Zbigniew Nienacki - 02 Pan Tragacik a Atanarickov Poklad

Zbigniew Nienacki Pan Samochodzik i Skarb Atanaryka Copyright © by Zbigniew Nienacki (dedičia) Translation © 2005 by Peter Čačko Cover design © 2005 by Viera Fabianová Slovak editíon © 2005 by Ikar

ISBN 80-551-0985-0

ÚVOD

... Kým som po svojom strýkovi nezdedil nezvyčajné au­ to, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, štu­ doval som dejiny umenia na jednej našej univerzite. Už vtedy sa u mňa prejavili detektívne schopnosti, ktoré spô­ sobili, že som prežil niekoľko nezvyčajne dramatických príbehov a získal som pre naše múzeá veľmi cenné kul­ túrne pamiatky. Neskôr to malo rozhodujúci vplyv na skutočnosť, že po skončení štúdia ma zamestnali na Mi­ nisterstve kultúry a umenia ako špeciálneho detektíva ináč povedané - človeka pre zvláštne úlohy. Mojou úlo­ hou bolo predovšetkým vyhľadávanie cenných poľských umeleckých diel a muzeálnych zbierok stratených počas vojny alebo ukradnutých hitlerovcami. Neskôr som sa tiež pustil do boja proti falšovateľom umeleckých diel, ne­ poctivým priekupníkom starožitností, ako aj zlodejom a pašerákom našich kultúrnych pamiatok. Niektoré zau­ jímavejšie príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok o pánu Tragáčikovi. Je ich až dvanásť. Ale či dramatické príbehy z mojich študentských rokov mali upadnúť do zabudnutia len preto, že vtedy som ne­ pracoval na ministerstve a že ma nevolali pán Tragáčik? Aký zaujímavý je napríklad príbeh objavenia slávneho Atanarichovho pokladu z rýdzeho zlata, ktorý som prežil ako študent, keď som sa cez prázdniny zúčastnil archeo­ logických vykopávok v dedine Gąsiory? Predstavte si ob­ rovské množstvo zlatých predmetov, nesmierne cenný poklad, ktorý sa podarilo nájsť iba vďaka ľudskému dô­ vtipu a vede. A koľko nezvyčajných príhod sme zažili pri jeho objavovaní...

Iste vás trápi otázka: kto bol kráľ Atanarich? Prečo práve v Gąsiorach v Poľsku sa našiel jeho zlatý poklad? Veď kráľ Atanarich bol Gót a čo robili Góti - škandináv­ sky kmeň - na poľskom území pred dvetisíc rokmi, lebo z oných čias pochádzal ich zlatý poklad. Na tieto otázky vám odpovie táto knižka. Pravlasťou Gótov bola južná Škandinávia. V treťom sto­ ročí nášho letopočtu založili obrovský štát Ostrogótov a Vizigótov v juhovýchodnej Európe. Údermi ich mečov padli dve veľké mestá: Olbia pri sútoku Bugu a Dnepra, ako aj Tyras pri ústí Dnestra. Pod vedením Alaricha vy­ rabovali Atény, Korint, Rím. Na začiatku piateho storo­ čia ovládli Španielsko a neskôr pod vedením Teodoricha Veľkého ovládli Taliansko. Dovtedy takmer neznámy se­ verský germánsky kmeň si zbraňou podmanil celú Euró­ pu od stepí pri Čiernom mori až po daleké Španielsko. Ako sa stalo, že v treťom storočí sa Góti ocitli až pri Čiernom mori? O Gótoch vznikli stovky vedeckých prác aj románov. Spisovateľom učaroval príbeh krásnej gótskej kráľovnej Amalasunty a jej degenerovaného syna Atalaricha, nad­ chýnala ich postava veľkého gótskeho kráľa Teodoricha a jeho múdreho ministra Rimana Kassiodora. Ale hoci o dejinách Gótov sa napísalo toľko kníh, ani v jednej sa jednoznačne a vyčerpávajúco neodpovedá na otázku: ka­ de a kedy vyrazili Góti zo svojej severskej vlasti. Minister kráľa Teodoricha, múdry Kassiodor, v ro­ koch 526-533 na rozkaz svojho vládcu napísal „Dejiny Gótov". Do našich čias sa zachovali iba v nedobrom výťahu, ktorý urobil mních Jordanes, pôvodom Gót, v roku 551. Vtedy, keď už Ostrogóti zmizli z politickej arény sveta, chcel ich pripomenúť na stránkach knižky

s latinským názvom „De origine actibusque Getarum" (O pôvode a činoch Gótov). Jordanes píše, že pod vedením kráľa Bericha Góti vyplá­ vali od brehov Škandinávie a na troch jaseňových lodiach sa dostali cez more k miestu, ktoré nazvali „Gothiscandza". A bolo to poľské pobrežie Baltického mora, lebo Jordanes pri opise putovania gótskeho kmeňa Gepidov, ktorý vyrazil zo svojho územia po stopách Gótov o niekoľko desiatok ro­ kov neskôr, hovorí: „Teda títo Gepidovia zo závisti obsadili kraj Spesis na ostrove obkľúčenom vodami Visly, ktorú vo svojej reči nazývali Gepedojos." Len niekoľko viet z Jordanesovej knihy - a koľko ve­ deckých sporov a polemík! Keby naraz prehovorili všetci, čo sa vyjadrili k tejto veci, vznikla by taká veľká vrava, že by prehlušila rámus štartujúceho prúdového lietadla. Ale ten krik tlmia strany hrubých foliantov a iba ticho zurčí ako jarček medzi stenami pracovní historikov a archeo­ lógov. My, laici, musíme dobre naťahovať uši, aby sme z toho aspoň čosi začuli... Góti teda vyrazili zo svojej vlasti pravdepodobne krátko pred začiatkom alebo na začiatku nášho letopočtu. Možno vôbec dôverovať Jordanesovi, ktorý rozpráva o tomto puto­ vaní až o šesť storočí neskôr? - uvažujú historici. A smejú sa z tých „troch jaseňových lodí". Vari je možné, aby kmeň, ktorý si potom podmanil takmer celý antický svet, vyrazil do boja na troch plavidlách? Prichádzajú k záveru, že Jorda­ nes nám vykladá starú gótsku povesť. Tri jaseňové lode majú symbolizovať neskoršie delenie Gótov na Ostrogótov, Vizigótov a Gepidov. Vedci však uvažujú: „Možno povesť je aj dejinami príchodu Gótov do ústia Visly. Lenže nebolo im bližšie a ľahšie prejsť cez Jutský polostrov a potom popri La­ be a Dunaji dostať sa k Čiernemu moru?" Mnohí historici vehementne tvrdia: „Nie, Góti nikdy neboli na poľskom baltickom pobreží."

Ak prijmeme názor, že putovanie Gótov prebehlo tak, ako ho opisuje Jordanes, znova nám cestu zahatá more otázok. Koho stretli Góti na baltickom pobreží v Pomoransku? Narazili na germánskych Burgundov - ako tvrdia niektorí nemeckí vedci? Alebo bojovali s kmeňmi pomoranských Praslovanov? Zvíťazili nad nimi, alebo boli pora­ zení? Ako dlho sa zdržali v pomoranskom kraji a kedy po­ kračovali ďalej vo výbojoch, ktoré im priniesli takú slávu? Do sporu historikov sa zamiešali archeológovia. Kde sa dvaja bijú, tam tretí víťazí - zdalo sa, že archeológovia jasne rozlúštia záhadu tzv. „gótskej záležitosti". Veď ak Góti boli na poľskom pobreží v Pomoransku, museli predsa zanechať nejaké stopy. ... Stopy tam sú. Veľa stôp. Nejasných, zamotaných, navzájom prepletených ako šľapaje zvierat v divokom pralese. Ktorá z nich je tá hľadaná, správna, čo nás prive­ die k cieľu? Archeológovia - „stopári dejín" - prehrabá­ vajú staré pohrebiská na pobreží, nachádzajú hlinené riady, kovové ozdoby, spoznávajú materiálnu kultúru ľu­ dí, čo tu žili pred stáročiami. A tak ako v pralese, keď sle­ dujeme spletené stupaje a zrazu sa nám pred očami obja­ ví slnkom zaliaty priestor bez stromov a zdá sa nám, že sme sa už dostali na okraj lesa, aj archeológovia sa neraz domnievali, že rozlúštili gótsku záhadu. Potom sa ukáza­ lo, že to bola iba neveľká polianka uprostred stromov. A za ňou je znova hustý les plný zamotaných stôp.

PRVÁ

KAPITOLA

Pawel si chce dať narásť hriadku • Hľadanie „magických kruhov" • Stretnutie s témou • Alfred z Údolia • Strašný príbeh deda Rzyndu • Zlatý poklad • Smutný prípad lovcov rakov • Čudné svetielko • „Pavol, prečo ma prenasleduješ?"

Blížili sa prázdniny - mali byť posledné v mojom živote, lebo konečne som skončil štúdium dejín umenia, do­ konca som napísal aj diplomovú prácu. Ako obyčajne chcel som sa počas prázdnin zúčastniť archeologickej ex­ pedície a potom príhody z takej výpravy opísať v novi­ nách, v ktorých som si ako redaktor privyrábal ku skromnému štipendiu. Historik umenia nezarába v redakcii veľa peňazí. Zvy­ čajne píše správy alebo recenzie z umeleckých výstav ale­ bo články o nejakých objavoch umeleckých diel. K šti­ pendiu som si teda skromne prilepšoval. Napokon, koho zaujíma korešpondencia z archeologickej expedície, a to nie kdesi za hranicami, v Egypte alebo Pamíre, ale z vy­ kopávok priamo v Poľsku? A predsa som sa tešil, že sa z redakcie dostanem do dediny Gąsiory. Na blížiace sa prázdniny som sa teda tešil. Jedinú sta­ rosť mi robil môj brat Pawel, ktorý práve zmaturoval, ale neprejavoval chuť ďalej študovať. Celkove to bol mladík čudne zatrpknutý voči celému svetu, s podivnými ma­ nierami a bez záujmu o kohokoľvek okrem vlastnej oso­ by. Rodičia usúdili, že môžem mať naňho dobrý vplyv, vzbudiť v ňom záujem o niečo a urobiť z neho hodnot-

ného človeka. Preto ma poprosili, aby som ho vzal so se­ bou na plánovanú archeologickú výpravu a venoval mu väčšiu pozornosť než doteraz. Práve v tom čase ma vzrušovali záhadné „kamenné kruhy" v Pomoransku a svojou túžbou preskúmať ich tajomstvo som chcel na­ infikovať aj svojho mladšieho brata. Povedal som mu: - Pawel, máš iba devätnásť rokov. Ale svet v tvojich očiach vyzerá ako stará a špinavá handra. Naozaj nejest­ vuje nič, čo by ťa úprimne zaujalo? Či ťa nemôže nič nadchnúť, prekvapiť, vzrušiť, uchvátiť?... Tohto roku si zmaturoval. Urobil si matúru s priemerným výsledkom. Napokon, všetko v tebe je priemerné, vlažné, nijaké. Skú­ sil si sa dostať na univerzitu, ale neprijali ťa. Ukázalo sa, že nemáš nijaké zvláštne záujmy. Rovnako neúspešne by si mohol študovať chémiu, fyziku, matematiku, národo­ pis, medicínu či archeológiu. Rodičom ani mne, svojmu bratovi, si nikdy nespôsobil nijaký problém. Ale ani chvíľku radosti, potešenia či hrdosti. Po pätnástich mi­ nútach začneš zívať, aj keby si čítal najzaujímavejšiu knižku, ja zívam po piatich minútach v tvojej spoločnos­ ti. Povedz mi: čo z teba vyrastie? Razí z teba strašná šedi­ vosť, plieseň a stuchlina ako z prázdneho kapustného su­ da. Prosím ťa, zaujímaj sa o niečo a začni byť normálnym človekom, nie iba prázdnym spacím vakom bez srdca a bez duše, nezaujímavým obalom, ktorý iba pripomína čosi v tvare človeka. A povedz mi, čo chceš so sebou robiť, keď ťa neprijali na štúdium? Pawel zívol. - Teraz pôjdem s kamošmi na prázdniny k moru. Vieš, čo som sa rozhodol? - zrazu ožil. - Dám si narásť hriad­ ku. Len takú švédsku, lebo ešte nezarastám veľmi husto. Predstavil som si Pawlovu tvár s riedkymi mladíckymi chĺpkami, ryšavé, škaredé fúziky a nad nimi obrovský

nos, malé ospalé oči, a pocítil som poriadnu nechuť, akoby v tejto miestnosti spolu s ním bol aj nenávidený zápach vareného karfiolu. - Si smiešny, - vyhlásil som. Mykol plecami. Hovoril akoby z prinútenia, ako člo­ vek, ktorý už všetko prežil a všetko má za sebou. - Ak sa ti ja zdám smiešny, čo majú povedať tí, ktorí pozerajú na teba? Čím sa teraz zaoberáš? Alchýmiou? Jedmi? Poľnohospodárstvom? Či chceš pestovať bavlnu alebo chystáš výpravu za zlatým rúnom? Rozprával dlho a popletene ako všetci v našej rodine. Poľutovaniahodný, smutný človek. Čo by som dal za to, aby som ho zbavil tej nudy a šedivosti, aby som vdýchol ducha do tej hlinenej figúry s veľkým červeným nosom a lícami, ktoré mali zarásť neudržiavanou švédskou hriadkou... Odložil som zo stola knižky, rozložil som mapu krajov východného Pomoranska. Zazelenela sa veľká škvrna Tucholského pralesa, úzke, dlhé jazerá Kašubskej výšiny po­ zreli na nás ako množstvo prižmúrených modrých očí. - Pozri sa, Pawel, - zaostreným koncom ceruzky som sa dotkol červenej nitky cesty vinúcej sa pomedzi jazerá. - Pred dvoma rokmi som šiel tadeto od Kartúz s archeo­ lógom doktorom Andrzejom K. Pomáhal som mu hľadať kamenné „magické kruhy". Spod stohu kníh som vytiahol obal s fotografiami a narýchlo robenými škicami. - Nevieš si predstaviť, aký obrovský dojem urobí po­ hľad na kamenný kruh. Vojdeš do lesa, na vresovisko pri jazere, a tu zrazu vidíš niekoľko obrovských kruhov vy­ tvorených z podlhovastých kameňov. Uprostred kruhu stoja obyčajne tri balvany, z ktorých prostredný zvykne byť vyšší než krajné. Tie tri balvany archeológovia nazý­ vajú „trility", tie podlhovasté zasa „stély". Kamenné

11

kruhy sú zahalené tajomstvom, záhadou ťažkou na roz­ lúštenie. Pravdepodobne ich vytvorili Góti! Ale to je dlhé rozprávanie... - Prosím ťa, nerob mi prednášku, - zastonal Pawel. - Máš rád kriminálne romány? - Jasne. Len nie od našich autorov. - Žiaľ, to bude „detektívka" od poľského autora. Pamätám si, bol práve začiatok septembra, večer, terigali sme sa s Andrzejom do Kartúz. Prešli sme pešo asi pätnásť kilometrov. Boleli ma no­ hy, bol som hladný a unavený, tlačil ma batoh a polovica stanu. Bol ostatný deň leta a ostatný deň tohoročnej voľ­ nosti, na druhý deň sme mali nasadnúť na autobus do Gdanska a odtiaľ vlakom domov, ku každodenným po­ vinnostiam. Andrzej bol archeológ a ja som končil dejiny umenia. Putoval som s Andrzejom už vyše týždňa. Našli sme hradisko z raného stredoveku, ktoré už ktosi kedysi obja­ vil a spomenul vo vedeckej práci. Natrafili sme aj na „skriňové" hroby zo začiatku doby železnej asi 800 rokov pred naším letopočtom. Rozhodli sme sa prenocovať v dedine Gąsiory, cez kto­ rú sme náhodou prechádzali. Boli sme takí zmorení, že sa nám nechcelo postaviť stan, ale poprosili sme o nocľah v stodole. Gazda, Kašub, nás prijal veľmi priateľsky a po­ hostinne. Rozpovedali sme mu, odkiaľ a prečo putujeme. - Kruhy z kameňa? Hroby nasypané z kameňa s bal­ vanom navrchu? Sú, tu u nás. Päť kilometrov od dediny. Pri jazere. Poďakovali sme sa za nocľah a hoci sa blížila noc, po­ kračovali sme smerom, ktorý nám Kašub ukázal. Andrzej necítil únavu, keď ho od cieľa delil iba malý krok.

Kráčali sme cez pustú, ľudoprázdnu krajinu. Na jalo­ vých kamenistých vŕškoch rástol vres a maličké zakrpa­ tené borovice, piesčitá cesta viedla cez hlboký úvoz medzi strmými úbočiami. Na obzore sa rysovali stromy - okraj rozľahlého Tucholského pralesa. Pekný malebný kraj však zakrýval svoju krásu sivou záclonou súmraku. Nad jazerom sa vypínal neveľký vŕšok a riedky lesík schádzal po strmom úbočí pahorku až do jazera a k ma­ ličkému mútnemu potôčiku. A tu na vyvýšenine a nad brehom potoka od vekov driemalo staré pohrebisko. Po­ medzi kmene stromov vyrastali zo zeme podlhovasté bal­ vany, jedny akoby chaoticky porozhadzované bez ladu a skladu, iné zasa uložené do veľkých symetrických kru­ hov okolo trilitov. Tma znemožňovala dôkladnejšiu prehliadku pohre­ biska. Na brehu jazera pri ústí potôčika sme si postavili stan. Rozložili sme oheň, lebo v blízkosti vody bolo cítiť chlad blížiacej sa jesene. Dobre sa pamätám na tú chvíľu. Veď sa ku mne blíži­ la TÉMA. Tajomná, nejasná ako mesiac visiaci nad jaze­ rom, zaclonený čiapkou žltkavej hmly. Okolo nás bola tma a ticho. Praskanie sosnových halúzok horiacich v ohnisku sa zdalo veľmi hlasité. Niekoľko krokov od nás spali mohyly a magické kruhy, pruh svetla od ohňa nehlučne plynul po hladine jazera kamsi k druhému brehu, ktorý sa ledva rysoval v tme. Videl som Andrzejovu tvár - úzku, pretiahnutú tvár, ktorá v žiari ohňa bola takmer červená, červenkavý odtieň mali aj jeho svetlé vlasy. Pomyslel som si, že sa celkom podobá na Gótov, ktorí pred necelými dvoma tisíckami rokov se­ deli pri ohni možno práve tu, na tomto mieste, a kto­ rých stopy - tie magické kruhy a mohyly - tak trpezlivo hľadal. „Všetci majú bielu kožu, svetlé vlasy a príjemné oči, sú vysokej postavy," - písal o Gótoch v 6. storočí

grécky historik Prokop z Cezarey, dvorný kronikár by­ zantského cisára Justiniána. Zrazu sa pruh svetla na jazere zachvel a zlomil. Až po­ tom som začul tichý šplechot a zazrel obrysy rybárskeho člna. Mlčky a nepohnute sme očakávali príchod hosťa. Pritiahlo ho z noci svetlo nášho ohňa. Hodil sa do kolo­ ritu okolia tak ako nikto iný. Bol to starý sedemdesiat­ ročný kašubský rybár Alfred Rzynda, tu nazývaný Alfred z Údolia. Teraz, pri rozhovore s Pawlom, som si predstavil, že som jedným z gótskych kňazov. Predo mnou sedel mladý, ale celkom unudený človek, ktorého nezaujímalo nič okrem vlastnej nezaujímavej osoby. Ako v ňom prebudiť život a rozdúchať túžbu po dobro­ družstvách? Na dosiahnutie tohto cieľa boli povolené všetky hma­ ty, mohol som použiť všetky magické úkony. Šepkal som. Záhada mi šnurovala ústa: - Jazero, pri ktorom sme našli staré pohrebisko a ka­ menné kruhy, nazýva sa Dlhé. Ale Alfred z Údolia, čiže Rzynda, mi povedal, že niekedy ho volajú Zlaté. Po mno­ hé roky medzi Kašubmi, ktorí obývali dedinu Gąsiory, tradovala sa z pokolenia na pokolenie legenda, že ka­ menné mohyly pri jazere ukrývajú zlaté poklady. Dokon­ ca sa našli aj takí, čo prisahali, že vo svätojánskej noci videli v mohylách planúť ohne. V povestiach zlato zako­ pané v zemi horí. Alfred z Údolia rozprával, že jeho starý otec, rybár na Dlhom jazere, rozhodol sa vybrať z mohýl poklady. Cez svätojánsku noc potajomky, že o tom neve­ dela ani vlastná žena a synovia, vybral sa na pohrebisko a pozeral, z ktorej mohyly vychádza žiara zlata. Mal so se­ bou lopatu a mohylu rozkopal. Našiel v nej vzácne pred-

mety zo zlata, najdrahšie klenoty. Kohút prvý raz zakikiríkal, keď dedo Rzynda preniesol poklady do loďky, aby ich odviezol do svojho domu. Ľudia hovoria, že poklady ukryté v mohylách strážia nečistí duchovia. Dedo Rzyn­ da sa prevrátil s loďkou na jazere a poklady sa potopili do hlbiny. Rzynda sa pokúšal zachrániť veľkú zlatú misu, ale bola taká ťažká, že ho ako mlynský kameň stiahla na dno jazera. Lakomstvo nedovolilo Rzyndovi, aby sa rozlúčil s ťažkou zlatou misou, nepustil ju z rúk a utopil sa spolu s ňou. Odvtedy už ani jednej svätojánskej noci nehorelo na pohrebisku zlato. V mohylách už nie sú poklady, starý otec Rzyndu ich vykradol a spolu s nimi spočinul hlboko pod vodou. Pawel sa nepokojne zahniezdil na stoličke. Skepticky sa usmial, ale jeho slová zneli veľmi nervózne a rýchlo. Nevedel zakryť záujem. - Je to, prirodzene, iba legenda? Výmysel? Však? - Neviem... Vzdychol si. Azda mu bolo ľúto, že príbeh deda Rzyndu treba zara­ diť medzi rozprávky? Vytiahol som spomedzi kníh fotografiu pohára s uškom. Na zadnej strane fotky bol nápis: ZBIERKA ARCHEOLOGICKÉHO MÚZEA: ZLATÝ POHÁR, DLHÉ JAZERO VO VÝCHODNOM POMORANSKU

- Ten pohár sa našiel ešte pred vojnou. Nálezca ho ve­ noval múzeu. Prosím ťa, Pawel, neprezraď to nikomu. Ľudia by rozkopali mohyly a hľadali by poklady. Znemož­ nilo by to vedecký výskum. - A... a... - Pawlovi až vyrazilo dych od vzrušenia, a nenašiel nijaký iný zlatý predmet? - Starý Rzynda mi rozprával, že hneď po vojne nejaký mládenec z dediny celé leto chytal v jazere raky, ktoré po-

tom predával v meste. Jedného dňa sa zistilo, že ten mladík, syn chudobného roľníka, má veľa peňazí: kúpil si pozemok pri jazere a staval tam veľký dom. Azda zbohatol lovom ra­ kov? Postavil si veľký tehlový dom. Ale začal piť a zomrel. Dom spustol a chátra, nikto z dediny nechce v ňom bývať. Bránia sa, že je nedokončený, stojí na príkrom úbočí, ďale­ ko od cesty aj od dediny. Andrzej, ktorý tri týždne riadi vy­ kopávky na pohrebisku v Gąsiorach, mi v liste písal, že v noci prechádzal okolo toho schátraného domu a v ok­ nách uvidel svetlo. Vošiel dovnútra, ale všade bolo prázdno a tma. Svetlo zhaslo, alebo bolo iba klamom... - Hm... - vyrazilo z Pawla. - Rozhodol som sa, že rozlúštim záhadu „zlatého jaze­ ra". Idem sa pridať k Andrzejovej expedícii. Ak chceš, poď so mnou. Vykašli sa na bradu, kamošov aj na more... Andrzej ťa prijme ako robotníka. Dostaneš plat za prácu pri vykopávkach. Popoludnia budeš mať voľné a poprehliadame okolie. - Fíha, tak majú vyzerať prázdniny? Drina pri výko­ poch. Nemôžeš mi zariadiť niečo lepšie? Nahnevane som začal skladať veľkú mapu pobrežia. Môj mladší brat sa prejavil - na moje gusto - ako veľmi pohodlný človek bez akejkoľvek fantázie. Bolo mi už všet­ ko jedno, či sa rozhodne ísť so mnou, alebo si vyberie more, kamošov a pestovanie briadky. Ľutoval som iba našu matku, ktorá ma predsa tak prosila: „Vezmi ho so sebou, odtiahni od tých kamarátov, nech sa o čosi zaují­ ma a nie je stále taký zatrpknutý a unudený. Pamätaj, že aj ty, ako starší brat, nesieš zaňho zodpovednosť..." - Tak čo? Ideš so mnou? - spýtal som ho naposledy. Poobzeral sa po mojej izbe, akoby hľadal pomoc či záchranu u kohosi neviditeľného. - Idem, - zahundral nevľúdne tónom človeka, ktorý prejavuje niekomu ohromnú láskavosť.

Večer som Pawla zočil v malej zadymenej kaviarni. Sedel uprostred jemu podobných chlapcov a dievčat, ktorí ob­ sadili až tri stolíky. Chlapci mali malé, riedke briadky a jeden bez brady bafkal z obrovskej fajky. Čím skôr som svoju obľúbenú fajočku schoval do vrecka - nechcel som, aby si niekto myslel, že patrím k ich spoločnosti. Dievča­ tá mali anjelské tváre, ale vykrikovali ako kofy na trhu. Všetci najprv dlho a hlúpo tárali o autách jazykom, kto­ rý sa síce podobal na moju materčinu, ale bol akýmsi jej čudným variantom. Potom sa nudili individuálne aj ko­ lektívne, a napokon začali hrať pri stolíku akúsi čudnú hru. Vyhadzovali dohora zápalkovú škatuľku a s nezvy­ čajným napätím sledovali, na ktorú stranu dopadne. Tr­ valo to veľmi dlho. Až tak dlho, že ma opustila trpezlivosť a pobral som sa z kaviarničky preč. Na ulici ma dobehol Pawel a nejaký vysoký mladík v nohaviciach s nabitými cvokmi ako na vojenských bagančiach. - Môj kamoš Kuracia Rúčka, - predstavil ho Pawel. - Pozajtra odchádzame... - pripomenul som Pawlovi. Kuracia Rúčka mi dôverne stisol pravicu. - Ach, to ty si ten pako, čo nám odvádza Pawla. Máš fajn bracháča. Berieme ho, ide s nami, hotová vec. Prísne som sa pozrel na svojho brata: „Pán povedal: Pavol, Pavol, prečo ma prenasleduješ?"

17

DRUHÁ

KAPITOLA

Hlavolam • Možno veriť Alfredovi z Údolia? • Vzdorovití a zaujatí svedkovia? • Spor vedcov • Namiesto argumentov päsť • Znova zlato...

Vo vlaku do Gdanska aj neskôr cestou autobusom do Kartúz som Pawlovi vysvetľoval: - Ak chceme nájsť poklad, musíme použiť tú istú me­ tódu ako vyšetrovatelia, ktorí hľadajú páchateľov zloči­ nov. Táto metóda vyžaduje usilovné premýšľanie a veľkú trpezlivosť, dlhé vyčkávanie a namáhavé spájanie jednot­ livých ohniviek, udalostí a vecí do jednej reťaze. Ako dieťa si sa hral tak, že si kocky obrázkového hlavolamu ukladal k sebe. Na každej kocke bol výrez z väčšieho ob­ razu a kocky bolo treba poukladať tak, aby vytvorili cel­ kový obraz. Teraz budeme musieť robiť čosi podobné. Iba, žiaľ, tie kocky sú porozhadzované a ukryté - jedna tu a druhá inde. Treba ich nájsť a zostaviť obraz. Problém je v tom, že vôbec nevieme, kde tie kocky sú. Nevieme ani to, ktoré výjavy a veci patria k nášmu hlavolamu, a ktoré k inému, k takému, čo nás vôbec nezaujíma... - Nebolo by jednoduchšie zadovážiť si potápačský výstroj a preskúmať dno jazera? - Jazero je rozľahlé a hlboké až štyridsať metrov. Mohol by si sa v ňom potápať celé roky a nič by si nenašiel. Veď nevieme, na ktorom mieste sa ten poklad nachádza. Zdá sa mi, že od počiatku robíš základnú chybu. Keď som ti

pred niekoľkými dňami opakoval rozprávanie Alfreda z Údolia, skepticky si sa usmial. „Výmysel, legenda." Teraz to zasa považuješ za skutočnosť, za autentickú správu. - V jazere sa našiel zlatý pohár, potom mládenec, ktorý chytal raky, natrafil na zlato, predal ho a postavil si nád­ herný dom. To všetko potvrdzuje Alfredovo rozprávanie. - Ukazuje sa, že predsa máš trochu fantázie. Lenže nie vtedy, keď ju treba. Na fotografii je napísané všeobecne: „Dlhé jazero. Zlatý pohár." Na základe toho možno rov­ nako dobre vyvodzovať, že pohár našli na piesku pri jaze­ re, ako aj vo vode blízko brehu alebo ho vytiahli odkiaľsi z hĺbky štyridsiatich metrov. Nálezca, ktorý pohár odo­ vzdal múzeu, možno neprezradil presné okolnosti nále­ zu, alebo je možné, že jednoducho nie sú uvedené na zadnej strane fotografie. Bola vojna, časť zbierok Nemci odviezli a tie sa nenávratne stratili. Zmizol aj ten pohár, lebo bol zo zlata a bol to lákavý predmet. Dnes v zbierke múzea zostala len fotografia so skúpym údajom... A dru­ há vec. Chlapec, ktorý lovil raky, zrazu zbohatol. Ale to je iba rozprávanie Alfreda z Údolia. Ten mládenec sa mož­ no nezaoberal len chytaním rakov. Ber do úvahy, že to bolo krátko po vojne a počas vojny niektorí ľudia ľahko a nie celkom čestne nadobudli veľký majetok. Alfred z Údolia, ktorého prenasledovala povesť o jeho starom otcovi, spojil fakt náhleho zbohatnutia mládenca s tým, že lovil a predával raky. Musíme byť opatrní pri hodnote­ ní a spájaní rôznych vecí. A ešte jedno, milý Pawel: Neber veľmi vážne rozprávanie starého Alfreda. Videlo sa mi, že má bujnú predstavivosť, povedal by som, že literárnu fantáziu. Kto vie, koľko k tej historke pridal sám? Také historky sú ako kamene, ktoré hodíš na dno jazera. Po rokoch začínajú obrastať... - Nemôžeš sa ho poriadne povypytovať? - Pred pol rokom zomrel. Mal sedemdesiat rokov.

Nenahováral som si, že nájdem zlatý poklad z Dlhého jazera. V tejto záležitosti všetko bolo neisté, zamotané a pochybné. Dokonca aj ten zlatý pohár. Pohár mal dosť jednoduchý tvar a nijaké ornamenty. Pochádzal pravdepodobne zo IV. až VI. storočia. Andrzej však pripúšťal, že takisto mohol vzniknúť oveľa skôr, ale aj neskoršie. Nebolo najdôležitejšie, kedy bol vyrobený, ale kedy a za akých okolností sa dostal k Dlhému jazeru. Bol ten poklad majetkom kmeňa, ktorý pochovával svo­ jich mŕtvych do mohýl pri jazere? Andrzej tvrdil že mo­ hyly pochádzajú z druhého storočia nášho letopočtu, bo­ li by teda oveľa staršie než zlatý pohár. Preto ako detektív, ktorý ak chce rozlúštiť záhadu, musí sa zoznámiť s pro­ stredím, kde sa zrodila, aj ja som musel najprv spoznať toto okolie, preniknúť do jeho najstarších udalostí. Preto na mojom stole narastala hŕba kníh - vedecké roz­ pravy z oblasti archeológie a dejín. Akoby som bol viedol vy­ šetrovanie, lenže namiesto vypočúvaných stáli predo mnou storočia, knižky, ktoré hovorili o pradávnych časoch. Knižky. Ach, akí sú to vzdorovití a neposlušní svedko­ via. Výpoveď jedného prikazuje pochybovať o výpovedi druhého, tretí zasa svedčí proti tým dvom. Na otázky, ktoré dostávajú, neodpovedajú priamo, občas dlho a veľ­ mi zodpovedne vážia každé slovo, poisťujú sa výrazmi: „možno", „pravdepodobne", „hypoteticky". Na druhej strane zasa najsmelšie tvrdenia prečnievajú do výšky ako mrakodrap, ktorý nemá poriadny základ a môže ho zva­ liť aj závan vetra. Výpovede sú formulované ťažkým a ne­ jasným jazykom, treba sa veľmi namáhať, aby ste ich vy­ počuli až do konca. Najhoršie však je, keď tie knihy pochádzajú z rôznych krajín. Tu sa dá celkom stratiť - komu uveriť, komu dô­ verovať, aké dôvody uznať, ak každý tvrdí iné a každý svedčí v prospech seba?

Ale nesmieme sa dať odstrašiť. Na ťažký jazyk sa dá ľah­ ko zvyknúť a pri spoznávaní celého materiálu človek čoraz lepšie odlišuje falošný dôkaz od pravdivého. Platí a zaväzu­ je tu napokon stará zásada všetkých detektívov - treba ve­ riť tomu, kto uvádza najviac dôveryhodných dôkazov. Takmer celou cestou Pawel nariekal, že sa nestihol rozlúčiť s nejakou svojou „babou". Od Kartúz zmĺkol - nadchla ho krása kašubskej krajiny, ktorú videl cez okno autobusu. Pred dvoma hodinami sme sedeli v módnej gdynskej kaviarni vyzdobenej ultramodernými maľbami. Autobus Gdansk-Kartuzy-Bytów nás zrazu preniesol do celkom inej krajiny. V autobuse sa ozývala zvučná kašubská reč. Od Kartúz sa cesta strmo krúti do vrchov, odkiaľ vidieť celú krásu krajiny nazvanej Kašubské Švajčiarsko. Pahor­ ky sú zarastené lesmi, vresom, kvitnú hrdzavými kvetmi divého štiavu a v dolinách odrážajú oblohu hladiny roz­ ľahlých jazier niekedy spojených úzkymi prieplavmi. Pôda je tu biedna - piesok, štrk, kameň. Sem-tam sú aj polia, niektoré ležia ladom, stopy primitívneho trojpoľného sys­ tému. Treba mať hodne tej jalovej pôdy, aby sa na nej da­ lo ako-tak gazdovať a vyžiť. Častejšie než veľké dediny charakteristické pre úrodné kraje - stretávame tu malé osady s niekoľkými staviskami. Ľudia žijú osamotene, neustále bojujú s nežičlivou prírodou. Zdali sa mi však čestní a šľachetnejší než v iných krajoch Poľska. Iný obraz krajiny, iný kašubský dialekt. Mimo ciest a železničných tratí, ktoré spájajú východné Pomoransko so zvyškom Poľska, výrazne pociťujeme zvláštnosť tohto regiónu, jeho vlastný, neopakovateľný kolorit. ... Archeológovia na základe vykopávok tvrdia, že už v neskorej dobe bronzovej - teda v rokoch 900-700 pred naším letopočtom - nastal zvláštny rozvoj „kašubskej

skupiny". Má spoločné črty s takzvanou „lužickou kul­ túrou", všeobecne uznávanou vedcami za praslovanskú, ale vyznačuje sa aj radom vlastných čŕt, zvláštnych, indi­ viduálnych. Potom v ranej dobe železnej (v takzvanom halštatskom období) - teda v rokoch 700-400 pred naším letopočtom - kašubská skupina sa osamostatnila do takej miery, že dostáva názov „pomoranská kultúra". Stále si zachováva istú podobnosť k lužickej kultúre, ale súčasne má toľko neopakovateľných vlastných čŕt, že archeológovia boli náchylní vidieť v nej novú, špeciálnu kultúru, a pretože sa vyvinula v Pomoransku, nazvali ju - pomoranskou kultúrou. Na konci halštatského obdobia, niekedy okolo V. sto­ ročia pred naším letopočtom, dochádza k silnej expanzii pomoranskej kultúry do ostatných slovanských krajín. Nemeckí šovinistickí vedci na čele so svojím teoretikom Kossinnom pripisovali pomoranskú kultúru nie Slova­ nom, ale nejakým bližšie neurčeným germánskym „Wandilom". A dokonca Bastarnom, ktorí - ako na zlosť - po­ dľa neskorších objavov neboli národom germánskym, ale keltským... V pôsobení pomoranskej kultúry, v jej expanzii prirodzene videli víťazný nájazd Germánov, ktorí, kdekoľ­ vek tiahli, vždy museli víťaziť a všetkých sipodrobiť. To nie je nepatrná záležitosť, či v Pomoransku kedysi žili Ostgermani (Východní Germáni) alebo slovanskí Venedi. Teóriu o Ostgermanoch potom podopreli hitlerov­ ské tanky. Často sa totiž stáva, že ak niekto nemá pravdu a chýbajú mu argumenty - použije ozbrojenú päsť. Mapy nemeckých archeológov, na ktorých boli označené kraje v Pomoransku osídlené vraj Ostgermanmi, poslúžili hit­ lerovcom na iné mapy. Na nich bolo napísané „Ostdeutschland" (Východné Nemecko) a kašubských obyvateľov zhurta skúšali uznať za Nemcov. Ešte aj dnes - napriek hl­ bokým a podrobným prácam mnohých poľských aj za-

hraničných vedcov - niektorí nemeckí vedci píšuc o dáv­ nych obyvateľoch Pomoranska ani raz nespomínajú, že tu kedysi žili slovanskí Venedi, a ústie Visly je pre nich „ne­ meckým pobrežím Baltiku". Medzi učencami vyvolala spor zvláštnosť Pomoranska, ktorá ho odlišuje od ostatných kultúr uznávaných za praslovanské. Pomoransko totiž delili od ostatných slo­ vanských pobratimov obrovské wartansko-notecké mo­ čiare, ako aj Tucholský prales. Bola to prírodná bariéra, ktorá vydelila Pomoransko z kruhu lužickej kultúry. Na druhej strane prítomnosť mora - ktoré v dávnych časoch nebolo považované za komunikačnú prekážku, ale za „pontos" (cestu), ako sa kedysi more nazývalo - uľahčo­ vala Pomoransku kontakty so Škandináviou, obývanou Germánmi, a podliehalo vplyvom veľmi rozvinutého germánskeho spracovania kovov. To všetko spôsobilo, že v Pomoransku vznikla špecific­ ká kultúra - slovanská, ktorá však mala v sebe germán­ ske prvky. Prítomnosť germánskych vplyvov v Pomoran­ sku je zreteľná a nikto rozumný nepopiera jej existenciu. Je však najvyšší čas, aby aj Nemci sa postavili k tejto veci bez ich zvyčajnej srdnatosti a oddelili „germánske vply­ vy" od otázky obývania Pomoranska Pragermánmi. A buď tu múdry uprostred toľkých pohľadov, toľkých protirečiacich si výpovedí. Či som netvrdil správne, že detektív-archeológ prichádza do styku so vzdorovitými a niekedy veľmi zaujatými svedkami? Na autobusovej zastávke v Gąsiorach ma čakal Andrzej, ktorého som telegraficky informoval o svojom príchode. Sotva sme vystúpili, zašepkal mi do ucha: - Vieš, čo sme našli v jednej mohyle? - ???

- Niekoľko bronzových ozdôb. A ...zlatý prívesok. Z čistého, pekného zlata. Pomyslel som si: „Predsa sa len starý Alfred z Údolia zmýlil. V mohylách zostalo zlato..." Ale jeho povesť dobre poslúžila našej veci. Tí, čo ju po­ znali, verili, že zlato z mohýl už vykradli, a nikto v nich nehľadal poklady. Preto mohyly pretrvali až do nášho príchodu nevyrabované.

TRETIA

KAPITOLA

Mŕtvy dom • Nezvyčajné svetielko • Koho pochovali v kamennej mohyle? • Náleziská • Diskusie • „Marylina mohyla" • Objavy v mŕtvom dome • Cigarety „syrena" a rúž cyklámenovej farby • Prekvapenie

Zobudil ma vzdialený hrmot blížiacej sa búrky. V ma­

lom stane bolo dusno, cítil som, že čelo mám vlhké od potu. Roztvoril som dlhý zips a vyliezol som zo spacieho vaku. Mrkol som na fosforeskujúce ručičky hodín - blíži­ la sa polnoc. Znovu som začul hlboký hrmot a spomenul som si, že búrky tu bývajú prudké a dlhotrvajúce - nad hladinou jazera sa vytvára akoby prázdny priestor, do ktorého sa búrka stále vracia a zúri nad okolím. Hmatom som našiel zápalky a škatuľku cigariet. Zapá­ lil som si, natiahol dlhé gumové čižmy a rozšnuroval som východ zo stanu. Ovalila ma dusná vôňa lesa. Noci tu bo­ li čudne jasné - ako na dlani som mal pred sebou celý náš tábor - rad malých stanov postavených na okraji lesa, od jazera až po úpätie vyvýšeniny, kde sa nachádzalo pohre­ bisko. O niečo ďalej, už v lese, stál veľký hospodársky stan a vedľa smiešne pričupený malý stan dvoch rybárov, tu­ ristov, ktorí k nám prirástli ako imelo k stromu. Boli to hluční mladí ľudia, „Chudý Genek" a „Ospalý Kazek", majitelia dvoch motocyklov, ktoré napĺňali náš tichý tá­ bor paľbou výbuchov a strašným revom. Teraz bol tábor pohrúžený do ticha. Chvíľu som ne­ hybne stál a hľadel som do tmy, čo zaľahla na pohrebis-

ko. Odtiaľto som nevidel mohyly, ktoré pod kameňmi ukrývali svoje tajomstvá - ľudské kostry ozdobené bron­ zom a zlatom. Tma zakrývala aj „magické kruhy", v kto­ rých možno pred necelými dvoma tisíckami rokov pod dozorom jednorukého boha Tiusa horeli ohne a konali sa hrozné „Thingy" - súdy živých i mŕtvych. Jazero páchlo rybami a vodnými rastlinami. Hladina vody bola hladká, hustá a čierna. Odkiaľsi zďaleka, z dru­ hého brehu sa ozývalo prerušované štekanie psa. Mykol som sa, vyľakaný bleskom, ktorý sa mihol nad obzorom. Ale čakal som dlho, kým sa ozvalo hrmenie. Búrka pre­ chádzali kadesi mimo nás. Vtom som zazrel svetielko. Malé, nehybné svetlo. Žia­ rilo presne na mieste, kde za dňa bolo vidieť opustený, neobývaný dom „lovca rakov". Svietilo v okne „mŕtveho domu" - ako by ho azda nazval autor detektívok. Po špičkách som vbehol medzi stany. V treťom od ja­ zera spal Pawel. Len čo som nad jeho hlavou nechtom poškrabal plátno, hneď sa zobudil. Alebo azda ešte vôbec nespal? Veď to bola jeho prvá noc v takom tábore. - Poď, Pawel. V mŕtvom dome sa svieti... Rozosmialo ma, ako sa potešil. Rozstrapatené vlasy sa mu nad čelom zježili, padali mu na oči a spod nich trčal iba veľký a akoby strašne prekvapený nos. - Pawel, zajtra nasadneš do kajaku a dôkladne preskú­ maš mŕtvy dom. - Zajtra? Ja tam idem hneď. Kde sú veslá? - a začal si vyhŕňať pyžamové nohavice. Vyľakal som sa: - Nie, nie! Teraz nie! - Bojíš sa? - vysmieval sa. - Ak sa bojíš, vyberiem sa ta sám... - Nebojím sa. Lenže... - Lenže čo? - spýtal sa,

- Náš kajak je deravý. - Deravý? Nevidel som v ňom nijakú dieru, keď sme ho skladali. - Ja som si to potom všimol. Prosím ťa, nehádaj sa so mnou, - povedal som nahnevane. - No, už zhaslo! - zvolal Pawel. Druhý breh už bol celkom tmavý. Mŕtvy dom sa stratil v tme. Možno ktosi zastrel okno, alebo zhasol svetlo a opustil dom. - Si si istý, že tam nik nebýva? - zapochyboval Pawel. - Ráno opravím kajak. Popoludní, po práci, zájdeš ta a sám sa presvedčíš. Dom je prázdny, bez podlahy, bez zárubní. Povedal som mu, aby šiel spať. Zajtra ho od rána pred­ sa čakala ťažká práca pri výkopoch. Otáľal, ale predsa sa pomaly pobral do stanu, a ja - radostne si šúchajúc ruky - pobral som sa do svojho. „Ja mu dám baby a kamošov," uvažoval som, keď som si zazipsoval spací vak. „Nezapustí si briadku, ani nebude vystrájať na sopotskej pláži. Ten pako uvidí, akého má bracháča. A napo­ kon, je to celkom dobre, že ma zobudili hromy a vyšiel som zo stanu. Ináč by som nevidel svetlo v mŕtvom do­ me. Mŕtvy dom, mŕtvy dom," stále som opakoval v myš­ lienkach. A bolo mi veľmi veselo.

Na druhý deň predpoludním mi Andrzej ukázal nálezy z rozkopanej mohyly. Vo svojom denníku si poznamenal: „Bola to veľká, dobre zachovaná mohyla s priemerom vyše pätnásť metrov a vysoká okolo poldruha metra. Na jej štíte ležal podlhovastý balvan - stéla. Po odstránení vrchnej vrstvy zeminy ukázal sa pravi-

delný kužeľový kamenný násyp, dole vyznačený kruhom z kameňov. Po odstránení kameňov - ktorých množstvo možno odhadnúť na nejaké štyri vagóny - objavila sa trochu na sever od stredu mohyly, na tmavom jednolia­ tom dne dávneho humusu, pozdĺžna, svetlejšia škvrna v tvare vane. Tá škvrna bola hrobovou jamou o dĺžke 3,75 metra a šírke - 2 metre. Keď ju prekopali do hĺbky 1,75 metra, v dávnej vrchnej vrstve sme objavili pozo­ statky ženskej kostry, ležiacej na pravom líci a s bohatý­ mi rozmanitými ozdobami. Mŕtvola, pochovaná kedysi v šatách, bola uložená na drevenej doske a doskou aj bola prikrytá. Zachovali sa veľké kusy dosák, a dokonca aj zvyšky šiat v tých mies­ tach, kde sa stýkali s bronzom a podliehali konzervačné­ mu vplyvu bronzovej patiny. Zachovali sa aj niektoré kosti kostry - kľúčne kosti, predlakťové kosti, časť rebier, panvy a holení." Obzrel som si kresby aj obrázky na zväčšováku, ktorý mal Andrzej v hospodárskom stane. Na predlaktiach kostry ležali bronzové náramky. Na kľúčnych kostiach sa nachádzali dve rovnaké fibuly, čiže agrafy z bronzu, zdobené striebornými filigránmi a doza­ ista určené na prichytenie spodnej častí šiat. Tretia spo­ na mala zmenený tvar, bola umiestnená na prsiach spo­ lu s bronzovou sponou a iste slúžila na zapínanie plášťa. Na krku boli sklené perličky, zlatý prívesok a strieborné spony, ktoré tvorili časť náhrdelníka. Na bruchu sa nachá­ dzala bronzová pracka od opasku, na lebke priečne ležala veľká ihlica, ktorá kedysi bola zapichnutá do vlasov... Položil som si na dlaň prívesok zo zlata, dvihol som ho k očiam. Za takú peknú a majstrovskú prácu by sa ne­ musel hanbiť hádam ani najslávnejší stredoveký zlatník. - Čo myslíš, koľko rokov má táto ozdoba? - spýtal som sa Andrzeja.

- Okolo tisíc osemsto. A možno aj trocha viac. Prívesok mal tvar hrušky. V strede bol prázdny a skla­ dal sa z plechovej pologule a k nej priletovaného kužeľa s ohnutými stenami, zakončeného piatimi guľôčkami. Horná časť prívesku bola opletená zvitkami špirálovo skrútených drôtikov, spodná časť bola rozdelená na se­ dem trojuholníkových polí. Na vrchu prívesku bolo uško, cez ktoré kedysi bola prevlečená šnúrka s perličkami. Šnúrku spájali dve bronzové sponky v tvare písmena „S", preto zvané „esovité". - Tisíc osemsto rokov... - mrmlal som si popod nos a poťažkával v dlani zlatý prívesok. - Doteraz poznáme z nášho terénu iba dva exempláre podobnej ozdoby. Podobné sa našli v Meklenbursku, na ostrove Bornholm v Dánsku a predovšetkým v južnom Švédsku. Aj ten prívesok, aj všetky fibuly, ktoré sme vy­ kopali v našej gąsiorskej mohyle, majú zodpovedajúce nálezy vo Švédsku. Môžeš sa o tom aj sám presvedčiť. Mám tu knižku švédskeho vedca Oskara Almgrena o chro­ nológii fibúl v severnej Európe. Nájdeš tam kresby fibúl, ktoré sa našli na pohrebiskách v Škandinávii. Porovnáš ich s tými, čo sme vykopali tu. Uvidíš, že sú identické. Ako dvojičky. - Inými slovami: tá pani vykopaná v Gąsiorach bola Švédka? - Gótka. - Nie je to jedno? - Vôbec nie. Pamätáš sa, že som ti kedysi hovoril: pred­ kami Švédov sú dva kmene, Góti a Swijonovia. Tá žena, čo sme ju vykopali, bola Gótka. Chytil som Andrzeja za gombík na košeli. Toto gesto som sa naučil od doktora Narkuského. - Ako je to? - spýtal som sa a pokúsil som sa o sladký úsmev. - Ak sa u nás v starom hrobe nájde napríklad ne-

jaká germánska ozdoba, Nemci kričia: „Germánsky ob­ sah hrobu, bol to Pragermán." Vy zasa tvrdíte: „Ale, pá­ ni, zabúdate na čosi také, ako je móda, premiestňovanie predmetov, dovoz, obchod. Bol to Slovan, lenže nosil do­ vezené germánske ozdoby." Teraz si našiel škandinávske fibuly aj prívesok, a vravíš: „To bola Gótka zo Škandiná­ vie." Prečo teraz zabúdaš na putovanie módy a povier? Andrzej mal hlboké belasé oči. Keď sa hneval, oči mu zapadali ešte hlbšie, zmenšovali sa a zavŕtavali sa do pro­ tivníka ako dva nebožiece. - Už som ti raz vysvetľoval, - čertil sa, - že sa nesmie ro­ biť záver na základe jedného či dvoch nájdených predme­ tov. Treba ich mať niekoľko. Dôležité je miesto a spôsob pochovávania, uloženie kostry, zbrane, ozdoby, keramika. Povedal som „Gótka", lebo všetko na tom pohrebisku je urobené po gótsky. Potvrdzuje to každé nálezisko, každý prívesok aj každá fibula. Prerušil výklad a pobral sa do svojho stanu. Vrátil sa s neveľkou knižkou. Otvoril ju a prikrývajúc rukami vy­ tlačený text, ukázal mi fotografie. - Čo ti pripomína tento obrázok? Najprv som si všimol malý a riedky borovicový háj na úpätí vyvýšeniny. Medzi stromami trčali zo zeme podlho­ vasté vysoké skaly - kamenné stély. Bola to akoby foto­ grafia fragmentu „magického kruhu" a niekoľkých plo­ chých hrobov, akých je na našom pohrebisku plno. - To je hádam obrázok nášho pohrebiska v Gąsiorach, - zahundral som váhavo. - Aká je to knižka, Andrzej? - Je to práca grófa von Oxenstierny „Die Urheimat der Goten" (Kolíska Gótov). A na obrázku je gótske pohre­ bisko vo Vallox-Säby v južnej Škandinávii. Skrúšene som mlčal. Aby ma celkom dorazil, ešte dodal: - Nerobím závery na základe jedného prívesku alebo fibuly. Ale predsa tu je všetko akoby gótske. Tá naša kra-

jina s úzkym jazerom, kamenisté pahorky zarastené vre­ som, mohyly so stélami, kamenné kruhy, všetko až na zbláznenie pripomína južnú Škandináviu. Lebo vravím ti, odtiaľ kedysi prišli ľudia, ktorých pochovali do týchto mohýl... Agnieszke - ako som ju nazval - pridelil Andrzej na skú­ manie najväčšiu mohylu na našom pohrebisku. Mala poradové číslo „trinásť" a bola šestnásť metrov široká. Chýbala na nej stéla a namiesto nej mala na štíte lievik. - Je to azda stopa po neskoršom výkope? Že by bola tá­ to mohyla vyrabovaná? - znepokojoval sa Andrzej. Z jednej strany vyzerala akoby nahryznutá. Na jar roku 1945, v čase sovietsko-poľskej ofenzívy v Pomoransku, tu Nemci umiestnili stanovisko guľometu. Mohyla sa totiž nachádzala na vrchu vyvýšeniny a stadeto bol nádherný výhľad na jazero aj úbočie na druhom brehu jazera, od­ kiaľ práve tiahli sovietske aj poľské vojská. Stromy na mo­ hyle vyťali, takže až do poludnia sem svietilo slnko. Upo­ dozrieval som Agnieszku, že len preto chcela pracovať na trinástej mohyle... Súčasne sa mohla opaľovať. Ťažkosti sa začali po odstránení vrchnej vrstvy zeminy a rastlín. Pod ňou sa ukázala hromada kameňov, ktoré tu rozhádzali nemeckí vojaci. V nijakom prípade sa nedal nájsť kamenný kruh, ktorý zvyčajne označoval pri zá­ kladni celú mohylu. - No, ty si užiješ s tou trinástkou, - poznamenal Andrzej. Ale Agnieszka sa pokojne pustila do práce. Sadla si na malý hokerlík a vystavujúc slnku obnažené plecia, pre­ nášala na milimetrový papier tvar každého kameňa na mohyle. Všetky vrstvy mohyly bolo treba dôkladne pre­ kresliť, lebo podľa ich uloženia sa neskôr vyčítali jej deje.

Navštívil som Agnieszku, hoci rozhovory medzi nami neprebiehali vždy sympaticky. - Agnieszka, si čoraz krajšia, - začal som nesmelo a pri­ sadol som si na vedľajší stolček. Na krku mi visel ďaleko­ hľad. Z času na čas som si ho priložil k očiam a sledoval som pohyby divej labute, ktorá plávala uprostred jazera. - Agnieszka? Predtým si ma volal „Babie leto". Zdá sa mi, že ťa nikdy neopustí mánia dávať prezývky. - Opisujem ľudí menami, aké si podľa mojej mienky zaslúžia. Môj mladší brat Pawel by sa mal volať „Karakala". Je malomyseľný. - A ako by si nazval doktora Andrzeja? - Jordan. Profesor Jordan. Toto meno by trocha pripo­ mínalo mnícha Jordanesa zo VI. storočia. Predstav si, ako by to zvučne znelo: „Niet pochýb, že táto mohyla je hrobom vynikajúceho gótskeho bojovníka, - vážne vy­ hlásil profesor Jordan." - Andrzej je primladý na takéto meno. - Preto ho volám jednoducho: Andrzej. - Prečo si ma pokrstil na Agnieszku? - Neviem... Rozosmiala sa. Bola to pekná dievčina s pretiahnutý­ mi a akoby trocha šikmými očami. Keď sa usmievala, všetko na nej ešte opeknelo - pri pohľade na ňu som cí­ til veľkú radosť. Stávalo sa však, že sme sa hádali o ma­ ličkostiach. Nebolo by v tom nič zlé, keby Babie leto ne­ mala v povahe čosi despotické. Rada vnucovala svoju vôľu a svoju mienku: rozhovory s ňou boli akoby neustá­ ly boj. Preto som sa vlastne netešil, že som ju stretol Gąsiorach. Naša známosť sa mohla skončiť veľmi neslávne. - Budem ťa volať Maryla, Marylka, - povedal som. Pamätáš sa na Mickiewiczovu báseň „Marylina mohyla"? - S tou baladou nemám nič spoločné. Prosím ťa, ne­ volaj ma tak. Radšej chcem byť Agnieszka než Maryla.

Taká bola. Ľahko sa zlostila a hnevala. Ale jej zlosť i krása, jej vnady aj chyby - boli mi ľahostajné. Z mŕtveho domu sa Pawel vrátil vzrušený tým, čo objavil. - Dom je celkom neobývaný. Holé múry so stropmi a strechou, na oknách pribité dosky. Pozri, čo som našiel na poschodí mŕtveho domu. Ukázal dva cigaretové ohorky zašpinené rúžom. - Dámske cigarety „syrena" so zlatým náustkom a čer­ venou stopou po rúži. Dnes v noci bola v mŕtvom dome žena, - povedal a škrabal sa na špičke lesklého nosiska. - Dievčatá z našej expedície nefajčia, - uvažoval som nahlas. - Okolie je pusté, dovolenkári, zdá sa, tu nie sú. Odkiaľ sa tam vzala tá dáma? - A navyše o polnoci, - rozohňoval sa Pawel. - A iste tam bola sama, lebo nijaké iné stopy ani špačky som ne­ našiel. Napokon, možno tie špaky boli niekde inde? Vy­ bral som z balíčka listového papiera väčšiu obálku a ho­ dil som do nej dva ohorky. Podľa zvyku odpozorovaného od archeológov, napísal som na obálku údaj „nálezu": „Dva špaky cigariet „syrena", zašpinené rúžom cyklámenovej farby. Nájdené 20. júna v mŕtvom dome." - Veru tak, Pawel, - povedal som vážne. - Musíš túto vec dôkladne preveriť. Dnes v noci treba pozorovať, či sa tajomné svetlo neukáže znova. - Mŕtvy dom pôsobí veľmi ponurým dojmom. Je pus­ tý, vymretý, dookola rastú akési divé kríky a tráva je tam do pása. - Nenašiel si nejaké stopy pred domom? - Tráva nikde nevyzerala pošliapaná. - To je dobré. To je dokonca veľmi dobré... - mrmlal som si záhadne. - Špaky so stopami rúžu. Ej, to je zau­ jímavé.

33

Pawel začal ťahať kajak na breh a ja som sa ukradomky pobral navštíviť Andrzeja. - Prišiel som ti poďakovať, - povedal som a čupol som si pri vchode do stanu. Odložil noviny, ktoré práve čítal. - Poďakovať? Za čo? - Veď predsa vieš, za čo. Neisto sa na mňa pozrel. - Ach, áno, áno. Viem... - Ešte raz ti ďakujem. - Niet za čo, - slušne mi kývol hlavou a znova sa pus­ til do čítania novín. Bol som už len krok od svojho stanu, keď ma Andrzej chytil za plece. - Uvedomil som si, že vlastne neviem, za čo si mi ďa­ koval. - Pssst... Tichooo... - zasyčal som. Vtiahol som ho k sebe do stanu a starostlivo som za­ tvoril vchod. - Ďakoval som ti, lebo si v noci šiel svietiť do toho pus­ tého domu na druhom brehu. - Nikde som nebol, nikde som nesvietil! - Nie? Veď som ti včera rozprával, aký je Pawel. Že by som ho chcel tu pri sebe zdržať, ale musím ho čímsi po­ riadne zaujať. Prosil som ťa, aby si v niektorú noc zapálil sviečku v tom opustenom dome. - No hej, ale to nemalo byť včera. - A predsa sa tam včera svietilo... - Snívalo sa ti. - Čestné slovo! Aj Pawel to videl. Andrzej mykol plecami. - To vôbec nechápem. V každom prípade ja som tam nebol.

- Nebol si? Nesvietil si? Andrzej si ťažko vzdychol: - Tomasz, prečo sa nezaoberáš Gótmi? O dvanástej v noci, schúlení v kajaku, sme s Pawlom vy­ zerali, či sa v mŕtvom dome objaví svetlo. Čakali sme do jednej. Bezvýsledne. Pawel zívol: - Prezraď mi, Tomasz, prečo si si vymyslel, že v kajaku je diera? Poriadne som si ho prezrel, nebol deravý. Priznaj sa, bál si sa ísť v noci do mŕtveho domu? - A prečo som dnes pripravený ta ísť? - Neviem. Si čudný... - Čudný? - vybuchol som nahnevane. - Som blázon! Blázon, chápeš? - Veru, o tom už vie celá naša rodina. Len ty jediný si doteraz žil v sladkej nevedomosti, - potešil sa Pawel.

ŠTVRTÁ

KAPITOLA

Pán Franciszek • Azda duch ukradol fikus? • „Mala krava rohy" • Alfred z Údolia je zvláštny • Pustý ostrov • Čudný list • Prenasledovaná Krystyna • Vydaný napospas červeným mravcom

Ozdobou našej archeologickej expedície bol sedem­ desiatročný kuchár pán Franciszek. Strednej postavy, še­ divý, s mladými veselými očami, vždy mal pre každého príjemné slovo a niečo dobré pod zub. O šiestej ráno pa­ ličkou búchal na panvicu, a keď sa tým hrozným zvukom nepodarilo prerušiť náš spánok, chodil od stanu k stanu, nazeral do okienok a ťahavo volal: „Páááni..." Krajšie po­ hlavie sa budilo samo. „Na tichý praskot halúzky," ako tvrdila Agnieszka. Pána Franciszka sme mali veľmi radi. Kucháril na mnohých vedeckých expedíciách, nejednému dnes už váženému archeológovi jeho dobrota spríjemňovala pred rokmi prvé stretnutie s drsnými a primitívnymi pod­ mienkami života pri vykopávkach. Boli však aj chvíle, keď pán Franciszek sa prestával usmievať. Doliehali naňho „zlé dni". Po nociach stonal, budiac celý tábor. Bol pomalý, nariekal, potriasal šedivou hlavou a opakoval: „Načo vyrušovať úbohých nebožtí­ kov? Ani po smrti nemajú pokoja!" Už pred prvou svetovou vojnou pán Franciszek predal nejaký kúsok zeme v sieradskom okrese a postavil si ma­ lý rodinný dom. Potom musel narukovať. Vojna mu

zničila domček, Franciszek sa vrátil na zborenisko. Skúsil pracovať na archeologických vykopávkach, a keďže sa ukázal chápavejší než iní, jeden z našich slávnych archeo­ lógov mu ponúkol miesto zriadenca v múzeu. Dvadsať rokov medzi vojnami Franciszek dozeral na muzeálne ex­ ponáty, v lete zasa robil kuchára na expedíciách. Ukladal groš ku grošu a tesne pred vojnou si znova postavil malý domček a druhá svetová vojna mu ho opäť premenila na ruiny. Tentoraz v ruinách zostali nielen Franciszkove ús­ pory, ale aj jeho žena a syn. Po vojne sa Franciszek vrátil k práci v múzeu. Zakrát­ ko postúpil. Stal sa preparátorom keramických exponá­ tov. Žil osamotene a veľmi skromne, šetril groš ku grošu. Azda pomýšľal tretí raz si postaviť dom? Po Novom roku mal ísť do penzie. Bál sa tej chvíle odsúdi ho na úplnú samotu. Mal rád leto a výjazdy na vy­ kopávky - vtedy tá kopa študentov a vedcov bola akoby jeho veľkou rodinou. Staroba sa v tábore neprejavovala tak silno.

Obedovali sme pod holým nebom, na stole zbitom z ohobľovaných dosák. Okolo stola boli lavice z brezo­ vých kmeňov. Vedľa sa nachádzala šopa uvitá z konárov, v nej železná kuchynská pec a debny, v ktorých boli po­ traviny a kuchynský riad. Vyprázdňujúc plechové mištičky s jedlom, rozprávali sme sa o čudnej udalosti: dnes v noci okradli starú Rzyndovú, sestru Alfreda z Údolia. Zlodej vošiel v noci do jej bytu a ukradol... fikus! - Rzyndovú navštívil duch, - tvrdil Franciszek. - O jed­ nej v noci potichu otvoril okno do jej izby a vkradol sa dnu. Na dvore strašne štekal pes, takže sa starena prebu­ dila. Urobila strašný rámus. A duch zmizol. Ibaže - ukra­ dol jej fikus.

- Fikus? - čudovala sa Agnieszka. - Veru tak. Fikus. Ozajstný, - prisvedčil Andrzej. - Fikus? - nestačila sa diviť Agnieszka. - Áno. - A načo je duchovi fikus? Franciszek mykol plecami. - Asi mu je na niečo potrebný. - Fikus? - spýtal som sa. - Taká rastlina v kvetináči? - Fikus. - Fikus? - Veru áno... Zdalo sa, že ten nezmyselný rozhovor nebude mať konca. Prerušil ho Andrzej: - Pán Franciszek čoraz väčšmi verí v posmrtný život. A čo je najhoršie, zvádza k tomu aj našich robotníkov. Tiež mi vykladali, že Alfred z Údolia, či vlastne jeho duch, zjavil sa u Rzyndovej a vzal jej fikus. Franciszek slávnostne zdvihol dohora dva prsty. - Počul som to priamo od Rzyndovej. Priniesla nám na obed mrkvu zo svojej záhradky a rozprávala o Alfredovom duchovi. - Čo vravela? Franciszek akoby zrozpačitel. - Starý Alfred vraj miloval fikusy. A z hrobu sa po ne vrátil. Zacítil som pod stolom jemné kopnutie. To ma Pawel dôverne volal preč od stola. Poďakoval som a ponáhľal som sa do svojho stanu. O chvíľu sa dnu vsunul Pawel. - Počuj, bracho, čo ak táto udalosť má niečo spoločné s nočným svetlom v mŕtvom dome? - Prirodzene, že má čosi spoločné, - povedal som s hl­ bokým presvedčením. - Fikus, v tom to je! Odišiel zamyslený, šúchajúc si svoj frniak.

- No, teraz budem mať dva dni od neho pokoj, - uľa­ vene som si vydýchol. Obed sa podával hneď po skončení práce na výko­ poch. Po ňom sa začal čas odpočinku. Skoré vstávanie sa ohlasovalo, cítil som sa veľmi ospalý. Svietilo pekné júnové slnko, pod stanom dusilo od ho­ rúčavy. Napriek tomu som si ľahol na spací vak a po­ kúšal som sa zaspať. Stan stál štyri kroky od jazera. Na brehu sa po šichte umýval Poblocki, najstarší z našich robotníkov. Najprv veľmi hlasno prskal, čľapkal a potom začal falošne po­ spevovať. Pieseň sa mi zdala nezmyselná. Mala krava rooohy, no neboli to rooohy, iba piiirooohy. Keď sa Poblocki dostal ku chvostu - „Mala krava chvost, no nebol to chvost, ale kropidlo," - vyliezol som zo stanu. - Nebojíte sa duchov, pán Poblocki? Tak ho to zaskočilo, až spustil nohu do vody a namočil si manžetu na nohaviciach. - Čo to hovoríte? - Len sa spytujem. Na Alfreda z Údolia. - Ten už predsa nežije. - To viem. Pamätám sa, ako som tu nocoval prvý raz spolu s doktorom Andrzejom. Rozložili sme si vatru na brehu jazera, práve tu na tom mieste, kde sa teraz umý­ vate. A zrazu z hmly na jazere sa vynoril Alfred z Údolia. Vtedy ešte žil, - dodal som. Poblocki rýchlo vytiahol z vody mokré nohavice. Obul si baganče a zatiahol si čiapku na oči. - Vedel som, že sa to tak skončí, - zahundral a zamie­ ril k ceste do dedinky.

Chytil som ho za rameno. - Čo sa stalo? Hovorte, pán Poblocki. Mávol rukou. Rezignovane si otočil čiapku, až sa mu šilt zošmykol na ucho. - Ja, prosím pekne, mám toľko rokov ako Alfred z Údolia. Chodil som s ním spolu do školy. Dobre som ho poznal. On bol veľmi z v l á š t n y človek. Nijaká dievči­ na sa zaňho nechcela vydať. Preto aj zostal starým mlá­ dencom. A tá jeho sestra, stará Rzyndová? Myslíte, že to nie je čarodejnica? Tiež je stará dievka. A je to možné, aby človek so zdravým rozumom zanedbal také pekné gaz­ dovstvo, ako majú Rzyndovci, toľko pôdy nechával ležať ladom a len sa na člne preháňal po jazere a vo vode hľa­ dal poklad? A keď sa vracal z jazera, myslíte, že sa chytil nejakej poriadnej roboty? Kdeže. Polieval svoje fikusy, chodil okolo nich ako kvočka okolo kuriatok. Neraz som mu hovoril: „Alfred, pozri na svoje gazdovstvo. Ako to hospodáriš? Všetko vychádza navnivoč." Len sa usmial: „Ja si môžem aj sto takých gazdovstiev kúpiť, keď budem chcieť." A pritom trel biedu, až to hvízdalo. Nakoniec zo­ mrel. No a čo? Stal sa upírom, fikusy mu ani v hrobe ne­ dajú spať. Prišiel nocou k svojej sestre a zobral si z nich jeden. Uvidíte, príde aj po ďalšie. Váš pán Franciszek to tiež tvrdí. - Zostalo ešte veľa fikusov? - Dokopy ich mal tri. Jeden si vzal, to znamená, že dva ešte zostali. Pristúpila k nám Agnieszka. Poblocki využil situáciu a šibol do lesa. Nezdržiaval som ho - cieľ som predsa dosiahol. Prestal spievať, teraz budem môcť pokojne driemať. - Najlepšie sa opaľuje na vode, - povedala Agnieszka. - Veru áno, iste... - rukou som doširoka ukázal na naše veľké jazero.

Agnieszka čosi povedala, ale už som nepočul jej slová. Videl som iba, že sa jej pery pohybujú. Ozval sa taký strašný rachot, že z haluzí smrekov sa zosypali suché šuš­ ky a ihličie. Dve motorky začali súčasne vybuchovať, vrčať, lomoziť, strieľať, hrmieť. V tom hluku sa dalo do­ rozumievať iba pohybmi. Všimol som si, ako zo svojho stanu vybehol Andrzej a hroziac päsťou, rýchlo utekal k motorkám. Zosia, študentka po druhom ročníku ar­ cheológie, motala sa okolo kuchyne a zopla ruky ako k modlitbe, prosiac o zmilovanie. Zrazu nastalo ticho. Veľké, ťaživé ticho. Privalilo nás väčšmi než rámus. - Preboha, páni, trocha tichšie. Moji ľudia sú unavení z roboty, odpočívajú, - volal Andrzej. Chudý Genek sa rozkročil na svojej mašine a bezradne rozložil ruky. - My len zájdeme po cigošky, pán profesor... Potom sa Genek otočil medzi stromami veľkým oblú­ kom a takmer zrazil Agnieszku. Tak jej chcel zaimponovať. Trikrát hlasno zatrúbil. - Len čo ste prišli, už zabŕdate do báb... - ironicky na mňa pozrel a vyrazil ako vzpínajúci sa kôň, zahalil nás nepríjemným smradľavým výfukovým plynom. - Sľúbil si, že ma povozíš po jazere na kajaku, - pozna­ menala Agnieszka. Stiahol som kajak na vodu a chytil sa vesla. Až niekoľ­ ko desiatok metrov od brehu som si spomenul, že som nikomu nič nesľúbil. A už vôbec nie Agnieszke. Sadla si dopredu a prikázala mi veslovať priamo proti slnku. Prstami pohládzala vodu, smiala sa, keď sa neveľ­ ké vlny rozbíjali o provu a prskali drobučkými, zriedkavý­ mi kvapkami. Uprostred jazera ma ovial závan ľahkého vánku. Jem­ ne nás začal tlačiť k malému ostrovčeku. Brehy jazera sa

zdali veľmi vzdialené, zeleň lesa sa v prudkom slnku čer­ nela ako povrch jazera a len veľká čistina s vresom pri mŕtvom dome vytvárala dojem, že je červená. - Povedz niečo, - vyzvala ma Agnieszka. Udrel som veslom o hladinu vody. Agnieszka zvýskla, akoby som ju pichol. Bola v plavkách, mala opálené, bronzové plecia a kvapky vody sa na nich zaleskli ako ry­ bie šupiny. - Alebo nie. Spýtaj sa ma niečo, - povedala zmierlivo. - Povedz mi, čo nasledovalo v Pomoransku po pomoranskej kultúre. Obrátila sa ku mne tak prudko, že takmer prevrátila kajak. - Nepredpokladala som, že ma až tak neznášaš... - Ale tá vec ma naozaj veľmi zaujíma. Prisahám! Stále ma upodozrievaš z nejakej zlosti. Si precitlivená. Uložila sa v kajaku pohodlnejšie, obrátila tvár k slnku. Zdalo sa jej, že ma bude hnevať, ak mi bude rozprávať nudným, monotónnym hlasom. - Zakrátko po úpadku pomoranskej kultúry objavuje sa v našich krajoch takzvaná „kultúra hrobových jám". Je to už obdobie zvané „pozdnolatenské" alebo, ako uvažujú iní vedci, „predrímske obdobie" pripadajúce na posledných sto rokov pred naším letopočtom. V rámci kultúry hrobových jám znova jestvujú akoby dve od se­ ba odlišujúce sa skupiny: na juhu Poľska - „skupina przeworská", ktorej názov pochádza z veľmi dobre pre­ skúmaného pohrebiska v Przeworsku v jaroslawskom okrese, a druhá skupina „oksywska" na Pomoransku, nazvaná podľa zaujímavého pohrebiska v Oksywe v pomoranskom okrese. Charakteristickou vlastnosťou tejto kultúry je v tom čase rozšírený zvyk pochovávania mŕtvych v jamách, do ktorých kládli popolnice s popolom nebožtíka a obsypá-

vali ich zvyškami popola z hranice. Niekedy hroby z tých čias vôbec nemajú popolnice. Zvyšky hranice so spálený­ mi pozostatkami mŕtveho jednoducho nasypali do jamy a potom ich pokryli zeminou. - Odkiaľ k nám prišiel tento nový zvyk? - vypytoval som sa horlivo. Teraz sa už naozaj nahnevala. - Dosť! Dosť! Dosť! - kričala nahnevane a rukami bi­ la po hladine jazera a oblievala ma prúdmi vody. - Ak ťa zaujíma archeológia, prihlás sa na štúdium. Ale ty si leňoch a nedouk. Mal som mokrú tvár aj premočenú košeľu. Našťastie blízko bol breh ostrovčeka. Vyskočil som na suchú zem. Ostrovček svojím tvarom pripomínal veľkú dámsku poltopánku. Podlhovastý útes, miestami piesčitý, tu i tam zarastený ostrou trávou, tvoril akoby tenký podpätok. Na ňom boli hniezda divých kačíc a na konci sa roz­ kladalo ako mlynské koleso veľké labutie hniezdo. Malá zátoka medzi „podpätkom" a „podošvou" tej čudnej obuvi zarastala trstinou do výšky chlapa, na „päte" ako hustá stena stáli kriaky a nad nimi trčali tri hrubé jelše. Posúvajúc sa od „päty" k „špici" prechádzalo sa cez ma­ lebnú polianku s porastom šťavnatej trávy, potom znova bolo pásmo hustého krovia a na „vrcholku lodičky" veľká piesočná pláž, poznačená stopami vtáčích papr­ čiek. Ako mŕtve ryby ležali na piesku stratené perá divých labutí, čajok a kačíc. - Nehádajme sa už, - povedala Agnieszka, usádzajúc sa na mäkkej tráve. Vo vzduchu som zacítil zápach spáleniska. Dym? Päť­ sto metrov od brehu? Na pustom ostrove? Vyskočil som zo zeme. Na okraji polianky som našiel kôpku popola. Keď som ho rozhrabal palicou, vnútri som objavil ešte žeravé uhlíky. Na tráve boli viditeľné dva

veľké štvorce - stopy po stanoch, v zemi trčal zlomený kolík, ktorým sa stan upevňuje. Všimol som si dve prázd­ ne plechovky od konzervy a... osem ohorkov cigariet „syrena" zašpinených cyklámenovým rúžom. A ešte čosi sa tam belelo. Pokrčený lístok vytrhnutý z nejakého poznámkového bloku. Bolo na ňom ceruzkou napísané: Po tom, čo sa stalo, nechcem mať s Vami nič spoločné. Odchádzam sama. Nehľadajte ma. Krystyna Krystyna? To zrejme ona fajčila „syreny" a používala cyklámenový rúž. Osem špakov. Aká nervózna musela byť, keď vyfajčila osem cigariet za taký krátky čas. Krát­ ky?... Alebo tu boli dlho? O dvanástej v noci navštívila mŕtvy dom (videli sme svetlo, Pawel našiel ohorky). Na niekoho tam čakala a v nervozite fajčila. Ten ktosi prišiel alebo nie, v každom prípade sa stalo čosi, čo pre ňu bolo nepríjemné. Vrátila sa na ostrov. Rozhodla sa opustiť tých, s ktorými sem prišla (na ostrove boli dva stany, - znova fajčila. Nad rá­ nom odišla a zanechala lístok. Tajne opustila ostrov, ináč by nebola písala odkaz. Pozeral som sa na dokrčený lístok a v hlave sa mi rojili rôzne sentimentálne príbehy o zaľúbenom dievčati, ktoré v mŕtvom dome čaká na svojho milého. Potom som si predstavil strašný príbeh o dievčine zlákanej do mŕtveho domu a unesenej na pustý ostrov, odkiaľ ušla, keď spánok premohol jej únoscov. Koľko ich bolo? Ako dlho sa tu zdržiavali? Dva malé stany. Teda aj s Krystynou najviac štyri oso­ by. Podľa dvoch prázdnych konzerv (obsah jednej zjem na posedenie) boli na ostrove veľmi krátko. Okolo jednej v noci prišli na kajakoch z mŕtveho domu (keď sme vi-

deli zhasnúť svetlo) a na ostrove sa zabivakovali. Na úsvite im Krystyna ušla. Keď zistili, že dievčina zmizla, pravdepodobne sa rozhodli nenaháňať ju. Naraňajkova­ li sa - a odplávali. Pozbieral som ohorky, aby som ich ukázal Pawlovi. Schoval som si do peňaženky Krystynin lístok. Vrátil som sa k Agnieszke a vyrozprával som jej dve rôzne verzie udalosti, ktorá sa iste odohrala dnes v noci na pustom ostrove. Aká škoda, že dnes ráno som ďaleko­ hľad nezamieril smerom na ostrov. Bol by som si všimol dym z ohniska a možno by ma to bolo zaujalo natoľko, že by som sa bol vybral sem na kajaku. Tak by som spoznal prenasledovateľov peknej Krystyny. - Ako vieš, že bola pekná? - trpko poznamenala Agnieszka. - Škaredé dievčatá neprenasledujú. - Máš veľmi zaujímavé názory, - zlostne sa usmiala Agnieszka. - Ako vieš, že ju prenasledovali? - Neviem. Iba sa mi to zdá. Prečo ich tajne opustila? - Azda ju niekto urazil? Alebo sa jej zunovala ich spo­ ločnosť? - Pozorne si prečítaj lístok. V ňom stojí: Po tom, čo sa stalo, nechcem mať s vami nič spoločné. Teda niečo sa stalo. Opovržlivo našpúlila pery. - Niektoré ženy rady preháňajú, zveličujú nepríjem­ nosti, urážajú sa za hocičo. Najmä ak sú škaredé a staré ako táto Krystyna. Rozhorčil som sa: - Ako vieš, že bola škaredá a stará. - Viem to. Na výlete kajakom používala hrozný cyklámenový rúž a fajčila cigaretu za cigaretou. Na výlete sa správala ako v kaviarni. Niekto si z nej utiahol, tak sa ba­ bizňa urazila a odišla, ako sa vraví, „bez rozlúčky".

-

Máš bujnú fantáziu. Ty tiež. Si zlostná. Aj ty...

Vrátili sme sa pohádaní, zamračení. A dookola bol krás­ ny slnečný deň. Tôňa jazera odrážala zeleň lesa, ktorý obrastal brehy, a červeň holých pahorkov pokrytých kvit­ núcim štiavom. Farebné škvrny sa na vode mihotali, menili sa, miešali sa navzájom ako farebné skielka v tu­ be detského kaleidoskopu. Potom som smutne pozoroval cez okno stanu, ako sa Agnieszka pobrala na prechádzku do lesa, držiac sa za ruku s Chudým Genkom. Hnev som si vylial na Pawla, ktorého som našiel chrápať v jeho stane. - Len spíš a spíš. A keď nechrápeš, tak sa nudíš a škriabeš si svoj obrovský frniak, - kričal som naňho. - A me­ dzitým kúsok od tvojho nosiska sa dejú také čudné veci. Prečítaj si tento lístok! A tu máš ešte osem špačkov „syreny". Vieš, kde som ich našiel? Nahučal som Pawlovi do hlavy strašné príbehy, ktorých svedkom bol v noci mŕtvy dom a ostrovček na jazere. A večer, ako márnotratný syn, zaškriabal som nechtom na Andrzejov stan, aby som sa dozvedel čosi o zamota­ ných dejinách Gótov. Pri troch zapálených sviečkach som strávil nad tými záležitosťami niekoľko dlhých hodín. Keď som sa vrátil do svojho stanu, tábor už spal, les hroz­ ne šumel, basovo. Umýval som sa v čiernej vode jazera ako v atramente. Nechcelo sa mi zažať sviečku, tak som sa vyzliekol po hmate a natiahol si na seba pyžamu. Hľadajúc spací vak, natrafil som na cigaretovú škatuľku. Bola akási vlhká

a prilepila sa mi do dlane. Vyhodil som ju zo stanu a roztiahol som vak, aby som vliezol do jeho útulného vnútra, keď vo skrsla strašná predtucha. Rozsvietil som baterku i a vyskočil som zo stanu. Nemýlil som sa. V škatuľke po „grunwaldoch" bolo trochu sladkého džemu, po ktorom pobehovali veľké červené mravce. Stačí, aby človeka uštipol jeden taký mravec, a nabehne mu pupenec, ako keby ho poštípal maláriový komár anofeles. Osvetlil som vak znútra. Po bielom prestieradle liezlo niekoľko desiatok mravcov. Akoby čakali, že im venujem svoje telo. „Grunwaldy" fajčil Chudý Genek. Nepochyboval som preto, kto bol autorom tohto zlého vtipu. Niekto ho vy­ plašil vo chvíli, keď vysýpal mravce zo škatuľky, a preto na moje šťastie - škatuľka zostala vo vaku. Vytiahol som zo stanu prestieradlo a starostlivo som ho v lese vytriasol. Pohrozil som päsťou smerom k stanu „rybárov", ktorý stál na úpätí vyvýšeniny. - Chalani, medzi nami je vojna! V noci som spal veľmi zle. Stále sa mi zdalo, že po mne lezú veľké červené mravce a o chvíľu ma niektorý boles­ tivo poštípe.

47

PIATA

KAPITOLA

Tajomstvo hrobových jám • Záhadná krádež • „Mala babka, fikus mala" • Kto zvíťazil? • Spor o Gótov • Podvod • Čo sa stalo v tú noc? • „Láska až za hrob" • Stávame sa čoraz horšími?

Vznik kultúry hrobových jám na našom území sa ar­ cheológovia pokúšajú spájať s nájazdom germánskych kmeňov. Uvažuje sa, že tvorcovia przeworskej skupiny na juhu boli Vandali, ktorí sem prišli zo severného Jutska, z malého polostrova Vendsyssel. Na sever, do Pomoranska, prišli Burgundi z ostrova Bornholm a vďaka nim vznikla oksywská skupina. Práve Burgundi a Van­ dali v tom čase pochovávali mŕtvych podľa podobných zvykov. Najnovšími archeologickými výskumami vyšlo naja­ vo, že jamové hroby sa v Poľsku vyskytujú ešte oveľa skôr než u Vandalov či Burgundov. Okrem toho - čo je v tejto veci hádam najdôležitejšie - ukázalo sa, že celé kultúrne dedičstvo tohto obdobia, teda hlinené aj kovové výrobky, celkom výrazne nadväzujú na nedávnu minulosť, na pomoranskú a lužickú kultúru. Inými slovami, v tomto prí­ pade nemáme do činenia s nejakým novým, prisťahovaným obyvateľstvom, ale s pôvodnými domorodcami. Potomkovia toho istého ľudu, ktorý predtým pochovával mŕtvych do skriňových hrobov, teraz - iste pod vplyvom nového náboženstva alebo novej módy - začali pochová­ vať svojich nebožtíkov do hrobových jám...

Ozval sa rámus. Okolo môjho stanu sa prehnali mo­ tocykle „rybárov". „Bože môj," vzdychol som si, „ako raz vedci nazvú kul­ túru našej epochy?" - Fikus? - spýtal sa Andrzej. Stará Rzyndová vážne prikývla. - Fikus zmizol, pán doktor (chudinka, nikdy nevede­ la pochopiť, prečo „doktor" Andrzej nevie liečiť jej ne­ duhy žíl). - A nič viac? Určite nič iné? - Nie, pán doktor. Iba ten fikus. Dlhšiu chvíľu mlčala a potom začala vykladať nezvy­ čajne živo: - Moje tri fikusy boli známe na celom okolí. Raz prišla k nášmu jazeru na ryby lekárnička z Bytowa aj s mužom a hneď odo mňa jeden chcela kúpiť. Aj by som bola pre­ dala, ale Alfred sa rozhneval. „Moje fikusy budeš predá­ vať?" kričal. „To už radšej predaj moju hlavu." A ja mu na to: „Predsa za tvoju hlavu nik nedá ani deravý groš. Ale za fikus..." Vyprskli sme smiechom. Rzyndová bola rada, že na se­ ba upútala pozornosť všetkých, a skromne si prisadla na okraj lavice k stolu. Raňajkovali sme. Priniesla zemiaky a prirodzene, podobne ako pri včerajšom obede, raňajky sa niesli v znamení ukradnutého fikusa. Vysoká, chudá, s podlhovastou vyziabnutou tvárou a trocha orlím nosom, nad ktorým viseli pramienky si­ vých vlasov, Rzyndová vyzerala ako čarodejnica. Ale po­ hľad mala veselý ako rozosmiate decko. - Čo bolo Alfreda do mojich fikusov? Ja sama som ich vypestovala a sadeničky som dostala od veľkostatkárky spod Kartúz, keď som u nej slúžila. Ach, to bolo ešte pred

vojnou, - mávla rukou. - Sadenice sa pekne ujali a po­ tom ich Alfred presadil do nových kvetináčov. Ale to už nerástli tak pekne ako predtým. No, majú už svoje roky. Tridsať rokov. Kmeň majú na dva palce a listy tvrdé, že nimi možno topánky podrážať. - A ukradli ho... - vzdychol som. - Ukradli. Jeden fikus, - potvrdila. - Asi prišiel Alfred z Údolia a jeden si zobral, - opatrne povedal Andrzej. Stará naňho pozrela s poľutovaním. - Čo len tí ľudia nevymyslia. Alfred? Načo by mu bol fikus? Ten je už v hrobe. Franciszek až pleskol rukami, taký bol pobúrený. - Ako to, pani Rzyndová? Veď ste mi to sama povedali. - Ja? - neisto sa poobzerala dookola. - Kdeže by som ja vymyslela takú hlúposť? Na vlastné oči som videla to­ ho zlodeja, čo cez okno vliezol do mojej izby. Od okna sa zakrádal priamo ku komode, kde stoja fikusy. Chytil všetky tri, ale ja som začala ziapať. A tak vzal len jeden a poďho preč. Vyskočil cez okno. Alfred?... - skepticky zavrtela hlavou. - Alfreda by som predsa spoznala. A va­ ri by Alfred musel liezť cez okno ako nejaký zlodej? Prišiel by do vlastného domu dvermi. Dokonca aj z hro­ bu. Veď bol tu gazdom. Franciszek sa zlostne spýtal: - Azda ste si to všetko nevymysleli, Rzyndová... - To nie. Na polícii mi to povedali. - Čo vám povedali? - nechápal som. - Povedali, že to nemohol byť Alfred, ale zlodej. Lebo Alfred by prišiel dvermi, a nie cez okno. - Vy ste už boli na polícii? - A čo? Mám im nechať môj fikus? Hrubý na dva pal­ ce a s listami ako podošva. Takými tvrdými. Na polícii sa ma pýtali: „Povedzte, Rzyndová, kto sa v dedine zaujímal

o fikusy?" Povedala som im, že z dediny nik nemohol fi­ kusy ukradnúť, lebo fikus je veľký a každý by ho hneď spoznal. Ale v ten deň, keď mi v noci ukradli fikus, boli u mňa dvaja ľudia. Taká mladá mestská fiflena v krátkych nohaviciach a jej chlap, tiež mladý. Iste nejakí dovolenká­ ri na výlete, lebo mali napchaté plecniaky. Vošli ku mne napiť sa mlieka a hneď zvolali: „Aké pekné fikusy." - No a? Čo ďalej? - vypytoval sa Franciszek. - No nič. Vypili mlieko, zaplatili a pobrali sa ďalej. - To boli zlodeji, - potvrdil Franciszek. Rzyndová sa ukázala rozumnejšia. - Ále, pán Franciszek. Som stará, ale také sprostosti nevykladám. Fikusy sú pekné, hrubé na dva palce. Vám by sa tiež páčili. Pred týždňom bol u mňa lekár zo Sulecina, lebo mi bolo zle pri srdci. Tiež povedal: „Babka, máte pekné fikusy!" A čo? Azda on mi ukradol fikus? Lekár zo Sulecina? Nahnevala sa. Vstala z lavice, chladne nám povedala: „Do videnia!" a pobrala sa po brehu jazera k svojmu domu. Andrzej zanôtil na starú melódiu: Mala babka, fikus mala, veru, pekný fikus mala, hej... A potom vyhlásil, že večer rozložíme veľkú vatru. - Dnes bude čarovná noc, Svätojánska noc, - senti­ mentálne vzdychla Agnieszka. - Iste znova nájdem vo svojom spacáku mravce. - Čože? Naozaj? - súcitil so mnou Andrzej. Prstom som ukázal na malý stan „rybárov". Porozu­ meli sme si bez zbytočných slov. Smutne pokýval hlavou. Iba Agnieszka sa tvárila, že nevie, o čo ide. - Voči našim susedom stále máte nejaké čudné podo­ zrenia a námietky. A sú to takí milí ľudia... A vzdelaní. Inžinieri...

Pawel i Roman, študent po prvom ročníku archeológie, maličkými lopatkami ako na cukor bádali hrobovú jamu na južnom úbočí vyvýšeniny. Roman mal čiernu kučera­ vú šticu a plecia spálené „na uhoľ", a Pawel svetlé vlasy a telo sotva dotknuté slnkom. S úľubou som sa pozeral na pohyby ich ramien, keď pomaly a opatrne lopatkami naberali pôdu. Zdalo sa mi, že Pawel je naozaj zaujatý svojou prácou. Pracoval nepretržite, iste si ani neuvedo­ moval, že na krku sa mu perlia drobné kropaje potu vy­ volané dlhou námahou. Kedysi som pomáhal pri výkope hrobovej jamy a potom ma týždeň boleli nohy. Treba pri­ tom totiž pracovať aj niekoľko hodín v drepe. Sadnúť si neslobodno, lebo zem v jame je obyčajne vlhká a člo­ vek ľahko dostane reumu. Najprv našli nejaké zuhoľnatené drevo. Potom tých zuhoľnatených zvyškov bolo viac. Zaplnili nimi až štyri veľké obálky. A znova nasledovala len hnedosivá vrstva piesku bez stopy pamiatok a kostí. - Uvidíte, že tu nájdeme zlato. Ja mám šťastie. Hrob je skvelý, na medailu, - ubezpečoval Pawel Romana. - Nájdeme ženu či muža? - Babu. Mám z pekla šťastie... Ale hrob vyzeral na vyrabovaný. Vykradli ho asi krátko po pochovaní nebožtíka. Zo severnej strany sa v tmavom dne hrobovej jamy ukazovala trochu jasnejšia škvrna. Ako stopa neskoršieho výkopu starého hrobu... V druhom aj prvom storočí pred naším letopočtom v juž­ nom Švédsku jazero Vättern a čudná čistina na lesnatých brehoch toho jazera delili dve kultúrne oblasti: Östergötland a Västergötland. Obyvatelia oboch oblastí hovorili rovnakým jazykom, nosili podobné odevy, zbraň aj ozdo­ by. Ale tak isto ako v prípade Pomoranska - ktoré od zvyš-

ku našich krajov delili pralesy a notecké močiare a spôso­ bili odlišný vývoj kultúry tohto kraja - tak aj vo Švédsku vody jazera Vättern a jeho divoké lesnaté brehy spôsobili isté kultúrne odlišnosti Östergötlandu a Västergötlandu. Tieto rozdiely sú však také nepatrné, že niektorí vedci ne­ považujú za potrebné vôbec ich brať do úvahy. Predpokladá sa, že Västergötland obývali Góti, Östergötland zasa gótska vetva Gepidi. Ale keďže nejestvujú nijaké podstatné kultúrne rozdielnosti medzi Gótmi a Gepidmi, kultúra, ktorá reprezentuje tento ľud, nazýva sa gótsko-gepidskou kultúrou. Okolo počiatku nášho letopočtu oblasť Västergötlan­ du sa vyľudňuje, v tom čase tu celkom zanikajú hroby aj stopy osád. Ľud z týchto krajov sa vysťahoval, iste hľa­ dajúc lepšie živobytie - pôda vo Västergötlande je totiž kamenistá, jalová, podnebie chladné, nepriaznivé pre poľnohospodárstvo. V „Dejinách Gótov" mních Jordanes hovorí: „Z toho teda ostrova Skandie (zo Škandinávskeho pol­ ostrova) kedysi Góti, ako sa spomína, so svojím kráľom Berichom odišli." Na troch jaseňových lodiach - z kto­ rých jedna, čo viezla Gepidov, omeškala sa na ceste - pre­ plávala Baltické more a dostala do ústia rieky Visly. Po príchode Gótov bol v Pomoransku a v ústí Visly vše­ obecný zvyk spaľovať nebožtíkov a sypať ich prach do jamy. Inými slovami: panovala tu kultúra jamových hrobov. Gó­ ti priniesli so sebou nový zvyk - nespaľovali mŕtvych. Ten­ to nový zvyk sa rozšíril na čoraz väčšie územie, stále čas­ tejšie sa ujíma a teda - podľa mienky odborníkov - gótski nájazdníci ujarmujú miestny ľud, ktorý naďalej spaľuje te­ lá mŕtvych, a vnucujú mu svoje zvyky, svoju kultúru. Všetko sa teraz zdalo jednoduché a jasné. Kostrové hroby, čiže hroby, v ktorých nebožtík nebol spálený, pat­ ria gótskym nájazdníkom. Teda tam, kde nachádzame

kostrové hroby, panovali Góti. Hroby so spálenými tela­ mi, jamové alebo s popolnicami naplnenými zvyškami spálených kostí, patria zasa pôvodnému obyvateľstvu Pomoranska. Záhadou je iba skutočnosť, že pri ústí Visly aj v celom Pomoransku celkom chýbajú pohrebiská, na ktorých by boli výlučne kostrové hroby. Odpoveď na túto otázku je nasledovná: Góti porazili Pomorancov, podmanili si ich a žili s nimi spolu. Doka­ zuje to aj fakt, že kostrové hroby sú spolu so žiarovými. Ale predsa z tých istých faktov možno vydedukovať aj celkom opačný záver: Góti po príchode do Pomoranska utrpe li porážku od Pomorancov a podrobili sa pôvodnému obyv stvu, lebo ich hroby sa vyskytujú spolu s hrobmi Pomoranc Lenže toto sa nik neodvážil tvrdiť. Odborníci veľmi dobre poznali slávu neskorších gótskych víťazstiev a vý­ bojov. Ďalším archeologickým výskumom sa dokázalo, že kos­ trové hroby boli v Pomoransku známe ešte pred prícho­ dom Gótov, že lebky z týchto hrobov nepatria ku germán­ skemu typu, ale k stredoeurópskemu, a teda v hroboch neležia Germáni, ale najpravdepodobnejšie Slovania. Prá­ ce švédskych archeológov jasne dokazujú, že Góti pocho­ vávali svojich mŕtvych obidvoma spôsobmi - našli sa tam žiarové i kostrové hroby. Keďže boli rovnaké u Pomorancov aj u Gótov, ako možno odlíšiť jedných od druhých? A tak uprostred neustálych sporov a stoviek pochyb­ ností vynorila sa záhada: Je možné, že na našom Pomoran­ sku nijakí Góti nikdy neboli? Profesor Kazimierz Tymienecki, jeden z vynikajúcich poľských historikov, vystúpil s dôležitou prácou, v ktorej pochybuje o pobyte Gótov v poľských pobrežných krajoch. Spor o Gótov sa stal znova „veľkou témou".

- Ech, bracháč, myslel som si, že je to zaujímavejšie, povedal Pawel, keď sa zjavil na obed. - Kopeš a kopeš, drieš ako osol, a na dne tej hrobovej diery nájdeš iba dva kamene. Medzi kameňmi bolo trocha spáleného dreva a niekoľko kostičiek drobných ako nechty. Do kelu aj s takou robotou! - Nijaké cennosti? Nijaký bronz? Nič?... - Nie. Predpokladal som, že dnes napíšem list kamo­ šom a pochválim sa, ako tu narábam s kostrami, od kto­ rých až zamŕza krv v žilách. A tu iba čierne drevo a pár spálených kostičiek. Ech, bracháč, čert ber také prázdni­ ny. Ani pochváliť sa nemôžem. - Napíš do listu, čo chceš, - radil som mu. - Ja to ro­ bím vždy. Dokonca aj do novín. - Vyrábaš kačice? - To sa volá „literárna fikcia". - Je to podvod. Všetko je podvod. A znechutený si šiel umyť ruky do jazera. Robil to dl­ ho, poriadne, akoby si umýval ruky od archeológie a no­ vinárstva. Skúšal som mu dodať odvahu. - Počul si dnešný rozhovor o fikusoch? Čo myslíš, ne­ súvisí nočné svetlo v mŕtvom dome a táborisko na pus­ tom ostrovčeku s krádežou fikusu? Veď to všetko sa sta­ lo v tú istú noc. „Po tom, čo sa stalo, nechcem mať s vami nič spoločné." Ale čo sa stalo? Tej noci sa stala krádež u Rzyndovej. Chápeš? - Chápem, - prisvedčil Pawel. Lenže v jeho hlase som nezačul nijaké nadšenie. - Popoludní navštíviš záhradu starej Rzyndovej a všet­ ko tam poriadne preskúmaš. Musíš zistiť, čo tam prilá­ kalo zlodejov. Veď záležitosť fikusu nemožno brať vážne. Nik rozumný predsa nekradne kvetináče! - Ech! Rozumných ľudí je oveľa menej, než sa ti zdá, povedal Pawel a významne na mňa zagánil.

- Teda urobíš, čo som ti povedal? - No, dobre, dobre... - chlácholil ma jemne ako blázna. Lenže toho dňa nebolo Pawlovi dožičené navštíviť zá­ hradu Alfreda z Údolia. Po obede sa Andrzej vybral skontrolovať vykonanú prácu, a keď uvidel hrob, ktorý rozkopali Roman a Pawel, urobil krik. Chlapci sa totiž uspokojili tým, že našli uhlie a spálené kosti, a tým robotu skončili. Lenže podľa Andrzejovej mienky hrob ešte nebol preskúmaný do dna, bolo vidieť tú sivohnedú škvrnu. Zmizol iba obrys neskoršieho výkopu. - Vždy hovorím, že kopať musíte až po tvrdú zem, stá­ le kopať, kým sa celkom nestratí obrys jamy, - hrešil An­ drzej Romana, lebo Pawel tu bol predsa len ako obyčajný robotník. Roman chcel presvedčiť Andrzej a, že sa nevyplatí ďalej kopať. Rozvŕtal zem lopatkou a... ukázal sa druhý hrob. Romanova lopatka uvoľnila zo zeme píšťalu nohy, potom obnažila dobre zachované kosti ruky s veľkým bronzovým náramkom na predlaktí. Patina bronzu, ktorá má konzer­ vačné vlastnosti, zachránila od úplného zničenia zvyšky akejsi tkaniny, do ktorej iste bolo zavinuté telo nebožtíka. Tkanina bola čierna, prehnitá a rozpadala sa v prstoch, ale lupou sa dalo vidieť spleť jednotlivých vlákien. Dievčatá odpočívali v stanoch, ale Roman s Pawlom sa pod Andrzejovým dozorom trápili skúmaním hrobu. Ne­ slobodno nechávať pamiatky hneď pod povrchom, mo­ hol by ich niekto ukradnúť, alebo by ich mohol poškodiť nepredvídaný dážď v noci. Po niekoľkých hodinách práce bola už odkrytá celá kostra, ale iba jej časť sa zachovala do našich čias. Z leb­ ky zostala iba čeľusť. Vo výške pŕs sa našli bronzové fibuly a medzi nimi niekoľko sklených perličiek. V hrobe te­ da odpočívala žena.

- Ona zomrela prvá a urobili jej tu hrob. Keď neskôr zo­ mrel jej manžel, jeho telo spálili na hranici a kosti aj so zvyškom ohňa zakopali do starého hrobu. Najzaujímavejšie na tom je, - uvažoval Andrzej, - že hoci tu máme do čine­ nia s ľuďmi navzájom blízkymi, manželom a manželkou, pochovali ich podľa rôznych rituálov. Ženské telo bolo ulo­ žené do hrobu neporušené, ale telo muža najprv spálili. Nato mi Andrzej podal peknú veľkú bronzovú fibulu. - Hrob pochádza z polovice druhého storočia, tá fibula má rovno odseknutú nôžku. A očká na vrchu. Je to „fibula s očkami", a také sa datujú práve do tohto obdobia. Z toho istého obdobia pochádza aj náramok. Pawel malou metličkou jemne ometal tak porcelán, ako aj zvyšky starej lebky. Teraz už bude môcť napísať svo­ jich kamošom o „kostre, od ktorej až zamŕza krv v žilách". V čeľusti bolo niekoľko zubov zelených od medenky. Nemohol som nemyslieť na to, že možno táto žena bola kedysi krásavicou a keď sa usmiala, pohľad na jej biele zuby nadchýnal mužov. Ako ju manžel musel milovať, keď ho pochovali k nej. Rozlúčila ich ukrutná smrť, kto­ rá neberie ohľad na ľudské city. A potom ich smrť znova spojila. Spoločným hrobom. „Treue Liebe bis zum Grabe - Verná láska až po hrob," spomenul som si na pekný verš. Lenže tu láska siahala až za hrob, naveky. Ľudia spred dvoch tisícročí sa najčastejšie zobrazujú ako tvrdí, ukrutní, bezohľadní. Lenže koľko jemných a vzneše­ ných ľudských citov ukrýva táto spoločná mohyla. - Agnieszka, - oslovil som ju, nazrúc do dievčenského stanu, - nechce sa ti plaviť sa po jazere? Pred zrkadlom si česala pekné, husté vlasy. Začudova­ ne na mňa pozrela.

- Dohovorila som sa s pánmi inžiniermi, že pôjdem s nimi chytať ryby. Zvyknem dodržať slovo. - Miluješ Chudého Genka? - zvolal som. - Ani ty nie si tučný, - poznamenala. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Pomaly som sa vracal do svojho stanu a nemal som už ani chuť čítať o Gótoch, ani počúvať o ukradnutom fikuse, ani hľadať liek, ktorý by vyliečil Pawla z jeho mládeneckej nudy. Po hladkom jazere sa pomaly pohybovali červené tiene večera, od pus­ tého ostrovčeka doliehal smutný krik čajky. Voda presý­ tená ružovou žiarou zapadajúceho slnka predsa presvitala zelenkavo ako uralský malachitový kameň. Siahol som na dno batožiny po knižku Petrarcových veršov. V susedstve dnes objavenej mohyly na mňa pôso­ bili tie verše tak ako nikdy doteraz. Aj Franciszek mal svoj „zlý deň". Motal sa po tábore a postonával. Poprosil som ho, aby mi uvaril čaj. Urobil mi však taký slabý odvar, že som musel nahlas vyjadriť svoje počudovanie. - Ech, pán Tomasz, - mávol rukou. - Všetko teraz ide k horšiemu. Čaj je zlý. Ale či aj každý z nás sa nestáva čo­ raz horším?

ŠIESTA KAPITOLA

Zábavný príbeh doktora Lissauera • Boli „magické kruhy" kalendárom? • Archeologická „slepá baba" • Svätojánska noc • Chudý Genek a Ospalý Kazek • Tóóó je reč • Duch Góta • Horiace kamene • Žaba

Mohli by sme prijať teóriu, že Góti nikdy neboli v Pomoransku a Jordanesom spomínaný príbeh je len legendou pre autorov rozprávok. Bolo by to pre nás dokonca veľmi pohodlné. Tým by sme odvrhli všetky nemecké teórie a ich požiadavky na naše Pomoransko. Lebo hoci gótski bojovní­ ci nemali nič spoločné s dnešnými Nemcami, boli iba vzdialení pobratimovia ich prapredkov - predsa hitlerovská propaganda široko nadväzovala na gótske výboje do sveta. Ničiac kultúru podmanených štátov, hitlerovci hlásali svo­ ju veľkú civilizačnú a kultúrnu misiu. Takúto misiu - podľa ich mienky - plnili aj dávne germánske kmene. Hitlerovský vedec Miller nazýval lúpežné výpravy Gótov „obdobím veľ­ kých objaviteľských ciest", a príčiny týchto „ciest" videl nie v úsilí získať korisť, ale „v podnikavosti a túžbe po činoch charakteristickej pre Germánov". „Veľké objaviteľské cesty? Výskumné cesty zvyčajne podnikajú predstavitelia civilizovaných národov do kra­ jov, kde ľudia žijú na nižšom stupni kultúry," polemizo­ val s Millerom profesor Kostrzewski. „V tomto prípade Góti, národ zbavený dejín, vraj ,objavuje' a ,skúma' po­ brežie Čierneho mora, Malej Ázie, Grécko a Rím, ktoré boli dávno objavené a žili po stáročia civilizovane."

Ozajstná veda nemá nič spoločné s pohodlnosťou. Ozajstnú vedu charakterizuje čestnosť. Ale možno s čis­ tým svedomím ľahostajne prehliadnuť skutočnosť, že na počiatku nášho letopočtu pri ústí Visly a na východnom pobreží Baltiku objavil sa nejaký nový, cudzí kultúrny prvok? Že v našich severných krajoch našli sa u pomoranských Slovanov neznáme kamenné mohyly, hroby so stélami, kamenné kruhy z podlhovastých balvanov? Že v mnohých hroboch z tých čias sa nachádzajú škandi­ návske ozdoby a náradie, že na pohrebisku v Elblągu ob­ javili gotlandské prikrývky hlavy s našitými bronzovými gombíkmi? Nemôžeme zatvoriť oči pred skutočnosťou, že do nášho jazyka preniklo veľa gótskych slov, ako: cisár, kňaz, knieža, meč. helma, chlieb, ocot, kotol, sklo... Vedecká česť teda prikazuje bádať, pátrať, hľadať me­ dzi zamotanými stopami. Prikazuje aj zohľadniť hlasy rôznych strán a vypočuť aj opačné názory. - Nevieš si ani predstaviť, koľko čudných teórií jestvuje o magických kruhoch, - povedal Andrzej. - Počul si o tom žarte, ktorý sa stal doktorovi Lissauerovi? Andrzej, Pawel a ja sme v trojici sedeli v lese, na dlhej koze na pílenie dreva. Čítal som o ťažkostiach doktora Lissauera, ale Pawel ten príbeh nepoznal. Možno práve tu, keď má pred očami veľký kamenný kruh na štíte pa­ horku, konečne objaví krásy archeológie. Na jazere ešte trval neskorý júnový večer. Ale úbočia vyvýšeniny zarastené lesom sa už strácali v tme. Medzi mohylami a kmeňmi stromov v lese sme počuli veselé hlasy: Agnieszka a Chudý Genek zbierali raždie na oh­ nisko. Začínala sa svätojánska noc, noc rozkvitajúceho kvetu papradia, ktorý prináša šťastie. Pred dvoma rokmi, keď som sa prvý raz zúčastnil na vykopávkach, vo sväto-

jánsky večer som sa s Agnieszkou dohodol, že pôjdeme hľadať čarovný kvet. O hodinu neskôr začalo strašne liať a zostali sme vo svojich stanoch. Netreba sa dohovárať na spoločné hľadanie šťastia. „Možno dnes by dopadlo všetko celkom ináč," pomys­ lel som si. Lenže Andrzej začal rozprávať: - V roku 1874 gdanský archeológ doktor Lissauer sa rozhodol rozlúštiť tajomstvo kamenných kruhov a vyces­ toval do dediny Odry v chojnickom okrese na východ­ nom pobreží. V Odrách, v lese pri brehu Czarnej wody, rozprestieralo sa niekoľko kruhov z balvanov. Takých is­ tých, ako u nás v Gąsiorach. Podlhovasté kamene vysoké meter či poldruha metra, poukladané do kruhu pár met­ rov od seba. Obkolesoval ich veniec mohýl. V časoch doktora Lissauera výskumné metódy boli ešte dosť primitívne. Čestný gdanský archeológ sa uspokojil s rozkopaním strednej časti niekoľkých kruhov a preskú­ mal polohu troch trilitov. Vo vnútri kruhov našiel hrobo­ vé jamy naplnené zvyškami ohoreného dreva a spálenými ľudskými kosťami, a pri jednom trilite aj hroby s popolni­ cami. Nič iné pozoruhodné tam nebolo. Iba pri jednej po­ polnici objavili odlomený kamenný hrot. O nález tohto hrotu oprel Lissauer svoje presvedčenie, že kruhy pochá­ dzajú z doby kamennej. Tento názor neskôr prevzal aj taký významný nemecký archeológ, ako bol Kossinna. Uznáva­ lo sa, že kruhy sú veľmi staré, že majú vyše 4000 rokov. V roku 1926 skúmal tie isté kruhy profesor Kostrzewski a nielenže nenašiel nijaké, ani najmenšie stopy z do­ by kamennej, ale naopak, vykopal dokonale zachované pamiatky z rímskeho obdobia, teda z rokov 1 až 375 náš­ ho letopočtu. Kruhy tak omladli o vyše 2000 rokov. Je to smiešne, všakže? - rozosmial sa Andrzej. Tie kruhy boli tri kroky od nás. Uložené s čudnou pra-

videlnosťou, iste podnecovali obrazotvornosť mnohých pokolení ľudí, ktorí bývali v tomto okolí. Koľko povestí, básní a rozprávaní inšpirovali? V nadchádzajúcej noci na tmavom pozadí lesného porastu sa kamene jagali jas­ ným plameňom. Počas svätojánskej noci medzi nimi planuli obrovské vatry, žreci vyspevovali hrozné piesne, búchali na hlinené hrnce slúžiace na obetu bohom, ko­ nali sa tance bojovníkov. Teraz stáli nemé, obkľúčené ti­ chom a akoby ešte väčšmi mŕtve a nehybné. V tej ich ne­ hybnosti bolo akési tajomstvo a súčasne aj hrozba. - Predsa je v teórii pána Stephansa čosi pekné, - po­ znamenal som. Andrzej mykol plecami. - Mohol by si sa konečne rozhodnúť, aké názory ťa bu­ dú viesť životom: estetické či vedecké? Usmial som sa. Názory pána Stephansa sa mi videli pekné. Nestačilo to, aby som ich bral vážne? V roku 1914 zememerač z Poznane, akýsi pán Stephans, urobil detailný plán kruhov v Odrách a vďaka ne­ jakým fantasticky svedomitým výpočtom dospel k názo­ ru, že tieto kruhy majú astronomický charakter. Podľa jeho teórie ak by sme viedli čiary od stredových kameňov niekoľkých kruhov, v predĺžení na obzore by vytvorili bo­ dy, v ktorých slnko vychádza v najdlhší aj najkratší deň roku. Kruhy by teda boli akýmsi predhistorickým kalen­ dárom. Počet kameňov v kruhoch mal zodpovedať počtu dní a mesiacov v roku. Stephansovi dokonca všetky tie vý­ počty sedeli. Lenže za základ si vzal tvrdenie doktora Lissauera. Od chvíle, keď sa ukázalo, že kruhy sú mladšie, celá teória pána Stephansa totálne padla, lebo poloha Ze­ me k Slnku bola iná v dobe kamennej a iná v našej dobe. Pawel to komentoval po svojom: - Vyzerá to, že kamenné kruhy sú takou archeologic­ kou slepou babou.

- V archeológii nie sú hry na slepú babu, - hneď rea­ goval Andrzej. Vždy sa obával, aby nedajbože nikto ne­ podceňoval archeológov, pokiaľ ide o metódy výskumu. Niekedy ma znervózňovala tá jeho neustála vážnosť vo veciach spojených s archeológiou. Ale takí boli aj iní ar­ cheológovia, ktorých som poznal. V súkromnom živote veselí, vtipní - vo sfére svojej vedy sa ihneď stávali vážny­ mi až na zabitie. Vo svojej práci sa správali tak ako pra­ covníci pohrebnej služby. Azda preto, že museli toľkých nebožtíkov vyhrabávať zo zeme? - Smeješ sa? Aj ty zrejme považuješ naše vykopávky za hru na slepú babu? - Ále nie! Kdeže! Božechráň... Bolo treba vytrpieť si dlhší výklad: - Niet pochýb, že kamenné kruhy vybudovali Góti. V Škandinávii sa ich našlo veľmi veľa, a tam sú oveľa staršie než naše. Jasné je teda, že sa k nám dostali stade a nie naopak. V provincii Västergötland je známych až deväťdesiat kamenných kruhov. Vo Švédsku ich ľudovo nazývajú „Thingstätte", to jest - miesto súdu, sudcovské kruhy. V tých kruhoch sa pravdepodobne konali kmeňo­ vé súdy, alebo skôr rodové, takzvané „Thingy". Schádzali sa tu staršinovia, zasadali v kruhu a radili sa. Ostatným členom rodu nebolo dovolené prekročiť tento kruh z ka­ meňov. Pretože u Germánov panoval kult predkov na dodanie lesku miestu rady a súdu, na podporu rozhod­ nutia tejto rady autoritou predkov, uprostred kruhu boli tí slávni predkovia. Preto v niektorých kruhoch sa na­ chádzajú hroby. V týchto veciach niet nijakej slepej baby. V našom tábore sa rozžiarilo veľké žlté svetlo. Jeho žia­ ra siahala až k nám, na štít pahorka, a červeným pla­ meňom oblizla kamene kruhu. - Vatrááá! - na plné hrdlo reval smerom k nám Chu­ dý Genek.

Chudý Genek bol tenký, vysoký a trocha prihrbený. Vyzeral ako nalomená zápalka s maličkou hlavou. Držal Agnieszku za ruku a nakláňal k nej svoju zápalkovú hlavu. Potom spie­ vali sprosté pesničky o babke Rzyndovej a jej fikuse. Na mo­ je veľké rozhorčenie pridal sa k nim tiež Andrzej. Pawel skúsil nasledovať Genka a chytil za ruku Zosiu, ktorá si na dnešnú slávnosť učesala vlasy do konského chvosta. Lenže tá naňho zlostne zagánila, a tak chudák ušiel na druhú stranu vatry. Možno sa jej Pawel nepáčil, alebo možno rozmýšľala, že sa nepatrí, aby ona, študentka po dru­ hom ročníku vysokej, si niečo začínala s maturantom. Prekrikujúc hlasné praskanie vatry, zavolal som na Zosiu: - Prečo ste si dnes obliekli zelenú blúzku? - Lebo je pekná... - To vás Andrzej presvedčil, že najkrajšia farba je zele­ ná? Predtým ste boli inej mienky. Andrzej hodil do mňa veľkú smrekovú šušku. Všetci vedeli, že zelenú farbu má najradšej. Genek vyprskol do smiechu. Agnieszka tiež mala zelenú blúzku. - Bodaj ma stislo, - smial sa Genek, - pekná zelená blúzka. Nech nenocujem doma, ak si Agnieszka neob­ liekla túto zeleninu kvôli pánu Andrzejovi. Agnieszka vytrhla svoju ruku z jeho. Sedela stuhnutá a s nafučanou tvárou. - Zajtra hodím udicu k prameňu na konci jazera, z ničoho nič sa ozval Ospalý Kazek. - Možno chytím šťuku. - Ste tu poldruha týždňa a nechytili ste ešte ani jedinú rybku. Ani takú maličkú, - Agnieszka im ukázala ma­ líček svojej ruky. - Rozhodol som sa od zajtra chytať raky, - vyhlásil Chudý Genek. - Včera večer som šiel s baterkou k vode. Pozerám na dno jazera, hotový koniec sveta, plno rakov. Chcel som jedného chytiť, ale mi ubzikol dozadu!

- Raky majú rady žaby, - zívol Ospalý Kazek, večne ospanlivý a nudný. - Vyjadrite sa jasnejšie, - navrhol Andrzej, ktorý ne­ znášal oboch „rybárov". - Kto koho má rád: žaby raky či raky žaby. - Tóóó je reč! - zahundral Kazek. - Tóóó je reč! - zopakoval Genek. Pawel urobil grimasu, akoby mu do očí vošiel dym z vatry. - Zajtra idem preč. - Kam? - No, domov, k matke, - vysvetlil. A v jeho hlase bolo veľké prekvapenie, že nerozumiem po poľsky. - Čo si myslíš, že tu budem zamestnaný ako hrobár? Počúvať hlúpe pokecy tohto doktora o Gótoch? - Tóóó je reč! - zívol som. Pawel sa znepokojil. - Myslíš, že neskôr to bude zaujímavejšie? - spýtal sa. - Tóóó je reč! - zahundral som. Pawel si srdečne vzdychol. - No dobre, ešte nejakú chvíľu zostanem. Chudý Genek vykríkol na Kazka: - Nespi, lebo ťa okradnú, ty eso! Zdalo sa mi, že medzi Pawlom a dvoma „rybármi" okrem istého rozdielu vo veku jestvuje aj iná podobnosť, ktorú ťažko opísať. Archeológovia by povedali, že patria do jedného kultúrneho okruhu... Na vrcholoch pahorkov na druhej strane jazera sa roz­ žiarilo niekoľko svetiel. Mládež podľa kašubského zvyku rozložila vatry. Pod teplou oblohou bolo počuť vzdialený, tlmený spev. Keby nie to „eso", „tóóó je reč", ten jazyk, od ktorého mi nabiehali zimomriavky ako od škripotu skla na železe, vatrami rozjasnená noc by nás možno pri­ blížila k tým dávnym časom, keď sa oslavoval svätoján­ sky letný slnovrat a po jazere sa púšťali venčeky.

Svätojánska noc - to bola slovanská slávnosť. Góti sem priniesli germánske zvyky. Ale odlišovali sa až tak veľmi od slovanských? Hovorí sa o slovanských hájoch, svätyniach, kde držali kone na veštenie. Ale už rímsky Tacitus v diele o Germánoch pri opisovaní ich zvykov ho­ vorí, že chovajú vo svojich dúbravách kone biele ako sneh, nedotknuté nijakou prácou. Zapriahajú ich do svä­ tého voza a kňaz, kráľ alebo náčelník rodu im robia spo­ ločnosť a pozorujú ich erdžanie a prskanie. Seba totiž považujú za božích sluhov a kone za dôverníkov bohov. Žiara našej vatry šľahala do výšky, až pod najvyššie halu­ ze borovíc. Voňalo horiace raždie, borovčie aj šušky. V oh­ nisku čosi strašne buchlo. Udrel na nás kúdol čierneho dymu a dohora vyleteli iskry ako hrsť žiariacich konfiet. - Duch nejakého Góta, - nervózne sa zasmiala Zosia. Mimovoľne sme sa obzreli na úbočia vyvýšeniny, kde bo­ lo pohrebisko a výkopy mohýl. Okrem kruhu, ktorý osvetľo­ vala naša vatra, všade stála čierna stena noci. Zrazu sa odtiaľ ozvali akoby hlboké stony. Potom čosi hlucho buchlo. Zosia sa zachichotala. Chudý Genek vyskočil zo svoj­ ho miesta a bol hotový utekať na pohrebisko. Andrzej ho zadržal. - Iste sa zosunul nejaký výkop. Piesok, ktorý vyhadzu­ jeme zdola, je vlhký. V priebehu dňa uschne a večer vy­ chladne a zosúva sa. - A viete, že odkedy naši robotníci uvideli v mohylách kostry, nikto z dediny nechce prísť večer do nášho tábo­ ra? - oznámil Roman. - Čo keby sme si začali rozprávať nejaké príbehy o du­ choch? - navrhol Ospalý Kazek. Nikto nereagoval na jeho návrh. Bolo príjemné iba tak sedieť a mlčať, hriať sa v teple vatry a hľadieť, ako sa v po­ kojnom vzduchu bez akéhokoľvek šelestu strácajú zlaté hviezdičky iskier.

Pred necelými dvoma tisíckami rokov na brehu tohto jazera zapaľovali svoje vatry a sedeli pri nich, tak ako my teraz, ľudia z ďalekej Škandinávie. Radili sa hádam v noci, ak máme veriť Tacitovi, že svoj čas nerátali podľa dní, ale podľa nocí, lebo podľa ich mienky noc predchádzala dňu. Keď zistili, že už sú všetci, zasadali ozbrojení. Čo prednejší - v kamennom kruhu, ostatní okolo kruhu. Kňaz prikázal všetkým mlčať. Potom si vzal slovo kráľ, za radom sa vyslo­ vovali iní, každý podľa svojho veku, urodzenosti, vojenskej slávy a výrečnosti. Ak sa im niečia reč nepáčila, odmietali ju šomraním. Súhlas zasa vyjadrovali potriasaním kopijami. „Najvznešenejším to prejavom uznania," ako písal Tacitus. Boli veľmi prísni. Zradcov a zbehov vešali na stromy, zbabelcov, lenivcov a nehanebníkov topili v blate a v bah­ ne, zhora na nich hádzali raždie. Hoci zločin bolo treba stavať na verejný pranier, hanbu zasa ukrývať. Či by sa nám nezišla podobná zásada? - Pane Bože! - hystericky vykríkla Agnieszka. Zrazu sa pohrebisko rozžiarilo modrastými plameňmi. Vrchol pa­ horku, kde stál magický kruh, vzplanul malými plameň­ mi, ktoré sa podobali na bludné svetielka nad močiarmi. Rozbehli sme sa k mohylám, strkajúc sa navzájom a zakopávajúc o korene borovíc, trčiace zo zeme. Úbočie pahorku bolo šmykľavé, pokryté ihličím. Liezli sme do­ hora, šmýkajúc sa a padajúc. Neverili sme vlastným očiam. Horel kamenný kruh. Každý z podlhovastých balvanov sa stal pochodňou. Zdal sa pokrytý modrastým plameňom. Pobehli sme ešte pár desiatok krokov. A zrazu všetky tie ohne zhasli, akoby udusené mohutnou dlaňou. Na kon­ ci jedného z balvanov ešte krátky okamih tancoval ma­ ličký plamienok. Ale aj ten zakmital a zmizol. Kruh bol znova tmavý a mŕtvy. Padla na nás tma. - Niekto si s nami zažartoval, - povedal Andrzej.

Chudý Genek mal baterku. Dôkladne sme si prezreli každý kameň v kruhu. Ale nevedeli sme povedať, akým zázrakom kamene horeli. - Ktosi nás chcel vystrašiť, - zamrmlal som. - Koniec sveta! - zvolal Pawel. Pri vatre sme sedeli všetci. Nikto z nás ani na chvíľu neodišiel preč. - Plamene mali modrastú farbu ako horiaci plyn, nahlas uvažoval Genek. Napokon, on sa musí vyznať v týchto veciach - je che­ mický inžinier. - Rovnakú farbu má aj plameň špiritusu... Áno, bol to denaturák, - vyniesol ortieľ. Začali sme poťahovať nosmi. Naozaj, v bezveternom nočnom vzduchu zostal akoby zápach denaturovaného liehu. Alebo sa nám to len zdalo? Spoločne sme prezreli všetky výkopy. Profil mohyly označenej číslom štrnásť pozdĺžne praskol a polovica sa zosypala dolu. Azda prasknutie profilu a zapálenie balva­ nov navzájom súviseli? Vrátili sme sa do tábora, k vatre, ktorá pomaly hasla. Niekoľko minút po polnoci v neveľmi veselej nálade sme sa rozišli do svojich stanov. Dlho do noci som nemohol zaspať. Ležiac v útulnom vnú­ tri stanu som počul, ako začalo pršať a dážď monotónne ťu­ kal na plátno nad mojou hlavou. Potom ma znepokojil tichý pohyb medzi knižkami v kúte stanu. Zažal som sviečku a našiel som veľkú ropuchu. S hnusom som ju vyhodil von. Neskôr som si pripomenul, že podľa povier Gótov duša, opúšťajúca telo mŕtveho, javila sa ľuďom buď ako bludný ohník, alebo ako zviera, najčastejšie myš alebo ropucha. „Táto svätojánska noc bola akási čudná - modrasté plamene a odporná ropucha," pomyslel som si. - Tóóó je reč, - odvetil som si pohŕdavo.

SIEDMA

KAPITOLA

Šťuka a panvica • „Slušnosť nie je malá cnosť" • Oklamaný • Robinson na pustom ostrove • Nymfa Kalypso • Kto zapálil ohne? • Odyseus pije čaj • Pokus o krádež • Čudné vozidlo • Upír

Pršalo až do poludnia nasledujúceho dňa. Prácu na vý­ kopoch sme prerušili. Agnieszka, Zoška a Roman fareb­ nými kriedami zakresľovali plány mohýl. Kazkovi sa podarilo chytiť šťuku. Víťazoslávne ju pri­ niesol do nášho tábora. Franciszek varechou udrel na mosadznú panvicu a oznámil jeho víťazstvo. Šťuka vážila poldruha kila. Každý z nás sa musel do­ tknúť slizkej ryby. - Je to kus, všakže? - chválil sa Kazek. A hneď nám začal zložito vykladať, ako sa namordoval, kým dostal k brehu rybu ulovenú na udicu. Chudý Genek si potom požičal od nás mosadznú panvicu, rozložil pri svojom stane turistický varič a začal šťuku pražiť. Zjedli ju sami dvaja, neponúkli ani len Agnieszku. Pobúrený Franciszek im prikázal, aby vrátili panvicu. Chudý Genek chcel z nej vytriasť zvyšky ryby a buchol panvicou o pník dreva tak nešťastne, že odlomil rúčku. - Páni, páni! - zalomil rukami Franciszek. - Čo teraz bude? - Nič nebude. Kúpime novú. - Mosadznú? A Franciszek neprestával bedákať dobré dve hodiny.

Vozil tú panvicu so sebou hádam vyše desať archeologic­ kých sezón, jedol z nej celý vedecký svet. Panvica mala preto pre Franciszka pamiatkovú hodnotu. A tu dvaja „rybári" odlomili rúčku. - Mám po krk rýb aj „rybárov", - zahundral Andrzej počas obeda a zlovestne zagánil na Agnieszku. - Zdá sa mi, že opakuješ Tomaszovu vetu, - povedala Agnieszka. - On na mňa žiarli, takže chápem jeho od­ por k tým sympatickým inžinierom. Ale z čoho prame­ ní ten tvoj? Zoška sa zasmiala. Smiech tlmili Roman aj Pawel. An­ drzej sa preniesol cez Agnieszkinu poznámku pohŕdavým mlčaním. Osud „rybárov" bol spečatený. - Zajtra im podpálim stan. Sú to bulovia, - povedal som. - Budem ich vystríhať, - riekla Agnieszka. Lenže im nepovedala ani slova, lebo popoludní prišiel za mnou Chudý Genek a poprosil, či by som ho nemohol previezť svojím kajakom na „pustý ostrov". Chcel tam nájsť kačacie vajce a z vaječného cesta uhniesť nejakú pochúťkovú pastu na chytanie rýb. Slušnosť nie je malá cnosť. Dažďové mraky sa rozišli na oblohe a rozlúčili sa s na­ mi bez nepotrebných sĺz. Na čistom nebi bolo slnko tro­ cha zahalené oparom, ale riadne pálilo. Zo zeme sa pa­ rilo. Bolo máličko dusno, ale veľmi teplo a rád som súhlasil s plavbou po jazere. Na breh „pustého ostrova" som vyskočil prvý. Vtedy Chudý Genek odrazil kajak veslom a odplával do tábora, volajúc: - Sme bulovia, všakže? Chcete nás podpáliť, hej? Teraz skúste priplávať k brehu ako kačica. Aspoň sa vám hlava ochladí. Keď už bol v polovici jazera, zakričal: - Vrátim sa, ak zavoláte na celé jazero: „Nie ste bulovia!"

Bol to od neho hlúpy žart. Nechal som sa nachytať na tú jeho slušnosť. U takých ľudí aj chvíľková slušnosť je podozrivá. Sadol som si na brehu ostrova, zapálil som si cigaretu. Nebola nádej, že Pawel alebo Andrzej si domyslia, čo sa mi stalo, a priplávajú ma zachrániť. Mohol som volať o pomoc, ale breh bol ďaleko. Okrem toho - práve o to­ to moje volanie išlo Chudému Genkovi. Nedávno som sa naobedoval, cítil som sa sýty a trochu ťažkopádny. Slnko pripekalo. Zdalo sa, že pustý ostrov spí v tichu. Lenže trávnik bol po nočnom daždi ešte priveľmi vlhký, aby som si naň ľahol a zdriemol. Vybral som sa te­ da poobzerať si ostrov. „Som ako Robinson," rozcítil som sa nad sebou. „Osa­ motený, zlým osudom vyhodený na pusté pobrežie." Na piesčitom myse som zdvihol veľké biele pero. Hniezdo labutí bolo prázdne, ale na jeho okraji sa za­ hniezdili divé kačice a nechali tu niekoľko bielych aj tmavých vajec. - Budem sa môcť živiť vajcami, - vzdychol som. Ne­ mám rád vajcia. Tým menej kačacie. Hniezdo opustili len pred chvíľou, vajcia boli ešte teplé. Odišiel som z mysu, aby sa kačky mohli vrátiť. Nechcel som vtáctvu sťažovať život na tom šťastnom ostrove. Sadol som si za kríky. V tŕstí hneď nastal jemný pohyb, objavili sa čajky. Drobné vlnky vyšplechovali na piesok a hrnuli sa z neho preč ako splašené rybky. Nadchýnala ma intenzívna zeleň trávy a samota, ktorú potvrdzoval čoraz hlasitejší džavot vtáčích hlasov. Bol som tu sám sebou. Možno smiešnym, sentimen­ tálnym, ale sám sebou. Pred nikým som sa nemusel han­ biť, nebál som sa nijakého pohľadu, neľakal som sa, že niekto na mňa ukáže prstom: pozér. Zarecitoval som na-

71

hlas zopár veršov z Petrarcu, lebo som vedel, že tu ma ni­ kto nepočuje. Nikto...? Na hladkom piesku som postrehol čerstvú stopu drobnej bosej nohy. Ako Robinson - najprv som sa prekvapil. Potom prišla zvedavosť: kto sa ukrýva na pus­ tom ostrove? Stopa bosej nohy vchádzala do vody, potom sa vracala na trávnik a zmizla v hustej stene kríkov. - Dobrý deň! - pozdravila ma mladá dievčina. - Dobrý deň! - odpovedal som zaskočený. Mala podlhovastú tváričku a ostrý, akoby vtáčí noštek. Tmavé blond vlasy si vyčesala čudne vysoko. Keby nie úz­ ke čierne nohavice a čierny sveter s veľkým výstrihom, vyzerala by ako byzantská princezná. Alebo jeden z anje­ lov na Rubľovovom obraze, ktorým som sa nedávno nad­ chýnal v Zagorsku, v Trojicko-Sergejevskej lavre. - Čo tu robíte? - spýtal som sa. Mykla plecami. - Bývam tu. - Sama? Zaváhala. - ... Sama. - A nebojíte sa? - Bojím. Takých dotieravcov, ako ste vy. Medzi kríkmi bola malá čistinka. Stál tu stan a pred ním horel liehový varič. Vedľa ležal prikrytý haluzami modrý drevený kajak s veslami. - Nemáte chuť na čaj? - spýtala sa. - Prepáčte mi nečakanú návštevu... - jachtal som. Ale to naozaj nie je moja vina... - Videla som, ako ten ksicht ušiel s kajakom. Čo je to zač? - Prezývame ho Chudý Genek. Inžinier, chemik. Hnus­ ný typ. Chytá tu ryby.

Naliala silný, dobrý čaj do dvoch pohárov z umelej hmoty. - To je môj posledný teplý nápoj. Liter denaturáku som minula dnes v noci, aby som vám nahnala trocha stra­ chu. Dúfam, že budete taký slušný a kúpite mi v dedine fľašu liehu. - Že sa vám chcelo preto ísť v noci na pohrebisko a vyplytvať toľko špiritusu! - Na pohrebisko? - znepokojila sa. - Veru tak. Veď tam je cintorín. Vykopávame staré hroby. - Ježišmária! - zapišťala a rukami si zakryla tvár. - A ja som tam išla v noci. Medzi hroby? - Medzi gótske kostry. - Jedna noha mi zapadla do nejakej jamy. To iste bol otvorený hrob? - Prirodzene. Zavalili ste jeden výkop. Hľadela na mňa s ozajstným strachom. - Čo to tam robíte? - zašepkala. - Rozkopávame hroby. Sme obyčajná archeologická výprava. Skúmame hroby a mohyly Gótov. - Gótov? - Aj Gótiek. - Vykopávate ich telá? - Kostry aj ozdoby. Náramky, náhrdelníky, agrafy. - A chodili pekne oblečené? - Gótky? Nosili kožušinu z divých zvierat, plátenné odevy zdobené červenými výšivkami. Zahalenie horných častí nemalo rukávy, nechávajúc odkryté lakte i plecia, aj veľmi veľký výstrih. - Akosi čudne sa vyjadrujete. - To nie ja, ale Tacitus, rímsky historik. - Vy ste tiež archeológ? - Nie. Som historik umenia.

- Pozorovala som váš tábor ďalekohľadom. Tu na os­ trove je nuda, tak čo som mala robiť? Myslela som si, že budete stavať nejakú veľkú budovu, lebo kopete jamy na základy. A zlostila som sa na vás. Tu je také pekné okolie a vy ho chcete zohyzdiť. Včera večer som sa cítila osame­ lá, bolo mi tak clivo, že som až plakala. Začula som vaše sprosté vyspevovanie pri vatre. - Naozaj, vyspevovanie nebolo veľmi duchaplné. - Rozhodla som sa pokaziť vám pekný večer. Pripláva­ la som k brehu, vyliezla som na pahorok, obliala som denaturákom niekoľko kameňov a podpálila som ich. po­ tom som sa smiala, keď ste pribehli vystrašení. A už ste viac nespievali. Najväčšmi ma hnevá ta vaša vysoká blondínka. - Agnieszka? - Neviem, ako sa volá. Videla som, že najprv sa pre­ chádzala s vami. Potom s tým vysokým, chudým. Ne­ mám rada také dievčatá. - Ako sa voláte? Podozrievavo na mňa pozrela. - Nie je to jedno? Ak máte trocha fantázie, predstavte si meno, ktoré by mi zodpovedalo. - Ach, ja mám až priveľa fantázie. Budem vás volať: Krystyna. Začervenala sa. - Ja sa naozaj volám Krystyna. - No, vidíte, akú mám fantáziu? Otrčil som k nej ruku so škatuľkou cigariet. - Ľutujem, že nefajčím „syreny", - podotkol som. - Ďakujem. Nefajčím. - Áááno... - zahundral som. - To je teda čudné. Teda vôbec nefajčíte... A akej farby rúž používate? - Nešminkujem sa. To ste si hádam všimli, či nie? rozhorčila sa.

Mykol som plecami. Nič som nechápal. Volala sa Krystyna, ale nefajčila a nepoužívala rúž cyklámenovej farby. - Do videnia, slečna, - povedal som. - Už odchádzate? - Ste priveľmi záhadná... A ja mám rád jasno vo všet­ kých veciach. Vyprskla smiechom. - Nikam neodídete. Ste uväznený na ostrove. Ja som nymfa Kalypso a vy ste Odyseus - ako v Homérovi. Ak ma pekne poprosíte, preveziem vás na breh. Ale až večer. - Pekne vás prosím... - Preveziem pod podmienkou, že nevyzradíte tajom­ stvo môjho ostrova. - Aké tajomstvo máte na mysli? - To, že tu bývam. - No, svojím spôsobom ste veľmi odvážne dievča, povedal som s obdivom. - Nebojím sa ničoho, pokiaľ nikto nevie, že som tu. Vy to už viete. Ale vy ma nevyzradíte. Vám celkom dôverujem. - Neviem, či opodstatnene. - Človek, ktorý tak pekne recituje verše, nemôže byť zlý. Teraz som sa začervenal ja. Tak predsa ma počula? - Do videnia, slečna, - zopakoval som. - No, sadnite si ešte. Teraz vás beztak nemôžem od­ viezť, lebo si to niekto všimne. Musíme tu počkať do zo­ tmenia. Vypil som ešte pohár čaju. Vyfajčil som cigaretu. Ten­ to ostrov so svojím tajomstvom sa mi zapáčil. - Na začiatku nášho rozhovoru som dospel k záveru, že tu s vami býva ešte niekto. Prosím, neschovávajte ho predo mnou. - A ja prosím, aby ste sa na nič nespytovali. Aj tak ne­ poviem pravdu. Pravda sa vám bude zdať málo zaujíma­ vá. Som nymfa Kalypso. Nestačí vám to?

Rozosmiala sa. - Nie. lebo ja nepripomínam Odysea, nanajvýš jed­ ného z jeho námorníkov. Okrem toho sa mi zdá, že ste študentka, nie nymfa. Takto sme sa prekárali, hádali a rozprávali o vykopáv­ kach - až nadišiel večer. Po zotmení ma nymfa Kalypso zaviezla svojím kajakom z ostrova na protiľahlý breh. Teraz som musel pešo obísť celé jazero, čo bolo prinajmenšom štyri kilometre cesty. Poprosil som Krystynu, aby v prípade nejakého nebez­ pečenstva vyvesila na kríky bielu vreckovku. Ak sa vrec­ kovka objaví, poponáhľam sa jej pomôcť. Do tábora som sa vrátil hodinu po večeri. Z táboro­ vých zásob som ukradol litrovú fľašu liehu. Na brehu som našiel svoj kajak a znova som plával na ostrov. Vrátil som sa v noci. Franciszkova železná piecka bola už celkom vychladnutá a mliečna polievka, ktorú uvaril na večeru, zmenila sa na hustú a nechutnú kašu. Dolial som do nej trocha mlieka a rozložil som oheň v piecke suchými šuškami. Do kuchyne nazrel Chudý Genek. - Vrátili ste sa? - spýtal sa nevinne. - Nie. To môj duch sa vrátil z podsvetia, - odvrkol som, hoci som sa nemal ozvať ani slovom. - Suchý! Celkom suchý! - neprestával sa čudovať. - Celý a zdravý. Genek odišiel. Ukázala sa Agnieszka. - Kam si sa prepadol na celé popoludnie? Ani si nevečeral, chudáčik? Pomôžem ti... Nechcel som, aby mi pomáhala. - Len pred chvíľou som sa dozvedela od pána Genka, aký hlúpy žart ti vyviedol. Urazila som sa naňho. - Ach, nemala si dôvod. Je to taký sympatický, vzdela­ ný človek.

- Vravíš to úprimne? - Nie, lebo viem, že mu zopakuješ moje slová. Odišla, dokonca ani nekývla hlavou na rozlúčku. Zje­ dol som mliečnu polievku a pobral som sa na breh jaze­ ra. Hľadel som na ostrov a nahováral som si, že azda po­ strehnem aspoň nepatrný plamienok liehového variča. Ale noc bola chmúrna, bez hviezd. Čo tam robí, v tej tme, sama na pustom ostrove? - sú­ citil som s dievčinou. A niekoľko ráz som mal chuť nasadnúť do kajaka a plávať k nej. Bál som sa však, že to bude považovať za netaktné. Azda muž smie navštevovať mladé slečny tak neskoro a bez pozvania? Na brehu jazera ma našiel Pawel. - Kde si sa túlal, bracháč? - radostne ma privítal, po bratsky. - Robil som v teréne malý prieskum, - odpovedal som vyhýbavo. Slušne mi oznámil: - Dnes v noci o dvanástej zlodeji sa znova pokúšali kradnúť v dome Alfreda z Údolia. Vyplašil ich sused Rzyndovej Karwalski. Videl, ako zo záhradky pred domom Rzyndovej náhlivo utekal akýsi muž v bielom odeve. - V bielom? - Áno. Upír, - vysvetlil Pawel.

77

ÔSMA

KAPITOLA

Upíry vstávajú z hrobov • Simokattes a Tacitus • Slovania s gusľami či so sekerami? • Herr Oskar Ström, švédsky archeológ • Čarovný kraj • Nymfa Kalypso vymýšľa pomstu • Laxigen • Aké boli a aké sú slovanské ženy

„Odkiaľ sa zakrátko rozšírili po sídlach Ulmerugiov, ktorí obývali brehy Oceánu (Baltické more), usádzali sa a tamtých po boji vyháňali z vlastných sídel a podrobiac si už vtedy susediacich Vandalov, pridali ich k svojim úspechom," hovorí Jordanes o účinkovaní Gótov pri ústí Visly. Ulmerugiovia, čiže ostrovní Rugiovia, ako aj Vandali boli germánske kmene. Odvolávajúc sa na Jordanesovo svedectvo, mnoho nemeckých vedcov sa pokúšalo ešte raz zdôvodniť celému svetu, že Pomoransko od nepamä­ ti obývali Germáni. A Slovania sem prišli až o niekoľko storočí neskôr. Po druhej svetovej vojne, keď sa zdalo, že mnohí vedci pochopili, aké nebezpečné pre ľudskú existenciu sú ich „teórie", významné západonemecké periodikum „Saeculum" píše o Gótoch, že prišli „na nemecké pobrežie" Bal­ tiku, pričom ústia Visly a Odry boli pre germánske dru­ žiny „výpadovými základňami", umožňujúcimi vojensky prenikať do vnútrozemia. Gótov „Saeculum" umiestňo­ valo na sever od germánskych Burgundov a Vandalov, pričom ani slovom nespomenulo jestvovanie slovan­ ských Venedov, čím znova presviedčalo, že kraje, ktoré sa

všeobecne považujú za pôvodne slovanské, kedysi patrili Germánom. Tak z roka na rok zo starých hrobov, roztrú­ sených po Pomoransku, vstávajú stále nové teórie-upíry, ktoré sú pripravené vrhať sa na nás živých a osídlených v týchto krajoch. Jordanes písal svoje dejiny v VI. storočí, ale alexandrij­ ský zemepisec Klaudios Ptolemaios spomína Gótov v II. storočí, keď sa ešte nachádzali v Pomoransku. Pre Ptolemaia to bola súčasnosť, preto mu možno väčšmi veriť než Jordanesovi. „Sarmatsko obývajú o b r o v s k é kmene: Venedi po­ zdĺž celej Venedskej zátoky... Z m e n š í c h kmeňov v Sar­ matsku bývajú poniže Venedov pri rieke Wistule Gidonovia," písal Ptolemaios. Venedov veda považuje za predkov Slovanov. Venedská zátoka - to je iste Gdanský záliv. Gidonov, bývajúcich pri rieke Wistule poniže Venedov, treba identifikovať ako Gótov. Ptolemaios nespomína ani germánskych Vandalov, ba ani Burgundov. Teórie-upíry sú ako veľké a strašné budo­ vy postavené na slabých základoch. Góti priplávali na baltické pobrežie osídlené slovan­ skými Venedmi. A usadili sa poniže Venedov pri rieke Visle. Aké pomery nastali medzi obrovským kmeňov Ve­ nedov a malým kmeňom Gótov? Slová „obrovským" a „malým" som napísal riedene. Lebo tým dvom slovám vedci nevenovali dostatočnú pozornosť. Azda preto došlo k toľkým nedorozumeniam? Hoci vlastne nedorozumení vôbec nebolo. Vedci jednoducho usúdili: Góti porazili Slovanov-Venedov. Kto by sa bol mohol vzoprieť udat­ ným germánskym bojovníkom, ktorí o niekoľko storočí neskôr ovládli Grécko a Rím, zbraňou si vybojovali cestu do Španielska?

Napokon, o našich predkoch Slovanoch panuje, naj­ mä v Poľsku, dosť jednoznačné presvedčenie. Naši pred­ kovia mali radšej pluh a orbu ako zbraň a bitky. Boli mierumilovní, vyhýbali sa vojnám, nepoznali železo a podľa opisu básnika Kraszewského až ústa otvárali od údivu, keď videli železné meče, ktoré im priviezol na predaj nemecký kupec. Byzantský historik Teofilakt Simokattes zo VII. storočia nášho letopočtu vykladal, že keď byzantský cisár Maurícius sa vypravil proti Avarom sídliacim pri Dunaji, istého dňa jeho gardisti chytili troch ľudí. Boli to Slovania. Nemali nijakú zbraň, niesli iba gusle. A Simokattes napísal: „Nosia citary (čiže gusle), pretože nie sú zvyknutí odievať sa do zbroje, keďže ich krajina nepozná železo, a preto im dovoľuje žiť v mieri a bez vášní. Hrajú na lý­ rach, lebo nevedia fúkať do bojových surmitov, a ľuďom, ktorí nikdy nepočuli o vojne, zbytočné sú drsnejšie dru­ hy hudby." Ak takí boli aj tí Venedi, s ktorými sa stretli Góti o päť storočí skôr, možno sa čudovať, že nájazdníci si s nimi bez ťažkostí poradili? V našej literatúre - zásluhou tohto Simokattesa - po­ dnes zostala predstava našich praotcov ako gusliarov, roľníkov a anjelov. Ťažko dnes povedať, ako to v skutočnosti bolo s tými tromi gusliarmi, ktorých chytil cisár Mauricius. Možno to boli nejakí slovanskí špehovia? A keď ich chytili, za­ chraňovali si život rozprávkami. Lebo je faktom - o kto­ rom sa každý môže presvedčiť na vlastné oči - že už 500 rokov pred Simokattesom naši praotcovia nielenže doko­ nale poznali zbrane, ale mali aj veľký počet vlastných hút, kde z rudy tavili železo a zo železa vyrábali zbrane. Arche­ ológovia objavili na našom území desiatky hutníckych pecí. Objavili nielen jednotlivé pece, ale aj veľké „hutné

kombináty" z čias Simokattesa. Zaujímavé je, že jeden z kombinátov bol na mieste, kde je dnešná Nová Huta pri Krakove. Starodávne hutnícke pece sa našli aj v Gdansku. Venedi poznali železo a vyrábali z neho zbrane. Rímskeho historika Tacita natoľko prekvapila bojov­ nosť Venedov, že uvažoval, či ich má zaradiť medzi Sarmatov, slávnych bojovníkov, alebo ku Germánom. Vene­ di totiž prevzali veľa zo zvykov Sarmatov. Tacitus žil v rokoch 55-120 nášho letopočtu. Podal obraz takých Venedov, s akými sa stretli Góti. Simokattesových Venedov mohli ozbrojení Góti ľahko poraziť. Ale či by si rovnako ľahko poradili aj s Venedmi opísa­ nými Tacitom? Oj, beda tým Gótom. Pri raňajkách sa ďalej pretriasala nesmrteľná téma fikusov. - Nie je fikus ako fikus, - povedala stará Rzyndová. Moje boli obrovské, listy ako podošva. - Prečo hovoríte „boli". Dva predsa ešte zostali. Rzyndová mávla rukou. - Beztak mi ich ukradnú. Zlodejovi, ktorý sa rozhodol niečo ukradnúť, v tom nik nezabráni. - A ste si istá, že zlodejovi záležalo len na fikusoch? Teraz sa ozval Pawel. - Navštívil som babku Rzyndovú. V rohu izby stoja dva fikusy. V starej komode je trocha poplátanej posteľnej bielizne. To je celý jej majetok. Fikusy sú naozaj veľké. A pekné. Koniec sveta s tými zlodejmi! - Boli ešte krajšie. Ale môj brat Alfred, daj mu Boh več­ né odpočinutie, ich presadil do nových kvetináčov. Odvte­ dy už nechceli rásť tak pekne ako predtým. Lístie trocha zožltlo. Nové kvetináče sú pre ne malé. Nemáte, páni, ne­ jaké staré deravé hrnce, aby som fikusy znova presadila?

Rzyndovej táranie znervóznilo zvyčajne pokojného Franciszka. Takmer sa na ňu oboril: - Čo stále omieľate dokola to isté. Len o fikusoch. Myslíte si, že my tu máme nejaké veľké gazdovstvo a drží­ me staré hrnce? Nemáme vám tie fikusy aj presadiť? Na lesnej ceste zahrkotali kolesá sedliackeho vozu. Len zriedka sem k nám niekto prišiel na voze. Zvedavo sme očakávali návštevu. Spoza stromov sa vynoril furmanský voz. Kočiš sa ospalo hojdal na vreci vypchatom slamou. Vzadu, na korýtku so sečkou strnulo sedel akýsi čudný človek vo svetlých flanelových nohaviciach, tvídovom sivom saku, bielej košeli s čiernym motýlikom. Na nose mu trčali okuliare. Voz vošiel do stredu nášho tábora. Ten čudák šikovne zoskočil na zem, starostlivo vzal z voza kožený kufor aj letný plášť. Potom podišiel k nám a nedbalo sa uklonil. - Ich bin Oskar Ström, - vyhlásil. Andrzej mu podal ruku. - Sie sind Herr Doktor Oskar Ström, schwedischer Ar­ cheolog? - Ja, natürlich... - potešil sa Herr Oskar a ukázal nám dva rady pekných umelých zubov. Všetci sme sa zvítali s pánom Oskarom. Aj babka Rzyndová mu podala svoju zvädnutú ruku a zachvela sa ako mladé dievča. - Diese gnädige Frau hat grosses Interesse für Archeo­ logie, - predstavil ju Andrzej. - Ja. Ja. Wirklich, - radostne prisvedčila Rzyndová. Na naše počudovanie sme zistili, že hovorí po nemecky. Veľmi dobre po nemecky hovorili Andrzej aj Agnieszka, ja som sa tiež vedel ako-tak dohovoriť. Stará Rzyndová ihneď rozpovedala pánu Oskarovi o krádeži fikusu. - Nádherný kraj! Čarovný kraj! - nadchýnal sa Herr

Oskar. - Peniaze neukradli, ale kvetináč vzali. Nevedel som, že ľudia v Poľsku tak veľmi milujú rastliny v kveti­ náčoch. - Vo Švédsku iste ani fikusy nekradnú, - smutno po­ znamenal Pawel. - Páni, len nijakú politiku, - zamiešal sa Chudý Genek, ktorého prítomnosť čudného hosťa prilákala od jazera. Švédskeho archeológa Oskara Ströma priviedol do Poľ­ ska záujem o vykopávky v Gdansku. Tam sa dozvedel o našej výprave, že skúmame gótske mohyly. Prirodzene, že nezostal v Gdansku, ale dorazil do nášho tábora. Z hospodárskeho stanu sme vytiahli ešte jeden malý stan pre nášho milého hosťa. Pawel si k tomu zafilozofoval: - Keby človek mohol mať vo svojom byte niekoľko skladacích bytov, tak bytový problém by bol vyriešený. - Každý má svoj fikus, ktorý mu vŕta v hlave, - pozna­ menal som na to nie veľmi múdro. Keď sme pána Oskara ubytovali, prezerali sme pamiat­ ky, ktoré sme vykopali z mohýl. - Máte pekné, nádherné nálezy, - radostne konštato­ val švédsky vedec. - Aký je to čarovný kraj, v ktorom sú dokonca aj gótske pamiatky. - Podobajú sa Švédi Gótom? - spýtala sa Agnieszka. Mám na mysli, či sa tiež tak šarmantne správajú k že­ nám. Všetky tieto ozdoby pochádzajú z hrobov žien. - Ach, ako smutno sa počúva, keď taká pekná dáma hovorí o hroboch, - vyhýbavo reagoval Herr Oskar. Agnieszka mu odpustila vyhýbavú odpoveď. Veď pove­ dal, že je pekná. Pobrali sme sa na pohrebisko. Keď sme boli na vrchu vyvýšeniny, priložil som ďalekohľad k očiam a pozrel som sa na jazero i pustý ostrov. Na ostrove sa belela vreckovka.

83

Zbehol som k brehu, ku kajaku. Oboplával som ostrov a keď ma zatienili stromy, prirazil som k piesčitému mysu. - Čakám na vás už poldruha hodiny, - s nafúkanou tvárou ma privítala Krystyna. - Stalo sa niečo zlé? - Nič sa nestalo. Jednoducho sa tu nudím a chcela som vás vidieť. Napijete sa čaju? - Rád si dám čaj... - Som zvedavá, ako ste sa pomstili Chudému Genkovi. - Vôbec som sa nepomstil. Prinajlepšom mu môžem vynadať, ale ani to som neurobil. - Prečo? - Veď mu musím ukázať svoju prevahu. Ironicky sa usmiala. - Prevahu alebo zbabelosť? Neodvetil som. Pozvala ma na čistinku, kde stál jej stan. Zapálila liehový varič a urobila čajovú esenciu do termosky. - Uvažovala som o vás ako o Odyseovi, ktorý nedovolí nepriateľom, aby mu fúkali do kaše. O takom, čo vie byť šialene smelý a súčasne vzrušujúco poetický. V samote recituje verše... Poskytuje pomoc dušiam zatúlaným na pustý ostrov. - Uťahujete si zo mňa? - Prirodzene. Okrem toho som si myslela, že potrestá­ te Chudého Genka. Veď nie ste zbabelec? - Ale nie som ani duch pralesa, - zamrmlal som. A melancholicky som si pomyslel, že krása toho dievčaťa, pripomínajúceho tváre Rubľovových anjelov, iste ukrýva zlostnú povahu. - Som veľmi zvedavý, s akým mužom ste tu na ostrove, - povedal som. - Nie je tu so mnou nikto. Či mi veríte, či nie, - vy­ kríkla nahnevaná.

- Verím vám. Lenže ak chcete, aby som vám pomohol, musím vedieť, čo vás na tento pustý ostrov doviedlo. Zazátkovala termosku s čajom. - Kto vám povedal, že potrebujem pomoc? Od nikoho nič nechcem. Nikoho nepotrebujem. Nikoho! Vôbec ni­ koho! - kričala. - Priplávala som na tento ostrov, lebo sa mi to páčilo. A budem tu tak dlho, kým budem chcieť. Udivil ma jej hnev vyprovokovaný takou nevinnou otázkou. Aké tajomstvo predo mnou skrýva nymfa Kalypso? Zareagoval som tak, ako by to bol urobil hádam každý z vás na mojom mieste. Vstal som, poďakoval som sa za nevypitý čaj a odišiel som. Zdržala ma, keď som nasadal do kajaka. Chcela, aby som zostal, ale nevedela, ako mi to má povedať. - Musíte sa pomstiť Chudému Genkovi. Rozmýšľala som o tom. Viem, ako to urobíme. Kedysi sme podobne napálili istého pána v skautskom tábore. Pôjdete do mes­ ta a kúpite „laxigen". - Čo je to? - Silné preháňadlo. V tabletkách. Ale tie možno roz­ mrviť na múčku a dosypať do jedla. - Ste hrozná travička! - pohoršil som sa. - A vás zožerú myši. Alebo mole. Otraste sa, otrepte od prachu, - zvolala. - Myšlienka nie je zlá. Ale ako ju uskutočniť? Vrátili sme sa na čistinku dopiť čaj. Plán na pomstu Chudému Genkovi bolo treba vypra­ covať podrobnejšie. Chcel som totiž, aby pomsta vyzera­ la jemne, hoci veľmi hrozne. „Čo ma do toho, prečo to dievča býva na ostrove?" po­ myslel som si, keď som sa vracal do tábora. „Malo by mi stačiť, že je pekná, že sa s ňou príjemne rozpráva a že vďa­ ka nej potrápim Chudého Genka."

- Tomasz sa v poslednom čase stal akýsi záhadným a mlčanlivým. Kde si bol, Tomasz? - spýtala sa Agnieszka. Lyžicou som miešal riedku zemiakovú polievku. Zme­ nil by laxigen chuť tejto polievky? - Trénujem plavbu na kajaku, vyrábam si svaly, - od­ vetil som. - Myslela som si, že mi pomôžeš rozkopať moju mohylu. - Herr Oskar to iste urobí lepšie než ja, - odvetil som bez zlého úmyslu. Ale Agnieszka sa začervenala. - Tomasz, ty si hrozný nevychovanec. Andrzej preložil pánu Oskarovi môj rozhovor s Agnieszkou. - Nein, nein, - rozhodne protestoval Herr Oskar. Pán Tomasz je nezvyčajne dobre vychovaný. Prirodzene, ja by som tu chcel pomáhať, a nie zavadzať. Chcem po­ môcť slečne Agnieszke. Šport, tréning, svalstvo, to je veľ­ mi dôležitá vec, Herr Thomas. „Počkaj, aj tebe dám laxigenu," pomyslel som si. - Domnievate sa, Herr Oskar, že oddiely Gótov, ktoré k nám priplávali cez Baltické more, skladali sa iba z mužov? - spýtala sa Agnieszka. - Niektorí vedci sú ná­ chylní tvrdiť, že Góti sa ženili až tu a brali si slovanské že­ ny. Ak by sme prijali tento názor, potom v našich mohy­ lách nespočívajú Gótky, ale Slovanky. - Tento názor sa mi vidí o to správnejší, - zamiešal sa do toho Andrzej, - že v najstarších hroboch nachádzame veľmi málo keramiky. V mladších hroboch je už kerami­ ky oveľa viac. Výrobou riadov sa zaoberali výlučne ženy, muži sa zaoberali lovom a bojom. Na tomto základe možno urobiť záver, napokon dosť ľubovoľne, že spočiat­ ku s Gótmi bolo veľmi málo žien a len v neskorších ča­ soch počet žien vzrástol. Vážne som podotkol:

- Tento názor je správny aj preto, že ho potvrdzuje dnešná prax. Každý cudzinec sa teší nezvyčajnej pozor­ nosti poľských dievčat. Prečo by Góti mali na tom byť inak? - Je to tak, slečna Agnieszka? - zaujímal sa Herr Oskar. Agnieszka sa znova začervenala. Predtým ma však pre­ bodla pohľadom. - Ak máme veriť dávnym autorom, - pokračoval vo svojich vývodoch Andrzej, - germánske kmene tiahli na výboje spolu so ženami a deťmi, s celým majetkom nalo­ ženým na vozoch. Grécky autor Plutarchos podrobne opísal výboje germánskeho kmeňa Cymbrov. Prečo by te­ da Góti nevzali so sebou na lode svoje ženy a deti? Tým skôr, že provincia Västergötland sa takmer celkom vyľud­ nila. Teda vysťahovali sa stade aj ženy. - Potvrdzuje to aj Tacitus, - poznamenal Herr Oskar. Vo svojej „Germanii" hovorí, že germánske ženy sa zúčastňovali aj na vojnách a už len svojou prítomnosťou podnecovali mužov k boju. Iste nejeden šík bojovníkov, ktorý sa rozpŕchol, ženy sprevádzali na pevninu. - Teraz nás ženy celkove zrádzajú. - povedal som s hl­ bokým presvedčením. A pritom som mal na mysli nielen Agnieszku. - Jawohl! Je to tak, - prisvedčil Herr Oskar a veľmi sa zamyslel.

ŕ

87

DEVIATA

KAPITOLA

Chytanie rakov • Zmiznutie peknej ostrovanky • Hľadanie • Strašidlá v mŕtvom dome • Čakáme na zlodeja • Nočná udalosť na jazere • Stratený a zatúlaný • Pomoc

Po obede som poslal Pawla do lekárne v Kartuzách, aby kúpil tri balenia laxigenu. Prirodzene, zasvätil som ho do plánu pomstiť sa Chudému Genkovi. Urobil som to však opatrne, ani slovom som pritom nespomenul záhadnú obyvateľku pustého ostrova. Vrátil sa v noci. Po špičkách vošiel do môjho stanu a tak jemne mi položil na podušku tri sklenené fioly s tabletkami, ako keby neobsahovali preháňadlo, ale ne­ jakú nebezpečnú výbušninu. „Bodaj by boli silné ako ekrazit," pomyslel som si. Opustil som stan. Teplá noc dookola voňala živicou. Ok­ no Andrzejovho stanu svietilo, na brehu jazera sa ktosi zho­ váral, pri kuchyni drnčali vedrá. Potom som začul nadávku. - Donnerwetter, - zaklial Herr Oskar. Vychádzajúc zo stanu, potkol sa o šnúry. Urobil som niekoľko krokov smerom k jazeru. Chudý Genek a Ospalý Kazek omotávali handrami smolný ko­ reň. Vedľa stáli dve motorky. - Budeme chytať raky. A to pochodňou. Fasa, čo? - Vypustíme z nádrže trocha benzínu do mištičky, namo­ číme do nej pochodeň a rakov oslepíme. Chytáte s nami? - Nie.

- Ak nie, tak nie. Herr Oskar nám sľúbil pomôcť. Pri jazere zažiarila fakľa Chudého Genka. Vysoký, modrastý plameň sa nakláňal nad hladinu vody. Z neho odpadávali horiace kvapky, padali na čiernu tôňu a ho­ reli. Bol to krásny pohľad. Iskry horiace na vode. Herr Oskar s vyhrnutými nohavicami ako bocian po­ maly kráčal pri brehu. Chudý Genek pripomínal volavku - neustále akoby ďobajúc nosom hladinu jazera, na­ kláňal sa a vyťahoval z dna čierne potvory s roztiahnutý­ mi klepetami. Chytené raky hádzali do veľkého vedra. Ich panciere sa obtierali o plech a potichu štrkotali. - Pozrite, pane, kurníkšopa, to je kus, - volal po poľ­ sky Genek na doktora Ströma. Ten, prirodzene, nič z to­ ho nerozumel, ale nadšene pritakával: - Jawohl, jawohl!... Zum Teufel! (Dočerta!) Pawel prenášal vedro s rakmi. Agnieszka skákala po brehu, potom sa zošmykla do vody a odvtedy už len tíško sedela schúlená od chladu. Ospalý Kazek pociťoval k rakom čudný odpor. Nechcel ich chytať. Čas od času nazrel do vedra, posvietil si baterkou a striasol sa s odporom: „Bŕŕŕ, to sú ohavy!..." Teraz mi bol sympatický a blízky. „Nedám mu laxigen," rozhodol som sa. Franciszek kráčal po brehu s rukami založenými vzadu a tešil sa. - Páni, zajtra urobíme z rakov dobrú polievku... Hľadajúc raky, pomaly sa vzďaľovali po brehu od tábo­ ra. Vzal som zo stanu veslo a zamieril som kajak na pustý ostrov. Plával som rýchlo, vesloval som takmer nečujne. Vyskočil som na piesčitý breh a zvolal som: - Nymfa Kalypso! Ukáž sa mi! Odpovedalo mi šušťanie lístia na stromoch a hlasité čľapkanie vtáka utekajúceho cez trstinu. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, že sa stalo čosi zlé. Bežal som po brehu až ku kroviu. So zažatou baterkou

som sa predral na čistinku. Stan tam stál ako predtým, ale bol starostlivo zašnurovaný. A chýbal tam kajak. Potom som si všimol, že viazanie vchodu do stanu bolo dômysel­ ne spojené s hrubou šnúrou a zatvorené malou visacou zámkou. Teraz som si bol istý, že Krystyna už nie je na os­ trove. Odišla. Nakrátko, keď tu nechala stan. Ale kam?... Zhasol som baterku. Dlhú chvíľu som stál v tme, po­ čúval šumenie stromov a ticho, ktoré obklopovalo jazero. Čo ak sa dnes v noci znova niekto vkradne do bytu Rzyndovej?... Na mojich hodinkách bolo takmer desať. Azda sa Krystyna šla stretnúť s človekom, ktorý sa už raz v noci v bielom oblečení zakrádal do domu Alfreda z Údolia? A kde inde by sa mohli stretnúť, ak nie v mŕtvom dome? Naskočil som do kajaka, až sa zakolísal a vyšplechla voda. Azda ich ešte dolapím v mŕtvom dome. Možno sa mi podarí presvedčiť Krystynu, že je pekná v úlohe ostrovanky, ale bez škaredého tajomstva. Zakrátko som sa ocitol uprostred jazera. Zďaleka som vi­ del žiaru pochodne Chudého Genka a pomyslel som si, že azda robia múdrejšie, keď na brehu chytajú raky, ako ja, keď sa naháňam za dievčaťom, z ktorého sa možno vykľuje zlo­ dejka. Ozajstná zlodejka, aj keby ukradla len skromný fikus. „Tomasz, nehodíš sa za misionára," karhal som sa v duchu. „Pochybujem, či sa ti podarí vrátiť tú peknú diev­ činu na čestné chodníčky. Ak je jej známy či spoločník pästiar, pocítiš jeho nespokojnosť aj na vlastnej koži." Na čiernom pozadí noci som zazrel svetlejšiu siluetu mŕtveho domu. Potichu som položil veslo a kajak sa zo­ trvačnosťou sunul k brehu. Mŕtvy dom sa pomaly, ale neprestajne blížil. Bol hlu­ chý, v prázdnych očných jamkách som nepostrehol ani najmenšiu iskierku. Prova kajaka zaštrkotala o breh. Pri­ tiahol som kajak k veľkému, plochému kameňu. Veslo

som ukryl vo vysokej tráve. Potom som prekročil zvyšky zvalenej drevenej brány v už nejestvujúcej ohrade domu. Miesto, kde mal iste byť dvor, bolo zarastené vysokým krovím. Natrafil som na stopu sotva viditeľného chodníka a vykročil som po ňom veľmi opatrne. Vždy po niekoľkých krokoch som sa zastavil a pozorne natŕčal uši. Ale mŕtvy dom mlčal. Zdalo sa mi, že v tom mlčaní je čosi nevľúdne. Do mŕtveho domu sa vchádzalo cez široký obdĺžnikový otvor dverí. Predsieň zívala nepreniknuteľnou čerňou. Na kamenných schodoch zaškrípali pod topánkami hrudky stvrdnutého cementu. Zastal som, očakávajúc, že sa ozve nejaký hlas. Ale dom neožil ani vtedy, keď som sa potkol o prehnitú dosku. Zasvietil som si baterkou a preskúmal som najprv miestnosti na prízemí. Našiel som iba prázd­ notu - miestnosti bez podlahy, neomietnuté steny. Po drevených schodoch bez zábradlia som vyšiel na pr­ vé poschodie. Vo veľkej a jedinej izbe na poschodí ma ob­ kľúčili tri obrovské netopiere. Strihajúc krídlami prelietali z kúta do kúta. Na tvári som cítil rýchly závan ich nečujného letu. Jeden z nich zrazu začal lietať nad mojou hla­ vou a zužoval špirálu letu, až som sa zachvel od hnusu. Predsa však odletel akoby vydesený, a prilepil sa k stene. V mŕtvom dome som nenašiel Krystynu ani jej spoloč­ níka. Azda ich bolo treba hľadať inde? Schádzal som po schodoch s pocitom, že ma sledujú aké­ si oči, skryté kdesi v zákutí. Spomenul som si na Alfreda z Údolia a jeho rozprávanie o dedinskom mládencovi, lov­ covi rakov, ktorý záhadne zbohatol a začal stavať tento dom. Bol som už dolu, keď mnou otriasol strašný, prenikavý krik decka. Prilepil som sa k stene ako netopier. Pocítil som strach. Vtom mi v ruke zhasla baterka. Obliala ma horúča­ va. Dotkol som sa čela - bolo studené, ale vlhké. Od potu. Čo robiť? Stáť tu a čakať, kým sa opäť ozve ten hrozný krik? Alebo ten výkrik zaznel iba v mojej fantázii?

Márne som stláčal gombík na baterke. Nezažala sa. Zo všetkých strán na mňa vystierala ramená tma. Trocha jasnejší obdĺžnik tvoril iba otvor dverí vedúcich na dvor. Pozbieral som v sebe sily. Jedným veľkým skokom som sa dostal k východu a vybehol som na dvor. Dve veľké, azda zdivené mačky vyskočili mi priamo spod nôh. Už ďaleko, kdesi na vŕšku, jedna z nich začala žialiť. Plakala ako decko. Zapálil som si cigaretu a rýchlym krokom som išiel k jazeru. Kajak bol na brehu. Iba veslo tam nebolo. Kľakol som si a štvornožky som hmatal v tráve a hľadal miesto, kde som ho schoval. A znova som pocítil strach. Ktosi ma videl, keď som prirazil k brehu. Vzal mi veslo a teraz pozoruje, ako ho bezradne hľadám. Spotený som si sadol, aby som si od­ dýchol a urovnal myšlienky. Oprel som sa rukou o zem a... o veslo. Ležalo trochu ďalej, než som ho hľadal. Teraz som plával pozdĺž brehu smerom k záhrade sta­ rej Rzyndovej. Jazero bolo ponorené do ticha. Za kajakom tajomne zurčala voda - pre to zurčanie som nerád v noci plával sám. Hučanie za chrbtom, neviditeľné a stále počuteľné, jednostaj pripomínalo, že prekonávam cestu nad obrov­ skou hĺbkou jazera. Znova som sa našiel uprostred veľkej vody. Tma, osa­ melosť, sotva viditeľné brehy podobajúce sa na čiernu stuhu. A ten neprestajný, monotónny hluk za chrbtom. Nevidel som už žiaru pochodne Chudého Genka. Iste sa už skončil lov na raky a náš tábor sa uložil spať. Všim­ li si moju neprítomnosť? - Raz, dva, tri, štyri, - rátal som pohyby vesla. No zda­ lo sa mi, že stojím na mieste. Brehy jazera boli v diaľke a sotva sa dali vidieť. Jazero sa zužovalo do tenkého prieplavu, cez ktorý sa

dalo preplávať k vodám susedného jazera zvaného Ostrowické. Nad prieplavom viedol drevený most a na oboch stranách mosta - akoby strážiac premávku - stáli dve ohrady. Jedna z nich patrila Rzyndovcom. Po brehu bolo odtiaľ do nášho tábora okolo troch kilometrov. Toľ­ ko cesty delilo tie dve ohrady od dediny Gąsiory. Vplával som pod most. V ohrade Rzyndovcov štekal pes. Až keď stíchol brechot, priviazal som kajak ku kolíku pod mostom a vyskočil som na breh. Bola tu piesčitá ces­ ta lemovaná neveľkou priekopou. Sadol som si na okraj priekopy oproti záhrade Alfreda z Údolia. Stade som videl záhradku pred jeho domom, okná aj dvere domčeka. Ešte raz sa ozval pes, potom nastalo ticho. Stará Rzyndová asi spala - jej okná boli tmavé, nepočul som nijaký pohyb na dvore za chalupou. Spozoroval som, že sa čoraz väčšmi stmieva. Stratili sa hviezdy, začal viať vietor, spočiatku ľahký a teplý, neskôr čoraz chladnejší. Chcelo sa mi fajčiť, ale opatrnosť nedo­ volila škrtnúť zápalku. Možno je Krystyna niekde nablíz­ ku. Čo ak sa so svojím spoločníkom schováva niekde tam, v skupinke stromov na druhej strane prieplavu?... Trpezlivo som čakal takmer dvadsať minút. Rzyndovej pes znova začal štekať. Hrubým basom sa mu ozval pes zo susednej záhrady. Jeho bas silnel, približoval sa... iste bol pustený z reťaze - veľké, mocné zviera - všimol som si ho už predtým. Už len to by chýbalo, aby ma zavetril a zahryzol sa mi do lýtka. Nešťastnému pátračovi po zlodejoch fikusov. Vďaka chladnému vetru a blízkosti psa s ostrými zuba­ mi som pochopil, že na Krystynu tu čakám celkom zby­ točne. Po špičkách som ticho zbehol pod most. Nasadol som do kajaka, siahol som po vesle. „Vŕŕŕ, vŕŕŕ," akoby sa rozpútalo peklo hneď pri mojom uchu. Pes veľký ako teľa skákal na brehu a usiloval sa tesákmi dosiahnuť moju tvár. Odstrašilo ho iba veslo v mojej ruke.

Dostal som sa na jazero. Naháňal ma psí brechot. Vet­ rom rozbúrené vlny hojdali kajak. Obloha sa zatiahla mrak­ mi a začal mrholiť drobný dážď. Plával som takmer podľa hmatu. Zdalo sa mi, že celý svet sa kamsi prepadol, zmizol a zostal som sám uprostred noci, ktorá nemala brehy. Niekoľko ráz som sa vracal, vrtel som sa na mieste. Po hodine veslovania som pristál na celkom neznámom brehu. Tma znemožňovala dôkladnejšiu orientáciu. - Uuuu, uuuu! - volal som. Ale dážď tlmil môj hlas ako mokrá hubka. Ruky ma boleli, sako premoklo a na pleciach som cítil vlhkosť. Ešte raz som plával naverímboha. Znova som pristál na neznámom brehu. Čo všetko by som bol dal za to, aby som namiesto blúdenia po jazere mohol teraz spať v tep­ lom spacom vaku. Zablúdil som. Kajak stál na mieste. Vlny ho kolísali. Dážď sa mi lial na hlavu. Kvapky dažďa čľapotali na hladine. - Uuuu, uuuu! - volal som. Tri kroky odo mňa zasvietila baterka. - Čo vykrikuješ? Všetkých pobudíš! Tábor už spí, a ty čo? Vypil si si? Andrzej mi pomohol vytiahnuť kajak z jazera. Bol som taký unavený, že sa mi nechcelo ani sa ospravedlňovať. Nohy sa mi chveli ako opitému. - Si samá záhada, - poznamenal Andrzej. - Preboha, nehovor mi o nijakých záhadách, - vyhŕklo zo mňa. Rozšnuroval som stan. Vliezol som doňho sotva živý. Z posledných síl som sa vyzliekol a pripravený znášať ho­ ci aj štípanie naj červenších mravcov, bez skontrolovania vaku som si ľahol spať.

DESIATA

KAPITOLA

Napriek všeobecnému presvedčeniu • Góti „v plienkach" a tancujúci Slovania • Veda a politika • Laxigen dáva neobyčajnú moc • Ukrutnosti Slovanov • Dobré rady travičky • Kto bude otrávený a kto omilostený? • Helmoldovo učenie • Pozvanie na hostinu

V tábore sa diali zaujímavé veci. Tri veľké mohyly a medzi nimi bola aj trinásta Agnieszkina mohyla - vyze­ rali ako veľké korytnačky na chrbte s krížom zo štyroch profilov. Sňali vrchnú vrstvu kameňa a zeme. V strede mohyly číslo trinásť, na mieste, kde sa schádzali profily, ukázala sa tmavá škvrna hrobovej jamy. Na jednej zo „štvrtín" sme tiež spozorovali obrys menšej jamy, vedľa zasa ešte jednej, celkom maličkej. Tá posledná zmizla, keď ju začali škrabať lopatkami. Pravdepodobne to bola stopa po strome, ktorý tu kedysi rástol a zhorel pred vek­ mi počas lesného požiaru. Agnieszka kreslila profily, Andrzej a doktor Ström dis­ kutovali, sediac na škaredom pni. Andrzej bol nedávno v Nemecku, kde predniesol niekoľko referátov o gót­ skych stopách na východnom pobreží. Jeho tézy - veľmi novátorské a odvážne - vzbudili vo vedeckom svete veľký záujem. Dostali sa do uší aj doktorovi Strömovi. - Najväčší poľskí archeológovia, a predovšetkým takí odborníci na gótske záležitosti ako profesor Jerzy Antoniewicz, zastávajú názor, že Góti si podmanili pomoranských Praslovanov. Vy sa zasa pokúšate postaviť túto záležitosť naopak, - čudoval sa Ström.

Andrzej odpovedal otázkou: - Uvažovali ste niekedy o tom, o aké argumenty a dô­ vody sa opiera toto všeobecné presvedčenie o víťazstve Gótov? Jednoducho sa to berie ako samozrejmosť. „Nebolo by to možné," písal náš historik profesor Tymieniecki, „keby sa v hlavách neudržiavala nevedecká teória o večnej podradenosti Slovanov voči Germánom. Táto teória sa všeobecne šírila nielen medzi Nemcami, ale aj medzi Slovanmi, a v každom prípade sa odlišovala iba v citovom zafarbení." Nemcom bolo jasné, že „kultúrne vyššie postavení Germáni" museli víťaziť nad Slovanmi, ktorí - podľa ich mienky - tvorili vtedy iba beztvarú masu. Pre nás zasa ex­ panzia Gótov sa stala príkladom večných útokov ger­ mánskych hord na pokojných slovanských roľníkov. Za­ búdalo sa na to, že pomoranskí Slovania boli celkom iní ako Slovania obývajúci kraje na východ a na juh od Pomoranska. Ak v hroboch przeworskej skupiny nachádza­ me prevahu hlinených riadov, tak v hroboch oksywskej skupiny, a teda v Pomoransku, odkryli prevažne kov. Pô­ da v Pomoransku je chudobnejšia, obyvateľstvo sa tu za­ oberalo nielen roľníctvom, ale asi aj pastierstvom, a ako vieme, práve pastierske obyvateľstvo sa vyznačuje naj­ väčšou bojovnosťou. Okrem toho pomoranskí Slovania bývali blízko mora a more im dovoľovalo nadväzovať kontakty so severnými germánskymi kmeňmi. Dobre poznali Germánov, ich vojenské zvyky, ich zbrane. Iste aj sami prevzali veľa z týchto zvykov, ak Tacitus váhal, či ich nemá zaradiť medzi germánske kmene. Asi správne sa zamýšľa profesor Tymieniecki, či je možné, aby Góti, kto­ rí boli v I. a II. storočí takmer ešte v politických „plien­ kach", mohli pomýšľať na úlohu akéhosi „panujúceho národa", vládnuceho na obrovskom priestore slovan­ ského východu. Nedávno, - dodal Andrzej nie bez zlomy-

seľnosti, - mal som možnosť polemizovať s nemeckým vedcom Ernestom Schwarzom, ktorý sa netají presvedče­ ním, že na počiatku nášho letopočtu Slovania boli tem­ nou a divou masou, ktorá vedela maximálne tancovať pri ohnisku. Góti si asi vypožičali od Slovanov iba slovo plesať - „plinsjan". Ström sa kyslo usmial: - To, čo hovoríte, je politika. Mňa však nezaujíma po­ litika, ale veda. My Švédi neznášame nemecký šoviniz­ mus a neraz sme to aj vyjadrili. Obávam sa, že tentoraz mám do činenia s poľským šovinizmom. - Vo Švédsku dvesto rokov nebola vojna. Nás Nemci na­ pádajú takmer bez prestania. A vždy majú plné ústa svojej kultúrnej a civilizačnej misie. A vždy zanechávajú iba mŕt­ voly a spáleniská. Na tom mieste, kde sa nachádza Agnieszkina rozkopaná mohyla, bolo koncom poslednej voj­ ny nemecké guľometné hniezdo. Od priesmyku, v ktorom sa spájajú jazerá, približovala sa poľská a ruská armáda. Tým mladým nemeckým vojakom, ktorí sa zúfalo bránili na vyvýšenine, nalievali do hlavy, že bojujú o svoju vlasť, že bránia mohyly svojich germánskych predkov. Nechceme popierať existenciu germánskych mohýl v Pomoransku. Iba by sme radi vyskúmali, prečo sa u nás nachádzajú. Agnieszka skončila kresbu profilov. Robotníci ich ro­ zobrali a obkopali žľabom hlavnú jamu uprostred mohy­ ly. Teraz sa mohlo začať „otváranie hrobu". A pretože v Agnieszkinej mohyle boli až dve hrobové jamy - ukazo­ valo sa dosť roboty najmenej na dva dni. Franciszek udrel na panvicu a ohlásil prestávku na desiatu. Dostali sme mlieko a chlieb s masťou. A potom misku rakov, červených a voňajúcich kôprom. - Tomaszovi nedáme raky. Nechytal ich s nami, - po­ vedala Agnieszka.

Mlčal som. Ozval sa Andrzej. - Tomasz zablúdil. Bola veľká tma. Ďalej som mlčal. Agnieszka poznamenala: - Pozrite sa, Tomasz sa usmieva popod fúzy. Zľakol som sa. Azda mi vidieť na tvári, čo si myslím? Od rána som sa vynikajúco bavil. Cítil som sa ako človek, ktorý je obdarený akousi tajomnou mocou. Podľa nálady a toho, ako sa kto prejavil, som v duchu všetkým dával patričné množstvo tabletiek laxigenu. A už som sa zabá­ val pri predstave, ako bude účinkovať. Ale až teraz som pochopil, že môj zámer sa nedá splniť tak ľahko. Do čoho nasypať rozdrvený laxigen? Do mlie­ ka, do polievky? Ako to urobiť, aby si to pán Franciszek nevšimol? Najdôležitejšie je, aby tí a tí dostali poriadne porcie laxigenu, ale iní aby ho neokúsili. „Musím sa poradiť s Brunhildou," rozhodol som sa. Zoška si prstami chytila konček svojho „konského chvosta" a zvolala: - Viem, prečo pán Tomasz mlčí. Je zaľúbený. „Päť tabletiek laxigenu," potrestal som ju v myšlien­ kach. - Herr Thomas má iste nejaké starosti, - poľutoval ma Ström. „Dve tabletky," dodal som v duchu. Rozchádzali sme sa od stola, keď prišla stará Rzyndová. - Čo je s fikusmi? Neboli zlodeji? - spýtal som sa. - Dnes v noci? Nie, nebolo nikoho, - zavrtela hlavou. - Ale do jednej v noci sa pes div neodtrhol z reťaze, a su­ sedov pes štekal, akoby niekoho chcel zožrať. Ktosi sa obšmietal okolo môjho domu. Dobre som poznal osobu, ktorú ten psisko Rzyndovej susedov takmer zožral. Starena šla do kuchyne a vysypala za tašku nových ze­ miakov.

- Pán Tomasz, pán Tomasz, - zavolal ma Franciszek, Rzyndová hovorí, že včera neskoro večer videla na ceste v lesíku pri jazere mladé dievča v čiernych nohaviciach a v čiernom svetri. Azda to bola zlodejka? - Nevysoká, blondínka, s takým ostrým nosom, však­ že? - opísal som Krystynu. Rzyndová prikývla. - Aj vy ste ju stretli? - Áno... - odvetil som váhavo. A po chvíli som dodal: - Ale to azda nie je zlodejka fikusov. Pri stole Andrzej s doktorom Strömom dojedali svoje porcie rakov. - Dobré, chutné raky. Nádherný kraj: jazero, vykopáv­ ky, raky, - nadchýnal sa Ström. - Príjemní ľudia, láskaví, dobrosrdeční, Slovania. „Štyri pilulky laxigenu," rozhodol som sa. - Herr Doktor, po celé stáročia je zvláštnosťou Slova­ nov lov rakov a hra na gusliach, - ozval som sa. - Žiaľ, nič viac sme nestihli, lebo ako písal Simokattes, nepoznali sme ani železo. Ale vedeli sme trocha tancovať. Nič viac. - Hm... - neisto zahmkal Ström. - Povaha Slovanov sa však z času na čas ľstivo zmeni­ la. Písal o tom Pseudo-Móric, anonymný autor z prelo­ mu VI. a VII. storočia. Podľa neho Slovania „sú nanajvýš neverní a nedodržujú zmluvy." Zvláštnosťou Slovanov sú ukrutnosti všetkého druhu. Nezabíjali kopijou a mečom, ale zarazili do zeme kôl a naň narážali nešťastníkov. Ve­ ru tak, Herr Doktor... A ešte si pripomeňte, že slovanské obyvateľstvo podľa Pseudo-Mórica „zvyknuté na slobo­ du, v nijakom prípade nedovolí, aby si ho niekto podma­ nil alebo ho ovládol, najmä nie na vlastnom území." Ström na mňa hľadel s čoraz väčším počudovaním. So zdvihnutou hlavou sa pobral do stanu. „Bola to dosť silná dávka," uvažoval som.

O desať minút neskôr môj kajak dorazil k pustému os­ trovu. Krystyna akoby bola na mňa čakala. Sedela pri ja­ zere ukrytá za kmeňom stromu. Radostne sa usmiala. - Dnes som si myslela, že zošaliem od nudy. Prečo ste neprišli? Veď som vyvesila vreckovku. - Domnieval som sa, že vreckovka už teraz nič nezna­ mená... - Nechápem. - No tak. Prestal som brať vážne svoju starostlivosť o vás. Bol som tu včera neskoro večer. Vás však videli chodiť po ceste v lese. Zasmiala sa. - Chceli by ste ma uväzniť na tomto malom ostrove? Bývam tu, lebo sa tu cítim príjemne a pestujem si fantá­ ziu. A môžem odtiaľto odísť, kedy sa mi zachce. Napo­ kon, moja včerajšia neprítomnosť na ostrove má veľmi nevinnú príčinu. Večer som veslovala k brehu, ukryla som kajak v kroví a šliapala som tri kilometre, aby som po prvé: vhodila do schránky list pre matku, a po druhé: nakúpila v obchode nejaké konzervy. Veď mi hádam verí­ te, že tu nežijem iba z fantázie? Klamstvá vždy vyzerajú ako najdokonalejšia pravda. Nezostalo mi nič iné, iba myknúť plecami. - To vy ste písali ten lístok? - podal som jej list od „Krystyny". Prečítala sotva prvé slová a začervenala sa, spočiatku akoby od hanby, a neskôr od hnevu. Roztrhala lístok na drobné kúsky a hodila ich do vody. - Skade to máte? Kto vám dal ten lístok? - kričala. Zrazu vybuchla smiechom. Prekvapila ma taká rýchla zmena jej nálady. - No áno, áno. Ja som napísala tie pochabé slová. Keď si pomyslím, že som bola taká hlúpa, je mi z toho do smiechu. Už ma vôbec nezaujímajú ani tie osoby,

ktorým som to písala, ani to, čo sa vtedy stalo. Uspoko­ juje vás to? - Nie. - Ach, vy ste zvedavý ako stará baba. Povedzte mi, pro­ sím, odkiaľ ste mali môj list, kde ste ho vzali? - Dal mi ho istý muž, ktorého som v noci stretol v prázd­ nom, nedostavanom dome na druhej strane jazera. - Už viem. Tam, kde žijú tri veľké netopiere. A kedy vám ho dal? - Včera v noci. Pohŕdavo na mňa zagánila. - Milý pane, - povedala vážne, - výmyslami môžete kŕmiť tie múdre archeologičky vo vašom tábore. Ale na mňa to neplatí. Môj lístok ste dozaista našli tu na ostro­ ve. Niekde ležal v tráve, však? - Je to tak. Ale v tom pustom dome ste predsa boli? - Bola. No a čo? Naozaj. To nič nedokazovalo. - Vypijete si trocha čaju? - spýtala sa s veľkou prosbou v hlase. Zdalo sa mi, že chce odsunúť nabok všetky tie nevyjasnené záležitosti, ktoré boli príčinou nášho sporu. Bola naozaj veľmi pekná. Mohla mať najviac devät­ násť rokov. Bolo mi veľmi príjemné sedieť v tráve vedľa jej stanu a brať si z jej rúk pohár z umelej hmoty s horú­ cim, silným čajom. - Napriek všetkému vás mám rada, - povedala. - Napriek všetkému?... - Ste dotieravý, priveľmi zvedavý, zbabelý a žiarlivý. Ale môžem vás okrem čaju ponúknuť aj kávou? Neskou? Mám so sebou celú škatuľku. Vybrala som sa na mesač­ nú túru s kajakom a hneď na začiatku som sa usadila na tomto nudnom ostrove. - Prečo? - Lebo sa mi tak páčilo. Zasa ste veľký zvedavec?

- Ak sa nudíte na ostrove, presťahujte sa so stanom do nášho tábora. Je tam zopár mladých a slušných ľudí, za­ ujímavý švédsky archeológ a dvaja rybári-motorkári. Cel­ kove veľmi zaujímavý a veselý malý svet. - A predsa rád chodíte ku mne. - To je celkom iná záležitosť. - Bola som zvedavá, či vydržím bývať týždeň na pus­ tom ostrove. Týždeň ešte neprešiel. Niekedy sa mi videla chytrou klamárkou. Občas som sa však domnieval, že je zlodejka. Potom zasa, keď sa ako teraz prejavovala ako ufňukaná slečna, začal som veriť, že je čestná. - Nie som žiarlivý, - tvrdil som. - Tak prečo ste sa tak rozčúlili, že som včera nebola na ostrove? - Neďaleko odtiaľto okradli jednu starenku... - Mysleli ste, že to ja? - až plesla rukami. - Teda ma upodozrievate, že včera som sa vybrala kradnúť? - Myslel som si. - To je krásne. Naozaj. Ach, koľko toho budem môcť rozprávať svojim spolužiačkam. Len či mi vôbec uveria? A čo ukradli? - Fikus. - Fikus? Žartujete, však? - Hovorím celkom zodpovedne. - Fikus? Také veci sa nekradnú... - Teraz to bola výnimka. Zmizol fikus. Možno sa za tou krádežou ukrýva nejaké tajomstvo? - Ach, to je veľkolepé! - zvolala. Zrazu zvážnela. - A ja, sprostá, som si myslela, že včera ste prišli na ostrov, ne­ našli ste ma a veľmi ste sa zľakli. Potom vás pochytila žiarlivosť, lebo ste si pomysleli, že som išla na nejaké rande. Ale vy ani jedno ani druhé, - vyčítala mi. - Tak by som chcela, aby sa niekto o mňa veľmi bál!

- Zdá sa mi, že ste ešte v takom veku, kedy sa o vás majú báť predovšetkým rodičia. - A vy? Ste mladý, ale pritom ostarok... Starý, - a zlost­ ne zopakovala, - starý ako tí Góti. - Vaši rodičia vedia, kde sa nachádzate? - Vedia. Včera som vhodila do schránky už druhý list. Zahmkal som. - Prečo tak čudne hmkáte? Čo tým chcete povedať? - Že vám neverím. - Môžem si dovoliť taký luxus, že mi neveríte. - Rozhodne veľmi skoro chcete byť samostatná. - Nerobte mi kázne. To si vyprosím. „Má modré oči," všimol som si a bolo mi veľmi prí­ jemne. Prešla ma chuť hádať sa. - Neviem, čo si počať s laxigenom. Ako ho naservíro­ vať Chudému Genkovi? Nemám prístup do kuchyne. Vybral som z vrecka tri fioly s bielymi pilulkami. Krystyna sa zamyslela. - Chcel by som pilulkami ponúknuť aj Agnieszku... nesmelo som dodal. - Aj Ospalého Kazka, aj... Zośku. Aj toho Švéda. Krystyna na mňa pozrela s hrôzou. - Chcete otráviť celý tábor? Ešte včera som vás sotva nahovorila na takúto pomstu Genkovi. A teraz... - Iste som náchylný na zlé veci, - povedal som smutne. - Čo vám urobil ten Švéd? - Pravdu povediac, neurobil mi nič. Len ma akosi zner­ vózňuje. Nevedno, s kým drží. S nami alebo s Nemcami. - A čo staroslovanská pohostinnosť? „Hosť do domu, Boh do domu"? - No dobre. Švéda môžeme vynechať. Ale Agnieszky sa nevzdám. - Vynechajte aj Agnieszku. Neslobodno sa pomstiť ženám.

Napokon sa ukázalo, že otrávime iba Chudého Genka. Na Ospalého Kazka som rezignoval sám. Tak ako ja mal odpor k chytaniu rakov. Do tábora som sa vrátil v čase obeda. - Herr Doktor, - slávnostne som sa obrátil na pána Ströma, - dovoľte, aby som sa odvolal na slová Helmolda, ktorý v slovanskej kronike z roku 1156 povedal o našich predchodcoch toto: „Nijaký národ Slovanov v pohostinnosti neprekoná, dokonca o prijatie hostí ne­ treba žiadať, lebo všetko, čo je z poľa, z lovu rýb a zveriny, štedro dávajú." Podľa staroslovanského zvyku chcel by som vás, Herr Doktor, ako aj všetkých obyvateľov tábora pozvať k sebe na hostinu. Bude to veľmi skromné prija­ tie, lebo treba brať do úvahy naše táborové podmienky. Chcel by som vás ponúknuť skutočnou čiernou kávou, ktorá nám umožní nadviazať vzájomné priateľské vzťahy a možno vyvolá diskusiu o gótskych záležitostiach, ktoré nás zaujímajú. - Nádherný kraj! Vynikajúci ľudia! - nadchýnal sa Ström. - Tu v tábore archeológov bude recepcia s čiernou kávou? To je predsa prekvapujúce, to je nezvyčajné! - Prijatie sa bude konať na maličkom ostrove. Tamto, na jazere. Moji milí hostia poplávajú na kajaku. - Nezvyčajné, zázračné, fantastické, - volal Ström. - Na ostrovčeku vás očakáva veľa prekvapení a atrak­ cií. A predovšetkým ozajstná káva. Silná. - Máte tam azda nejakú kuchyňu? Stôl, stoličky? - ču­ doval sa Ström. - Prosím o trochu trpezlivosti. Zakrátko sa dočkáte uspokojenia svojej zvedavosti. Vedomý si toho, ako som veľmi vzrušil celú spoloč­ nosť, skromne som si zasadol k obedu. - Už dlho som cítila, že Tomasz kuje nejaké plány, poznamenala Agnieszka.

- Prečo hneď „kuje"? Nemusíš predsa jeho pozvanie prijať, - ozval sa Andrzej na moju obranu. Zdvihol som hlavu od taniera. - Dámam radím obliecť sa čo najelegantnejšie. Ak ne­ dajú na moju radu, možno to budú ľutovať. - On naozaj čosi kuje, - zopakovala Agnieszka. A pre­ zerala si ma s akýmsi čudným a novým záujmom. - Ak si dám čierny sveter a čiernu sukňu, budem vyze­ rať ako treba? - spýtala sa Zoška. - Čiernu sukňu? Hmm... - uvažoval som. - Áno, suk­ ňu si môžete obliecť. Nedovolím vám prísť bez sukne. - Ako môžete... - pobúrila sa Zoška. - Myslel som to tak, že dámy nesmú prísť na ostrov v nohaviciach. Herr Ström, ktorému Andrzej preložil moje slová, vy­ buchol smiechom a hľadel na mňa s veľkými sympatiami.

105

JEDENÁSTA

KAPITOLA

Veštkyňa z pustého ostrova • Hostina u kráľa Popiela • Dievčina zo záhrobia • Môžu sa víťazi uspokojiť s horším? • Pomsta Chudý Genek v ťažkej situácii • Búrka • Genkova hlúposť

Zośka s Agnieszkou sa parádili tak dlho, že som stihol nepozorovane previezť na ostrov šálky na čiernu kávu. Potom som previezol Andrzeja i doktora Ströma, Pawla i Chudého Genka, Romana, Ospalého Kazka aj pána Franciszka. Usadil som ich na trávu uprostred ostrova a zabával som ich rozhovorom. Pawel sa vrátil po Agnieszku a Zośku. Bola horúčava. Ale podľa príkladu elegantného dokto­ ra Ströma sme si obliekli biele košele, kravaty, ba aj saká. Len Franciszek prišiel na ostrov vo svojom zvyčajnom bielom kuchárskom úbore. Neprejavoval veľké nadšenie k čiernej káve a skôr smutne hľadel na jazero. - Páni, veľmi pekná voda. Čo keby sme sa okúpali? - Vykúpeme sa večer. - Večer bude búrka, - predpovedal Franciszek. - Nech ma nebožtík kopne, pán Tomasz, - povedal Chudý Genek, - ak niečomu rozumiem. Ako chcete zor­ ganizovať prijatie, keď tu nevidím ani kávu, ani šálky, ani kuchyňu? Zahráte sa na fakíra? - Suchárska reč k poľskému ľudu, - povedal Kazek. Konečne dorazila Zośka i Agnieszka. Ukázal som im na čestné miesta na maličkom trávnatom kopčeku.

Agnieszka mala pekné kvetinkové šaty a Zośka svetlú plisovanú sukňu a košeľovú blúzku. Vyzerali prekrásne a medzi mužmi vznikol spor, kto si má sadnúť k nim. Prirodzene - zvíťazil Andrzej a doktor Ström, čo som si hneď zaznamenal v pamäti. - Čakáme, pán Tomasz, - kývol hlavou Herr Ström. Dôležito som si odkašlal a upozornil som: - Prijatie sa môže uskutočniť iba pod podmienkou, že nikto z vás sa nebude vypytovať na veci, ktoré sa vám možno budú vidieť čudné. Herr Doktor, - obrátil som sa na pána Ströma po nemecky, - náš kraj je nádherný a pl­ ný prekvapení. Ako v dávnych praslovanských časoch, na pustých ostrovoch našej krajiny ešte stále žijú prekrásne bohynky a nádherné veštkyne. Pomáhajú zatúlaným vandrovníkom, nešťastným a utrápeným ľuďom. Pomaly som vstal z trávy a trikrát som zatlieskal. Vtom z hustej steny krovia, ktoré rástlo po celom os­ trove, vyšla Krystyna. Na veľkom vrchnáku plechovej škatule niesla deväť šálok čiernej kávy, z ktorej sa parilo. - Prosím, len nijaké otázky! - zvolal som. A pánu Strö­ movi som povedal: - Nebudem odporovať, ak by ste prišli k názoru, že to­ to prekrásne dievča je možno Gótka, ktorá vstala z mŕt­ vych v trinástej mohyle. - Nádherné! Zázračné! Fantastické! - hlasito sa nad­ chýnal náš milý Švéd. A Krystyna v čiernom svetri s veľkým výstrihom, vo svetlej kretónovej sukničke s čiernymi kvetmi, po pás dlhými korálkami na opálenom krku - s gráciou a dô­ stojnosťou každému podala šálku kávy, ktorá mu patrila. Chudý Genek od nej dostal nielen kávu, ale aj pekný úsmev, čo ho tak potešilo, že na jeden dúšok vypil svoju porciu. Ochutnal som kávu. Mala horkastú chuť. Jej zvláštna

107

a ostrá aróma hádam prekryla chuť laxigenu. „Rybár" zhl­ tol návnadu aj s navijakom. Urobilo mi to výbornú náladu. Priblížil som sa ku Krystyne a vďačne som jej pobozkal ru­ ku. Potom som ju pozval, aby si sadla vedľa mňa. Krystyna sa veľkými očami pomaly rozhliadala po nás s prekvape­ ním osoby zo záhrobia, ktorá zrazu vďaka nejakému čaro­ dejnému zaklínadlu bola prinútená slúžiť nám, skromným pozemšťanom. „Má talent, dievča. Mala by ísť študovať herectvo. Možno ho aj študuje?" prebleslo mi hlavou. - Tá káva je výborná, - mľaskol jazykom Pawel. Lenže pozeral sa nie na šálku, ale na Krystynu. - Môžem si poprosiť ešte jednu? - obrátil sa Genek na Krystynu. Mlčala. Napokon, tak sme sa dohodli. Mala sa tváriť, že nerozumie, čo hovoríme. - Ešte aspoň kvapku. Tak mi chutí, - vzdychal Genek. Zdalo sa mi, že vidím, ako sa Krystyne zachveli svaly na tvári. Ach, len aby teraz nevybuchla smiechom. - Žiaľ, viac kávy už nebude. Tá káva má za sebou veľmi dlhú cestu, - povedal som. - Skade, ak sa možno spýtať? - Zo... záhrobia. Strömovi preložili obsah nášho rozhovoru. - Ak v záhrobí žijú také pekné dievčatá a podávajú ta­ kú dobrú kávu, som ochotný sa ta presťahovať hoci aj hneď, - vyhlásil Švéd. - Aj ja! Aj ja! - vykríkol Genek. - Hotový koniec sveta! - volal Pawel. - Tomasz má dobrý vkus, - zašomrala Agnieszka. Krystyna jej poďakovala kývnutím hlavy. - Ach, tak predsa rozumiete po poľsky? - poznamena­ la Agnieszka. - To záleží od jej nálady, - vysvetlil som. - Nemyslela som si, že sa stretávaš s... čarodejkami.

- Viem, že som bol nedocenený. Doktor Ström chytil Krystynu za ruku. - Je živá! - zvolal radostne. - Dievča z krvi a kostí. Zośka urobila ironickú grimasu. Od počiatku bola ku Krystyne nevraživá a nepriateľská. - Krása tejto dievčiny je nadpozemská, - inteligentne sa ozval Ospalý Kazek. - Teraz už viem, kam sa Tomasz tak často strácal, - po­ tvrdil Andrzej. A s ľútosťou dodal: - Si zlý priateľ, Tomasz. Nemohol si aj mňa vziať so se­ bou? Tiež by som chcel mať známych v záhrobí. Bezradne som roztiahol ruky. - Za známosť s veštkyňou vďačím len našej drahej Agnieszke a milému pánovi Genkovi. Agnieszka prezradila Genkovi, že sa mu chcem pomstiť za červené mravce, ktoré mi nasypal do spacieho vaku, pán Genek ma na­ hovoril na výlet na ostrov, a keď som vystúpil na breh, ušiel s mojím kajakom. Zostal som teda sám na ostrove odsúdený na smrť. Buď umriem od hladu, alebo ma zo­ žerú divé zvery či vtáky vyrušené mojou prítomnosťou... - Doteraz som nepočula o prípade, že by niekoho doďobali divé kačky, - prerušila ma Agnieszka. - Tu sú aj labute a tie sú známe ukrutnosťou. Čítal som, že zobákmi zabili dieťa. - Nie si dieťa. Škoda, - prerušila ma Agnieszka. - Opustený, zradený ženou, oklamaný priateľom, vy­ daný napospas osudu na divokom ostrove, nahlas som sa sťažoval na svoje utrpenie. A nebesá ma vyslyšali. Husté krovie na ostrove sa rozostúpilo a odtiaľ vyšla pekná, mladá veštkyňa. „Čo si želáš, šľachetný mládenec?" spý­ tala sa. „Pomstu! Pomstu!" zvolal som. - Tóóó je reč! - vyhŕklo z Genka. - Ticho. Pán Tomasz rozpráva veľmi pekne, - zahriakla ho Zośka.

109

- „Dobre," povedala veštkyňa. „Skôr ako nastane nov mesiaca, tvoji nepriatelia, šľachetný mládenec, budú prísne potrestaní. Pomstíš sa tej zradnej bielovláske aj fa­ lošnému človeku." Vtedy som padol pred veštkyňou na kolená: „Prepáč, pani, tej zradnej dievčine, a potresci len toho falošníka." - Ďakujem ti, Tomasz, - usmiala sa Agnieszka. - A potom mi dobrá čarodejka prikázala, aby som vás pozval na kávu, - dodal som, čakajúc, kým Andrzej pre­ loží moje slová do nemčiny. - To boli ozajstné lukulské hody, - ohodnotil Herr Ström. - Nie, Herr Doktor. Hody u Popiela. - Kto je to ten Popiel? - spýtal sa Ström. - Bol to legendárny poľský kráľ. Pozval na hostinu svo­ jich strýkov a pomocou svojej ženy Brunhildy ich všet­ kých otrávil, - vysvetlil mu Andrzej. - Hmm... - Tóóó je reč, - zamrmlal Genek. Ale po chvíli sa vyľa­ kane spýtal. - No a čo? Pomsta sa podarila? - Neviem. Spýtam sa veštkyne. Krystyna mi priateľsky prikývla. Všetci pochopili aj bez slov. A naše pohľady utkveli na Chudom Genkovi. Ten posmešne zmraštil tvár. - Tóóó je reč! - zopakoval výsmešne. - Chichichi, - tichučko sa smial Pawel. - Z čoho sa smejete? - ponuro sa spýtal Genek. - Len tak. Pre nič za nič. - Iba nemúdri sa smejú bez príčiny. - Vy ste akože múdry, ale robíte hlúpe žarty, - odsekol mu Pawel. Potom mi dôverne povedal: - Fajn baba. Kde si ju vyhrabal? Keď si ma nikto nevšímal, šepol mi do ucha: - Azda bol ten laxigen starý?

- Starí mudrci nás učili: „Quiquid agis, prudenter agas, et respice finem," čo znamená: Čokoľvek robíš, čiň múdro a očakávaj koniec. „Koniec" však neprichádzal. Bolo strašne horúco. Čím ďalej od poludnia, tým bola väčšia spara. Na oblohe ne­ bolo ani obláčika, ale vzduch bol presýtený akoby nevidi­ teľnou hmlou, oparom. Ten bolo cítiť dychom - vzduch bol dusný a napriek horúčave vlhký. Nad hlavami nám krúžili veľké muchy, šialené od páľavy. Sedeli sme v tieni stromov, ale aj tu bola horúča­ va neznesiteľná. Potili sme sa v košeliach, ale nikomu sa nechcelo ostrov opustiť - znamenalo to plavbu po jazere hladkom ako sklo, kde neľútostne pálilo slnko. Krystyna si oprela hlavu o trávnatý kopček a zaspala. Zadriemala aj Agnieszka. Podriemavali aj Pawel a Ospalý Kazek. Iba Chudý Genek vôbec nebol ospalý. Sedel čudne zamyslený a hľadel kamsi na druhý breh jazera. Zdalo sa, že spara nepôsobí na Andrzeja a Ströma. - Zamysleli ste sa nad tým, Herr Doktor, že hoci na počiatku nášho letopočtu provincia Västergötland sa takmer celkom vyľudnila, lebo jej obyvatelia sa presťaho­ vali na Pomoransko, na Pomoransku obyvateľov nepri­ budlo, ale naopak, bolo ich menej ako pred príchodom Gótov? - Poznáte v tejto záležitosti nejaké presnejšie čísla? Pozrel som na spiacu Krystynu. Ležala lícom na tráve, rukou si clonila oči pred slnečnými lúčmi. Cítil som sa nepríjemne - nikto neuveril, že je čarodejka. - Údaje, ktoré si pamätám, možno nie sú presné, ale dávajú možnosť sa zorientovať. Z obdobia krátko pred začiatkom nášho letopočtu je známych 118 archeologic­ kých stanovíšť, z rímskych čias, teda zo začiatku našej éry je ich iba 81. Teda pred naším letopočtom Pomoransko bolo hustejšie zaľudnené než na začiatku letopočtu, hoci

sem prišli obyvatelia z Västergötlandu. Dôvod môže byť jediný. Medzi pôvodným slovanským obyvateľstvom a prišelcami zo Škandinávie muselo dôjsť k ozbrojenému konfliktu. Malý kmeň Gótov stál proti veľkému ľudu Venedov. Je rozhodne ťažké zistiť, ako vojna prebiehala. Jed­ no je isté: boj trval veľmi dlho, šťastie sa iste nakláňalo raz na jednu, raz na druhú stranu. Veľa ľudí zahynulo, nastal výrazný úpadok kultúry tak u Gótov, ako aj u Pomoranských Slovanov. Góti neporazili Slovanov, nepodmanili si ich, lebo nevidieť dominujúci vplyv ich kultúry. - Ale niet pochýb, že tam na vyvýšenine za jazerom rozkopávate mohyly Gótov, - povedal Ström. - Keď sa pozrieme na mapu pohrebísk v Pomoransku, vidíme čudný obraz. Gótske pohrebiská sú na veľmi chu­ dobných terénoch, dovtedy neosídlených. Zatiaľ Slova­ nia sú v najúrodnejších krajoch. Dá sa predpokladať, že by sa víťaz uspokojil s horším a porazenému nechal lep­ šie? Načo potom bojoval, ak neužíva ovocie víťazstva. Ström mlčal. Žviakal odtrhnuté steblo trávy. Azda pre­ žúval aj nejaké svoje myšlienky? - K porozumeniu medzi Gótmi a Venedmi došlo v dru­ hom storočí, podľa niektorých vedcov presnejšie v polo­ vici druhého storočia. Vedy prichádza do Pomoranska nová vlna Gótov. Prichádza zrejme za nových, iste mie­ rových podmienok, osídľuje chudobnejšie kraje. Zakladá tu ozajstné gótske kolónie so svojimi centrami, ako sú Odry alebo naše Gąsiory. Začína sa nové obdobie v deji­ nách gótsko-venedských vzťahov... Odmlčal sa. S Chudým Genkom sa čosi dialo. Bolo mu zle-nedobre. Najprv sa nepokojne rozhliadal okolo seba, akoby niečo hľadal. Potom sa pomaly zdvihol a lenivo sa začal prechádzať po brehu ostrova. Zrazu skočil do húštiny, ale po chvíli stade vybehol, vyplašený Pawlom, ktorý si obze-

ral Krystynin tábor. Veľkými skokmi prebehol celý ostrov a skryl sa na myse. - Pán Genek, čo sa stalo? - volal Andrzej prekvapený správaním sa „rybára". Nedostal odpoveď. Preto znova zavolal: - Pán Genek! Ozvite sa!... Andrzejovo volanie zobudilo dievčatá. Krystyna si upravila vlasy, ktoré sa jej počas spánku postrapatili. Vstala a pobrala sa k mysu. Práve vtedy sa z trstín vynoril Genek. - Ach, koľko je tam vtáčích vajec, - vyhlásil. - Videl som aj veľké labutie hniezdo... Zmĺkol. Mávaním rúk Krystyne naznačoval, aby sa nepriblížila k tŕstiu. Otočil sa a zmizol v húštine. - Pán Genek! - kričali sme zborovo. - Ste odporní a ukrutní, - pohŕdavo povedala Agnieszka, hoci ani ona sa nevedela zdržať smiechu. Iba doktor Ström nechápal, prečo sa Genek správa tak čudne. - Čo sa stalo? Povedzte mi, čo sa stalo? - Jed, - odvetil Roman. Volali sme zborovo: - Pán Geeneek! Pán Geeneek!... Po chvíli sme začuli odpoveď: - Už ideeem!... Vyvolalo to v nás výbuch smiechu. Najkomickejšie pri­ tom bolo, že Chudý Genek vôbec nechápal príčinu svo­ jich nečakaných ťažkostí. Vyšiel z hustej trstiny - vážny, hoci trocha poblednutý. V ruke držal kačacie vajce. Pred­ stieral, že vlastne preto išiel na mys ostrova. Vajce podal Krystyne a spolu s ňou sa vracal k nám. Vtom podobne ako predtým bol nútený znova trieliť do húštiny. Volali sme: - Pán Geeneek!...

Konečne sa vrátil a posadil sa medzi nás. V očiach sa mu zračil strach a tvár mu akosi zosinela. - Vraciame sa do tábora, - vyhlásil som. - Pán Genek, nastúpte do kajaka spolu s Agnieszkou. Preveziem vás do tábora a potom sa vrátim po ďalších. Agnieszka sa posadila dopredu a ja dozadu. Do stredu si mal sadnúť Genek. Dokonca už mal jednu nohu v ka­ jaku, keď ho zasiahli pochybnosti. - Nie, ja zostanem. Ešte trocha zostanem... - vyhlesol. Mykol som plecami: - Ale, ale, pán Genek, nechcete robiť spoločnosť Agnieszke? Sotva ste uvideli peknú čarodejku, hneď ste sa rozhodli zostať na ostrove? Veď Agnieszka je rovnako pekná... - To je urážka Agnieszky, - ozval sa Andrzej. Aj on mal dôvod pomstiť sa „rybárovi". Napokon aj Herr Ström - keď mu Andrzej vysvetlil Genkovo rozhodnutie - s nevôľou zavrtel hlavou. Namiesto Genka si do kajaka sadol Franciszek. - Radšej budem čím skôr v tábore. O chvíľu bude búr­ ka, - povedal. Pozreli sme na oblohu. Naozaj sa blížila búrka - čierne pretiahnuté rameno chmár pokrývalo časť neba. - Búrky tu bývajú strašné. Dlhé. Blesky bijú do jazera a tmavé mračná sa otáčajú nad vodou, - poznamenal Andrzej. Konečne prehovorila Krystyna: - Bojím sa. Pán Tomasz, veľmi sa bojím búrky. Zložím si stan a presťahujem sa do vášho tábora. Vyskočil som z kajaka. - Pawel! Prevez na breh pána Franciszka aj slečnu Agnieszku. A pobehol som pomôcť Krystyne s balením a presťa­ hovaním. Všetky drobnejšie veci sme hodili do kajaku,

navrch sme položili zložený stan. Ale aj búrka sa náhlila ako na koni. Mračná zahalili slnko a hneď potemnelo. V ušiach až zaliehalo od ťažkého ticha. Nad nami vreli žltočierne chmáry našuchorené ako obrovský drdol na hlave čarodejnice. Jazero bolo nehybné, akoby plné rozohriateho olova. Pár desiatok metrov od brehu jazera sme začuli prvý poryv vetra. Bol jemný a zdal sa veľmi príjemný, ako by niekto otvoril okno v dusnej sále. Lenže potom na nás udrel víchor. Pod jeho náporom sa kajak takmer prevrá­ til. V okamihu sa na jazere objavili vlny. Obzrel som sa na ostrov. Pawel už stihol previezť na mojom kajaku do tábora Andrzeja aj doktora Ströma, Zośku i Romana. Na myse trčal už len osamelý Chudý Genek, ktorý iste pre svoje ťažkosti sa nemohol odhodlať na cestu cez jazero. Azda sa moja pomsta mala dokonale naplniť a Chudého Genka čakal osamotený pobyt na pustom (teraz určite pustom) ostrove? Veslovali sme veľmi ťažko. V kajaku bolo tesno, neda­ lo sa sedieť, nanajvýš kľačať. Dul vietor a bolo treba udržiavať rovnováhu na vysokej, vrtošivej vlne. Našťastie sa Krystyna ukázala ako dokonalá veslárka. Už sme boli na brehu, keď nás zachytili prvé kvapky lejaka. Pawel vo svojom nepremokavom plášti vyrazil na poslednú plavbu k ostrovu. - Uvidíš, ako ten zmokne, - volal mi, prekrikujúc víchor. Osud Chudého Genka ma však nezaujímal. Tábor zaliali potoky dažďa, obloha sa otvorila a šľahala oslepujú­ cimi bleskami a hromami. Ale ešte predtým sa Pawel i Genek stihli vrátiť z ostrova, a možno práve tak to bo­ lo najlepšie. Ani od úsmevného osudu totiž netreba žia­ dať priveľa. Zažal som v stane dve sviečky, poriadne som zavrel

okienka a uvoľnil som šnúry. Pribehol ku mne Andrzej a v trojici - Krystyna, Andrzej a ja - sme počúvali šume­ nie lejaka. - Najhoršie je to, že sme zabudli vziať z ostrova šálky od kávy, - starostila sa Krystyna. Hrmelo už len veľmi zriedka. Raz nás ešte takmer ohlušil hrmot hromu, neskôr však búrka už len pomrmlávala ako sýte, skrotené zviera. - Bojím sa búrky. Strašne. Hneď po našom príchode k tomuto jazeru sa večer zamračilo na búrku. Mali sme si rozložiť tábor na ostrove. Ale schovali sme sa v tom pus­ tom dome na druhej strane jazera. Lenže búrka prešla kamsi bokom. „A my s Pawlom sme v tú noc videli svetielko v mŕt­ vom dome," dodal som v duchu. - Čo bolo potom? - spýtal som sa. - Nič nebolo. Oni odišli a ja som zostala na ostrove. - Kto sú tí ONI? - spýtal som sa opatrne. Všetko pokazil Andrzej: - Panebože, ty si ale zvedavý, - zamiešal sa. - No, prosím. Aj vy ste rovnakej mienky, - potešila sa Krystyna. Po búrke sa ochladilo. Vzduch bol presýtený vlhkosťou, medzi stanmi boli veľké kaluže vody. Celý svet bol chlad­ ný a mokrý. Mali sme kyslú náladu a napriek svetrom sme sa chveli zimou. Po večeri sme sedeli okolo rozpále­ nej železnej piecky vo Franciszkovej kuchyni. - Tak čo, pán Tomasz, - ozval sa Chudý Genek, - tá vaša rozprávka o veštkyni sa ukázala ako obyčajný bluf. Pomsta sa nevydarila.

- Naozaj? - začudoval som sa. Udivovala ma predo­ všetkým hlúposť Chudého Genka. - A prečo ste taký zelený v tvári? - s predstieranou naivnosťou sa ho spýtala Zośka. - Zaškodili mi tie potvorské raky. V Agnieszkinych slovách zaznelo pohŕdanie. - Nikdy by som si nebola pomyslela, že máte tak málo rozumu. Potom nám doktor Ström „zaspieval" staroškandinávske bohatierske básne, v ktorých boh Odin rozpráva o stvorení sveta, o činoch a druhoch bohov, o konci všetkého. Bolo to veľmi pekné rozprávanie. Medzitým však nasta­ la chladná, vlhká noc a pobrali sme sa do svojich stanov.

117

DVANÁSTA

KAPITOLA

Ako málo zostalo z človeka • Neznáme dievča v mŕtvom dome • Ilúzia • Mentor na entú • Hádka s Brunhildou • Kráľ Berich a kráľ Filimer • Porážka kráľa Fastidu • „Koniec sveta"

A k o opísať ten čudný pocit, ktorý sa vás zmocní, keď zrazu zbadáte, že v jame hrobu sa črtá tvar ľudského tela? Kosti tu uloženého človeka zotleli, zmenili sa na biely sypký prášok. Zdá sa, akoby sa na zemi odrážal už len ľudský tieň, ktorý jestvuje dovtedy, kým si zem zachová­ va vlhkosť. Slnko praží, piesok vyschýna, biely tieň na zemi mizne pred očami. Ešte krátky okamih a tento náčrt človeka sa rozsype na beztvarú podlhovastú stuhu - už zmizol, prepadol ako duch, ako tieň... - Teraz prosím ešte opatrnejšie. O chvíľu musíme nájsť umelecké predmety, - upozorňovala Agnieszka. Kopali sme v trinástej mohyle. Obklopoval nás tri met­ re vysoký val vyhodených kameňov. Nachádzali sme sa v hĺbke 125 centimetrov od niekdajšieho vrcholu mohyly a okolo 50 centimetrov pod povrchom prvotnej spraše. Jama hrobu bola veľmi krátka. Mala sotva 140 centi­ metrov. Ešte menší bol nárys kostry, ktorý sa rozsypal pod vplyvom slnečných lúčov. - Tu je pochovaný chlapec alebo mladé dievča, - usú­ dil doktor Ström. - Dievča, - zvolal Andrzej. A hrotom lopatky ukázal na bronzovú esíčkovú spon-

ku od náhrdelníka, ktorá trčala zo zeme. Hneď potom na mieste, kde bolo ľavé rameno mŕtvej, našli sme bron­ zovú fibulu s vysokou pošvičkou. Vedľa ležali jantárové korálky. Podľa Andrzejovho príkazu sme kopali ďalej, až po dno hrobovej jamy. Stále ešte nebola tvrdá, neprekopaná pô­ da. Jama sa máličko zužovala, znova trocha rozširovala, chvíľami som nevedel určiť jej bočné hranice. Znova sme odstránili asi tridsaťcentimetrovú vrstvu zeminy. Teraz už bolo jasne vidieť obrys hrobu. Bol čoraz širší a dlhší. Natrafili sme teda na druhý hrob, ktorý ležal pod mohylou mladého dievčaťa. Nenarušená pôda okolo hrobovej jamy bola svetložl­ tej farby, so sivým odtieňom a jasne viditeľnou mozai­ kou limonitových tmavohnedých žíl. Vkop do hrobu bol oranžovožltý. Jama hrobu dosiahla napokon dĺžku 250 centimetrov. Agnieszka radostne vykríkla. Prvá spozorovala kdesi upro­ stred hrobu železnú polkruhovú pracku z opaska. Nie­ koľko centimetrov ďalej sa nachádzala železná objímka pridržiavajúca remeň opaska, o niečo vyššie sme našli dve bronzové kovania. A tu, pri bronzovom kovaní, bol malý kúsok ľudskej kosti. Tak málo zostalo z muža, kto­ rého pochovali pred necelými dvoma tisíckami rokov. Azda bol slávnym vojvodcom? Viedol nejaké ďaleké vojenské výpravy a naháňal strach susedným slovanským kmeňom? Všetko, čo po ňom zostalo, vmestilo sa do jed­ nej maličkej papierovej obálky, na ktorú Agnieszka napí­ sala: „MOHYLA č. 13, hrob II." - Prečo ste taký smutný? - spýtala sa ma Krystyna. - Smutný? Nie, iba som sa trocha zamyslel. Svietilo pekné popoludňajšie slnko, voda v jazere bola naozaj modrá, lebo odrážala bezoblačnú oblohu. Plavili sme sa s Krystynou po šálky, ktoré zostali na ostrove.

Dievčina veslovala, ja som ďalekohľadom sledoval divé kačky, čo sa veselo ponárali. Odložil som ďalekohľad. Chytil som sa vesla. - K brehu! Tam, vidíte to? - veslom som ukázal na mŕtvy dom. - Dievčina. Pri mŕtvom dome vidím akúsi dievčinu. V nohaviciach. - Nedá sa povedať, že by ste behali za sukňami, - iro­ nicky poznamenala. - No, veslujte, prosím vás. Čo ak je to zlodejka fikusov? - Pawel sa ma dnes ráno spytoval na tú záležitosť s fi­ kusmi. Pre každý prípad som mu povedala, aby neveril na také hlúposti. „Váš starší brat má priveľa fantázie," vy­ svetlila som mu. Dal mi za pravdu a s trpkosťou dodal: „Kázal mi veriť na nejaké svetielka, musel som urobiť ne­ jaký prieskum, a zatiaľ on namiesto sledovania zlodejov plavil sa za vami na ostrov a flirtoval. List asi našiel na ostrove. To vy ste ho písali, však?" „Áno," prisvedčila som, lebo to napokon je aj pravda. „To ma teda riadne dostal," zamrmlal váš mladší brat. Náhlil som sa do mŕtveho domu, nechcel som preto vysvetľovať Krystyne, akú škodu narobila, keď Pawla pre­ svedčila, že som ho dobehol. Tajomná dievčina zmizla vo dverách starého domu. „Čo tam hľadá?" uvažoval som, rýchlo veslujúc. Krystyna neprestala do mňa rýpať. - Počula som o zlodejoch nádherných tulipánov. Ale že by niekto kradol fikusy? Na to nenaletím. Najprv ste hustili do svojho mladšieho brata, teraz zo vzdialenosti pol kilometra ste zbadali nejaké dievča a skúšate ma ohurovať? „Zlodejka fikusov." Cha, cha, no dobre. Ho­ rím zvedavosťou, či aj ju budete balamutiť peknými reča­ mi tak ako mňa? - Nespomínam si, že by som vás bol „balamutil", Brunhilda.

- Teraz si už, prirodzene, nespomínate. - Ako mám chápať to „teraz"? - Keď ste uvideli nové dievča. Prestal som veslovať. Bolo mi všetko jedno, čo robí ta­ jomná dievčina v mŕtvom dome. - Nechodil som na ostrov, aby som vás „balamutil". - Kto ma zlákal do vášho tábora? - Zlákal? Je to najsprávnejšie slovo? Zlákať možno nie­ koho do pasce. - Zlákali ste ma do tábora, kde býva celá kopa nud­ ných patrónov a kde vykopávajú nebožtíkov. Brrr... Bola to svojho druhu pasca. Lebo ste sa ukázali inakší, než som sa domnievala. Oklamali ste ma. Predstavovala som si, že ste trocha bláznivý, ale dosť milý človek, ktorý sa bude o mňa zaujímať, rozprávať sa so mnou, prechádzať sa. A vy ste dnes dopoludnia vyhrabávali mŕtvych, a po­ tom, keď ste uvideli akúsi novú slečinku, už ma nechá­ vate, už vás zaujíma niekto druhý. - To s tou dievčinou je nejaká záhada. Načo len vošla do toho opusteného domu? - Záhada! Keď som stanovala na ostrove, ja som bola záhadou. Keď som prestala byť záhadnou a presťahovala som sa k vám, hneď je vo vašich očiach záhadným niekto iný. Máte to v hlave v poriadku? - Ticho. Psst... - sykol som. - Mŕtvy dom je už blízko. Dievčina mala na sebe sivé nohavice a koženú vestu. Na svetlých vlasoch mala plátennú čiapku. Vybehla z mŕtveho domu a šla k motorke, ktorú ne­ chala na trávniku. Kľakla si k nej a začala opravovať reťaz. - Čo ste tam robili? - prísne som ju oslovil. Vstala, ruky si strčila do vrecák a výsmešne na mňa pozrela.

- Čo som tam robila? No uhádnite... - Nemám chuť na žarty. - Ani ja. Znova si kľakla k reťazi. Dotkla sa jej na niekoľkých miestach, potom nazrela do nádrže a urobila ešte zopár rovnako nejasných úkonov. Napokon, akoby znervózne­ ná mojím mlčaním, spýtala sa: - Je to váš dom? - Nie... - Azda tej dievčiny? - ukázala na Krystynu, ktorá sede­ la na tráve a tvárila sa, že ju vôbec nezaujímame. - Nie. Ani jej. - Teda čo vás to zaujíma, kde som bola a čo som robila? - Tu na okolí sa pohybuje istá zlodejka... - Ste z polície? - Nie... - A tá dáma? - Tiež nie. - Tak čo teda? - Každý občan je povinný strážiť spoločný majetok. Ten prázdny dom nemá majiteľa. Teda patrí všetkým a každý človek musí dávať pozor, aby sa z nášho spoloč­ ného majetku nič nestratilo. - Blablabla, - odvetila. Naskočila na motorku, naštartovala ju a odišla. V zá­ krute mi vyplazila jazyk. Ale práve v tej chvíli motocykel hlasno zaprskal a zha­ sol. Dievčina zoskočila z neho a kľakla si k motoru. - Veľmi záhadná neznáma, - chichotala sa Krystyna. Podišli sme k dievčine, ktorá opravovala motorku. - Znova ste tu? - spýtala sa s výrazným odporom. - Znova. - A zase sa chcete vypytovať, čo som robila v opuste­ nom dome?

- Zase. - Aký nudný patrón, koniec sveta. Urazil som sa. - Nepoznáte náhodou môjho brata Pawla? Ten tiež často hovorí „koniec sveta". - Poznám Pawla. On má tiež nejakého brata. Ale nie vás. Nenadväzujem známosti s nudnými chlapmi. - Jasné, môj brat Pawel je nudný. - Zrejme to máte v rodine, - dodala. - Prečo ste mi vyplazili jazyk? - Nahnevali ste ma. Prilepili ste sa na mňa a nijako sa vás nemôžem zbaviť. Koniec sveta! - Môžem vám pomôcť?... - ponúkol som a kľakol som si k motocyklu. - Vyznáte sa v motorkách? - až teraz na mňa pozrela pozornejšie. - Nie... - Milý pane. Nerobte si zo mňa blázna. Ak sa v tom nevyznáte, tak ako mi môžete pomôcť? - Môžem z dediny doviesť koňa, aby odtiahol motorku. Neodpovedala. Jej záujem sa opäť preniesol na moto­ cykel. - Panebože, - vzdychol som si. - Čo sú to za časy. Mla­ dé dievčatá sa samy rozvážajú po pustatinách. Koniec sveta... - A vy ste čo? Mentor? - Och, a ešte aký. Na entú, - zamiešala sa Krystyna. - Úprimnú sústrasť... - vyriekla neznáma. Rozprávam a rozprávam, ale nič konkrétne som sa ne­ dozvedel. Bol som zúfalý. - Azda by ste sa chceli so mnou previezť na kajaku po jazere? - navrhol som. - A medzitým táto slečna ufujazdí s mojou motorkou? Nie, milý pane. Nie som hlupaňa.

- Bože môj, - chytil som sa za hlavu. - Aký ste pobožný, koniec sveta, - zvolala. Urobila ešte nejaký „hókus-pókus" na motorke. Zača­ la štartovať, motorka strieľala ako guľomet. - Zbohom, pán mentor, - zakričala pri odchode. Potom som videl už len chuchvalce dymu na ceste. - Nikdy vám to neprepáčim, že ste ju chceli vziať do kajaku. A ja som mala zostať tu na brehu? Áno? - Nechápete, že som použil všetky prostriedky, aby som sa dozvedel, kto to je? Čo ak je to naozaj zlodejka fikusov? Dupla nohou. - Už mám dosť tej vašej stíhacej mánie. Vraciame sa do tábora. Vezmem si stan a hneď sa sťahujem naspäť na ostrov. Pozrel som sa na hodinky. Bolo štvrť na štyri. O štvrtej bol na programe Agnieszkin referát. - Dobre, vraciame sa do tábora, - súhlasil som. Takmer celou cestou sme mlčali. Neviem, o čom roz­ mýšľala Krystyna. Ja som si v duchu spytoval svedomie. „Naozaj som blázon, ktorý trpí mániou?" uvažoval som. Či normálneho, zdravého človeka môže až tak zaujať záležitosť ukradnutých fikusov? - Urobila som pre vás toľko dobrého. Otrávila som Chudého Genka, - so žiaľom vyratúvala Krystyna. - Pek­ ne ste sa mi odplatili. Ešte aj moje rozhodnutie vrátiť sa na ostrov ste prijali s úľavou. - A čo som mal urobiť, Brunhilda? Kľaknúť si a prosiť, aby ste zostali v tábore? Pre vás sme len kopa nudných pat­ rónov. O štvrtej máme referát o Gótoch. Nanajvýš nudný. Ale mňa predsa zaujíma. Či vás nenaučili, že mladé diev­ čatá nemajú nadväzovať náhodné známosti? Takú zná­ mosť ste nadviazali so mnou a teraz máte samé problémy. - Mentor. Mentor. Mentor, - opakovala.

Agnieszkin referát bol o druhej časti gótskej epopeje v Pomoransku. ...Nová vlna gótskych osadníkov prišla k nám v polo­ vici druhého storočia. Vtedy sa vyľudnila v južnej Škan­ dinávii provincia Östergötland, ako aj ostrovy Öland a Göland, kde sa vyskytujú kamenné mohyly, hroby so stélami a skladané kamenné kruhy oveľa skôr než v Po­ moransku. Na úrodných krajoch pozdĺž Visly žijú Slovania. Góti sa usádzajú na chudobnejšom teréne, vo východnom Pomo­ ransku, na Kašubskej výšine. Tu kolorit územia aj pôda pripomínajú južnú Škandináviu. V Pomoransku sa Góti zhromažďujú do veľkých sídlisk. Ich mohylové pohrebis­ ká na našich územiach celkom pripomínajú škandináv­ ske, dokonca sa dá povedať, že sú identické. Na Kašubskej výšine býval ten istý kmeň, ktorý trocha včaššie žil v Östergötlande. Iste to bol gótsky kmeň - tí Gepidovia, ktorých spomí­ na Jordanes, že ich jaseňová loď sa cestou trocha one­ skorila a do novej vlasti prišli ako poslední... Druhé storočie nášho letopočtu je v Pomoransku ob­ dobím kultúrnej prosperity. Vidieť to na bohatšom obsa­ hu hrobov, na formách nádob a ozdôb. Slovanskí aj gót­ ski obyvatelia žijú bohato, aj mŕtvych na ich posmrtnú cestu vypravujú bohatšie. Po období vojen a nepokojov asi došlo k nejakému trvalejšiemu dohovoru medzi dvo­ ma skupinami - Gótmi a Venédmi. Nastal čas, ktorý možno nazvať mierovým s p o l u ž i t í m pomoranských Slovanov a germánskych kmeňov zo Škandinávie. Je možné, že Góti si brali za ženy Slovanky, ktoré sa za nich rady vydávali aj preto, že žena u Gótov bola vo väčšej úcte a mala niekedy väčšie práva než muž. ... Slovanská žena si z rodného domu prinášala zvyk vytvárať nádoby baňatých tvarov. Aby sa prispôsobila

mužovi, zdobila tie nádoby podľa gótskeho vzoru - kres­ lila na nich ornamenty s vyleštenými trojuholníkmi. Vy­ puklé tvary - to je slovanský výtvor. Hladké trojuholníky sú škandinávsky vzor. A práve nádoby z tohto obdobia často spájajú v sebe tieto dva rôzne prvky. Takých príkladov môžeme dať oveľa viac. Do jazyka Gótov preniká veľa slovanských slov. A naopak - podnes v poľštine nachádzame gótske slová. Ak v úvahách o pobyte Gótov v Pomoransku prijme­ me, že to bolo mierové spolužitie Gótov a slovanských Venedov, je zrozumiteľný opis geografa Ptolemaia: „Sarmaciu obývajú veľké kmene: Venedi pozdĺž celej Venedskej zátoky... Z menších kmeňov poniže Venedov v Sarmacii pri rieke Vistule žijú Gidonovia." Ako dlho žili Góti vo východnom Pomoransku v dru­ hom období ich nájazdovej epopeje? Mohylové pohrebiská so stélami - charakteristické pre osídlencov z Östergötlandu - začali vznikať v polovici druhého storočia, ako sa dá usudzovať z predmetov náj­ dených v mohylách. Mŕtvych tu prestali pochovávať na počiatku tretieho storočia nášho letopočtu. Tie pohrebis­ ká vznikali 50-70 rokov. Archeologické náleziská sa zho­ dujú s Jordanesovou kronikou. Uvádza totiž, že od čias kráľa Bericha - ktorým začali prvé nájazdy - vládlo päť kráľov. Pod vedením piateho - Filimera, Gandarichovho syna, Góti opustili Pomoransko a zamierili do krajiny, ktorú nazvali „Oium". Kráľ Filimer sa iste vyznačoval väčšou energiou ako je­ ho predchodcovia. Ale možno mal iba väčšiu odvahu a dôvtip? Vo veľkých kamenných kruhoch v Gąsiorach a v mno­ hých iných gótskych sídlach rozkladali ohne. Z okolia sa začali schádzať húfy bojovníkov. Kňazi vyvádzali biele ko­ ne z posvätných hájov, aby veštili budúcnosť. Obtínali

haluze z ovocných stromov, krájali ich na kolieska, kres­ lili na ne znaky runského písma a potom ich vysypali na bielu plachtu. Z nich kňazi čítali osud vojenských výprav. ...Ďaleko na juhu je bohatá krajina. Obývajú ju lenivé kmene, rozmaznané láskavosťou prírody, - vraveli kňazi. - Ak sa nám podarí poraziť ich, každý Gót bude žiť ako kráľ a panovať nad tisíckami nevoľníkov. Chvála tým, ktorí padnú v boji. Valkýry, slúžky boha Odina, ponesú duše hrdinov do nedostupných horských jaskýň, do šťast­ nej a blaženej valhaly. Tí, čo prežijú, stanú sa zámožnými. ...Kráľ Berich nás vyviedol z chudobnej Skandie. Ocit­ li sme sa na polceste, žijeme v chudobe ako predtým. Tre­ ba podstúpiť ďalšiu námahu, aby sa splnili predpovede hlásal Gótom kráľ Filimer. A jedného dňa sa vyprázdnili sídliská Gótov v Pomoransku. Hnala ich „túžba po činoch" - ako písal istý ne­ mecký vedec? Alebo chuť získať bohatstvo, zlepšiť si život? Góti azda vyrazili v dvoch skupinách, v neveľkom ča­ sovom odstupe. Putovali dvoma trasami. Pohybovali sa rýchlo, preto stopy ich cesty sa nedajú sledovať. Nene­ chali nijaké trvalejšie pozostatky. Prvá skupina pod vedením Filimera šla po málo zaľud­ nených územiach, aby sa vyhla bojom a stretom. Takým terénom bol pruh zeme nikoho, ktorý oddeľoval Baltov a Slovanov. Prišli do kraja Oium, čo po gótsky znamená „močaristý a bahnistý kraj". Časť ľudí uviazla v močia­ roch - píše Jordanes - ale zvyšok sa dostal k „okraju Skýtska", k Čiernemu moru. Druhá skupina - tí Gepidovia, ktorých spomína Jor­ danes, vyrazili o niečo neskôr a namierili na slávnu „jan­ tárovú cestu". Cez Moravskú bránu a Jablunkovský priesmyk vošli do údolia Váhu, odtiaľ k hornej Tise a Samosu, stadeto zaútočili na hranice severnej Dácie, ktorá vtedy bola provinciou Rímskej ríše.

V Dácii sa kráľ Gepidov Fastida stretol s kmeňmi gót­ skeho kráľa Filimera. Ako uvádza Jordanes: Fastida sa cí­ til stiesnený vo svojom horskom a lesnatom teréne, po­ žiadal teda, aby mu odstúpili časť územia obsadeného Gótmi. Keďže túto požiadavku zamietli, skúšal presadiť svoje nároky ozbrojeným výpadom. V roku 262 boli Gepidovia porazení pri rieke Alute svojimi pobratimami Gótmi a museli ustúpiť na sever... Počas Agnieszkinho referátu som rozmýšľal, kam sa dočerta podel Pawel? Nevidel som ho už od obeda. Keď som sa večer vrátil do svojho stanu, našiel som lís­ tok prišpendlený na spací vak: Konečne som na stope ľudí z mŕtveho domu. Netráp sa, záležitosť mŕtveho domu je naozaj veľmi vzrušujúca. Dúfam, že sa mi ju podarí rozlúsknuť. Tvoj brat Pawel - Hotový koniec sveta, - zamrmlal som. Nadišiel chladný, príjemný večer. Zelenkastú tôňu okolitého lesa naplnila amarantová žiara zapadajúceho slnka. Svet vyzeral ako vnútro zelenkastej fľaše plnej rozrie­ deného višňového likéru. Taký práve priniesol z obchodu v pivovej fľaške doktor Ström. - Záujem o pekné dievčatá tuším má vaša rodina v gé­ noch? - zabŕdol do mňa doktor Ström. - Keď som sa totiž vracal z dediny, stretol som na ceste vášho brata. Sedel na zadnom sedadle motocykla. Viezla ho pekná, mladá dievčina. - V sivých nohaviciach a v plátennej čiapke? - vykrí­ kol som. - Áno. V sivých nohaviciach a plátennej čiapke. - Koniec sveta! Hotový koniec sveta! - chytil som sa za hlavu. Nič, celkom nič z toho nechápem.

Krystyna sa nepresťahovala na pustý ostrov. Iba presu­ nula svoj stan bližšie k „rybárom". Urobila to tak ostenta­ tívne, že hádam všetci si domysleli dôvod: našu roztržku. Pri jazere sedel pán Franciszek a smutne hľadel do no­ vín. Nečítal ich, lebo už bolo veľké šero. Čo teda v nich hľadal? - Škoda, že nemôžete vidieť, aký pekný domček tu sfotografovali. Ech, pán Tomasz. Mal som taký istý. A čo? A čo? Nevedel som mu dať odpoveď. Opatrne poskladal no­ viny a so stenaním sa vliekol do svojho stanu.

129

TRINÁSTA

KAPITOLA

Zmarená pomsta „rybárov" • Kto zostal po odchode Gótov? • Brunhilda znova chce byť záhadnou • Chcel by som, aby ma odviezla? • Presádzame fikusy • Protokol • Našli sme zlato • „Som nedotknuteľný poklad Gótov"

Ktosi ma mykal za plece a svietil mi do očí baterkou. - Pán Tomasz, pán Tomasz... - začul som šepkať Brunhildu. - Pred chvíľou som si vypočula „rybárov". Hovori­ li nahlas, lebo si mysleli, že už celý tábor spí. Chudý Genek vie, že sme ho „otrávili". O tretej v noci odchádzajú domov. Dali dolu tlmiče z motoriek a o tretej nám vyro­ bia strašný budíček. Čo robiť? Nedovolíme im predsa, aby sa takto pomstili... - Mňa nič nezobudí, - položil som si hlavu na podušku. Ale tak dlho ma triasla za plece, až som vyliezol z vaku a zívajúc som išiel zobudiť Andrzeja. - Chcú nám urobiť budíček. Budú prekvapení... Andrzej zobudil doktora Ströma. Zišli sme sa v ku­ chyni. - Ukryjeme im motorky, - navrhla Brunhilda. - Výborne! Nádherne! Ukradneme im motorky, súhlasil Ström. Bol to veľmi sympatický archeológ. Myšlienka sa nám videla dokonalá. „Rybári" v obave pred zlodejmi sa pripútali k svojim motorkám. Od kolies viedli šnúry do stanu. - Ja prerežem jednu šnúru, - obetoval sa Ström. - A ja druhú... - pridala sa Brunhilda.

„Tá vie nenávidieť," pomyslel som si. „Ak zostaneme vo vojnovom stave, ktovie čo za žarty vystroji aj mne?" Nočná obloha bola čistučká - leskla sa ako vyčistená čiernym krémom na topánky. Les ostro voňal živicou. Hviezdy sa ligotali ako zlaté gombíky pretreté mäkkým flanelom. Noc sa zdala čistá a sviatočná. Ström s Krystynou sa po špičkách zakrádali k stanu „rybárov". Občas im pod nohami zapraskali halúzky a vtedy sme s Andrzejom schovaní v kuchynke potichu hromžili. Potom dlho, veľmi dlho trvalo úplné ticho. A znova bolo počuť praskanie halúzok. - Šnúry sú preťaté. Konce sme priviazali k stromom, oznámila Brunhilda. Ström sa zachichotal. Teraz bol rad na mne a na Andrzejovi. Na polceste k motocyklu som si spomenul, že motorka Chudého Genka je zamknutá na malú zelenú visaciu zámku. Vrá­ tili sme sa teda do kuchynky po Ströma a Krystynu. Andrzej zobudil Agnieszku. Piati sme odniesli motorku a za veľkého hrmotu blat­ níkov sme ju vrazili do hospodárskeho stanu. Myslel som si, že „rybári" sa zobudia. Ale z ich lôžok sa neozýval ani najmenší zvuk. S druhou motorkou to už šlo celkom ľahko. Stan sme zašnurovali a potom Ström „objavil" novú dávku višňo­ vého likéru v pivovej fľaši. Vyprázdnili sme ju ďaleko od tábora, na brehu jazera. Pod vplyvom likéru sa milý Švéd veľmi rozhovoril: - Prekrásny kraj! Výborní ľudia! Pekné vykopávky! rozcitlivel sa. - Teším sa, že som prišiel sem. Nemci sú smiešni. Hoci nemajú v sebe ani kvapku gótskej krvi, predstavujú si, že pobyt germánskych kmeňov v Pomoransku ich oprávňuje napádať vašu krajinu. Doteraz ma

znepokojoval aj postoj poľských vedcov ku germánskym záležitostiam. Ak Nemci hovorili o prítomnosti Bastarnov na vašom území, vy ste vytvorili opačné teórie: Bas­ tami vôbec nejestvovali. Nemci tvrdili o prítomnosti Burgundov, a vy, že nie Burgundi, ale slovanskí Venedi. A tak dookola. Do tohto germánsko-slovanského dráždi­ vého tajomstva ste pristúpili vy, pán Andrzej, z celkom inej strany. Tvrdíte: „Žili u nás germánske kmene. Ale na akej zásade? Ako vládnuce alebo ako hostia? Je to možno tá zlatá stredná cesta vo vede, pokus o objektívny pohľad na vedecký materiál. Ako by som mohol nepochváliť ta­ kéto stanovisko? Dal si ďalší hlt višňového likéru a dodal: - Jedno je isté: Slovania nespadli z neba práve v sied­ mom storočí. Boli tu už niekoľko sto rokov. Prirodzene, že cez nimi obývané územia prepochodovali počas stá­ ročí najrôznejšie národy: Kelti, Huni, Germáni, Skýti. A nechávali po sebe stopy: mohyly a hroby. Ale možno tvrdiť, že všetci Góti a Gepidovia odišli na juh? Hádam nie. Iste šli ďalej mladí, silní a zdraví. Starci a menej schopní zostali. Jordanes píše, že po odchode Gepidov na územiach pri dolnej Visle sídlia „Vidivarii pozbieraní z rozmanitých kmeňov..." Pričom Vidivarii podľa vysvet­ lenia časti vedcov sú Venedi, podľa iných sú to členovia viacerých rôznych kmeňov. Teda okrem Slovanov pri Vis­ le zostali zvyšky Gótov a pár príslušníkov Ulmerugiov. Najdôležitejšie je jedno: najsilnejší bol slovanský živel, ten pohltil všetky iné. Rozprávali sme sa do druhej v noci. Nehybná hladina jazera nás svojím hrozným tichom ohromovala. Hovori­ li sme čoraz menej a iba pošepky. Medzi stromami pri mŕtvom dome sa ozýval kuvik. Jeho smutný hlas preni­ kal k nám cez nemé jazero ako žalostné volanie. Chytil som Krystynu za ruku.

- Nechápem, čo urobil Pawel. Napísal mi lístok, že je na stope zlodejov fikusov, a odišiel s dievčinou, ktorú sme včera stretli v mŕtvom dome. Teda nemýlil som sa. To dievča malo čosi spoločné s krádežou. - Zmýlili ste sa, pán Tomasz, - odvetila milo. - Znova ste sa zmýlili. - Viete o tom niečo? - Viem, je to veľmi jednoduchá záležitosť. Len vy ju za­ motávate svojou fantáziou. - Vysvetlite mi to, prosím. - Prečo? Radšej chcem byť znova záhadná. Na druhej strane jazera bolo počuť škrípanie kolies vo­ zov a štrngot postrojov. Pred tisíc sedemsto rokmi asi rovnako štrngali postroje a škrípali vozy, keď odchádzali gótske kmene. Na vozoch viezli dobytok, deti a ženy. Vpredu, po bokoch aj vzadu na koňoch chránili sprievod ozbrojení muži. Väčšina z nich sa narodila už tu, pri bre­ hoch pomoranských jazier. Niektorí z nich v tomto kraji žili už päť generácií. Bývalá vlasť Skandia bola ďaleko, ani najstarší už nevedeli rozprávať o otčine. Našli novú vlasť a podaktorí ju iste opúšťali s ťažkým srdcom. Tu na vresom zarastených jalových kopčekoch pásli ovce a kone. Orali pôdu pri ústiach potokov. Z kašubských jazier lovili ryby, v borovicových hájoch, ktoré sa tiahli až k Warte a Noteci, zabíjali divú zver. Táto krajina, možno chudobná, ale pekná, ich uživila. Prečo by ju ne­ mali mať radi a tam, na horúcom juhu, v neustálych bojoch a krvavých zápasoch by nemali spomínať na po­ kojné jazerá a prímorské lesy? „Rybári" odišli až na poludnie, stihli sme sa pokojne vy­ spať. Prehľadali les na vyvýšenine a vyberali sa peši na policajnú stanicu vzdialenú sedem kilometrov, aby za-

hlásili krádež. S úľavou a radosťou prijali od Andrzeja informáciu, že motorky „ktosi schoval" do nášho hospo­ dárskeho stanu. Agniezka dokázala, aká vie byť strašne falošná. - Veď včera ste sami ukryli motorky do nášho stanu, tvrdila „rybárom". - Lenže večer ste pili višňový likér pá­ na Ströma a keď ste vytriezveli, zabudli ste, čo ste pred­ tým porobili. - Boli sme triezvi, - tvrdil Chudý Genek. Agnieszka sa ironicky usmiala. - A spomínate si, ako ste mi bozkávali ruky a prisaha­ li lásku až po hrob? Chudy Genek neodpovedal. Chladne sa s nami rozlúči­ li. Naštartovali motorky a odišli, napodiv bez rámusu. Bola nedeľa. Poludnie. Na ceste z kostola domov nás navštívila stará Rzyndová. Predovšetkým nazrela do kuchyne a spýtala sa pána Franciszka: - Nemáte staré vedrá? Chcem presadiť fikusy... - Nemáme, nemáme! Myslíte si, že tu je nejaké veľké gazdovstvo, - zlostil sa Franciszek. Andrzej, ktorý mal po odchode „rybárov" výbornú náladu, spomenul si na dve prázdne veľké plechovky, v ktorých pôvodne boli uhorky. - Po obede prídeme k vám a sami vám presadíme fiku­ sy. Viem to robiť. Môj otec bol záhradník. Fikusy nasadíme do pekných plechoviek. - Len aby mali na spodku dierku, - upozorňovala Rzyndová. - Lebo tie hrnce, v ktorých teraz fikusy držím, nemajú dierky, a preto kvety rastú tak mizerne. - Budú kvetináče s dierkami, - sľúbil Andrzej. V hospodárskom stane našiel veľký klinec a urobil do dna plechoviek po tri malé dierky. Pritom sa po prvý raz pohádal s pánom Franciszkom.

- Tie plechovky budeme potrebovať, - nahnevane tvr­ dil Franciszek. Andrzej mykol plecami. - Ale ste nejaký nežičlivý. Akoby ste to ani neboli vy. Franciszek sa rýchlo odšmatlal do svojho stanu. Asi sa cítil veľmi nepríjemne. Hneď potom sa do nášho tábora navalila kopa Kašubov z Gąsior. Prišli si pozrieť predmety vykopané z mo­ hýl. Andrzej s Agnieszkou im museli rozprávať o Gótoch. Najväčší záujem vzbudili kamenné kruhy. - Tam na vŕšku bol kedysi ešte jeden kruh. Ale kame­ ne som odviezol a porozbíjal som ich na steny do obory, - priznal sa jeden z gąsiorských gazdov. Andrzej rozložil na stole plán pohrebiska a ten gazda musel presne ukázať, kde a ako bol uložený „ukradnutý" kruh. Dôvod záujmu o kruhy sa rýchlo prezradil. Iste Franciszek porozprával niektorému z robotníkov, ktorí pracovali na výkopoch, o záhadných plamienkoch, ktoré sa nám ukázali počas svätojánskej noci, a oni to povedali v dedine. Krystyna sa nazlostene usmievala. „Počkaj," pomyslel som si, „veď aj ja ti niečo vyve­ diem." Vošiel som do svojho stanu, prikryl som si poduškou hlavu, aby ani najtichší zvuk nerušil moje myšlienky, a začal som vymýšľať. Ale nič múdre mi nezišlo na um. Zaspal som. Počas obeda si Agnieszka zo mňa uťahovala: - Ktosi Tomasza zhypnotizoval. Jednostaj spí. - Tóóó je reč! - odvetil som. - Tomasz tak dlho bojoval s Chudým Genkom, až sa od neho nakazil. Azda začneš chytať ryby, Tomasz? - spý­ tal sa Andrzej. - Pán Tomasz sa bojí o svojho brata, - tvrdila Zośka.

- Naozaj? - vysmievala sa Krystyna. - Domnievam sa, že myslí na tajomné dievča, ktoré Pawla odviezlo. Pán Tomasz by bol radšej, keby bolo odviezlo jeho... - Azda sa obetujete vy a odveziete Tomasza? - navrhla Agnieszka. - Žiaľ, nemám motorku. - Ale máte kajak. Môžete ho odviezť na ostrov... Krystyna sa začervenala. Hovorili sme po poľsky a pán Ström si myslel, že rozhovor sa stále týka Gótov. - Mohyla slečny Agnieszky je najzaujímavejšia. Dva hroby pri sebe a na boku ešte jeden hrob. Čo obsahuje tá tretia hrobová jama? - Vždy musí existovať tretí, - ozval som sa smutne. - Veru tak, - pritakala mi Zośka. - Predtým bol Chudý Genek a teraz pán doktor Ström. Pán Tomasz nemá u Agnieszky ani štipku šťastia. - Slečna Agnieszka je zrejme málo záhadná, - za­ miešala sa Krystyna. Zośka, ktorá mala v ten deň službu v kuchyni, pozbie­ rala zo stola taniere. Zvyšky jedla, ktoré zostali od obeda, išla vyhodiť do smrekového hája, niekoľko desiatok kro­ kov od kuchyne, kde bol náš odpadkový kôš. Zrazu sme začuli jej prenikavý výkrik. Vyskočili sme od stola. Dievčina stála na malej po­ lianke. Pri nohách jej ležal rozbitý tanier. Oči mala plné strachu. Prstom ukázala na rad mladých smrekov. - Tam... Tam... Uvidela som nejakú tvár. A potom som počula len dupot nôh. - Rozbila si tanier a teraz sa chceš takto čudne ospra­ vedlniť, - obvinila ju Agnieszka. - Slečna Zośka chce byť záhadná... - veselo zvolala Krystyna. Lenže Zośka sa dlho nemohla upokojiť.

- Iste to bol chlapec, čo pasie kravy. Nesmel vojsť do tá­ bora, tak nás len pozoroval, - upokojoval Zośku Andrzej. Andrzejove slová sa mi videli presvedčivé. Išiel som vrchom a oni dolinou. Kráčal som po hrebeni dlhej vyvýšeniny a oni pri jej úpätí. Volali sme na seba: „Heja, hej! Heja, hej..." Niesol som prázdnu plechovku od uhoriek, druhú držal v rukách Andrzej. Palicami sme na nich bubnovali akýsi bláznivý rytmus a akoby tam-tamami sme sa dohovárali - on zdola a ja zhora. Na vyvýšenine rástol vres. Jeho stonky šušťali na no­ haviciach ako suché steblá. Zvrchu som videl smiešny holý kopec, ktorý sa podobal na polovicu lopty. Kašubovia ho nazývajú „Jojczy", čo znamená vajce, lebo tvarom pripomína okrúhle hladké vajce. Uvidel som aj úzky pá­ sik Ostrowického jazera a ešte ďalej sa rozlievala tôňa Čierneho jazera. Potom už boli iba lesy, ktoré sa tiahli až k Tucholskému pralesu. Svietilo slnko, biele oblaky hľadeli do jazera ako veľké, rohaté barany do napájadla, zeleň lesov sa zdala mladá a svieža ako listy mladého šalátu. A pod nohami som mal porast suchého vresu a červeň kvetov divého štiavu. V tábore zostal iba Franciszek. Či sa dá vymyslieť niečo lepšie na nedeľné popoludnie ako taká prechádzka po brehu jazera? Pri úpätí „Jojczy" viedla cesta k mŕtvemu domu. Prilo­ žil som si ďalekohľad k očiam. Veru, nemýlil som sa. Po ceste uháňal oblak žltého prachu. Motorka. Dokonca dve. Ale bolo to veľmi ďaleko, aby sa dalo rozoznať, kto na nich tak trielil. Pri jazere sa ozýval spev doktora Ströma: Mala babka fikus, fikus, fikus....

Rzyndová nás prijala veľmi pohostinne. Chcela nás po­ núknuť kyslým mliekom, pozývala nás do domu. Lenže tam nebolo veľmi čisto a smrdelo to mačkami. V obave pred novou návštevou zlodejov Rzyndová zatĺkla okná klincami a napriek horúčavám ich neotvárala ani na chvíľu. Sadli sme si teda v záhradke na lavičku pod oblokmi. Rástol tu vysoký, ešte nerozkvitnutý slez. Stade bolo vidieť celé jazero, až hen do nášho tábora a na pus­ tý Brunhildin ostrov. - Veľmi pekné. Natreté na zeleno. A s dierkami... spokojne kývala hlavou Rzyndová, keď si obzerala ple­ chovky. Bol som veľmi zvedavý na tie slávne fikusy a ponúkol som sa, že pomôžem Andrzejovi presadiť ich do nových kvetináčov. V izbe stála rozostlaná posteľ s nažltnutou bielizňou. V kútoch sa váľali haraburdy. Ale špinavé sklá okien ne­ prepúšťali priveľa svetla a šero starostlivo ukrývalo špinu. Fikusy - veľké, vysoké rastliny s hrubou stonkou a tma­ vozelenými listami - rástli v dvoch starých hrncoch po­ krytých hrubou vrstvou zaschnutého blata. Andrzej veľmi šikovne vybral fikusy spolu s pokrúte­ nými koreňmi oblepenými zeminou. Opatrne ich strčil do plechoviek a babke kázal priniesť trochu zeminy zo záhradky. Potom prstami utlačil zeminu v nových kveti­ náčoch a otrepal si zem z rúk. - No, teraz budú pekne rásť, - povedal. - Ťfu, ťfu, na krásu psa, - zamávala rukami stará Rzyndová. Slovo „pekne" mohlo predsa uriecť fikusy. - A teraz, babka, zažnite lampu. - Lampu? - Spíšeme protokol. - Preboha, protokol? - zalomila rukami stará Rzyndo­ vá. - Bože môj, to už ani fikusy nemožno presadiť bez

protokolu? Stromy vyťať v lese nemožno bez povolenia. Fikusy neslobodno presadiť. Ľudia boží!... Zapálila jednu petrolejku. Andrzej si sňal z pleca tašku na mapy na koženom re­ mienku. Vytiahol z nej zošit na archeologické poznámky (bez neho sa nepohol na krok ani na nijaký výlet). Sadol si k stolu a začal mrmlať. - Počúvajte, babka, čo som tu napísal, lebo to potom podpíšete, - obrátil sa na Rzyndovú. Prečítal: - Týmto potvrdzujem, že dňa 27. júna 1958 v byte občianky Heleny Rzyndovej, bytom v dedine Gąsiory v osade pri Dlhom jazere, našiel som dve pamiatkové vázy zo vzácneho kovu, ktoré jej slúžili ako kvetináče na fikusy. Tieto vázy som vzal do depozitu za účelom detailného vý­ skumu. Vedúci expedície vykopávok Univerzity v L. Potom Andrzej ešte raz prepísal na druhý lístok ten istý text. Ešte naň udrel pečiatku expedície. Babka Rzyndová podpísala. Ale veľmi váhavo. - Páni, vezmite si tie hrnce bez protokolu, - prosila. - Bez protokolu sa nesmie. A keď sa vás policajt spýta: „Babka, kto vám vzal kvetináče?" Ukážete im ten proto­ kol a oni už budú vedieť, kde nás hľadať. Napokon, tie kvetináče sú váš majetok. Pravdepodobne sú veľmi cen­ né. Môžete ich však venovať nášmu Archeologickému múzeu. Viete, babka, my hľadáme v tých mohylách prá­ ve takéto hrnce. A ony boli u vás, rástli v nich fikusy. - To Alfred ich priniesol. Alfred je všetkému na vine, bránila sa Rzyndová. - Nikto nie je vinný. Zajtra prídem k vám a všetko mi presne rozpoviete. Dobre? - Dobre. Ale ľudkovia moji, pre hlúpe fikusy hneď pro­ tokol písať? Ako na polícii. Aj pokuta za to bude? - Nie, babka. Čo za hlúposti tárate? - No, veď protokol...

- My sme spísali iný protokol než polícia. Napísali sme iba tak, pre pamäť. Aby ste vedeli, kto tie hrnce od vás vzal. Chápete, babka? Babka opatrne zložila protokol na štvormo a zastrčila ho za obrázok Panny Márie Čenstochovskej. Hneď od dverí chalupy starej Rzyndovej sme sa rozbehli. Nadarmo doktor Ström za nami volal: „Páni, počkajte!" Krystyna tiež vyrazila naháňať nás. Potom váhavo sa vybra­ li po našich stopách aj Agnieszka, Ström, Zośka aj Roman. Zastavili sme sa až na opustenom mieste, v kríkoch, hneď pri brehu jazera. Andrzej si vyzul topánky, vykasal nohavice a začal umývať „hrnce". Až sme sa chveli od očakávania. Dobehla Krystyna, Ström aj zvyšok našej skupiny. An­ drzej podal Strömovi umytý hrniec. - Pozrite sa, Herr Doktor, v akých kvetináčoch držala stará Rzyndová svoje fikusy... - Donnerwetter... Však sú zo zlata! A znova sme počuli obľúbený refrén nášho čestného Švéda: - Nádherný kraj! Zázračný kraj! V hrncoch zo zlata ľudia pestujú rastliny. Mein Gott, to je nezvyčajné! Andrzej vymyl druhý hrniec. Ström ho vzal do rúk a za­ čal horúčkovito obracať, obzeral si ho zo všetkých strán. - Mein Gott! Mein Gott!... - vykríkol. Ström si čosi mrmlal po švédsky. Vyzeral celý bez seba. Hľadel do prázdna a stále čosi bľabotal po švédsky. - Herr Doktor! - zakričal naňho Andrzej. - Tu... Na tomto hrnci je vyrytý nápis... - jachtal Ström. Zdalo sa, že zabudol po nemecky a len s ťažkosťami zlepuje vetu. - Nápis v gótskom jazyku: „Gutani othal. Ik im Hailak." To znamená: „Som nedotknuteľný poklad Gótov." Andrzej vyskočil z vody. - „Som nedotknuteľný poklad Gótov?" To sú slová, ktoré sa objavujú na Atanarichovom poklade!

ŠTRNÁSTA

KAPITOLA

Atanarichov poklad • Vojna s Frytygernom • Prísaha cisára Walensa • Huni • Pevnosť Kaukaland • Posledné útočisko • Poklad z Piétroasa • Strašidelné zvonenie • Nočný zážitok

Zišli sme sa vo veľkom hospodárskom stane pre dva­ násť osôb. Bol večer a zapálili sme sedem sviec. Nádoby sme položili na debnu. Vo svetle sa leskli načerveno, ako­ by boli pokropené krvou. Dvere na stane boli starostlivo zašnurované a pán Franciszek stál na stráži pri celuloidovom okienku. Andrzej otvoril knižku o Nordgermánoch. Bol tam fotogra­ fický obrázok nádob a ozdôb z Atanarichovho pokladu, ktorý sa našiel okolo Pietroasa. Ten čudný nápis: „Gutani othal. Ik im Hailak" bol v poklade z Pietroasa vyrytý na náhrdelníku, u nás zasa na zlatej váze. Lebo hrnce starej Rzyndovej boli vlastne zlatými vázami. Svojím výzorom trocha pripomínali hlboké misy s dvo­ ma ušami. Tie uši - to boli celkom realisticky zobrazené dva leopardy, dlhé a tenké, akoby prichystané na obrov­ ský skok. Podobné leopardy sme videli aj na fotografii nádob z Atanarichovho pokladu v Pietroase. Ibaže tam­ ten poklad obsahoval osemuholníkové azúrové košíčky, prekrásne vyrezávané. Naše vázy boli z hrubého zlata. Okrem leopardov ne­ mali nijaké iné ozdoby. Ale na dne jednej z nich bol ná­ pis: „Gutani othal. Ik im Hailak."

- Niet pochýb, že je to časť slávneho Atanarichovho pokladu, - tvrdil Ström. - Ten istý nápis. Tie isté leopardy. Predpokladám, že keby sme urobili skúšku zlata, ukázalo by sa, že tak ako poklad z Pietroasa aj poklad z Dlhého jazera sú z identického kovu. Žiaľ, takéto porovnanie ne­ bude možné uskutočniť. Atanarichov poklad, ako vieme, zmizol bez stopy. Jediné, čo po ňom zostalo, sú ilustrácie v tejto knižke. Zo stanu som priniesol fotografie zlatého pohára. Andrzej i Ström sa zhodli, že aj ten pohár bol kedysi časťou pokladu, ktorý sme našli. - Z ktorého obdobia pochádza Atanarichov poklad? spýtala sa Zośka. - Najpravdepodobnejšie bol zakopaný v roku 375 náš­ ho letopočtu, - odvetil Ström. - V takom prípade... V takom prípade, - neisto zopa­ kovala Zośka, - nález tohto pokladu popiera názory pá­ na Andrzeja. Naozaj. Že mi to tiež nezišlo na um... - Pán Andrzej totiž tvrdí, že Góti stade odišli na za­ čiatku tretieho storočia, - vysvetľovala Zośka, - a poklad je z konca štvrtého storočia. Góti tu boli ešte dve storočia neskôr, keď po nich zostal poklad? Andrzej na to nereagoval. Ström sa usmial: - Iste je s tým spojená nejaká nová záhada. Ktovie, či sa nám ju nepodarí rozlúštiť? Po vázach osvetlených červenkavým svetlom sviec ská­ kali zlaté tiene, akoby salamandry behajúce cez oheň. Okolo stanu sa rozložila hviezdnatá a príjemná noc. Ne­ chcelo sa nám večerať, nemysleli sme na spánok. Doktor Ström s Andrzejom nám rozprávali tragický príbeh Atanaricha i jeho pokladu. ... Po ovládnutí území na juhu dnešného Ruska rozde­ lili sa Góti na dva veľké štáty: Vizigótov a Ostrogótov.

Vizigóti obsadili kraje pri Dnestre a južnejšie územie, na juhovýchodnom teritóriu, pri Dnestre a Done, vznikol štát Ostrogótov. ... V polovici IV. storočia bojovali o moc v štáte Vizigótov dve významné a slávne kniežatá: Frytygern a Atanarich. Videlo sa im, že obrovské priestory obsadené Vizigótmi sú pre nich dvoch veľmi malé a že jeden z nich musí odísť. Jedna zrážka striedala druhú, snuli intrigy boj o moc prinášal ukrutnosti a podrazy. Atanarichovi sa podarilo poraziť Frytygerna, prvý siahol po úplnej moci u Vizigótov, a potom prinútil Frytygerna, aby opustil štát. So skupinkou najvernejších druhov Frytygern prekro­ čil hranice Východorímskej ríše. Cisár Flavius Valens mu preukázal láskavosť a dovolil Frytygernovým Gótom po­ byt v rámci impéria. Stali sa federátmi ríše, tvorili s ňou jeden zväzok - lebo je dobré mať priateľov, ktorí sú pro­ tivníkmi našich nepriateľov. Medzitým znepokojujúco vzrastala sila Vizigótov - vy­ rabovali kvitnúce mestá Olbiu a Tyras, prinútili k posluš­ nosti Bosporský štát na Kryme. Za týchto podmienok bolo v záujme cisára, aby podporil vyhnaného Frytygerna. Zakrátko sa Frytygern vrátil z vyhnanstva na čele rím­ skych vojakov. „Rozdeľ a panuj" bolo staré rímske heslo. Po víťaznej bitke Frytygern zbavil Atanaricha trónu a pri­ nútil ho opustiť krajinu. Aké nestále sú osudy kráľov! Treba si však pamätať, že koleso šťasteny sa jednostaj krúti. Urobilo sotva pol ob­ rátky - a z vysokého trónu spadol Atanarich. A po ďalšej polotáčke - kráľ Atanarich sa vracia z vyhnanstva, keď sa predtým dohodol s cisárom Valensom. Beda tým, čo pre­ javili pohŕdanie vyhnanému vládcovi! ...Mohutný, široký Dunaj tvoril hranicu medzi štátom Vizigótov a Východorímskou ríšou. Atanaricha a Valensa nedelili iba široké vody rieky. Delilo ich čosi oveľa silnej-

šie - prísahy. Cisár Valens kedysi slávnostne prisahal, že nikdy neprekročí hranice lúpežných Gótov. Atanarich zasa slávnostne prisahal svojmu otcovi, že nikdy sa nevy­ dá na územie Rímskeho impéria. Neprekročili hranice, neporušili prísahy. Valens aj Atanarich sa stretli na lodiach uprostred Dunaja a tam uzavreli priateľstvo a porozumenie. Beda tým, čo priveľ­ mi doslova dodržiavajú cudzie prísahy! Dobre je mať sil­ ných priateľov, niekedy však je lepšie mať veľkých protiv­ níkov. Priatelia nás môžu opustiť a odporcovia sa môžu stať priateľmi. ... Medzitým z ďalekých stepí dnešného Kazachstanu tiahla zlovestná sila - divé, kočovné kmene Hunov. Ako prúd horúcej lávy, ktorý na ceste všetko spaľuje a ničí, vtrhli na juh Európy nespočitateľné davy barbarov. Vizigótom osídleným v Sedmohradsku nazrelo do očí smr­ teľné nebezpečenstvo. Atanarich sa pokúšal vybudovať pevnosť pri Dnestre, ale predbehli ho rýchle predné voje veľkého vojska Hu­ nov. Oddiely Vizigótov sa odrazili od valiacej sa ničiacej riavy bojovníkov a cúvli k Dunaju. A tu sa Atanarich dostal pred ťažko riešiteľný problém: prekročiť hranice Rímskeho impéria, a tým porušiť svätú prísahu, alebo sa obrátiť tvárou k tiahnucemu vojsku a zahynúť v boji? S Rímskou ríšou vtedy rokovali aj dve kniežatá Ostrogótov, takisto ako Atanarich prekvapené prevahou Hunov. Súhlas na ich prijatie do bezpečných hraníc ríše vyzeral dvojznačne. Nevedelo sa, či sa tam stanú nevoľníkmi ale­ bo budú slobodnými ľuďmi. Atanarich sa rozhodol pre boj s Hunmi. Azda silnejšia než strach a politický rozum bola uňho obava z porušenia svätej prísahy. Atanarich tiahol na čele Vizigótov do odvekých prale­ sov Kaukalandu, prirodzenej horskej pevnosti v juhový­ chodnom zákutí Karpát.

Lenže precenil nedostupnosť pevnosti Kaukaland. Ne­ docenil obrovské množstvo a bojové umenie Hunov. Opevnenia Kaukalandu dobili, šíky vizigótskych bojovní­ kov rozprášili. Na poslednú chvíľu - keď porážka Gótov bola neodvratná - Atanarich sa rozhodol ukryť v zemi poklad Vizigótov. Veď ten poklad nesmel padnúť do cu­ dzích rúk, zosobňoval silu a veľkosť kmeňa Gótov, bol pre nich posvätný. Poklad nesmiernej ceny zakopali do zeme. Atanarich sa zachránil útekom. Ponížený, zhodený z trónu porušil prísahu - pokorne prekročil hranice Východorímskej ríše. Ako politický vyhnanec sa usadil v Byzancii, a keď v roku 381 zomrel, vtedajší cisár Teodozius Veľký mu usporiadal nádherný pohreb. Takto si Teodozius uctil Atanaricha ako veľkého nepriateľa ríše, ako štátnika a vodcu. V tomto čudnom fakte je veľa tragiky... Vizigóti, po Atanarichovom úteku ďalej sužovaní divý­ mi Hunmi, dostali od Valensa povolenie usídliť sa v ríši, v tráckej diecéze, s podmienkou, že zložia zbrane do rúk rímskej administratívy a budú poslušne vykonávať jej rozkazy. Dejiny tvrdia, že pre nedbajstvo rímskych úrad­ níkov neboli tieto podmienky splnené, deti Gótov skúša­ li urobiť nevoľníkmi a potraviny predávali Gótom za úžernícke ceny. Rozhorčení Góti sa dohodli s rímskymi otrokmi a povstali. Cisár Valens musel vyraziť na ozbro­ jený pochod proti Vizigótom. Aké životaschopné boli tie gótske kmene a aké bojovné! Ešte včera rozprášení Hun­ mi prosili Valensa o milosť a bezpečný úkryt. O necelé tri roky neskôr v roku 378 sa odvážili otriasť celou rímskou armádou. Pod Adrianopolisom sa postavili proti sebe - vzbúrení Vizigóti a rímska armáda vedená cisárom Valensom, tým, čo sa zľutoval nad Gótmi. Bitku, ktorá sa tu odo­ hrala, rímsky historik Ammianus Marcellinus, pokračo-

vateľ Tacita, porovnáva so slávnou bitkou pri Kannách. Vizigóti rozdrvili Rimanov. Cisár Valens zahynul na bo­ jovom poli. Ale ak po porážke pri Kannách rímske cisár­ stvo našlo dosť síl, aby sa posilnilo a zvíťazilo, bitka pri Adrianopolise bola „klincom do rakvy" prehnitého im­ péria. Vyhynul výkvet vojska a dôstojnícke kádre Rima­ nov. Už neboli schopní obnoviť svoju armádu, museli vojsko zapredať „barbarom", ktorí tu mali v ich mene brániť Rím. Bola to slabá obrana. O tridsať rokov neskôr Vizigóti pod vedením Alaricha vtrhli do Itálie a stáli pred bránami Ríma. Podplatili ich obrovským množstvom peňazí a pre­ pustením štyridsiatich tisícok nevoľníkov. Ale keď tretí raz Alarich prišiel k Rímu s podporou všetkých utláča­ ných - pre staré cisárstvo sa už nenašla pomoc. Alarichovi otvorili brány rímski otroci. Góti tri dni pustošili Večné mesto a zachránili sa iba tí, čo sa ukryli v chrámoch. Už len raz Rím ukázal svoje levie pazúry. V roku 451 „posledný Riman" Aecius na Katalúnskych poliach pora­ zil vodcu Hunov slávneho Atilu, ktorého nazývali „Božím bičom". Bol to začiatok rýchleho konca rôznorodého štátu Hunov. Vizigóti sa vypravili až do Hispánie, kde hviezda ich víťazstiev nanovo zažiarila. Strata pokladu ako vidieť - v ničom nezmenšila silu tohto ľudu. Možno preto, že to neboli ľudia kochajúci sa v hojnosti, zlate a klenotoch. Väčšmi než zlaté vázy si cenili železné meče, mužnosť a silu svalov... - A poklad? Čo sa stalo s Atanarichovým pokladom? - ... V roku 1857 štyria robotníci pri rozbíjaní kameňa na stavbu cesty v pohorí Istrita pri Pietroase našli v zemi niekoľko nádob a ozdôb. Tak ako stará Rzyndová nemali ani potuchy o hodnote svojho nálezu. Časť pokladu dali kočovnému Cigánovi-kotlárovi ako úhradu za kotlársku prácu. V dedine, odkiaľ pochádzali títo robotníci, deti sa

začali hrať v piesku s klenotmi nesmiernej ceny. Nejaký okoloidúci kupec si domyslel hodnotu týchto „hračiek" a poklad odkúpil. Potom ho získalo jedno z rumunských kniežat a venovalo do pokladu Rumunska. Počas prvej svetovej vojny „Atanarichov poklad" - lebo tak ho odvte­ dy nazývali - previezli do Moskvy, lebo ho chceli uchrá­ niť pred vojnovými udalosťami. Ale tu ho zastihla revo­ lúcia a vo virvare občianskej vojny sa nenávratne stratil. ... Prekrásny, nesmierne cenný poklad. Jeden zlatý plytký tanier, zlatá váza s figurálnou plastikou, dva ko­ šíčky - jeden osemuholníkový a druhý dvanásťuholníkový - sponky v tvare orlov, džbán s uchom z čistého zlata, niekoľko desiatok praciek na opasky, prekrásne zdobe­ ných emailom a osadených drahokamami, veľa náhrdel­ níkov a príveskov zo zlata a drahokamov. A náhrdelník s nápisom: „Som nedotknuteľný poklad Gótov." - A čo potom? Čo bolo ďalej? - vypytovala sa Krystyna. Ström ukázal rukou na zlaté vázy stojace na debne. - Iba ony by nám mohli porozprávať pokračovanie tohto príbehu. - Žiaľ, tie nič nepovedia... - vzdychol som si. - Zlato môže priniesť radosť iba nešťastným ľuďom, smutne sa ozval Franciszek. - Neslobodno milovať zlato len pre zlato, lebo vtedy prináša nešťastie. Mení sa na krv, týra svedomie. Pocítil to hádam starý Alfred Rzynda... Po týchto slovách nastalo úplné ticho. Preto sme začu­ li tiché, opatrné zvonenie. Zdalo sa, že na pohrebisku medzi rozkopanými mohylami čosi cvendží, akoby zvon­ ček alebo reťaz. - Počujete?... - spýtal som sa. „Bim-bam, cink-cink," raz tíchol, raz sa zasa hlasnej­ šie ozýval melodický hlas zvončeka. Zvonilo pri našich výkopoch. Ak niekto žartuje, svojou neobozretnosťou nám zavalí výkopy.

„Cink, cink, cink, cink," cilingalo nad trinástou mohylou. Rozbehli sme sa všetci spolu. - Stáť! Stáť! - zrazu vykríkol Andrzej. A vrátil sa do sta­ nu, akoby v tme uvidel tvár hrozného strašidla. Dievčatá zapišťali a vrátili sa s Andrzejom. Aj mňa sa zmocnil aký­ si nepríjemný pocit. Zatiaľ na trinástej mohyle čosi cvendžalo a zvonilo. Pravidelne, melodicky. - Čo sa stalo? - vyzvedal Ström. - Bola to pasca, chápete? - vysvetľoval Andrzej. Chceli nás vylákať zo stanu a kým by sme naháňali ten zvonček, ukradli by nám zlaté vázy... - Fantasta, - odsekol som. - Ozaj? Zabúdaš, že nielen my poznáme tajomstvo fi­ kusov. Pozná ho aj zlodej, ktorý okradol Rzyndovú. Tá už možno stihla niekomu povedať, že sme jej vzali hrnce. Zlodej vie, že sú u nás, a pokúša sa ich ukradnúť... Na mohyle zvonilo a zvonilo. Čoraz hlasnejšie a rýchlejšie, akoby niekoho hnevalo, že sme sa opäť schovali do stanu. - Doktor Ström, pán Franciszek, Agnieszka, Roman i slečna Krystyna zostanú strážiť poklad, - rozkázal An­ drzej. - A ja s Tomaszom sa pôjdeme stretnúť s pánmi, ktorí vyzváňajú pri výkope. V kúte stanu stáli násady do lopát. Ozbrojili sme sa ni­ mi a energicky sme vykročili na pohrebisko. „Cink-cink, bim-bam," znervózňoval sa zvonček. Teraz sme mohli presne zistiť, odkiaľ prichádza ten cvengot. Zdalo sa, že znie odniekiaľ zhora, z vrchu kopca. Urobili sme ešte zopár krokov a zrazu nastalo ticho. Ako keby sa nás zvonček zľakol. - Páni, vy neviete, že vstup na výkopy je zakázaný? zakričal Andrzej. Prirodzene, vykríkol iba tak, pre každý prípad, lebo nikoho sme nevideli. Odpoveďou mu bolo mlčanie.

Osvietili sme vnútro rozkopanej mohyly. Potom sme začali prehliadať pohrebisko. Nikde ani stopa po člove­ ku. A predsa „čosi" zvonilo. - Neschovávajte sa, prosím. Vidím vás! - zvolal Andrzej. Nikoho nevidel. Ani sa nikto neozval. Pomaly sme zišli z vyvýšeniny. Boli sme niekoľko de­ siatok krokov od stanu, keď sa z ničoho nič za naším chrbtom ozvalo „bim-bam, cink-cink". Spočiatku poti­ chu, nesmelo. Neskôr hlasnejšie, rýchlejšie. Vrátili sme sa medzi mohyly. Ticho. Ani najmenší šelest. Akoby uťal. Záhadný zvon­ ček zmĺkol. Alebo my sme ohluchli? Celú štvrťhodinu sme prehľadávali pohrebisko. Nebo­ lo sa na ňom kam schovať - Strömy rástli dosť poriedko. Nazreli sme do každej jamy, obišli každú mohylu. Na okraji pohrebiska bol borovicový háj. Ale čudný zvuk pri­ chádzal zbližša, spomedzi mohýl. - Niekto si z nás strieľa, - usúdil som. Andrzej a som nepresvedčil. - Kde sa ukrýva ten, čo zvoní? Veríš v jestvovanie nevi­ diteľných ľudí? - Tak čo? Čo je? - vypytovali sa nás v stane. - To je neuveriteľné, - povedal Ström. A neveril nášmu rozprávaniu. O chvíľu sa zvonček pri mohylách znova ozval a cvendžal. - Prosím, choďte sa osobne presvedčiť, - Andrzej po­ dal doktorovi baterku a drevené porisko. Zvonček nás volal ako v škole na vyučovanie. - To je na zošalenie! - zlostil sa Andrzej. Teraz sa pokúsili objasniť záhadu Ström, Roman, Agnieszka a Krystyna. Vyšli zo stanu a o niekoľko minút neskôr znova nasta­ lo ticho. - No tak... - zahundral Andrzej.

Zlaté vázy vložil do veľkej debny, ktorú starostlivo za­ mkol visacou zámkou. Tú debnu by nezdvihli ani dvaja. Boli v nej meracie prístroje. Objavil sa Ström a zvyšok našej skupiny. - Tak čo? Čo je? - ironicky sa ich spýtal Andrzej. Agnieszka mykla plecami. Aj oni sa vrátili naprázdno. - Je to veľmi záhadné, - krútil hlavou Ström. Nedalo sa spať. Vždy po chvíli, niekedy po polhodine, z pohrebiska doliehalo zvonenie. Budili sme sa a načúvali. O druhej v noci Andrzej zobudil Franciszka aj doktora Ströma. Nechal ich v hospodárskom stane strážiť debnu s pokladom. Vyvolali sme zo stanov dievčatá. Vyšli sme na vyvýše­ ninu, robili hluk, svietili baterkami. Prirodzene, záhadný zvonček sa ani neozval. Potom Krystyna, Agnieszka, Zośka i Roman sa rozišli do svojich stanov. My s Andrzejom sme sa schovali za vý­ kop trinástej mohyly. Ležal som na zemi hneď pri veľkej kope kameňov z Agnieszkinej mohyly. Stačilo mi natiahnuť ruku a dotkol by som sa okraja jamy, kde sme včera vyhrabali zvyšky kos­ try dievčaťa a pod nimi hrob muža. Medzi korunami bo­ rovíc presvitalo hviezdnaté nebo, svah vyvýšeniny klesal dolu. Tam sa sivelo jazero a ako maličké svetielko sa blýs­ kalo celuloidové okienko na hospodárskom stane. V háji za pohrebiskom cvrlikali dva svrčky. Čosi šelestilo medzi ihličím - azda užovka alebo myš? Bolo mi smiešne, keď som si uvedomil, že ani na chvíľu neprestá­ vam myslieť na hroby, ktorými bola vyvýšenina posiata. Svrčky začali cvrlikať tak pravidelne ako hodinky na zápästí ruky, ktorú som si položil pod bradu. „Zajtra pôjdem na políciu a zahlásim, že sa Pawel stra­ til," rozhodol som sa a v duchu som sa karhal: „Môj mladší, neplnoletý brat zmizol, nechal akúsi hlúpu sprá-

vu a ja som sa tým vôbec nezaoberal. Ak naozaj natrafil na stopu zlodejov, môže ho postihnúť nešťastie. Prečo som sa dal uchlácholiť obsahom jeho lístka?" Začul som, ako sa do výkopu zosypal piesok. Iste sa Andrzej pohol a zhodil dolu kameň. Vysoko nad mojou hlavou v korune borovice čosi zašramotilo a na hlavu mi padlo trocha ihličia, akoby me­ dzi konármi vystrájala veverička. „Cink-cink, bim-bam," znelo niekoľko metrov nad mojou hlavou. Ozval sa hlas zvončeka. Najobyčajnejšie­ ho zvončeka. Rýchlo sme vyskočili zo zeme. A zvonček stále vyzváňal a vyzváňal. Na jasnejšom pozadí oblohy sme videli všetky hrubšie konáre borovice. Nie, nikto sa tam neskrýval. A predsa spomedzi haluzí neprestajne znel ten melodický zvuk. Andrzej namieril dohora svetlo baterky. Dosiahol ním len najnižšie konáre. Záhadný zvonček znel už tichšie. A umĺkol. - Vyplašil si ho, - povedal som nahlas Andrzejovi. - Vyleziem na Ström, - rozhodol sa Andrzej. O chvíľu neskôr sme objavili špagát, ktorý sa tiahol od koruny borovice smerom k hájiku. - Vpred! - zavelil Andrzej. Neschvaľoval som jeho rozhodnutie. Nebolo jedno­ duchšie špagát prerezať? Stačilo mi vedieť, že ktosi zave­ sil zvonček na Ström a pomocou špagáta zvonil na ňom, ukrytý v háji. Lenže Andrzej kráčal k hájiku a na mňa sa ani neobzrel. - Vpred! - zreval som a mávajúc poriskom som sa po­ bral za Andrzejom. Špagát sa ťahal čoraz nižšie a nižšie. Už sa dal aj dočiahnuť rukou. Viedol nás k hájiku ako Tezea Ariadnina niť z labyrintu.

V háji zapraskali vetvičky. Akoby sa veľké telo pretíska­ lo pomedzi mladé borovice. Ešte tri kroky a už je tu hustá stena borovíc. Tu sa kon­ čil aj špagát. Bol priviazaný ku kmeňu útlej borovice. Čakali sme niekoľko minút. Nezopakoval sa nijaký še­ lest. Čudní „zvončekári" ušli. V húštine hája by ich bolo ťažko hľadať aj za dňa. Mykol som špagátom. Na pohrebisku nad trinástou mohylou zazvonilo nahlas a pekne. Vrátili sme sa na vyvýšeninu a prerezali sme špagát. Z konára borovice padol zvonček. Bol to malý školský zvonec s drevenou rúčkou. Či nie preto sa mi zdalo, že zvuk, ktorý prichádzal z pohrebiska, dobre poznám? Nikto z nás nemohol zaspať. Znova sme sa zišli vo veľ­ kom stane. Zažali sme sviečky. Doktor Ström nám začal vykladať dlhú históriu o putovaní Thora.

PÄTNÁSTA

KAPITOLA

„Žalobaba" • Pawlovo neočakávané rozhodnutie • Nespúšťaj sa, kamoš • Jan Kazimierz, gótsky kráľ • Hrdina s fantáziou • Podozriví obyvatelia pustého ostrova • Som „mäkkýš"? • Dievčina s cigaretou „syrena" • Brunhildin plač • Stretnutie s „čiernym nebezpečenstvom" • Zlodeji nám urobili službu • Nečakané rozhodnutie • Turisti, ktorí nás špehujú

Na druhý deň sa objavil Pawel. Priviezla ho na motorke slečinka, ktorú sme stretli v mŕtvom dome. - Ach, keby si vedel, čo som prežil! - volal so strojeným pátosom. - Ledva som si život zachránil. - Čo sa stalo, Pawel? - Prechádzal som sa po brehu jazera. Pozerám, dva čudné ksichty sa zakrádajú do záhrady babky Rzyndovej. Ja za nimi. Zbadali ma a vzali nohy na plecia. Ja za nimi. Oni do auta. A ja... stretol som to dievča na motorke a nastala naháňačka. Boli by sme ich dobehli pri Bydgoszczi, lebo predstav si, až tam ušli... - Ale skončilo sa to na pláži v Sopote. - Ako vieš? - Pawel, prečo ma klameš? Mykol plecami. - Aj ty si vymýšľal záhady mŕtveho domu, zlatý poklad a rôzne divy. Hlupáka, balvana si zo mňa urobil. Bol som pako! Trápil si sa, že ma nebolo, však? - spýtal sa uspo­ kojený. A ja som stretol na pláži kamošov... Obrátil som sa k slečne s motorkou. - Aj vy ste ma oklamali. Spytoval som sa, či poznáte môjho brata.

- Tvrdili ste, že váš brat Pawel je nudný. Iba vy ste starý nuďas. A mentor, - odvrkla pohŕdavo. - Mentor, mentor, mentor, - smiala sa Brunhilda. - Všetko poviem matke, - strašil som Pawla. Vtom Pawel, slečna s motorkou aj Brunhilda zborovo zakričali: - Žalobaba, žalobaba... - Nuž, Pawel, ty si vylihoval na sopotskej pláži a my sme našli drahocenný poklad. Dve vázy z čistého zlata. A vieš, kde boli? Stará Rzyndová v nich mala zasadené fi­ kusy. Preto k nej chodili zlodeji. - Našli ste poklad? Zaviedol som ho k debne v hospodárskom stane. - Prišiel si o pekné dobrodružstvo. Spýtaj sa slečny Krystyny, aké dramatické okolnosti sprevádzali objavenie po­ kladu. Dnes v noci sme ani na chvíľu nezažmúrili oči. Zlo­ deji nám chceli ukradnúť korisť a lákali nás preč z tábora. Pawel zosmutnel. Vybral som z debny zlaté vázy a začal som ich leštiť rukávom saka. Zlato sa lesklo, blýskalo sa ako zrkadlo. Andrzej poprosil slečnu, aby ho na motorke odviezla na policajnú stanicu. Bolo treba vysvetliť krádež fikusov. Zlodeji nám spred nosa uchmatli jednu vázu. Možno bo­ la ešte krajšia než tie, ktoré sa nám dostali do rúk. Mohol som Pawla ubezpečiť, že nás čakajú ešte rovna­ ko pekné dobrodružstvá. Ale mal som voči nemu veľké výhrady. Oklamal ma. Neprerušil kontakt so svojimi ka­ mošmi. Iste si písali a jedna z tých „babiek" prišla k nám po Pawla. Dohovorili sa v mŕtvom dome, kde ma znovu oklamali. Jasné, že ja prvý som trocha oklamal Pawla, keď som mu vykladal vymyslené historky. Ale či som to nerobil s dobrým úmyslom? Veď som len chcel vzbudiť v ňom záujem o peknú a múdru vedu.

Teraz som sa obzeral po starom pohrebisku na vyvýšeni­ ne celkom inými očami. S celkom novými pocitmi som pomáhal Agnieszke pri výskume tretieho hrobu v trinástej mohyle. Všetko tu bo­ lo také isté ako predtým, ako pred týždňom - ale súčasne sa mi to videlo celkom iné, nové. Každý detail na pohre­ bisku som chápal, tento cintorín aj mohyly rozosiate na ňom tvorili ohnivko v dlhej reťazi dejín Gótov. Mohol som ukázať prstom: toto je najstarší hrob, z polovice II. storočia. Práve v tom čase druhá vlna Gótov priplávala na východné Pomoransko. A tam, tá mohyla celkom do­ lu, je najmladším hrobom, zo začiatku III. storočia. Prá­ ve vtedy Góti vyrazili k Čiernemu moru. - Všimol si si, že všetky kostry ležia hlavami na sever? - spýtala sa ma Agnieszka. - Azda tá poloha kostier je akýmsi holdom severskej vlasti Gótov? - Možno... Naše lopatky zhŕňali žltú, štrkovitú zeminu, v ktorej kde-tu, ako hrozienko, bol čierny uhlík spáleného alebo zhnitého dreva. Najlepšie a najsprávnejšie lopatkou narábal doktor Ström. Povedal som mu: - Zdá sa mi, Herr Doktor, že gótsku záležitosť musíme vybaviť zmierlivo. Pokiaľ viem, niektorí švédski králi boli súčasne aj poľskými a opačne. Niektorí poľskí králi boli tiež dedičnými kráľmi Gótov. Nikto iný ako náš vyni­ kajúci Jan Kazimierz sa tituloval: „Ja, z Božej milosti kráľ poľský, knieža litovský, ruský, mazowiecky, czernichowský, smolenský, dedičný kráľ švédsky, gótsky a vandalský." - Ech, to je celkom iná vec, - povedal Ström. - To viem, ale netreba na to pamätať, keď tu nadväzu­ jeme priateľstvo? Napokon, - mávol som rukou a vý­ znamne som pozrel smerom k Agnieszke, - dáte si rady aj bez odvolávania sa na dejiny.

- Čo sa ti dnes porobilo? - zaujímala sa Agnieszka. - Herr Thomas sa nemôže rozhodnúť, - tvrdil Ström, komu má venovať svoje city: romantickej ostrovanke, či mladej slečne vybavenej modernou technikou. Odložil som lopatku. - Herr Doktor, keby ste mali v žilách krv Gótov a Van­ dalov, mohli by sme to skúsiť mečmi. - Gótskymi? - spýtal sa Ström. Nechal som prácu na mohyle a pobral som sa na breh jazera. Hneval som sa na seba. Prečo sa mi nedarí mať as­ poň polovicu vtipu a inteligencie hrdinov najmenej za­ motanej kriminálnej poviedky? Držal som predsa v ru­ kách všetky kocky hlavolamu, ktorý mal názov „záhada fikusov", a predsa sa mi nepodarilo, aby som ich zložil do jedného celku. Rzyndová nám povedala, že Alfred z Údolia sa začal za­ ujímať o fikusy až vo chvíli, keď ich presadil do nových kvetináčov. Strážil tie fikusy ako oko v hlave, staral sa o ne, zaoberal sa nimi, dohliadal na ne. Prečo sa mi to nevidelo podozrivé? Rzyndov priateľ Poblocki sa mi zve­ ril, že Alfred zanedbal svoje pekné hospodárstvo, na člne plával po jazere, hľadal vo vode poklady, a keď sa vrátil domov, tak namiesto nejakej ozajstnej práce polieval fi­ kusy a chodil okolo nich ako kvočka okolo kureniec. Pre­ čo som sa po týchto slovách Poblockého nezaujímal o fi­ kusy? Či nebola prekvapujúca tá zanovitosť, s ktorou Rzynda, človek predsa len nehlúpy, hľadal poklady? Veď musel mať nejaký hmatateľný dôvod pre svoju vieru, že poklady jestvujú. Poblockému Rzynda povedal: „Môžem si kúpiť sto gazdovstiev, ak budem chcieť." Teraz, keď som vedel o Rzyndových zlatých kvetináčoch všetko bolo jasné a nadväzovalo na seba veľmi jednoducho. Ťažšie to bolo zachytiť, keď krádež fikusov vyzerala smiešna. Práve tá smiešnosť celej záležitosti ma zviedla na scestie.

Mnohí autori kriminálnych románov si radi uťahujú z policajtov, ktorí nemajú fantáziu. Kriminálne záhady rieši hrdina s fantáziou, lebo vie postrehnúť aj na prvý po­ hľad neviditeľné vzťahy v komplikovanom zločine. Chcel som byť hrdinom s fantáziou. Preto som prehral. V živote majú kriminálne záhady oveľa jednoduchšie rozlúštenie, než si predstavujeme, ale súčasne oveľa zaujímavejšie. Zlodeji ukradli fikus. Bolo sa treba zaoberať tým, čo ukradli. Teda fikusom. Medzitým sme však rozoberali všetky iné príčiny krádeže - predpokladali sme, že Rzyndová má v dome niečo veľmi cenné, čo priťahuje zlode­ jov. A predsa zlodeji ukradli iba fikus, nič iné! Rozmýšľal som o tom, sediac sám na brehu jazera. Bol som veľmi smutný. Prirodzene nie preto, že som nevedel zahrať rolu dokonalého detektíva. Zrazu som pochopil, že aj vo vzťahoch k ľuďom som takisto nemotorný ako v záležitosti fikusov. Jestvuje nemecké príslovie: „Prečo má byť niečo jednoduché, keď to môže byť zložité?" Po­ stupoval som v duchu tohto príslovia. Zbytočne som komplikoval vlastné i cudzie záležitosti. Či som nebol ta­ ký k Agnieszke? Či som podobne nepostupoval voči Krystyne? A napokon - neskomplikoval som zbytočne svoj vzťah s vlastným bratom Pawlom? Priložil som si ruku k očiam. Ďaleko po jazere plával kajak. Rozhliadol som sa po brehu. Krystynin modrý kajak aj môj skladací boli vytiahnuté na piesku. Ktosi celkom cu­ dzí vplával na naše jazero. Skočil som do stanu po ďalekohľad. V kajaku sedel ne­ známy muž a pri ňom žena. Veslovali k pustému ostrovu. Keď ich zakryli Strömy na ostrove, spustil som na vodu svoj kajak. Po niekoľkých desiatkach minút som pristál na brehu ostrova, na opačnej strane než CUDZÍ.

Vkĺzol som do krovia, kde predtým stál Brunhildin stan. Ako Indián som sa zakrádal cez ostrov až k miestu, z ktorého - sám neviditeľný - som mohol pozorovať no­ vých obyvateľov ostrova. „Preboha," pomyslel som si, „znova komplikujem azda celkom jednoduché veci." Neznámy muž vytiahol z kajaka stan. Teda majú v úmys­ le tu nocovať. Neznáma žena rozkladala na tráve liehový varič. Bola v plavkách, bronzovo opálená, iste po dlhšej plavbe na kajaku. Z plecniaka vybrala škatuľku cigariet. Zapálila si. De­ lilo nás najviac šesť metrov. Jasne som videl - fajčila ci­ garetu „syrena" so zlatým náustkom. Opatrne som vycúval z krovia. Naskočil som do kaja­ ka a veľkým oblúkom, aby ma CUDZÍ nezbadali, plával som k nášmu brehu.

Andrzej sa vrátil z policajnej stanice. Slečna s motocyk­ lom sa nežne rozlúčila s Pawlom. Vravela mu nahlas, aby som aj ja počul: - Na tomto vyhnanisku máš možnosť zapustiť si bra­ du. Budeš s ňou fešulín. Ak ťa tu celkom unudia, napíš mi do Sopotu. Znova po teba prídem. Považoval som za vhodné sa zamiešať: - Nezdá sa mi, že by Pawel bol na vyhnanisku. Keď si nechá narásť bradu, iste sa prestane podobať na človeka. Ale ten drobný fakt azda nebude mať vplyv na vyhnanisko nášho tábora? Choď, choď, Pawel, - radil som mu. - Azda počas tvojej neprítomnosti zažijeme niečo zaujímavé. - Tak naozaj ideš? - kula horúce železo slečna s motorkou. - Nie, asi nie, - váhal Pawel. - Archeológia ma začína za­ ujímať. Atanarichov poklad. Ech, veď je to príbeh ako z kina. - Spúšťaš sa, kamoš, - pohŕdavo povedala dievčina a urobila grimasu.

- Tóóó je reč! - zahundral som. - Ech, ty bracháč, si frajer. Prečo má z teba nejaká baba robiť handru? Nedaj sa vyprovokovať! Tu sa môžeš niečo naučiť. Tu sa žije vý­ borne: dobrodružstvá, kajak, jazero. Tam na ostrov pri­ šiel nejaký typ. Čo ak je to zlodej fikusov? - Nespúšťaj sa, kamoš! Už ťa raz dobehli, - ešte raz to skúsila dievčina. Pawel mlčal. - V Sopote máš riadnych kamošov. A tu čo? Pawel nahnevane odvetil: - Kamošov? To sú pekní kamoši. Stále nuda ako v hrobke. Tu sú aspoň naozajstné hrobky. A tam čo? Čier­ na ruka, Ryšavý Felek, Balvan Povrazolezec - samé spros­ tosti. Celý deň sa vláčia po meste, smrdia grošom, je to bieda. Budem tam sedieť pred prázdnym válovom? Nie každý má krám ako tvoji rodičia. Aj Povrazolezec má prachatých starkých. Ale ja? Čo dám na stôl? - Tóóó je reč! - povedala dievčina s motocyklom. Napokon Pawlovi ani nepodala ruku. Naštartovala motorku a odišla. Pawel zosmutnel. - Nespúšťaj sa, kamoš, - utešoval som ho. Rozpovedal som mu, čo som videl na pustom ostrove. Povýšenecky ma poklepal po pleci. - Mňa takéto povedačky nebavia, bracháč. Chcem sa tu niečo naučiť. Na budúci rok idem na prijímačky na ar­ cheológiu. - Pawel! - skríkol som. - Čo sa stalo? - Tu vôbec nie je nuda! Vykladal som kamošom na pláži o tých hroboch, o strachu v noci, o tom, ako sme Genka otrávili, ako horeli plamene na kamenných kru­ hoch. Počúvali s otvorenou hubou. Závideli mi, nechceli veriť, že to všetko je pravda. A ja, sprostý, myslel som si, že oni v Sopote žijú veselšie než my. Celé dni brúsia pod-

159

pätky na korze alebo zívajú na pláži. Je to dobré na tri-štyri dni. Ale žiť tak celý mesiac? A keby sa ešte dozvede­ li, že sme našli poklad... - Našli sme? - Veru tak. Veď aj ja som počúval táranie Rzyndovej o fikusoch. A nechodil som k nej na prieskum? Mávol som rukou. Blížil sa k nám Andrzej. - Zajtra všetky policajné stanice a obchody so starožit­ nosťami v celom Poľsku dostanú presný popis, ako vyze­ rajú predmety z Atanarichovho pokladu. Dal som polícii opis nielen nádob, ktoré sme našli u Rzyndovej, ale aj tých, ktoré boli objavené pri Pietroase. Veď nevieme, ako vyzeral tretí „kvetináč". Čo myslíš, bude zlodej natoľko hlúpy, že sa pokúsi predať zlaté predmety? - A zvonček? Kto vyzváňal v noci? Andrzej mykol plecami. - Iste ktorýsi z našich robotníkov si s nami zažartoval. - Alebo Krystyna. To sa tak na ňu podobá, - zveril som sa so svojím tajným podozrením. - Je to pravda, že Zośka videla v háji akúsi hroznú tvár? - vyzvedal Pawel. - Tvár? Neviem. Ale je isté, že tam rozbila tanier. - Koniec sveta! - rozosmial sa Pawel. Podal som mu ďalekohľad a prikázal som mu vyliezť na vyvýšeninu, odkiaľ mal pozorovať ostrov na jazere. - Zahlás mi každý podozrivý pohyb! - Čo nazývaš podozrivým? Vzal som mu ďalekohľad. - Príšerne si ohlúpol. Pawel sa urazil. Naznačil Krystyne, z čoho ju podozrie­ vam. Neprešla ani polhodina a mal som na krku rozhne­ vanú Brunhildu. - To je teda pekné! Mohla som to od vás čakať. Teda ja som zorganizovala nočné vyzváňanie, všakže? Podobný-

mi úsudkami si vystavujete najhoršie vysvedčenie. Vaša fantázia je celkom chorá. Bola iba jedna možnosť, ako sa brániť. - Neviem, či si uvedomujete súčasnú situáciu. - Akú situáciu? Čo zasa vymýšľate? - Máme v našom tábore nesmierne cenný poklad. - Tým myslíte mňa? - Božechráň! Ide mi o zlaté vázy. Vysvetlite mi, prosím, prečo od chvíle, keď sa v našom tábore ocitol poklad, pustý ostrov je znova obývaný? - Azda nejaká záhadná dievčina? - Jasné. Dievčina aj muž. Ona fajčí „syreny" so zlatým náustkom. Postavili si na ostrove stan. Výrazne znepokojená pozrela na jazero smerom k os­ trovu. - A prišli... na kajaku? - Áno. Na kajaku. Zovrela dlane do pästí. Zaťala pery. - Povedzte im, aby ihneď zmizli, - zasyčala cez zuby. - To nemôžem. - Prečo? - Lebo to nie je môj ostrov. - Bojíte sa toho chlapíka, čo s ňou prišiel? - Nie. - Keby ste sa nebáli, tak by ste ich vyhodili z ostrova. Ste mäkkýš. Bežala do stanu. Zašnurovala vchod, akoby nebolo po­ ludnie, ale polnoc. „Mäkkýš," uvažoval som. „Azda naozaj som mäkkýš?" Počas obeda Franciszek nariekal nad Krystynou. - Chu­ dera, tá naša slečinka. Iste je chorá. Ľahla si do stanu, ani obed si neuvarila.

161

- Pozvite ju k nášmu stolu, - povedal Franciszkovi po­ hostinný Andrzej. Franciszek sa došmatlal ku Krystyninmu stanu, ale vrátil sa ešte väčšmi zarmútený. - Slečna poďakovala za obed. Ach, tak sa mi vidí, že plače. - Panebože! Čo to ten Tomasz vystrája? - odsudzujúco sa ozvala Agnieszka. Až som odložil lyžicu. - Nechápem ťa, Agnieszka. Čo ja mám spoločné s plačom slečny Krystyny? - Asi jej recituješ Petrarcove verše... Chcelo sa mi prepadnúť sa pod zem. Ale potom som sa nahneval. - Andrzej, pozval si ma na výpravu preto, aby ma nie­ kto trápil? Rozhovor prerušil doktor Ström: - Musíme čo najrýchlejšie zájsť za starou Rzyndovou a dôkladne sa povypytovať, kde ležali zlaté vázy. - Ja! Jawohl! - pritakal Andrzej. - Hneď po obede ide­ me k Rzyndovej. Prirodzene na moju krivdu sa ihneď zabudlo. „Takí ste?" pomyslel som si trpko. A keď sa začali chystať na odchod, oznámil som: - Zostanem v tábore. Budem strážiť poklad. - Poklad je v pancierovej skrini na policajnej stanici. Netvár sa, že to nevieš. Sám si mi radil, aby som tam vá­ zy zaviezol, - začudovane poznamenal Andrzej. - Ale zlodeji o tom nevedia. Možno sa pokúsia prísť do tábora počas našej neprítomnosti. - Tábor bude strážiť pán Franciszek. - Starého človeka necháte napospas zlodejom? Nepo­ radí si s nimi. Musím tu zostať. - Rob, ako chceš... - zamrmlal Andrzej.

Po obede vykročili spolu k starej Rzyndovej. Sotva sa mi stratili z očí, pobehol som k svojmu batohu, vybral som z neho čokoládu, ktorú som mal pre prípad, že by som dostal strašný hlad. Zakrádal som sa ku Krystyninmu stanu, jemne som zaťukal na celuloidové okienko. - Brunhilda, Brunhilda... Milovaná Brunhilda! Pawel vám klamal. Prisahám! Poďte von, mám pre vás čokoládu... - Choďte dočerta, - začul som. Vybral som sa k jazeru. Zjedol som čokoládu. Uvidel som, že z ostrova vyplával kajak. Na ňom bola iba jedna osoba - tá dievčina, čo fajčí „syreny". „Mladík iste zostal navariť obed. Od takej babizne sa dá všetko očakávať," pomyslel som si. Priveslovala k nášmu brehu. Videlo sa mi, že má ne­ zvyčajne peknú postavu. Čierne plavky, čierne vlasy, ko­ ža ako pražené búrske oriešky. A v tej čiernej, veľmi čier­ nej hlave akési čierne, veľmi čierne myšlienky. „Čierne nebezpečenstvo," povedal som si v duchu. - Heeej, vážený pane! - zvolala. - Prosím, milá slečna, - zdvorilo som sa uklonil. - Aký je to tábor? Znova som sa zdvorilo uklonil. - Archeologická výprava. - Vy ste tiež z výpravy? - Nevyzerám na to? - Nezaujíma ma váš výzor. Spytujem sa, či ste tiež z tej výpravy? - Prirodzene, že som. - U vás býva dievča, ktoré hľadám niekoľko dní. Neveľ­ ká, útla, tmavá blondínka. Volá sa Krystyna. Poznáte ju? - Mám široké známosti. Poznám až štyri Krystyny: dve blondínky, jednu ryšavú, a štvrtá má sivý preliv. Pravda, je to hlúpa móda farbiť si vlasy na sivo? - Neprišla som sem flirtovať, - dupla nohou.

- To je škoda. Ste taká pekná. - Vy ste sa zbláznili? - Nechápem. Iba blázon sa môže nadchýnať vašou krásou? - Milý pane! - zakričala. - Prosím, slečna, - uklonil som sa. - Kde je Krystyna? - Neviem. - Neviete? A ten kajak na brehu je čí? - Je to môj kajak. - A ten druhý? Poznám ho. Je to modrý Krystynin kajak. - Možno. Ale Krystyna už nie je u nás. Vrátila sa k svojmu kajaku. Ležal tam jej sveter. Z vrec­ ka svetra vytiahla škatuľku „syrén". Sadla si na breh, prí­ jemným gestom ma pozvala, aby som si sadol k nej. Ponúkla ma cigaretou. - Ste veľmi milý, - povedala. - Áno? - bol som príjemne prekvapený. - Kde je Krystyna? - udrela na mňa. - Odišli na dvojdňový výlet s celou našou výpravou. Iba ja som tu zostal. A starý kuchár. Strážime poklad. Zlatý poklad. - Znova si vymýšľate? - Nepočuli ste? Našli sme Atanarichov poklad. - Nepočula som. Poklad?... Ukážte mi ho. Ironicky som sa zasmial. - Chacha, to je dobré. A vy mi ho ukradnete? To je dobrý vtip. Veď vás ani nepoznám. - Môžeme sa zoznámiť. - Tak to je niečo iné. - Kde je Krystyna? - Neviem. Nikdy tu nebola. Modrý kajak nepatrí Krystyne, je to táborový inventár.

- Hovoríte vážne? - Prirodzene. Kto vám čosi natáral o akejsi Krystyne? Čo je to za dievča? - Neďaleko odtiaľto, tam, kde sa končí jazero, stretla som dvoch ksichtov so stanom. Spytovala som sa na Krystynu. Povedali mi, že ju tu videli. V tábore archeolo­ gickej výpravy. - Dvaja ksichti? Ako vyzerali? - Ako vám ich opísať... No, príjemní, bruneti. - A kde táboria? - Vravela som, na konci jazera. Pri murovanej kapln­ ke. Postavili si stan, chytajú ryby. Turisti. - Ako mohli vedieť, že Krystyna je u nás v tábore? - Neviem. Iste tu stanovali. - Nestretol som ich. Vstala. - Tak sa mi vidí, že s vami sa ja nedohovorím. - Bože môj, a ja som si myslel, že sa tak milo rozprá­ vame... Vykročila do tábora. Zastal som jej cestu. - Preboha, nechoďte tam. Vravel som vám, že v jed­ nom zo stanov sa nachádza poklad. Do nášho tábora sa nesmie chodiť. Prisahám, že celá výprava je na výlete. No, pozrite sa... Práve bolo na hrebeni kopcov vidieť dlhý rad idúcich postáv. - Oneskorili ste sa o polhodinu. Z výletu sa vrátia večer. Prosím, príďte k nám potom. Ešte raz ma ponúkla cigaretou. - A tá Krystyna... Čo je to zač? - Moja priateľka. - Priateľka? - pochyboval som. - A hľadáte sa tak čudne? - Urazila sa na mňa. Hlúpe dievča. Urazila sa a odtrh-

165

la sa od nás. Niečo sa jej stane a rodičia mi to budú vyčí­ tať. Ale môžem zodpovedať za niečiu hlúposť? - Prečo sa urazila? Ja by som to nikdy neurobil... - Neupierajte na mňa také sladké oči. Beztak vám ne­ verím. Urazila sa. Taká urážlivá bábika. A vôbec... čo vás to zaujíma? - Mňa to vôbec nezaujíma. Spytujem sa, aby som vám urobil radosť. - Ďakujem. Zaobídem sa. Pohrozila mi veslom. - Večer sa vrátim. - Nech sa páči. Budeme sa tešiť, - hlboko som sa uklonil. Na stoličke pred kuchyňou pán Franciszek čistil zemiaky. Pozrel som na šporák s nádejou, že nájdem ešte trocha vriacej vody na čaj. Ale šporák už bol vychladnutý. - Pán Tomasz, - oslovil ma Franciszek, - sedím tu a tak si rozmýšľam: hneváte sa na zlodeja fikusu, lebo ukradol Rzyndovej zlatú vázu. A predsa, pravdu povediac, mali by ste mu ďakovať. - Ďakovať? - Toľko rokov u starej Rzyndovej stáli zlaté vázy ne­ užitočne, nikto o nich nevedel. Možno by tak stáli ešte desiatky rokov, až napokon by Rzyndová presadila fikusy do nových kvetináčov a staré hrnce by vyhodila na sme­ tisko. Prišiel zlodej, ukradol fikus, začalo sa o fikusoch rozprávať. A našli ste, páni, staré vázy. Vďaka komu? Vďa­ ka zlodejovi. Uvažoval som. - Podľa zdravého rozumu, pán Franciszek, je to asi pravda. Zlodej nám veľmi poslúžil. Ja tiež nemám voči nemu veľké výčitky. Keby nám ešte vrátil tretiu vázu, po­ važoval by som ho za celkom poriadneho človeka.

Franciszek špičkou noža napichol veľký zemiak, ktorý sa tvarom podobal baňatému nosu môjho profesora. Tak ma tá podobnosť potešila, že som sa na Franciszka usmial, a to ho povzbudilo k ďalším vývodom. - Najväčšiu vinu na celej veci má Alfred z Údolia. Ja, pán Tomasz, neverím na to rozprávanie o prastarom otco­ vi Rzyndovi, čo vybral zlato z mohýl. Alfred si to všetko vy­ myslel. A prečo? Aby oklamal ľudí, keby sa dozvedeli, že našiel zlatý poklad. Starý Rzynda vylovil zlaté vázy a ukryl ich vo svojom dome, zasadil do nich fikusy. Bál sa predať zlato, bál sa tiež, že niekto si uňho zlato všimne. Pre každý prípad pustil medzi ľudí fámu o svojom prastarom otcovi. Keby vázy niekto uňho našiel, tak sú jeho majetkom, lebo ich nadobudol jeho starý otec. Nie je to tak, pán Tomasz? - Iste... - Alfred nebol čestný. Vedel, že našiel zlato, ale nikomu o tom nepovedal. Ani vlastnej sestre. Prejavil sa ako lako­ mec, preto mu zlato neprinieslo úžitok. Rzynda zomrel v chudobe, hoci vlastnil veľké bohatstvo. Ináč to vyzerá s naším zlodejom. Ten ukradol, ale súčasne dobre urobil. Netreba mu dať odmenu, ale ani ho netreba preklínať. Poškrabal som sa na hlave. - Akosi s tým veľmi nemôžem súhlasiť. Zlodej pomo­ hol objaviť ukryté vázy, vďaka mu za to. Ale jednu vázu ukradol, tak ako ho za to pochváliť? Strata vázy je veľkou škodou pre vedu, pre múzeum... - Veda. Veda je mŕtva vec. Živý človek je dôležitejší, zahundral Franciszek. A nahnevane napichol nožom ďal­ ší zemiak.

Zaklopal som na okienko Brunhildinho stanu. - Počuli ste svoju priateľku? Teraz už viem, prečo ste sa na mňa urazili. „Urážlivá bábika."

167

Krystyna vyšla zo stanu. Opatrne sa poobzerala, či jej priateľka odišla na ostrov. - Nemiešajte sa do mojich vecí. Kde máte tú čokoládu? - Zjedol som ju... - skrúšene som sa priznal. - No áno, prirodzene. Zjedli ste ju. - Škoda, že som vašej priateľke neukázal správny stan. Och, to by bolo divadlo! - Vydriapem jej oči! Zasmial som sa. - Alebo nie, - mykla plecami. - Už ma prestala zaují­ mať. Aj ona aj ten mladík. - Je to teda nejaký romantický príbeh? Krystyna mi vyplazila jazyk. - Nechávam tábor pod vašou ochranou, - povedal som. - Kam idete? - Nepočuli ste, čo rozprávala o dvoch turistoch na konci jazera? To oni jej povedali, kde sa schovávate. Ja som ich tu nevidel. Ale oni nás pozorovali, keď si aj vás medzi nami všimli. Z toho vyplýva, že sú to ľudia, ktorí nás špehujú. A čo ak oni okradli Rzyndovú a zavesili nám zvonček?

ŠESTNÁSTA

KAPITOLA

Krystynina zrada • Dráma na pustom ostrove • Barbara a Krzysztof • Na stope čudných turistov • Biela kaplnka • Zneškodnenie nepriateľov • Flirt • Prišiel reportér • Ideme na pomoc • „Zelený anton" • Podozrivý hazardný hráč

Krystyna ma dobehla na okraji lesa. Ďalej už boli ka­ menisté svahy a vresoviská, ale práve z tej strany hádam najmenej očakávali návštevu dvaja záhadní turisti. - Neviem, či ste urobili najmúdrejší krok. Bolo treba počkať na návrat pána Andrzeja a Pawla. Ak je to tak, ako si myslíte, a tí dvaja páni nás naozaj špehovali v tábore, tak vliezť im rovno do papule asi nemožno považovať za bezpečné a rozumné. - O akej papuli hovoríte? Vyjadrujete sa nejako čudne zamotane. - Som nepokojná. Ani sama neviem prečo. - Vráťte sa do tábora a trocha sa vyspite. Spánok posilňuje. - Nemôžem vás nechať samého. Smutne som pokýval hlavou. - Chápem, chápem. Teda aj s tými dvoma ksichtami máte niečo spoločné? Mykla plecami. - Máte v hlave o koliesko viac? Nad vresoviskami slnko nakláňalo svoju rozpálenú tvár. Fialové kvietky sa zdali ešte väčšmi mŕtve a zo suchých stoniek sa prášilo. V popoludňajšej horúčave vresoviská boli sivé a akoby trocha špinavé. Iba tu i tam

sa pekne žltili veľké plochy rozchodníka. Ale aj to je rast­ lina veľmi smutná, rastúca na piesku a chudobnej pôde. Zhora sme zbehli do úzkeho úvozu, ktorý klesal až k ja­ zeru. Tu bolo trochu zelene, čerstvá tráva a niekoľko tŕ­ nistých kriakov ostružiny. Krystyna chcela preskočiť veľký kameň na dne úvozu. Pošmykla sa a spadla. Pomohol som jej posadiť sa na trávu. - Vyhlasujem, - riekol som slávnostne, - že aj keby ste mali výron v členku, alebo by ste si zlomili nohu, nezastaví ma to pred tým, aby som navštívil záhadných turistov. Ne­ naletím na nijaké babské výhovorky. Trik s výronom člen­ ku je starý ako svet. Čítal som o ňom v desiatkach dobro­ družných románov. Lepšie bude, ak sa hneď priznáte, čo vás spája s tými dvoma. Aj s tou, ktorá fajčí „syreny". - Dobre, dobre. Sadnite si. Sem, ku mne. Bože, aká ho­ rúčava! Na tých vresoviskách je dusno ako v kúpeli. Chý­ ba vzduch. - V kúpeli je sparno, nie dusno. - Dusno. V rímskych kúpeľoch, hore pod stropom, je dusno. Boli ste niekedy v rímskych kúpeľoch? - Nie. Ale to v nijakom prípade... - V nijakom prípade vás to nezadrží od návštevy dvoch záhadných turistov. Viem to. Prosím, sadnite si. Sadol som si. „Bože," pomyslel som si, „to dievča má najviac devätnásť rokov a vodí za nos mňa, absolventa dejín umenia." - Teda mám sa vám priznať ku v š e t k é m u ? - To bude najlepšie. - Pre koho? - Bude to najlepšie pre nás oboch. - Pravda sa ukáže málo zaujímavá, prestane byť záhad­ ná. A potom, ako sa už raz stalo, niekto iný získa vo vašich očiach ten nimbus tajomstva a záhady. Radšej ne­ poviem pravdu.

- Záleží vám na tom, aby ste vyzerali zaujímavá? - vykrí­ kol som, ako by som ju prichytil pri nejakom priestupku. - Preboha, vy sa naozaj nevyznáte v ľudských citoch. Ste ešte hlúpejší, ako som si myslela? - Aj to sa stáva... - odvetil som bezstarostne. Ľahol som si do trávy na chrbát. Slnko pražilo, po ob­ lohe plávali oblaky. Hľadiac na ne, dostával som závrat. - Dievčina, ktorá fajčí „syreny" sa volá Barbara. A ten mladík, ktorý táborí s ňou, je Krzysztof. Baska bola mo­ jou blízkou priateľkou a Krzysztofa som považovala za svojho snúbenca... - Domnievam sa, že ste priskoro začali myslieť na ta­ ké veci. - Mentor! - Krystyna sa naklonila ku mne a znova mi vyplazila jazyk. - Mám pokračovať? - Prirodzene. Ale stručne. Naozaj to nie je veľmi zau­ jímavé. - Krzysztof ma už dávno nahováral na výlet kajakom. Je jasné, že sme sa nemohli vybrať iba dvaja. Nahovorila som Bašku, aby išla s nami. Súhlasila. A... - Ďalej to už viem, - zívol som a prižmúril oči. Pohľad na neprestajne letiace oblaky ma uspával. - Počas výletu ste zrazu zistili, že Krzysztof sa oveľa väčšmi zaujíma o Bašku. Urazili ste sa, napísali ste im lístok, zbalili ste stan a potichu odišli. Potom ste sa vrá­ tili na ostrov, na ten nešťastný ostrov, ktorý bol sved­ kom tragédie. - Nevysmievajte sa. Vrátila som sa na ostrov nie preto, aby som vzdychala a zúfala si, ale preto, že sa mi tam veľmi páčilo. Chcela som si dokázať, že prežijem týždeň sama na pustom ostrove. Chápete ma? - Áno... - Spíte?... Zaspal som.

Zobudili sme sa večer. Obloha už bola takmer čierna, ho­ ci vzduch napĺňala zlatočervená žiara slnka, ktoré už dáv­ no zapadlo. Na kríku ostružiny, hneď nad mojou hlavou, radostne poskakoval akýsi malý, zaujímavý vtáčik. Cítil som hlad a bol som nazlostený. - Riadne ste ma dostali, - hundral som. Až som sa striasol od chladu. Tu v tmavom závoze bolo cítiť nočné ochladenie. Vyliezli sme na kopec. A hneď nás ovialo teplo od vresovísk ohriatych slnečným dňom. Spod nôh nám vysko­ čil zajac a zmizol za osamelým kríkom borievky. Pobrali sme sa po hrebeni vyvýšeniny. Jazero ležalo na pravej strane, bolo vzdialené od nás tak asi poldruha ki­ lometra. Na ľavej strane bol svah posypaný drobným kamenčím. Dolu rástol les. Na lístky vresu pomaly padala rosa. Ale vres sa skončil, ukázala sa kamenistá, neúrodná pôda. Štíhle borievky trčali ako kaktusy v mexickej púšti. Bol som rád. Pod ich ochranou som sa nepozorovane dostal k starej kaplnke. Kedysi som oboplával jazero na kajaku. Kaplnku som už videl - murovaná, prázdna, so zvyškom akéhosi dreve­ ného oltárika. Cestu nám opäť preťal hlboký závoz. Opatrne sme doň vbehli a usilovali sme sa ísť tak, aby sa kamene nahlas nezosúvali. Potom sme vyliezli nahor a uvideli sme bielu škvrnu kaplnky. Naklonil som sa k uchu dievčiny. - Prosím, zostaňte tu strážiť. Kľakol som si a po štyroch som sa plazil vpred, ukrý­ vajúc sa za borievkami. Predstavoval som si, ako smiešne musím vyzerať, keď som sa tak zakrádal ako opica. A ce­ lý tento výlet som predsa zorganizoval iba preto, aby som sa nejako blysol pred Krystynou. Ale tak som bol zaujatý svojou úlohou, že som nemal pocit smiešnosti.

Lezenie štvornožky ma rýchlo unavilo. A s únavou, ako zvyčajne, vrátil sa mi rozum. Zdvihol som sa a smelo som kráčal do „nepriateľského tábora". Ale tam, kde som si myslel, že nájdem tábor, uvidel som líšku. Obhrýzala kosť. Zlostne na mňa zagánila a po­ tom rýchlo ušla, ťahajúc za sebou dlhý chvost. Dvoch záhadných turistov som nestretol. Pri bielej ka­ plnke bola pôda rozrytá kolesami bicykla alebo motorky, lebo koľaje sa mi zdali dosť úzke. Na zemi ležala kopa po­ užitých zápaliek a tri prázdne škatuľky od cigariet, neja­ ké odpadky - kartónová škatuľa od kaše, prázdna kon­ zerva - a veľká štvorcová stopa po stane. - Odišli, - vzdychol som si. Iste ich tu veľmi prenasledovala horúčava. Dookola boli len neveľké kriaky borievok a kamenistá, jalová pô­ da. V stane rozpálenom od slnka asi bolo ťažko vydržať. Kde sa schovávali pred poludňajšou páľavou? Skúsil som nazrieť do kaplnky. „Zamknutá," počudo­ val som sa. Na dverách kaplnky visel malý, zelenkavý visací zá­ mok. „Kde som len videl taký zámok?" Obišiel som kaplnku a vyliezol som ku krivému okien­ ku zo zadnej strany. Veru tak. To sa dalo čakať. V kaplnke som uvidel dva motocykle a ležal tam aj stan. Motocykle patrili Chudému Genkovi a Ospalému Kazkovi. Tým zeleným zámkom si Genek zamkýnal koleso svojej mo­ torky. A tu je aj rybársky výstroj. Videl som tiež Kazkovu bam­ busovú udicu s navijakom aj jeho blyskáč so žltými očkami. Teda neodišli. Ako sme si mohli naivne myslieť, že len tak zabudnú na nepríjemnosti, ktoré sme im vyparatili. Zostali pri jazere, aby sa nám pomstili. To oni nás špehovali. Oni zavesili zvonček. Oni informovali Barbaru, že Krystyna je v tábore výpravy.

Hlavou mi preletela myšlienka, od ktorej ma až striaslo. A čo ak Chudý Genek a Ospalý Kazek ukradli Rzyndovej zlatú vázu z Atanarichovho pokladu? A kde sú v tej­ to chvíli naši milí páni? Azda znova na výzvedách v lesíku pri našom tábore? Poobzeral som sa. Svet okolo mňa napĺňal fialový tieň večera. Iba borievky strážili breh jazera. Bolo ticho, ako­ by noc na všetko položila pečať spánku. Silnejšie som mykol rám okna. Spráchnivené drevo mi takmer zostalo v ruke. Strčil som prsty do rámu a vylie­ zol som hore. Moja štíhla postava sa bez ťažkostí vmesti­ la do úzkeho okienka. Idúc k motocyklom, topánkou som kopol do plechovej nádoby na ryby. „Osud mi praje," uvedomil som si. Po hmate som našiel kohútik nádrže na Genkovej mo­ torke a odkrútil som ho. Zavoňalo benzínom a začul som, ako palivo jemným cícerkom vyteká do plechovky. To isté som zopakoval aj s Kazkovou motorkou. Opatrne držiac plechovku, vracal som sa k okienku. A... uvidel som v ňom nejakú tvár, ako nazerá do kaplnky. „Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie," po­ myslel som si s ľútosťou. - Pán Tomasz... - ozval sa Krystynin hlások. Zo svojho zovretého hrdla som vydal len akési zamrmlanie. Podal som dievčaťu plechovku. - Vezmite to, prosím, a utekajte k jazeru. Vyterigal som sa z okienka. Vonku bola tmavá noc. Iba na obzore sa zračilo čosi ako fialový závoj. Dievčina sedela pri vode. - Viete, čo je v plechovke? - Nie. - Jediný tesák z papule nášho nepriateľa. - Z akej papule?

- Predsa vy ste hovorili o papuli nepriateľa. Vzal som im benzín. Teraz nebudú môcť stadeto odísť. Sú v pasci. - Kto? - Chudý Genek a Ospalý Kazek. Nechcela mi veriť, - Á, falošní lišiaci. Teda takí sú? - až zapískala. - Tichšie. Chytil som ju za ruku a bežali sme po brehu jazera. Ale nie smerom k táboru. Rozhodol som sa jazero obísť. To znamenalo pochodovať prinajmenšom šesť kilometrov. Bál som sa rizika, že sa stretneme s „rybármi". Čo ak prá­ ve teraz sa vracajú do kaplnky, unavení zo špehovania? Jazero sa končilo úzkym potôčikom. Vyzuli sme sa a pre­ šli sme na druhú stranu. Ja som niesol plechovku, Krystyna kráčala popri mne a tichučko si pohvizdovala. Na­ stala tmavá, bezmesačná noc, ale breh jazera bolo jasne vidieť. Išli sme po piesku hneď popri vode, ktorá nevydá­ vala ani najmenšie čľupnutie. - Na budúce leto by som tiež chcela ísť výlet kajakom. Nechceli by ste sa ho zúčastniť? - Ja? Hádam nie v úlohe... Krzysztofa? - A čo ak? - No toto! Považujem sa za seriózneho človeka. Taký návrh radšej dajte môjmu mladšiemu bratovi. - Netvárte sa, že sa vám nepáčim. - Páčite sa mi. Ale keby ste sa mi začali páčiť naozaj, tak čo potom? - Nič. - Je možné, že by som s vami musel chodiť na školské večierky. A to neznášam. - Nevysmievajte sa. Školu som skončila, mám maturi­ tu, v tomto roku som urobila prijímačky do prvého roč­ níka stomatológie. - Bojím sa zubárov.

- Budem rozprávať spolužiačkam, ako pekne som pre­ žila prázdniny. Že som bola sama na opustenom ostrove a jedného dňa ku mne zavítal smutný mládenec, ktorý recitoval verše. Môžem povedať, že sa do mňa zaľúbil? - Ach, tak len o to ide? Prosím, môžem sa do vás zaľú­ biť. Na prvý pohľad. Ale nie smutný mládenec, ale muž, ktorý ukončil štúdium dejín umenia. - O to lepšie. - Ako pre koho. Takto sme sa prekárali takmer pol cesty. Po niekoľkých kilometroch ma pochytili výčitky svedomia. - Preboha, oni sa tam zaoberajú vážnymi vedeckými problémami a mňa akási opičia zlosť ženie okolo jazera. Ký čert ma nahovoril vypustiť „rybárom" benzín? Čoraz častejšie prichádzam k záveru, že sú chvíle, keď som ne­ vypočitateľný. Prešli sme okolo záhrady starej Rzyndovej. Štekali na nás psy. Trochu ďalej sme si odpočinuli. Zapálil som si ci­ garetu, pozrel som na hodinky. Bolo takmer jedenásť. Niekoľko minút pred jednou sme sa dotrepali do tábora. Krystynu som zdvorilo odprevadil k jej stanu. Dlho som jej držal ruku, ale nevedel som, čo sa patrí povedať. Bol to jeden z mojich dávnych, už zabudnutých problémov. Keď som odprevádzal dievčatá domov po školských tancovač­ kách, obyčajne som mal čo rozprávať celou cestou, ale pri bráne som mal jazyk prilepený v ústach. Kedysi táto mo­ ja nesmelosť mala v sebe istý pôvab, no teraz som bol už pre toto iba smiešny. - Čo keby som urobila kávu? - spýtala sa. - Na mojom liehovom variči voda zovrie raz-dva. - Nie ste unavená? - Nie... nie, - tvrdila roztržito. Zdalo sa mi, že v nej

vzbudzujem nepokoj. Pobozkal som jej ruku a... pozrel som sa tam, kam pozerala aj ona. Môj stan bolo jasne vi­ dieť na brehu jazera. Vyzeral však ako storočná dedinská chalupa. Akosi sa prihrbil a skrivil. Skočil som k nemu. Zažal som zápalku. V jej mihota­ vom svetle som uvidel dokorán otvorený vchod a vnútri strašný neporiadok. - Niet matraca! Nemám spací vak! - konštatoval som zarazený. Knihy, ktoré som mal poriadne uložené pri pra­ vej stene, ležali teraz rozhádzané. Poznámky o vykopáv­ kach vystielali podlahu stanu. „Zlodej," pomyslel som si. Ale plameň nasledujúcej zápalky našiel na kope kníh fotografický aparát, baterku aj ďalekohľad. Tábor spal, strechy našich stanov sa pokojne siveli. Les na svahu dýchal ťažkým závanom vetra. Pobehol som k Andrzejovi. Zatiahol som za šnúru, ktorá zatvárala vchod. - Andrzej! Andrzej! - volal som. - No vlez, vlez, - začul som jeho hlas. A keď som odchýlil stanovú plachtu, začal mi vyčítať. - Opäť sa niekam strácaš? Čo sa s tebou deje? Pripra­ vil som ti vo svojom stane matrac a spací vak. Ľahni si sem. Dovolil som si na jeden deň požičať tvoj stan. Há­ dam sa nehneváš? - Nie... - Tak sa vyzleč a spi! Zajtra nás čaká dôležitá robota. Išiel som sa rozlúčiť s dievčaťom. Povedal som jej „dob­ rú noc". Iste by bolo lepšie, keby som sa bol zmohol na čo­ si viac. Na niečo milé a pekné ako z básne. Ale práve v tej chvíli mi chýbalo tých niekoľko slov. Až neskôr, keď som sa vyzliekal, nepotrebne sa mi rojili v hlave. Zišli mi na um toľké prekrásne vety, plné slov farebných ako papagáje. Prečo mi vždy chýbajú vtedy, keď sú najpotrebnejšie?

Andrzej sa vrtel vo vaku. - Zobudil si ma, teraz nemôžem zaspať. - Ani ja... Ani ja, - smutne som konštatoval. - Lebo máš plnú hlavu lásky... Ponúkol som ho cigaretou. Odmietol. Zazíval som. - Načo si si požičal môj stan? Nemám nič proti tomu, ale musel si tam urobiť až taký neporiadok? Celkom si rozsypal moje lístky s poznámkami. - A ten ksicht spí? - Nevidel som tam nikoho... - No ten novinár z varšavskej redakcie. - Neviem, o kom hovoríš. - Večer k nám prišiel nejaký novinár. Bude písať o vy­ kopávkach. Chcel som byť pohostinný a dal som ho spať do tvojho stanu. - Stan je prázdny. - To vravíš naozaj? Rozopol zips na spacom vaku a vybehol v pyžame. A ja som sa začal opäť obliekať. - Zmizol? Stratil sa! Ustlal som mu matrac, dal som mu tvoj spací vak. Zmizol so všetkými cárachmi. Asi to nebol novinár. Tomasz, čo to má znamenať? - Choď dočerta! - Nežartuj. Ja som ho nelegitimoval. Predstavil sa, dô­ veroval som mu, uložil som ho spať. Ukradol matrac, spací vak a poďho. Aspoň raz v živote som sa chcel zahrať na flegmatic­ kého Angličana z detektívnych románov. Pokojne som sa obúval a pozoroval som, ako Andrzej pobieha medzi svojím a mojím stanom. Podchvíľou mi oznamoval čosi nové. - Predstav si, že ti neukradol fotoaparát. Baterka zo­ stala. Ďalekohľad. Knižky a poznámky. - Zatiaľ moje rukopisy ešte nemajú veľmi veľkú cenu.

- Nevtipkuj! Je to čosi záhadné. - Nemáš na riešenie niečo zamotanejšie? Lebo toto vy­ riešim v priebehu niekoľkých minút. - Hovor! Prosím ťa, vrav! - Novinára uniesli. - Kto? - Boli to Chudý Genek a Ospalý Kazek. - Zošalel si? - Naši „rybári" neodišli. Iba sa presťahovali na iné miesto. Teraz stanujú na konci jazera pri kaplnke. V noci je každá krava čierna. - Čo im urobil ten pán z Varšavy? - On? Nič. Ale mňa majú „rybári" v žalúdku. To mňa chceli uniesť v spánku, keď budem odpočívať ako múmia až po bradu spútaný vlastným vakom. V noci je každá krava čierna. Mysleli si, že to mňa odnášajú zo stanu. Ale v mojom stane vďaka tvojej pohostinnosti chutne spal cestou unavený novinár z Varšavy. To sú výsledky veľmi prehnane pochopenej pohostinnosti. Ktovie, čo s tým pánom urobili? V tú noc som musel ešte raz prejsť šesť kilometrov do tá­ bora Chudého Genka a späť. Na záchranu uneseného reportéra sa vybrala veľká skupina: Andrzej, Pawel, Ström, Roman, Agnieszka a ja. Pre každý prípad Pawel niesol na pleci hrubú, hrčovitú palicu. Ja som mal v ruke porisko lopaty. - Čo myslíš? Ublížia mu? - spýtala sa Andrzej a Ag­ nieszka. - Genkovi? To celkom iste. - Hovorím o reportérovi. Genkovi môžete urobiť, čo len chcete. Úbohý reportér. Čo si pomyslí o archeologic­ kých vykopávkach?

- Odnesie si najhorší dojem. - Škoda. Taký milý chlapík... To ma nahnevalo. - Genek bol tiež milý. Svojho času. Milý, hoci nie mla­ dý, je aj doktor Ström. - Doktor Ström veľmi miluje svoju ženu. Má dvoch sy­ nov. Dnes nám ukazoval fotografie svojej rodiny. Už si zostal iba ty, milý Tomasz, - zamiešal sa Andrzej nie bez hnevu. - Och, ja som nikdy neprichádzal do úvahy. - Áno. To je pravda, - súhlasila Agnieszka. - Pssst! - syknutím nás vystríhal Pawel. Hneď pred nami, medzi štíhlymi tieňmi borievok, presvitalo osvetlené okno kaplnky. - Bol som iba o chlp od záhuby. Ktovie, čo by urobili, keby sa im bolo podarilo uniesť ma, - šepol som Agnieszke. - A všetkému si ty na vine. Chudý Genek si chce urobiť cestu k tebe a myslí si, že ja mu prekážam. - Znova fantazíruješ, Tomasz, - Iste by ma utopili v jazere... - Alebo v smole. Nestihol som odpovedať, lebo Andrzej rozhodol, že spolu s ním a Pawlom sa priplichtíme ku kaplnke. Už raz som sa zachoval smiešne. Voči Krystyne. Na­ priek protestom Pawla, ktorý sníval o indiánskom prepa­ de, kráčali sme ku kaplnke bez skrývania. Po niekoľkých minútach sme začuli veselý hovor. Na­ zreli sme cez okienko. Na podlahe horelo asi desať veľkých sviec. Chudý Ge­ nek, Ospalý Kazek aj nejaký mladý, ale už korpulentný človek (iste ten stratený reportér) sedeli na nafukovač­ kách a hrali karty. - Páni, ale bez podfukov, - upozorňoval Genek. - Pán reportér, nenakúkajte mi do karát! Posuňte tú svoju te­ lesnú schránku.

- To je partia ako z inej planéty, - tešil sa reportér. - Dva páry! - vyhlásil Genek, vykladajúc svoje karty. - A čo ja? Tri krále! - dohodil Kazek. - U mňa tri esá! - radostne sa zachichotal reportér. Pawel zakričal cez okno: - Zelený a n t o n ! Odhodili karty, skočili k dverám a k okienku. - Len pokojne! Nijaké nervy, páni! - zdvorilo povedal Andrzej, stojac v otvorených dverách. Spoza Andrzej a som vošiel do kaplnky. Vzal som z pod­ lahy svoj spací vak i nafukovací matrac. Reportér sa ospravedlňoval Andrzejovi. - Dostal som sa sem proti svojej vôli. Títo páni ma vy­ niesli zo stanu a nemohol som sa brániť, lebo som bol zazipsovaný vo vaku. Položili ma na nosidlá a priniesli až sem. - Chýbal nám tretí do partie. Vo dvojici je poker nanič, - s nevinnou tvárou vysvetľoval Genek. Objavila sa Agnieszka. Skúsila sa venovať zachránené­ mu reportérovi, ale on sa stále cítil ako previnilec, podo­ zrivý hazardný hráč. - Prosím vás, ja naozaj nerád hrám karty. Bol som pri­ nútený... - Týmto dvom pánom sa nijaký žart nevydarí. Zavesili zvonček na pohrebisko. Sami nespali a iným nedali spať. - To bol senzačný vtip. Behali ste ako šialenci. A koľko strachu ste mali, plné gate. He, he! - tešil sa Genek. - Aj vy ste takto vystrájali, pán Kazek? - Božechráň, ja som spal. Kdeže by som celú noc strážil v lese... - Kto spí, nehreší, - potvrdil som. Do kaplnky vošiel doktor Ström. Andrzej mu stručne vysvetlil situáciu. - No toto, - zavrtel hlavou milý Švéd. - Že mňa nikto neuniesol. Tak rád hrám poker.

SEDEMNÁSTA

KAPITOLA

Kde Alfred z Údolia našiel zlaté vázy? • Cikádová fibula • Rzynda a Brbloš • Franciszek je proti poctivosti • Kostra utopeného Góta • Zlaté predmety a zbraň • Krystyna vie, kto je zlodej • Podozrivý reportér • „Nepátraj po svojej budúcnosti"

Nevyspatí sme začali pracovať pri prieplave neďaleko záhrady starej Rzyndovej. Práve tam - podľa jej rozpráva­ nia - Alfred z Údolia počas stavby mostu a kopania prie­ kopy našiel staré hrnce, do ktorých zasadil fikusy. - Pamätám si, bola som ešte decko, - spomínala Rzyndová, - keď na tomto mieste, kde teraz stojí moja chalu­ pa, boli strašné trasoviská a močiare. Rástla v nich trsti­ na do výšky chlapa. Potom som už bola dievčina, keď cez močariny vykopali jarok, z ktorého je teraz potok. Moča­ riny vyschli, ľuďom pribudla úrodná zem na záhradky. Môj otec založil záhradku a pri nej postavil chalupu aj stajňu a kôlňu. Tesne pred vojnou Alfred nahovoril obec, aby na poto­ ku postavili most a k mostu vybudovali cestu. A tak vy­ stavali cestu aj most. Vtedy akýsi inžinier, čo ten most staval, našiel v zemi malý hrnček, asi medený, lebo sa les­ kol. Alfred vtedy tiež vyhrabal tie tri staré hrnce. Nedo­ volil mi o nich nikomu povedať, iba do nich zasadil fiku­ sy. Je hlúpy, pomyslela som si. Lebo Alfred už vtedy nemal v hlave všetko v poriadku. Zanedbával gazdov­ stvo... Teraz nepoznať, kde bola kedysi záhrada. Všade je samá tráva a burina.

Andrzej sa dohodol z Rzyndovou, že jej zaplatí, ak nám dovolí prekopať bývalú záhradu. Pohrebisko pri jazere sme opustili a dali sme sa do roboty pri prieplave a moste. Predpokladali sme, že nájdeme niečo naozaj nezvyčajné. Zlatý pohár, ktorý vykopal inžinier pri stavbe mostu, dostal sa do múzea, ale počas vojny sa stratil. Tri zlaté vá­ zy vykopal Alfred z Údolia. Aké poklady ešte skrývala bu­ rinou zarastená záhrada? V ten istý deň mi rozprávali robotníci z Gąsior, že vi­ deli Chudého Genka i Ospalého Kazka. Po piesčitej ces­ te tlačili päť kilometrov svoje motocykle. Na ceste do Kartúz prosili okoloidúcich automobilistov, aby im pre­ dali pár litrov benzínu. Dievčina z ostrova sa napokon stretla s Krystynou. Spoznal som aj Krzysztofa, ktorého city sa tak zmenili. Napriek protestom Krystyny presťahovali sa z ostrova do nášho tábora. Z tohto dôvodu Brunhilda chcela preniesť svoj stan naspäť na ostrov, aby sa nestretávala s podlou priateľkou a neverným snúbencom. Napokon to neuro­ bila. Ale odvtedy sa nepohla odo mňa ani na krok. Iste som mal v Krzysztofovi vzbudiť žiarlivosť a ľútosť nad tým, čo vykonal. Lenže nič také sa nestalo. Tridsať robotníkov rozoralo záhradu Rzyndovej štyrmi širokými výkopmi, ktoré sa kolmo križovali. Posledný piaty výkop - viedol pozdĺž potoka. Tešila nás nová a tak veľa sľubujúca práca. Len starý Franciszek neprestával horekovať, ale ten už dávno ne­ mal svoj „dobrý deň". Andrzej o ňom hovoril: - Zemiaky na obed nám nosí pani Rzyndová. Ale obed nám varí Brbloš. Andrzeja často trápila myšlienka, že tretia váza sa už možno nenávratne stratila. Vtedy sa zlostil, tvrdil, že ro­ botníci lenivo kopú, že Agnieszka nepozorne dohliada na ich prácu.

- Tak či tak, váza je už pre nás stratená, - ponuro vy­ hlásil jedného dňa. Bolo to na konci obeda, a v takej chvíli sa vyslovujú smutné úvahy. - Totiž sú dve možnosti, - vykladal Andrzej,- alebo sa zlodej dozvie, že pokračuje hľadanie zlatých nádob, a vte­ dy sa nerozhodne vázu predať, alebo ju rozbije a predá ako zlomkové zlato. Ani v jednom prípade nebudeme mať z toho nijaký úžitok. Váza je iste veľa hodna ako kus čistého zlata. Ale sto ráz väčšiu hodnotu má ako časť Atanarichovho pokladu. Zlodej je veľký ničomník. Takého človeka by som bez mrknutia oka dal rozštvrtiť, tak ako on iste rozštvrtí zlatú vázu. Nie za to, že ju ukradol, ale že ju rozbil a zničil. - Pán Franciszek, - obrátil sa Andrzej na kuchára. Toľké roky ste strážili naše múzeum. Je tam veľa nádher­ ných pokladov, strieborných aj zlatých. Pomysleli ste nie­ kedy na to, že by ste čosi ukradli, privlastnili si, predali? Som presvedčený, že nikdy vám nič také neprišlo na um. Viete, aké cenné sú tie veci pre vedu, pre poznanie prav­ dy o človeku. A taký darebák rozbije vázu na kúsky! Franciszek pokýval hlavou. - Za sklom ležia samé drahocenné veci: zlaté pred­ mety, zlaté mince. Ľudia prídu, popozerajú a odídu. Ke­ by sa to bohatstvo rozdelilo niektorým z nich, aké šťas­ tie by to bolo pre nich, aká radosť. A čo je lepšie? Lepšie je, aby ležali pod sklom, alebo aby živému človeku pri­ niesli radosť? Tak aj s tou vázou. Ak by mala u nás ležať na poličke, tak možno je lepšie, že ju niekto vzal a bude žiť šťastne. - Pán Franciszek! - pobúril sa Andrzej. - Práve vy mi hovoríte také strašné veci? Vy, o ktorom profesori roz­ právajú, že nikdy nestretli poctivejšieho človeka? V mú­ zeu všetci ľutujú, že musíte ísť do penzie. Hovoria: „Fran­ ciszek je vzorom pracovitosti, vzorom poctivosti. Možno

ho obložiť tisíckami a on nič nevezme." Vy ste predsa najbohatším človekom - prežili ste toľké roky ako naj­ čestnejší človek. Franciszek naberal do mištičiek jablkový kompót a vi­ del som, ako veľmi sa mu trasú ruky. Hneval som sa na Andrzeja. Prečo je nepríjemný k starému poctivcovi? - V starobe si človek vystavuje účet svojho života, - do­ dal Franciszek. - A z toho účtu mu vychádza: bol čestný a čo má z toho? A keby bol žil trocha nečestne, možno by nemal dobré meno, ale zato by mal vlastný dom, záhra­ du... Vy ste mladí, nezamýšľate sa nad tými vecami. Ale starší človek uvažuje o všeličom... Andrzej mykol plecami. Sedel ako na ihlách. Ukradnúť pamiatkový predmet, privlastniť si vec, ktorá má nejakú vedeckú hodnotu? Ani teoretické úvahy na podobné té­ my neboli preňho znesiteľné. Preto sme rýchlo ukončili túto diskusiu.

Ráno nasledujúceho dňa prinieslo prvé objavy. Sotva sme zaryli lopaty do zeme - na brehu potoka blízko mosta, je­ den robotník vyhrabal neveľkú fibulu. Starostlivo vyutieraná vatou sa prekrásne leskla v rannom slnku. Bola zo zlata a mala tvar akoby veľmi predĺženého srdca. - Fibula. Fibula v tvare cikády, - vzrušoval sa Andrzej. - Teraz mám v hlave úplný chaos. Podobné fibuly sa na­ šli na vizigótskych pohrebiskách v Santanna de Mures v Sedmohradsku. Tamtie pohrebiská pochádzajú zo IV. storočia, teda z čias Atanaricha. Ale kde sa vzali tu? Sta­ de Góti odišli ešte na začiatku II. storočia. O deviatej ráno bahnitá čiernozem okolo potoka vy­ dala dobre zachovanú ľudskú lebku. Kopali sme v zemi opatrne a pomaly. Prehĺbili sme výkop a znova sa ukáza­ li ľudské kosti. Boli to rebrá, ramená a chrbtica. Kostra

spočívala v zemi v akejsi veľmi čudnej polohe. Neležala vodorovne, ale skôr kolmo, akoby ju zakopali postojačky. Aby sme najpresnejšie určili polohu kostry, vykopali sme okolo nej hlboký jarok a potom sme začali z dvoch strán odstraňovať zeminu obklopujúcu kosti. Čím nižšie, tým bola pôda väčšmi vlhká. Naďabili sme na dokonale za­ chovanú železnú prilbu s bronzovým okutím. Na prilbe trčali rohy veľkého tura. V blatistej pôde dva metre od povrchu ležal ťažký meč. Bol dlhý, železný, obojsečný, s ostrím širokým na tri prsty. Vlhkosť ho pokryla hrdzou. Na poludnie sme odkryli celú kostru. Ten človek padol do bahna a utopil sa. Ruky mal roztiahnuté, jednu nohu natiahnutú, ale druhú zohnutú v kolene, akoby sa chcel dostať z hustého mazľavého kúpeľa, ktorý ho obklopil, vtiahol a udusil. Iste krátky čas ho na povrchu bahna udržiaval štít. Bol pozdĺžny, drevený, obtiahnutý kožou. Drevo, koža aj špicaté umbo - železná puklica uprostred štítu - zachovali sa v zemi do dnešných čias. Rozpadol sa odev, ktorý mal bojovník na sebe. Pri ra­ mene sme našli iba zlatú fibulu. Nikdy som nevidel čosi také pekné. Vyzerala ako kríž. Archeológovia nazývajú tento druh „trojprstová fibula". Na ploský zlatý pliešok sú majstrovsky priletované zlaté guľôčky a nasadený ornament v tvare vymyslenej rastli­ ny. V zlatom rámiku sú osadené polkruhové polodraho­ kamy, fialové almandíny... Pohľad na toľko trofejí až vyrážal dych: prilba s rohmi tura, štít, meč, dve zlaté fibuly. Bojovník, ktorý zahynul v bahne, mal kožený opasok; zostalo z neho bronzové okutie a pracka so zhrubnutým oblúkom. Ale nesmeli sme sa s nikým podeliť o nadšenie, ak sme nechceli pritiahnuť stovky zvedavcov, ktorí by hneď zača­ li sami hľadať pre seba. Rozhodli sme sa kopať do večera, ale Andrzej prikázal prerušiť prácu vo zvyčajnom čase.

Ani naši robotníci nemali právo vedieť, aké cenné pred­ mety sa nám dostali do rúk. S ľahostajnou tvárou sme ich vložili do obálok, a väčšie do veľkej debny. Pawel s Ro­ manom priniesli z tábora malý stan a postavili ho pri otvorenom výkope vedľa potoka. Určili sme stráže. Veď kto mohol zaručiť, že nejaký cenný predmet neleží hneď pod povrchom zeme a stačí, aby niekto nepovolaný tu či tam zahrabol lopatkou a dostane sa mu do rúk to, čo sme chceli a mali získať my? Niekoľko krokov od miesta, kde sme vykopali kostru gótskeho bojovníka, Alfred z Údolia našiel zlaté nádoby z Atanarichovho pokladu. Nedalo sa prehliadnuť tieto dva fakty. Nebolo pochýb, že tento bojovník niesol so se­ bou poklad. Keď zapadol do bahna, pustil ho, aby si za­ chránil život. Ale nepomohlo mu to. Náklad odhodil, ale aj tak zapadol do bahna. Ako sa stalo, že časť Atanari­ chovho pokladu bola zakopaná ďaleko odtiaľto, až kdesi pri Pietroase, a druhá zapadla do bahna močiara vo vý­ chodnom Pomoransku? Čakali sme na nasledujúci deň. Možno ďalšie hľadanie nám pomôže rozlúštiť túto záhadu. Medzitým sa strhol silný, nárazový vietor, ochladilo sa. Voda na jazere sa rozbúrila, krátke vlny šľahali breh. Na severnom okraji oblohy - akoby povedal gótsky rozpráv­ kar - vyletel obrovský Hräswelgur, čiže sup, a svojimi mo­ hutnými orlími krídlami hnal k nám studený vietor. Vošiel som do príjemného vnútra stanu, aby som si podriemal a prečkal hodinku, počas ktorej zíde za obzor voz Dňa a príde Noc, dcéra obra Niorfe. Večer sa tábor vyprázdnil. Dievčatá s doktorom Strömom sa vybrali do Gąsior na poštu. Pawel s Romanom strážili pri záhrade babky Rzyndovej. Môj stan navštívil reportér

z Varšavy. Naše príhody sa mu videli také zaujímavé, že sa rozhodol predlžiť svoj pobyt na vykopávkach. A že bol opatrným človekom, presťahoval sa z môjho stanu k Andrzejovi. Vrátil som sa teda do starého pelechu. Reportér pracoval v literárnom týždenníku. Ja som bol redaktorom denníka. Týždenníkom sme vždy závideli dostatok času na spracovanie témy. Zo závisti sa vždy rodí aj odpor. - Nechápem, prečo ste dovolili Chudému Genkovi odísť. A čo ak on ukradol zlatú vázu? Pozrel som sa naňho s poľutovaním. Tu je ďalšia obeť presvedčenia, že každý reportér môže byť detektívom. - Ak chceme niekoho obviniť, treba mať nejaké dô­ kazy. Odišiel. Ale po polhodine bol zasa späť. - A ten Ström? Čo je to zač? Legitimovali ste ho? Čo ak je to nejaký špión? Reportér fajčil fajku, mal bucľatú tvár a malé, vlhké ústa. - Poviem vám pravdu, pán redaktor, - povedal som, tu v tábore je takmer každý podozrivý. Ja, vy... -Ja??? - Veru tak. Namiesto štúdia dejín Gótov sa podozrivo potulujete po našom tábore. Niečo v tom bude. Ale čo? - Musím objaviť zlodeja. Ach, aká by to bola bomba pre časopis, - zaťal drobné ústa. - Prezradím vám istú stopu. Všimli ste si už ten malý, pustý ostrov? Tak v tú kritickú noc, to znamená vtedy, keď Rzyndovú okradli, ktosi na ostrove prenocoval. Zdá sa mi, že každú noc tam ktosi chodí na člnku. Žiaľ, pri­ znávam sa so žiaľom, že som nenašiel toľko odvahy, aby som sa v noci ukryl na ostrove a čakal na príchod podo­ zrivej osoby. - Hm, je to zaujímavé! - cmukol náustok fajky. Odišiel. Ale po pätnástich minútach sa opäť vrátil.

- Môžem si požičať váš kajak? - Prirodzene. Želám vám úspech. Nastala tmavá, ponurá noc. Vial silný vietor, na pohre­ bisku škrípal skrivený kmeň starej borovice. Zapálil som si v stane sviečku a prikrytý dekou som si čítal Tacita. Z času na čas plameň sviečky zhasínal, stan sa mykal od silného poryvu vetra. O desiatej mi „zaškrabala" na stan Krystyna. Odsunul som nabok hŕbu kníh, aby si mohla pohodlne sadnúť. - Poslala som list rodičom, že zostanem tu ešte prinaj­ menšom týždeň. Ale na spiatočnej ceste som si to roz­ myslela. Na pošte som kúpila noviny. Predpovedajú ochladenie, dažde... Tak som sa rozhodla odísť. Ale vy ma nepočúvate, - urazila sa. - Zajtra ráno balím svojich se­ dem slivák. - Už ste prestali mať rada Gótov? Zajtra odídete, a mož­ no práve zajtra sa vysvetlí záhada Atanarichovho pokladu. Spýtala sa od veci: - Chcem naisto vedieť: pôjdete so mnou na budúci rok na výlet alebo nie? Natiahol som k nej ruky: - Ak objavím zlodeja tretej vázy, pôjdem. Ale ak... - Prosím, nespájajte ma so záležitosťou zlodejov... - Urážlivá bábika, - zamrmlal som. - Chovankyňa z internátnej školy... - Som chovankyňa z internátnej školy. V poriadku. Lenže ja už dva dni viem, kto ukradol zlatú vázu, ale vy ani ten reportér, vôbec všetci tu v tábore, nemáte o tom ani potuchy. Znova „škrabanie" na stan. Nazrel ku mne pán Franciszek. - Pán Tomasz, čaj je hotový. - Ďakujem vám. Hneď prídem. Franciszek sa šmatlal do kuchyne a Krystyna sedela za-

189

myslená. Hľadela kamsi do kúta stanu na veľký tieň mo­ jej hlavy, ktorý sa premietal na plátne stanu. Pohľadal som ruku dievčiny. Mala hladkú a teplú dlaň. - Brunhilda... - šepol som. Prebrala sa zo zamyslenia. Usmiala sa na mňa. - Na čo ste mysleli? Ešte pred chvíľou mala akoby mŕtvu tvár, ako keby ju namaľoval Rubľov. Teraz znova ožila. Tak som chcel, aby odpovedala, že myslela na mňa. Veď sa pozerala na tieň mojej hlavy... - Myslela som na Franciszka. Je taký dobrý k nám všet­ kým. O každého sa tak stará. O vás, o Agnieszku, o pána Andrzeja. Dokonca aj o mňa, hoci nepatrím k vašej vý­ prave. Ale vy len o Gótoch, o pamiatkach, o pokladoch. Pokúsil sa niekto z vás porozprávať s Franciszkom o tom, čo ho trápi, čo ho bolí? Prečo má svoje „zlé dni", ako to vy nazývate. Teraz ho čaká dôchodok. A osamelosť. Zostane celkom sám. Veď ten človek nemá nikoho blízkeho. Keď odíde z práce, pre neho sa všetko skončí. Mrkol som na stenu stanu. Tieň mojej hlavy mal tvar zemiaka, ktorý pred niekoľkými dňami Franciszek čistil. „Dievča má pravdu," pomyslel som si. „Pre Andrzeja sú zaujímaví iba ľudia, ktorí majú dvetisíc rokov a možno ich vykopať spolu s pamiatkami. A mňa?... Mňa zaují­ majú iba podivní a záhadní ľudia. A Franciszek nemá predsa nijaké tajomstvo." Pozval som dievčinu na šálku čaju. Krok od stanu nás ovanul studený vietor. Jazero vrelo, pri brehu sa v tme si­ vela biela pena. Na brehu som nenašiel svoj kajak a tak­ mer radostne som si predstavoval, ako strašne preniká vietor cez odev, keď sa plavíte po odkrytej pláni jazera. V kuchyni okolo sporáka rozohriateho šuškami sedela na borovicových klátikoch celá táborová spoločnosť. Všetci sa podobali na veľké sovy - boli nehybní a schúle-

ní, lebo od sporáka sálalo teplo, ale do chrbta vial stude­ ný vietor. Les hučal akési nádherné „vivace", rýchlu hu­ dobnú skladbu, Krzysztof držal na kolenách tranzistorové rádio, z ktorého znela Čajkovského Patetická symfónia. Ohrievali sme si ruky na horúcich šálkach čaju. V tme pekne žiarili Agnieszkine vlasy. Nachýlil som sa k uchu Krystyny a zacítil som príjemnú vôňu jej tváre. Bolo ťaž­ ko ju opísať, akoby mandle a aníz. Zvyčajne anízom vo­ ňala moja stará mama, ale Krystyna bola mladučká diev­ čina. Preto ma vôňa anízu rozosmiala. Hudba znela veľmi tragicky, ale mne, možno to zavinil ten aníz, skrsla v hlave nie celkom múdra myšlienka. Bol som prekvape­ ný. Že by som sa podobal na Chudého Genka? Šepol som Krystyne: - Viete n a o z a j , kto ukradol tretiu vázu? Prikývla. -Kto? Mlčala. - Povedzte mi to. Odvrátila odo mňa hlavu a potichu odvetila: - Ak mi bude naozaj záležať na tom, aby ste šli so mnou na výlet, tak to poviem. Vy objavíte zlodeja a potom sa stretneme budúci rok na kajakoch, ako ste sľúbili. Vzdychol som si. Pane Bože, čo bude o rok? V priebehu roka tá sopľaňa iste spozná niekoho milšieho a lepšieho, než som ja, ale ja budem netrpezlivo čakať na prázdniny a túžiť a vzdychať. Nie, nie som až taký hlúpy. Spomenul som si na vystríhame múdrej knihy škandinávskych bájí Eddy: Never kráse dňa, ani spiacej zmiji... Tváril som sa, že hľadám po vreckách cigarety, ale som ich nenašiel. Vstal som a pobral sa do svojho stanu. Ale zďaleka som ho obišiel a zbehol som k brehu. Posunul som na vodu Krystynin kajak. Voda pod ním začľapkala, pena mi frkla do tváre. Po jazere sa hnali vysoké, ostré

vlny. Sotva som sa odrazil od brehu, začalo kajak hádzať na všetky strany. Vietor na mňa dul z pravej strany, ťažko mi bolo na­ smerovať provu kajaka do vĺn. Stále ma to ťahalo doľava, ostrov sa posúval kamsi vpravo, do čierneho súmraku. Takmer polhodinu som bojoval s vetrom a vlnami, kým sa dno kajaka obtrelo o plytčinu pri myse ostrovče­ ka. Našťastie som nemusel dlho hľadať svoj skladací ka­ jak. Reportér, ukrytý pred vetrom v hustých kríkoch, ani sa nenazdal, že som ho navštívil. Môj kajak mal na špici neveľké koliesko. Prevliekol som cezeň špagát, pritiahol som skladací kajak k mysu, priviazal som ho ku Krystyninmu kajaku a plával som späť. Na polceste akoby ma opustili sily. Poddal som sa vet­ ru, ktorý ma odnášal k brehu. Ale vlny udierali zboka, zúrivo, prenikali až dnu do kajaka. Breh bol blízko. Zdalo sa, že ho možno dosiahnuť ves­ lom. Nachýlil som sa, a vtedy kajak akosi krivo nadhodilo, zišiel hlbšie medzi vlny a prevrátil sa. Padol som do vody hlavou. „Hodinky, hodinky," zúfalo som rozmýšľal. Zdalo sa mi, že sa ponáram niekoľko desiatok metrov pod hladinu - oblečenie a topánky ma ťahali na samé dno. Domnieval som sa, že som dobrý plavec, ale až keď som začal plávať, zistil som, že som sa prevrátil na plytči­ ne, voda mi siahala sotva po pazuchy. Vyliezol som na breh. Až teraz som pocítil, ako veľmi je chladno. Vytiahol som kajaky na breh. Potom som sa pobral do svojho stanu. Voda v mojich topánkach čvachtala tak hlasito, že ma asi bolo počuť na päťdesiat krokov. Prirodzene, natrafil som na Krystynu. - Kde ste boli? Čo sa stalo? Nevedel som vyriecť ani slovka. Čeľuste sa mi triasli, zuby drkotali. Voda mi tiekla z vlasov, z nohavíc, z ruká­ vov svetra.

- Ho...ho...ho...din...ky..., - jachtal som nezrozu­ miteľne. Skrehnutými prstami som si veľmi ťažko rozopínal gombíky na košeli. Od zimy ma až sluchy boleli. Mokré oblečenie som vyhodil von zo stanu, vliezol som do spa­ cieho vaku a zapol som ho až po bradu. Ležal som, chvel som sa a čosi som mrmlal o hodinkách, do ktorých sa iste dostala voda a pokazia sa. Krystyna priniesla z kuchyne horúci čaj. Potom mi ve­ novala tri tabletky aspirínu. - Nič vám nebude, - vyhlásila. - Pro...pro...sím o diskrétnosť. - Ech, tie vaše večné tajnosti. Že vás to ešte nenudí! Poprosil som ju, aby sa pozrela na moje hodinky. Zis­ tila, že sú vodotesné a nemám dôvod trápiť sa pre ne. - Vodotesné? - potešil som sa. - Ani som to nevedel. Ste fantasticky inteligentná dievčina. - A vy čo? Ste chorý? Kúpať sa vám zachcelo? - Áá...áá...áno. O druhej v noci ma zobudil Andrzej. - Počuj, ten reportér sa znova kamsi prepadol. Uniesli ho, či čo? Zmizol. A s ním aj moja baterka, dve deky, spací vak. Bol som veľmi pobúrený. - Čo??? Taký lotor je to? Deky aj spací vak vzal so se­ bou? Koniec sveta. Že vždy len jeho unášajú... A ešte hlbšie som sa zašil do spacieho vaku. Ráno, keď sme sa umývali na brehu jazera, Pawel spozo­ roval na ostrove nejakú osobu, ktorá nám ako stroskota­ nec na zvyškoch potopenej lode mávala bielou košeľou pripevnenou na dlhý konár. Pawel „skočil" na ostrov na Krystyninom kajaku.

Reportér bol zachrípnutý: rozprával sotva počuteľným šeptom. Polovičku noci kričal, ale vietor odnášal jeho hlas a potápal ho v rozbúrenom jazere. Premrzol, mal zničenú, bledú tvár, a pod očami čierne kruhy. - Bol taký silný víchor, že z brehu ostrova mi odnieslo kajak a dovialo ho až sem, - povedal, keď si všimol, že môj skladací kajak je na brehu. - Iste pre tú strašnú víchricu neprišiel na ostrov ten čudný patrón, - dodal, hlboko presvedčený. Prirodzene, že všetci, nevylučujúc ani poctivého dok­ tora Ströma, si domysleli, že reportérovi ktosi urobil pek­ ný podraz. Ström, odvolávajúc sa na múdrosť škandinávskych bájí v starej Edde, povedal: ... Nech každý je múdry s mierou, nech nie je priveľmi obozretný; nech nepátra po svojej budúcnosti, ak chce pokojne spávať.

ZAKONČENIE

A znova kostra Góta utopeného v trasovisku. Pri bojov­ níkovi sme nenašli meč - azda ho stratil v boji? Vedľa kostry sme z bahnistej zeme vykopali zničený kožený vak. A vo vaku džbán s uchom z čistého zlata a niekoľko praciek na opasok. Vzácnych praciek, vyzdo­ bených emailom a vysádzaných almadínmi. Také isté pracky boli aj v Atanarichovom poklade objavenom pri Pietroase. Už sme nepochybovali. Práve z tohto vaku sa vysypali zlaté vázy a utonuli v bahne - niekoľko krokov od bojovníka, ktorý ich niesol až z ďalekého Sedmohradska. Neskôr - keď sa stavala cesta a most - inžinier a Rzynda našli zlatý pohár a tri zlaté vázy. My sme objavi­ li zvyšnú časť Atanarichovho pokladu. Našou úlohou bo­ lo aj vyjasniť tragickú záhadu v dejinách Vizigótov. Popoludní toho istého dňa do nášho tábora prišiel roľ­ ník, ktorý mal kúsok poľa na druhej strane jazera. Pole ležalo úhorom už sedem rokov. Jeho majiteľ sa rozhodol zorať ho a zasiať obilie. Na čerstvo zoranej pôde spozoro­ val veľa obrovských čiernych fľakov, akoby to boli stopy niekdajších vatier. Pole sa iste nachádzalo na mieste, kde kedysi stála osada. Všade sa povaľovali drobné kúsky ke­ ramiky. Počas zbežnej prehliadky poľa Andrzej našiel v zemi fibulu, ktorá pochádzala z konca III. storočia. Po­ dľa tvaru bolo možné určiť fibulu ako praslovanskú, venedskú. Teda aj tá osada asi musela byť praslovanská. Prirodzene, že jedno nálezisko ešte neoprávňovalo k nejakým záverom. Dôkladný výskum osady by si vyža­ doval niekoľko mesiacov práce navyše, čo si naša výpra­ va v tomto roku nemohla dovoliť. Ale mohli sme aspoň

vysloviť hypotézu. Vrhol som sa na ňu o to horlivejšie, že sa mi zdala pekná a históriu Atanarichovho pokladu do­ vádzala k logickému koncu. Pri pevnosti Kaukaland pre­ biehal urputný boj Vizigótov s Hunmi. Porážka Gótov bola neodvratná - v takej situácii sa Atanarich rozhodol rozdeliť poklad svojho kmeňa. Časť pokladu zakopali pri Kaukalande, skupinka gótskych bojovníkov s druhou čas­ ťou sa usilovala preniknúť cez nepriateľské obkľúčenie. V bojovej vrave sa Atanarich spoločne s vernými druhmi odtrhol od vojakov, ktorí chránili poklad. Nepriateľ do­ rážal čoraz silnejšie. Atanarich ušiel na jednu stranu, skupinka nesúca poklad sa vydala na druhú stranu. Po porážke pri Kaukalande Huni obsadili územie Vizi­ gótov. Porazeným zostala iba jedna cesta - na západ, ka­ de putovali celé húfy ľudí, ktorých hnal strach pred Hunmi. Na západ tiahla aj horda Gótov s časťou Atana­ richovho pokladu, ktorú zachránili v boji. V najťažších chvíľach si človek zvykne spomenúť na šťastné časy a pohodu. Po večeroch pri ohni sa radili, kam majú zamieriť, kde hľadať novú vlasť. Kto vie, či v starých povestiach odovzdávaných z pokolenia na pokolenie ne­ zostalo rozprávanie o krajine, kde Góti pokojne žili, o kra­ ji pri Visle, plnom kopcov a jazier? V tom kraji v kamen­ ných mohylách spočívali predkovia Vizigótov... Namiesto neistého potulovania sa kamsi na západ, rozhodli sa putovať na sever, do ústia Visly, na kedysi opustený rodný kraj posvätený pozostatkami otcov. „...Nájazdom Hunov do Európy vo IV. storočí, a najmä zánikom štátu Ostrogótov pri Čiernom mori v roku 375, začína sa dlhé obdobie nepokojov v našej časti sveta... Hordy Gótov utekajúce pred ázijskými dobyvateľmi a hľadajúce nové sídla, ako aj iné negermánske kmene z okolia Čierneho mora, p u t u j ú č i a s t o č n e aj cez ú z e m i e Poľska na západ, často si vynucujúc prechod

so zbraňou v ruke..." píše Józef Kostrzewski v knižke „Prehistória Poľska". ...Šli dlho, viedla ich Visia. Hynuli v neustálych zráž­ kach, bolo ich čoraz menej a menej. A keď sa dostali k ja­ zeru pod úpätím vyvýšeniny, na ktorom bolo pohrebisko, keď uvideli kamenné mohyly a dlhé stély na hroboch vtedy zistili, že kraj, ktorý opustili, má už nových obyva­ teľov. Na druhej strane jazera sa dymilo z domov slovan­ ských Venedov, na svahoch sa pásol statok a stáda koní. Zabudlo sa na kedysi uzavreté dohody medzi kráľmi gót­ skych kmeňov a náčelníkmi Venédov. Začali bojovať - hŕst­ ka gótskych bojovníkov a obyvatelia slovanskej osady. Dlho trvala bitka, až im opadli ruky od úderov meča, až popras­ kali drevené, kožou obtiahnuté štíty. Krok za krokom ustu­ povali pozdĺž jazera k močiarom a trasoviskám. Skúšali ute­ kať a niektorému sa azda aj podarilo uniknúť z kraja, ktorý sa teraz ukázal taký nepohostinný. Zradné boli spomienky na minulosť, zradné boli aj veľké močariská pri jazere. So zlatými nádobami a klenotmi vykopanými pri Pietroase sa hrali dedinské deti. Alfred Rzynda pestoval v zla­ tých nádobách fikusy. „Som nedotknuteľný poklad Gótov" hlásal nápis na Atanarichovom poklade. Lenže stará škandinávska Edda učí: Bohatstvá sa míňajú v okamihu, dobytok hynie, prí­ buzní zomierajú, priatelia sú smrteľní a každý z nás zo­ mrie, ale predsa jestvuje čosi, čo nezomrie: je to mienka o mŕtvych... Agnieszka, Ström, Zośka, Roman a Pawel robili skúšobné sondy na mieste dávnej praslovanskej osady. Andrzej, ja a reportér z týždenníka sme sa vrátili do tábora. Bol večer. Chladný a veterný ako predchádzajúci deň. Basia s Krzysztofom pred svojím stanom kuchtili večeru na lie-

hovom variči. Krystyna s Franciszkom sa motali okolo že­ lezného sporáka v kuchyni. Franciszek mal výbornú náladu. Prvý raz som v tábore počul jeho smiech. Vaľkal cesto na ku­ chynskej doske. Krystyna vykrajovala z cesta nejaké kostrba­ té postavy. Potom ich kládla na plech a tam sa pod vplyvom tepla nafukovali, stávali sa bruchatými, smiešnymi. - To je Herr Ström, - ukazovala Franciszkovi veľkú bá­ biku s hlavou ako dyňa a s rukami po zem. - A toto, vidí­ te, je Herr Thomas. Zistil som, že sa podobám na bociana s dlhým zobá­ kom, nožičky mám ako piadimužík a brucho vyduté ako batoh. - Toto bude slečna Agnieszka, - rozosmiaty Franciszek podával Krystyne z cesta vykrojenú postavičku, ktorá na plechu získala obrovskú hlavu. A tá zrazu praskla, vypus­ tila klbko pary ako puknutá prášnica. Andrzej vošiel do svojho stanu a po chvíli z neho vy­ skočil ako vystrelený od laku. Rýchlo podišiel k Baśke nahnutej nad varičom. - Odkedy ste v tábore? - Pätnásť... no azda len desať minút je odvtedy, čo sme sa vrátili z výletu. Stalo sa niečo? Andrzej neodpovedal. Pozrel smerom ku kuchyni a po­ tom sa pomaly vrátil do stanu. Reportér si umýval ruky v jazere. Teraz vošiel do Andrzejovho stanu a po chvíli vybehol s nejakým predme­ tom v rukách. - Pán Andrzej, to je predsa zlatá váza, však? Rozbehol som sa k reportérovi. Ale Andrzej ma pred­ behol. - Áno. To je tretia zlatá váza. Tá, ktorú ukradli Rzyndovej. - Opatrne, pán Andrzej, - skríkol reportér. - Možno na váze zostali odtlačky zlodejových prstov. Vtom sa stalo čosi prekvapujúce.

Andrzej vytiahol vreckovku, a kým hocikto stihol za­ protestovať, starostlivo poutieral zlatú vázu. - Čo to robíte? - rozhorčoval sa reportér. Andrzej len utieral a utieral. - Vy viete, kto je zlodejom? - spytoval sa reportér. - Viem. Ale na tom vôbec nezáleží. A ľahostajne mi podal vázu. - Pozri sa, Tomasz, aká je pekná... Bola malá, menšia než tie dve ostatné. Bolo možné ju obchytiť dvoma veľkými dlaňami. Na zlatých stenách boli kresby prekrásnych rastlín. A medzi rastlinami ako­ by z dna vytŕčal hlavu veľký orol so zakriveným zobákom, dlhými pazúrmi, ktorými siahal po halúzke vínnej révy. „Teda Franciszek?" otriasla mnou myšlienka. Lebo sta­ čilo pomyslieť si „Franciszek" a už bolo všetko jasné a po­ chopiteľné. Ibaže nikto z nás by nikdy nebol starého kuchára zaradil do okruhu podozrivých. Franciszek navštevoval Rzyndovú, lebo u nej kupoval zemiaky a čerstvú zeleninu. Dlhé roky práce v múzeu a na vykopávkach vycvičili jeho oko na nálezy rôzneho druhu. Všimol si fikusy, ktorými sa Rzyndová iste po­ chválila, a hneď si všimol, že kvetináče sú zo zlata. Mal pred očami starobu - prázdnu, biednu, smutnú. Azda spočiatku si ani neuvedomoval, že kvetináče majú veľkú úžitkovú hodnotu. V noci ukradol vázu s fikusom. A po­ tom? Potom už bolo neskoro na vrátenie. Neskôr sa už len usiloval zamaskovať vlastné stopy. Veď či nie on prvý vypustil správu, že Alfredov duch na­ vštevuje Rzyndovú? Hovorilo sa, že zlodej bol v bielom odeve. V bielej kuchárskej uniforme chodil Franciszek neustále. Či nie on sa pohádal s Andrzejom, keď ten chcel dať Rzyndovej staré plechovky ako kvetináče na fi­ kusy? A tie jeho čudné vývody o zlodejových zásluhách, o neužitočnosti zlatých pamiatok v sklenených vitrínach

múzea?... Azda práve tak uvažoval, keď spáchal krádež. Takým spôsobom upokojoval vlastné svedomie, kým Andrzej nepovedal, že Franciszka považujú za najčestnejšie­ ho človeka. To bol hádam prelomový okamih. Vtedy sa iste rozhodol podhodiť nám zlatú vázu. A dnes to urobil. Franciszkove „zlé dni" - to bolo utrpenie človeka, kto­ rý na konci čestného života spáchal zločin. Aký inakší sa mi videl dnes - veselý, v pohode. Krystyna vedela, kto fikus ukradol. Vedela sa zblížiť s Franciszkom, získala si jeho dôveru. Priznal sa jej? To pochybujem. Asi si to domyslela vďaka intuícii, dievčen­ skému dôvtipu. Andrzej vyutieral vreckovkou zlaté steny vázy. Teraz sa už nik nedozvie pravdu o zlodejovi. Neprináleží nám sú­ diť toho starca. Odsúdil sa už sám tým, že sme získali zla­ tú nádobu. Niet cnostného bez chyby, niet zločinca bez cnosti učí nás stará kniha Edda. Vatra horela veľkým, mihotavým plameňom. Keď do nej udieral vietor, oheň vybuchoval ako kováčska vyhňa. Iskry vylietali kamsi do výšky, navzájom sa tam naháňa­ li, hasli a znova sa zapaľovali. Horiace polená hučali, suchučké smrekové vetvičky praskali, les dunel od vetra. Požiadal som Ströma, aby nám zarecitoval báseň „Voluspä". Poznal som ju z prekladu, bola ponurá, strašná, plná krvavého rozprávania o starých germánskych bohoch, veštiaca smutný osud ľudstva. Ström recitoval v originál­ nom jazyku Eddy a poéma sa podobala na Apokalypsu. Na pohrebisku od nárazu vetra zastonal krivý peň sta­ rej borovice. Koniec

VÝSLOVNOSŤ CUDZÍCH MIEN A NÁZVOV

Agnieszka

agnieška

Andrzej

andžej

Antoniewicz, Jerzy

antonievič ježy

Basia, Baska

basa, baška

Bydgoszcz

bydgošč

Elbląg

elblong

Franciszek

frančišek

Gąsiory

gonśory

Kazimierz

kažimiež

Kostrzewski, Józef

kostževski, juzef

Krzysztof

kšyštof

Öland

öland

Östergötland

österjötland

Petrarca

petrarka

Rzynda, Rzyndova

žynda, žyndova

Stephans

stefans

Ström, Oskar

Ström, oskar

Tomasz

tomaš

Tymieniecki

tymieňecki

Västergötland

vesterjötland

Zosia, Zośka

zoša, Zośka

Z poľského originálu Pan Samochodzik i Skarb Atanaryka (Oficyna Wydawnicza „Warmia" s.c, Olsztyn 1993) preložil Peter Čačko. Redigovala Elena Račková. Obálku navrhla Viera Fabianová. Technická redaktorka Elena Benková. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2005 ako svoju 1939. publikáciu. Zalomenie do strán Ikar, a. s., Bratislava. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica. ISBN 80-551-0985-0

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili detek­ tívne schopnosti. Po skončení štúdia ma zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo predovšetkým vyhľadá­ vanie cenných umeleckých diel a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujímavejšie príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok o pánu Tragáčikovi. Objavenie slávneho Atanarichovho pokladu som zažil ešte ako študent počas archeologických vykopávok. Predstavte si obrovské množstvo zlatých predmetov, ktoré sa podarilo nájsť iba vďaka ľudskému dôvtipu a vede. A kto bol kráľ Atanarich? Prečo sa jeho zlatý poklad našiel práve v Poľsku? Čo robili Góti - škandi­ návsky kmeň - na poľskom území pred dvetisíc rokmi? Na tieto otázky vám odpovie druhý príbeh pána Tragáčika.

Pripravujeme: PÁN TRAGÁČIK A SVÄTÝ RELIKVIÁR PÁN TRAGÁČIK A OSTROV ZLOČINCOV PÁN TRAGÁČIK A TEMPLÁRI