do donţonu, ale komisár ho pohybom ruky poslal preč. - Stačíme na to sami. Zajtra ti vrátim kľúče, — vyhlásil. Róbert bol celkom rád, lebo mohol ísť do zámku dávať pozor, kto vojde do kúpeľne. Vyšiel som autom zo zámockej garáţe. Nasadli sme doň s Yvonne a viezli sme sa do parku po širokej aleji zo starých platanov. Noc bola veľmi tmavá, ale reflektory som nezapol. Nechcel som, aby nás zločinec spozoroval. Šiel som takmer podľa hmatu. Našťastie Yvonne tu poznala kaţdý strom a neomylne mi ukazovala cestu. - Chcem dôjsť aţ na miesto oproti ostrovčeku, - vysvetľoval som dievčine. - Vieš, kde je ten kúsok pláţe s dobrým prístupom do vody? - Hádam nechcete vojsť do rieky? — rozosmiala sa. - Neviem, či to nebude nutné, - odvetil som váţne, ale dievčina si myslela, ţe ţartujem. Povelmi: ,,doľava",,,teraz doprava", „teraz znova doľava a hneď vpravo", doviedla vehikel cez parkové aleje aţ na piesčitý breh rieky. Počul som dokonca tichý čľapot vody, ktorá podmývala brehy.

154

- A čo teraz? - spýtala sa dievčina. - Nič. Počkáme. - Ale prečo sme sem prišli autom? - čudovala sa. - A čo ak budeme musieť niekoho stíhať? - odvetil som tajnostkársky. - Aha, chápem, chcete dolapiť zločinca, ktorý z ostrova vysiela signály, — domýšľala sa. — Lenţe na to treba nie auto, ale motorový čln. Pokrútil som hlavou. - Nemám v úmysle chytiť jeho. Zapoľujeme si na niekoho iného. - Preboha, aké tajnosti z toho robíte! — vyprskla nahnevane. Ale čo, uţ chápem. Za odhalenie Fantomasa je stotisíc dolárov. Podelíme sa, dobre? - Dobre. - Vám sa peniaze tieţ zídu. Mohli by ste si kúpiť nové auto. - Počul som, ţe autá nemáš rada. - To je pravda. Ale vy by ste hádam chceli mať také auto ako teta Eveline. Kaţdý muţ obdivuje autá. - Moje auto je lepšie, - poznamenal som. Znova to vzala ako ţart. - Ste veľmi fajn, - povedala. - Keď ste k nám prišli s tým svojím vrakom, hneď som si pomyslela: prišiel ďalší... - .. .čo má fištrón s prehadzovačkou. - Veru tak. A hneď som k vám pocítila sympatie, lebo som uvaţovala: Ak jazdí na takej ohave, to znamená, ţe mu autá neimponujú. Radšej by mal bicykel, ale na bicykli by predsa nemohol dôjsť aţ z Poľska. A ako je to v Poľsku, pán Tomasz? Aj tam chlapci a dievčatá obdivujú autá? Odvetil som vyhýbavo: - U nás je to tak ako všade. Ale na cestách moţno vidieť veľa dievčat a chlapcov na bicykloch. U vás sú preteky Tour de France, u nás Preteky mieru na trase Varšava - Berlín - Praha.

155

Počula si o nich? - Zaiste. Tak sme sa rozprávali, sediac na brehu, rieky blízko vehikla. Tváril som sa pokojne, ale to bolo iba zdanie. Keď som vošiel do donţonu, v hlave mi skrsla istá myšlienka. Plný vnútorného napätia som teraz čakal na chvíľu, keď sa mi ju podarí uskutočniť. Ťaţkosť bola v tom, ţe súčasne som chcel zachytiť, čo si zločinci navzájom oznamovali. Bál som sa, ţe sa mi nepodarí urobiť jedno i druhé. A Yvonne, ktorá nevedela o mojich pocitoch a úvahách, rozhodla sa, ako sa vraví, pritisnúť ma k múru a vytiahnuť zo mňa všetky moje podozrenia a hypotézy. - Pôjdeme zajtra do Orlieho hniezda? - spýtala sa nečakane. - Nie. Do Chamborde, - odvetil som. - Prečo by sme mali navštíviť Orlie hniezdo? A ako sa ta dostať? - Veď aj vy ste si všimli, ţe Marchant je falošný Pigeon. - To je iba podozrenie, - povedal som dôrazne. - Čo z toho, ţe sa škrabe za uchom? Viem si predstaviť výraz tváre policajného komisára z Tours, keby som ho poţiadal: „Zatknite Marchanta, lebo sa škrabe za uchom takisto ako falošný Pigeon." - Máte pravdu, - vzdychla si. - Marchant sa vôbec nepodobá na Pigeona. Iba ten zvyk, ţe sa škrabe za ľavým uchom... - Veď práve, - súhlasil som s ňou. — Preto netreba nikomu vravieť o našom podozrení. No zároveň by si mala vedieť, ţe vynikajúce maskovanie môţe takmer celkom zmeniť tvár človeka. Z mládenca urobí starca a naopak. Človeka veľmi zmení aj parochňa. Ale ťaţko dlhší čas ovládať svoje pohyby, najmä keď je človek nervózny. Často si ani neuvedomujeme, ţe kaţdý z nás má nejaké typické gestá. Falošný Pigeon sa škrabal za ľavým uchom. To isté robí aj Marchant. Ale môţe to byť iba obyčajná zhoda okolností. Yvonne nahlas uvaţovala: - No dobre, ale nie je tých zhôd okolností priveľa? Marchant

156

prišiel do Angers presne v tej chvíli, keď aj my. Ktosi mu ponúkal obraz van Gogha, ktorý práve nám ukradli. Dočerta, čo to všetko znamená? Na to som nepovedal nič. Ale podobné myšlienky aj mne vírili v hlave. Chvíľami sa mi zdalo, ţe v húštine záhad sa mi črtá akési rozlúštenie, ţe uţ som Fantomasovi na stope. Ale boli to iba preludy. Akoby sa mi snívalo, ţe blúdim v tme a zrazu v diaľke zbadám jasno svietiaci lampáš. A keď sa k nemu priblíţim, prudko sa budím zo sna. A znova zostávam v tme. - Pozor! - zasyčala Yvonne a kŕčovite ma chytila za ruku. Nevedomky som pozrel k ostrovčeku. Aţ potom som vrhol pohľad na zámok a uvidel som blikajúce svetielko. - Vysiela z inej kúpeľne. Z tej na prvom poschodí. To je lišiak! - zvolala Yvonne. - A Róbert sedí za kreslom na druhom poschodí. Zločinec sa ukázal ako veľmi prefíkaný. Opatrnosť mu diktovala nesignalizovať dva razy po sebe z toho istého miesta. Ale mohol som to predpokladať? Hláskoval som jeho signály: ,,Z-a-j-t-r-a o š-t-r-n-á-s--t-e-j a-kc-i-a X." Prestal blikať baterkou. Okno kúpelne na prvom poschodí bolo znova tmavé. V tom ktosi z ostrovčeka zablikal: „R-o-z-u-m-e-1 s-o-m." Tým sa vysielanie signálov skončilo. Niekto zo zámku podal hlásenie komusi na ostrove. A ten ho odovzdá ďalej. Komu? Tajomnému a nepolapitelnému Fantomasovi. - Akcia? Čo chcú urobiť? - šepla Yvonne. Kŕčovite ma drţala za ruku a cítil som, ţe sa chveje od vzrušenia. Potešil som sa. - Zajtra o štrnástej, - zopakoval som polohlasne. - To je vynikajúce. - Vy viete, čo chcú urobiť?

157

- Nie. Ale teraz som si istý, ţe barón nemá s nimi nič spoločné. - To je prirodzené, - odsekla, - ale predsa jedna sprava nemá nič spoločné s druhou. - Veď práve, — povedal som veľmi spokojný. - Oni naplánovali nazajtra akciu X, a barón svoju akciu na dnešnú noc. To je hádam nezvratný dôkaz, ţe tvoj strýko nemá nič spoločné s Fantomasom. Yvonne aţ vyskočila. - Môj strýko naplánoval nejakú akciu? V tom okamihu sa v nočnom tichu ozval ostrý hvizd. Doľahol od zámku. Ako odpoveď zaznel rovnaký hvizd, ale teraz z brehu rieky. - Polícia? - čudovala sa Yvonne, lebo pískanie sa nám zdalo známe. Takto pískajú policajti, ktorí riadia dopravu. Zrazu sa zaţali všetky reflektory predstavenia Zvuk a svetlo. Osvetlili Zámok šiestich dám, ich ţiara sa rozliala po rieke. Pochopil som: Pigeon a policajný komisár nastraţili pascu na Filipa a baróna. Preto vzali kľúče od starého donţonu a celej aparatúry predstavenia. - Pozrite! - zvolala Yvonne a znova mi kŕčovite stisla ruku. Od jedného zo stredných pylónov, na ktorých stála zámocká galéria, odrazila sa loďka. Tuším v nej sedel Filip, ale mohol som si to iba domyslieť, lebo napriek svetlu reflektorov vzdialenosť bola priveľká na to, aby sa dali rozoznať črty tváre. Filip si uvedomil, ţe ho v ţiare reflektorov vidieť, chytil sa vesiel a začal urputne veslovať. Uvedomil si, ţe Pigeon ho chytil do pasce ? Ale komisár iste predpokladal podobnú situáciu. Pri druhom brehu bol uviazaný motorový čln, v ktorom sedeli policajti. Začuli sme, ako naskočil motor. Čln sa odrazil od brehu a prudko sa pohol za Filipovou loďkou. Teraz uţ aj laikovi bolo jasné, ţe Filip nestihne priplávať k druhému brehu. Napokon,

158

dozaista aj tam striehli policajti. Zostal iba ostrovček na rieke. Barónov lokaj vesloval k nemu. - Preboha, čo to má znamenať? - spytovala sa Yvonne. Mlčal som a napäto som pozoroval loďku. Motorový čln bol čoraz bliţšie k Filipovi. Uţ len niekoľko desiatok metrov, a policajti ho chytia. Uţ iba niekoľko metrov... - Stoj! Stoj! Zastav! - kričali policajti. Reflektory na predstavenie Zvuk a svetlo boli nastavené tak, aby osvetľovali zámok, časť parku, padacie mosty a časť rieky. Ostrovček bol ponorený do tmy. Keby sa Filipovi podarilo k nemu doveslovať, hádam by v tme unikol. Ale motorový čln bol uţ iba tri metre od Filipovej loďky, ktorá ešte stále plávala v ţiare reflektorov. - Je to Filip! - skríkla prekvapená Yvonne, lebo aţ teraz spoznala muţa v loďke. - Ale prečo uteká? Prečo ho naháňa polícia ? Zrazu sa stalo čosi čudné a súčasne smiešne. Rieka bola bohatá na pieskové plytčiny. Motorový čln s policajtmi z ničoho nič narazil na takúto plytčinu. Zastavil sa tak prudko, ţe policajti z neho takmer vypadli. Filip vesloval ešte rýchlejšie a zmizol v nočnej tme. Nadlho? Policajti uţ ťahali čln z plytčiny. O niekoľko minút dorazia k ostrovčeku a nájdu na ňom Filipa. Vtom som sa rozhodol. - Sadni do auta, - rozkázal som dievčine. Keď poslušne vykonala môj rozkaz, naštartoval som a vošiel som autom do rieky. Ozval sa hlasný čľapot a do tváre nám udreli mokré kvapky. - Paneboţe! Vaše auto! - zvolala prekvapená Yvonne. - Moje auto ? - zopakoval som otázku, znepokojený, ţe sa na mojom vehikli niečo pokazilo. Zabudol som, ţe dievčina nemá ani potuchy o jeho vlastnostiach.

159

- Vaše auto pláva ? Veď ono pláva po vode! - nevedela sa prebrať z ohúrenia. - No áno, teraz uţ chápem, prečo jazdíte na takom ohavnom tragači. Je zázračný! Je dokonca lepší ako... bicykel, - tvrdila dôrazne a to bol hádam najkrajší kompliment, akého sa môjmu vehiklu dostalo. Plávali sme k ostrovčeku ponorenému do tmy. Tma bola naším spojencom, kryla nás pred očami policajtov, ktorí odtiahli svoj čln z plytčiny. Motor vehikla pracoval potichučky, zatiaľ čo policajný čln robil veľký rámus. Ani komisár, ktorý celú akciu iste sledoval zo zámku, ani Pigeon, ktorý dozaista bol s ním, si nepomysleli, ţe k honbe za Filipom sa pridal ktosi ďalší. Nevedel o tom ani Filip. Práve sa dostal k ostrovu a zadychčaný vykladal akési balíčky, ked nehlučne, takmer hned pri ňom sa z rieky vynoril môj vehikel a vyšiel na piesčitý breh. - Kto je to ?! — vykríkol zarazený Filip. - Len pokojne. Ja, - odvetil som, vyskakujúc z auta. Filip zazrel Yvonne a to v ňom vzbudilo dôveru ku mne. - O chvíľu tu budú policajti! Rýchlo nasadnite do auta, rozkázal som. - Do auta? Mám nasadnúť do auta? Chcete ma utopiť? precedil cez zuby. No vtom si uvedomil, ţe sme na ostrovčeku obkľúčenom vodou. Teda priplávali sme sem autom. - Ako ste sa sem dostali? — spýtal sa, ťaţko potláčajúc strach. - Niet času na rozprávanie. Toto auto pláva, - rýchlo som mu vysvetlil. - Nasadnite, prosím! Utekáme! Pomohol som mu nahádzať balíčky do vehikla. Loďku sme postrčili na vodu. Musela odplávať dolu prúdom. Policajti sa vrhnú za ňou, presvedčení, ţe je v nej Filip. A keď ju dostihnú, my uţ budeme ďaleko. Začuli sme hučanie motorového člna. Znamenalo to, ţe uţ ho dostali z plytčiny a ţenu sa k ostrovu. Reflektory člna prúdom

160

osvetľovali rieku. Len aby nezazreli vehikel, pomyslel som si. Ale nie. Svetlo reflektora našlo Filipovu loďku, ktorú unášal prúd rieky. Policajný čln sa pustil za ňou a nespúšťal z nej svetelný pruh. Ja som sa medzitým potichu a bez náhlenia dostal na druhý breh. Vošiel som do záhrady Diany de Poitiers a podľa Yvonniných pokynov som kľučkoval po alejach parku. - Čo je v tých balíčkoch? - spýtal som sa Filipa. Uţ sa prebral zo strachu, ţe padne do rúk policajtom. Prisahal som barónovi, ţe neprezradím tajomstvo, odpovedal. Zastavil som auto. - Nikdy som nepomáhal pri nejakej nečestnosti, - vyhlásil som. - Zachránil som vás, lebo som mal istotu, ţe táto záleţitosť nemá nič spoločné s Fantomasom. Ale musím vedieť, čo je v tých balíčkoch. - Prisahal som barónovi... — zopakoval Filip. Mykol som plecami. - Zdá sa, ţe ste obaja prehliadli pascu, ktorú na vás polícia nastraţila. Vaše tajomstvo by rýchlo prestalo byť tajomstvom. Ak som vás vytiahol z kaše, azda mám právo vedieť, čo je v tých balíčkoch. - Áno, Filip. Ja tieţ mám na to právo, - pridala sa Yvonne. Strýko je čestný človek. Obsah týchto balíčkov to iste iba potvrdí. Dodal som: - Celý park je obkľúčený políciou. Tak či tak bez mojej pomoci balíčky z parku nedostanete. Ţiaľ, musíte mi barónovo tajomstvo prezradiť. Filip si uvedomil, ţe niet iného východiska. Musel súhlasiť s mojou podmienkou.

161

162

- Tak sa pozrite sám, — zamrmlal napokon. Poloţil som si jeden balíček na kolená a odviazal som špagát, ktorým bol previazaný. Ukázala sa kartónová škatuľa. A v škatuli - na neuverenie! - v škatuli bola miniatúrna elektrická ţeleznica. Prekrásne vagóniky, lokomotívy, výhybky, semafory, staničné budovy. - Čo to má znamenať? - čudoval som sa. Filip si sťaţka vzdychol. - Barón sa hrá s elektrickou ţelezničkou. V podzemí zámku má celú sálu zariadenú ako veľkú ţelezničnú stanicu. Ale hádam viete, ţe v poslednom čase má finančné ťaţkosti, a tak som mu našiel kupca na tieto ţelezničky. - A načo z toho robiť také tajomstvo? - Nechápete? - ţivo sa zamiešala Yvonne. - Myslím, ţe strýko sa obáva, aby sa nezosmiešnil. Predovšetkým sa iste bojí tety Eveline. Keby sa teta dozvedela o týchto detinských záľubách, nemilosrdne by sa z neho vysmievala. A strýko chce vyzerať ako váţny človek. - Smialo by sa mu celé okolie, - zahundral Filip. - A vy ste utekali pred políciou? S týmito hračkami? — zvolal som. - Stratil som hlavu. Nevedel som, čo chcú, - vysvetľoval Filip. — Zistil som, ţe ma naháňajú, a tak som utekal. Naozaj som nechcel vyzradiť barónovo tajomstvo. - Strýko sa sám rozhodol, ţe sa zriekne obľúbenej hračky, — smutne uvaţovala Yvonne. — Nebolo mu tých ţelezničiek ľúto? - Bolo. Ale nemáme ani frank, — zamrmlal Filip. Yvonne sa rozhodla. Veľmi rada s,a rozhodovala. - Ţelezničky sa vrátia strýkovi, - povedala rázne. - A peniaze sa onedlho nájdu. Na začiatok prispejem niečím zo svojich úspor. A potom bude stotisíc. Dostaneme ich za Fantomasa, však, pán Tomasz?

163

- Áno, - prisvedčil som bez váhania. Dohodli sme sa, ţe Filip sa pod rúškom tmy sám vráti do zámku a ja s Yvonne ukryjeme balíčky s hračkami v kroví. Zajtra ich Filip poodnáša do podzemia. Barónovi vysvetlí, ţe nemohol ţelezničky doručiť kupcovi, lebo zámok bol obkľúčený políciou. A kupec ich uţ potom nechcel. Prirodzene, ani slovíčkom nespomenie, ţe my s Yvonne sme sa dozvedeli tajomstvo. - A čo povieme polícii? — spýtal sa Filip. - To uţ nechajte na mňa. Vysvetlím Pigeonovi jeho omyl, odvetil som. — Som presvedčený, ţe aj polícia vie zachovať diskrétnosť. Ak nie pre iné, tak z ohľadu na vlastnú prestíţ. Ale treba to urobiť v pokojnom ovzduší. Teraz uţ zmiznite a neukazujte sa policajtom na oči! Filip vystúpil z vehikla. - Ešte okamih! - zdrţal som ho. - V Zámku šiestich dám asi niet nijakého tajného východu. Kade ste potom vyniesli balíčky? - V treťom pilieri mosta sú schody a dvere, trocha nad úrovňou hladiny. S barónom sme ich nazvali tajným východom, ale v skutočnosti to nie je nijaký tajný východ. Pri plavbe medzi piliermi mosta tie dvere vidieť. Však ty o nich vieš, Yvonne. Všetci vedia o tých schodoch do vody. A tak sa vysvetlila ešte jedna záhada.

164

Desiata kapitola Komisár ide do Chamborde • Pigeonovo nové podozrenie • Ešte raz o vôni gauloisiek • V chambordských lesoch • Problémy polície • Nezvyčajný zámok • František Prvý, Ľudovít Pätnásty, Stanislav Leszczyňski a iní • O Watteauových obrazoch • Kustódove správy • Tri zásadné otázky • Fantomasovi na stope Na druhý deň zavčas ráno plešatý komisár z Tours a pán Gaspard Pigeon si s kyslou tvárou vypočuli moju správu o nočných udalostiach a tajomstve baróna de Saint-Gatien. Na dôkaz, ţe hovorím pravdu, som ich zaviedol do záhrady Diany de Poitiers a ukázal som im balíčky ukryté v húštine, ktoré obsahovali miniatúrne vagóniky a lokomotívy. - Prečo ste nám ich neukázali včera v noci? - prísne sa ma opýtal plešatý komisár. - Situácia bola veľmi napätá, — odvetil som. — Okrem toho som do tejto záleţitosti nechcel zasväcovať radových príslušníkov polície. Bolo by pre nich nepríjemné dozvedieť sa, ţe namiesto Fantomasa stíhali človeka, ktorý viezol škatule s hračkami. - Áno, - prikývol komisár. - Preto túto správu nebudeme vôbec rozširovať. Nech barónovo tajomstvo zostane medzi nami. - Správne, - prisvedčil som s vedomím, ţe komisár sa nechce kompromitovať. V najlepšej zhode sme sa pobrali na raňajky do zámockej jedálne. Barón de Saint-Gatien, ako zvyčajne s milým úsmevom na tvári, sa správal veľmi príjemne ku komisárovi aj k pánu Pigeonovi. Ale Filip mu uţ určite stihol oznámiť, ţe transakcia so ţelezničkami sa neuskutočnila, lebo Pigeon s komisárom nastraţili naňho pascu. Ale barón bol stále 165

presvedčený, ţe o jeho tajomstve nik nevie, a to bolo pre neho útechou. No madame Eveline takmer všetko pokazila. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! - zvolala pri raňajkách. Čo to bol za hluk a pískanie dnes v noci? A prečo ste spustili vysielaciu aparatúru, pán komisár? Komisár úctivo odpovedal: - Madame, pokúšali sme sa zistiť, ako mohol Fantomas vlepiť magnetofónovú pásku do vysielacej aparatúry. Ten hluk a pískanie patrili k cvičnému poplachu, ktorý som vyhlásil, aby som preveril schopnosti našej polície. Takto sa celá záleţitosť vysvetlila, dalo by sa povedať, oficiálne. Predsa si však myslím, ţe tomu vysvetleniu nik neuveril. Pri raňajkách takisto ako pri večeri viselo vo vzduchu podozrievanie. Lenţe teraz nepodozrievali komisár s Pigeonom obyvateľov zámku, ale obyvatelia zámku podozrievali políciu a Pigeona, ţe chystajú akúsi novú pascu. Opýtal som sa kustóda: - Pôjdete dnes do Louvru s van Goghovým obrazom? - Áno, — prisvedčil pán Durant. — Dnes ho odveziem do Louvru. Ale pôjdeme aţ napoludnie, však madame? - spýtal sa tety Eveline. - Musím vybaviť kopu korešpondencie, — vysvetlila madame Eveline. - Stále sa kadekde mocem a nemám čas odpísať priateľom na listy. Zaberie mi to celé dopoludnie. Veď odborníci aj tak vezmú obraz do. parády aţ zajtra. Stačí, keď im ho donesieme popoludní. - Aby som sa ešte vrátil k pravosti obrazu, - znova sa ozval pán Durant, - som si istý, ţe je to originál. Moja mienka však v tomto prípade nestačí. Pán barón má pravdu, keď tvrdí, ţe by nám mohla uškodiť aj klebeta, ţe naša galéria vystavuje namiesto originálov kópie. Robinoux zašepkal: - Na ceste do Louvru budem obraz stráţiť. Je to veľmi

166

dôleţité, ak pán Durant tvrdí, ţe ide o pravého van Gogha a experti to potvrdia. - A čo budete robiť vy? - spýtala sa ma madame Eveline. Nepôjdete s nami do Paríţa? - Idem s Yvonne do Chamborde, - odvetil som. - Do Chamborde ? — hneď sa zaujímal komisár a opäť sa pustil do šúľania guliek, čo zrejme znamenalo, ţe intenzívne premýšľa o nejakom probléme. - Zdá sa, ţe ste vynikajúci poľský detektív, však? Odkašlal som si, aby som zakryl rozpaky. - Som múzejník, - vysvetlil som. — Ale zaoberám sa aj odhaľovaním falšovania a krádeţí umeleckých diel. Pán Tragáčik je pevne presvedčený, ţe sledovaním Fantomasových stôp dospeje k rozlúšteniu našej záhady, povedal o mne Pigeon. - Ach tak! Chápem, - zahundral komisár. - Preto idete do Chamborde, kde ukradli Watteauov obraz, — a chytil nový kúsok chleba a začal z neho lepiť malú guľku. -Dovolíte mi, aby som išiel s vami? - Prirodzene, pán komisár. Pigeon pohŕdavo mykol plecami : - Tá stopa nevedie nikam. - A máte azda nejakú inú stopu? — odpovedal komisár otázkou. - Nie, - odvetil Pigeon. Tváril sa pritom tak ţalostne, aţ mi ho chudáka prišlo ľúto. Lebo od chvíle, keď sa prezradilo barónovo tajomstvo, cítil sa celkom bezradný. Ale bol som si istý, ţe neprestane uvaţovať, kým sa mu v mozgu nezrodí nejaká nová hypotéza, ktorá povedie k odhaleniu Fantomasovho tajomstva. Napriek všetkému som bol stále presvedčený, ţe Pigeon je veľký prefíkanec. A nemýlil som sa. Po raňajkách, keď som šiel do garáţe po vehikel, zastavil ma. Vytiahol z vrecka škatuľku gauloi-siek.

167

- Zafajčíte si? - spýtal sa. - Sú to vynikajúce cigarety. - Zapálim si, - vybral som si cigaretu z jeho škatuľky. — Falošný Pigeon, čiţe váš dvojník, — dodal som, — tieţ fajčil gauloisky. Ale všimol som si, ţe mu vôbec nechutili. Iste bol zvyknutý na celkom iné cigarety. - Ach tak! - pokýval hlavou Pigeon. - Je to naozaj veľmi zaujímavé. Ale ešte zaujímavejšia by bola odpoveď na otázku, ktorá mi odvčera nedá pokoj: Ako Marchant vedel, ţe fajčím gauloisky? Verte mi, ţe ani najcitlivejší nos nezacíti na diaľku fajčiara gauloisiek. - Ţiaľ, v tom sa nevyznám. - A predsa ste sa po rozhovore s Marchantom zaujímali o Orlie hniezdo. Prečo? - Lebo je to veľmi pekný starý zámok. V malebnom prostredí, - odvetil som vyhýbavo. - Skutočne ? - ironicky sa spýtal detektív. - Chvíľu som dokonca naozaj veril, ţe vás zaujímajú staré zámky na Loire. Preto si myslím, ţe ak vás zaujala nevšedná architektúra Orlieho hniezda, nebude od veci, ak sa naň mrkne aj Pigeon. - Radím vám, aby ste to urobili diskrétne. Ako viete, Marchant pozoruje okolie zámku ďalekohľadom. Zdá sa mi, ţe je radšej, keď sa oň nikto nezaujíma. - Ste o tom presvedčený? - Nikoho cudzieho nevpúšťa dnu. Jeho sluhovia odohnali od zámku aj chlapcov, ktorí tam chytali divé králiky. - Tak je to? - zamrmlal Pigeon. - Čo myslíte, prečo sa zjavil v Angers v tom istom čase ako my? - Nemám potuchy, - mykol som plecami. - Tvrdil, ţe sa zaujíma o dejiny. - Na bývalého obchodníka s vínom je to veľmi pekný záujem, - poznamenal Pigeon. - Dlho som o tom uvaţoval a prišiel som k prekvapujúcemu záveru: stretol sa s nami v Angerspreto, aby nám oznámil, ţe mu ktosi chcel predať van Goghov obraz

168

ukradnutý v našom zámku. Chvíľu som rozmýšľal. - Moţno. Ale prečo by nám to mal oznámiť? - Azda nás chcel diskrétne naviesť na nejakú stopu. - Máte v úmysle vybrať sa do Orlieho hniezda a opýtať sa na to Marchanta? - Nie. Lebo si myslím, ţe tá stopa by bola falošná, -odvetil Pigeon. - V takej situácii ma oveľa väčšmi zaujíma informátor ako jeho informácia. Myslí mu to, ocenil som v duchu detektíva poisťovacej agentúry. A rozhodol som sa dať mu najavo, ţe aj ja mám voči Marchantovi isté podozrenie. Nech si Pigeon nemyslí, ţe len on vie pozorovať ľudí. - Čo by ste povedali na to, — ozval som sa, — keby sa zrazu ukázalo, ţe Marchant nielenţe nepotrebuje invalidný vozík, ale výborne lezie po povrazovom rebríku? Pigeon sa takmer zadusil dymom gauloisky. - No toto! — zvolal uprostred kašľa. — Opiera sa vaše tvrdenie o niečo konkrétne ? - Ţiaľ, nie, - bezradne som rozhodil rukami. Ale tým sme skončili rozhovor, lebo ku mne prišiel plešatý policajný komisár z Tours. - Tak čo ? Ideme do Chamborde ? - overoval si. - Pigeon si myslí, ţe je to iba strata času, - poznamenal som zádrapčivo. Komisár mykol plecami. Ach, ten Pigeon! Pre neho sme sa včera takmer skompromitovali. Poviem vám pravdu: chcem ísť do Chamborde a poloţiť tamojšiemu kustódovi j ednu otázku. - Nepýtam sa, akú, lebo aj tak viem, ţe mi ju neprezradí te. - Dozviete sa ju v Chamborde, - povedal komisár. - No a teraz uţ poďme, dobre? Čas súri, preto pôjdem vaším autom a nezavolám si policajné vozidlo z Tours.

169

Pobral som sa do garáţe a vyšiel som s vehiklom. Potom som s ním podišiel k zámku a zobral do auta Yvonne a Róberta. V trojici sme zastavili pred komisárom, ktorý sa netrpezlivo prechádzal po parku. - Čo je to za čudo ? - spýtal sa a podozrievavo zazeral na môj vehikel. - Azda si predsa len zavolám policajné vozidlo. Yvonne sa dotkol tón jeho hlasu. - Je lepší ako bicykel, - vyhlásila. Ale policajný komisár nepochopil, ţe tieto slová sú v ústach dievčiny najväčšou poklonou. - Lepší ako bicykel? - znepokojil sa. - Predsa si len zavolám policajné vozidlo. - Ach, to netreba. Pôjdeme veľmi rýchlo, - uistil som ho. Lenţe nemusel som sa náhliť. Zo Zámku šiestich dám do Chamborde nie je ďaleko. Komisár, ktorý dokonale poznal tunajšie trasy, viedol nás bočnými cestami cez Fougéres, Cheverny a Bracieux. Niekoľko kilometrov pred zámkom sme sa dostali do nádherného lesa. Bol to vlastne zámocký park s rozlohou päť a pol hektára, z čoho vyše štyri a pol hektára tvoril les. Park bol ohradený múrom dlhým tridsaťdva kilometrov - v turistickom sprievodcovi som vyčítal, ţe je to najdlhší múr vo Francúzsku. Kedysi tento les bol výborným terénom na kráľovské poľovačky. V parku bola sokoliareň a psiarne, kde kríţili najlepšie rasy poľovníckych psov z celej Európy. Lebo francúzski králi boli vášniví poľovníci. Kráľ Ľudovít Dvanásty pri naháňaní zveri vedel preskočiť na koni päťmetrovú priekopu, František Prvý zabíjal diviaky sečnou zbraňou, a dokonca aj slabý a chorľavý Karol Deviaty vydrţal v sedle i desať hodín a nádherne hral na lesnom rohu. Dnes cez obrovský park vedie do zámku šesť brán a šesť prekrásnych alejí. Pekná biela silueta zámku sa nečakane

170

vynára zo zelene na konci aleje a stretnutie s ním je vţdy náhle a prekvapujúce. Ale kým vyrozprávam dojmy o Chamborde, ešte zopár slov o plešatom policajnom komisárovi z Tours. Rozhovor, ktorý sme mali cestou do Chamborde, sa mi vidí veľmi dôleţitý. Počas celej cesty správal sa komisár ku mne dosť ironicky, azda preto, ţe som mal auto trochu lepšie neţ bicykel. Aj s Yvonne a Róbertom sa rozprával so zhovievavým úsmevom. - A vy, deti, tieţ sa hráte na detektívov ako tento pán? — spýtal sa a myslel tým mňa. Akoby som sa ja hral na detektíva. Inými slovami, nebol som pre neho ozajstným detektívom. V komisárovom chápaní dozaista bol ozajstným detektívom iba Pigeon, ktorý mal nádherný humber a pracoval pre poisťovaciu agentúru. Neviem, čo si myslel o pánu Robinouxovi, ale pokiaľ sa mi podarilo postrehnúť, nehľadel na neho so sympatiami. Policajti nemajú radi súkromných detektívov a hľadia na nich trocha zhora. Ale pán Robinoux bol skutočným detektívom, lebo mal vizitku a za peniaze tety Eveline vyšetroval krádeţ obrazov. A čo ja? Azda moţno brať váţne človeka, ktorý jazdí autom „lepším ako bicykel", ale vnútro toho auta pripomína kabínu prúdového lietadla? Myslím, ţe ma povaţoval za neškodného čudáka. Skutočnosť, ţe ma stretol v Zámku šiestich dám, ho ešte utvrdzovala v tomto presvedčení. Čudáci sú barón aj madame Eveline. Moţno sa teda diviť, ţe majú čudáckeho hosťa s čudesným autom ? — Chcem získať odmenu stotisíc dolárov za odhalenie Fantomasa, - váţne mu povedala Yvonne. - Takáto suma by nás vytiahla z finančných ťaţkostí. — Ach tak, — zhovievavo sa usmial komisár. - Ale hádam si nemyslíš, milé dieťa, ţe Fantomas sa ti dá chytiť len preto, ţe chceš získať stotisíc dolárov?

171

172

— Stačí ho odhaliť, pán komisár, - odvetila Yvonne. Chytanie uţ moţno nechať polícii. — Iste sa domnievaš, drahé dieťa, ţe Fantomas sa podobá hosťom baróna de Saint-Gatien. Zjaví sa vo vašom zámku, predstaví sa: „Som Fantomas" a vtedy ho udáš polícii? Yvonne mykla plecami. — Uţ som mala tú česť spoznať ho a dokonca som ho ponúkla pohárikom sherry. Navštívil nás ako falošný Pigeon. — Odkiaľ máš istotu, ţe to bol Fantomas? — Nikto iný by sa neodváţil na taký čin, - s hlbokým presvedčením vyhlásila Yvonne. Komisár sa pohladkal po plešatej hlave. — Ţiaľ, o Fantomasovi neviem nič, — priznal sa úprimne. Vzhľadom na to, ako ironicky sa komisár ku mne dovtedy správal, dovolil som si povedať: — Predpokladal som, ţe polícia má o ňom istú predstavu. Veď uţ dlhší čas vystrája v zámkoch na Loire a má na konte dosť krádeţí. Komisár sa znova pohladkal po plešine. - Musíte uznať, ţe máme do činenia s nezvyčajným javom. Krádeţ je krádeţ, milý pane. Mali ste nejaký predmet a ukradli vám ho, čiţe ho uţ nemáte, stal sa zlodejovým vlastníctvom. Je to tak? - Áno, - súhlasili sme. - A ako je to vlastne s Fantomasom? Azda v niektorom zámku na Loire'sa stratil aspoň jediný obraz? Veru nie. Obrazy visia, ako viseli, na zvyčajných miestach. Ale namiesto originálov tam visia falzifikáty. Aká je to krádeţ, milý pane, ak na jej potvrdenie potrebujeme expertov z Louvru? Sám majiteľ nie je schopný zistiť, či mu ukradli obraz, alebo nie. Napokon, ani v jednom prípade sa nenašli stopy po vlámaní, poškodená zámka alebo rozbité okno. Nič také, milý pane. Verte mi, chvíľami prichádzam k prekvapujúcemu záveru: nedošlo k nijakým

173

krádeţiam. - A predsa experti v Louvri tvrdia, ţe obrazy, ktoré im doviezli na expertízu, sú falzifikáty, hoci majitelia mali originály. Komisár si vzdychol a prstom ukázal na môj vehikel. - Toto je vaše auto. Jedného dňa prídete ku mne a poviete mi: „Ukradli mi auto lepšie ako bicykel." Ale ja uvidím, ţe ste ku mne prišli týmto autom, a začudujem sa. Vy budete tvrdiť, ţe v skutočnosti auto je také isté ako predchádzajúce, ale podľa mienky expertov je to predsa iné auto, čiţe falzifikát. Dokonca ani vy, majiteľ toho čudného vozidla, nebudete schopný potvrdiť, či jazdíte na tom istom vehikli. Ako vám polícia má pomôcť v takej situácii? Musí sa spýtať: „Jazdí sa vám tak dobre ako predtým ?" Odpoviete, ţe áno. „Tak si na ňom jazdite ďalej a nepleťte nám hlavu," povieme vám a rozlúčime sa s vami. - S umeleckými dielami je to trocha ináč, - odporoval som. Falzifikát van Gogha naozaj vyzerá tak ako originál a rozdiely sú v kaţdom prípade pre laika nepostrehnu-teľné, ale hodnota falzifikátu sa nedá porovnať s hodnotou originálu. Pre majiteľa obrazu aj pre tých, ktorí si ho pozerajú, je dôleţité, ţe kaţdú škvrnku na tom plátne maľoval van Gogh, a nie podvodník. - Veď práve to! - vybuchol komisár. — Tomu vôbec nerozumiem. Alebo je obraz pekný, alebo škaredý. A to je všetko. Ale povedzte mi, ako v takom prípade viesť vyšetrovanie ? Usmial som sa. Situácia bola naozaj netypická. Vojna s Fantomasom, ako sa zdá, prerastala moţnosti polície v Tours. Komisár nazrel do svojho notesa. - V Chamborde ukradli Watteauov obraz. Názov obrazu : Park. Aký to bol maliar, ten Watteau ? - Antoine Watteau, - začal som výklad, - bol francúzskym maliarom, ktorý pochádzal z Flámska. Ţil na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia. Po smrti Ľudovíta

174

Štrnásteho panovala na francúzskom dvore móda ľahkého a príjemného umenia, ktoré tešilo oko bohatstvom farieb. Takým dvorným umelcom bol Watteau, ktorý namaľoval veľa nádherných krajiniek. Ale krajinka bola preňho iba pozadím, akoby umelou, divadelnou dekoráciou, v ktorej zobrazoval ,,decentné hry": kolombíny utekajúce pred pierotmi, rozihranú spoločnosť na tráve dvorského parku. Kolorit týchto scén bol rozprávkový. Watteau bol umelcom nezvyčajne citlivým na farby a maľoval naozaj pekne. Napokon, ako potvrdzujú znalci, jeho rozprávkový svet skrýval hlbší zmysel. Watteau dodával svojim piknikom a hrám poetický, dokonca filozofický význam. Pri pohľade na jeho obrazy, kde je všetko také uhladené a strojené, nemôţete sa ubrániť akémusi smútku, ktorý z obrazu vyţaruje. Keď sa naň pozeráte, musíte sa nevdojak zamyslieť nad klamnosťou šťastia a krásy... Policajný komisár hlučne zavrel notes. - Olala! Aké je to vzrušujúce, - zahundral. - Keby ste mi ešte povedali, kto ukradol Watteauov obraz zo zámku v Chamborde, bol by som celkom spokojný. Nemusel som mu odpovedať, lebo práve sa pred nami vynorila obrovská, prekrásna biela silueta zámku v Chamborde. Napísal som ,,zámok" a tak o ňom píšu aj v turistickom sprievodcovi, ale hoci je postavený na feudálnej pevnosti, vidieť na ňom vplyv renesancie a nikdy neplnil obrannú funkciu. To nie je zámok, skôr nádherný kráľovský palác. Obrovský, najrozľahlejší zo všetkých, ktoré sa nachádzajú v údolí Loiry. Má styristostyridsať komnát a obývacích miestností. Veľkosťou sa môţe rovnať Versailles, a ako podaktorí tvrdia, bol aj predchodcom Versailles. Palác v Chamborde vybudoval František Prvý po roku 1519. Staval ho s takým zápalom, ţe stavbu neprerušil dokonca ani vtedy, keď štátna pokladnica ostala prázdna a nemal za čo vykúpiť zo zajatia vlastných synov. Chcel zmeniť koryto

175

Loiry, aby tiekla popri jeho zámku, ale architektov zarazili jeho gigantické plány a odhovorili ho od nich. Musel sa uspokojiť zmenou koryta rieky Cosson, ktorá teraz tečie blízko paláca. V stavbe pokračoval kráľ Henrich Druhý, a tak vzniklo veľké dielo, akoby vytesané dlátom výborného rezbára. Jadrom zámku je mohutný donţon obkolesený veţami. K štyrom rohovým veţiam vedú nádherné dvojposchodové galérie na arkádach. Uzatvárajú veľký štvoruholník paláca. Znalcov architektúry nadchýnajú predovšetkým dva architektonické prvky, schody a terasa. Schody - kedysi jediné svojho druhu - viedli zdola bez prerušenia aţ pod strechu. Ale vzhľadom na ťaţkosti pri vystupovaní František Prvý rozkázal urobiť na nich odpočívadla a spojiť ich s jednotlivými poschodiami. Napriek tomu ešte aj dnes pôsobia mohutným dojmom. Z terasy, vybudovanej podľa vzorov talianskej architektúry, pozoroval dvor príchody a odchody na koňoch, vítanie vzácnych hostí, rytierske súboje, ukáţkové vojenské cvičenia a vojenské prehliadky. V Chamborde bývalo veľa kráľov, deväť ráz sem prišiel Ľudovít Štrnásty. Treba tieţ vedieť, ţe tu býval aj ktosi, koho súčasníci takmer neuznávali, a predsa sa zapísal do histórie zlatými písmenami a zostal navţdy v pamäti potomkov, na rozdiel od nejedného veľkého panovníka. Tu, v Chamborde, písal a uvádzal svoje komédie svetoznámy francúzsky dramatik Jean-Baptiste Poquelin - Moliére. Okrem iných tu mala premiéru jeho hra Meštiak šľachticom. Autor komédií nemal na kráľovskom dvore ľahký ţivot. Pochlebovači vychvaľovali jeho hry, ak ich chválil kráľ. No na druhej strane boli schopní podrobiť predstavenie zdrvujúcej kritike, ak sa kráľ počas neho ani raz neusmial. Vraj pri predstavení jednej hry Moliére, ktorý v nej sám hral, s obavou sledoval zamračenú tvár kráľa Ľudovíta Štrnásteho, lebo si

176

vedel predstaviť, akými zlostnými poznámkami ho po skončení predstavenia budú častovať dvorania. V istej chvíli zo zúfalstva vyskočil na klavichord, na ktorom ho sprevádzali, a ušiel zo scény. Král sa rozosmial. Hra bola zachránená... Chamborde je zviazaný aj s poľskými dejinami, presnejšie s menom kráľa Stanislava Leszczyňského, tesťa franr cúzskeho kráľa Ľudovíta Pätnásteho, ktorý si vzal za . manţelku Máriu Leszczyňskú. Keď kráľ Stanislav musel opustiť Poľsko, láskavý zať mu dovolil ubytovať sa v zámku Chamborde. Tu moţno dodnes navštíviť pracovňu poľského kráľa a vidieť nábytok, ktorý pouţíval. Toľko o histórii zámku. Nás priviedli do Chamborde súčasné záleţitosti, honba za Fantomasom. Nechali sme vehikel na parkovisku pred palácom a potom sme cez kráľovský vchod, takzvaný Porte royale, vošli do siene. Nazreli sme do nádhernej prijímacej sály, kde boli vystavené listiny viaţuce sa k dejinám paláca. Po chvíli nás doviedli ku kustódovi. Keďţe sme prišli do Chamborde v spoločnosti policajného komisára, mali sme uľahčenú situáciu. Kustód, pán Gaston L., nás hneď prijal. Mal asi tridsaťpäť rokov, bucľaté líca, ruţovú tvár a svetlé kučeravé vlasy. Podobal sa na barokového amorka. Úradoval v rokokovej pracovni. Nad pohovkou, na ktorej sme sedeli, som si všimol Wat-teauov obraz, znázorňujúci zábavu v dvorskom parku. — To o tento obraz sa zaujímal zlodej ? — spýtal som sa. - Áno, - prisvedčil kustód. - Tu visí falzifikát. Láme-me si hlavu, ako došlo ku krádeţi, lebo dostať sa sem bez môjho súhlasu nemoţno. Moja pracovňa sa nachádza na poschodí. Vrátnici stráţia vchody do zámku, na kaţdom poschodí je stráţca. Dvere do pracovne sú zavreté na dva patentné zámky, kľúče Od nich nosím stále pri sebe. Komisár mal zlú náladu. Zahundral:

177

- Vravíte o krádeţi obrazu, a ja vidím obraz na stene. Tak ako? - Mali sme Watteauov originál, - odvetil kustód, trocha prekvapený komisárovými slovami. - Vyzeral presne tak ako tento, - znova zahundral komisár. - Presne tak. Dokonca ani ja, hoci som hó mal stále na očiach, som nevedel potvrdiť, či ho zamenili za falzifikát. Aţ experti z Louvru... - Viem, viem. Poznám výsledky pátrania v tejto záleţitosti, — hodil rukou komisár. — Ale dočerta, prečo ste sa pýtali expertov, keď sa vám obraz videl pravý? - Hovoril som o tom počas pátrania. Najprv prišiel výhraţný list od akéhosi Fantomasa... — začal vysvetľovať kustód. Mlčky a pozorne sme vypočuli kustódovo rozprávanie. Bolo podobné tým, ktoré sme počuli v Amboise a v Angers. Teda najprv list so ţiadosťou o výkupné a s vyhráţkou, ţe skôr neţ uplynie mesiac, Watteauov obraz ukradnú. Prirodzene, kustód to oznámil polícii a urobil všetky opatrenia, aby zabezpečil obraz pred krádeţou. No keď prešiel mesiac, ktosi z návštevníkov upozornil kustóda, ţe Watteauov obraz v jeho pracovni vyzerá na falzifikát. Kustód sa vydesil a zaviezol obraz do Louvru, kde expertíza potvrdila falšovanie. Poloţil som prvú otázku: - Kto bol ten človek, ktorý vás upozornil, ţe obraz je falzifikát? - Nepamätám si jeho meno, - odvetil kustód. - Zdá sa mi, ţe to bol akýsi cudzinec. V kaţdom prípade však musel byť dobrým znalcom Watteaua, keď pri zbeţnej prehliadke sa mu obraz zdal vydarenou kópiou. Druhá otázka: - Odviezli ste Watteauov obraz na expertízu do Louvru osobne? Kustódova odpoveď: - Áno. Vlastným autom. Asistoval mi stráţnik. Teraz prišla

178

moja tretia otázka. Keď som ju kládol, postrehol som na komisarovom plešatom temene hlavy drobné kvapky potu. Komisár bol vo veľkom nervovom napätí. Mal som dojem, ţe uţ otvoril ústa a pohol rukou, aby sa zamiešal do nášho rozhovoru a poloţil kustódovi otázku, ale ja som ho predbehol. - Pán kustód, nemali ste cestou nejakú dopravnú nehodu? V tom okamihu som si všimol prekvapené tváre Yvonne a Róberta. Mne sa zas ľahko chveli kolená, čo značilo, ţe tak ako komisár, tieţ som bol veľmi napätý. - Nie. Nemal som nijakú nehodu, - odvetil začudovaný kustód. - Naozaj nijakú? — ozval sa komisár. - Neupchala sa vám dýza na karburátore, nepichli ste pneumatiku? - Ach, o to vám ide? - usmial sa kustód. - Potom áno. Pokazili sa mi brzdy a musel som pouţiť pomoc „ţltých anjelov". Vyskočil som na rovné nohy a chytil telefón na kustódo-vom pracovnom stole. - Pán komisár, — ťaţko som súkal zo seba slová, lebo som cítil, ţe mi čosi zviera hrdlo. — Treba zavolať do Amboise aj do Angers. Ak aj tamojší kustódi mali cestou podobné trampoty... Komisár pristúpil k stolu a zobral mi telefón z rúk. - Netreba volať, - povedal. - Ja viem, ţe tieţ mali trampoty, keď išli s obrazom do Louvru. Prišiel som sem s vami, aby som sa kustóda spýtal, či nemal cestou nejakú nehodu. Predbehli ste ma, pán Tragáčik. Zdá sa mi, ţe sme sa obaja naraz dostali Fantomasovi na stopu. Pozrel som na komisára s najhlbším uznaním. - Pán Durant tak kvetnato vykladal o ťaţkostiach na ceste do Paríţa, - vysvetľoval som kustódovi, — ţe mi to vnuklo prvé nesmelé podozrenie. - A ja som šiel na celú záleţitosť logicky, - pyšne vysvetlil komisár. - Jednoducho ani jeden z týchto obrazov nemoţno

179

ukradnúť. A napriek tomu ich ukradli. Chápete, pane? — Chápem. Veľmi dobre chápem, - zvolal som. Ale ani kustód, ani Yvonne s Róbertom nepochopili nič z nášho rozhovoru. — Ako to, neukradli ich? - čudoval sa kustód. - Veď Watteaua, ktorý visel u mňa, vymenili za kópiu. Nie je to totoţné s krádeţou? — Ale je, milý pane, — prikývol komisár. — Watteauov obraz ukradli. Ale nie zo zámku. Stalo sa to cestou do Louvru. — Veď ja som do Louvru viezol falzifikát! — zvolal kustód. — Nie, pán kustód, — teraz som sa ozval ja. - Viezli ste originál, o ktorom ste si mysleli, ţe je falzifikát. A originál sa stal falzifikátom aţ na ceste do Paríţa. Teraz uţ Yvonne pochopila, na čom sa zakladá Fantoma-sova metóda. — Pán Durant! - zvolala prekvapene. - Pán Durant dnes povezie van Goghov obraz do Louvru. Paneboţe! Náš van Gogh je originál a cestou ho Fantomas vymení za falzifikát! Komisár uţ telefonoval do Zámku šiestich dám. — Je tam Zámok šiestich dám? - kričal do telefónu. — Prosím si pána Duranta... Tu je policajný komisár z Tours. Je to váţna vec. Čo vravíte? Kustód pred chvíľou odišiel do Paríţa? S madame Eveline? Autom alpine renault ? Spomenul som si na výmenu správ medzi zločincami, ktorú sme zachytili včera večer: „Zajtra o štrnástej akcia X." Teda šlo o krádeţ van Goghovho obrazu, ktorý povezú do Louvru. Medzitým sa policajný komisár spojil so svojím kolegom v Orleáne, lebo tade mal prejsť kustód s madame Eveline. — Prečo som len neprišiel policajným autom ? - chytal sa za hlavu zúfalý komisár, keď zloţil telefón. Pozrel som na hodinky. — Pán komisár, - povedal som. - Teraz je trinásť hodín. Krádeţ sa uskutoční o hodinu. Madame Eveline s kustódom

180

musia prejsť cez Blois. My tam môţeme byť o chvíľu a stretnúť sa s nimi niekde na trase. Pán komisár, nech sa páči do môjho auta, — povedal som rozkazovačne. Vybehli sme zo zámku, ani sme sa s kustódom nerozlúčili. Na zámockom parkovisku, kde stál môj vehikel, policajný komisár bezradne roztiahol ruky. - Jeţišmária! - vyhŕklo z neho. - Týmto vrakom máme predbehnúť alpine renault! Pri Jupiterovi, lepšie ísť bicyklom ! Poloţil som mu ruku na plece, aby som ho upokojil. - Len nasadnite, pán komisár. Moje auto má prehadzo-vačku. - Prehadzovačku? - Veru. Keď v ňom prehodím rýchlosť, pôjde aj dvestopäťdesiatkou, - povedal som a ţmurkol som na Yvonne.

181

Jedenásta kapitola Ako som odhalil Fantomasovu metódu • Do tretice všetko dobré • Podozrivé osoby • Ako chytiť Fantomasa • V moteli • Klobúk tety Eveline • Čie auto je spoľahlivé? • Čo sa prihodilo cestou • Šialená honba • Znova vrtuľník • Komisárov výstrel Nebolo sa však treba náhliť. Pán Durant a teta Eveline museli ísť cestou vedúcou cez Blois smerom na Orleán. Zo Chamborde bolo na túto cestu iba zo dvadsať kilometrov. Uvedomili sme si, ţe iba pred chvíľou opustili Zámok šiestich dám a aj bez náhlenia sa dostaneme na ich trasu pred nimi. Ako vravím, šiel som pomaly, a tak plešatý policajný komisár aj Yvonne s Róbertom pochopili moje slová o pre-hadzovačke vo vehikli ako obyčajný vtip. Napokon, nikomu z nich sa nechcelo o tom rozprávať. Yvonne a Róberta zaujímalo predovšetkým to, ako som odhalil Fantomasovu metódu. - Hádam si pamätáte, - začal som vysvetľovať, - ţe od môjho príchodu do Zámku šiestich dám ma znepokojovala jediná otázka: Prečo Fantomas vystríha pred krádeţou? Veď takéto výstrahy mu ju sťaţovali. Ako viete, mali sme na túto otázku niekoľko odpovedí. Ale ani jedna nebola pre mňa presvedčivá. Napokon som došiel k názoru, ţe Fantomas nekoná sám proti sebe. Takţe výstrahy mu krádeţ nesťaţujú, ale naopak uľahčujú. Lebo v ľuďoch, ktorí za obrazy zodpovedajú, vzbudzujú nepokoj, pocit ohrozenia. Fantomas postupoval ako znamenitý psychológ. - Prečo sa usiloval vzbudiť nepokoj ? - spýtal sa Róbert. - Ešte nechápeš? - čudoval som sa. - Keď kustód dostal výhraţný list, začal sa o obraz báť. Stačilo, aby mu ktosi nahovoril, ţe je to falzifikát, a kustód tomu hneď uveril a

182

utekal s obrazom do Louvru. Všimnite si, ţe pochybnosti o pravosti obrazu vţdy vyslovili nejakí neznámi návštevníci. Boli to ľudia, ktorých poslal Fantomas. Keďţe Fantomas nie je duch, nevie prenikať cez steny a nie je neviditeľný pre stráţcov a fotobunky. Jeho metóda spočívala v tom, ţe psychologickým pôsobením kustóda prinútil, aby obraz vyniesol z miesta, ktoré bolo dokonale stráţené. Počas prevozu bolo ľahko zapríčiniť nejakú nehodu alebo drobnú kolíziu a vymeniť originál za kópiu. Domnievam sa, ţe Fantomas sa objavil vţdy vúlohe ţltých anjelov. - Tak je, - súhlasil so mnou policajný komisár. - Aj ja som dospel k rovnakému záveru, hoci iným postupom. Mne ako policajnému komisárovi bolo čoraz jasnejšie, ţe zo zámockých galérií nemoţno obraz ukradnúť tak, aby po krádeţi nezostali stopy. Takţe logická bola jediná odpoveď : k nijakým krádeţiam nedošlo. Lenţe takáto odpoveď nemohla nikoho uspokojiť. Veď krádeţe boli nevyvrátiteľ-ným faktom. Ako som nad tým rozmýšľal, dospel som k presvedčeniu, ţe zo zámku odviezli originál, ale do Louvru uţ došiel falzifikát. A tak zámena originálu s kópiou sa uskutočnila medzi zámkom a Louvrom. Vrátil som sa k vysvetľovaniu: - Prvé podozrenie sa mi zrodilo v hlave po návšteve falošného Pigeona. Prišiel som tak ako komisár k logickému záveru, ţe vzhľadom na prítomnosť kustóda, Yvonne aj stráţcu falošný Pigeon nemohol v galérii nič ukradnúť. Ak je to tak, načo bola celá tá maškaráda? - Veď o to ide: načo? - spýtal sa Róbert. - Je to nad slnko jasnejšie, — odvetil som. - Fantomaso-vi sa uţ raz podaril kúsok s vyhráţaním, ţiadosťou o výkupné, pochybovaním o pravosti obrazu. Pán Durant, ako vieme, zaviezol Cézannov obraz do Louvru a cestou bol zamenený originál za kópiu. Lenţe Fantomas sa obával, ţe rovnaký kúsok

183

s druhým obrazom sa mu nemusí podariť. Bolo treba všetkých obyvateľov Zámku šiestich dám utvrdiť v presvedčení, ţe zlodej im ukradol Renoirov obraz naozaj priamo pred očami. Falošný Pigeon v galérii bol, ale Renoirov obraz z nej nevyniesol. Ako Fantomas správne predvídal, Renoirov obraz odviezli na expertízu do Louvru. A cestou došlo k výmene originálu za kópiu. — Ako sa to stalo ? — To presne neviem. Treba sa opýtať pána Duranta, čo robili mechanici cestnej autosluţby. Jedno je isté: Fantomas sa tentoraz precenil. Došiel k názoru, ţe má do činenia s naivkami, pri ktorých si môţe dovoliť aj tretí kúsok: ukradnúť van Goghov obraz, lepšie povedané, prinútiť pána Duranta, aby aj tento obraz zaviezol do Louvru. A tak do Zámku šiestich dám prišiel tretí list so ţiadosťou o výkupné, tentoraz za van Goghov obraz. Navyše sa zjavil ešte ktosi a začal nám nahovárať, ţe výhraţné listy prichádzajú aţ po krádeţi. Inými slovami, ţe falošný Pigeon neukradol Renoirov obraz, ale plátno van Gogha. — Robinoux... - šepla Yvonne. — Ten súkromný detektív? - začudoval sa komisár. Podozrievate ho, ţe spolupracuje s Fantomasom? — Azda on vysielal svetelné signály? - domýšľal sa Róbert. — Áno, podozrievam ho. Musíte ho zaistiť, - obrátil som sa ku komisárovi. Dôkladne si pošúchal plešinu. — Sú to iba podozrenia, milý pane. Na zaistenie treba mať dôkazy. Do rozhovoru sa zamiešala Yvonne : — Ešte jedna osoba je podozrivá. Pripomína falošného Pigeona. — Kto je to ? — zaujímal sa komisár. — Pierre Marchant.

184

— Majiteľ Orlieho hniezda? Pre rany boţie, hádam nepodozrievate tú nešťastnú kaliku zo spoluúčasti na krádeţiach obrazov? — Práve ţe podozrievam. Škrabe sa za ľavým uchom presne tak ako falošný Pigeon. Policajný komisár si pohladkal plešatú hlavu. — Nie, prosím vás, to je uţ priveľa. Ţalovať niekoho zo spoluúčasti na zločine len preto, ţe sa škrabe za ľavým uchom, nie, to presahuje všetko. Yvonne sa nadula. - To je vaša vec, pán komisár. Ale pretoţe tu ide o odmenu vo výške stotisíc dolárov za odhalenie Fantomasa, zapamätajte si, prosím, ţe ja som prvá poukázala na pána Marchanta ako na neobyčajne podozrivú osobu. Opakujem: neobyčajne podozrivú. - Prirodzene, toto si zapamätám, — milo sa usmial policajný komisár. Yvonne sa potešila. ~ V takom prípade je to pre mňa jasná vec. A keby sa na vás obrátil niekto iný a upozornil na Marchanta, povedzte mu, prosím, ţe ja som bola prvá. - Azda by ešte niekto iný podozrieval toho počestného obchodníka s vínom? - čudoval sa komisár. Vzal som si slovo: - Dnes ráno som sa rozprával s Pigeonom. Z rozhovoru som vycítil, ţe aj on má nejaké podozrenie voči Marchantovi. - Ach tak, - zahundral komisár. Akoby aţ teraz začal brať váţnejšie Yvonnine slová. V tom sa rozhovor prerušil, lebo sme došli na cestu N-154, ktorá viedla z Blois do Orleánu. Hneď za dedinkou Mer sme pri ceste objavili maličký motel, prestavaný z niekdajšej krčmy alebo hostinca. Bol to dosť dlhý dom z lámaného kameňa. V ňom sa nachádzala malá reštaurácia a pri nej terasa s prútenými kreslami a stolíkmi.

185

Zaparkoval som vehikel pred motelom a spolu s Yvonne a Róbertom sme si sadli na terasu. Popri nás sa preháňali autá z Orleánu aj do Orleánu. Boli sme si istí, ţe alpine renault tety Eveline neunikne našej pozornosti. A hádam zbadá aj ona nás, ako na terase popíjame oranţádu. V moteli bol telefón. Policajný komisár sa hneď zatvoril do kabíny a pravdepodobne volal na políciu v Orleáne. Iste pre prípad stretnutia s Fantomasom chcel mať poruke rýchle policajné vozidlo. Keď sa vrátil k nám, hladkajúc si plešinu, oznámil: - Zmenil som plán. Nebudeme vystríhať madame Eveline a pána kustóda, ţe na nich zaútočí Fantomas. Ak jestvuje aspoň minimálna šanca chytiť zlodeja pri čine, musím ju vyuţiť. - A čo obraz? Veď takto riskujeme, ţe zlodeji ukradnú obraz! zvolal som. - Je to ťaţké. Niečo treba riskovať, ak chceme všetko vyhrať. Čo máme z toho, ţe uţ vieme, ako zlodeji zamieňali originály za kópie, keď zločinci starostlivo odstránili za sebou všetky stopy? Nemáme ich opis, nepoznáme mená, nevieme, kde ich hľadať. A v tejto chvíli sa nám ponúka príleţitosť stretnúť ich osobne. Musím vyuţiť túto šancu. Spojil som sa s orleánskou políciou. Na predmestí Orleánu bude na mňa čakať policajné auto. Zastavíme madame Eveline, ja nasadnem k nej a zaveziem sa do Orleánu. Tam presadnem do policajného auta, ktorým pôjdeme za madame Eveline. V okamihu, keď Fantomas začne akciu, pripojíme sa aj my. - Zabúdate na Robinouxa, — upozornil som. — Ak nasadnete do ich auta, bude mu to podozrivé a Fantomas akciu neuskutoční. Komisár mykol plecami: - V Orleáne vystúpim. Ak v ňom aj skrsne nejaké podozrenie, tým otupím jeho pozornosť. - Ako myslíte, - odvetil som. - Ale ja tieţ pôjdem za madame

186

Eveline. - Prečo? - Chcem vidieť prácu polície, — odsekol som bezočivo. Znova mykol plecami a vypýtal si od čašníka pohár takej istej oranţády, akú sme pili my. No ani ju nestihol vypiť, lebo Yvonne zbadala na ceste blíţiace sa auto tety Eveline. Dievčina vybehla na okraj cesty a kývala. Alpine renault s pískaním bŕzd zastavil pred motelom. Caramba, sacrebleu! - zvolala madame Eveline pri vystupovaní zo svojho oceľového tátoša. - Vy tu čo robíte? — spýtala sa, keď zazrela komisára, Róberta aj mňa. - Prezreli sme si zámok v Chamborde a teraz chceme skočiť do Orleánu, - vyhýbavo vysvetľovala Yvonne. - Tak nás nechajte na pokoji, lebo sa náhlime, — povedala teta Eveline. - Cítim, ţe dnes vydupem z toho chúďaťa posledné sily, — poklopala auto po blatníku. Všimol som si zarazenú tvár pána Duranta, ktorý sedel vpredu. Detektív Robinoux bol na zadnom sedadle. Na kolenách drţal van Goghov obraz zabalený v papieri a previazaný špagátom. Robinoux bol bledý, aţ zelenkavý. Odkedy vyšli zo Zámku šiestich dám, madame Eveline sa iste hnala ozlomkrky. Zbadal som, ţe Yvonne a Róbert dôkladne pozorujú pána Robinouxa. Zľakol som sa, ţe si to všimne a bude mu to podozrivé. Odtiahol som ich nabok. - Prestaňte naňho zízať, — šepol som Yvonne. - Naozaj si myslíte, ţe je Fantomasovým pomocníkom? - spýtala sa ma Yvonne a v jej hlase bolo cítiť pochybnosti. - Veru si myslím. - Vyzerá nevinne, - zašepkala dievčina. - Nikdy nevyzeral nevinne, - odporoval Róbert. - Má podozrivo ponurý výraz. - Yvonne, ako si ty predstavuješ Fantomasa alebo jeho pomocníka? Ţe mu zuby trčia z úst ako upírovi a zlostne gáni

187

okolo seba? - zasmial som sa. - Spomeň si na falošného Pigeona. Aký bol sympatický! - Paneboţe, odkiaľ teta Eveline vyhrabala toho detektíva? — uvaţovala Yvonne. Medzitým policajný komisár poprosil, aby ho zviezli v alpine renault. - Madame, nemali by ste nič proti tomu, keby som šiel s vami do Orleánu? — spýtal sa. — Mám tam vybaviť jednu vec a vehikel tohto pána je iba o niečo lepší ako bicykel. - Lepší ako bicykel ? — rozchichotala sa teta Eveline. — Caramba, porca miseria, vraj lepší ako bicykel! Môj alpine je tieţ o niečo lepší ako bicykel, - neprestávala sa chichotať. Detektív Robinoux asi nebol nadšený predstavou komisárovej spoločnosti, ale nedal to na sebe poznať. Iste preto, aby zakryl svoju nespokojnosť, vychýlil sa ku mne cez okno a srdečne zašepkal: — A čo v Chamborde, milý pane? Naďabili ste na Fantomasovu stopu? — Áno, - odvetil som úprimne, aby som ho znepokojil. — Naozaj? — uškrnul sa. — Je to nepatrná stopa, - dodal som, aby som otupil jeho ostraţitosť. - Pozreli sme si Watteauov falošný obraz. Ak nájdeme umelca, ktorý robil kópie pre Fantomasa, dostaneme sa po niti ku klbku. — Ach tak, - vydýchol si a očividne mu spadol kameň zo srdca. Teta Eveline šarmantným gestom ponúkla komisárovi miesto v aute. — Prosím, nastúpte a dobre sa drţte sedadla, — vyhlásila. Zakývala nám na rozlúčku, sadla si za volant, zaradila jednotku a pustila spojku tak rýchlo, ţe vozidlo prudko vyrazilo dopredu. Komisár plešatou hlavou drgol do pleca pána Duranta.

188

Tetino auto malo vynikajúci odpich. Po chvíli všetkých v ňom pre zmenu aţ vtlačilo do sedadiel. A o niekoľko sekúnd alpine renault zmizol za zákrutou. — Teraz treba pouţiť prehadzovačku, pán Tomasz, - navrhla mi Yvonne, keď sme nasadli do vehikla. — Neboj sa. Dobehneme ich, - uistil som ju, keď som si sadal za volant. Zatiaľ som však nepovaţoval za nutné predvádzať moţnosti svojho vehikla. Do Orleánu zostávalo ešte necelých tridsať kilometrov, na ceste bol obrovský ruch a teta Eveline nemohla vyvinúť veľkú rýchlosť. Dobehla kolónu veľkých kamiónov, a pretoţe z opačnej strany stále prichádzali autá, musela sa vliecť za nimi. Zakrátko som ju dobehol a drţal som sa za ňou vzdialený sotva o tri osobné citroeny, ktoré sa vtesnali medzi mňa a jej auto. Tak sme došli na predmestie Orleánu. Tu kolóna kamiónov odbočila z hlavnej cesty a policajný komisár vystúpil z auta tety Eveline. Všimol som si, ţe hneď pribehol k nejakému autu, ktoré stálo v bočnej uličke. Madame Eveline pokračovala do centra mesta a zastavila pred obchodom. - Oho, zdá sa, ţe bude mať nový klobúk, — domýšľala sa Yvonne. - Toto je najlepšie klobučníctvo v Orleáne. Nečakali sme, kým sa nám teta Eveline ukáţe v novej paráde. Vyšli sme na cestu N-20 do Paríţa a zastavili sme na okraji orleánskych borov. Teta Eveline znova musela prejsť okolo nás. Niekde tu sa mal uskutočniť aj predpokladaný Fantomasov útok na van Goghov obraz. - Čo máte v úmysle? - spýtala sa Yvonne. - Chcete dolapiť Fantomasa, keď bude vymieňať obrazy? - Neţartuj, Yvonne, — zasmial som sa. — Azda simyslíš, ţe by sme si poradili s bandou zlodejov?.No neodpustil by som si, keby sa Fantomasovi predsa podarilo zameniť obrazy. Komisár priveľmi riskuje. My budeme stráţiť van Goghov obraz a

189

komisárovi necháme zlodejov. Preto pôjdeme skromne za nimi ako svedkovia udalosti. Keď sa z tmavého boru z ničoho nič vynorí Fantomasovo tajomné auto... - Teraz vy ţartujete. Domnievate sa, ţe Fantomas vyjde z lesa? - Nie, Yvonne. Príde ako cestná autosluţba, ako ţltí anjeli, a odtiahne lanom auto tety Eveline, - predpovedal som. - Alpine renault? Teta tvrdí, ţe je to spoľahlivé auto. - Niet spoľahlivých áut. Najmä ak niekto má záujem, aby zlyhali. Myslím, ţe pán Robinoux sa uţ o to postará. V tom okamihu sa môj vehikel začal mykať. Potom motor prestal pravidelne pracovať. Raz mu obrátky klesali, hneď nato stúpali a motor reval. - Preboha! - vykríkol som. - Zdá sa mi, ţe aj v mojom aute sa čosi kazí. - Veru, niet spoľahlivých áut, - zlomyseľné prisvedčila Yvonne. - Preto si myslím, ţe najlepší je bicykel. - Práve v takej rozhodujúcej chvíli! - suţoval sa Róbert. Prekliaty vehikel! Čo budeme robiť ? Zastavil som na okraji cesty, v tieni lesa. Zdvihol som kapotu a začal som sa babrať v motore. - Ak uvidíte tetu Eveline, - povedal som tým dvom, - tak ju zastavte. Moţno nás odtiahne do najbliţšieho autoservisu. Tak sa mi zdá, ţe mi vybuchol kondenzátor. Pustil som sa do kontroly elektrického systému v aute. Yvonne a Róbert vystúpili a čakali na príchod tety Eveline. Cesta bola dosť rušná, z Paríţa do Orleánu tiahli hordy obrovských kamiónov, osobné autá aj motocykle. Madame Eveline asi dosť dlho sedela u modistky, lebo sa objavila aţ po desiatich minútach. Zbadala Yvonne a za strašného hvízdania bŕzd zastavila. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! To ste zasa vy? - skríkla cez odchýlené okno v aute. - Čo sa vám stalo? Keď som zazrel, čo má na hlave, na chvíľu som onemel.

190

To uţ nebol klobúk, ale miniatúrny vinohrad. Na čomsi, čo vyzeralo ako slamená strecha, leţali jeden na druhom umelé strapce hrozna popreplietané umelými listami vínnej révy. - Čo na mňa tak hľadíte? - podozrievavo sa spýtala teta Eveline. - Máte... pekný klobúk, - dostal som zo seba. - Pekný, vravíte, - potešila sa. — Caramba, tento klobúk sa mojej modistke naozaj podaril! Ale musela som ju dlho presviedčať, ţe je to vynikajúci nápad, vyzdobiť klobúk hroznom. Máte dobrý vkus, mladý človek, - vyhlásila a na tvári sa jej usadil výraz najväčšej spokojnosti. - Chceli sme ísť do zámku Sully-sur-Loire, — prehodil som len tak naverímboha. - Ale pokazilo sa mi auto. Cez okno vyzrel Robinoux: - Sully-sur-Loire? Veď je to celkom iným smerom,— šepol. — Z Orleánu ste mali ísť na Gien, a nie do Paríţa. Musíte sa vrátiť. - Ako sa môţem vrátiť, keď mi vypovedal motor? -odsekol som. - Madame, nemohli by ste nás odtiahnuť do najbliţšieho autoservisu? V aute mám lano. - Nič také! V nijakom prípade! Veľmi sa náhlime,-zvolal pán Robinoux. Zázrak, pán Robinoux získal hlas! Uţ nešepkal, ale kričal. - Veru, veľmi sa ponáhľame, — prisvedčil pán Durant. — Sľúbil som expertom z Louvru, ţe obraz dovezieme ešte pred štvrtou. Yvonne prosebné zopla ruky. - Teta, necháte nás na ceste bez pomoci? - Caramba, porca miseria! — zakliala madame Eveline. Ţe musíte jazdiť starým vrakom! Nuţ čo, musím vás odtiahnuť po najbliţšiu dielňu. Ale radím vám, mladý človek, aby ste si kúpili nejaké spoľahlivé auto. Nemusí to byť priam alpine

191

renault, ktorý je najfantastickejší a nikdy sa nekazí. Rýchlo som priviazal lano jedným koncom na auto tety Eveline a druhým na vehikel. Robinoux sa pokúšal protestovať a pridal sa k nemu aj kustód, nevediac, ţe vlastne robí sluţbu zločincom. Ale teta Eveline nemohla odoprieť pomoc malej Yvonne. Na ďalšiu cestu sme sa pohli na lane za limuzínou alpine renault. - Neprekazí to komisárove plány? — spýtala sa ma Yvonne. — Moţno teraz Fantomas nebude chcieť zameniť obrazy. - Netráp sa. Robinoux iste dal v Orleáne svojim spoločníkom dohovorené znamenie, ţe moţno začať „akciu X". Teraz to uţ nemôţe odvolať. Madame Eveline ťahala môj vehikel vynikajúco. Vyvarovala sa prudkých trhnutí, ktoré by mohli roztrhnúť lano, brzdila pomaly, aby som stihol stlačiť brzdu a nenabural zozadu jej alpine renault. Prirodzene, šli sme dosťpomaly, a keďţe cesta, ako som spomenul, bola dosť rušná, podchvíľou nás predbiehali osobné autá i nákladiaky. V takejto mase áut sa policajné auto s plešatým komisárom z Tours vynikajúco ukrylo. Bol som si istý, ţe polícia ani na chvíľu nespúšťa z očí auto tety Eveline. Komisár si dozaista všimol, ţe madame nás ťahá na lane. Predstavoval som si, ako sa preto zlostí a vykrikuje na policajtov vo svojom aute: „Čo sa ten cudzinec moce po tejto ceste? A ešte s takým starým vrakom! Veď mi môţe vyplašiť Fantomasa. Chumaj akýsi! Má auto trocha lepšie neţ bicykel, a vyberie sa ním chytať zlodeja!" A my, na lane za autom tety Eveline, blíţili sme sa na druhý okraj Orleánskych borov. Zatiaľ sa nič nestalo. - Azda sa Fantomas predsa len naľakal? - začala sa znepokojovať Yvonne. - Ţe sa ten váš vehikel musel pokaziť práve teraz!

192

Mykol som plecami. - Nepočula si, ţe aj mechanizmy sú zlomyseľné, vzdorovité, zanovité a trucovité ? - Ale fakt, prečo jazdíte na takom aute? Nemáte na lepšie? — spýtal sa doteraz mlčiaci Róbert. - Čo ? — cítil som sa trocha urazený. - Nepáči sa vám moje auto? A keď som ním plával na ostrov, kto sa ním nadchýnal ? - Veď hej, pláva vynikajúco, - súhlasila Yvonne. - Ale škoda, ţe sa kazí. Bicykel je predsa lepší neţ vaše auto. Mňa na bicykli ešte nik nevliekol na lane. Boli sme práve na okraji lesa, keď auto tety Eveline sa začalo akosi mykať. Niekoľko ráz ho trhlo dopredu a potom sa alpine renault náhle zastavil a nechcel sa ani pohnúť. Vyskočil som z vehikla a podišiel som k jej autu. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! — kliala teta Eveline. — Azda vaše auto má chytľavú chorobu? V mojom alpine renaulte sa čosi pokazilo. A je to také spoľahlivé auto! - Niet spoľahlivých áut, - šepol Robinoux. - Ale našťastie jestvuje cestná sluţba. Madame Eveline vystúpila z auta a zdvihla kapotu. Vyzerala veľmi smiešne, lebo veľký klobúk pripomínajúci vinohrad sa jej beťársky zošuchol na ľavé ucho. - Caramba! - hundrala. — Kto z vás sa vyzná v takomto motore? Robinoux, Durant, Róbert aj Yvonne, slovom, celá spoločnosť začala prezerať motor. Kaţdý sa tváril múdro a robil zo seba veľkého znalca áut. - Azda niektorá sviečka nepáli, - uvaţoval kustód, - Alebo sa upchal karburátor, - zamiešala sa Yvonne. - Alebo cievka vypovedala, - dodal Robinoux. Ako sa patrilo na detektíva, ktorému zverili nesmierne cenný obraz, Robinoux sa s ním nerozlúčil ani na chvíľku. Vystúpil z auta, aby nakukol pod kapotu auta tety Eveline. Pod pazuchou

193

drţal obraz zabalený do papiera. Poklopal som Yvonne po pleci a mlčky som jej ukázal na hrdlo benzínovej nádrţe. Prstom som prešiel okolo otvoru a natiahol som prst k dievčine. - Vidíš tie maličké kryštáliky? - Áno. Čo je to? Cukor, moja milá. Ktosi nasypal cukru do benzínovej nádrţe. Motor sa musel pokaziť, — tvrdil som. A priloţil som si prst na ústa, aby som jej naznačil, ţe musí mlčať ako hrob. Nesmeli sme urobiť poplach, aby to Fantomasa nevyplašilo. Teta Eveline a ostatní ešte chvíľu mudrovali, zohnutí nad motorom. Ale zrazu Robinoux ukázal na ţltú dodávku. - Prichádza pomoc! - zvolal, zabudnúc na svoje šepkanie. — Cestná pomoc. Treba ich zastaviť. Zdalo sa, ţe ţltí anjeli čakali iba na naše znamenie. Ich dodávka hneď zabočila na okraj cesty a zastavila pri alpine renaulte. Vyskočili z nej dvaja mládenci v zašpinených kombinézach. Aj tváre mali špinavé, akoby pred chvíľou leţali pod najšpinavšími autami na svete. Mne bolo jasné, prečo sa tak zamazali. Keby sme mali opísať polícii, ako vyzerali, nevedeli by sme to. Ufúľanci sa líšili medzi sebou. Jeden bol zašpinený väčšmi, druhý menej. - Čo sa stalo? - spýtal sa ten menej ufúl'aný, keď podišiel k autu tety Eveline. - Caramba! — vykríkla madame Eveline. - Zdá sa mi, ţe túto rárohu, za ktorú som vyvalila osemtisíc dolárov, vrátim automobilke. Malo to byť spoľahlivé auto, a pokazilo sa. Pokývali hlavami, ţe chápu jej rozhorčenie. Ten ufúľanejší precedil cez zuby: - Uvidíme, čo sa dá urobiť, váţená pani.

194

195

- Aj moje auto je pokazené, - oznámil som. Zagánili na mňa aj na môj vehikel. - Vaše auto? - uškrnul sa ten menej ufúľaný. - To je hádam vrak spred prvej svetovej vojny. Čudujete sa, ţe sa pokazil? Ja by som sa skôr čudoval, keby som videl, ţe sa hýbe. A obaja sa posmešne zarehotali. Potom vliezli pod auto tety Eveline a kázali si podávať náradie zo svojej dodávky. - Kľúč dvanástku! - volali, vystrkujúc hlavy spod auta. - Osmičku! - Šestku! - Nástrčkový kľúč štrnástku! Prinášali sme náradie z dodávky a stále ţiadali iné a iné. Po nástroje behali všetci bez výnimky, aj teta Eveline, ktorá nahnevane šomrala: - Caramba, porca miseria, prečo sa mi hrabú pod podvozkom, keď sa mi pokazil motor ? - Ale povedať to nahlas sa neodváţila — čo keby sa urazili? Veď kaţdý majiteľ dopravného prostriedku vie, akí uráţliví bývajú mechanici a akou tajomnosťou opriadajú prácu pri oprave auta. Najhoršie je, ţe ak sa urazia, moţno uţ rátať hádam iba so zázrakom. Nechajú auto na ceste a odídu. Dokonca aj Robinoux s obrazom pod pazuchou behal k dodávke a prinášal náradie. Veľmi starostlivo som ho pozoroval. Keď tretí raz zašiel k dodávke cestnej sluţby, zdrţal sa tam trocha dlhšie. A keď sa vyklonil späť, všimol som si, ţe papier, v ktorom bol obraz zabalený, je nedbanlivo previazaný špagátom. Tak uţ sa stalo, pomyslel som si. V dodávke cestnej autosluţby zamenil obrazy. Nechal tam originál a zobral kópiu, ktorú teraz pán Durant zavezie expertom v Louvre. Moje podozrenie sa rýchlo potvrdilo. Robinoux dal ufú-ľancom nejaký tajomný pokyn a obaja vyliezli spod auta. - Ţiaľ, nedá sa to opraviť tu, - oznámil tete ten menej špinavý. - Nezostáva nič iné ako odtiahnuť auto do Orleánu do

196

špeciálnej dielne. - A moje auto? - spýtal som sa naivne. - Vaše tieţ odtiahneme, — vyhlásil ten spínavší. Znepokojilo ma to. Azda má dodávka taký silný motor, ţe môţe ťahať aţ dve autá? Rýchlo a šikovne upevnili svoje lano na alpine renault. A pretoţe som bol s ním spojený lanom, ďalšia jazda sa mi videla jednoduchá. Kým sa pohli, ten ufúľanejší ma poklopal po pleci: - Ak nám zaplatíte, môţeme vás odtiahnuť do múzea v Orleáne. Znova sa obaja radostne zarehotali. Pridal sa k nim aj Robinoux. Pán Durant sa iba pousmial. Ale madame Eveli-ne na nich poriadne zrúkla: - Bez ţartov, páni! Čakajú nás váţne veci. Ťahajte nás tým svojím „ţĺtkom", - pohŕdavo vystihla ich dodávku. Keď sme nasadli do vehikla, Yvonne sa spýtala: - Prečo ste im nenavrhli, aby skúsili opraviť vaše auto ? Azda by sa ním dalo dôjsť do Paríţa. - Chcel som sa zaobísť bez ich pomoci. - Prečo? - Nechcel som, aby videli, ţe môj vehikel má motor s prehadzovačkou. - Naozaj máte záhadnú prehadzovačku ? - stále neverila Yvonne. - Veru, prisahám, - tvrdil som. - A neotravujú vás vtipy na vaše auto? - znova vyzvedala Yvonne. - Jasné, ţe otravujú. Tým skôr, ţe v kaţdej zemepisnej šírke sú rovnaké. Jednostaj mi všade navrhujú, aby som svoj vehikel odstavil do múzea. - A vy odmietate? Pohli sme sa. Ufúľanci vyčkali, kým sa cesta trocha vyprázdni,

197

a potom sa pustili smerom k Orleánu. So zadosťučinením som zobral na vedomie fakt, ţe sme šli práve do Orleánu, čiţe smerom k policajnému komisárovi, ktorý nás dozaista pozoroval z diaľky z auta ukrytého niekde na ceste. Zakrátko som skutočne zbadal nejaké auto stojace na okraji cesty. Prirodzene, ufúľanci ani netušili, ţe patrí polícii. Iste si mysleli, ţe nejaký turista si oddychuje v tieni lesa. Na tom mieste odbočovala z hradskej lesná cestička. Ufúľanci si neuvedomovali nebezpečenstvo a uchlácholení úspechom rozhodli sa ku „skoku". Zrazu tak prudko pridali plyn, ţe lano sa pretrhlo. Ušli a auto tety Eveline aj môj vehikel zostali na ceste. - Caramba, porca miseria! - zvreskla teta Eveline, vykláňajúc hlavu z okna. - Čo to urobili? Hej, páni, zastavte! Ale tí akoby si nevšimli, čo sa stalo, prudko zabočili na lesnú cestu. Vyskočil som z vehikla a odviazal som lano, ktoré ma spájalo s autom tety Eveline. - Utekajú s van Goghovým obrazom! - skríkol som na Yvonne a Róberta. Zvrtol som kľúčikom v spínacej krinke. Motor hneď naskočil a nabral vysoké obrátky. - Tak váš motor nebol pokazený? - čudovala sa dievčina. - Pravdaţe nie! — zvolal som a prudko som sa odpichol z miesta. V spätnom zrkadielku som letmo zazrel začudovaný pohľad pána Duranta a nepokoj na tvári Robinouxa. Teta Eveline sa mi vyhráţala päsťou, lebo pochopila, ţe som ju oklamal: môj vehikel vôbec nebol pokazený. Policajný komisár sa bleskové zorientoval v situácii. Policajné vozidlo vyrazilo a zabočilo na lesnú cestu za dodávkou. Ja som sa pobral za ním, lebo som nechcel prekáţať pri honbe.

198

Bola to naozaj šialená jazda. Ufúľanci rýchlo pochopili, ţe ich naháňajú dve autá, a začali kľučkovať po lese. Ako som správne predpokladal, mali v dodávke namontovaný silný motor. Hnali sa lesom ako zmyslov zbavení, s jediným cieľom: ujsť autám, ktoré ich stíhali. Lesná cesta bola hrozná. Plná hlbokých koľají, vývratov, vyčnievajúcich koreňov stromov. Vehikel nadhadzovalo, aţ som hlavou udieral do strechy. Zdalo sa mi, ţe kaţdú chvíľu prasknú perá. Neviem, čo cítili policajti v citroene, lebo môj vehikel mal plátennú strechu, čo nám ušetrilo hrče. Strachoval som sa len o perá, ale ukázalo sa, ţe strýko Gromillo rátal aj s podobnými situáciami. Namontoval silné a vytrvalé perá, ktoré čosi vydrţia. Ufúľanec za volantom dodávky bol vynikajúcim šoférom. Po lesnej ceste, úzkej a plnej zákrut, šiel ako na pretekoch do Monte Carla. Pretoţe obrovské Orleánske bory pretínala sieť ciest a priesekov, zdalo sa, ţe po nich moţno kľučkovať donekonečna, kým vydrţia perá alebo vyjde benzín. Utekajúci má výhodu pred stíhajúcim, lebo si vyberá smer jazdy, a to vţdy môţe byť neočakávané pre toho, kto sa ţenie za ním. Ufúľanec vyuţíval túto výhodu. Rozbehol auto, a len čo sa ukázalo rázcestie, naznačoval, ţe zabočuje doľava, a rýchlo zahol doprava. Rozbehnuté policajné auto odbočilo doľava alebo preletelo priamo a potom muselo cúvať, aby sa znova pustilo za ţltou dodávkou. Policajti niekoľko ráz takmer narazili do stromu, raz sa otreli blatníkom o veľký dub na rázcestí. Dva razy sa ufúľancom podarilo dostať policajné auto do veľkej kaluţe voáy a blata. Stalo sa to preto, ţe ţltá dodávka clonila výhľad na cestu. Kolesá policajného vozidla uviazli v blate a krútili sa na mieste. - Ujdú! — zúfalo skríkla Yvonne, keď videla v blate uviaznuté policajné auto.

199

Ale nie. Po niekoľkých sekundách kolesá policajného vozidla našli tvrdý podklad a auto sa dostalo na suchú cestu. Medzitým však ţltá dodávka sa stihla dosť vzdialiť. Lenţe po krátkej chvíli aj dodávka vošla do kaluţe blata, ktorá sa rozprestierala na lesnej ceste. Vliezla do nej a iba s najväčšou námahou sa dostala na druhú stranu kaluţe. Pre motor to bolo veľmi vyčerpávajúce, aţ sa voda v chladiči začala variť. Vtedy dodávku dobehlo policajné auto. Vodič policajt sa teraz ukázal múdrejší ako ufúľanci a prešiel okrajom kaluţe, tesne popri kmeňoch stromov na okraji cesty. Odral lak na karosérii, ale vzdialenosť medzi dodávkou a policajným autom sa značne zmenšila. Keď ufúľanci pochopili, ţe kľučkovanie po lese ich nezachráni, rozhodli sa vyjsť na cestu číslo päťdesiatjeden, ktorá vedie do Pithiviers a ďalej do Fontainebleau. Kým sa však k tomu rozhodli, urobili ešte jeden zúfalý pokus, aby sa nás striasli. Vošli na akési strašné výmole, aţ som chvíľu mal dojem, ţe dodávka sa prevráti. Ale nič sa jej nestalo. Lenţe na policajnom aute praskli perá - karoséria sadla na kolesá, takţe auto sa nemohlo pohnúť z miesta. - Nasadnite ku mne, pán komisár! — skríkol som, blíţiac sa k policajnému autu, ktoré vyzeralo ako vrak lode na plytčine. Policajný komisár a s ním akýsi policajt v civile bez zbytočných slov takmer v behu naskočili do vehikla. Zrazu v ňom bolo tesno, ale to nebolo dôleţité. Najdôleţitejšie bolo nespúšťať ţltú dodávku z očí. - Zamenili obrazy. Urobil to Robinoux, — rýchlo som vysvetlil komisárovi. — A títo utekajú s originálom. Udychčaný komisár sotva lapal dych. - V našom aute je vysielačka. Zalarmovali sme políciu v Orleáne i v Paríţi. Všetky cesty sú uţ obsadené. Majú opis ţltej dodávky. Vtedy dodávka vyšla z lesa na cestu do Pithiviers. Bola to cesta

200

druhej triedy a nie taká frekventovaná ako medzi Orleánom a Paríţom. Zločinci tu mohli dosiahnuť väčšiu rýchlosť. Pridali plyn. Po sekunde som zistil, ţe ak mám s nimi udrţať tempo, musím dosiahnuť rýchlosť sto kilometrov za hodinu. A oni stále zrýchľovali. - Sto... stodvadsať... stotridsať... stoštyridsať, — nahlas čítala na tachometri Yvonne. Napokon zvolala: — Vraveli ste pravdu. Vaše auto má prehadzovačku! - Naozaj ? - potešil sa komisár. Na plešatej hlave sa mu zjavili veľké kvapky potu. - Tak potom šliapnite na plyn, cudzinec. Veď títo unášajú originál van Gogha! Ak ho ukradnú, mám po kariére. Pritlačil som plynový pedál. Pri rýchlosti stoosemdesiat kilometrov za hodinu vehikel pomaly dobiehal ţltú dodávku. Vtedy sa zločinci rozhodli podstúpiť smrteľné riziko. Pred nimi šiel nejaký osobný malý fiat a v protismere sa blíţil veľký turistický autobus. V poslednej chvíli sa vodič dodávky rozhodol predbehnúť fiat. Vyrútil sa dopredu a takmer sa dostal pod autobus. Vodič autobusu zbadal, ţe akýsi šialenec sa mu strká pod kolesá, skočil na brzdy a potom zišiel na okraj cesty. Našťastie na tomto mieste bola široká krajnica bez stromov. Neviem, čo sa dialo v autobuse a či niektorý cestujúci neutrpel otras. Autobus zastavil, vodič vyskočil a päsťou sa vyhráţal unikajúcej dodávke. Ale zločinci uţ boli ďaleko, mizli za zákrutou cesty. A ja, prinútený spomaliť, aby som nenarazil do fiatky, nemal som čas upokojovať rozrušeného šoféra autobusu. Konečne som predbehol fiat a ako šialený hnal som sa za dodávkou, ktorá sa mi strácala v diaľke. — Dvesto kilometrov! - zapišťala Yvonne, sledujúc tachometer vehikla. Tak rýchlo som musel ísť, aby som sa priblíţil k utekajúcim zločincom. Pri'podobnej rýchlosti stromy na okraji cesty sa zlievajú do jedného tmavého pruhu. Počuť iba hvízdanie vetra na karosérii

201

auta, ktoré akoby vzlietalo dohora ako štartujúce lietadlo, stráca priľnavosť k ceste a môţe sa rozbiť na kaţdej zákrute. Vodič zasa stráca cit pre vzdialenosť. Motocykel či auto, od ktorého ťa zdanlivo delí hodný kus cesty, sa zrazu ukáţe pred maskou tvojho auta. Lebo on ide osemdesiatkou a ty máš na tachometri dvestovku. Nedajboh, aby niektoré vozidlo pred tebou prudko zabrzdilo. Nepodarí sa ti včas zastaviť. Brzdná dráha sa predlţuje donekonečna. Našťastie, ako som spomenul, na ceste nebol veľký ruch. Napokon, tou závratnou rýchlosťou som nemusel ísť dlho. Ţltá dodávka uţ bola predo mnou. Spomalil som a klaksónom som dal znamenie, ţe budem predbiehať. Na môj klaksón nereagovali. Ale zato čosi iné ich veľmi znepokojilo a dokonca zarazilo. Ďaleko pred sebou uvideli stáť kríţom cez cestu policajné vozidlo. Zazrel som brzdové svetlá na dodávke a pritlačil som brzdový pedál, aby som do nej nenarazil. Lenţe ako som povedal, utekajúci vţdy majú výhodu pred stíhajúcimi. Prudko zabrzdili a potom bez ohľadu na to, ţe cestu oddeľuje od poľa priekopa, vošli do nej a vyskočili na pole. Kam len utekajú? blyslo mi hlavou. Neriskoval som a nezopakoval som ich manéver. Dodávka mala vyšší podvozok, môj vehikel by zostal sedieť na hrane priekopy. Pomyslel som si, ţe po poli ďaleko neujdú. Napokon, zbadali ich policajti z auta stojaceho kríţom cez cestu a vysypali sa z neho ako jablká z košíka. Z vehikla vystúpil plešatý komisár a tajný agent polície. Mávajúc pištoľami, rozbehli sa za dodávkou, ktorá na poli poskakovala a šla čoraz pomalšie. Spočiatku mali zločinci pod kolesami tvrdú zem úhoru, ale potom im zahradilo cestu pšeničné pole. Tam ich chytia, pomyslel som si. Dodávka sa zastavila na okraji pšeničného lanu a zločinci z nej

202

vyskočili. Jeden z nich drţal pod pazuchou v papieri zabalený obraz van Gogha. - Stoj! Stoj! Ruky hore! Vzdajte sa! - kričali pribiehajúci policajti. Ale zločinci neposlúchli túto výzvu. Rozbehli sa do pšenice, ktorá im siahala po pás. Skákali v nej ako dva obrovské zajace vo vysokej tráve. Zrazu sme začuli hlasité vrčanie. Spoza obzoru vyletel sivý vrtuľník. S ohlušujúcim revom motora nám preletel ponad hlavy a zavisol nad pšeničným lanom. Z vrtuľníka vyhodili povrazový rebrík. Chvíľu sa vliekol po poli, ale pilot zamieril priamo na utekajúcich. Šikovne sa chytili rebríka a ako veveričky po ňom liezli hore. Vrtuľník sa uţ dvíhal dohora. Jeden z ufúľancov liezol pomalšie, pretoţe v ruke drţal van Goghov obraz. Vtedy policajný komisár vystrelil z pištole. Neviem, či strieľal iba na výstrahu, alebo mieril do niektorého zločinca. V kaţdom prípade však netrafil ani jedného. Iba ten, čo drţal obraz, sa tak zľakol, ţe vypustil korisť z rúk a rýchlejšie liezol dohora po povrazovom rebríku. Z výšky niekoľkých metrov obraz spadol do pšenice, priamo k nohám policajného komisára.

203

Dvanásta kapitola Kde sa vzal detektív Robinoux? • Portrét zločinca • Čudný list • Kam šla Yvonne? • Madame Eveline krotí divého tátoša • Zlozvyky vehikla • O Johnovi Blackovi, „prepade storočia", ,,rififi" a Mozgu • Cestou do Orlieho hniezda • Bezočivý nosáľ a perly • V hniezde banditov — Caramba, sacrebleu, porca miseria! — zvolala madame Eveline. - Keby som bola vedela, ţe Robinoux má niečo spoločné s Fantomasom, bola by som ho strčila za mreţe! Pán Durant by mi bol pomohol a boli by sme lotra chytili. Ale nemala som ani potuchy, ţe je to bandita. Len čo zvetril nebezpečenstvo a zbadal, ţe vehikel pána Tragáčika a policajné auto zahli do lesa za ţltou dodávkou, čosi zavrčal a ušiel. Jednoducho vošiel do lesa a nevrátil sa. Potom prišla ozajstná cestná autosluţba a odtiahla nás do Orleánu. Odtiaľ sme prišli do zámku taxíkom. Ale ľutujem, ţe Robinoux nesedí za mreţami. Je to vaša vina, pán Tragáčik. Mohli ste ma vystríhať. Nesúhlasne som zavrtel hlavou. - Nie, madame. Nemohol som, lebo som si nebol istý, či sa neprezradíte pred Robinouxom. Napokon, boli by ste mi uverili, ţe pracuje podľa Fantomasových pokynov ? Veď aj policajný komisár prijal moje podozrenie s nedôverou. Bolo treba vecný dôkaz vo forme ukradnutého obrazu, aby sa všetci presvedčili, akými metódami Fantomas pracuje. Do rozhovoru sa zamiešala Yvonne: — A vôbec, teta, kde ste vzali toho Robinouxa? Veď to bola vaša kúpa. - Moja kúpa? - rozhorčila sa madame Eveline. - Ten Robinoux sa kúpil sám. Keď som naposledy bola v Paríţi, predstavil sa

204

mi ako súkromný detektív. Povedal mi, ţe počul o ťaţkostiach, ktoré máme v Zámku šiestich dám, a ponúkol mi svoje sluţby. Pomyslela som si, ţe sa nám ešte jeden detektív zíde, a preto som ho doviedla. Zhovárali sme sa v jedálni Zámku šiestich dám pri večeri. Ešte stále rozrušená Yvonne uţ neviem po koľký raz všetkým vykladala o honbe za ţltou dodávkou, ja som zasa vysvetlil záhadu krádeţe obrazov. Barón de Saint-Gatien počúval tieto správy neobyčajne prekvapený, ako keby mu ktosi rozprával rozprávku o ţeleznom vlkovi. Jeho synovec Vincent, ktorý sa znova vrátil z Paríţa a naznačil mi, ţe čiastočne splnil úlohu, ktorú som mu zveril, zasa len zatínal päste. - Škoda, ţe som nebol s vami, - opakoval. - Ja by som ich bol dobehol a porátal im kosti! Len si uváţte: na mňa padlo hlavné podozrenie. Akú hanbu som musel prehltnúť! Ach, ţe som nebol s vami... V jedálni stáli opreté o stenu dva rovnaké obrazy. Jeden namaľoval van Gogh, druhý bol kópiou, ktorú Robinoux zamenil za originál a nechal ju v aute tety Eveline. Maliar Vincent ju spoznal ako svoje dielo. Rozhovor sa krútil okolo Fantomasovej metódy. Pán Durant sa rozpomínal na svoje predchádzajúce dve cesty s obrazmi. Zakaţdým sa mu pokazilo auto. Nevzbudilo to v ňom nijaké podozrenie, lebo ako vieme, mal veľmi staré auto, ktoré často odmietalo poslušnosť. Vţdy sa vzápätí zjavila cestná autosluţba na ţltej dodávke. Ani táto skutočnosť nevzbudzovala podozrenie, lebo na francúzskych cestách stále patrolujú podobné dodávky. Pán Durant vozil obrazy sám. Keď šiel do Paríţa so Cézannovým obrazom a ţltí anjeli mu opravovali auto, odskočil si na potrebu do blízkej húštiny. Jasné, ţe obraz nechal v aute, a za ten čas ho podľa všetkého zamenili za

205

falzifikát. Nasledujúci raz mechanici cestnej autosluţby poţiadali pána Duranta, aby si s nimi ľahol pod auto a drţal kliešťami akúsi skrutku. Jeden z opravárov vyliezol vtedy spod podvozka, vraj aby doniesol nejaký ďalší kľúč z dodávky. Pravdepodobne v čase, keď kustód leţal pod autom, došlo k zámene originálu za kópiu. Ale odkiaľ sa Fantomas dozvedel, kedy pán Durant pôjde s obrazom do Louvru? Pri van Goghovom obraze bol informátorom pán Robinoux. Ale v dvoch predchádzajúcich prípadoch? - Myslím si, ţe Fantomasovi ľudia pozorovali kustóda, - usúdil som. - Komisár je teraz vo svojom ţivle, - tvrdil Vincent. - Nemá uţ do činenia so záhadným prenikaním cez steny galérie, ale s konkrétnymi skutočnosťami. Do rúk mu padla Fantomasova ţltá dodávka a na vlastné oči videl sivý vrtuľník. Stačí, keď vypátra majiteľa dodávky a vrtuľníka, a nájde aj Fantomasa. Jeho slová som bral dosť pochybovačné. — Obávam sa, ţe nebude ľahké vypátrať majiteľa ţltej dodávky. Domnievam sa, ţe registračné číslo bolo falošné, alebo sa zistí, ţe dodávku si vypoţičala tajomná osoba. A stopa sa pretrhne. Vrtuľník zasa, ako vieme, bol donedávna belasý. Teraz mal sivú farbu, a zajtra môţe mať zelenú. Vo Francúzsku je farby dosť, všakţe? — Caramba, porca miseria! — zvolala teta Eveline. - Polícia hádam pozná spôsob, ako lak zoškriabať a zistiť, akej farby bol vrtuľník predtým. Som optimistka, milá spoločnosť. Ozval sa barón de Saint-Gatien, ktorý doteraz iba pozorne počúval náš rozhovor: — Nesmierne ľutujem, ţe tu nie je pán Pigeon. Celý čas ma podozrieval z krádeţe mojich vlastných obrazov a tvrdil, ţe mi

206

ide iba o peniaze jeho poisťovacej agentúry. Nevyčítam mu to, lebo uňho to bola profesionálna podozrievavosť, vyplývajúca z jeho povolania. Ale predsa sa priznávam, ţe vidieť jeho sklamanú tvár by bolo pre mňa riadnym zadosťučinením. - Kde je vlastne pán Pigeon? - spýtala sa Yvonne. - Veď nespomínal, ţe nepríde na večeru. Ţiaľ, nik nevedel, kam sa pán Gaspard Pigeon podel. Ale dúfali sme, ze sa zakrátko ukáţe, lebo nevravel nie o odchode a veci nechal vo svojej izbe. No dlho sme si nelámali hlavu nad jeho neprítomnosťou. Yvonne a Róbert spustili aparatúru predstavenia Zvuk a svetlo, lebo v ten večer do Zámku šiestich dám znova prišlo veľa turistov. Pán Durant zavesil na pôvodné miesto van Goghov originál a kópiu nechal vo svojej pracovni. — Moţno v budúcnosti, - zveril sa, - keď Fantomas bude v rukách polície, budem ukazovať túto kópiu ako spomienku na čudné udalosti. Bude to ďalšia atrakcia pre turistov. Tí majú radi takéto historky. Mňa madame Eveline zatiahla do garáţe. Vzala si do hlavy, ţe si musí podrobne prezrieť môj vehikel. Jasné, ţe som jej ho ukázal, ba dokonca som ju povozil po alejach parku. - Caramba, - zvolala, keď opúšťala vehikel, — alpine renault stál osemtisíc dolárov, a Fantomas ho vyradil tým, ţe nasypal cukor do benzínu! Ale opravia mi ho a myslím si, ţe napriek všetkému je to vynikajúce auto. Ak chcete, môţem urobiť výmenu. Dáte mi svoj vehikel a ja vám dám alpine. Tak čo, súhlasíte? Roztiahol som ruky. - Ţiaľ, madame, je to rodinná pamiatka po mojom strýkovi, známom vynálezcovi. Okrem toho na svojom aute veľmi lipnem. Preţil som s ním veľa nádherných dobrodruţstiev. Madame Eveline bola veľmi rozčarovaná. Ale ja som sa

207

nemohol zachovať inak. Svoj vehikel by som nepredal, ale ani nevymenil za nijaké iné auto. Aby som madame potešil, sľúbil som jej, ţe v najbliţšej budúcnosti jej dovolím sadnúť za volant vehikla. Lebo stará pani mala autá veľmi rada. Potom som sa vo svojej izbe stretol s Vincentom. — Ţiaľ, pane, — oznámil mi hneď na začiatku, — nepodarilo sa mi nájsť nijakého maliara, ktorý robil ďalšie kópie pre Fantomasa. Myslím si, ţe je to beznádejné, zabralo by to veľmi veľa času. O krádeţ iach v zámku na Loire sa veľa písalo v tlači. Ani jeden maliar sa neprizná, ţe robil kópie pre zlodeja, lebo sa nechce zapliesť do tejto aféry. Nezostalo mi nič iné, iba nakresliť zlodeja, ako som si ho zapamätal. Tu je. Podal mi kus papiera, na ktorý farebnými fixkami nakreslil portrét akéhosi muţa s dlhou čiernou bradou, veľkou šopou čiernych vlasov a hustými bokombradami. - Tak vyzeral človek, ktorý si u mňa objednal kópie obrazov Cézanna, Renoira a van Gogha, — povedal Vincent. Dlhšiu chvíľu som hľadel na kresbu. - Nemohli by ste na portréte zatrieť bradu, bokombrady a zmeniť účes? Urobte z neho blondína, - navrhol som. Vincent skočil do svojej izby po škatuľu s farbami a po chvíli som sa pozeral na zmeny, ktoré urobil na kresbe. - Hm, — mrmlal som si popod fúzy, prezerájúc si portrét. Poďakoval som sa Vincentovi za námahu, no nepriznal som, aký veľký dojem na mňa urobila jeho kresba. Ponáhľal som sa s ňou do donţonu, kde Yvonne s Róbertom obsluhovali aparatúru predstavenia. Poloţil som kresbu pred dievčinu na riadiaci panel. - To je predsa pán Marchant, - šepla Yvonne. - Však, Róbert? Privolala mládenca, ktorý potvrdil jej úsudok, zhodný s mojím. - Kto to nakreslil? - spýtala sa Yvonne. - Tvoj brat. - Ach, chápem. Je to človek, ktorý si uňho objednal kópie

208

obrazov z našej galérie, - domyslela si. - Mal bradu, bokombrady a parochňu, — doplnil som vysvetlenie. — Prikázal som mu to zatrieť a vyšiel z toho Marchant. Zaujímavé, však? - Ukáţete to komisárovi alebo nedajboţe Pigeonovi? znepokojila sa Yvonne. - Prosím vás, nerobte to! Sami si Marchanta vezmeme na starosť. Veď ja musím získať tých stotisíc dolárov odmeny! Usmial som sa. - Mne na tých peniazoch nezáleţí, Yvonne, — uistil som ju. Ale rád pomôţem získať späť ukradnuté obrazy z vašej galérie. Keďţe myslíš na odmenu, trocha počkám, kým komisárovi ukáţem kresbu. Predstavenie Zvuk a svetlo ešte stále trvalo, takţe sme museli zakončiť rozhovor. Yvonne s Róbertom boli celkom zaujatí pohybom pásky so zvukom, ku ktorému museli prispôsobovať osvetlenie zámku. Sadol som si a chvíľu som pozoroval ich prácu. Potom moju pozornosť upútal husto popísaný lístok papiera, leţiaci na riadiacom pulte. Vyzeralo to, ţe kým som sem prišiel, Yvonne písala komusi list. Všimla si môj pohľad a rýchlo schovala list do pracovnej zástery, ktorú mala na sebe. Vyšiel som z donţonu a sadol som si na lavičku trocha vzdialenú od bašty. Trpezlivo som čakal, kým sa skončí predstavenie a turisti sa rozídu. Konečne Yvonne s Róbertom opustili donţon. Chlapec sa pobral do zámku, ale dievčina sa chvíľu zdrţala na terase. Potom sa porozhliadala na všetky strany a vykročila cez park k zámockej bráne. Opatrne som sa zakrádal za ňou, aby ma nespozorovala.

209

210

Chránila ma tmavá noc a šum vetra, ktorý dosť silne kolísal konáre starých platanov. Pred zámockou bránou čakalo akési malé osobné auto. Yvonne podišla k nemu a podala čosi šoférovi. Potom sa s veselým hvízdaním vrátila do zámku. Auto hneď odišlo. - No jasné, - zahundral som si popod fúzy a pobral som sa do svojej izby. Spokojný sám so sebou som sa Vyzliekol a ľahol si do postele. Ale nestihol som zaspať. Zakrátko mi na dvere zaklopal Pigeon. Prišiel na svojom humberi okolo dvanástej v noci, zbalil si cestovnú tašku a poţiadal Filipa, aby oznámil barónovi, zavretému vo svojej záhadnej pracovni, ţe musí na nejaký čas odísť. No skôr ako opustil zámok, zašiel ešte ku mne. Chcel som mu porozprávať o všetkých udalostiach uplynulého dňa, ale Pigeon hodil rukou. - Všetko podrobne ovládam, lebo večer som stretol v Tours policajného komisára. No čo, blahoţelám vám k úspechu, — povedal, ale cítil som, ţe ho zoţiera závisť a vôbec mu nie je po vôli, ţe nejaký cudzinec vysvetlil záhadné krádeţe v zámkoch na Loire, a on, veľký detektív poisťovacej agentúry, podozrieval nevinných ľudí. - Ale musím vás upozorniť, - dodal so strašne váţnou tvárou, ţe k chyteniu Fantomasa je ešte veľmi ďaleko. Mykol som plecami. - To uţ je vec polície. Mojou úlohou bolo objasniť záhadu. A to som urobil. Pohladkal si fúziky. - Gaspard Pigeon sa uţ nebude zaujímať o Fantomaso-vu aféru, - povedal. - Naozaj? - začudoval som sa. - Počuli ste o istom Johnovi Blackovi? - spýtal sa ma. - Nie. Tuším nie, - pokrútil som hlavou, ale nebol som si taký

211

istý, či sa mi toto meno uţ niekedy neobtrelo o uši. - No tak, - usmial sa Pigeon trochu povýšenecky. - Rád by som vám oznámil, ţe nechávam vám aj tej podráţdenej malej slečinke, ako sa len volá... - Yvonne. - Áno, Yvonne. Jej a vám prepúšťam Fantomasovu aféru. Sebe nechávam Johna Blacka. Za odhalenie toho zločinca anglická vláda vypísala obrovskú odmenu. Adieu! - kývol mi rukou na rozlúčku a vyšiel z mojej izby. John Black? uvaţoval som dosť dlho. Ale pamäť ma tentoraz sklamala. Hádam som bol priveľmi unavený. Lebo zakrátko som veľmi tvrdo zaspal. Ráno som vstal čerstvý, s veľkou chuťou do práce. Ale Yvonne na raňajky neprišla. Filip oznámil, ţe zavčas ráno kamsi odišla na bicykli s Róbertom. Zamrzelo ma to. Ak zorganizovali nejaký výlet, prečo mi nenavrhli, aby som šiel s nimi ? pomyslel som si. V Zámku šiestich dám by sa iste našiel ešte jeden bicykel a ja som Yvonne vravel, ţe rád jazdím na bicykli. Raňajkovali sme vo štvorici: barón de Saint-Gatien, teta Eveline, Vincent a ja. Maliar hneď odišiel do Paríţa. Pán Durant raňajkoval vo svojom byte v priestoroch zámku, iba na obedy a večere ho pozývali k barónovmu stolu. Aby som barónovi urobil dobrú náladu, rozhovoril som sa na tému, ktorá ho zaujímala. - Raz ste sa ma spytovali, pán barón, - ozval som sa, - čo si myslím o ţeleznici. Musím sa vám priznať, ţe veľmi nerád cestujem vlakom. - Ach tak, - rozčaroval sa barón. - Ale mám priateľa, ktorý síce nerád cestuje vlakmi, lebo často meškajú, no vlastní veľkú zbierku miniatúrnych lokomotív a vagónikov. Raz ma zavolal k sebe a niekoľko hodín sme sa krásne hrali s vláčikmi.

212

- A akú ţelezničku má ? Nemecký systém, alebo anglický? — zaujímal sa barón. - Má nemecké ,,Piko", - odvetil som podľa pravdy, lebo naozaj mám priateľa, ktorý pod zámienkou, ţe to robí pre syna, hrá sa s elektrickou ţelezničkou. - Domnievam sa, ţe anglická je lepšia, - tvrdil barón. Potom sa spýtal: - Má veľkú rozraďovaciu stanicu? - Vzhľadom na veľkosť našich bytov jeho stanica zaberá izbu s rozmermi dvakrát tri metre. - Och, tá je miniatúrna, — pokýval hlavou barón. - Vyţaduje to oveľa väčší priestor. Do rozhovoru skočila madame Eveline: - Caramba, porca miseria! Raoul, ako to, ţe sa tak dobre vyznáš v ţelezniciach? Pokiaľ viem, bol si dôstojníkom vojenského námorníctva, a nie prednostom stanice! - Áno, máš pravdu, miláčik, - zrozpačitel barón. - Ale poznal som istého človeka, ktorý si urobil v suteréne svojej predmestskej vily dve rozrad'ovacie stanice a vystaval niekoľko kilometrov miniatúrnych koľajníc. Tvrdil mi, ţe je to nádherná zábava. - Hádam nechceš povedať, ţe normálny muţ sa hrá s elektrickou ţelezničkou? Niečo iné sú autá. To je pekná zábava, - tvrdila madame Eveline. Barón zrozpačitel ešte väčšmi. V tej chvíli som pochopil, prečo svojho koníčka drţí v takej tajnosti. Obrátil som sa k madame Eveline: — Dovolím si mať inú mienku. Môj priateľ, ktorý má neveľkú zoraďovaciu stanicu, je pri zdravom rozume. Zistil, ţe jeho koníček mu poskytuje moţnosť oddýchnuť si po ťaţkej a zodpovednej duševnej práci. — Caramba, porca miseria! - zahrmela teta Eveline. Najlepšie si oddýchnem pri jazde rýchlym autom. Nemalo zmysel s ňou diskutovať, a tak som sa vzdal tejto

213

témy. Napokon, raňajky sa skončili a kaţdý z nás šiel za svojimi záleţitosťami. Rozlúčil som sa s Vincentom, ktorý nasadol do auta a odišiel do Paríţa. Potom, aby som sa osvieţil čerstvým vzduchom, vybral som sa na prechádzku do záhrady Diany de Poitiers. Len čo som si sadol na lavičku neďaleko brehu rieky, začalo mrholiť. Z pochmúrnej oblohy padali dro-bučké kvapky a jemným závojom zastreli podlhovastú siluetu Zámku šiestich dám. Teraz, z istej vzdialenosti, sa mi zámok zdal akoby neskutočný, rozprávkový. Mal som dojem, ţe nehľadím na ozajstný zámok, ale na vyblednutú ilustráciu v starej kniţke. Bol to nezvyčajný dojem, a hoci mrholilo čoraz silnejšie, ešte dlho som sa zdrţal na brehu rieky, akoby som čakal, ţe cez šumenie daţďa začujem od padacích mostov rachot dvorného koča. Mal som pocit, ţe o chvíľu sa stane čosi nezvyčajné, ţe na chodníku v parku uvidím Katarínu Medicejskú, takú, akú ju znázorňujú staré rytiny. Alebo Máriu Stuartovú, alebo prekrásnu Dianu de Poitiers ? Ale nič také sa nestalo. Iba som si z ničoho nič spomenul, kde som sa stretol s menom, ktoré mi včera oznámil Pigeon. John Black! Pravdaţe, čítal som o ňom v novinách. Človek s týmto menom pouţíval ešte mnoţstvo iných mien. Volali ho „človekom sto tvárí a sto pasov". O jeho vtipe, inteligencii a schopnostiach sa šírili legendy. Nikto nikdy nevidel jeho ozajstnú tvár, lebo bol majstrom masky. Nik presne nevedel, v ktorej krajine sa narodil, lebo dokonale ovládal niekoľko európskych jazykov. Hovoril po anglicky ako absolvent Oxfordskej univerzity, po nemecky ako rodený Berlínčan, po francúzsky ako člen francúzskej literárnej akadémie. Ovládal španielčinu aj taliančinu. Svoje veľké schopnosti, vtip a inteligenciu vyuţíval na zločinnosť. Stal sa slávnym ako iniciátor a realizátor

214

najväčších vlámaní a bankových lúpeţí. Dozaista on pred mnohými rokmi vypracoval metódu prepadnutia banky nazývanú „rififi". Vymyslel aj neobyčajne precízny plán prepadu vlaku Londýn - Glasgow, ktorý viezol peniaze. Tento výčin nazvali „prepadom storočia" a jeho iniciátor dostal v tlači prezývku Mozog. Polícii sa dostalo do rúk veľa účastníkov „prepadu storočia". Viacerým z nich vodca umoţnil útek z dobre stráţených ţalárov. No nikdy sa nedostala na stopu Mozgu. Vedelo sa iba toľko, ţe v Anglicku pouţíval meno John Black. Azda sa Pigeonovi dostala do rúk nejaká informácia o tomto neobyčajnom zločincovi, ktorého hľadá polícia celého sveta ? John Black, opakoval som si v duchu toto meno. A hneď mi napadlo, či Pigeon nedospel k záveru, ţe Mozog a Fantomas je jedna a tá istá osoba. Azda spôsob, akým boli ukradnuté obrazy z dokonale stráţených galérií, nesvedčil o tom, ţe Fantomas je nevšedne bystrý človek? Kto iný mohol vypracovať taký nezvyčajný plán krádeţe obrazov, ak nie smutne preslávený Mozog čiţe John Black ? S hlavou plnou všelijakých myšlienok vrátil som sa do zámku a vyhľadal som tetu Eveline. Madame, - pozdravil som ju, — spomínate si na Marchantovo pozvanie ? - Pravdaţe. Pozval ma do Orlieho hniezda. - Moţno sa vyplatí vyuţiť toto pozvanie, - podotkol som. - Caramba, porca miseria! — zvolala teta Eveline. - Nebrala som to váţne. Azda ma môţe zaujímať nejaký handliar s vínom? Uklonil som sa jej, aby som zdôraznil, ako veľmi si ju váţim a akú veľkú váhu prikladám svojmu návrhu. - Veľmi by som chcel vidieť Orlie hniezdo, - priznal som sa. — A mám pocit, ţe Marchant nemá rád zvedavých turistov. No vás do Orlieho hniezda pozval. Vo vašej spoločnosti by som

215

ten zámok mohol navštíviť. Pozorne sa na mňa zahľadela. - Tak vám na tom záleţí ? - Zdá sa mi, ţe je to zaujímavý architektonický objekt, povedal som. Zapálila si cigaretu a ešte raz na mňa podozrievavo zagánila. - Naozaj vás zaujíma iba stará architektúra Orlieho hniezda ? - No, nielen, - priznal som. - Trocha ma zaujíma aj majiteľ zámku. - Chápem. Nechcete mi povedať pravdu. No čoţe, je to ťaţké, porca miseria! Urobili ste tak veľa pre úbohého Raoula, ţe som ochotná ísť s vami k Marchantovi. Ibaţe ako viete, moje auto je v oprave v Orleáne. - Pôjdeme mojím. - Vaším autom? - Oči jej zablýskali a cigareta sa bleskové našla v druhom kútiku úst. - Ale ja budem riadiť, súhlasíte ? Aţ sa mi zakrútila hlava pri predstave strašnej havárie. Sťaţka som si vzdychol: — Súhlasím. Ale je to čudné auto. - Čudné? Caramba, sacrebleu, porca miseria! Pre mňa nejestvujú čudné autá. Ja uţ ho skrotím! - Oči jej horeli. Ovládla ju predstava šialenej jazdy. - Pôjdeme ta ihneď. Len dovoľte, aby som si skočila do izby po klobúk. Vzdialila sa energickým krokom a po krátkej chvíli sa objavila v garáţi na hlave s čímsi, čo vyzeralo ako slamená strecha na dedinskej chalupe. Na klobúku bola červená stuha. Koniec stuhy padal na chrbát madame Eveline ako vrkoč. Mala oblečené čierne šaty a na krku nádherný náhrdelník z perál. Madame Eveline mala naozaj čudný vkus. Vyviezol som vehikel z garáţe na dosť bezpečnú vzdialenosť od akéhokoľvek múru a stromu. Môj nebohý strýko Gromilto neviem prečo prerobil rýchlostnú skriňu ferrari 410. Napríklad tam, kde v kaţdom aute je najniţšia rýchlosť, u mňa bola najvyššia, ale to neznamená, ţe

216

ostatné rýchlosti nechal v pôvodnom zoradení. Tam, kde by mala byť dvojka, ja som mal štvorku, a tam, kde trojka, u mňa bola dvojka. Najniţšia rýchlosť bola vedia najvyššej a tak ďalej, bez ladu a skladu. Sústavnou jazdou na vehikli som si zvykol na toto „čudáctvo" a bezchybne som radil rýchlosti. Ale uvedomoval som si, ţe niekto iný, kto doteraz jazdil iba na obyčajnom aute, si s mojím neporadí. Teta Eveline ma náhlila, aby som si odsadol od volantu, a tak som si poslušne sadol na miesto vedľa šoféra a jej som nechal volant a všetky pedály. - Ja ho skrotím, - hundrala madame Eveline pri zapaľovaní cigarety, ktorú si švihácky strčila do ľavého kútika úst. Klobúk, ktorý sa podobal slamenej streche, si spustila na chrbát. Vyzerala ako kovboj, ktorý vošiel do ohrady pre kone, aby osedlal divého mustanga. - Tu je jednotka, - usiloval som sa oboznámiť tetu Eveline s radením rýchlostí, ale ona iba nahnevane hodila rukou. - Caramba, porca miseria! — zvolala. — Koho chcete učiť jazdiť? Mňa ? Zapríčinila som stoštyridsaťpäť dopravných nehôd. Kde je v aute spojka, plyn a rýchlosť, to predsa viem. Ja som uţ jazdila na inakších autách, pán Tragáčik. Stlačila spojkový pedál, zvrtla kľúčikom v spínacej skrinke, pohla rýchlostnou pákou. Potom pomaly spustila spojku a súčasne stláčala plynový pedál. Motor strašne zavyl, ale vehikel sa ani nepohol. - Čo sa deje, caramba, porca miseria? — čudovala sa madame Eveline. - Máte pokazené rýchlosti? - Vôbec nie, madame, — odvetil som. — Všetko bezchybne funguje, len ste zapli hnaciu vrtuľu. Keby sme teraz boli uprostred rieky, veľmi rýchlo by sme plávali k brehu. Madame Eveline vyvalila oči. - Čo to vravíte? Uprostred akej rieky? - Hocijakej. Moje auto pláva po vode.

217

- Ako to: pláva ? Normálne pláva po vode ? - neverila vlastným ušiam. - Naozaj, madame. Je to obojţivelné auto. Nech sa páči, vystúpte a pozrite sa pod zadnú časť podvozka. Práve tam sa krútia krídelká hnacej vrtule. Vyskočila z auta, a aby sa mohla pozrieť pod podvozok, zloţila si slamený klobúk. - Fakticky, - potvrdila. - Vrtuľa sa krúti. Milý pane, a ten vehikel vám nelieta ? - Našťastie nie, - usmial som sa. Uţ menej sebavedome si znova sadala za yolant. Vypol som vrtuľu a ukázal som jej, ako sa prehadzujú rýchlosti, ak sa majú krútiť kolesá auta. Pomaly sme sa pohli z miesta. Ale po chvíli madame Eveline chcela zaradiť dvojku. Keďţe oproti dvojke bola u mňa šestka, ktorú bolo treba zaradiť len pri veľkej rýchlosti, vehikel iba myklo dopredu a motor zhasol. - Čo je to zasa, porca miseria ? — znervóznela madame Eveline. - Hodili ste navyššiu rýchlosť. Motor nemal silu, aby hnal kolesá. - A kde je tu dvojka ? Ukázal som jej. - Aha, tuto? Uţ viem. A trojka? -Tu. - Aha, dobre. Štvorka je iste tu, však? - Nie, madame. Tu je päťka. - Viem. A tu štvorka, hej? - Nie, madame, uţ ste zabudli. Veď tu je jednotka. - Aha, dobre. Jednotka je tuto, a tu šestka, oproti je dvojka, tu trojka a tu štvorka. - Nie, madame. Teraz ukazujete rýchlosti hnacej vrtule, keď auto pláva po vode. - Caramba, porca miseria, a kde dočerta sú rýchlosti pre kolesá?

218

- Veď som vám uţ ukazoval. Tu je jednotka a tuto dvojka. - Viem. Tu trojka a tu štvorka. - Nie, madame. Tu je šestka a tam trojka. - Ký ďas, čo to vykladáte? Veď ste ukazovali, ţe jednotka je tuto. - Áno, ale pre hnaciu vrtuľu. Pre kolesá je na ľavej strane. - No jasné! — radostne zvolala madame Eveline. - Teraz uţ viem všetko. Stlačila spojku, naštartovala kľúčikom, zasunula rýchlostnú páku, potom pomaly púšťala spojku a pridala plyn. Motor zareval, ale auto sa nepohlo z miesta. - Caramba, sacrebleu, znova som zapla vrtuľu? — vrtela hlavou madame Eveline. - Nie, madame. Voľnobeţku. - Naozaj ? Tak mi to ešte raz vysvetlite. Tu je jednotka, hej? - Nie, madame. To je šestka. Tak to trvalo asi pol hodiny. Donekonečna som vysvetľoval a ukazoval, ako nasledujú rýchlosti pre kolesá a pre hnaciu vrtuľu. Ale madame Eveline sa zdalo, ţe radenie rýchlosti v mojom vehikli sa nedá zapamätať. Cigareta jej zhasla, na čele sa jej zjavili kropaje potu. Po ďalšom neúspešnom pokuse dať auto do pohybu madame Eveline treskla päsťou do rozvodnej dosky auta. - Pane, - zvolala, - do pekla s takým autom! Tuším po prvý raz v ţivote by som mala radšej bicykel. Sadnite si za volant a poďme do Orlieho hniezda, lebo mám dojem, ţe ešte minúta, a ja sa zbláznim. Jednotka, šestka, štvorka, trojka... - chytala sa za hlavu. - Pane, to je strašné auto. - Nie, madame. To je iba vec zvyku, - povedal som úprimne, keď som si sadal za volant. - Keby som vám nakreslil na kúsok papiera jednotlivé rýchlosti a cvičili by ste doma hodinku denne, som si istý, ţe po nejakom čase by ste mohli celkom

219

pokojne jazdiť na mojom vehikli. - Ste o tom presvedčený? — potešila sa. - Áno, madame. Hlboko presvedčený. - V takom prípade odzajtra začnem doma cvičiť, - rozhodla sa. Myšlienka, ţe naďabila na auto, ktoré nevie riadiť, sa jej zdala neznesiteľná. Vyrazili sme do Orlieho hniezda. Bolo uţ popoludnie, ale ako som spomenul, toho dňa mrholilo. Nepršalo stále, len z času na čas kvapkalo z oblohy, po ktorej sa vliekli ponuré, obrovské, čierne kopy mračien. Orlie hniezdo stálo na dosť vysokom kopci, jeho mohutná bašta a zubaté múry sa pochmúrne črtali na pozadí tmavej, zamračenej oblohy. Deň bol sivý, veterný. V takej scenérii nebolo ťaţko si predstaviť, ţe za múrmi Orlieho hniezda býva strašný čarodejník Merlin, za bránou striehnu na prichádzajúcich jedovaté šarkany a v podzemí zámku narieka uväznená prekrásna dievčina. Lenţe ani teta Eveline, ani ja sme nevyzerali na hrdinov povesti o kráľovi Artušovi. Od daţďa lesklá čierna asfaltová cesta viedla k obrovskej zámockej bráne a krútila sa po úbočí vrchu. Kdesi v polovici kopca prostriedkom cesty išiel do zámku dvojkolesový vozík so zeleninou. Ťahal ho oslík. Zatrúbil som klaksónom raz aj druhý raz, aby vozík uhol z cesty. Lenţe oslík je oslík. Zaťal sa a ani za svet ustúpiť. Oslíka poháňala dievčina, starostlivo ovinutá nepremokavou plachtou. Nemala tuším uňho nijakú autoritu, lebo akokoľvek mykala liacami a mávala bičom nad hlavou a dlhými ušami zvieraťa, osol si naďalej vykračoval prostriedkom cesty. - Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveline a vyklonila sa cez okno vehikla. - Nemôţete prehovoriť do duše tomu zvieraťu? Či osol nemusí dodrţiavať dopravné predpisy? Ale s oslom, ako vieme, sa neradno púšťať do diskusie, tým skôr mu nadávať. Pretoţe cesta bola úzka, zišiel som vehiklom

220

na okraj cesty, a šúchajúc si bok karosérie o pichľavý ţivý plot, konečne som vozík predbehol. Takto som sa dostal k bráne zámku pána Marchanta. Trúbil som veľmi hlasno. Čakali sme asi päť minút, kým sa obrovská brána trocha odchýlila. Iba natoľko, aby cez škáru prešiel mohutný muţ s veľkým červeným nosom. Nosáľ so ţuvačkou v ústach na nás riadne zagánil. - Kamţe, no? - spýtal sa hrubým hlasom. - Turistov sem nevpúšťame. Madame Eveline vystrčila hlavu cez okno vehikla. - Som Eveline Brionová. Prosím, ohláste pánu Marchantovi, ţe na jeho pozvanie som prišla pozrieť si Orlie hniezdo. Nosáľ mykol plecami a povedal, stále preţúvajúc ţuvačku: - Tu niet čo pozerať. Nepočul som o nijakom pozvaní. Veľmi podozrievavo zazeral na môj vehikel. - Je to pancierové auto, však? — sprisahanecky na mňa mrkol. - Myslíte, ţe sa dám dobehnúť? Vraj Eveline Brionová! Jasné, ţe je to falošné meno. Cítim, ţe ste z nejakej francúzskej bandy. Tak zmiznite, kým vám pekne hovorím! Povaţoval nás za francúzskych banditov a hádam aj podozrieval, ţe vezieme náklad dynamitu. Madame Eveline na chvíľu aţ stratila reč od zhrozenia a pobúrenia. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! - vykríkla, vy-skakujúcz auta. - Čo ste povedali? Ţe Eveline Brionová je falošné meno? Ţe som z akejsi bandy? Paneboţe, keby to počul môj manţel, najznámejší francúzsky bankár! Eveline Brionová z bandy? Ja vás strčím do kriminálu! - vrieskala. Zmienka o krimináli, zdá sa, nosáľa veľmi pobavila. Rozosmial sa od ucha k uchu. Ale spomenul si na meno Brion a to naňho urobilo silný dojem. - Brion? - uvaţoval a pozorne hľadel na madame Eveline. Čosi mi svitá. Ten chlap mal slušný majetok. Vy ste jeho

221

manţelka? A tie perly sú pravé, či falošné? Natiahol ruku k náhrdelníku, ktorý teta Eveline mala na krku. - Preč tie dlaby! - zvreskla madame Eveline. - Moje perly ţe sú falošné? Človeče, spamätaj sa, lebo ťa posadím za mreţe! Za tieto perly by som mohla kúpiť tú vašu starú ruinu Orlie hniezdo aj s tromi takými stráţcami, ako ste vy. Teraz sa ona dotkla nosáľa. Vypľul ţuvačku a hrdo sa vypol. — Nie som stráţca, - vyhlásil ponuro. — Rátam sa medzi priateľov pána Marchanta. Zbytočne sa nechávate unášať hnevom, madame. Oznámim pánu Marchantovi váš príchod. Ţiadostivo hodil okom na perly tety Eveline a dodal : - Tie perličky, tak sa mi vidí, sú najpravejšie na svete. Veľmi pekné kusy. Po týchto slovách doširoka otvoril zámockú bránu. Vošli sme najprv do priestrannej siene s nízkou klenbou, potom sme prešli na široké nádvorie obklopené múrmi. Začuli sme, ako sa za nami s tlmeným rachotom zatvorila mohutná brána. Ten rachot sa mi zdal zlovestný, aţ mi prešiel mráz po chrbte. Nebolo nijakých pochýb, ţe nie sme ani tak v Orľom hniezde ako v hniezde banditov.

222

Trinásta kapitola Tajomstvo Orlieho hniezda • Dvojzmyselný rozhovor s Marchantom • Yvonnin riskantný nápad • Kto vlastne je murár? • Problém so starou dámou • V celách starej bašty • Fantomas sa vyhráţa • Odhaľujem tajného spravodajcu • Ţelezničné nešťastie Za bránou Orlieho hniezda sa skrývalo prekrásne, takmer rajské zákutie. Vo veľkom štvorci vysokých stredovekých múrov, v susedstve ponurého donţonu, stála moderná vila v maurskom slohu, taká biela, ţe na pozadí hnedých múrov ťahala oči. Pred vilou sa rozprestieral smaragdový, starostlivo udrţiavaný trávnik a leskol sa bazén vyloţený belasými kachličkami. Za bazénom bola miniatúrna záhradka, v ktorej kvitli ruţové kry a opojné voňali. Všade - od brány k vile, od vily k bazénu aj cez záhradku - viedli betónové chodníky. Trochu širšia cestička viedla k hospodárskej budove s garáţami a s komínom ústredného kúrenia. Uprostred nádvoria tichučko šušťala veľká fontána. - Zaparkujte tamto, — rozkázal nám nosáľ a ukázal na neveľké parkovisko vedľa hospodárskej budovy. Keď sme vystúpili z vehikla, nosáľ nás zaviedol do záhrady, do malej besiedky so sklenou strechou. K stenám besiedky sa túlili červené, ţlté, krémové a dokonca aj čierne ruţe. Sadli sme si do pohodlných hojdacích kresiel. Nosáľ sa ponáhľal do vily, aby pánu Marchantovi oznámil náš príchod. - Caramba, porca miseria, — zahundrala madame Eveline. Parádne si býva ten handliar s vínom! Keď človek prichádza k Orliemu hniezdu, zdá sa mu, ţe je to ruina a od vlhkosti potuchnuté staré múry. A zatiaľ tu je to priam nádhera. Ten

223

chlap musí mať kopu peňazí! - Poznáte ho dávno? — spýtal som sa. - Zoznámili sme sa na automobilových pretekoch. Uţ som vám to tuším rozprávala. Vtedy som si po prvý raz vzala prekrásny diamantový náhrdelník... - Aj posledný raz, však? - Veru, ako to viete? - začudovala sa madame Eveline. - Práve v tú noc v hoteli, kde sme sa ubytovali, mi náhrdelník ukradli. Prirodzene, bol dobre poistený, takţe som o nič neprišla. Ale náhrdelník zmizol. Hádam sa domnievate... - domyslela si, aké podozrenie vo mne vyvolalo jej rozprávanie. - Áno, - prikývol som. - Myslím, ţe majiteľ tohto zámku sa rád z času na čas zakradne do hotela po nejaký pekný predmet. Ani nie z potreby, iba z rozmaru. - Paneboţe! — teta Eveline si chytila perlový náhrdelník. — Beţme odtiaľto! Mám na hrdle drahocenné perly. - V tomto zámku vám nebezpečenstvo nehrozí, -usmial som sa. - Máte pravdu, - súhlasila madame Eveline. - Robí dojem, ţe je dţentlmen. Ale ten jeho sluha je zločinec. Všimli ste si, ako sa na môj náhrdelník zahľadel? Azda bude lepšie, ak ujdeme. Vlastne prečo sme sem prišli ? Vás naozaj zaujíma architektúra tohto zámku? - Nie, madame. Chcel som bliţšie spoznať Pierra Mar-chanta. Nazývate ho handliarom s vínom. Ako viete, ţe sa tým zaoberal ? - Sám mi to povedal, - odvetila. - Predstavil sa mi ako veľkoobchodník s vínom, ktorý sa vzdal tejto činnosti. Hádam si myslíte, ţe to nie je pravda? A kde by vzal peniaze na udrţiavanie takého nádherného obydlia? - Neviem, madame, - znova som sa usmial popod fúzy. Naivita tety Eveline bola dojímavá. Ak Pierre Marchant mal niečo spoločné s Johnom Blackom, bolo veľmi pochybné,

224

ţe sa niekedy zaoberal veľkoobchodom s vínom. Pravdou bolo, ţe mal veľký majetok, ktorý nadobudol bankovými lúpeţami a útokmi na pokladnice. „Prepadom storočia" získal obrovský majetok. Ale ako sa dalo predpokladať, Mozog nemal rád záhaľku. Nečinné uţívanie koristi získanej zločinnosťou sa mu moţno videlo niečím nekonečne nudným. Jedného dňa zatúţil vyzdobiť svoju maurskú vilu nádhernými obrazmi. A keďţe kupovanie drahocenných vecí mu bolo cudzie a moţno aj odporné, vymyslel si Fantomasovu metódu, ako som nazval spôsob krádeţí obrazov z galérií v zámkoch na Loire. Tie obrazy musia byť kdesi tu, horúčkovito som rozmýšľal. Ale ne unášala ma iba vlastná fantázia? Je Pierre Mar-chant naozaj Johnom Blackom, slávnym Mozgom, ktorého hľadá anglická polícia? Pigeon prišiel na akúsi stopu. Došiel na ňu vtedy, keď sa zaujímal o Marchanta. Z nášho včerajšieho rozhovoru to jednoznačne vyplývalo, uvaţoval som. Medzitým sa na betónovom chodníku zjavil invalidný vozík, ktorý nosáľ tlačil pred sebou. Na kresle s nohami prikrytými škótskou dekou sedel Pierre Marchant. Mal oblečený teplý domáci kabát a pod krkom červený hodvábny šál. Keď sa blíţil k nám a hľadel som na jeho hladko vyholenú tvár a starostlivo učesané svetlé vlasy, nemohol som zahnať myšlienku, ţe je to moţno iba jedna z mnohých masiek Mozgu. Vlasy sú moţno parochňa a pravidelné črty sa mohli v kaţdej chvíli zmeniť. Jestvuje predsa spôsob, ako vypchať líca a vytvoriť bucľatú tvár. Prizdobená hustou hrivou by v ničom nepripomínala tú, ktorú sme videli teraz. Ako v skutočnosti vyzeral John Black? Koľko rôznych opisov tohto človeka jestvuje? Polícii sa nikdy nepodarilo získať jeho odtlačky prstov. A tvár? Nikto nikdy nevidel pravú tvár tohto človeka.

225

Teraz prichádzal k nám na invalidnom vozíku. Na kolenách drţal noviny. - Vítam vás, — trocha sa uklonil a na ústach sa mu zjavil akoby ironický úsmev. — Teším sa, ţe ste dodrţali sľub, madame, a ráčili ste prejaviť záujem o môj zámok. Teta Eveline ako zvyčajne začala s kliatbami: - Caramba, sacrebleu! - zvolala. - Pekne ste sa tu zariadili, len čo je pravda. Nikdy by som nebola verila, ţe za tými múrmi je tak prekrásne. Pierre Marchant s úľubou počúval, ako sa nadchýna. - Prirodzene, madame, urobil som veľa, aby to tu vyzeralo takto. Ale počasie v tomto kraji nie je také nádherné ako na juhu. Nedávno som získal malý majetok v jednej arabskej krajine, kde je obloha takmer vţdy bezoblačná. Zaloţil som tam veľkú záhradu a vystaval som priestrannú vilu, väčšiu, neţ je táto. V jednom z našich prístavov ma v kaţdej chvíli očakáva motorová jachta. Ak neprestane mrholiť, odídem preč. - Ach, šťastná Arábia... - vzdychla teta Eveline. — Ja mám vilu na Riviére. Počasie je tam celkom znesiteľné. - Ale priveľa ľudí, — namietal pán Marchant. - Ja sa nerád ukazujem. Ako invalid radšej vyhľadávam samotu. Aţ teraz Marchant uprel prenikavý pohľad na mňa. - Pekne vás vítam, - povedal a vzal do ruky noviny. - Ak sa nemýlim, vy ste ten slávny pán Tragáčik. - Tak ma volajú. - Dnešné noviny o vás obšírne píšu. Vraj sa vám podarilo prekabátiť Fantomasa a znemoţniť krádeţ van Gog-hovho obrazu. Píšu, ţe ste odhalili jeho metódu a od tejto chvíle Fantomas uţ nemá moţnosť páchať zločiny. - Áno, je to pravda. Odhalil som Fantomasovu metódu a uţ sa mu nepodarí ukradnúť ani jeden obraz zo zámkov na Loire. - Azda ste na stope aj samému Fantomasovi? - Dúfam, ţe sa mi ho podarí dolapiť, — prikývol som.

226

Marchant sa na mňa pozorne zahľadel, akoby sa mi chcel tým pohľadom dostať do lebky a spoznať moje myšlienky. Ale usmial sa a povedal : - S veľkým záujmom som sledoval v novinách správy o vašom boji s Fantomasom. Zdá sa mi, ţe Fantomasa zahubilo nadmerné sebavedomie. Nedocenil vás, pán... - Volám sa Tomasz, - rýchlo som mu skočil do reči, lebo nemám rád, keď ma volajú Tragáčik. Znie to dosť smiešne. - Teda tuším vás nedocenil, - zopakoval Marchant. — Ale iste budete so mnou súhlasiť, ţe Fantomas nie je priemerný človek. - Áno, — prisvedčil som. - Je to mimoriadna hlava. Vymyslieť takú jednoduchú a súčasne účinnú metódu kradnutia obrazov, to povaţujem za ozajstný majstrovský kúsok. Ale je to mimoriadne nebezpečný človek. Preto mám ešte väčšiu chuť posadiť ho za mreţe. - Och, ale to zrejme nebude také jednoduché, — znova sa mu zjavil na perách ironický úsmev. — Pokiaľ som dobre pochopil správy uverejnené v tlači, doteraz nechytili nikoho z jeho ľudí. Teda pretrhla sa stopa. Ako sa mu chcete dostať na koţu? - Musím získať späť obrazy, ktoré ukradol, - vyhlásil som rozhodne. - A nebudem maťpokoj, kým to neurobím. Marchant chvíľu uvaţoval a potom ľahostajne prehodil : - A keby vám Fantomas navrhol vrátenie ukradnutých obrazov za cenu, ţe ho necháte na pokoji? Teraz som ja naňho pozrel veľmi sústredene. A dôrazne som povedal: - Takýmto návrhom by mi urobil veľkú sluţbu. Mal by som istotu, ţe tie obrazy sú u neho, to značí, ţe ich nepredal a nedostali sa do sveta. Tým by ma ešte povzbudil do boja s ním. Nebudem mať pokoj na duši, kým sa ten človek neocitne za mreţami. Akoby mu mrak preletel cez tvár a zmietol z nej úsmešok. Teraz sa mi zdá, ţe vy nedoceňujete Fantomasa.

227

Pochybujem, ţe by sa vám podarilo dostaťho za mreţe, ako vravíte. Nepoznáte ho. Má veľmi rád nebezpečenstvo. Keď sa dostane do ťaţkej situácie, vtedy je vo svojom ţivle. - Zato vy ho poznáte veľmi dobre, — poznamenal som uštipačne. - Vytvoril som si o ňom mienku na základe jeho výčinov, odvetil. A znova sa usmial. Očividne si domyslel, ţe viem, kto je Fantomas. Preto bol. náš rozhovor taký zábavný. - Ale hádam ste neprišli do Orlieho hniezda preto, aby ste tu hľadali Fantomasa, — s rovnakým úsmeškom povedal Marchant. — Ste cudzinec a zaujíma vás stará architektúra zámkov na Loire. Veľmi rád vás povodím po svojom zámku. Milý Artur, - obrátil sa knosáľovi, ktorý nepretrţite stál za jeho chrbtom, — nechaj nás osamote. Sám potlačím vozík. Nosáľ sa poklonil Marchantovi a odišiel smerom k zámockej bráne. Marchant chytil rukami spice kolies vozíka a zamieril do záhrady. - Caramba, porca miseria, - vyhŕklo z tety Eveline. - Konečne ste prestali rozprávať o Fantomasovi! Priznám sa, ţe mi ten chlap uţ lezie krkom. Je nudné stále o ňom počúvať. - Máte pravdu, madame, — rozosmial sa Marchant. — Poďte si teda pozrieť moje ruţe. Prezerali sme si nádherne rozkvitnuté púčky ruţí, vdychovali sme ich jemnú, silnú vôňu. - Keď som pred piatimi rokmi získal tento zámok, -vykladal Marchant, - bol takmer ruinou. Dal som opraviť obranné múry a postaviť vilu. Potom ešte bazén a záhradu s besiedkou. - Načo je vám bazén? - čudovala sa teta Eveline s neviazanou úprimnosťou. — Veď ste invalid a nemôţete ho vyuţívať. - Ach, madame, nepripomínajte mi moje nešťastie, -vzdychol pán Marchant. - Liečim sa u najlepších lekárov a dúfam, ţe raz sa mi vráti do nôh sila. Potom vyuţijem bazén.

228

- Prepáčte mi, pán Marchant, - zahanbila sa teta Eveline. Prirodzene, ţe vás vyliečia a budete si môcť zaplávať vo svojom nádhernom bazéne. Marchant na vozíku vyšiel zo záhrady a mieril k starej obrannej bašte, ktorú mi chcel dôkladnejšie ukázať. Keď sme prechádzali okolo brány, uvideli sme pri hospodárskej budove vozík s oslíkom. Dáţď práve utíchol, a tak . dievčina, ktorá poháňala oslíka, zhodila zo seba nepremokavú plachtu. - Yvonne! — vyletelo z tety Eveline. — Caramba, porca miseria, čo tá tu robí? V okamihu som chytil kostnatú ruku starej dámy a stisol som ju tak silno, ţe takmer vykríkla od bolesti. - Yvonne? - zaujímal sa Marchant a rozhliadal sa na všetky strany. - O kom to hovoríte, madame? Teta Eveline zrejme pochopila moje silné stisnutie, lebo začala zmätene vykladať: - Ach, to nie je nič dôleţité, pán Marchant. Spomenula som si na svoju neter. To dievča ma nikdy neposlúcha. A teraz iste vyuţije, ţe nie som v zámku, a bude jazdiť mojím autom. Je to veľmi rýchle auto... - Myslel som, ţe vaše auto je pokazené, - poznamenal pán Marchant. - Písali o tom v novinách. - Uţ ho opravili, - klamala teta Eveline. - Ach tak, - kývol hlavou Marchant. Potom zamieril k bašte. Ja som sa nenápadne obzrel. Veru, nebolo pochýb, dievčina, ktorá doviezla do Orlieho hniezda zeleninu, bola Yvonne. Tak sa vysvetlila jej dnešná ranná neprítomnosť v Zámku šiestich dám. Róbert mal v blízkej dedinke akýchsi známych, dievčine sa podarilo prehovoriť alebo podplatiť majiteľa vozíka s oslíkom a ten jej dovolil zaviezť zeleninu do Orlieho hniezda. Banditovi, čo stráţil bránu, iste vysvetlila, ţe majiteľ vozíka ochorel a ona je jeho dcéra a zastupuje otca. Takto sa Yvonne dostala za bránu

229

zámku. Vystavuje sa váţnemu nebezpečenstvu, pomyslel som si s obavou. Čo ak zločinci zistia, ţe sem prišla špehovať? Ale nedal som na sebe nič poznať a predstieral som veľký záujem o mohutnú starú baštu. V múre donţonu boli dvere otvorené dokorán, vnútri pracovala skupinka robotníkov. - Ako vidíte, — vysvetľoval Marchant, — končia sa murárske práce. Donţon mal kedysi drevené schody. Dal som urobiť murované a opraviť všetky podlaţia veţe. Na donţone urobím sklenú strechu a vnútri zriadim galériu obrazov. Na kamennej dláţke donţonu leţali kopy tehál, cestu zahradzovali vrecia s cementom. Traja robotníci v zafľakovaných montérkach inštalovali v stenách elektrické vedenie. — Je tu taký neporiadok, ţe vás nepozvem na prehliadku bašty, — povedal pán Marchant. — Keby ste predsa len chceli niečo vidieť, prosím, zájdite si do ţalára. Tamto v ľavom rohu vidíte točité schody nadol. V dávnych časoch tam majitelia tohto zámku väznili svojich protivníkov. Vás by to malo zaujímať. Prikývol som, ţe všetko som pochopil. Chcel ma upozorniť, ţe ak budem naďalej Fantomasovi šliapať na päty, nájdem sa v ţalári pod baštou. — Dočerta! - zvolala teta Eveline. - Musím si pozrieť väzenie. Fantomasa doň treba zatvoriť, dať ho do klady, mučiť ho! Marchant sa zhovievavo usmial. Pomyslel som si, ţe naša návšteva ho výborne zabáva. Uţ som mal na jazyku výstrahu, ktorá by mu asi pokazila dobrú náladu, ale madame Eveline sa uţ predierala cez kopy tehál a dosák k veľkému otvoru v kamennej dláţke, odkiaľ viedli schody nadol. Zrazu zastala, akoby vrástla do zeme. — Pigeon? Caramba,porcamiseria, azda mám halucinácie? zahundrala dosť hlasno. Pohľad upierala na robotníka, ktorý zamurúval do steny

230

elektrické vedenie. Pracovný odev mal postriekaný vápnom ešte väčšmi ako ostatní. Aj horlivejšie pracoval. Áno, bol to Pigeon, detektív poisťovacej agentúry. Aj on sa rozhodol preniknúť do Orlieho hniezda. Keď včera sledoval Marchantov zámok, iste si všimol robotníkov, ktorí odtiaľ vychádzali. Od nich sa dozvedel, ţe Marchant opravuje starú baštu, votrel sa medzi murárov a dnes ráno sa s nimi dostal do Orlieho hniezda. Teda predtucha ma neklamala. Pigeon podozrieva Marchanta, ţe je smutne presláveným Johnom Blackom. Neviem, či Marchant začul hlasné zahundranie tety Eveline a všimol si, ţe náhle zastala. Aby som zachránil situáciu, mocne som ju chytil za rameno a zvolal som: - Poďme do ţalára! - a ťahal som ju dolu. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! — kričala teta Eveline. Čo to vystrájate, pán Tragáčik? Veď si nohy dolámem! A vôbec, čo to všetko má znamenať? Yvonne na vozíku so zeleninou, Pigeon murár? Či som sa zbláznila? Keď sme sa dostali do tmavého, vlhkého ţalára, priloţil som si prst na ústa, aby som jej naznačil, ţe má mlčať. - Neskôr vám všetko vysvetlím. Jednoducho: Marchant je podozrivá osoba. Pigeon ho sleduje, rozumiete? - Ale Yvonne, caramba... - Tichšie, - zasyčal som. - Musíte dávať pozor. Ak Marchant pochopí, ţe ho sledujú, môţe sa to zle skončiť pre Pigeona aj pre Yvonne. - Nech sa len opováţi skriviť mojej neteri vlas na hlave, hromţila madame Eveline. — Neradím mu, aby mal do činenia so mnou! - Psssst! - znova som zasyčal ako had. - Načo tak syčíte? - mykla plecami. - Nie som taká hlúpa, ako si myslíte. Na schodoch sme začuli akési kroky. Zatvárili sme sa

231

ľahostajne a začali sme si veľmi pozorne prezerať podzemie. Bola to priestranná, okrúhla cela, prehradená napoly ţeleznou mreţou. Tam za mreţou prikúvali väzňa k stene. Ešte tam bolo zopár reťazí na silných hákoch zamurovaných do steny. Cez malé okienko sem prenikal iba úzky prúţok slnečného svetla zo zámockého nádvoria. Ak tu naozaj kedysi drţali väzňov, tak ich bolo treba ľutovať. Namiesto lôţka mali otep vlhkej slamy. Chlad, nedostatok pohybu a čerstvého, vzduchu im rýchlo podkopávali zdravie. - Bŕŕŕ! - aţ som sa striasol pri myšlienke na utrpenie väzňov v Orľom hniezde. Do podzemia zišiel robotník zastriekaný vápnom. Bol to Pigeon. Tváril sa, ţe si obzerá čerstvú omietku na elektrickom vedení, priblíţil sa k nám a šepol mi: - Budem potrebovať vašu pomoc. Prosím, príďte dnes večer o siedmej do hostinca U troch psov tu v dedinke. Po týchto slovách si začal pískať cez zuby akúsi nejasnú melódiu a znova vyšiel hore. - Aj ja prídem do hostinca, - zamrmlala teta Eveline. - Tak sa mi vidí, ţe sa pripravuje nejaká nezvyčajná udalosť. Moţno mi poskytne väčšie vzrušenie ako jazda rýchlym autom. - Nie, nie, - protestoval som. - To nie je nič pre ţeny. - A čo Yvonne ? Jej ste mohli zveriť tajomstvo ? - Mada-me si zaloţila ruky vbok a zagánila na mňa. — Azda si myslíte, ţe som uţ pristará, čo? - Ale kdeţe, madame, - vykrúcal som sa. - No Pigeon pozval do hostinca iba mňa. - Bolo to od neho netaktné. Dnes večer mu to vyhodím na oči, - zahundrala. Uţ sme boli v podzemí dosť dlho. Mohlo to vzbudiť Marchantovo podozrenie. Vyšli sme teda hore. Marchant stále sedel na invalidnom vozíku. Fajčil chesterfieldku a čítal noviny.

232

- Tak čo? - spýtal sa a pozrel na nás ponad noviny. - Aký dojem na vás urobilo moje väzenie ? Chachacha! - náhle sa rozosmial. - Na horných poschodiach nádherná galéria obrazov, a dolu väzenie pre nepriateľov! Mám v úmysle kúpiť niekoľko potkanov a zatvoriť ich v ţalári, aby robili spoločnosť tým, ktorí sa tam dostanú. Súkromné väzenie? A navyše horšie neţ Bastíl -la! pobúrila sa stará dáma. - Milý pán Marchant, veď také čosi zákon zakazuje. Marchant upokojujúco dodal: - Veď som len ţartoval, madame. Nemám nepriateľov, s ktorými by som musel zaobchádzať tak ukrutne. Pravda nemám nepriateľov? - obrátil sa ku mne. - Akých nepriateľov by mohol mať bývalý obchodník s vínom? - odvetil som otázkou. Ocenil moju šikovnú odpoveď. Uznanlivo pokýval hlavou a povedal : - Ukáţem vám ešte čosi pre zvedavcov. Čo keby ste ešte raz vošli do donţonu? - navrhol. Madame Eveline, ktorá bola od prírody veľmi zvedavá, hneď sa náhlila späť do veţe. Ja som však zostal pri Marchantovi. - A vy? - spýtal sa. - Nikdy som nepatril medzi zvedavcov, - odpovedal som. - Myslel som si, ţe pán Tragáčik je človek mimoriadne zvedavý a dotieravý, - vyhlásil Marchant. - Keď odhaľujem záhady a hľadám zločincov, nerobím to zo zvedavosti a dotieravosti, — povedal som. — Jednoducho mám rád dobrodruţstvá. Vysvetľuje vám to motívy môjho konania ? - Iste, - prisvedčil. Podišiel na vozíku k stene donţonu a stisol neveľké tlačidlo, ktoré som si všimol aţ vtedy, keď sa ho dotkol prstom. V tom okamihu vo dverách donţonu padla zhora ţelezná

233

mreţa. Teta Eveline aj robotníci, ktorí pracovali v donţone, boli uväznení. - Caramba, porca miseria! — skríkla madame Eveline. - Čo to vystrájate, pán Marchant ? Azda ma chcete uväzniť a ţiadať výkupné? Marchant sa nahlas rozosmial. - Kdeţe, madame. Jednoducho som vám chcel predviesť drobný kúsok nachystaný pre tých, ktorí by si chceli v budúcnosti bez môjho súhlasu pozrieť obrazovú galériu. Po týchto slovách Marchant znova stisol tlačidlo a mreţa sa zdvihla. - Niekoľko takých tlačidiel je nainštalovaných v rôznych častiach môjho domu, - vysvetľoval a širokým gestom ukázal na vilu. A dodal: - Môţem vás pozvať na obed? Zdá sa mi, ţe uţ je najvyšší čas. - Nie, srdečne ďakujeme, — odmietla madame Eveline. - Veľmi radi by sme obedovali vo vašej spoločnosti, ale musíme ešte vybaviť niekoľko súrnych vecí. Okrem toho nás v Zámku šiestich dám čakajú hostia a musíme obedovať s nimi. Ale moţno by ste rád šli s nami do Zámku šiestich dám? Je to veľmi zaujímavý objekt. Okrem toho neviem, či ste počuli, ţe môj brat barón de Saint-Gatien má nádhernú obrazovú galériu súčasného umenia. Treba ju videť. - Ó, áno, prirodzene. Lenţe pochopte, ţe kalike sa ťaţko pohybuje. Ale v budúcnosti nepochybne vyuţijem toto pozvanie. Bol som trocha namrzený, ţe madame Eveline odmietla pozvanie na obed. Pri tej príleţitosti by som sa azda bol mohol poobzerať po vile a zistiť, či v nej nie sú ukradnuté obrazy. Ale hádam Marchant nebol taký hlúpy, aby tie obrazy drţal tam, kde ich moţno vidieť. Napokon, vedel som si domyslieť, prečo teta Eveline odmietla pozvanie. Stará pani sa bála o Yvonne a chcela sa presvedčiť, či sa dievča bezpečne dostalo za bránu

234

Orlieho hniezda, keď vyloţilo zeleninu z vozíka. Marchant vybral z vrecka píšťalku. Hneď nato od hospodárskej budovy pribehol nosáľ. - Odprevaď panstvo k autu a otvor bránu, - rozkázal. Na rozlúčku podal ruku madame a potom stisol moju pravicu. - Nevravím vám do videnia, - povedal mi pri rozlúčke, — lebo ako som uţ hovoril, mám v úmysle odísť z Orlieho hniezda. Vyletieť, pomyslel som si. A nahlas som povedal: - Zakrátko sa tieţ vraciam do Poľska. Prirodzene, aţ keď dolapím Fantomasa. Uklonil som sa mu a spolu s tetou Eveline sme vykročili k vehiklu. Keď sme prechádzali cez nádvorie, Yvonne sme uţ nikde nevideli. Zazreli sme ju aţ na ceste pod zámkom. Oslík rýchlo klusal dolu kopcom a dievčina s veľmi spokojným výrazom v tvári sedela na kozlíku dvojkolesového vozíka. Predbehol som vozík a zastavil som aţ na okraji dedinky za vysokým krovím. Nechcel som, aby zo zámku bolo vidieť, ţe sa zaujímame o dievčinu na vozíku. Na Yvonne sme čakali dosť dlho, lebo oslík bol zanovitý, a len čo vozík zišiel zo zámockého kopca, nedal sa prinútiť k rýchlejšiemu kroku. - Caramba, porca miseria! - hromţila teta Eveline, keď sa Yvonne konečne objavila. - Čo to vystrájaš, dievča ? Čo má značiť táto maškaráda ? Yvonne sa jednostaj usmievala od ucha k uchu. - A čo? Vymyslela som to výborne, nie? Tým banditom z Orlieho hniezda ani na um nezišlo, ţe som to ja. - Načo sa vystavuješ nebezpečenstvu? — jačala teta. - A čo stotisíc dolárov odmeny za Fantomasa ? Bola som v Orlom hniezde a som presvedčená, ţe Fantomasom je Marchant.

235

- Prečo si si taká istá? — spýtal som sa. - Videla som čosi také, čo nikto z vás nemohol vidieť, - víťazoslávne vyhlásila dievčina. - Keď ste vošli do bašty a Marchant zostal vonku na vozíku, vstal a urobil niekoľko krokov, aby si natiahol nohy. Nie je kalika. Chodí ako kaţdý z nás. Ak teda robí zo seba mrzáka, tak iba preto, aby ho povaţovali za kohosi iného, neţ je v skutočnosti. Je to Fantomas. - Pigeon to hádam tieţ spozoroval, - povedala madame Eveline. - Pigeon? - začudovala sa dievčina. - Áno. Zamiešal sa medzi murárov, ktorí pracujú na bašte. - Fíííí! - zahvízdla Yvonne. - Tak sa mi vidí, ţe mi chce uchmatnúť spred nosa odmenu za Fantomasa. - U policajného komisára si kandidátkou na odmenu ty. Zbytočne sa vystavuješ nebezpečenstvu, - pripomenul som jej. Dievčina na mňa váţne pozrela. - Hádam si nemyslíte, ţe to robím preto, aby som získala peniaze. Hoci musím priznať, ţe by sa nám veľmi zišli. Ale musíme predsa získať späť ukradnuté obrazy. - To áno, - súhlasil som s ňou. - Caramba, sacrebleu! - zvolala madame Eveline. - Dovoľte, aby som túto záleţitosť zobrala do svojich rúk. Marchant vyzerá na dţentlmena. Pokúsim sa s ním dohodnúť. Poviem mu, ţe vieme, kto je, a ak nevráti obrazy, vydáme ho do rúk polície. Mykol som plecami. - Predovšetkým sa vám vysmeje a spýta sa: Aké máte dôkazy, ţe ja som Fantomas ? - Predstiera, ţe je invalid... — odvetila teta. - To nie je nijaký dôkaz. - Škrabe sa za ľavým uchom, - dodala Yvonne. - Ani to nie nijaký dôkaz. Policajný komisár sa ti vysmial,

236

Yvonne, - pripomenul som jej. - Okrem toho Marchant povedal, ţe zakrátko opustí Francúzsko. Iste sa pokúsi ujsť s obrazmi. Potom chytaj vietor v poli. Yvonne dupla nohou. - Tak treba konať! Uţ! Ihneď! Pán Tragáčik, čo je to s vami? - Nemám rád, keď ma volajú pán Tragáčik, - odvrkol som. — Som váţený človek, historik umenia, pracujem na ministerstve. A takto, trocha ţartujúc, odprevadili sme Yvonne do záhrady majiteľa vozíka a oslíka. Na dievčinu tam čakal Róbert, nahnevaný, ţe cestu do Orlieho hniezda podnikla Yvonne, a nie on. Vedel som si predstaviť, ako sa dohadovali, kto má ísť na nebezpečnú výpravu. Odviedol som ich trocha nabok, aby nás madame Eveli-ne nepočula, a spýtal som sa Róberta: - Čo chceš robiť v budúcnosti, chlapče? Táto neočakávaná otázka ho prekvapila. - Budem študovať dejiny, — povedal. - A ty, Yvonne ? - Ešte neviem, pán Tomasz. Prečo sa spytujete? Zatváril som sa veľmi váţne, hoci sa mi chcelo smiať. - Myslím si, Yvonne, ţe by si mala študovať novinárstvo. Píšeš veľmi pekné noticky do denníkov. - Ale čo ? - bránila sa, ale líca jej aj proti vôli poriadne zahoreli. - Veď ty si ten tajný korešpondent, ktorý informuje tlač o udalostiach v Zámku šiestich dám, — tvrdil som. Róbert zarazene hľadel na dievčinu. - To si ty, Yvonne ? Naozaj ? - Áno, ja, — priznala sa. - Čo je na tom zlé? Ako dopisovatelka si zarábam nejaké peniaze. Vďaka tým honorárom som kúpila stroj na strihanie trávnika. Aj strýkovi poţičiavam na drobné výdavky, aby nemusel predávať svoje vláčiky. Za správy o pánu Tragáčikovi a Fantomasovi mi platia

237

celkom slušne. - Preboha, Yvonne, ušetri mňa úbohého, - rozosmial som sa a pobral som sa k madame Eveline. Yvonne a Róbert sa vrátili do zámku na bicykloch, my sme sa dostali domov oveľa včaššie. Po obede ma barón de SaintGatien pozval na kávu do zámockej kniţnice. Bola to dosť veľká miestnosť, steny mala od dláţky aţ po strop obloţené starými knihami. Stovky kníh tu boli viazané v bravčovej koţi. Pravý raj pre ľudí, ktorých láskou je literatúra a dejiny. Sadli sme si k nízkemu stolíku do hlbokých kresiel. Filip nám priniesol rozvoniavajúcu kávu v pozlátených šáloč-kách zo sevrského porcelánu. - Chcel by som vám prezradiť isté tajomstvo, — opatrne začal barón. - Prosím, počúvam. Budem mlčať ako hrob, - ubezpečil som ho. Zhlboka sa nadýchol, akoby sa odhodlával na čosi veľmi vyčerpávajúce. - Milý pane, - začal. - Musím sa vám priznať, ţe aj ja, tak ako váš priateľ, ktorého meno ste nespomenuli, som si veľmi obľúbil miniatúrne vláčiky. - Naozaj? - To ešte nič nie je, - stíšil hlas aţ do šepotu. - Obava pred výsmechom a najmä pred poznámkami, ktorými by ma zasypala moja sestra Eveline, zapríčinili, ţe svoju záľubu drţím v tajnosti... Znova sa zhlboka nadýchol a potom vychrlil jedným dychom: - Mám dve miniatúrne stanice a niekoľko sto metrov koľajníc. Nechceli by ste ich vidieť a pohrať sa spolu so mnou? Zatváril som sa, ţe ma to veľmi potešilo. - To je nádherný návrh! Som vám za to nesmierne vďačný! — zvolal som.

238

- Tichšie... - barón si priloţil prst na pery a pozorne sa porozhliadal na všetky strany. — Tak teda poďme, milý pane. Zavediem vás do svojej dielne. So zámockou kniţnicou susedila jeho pracovňa, v ktorej som objavil prekrásny starý nábytok. - Tu úradoval kráľ František Prvý, - pyšne mi vysvetľoval barón. - A v susedných izbách bývalo päť kráľovien: dcéry Kataríny Medicejskej a jej pastorkyne. S ďalšími izbami susedia komnaty knieţaťa Vendôme a Gabrielly d'Estrées. Pri týchto slovách stisol akýsi mechanizmus, ukrytý vedľa knihovníčky v pracovni. Skriňa sa nehlučne obrátila a v stene som uvidel maličké dvere. Za nimi boli točité schody vystavané akoby v obrovskom komíne. Barón šťu-kol vypínačom a schody zalialo svetlo. Dosť dlho ma viedol dolu schodmi. Kedysi tu boli podzemné priestory starého mlyna, vysvetľoval mi. - Potom na ruinách mlyna vystavali zámok. Uvidel som dve veľké podzemné miestnosti bez okien. Ale nebolo tu cítiť vlhko, lebo fungovala klimatizácia. Barón otočil vypínačom a od nadšenia som aţ stratil reč. Obidve miestnosti takmer celkom vypĺňala meter nad dláţkou vybudovaná obrovská plastická mapa nejakého kraja. Z plastu boli urobené kopce i doliny, hory i rieky. Časť pokrývali lesy a jazerá vytvorené zo zrkadiel. Všade viedli stovky metrov maličkých koľajníc. Videl som viadukty, mosty, podzemné tunely a prirodzene, aj dve veľké ţelezničné stanice, na ktorých stáli desiatky vlakov. Na dvoch koncoch plastickej mapy boli panely, ktorými sa vláčiky ovládali. - Ja budem púšťať vláčiky smerom k vám a vy ku mne, vysvetľoval barón. - Hra spočíva v tom, ţe budete prijímať moje vláčiky a viesť ich na voľné koľaje a odbočky a súčasne budete púšťať vláčiky smerom ku mne. Ak niekto zapríčiní

239

nehodu, zaplatí do tejto pokladničky jeden frank. Súhlasíte s týmito podmienkami? - Prirodzene, — prikývol som. — Len sa musím naučiť manipulovať s výhybkami. Barón mi dosť dlho vysvetľoval, ako treba viesť vláčiky pomocou tlačidiel na paneli. Lokomotívy s elektrickými motorčekmi behali po koľajach, v ktorých bol zapojený prúd. Jednotlivé úseky koľajníc sa dali ovládať tlačidlami. Stačilo na istom úseku vypnúť prúd alebo zmenšiť jeho napätie, a vláčik sa zastavil alebo spomalil. Rovnako na diaľku ovládateľné boli aj výhybky. Ovládnutie tohto komplikovaného systému vyţadovalo veľa času a zaplatil som zo päť frankov pokuty, kým som sa ako-tak naučil obsluhovať svoju staničku a vysielať k barónovi vláčiky. Z jeho staničky kaţdú polminútu alebo aj častejšie vybiehal ku mne nejaký vláčik. Dalo mi veľa námahy, kým som ich umiestnil na odbočkách alebo som našiel voľné koľajnice, po ktorých som ich posielal na protivníkovu stranu. Bola to nádherná zábava. Maličké vlaky s tichým šumom beţali po stovkách metrov koľajníc, strácali sa v tuneloch, prechádzali po viaduktoch a mostoch, vinuli sa cez lesy, obchádzali pahorky. Mali sme k dispozícii osobné vlaky i nákladné, cisterny s palivom, vagóny s drevom. Slovom, všetko bolo urobené tak ako na skutočných ţelezničných tratiach a na ozajstných staniciach. Zakrátko aj barón dva razy zaplatil pokutu, lebo zavinil zráţku expresov. Poţiadal som ho, aby do pokladničky vhodil dvojnásobnú pokutu, lebo k zráţke došlo na veľmi nebezpečnom mieste — na vysokom viadukte. Lokomotívy aj vagóniky padli z koľajníc a skotúľali sa po násype na zrkadlovú hladinu rieky. Bola to teda veľká ţelezničná nehoda. A práve keď sme odstraňovali následky tejto nehody a stavali lokomotívy a vozne na koľajničky, z ničoho nič sa otvorili

240

dvere a v nich sa objavila madame Eveline. - Paneboţe...- šepol zmätený barón de Saint-Gatien. Ale teta Eveline nevyzerala prekvapená ani zaskočená pohľadom na miniatúrnu ţeleznicu. - Pán Tragáčik, - obrátila sa ku mne vyčítavo, - zdá sa, ţe ste zabudli na náš dohovor s Pigeonom. - Veru, skutočne, - pozrel som na hodinky a odišiel som od riadiaceho panelu. Barón pozorne pozrel na sestru. - Eveline, — povedal, — tak sa mi zdá, ţe si uţ niekedy videla túto ţelezničku. - Caramba, porca miseria! - zahundrala stará dáma. - Naozaj si myslíš, ţe v tomto zámku sa niečo predo mnou ukryje ? Ale pokiaľ ide o mňa, mám radšej rýchle autá neţ najrýchlejšie elektrické vláčiky.

241

242

Štrnásta kapitola V hostinci U troch psov • Výsledok nebezpečnej výpravy • Cez húštinu a úvozy • šplhanie na lane • Vo veţi • Čo sme uvideli na zámockom nádvorí • John Black sľubuje, ţe utrápi pána Tragáčika • Tajomná obálka • Som zbabelec? • V pasci • Záchrana Hostinec U troch psov sa nachádzal v jaskyni na úpätí vrchu, na ktorom sa hrdo a neprístupné vypínalo Orlie hniezdo. Hostinec bol hneď na kraji dediny, ktorá sa tiahla pozdĺţ cesty k zámku. Dedina so svojimi bielymi domami uprostred zelene stromov vyzerala veľmi pekne. Pri domoch boli starostlivo pestované záhradky s mnoţstvom pestrofarebných kvetov. Neviem, či jaskyňa, v ktorej zriadili hostinec, bola prírodná, alebo vytesaná ľudskou rukou. Úbočie vrchu bolo kolmo skopané a postavili tu stenu z hrubých trámov, v ktorej bolo miesto na okná a široké dvere. Komín z červených tehál trčal zo svahu a dokazoval, ţe sem aj v zime prichádzajú obyvatelia okolia. Terén pred vchodom starostlivo vyrovnali a bolo tam čosi ako parkovisko ohraničené ţivým plotom. Dlhý stojan na bicykle svedčil, ţe tu parkujú prevaţne jednostopové vozidlá. Ale za ţivým plotom som si všimol ukrytý čierny humber pána Pigeona. Sála hostinca bola priestranná, mala oblúkovitý strop, ktorý časom sčernel. V polovici sály stáli drevené stoly s lavičkami a malými sudmi namiesto stoličiek. V druhej časti, ohradenej nevysokou balustrádou, bolo niekoľko sudov s vínom. Zariadenie hostinca dopĺňal výčap, za ktorým úradoval tucniačik v bielej zástere a s cyklistickou čiapkou na hlave. Bafkal z fajky s dlhým čibukom a zaoberal sa nejakými účtami, lebo o tomto čase ešte zvyčajne neprichádzali hostia. 243

Zákazníkmi hostinca boli prevaţne roľníci z okolia a tí teraz vyuţívali dlhý letný deň a pracovali na poli. Napriek teplému počasiu majiteľ hostinca rozloţil oheň v kozube. Pigeon vo svojom murárskom mundúre sedel chrbtom k nám a hľadel na blikajúci plameň. Aţ keď sme sa pri ňom zastavilia ja som zakašlal, obrátil k nám tvár. Keď uvidel madame Eveline, trocha sa začudoval. - Madame,— ozval sa, smiešne mykajúc fúzikmi, — nemali ste radšej zostať v zámku? Veľmi si cením vašu účasť v boji proti Fantomasovi, ale predsa sa obávam, ţe nebude na úţitok celej záleţitosti. - Porca miseria, máte na mysli Robinouxa? — spýtala sa stará dáma. - Uznávam, ţe to bol hlúpy nápad. Ale kto sa mohol nazdať, ţe je Fantomasovým pomocníkom? Tak sa mi vidí, ţe to bude vynikajúci záţitok, oveľa vzrušujúcejší neţ automobilové preteky. Rozhodla som sa, ţe si ho nenechám ujsť. Pri týchto slovách teta Eveline buchla rukou po plechovej prilbici, ktorú mala na hlave. Treba totiţ spomenúť, ţe keď sa vyberala na stretnutie s Pigeonom, očakávala akési neobyčajné udalosti, a tak sa vzdala svojho klobúka a na hlavu si dala starú rytiersku prilbu, ktorú iste našla medzi zámockým haraburdím. Prilba bola zhrdzavená a pripomínala starý hrniec. Odrádzal som tetu Eveline, lebo ţena s takou prilbicou na hlave musí upútať všeobecnú pozornosť. Ale stará dáma tvrdila, ţe jej prilba vyzerá ako motocyklistická. Okrem toho ešte dodala, ţe v dnešných časoch si človek môţe obliecť čokoľvek, a nevzbudí pozornosť, lebo ľudia si zvykli na najväčšie čudáctva súčasnej módy. Tak madame Eveline prišla do vinárne v rytierskej prilbe, čím detektív poisťovacej agentúry, prirodzene, nebol nijako nadšený. Dokonca zúfalo z jačal.

244

- Madame, toto je nebezpečná hra! Chápem, ţe sa na nej chcete zúčastniť. Ale prečo ste do nej zatiahli ešte aj tú mladú slečinku a chlapca ? — Yvonne a Róberta ? — Veru. Prišli sem pred polhodinou na bicykli a vyhlásili, ţe majú najväčšie právo chytiť Fantomasa. Ako keby Fantomas bol nejakým zriedkavým druhom motýľa, ktorého moţno chytiť do sieťky. A najmä slečna mi vyčítala, ţe jej pri tom prekáţam. — Áno, áno, presne taká je naše Yvonne, - s ozajstnou pýchou prikyvovala teta Eveline. — Madame, azda vy ste jej povedali, ţe sa tu máme stretnúť? vyčítavo sa spýtal detektív. Stará dáma mykla plecami. — Yvonne sa pýtala, o ktorej sa máme stretnúť s pánom Pigeonom. Tak som si myslela, ţe o všetkom vie. Povedala som jej miesto aj hodinu stretnutia. Máte dojem, ţe ma dobehla? Pigeon hodil rukou. Naivita madame Eveline presahovala všetky medze. — Kde je teraz Yvonne s Róbertom? - spýtal som sa detektíva. — Išli na prieskum k zámku. Pán Marchant vás asi informoval, ţe chce odcestovať. Mladí sa obávajú, ţe môţe ujsť aj s obrazmi. Schovali sa pri ceste do Orlieho hniezda a sledujú zámockú bránu. Madame Eveline si sadla na lavicu a päsťou udrela na drevený stôl. — Caramba, porca miseria! - zvreskla smerom k výčapu tak strašne, ţe hostinskému vypadla fajka z úst. - Dajte mi niečo silné! Majiteľ hostinca, zahĺbený do účtov, siaţ teraz uvedomil prítomnosť dámy s prilbou na hlave. Chytil z pultu utierku a hneď pribehol k nášmu stolu. Horlivo začal utierať prach, ktorý

245

tam vôbec nebol. — K sluţbám, madame. Prajete si? — ukláňal sa a v hlase mu bolo cítiť strach. — Veď som povedala: niečo silné! — zahučala madame. Víno! Nejaký starý ročník. — Áno, madame. Najstarší, - uklonil sa a odbehol do najtmavšieho kúta hostinca. Teta Eveline veľmi spokojná, ţe urobila na hostinského taký dojem, víťazoslávne na nás pozrela. - No a teraz k veci, pán Pigeon. Akú pomoc od nás očakávate? Len to zo seba vysypte! So mnou môţete rátať. Pigeon si sťaţka vzdychol. Ale potom predsa začal vysvetľovať: - Ako viete, - obrátil sa ku mne, - Marchant vzbudil môj záujem. Za pomoci priateľov z rôznych detektívnych agentúr v Paríţi som sa usiloval telefonicky zistiť, kto je vlastne Marchant a kde vzal toľké peniaze na obnovenie a zariadenie starého zámku. Ţiaľ, osoba pána Marchanta ostáva zahalená tajomstvom. Zaráţa aj skutočnosť, ţe Marchant sa tak izoluje od sveta a ţe ten bývalý obchodník s vínom má čudnú záľubu zamestnávať ľudí s podozrivým výzorom. - Myslím, ţe sú to zločinci, — súhlasila s Pigeonom teta Eveline. - Dal som sa dokopy s murármi, ktorí opravujú donţon v Orľom hniezde, a ako murár som sa dostal do zámku. V tom čase ste odhalili, akým spôsobom Fantomas kradol obrazy. Ten spôsob bol mimoriadne dôvtipný. No a register veľmi inteligentných zločincov zasa nie je aţ taký veľký. Vyniká medzi nimi John Black, známy Mozog z „prepadu storočia". - Spojili ste sa v tejto veci s policajným komisárom? — spýtal som sa. - Nie. A prosím vás, aby ste to ani vy neurobili. - Prečo?

246

- Chápem, ţe ste prekvapený, — vysvetľoval. - Vo vašej krajine niet súkromných detektívov, niet detektívov poisťovacích agentúr, niet detektívov jednotlivých inštitúcií alebo priemyslových podnikov. Ale u nás kaţdý veľký obchodný dom, takmer kaţdý väčší hotel zamestnáva vlastných detektívov. Rovnako kaţdá veľká továreň za pomoci detektívov chráni svoje výrobné tajomstvá. Za dolapenie Johna Blacka je vypísaná obrovská odmena. Ak sa o mojom podozrení dozvie komisár, rozvinie ďalšie pátranie a jemu pripadne sláva i odmena. Prirodzene, uvedomujem si, ţe vo dvojici, či dokonca v trojici, rátajúc aj pani Brionovú, - tu sa Pigeon poklonil tete Eveline, - sa nám nepodarí chytiť Blacka. Ale prinajmenšom získame istotu, ţe Pierre Marchant je John Black. Napíšem udanie komisárovi, a tak mu zostane uţ iba uväzniť zločinca. Takto získam odmenu. Chápete ? - Jasné. Ale... - Nie je tu nijaké „ale", - skočil mi do reči Pigeon. - Musíte pochopiť, ţe medzi súkromnými detektívmi a políciou nebýva vţdy dobrá spolupráca. Je medzi nami veľa protirečení, milý pane. S veľkým zadosťučinením vytriem polícii kocúra. - Aj to chápem. Ale... - Len nijaké „ale". Chcete mi pomôcť? - To áno. Záleţí mi na tom, aby sme získali späť barónove obrazy, teda prirodzene urobím všetko, aby nebezpečný zločinec dostal zaslúţený trest. - Výborne, pán Tragáčik. - Nemám rád, keď ma volajú Tragáčik, - zahundral som. Volám sa Tomasz. - Tak do toho, pán Tomasz, - vyletelo z Pigeona. Potom vyčkal, kým od nášho stola odišiel hostinský, ktorý práve priniesol tete Eveline hlinený dţbán úctyhodnej veľkosti, plný vína. Stíšil hlas do šepotu: - Keď som bol v Orľom hniezde, podarilo sa mi nepozorovane uviazať dlhé lano k malému

247

okienku v bašte. Okienko je vo výške pätnásť metrov nad zemou. Ani Fantomasovi, ani nikomu z jeho okolia nezíde na um, ţe od donţonu im hrozí nebezpečenstvo. Iba mucha by mohla vyliezť po strmej, vysokej stene. Dnes v noci sa my dvaja, pán Tomasz, zakradneme do Orlieho hniezda a pousilujeme sa dostať do vily. Inými slovami, urobíme malý prieskum v Marchantovom byte. Azda sa nám podarí nájsť dôkazy, ţe Marchant je John Black a Fantomas v jednej osobe. - Moţno nájdeme aj ukradnuté obrazy, - prisvedčila teta Eveline. Pigeon sa nepokojne zahniezdil. - Madame, hádam nechcete liezť po lane? - Caramba, porca miseria! Prirodzene, ţe sa nebudem šplhať, to sa pre dámu nehodí. Ale budem stráţiť pod veţou. A keby sa vám niečo stalo, budem uţ vedieť, čo treba robiť. - Vtedy musíte zavolať políciu, - povedal Pigeon. Rozhovorili sme sa o podrobnostiach výpravy do Orlieho hniezda. Uţ sa zotmelo, a my sme sa ešte stále radili. Pigeon, ktorý sa ako murár motal po zámku a stihol sa tam zorientovať, naskicoval plán vnútra zámku. Vďaka tomu sme vedeli, kde sme mohli naďabiť na stráţcov a kade sa treba dostať do maurskej vily. Rozmiestnenie izieb Pigeon nepoznal, lebo do vily sa, ţiaľ, nedostal. - Ste ozbrojený? - spýtala sa madame Eveline. Pigeon na ňu pozrel so strachom v očiach. - Strelná zbraň, madame? Veď dnes uţ nik, kto si váţi protivníka, čosi také nepouţíva! - Takmer sa mu hnusila myšlienka, ţe by mal vlastniť strelnú zbraň. - Domnievam sa, ţe aj John Black sa zaobíde bez pištole. Prirodzene, nemôţem ručiť za jeho banditov, ale čoţe, risk je zisk. Kým sme sa takto rozprávali, za oknami hostinca sa uţ zotmelo. Sálu zaplnili roľníci z dediny. Pili víno, hrali karty a

248

robili dosť veľký hurhaj, čo nám celkom vyhovovalo, lebo sme sa mohli naďalej pokojne rozprávať. Nikto si nás nevšímal. Teta Eveline si našťastie zloţila z hlavy strašnú prilbu, a tak sme vyzerali ako turisti, ktorí si dlhšie posedeli v dedinskom hostinci. Do vinárne sa vrátili Yvonne a Róbert. Ukrytí v húštine pri ceste pozorovali cestu k zámku aj bránu Orlieho hniezda. Ale za celý čas do zámku nik nevošiel, ani ho nik neopustil. Pigeon sa pozrel na hodinky. Blíţila sa desiata hodina. - Ideme, — rozhodol. - Ak vyrazíme veľmi neskoro, obyvatelia Orlieho hniezda sa uloţia spať a dvere maurskej vily moţno budú zavreté. Ktovie, či tam Marchant nedal namontovať poplašné zariadenie. Najlepšie bude dostať sa do zámku v čase, keď jeho obyvatelia sa ešte mocú po sálach. To síce zväčšuje nebezpečenstvo, ale uľahčuje pohyb po zámku, pretoţe jednotlivé miestnosti nie sú zamknuté. Yvonne i Róberta sme zasvätili do Pigeonovho plánu. Jasné, ţe sa chceli zúčastniť na našej výprave. Len ťaţko som ich presvedčil. Uistil som ich, ţe nám budú uţitočnejší, ak zostanú dolu a nebudú sa šplhať do Orlieho hniezda. Stará dáma mala stráţiť pod donţonom pri povraze a Yvonne s Róbertom dostali znova úlohu, ktorú vykonávali predtým, teda mali pozorovať cestu a zámockú bránu. Presne o desiatej večer sme opustili hostinec. Madame Eveline si dala na hlavu rytiersku prilbu, Pigeon vybral z humbera baterku. Noc bola teplá, jasná, mesačná. Mraky, ktoré cez deň zastierali oblohu, sa bez stopy rozplynuli. Okrúhla bašta donţonu bola trocha vľavo od cesty. A pretoţe na ceste do zámku by nás mohol vidieť pozorovateľ ukrytý na múroch, rozhodli sme sa ísť kríţom cez húštinu a úvozy. Yvonne s Róbertom zostali v kríkoch pri ceste, my traja : teta Eveline, Pigeon a ja, sme začali liezť dohora. Šli sme pomaly a

249

opatrne, lebo v ceste nám stálo husté krovie a rýchlym predieraním sme mohli spôsobiť hluk. Obklopovala nás tichá bezveterná noc, aj najmenší šelest bolo počuť doďaleka. Cestou sme začuli aj štekot psov v dedine. V kríkoch a tráve na úbočí vrchu nahlas cvrlikali svrčky. Iba ponuré zámčisko pred nami sa vypínalo v úplnej tichosti. Odtiaľ sa neozýval nijaký zvuk. Úbočie vrchu rozryli norami poľné králiky a líšky, ktoré ţili v susedstve králikov. Krovie a vysoká tráva boli zahalené tmou, a tak sme podchvíľou padli do nejakej nory a neraz sme sa aj vyvalili. Kaţdú chvíľu som počul tiché hundranie starej dámy: - Caramba, porca miseria, znova akási diera? Tento vrch mi pripomína švajčiarsky syr. Sacrebleu, kedy sa to uţ skončí! Ale všetko má svoj koniec. Napokon sme sa dotrmácali k bašte, ktorej mohutná silueta sa týčila nad múrmi zámku aj celým okolím. - Pst! - upozornil Pigeon. Zastali sme pod vysokou kolmou stenou. Hodnú chvíľu sme načúvali. Ale ani zo štítu bašty, ani zo zámockých múrov sa neozýval ani len najtichší šelest. Iba v kroví za našimi chrbtami cvrlikali svrčky a lúčne koníky. Gaspard Pigeon takmer iba podľa hmatu našiel na múre donţonu hrubé lano s uzlami, ktoré viselo zhora, upevnené na neviditeľnom okienku. Zo dva razy ním prudko trhol, aby sa presvedčil, či je silno uviazané a či udrţí váhu ľudského tela. - No tak čo? Ideme? - spýtal sa ma šeptom, keď si zavesil na krk baterku. - Hybajme, - zahundral som. Priznám sa, ţe Pigeon sa mi zapáčil. Bol nadutec a mudrlant, ale odvaha mu nechýbala. Azda vidina obrovskej odmeny, ktorá bola vypísaná za dolapenie Mozgu, mu dodávala smelosť? Bez ohľadu na motívy, ktoré ho viedli, prejavil veľkú odvahu. Vyzbrojený baterkou sa vybral do jamy levovej. - Viete pískať, madame? - obrátil sa k tete Eveline. - Keby ste

250

postrehli, ţe nám hrozí nebezpečenstvo, treba nás nejako upozorniť. - Pískať? Caramba, porca miseria! Prirodzene, ţe viem pískať. Ako paríţsky uličník, - pri týchto slovách si teta Eveline strčila dva prsty do úst a uţ-uţ chcela z celej sily zahvízdať, ale Pigeon ju chytil za ruku. - Nie teraz, madame! Iba v prípade nebezpečenstva. - No dobre, ale uţ leţte, lebo strácam trpezlivosť,— hundrala a naprávala si na hlave starú prilbu. Pigeon sa pobral prvý. Chytil lano, vytiahol sa naň, a opierajúc sa nohami o tehly v múre, pomaly, ale vytrvalo liezol dohora. Po nejakom čase sa nám stratil z očí a nevedeli sme, či sa dostal k okienku, alebo ešte visí na strmej stene. Konečne som zacítil myknutie lana, znak pre mňa, ţe hore je všetko v poriadku. Teraz prišiel rad na mňa. Nikdy som nebol horolezcom, ale patrím k vytrénovaným, šikovným muţom a mám dosť silné ruky. Aj tak mi šplhanie na lane robilo dosť veľké ťaţkosti, hoci kaţdého pol metra som nachádzal hrubý uzol a mohol som sa ho dobre chytiť rukami. Moje topánky mali gumové podráţky a dobre priliehali k pórovitej stene, takţe som sa mohol opierať. Pätnásť metrov šplhania na lane je veľa, či málo? Čo si myslíte, milí čitatelia? « Pätnásť metrov - to neznie veľmi efektne. Ale predsa je to asi toľko, koľko meria štvorposchodový činţiak. Uţ vo výške druhého poschodia som cítil, ţe mi ruky tŕpnu, krv z nich uniká, telo je čoraz ťaţšie. Vo výške tretieho poschodia mi pot zarosil čelo. Iba raz som mrkol dolu. Aţ sa mi hlava zakrútila. Mal som dojem, ţe hľadím do čiernej bezodnej priepasti. Zdalo sa mi, ţe šplhaniu niet konca-kraja. Obklopovala ma nočná tma, o to hustejšia, ţe na túto stranu bašty nesvietil mesiac.

251

252

Pigeon predvídavo priviazal lano k okienku, ktoré zostalo v najväčšej tme, aby nás nebolo vidieť. Ale tma zahaľovala aj okienko, a tak som pri lezení nemohol odhadnúť vzdialenosť. Mal som dojem, ţe stále visím medzi nebom a zemou. A síl mi ubúdalo. — Rýchlejšie, rýchlejšie! — začul som Pigeonov šepot, ktorý ma poháňal. Šepot sa ozýval zhora, najviac ak z výšky dvoch metrov... Premohol som únavu. Po chvíli som dlaňou nahmatal ostrý okraj neveľkého okienka v múre. Pigeon ma chytil za ruku a pomohol mi pretiahnuť sa cez okno. Ešte chvíľka, a uţ som, ťaţko odfukujúc, stál na pevnej zemi. Pigeon zaţal baterku a prikryl ju dlaňou. Boli sme na širokom odpočívadle vnútri bašty. Dolu beţali točité schody s nevysokou balustrádou. Vnútorné steny donţonu boli čerstvo omietnuté, schody nové, pod nohami vŕzgal jemný piesok a kamienky. Ako vieme, Marchant dal donţon vynoviť, aby v ňom v budúcnosti zriadil galériu obrazov. Ale akých obrazov? Prirodzene, ukradnutých. O tom som vôbec nepochyboval. - Schody nevŕzgajú, - šepol mi do ucha Pigeon, - ale musíme zostupovať opatrne, lebo všade sa povaľujú kusy dosák. Chytil som sa rukou balustrády. Pigeon zhasil baterku a za úplnej tmy, podľa hmatu, sme pomaly schádzali dolu. Znova som mal dojem, ţe naše putovanie trvá večnosť. No v skutočnosti sme išli dosť rýchlo. Pamätám sa, ţe sme minuli dve odpočívadla, kým sme sa našli v dolnom priestore, na tom istom mieste, odkiaľ som zišiel do podzemnej cely. Dvere na bašte zostali trocha odchýlené. Iste ich tak nechali murári, keď stade odchádzali, či skôr sa o to postaral Pigeon. Opatrne sme vystrčili hlavy z donţonu. A čo sme uvideli! Vnútro Orlieho hniezda osvetľovalo niekoľko elektrických lámp. Ich ţiara padala na ruţovú záhradu, besiedku, bazén, cestu od brány k maurskej vile. Jasno bol osvetlený aj priestor

253

pri zámockej bráne a hospodárska budova. Všimli sme si, ţe dvere do garáţe sú otvorené a uprostred nádvoria stojí neveľká dodávka podobná tej, ktorú Fanto-mas pouţíval na svoje zlodejské výpady. Na nádvorí sa okolo drevenej debny motal tučniak a bandita, ktorého volali „ksicht s bambuskou". Obaja vynášali z vily obrazy pozorne zabalené do papiera. Ukladali ich do drevenej debny. — Tak sa mi vidí, ţe vtáčikovía majú v úmysle uletieť aj s korisťou, - šepol znepokojený Pigeon. Tuším to bolo naozaj tak. Marchant zavetril nebezpečenstvo a rozhodol sa zmiznúť zo zámku a odniesť ukradnuté obrazy. Ale čo v ňom vyvolalo takú paniku? Azda moja dnešná návšteva? Priloţil som ústa k Pigeonovmu uchu a zašepkal som mu: — Musíme sa čo najskôr vrátiť a zalarmovať políciu. — Máte pravdu, — odvetil, - ale hádam najprv zistíme, kam chcú utiecť. Je to veľmi dôleţité, aby sme vedeli, kde má Black ďalší úkryt. Šťastie nám ţičilo. Na maurskej vile sa otvorili dvere a z nich pruţným krokom vyšiel Marchant. Jasné, ţe sa zaobišiel bez invalidného vozíka. Vedľa Marchanta šiel nosič a nejaký vysoký, chudý muţ. - To je darebák! - zahundral Pigeon. Teraz som uţ aj ja spoznal chudého muţa. Bol to Robi-noux. Začuli sme Marchantov hlas, ktorý oznamoval tučniakovi a banditovi s bambuskou: - Som presvedčený, ţe najneskôr zajtra sem vtrhne polícia. V blízkosti hostinca videli Pigeonovo auto. Ani tá dnešná Tragáčikova návšteva nebola bez príčiny. Najlepšie urobíme, ak odtiaľto na nejaký čas zmizneme. - A čo s Tragáčikom, boss? Nedáme mu nejakú príučku? Veď preňho sme prišli o van Goghov obraz. On nám skríţil všetky plány! Áno, áno, šéfko. Treba mu dať príučku! - zvolali takmer

254

zborové. - S Pigeonom by sa tieţ bolo treba porátať, - dodal Robinoux. — Ten starý blázon mi strašne brnkal na nervy. Marchant pyšne vyhlásil: - Len pokojne, chlapci! Váš šéf myslel aj na to. Pigeon a Tragáčik sú dotieraví a zvedaví a na takých skôr či neskôr dôjde. Teraz si nad tým nelámte hlavy, ale dajte sa do roboty! Vybral z vrecka veľkú pokrčenú obálku a podal ju tučniakovi. - Ukry ju na dno debny. Nik ju nesmie nájsť u niektorého z nás. Keby nám niečo hrozilo, túto obálku treba zničiť, jasné? - Stopro, šéfko, - prikývol tučniak. - V tej obálke je naše najväčšie tajomstvo. - A teraz choďte po zvyšok obrazov, - rozkázal Marchant. Tučniak poloţil obálku na dno debny a celá skupinka sa pobrala do vily. Pigeon do mňa drgol lakťom. - Počuli ste ? Tú obálku musíme dostať. Je v nej ich najväčšie tajomstvo. - Treba to ohlásiť polícii. Chytia ich a tajomstvo sa vysvetlí, odvetil som šeptom. Ale detektív pokrútil hlavou. Počuli ste, čo vraveli? Ak im bude hroziť nejaké nebezpečenstvo, obálku zničia. Teraz máme šancu zmocniť sa jej. Tak čo? Skočíme? Ale mňa sa zrazu zmocnil nepokoj. Nebol to akýsi iracionálny pocit nebezpečenstva. Jednoducho situácia, v ktorej sme sa nachádzali, aj nedávne Marchantove slová sa mi spájali s čímsi znepokojujúcim, čo ma nabádalo k zvýšenej opatrnosti. - Dajte pokoj, — povedal som a chytil som Pigeona za plece. - Ste zbabelec! Bojíte sa rizika! - odvrkol detektív a vytrhol sa mi. Nečakal na mňa a prudko sa rozbehol k drevenej debne, kde leţala tajomná obálka. V ţiare lámp som presne videl kaţdý Pigeonov pohyb.

255

Dobehol k debne. Nachýlil sa nad ňu a strčil do nej ruku. Hneď vybral obálku a víťazoslávne pozrel smerom ku mne. Iba niekoľko desiatok krokov ho delilo od donţonu. Stál som vo dverách bašty, a pozorujúc Pigeona, mimovoľne som vyklonil hlavu. A zrazu... Nad sebou som začul tichý šum. Inštinktívne som cúvol dovnútra bašty. V tom okamihu spadli hrubé mreţe a takmer ma oškreli. Ja som zostal vo veţi, Pigeon na nádvorí. V maurskej vile sa otvorilo okno a rozľahol sa Marchantov smiech. - A vraveli ste, ţe nie ste zvedavý, pán Tragáčik!-zvolal, lebo sa zrejme domnieval, ţe som spolu s Pigeonom beţal k drevenej debne po obálku. Pigeon dobehol k mreţiam vo dverách donţonu a kŕčovite sa ich chytil. - Čo sa stalo? Kto spustil mreţe? - rozčuľoval sa. - Oni. Vystríhal som vás! - zvolal som. - Zdvihnite ich! - Ţiaľ, nie je to v mojich silách. Môţem iba čo najskôr stadeto utiecť a priviesť políciu. Po týchto slovách som sa zo všetkých síl rozbehol hore schodmi k okienku, kde viselo spásne lano.

256

Pätnásta kapitola Útek pred zločincami • Dramatické chvíle • Nečakaná záchrana • Zatknutie zločincov • Dobýjame Orlie hniezdo • Kde je Fantomas? • Vyslobodenie Pigeona • Kto sedel na streche? • Znova falošný Pigeon • Získanie ukradnutých obrazov Pretisol som sa cez okienko, chytil som lano a začal som sa po ňom spúšťať. Uvedomoval som si, ţe zločinci kaţdú chvíľu zistia, ţe do pasce chytili iba Pigeona. A potom urobia všetko, aby aj mňa dostali do svojich pazúrov. Môj útek zo zámku bol pre nich veľmi nebezpečný. Vedeli, ţe chytím najbliţší telefón a všetko oznámim polícii. Aţ teraz som pochopil, ţe po celý čas som nedoceňoval Marchantovu bystrosť. Neviem, či spoznal Yvonne, keď mu doviezla zeleninu. Ale bol som si istý, ţe buď on sám, alebo niekto z jeho ľudí spoznal Pigeona v preoblečení za murárskeho robotníka. Dozaista si domyslel, ţe Pigeon nielen cez deň, ale aj v noci sa bude usilovať vypátrať, čo sa deje v Orlom hniezde. Navyše mohol predpokladať, ţe do tejto akcie nezatiahne policajného komisára, ale práve mňa. A Marchant sa rozhodol, ţe nás dolapí oboch. Teraz mi bolo jasné, ţe vie o lane, ktoré Pigeon priviazal na okno. Marchant spolu se svojimi zbojníkmi na nás v zámku čakal. Dokonca aj rozhovor, ktorý sme počuli, keď sme vystrčili hlavy z donţonu, bol určený pre naše uši. Obálka, ktorú Marchant vloţil do otvorenej debny, neobsahovala nijaké tajomstvo. Bola to jednoducho pasca nastraţená na mňa a na Pigeona. Keďţe som mal do činenia s nezvyčajne inteligentným zločincom, ťaţko bolo predvídať jeho ďalšie zámery. Čo urobí,

257

keď sa presvedčí, ţe chytil iba Pigeona? Jedno mi bolo jasné: ak chcem získať späť ukradnuté obrazy, musím sa ponáhľať. Spúšťal som sa po lane tak prudko, ţe pravú ruku som si zodral do krvi. Konečne som zoskočil na zem a ocitol som sa pri tete Eveline. - Čo sa stalo? - spýtala sa, keď začula, ako fučím. - Zbadali nás. Chytili Pigeona. Hneď sa pustia aj za nami. Berme nohy na plecia! - vysvetľoval som zadychčané. Chytil som za ruku starú dámu a začal som sa s ňou predierať cez húštinu. Zrazu na múroch čosi blyslo. Bol to silný reflektor. Jeho dlhý, jasný jazyčisko pomaly oblizoval úbočie zarastené krovím a dozaista hľadal mňa. Súčasne som v nočnom tichu začul zaškrípanie zámockej brány. Domyslel som si, ţe to lotri vybehli zo zámku, aby ma chytili. Reflektor im mal ukázať, kam som sa schoval. - Na zem! - zvolal som na tetu Eveline. Oslepujúce svetlo reflektora sa presúvalo k nám a osvetľovalo kríky a priekopy, králičie a líščie nory. Tam, kde zasvietilo, bolo jasno ako vo dne. Svetelný kuţeľ nás našťastie minul asi o dva metre. Uľavené som si vydýchol a zdvihol som hlavu. To isté urobila aj madame Eveline. V tom okamihu zločinec, ktorý bol ukrytý na zámockom múre, rýchlo pohol reflektorom. Vrátil ho a prúd svetla dopadol priamo na nás. - Tu sú! - začul som víťazoslávny hlas, ktorý prichádzal odkiaľsi zhora. — Hľadajte ich tam vpravo v húštine! Chytil som madame Eveline za ruku a ťahal som ju za sebou. - Beţme! Zo všetkých síl! - opakoval som. Ale madame Eveline napriek obrovskej energii, ktorá v nej driemala, predsa uţ bola v rokoch. Ťaţko ţiadať od stareny, aby beţala po výmoľoch ako zajac alebo mladé dievča. Ani na

258

chvíľu sa nám nedarilo uniknúť zo svetla reflektora. Zločinec na múre, akiste sám Marchant, nás stále videl. Aj jeho pomocníci, ktorí beţali dolu úbočím, nás videli. Za sebou sme počuli praskanie lámaných haluzí a hlasné výkriky. Zrazu madame Eveline zastala a lapala dych. - Uţ nemám síl, — zašepkala. — Beţte ďalej sám. Ja vám iba sťaţujem útek. Zaváhal som. Marchantovi určite nezáleţalo na madame Eveline, ale na mne. Nepredpokladal som, ţe jej nejako ublíţia. No predsa sa na dţentlmena nepatrilo, aby nechal starenku napospas zločincom. - Utekajte! — opakovala madame Eveline. Ale ja som stál pri nej a nevedel som sa rozhodnúť. A prenasledovatelia boli čoraz bliţšie. Uvaţoval som, ako ďaleko je ešte k ceste a k hostincu s telefónom. Tma okolo nás sťaţovala orientáciu. Stáli sme v osvetlenom kruhu, preto sa nám tma navôkol videla ešte černe jšia. - Máme ich! Tu sú! — začul som radostný vresk tučniaka. Od chlapa s bambuskou nás delilo iba niekoľko krokov. Po chvíli aj oni vošli do kruhu svetla a zistil som, ţe sú štyria: tučniak, chlap s bambuskou, Robinoux a nosič. Proti týmto štyrom sám nič nezmôţem, preblesklo mi mysľou. V tom okamihu som sa rozhodol zdupkať a tetu Eveline nechať tam. Veď najdôleţitejšie bolo oznámiť polícii, ţe Marchant sa chystá na útek. Zrazu som priamo za sebou začul hvizd. A také isté hvízdanie sa začalo ozývať zo všetkých strán. Veru, boli to policajné píšťalky. Zámocký vrch bol obkľúčený políciou. Pochopil to aj Marchant. Bleskové zahasil reflektor, ktorý od tej chvíle mohol sťaţovať postavenie jeho ľudí. Štyria zločinci sa vrhli na útek k bráne zámku. Hneď za nimi sa ako široká

259

riava rozbehli policajti, ktorí sa dorozumievali pískaním a svietili si baterkami. Nad zámkom začal krúţiť policajný vrtuľník. Z nočnej tmy sa vynoril plešatý policajný komisár. Stručne som mu vysvetlil situáciu. Spomenul som aj Pigeonovo uväznenie a Marchantove prípravy na útek. - Pigeon sedí v base? — takmer sa potešil komisár. - Dobre mu ták! Nechcel so mnou spolupracovať. Veď ste mohli všetko pokaziť. Len-len ţe ste Marchanta nevyplašili. - Caramba, sacrebleu, porca miseria! - zvolala teta Eveline. Takéto poďakovanie sa nám dostáva za účasť v akcii proti Fantomasovi? - Madame, - slušne odvetil komisár, - nemyslíte si, ţe vo vašom veku sa uţ nepatrí behať po výmoľoch? Stará dáma mu chcela čosi odvrknúť, ale zrazu sa objavila Yvonne. Ako sa ukázalo, policajti prišli na stráň pod zámkom a naďabili tam na stráţiace dievča a chlapca. Komisár sa od nich dozvedel o našej výprave do zámku a vyjadril svoju nevôľu. Keď sa zločinci pustili za nami, komisár a jeho ľudia po celý čas sledovali honbu. Trpezlivo čakali, kým im zločinci pri naháňačke na nás padnú rovno do rúk. Ţiaľ, ktorýsi z policajtov stratil nervy a pre-náhlene zapískal. Zločinci sa dali na útek. Teraz sme sa aj my pustili za policajtmi na zámocký vrch. Pochytať zločincov sa uţ zdalo jednoduché a ľahké. Komisár si celou cestou nahnevane šomral popod fúzy: - Bude to pre mňa veľké zadosťučinenie, keď Pigeona vyslobodím z basy. Sľúbil, ţe ma bude informovať o všetkých svojich plánoch a podozreniach, ale konal celkom opačne. Prečo? Veď je nad slnko jasnejšie, ţe odmenu za Fantomasa dostane táto slečna, — ukázal na Yvonne.

260

261

- Ona prvá upozornila políciu na Marchanta. Prešetrili sme si minulosť toho pána a zistili sme, ţe Pierre Marchant, obchodník s vínom, uţ niekoľko rokov neţije. Vdova po skutočnom Marchantovi dostala za mlčanie veľa peňazí, a tak Pierre Marchant vstal z mŕtvych ako Fantomas. Som zvedavý, ako sa volá naozaj. Potichu som sa rozosmial. - Čomu sa smejete? - zahundral komisár. - Čo je na tom také veselé? - Viem, prečo vás Pigeon neinformoval o svojich plánoch. Vzdal sa odmeny za Fantomasa. - A to prečo? - začudoval sa komisár. - Lebo chce získať odmenu za dolapenie Johna Blacka. - Čo to vravíte? - komisár padol do výmoľa, ktorý si v tme nevšimol. Vyliezol z neho a ešte chvíľu sa nemohol prebrať z ohromenia. - Teda tak to je! - opakoval si. A ostro zapískal. -