Vsetko alebo nič

21:07

Page 1

Bozkáva ma. Chce sex. Jeišikriste, jeišikriste. ¼avou rukou som sa opierala o jeho predlaktie, v pravej som drala kabelku. „Pusti ju,“ povedal Jakub. „Èo?“ vydýchla som medzi bozkami. „Tú kabelku. Pusti ju.“ Ani bohovi, pomyslela som si, a kabelka padla na zem. Jakub sa ku mne pritisol, cez trenky, ktoré mal na sebe, som cítila, e myšlienky na sex sa len tak ¾ahko nevzdá. Ruka mi tam nevdojak skåzla, dotkla som sa ho, ale potom som dlaò odtiahla. „Pekne voniaš,“ zašepkal mi do vlasov. „Nevyspím sa s tebou,“ povedala som. „Dobre,“ zdvihol ma, prehodil cez plece a nie− sol ma... asi do spálne. Mohla som krièa a kopa a by rozkošne ne− dostupná, viem. Lene to by som potom nemala èas premýš¾a, ako sa z tejto situácie dosta. Keï ma poloil na poste¾, myslel si, e vyhral. „Nie,“ posadila som sa rozhodne. Usmial sa, poloil ma spä, bozkával mi krk, dekolt, dal mi dole ramienka na šatách... Leala som ako zamrznutá a premýš¾ala, èi sa u zaèal Milionár...

„… výnimoèná prvotina z Evitinho pera. Pre všetky zradené eny, pre tie, ktoré nevedia, èi ešte niekedy dokáu dôverova a ¾úbi, pre tie, ktoré kvôli jednému ne(v)hodnému chlapovi stratili samy seba, pre ne všetky bude tento skvostne napísaný príbeh terapiou...“ Lucia Kollárová, autorka bestselleru By tou druhou z lásky

„Linda, rozprávaèka príbehu, je zúfalá manelka, ktorá chce spozna všetky tváre sexu v meste. Kým sa pozrie do zrkadla a zistí, e u je aj sama jednou z nich, Evita ju nechá dospie z frivolnej pôitkárky na zrelú enu udobrenú s hormónmi i osudom. So sviným štýlom slovenskej Haliny Pawlowskej, s dôvtipným slovníkom a v hravej, navonok bezstarostnej forme. V zmyselnom svete, kde si jedno citoslovce obèas zaslúia obidve pohlavia, je VŠETKO tak, ako má by. NIÈ však nie je isté. Všelièo býva v ivote inak, ako by mohlo by.“ Dalibor Hladík, publicista

„Koneène humor, koneène sviei jazyk a reálne postavy! Vdy som èítala Evitine èlánky, lebo boli vtipné a ozajstné, take som sa na túto kniku hrozne tešila. Oprávnene.“ Zuzana Fialová, hereèka

VŠETKO alebo NIÈ

2.5.2007

EVA URBANÍKOVÁ

obalka.qxp

Otvorený príbeh lásky 21. storoèia j z pera známey moderátork a novinárky

EVA URBANÍKOVÁ

VŠETKO alebo NIÈ DRZO A BEZ SERVÍTKY O VZAHOCH, KTORÉ NÁM VALCUJÚ ZMYSLY

„Milujem ¾udí, s ktorými sa nenudím. Evita vtrhla do redakcie Eva a do môjho ivota ako víchrica. Tehotná 25−roèná víchrica s nádhernými oèami a notesom plným výborných nápadov na èlánky. Tak sme sa zoznámili. Vedela som, e je pohotová moderátorka, a zakrátko som zistila, e je i výnimoèná novinárka. O nieèo neskôr som ju spoznala aj ako vtipnú kamarátku, neúnavnú matku a talentovanú hráèku squashu. Evita peèie fantastické koláèe. Píše texty piesní a spieva. Je aj príleitostná keramièka a brušná taneènica. A dlhoroèná autorka Zakázaných strán. Choroby môjho dieaa konzultujem zásadne iba s òou. A viem, e pre kamarátov funguje ako nonstop psychoterapeutka cez telefón. Má rozsiahlu kninicu a u dlho si dávame navzájom tipy na výborné knihy. Tá posledná mi urobila najväèšiu rados. Dríte ju v ruke. Príjemné èítanie.“ Katarína Patvarošová, šéfredaktorka mesaèníka EVA

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 256

Všetko alebo niè Vydala Mgr. Eva Urbaníková – EVITA Vydanie prvé. Copyright © Eva Urbaníková 2007 Jazyková úprava: Darina Belanová, Renáta Kováèová Obálka a grafický dizajn: Roman Piffl Tlaè: Dolis, s. r. o., Bratislava

ISBN 978−80−969684−0−4

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 5

VŠETKO ALEBO NIÈ

Prológ Babka vtedy zomrela neskoro na jar, u sa vlastne za− èínalo leto. Bolo dos, horúco, pamätám si to, lebo mi v aute išla naplno klíma, hoci som mala angínu, a tele− fón som h¾adala v oranovej kabelke, ktorú nosím, len keï je viac ako 25 stupòov. Zatelefonovala mi to mama, ktorá napriek lekárskej profesii smr, svojich blízkych nikdy nezvláda, hystericky plakala a ešte hysterickejšie sa ma pýtala, ako môem by, taká pokojná. Nechápala, preèo som okamite nenabúrala do prvého ståpa a nero− nila slzy. Babku som ve¾mi ¾úbila. Zosobòovala pre mòa všetko, èo som ako die,a mala rada – prázdniny, èerešne a èerstvý chlieb so slivkovým lekvárom. Prijala som jej smr, so smutným konštatovaním, e tak to chodí. Ale nie preto, e by som bola bezcitná mrcha, skôr preto, e som u pár dní bola schopná myslie, iba na jedno. Na Jakuba. O dva roky zomrel dedko. Aj to mi zatelefonovala ma− ma. Prerývane vzlykala a mne to stislo srdce, lebo ešte tri dni predtým sme spolu sedeli na obede a ja som mu s¾úbila, e sa budem viac usmieva,. Ale neplakala som. Skúšala som si privola, vlahu do oèí tým, e som na klavíri hrala Memory z muzikálu Cats a pozerala som sa na prázdne hojdacie kreslo, v ktorom obyèajne pri tej skladbe sedával. Niè. Prehrabávala som sa vo fotkách, v jeho veciach, v spomienkach. Niè. Stála som nad jeho hrobom, poèula smrkanie, tiché poplakávanie a hlboké 5

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 6

EVA URBANÍKOVÁ

vzdychy. Cítila som èudné prázdno, zrazu som sa neteši− la na Vianoce, ale neplakala som. Lebo všetky slzy, ktoré mi mali tiec, po lícach, to u dávno mali za sebou. Kvôli Jakubovi.

6

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 7

VŠETKO ALEBO NIÈ

1. Prvýkrát v tom roku sme s Vandou sedeli na terase podniku, kam sme zvykli chodieva, vdy, keï sme okla− mali èas, kolegov, frajerov a zopár dotieravých pseudo− kamarátok. Prvýkrát to poèasie dovolilo a náš stôl bol pripravený tak, ako sme ho na jeseò opúš,ali. Nahlas som sa smiala. „Si šibnutá,“ teatrálne sa oprela o chrbát stolièky a spustila: „Keï to na mòa ide, ešte bojujem s presved− èením, e urèite pri tom èudne vyzerám, take sa tomu bránim, a pustím to a vtedy, keï chlap h¾adá mobil, aby zavolal na psychiatriu.“ „Mici, pred orgazmom myslíš na to, ako vyzeráš, keï ho máš?“ „Áno. Som zakomplexovaná.“ „A èo robíš, keï ho nestihneš zastavi,?“ „Vdy ho stihnem zastavi,.“ „To sa nedá!“ „Nevedia to len zvieratá, moja.“ „A kedy sa rozhodneš, e ho pustíš?“ „Keï ma chlap presvedèí, e som krásna.“ „Ale nie kadý vie, e ,a má o tom presviedèa,!“ „Neboj sa, rýchlo to pochopí, pretoe od prvej chvíle, èo sa ocitneme v posteli, poèúva len moje ospravedlne− nia za to, ako vyzerám.“ „Prosím???“ zakrièala som. 7

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 8

EVA URBANÍKOVÁ

„Hovorím ti, e som zakomplexovaná! Ja tých chlapov proste upozorním na to, e mám ve¾ké brucho a malé kozy.“ „Vanda, ty nemáš ve¾ké brucho.“ „Mám malé kozy.“ „Keï to chlapovi povieš, okamite si to všimne!“ „Áno, ale keïe si chce zakefova,, tvrdí mi, e krajšie nevidel.“ „A ty mu uveríš.“ „Nie, ale upokojí ma to.“ „O. k., berme to ako...“ „No, to som zvedavá...“ „Je to istý úchylný druh predohry.“ „Nie je to úchylné, keï vidím, e mi mu pozerá na stehná, poviem mu, e u sa, ia¾, trasú...“ „Výborne, Vandi,“ rehotala som sa. „Nemôem za to.“ „U sa ti nejaký mu ospravedlnil za to, e nevyzerá ako mladý Redford?“ „Nie.“ „Napriek tomu si si na neho vyliezla a vyšantila si sa.“ „Èo ti šibe? Neviem to, keï som hore.“ Nieko¾ko ¾udí sa obrátilo, tak nahlas som sa smiala. Èašník, ktorý nás u dobre poznal a ktorý sa vdy tešil, keï sme dorazili, lebo naša prítomnos, s¾ubovala vzruše− nie, prišiel k stolu a opýtal sa, èi si ešte dáme. „Ja som autom,“ povedala som. „Aj ja,“ pridala sa Vanda. „Tak si ešte dáme, ale u iba streky,“ obrátila som sa na neho. „Dnes je vám veselo,“ zbieral zo stola prázdne po− háre. 8

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 9

VŠETKO ALEBO NIÈ

„Áno,“ odpovedala som. „Áno. Vanda zistila, e vyze− rá ako nepodarená sestra E.T. mimozemš,ana.“ „No,“ ostal stá, s táckou na polceste. „Patríte k naj− krajším zákazníèkam v tomto podniku.“ „To preto, lebo vieme obleèením zakry, nedostatky,“ oznámila mu sucho Vanda. „Ty nie si kompletná.“ „Som zakomplexovaná.“ „Milujem ,a, Mica,“ so smiechom som sa k nej naklonila a pobozkala ju na ústa. „Aj ja teba milujem, zlatko,“ našpúlila pery. Èašníkovi sa pohli nohavice. Obe sme na neho pozre− li, oèervenel a rýchlo odišiel. „Take ty to nevieš, keï si hore,“ vyfúkla som dym z cigarety. „Ale asi to viem, ale nie som si istá, èi to robím dobre, chápeš?“ „Skús si pritom èupnú,, chlapi to milujú.“ „Mne to pripadá také èudné, keï som hore.“ „Lebo ,a vidí, to preto.“ „Hlavne nie kadému môem poveda,, nech ma vedie... Oni sú v tomto idioti, myslia si, e kadá to vie ako pornohereèka a e keï na òom sedím kolmo napich− nutá, neviem, èo od rozkoše...“ „Tak neseï kolmo!“ „Veï nesedím.“ „Daj sa do takého uhla, aby ti to bolo aspoò príjemné.“ „Jeiš, nebudem sa o tom rozpráva, so enou, ktorá je schopná milova, sa za denného svetla!“ Vyloila som si nohu na prázdnu stolièku. Znovu som sa zasmiala, lebo som si spomenula na to, ako si Vanda vo fakultnej nemocnici odmietla vyzliec, tielko, keï jej 9

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 10

EVA URBANÍKOVÁ

mali robi, EKG, a lekár mojej mame vtedy zavolal, e to bola posledná známos,, ktorú pre jej pekné oèi bol ochotný vyšetri,. Mono ho vytoèilo to, e ja som si to EKG cez tielko fotila. Neviem. Bol to starý pán, nikdy nebol enatý a na Vandine vnady pod tielkom sa celkom tešil... Aj keï boli malé. „Pod¾a mòa to vieš ve¾mi dobre,“ povedala som. „Len moc pozeráš televízor.“ Vietor zmenil smer a dym z Vandinej cigarety mi za− halil celú tvár. „Nešlukuj,“ povedala som. „Bude ti zle.“ Zamyslene hodila rukou. Mlèky som jej posunula víno, ktoré èašník chvatne poloil na stôl, a na dúšok som vy− pila to svoje. Bolo teplo. „Vanda, si krásna ena, nerieš takéto hlúposti.“ Pokrútila hlavou a zahasila do polovice vyfajèenú ci− garetu. „Preèo mám š,astie len na takých hajzlov, ktorí mi ešte aj povedia, e by som so sebou mala nieèo robi,?“ opýtala sa potichu. Pokrèila som plecami. „Neviem, moja. Fakt neviem.“ Ani jedna z nás netušila, e o pár dní natrafí na èlove− ka, ktorý jej v posteli povie, e jej krásu by na stupnici od jeden po desa, ohodnotil na 6,4. Napriek tomu, e Vanda vyzerala tak, e som ju kadému chlapovi pred− stavovala len s malou dušièkou. Bola kráááásna. „Išla by som na výlet,“ povedala po chvíli. „Potrebu− jem, aby sme boli spolu, Mici.“ Prikývla som. Viem, o èom hovorila. Muzika, alkohol, náhodní mui s hladnými oèami a potom hurónsky smiech, keï sme spolu, samy dve, zaspávali v našom kedysi spoloènom byte. 10

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 11

VŠETKO ALEBO NIÈ

„V utorok máme v antikvariáte koncert.“ Pokrútila hlavou. „To je fajn, ale ja chcem tancova,.“ „To môeš. Aj na stole. Aspoò bude na èo spomína,.“ Vanda bola pri tom, keï som prvýkrát v ivote tanco− vala v bare na stole. Poznali sme sa len krátko, ale keï u to nemalo úroveò, stiahla ma dole a povedala, e buï te− da niekomu daj, alebo poïme domov. A ja som išla. Keï som tancovala na stole druhýkrát v ivote, spoznala som Erika, ale to je iná príhoda, tam Vanda nebola a mono preto som sa stala prvýkrát matkou. „Mali by sme si riadne zaúrova,,“ povedala. „Ako kedysi.“ A potom sme odišli. Pár hláv sa za nami otoèilo, ale na to sme boli zvyknuté. Nasadli sme do svojich áut, poèkala som, kým Vanda na štvrtýkrát vycúva v správnom uhle, a pohla som sa smerom k Erikovmu prenajatému bytu. Èas na dcéru mu vypršal. Volám sa Linda. Mám 27 rokov, dvaapolroènú malú princeznú Luciu, manela Erika, s ktorým u rok nei− jem, a je len otázkou èasu, kedy padne iados, o rozvod. Obliekam sa do dobrých znaèiek a potrpím si na kvalit− nú kozmetiku. Je nede¾a 20. apríl, doma ma èaká rozèí− taný Wiliam Trevor, koláè, èo som vèera narýchlo piekla, a musím sa ešte stavi, u našich, lebo z Paría doniesli Lucke darèek. Normálny, spokojný deò. Poèúvam z cé− deèka Jamiroquaia, volám Teovi, predavaèovi v mojom antikvariáte, u známom medzi ¾uïmi, nech mi napáli Johna Mayera, dávam si do úst uvaèku a na moment som bezstarostne š,astná... Presne o dvadsa, hodín by som mala spozna, Jakuba. 11

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 12

EVA URBANÍKOVÁ

2. Moja kamarátka psychologièka mi raz povedala, e kadé storoèie v histórii ¾udstva je charakteristické jed− nou dominantnou duševnou poruchou, ktorá prirodzene vyplynie z toho, ktorým smerom sa svet uberá. „A èo najviac trápi ¾udí dnes?“ spýtala som sa a ona bez váhania odpovedala: „Fóbie a úzkosti. Z èohoko¾vek. A ve¾mi ,ako zakore− nené.“ Moje ïalšie pozorovanie mi len potvrdilo, e všetci ijeme v dobe, keï sa úzkos, z romantiky a zo vz,ahu samého stala morom. ¼udia pred láskou utekajú. Bránia sa zamilovanosti, lebo sa boja, e v nej jeden z tých dvoch zlyhá a oni stratia svoju duševnú rovnováhu. Ani neviem, kedy som naposledy poèula o niekom, kto zail úprimné vyznanie lásky. So slzami v oèiach, s absolút− nym odovzdaním sa a bez štipky irónie. Ale prsty na oboch rukách by mi nestaèili, keby som zaèala vyratúva, všetky eny, ktoré boli postavené pred tvrdenia – Vieš, ja nie som stavaný na vány vz,ah... Vieš, ty si zaslúiš lep− šieho mua... Vieš, ja ti nemôem s¾úbi,, e ti budem verný... Fuj! Mnohí priznávajú, e sa bez rozpakov stre− távajú aj s inými enami. A sú pyšní na to, e hovoria pravdu a nikoho nezavádzajú medovými reèami. Uijeme v bludnom kruhu povrchných sexuálnych známostí, na ktoré chceme èo najrýchlejšie zabudnú,. A keï náhodou natrafíme na niekoho, kto nám vlezie pod kou a zaèína nám by, blízky, rýchlo, z posledných síl cestu k nemu za− hatáme, aby sa z toho, nedajboe, nevyk¾ula – láska… Alebo ijeme vo zväzkoch, ktoré u dávno stratili svo− je opodstatnenie, sú na smiech nám, našim milencom a všetkým, ktorí nám pre milencov robia alibi... Vo 12

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 13

VŠETKO ALEBO NIÈ

zväzkoch, ktoré sú výsledkom rezignácie – lepšieho u aj tak nenájdem, tak preèo nespusti, z nárokov? O. k., o. k., som cynická. Iste. Ale ešte horšie to všetko pôsobí vtedy, keï si uve− domíme najpodstatnejšiu vec. Ue všetci po pravej láske túime. Prahneme. Po takej, aká je vo filmoch. Zai, su− cho v ústach, roztrasené kolená, spotené ruky, èakanie na telefón. Poznám len dvoch ¾udí, ktorí ijú v nefalšovanom š,ast− nom zväzku. Mojich rodièov. U to, e boli jeden pre dru− hého prvou láskou, sa môe zda, v dnešnom svete – „naj− skôr si ui, potom sa via“, trochu úchylné. Lene tam sa to len zaèína. Keï sme sa raz s Vandou a s mojimi rodiè− mi vybrali na spoloèný víkend do hôr – a u fakt netuším, ako vznikla táto kombinácia, dva dni len pozerala na to, ako sa dria za ruky, ako sa spolu smejú a ako sa o seba starajú. V sobotu veèer sa ma pýtala, èi berú nejaké dro− gy, a po zistení, e sú èistí, sa v nede¾u psychicky zrútila. „Vidíš, Mici,“ povedala som jej vtedy. „A ja musím týmto dvom š,astlivcom vysvet¾ova,, e to oni – nie ja, pochádzajú z inej planéty...“ Dom, v ktorom naši bývali, bol vysvietený. Zaparko− vala som pri Martinovom aute, Lucia vyskoèila a veselo sa rozbehla k bráne. „Ahoj, zlatko,“ vítal ma otec, vzal malú na ruky a po− bozkal ma na líce. „Máš sa dobre?“ „Áno, oci,“ povedala som. Vdy som hovorila, e sa mám dobre. Boli tam všetci. Mama, dve mladšie sestry, babka s dedom, Martin so švagrinou a s „víchricami“, èo bolo krycie meno pre ich dve malé nevychované dcéry. A sused Bohuš. 13

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 14

EVA URBANÍKOVÁ

„Tak èo, Linda, stále sama?“ vstával od stola, keï sme vošli do kuchyne, a podával mi ruku. „Stále sama, Bohuš, stále sama.“ Pokrútil hlavou. „Strašíš muov svojou nezávislos,ou.“ Zasmiala som sa. „Straším seba svojou nezávislos,ou.“ „No, no, len nerozprávaj,“ niesla na stôl polievku ma− ma. „Ešte nie ste rozvedení, niè nie je stratené,“ a skôr, ako som stihla poveda,, e Erik patrí do predminulej sezóny, oslovila Luciu: „Miláèik, umyla si si ruèièky?“ Oèi sa mi stretli s Martinovým poh¾adom. „Èo si dnes robila?“ „Bola som s Vandou.“ Zdvihol noík smerom k stropu. „Mui, traste sa!“ A jeho ena, moja švagriná, poèkala, kým bude úplné ticho, a potom sladkým hláskom zašveholila: „Lindi, nepribrala si trochu?“ Take, zoznámte sa. Martin. Môj brat. Má o tri roky viac ako ja. O jednu dcéru viac ako ja. Vie po anglicky lepšie ako ja. A to ja viem po an− glicky výborne. Vyzná sa vo všetkom okrem šoubiznisu. Kupuje si u mòa kniky a dokonca ich aj èíta. Má man− elku. Moju švagrinú. Oenil sa tak zle, e niekedy si myslím, e ju zbalil len zo artu a zabával sa na nej tak dobre, e èakal, èo bude na svadbe. Tam som sa však o zábavu postarala ja. Okolo polnoci som povedala prípi− tok, ktorý si u nepamätám. Videla som ho párkrát na videokazete a dodnes som jediná, ktorej sa páèi. Mama sa pri òom rozplakala, otec šepkal sestre do ucha, nech 14

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 15

VŠETKO ALEBO NIÈ

u nepije, a Martin sa so mnou celý nasledujúci rok ne− bavil. Povedala som, èo si myslím. Ue aj keï si berie to najhoršie, èo v ivote stretol, elám mu, aby bol š,ast− ný... V skratke. A on sa urazil. Vybehol za mnou do haly hotela, kde bola hostina, sotil do mòa a vykrikoval, e sa neviem správa,. Krièal minútu, dve, tri, štyri, pä,. Krièal na mòa kvôli ene, ktorú poznal pár mesiacov, ktorá s ním èakala die,a, a snail sa prekrièa, svoj vnútorný hlas, ktorý mu hovoril, e som jediná, ktorá vie, e manelka je v jeho ivote jeden ve¾ký preš¾ap. Zapálila som si cigaretu a poslala ho za „enuškou“. Myslím si, e keby vtedy okamite nezmizol, zmlátil by ma. Bolo tretieho septembra. Ïalšie slová sme si vymenili kon− com leta nasledujúceho roku. Èo je však podstatné, i− vot mi dal za pravdu. Zo švagrinej sa vyk¾ulo zákerné malomeštiacke stvorenie, ktoré všetci len mlèky tole− rovali. A Martin u dávno neskrýval, e je z nej unavený. Preèo s òou stále ostával, to bola pre mòa záhada. Ako neskôr povedal Jakub, ktorý ju nikdy nestretol – mono je dobrá v posteli. V ten veèer sa debata obrátila na to, èi je podstatné, aby bol partner, s ktorým ijeme, pekný. „No to je peklo,“ povedal Martin. „Vdy som bol za,aený na tie najväèšie krásavice, a preto som nikdy nemal múdru frajerku.“ „No prepáè,“ zdvihla hlavu švagriná. Nikto si ju ne− všímal. Martin pokraèoval: „Ale my mui to tak máme zakódované. Horšie je, e sa rodí èoraz viac ien, ktoré dokáu odpáli, skvelého chlapa len preto, e je... tuèný.“ „No a?“ povedala som. „Aké no a? Mu neplní funkciu ozdoby eny!“ 15

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 16

EVA URBANÍKOVÁ

„Ale kvôli nej by sa mal snai, vyzera, èo najlepšie!“ „No vidíš, presne ako hovorím,“ ukázal na mòa prs− tom. „Spala by si s tuèným chlapom?“ „S akým tuèným?“ „Tuèným tuèniakom. Alebo s chlapom s odporným akné. Alebo...“ „Nespala!“ „A dokázala by si s takým i,?“ „Nie.“ „A preèo?“ znovu na mòa ukázal prstom. „Lebo rapaví tuèniaci sú presne takí istí ignoranti, egoisti a ješi,áci ako tí, ktorí aspoò nejako vyzerajú!“ „Všetci mui buïte prekliati!“ „Ani keby mal miliardy.“ „To¾ký charakter!“ tváril sa prekvapene. „Chlap musí by,... Vieš, èo myslím.“ Martin sa veselo smial. Hovorila som ïalej: „To musí by, niekto taký, e keï sa naòho pozriem, vdy si poviem – ó, môj boe, toto je naozaj moje?“ „Vieš, preèo sa ,a chlapi boja?“ „Lebo na nich laèno nepozerám a nesúhlasím so všetkým, èo hovoria?“ „Presne preto!“ „Mám sa tvári,, e jediné cudzie slovné spojenie, ktorému rozumiem, je Atkinsonova diéta?“ „Pekná, chytrá a sebavedomá baba je odsúdená na ivot osamote.“ „No prepáè...“ ozvala sa švagriná. Nikto si ju ne− všímal. Martin pokraèoval: „Keï máš odpoveï na všetko, èo chlap povie, tlaèíš ho do úzkych.“ „Neverím, Martin.“ 16

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 17

VŠETKO ALEBO NIÈ

„Pozri sa na seba. Pekná. Múdra. Úspešná. Vtipná. A...“ urobil pauzu, „...sama. Ak nerátam to, èo máš v noènom stolíku.“ „Martin!!!“ ozvala sa mama z ved¾ajšej izby. Smiali sme sa. „Lepšie je by, sama ako v nesprávnej spoloènosti,“ povedala som. Chcela som ešte nieèo doda,, ale nestihla som. Do izby vošla mama. Pozrela na mòa. „Lucia chce cika,.“

3. Keï od nás Erik odišiel a pochopila som, e je to definitívne, lebo si so sebou zobral aj kvetináè so svojou najob¾úbenejšou palmou, ktorú polieval vdy v stredu a v nede¾u medzi ôsmou a deviatou veèer, vedela som, e to musím zvládnu, sama. Nikdy som nikomu nehovo− rila o tom, e u nás doma viazne komunikácia a ešte všelièo iné. A u vôbec nikto okrem Vandy nevedel, e Erik mal milenku. Zapieral ju, lebo zas nie je padnutý na hlavu, ale mne staèil jeden poh¾ad do jej oèí, keï sme ho boli s malou pozrie, v agentúre, a bolo mi jasné, e naše manelstvo zlyhalo. (Okrem toho, ktorá kamarátka píše esemesky typu – Dnes veèer by si nemohol na dve hodinky vypadnú, z domu?) Zabolelo to, lebo Erik bol monogamný typ, vinila som z toho vlastnú neschopnos, unies, zodpovednos,, ktorá leí na pleciach manelky a matky, ale napriek tomu mi bolo jasné, e keï som rozchodila Andreja, rozchodím aj Erika... Nerobila som scény, všetko prebehlo ticho, dokonca som dostala aj pusu na rozlúèku. Vyadovalo si to pár veèerov, sedela som na balkóne, pila víno, fajèila cigarety, pozerala na 17

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 18

EVA URBANÍKOVÁ

oblohu a èakala na ¾ahkos,, ktorá príde vdy, keï je èlo− vek vyèerpaný zo smútku. Asi by sa aj patrilo trápi, viac, ale keï som bola k sebe úprimná, priznala som si, e vi− ac ako zlomené srdce mám zlomenú samo¾úbos,... Tento mu ma nemiloval. Napriek všetkému, èo sme spolu preili. A ja som nemilovala jeho. Oèaril ma vtipom, tým, e pútavo rozprával a e konal spontánne ako ja. Oèaril ma tým, e bol skvelým par,ákom, boli sme tím. Našla som v òom druhé ja. Ale to bolo všetko. Môj ded− ko mi èasto hovorieval: „Vieš, Linda, keï miluješ naozaj, strácaš nad sebou kontrolu. Vtedy nie je podstatné, ako dlho to bude trva,, èi si toho druhého udríš, alebo nie. Láska ,a zahltí a všetko robíš v jej mene, aj keby to ma− lo by, proti tvojim princípom. Pokia¾ budeš svojej láske rozumie, a budeš si ju vedie, odôvodni,, nebude to tá osudová.“ Vdy som mu dala pusu na èelo – áno, dedo, tak to je. A myslela som si svoje... Sú iné èasy, dedo. Mal pravdu. Ako vo všetkom... Keï ide o lásku, súd− nos, ide stranou. O hrdosti nehovoriac. Pri Erikovi som bola presvedèená, e pravá láska má podobu nášho rýchlokvaseného vz,ahu. Keï šes, týdòov po tom, ako ma prvýkrát odprevádzal ráno z baru domov a u tam aj ostal a nepohol sa odo mòa, navrhol, aby sme sa vzali, zdalo sa mi to ako najprirodzenejšia vec na svete. Mala som 24 rokov, na èo èaka,? O dva týdne sme stáli na radnici, za mnou dojatá Vanda, za ním jeho najlepší ka− marát a ja som povedala áno skôr, ako sa ma na to ten pán s medailou na krku opýtal... Bola som vydatá! „Som vydatá! Vydatá!“ ví,azoslávne som na druhý deò v nede¾u otàèala prst s obrúèkou u rodièov na obe− de. Erik sa usmieval, mama sa rozplakala a vybehla z kuchyne, otec zbledol, brat Martin zdvihol oboèie, je− 18

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 19

VŠETKO ALEBO NIÈ

ho manelka spozornela, lebo cítila škandál, a sestry mlèali, lebo nevedeli, èo poveda,. „Tvoja mama si toto nezaslúi,“ povedal otec po tichu, ktoré u bolo príliš dlhé a v ktorom môj úsmev skysol. „To si vravel aj pri Andrejovi,“ zakrièala som ukriv− dene. „To bolo predsa nieèo úplne iné,“ hodil rukou. „Nebolo!“ Otec mlèky pokrútil hlavou. „Je to presne to isté! Nebolo prvoradé, èi som si to, èo sa stalo, zaslúila ja, prvoradé bolo, ako sa cíti mama, èo na to povedia ¾udia a preèo som taká hrdá, e nedo− káem znies, jednu facku!“ krièala som. „Ako môeš by, taká nevïaèná?“ „Preèo sa zaoberáte len sebou? Preèo na veci nepo− zeráte mojimi oèami?“ „Vtedy si sa rozhodla týdeò pred svadbou, nebolo to pre nás jednoduché.“ „Lebo pre mòa to bolo ohromne jednoduché!“ Myslím, e v ten víkend som otca sklamala. Videla som, ako na pár minút zostarol, zabolelo to, ale sebecky som si v duchu hovorila, e som im len urobila slubu po tom všetkom, èo zaili pri kauze menom Andrej... „Mohli ste nám to poveda, dopredu,“ vstal od stola. „Rád by som ,a odviedol k oltáru... Pochopila by si to, keby si sa na to pozrela našimi oèami.“ Odchádzal za mamou, ešte vo dverách sa obrátil a Eri− kovi povedal: „Gratulujem.“ Erik mu povedal: „Mám najlepšiu enu na svete.“ Ja si to myslím dodnes, on u má iný názor. Ale to je jeho problém... 19

evita_pc.qxp

25.4.2007

8:52

Page 20

EVA URBANÍKOVÁ

Otec sa v rozhovore k našej svadbe nikdy nevrátil. Nikdy nevidel fotky, na ktorých mám biele šaty. Mama o nej nehovorila vôbec. Ale keï Erik od nás s malou Lu− ciou odišiel, v jej oèiach som videla – vidíš, tu to máš! V kadom prípade, nemohla som sa utápa, v seba¾ú− tosti. Lucia mala rok a pol. Jej výchova ostala na mne. Netušila som, aké je to by, sama. Bez mua. Vo ve¾kom byte, ktorý treba spláca,. V by− te, kde bolo treba meni, iarovky. Do ktorého bolo treba nosi, šes,kilové balenia minerálok a dvanás,kilové bale− nia mlieka. Plati, opatrovate¾ku, chodi, do práce, vari,, tvári, sa pred malou, e sme úplná rodina aj bez ocka. Vo svete, kde ide viac o to, kto z koho, ako o lásku. A èo som nemohla urobi, vôbec – ukáza, našim, e viem, e som zlyhala. Hovori, svojim ¾uïom v obchode, ktorí dlho niè netušili, aké je ,aké skombinova, všetko tak, aby to vyzeralo jednoducho. Musela som by, silná, vyrovnaná a schopná popasova, sa s tým, èo som si navarila. Ešte ve¾akrát potom na mòa Erikov odchod padol ako ,aký balvan, ktorý som dokázala odvali, len s vypätím všetkých síl. Ešte ve¾akrát som sa vracala spä, a h¾adala chybu, ktorú som urobila. Ešte ve¾akrát som si pred zrkadlom mejkapom zakrývala tmavé kruhy pod oèami, ktoré by prezradili, e nie som a taká statoèná, ako vy− zerám. Ešte ve¾akrát som sa musela nadýchnu,, aby som naplnila prázdne srdce nieèím, èo by som mohla po− núknu, inému muovi. Lebo s prázdnym srdcom sa milova, nedá... Neh¾adala som ho. Vedela som, e príde. Ale vedela som aj to, e musím by, opatrná. Nemôem šliapnu, ved¾a. Zvládla som Andreja. Zvládla som aj Erika... Ale cítila som, e ïalší omyl u bude sakra bolie,. 20