Veronica Roth Experiment SK

Sorry, nevieme :(

EXREPIMENT

Díky za čitanie

NEVIEME je autorka týchto kníh: EXPERIMENT

Venujem Jo, ktorá ma vedie a podporuje.

Na každú otázku, ktorú možno vyriešiť, treba nájsť odpoveď, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Nelogické postupy treba odhaliť a zrevidovať. Nesprávne odpovede treba opraviť. Správne odpovede treba preveriť. (z manifestu Informovanosti)

PRVÁ KAPITOLA Prechádzam sa po cele v sídle Informovanosti, do ktorej nás zavreli, a v hlave sa mi stále ozývajú jej slová: Budem sa volať Edith Priorová. A chcem na veľa vecí zabudnúť. „Ozaj si ju v živote nevidela? Ani na fotkách?“ vyzvedá Christina. Nohu má vyloženú na vankúši, pri našom zúfalom pokuse zverejniť video s Edith Priorovou do nej totiž schytala guľku. Vtedy sme ešte netušili, že odhalené tajomstvo rozvráti všetko, čomu sme kedy verili. Naše frakcie, naša totožnosť, všetko bol iba klam. „Je to tvoja babka alebo teta alebo kto vlastne?“ „Ako ti to mám inak povedať, že netuším?“ Zastanem pri stene a prudko sa zvrtnem. „Prior sa volá – volal – môj otec, takže asi nejaká príbuzná z jeho strany. Ale Edith je typické meno pre Sebazaprenie a otec pochádzal z Informovanosti, teda...“ „Určite prišla dávnejšie,“ ozve sa Cara a oprie si hlavu o stenu. Z tohto uhla vyzerá presne ako jej brat Will. Môj kamarát, ktorého som zastrelila. Vzápätí sa vystrie a Willov duch zmizne. „Pred niekoľkými generáciami.“ „Generáciami,“ zopakujem. To slovo mi pripadá staro ako drobiaca sa tehla. Zavadím rukou o panel steny – studený, biely a moderný –, a vyrazím na ďalší pochod naprieč väzením. Edith Priorová, príbuzná spred niekoľkých generácií, mi ako dedičstvo zanechala nezávislosť od systému frakcií a náznak, že moja divergencia je dôležitejšia, než som si vôbec vedela predstaviť. Svojou existenciou dávam signál, že je načase vyjsť z mesta a ponúknuť pomoc ľuďom vonku. „Rada by som vedela,“ začne Cara a pošúcha si tvár rukou. „Nie, potrebujem vedieť, ako dlho tu už sme. Zastavíš sa aspoň na minútu?“ oborí sa na mňa. Znehybniem uprostred cely a zdvihnem obočie. „Prepáč,“ zamrmle. „Dajte si pohov,“ zamieša sa Christina. „Jedno je isté, už tu trčíme príliš dlho.“ Pred niekoľkými dňami Evelyn strohými povelmi zvládla chaos vo vestibule sídla Informovanosti a všetkých väzňov dala odpratať do ciel na treťom poschodí. Čoskoro potom nám neznáma bezprizorná žena prišla ošetriť rany a rozdať lieky proti bolesti, pravidelne sme dostávali jedlo a mohli sme sa párkrát osprchovať, ale nikto nám nepovedal, čo sa deje vonku. Nepomohli prosby ani hrozby. Ja som skúšala najmä to druhé. „Tobias sa mal už dávno dotrepať,“ precedím cez zuby a klesnem na okraj svojho ležadla. „Kde toľko trčí?“ „Možno je stále naštvaný, že si mu klamala a tajne si sa spriahla s jeho otcom,“ mudruje Cara. Škaredo na ňu fľochnem. „Štyri by nebol taký malicherný,“ vyhlási Christina. Neviem, či chce zdvihnúť náladu mne, alebo zraziť hrebienok Care. „Asi má furt dačo na práci a nestíha. Veď ti povedal, že mu máš veriť.“ V zmätku, keď všetci naokolo vrieskali a bezprizorní sa nás snažili natlačiť ku schodom, som ho

schmatla za lem trička, aby sa mi nestratil. Lenže on ma chytil za zápästia a odtisol ma so slovami: Dôveruj mi. Choď, kam ti nakážu. „Snažím sa,“ poviem pravdivo. Naozaj sa mu snažím dôverovať, ale strácam trpezlivosť. Celou bytosťou, do poslednej šľachy a posledného nervu túžim po slobode. Musím sa dostať von nielen z tejto cely, ale aj z mesta, ktoré ma takisto väzní. Potrebujem vidieť, čo je za plotom.

DRUHÁ KAPITOLA Neviem tadeto ani prejsť bez toho, aby ma nemátali spomienky na čas, keď som tu trčal ako väzeň. Bosý a domlátený, bolel ma každý pohyb. A v prvom rade na deň, keď som čakal na popravu Beatrice Priorovej ako na vlastnú. Bezmocne som trepal päsťami do dverí. Civel na jej bezvládne nohy v Petrovom náručí a snažil sa uveriť, že nie je mŕtva, len nadrogovaná. Nenávidím to tu. Chodby už zďaleka nevyzerajú tak čisto ako vtedy, vojna ich poriadne poznačila. Kráčam pomedzi steny s dierami po nábojoch, po skle z rozstrieľaných žiaroviek a stopách po špinavých topánkach. Do cely ma bez okolkov pustia, lebo mám znak bezprizorných – prázdny kruh – na čiernej páske na ramene a Evelynine črty na tvári. Meno Tobias Eaton ma dlho strápňovalo, teraz mi pre zmenu otvára dvere. Tris sa krčí na dlážke tesne vedľa Christiny a oproti Care. Moja Tris. Drobná a bledá ako vždy, ale aj tak je jej plná miestnosť. Zbadá ma a vytreští okrúhle oči, v mihu stojí na nohách a pevne ma objíma okolo pása, tvár mi tlačí k hrudi. Jednou rukou jej stisnem plece a druhou ju pohladkám po vlasoch, stále ma prekvapuje, že jej už nesplývajú až na chrbát. Dobre, že si ich ostrihala, odvtedy vyzerá ako bojovníčka, nie ako dievčatko. Presne to potrebuje. „Ako si sa sem dostal?“ spýta sa tichým, ale jasným hlasom. „Som Tobias Eaton,“ pripomeniem jej. Zasmeje sa. „Hej, v kuse na to zabúdam.“ Odtiahne sa, aby mi mohla pozrieť do tváre. Pohľad sa jej neisto mihoce, pripadá mi ako kopa listov, ktorú už-už rozfúkne vietor. „Čo sa deje? Prečo ti to toľko trvalo?“ Znie to ako zúfalá prosba. Ona tu zažila horšie veci než ja: sérum strachu, bratovu zradu, pochod na popravu. Musím ju odtiaľto dostať. Cara si nás so záujmom prezrie. Zrazu si pripadám divne, ako keby sa mi vlastná koža trochu posunula a už mi poriadne nesedí. Obecenstvo fakt nemusím. „Evelyn dala zaracha celému mestu,“ vysvetlím. „Bez jej povolenia nikto nesmie urobiť ani krok. A pred pár dňami predniesla veľkú reč, že sa máme spojiť proti našim utláčateľom. Myslela tým ľudí za plotom.“ „Utláčateľom?“ zopakuje Christina. Z vrecka vytiahne ampulku a obsah si hrkne do úst, asi liek proti bolesti. Strčím si ruky do vreciek. „Podľa Evelyn by sme nemali odchádzať z mesta na pomoc ľuďom, ktorí nás sem strčili, aby nás neskôr mohli využiť. Mnohí s ňou súhlasia. Chcú dať do poriadku mesto a riešiť naše vlastné problémy, nie vypadnúť a riešiť cudzie,“ vysvetľujem. „Teda to je skrátená

verzia. Mám zlé tušenie, že to mojej matke nesmierne vyhovuje, lebo kým všetkých drží tu, tak im môže šéfovať. Keď sa poberieme preč, okamžite stratí prevahu.“ „Skvelé.“ Tris prevráti oči. „Jasné, že si vybrala tú najsebeckejšiu možnosť.“ „V niečom má pravdu,“ ozve sa Christina a zovrie ampulku v prstoch. „Nehovorím, že nechcem vypadnúť a zistiť, ako to vonku vyzerá, ale aj tu máme čo robiť. Ako by sme pomohli ľuďom, ktorých sme nikdy nestretli?“ Tris chvíľu uvažuje a hryzie si vnútornú stranu líca. „Neviem,“ prizná napokon. Podľa mojich hodiniek sú tri poobede. Už som tu príliš dlho, Evelyn to určite bude podozrivé. Povedal som jej, že sa s Tris chcem len narýchlo rozísť, ale netuším, či mi uverila. „Počúvaj, v prvom rade som vás prišiel varovať,“ spustím. „Budú vás vypočúvať pod sérom pravdy, a ak zaberie, odsúdia vás ako zradkyne. Pre všetkých by bolo lepšie, keby sme sa tomu vyhli, mám pravdu?“ „Odsúdia ako zradkyne?“ Tris sa zamračí. „Koho sme zradili tým, že sme celému mestu odhalili pravdu?“ „Išli ste proti svojim vodcom,“ vysvetľujem. „Evelyn a jej poskokom sa z mesta nechce. Fakt ti nepoďakujú, že si všetkým ukázala to video.“ „Sú presne ako Jeanine!“ Prudko sa zaženie, akoby chcela do niečoho tresnúť, ale nemá nič poruke. „Spravili by hocičo, aby pravdu zatajili, a čo z toho? Budú kraľovať tejto krpatej diere? To je somarina!“ Radšej jej to nepoviem, ale tak trochu s matkou súhlasím. Ľuďom zvonku nie som nič dlžný, či už som divergentný alebo nie. Ozaj neviem, či sa chcem hrnúť do riešenia problémov celého ľudstva, nech to znamená čokoľvek. Lenže chcem aj odísť, zúfalo ako zviera, ktoré sa chytilo do pasce. Divé a besné, odhodlané spraviť hocičo, aj prehrýzť vlastnú kosť. „Nech je to, ako chce,“ začnem opatrne, „ak sérum zaberie, odsúdia ťa.“ „Ak zaberie?“ spýta sa Cara s prižmúrenými očami. „Som divergentná,“ povie Tris a poťuká si po čele. „Už si zabudla?“ „Fascinujúce.“ Cara si zastrčí prameň vlasov späť do uzla na zátylku. „Ale netypické. Pokiaľ viem, väčšina divergentných séru pravdy neodolá. Zaujímalo by ma, prečo to dokážeš práve ty.“ „Teba a každého Informovaného, čo do mňa kedy pichol ihlu,“ odsekne jej Tris. „Hej, môžete sa sústrediť?“ okríknem ich. „Nerád by som vás pašoval z väzenia.“ Pri tej myšlienke inštinktívne natiahnem ruku k Tris. Prepletie si so mnou prsty, aby ma povzbudila. Nikdy na seba nesiahame len tak pre nič za nič, každý dotyk mi pripadá významný, plný energie a porozumenia. „Neboj, už ťa počúvame,“ povie vľúdnejšie. „Čo si naplánoval?“ „Donútim Evelyn, aby ťa nechala svedčiť prvú,“ vysvetľujem. „Musíš vymyslieť klamstvo, ktorým očistíš aj Christinu a Caru, a povedať ho pod vplyvom séra.“ „Ako by sa mi to mohlo podariť?“ „Povedal som si, že to nechám na teba. V klamaní si určite lepšia.“ Ani nedopoviem a uvedomím si, ako hlboko do živého som zaťal, sebe aj jej. Už sa mi naklamala viac než dosť. Vraj sa nevydá na smrť, keď si Jeanine vyžiadala divergentnú obeť, a vzápätí sa vybrala rovno k jej. Vraj počas útoku na Informovanosť zostane doma, a našiel som ju rovno v

najtajnejšom labáku... spolu s mojím fotrom. Chápem, prečo to všetko urobila, ale to ešte neznamená, že v našom vzťahu nie je niečo naštrbené. „Hej.“ Zíza si na topánky. „Fajn. Niečo vymyslím.“ Položím jej ruku na plece. „Porozprávam sa s Evelyn. Vybavím, aby ťa vypočúvali čo najskôr.“ „Vďaka.“ Pocítim známu túžbu vystúpiť z vlastného tela a prehovoriť jej rovno do mysle. Uvedomím si, že z toho istého dôvodu ju chcem pobozkať zakaždým, keď ju zbadám. Akákoľvek vzdialenosť medzi nami ma neznesiteľne štve. Voľne prepletené prsty sa nám zrazu pevne zomknú, jej dlaň je lepkavá od potu, moja drsná od nespočetných rúčok na dverách rozbehnutých vlakov. Teraz mi už Tris naozaj pripadá drobná a bledá, ale jej oči mi pripomínajú šíru oblohu, akú som doteraz videl len v snoch. „Ak sa chcete pobozkať, láskavo mi to povedzte, aby som vedela, že sa nemám pozerať,“ ozve sa Christina. „Chceme,“ vyhlási Tris. Pobozkáme sa. Priložím jej ruku na líce, aby som ju spomalil, pridržím jej ústa na svojich, aby som precítil každý milimeter, ktorým sa nám dotýkajú pery. Pomaličky sa odtiahneme, nosy sa nám šuchnú o seba, zhlboka sa nadýchnem spoločného vzduchu. Chcem niečo povedať, ale bolo by to príliš osobné, tak slová radšej prehltnem. Vzápätí si to rozmyslím. „Škoda, že nie sme sami,“ zašepkám a spätkujem z cely. Tris sa usmeje. „Ja po tom túžim skoro stále.“ Zatváram dvere a cez škáru vidím Christinu, ako predstiera, že hádže tyčku, rozosmiatu Caru a Tris s rukami spustenými vedľa tela.

TRETIA KAPITOLA „Podľa mňa ste sprostí všetci, koľko vás tu je.“ Zatiaľ neklamem. Ruky mám skrčené v lone ako spiace dieťa, celé telo mi oťaželo pod vplyvom séra pravdy, pot z čela sa mi zachytáva na viečkach. „Mali by ste mi ďakovať, nie ma tu spovedať.“ „Máme ti ďakovať za to, že si neposlúchla rozkazy svojich nadriadených? Že si vodkyni vlastnej frakcie bránila zabiť Jeanine Matthewsovú? Zachovala si sa ako zradkyňa!“ posledné slovo Evelyn Johnsonová vypľuje ako jed. Po týždni v cele konečne sedím v konferenčnej miestnosti sídla Informovanosti, kde sa konajú všetky výsluchy. Tobias zostal ďaleko za matkou, skrýva sa v polotieni. Vyhýbal sa mi pohľadom, odkedy ma usadili na stoličku a rozrezali mi plastové putá na zápästiach, ale teraz na mňa bleskovo pozrie. Prišiel čas podvádzať. Keď už viem, že to zvládnem, nepripadá mi to až také ťažké. Nie ťažšie než váha séra, ktorá mi stláča myseľ. „Nie som zradkyňa,“ vyhlásim. „Verila som, že Marcus koná v súlade s plánmi Neohrozených a bezprizorných. Nemohla som sa priamo zapojiť do boja, ale rada som pomohla inak.“ „Prečo si sa nemohla zapojiť do boja?“ vyzvedá ďalej Evelyn. Rovno spoza hlavy jej svieti žiarivka, takže jej poriadne nevidím do tváre. Nevadí, nemôžem sa rozptyľovať, aby ma sérum zase neovládlo. „Lebo...“ Zahryznem si do pery, ako keby som ďalšie slová chcela zadržať. Ani neviem, kedy sa zo mňa stala taká dobrá herečka. Rátam, že pretvárka nemá ďaleko od vymýšľania klamstiev a na to som odjakživa mala talent. „Lebo som nemohla udržať revolver, ak to musia všetci vedieť! Odkedy som zastrelila... svojho kamoša. Willa. Počas simulácie. Keď sa dotknem pištole, hneď spanikárim.“ Evelyn na mňa zazerá ešte nenávistnejšie. Možno nie je taká tvrdá na každého, ale pochybujem, že by v sebe našla čo len štipku súcitu pre mňa. „Marcus ti teda nahovoril, že poslúcha moje rozkazy,“ zopakuje, „a ty si mu uverila napriek všetkému, čo vieš o jeho... napätom vzťahu s Neohrozenými aj s bezprizornými?“ „Hej.“ „Už chápem, prečo si si nevybrala Informovanosť.“ Zasmeje sa. Do líc sa mi nahrnie krv. Mám sto chutí poriadnu jej vraziť a kopa ľudí v miestnosti je na tom asi rovnako, len by sa to neodvážili priznať. Evelyn nás všetkých chytila do pasce a ozbrojení bezprizorní v uliciach nás v nej úspešne držia. Dobre vie, že kto má zbrane, má moc, a keďže Jeanine je po smrti, nemá konkurenciu. Od jednej tyranky k druhej. To sme teda dopadli! „Prečo si o tom nikomu nepovedala?“ spýta sa Evelyn. „Nechcela som si priznať slabosť,“ poviem. „A nechcela som, aby sa Štyri dozvedel, že

spolupracujem s jeho otcom. Určite by sa mu to nepáčilo.“ Sérum pravdy mi ženie na jazyk ďalšie slová. „Odhalila som pravdu o našom meste a dôvod, prečo tu žijeme. Keď už mi za to nepoďakuješ, mala by si aspoň niečo podniknúť, a nie sedieť v chlieve, čo si tu narobila, a tváriť sa, že to je trón!“ Posmešný úškrn zmizne, Evelyn vykrúti pery, akoby zahryzla do dačoho nechutného. Nakloní sa tesne ku mne a prvýkrát si všimnem stopy jej skutočného veku: tenké vrásky okolo očí a úst, pleť zničenú rokmi podvýživy. Napriek tomu je pekná ako jej syn, to nezmenil ani tvrdý boj o prežitie mimo frakcie. „Už niečo podnikám. Budujem nový svet.“ Ešte stíši hlas, takže zvyšok sotva počujem. „Kedysi som v Sebazaprení niečo znamenala. Ja som tú tvoju úžasnú pravdu poznala omnoho dlhšie, Beatrice Priorová. Z tohto sa možno vyvlečieš, ale zaručujem ti, že v mojom svete nebudeš mať miesto, a už vôbec nie vedľa môjho syna.“ Pousmejem sa. Nemala by som, ale pohyby sa mi ovládajú ťažšie než slová. Evelyn si myslí, že Tobias teraz patrí jej. Chyba. On patrí jedine sám sebe. Evelyn sa vystrie a prekríži si ruky. „Sérum pravdy odhalilo, že si síce hlúpa, ale nie si zradkyňa. Koniec výsluchu. Môžeš ísť.“ „A čo moje kamošky?“ vysúkam zo seba. „Christina a Cara. Tiež nespravili nič zlé.“ „S nimi si to čoskoro vybavíme.“ Vstanem, hoci sa mi podlamujú kolená a točí hlava. Miestnosť praská vo švíkoch, ľudia sa tlačia plece pri pleci. Chvíľu ani neviem, kadiaľ vypadnúť, ale potom ma ktosi pevne chytí za rameno a vedie ma k dverám. Chalan s peknou hnedou pokožkou a žiarivým úsmevom. Uriah. Ľudia za nami sa začnú prekrikovať. +++ Stále sa mi motajú nohy, ale Uriah ma bezpečne odprevadí chodbou k výťahu. Dotkne sa tlačidla a dvere sa otvoria. Nasledujem ho dnu a prehovorím, až keď sa za nami zavrú. „Myslíš, že som to s tým chlievom a trónom prehnala?“ „Nie. Myslí si o tebe, že si drzá a impulzívna. Keby si sa tak nesprávala, asi by ti na to neskočila.“ Celé telo mi prekypuje energiou, takmer sa chvejem očakávaním. Som slobodná. Z mesta sa nejako dostanem. Už žiadne čakanie, prechádzky po väzenskej cele ani chrlenie otázok na strážcov, z ktorých aj tak nič dôležité nevypáčim. Dnes ráno mi akurát povedali čo-to o novom poriadku, ktorý zaviedli bezprizorní. Obyvatelia sa musia presťahovať bližšie k bývalému sídlu Informovanosti a premiešať sa medzi sebou. Pokope smú zostať jedine rodiny, žiadne združovanie podľa frakcií. Dokonca nariadili aj povinné pestré oblečenie, ja som na základe toho dostala žlté tričko a čierne nohavice. „Tak už sme doma,“ vyhlási Uriah. Vystúpime na poschodí, ktoré je celé zo skla, dokonca aj vnútorné steny. Slnečné svetlo sa v nich láme a zasypáva dlážku čriepkami dúhy. Rukou si zacloním oči a nasledujem Uriaha do dlhej, úzkej miestnosti lemovanej radmi postelí. Vedľa každej stojí zasklená skrinka na oblečenie a knihy a miniatúrny pracovný stôl. „Kedysi tu spávali kandidáti do Informovanosti,“ vysvetlí Uriah. „Už som obsadil postele aj pre Christinu a Caru.“ Na posteli neďaleko dverí sedí trojica dievčat v červených tričkách – určite pôvodne z Harmónie – a na jednej posteli leží staršia žena s okuliarmi zavesenými na jednom uchu, pravdepodobne z

Informovanosti. Viem, že by som ľudí už nemala zaraďovať do frakcií, ale zvyk je železná košeľa. Uriah sa zvalí na posteľ v zadnom rohu. Sadnem si na vedľajšiu a vychutnávam si, že som konečne v pohodlí a na slobode. „Podľa Zekeho bezprizorným chvíľu potrvá, než všetko spracujú a oficiálne vás zbavia obvinení, ale dočkáte sa,“ povie Uriah. Na okamih sa mi uľaví. Všetci ľudia, na ktorých mi záleží, sa do večera dostanú z väzenia. Lenže vzápätí si uvedomím, že Caleb medzi nimi nebude. Známeho poskoka Jeanine Matthewsovej určite neoslobodia. Netuším, ako ďaleko až zájdu, aby po nej odstránili všetky stopy. Čo ma po tom. Na ňom mi nezáleží. Ani tú myšlienku nedokončím, a už viem, že sa klamem. Caleb je stále môj brat. „Fajn,“ poviem nahlas. „Vďaka, Uriah.“ Prikývne a oprie si hlavu o stenu. „Ako sa máš?“ spýtam sa ho opatrne. „Teda po Lynn a...“ Lynn a Marlene. Uriah sa s nimi kamarátil, odkedy som ich poznala, a teraz sú obe mŕtve. Možno by som mu vedela porozumieť, tiež som predsa stratila dvoch kamošov: Ala, ktorý skratoval počas iniciačnej skúšky, a Willa počas útočnej simulácie. Lenže ja som obom k smrti svojím spôsobom dopomohla... a Uriah svoje kamošky poznal omnoho lepšie. Nemôžem predstierať, že trpíme rovnako. Pokrúti hlavou. „Nechce sa mi o tom baviť. Ani na to myslieť. Musím sa hýbať dopredu a hotovo.“ „Jasné. Rozumiem. Ja len, že... keby si niečo potreboval, daj mi vedieť...“ „Okej.“ Vstane a usmeje sa. „Zvládneš to tu, hej? Sľúbil som mamke, že za ňou dnes zájdem, o chvíľu musím vypadnúť. Aha... a skoro som zabudol... Štyri sa s tebou chce neskôr stretnúť.“ Prudko sa vystriem. „Fakt? Kedy? Kde?“ „Tesne po desiatej v parku Millennium. Na trávniku.“ Uškrnie sa. „Len sa toľko neteš, ešte ti vybuchne hlava.“

ŠTVRTÁ KAPITOLA Moja matka zásadne sedáva na okrajoch – stoličiek, stolov, parapetov, všetkého, čo jej príde pod zadok. Neustále pripravená na útek. Tentoraz sedí na okraji stola v kancelárii nebohej Jeanine, špičkami sa opiera o zem. Spoza nej žiari matné svetlo mesta. „Mali by sme sa porozprávať o tvojej lojalite,“ začne. Neznie to vyčítavo, skôr unavene. Na okamih mi pripadá zodrato, takmer priesvitne, ale potom sa vystrie a zase vyzerá ako pevný uzol svalov a kostí. „Video si v konečnom dôsledku zverejnil ty,“ pokračuje. „Nikto iný to nevie, ale ja áno.“ „Počúvaj.“ Nakloním sa dopredu a opriem si lakte o kolená. „Nevedel som, čo v tom súbore je. Tris som veril viacej než vlastnému úsudku. To je všetko.“ Rátal som, že keď nafingujem rozchod s Tris, Evelyn mi skôr uverí, a mal som pravdu. Odkedy som jej to klamstvo natlačil do hlavy, správa sa ku mne o dosť milšie a otvorenejšie. „A čo si myslíš teraz, keď si to videl na vlastné oči?“ spýta sa. „Mali by sme podľa teba odísť z mesta?“ Určite chce, aby som jej povedal, nech radšej ostaneme tu, ale som nanič klamár, tak vyberiem prijateľnú časť pravdy. „Bojím sa toho,“ priznám sa. „Nezdá sa mi múdre odchádzať z mesta, keď nevieme, čo nás tam vonku čaká.“ Chvíľu si ma skúmavo prezerá a hryzie si vnútornú stranu líca. Ten zlozvyk som od nej pochytil aj ja – kedysi som sa hrýzol až do krvi, keď som čakal na otca a nevedel, ktorá verzia príde domov: či uznávaný a dôveryhodný vodca Sebazaprenia, alebo cvok, čo ma bez príčiny mláti. Prebehnem si jazykom po jazvách a prehltnem tú spomienku ako žlč. Evelyn skĺzne zo stola a prejde k oknu. „Dostali sa ku mne znepokojivé správy, že sa v meste formuje rebelská organizácia.“ Otočí sa ku mne a zdvihne obočie. „Ľudia sa odjakživa združujú, to patrí k životu. Len som nečakala, že sa nespokojenci prejavia tak skoro.“ „Aká organizácia?“ „Taká, čo chce opustiť mesto. Dnes ráno vydali akýsi manifest. Hovoria si Kontinuita.“ Keď sa zatvárim nechápavo, dodá: „Ako pokračovanie. Lebo chcú pokračovať v uskutočňovaní pôvodného plánu.“ „Plánu, o ktorom hovorila tá Edith Priorová? Chcú niekoho poslať von, keď bude v meste dosť veľa divergentných?“ „Presne tak. A vrátiť sa k systému frakcií. Vraj sme tak žili od začiatku, takže musí byť správny.“ Pokrúti hlavou. „Niektorí ľudia majú pri pomyslení na zmenu plné gate. Nemôžeme sa im donekonečna prispôsobovať.“ Od rozpustenia frakcií sa cítim, ako keby ma po dlhom čase pustili z väzenia. Konečne si nemusím

lámať hlavu, či všetko, čo spravím, alebo si len pomyslím, zapadá do nejakej obmedzenej ideológie. Vôbec netúžim, aby sa ten systém vrátil naspäť. Lenže nech si Evelyn myslí, čo chce, v skutočnosti nás neoslobodila. Akurát zo všetkých spravila bezprizorných. Bojí sa, čo by sme si vybrali, keby nám naozaj dala možnosť voľby. Takže sa teším, že sa jej aspoň niekto snaží vzdorovať. Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie, ale nasadím kamenný výraz. Musím si dávať pozor, aby mi neprestala veriť. Hocikomu inému by som klamal bez problémov, ale nie jedinej osobe, ktorá pozná všetky odporné tajomstvá našej „vzornej“ domácnosti zo Sebazaprenia. „Čo s nimi urobíš?“ spýtam sa. „Dostanem ich pod kontrolu, čo iné?“ Pri slove kontrola sa vystriem na stoličke a stuhnem. V tomto meste kontrola znamená ihly plné gebuzín, vymývanie mozgov a klamanie zmyslov. Simulácie, ktoré Neohrozenosť premenili na armádu a ktoré ma takmer donútili zabiť Tris. „Simuláciami?“ spýtam sa opatrne. Zamračí sa. „Ani náhodou! Nie som žiadna Jeanine Matthewsová!“ Nato stratím nervy aj ja. „Nezabúdaj, že ťa sotva poznám, Evelyn.“ Keď jej pripomeniem, ako ma zradila, zatvári sa previnilo, ale vzápätí sa otrasie. „Tak ti na rovinu poviem, že sa nikdy neznížim k simuláciám, aby som si presadila svoje. Aj smrť by bola lepšia.“ Tú možnosť teda nevylučuje. Mŕtvi by jej neoponovali a revolúciu by zničila v zárodku. Nech Kontinuitu tvorí ktokoľvek, rýchlo ich treba varovať. „Môžem ti zistiť, kto to je,“ navrhnem bleskovo. „Nepochybujem. Prečo by som ti o nich inak hovorila?“ Pre kadečo možné. Aby ma vyskúšala. Aby ma nachytala. Aby ma zmanipulovala. Naisto o svojej matke viem aspoň jedno: verí, že účel svätí prostriedky. Marcus je na tom rovnako a niekedy som taký aj ja. „Tak idem na to. Nájdem ti ich.“ Vstanem a Evelyn ma schmatne za rameno prstami krehkými ako suché konáre. „Ďakujem.“ Donútim sa pozrieť jej do tváre. Oči má posadené blízko seba nad mierne zahnutým nosom, ktorý som po nej zdedil, pokožku trochu tmavšiu než ja. Na okamih si ju predstavím, ako sedí pri stole oproti mne v sivých handrách Sebazaprenia a s hustými vlasmi spútanými kopou sponiek. Vidím ju, ako mi zapína gombíky na zaplátanej košeli, než ma pošle do školy, a ako stojí pri okne so zopnutými – nie, zovretými – rukami, s hánkami bielymi od napätia. Vtedy nás spájal strach. Teraz sa už Evelyn nebojí ničoho a možno by som aj rád vedel, aké by to bolo, keby nás pre zmenu spájala sila. Zaplaví ma odporný pocit, ako keby som ju zrádzal. Ženu, ktorá bola kedysi mojou jedinou spojenkyňou. Otočím sa skôr, než si stihnem všetko rozmyslieť a ospravedlniť sa jej. Zo sídla Informovanosti vyjdem v dave ľudí, oči mi automaticky hľadajú farby frakcií, z ktorých už zostal len pomiešaný chaos. Na sebe mám sivé tričko, modré rifle a čierne tenisky, všetko nové, ale pod oblečením skrývam tetovania z Neohrozenosti. Moje rozhodnutia sa nedajú vymazať. Najmä tieto nie.

PIATA KAPITOLA Nastavím si budík na desiatu a okamžite zaspím, ani sa neposuniem do pohodlnejšej polohy. O pár hodín neskôr ma nezobudí pípanie, ale zlostné nadávky z opačného konca izby. Vypnem budík, prehrabnem si vlasy prstami a rýchlym krokom, takmer behom, zamierim k núdzovému schodisku. Končí sa pri východe do bočnej uličky, kde ma hádam nikto nezastaví. Chladný vzduch vonku ma konečne preberie. Leto už naozaj melie z posledného. Pretiahnem si rukávy cez prsty, aby mi bolo teplejšie. Okolo hlavného vchodu sa hemží pár ľudí, ale nevšimnú si ma, ako sa zakrádam po Michiganskej avenue. Občas mi príde vhod, že som taká malá. Tobias ma čaká rovno uprostred trávnika s ruksakom pri nohách, oblečený v sivom tričku, čiernej mikine a modrých rifliach. Vo farbách všetkých frakcií, na ktoré mám podľa testu predpoklady. „Ako som dopadla?“ spýtam sa, keď prídem dosť blízko. „Super,“ pochváli ma. „Evelyn ťa stále nenávidí, ale Christinu a Caru prepustila bez vypočúvania.“ „Ešteže tak.“ Usmejem sa. Chytí ma za lem trička, pritiahne si ma k sebe a nežne ma pobozká. „Poď,“ povie, keď sa odtiahne, „nadnes som naplánoval niečo extra.“ „Fakt?“ „No, tak trochu mi došlo, že sme ešte nikdy nemali poriadne rande.“ „Hej, uprostred toho chaosu sme si akosi nenašli čas.“ „Rád by som zistil, čo na tom všetkých tak baví,“ povie a pospiatky vykročí k obrovskej kovovej soche na opačnom konci trávnika. Bez slova ho nasledujem. „Než som sa dal dokopy s tebou, chodieval som len na dvojité rande. Zeke sa vždy nakoniec veselo olizoval s babou, ktorú plánoval zbaliť, a ja som nervózne sedel vedľa jej kamošky, ktorú sa mi hneď na začiatku podarilo niečím uraziť.“ „Ani sa nedivím, nie si ktovieako milý,“ zaškerím sa naňho. „Ty máš čo hovoriť!“ „Hej, ja viem byť úžasne milá, keď chcem.“ „Hmm.“ Zamyslene si poklepká prstom po brade. „Tak mi niečo pekné povedz.“ „Vyzeráš super.“ Usmeje sa, v tme sa mu zablysnú biele zuby. „No, celkom ti to ide.“ Medzitým prejdeme cez trávnik. Zblízka náš cieľ pôsobí ešte divnejšie, vlastne to nie je socha, ale mierne naklonené javisko zastrešené kovovými plátmi, ktoré sa skrúcajú všetkými smermi. Vyzerá ako hliníková plechovka po výbuchu. Keď obídeme vytŕčajúcu kovovú chlopňu na pravej strane, Tobias si zavesí ruksak na obe plecia a vyšvihne sa na podporný trám. Šplhá sa hore. „Staré dobré časy,“ skonštatujem. Kedysi sme sa šplhali na ruské koleso, bola to jedna z prvých vecí, čo sme podnikli sami dvaja. Vtedy som poháňala vyššie ja jeho.

Vyhrniem si rukávy a leziem za ním. Postrelené plece ma stále bolí, ale rana sa už takmer zahojila. Zo zvyku sa však radšej vyťahujem ľavačkou a kde sa dá, zaberám nohami. Pozriem dolu na spleť kovových tyčí a zem pod nimi a zasmejem sa. Tobias dorazí na miesto, kde sa stretávajú dva veľké kovové pláty a vytvárajú priehlbinu akurát pre nás. Posunie sa čo najhlbšie do štrbiny, aby som sa k nemu zmestila, a chytí ma za pás, že ma usadí. Pomoc síce nepotrebujem, ale nebránim sa, jeho dotyk si nesmierne užívam. Z ruksaka vytiahne prikrývku, aby nás zakryl, a potom dva umelohmotné poháre. „Chceš čistú hlavu, alebo trochu pod parou?“ spýta sa a nazrie do ruksaka. „Noo...“ zauvažujem. „Radšej čistú. Musíme si kadečo povedať, že?“ „Presne tak.“ Vyberie malú fľašku s čírou bublinkovou tekutinou a odkrúti uzáver. „Potiahol som to z kuchyne u Informovaných. Vraj je to skvelé.“ Keď nám obom naleje, opatrne si odchlipnem. Citrónová príchuť a toľko cukru, až sa trochu myknem. Druhý hlt mi už pripadá lepšie. „Chceli sme sa o niečom baviť,“ pripomenie mi. „Hej.“ „Takže...“ Tobias sa zamračí do svojho pohára. „Jasné, chápem, prečo si spolupracovala s Marcusom a prečo sa ti zdalo, že mi to nemôžeš povedať. Ale...“ „Si na mňa naštvaný,“ doplním. „Lebo som ťa oklamala. Hneď niekoľkokrát.“ Prikývne, ani na mňa nepozrie. „O Marcusa by ani nešlo. Ťahá sa to už dlhšie. Neviem, či si vôbec schopná pochopiť, ako som sa cítil, keď som sa zobudil sám a došlo mi, že si odišla...“ asi chce povedať na smrť, ale ani tie slová zo seba nedostane, „... k Informovaným.“ „Nie, asi nie.“ Znovu si odchlipnem a chvíľu si sladkú tekutinu premieľam v ústach. „Ja som len... hrnula som sa obetovať život za všetko možné, ale nechápala som, čo to vlastne znamená. Až do momentu, keď mi ho naozaj išli zobrať.“ Zdvihnem pohľad a Tobias sa ku mne konečne obráti. „Teraz to už viem. Viem, že chcem žiť. Viem, že ti chcem hovoriť pravdu. Lenže to nemôžem, to odmietam, ak mi nebudeš veriť, alebo ak sa so mnou budeš baviť tak blahosklonne...“ „Blaho-čo?“ náhle ma preruší. „Stvárala si riskantné somariny a...“ „Hej,“ uznám. „Podľa teba mi pomohlo, keď si sa so mnou bavil ako s deckom, ktoré nevie, čo robí?“ „Čo iné mi ostávalo?“ oborí sa na mňa. „Logické argumenty si počúvať nechcela!“ „Veď som ich ani nepotrebovala!“ Prudko sa narovnám, už nevládzem predstierať, že som uvoľnená. „Zdalo sa mi, že ma vina zožiera zaživa, potrebovala som trpezlivosť a porozumenie, nie hubovú polievku. Ani tie večné tajnosti, skrýval si predo mnou svoje plány, ako keby som nevedela zvládnuť...“ „Mala si toho dosť. Nechcel som ťa zaťažovať ešte viacej.“ „Tak myslíš si, že som silná osobnosť, alebo nie?“ Zamračím sa naňho. „Podľa teba znesiem, keď mi poriadne vynadáš, ale nič iné už nezvládnem? Čo to má znamenať?“ „Jasné, verím, že si silná.“ Pokrúti hlavou. „Ide len o to, že... nie som zvyknutý nikomu hovoriť, čo sa chystám urobiť. Naučil som sa všetko riešiť na vlastnú päsť.“

„Na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ uistím ho. „Nezradím ťa. A sama viem najlepšie odhadnúť, čo dokážem a čo nie.“ „Fajn,“ povie a prikývne. „Ale už žiadne klamstvá. Nikdy.“ „Okej.“ Pripadám si meravo a stiesnene, ako keby ma dačo zvieralo zo všetkých strán. Naozaj som nechcela, aby náš rozhovor dopadol takto. Chytím ho za ruku. „Mrzí ma, že som ti klamala. Vážne.“ „A mňa zase...“ začne opatrne, „no, nechcel som, aby si mala pocit, že ťa nerešpektujem.“ Chvíľu sa držíme za ruku. Znovu sa opriem o kovový plát a zdvihnem tvár k tmavej oblohe. Mesiac zakrývajú oblaky, ale keď sa trochu pohnú, zbadám jedinú hviezdu. Keď zase skloním hlavu, dovidím na budovy pozdĺž Michiganskej avenue, ktoré nás strážia ako rad vojakov. Ticho sedím, až kým ma nepríjemná strnulosť opustí a nahradí ju úľava. Väčšinou sa hnevu tak rýchlo nezbavím, ale za posledných pár týždňov sme toho obaja preskákali viac než dosť a pocity, ktoré som v sebe dusila, s radosťou pustím kade ľahšie. Zaobídem sa aj bez zlosti a strachu, že ma Tobias nenávidí, aj bez výčitiek svedomia za spoluprácu s jeho otcom. „Inak, chutí to dosť odporne,“ skonštatuje Tobias, dopije svoj pohár a odloží ho. „Hej,“ súhlasím a zahľadím sa na zvyšok svojej sódy. Dorazím ju na jeden hlt a strasiem sa, keď mi hrdlo podráždia bublinky. „Nechápem, prečo sa tým toľko chvália. Naša torta je o kus lepšia.“ „Zaujímalo by ma, akú pochúťku by sme mali v Sebazaprení... keby sme vôbec nejakú mali.“ „Suchý chlieb.“ Zasmeje sa. „Ovsenú kašu. Bez cukru.“ „Kyslé mlieko.“ „Občas si myslím, že verím všetkému, čo nás naučili,“ povie, „ale zjavne to nie je pravda. Normálne ťa držím za ruku, aj keď sme sa ešte nevzali.“ „Čo o... tom,“ zamrmlem a kývnem k našim spojeným rukám, „hovoria Neohrození?“ „Hmm, čo hovoria Neohrození?“ Uškrnie sa. „Robte si, čo chcete, ale používajte ochranu.“ Zdvihnem obočie. Do tváre sa mi zrazu nahrnie teplo. „Rád by som našiel nejaký kompromis medzi tým, čo chcem, a tým, čo mi pripadá rozumné.“ „To znie dobre.“ Odmlčím sa. „Ale čo naozaj chceš?“ Odpoveď by som uhádla aj sama, ale chcem ju počuť od neho. „Nóóó...“ Zaškerí sa a presunie sa na kolená, ruky si oprie o kov po oboch stranách mojej hlavy a uväzní ma v klietke predlaktí. Pomaly ma pobozká na pery, na krk, nad kľúčnu kosť. Nehýbem sa, aby som náhodou neurobila dačo hlúpe alebo nepríjemné. Lenže po chvíli sa zase cítim ako socha, akoby som tam ani nebola, tak mu opatrne položím ruky okolo pása. Tobias mi zase pritisne pery na ústa a vytiahne mi tričko spod rúk, aby som sa mu dotýkala nahej kože. Ožijem a pritisnem sa bližšie, dlaňami mu kĺžem hore chrbtom a okolo pliec. Dýcha rýchlejšie a ja takisto. Citrónová sóda, ktorú sme pred chvíľou dopili, mi z jeho jazyka chutí omnoho lepšie, koža mu vonia ako vietor a ja chcem všetkého viac, viac a viac. Ešte pred chvíľočkou mi bola zima, ale teraz už obaja horíme. Nadvihnem mu tričko, Tobias mi ovinie silnú ruku okolo pása, prsty druhej mi zamotá do vlasov. Spomalím a všetko si vychutnávam – náruživosť bozku, Tobiasovu hladkú kožu pokreslenú čiernym atramentom, chladný vzduch, ktorý nás

objíma. Uvoľním sa a už sa necítim ako divergentná bojovníčka proti simuláciám a diktátorkám. Pripadám si mäkšia a ľahšia. Dovolím si zachichotať sa, keď mi Tobias zľahka prebehne prstami z bokov na chrbát a pošteklí ma pritom, vzdychnúť mu do ucha, keď si ma k sebe pritlačí, stiahnuť mu tvár k svojmu krku, nech ma pobozká práve tam. Znovu som sama sebou, silná a slabá zároveň a na chvíľu schopná prijať oboje. Neskôr, vôbec netuším, koľko času prejde, nás premkne zima a schúlime sa pod prikrývkou. „Rozum mi tuším pomaly vypína,“ skonštatuje Tobias a zasmeje sa mi do ucha. Usmejem sa naňho. „Myslím, že tak to má byť.“

ŠIESTA KAPITOLA Čosi sa chystá. Pomaly sa posúvam v rade na jedlo a napätie cítim všade okolo, šíri sa od bandy bezprizorných, ktorí dávajú hlavy dokopy nad miskami s ovsenou kašou. Nech sa stane čokoľvek, stane sa to čoskoro. Keď som včera odišiel od Evelyn, zostal som na chodbe, že si vypočujem jej ďalší rozhovor. Než napevno zavrela dvere, zachytil som čosi o demonštrácii. Odvtedy mi v hlave hlodá otázka, prečo mi to nepovedala. Najpravdepodobnejšie je, že mi stále neverí. Asi jej pravú ruku nehrám tak presvedčivo, ako som dúfal. Dostanem rovnaké raňajky ako ostatní: misku ovsenej kaše s trochou hnedého cukru a šálku kávy. Sadnem si, automaticky hltám kašu, ani si nevšímam, ako chutí, a sledujem podozrivú skupinku bezprizorných. Sedí medzi nimi aj nejaké dievča, asi štrnástka, a každú chvíľu mrká na nástenné hodiny. Z raňajok stihnem zjesť asi polovicu, než sa zvonku ozve krik. Nervózna bezprizorná baba vyskočí zo stoličky, ako keby ju kopla elektrina, a vzápätí sa celá jej banda valí k dverám. Vyštartujem za nimi a lakťami si prerážam cestu preplneným vestibulom, kde sa stále povaľujú zdrapy portrétu Jeanine Matthewsovej. Slnko zakrýva vrstva bledých mrakov, deň vyzerá pochmúrne. Kopa bezprizorných sa už stihla zhromaždiť rovno uprostred Michiganskej avenue. Potom ktosi skríkne: „Smrť frakciám!“ a ostatní sa postupne pridajú, ich skandovanie prehluší všetko ostatné. „Smrť frakciám! Smrť frakciám!“ Mávajú päsťami vo vzduchu ako Neohrození, keď sa pre niečo nadchnú, ale chýba im radosť. Tváre majú zvraštené od zlosti. Pretlačím sa doprostred a konečne zistím, okolo čoho sa vlastne zbehli: na ceste ležia prevrátené nádoby, ktoré sme používali pri rozhodovacej ceremónii. Uhlíky, sklo, kamene, hlina a voda sa miešajú dohromady. Dobre sa pamätám, ako som si zarezal do dlane a nakvapkal krv na horiace uhlíky. Vtedy som sa prvýkrát vzoprel otcovi. Nikdy nezabudnem na ten príval sily a úľavy. Podaril sa mi útek. Vďaka tým nádobám som unikol. Teraz medzi nimi stojí Edward, pod nohami má črepy rozdrvené na prach, nad hlavou obrovské kladivo. Treskne ním do jednej nádoby a urobí preliačinu v kove. Do vzduchu vyletí oblak uhoľného prachu. Ledva sa ovládam, najradšej by som sa naňho vrhol. Nemôže to zničiť! Nemôže zničiť tú nádobu, pamiatku na rozhodovaciu ceremóniu, symbol môjho víťazstva. Také veci sa predsa ničiť nesmú! Obecenstvo rastie, neprichádzajú len bezprizorní s prázdnymi kruhmi na čiernych páskach okolo

ramena, ale aj bývalí členovia frakcií. Teraz sú neoznačení. Keď sa Edward napriahne na ďalší úder, z davu vybehne chlapík, podľa dôkladne rovnej cestičky vo vlasoch odhadnem, že pôvodne z Informovanosti, a mľandravými rukami so škvrnami od atramentu schmatne rúčku kladiva. Obaja zatnú zuby a začnú sa pretláčať. Medzi ľuďmi zbadám blonďavú hlavu Tris. Spod voľného modrého trička bez rukávov jej trčia okraje tetovaní. Snaží sa rozbehnúť k Edwardovi a jeho oponentovi, ale Christina ju schmatne oboma rukami a zastaví ju. Informovaný začína fialovieť, proti vyššiemu a silnejšiemu Edwardovi nemá šancu. Idiot, nemal to ani skúšať! Edward vytrhne rúčku kladiva zo slabnúceho zovretia a znovu sa zaženie, lenže je vyhodený z rovnováhy a od zlosti sotva vidí, tak netrafí nádobu, ale mužovo plece. Kov narazí na kosť a roztriešti ju. Chvíľu počuť len krik zraneného, ostatní akoby naberali dych. Potom sa pohnú ako jeden a rozbehnú sa k nádobám, k Edwardovi, k odvážnemu blbcovi z Informovanosti. Vrážajú do seba navzájom a do mňa tiež, na celom tele cítim plecia a lakte a lebky. Neviem, kam sa rozbehnúť najprv: k zranenému, k Edwardovi, k Tris? Nevládzem myslieť, nevládzem dýchať. Dav ma dotlačí k Edwardovi, tak ho schmatnem za rameno. „Pusti to!“ zarevem naňho cez hluk. Fľochne na mňa jediným žiarivým okom a vycerí zuby, snaží sa mi vytrhnúť. Kolenom ho nakopnem do boku. Zatacká sa a pustí zbraň. Schmatnem kladivo, držím si ho tesne pri tele a zamierim k Tris. Je kdesi vpredu, snaží sa dostať k ranenému. Nejaká ženská ju trafí lakťom do líca a odsotí ju dozadu, vzápätí za to schytá ranu od Christiny. Ozve sa výstrel. Raz, dvakrát, trikrát. Dav sa rozpŕchne, všetci upaľujú pred hrozbou nábojov. Snažím sa zistiť, či niekoho postrelili, ale cez chumáč panikáriacich tiel nevidím takmer nič. Tris a Christina si čupnú k chlapíkovi s roztriešteným plecom. Na tvári má krv a na šatách odtlačky špinavých topánok. Rovná cestička zmizla v chumáčoch pochlpených vlasov. Nehýbe sa. O kúsok ďalej leží Edward v kaluži vlastnej krvi. Dostal zásah do brucha. Na zemi ležia aj ďalší, nepoznám ich, viem len, že ich zastrelili alebo udupali. Odhadujem, že všetky strely mierili na Edwarda, ostatní boli len v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Poobzerám sa, ale strelca nevidím, nech to bol ktokoľvek, zmizol v dave. Kladivo odhodím k preliačenej nádobe a kľaknem si k Edwardovi, do kolien ma tlačia kamene Sebazaprenia. Oko sa mu pod viečkom prudko mihá, zatiaľ žije. „Musíme ho dostať do nemocnice,“ poviem, aj keď ma už takmer nemá kto počuť, skoro všetci sa vyparili. Pozriem ponad plece na Tris a nehybného chlapíka. „Žije?“ Tisne mu prsty ku krku a hľadá pulz. Pokrúti hlavou s prázdnym výrazom vo vytreštených očiach. Nežije. Ani som to nečakal. Zavriem oči. Nádoby mám vypálené znútra na viečkach, prevrátené, s obsahom roztrateným po ulici. Symboly nášho predchádzajúceho života sú zničené, jeden človek mŕtvy, ďalší zranení... a prečo?

Pre nič. Pre Evelynin obmedzený sen o meste bez frakcií, bez ohľadu na tých, ktorí sa ich nechcú zbaviť. Vraj chcela, aby si mohli vybrať z viac než piatich možností. Teraz si nemôžeme vybrať vôbec. Pochopím, že my dvaja nemôžeme byť spojenci. Nikdy to neprichádzalo do úvahy. „Musíme ísť,“ povie Tris. Viem, že nemyslí preč z Michiganskej avenue ani s Edwardom do nemocnice. Musíme vypadnúť z mesta. „Presne tak,“ prisvedčím. +++ Provizórna nemocnica v sídle Informovanosti smrdí chemikáliami, až ma štípe nos. Zavriem oči a čakám na Evelyn. Som taký naštvaný, že neviem obsedieť, najradšej by som sa rovno zbalil a odišiel. Evelyn tú demonštráciu určite naplánovala, inak by o nej nevedela vopred. Navyše musela predpokladať, že sa vymkne spod kontroly, veď celé mesto bolo napäté na prasknutie. Ale predsa to urobila. Na veľkom geste proti frakciám jej záležalo väčšmi než na bezpečnosti a ľudských životoch. Ani neviem, prečo ma to prekvapuje. Začujem, ako sa otvárajú dvere výťahu, a potom jej hlas. „Tobias!“ Vrhne sa ku mne a schmatne ma za ruky lepkavé od krvi. Tmavé oči vypliešťa od strachu. „Poranili ťa?“ Bojí sa o mňa. Tá myšlienka ma zahreje ako miniatúrny plamienok. Ak sa o mňa bojí, určite ma ľúbi. Ešte je schopná lásky. „Tá krv je Edwardova. Pomohol som ho sem doniesť.“ „Ako sa má?“ spýta sa. Pokrútim hlavou. „Je mŕtvy.“ Neviem, ako inak by som to mal povedať. Odtiahne sa, pustí mi ruky a klesne na stoličku. Moja matka Edwarda prijala, keď odišiel z Neohrozenosti. Stratil oko, frakciu aj pôdu pod nohami. Určite z neho zase vykresala bojovníka. Nevedel som, ako veľmi jej na ňom záležalo, ale teraz to vidím na jej zaslzených očiach a roztrasených rukách. Toľko citov predo mnou naposledy prejavila, keď som bol ešte decko, keď ju Marcus pravidelne trieskal o steny obývačky. Rýchlo tú spomienku zase schovám, zdá sa mi, že ju tlačím do primalej zásuvky. „Mrzí ma to,“ poviem. Ani neviem, či to myslím vážne, alebo či sa ju stále snažím presviedčať, že som na jej strane. „Prečo si mi o tej demonštrácii nepovedala?“ dodám opatrne. Pokrúti hlavou. „Nevedela som o nej.“ Klame. Nepochybujem o tom, ale tvárim sa, že jej verím. Nemôžem si dovoliť naštvať ju. Alebo sa s ňou len nechcem hádať, keď nad nami visí Edwardova smrť? Občas sám neviem, kde sa končí stratégia a začína súcit. „Aha.“ Poškriabem sa za uchom. „Inak, ak chceš, môžeš ho ísť pozrieť.“ „Nie.“ Znie to ako z veľkej diaľky. „Viem, ako vyzerá mŕtvola.“ Stále sa vzďaľuje. „Asi by som mal ísť.“ „Zostaň,“ hlesne. Dotkne sa prázdnej stoličky medzi nami. „Prosím.“ Sadnem si vedľa nej. Navrávam si, že som tajný agent a len naoko poslúcham nepriateľskú vodkyňu,

ale cítim sa ako syn, ktorý utešuje smútiacu matku. Mlčky sedíme vedľa seba, dotýkame sa plecami a o chvíľu už dýchame v rovnakom rytme.

SIEDMA KAPITOLA Christina donekonečna obracia v ruke čierny kamienok. Až po chvíli si uvedomím, že to je vlastne vychladnutý uhlík. Z nádoby, do ktorej sme nakvapkali krv, keď sme si vybrali Neohrozenosť. „Prepáč, že to hovorím nahlas, ale stále na to musím myslieť,“ ozve sa. „Z desiatich, čo sme prestúpili, nás zostalo už len šesť.“ Pred nami sa týči Hancockovo centrum, mrakodrap, z ktorého som raz zletela ako vták ponad opustenú cestu na brehu jazera. Kráčame vedľa seba po popraskanom chodníku a na oblečení nám zasychá Edwardova krv. Stále nechápem, že Edward, jednoznačne najtalentovanejší prestúpený kandidát, už je po smrti. Keď som jeho krv utierala z dlážky v spálni kandidátov, bol iba zranený, teraz je mŕtvy. „A z tých slušných sme zostali len my dve,“ podotknem. „No, možno ešte Myra.“ Myru som nevidela, odkedy s Edwardom odišli z Neohrozenosti. Viem, že sa čoskoro potom rozišli, ale zatiaľ som nezistila, kam sa Myra podela. Ani ma to veľmi nezaujíma, veď sme si sotva vymenili pár slov. Jedny dvere na Hancockovom centre sú otvorené a kývajú sa vo vetre. Uriah vravel, že príde vopred a zapne generátor, a zjavne dodržal slovo. Tlačidlo výťahu mi presvieti necht, keď naň pritisnem prst. „Už si tu bola?“ spýtam sa, keď nastúpime do výťahu. „Nie,“ povie Christina. „Teda aspoň nie vnútri. Mňa na spúšťanie po lane nepozvali, nepamätáš?“ „Jasné.“ Opriem sa o stenu. „Mala by si to vyskúšať, než vypadneme.“ „Hej.“ Pery si natrela červeným rúžom, pripomína mi decká zababrané od cukríkov. „Tak trochu chápem, o čo Evelyn ide. V poslednom čase sa stalo toľko príšerných vecí... občas by som súhlasila, aby sme radšej dali do poriadku mesto, než sa namočíme do ďalšieho maléru.“ Chabo sa usmeje. „Neboj, stopro tu nezostanem. Ani neviem prečo. Asi som príliš zvedavá.“ „Bavila si sa o tom s rodičmi?“ Občas zabúdam, že hoci mňa už rodinné vzťahy nikam neviažu, Christina je na tom inak. „Musia sa starať o moju sestričku. Keďže nevedia, či je tam vonku bezpečne, nechcú riskovať.“ „A tebe by dovolili odísť?“ „Už ma raz pustili do inej frakcie, určite zvládnu aj toto,“ uistí ma. Sklopí zrak. „Chcú len, aby som žila ako čestný človek, chápeš? A tu by som si tak nepripadala. Aspoň tým som si istá.“ Dvere sa otvoria a ovanie nás vietor, stále teplý, ale prepletený vláknami zimného chladu. Zo strechy sa ozývajú hlasy, tak zamierim k rebríku, aby som sa k nim dostala. Pri každom kroku sa zakýva, Christina mi ho teda pridrží, až kým nevyleziem hore. Uriah a Zeke stoja na streche, zhadzujú dolu kamienky a počúvajú, ako narážajú do okien. Uriah sa Zekemu zakaždým snaží ťuknúť do lakťa, aby mu pokazil mušku, ale nikdy nestihne.

„Nazdar,“ povedia jednohlasne, keď nás zbadajú. „Vy ste tuším bratia alebo čo,“ zaškerí sa Christina. Obaja sa zasmejú, ale Uriah mi stále pripadá trochu mimo, ako keby celkom nevnímal, kde je a čo robí. Asi tak reaguje na stratu Marlene, neviem to naisto, na mne sa strata blízkych prejavuje inak. Na streche už nie sú postroje na spúšťanie po lane, ale to nevadí, preto sme sem neprišli. Vlastne neviem, prečo sem liezli ostatní, ale ja som chcela byť čo najvyššie a vidieť čo najďalej. Lenže vidno len mesto a na západ sa ťahá močiar ako nekonečná čierna prikrývka. Na okamih sa mi zdá, že na obzore zbadám svetielko, ale vzápätí zmizne, asi ma len oklamali oči. Ostatní ticho stoja, zaujímalo by ma, či myslia na to isté. „Čo je podľa vás tam vonku?“ ozve sa napokon Uriah. Zeke pokrčí plecami. „Čo ak to tam vyzerá rovnako ako tu?“ háda Christina. „Ďalšie ruiny, ďalšie frakcie, ďalšie simulácie?“ „Určite nie,“ pokrúti hlavou Uriah. „Musí tam byť niečo iné.“ „Alebo nič,“ schladí ho Zeke. „Tí ľudia, čo nás sem zavreli, sú už možno dávno mŕtvi. Možno je tam všetko prázdne.“ Strasiem sa. Nikdy som o tom tak neuvažovala, ale možno má pravdu. Nevieme, čo sa tam stalo, odkedy nás tu izolovali, ani koľko generácií zatiaľ žilo a zomrelo. Možno sme poslední ľudia na svete. „To je jedno,“ poviem prudšie, než som plánovala. „Nezáleží na tom, čo si myslíme, že tam je. Musíme to zistiť. A potom si s tým poradíme.“ Nikto neodpovie, dlho tam len tak mlčky stojíme. Očami prechádzam po kostrbatej siluete budov, až kým sa mi rozsvietené okná nezačnú rozmazávať do jednej čiary. Potom sa Uriah spýta Christiny na demonštráciu a tichý moment pominie, akoby ho odvial vietor. +++ Na druhý deň sa Evelyn postaví medzi zdrapy portrétu Jeanine Matthewsovej a oznámi nám nové pravidlá. Bezprizorní a bývalí členovia frakcií sa tlačia vo vestibule sídla Informovanosti aj na ulici pred ním a počúvajú novú vodkyňu. Bezprizorní vojaci s pištoľami v rukách lemujú steny a držia nás pod kontrolou. „Včerajšie udalosti jednoznačne dokázali, že si nemôžeme navzájom veriť,“ vyhlási. Pôsobí vyčerpane, tvár má takmer popolavú. „Kým sa situácia neustáli, budeme sa riadiť prísnejšími pravidlami. Po prvé, večierka. Každý sa musí vrátiť do vlastného obytného priestoru pred deviatou večer a nesmie ho opustiť do ôsmej ráno. Ozbrojené hliadky v uliciach sa postarajú o našu bezpečnosť.“ Vyprsknem a snažím sa to zamaskovať kašľom. Christina mi vrazí lakťom do rebier a priloží si prst na pery. Neviem, čoho sa bojí, Evelyn ma predsa z opačnej strany miestnosti nemôže počuť. Tori, bývalá vodkyňa Neohrozenosti, ktorú zosadila sama Evelyn, stojí kúsok odo mňa s rukami prekríženými na hrudi. Na okamih posmešne vycerí zuby. „Po druhé, nastal čas, aby sme si zvykli na život bez frakcií. Oddnes sa všetci začnú učiť práce, ktoré, odkedy sa pamätáme, robili výlučne bezprizorní. Spravodlivo sa rozdelia medzi všetkých a pridajú sa k úlohám, ktoré tradične vykonávali členovia frakcií.“ Evelyn sa usmeje tak falošne, že ani

neviem, ako to robí. „Všetci sa budeme na fungovaní mesta podieľať rovnakým dielom. Frakcie nás rozdeľovali, ale my sa zase spojíme. Odteraz a navždy.“ Bezprizorní naokolo spustia radostný pokrik, ale ja akurát znervózniem. Niežeby som s ňou úplne nesúhlasila, ale ľudia, ktorí sa včera vzbúrili proti Edwardovi, neprejdú mlčaním ani toto. Evelyn nemá mesto pod palcom tak pevne, ako si myslí. +++ Keď Evelyn doreční, radšej sa vyhnem davu a motám sa chodbami, až kým nenarazím na zadné schodisko, to isté, ktorým sme nedávno liezli k Jeanine do laboratória. Vtedy sa oproti mne tlačili zúfalé telá, teraz je čisté a chladné, akoby sa nič nestalo. Na štvrtom poschodí začujem výkrik a zvuky zápasu. Otvorím dvere a nájdem tam skupinku ľudí, teda vlastne deciek, mladších než ja. Všetci majú na ramenách pásky s prázdnym kruhom okrem chalana, ktorý sa medzi nimi krčí na zemi. Od hlavy po päty je oblečený v čierno-bielom, vo farbách Otvorenosti. Prebehnem k nim, a keď zbadám, že vysoká bezprizorná baba naťahuje nohu, aby ho zase kopla, skríknem. Zbytočne, kopanec zasiahne cieľ, chlapec zastoná a skrúti sa do klbka. „Hej!“ zvriesknem ešte hlasnejšie. Tentoraz sa útočníčka obráti. Je o hodne vyššia než ja, aspoň o pätnásť centimetrov, ale som taká naštvaná, že na strach ani nepomyslím. „Vypadnite!“ poviem dôrazne. „Dajte mu pokoj!“ „Porušil pravidlo, nemá čo chodiť len vo farbách frakcie. Máme právo potrestať ho a od frakčníkov si nenechám rozkazovať,“ povie a zagáni na tetovanie, ktoré mi vytŕča spod oblečenia. „Becks,“ ozve sa chalan vedľa nej. „To je tá baba, čo odhalila video.“ Na ostatných to zjavne urobí dojem, ale Becks len odfrkne. „No a?“ „A nič. Musela som zmlátiť kopu ľudí, aby som sa dostala do Neohrozenosti, a ak bude treba, zmlátim aj teba.“ Rozopnem si mikinu a hodím ju chlapcovi, ktorý nás sleduje zo zeme. Z ľavého obočia mu kvapká krv. S námahou sa posadí, jednou rukou si stále zviera bok a mikinou si zakryje plecia ako prikrývkou. „No vidíš,“ skríknem. „Už žiadne pravidlo neporušuje.“ Becks zvažuje situáciu, takmer počujem, čo si myslí. Som krpatá, vyzerám ako ľahká korisť, ale dostala som sa do Neohrozenosti, takže zdanie asi klame. Možno vie, že som už pár ľudí aj zabila, možno si len nechce narobiť problémy, ale vidím, ako uvoľňuje zaťatú čeľusť a stráca nervy. „Dávaj si na mňa bacha,“ vyštekne. „Zaručujem ti, že nemusím,“ odvrknem. „A teraz padajte.“ Zostanem tam, kým sa banda nerozíde, potom sa poberiem preč. „Čakaj! Máš tu sveter!“ zakričí na mňa chlapec z Otvorenosti. „Nechaj si ho!“ odpoviem ponad plece. Zahnem za roh a čakám ďalšie schody, ale ocitnem sa v prázdnej chodbe rovnakej ako predtým. Zdá sa mi, že za sebou počujem kroky. Zvrtnem sa a čakám Becks, ale neuvidím nikoho. Už som asi paranoidná. Otvorím jedny dvere a dúfam, že nájdem okno, aby som sa zase zorientovala, ale vojdem do

rozmláteného laboratória. Po stoloch sa povaľujú rozhádzané skúmavky a po zemi roztrhané papiere. Zohnem sa, že kúsok zdvihnem, a v tom momente zhasne svetlo. Vrhnem sa k dverám. Cudzia ruka ma schmatne za rameno a odtiahne nabok, ktosi mi na hlavu natiahne vrece, ďalší ma pritlačí k stene. Vzpieram sa, snažím sa striasť látku z hlavy a myslím na jediné: toto už nie, toto už nie, toto už nie... Vyslobodím si jednu ruku a naslepo udriem, zasiahnem plece alebo bradu, ani neviem. „Au!“ zaskučí neznámy hlas. „To bolelo!“ „Ospravedlňujeme sa, že sme ťa vystrašili, Tris,“ ozve sa iný hlas, „ale anonymita je nevyhnutnou súčasťou našej operácie. Nechceme ti ublížiť.“ „Tak ma pustite!“ takmer zavrčím. Ruky, ktoré ma držia pri stene, sa okamžite odtiahnu. „Kto ste?“ spýtam sa. „Sme Kontinuita. Je nás mnoho, ale nie sme nikto...“ Asi to spôsobil šok alebo strach, no nemôžem si pomôcť, zasmejem sa. Srdce mi postupne spomaľuje, ruky sa mi trasú od úľavy. „Dopočuli sme sa, že nesúhlasíš s politikou Evelyn Johnsonovej a jej bezprizorných poskokov.“ „Fakt okolo toho musíte robiť také trápne ceremónie?“ „Zbytočné prezrádzanie našej identity by bolo ešte trápnejšie.“ Snažím sa škúliť cez látku, ale je príliš hustá a tmavá, tak to vzdám a skúsim sa aspoň pohodlne oprieť o stenu. Lenže naslepo sa neviem orientovať, trochu sa zapotácam a podrážkou rozdrvím zablúdenú skúmavku. „Nie, nesúhlasím,“ potvrdím. „Prečo na tom záleží?“ „Lebo to znamená, že chceš odísť,“ povie hlas. Kdesi vnútri sa mi rozhorí iskrička nadšenia. „Chceli by sme ťa požiadať o láskavosť, Tris Priorová. Zajtra o polnoci pripravujeme dôležité stretnutie. Potrebujeme, aby si doviedla svojich kamarátov z Neohrozenosti.“ „Fajn,“ vyšteknem, „ale môžem sa niečo spýtať? Keď vás zajtra aj tak uvidím, prečo sa s vami teraz musím baviť s vrecom na hlave?“ Okamih zmäteného ticha. „Každá hodina navyše znamená zbytočné riziko,“ povie napokon hlas. „Uvidíme sa zajtra o polnoci na mieste, kde si sa čestne priznala.“ Vzápätí sa otvoria dvere, prievan mi prilepí látku na líca a na chodbe zadupocú rýchle kroky. Než si vrece stiahnem z hlavy, všetko stíchne. Lepšie sa mu prizriem a zistím, že to je vlastne stará tmavomodrá obliečka na vankúš s nápisom najprv frakcia, potom krv. Nech to vymyslel ktokoľvek, potrpí si na divadielko. Na mieste, kde si sa čestne priznala. To môže znamenať jediné: miestnosť na streche sídla Otvorenosti, kde som dobrovoľne podľahla séru pravdy. +++ Keď sa konečne dostanem do spálne, pod pohárom vody na nočnom stolíku si nájdem odkaz od Tobiasa. 6,

Tvojho brata budú vypočúvať zajtra ráno. Bez účasti verejnosti. Nemôžem tam ísť, aby ma nepodozrievali, ale rozsudok Ti dám vedieť čo najskôr. Potom niečo vymyslíme. Nech to dopadne, ako chce, o chvíľu to tu máme z krku. 4

ÔSMA KAPITOLA Deväť hodín. O Calebovom osude možno rozhodujú práve teraz, kým si ja donekonečna preväzujem šnúrky na topánkach, narovnávam perinu na posteli a prečesávam vlasy rukami. Bezprizorní robia tajné súdy, len keď sa im zdá, že výsledok je jasný. Nemala by som sa obávať, ako dopadne. Už je rozhodnuté. Chystajú sa predsa popraviť všetkých, čo mali k Jeanine nebezpečne blízko, a Caleb jej robil pravú ruku tesne predtým, než ju zabili. Čo ťa po tom? pýtam sa sama seba. Zradil ťa. On sa vôbec nesnažil zachraňovať ťa pred popravou. Kašlem naňho. Nekašlem naňho. Čo ja viem? „Čau, Tris,“ povie Christina a zaťuká hánkami na rám dverí. Uriah jej nazerá ponad plece. Vyškerený ako vždy, ale teraz mi jeho úsmev pripadá nestály ako odraz svetla na vode. „Máš niečo dôležité?“ spýta sa. Skontrolujem izbu, hoci dobre viem, že je prázdna. Všetci ostatní odišli na raňajky, presne podľa rozvrhu. Christinu a Uriaha som poprosila, nech ich vynechajú, aby som sa s nimi mohla bezpečne porozprávať. Už teraz mi škvŕka v bruchu. „Hej.“ Sadnú si na posteľ oproti. Poviem im o včerajšom prepadnutí v laboratóriu, o obliečke na vankúš, o Kontinuite a tajnom stretnutí. „Divím sa, že si vrazila len jednému,“ podotkne Uriah. „Boli v presile,“ ohradím sa. Vzdať sa bez boja a nechať sa presvedčiť nie je veľmi neohrozený prístup, ale v divných časoch sa treba prispôsobiť. Vlastne ani neviem, nakoľko som do Neohrozenosti vôbec patrila, a frakcie už aj tak neexistujú. Pri tej myšlienke ma podivne zabolí rovno uprostred hrude. Na niečo, čomu som dlho verila, sa neviem vykašľať len tak na rozkaz. „Čo podľa teba chcú dosiahnuť?“ vyzvedá Christina. „Iba odísť z mesta?“ „Zatiaľ mi to tak pripadá, ale neviem naisto,“ poviem. „Ako im môžeme veriť? Čo ak patria k Evelyn a chcú nás donútiť, aby sme sa prezradili?“ „Zatiaľ im nemôžeme veriť,“ uznám, „ale bez pomoci sa za plot tak ľahko nedostaneme. Odmietam tu trčať, šoférovať autobusy a chodiť do postele, keď mi nakážu.“ Christina vyplašene pozrie na Uriaha. „Počúvajte, nemusíte ísť so mnou. Ale ja zaručene vypadnem. Musím zistiť, kto bola Edith Priorová a kto nás čaká za plotom, ak nás tam ešte vôbec niekto čaká. Ani neviem prečo, ale potrebujem to.“ Zhlboka sa nadýchnem. Neviem, kde sa vo mne tá zúfalá túžba vzala, ale keď som sa k nej priznala nahlas, už ju nemôžem ignorovať. Zvíja sa mi v bruchu aj v hrdle ako divé zviera, ktoré sa zobudilo z dlhého spánku. Musím odísť. Potrebujem pravdu.

Uriahov chabý úsmev sa zrazu úplne rozplynie. „Ja som na tom rovnako,“ povie vážne. „Fajn,“ pridá sa Christina. Nenútene pokrčí plecami, ale v tmavých očiach sa jej stále zračia obavy. „Tak na to stretko pôjdeme.“ „Super. Poviete o tom Tobiasovi? Keďže sme sa akože rozišli, mala by som sa od neho držať čo najďalej. Môžeme sa stretnúť v uličke o pol dvanástej a pôjdeme spolu.“ „Ja mu dám vedieť, tuším som s ním dnes v skupine,“ ponúkne sa Uriah. „Vyskúšame si makačku v nejakej fabrike, už sa neviem dočkať.“ Uškrnie sa. „Inak, môžem povedať aj Zekemu? Alebo mu zase neveríme?“ „V pohode. Len mu riadne vytmav, že to nemá šíriť ďalej.“ Znovu pozriem na hodinky. Štvrť na desať. O Calebovom osude už určite rozhodli, o chvíľu sa všetci pôjdeme zaúčať do práce bezprizorných. Mám pocit, že už-už vyletím z kože, koleno mi nezastaviteľne poskakuje hore-dolu. Christina mi položí ruku na plece, ale nič sa ma nespýta. Ako dobre! Vôbec netuším, čo by som jej povedala. +++ K zadnému schodisku sa vyberieme zložitou okľukou, aby sme sa vyhli strážam vnútri. Nervózne si sťahujem rukáv čo najnižšie. Než sme odišli, nakreslila som si na zápästie mapu – do Praniera by som síce priamou cestou trafila, ale nevyznám sa v bočných uličkách, kde sa s trochou šťastia vyhneme bezprizorným špicľom. Uriah nás čaká rovno za dverami. Celý v čiernom, ale spod goliera svetra mu vykúka sivé tričko. Kamoši z Neohrozenosti mi vo farbe Sebazaprenia pripadajú zvláštne, zrazu mám pocit, že ich poznám celý život. Keď sa nad tým tak zamyslím, občas sa mi to stáva aj bez ohľadu na oblečenie. „Štyri a Zeke prídu, ale rovno tam,“ oznámi Uriah. „Štartujeme.“ Prebehneme na Monroe Street, držíme sa tesne pri sebe. Každé dupnutie mi pripadá príšerne hlasné, ale snažím sa to ignorovať, rýchlosť je teraz dôležitejšia než ticho. Kým zabočíme, obzriem sa po hliadkach. Akési temné postavy sa hýbu smerom k Michiganskej avenue, ale plynule zájdu za rad budov, určite si nás nevšimli. „Kde je Cara?“ zašepkám Christine, keď sa bezpečne vzdialime od sídla Informovanosti. „Netuším, asi ju nepozvali,“ vydýchne Christina. „Divné, dobre viem, že ona by najradšej...“ „Psst!“ zahriakne ju Uriah. „Kam teraz?“ Hodinkami si posvietim na mapu na zápästí. „Randolph Street!“ Nájdeme spoločný rytmus, nohy nám dopadajú na chodník takmer naraz. Svaly mi horia a lapám po dychu, ale aj tak som rada, že si môžem zase zabehať. Než dorazíme k mostu, nohy ma už poriadne bolia, ale aj tak sa usmejem, keď za blatistou riekou zbadám temný, opustený Pranier. Za mostom spomalím a Uriah mi položí ruku okolo pliec. „A teraz nás čaká asi tak milión schodov,“ povzbudí ma. „Možno zapli výťahy.“ Pokrúti hlavou. „Nehrozí. Stavím sa, že Evelyn kontroluje spotrebu elektriny – to je najlepší spôsob ako zistiť, či sa ľudia niekde tajne nestretávajú.“ Zhlboka vzdychnem. Behanie mi vyhovuje, ale lezenie po schodoch nenávidím. +++

Než sa vytrepeme hore, je o päť minút dvanásť. Ostatní sa poberú vopred, ja na chvíľu zastanem pri výťahoch a lapám po dychu. Uriah mal pravdu, nikde nevidím poriadne svetlo, len matný svit núdzových lámp. V ich modrej žiare zbadám Tobiasa, ako vychádza z miestnosti, kde nás vypočúvali. Od nášho rande sme si vymenili len pár tajných správ. Musím sa ovládať zo všetkých síl, najradšej by som sa mu vrhla do náručia a donekonečna sa ho dotýkala, chcem mu prebehnúť prstami po obrysoch pier a jamke, ktorá sa mu urobí na líci, keď sa usmeje, po rovnom obočí a pevnej línii čeľuste. Lenže do polnoci zostávajú už iba dve minúty, nič z toho si nemôžem dovoliť. Tobias ma na pár sekúnd tuho zovrie v náručí, jeho dych ma pošteklí na uchu. Zavriem oči a konečne si doprajem okamih uvoľnenia. Vonia ako vietor a pot a mydlo, ako Tobias a bezpečie. „Pôjdeme dnu?“ spýta sa. „Tipujem, že v Kontinuite budú samí puntičkári.“ „Hej.“ Nohy sa mi trasú od námahy, ani si neviem predstaviť, ako neskôr zleziem dolu schodmi a prebehnem späť do sídla Informovanosti. „Zistil si, ako dopadol Caleb?“ Strasie sa. „To by sme si mali nechať na neskôr.“ Inú odpoveď ani nepotrebujem. „Popravia ho, že?“ hlesnem. Tobias prikývne a chytí ma za ruku. Ani neviem, ako sa cítim. Snažím sa necítiť vôbec nič. Spoločne vojdeme do miestnosti, kde nás kedysi vypočúvali pod vplyvom séra pravdy. Miesto, kde si sa čestne priznala. Na dlážke, rovno na miske mozaikových váh – symbole Otvorenosti – je kruh horiacich sviečok. V miestnosti zbadám známe aj neznáme tváre: Susan a Robert sa potichu rozprávajú, Peter postáva na kraji miestnosti so založenými rukami, Uriah, Zeke a Tori sú pri skupinke Neohrozených, ktorých nepoznám, Christina pri mame a sestre a v rohu sa krčí nervózna dvojica z Informovanosti. Nové oblečenie nezotrie staré rozdiely, máme ich v krvi. Christina ma kývnutím ruky privolá. „Toto je moja mama Stephanie,“ povie smerom k žene so šedivejúcimi prameňmi v tmavých kučeravých vlasoch. „A sestra Rose. Mami, Rose, toto je moja kamoška Tris a tréner z Neohrozenosti, Štyri.“ „Kto iný,“ odsekne Stephanie. „Pred pár týždňami sme tu boli na ich výsluchu, Christina.“ „Ja viem, len som vás chcela slušne predstaviť...“ „Slušnosť je len klamstvo v ružovom.“ „Hej, ja viem,“ prevráti oči Christina. Stephanie a Rose si vymenia čudný pohľad, pripadá mi vyplašený a naštvaný zároveň. Potom sa Rose otočí ku mne a vyhlási: „Ty si zabila Christininho frajera.“ Jej slová ma pretnú ako ľadová čepeľ, ktorá mi rozpolí telo. Chcem niečo povedať, nejako sa obhájiť, ale nedostanem zo seba ani slovo. „Rose!“ okríkne ju Christina a zamračí sa na ňu. Tobias sa vystrie, nedotýka sa ma, ale predsa cítim, že napína všetky svaly v tele. Pripravený na boj, ako vždy. „Len som myslela, že by sme si mali na rovinu vyklopiť čo a ako,“ obhajuje sa Rose. „Aby sme nestrácali čas.“ „Ešte sa čuduj, prečo som odišla z našej frakcie,“ zašomre Christina. „Čestnosť neznamená, že môžeš kedykoľvek tresnúť čokoľvek. Má to znamenať, že keď už niečo povieš, tak to je pravda.“ „Zamlčanie pravdy je stále nečestné.“

„Chceš počuť pravdu? Lezieš mi na nervy a radšej by som vypadla. Uvidíme sa neskôr.“ Schmatne ma za rameno a odtiahne preč, Tobias nás nasleduje. Christina v kuse krúti hlavou. „Mrzí ma to. Odpúšťanie im moc nejde.“ „To je v pohode,“ zahundrem, hoci sa tak ani zďaleka necítim. Čakala som, že keď mi odpustí Christina, to najhoršie budem mať za sebou. Lenže mýlila som sa. Keď človek zabije niekoho, koho má rád, z najhoršieho sa nedostane nikdy. Postupom času sa zlepší akurát schopnosť pozabudnúť na vlastnú vinu. Podľa mojich hodiniek už je polnoc. Na opačnej strane miestnosti sa otvoria dvere a vyjdú z nich dve štíhle postavy. Najprv Johanna Reyesová, bývalá hovorkyňa Harmónie. Ľahko ju spoznám podľa jazvy na tvári a žltého goliera, ktorý jej vykúka spod čiernej bundy. Za ňou ide ďalšia žena, nevidím jej do tváre, rozoznám len modré oblečenie. Na okamih sa zhrozím. Vyzerá takmer ako... Jeanine. Nie, Jeanine je mŕtva. Videla som ju umierať. Žena zatiaľ príde bližšie. Vysoká blondína, presne ako Jeanine. Z predného vrecka jej trčia okuliare a vlasy má spletené do vrkoča. Vyzerá ako dokonalá zástupkyňa Informovanosti, ale Jeanine to nie je. Cara. Žeby Kontinuitu viedli Cara s Johannou? „Zdravím,“ ozve sa Cara a všetky rozhovory v miestnosti razom utíchnu. Usmeje sa, ale silene, akoby sa len nútila dodržiavať spoločenské zvyklosti. „Týmto stretnutím porušujeme pravidlá, nebudem vás teda dlho zdržiavať. Niektorí z vás, napríklad Zeke a Tori, s nami spolupracujú už niekoľko dní.“ Pozriem sa Zekeho. Fakt pomáhal Care? Sústavne zabúdam, že sa nedávno naoko pridal k zradcom a špehoval Informovaných. Cara sa s ním asi spriatelila, než sa postavila proti vodkyni svojej frakcie, a stále mu dôveruje. Zeke zachytí môj pohľad, zavlní obočím a uškrnie sa. „Niektorých sme sem zavolali, lebo vás chceme požiadať o pomoc,“ nadviaže Johanna, „a všetci máme spoločné minimálne jedno: odmietame zveriť rozhodovanie o osude mesta Evelyn Johnsonovej.“ Cara si zopne ruky pred telom. „Kontinuita sa stotožňuje s odkazom zakladateľov mesta, čo sa týka rozdelenia do frakcií aj misie divergentných, s ktorou nás oboznámila Edith Priorová. Predpokladáme, že sme ešte nedosiahli dostatočné zastúpenie divergentnej populácie, ale kritická situácia v meste vyžaduje úpravu plánov. Máme dva hlavné ciele v súlade s pôvodnými zámermi: poraziť Evelyn a bezprizorných, aby sme mohli znovu zorganizovať frakcie, a vyslať prieskumnú skupinu za plot. Prvú záležitosť má pod palcom Johanna, druhú, teda hlavný predmet dnešného stretnutia, ja osobne.“ Na okamih sa odmlčí a zastrčí si neposlušný prameň vlasov späť do vrkoča. „Nemôžeme odísť všetci, lebo početná skupina by privolala zbytočnú pozornosť. Evelyn nás určite nenechá odísť bez boja, tak som sa rozhodla vybrať ľudí, ktorí majú skúsenosti so zvládaním nebezpečných situácií.“ Mrknem na Tobiasa. My sme na to experti. „Christina, Tris, Tobias, Tori, Zeke, Peter,“ osloví nás Cara, „všetci ste na mňa zapôsobili svojimi schopnosťami, a preto by som vás rada požiadala, aby ste ma sprevádzali na ceste z mesta.

Prirodzene, môžete sa slobodne rozhodnúť, či s návrhom súhlasíte.“ „Peter?“ vyprsknem bez rozmýšľania. Neviem si predstaviť, čo také mohol spraviť, aby na Caru „zapôsobil svojimi schopnosťami“. „Postaral sa, aby ťa Jeanine nezabila,“ povie Cara pokojne. „Čo myslíš, kto mu zabezpečil technológiu, pomocou ktorej tvoju smrť nafingoval?“ Zdvihnem obočie. Doteraz som sa nad tým poriadne nezamyslela. Od mojej neúspešnej popravy sa toho stalo toľko, že som naozaj nestíhala hádať, ako ma Peter zachránil. Lenže... Cara bola v tom čase jediná známa rebelka z Informovanosti, na ktorú sa mohol obrátiť. Kto iný by mu pomohol? Kto iný by to dokázal? Už nenamietam. O Petrovu spoločnosť ani trochu nestojím, ale radšej sa nehádam, z mesta chcem vypadnúť za každú cenu. „Skoro samí Neohrození,“ nedôverčivo skonštatuje mladá žena z rohu miestnosti. Bledá, s výrazným zrasteným obočím a tetovaním tesne za uchom. Určite prestúpila z Neohrozenosti do Informovanosti. „To je pravda,“ uzná Cara, „ale teraz potrebujeme ľudí, ktorí sa bez zranenia dostanú z mesta a predpokladám, že tréning do Neohrozenosti je vhodná kvalifikácia.“ „Prepáč, ale ja nebudem môcť ísť,“ ozve sa Zeke. „Nemôžem tu Shaunu nechať samu, keď jej sestra len nedávno... no, veď všetci viete.“ „Ja ho zaskočím,“ okamžite sa prihlási Uriah. „Som Neohrozený. Mám dobrú mušku. A kebyže s vami nejdem, nebolo by na čo pozerať.“ Zasmejem sa. Cara sa netvári pobavene, ale prikývne. „Ďakujem za ochotu.“ „Cara, únik z mesta musí prebehnúť čo najrýchlejšie,“ povie jej prestúpená kolegyňa. „To znamená, že budete potrebovať vlak.“ „Dobrý nápad,“ uzná Cara. „Máme tu skúseného strojvodcu?“ „Tu prítomná. Predpokladala som, že som to naznačila dosť jasne.“ Postupne plán dopracúvame. Johanna navrhne, aby sme z konečnej vlaku pokračovali na zásobovacích dodávkach a ponúkne sa, že nám nejaké zabezpečí. Robert sa jej prihlási na pomoc. Stephanie a Rose sľúbia, že budú pár hodín pred útekom dozerať na Evelyn a podozrivé správanie oznámia Johanne vysielačkou. Torini spoločníci nám zoženú zbrane. Strojvodkyňa s Carou pohotovo odhaľujú nedostatky v pláne, čoskoro všetky vyriešime a máme pocit, že sme vybudovali niečo stabilné. Zostáva jediná otázka. „Kedy pôjdeme?“ vysloví ju Cara. Odvážim sa odpovedať. „Zajtra v noci.“

DEVIATA KAPITOLA Do pľúc sa mi nahrnie nočný vzduch, pripadá mi to ako jeden z posledných nádychov. Zajtra odtiaľto vypadnem a nájdem si miesto inde. Uriah, Zeke a Christina vyštartujú k sídlu Informovanosti. Tris chytím za ruku, aby som ju zadržal. „Čakaj,“ zašepkám. „Poďme niekam inam.“ „Kam chceš ísť? Veď...“ „Len na chvíľu.“ Potiahnem ju k rohu budovy. V noci si takmer viem predstaviť, ako riečny kanál vyzeral, keď ho napĺňala voda, tmavá s premenlivou vzorkou z mesačného svetla. „Neboj, keď sa ma budeš držať, určite ťa nezatknú.“ Mykne jej kútikom úst, takmer sa usmeje. Za rohom sa oprie o stenu a ja sa postavím oproti nej, chrbtom k rieke. „Neviem, čo mám robiť.“ Zaborí si tvár do dlaní, prsty skrúti vo vlasoch. „Myslím s Calebom.“ „Naozaj nie?“ Odtiahne jednu ruku a pozrie na mňa. Oči si orámovala dačím čiernym, takže ich modrá farba žiari ešte výraznejšie. „Tris.“ Opriem si ruky o stenu vedľa nej a nakloním sa bližšie. „Nechceš, aby zomrel. Viem, že to nechceš.“ „Ide o to, že...“ Zavrie oči. „Som taká... naštvaná. Snažím sa naňho nemyslieť, lebo potom vždy chcem akurát...“ „Chápem. Došľaka, presne ťa chápem.“ Celý život som si predstavoval, ako Marcusa vraždím. Raz som sa rozhodol, že to spravím nožom, aby som cítil, ako z neho vyteká teplá krv, aby som zblízka videl, ako mu z očí uniká svetlo. To rozhodnutie ma vydesilo rovnako ako všetko príšerné, čo mi kedy napáchal on. „Ale rodičia by chceli, aby som ho zachránila.“ Otvorí oči a pozrie na oblohu. „Nechať niekoho zomrieť len preto, že mi ublížil, by im pripadalo sebecké. Odpustiť, odpustiť, odpustiť.“ „Nejde o to, čo by chceli oni, Tris.“ „Ale ide!“ Odlepí sa od steny. „Vždy ide o to, čo by chceli oni. Caleb patril viacej im než mne. A chcem, aby na mňa boli hrdí. Nič iné.“ Zíza mi rovno do očí, pevne a odhodlane. Ja som nemal rodičov, ktorých očakávania by stálo za to plniť, ale Tris áno. Vidím ich v nej, išli jej dobrým príkladom a vtisli do nej statočnosť a krásu ako odtlačky dlaní. Pohladkám ju po líci a vkĺznem jej prstami do vlasov. „Dostanem ho odtiaľ.“ „Čože?“ „Dostanem ho z cely. Zajtra, tesne predtým, než odídeme.“ Prikývnem. „Sľubujem.“ „Fakt? Myslíš to vážne?“

„Jasné, že to myslím vážne.“ „No...“ Zamračí sa na mňa. „Ďakujem. Si úžasný.“ „To nehovor. Ešte nevieš, aké mám nekalé úmysly. Aby bolo jasné, neťahal som ťa sem, aby sme sa bavili o Calebovi.“ „Čože?“ Schmatnem ju za boky a jemne ju pritisnem späť k stene. Uprie na mňa rozžiarený, dychtivý pohľad. Nakloním sa dosť blízko a ochutnám jej dych, ale keď sa pohne bližšie, odtiahnem sa, aby som ju trochu rozdráždil. Prevlečie mi prsty cez pútka na opasok a strhne ma k sebe, až sa musím lakťami zachytiť o stenu. Pokúsi sa ma pobozkať, ale vyhnem sa jej ústam a pritisnem pery pod jej ucho, bozkávam jej čeľusť a krk. Jej jemná pokožka chutí ako soľ, ako nočný beh. „Buď taký láskavý,“ zašepká mi do ucha, „a kašli na poctivé úmysly.“ Dotýka sa ma, dlaňami mi prechádza po všetkých tetovaniach, po bokoch a hore-dolu chrbticou. Potom mi skĺzne končekmi prstov tesne pod opasok riflí a pritiahne si ma k sebe. Dýcham vôňu jej krku, nevládzem sa ani pohnúť. Konečne sa pobozkáme, už netúžim po ničom inom. Alebo žeby... Tris zavzdychá a pery sa mi skrútia do zlomyseľného úškrnu. Zdvihnem ju, väčšinu jej váhy opriem o stenu a oviniem si jej nohy okolo pása. Do ďalšieho bozku sa zasmeje. Pripadám si najsilnejší na svete, ale ona takisto, prsty mi tvrdo zarýva do ramien. Nasajem nočný vzduch z jej úst s pocitom, že sa poriadne nadychujem prvýkrát.

DESIATA KAPITOLA Rozbité budovy vo štvrti Neohrozenosti vyzerajú ako brány do iných svetov. Oblohu predo mnou pretína naša Veža. Srdce mi bije až v končekoch prstov a odrátava sekundy. Leto sa pomaly končí, ale jeho vôňa sa stále drží vo vzduchu. Kedysi som v kuse behal a do čohosi alebo do kohosi mlátil, lebo som si chcel vypracovať svaly, ale teraz už chápem, že beh a boj sú iba nástroje na prežitie. Rýchle nohy ma už neraz zachránili, keď sila nestačila. Dobehnem k Veži a chvíľu sa prechádzam popred vchod, aby som poriadne lapil dych. Tabule skla nado mnou odrážajú svetlo všetkými smermi. Kdesi tam hore je stolička, z ktorej som nevedomky riadil útočnú simuláciu, a krvavá škvrna na stene, pri ktorej zomrel Andrew Prior. Kdesi tam hore ma Tris volala k sebe, až kým jej hlas prenikol cez simuláciu, ktorá ovládala mňa, položila mi ruku na hruď a vtiahla ma späť do reality. Prejdem do miestnosti s bludiskom strachu a otvorím čiernu škatuľku, ktorú som si doniesol v zadnom vrecku. Používam ju už dva roky. Na mäkkej podložke vnútri leží injekcia, dôkaz môjho šialenstva. Alebo žeby statočnosti? Vpichnem si ihlu do krku a so zavretými očami stlačím piest. Škatuľka mi vypadne z ruky a zahrkoce na dlážke, ale keď otvorím oči, už ju tam nevidím. Stojím na streche Hancockovho mrakodrapu pri lane, na ktorom Neohrození flirtujú so smrťou. Nado mnou visia ťažké čierne mraky, a keď otvorím ústa, že sa nadýchnem, vrazí mi do nich vietor. Kovové lano napravo odo mňa sa roztrhne, švihá do stien budovy a rozbíja okná. Zorné pole sa mi scvrkne, už nevidím nič okrem strechy. Aj cez zavýjajúci vietor počujem vlastný dych. Donútim sa prejsť k okraju. Do hlavy a pliec mi šľahá dážď, ťažké kvapky ma zatĺkajú k zemi. Nakloním sa dopredu a padám, výkriky tlmím medzi zaťatými zubami, dusí ma vlastný strach. Keď „pristanem“, nemám ani sekundu na vydýchnutie a okamžite ma obkolesia steny, drevo mi tlačí do chrbtice, do hlavy, do nôh. Klaustrofóbia. Pritisnem si ruky k telu, zavriem oči a bojujem s panikou. Spomeniem si, ako Eric porazil hrôzu logikou a hlbokým dýchaním, ako Tris vyčarovala zbrane zo vzduchu a zaútočila na vlastné nočné mory. Lenže ja nie som Eric ani Tris. Kto vlastne som? Čo potrebujem spraviť, aby som zvíťazil nad vlastným strachom? Odpoveď poznám, jasné, že ju poznám: musím strachu vziať moc, ktorou ma ovláda, musím sa uistiť, že som silnejší. Nadýchnem sa a vrazím dlaňami do stien na oboch stranách. Skriňa zaškrípe a rozbije sa, dosky tresknú na cementovú dlážku. Stojím nad nimi v tme. Amar, náš tréner z iniciačnej skúšky, nás naučil, že bludisko strachu sa stále mení podľa toho, akú má človek náladu a aké nočné mory ho najčastejšie trápia. To moje dlho vyzeralo stále rovnako,

zmenilo sa až pred pár týždňami. Keď som si dokázal, že vládzem poraziť svojho otca. Keď som stretol osobu, ktorú za žiadnu cenu nechcem stratiť. Preto teraz neviem, čo bude nasledovať. Dlho len tak stojím a nič sa nedeje, miestnosť je rovnako tmavá, dlážka rovnako studená a tvrdá, srdce mi stále bije rýchlejšie než bežne. Skúsim pozrieť na hodinky a zistím, že ich mám na nesprávnej ruke – na pravej, hoci normálne ich nosím na ľavej, a remienok je sivý, nie čierny. Potom si všimnem drsné chlpy na článkoch prstov, ktoré takisto nemám. Mozole na hánkach mi zmizli. Oblečenú mám sivú košeľu a voľné sivé gate, mám užšie plecia a širší pás. Zdvihnem hlavu a pozriem do zrkadla, ktoré sa predo mnou zrazu objavilo. Zo skla na mňa zíza... Marcus. Keď na mňa žmurkne, cítim, ako sa mi hýbu svaly pri viečku, hoci som im to neprikázal. Bez varovania moje – naše – ruky vystrelia k zrkadlu, siahnu doň a zdrapia môj odraz za krk. Lenže vtom zrkadlo zmizne a moje – jeho – naše ruky mi stískajú krk pevne ako železný zverák. Klesneme na zem, do zorného poľa sa nám vkráda tma. Nevládzem myslieť. Netuším, ako sa z tohto dostanem. Inštinktívne skríknem, cítim, ako sa mi zachveje hrdlo a moje vlastné ruky ten zvuk zadusia. Rozpamätám sa, ako vyzerajú naozaj, veľké dlane, štíhle prsty, hánky obité z nekonečných hodín pri boxerskom vreci. Predstavím si, že môj obraz steká po Marcusovi ako voda, obaľuje ho a každý kúsok jeho tela mení na môj. Pretvorím sa na svoj vlastný obraz. Kľačím na betóne a lapám po dychu. Ja kľačím na betóne a lapám po dychu. Roztrasenými rukami si prechádzam po krku, po pleciach, po rukách... Pre istotu. Pred pár týždňami, keď sme sa viezli na stretnutie s Evelyn, sa ma Tris vo vlaku spýtala, či Marcus ešte je v mojom bludisku strachu. Povedal som jej, že áno, len v inej situácii. Donekonečna som si nad tým lámal hlavu, tá myšlienka mi po nociach nedala spať a ráno ma otravovala, len čo som sa zobudil. Viem, že sa otca stále bojím, ale iným spôsobom. Nie ako decko, ktoré nikdy netušilo, kedy príde ďalšia rana, ale ako muž, ktorý nevie odhadnúť, nakoľko mu pokašľal charakter, budúcnosť a identitu. Lenže teraz ma čaká niečo omnoho horšie. Hovorím si, že som na to pripravený, ale aj tak by som si radšej pustil žilou a dostal zo seba simulačné sérum, než to znovu uvidel. Na dlážke predo mnou sa objaví kruh svetla. Načiahne sa doň ruka, prsty kŕčovito zovreté ako pazúry, potom druhá, za nimi hlava so strapatými blond vlasmi. Žena kašle a pomaličky sa posúva do svetla. Snažím sa k nej rozbehnúť a pomôcť jej, ale nemôžem, nedokážem sa pohnúť. Obráti sa k svetlu a konečne jej vidím do tváre. Tris. Z úst jej vytekajú červené pramienky a kľukatia sa dolu bradou. Nájde ma krvou podliatymi očami a zastoná: „Pomoc...“ Keď vykašle trochu krvi na dlážku, vrhnem sa k nej, lebo viem, že inak svetlo z jej očí čoskoro zmizne. Lenže márne, zo všetkých strán ma oblapia cudzie ruky a uväznia ma v klietke svalov a kostí. Bojujem s nimi a z celej sily do nich driapem, ale nechty zarývam do vlastnej kože. Vykríknem jej meno a Tris zase zakašle, teraz na dlážku kvicne ešte viacej krvi. Kričí o pomoc a ja kričím na ňu, nič nevnímam, nič necítim, len vlastnú hrôzu, len búšenie vlastného srdca. Zvalí sa na zem, celé telo jej ochabne, oči sa jej obrátia stĺpkom. Už je neskoro. Tmu vystrieda svetlo. Už vidím známy nápis na stene, kamery v rohoch, zrkadlový priezor do

pozorovacej miestnosti. Všetko je tam, kde má byť, až na pot, ktorý mi steká po zátylku a chrbte. Utriem si tvár okrajom trička a zamierim k dverám, čiernu škatuľku s ihlou nechám na dlážke. Už nemusím každý strach donekonečna prežívať. Najvyšší čas zbaviť sa ich. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. +++ Zo skúsenosti viem, že sebavedomie človeka dostane na kadejaké zakázané miesta – napríklad do cely na treťom poschodí sídla Informovanosti. Lenže tu zjavne nefunguje. Bezprizorný chlapík na mňa pred dverami namieri pištoľ. „Kam si sa vybral?“ Odtisnem hlaveň rukou. Hrdlo sa mi stiahlo od nervozity, tak drzosť aspoň nafilmujem. „Daj tú vecičku preč. Poslala ma sem Evelyn. Za jedným väzňom.“ „Nepočul som, že by sa dnes konali nejaké návštevy po záverečnej.“ Stíšim hlas, aby si myslel, že mu hovorím dôležité tajomstvo. „Lebo to nechcela mať v záznamoch.“ „Chuck!“ zvolá ženský hlas zo schodov nad nami. Therese. Schádza dolu a ledabolo máva rukou. „Môžeš ho pustiť.“ Kývnem jej a ponáhľam sa ďalej. Trosky a črepy už zmizli, ale rozbité žiarovky nikto nevymenil, na dlážke teda zostali tmavé úseky. Ako modriny na koži. Keď sa dostanem do severnej chodby, nejdem rovno k správnej cele, ale k žene, ktorá stojí na konci. Približne v Evelyninom veku, s ovisnutými viečkami a našpúlenými perami. Vyzerá, že jej všetko ide na nervy vrátane mňa, hoci som práve prišiel. „Dobrý večer,“ pozdravím ju. „Volám sa Tobias Eaton. Prišiel som vyzdvihnúť väzňa na rozkaz Evelyn Johnsonovej.“ Moje meno na ňu nespraví viditeľný dojem, chvíľu teda predpokladám, že ju budem musieť knokautovať. Potom z vrecka vytiahne pokrčený papier a vyrovná si ho v ľavej dlani. Zoznam väzňov s číslami ciel. „Meno?“ povie. „Caleb Prior. 308A.“ „Ty si Evelynin syn, však?“ „Hej. Teda vlastne áno.“ Netipoval by som, že slovo „hej“ považuje za slušnú odpoveď. Dovedie ma k obyčajným kovovým dverám označeným 308A – zaujímalo by ma, načo sa miestnosť používala, keď v meste nebolo toľko väzňov – a naťuká kód. Zámka so šťuknutím povolí. „Mám sa tváriť, že som nič nevidela, však?“ skonštatuje. „Áno,“ uistím ju. „Sprav mi láskavosť a prihovor sa za mňa u Evelyn. Nechcem toľko nočných šícht. Volám sa Drea.“ „Spoľahnite sa.“ Papier zase skrčí v pästi a cestou na stanovište si ho napchá do vrecka. Držím ruku na kľučke a čakám, kým sa odvráti. Zdá sa, že to nerobí prvýkrát. Koľko ľudí už odtiaľto naozaj zmizlo na Evelynin rozkaz? Vojdem dnu. Caleb sedí pri kovovom stole a hrbí sa nad knihou, všetky vlasy mu trčia na jednu stranu. „Čo tu chceš?“ zamrmle, ani na mňa poriadne nepozrie.

„Nerád ti to hovorím...“ Odmlčím sa. Už pred pár hodinami som sa rozhodol, ako to spravím. Chcem dať Calebovi príučku. Kto povedal, že si zaslúži pravdu? „Vlastne ma to až tak nemrzí. Prišiel som ti oznámiť, že sme tvoju popravu o pár týždňov posunuli. Konkrétne na dnešnú noc.“ To ho už zaujme. Zvrtne sa na stoličke a vytreští na mňa oči ako obeť na predátora. „To má byť vtip?“ „Pripadám ti vtipný?“ „Nie.“ Pokrúti hlavou. „Nie. Mám ešte pár týždňov, dnes to nemôžete spraviť, nie...“ „Ak okamžite sklapneš, dostaneš hodinu na to, aby si sa s tým zmieril. Ak nie, dostaneš po hlave a odbachnem ťa vonku v uličke, než sa preberieš. Môžeš si vybrať.“ Sledovať Informovaného, keď o niečom premýšľa, je ako pozerať do otvorených hodiniek. Kolieska sa krútia a zapadajú do seba a spoločne plnia svoju úlohu, v tomto prípade sa snažia pochopiť, že čoskoro navždy zastanú. Caleb mihne pohľadom k otvoreným dverám za mnou, schmatne stoličku a zaženie sa. Zasiahne ma nohami, poriadne tvrdo, a spomalí ma dosť na to, aby mi stihol zdrhnúť. Vyrazím za ním na chodbu, v miestach, kam ma trafil, mi pulzuje bolesť. Som rýchlejší, po pár krokoch mu vrazím do chrbta a zložím ho na zem. Caleb zaparkuje nosom na dlážke, ani sa nestihne zachytiť. Pritlačím mu koleno na chrbát, schmatnem ho za zápästia a stiahnem ich umelohmotnou slučkou. Zastoná, a keď ho vytiahnem na nohy, z nosa sa mu vyvalí krv. Drea mi pozrie do očí a vzápätí sa odvráti. Odvlečiem Caleba po chodbe, nie naspäť, kade som prišiel, ale k núdzovému východu. Zídeme po úzkom schodisku, dutá ozvena našich krokov sa donekonečna násobí a výsledok znie odporne. Dolu zaklopem na dvere. Zeke ich otvorí a prihlúplo sa na mňa zaškerí. „Nejaký problém?“ „Nie.“ „Rátal som, že Drea bude v pohode. Tej je všetko fuk.“ „Zdalo sa mi, že to nerobí prvý raz.“ „Ani by som sa nedivil. Tak toto je Prior?“ „Osobne.“ „Prečo krváca?“ „Lebo je sprostý.“ Zeke mi podá čiernu bundu so symbolom bezprizorných vyšitým na golieri. „Nevedel som, že to spôsobuje náhodné krvácanie z nosa.“ Bundu prehodím Calebovi okolo pliec a vpredu zapnem jeden gombík. Vyhýba sa mi pohľadom. „Nový príznak, práve som ho objavil,“ poučím Zekeho. „Čistý vzduch?“ „Hej, uličku som preveril.“ Podá mi pažbu pištole. „Bacha, je nabitá. A teraz by si mi láskavo mohol dať po hube, potom bezprizorných skôr presvedčím, že si mi ju šlohol.“ „Chceš, aby som ti vrazil?“ „Netvár sa, že si na to nikdy nemal chuť. Poriadnu mi zaves a hotovo.“ Priznám sa, do ľudí udieram rád. Páči sa mi ten výbuch sily a energie a pocit neporaziteľnosti z toho, že niekomu vládzem ublížiť. Lenže tú časť svojej osobnosti najväčšmi nenávidím – je

najzničenejšia a nedá sa jej veriť. Zeke sa pevne postaví. Zatnem päsť. „Na čo čakáš, papľuh?“ podpichne ma. Namierim na čeľusť – kosť je tam príliš silná, nezlomí sa, ale určite spravím efektnú modrinu. Zaženiem sa a presne zasiahnem cieľ. Do ramena mi vystrelí bolesť. Zeke zalapá po dychu a zovrie si tvár oboma dlaňami. Pomaly otvorím päsť a vytrasiem si prsty. „Tá sadla!“ Zeke si odpľuje k stene budovy. „Takže je koniec, čo?“ „Asi hej.“ „Už sa tak ľahko neuvidíme, že? Teda, ostatní sa možno vrátia, ale ty...“ Odmlčí sa, ale za okamih pokračuje: „Ako ťa poznám, z mesta radšej nadobro vypadneš.“ „Hej, asi máš pravdu.“ Pozriem si na topánky. „Určite nepôjdeš s nami?“ „Nemôžem. Shauna by sa za vami nemohla trepať na vozíku a ja ju tu len tak nenechám, chápeš?“ Opatrne si ohmatá bradu, skúma, či mu koža drží pokope. „Daj pozor, nech Uri moc nenasáva.“ „Jasné.“ „Myslím to vážne,“ povie hlbším hlasom, ktorý používa, len keď si náhodou z nikoho nestrieľa. „Sľúb mi, že naňho dozrieš.“ Uriah a Zeke k sebe majú bližšie než väčšina súrodencov, pochopil som to hneď, keď som ich stretol. Ešte ako malí prišli o otca a Zeke asi odvtedy balansoval na hrane medzi súrodencom a rodičom. Neviem si predstaviť, ako sa cíti, keď Uriah odchádza z mesta bez neho, navyše zničený po smrti Marlene. „Sľubujem,“ poviem. Viem, že by som mal vypadnúť, ale chcem rozlúčku predĺžiť a dobre si ju zapamätať. Zeke patril k prvým ľuďom, s ktorými som sa v Neohrozenosti skamarátil, keď som prežil iniciačnú skúšku. Spolu sme makali v kontrolnej miestnosti, sledovali kamery, vymýšľali programy, ktoré na obrazovky vypisovali kadejaké somariny, alebo hrali hry s číslami. Nikdy sa ma nevypytoval, ako sa naozaj volám ani prečo som si vybral robotu v kontrolnej miestnosti a tréning kandidátov, hoci som skončil prvý a mohol som získať vodcovskú pozíciu. Nič odo mňa nechcel. „No tak, už ma objím,“ prečíta mi myšlienky. Jednou rukou stále pevne držím Caleba a druhou ho objímem. Zeke ma takisto oblapí jednou rukou a potľapká po pleci. Keď sa odtiahneme, zamierim s Calebom preč, ale neodolám a prehodím ponad plece: „Budeš mi chýbať.“ „Aj ty mne, zlatko!“ Zaškerí sa, v prítmí sa mu zablysnú biele zuby. Úsmev je posledné, čo z neho vidím, než zabočíme a rozbehneme sa ku koľajniciam. „Niekam sa chystáte,“ skonštatuje Caleb medzi prudkými výdychmi. „Hej.“ „Ide aj sestra?“ Tá otázka vo mne vyvolá primitívnu zlosť, ktorú by neuspokojili žiadne slová, tak mu vlepím poriadnu facku. Mykne sa od bolesti a prikrčí sa, zjavne čaká ďalší úder. Ktovie, ako som sa tváril ja, keď ma mlátil Marcus.

„Už nie je tvoja sestra,“ pripomeniem mu. „Zradil si ju. Mučil si ju. Pripravil si ju o posledný zvyšok rodiny. A prečo? Lebo si chcel strážiť tajomstvá s Jeanine a pekne trčať v meste? Si zbabelec.“ „Nie som zbabelec!“ ohradí sa Caleb. „Vedel som, že ak...“ „Vieš čo, radšej sa vráťme k pôvodnej dohode, drž hubu a krok.“ „Ako chceš,“ odsekne. „A kam ma vlastne ťaháš? Nemôžeš ma odbachnúť rovno tu?“ Zastanem. Za nami sa po chodníku zakráda nejaký tieň, kĺže sa mi na okraji zorného poľa. Zvrtnem sa a zdvihnem pištoľ, ale silueta zmizne v tmavom ústí uličky. Pokračujem ďalej, Caleba ťahám za sebou a načúvam, či sa za nami neozvú kroky. Pod podrážkami nám škrípe rozbité sklo, vývesné štíty a tabule s názvami ulíc visia na budovách ako posledné jesenné listy. Čoskoro dorazíme k stanici a po kovových schodoch vyjdeme na nástupište. Už zďaleka vidím náš vlak na poslednej ceste mestom. Kedysi mi vlaky pripadali ako prírodná sila, ako mocné živé bytosti, ktoré sa hýbu po svojich dráhach bez ohľadu na to, čo ľudia stvárajú okolo. Odvtedy som stretol zopár strojvodcov a časť kúzla sa vyparila, ale nikdy nezabudnem, čo pre mňa znamenali. Len čo som prestúpil do Neohrozenosti, naskočil som na vlak, ktorý sa pre mňa stal symbolom slobody. Mohol som sa voľne hýbať po meste, unikol som zo štvrti Sebazaprenia a z domu, ktorý mi pripadal ako väzenie. Keď sa vlak priblíži, prerežem Calebovi putá vreckovým nožíkom, ale stále ho pevne držím za rameno. „Vieš, ako na to, že?“ poviem. „Naskočíme do posledného vagóna.“ Rozopne si bundu a odhodí ju na zem. „Hej.“ Rozbehneme sa po drevenom nástupišti, držíme tempo s otvorenými dverami. Caleb sa naschvál nenačahuje za rúčkou, tak ho k nej posotím, aby mu nič iné nezostalo. Zapotáca sa, zavesí a vtiahne sa do posledného vagóna. Dochádza mi miesto, nástupište sa raz-dva skončí, tak rýchlo schmatnem rúčku a vyšvihnem sa dnu. Vnútri ma čaká Tris s chabým krivým úsmevom. Čiernu bundu si zapla až po krk, tvár jej lemuje temnota. Chmatne ma za golier a pobozká. „Inak, vždy sa mi páčilo, ako to robíš,“ povie. Zaškerím sa. „Tak si to naplánoval?“ zhúkne Caleb. „Aby sa pozerala, ako ma zabiješ? To je...“ „Zabiješ?“ nechápavo zopakuje Tris, pozerá pritom na mňa, nie na brata. „Hej, natlačil som mu do hlavy, že ho vediem na popravu,“ poviem dosť nahlas, aby ma Caleb počul. „Aby zistil, aké to je.“ „Čože? To nie je pravda?“ V mesačnom svetle dobre vidím, ako mu od prekvapenia klesne sánka. Všimnem si, že gombíky na košeli má pozapínané v nesprávnych dierkach. „Nie je,“ uistím ho. „Vlastne som ti práve zachránil život.“ Otvorí ústa, že niečo povie, ale preruším ho. „Ešte mi neďakuj. Berieme ťa so sebou. Za plot.“ Ideme na miesto, ktorému sa tak veľmi chcel vyhnúť, že zradil vlastnú sestru. Podľa mňa vhodnejší trest než smrť. Smrť je rýchla a istá, ale za plotom nás nič isté nečaká. Tvári sa vystrašene, ale menej, než som čakal. V tom momente asi konečne pochopím, ako má usporiadané priority. Po prvé, jeho vlastný život. Po druhé, jeho pohodlie vo svete, ktorý si zariadil podľa svojho. A kdesi ďaleko za tým je život ľudí, ktorých vraj ľúbi. Patrí k tým odporným ľuďom,

ktorí vôbec nechápu, akí sú odporní, a urážkami by som na tom nič nezmenil. Žiadne slová by nepomohli. Ani ma to neštve, pripadám si len nemotorný a zbytočný. Už sa mi ním nechce zaoberať. Chytím Tris za ruku a odvediem ju na opačný koniec vagóna, aby sme si spoločne pozreli miznúce mesto. Postavíme sa vedľa seba do otvorených dverí, každý držíme jednu rúčku a sledujeme tmavú, rozoklanú siluetu budov. „Sledovali nás,“ podotknem. „Dáme si pozor,“ uistí ma. „Kde sú ostatní?“ „V predných vagónoch. Myslela som, že by sme mali byť sami. Aspoň v rámci možností.“ Usmeje sa na mňa. Prežívame spolu posledné chvíle v meste, jasné, že by som s ňou najradšej bol sám. „Bude mi to tu chýbať,“ hlesne. „Fakt? Ja som rád, že to mám z krku.“ „Vôbec nič ti nebude chýbať? Nemáš žiadne dobré spomienky?“ „Tak fajn, zopár by sa našlo.“ Usmejem sa na ňu. „Aj nejaké, čo sa netýkajú mňa?“ spýta sa. „Fuj, to znelo namyslene. Ale chápeš, čo tým chcem povedať.“ „Určite hej.“ Pokrčím plecami. „V Neohrozenosti som naštartoval nový život, dostal som nové meno. Prezývku mi dal môj tréner.“ „Naozaj?“ Zvedavo nakloní hlavu. „Prečo si nás nezoznámil?“ „Lebo je mŕtvy. Bol divergentný.“ Zase pokrčím plecami, ale vôbec sa necítim ľahostajne. Amar si ako prvý všimol, že som divergentný, a pomohol mi to skryť. Lenže vlastnú divergenciu sa mu zamaskovať nepodarilo a stála ho život. Tris mi jemne položí ruku na rameno, ale mlčí. Odtiahnem sa, celý nesvoj. „Vidíš? Každá spomienka skončí pri niečom zlom. Najvyšší čas vypadnúť.“ Pripadám si prázdny, nie od žiaľu, ale od úľavy, všetko napätie zo mňa vyprcháva. V meste zostávajú moji rodičia, všetky výčitky, nočné mory a nepríjemné spomienky, aj frakcie, ktoré ma väznili v jednej verzii vlastnej osobnosti. Pevne chytím Tris za ruku. „Pozri,“ poviem a ukážem na zhluk budov v diaľke. „Štvrť Sebazaprenia.“ Usmeje sa, ale oči má sklené, city, ktoré v nej väčšinou len driemu, sa zobúdzajú a vylievajú von. Vlak zaškrípe na koľajniciach, Tris vypustí z oka jedinú slzu a mesto zmizne v tme.

JEDENÁSTA KAPITOLA Keď sa priblížime k plotu, vlak spomalí a lenivo sa kĺže po koľajniciach, strojvodkyňa nám tým naznačuje, že o chvíľu vystupujeme. S Tobiasom sedíme v otvorených dverách. Objíme ma okolo pliec, zaborí mi nos do vlasov a zhlboka sa nadýchne. Otočím sa k nemu, pozriem na kľúčnu kosť, čo mu vykúka spod goliera trička, na oblúk pier, a čosi sa vo mne rozhorúči. „Na čo myslíš?“ zašepká mi do ucha. Myknem sa. V kuse naňho pozerám, ale nie vždy až tak. Pripadám si, akoby ma nachytal pri niečom trápnom. „Nič zvláštne! Prečo?“ „Len tak.“ Zase si ma k sebe pritiahne. Položím mu hlavu na plece a vdychujem chladný vzduch. Stále vonia ako leto, ako tráva spálená slnkom. „Už sme skoro pri plote,“ skonštatujem. Vidno to na prvý pohľad, budovy rednú a nahrádzajú ich polia osvetlené len blikajúcimi svätojánskymi muškami. Caleb sedí pri druhých dverách, kolená má pritiahnuté k hrudi. V tom najnesprávnejšom okamihu zachytím jeho pohľad a chcem zvriesknuť do najtemnejších hlbín jeho duše, aby ma počul, aby konečne pochopil, čo mi urobil. No ovládnem sa a len naňho zízam, kým nestratí nervy a neodvráti sa. Vstanem a pridržiavam sa kľučky, chalani urobia to isté. Caleb sa pokúsi postaviť za nás, ale Tobias ho dotlačí dopredu, rovno k okraju. „Ty pôjdeš prvý. Na môj povel!“ vybafne naňho. „Raz... a letíš!“ Sotí ho do prázdna a vzápätí ho nasleduje, zostanem vo vlaku sama. Nepatrí sa smútiť za vecami, keď by som mala smútiť za toľkými ľuďmi, ale vlak mi už teraz chýba. Všetky ostatné takisto, lebo ma vozili po meste, po mojom meste, odkedy som sa odvážila nasadnúť. Prebehnem prstami po stene vagóna, jediný raz, a potom vyskočím. Väčšinou pristávam v behu, no teraz sa vlak hýbe tak pomaly, že to preženiem a spadnem. Suchá tráva mi oškrie dlane. Zdvihnem sa na nohy a škúlim do tmy, hľadám Tobiasa a Caleba. Než ich zbadám, zavolá na mňa Christina. „Tris!“ Ponáhľa sa ku mne aj s Uriahom, ktorý vyzerá omnoho živšie než dnes poobede. Beriem to ako dobré znamenie. Spoza nich sa blížia ďalšie svetlá, ďalšie hlasy. „Zvládol to aj tvoj braček?“ spýta sa Uriah. „Hej.“ Konečne vidím Tobiasa, ako sem Caleba vlečie za rameno. „Netuším, prečo ti furt nejde do hlavy, že mne nezdrhneš,“ hovorí mu Tobias. „Jednoduchá informácia, čo ty na to?“ „Má pravdu,“ pridá sa Uriah. „Štyri je rýchly. Nie až taký rýchly ako ja, ale stopro rýchlejší než nejaký formoš.“ Christina sa zasmeje. „Čože?“

„Formoš. Ako Informovaný,“ vysvetlí Uriah. Zamáva si rukami okolo hlavy, akoby kreslil kocku. „Ešte im tam aj formujú hlavy, chápeš?“ „Neohrození majú fakt trápny slang. Drevo, papľuh, formoš... máte niečo aj na Otvorených?“ „Jasné!“ Uriah sa uškrnie. „Otravy!“ Christina ho buchne do pleca tak silno, až mu vypadne baterka. Tobias sa zasmeje a dovedie nás k zvyšku skupiny. Tori zamáva baterkou vo vzduchu, aby si vynútila pozornosť, a drsne zašepká: „Johanna nás čaká s dodávkami asi desať minút chôdze odtiaľto, tak sa pohnime. Ak odteraz niekto povie jediné slovo, zmlátim ho do bezvedomia. Ešte nie sme za plotom.“ Priblížime sa k sebe, ako keď si človek pritiahne šnúrku na topánke. Tori sa drží kúsok pred nami a zozadu mi nápadne pripomína Evelyn. Štíhla so svalmi ako povrazy, plecia drží vzadu a bradu hore, taká sebavedomá, až mi to pripadá strašidelné. Vo svetle bateriek jej rozoznám sokola vytetovaného na zátylku. Všimla som si ho, už keď mi robila test predpokladov, bola to prvá vec, o ktorej sme sa kedy rozprávali. Prezradila mi, že symbolizuje strach z tmy, ktorý prekonala. Zaujímalo by ma, či ju ešte občas prepadne, či strach niekedy úplne zmizne, alebo či sa ho len naučíme ovládať. Stále sa od nás vzďaľuje, skôr beží než kráča. Určite sa nevie dočkať, kedy odíde z mesta, kde zavraždili jej brata, kde konečne získala moc a vzápätí sa musela podriadiť bezprizornej žene, ktorá oficiálne ani nebola nažive. Čoskoro získa taký náskok, že keď zaznejú výstrely, vidím padať len jej baterku, nie telo. „Od seba!“ zreve Tobias cez výkriky paniky. „Bežte!“ V tme hľadám jeho ruku, ale márne. Schmatnem aspoň pištoľ, ktorú mi Uriah dal, než sme vyrazili. Držím si ju čo najďalej od tela a ignorujem zvieravý pocit v hrdle. Nemôžem sa len tak rozbehnúť do noci. Potrebujem svetlo. Vyštartujem k miestu, kde padla Tori, stále tam žiari jej baterka. Počujem kroky, výstrely a krik, ale nevnímam ich. Počujem, ale nevnímam vlastný tep. Čupnem si pri odhodenom lúči a zdvihnem baterku. Mienila som ju len schmatnúť a bežať ďalej, ale vo svetle zbadám Torinu tvár. Leskne sa od potu a oči jej kmitajú pod zavretými viečkami, akoby niečo hľadala, ale nevládala to nájsť. Jedna guľka ju trafila do brucha, druhá do hrude. Nemá šancu. Neodpustila som jej, že mi prekazila plány s Jeanine, ale ani som nezabudla, ako verne strážila moje tajomstvo. Stará dobrá Tori. Spomeniem si, ako som ju s očami upretými na vytetovaného sokola nasledovala do testovacej miestnosti, a hrdlo sa mi stiahne ešte tuhšie. Pootvorí oči a zaostrí na mňa, zvraští čelo, ale neprehovorí. Nahmatám jej ruku a stisnem vlhké prsty. Počujem, že sa niekto blíži, baterku aj pištoľ zvrtnem rovnakým smerom. Rozoznám ženu so znakom bezprizorných na ramene, zbraňou mi mieri na hlavu. Vystrelím prvá, zuby pritom zatnem tak tuho, až zaškrípu. Zasiahnem ju do brucha. Zvrieskne a naslepo vystrelí do noci. Pozriem späť na Tori. Viečka jej zase klesli, telo zmeravelo. Rozbehnem sa preč od nej aj od ženy, ktorú som práve zastrelila ja, baterkou mierim na zem. Bolia ma nohy a horia mi pľúca. Neviem, kam idem, či bežím do bezpečia, alebo do nebezpečenstva, ale aj tak zo všetkých síl prepletám nohami. Konečne v diaľke zbadám svetlo, najprv ho považujem za ďalšiu baterku, ale postupne si uvedomím, že je väčšie a hýbe sa rýchlejšie. Reflektor auta. Začujem motor a skrčím sa vo vysokej

tráve, vypnem baterku a nachystám si pištoľ. Dodávka spomalí. Výkrik do tmy. „Tori?“ Spoznám Christinin hlas. Vstanem a osvetlím sa baterkou, aby si ma určite všimla. Dodávka – červená a hrdzavá ako všetky z Harmónie – zastane kúsok predo mnou. Christina zoskočí zo sedadla spolujazdca a zovrie ma v náručí. Sotva ju vnímam, prehrávam si v hlave posledných pár minút a snažím sa presvedčiť, že boli skutočné. Tori padá na zem, bezprizorná žena si chytá prestrelené brucho. Nefunguje to. Stále tomu neverím. „Vďakabohu,“ vydýchne Christina. „Nasadaj. Nájdeme Tori a...“ „Tori je mŕtva,“ poviem stroho. Keď to vyslovím nahlas, už nepochybujem, že sa to naozaj stalo. Zápästiami si otriem slzy z tváre a silou vôle krotím roztrasený dych. „Za-zastrelila som ženskú, ktorá ju dostala.“ „Čože?“ zahabká Johanna. Nakloní sa k nám spoza volantu. „Čo si to povedala?“ „Tori je mŕtva,“ zopakujem. „Videla som to.“ Johanna skloní hlavu, pre vlasy jej nevidím do tváre. Ďalší výdych zo seba namáhavo vytlačí. „Tak nájdeme aspoň ostatných.“ Nastúpim do dodávky. Motor zareve, keď Johanna znovu stlačí plyn, a už sa trmácame za ostatnými. „Videli ste niekoho?“ spýtam sa. „Caru a Uriaha.“ Johanna pokrúti hlavou. „Ostatných zatiaľ nie.“ Omotám prsty okolo kľučky na dverách a poriadne ju stisnem. Mala som sa viacej snažiť nájsť Tobiasa... načo som vôbec išla za Tori? Čo ak sa niečo stalo aj Tobiasovi? „Nepochybujem, že sú živí a zdraví,“ povie Johanna. „Ten tvoj chlapec sa o seba vie postarať.“ Prikývnem, hoci ma veľmi nepovzbudila. Má pravdu, ale pri útoku zo zálohy o prežití rozhoduje jedine náhoda. Tréning nikomu nezaručí, že neskríži cestu guľke, alebo zasiahne nepriateľa, ktorého ani nevidí. Záleží jedine na šťastí alebo osude, podľa toho, čomu človek verí. Ja som nikdy nevedela, čomu vlastne verím. Žije-žije-žije-žije-žije... Tobias určite žije. Roztrasú sa mi ruky a Christina mi stisne koleno. Johanna nás vezie na dohodnuté miesto stretnutia, kde vraj videla Uriaha a Caru. Zrýchľuje, až kým sa ručička tachometra neprichýli k stodvadsiatke, tam sa konečne zastaví. Dodávku na nerovnom teréne nadhadzuje z jednej strany na druhú a my sa búchame plecami v kabíne. „Tam!“ zvýskne Christina a ukáže prstom. Pred nami žiari zhluk svetiel – drobných iskričiek ako baterky aj väčších a okrúhlych ako reflektory auta. Ešte sa trochu priblížime a konečne ho zbadám. Tobias sedí na kapote druhej dodávky, z ramena sa mu leje krv. Cara stojí pred ním s lekárničkou v ruke. Caleb a Peter sedia na tráve kúsok od nich. Katapultujem sa z dverí, ešte než Johanna úplne zabrzdí, a rozbehnem sa k Tobiasovi. Napriek Cariným protestom vstane a vrhne sa mi naproti. Zrazíme sa, zdravou rukou si ma k sebe pritisne a zdvihne ma z nôh. Chrbát má mokrý od potu a náš bozk chutí ako soľ. Všetky uzly napätia sa vo mne naraz uvoľnia. Na okamih sa cítim ako nová, ako znovuzrodená.

Tobias žije. Dostali sme sa z mesta. Všetko je v poriadku.

DVANÁSTA KAPITOLA Škrabanec od náboja mi pulzuje ako druhé srdce. Tris mi zavadí hánkami o ruku a ukáže na čosi napravo od nás – zhluk dlhých, nízkych budov osvetlených modrými núdzovými lampami. „Čo tam je?“ spýta sa. „Ďalšie skleníky,“ povie Johanna. „Nevyžadujú veľa údržby. Slúžia na veľkochov zvierat a pestovanie obilnín a bavlny a tak.“ Tabule skla žiaria v mesačnom svetle a vnútri skrývajú poklady, nekonečné rady životodarných rastlín. „Návštevám ich neukazujete, čo?“ podotknem. „Teda aspoň nás ste tam nezaviedli.“ „Harmónia stráži množstvo tajomstiev,“ povie Johanna. Znie to hrdo. Pred nami sa ťahá dlhá rovná cesta, akurát s nespočetnými škárami a vypuklinami. Pozdĺž cesty sú poskrúcané stromy, rozbité lampy, stĺpy bez elektrického vedenia. Občas sa objaví fľak chodníka – asfalt prerastený burinou alebo hnijúca kopa dreva, určite zničené obydlie. Čím dlhšie sledujem krajinu, o ktorej strážam z Neohrozenosti tvrdili, že je normálna, tým jasnejšie vidím staré mesto, čo tu kedysi stálo. Bez mrakodrapov, ktoré sme zanechali za sebou, ale s rovnako hustou zástavbou nižších domov. Staré mesto, ktoré zbúrali, spálili na popol a zahrabali do zeme, nezostali z neho ani cesty. Dovolili divočine, aby si pôdu vzala späť, a potom ju Harmónia začala obrábať. Vystrčím ruku z okna, vietor sa mi prepletá pomedzi prsty ako pramene vlasov. Keď som bol ešte veľmi malý, mama rada predstierala, že z vetra tvaruje užitočné veci a dáva mi ich. Kladivá, klince, meče, kolieskové korčule... kadečo. Hrávali sme sa tak po večeroch na trávniku pred domom, než prišiel Marcus. Spoločne sme zaháňali strach. Caleb, Christina a Uriah sa vezú na korbe našej dodávky. Christina a Uriah sedia tak blízko seba, že sa im dotýkajú plecia, ale pozerajú opačným smerom, skôr ako cudzinci než kamoši. Tesne za nami ide druhá dodávka, šoféruje ju Robert a vezie Caru a Petra. Tori mala byť s nimi. Keď na ňu pomyslím, pripadám si strašne prázdny. Urobila mi test predpokladov a ako prvá mi naznačila, že by som zo Sebazaprenia mohol odísť. Vďaka nej som pochopil, že musím odísť. Tori zomrela, skôr než som sa jej stihol odvďačiť, a mám pocit, že jej navždy zostanem niečo dlžný. „Tak, a sme vonku,“ oznámi Johanna. „Neohrození hliadkovali len potiaľto.“ Pozemok Harmónie nie je od vonkajšieho sveta nijako viditeľne oddelený, ale pamätám si, že som v kontrolnej miestnosti sledoval strážcov na mape, aby nezašli za hranicu vyznačenú krížikmi. Hliadky dostávali presné prídely benzínu, aby si to nemohli dovoliť. Vyvážený systém vraj zaisťoval našu bezpečnosť, ale ako som zistil teraz, chránil v prvom rade tajomstvo o účele mesta. „Zašiel niekedy niekto za hranicu?“ spýta sa Tris. „Párkrát,“ povie Johanna. „Vždy sme sa o nich postarali, patrilo to k našej náplni práce.“

Tris na ňu podozrievavo fľochne. Johanna pokrčí plecami. „Každá frakcia má špecifické sérum,“ vysvetlí. „Neohrozenosť na strašidelné halucinácie, Otvorenosť na dolovanie pravdy, Harmónia na zabezpečovanie mieru, Informovanosť na eliminovanie rušivých vplyvov...“ Tris sa pri tých slovách viditeľne strasie, „... a Sebazaprenie na vymazanie pamäti.“ „Vymazanie pamäti?“ žasne. „Ako Amanda Ritterová,“ pripomeniem jej. „Hovorila, že chce na veľa vecí zabudnúť.“ „Presne tak,“ súhlasí Johanna. „V Harmónii dávame sérum Sebazaprenia ľuďom, ktorí prešli za hranicu. Len trošku, aby na tú skúsenosť zabudli. Verím, že sme niekoľkých prehliadli, ale nebolo ich veľa.“ Nastane ticho. Donekonečna si tú informáciu omieľam v hlave. Krádež spomienok mi pripadá fakt zvrátená. Viem, že to bolo nutné, aby mesto dosť dlho udržali v izolácii, ale aj tak sa mi dvíha žalúdok. Keď človeku zoberú spomienky, zoberú mu aj časť osobnosti. Začínam sa cítiť, ako keby som sa nezmestil do vlastnej kože. Prešli sme za hranicu a čoskoro zistím, čo leží mimo celého sveta, ktorý som kedy poznal. Som vydesený, nadšený, zmätený a lomcuje mnou ešte sto ďalších pocitov, všetko pomiešané dokopy. Vo svetle úsvitu zbadám čosi pred nami a schmatnem Tris za ruku. „Pozri!“

TRINÁSTA KAPITOLA Svet vonku je plný ciest, tmavých budov a popadaných elektrických drôtov. Nehybný a bez života, počuť jedine vietor a naše kroky. Krajina vyzerá ako prerušená veta, jedna časť visí vo vzduchu nedokončená... a druhá hovorí o niečom úplne inom. Na „našej“ strane je prázdno, len trávnatá pláň a nekonečné cesty. Na „druhej“ strane stoja dve betónové steny a medzi nimi zo šesť párov koľajníc. V diaľke sa ponad steny týči betónový most. Pozdĺž koľajníc sa tiahnu rady budov z dreva, skla a tehál. Medzi nimi rastú stromy tak bujne, až sa im prepletajú konáre. Napravo od koľajníc je tabuľa s číslom 90. „Čo teraz?“ spýta sa Uriah. „Pôjdeme, kam nás koľajnice zavedú,“ poviem, ale tak potichu, že ma nikto iný nepočuje. +++ Na hranici medzi naším a „ich“ svetom (nech patrí komukoľvek), vystúpime z dodávok. Johanna a Robert sa s nami stručne rozlúčia, obrátia autá a odfrčia do mesta. Chvíľu za nimi pozerám. Neviem si predstaviť, že by som zašla tak ďaleko a potom sa vrátila späť. Viem však, že v meste ešte majú čo robiť, Johanna sa predsa chystá zorganizovať vzburu Kontinuity. My ostatní, teda Tobias, Caleb, Peter, Christina, Uriah, Cara a ja, si vyložíme na plecia skromnú batožinu a vydáme sa na pochod popri koľajniciach. Vyzerajú inak než v meste – sú rovné a vyleštené a namiesto kolmých drevených podvalov ich oddeľuje vrstva drsného kovu. Hodný kus pred nami zbadám vlak, ktorý po nich určite kedysi premával, odstavený pri stene. Predok aj strechu pokrýva lesklý kov, a keď prídeme bližšie, cez okná s tónovaným sklom rozoznám rady sedadiel s hnedo-červeným čalúnením. Do týchto vlakov ľudia určite nenaskakujú za jazdy. Tobias kráča za mnou, ruky naťahuje od tela, aby udržal rovnováhu na koľajnici. Ostatní sa roztiahnu do šírky, Peter s Calebom idú popri jednej stene, Cara popri druhej. Veľa nerozprávame, len občas niekto upozorní na dačo zaujímavé: nápis, budovu alebo nejaký náznak, ako svet vyzeral, keď tu ešte žili ľudia. Aj samotné steny mi pripadajú dosť zaujímavé, pokrývajú ich podivné obrázky ľudí s takou hladkou pokožkou, že ani nevyzerajú ako ľudia, a farebných fľašiek so šampónmi, kondicionérmi, vitamínmi alebo tekutinami s názvami, ktoré som nikdy nepočula. Vodka. Coca-Cola. Red Bull. Pestré farby, tvary a nápisy mi bijú do očí a hypnotizujú ma, neviem sa od nich odvrátiť. „Tris.“ Tobias mi položí ruku na plece a zastaví ma. Nakloní hlavu a spýta sa: „Počuješ to?“ Počujem kroky a tiché hlasy našich spoločníkov. Tobiasov dych. Môj vlastný dych. A na pozadí toho všetkého tichý, nepravidelný hukot. Znie to ako motor.

„Stojte!“ skríknem. Prekvapivo, všetci ma poslúchnu, dokonca aj Peter. Zhŕkneme sa uprostred koľají. Peter hneď tasí pištoľ a ja urobím to isté, zvieram ju oboma rukami, aby sa netriasla. Spomeniem si na ľahkosť, s akou som ju dvíhala kedysi. Už nikdy ju nepocítim. Spoza zákruty sa vyrúti čierny kamión, najväčší, aký som v živote videla. Na korbu zakrytú plachtou by sa zmestil najmenej tucet ľudí. Strasiem sa. Kamión sa pretrmáca cez koľajnice a zastane asi šesť metrov pred nami. Za volantom sedí muž s tmavou pokožkou a dlhými vlasmi stiahnutými do uzla na zátylku. „Preboha,“ vydýchne Tobias a pevnejšie zovrie pištoľ. Zo sedadla spolujazdca vystúpi žena. Odhadujem, že približne v Johanninom veku, s hustými pehami na tvári a tmavými, takmer čiernymi vlasmi. Zoskočí na zem a zdvihne ruky, aby sme videli, že nie je ozbrojená. „Dobrý deň,“ pozdraví nás a nervózne sa usmeje. „Volám sa Zoe.“ Kývne hlavou na šoféra, ktorý medzitým takisto vystúpil. „A toto je Amar.“ „Amar je mŕtvy,“ odsekne Tobias. „Nie, nie som. Ver mi, Štyri,“ ozve sa Amar. Tobias zatne čeľusť a zbledne od hrôzy. Ani sa mu nedivím, ľudia predsa nevstávajú z mŕtvych každý deň. Pred očami sa mi mihnú tváre všetkých blízkych, ktorých som stratila. Lynn. Marlene. Will. Al. Otec. Mama. Čo ak ešte žijú, rovnako ako Amar? Čo ak nás neoddeľuje závoj smrti, ale len drôtený plot a kilometre prázdnej krajiny? Viem, že je to hlúpe, ale neubránim sa nádeji. „Pracujeme pre organizáciu, ktorá založila vaše mesto,“ povie Zoe, „a z ktorej pochádzala Edith Priorová. A...“ Siahne do vrecka a vyberie pokrkvanú fotku. Načiahne sa s ňou k nám a pozrie mi rovno do očí, akosi ma spoznala aj cez spleť rúk a hlavní. „Myslím, že by ťa mohla zaujímať, Tris,“ prihovorí sa mi. „Prejdem kúsok dopredu, položím ju na zem a potom sa vrátim, dobre?“ Vie, ako sa volám. Hrdlo sa mi zovrie od strachu. Odkiaľ ma môže poznať? Ako sa dozvedela prezývku, ktorú som si vybrala v Neohrozenosti? „Fajn,“ zachrčím. Zoe prejde pár krokov dopredu, položí fotku na koľajnice a vráti sa na pôvodné miesto. Opustím bezpečie skupiny a zohnem sa po fotku, stále pritom sledujem Zoe. Spätkujem k našim a prezerám si fotku. Je tam skupinka ľudí pred drôteným plotom, objímajú sa okolo pliec alebo pása. Medzi kopou neznámych tvárí spoznám Zoe, aj ako malé dievčatko bola rovnako pehavá. Už-už sa jej chcem spýtať, načo mi fotku vôbec dávala, keď si všimnem mladú ženu so širokým úsmevom a blond vlasmi stiahnutými do chvosta. Moja mama. Čo pri tých ľuďoch robí? Hruď mi zovrie zmes bolesti, smútku a túžby.

„Máme vám čo vysvetľovať,“ povie Zoe, „ale tu na to nie je najvhodnejšie miesto. Chceli by sme vás pozvať do nášho ústredia. Autom sme tam za chvíľku.“ Tobias neskloní pištoľ, ale voľnou rukou ma chytí za zápästie a pritiahne si fotku bližšie k tvári. „To je tvoja mama?“ spýta sa. „Mama?“ zhíkne Caleb, pretisne sa k nám a zíza na fotku ponad moje plece. „Áno,“ odpoviem obom. „Podľa teba im môžeme veriť?“ zašepká mi Tobias. Zoe nevyzerá ako klamárka. Keďže ma spoznala a vedela, že nás tu nájde, asi má nejaký prístup k informáciám z mesta. To by znamenalo, že neklame o spojení s organizáciou, z ktorej prišla Edith Priorová. Amar mlčí a pozorne sleduje každý Tobiasov pohyb, tiež mi nepripadá ako podvodník. „Prišli sme sem, lebo sme ich chceli nájsť,“ odpoviem potichu. „Niekomu musíme veriť. Inak by sme tu mohli blúdiť v zrúcaninách, až kým nezomrieme od hladu.“ Tobias mi pustí zápästie a odloží pištoľ. Urobím to isté a ostatní ma pomaly nasledujú, Christina ako posledná. „Nech nás vezmete kamkoľvek, budeme odtiaľ môcť slobodne odísť,“ povie Christina. „Jasné?“ Zoe si položí ruku na hruď, rovno na srdce. „Dávam vám svoje slovo.“ Musíme len dúfať, že jej slovo stojí za to.

ŠTRNÁSTA KAPITOLA Stojím na kraji korby a držím sa kovovej tyče, ktorá podopiera plátennú strechu. Rád by som zistil, že naša nová realita je len simulácia, ktorú mám šancu pochopiť a ovplyvniť. Lenže skutočnosť je skutočnosť a ja práve ničomu nerozumiem. Amar žije. Jeden z jeho najobľúbenejších povelov pre kandidátov bol Zvykni si! Niekedy ho vykrikoval tak často, že mi prenikol aj do snov, budil ma ako budík a chcel odo mňa viac, než som bol schopný dať. Zvykni si. Rýchlejšie, dokonalejšie, zvykni si na veci, na ktoré by si žiadny človek zvykať nemal. Napríklad na to, že opustil miesto, ktoré považoval za celý svet, a objavil ďalšie. Alebo zistil, že mŕtvy kamarát v skutočnosti žije a práve ho vezie ďalej do neznáma. Tris sedí za mnou na lavičke, ktorá lemuje celú korbu kamióna, s fotkou v rukách. Prstami sa takmer dotýka maminej tváre, ale len takmer. Christina a Caleb sedia vedľa nej. Brata k sebe určite pustila, len aby dovidel na fotku, odťahuje sa od neho čo najďalej a tlačí sa k Christine. „To je tvoja mama?“ spýta sa Christina. Tris prikývne a Caleb takisto. „Vyzerá tu tak mlado. A krásne,“ dodá Christina. „Hej, je krásna. Teda vlastne bola.“ Čakal som, že odpovie smutne, akoby ju spomienka na maminu stratenú krásu bolela, ale jej hlas znel skôr napäto. Netrpezlivo stíska pery. Dúfam, že si nerobí falošné nádeje. „Chcem si ju pozrieť,“ povie Caleb a natiahne k sestre ruku. Tris mu fotku potichu podá, ani naňho poriadne nepozrie. Otočím sa späť k svetu, ktorý opúšťame. Koniec koľají. Obrovské polia. Kdesi v diaľke trčia antény Centrály, ledva ich rozoznám nad oparom, ktorý zakrýva mesto. Odtiaľto mi ten pohľad pripadá divný, mám pocit, že by som mohol natiahnuť ruku a dotknúť sa ich, hoci som od nich odišiel tak ďaleko. Peter vstane a prejde ku mne, rukou sa pridržiava strechy. Odkloníme sa od koľajníc a výhľad na polia nám zakryjú steny. Postupne sa zmenšia a krajina sa zmení, prechádzame pomedzi nespočetné budovy, niektoré krpaté ako vo štvrti Sebazaprenia, iné široké ako mrakodrapy položené na stranu. Stromy dávno prerástli cez betónové obrubníky a rozťahujú korene po chodníkoch. Na okraji jednej strechy sedí rad čiernych vtákov podobných tým, čo má Tris vytetované na kľúčnej kosti. Keď sa kamión priblíži, so škrekom sa rozpŕchnu. Vyzerá to tu divoko. Zrazu mám pocit, že je toho na mňa priveľa, musím si sadnúť na lavičku. Schovám si tvár do dlaní a zakrývam si oči, aby som už nemusel spracovávať nič nové. Celý stŕpnem, ani si necítim prsty. Tris sa premiestni ku mne a mocnou rukou si ma pritiahne k drobnému telu.

„Sústreď sa na prítomnosť,“ poradí mi Cara z opačnej strany korby. „Napríklad na pohyb kamióna. Pomôže to.“ Pokúsim sa ju poslúchnuť. Sedím na tvrdej lavičke v kamióne, ktorý sa neustále natriasa, dokonca aj na rovnej ceste, vrčí mi až v kostiach. Vnímam, ako sa mierne kýva sprava doľava a spredu dozadu, a precítim každý prechod cez koľajnice. Sústredím sa na to, až kým sa všetko ostatné ponorí do tmy vrátane času a paniky z nových objavov. Cítim len, ako sa hýbeme po zemi. „Už by si sa asi mal poobzerať,“ povie mi Tris priškrteným hlasom. Christina a Uriah stoja na mojom starom mieste, ale vykláňajú sa von a nazerajú dopredu. Pozriem im ponad plece a zistím, že sa blížime k vysokému plotu. Tiahne sa do diaľky prázdnou krajinou, kým som sa nepozeral, tesne natlačené budovy zase zmizli. Čierne tyče plota sa skrúcajú dopredu a končia ostrými špicmi, akoby chceli napichnúť každého votrelca. O kúsok ďalej je druhý plot z rovnakého pletiva ako okolo mesta, so špirálou ostnatého drôtu navrchu. Počujem z neho bzučanie elektriny. Medzi plotmi prechádzajú ozbrojenci, ich pušky trochu pripomínajú naše, čo sme používali na paintbal, ale vyzerajú omnoho dômyselnejšie a nebezpečnejšie. Na prvom plote je tabuľa s nápisom ÚRAD PRE GENETICKÚ PROSPERITU. Počujem Amara, ako sa baví so strážcami. Slová nerozoznávam, ale otvoria nám obe brány. Za dvojitým plotom je... poriadok. Všade, kam dovidím, sú nízke budovy oddelené pokosenými trávnikmi a malými stromčekmi. Spájajú ich dobre udržiavané cesty označené šípkami smerujúcimi na rôzne miesta: SKLENÍKY, rovno, STRÁŽNE STANOVIŠTE, doľava, UBYTOVANIE PRE ZAMESTNANCOV, dopra HLAVNÁ BUDOVA, rovno. Vykloním sa von, až mi skoro polovica tela visí nad cestu, aby som si to dobre obzrel. Hlavná budova je nízka, ale široká, ani nevidím, kde sa tá masa skla, ocele a betónu končí. Spoza nej trčia vysoké veže s vypuklinami navrchu. Neviem presne prečo, ale pripomenú mi našu kontrolnú miestnosť. Zaujímalo by ma, či slúžia na to isté. Až na strážcov medzi plotmi je tam dosť prázdno. Niekoľkí ľudia, ktorých stretneme, zastanú a pozerajú na nás, ale v tej rýchlosti nepostrehnem, ako sa tvária. Kamión zastane pred dvojitými dverami. Peter vyskočí ako prvý a my ostatní ho nasledujeme. Zastaneme tak blízko plece pri pleci , že vnímam, ako rýchlo všetci dýchajú. V meste nás rozdeľovali frakcie, vek a minulosť, ale tu rozdiely neplatia. Môžeme sa spoľahnúť len jeden na druhého. „Ideme na to,“ zamrmle Tris, keď k nám pristúpia Zoe a Amar. Ideme na to, prikážem si v duchu. +++ „Vitajte,“ povie Zoe. „Kedysi tu bolo Medzinárodné letisko O´Hare, jedno z najrušnejších v krajine. Teraz v budove sídli Úrad pre genetickú prosperitu, tu ho voláme len Úrad. Podlieha priamo vláde Spojených štátov amerických.“ Cítim, ako mi klesá sánka. Poznám väčšinu slov, ktoré použila – teda okrem „letiska“ a „amerických“, ale dohromady mi vôbec nedávajú zmysel. Zdá sa, že nie som jediný, kto netuší, o čom trepe, Peter už spýtavo dvíha obočie. „Prepáčte,“ zháči sa Zoe. „Stále zabúdam, ako málo toho viete.“

„Za to, že nič nevieme, môžete vy,“ pripomenie jej Peter. Zoe sa kajúcne usmeje. „Inak to poviem. Stále zabúdam, ako málo informácií sme vám poskytli. Tak pekne od začiatku. Vlakové stanice poznáte... a letisko je miesto, ktoré podobne slúžilo pre leteckú dopravu...“ „Ľudia... lietajú?“ žasne Christina. „K technologickým výdobytkom, ktoré sme v meste vraj nemuseli poznať, patria aj lietadlá,“ zapojí sa Amar. „Stroje, vďaka ktorým môžeme cestovať vzduchom. Je to bezpečné, rýchle a úžasné.“ „Super,“ vydýchne Tris. Vyzerá nadšene, ale mne príde zle len pri pomyslení, že by som mal frčať vzduchom vysoko nad zemou. „Keď sme spustili experimenty, letisko sme prispôsobili potrebám Úradu, aby sme ich mohli z diaľky monitorovať,“ pokračuje Zoe. „Zavediem vás do kontrolnej miestnosti a zoznámim vás s Davidom, vedúcim Úradu. Cestou uvidíte veľa vecí, ktorým nebudete rozumieť, ale radšej počkajte na úvodné vysvetlenie, než sa začnete vypytovať. Zapamätajte si, čo vás zaujme, a neskôr sa môžete spýtať mňa alebo Amara.“ Zamieri k vchodu a dvaja ozbrojení strážcovia jej otvoria dvere. Usmejú sa na pozdrav a ich priateľský výraz mi pri obrovských búchačkách, ktoré majú na pleciach, pripadá takmer smiešny. Rád by som vedel, ako sa z tých zbraní strieľa, či človek cíti ich smrtiacu silu, len čo priloží prst na kohútik. Keď vojdeme, tvár mi ovanie chladný vzduch. Cez oblúkové okná vysoko nad mojou hlavou dnu prúdi trocha bledého svetla a oživuje obrovskú miestnosť s fádnymi sivými stenami a špinavými, zošliapanými dlaždicami. Pri zhluku strojov s nápisom STRÁŽNE STANOVIŠTE na vyvýšene tabuli sa tlačí kopa ľudí. Nechápem, čo ešte potrebujú strážiť za dvoma plotmi a kopou po zuby ozbrojených hliadok, ale kto som ja, aby som tento svet spochybňoval? Som niekto, kto tu vôbec nemá čo robiť. Tris mi položí ruku na plece a ukáže dopredu. „Pozri.“ Na opačnom konci miestnosti, tesne pri strážnom stanovišti, stojí obrovský kus kameňa a nad ním visí akýsi podivný sklenený prístroj. Jednoznačne patrí k veciam, ktorým nerozumiem. Navyše netuším, prečo sa Tris tak dychtivo obzerá, akoby sa pohľadom na nové veci mohla nasýtiť. Občas sa mi zdá, že sme rovnakí, ale inokedy, napríklad teraz, mi rozdiel medzi našimi osobnosťami pripadá neprekonateľný ako stena. Christina jej dačo zašepká a obe sa uškrnú. Mám pocit, že všetky zvuky počujem tlmene a skreslene. „Cítiš sa dobre?“ spýta sa Cara. „Hej,“ odpoviem automaticky. „Paniku v takomto prípade možno považovať za dokonale logickú reakciu,“ poučí ma. „Nemusíš sa za každú cenu snažiť udržať si masku tvrdého chlapa.“ „Čože?“ Usmeje sa a pochopím, že si zo mňa strieľa. Ľudia pri strážnom stanovišti sa rozostúpia a vytvoria pre nás koridor. Zoe z čela skupiny vyhlási: „Do budovy sa nesmú nosiť zbrane, ale ak si ich tu uložíte, pri odchode si ich môžete vyzdvihnúť. Prosím, odložte ich a prejdite cez skenery, aby sme mohli pokračovať ďalej.“

„Tá ženská mi lezie na nervy,“ zašomre Cara. „Tebe? Prečo?“ nechápem. „Nevie sa odosobniť od vlastných vedomostí,“ vysvetlí a odloží zbraň. „O všetkom hovorí, ako keby to bolo samozrejmé, hoci pre nás to zďaleka nie je.“ „Máš pravdu,“ prisvedčím ľahostajne. „Je to otravné.“ Zoe si medzitým odloží pištoľ do sivej schránky a vojde do skenera – boxu veľkosti človeka s tunelom uprostred. Vytiahnem vlastnú pištoľ obťažkanú nepoužitými nábojmi a uložím ju do schránky k ostatným. Sledujem, ako Zoe prejde cez skener a za ňou Amar, Peter, Caleb a Christina. Než na mňa príde rad, som presvedčený, že ma steny rozdrvia, keď medzi ne vojdem. Znovu cítim náznaky paniky, stŕpnuté ruky a stiahnutú hruď. Skener mi pripomína drevenú škatuľu, ktorá ma zakaždým uväznila v bludisku strachu a drvila mi nervy. Tu nemôžem spanikáriť. Nespanikárim. Donútim nohy, aby vstúpili dnu, a zastanem uprostred presne ako všetci ostatní. Čosi sa hýbe v stenách vedľa mňa, potom sa ozve vysoké pípnutie. Strasiem sa. Vnímam len ruku strážnika, ktorý na mňa mávne, že môžem ísť. Môžem odtiaľto zdrhnúť. Vytackám sa zo skenera a zalapám po dychu. Cara na mňa veľavýznamne pozrie, ale nepovie nič. Keď vyjde aj Tris a chytí ma za ruku, sotva ju cítim. Spomeniem si, ako raz išla cez bludisko strachu so mnou a tisla sa ku mne v klaustrofobickej škatuli, ako mi položila ruku na svoju hruď, aby som cítil jej tep. Vďaka tomu sa zase vrátim do reality. Keď prejde aj Uriah, Zoe kývne rukou a pozve nás ďalej. Za strážnym stanovišťom to už vyzerá lepšie, dlaždice sú dokonale vyleštené a zaliate svetlom z nespočetných okien. Na konci jednej dlhej chodby vidím rady laboratórnych stolov a počítačov. Pripomína mi to sídlo Informovanosti, akurát všetko pôsobí prívetivejšie a menej tajnostkársky. Zoe nás odvedie tmavšou chodbou napravo. Ľudia, okolo ktorých prechádzame, sa zastavujú a sledujú nás, cítim na sebe ich pohľady ako horúce lúče. Krk a líca mi takmer horia. Kráčame hlbšie a hlbšie do ústredia a po dlhom čase Zoe konečne zastane. Za ňou sú nespočetné monitory usporiadané do kruhu ako mole okolo lampy, niektoré obrátené do stredu kruhu, iné von. Vnútri kruhu sedia ľudia pri nízkych stoloch a čosi ťukajú pri ďalších monitoroch. Vyzerá to ako kontrolná miestnosť, ale voľne prístupná, pri monitoroch obrátených dnu sú dokonca voľné stoly a stoličky, ako keby sa ľudia mohli len tak prísť pozrieť. Akurát neviem na čo, keďže všetky obrazovky sú tmavé. Kúsok od vchodu do miestnosti stojí starší usmiaty chlapík v tmavomodrej uniforme, rovnakú majú na sebe aj všetci ostatní. Roztiahne náruč, ako keby sa tešil, že nás vidí. Predpokladám, že to je David. „Na toto sme čakali od samého začiatku,“ vyhlási.

PÄTNÁSTA KAPITOLA Vyberiem z vrecka fotku. David tam stojí vedľa mamy, mladší a štíhlejší než živá verzia predo mnou. Končekom prsta zakryjem maminu tvár. Nádej, ktorá vo mne klíčila, už zvädla. Keby moji rodičia alebo kamaráti naozaj žili, čakali by nás hneď pri vchode. Nemala som naivne uveriť, že zázrak s Amarom – nech sa stalo čokoľvek – sa zopakuje aj pre mňa. „Volám sa David. Zoe vám už iste povedala, že vediem Úrad pre genetickú prosperitu. Pokúsim sa vám všetko čo najlepšie vysvetliť,“ začne David. „V prvom rade vám musím povedať, že informácia, ktorú vám odovzdala Edith Priorová, nie je stopercentne pravdivá.“ Keď vysloví meno Priorová, pozrie priamo na mňa. Roztrasiem sa očakávaním. Konečne dostanem odpovede, po ktorých túžim, odkedy som to video uvidela. „Prezradila vám len minimum informácií potrebných na to, aby ste splnili účel experimentu,“ pokračuje David, „a to vyžadovalo množstvo zjednodušovania a selektovania pravdy, prípadne aj vedomé zavádzanie. No keďže ste prišli sem, nič z toho už nebude potrebné.“ „Stále hovoríte o nejakých experimentoch,“ preruší ho Tobias. „O čo ide?“ „Áno, áno, presne k tomu sa chcem dostať.“ David pozrie na Amara. „Kde začali, keď to vysvetľovali vám?“ „To je jedno, kde začnete,“ povie Amar a driape si kožu pri nechtoch. „Stráviteľné to nebude nikdy.“ David sa na okamih zamyslí a potom si odkašle. „Kedysi dávno vláda Spojených štátov amerických...“ „Čoho?“ skočí mu do reči Uriah. „Tak sa volá krajina, v ktorej sa práve nachádzame,“ podotkne Amar, „neskôr vám o nej poviem viacej. Pokračujte, šéfko.“ David si pošúcha dlaň palcom, toľké prerušovanie ho zjavne znervózňuje. „Pred niekoľkými storočiami,“ začne znovu, „sa vláda našej krajiny začala zaujímať o metódy na umelé napravenie správania občanov. Štúdie naznačili, že násilné tendencie do istej miery spôsobujú gény. Ako prvý izolovali takzvaný vražedný gén, ale objavili sa aj ďalšie, ktoré ľuďom dávajú predpoklady na zbabelosť, nečestnosť alebo nízku inteligenciu. Slovom vlastnosti, ktoré prispievajú k rozvratu spoločnosti.“ Nás učili, že problémy, ktoré spôsobovali nedostatky v ľudskej povahe, majú vyriešiť frakcie. Zjavne to myslia ešte vážnejšie, než som predpokladala. O genetike toho veľa neviem, postrehnem síce dedičné črty na tvárach ľudí, ale nedokážem si predstaviť, že by niekto objavil gén, ktorý spôsobuje vražedné tendencie, zbabelosť alebo nečestnosť. Nehmatateľné vlastnosti predsa nemôžu mať koreň v nejakej bunke tela! Lenže ja nie som vedec.

„Prirodzene, ľudskú osobnosť ovplyvňuje množstvo faktorov vrátane výchovy a životných skúseností,“ pokračuje David, „ale napriek necelému storočiu mieru a prosperity, ktoré objavom predchádzalo, sa naši predkovia rozhodli experimentovať. Chceli znížiť riziko výskytu nevhodných vlastností a postupne odstrániť ich príčiny z genetického kódu. Inými slovami, opraviť ľudstvo. Najvhodnejších kandidátov vyberali na základe správania alebo inteligencie a ponúkli im možnosť zúčastniť sa na experimente. Výsledky sa mohli prejaviť až po niekoľkých generáciách, ale mnohí súhlasili v nádeji, že svojim potomkom zabezpečia trošku lepšiu genetickú výbavu.“ Obzriem sa po ostatných. Peter pohŕdavo špúli pery. Caleb sa mračí. Cara má otvorené ústa, odpovede na nespočetné otázky, ktoré sa jej určite hmýria v hlave, sa asi snaží nasať zo vzduchu. Christina sa tvári skepticky, Tobias si zíza na topánky. Mne to ani nepripadá ako novinka, ľudia predsa svojimi génmi manipulovali z rovnakých dôvodov, aké ich viedli k rozdeleniu do skupín podľa najdôležitejších vlastností. Tú filozofiu chápem, do istej miery s ňou aj súhlasím. Akurát netuším, ako súvisí s nami, prečo by nás sem mala priviesť. „Lenže keď sa manipulácie začali prejavovať, výsledky boli katastrofálne. Vysvitlo, že nedošlo k vylepšeniu génov, ale k ich degradácii,“ pokračuje David. „Narušili sme rovnováhu. Neprirodzené zvýšenie inteligencie, odvahy alebo úprimnosti môže viesť k strate súcitu. Zníženie agresivity k strate asertivity a motivácie, úplné odstránenie sebectva zase ohrozí pud sebazáchovy. Ak sa nad tým zamyslíte, určite pochopíte, na čo narážam.“ V duchu si odškrtnem vlastnosti, ktoré spomenul. Zbabelosť, hlúposť, nečestnosť, agresivita, sebectvo. Naozaj hovorí o frakciách. Každá svojím zameraním niečo získala, ale aj niečo stratila. Neohrození sú statoční, ale krutí, Informovaní múdri, ale namyslení, ľudia z Harmónie mierumilovní, ale pasívni, členovia Otvorenosti čestní, ale neohľaduplní, my zo Sebazaprenia obetaví, ale až príliš. „Ľudstvo nikdy nebolo dokonalé, ale genetické experimenty jeho stav maximálne zhoršili. Situácia napokon prerástla do konfliktu, ktorému hovoríme vojna génov. Občianska vojna, v ktorej ľudia s poškodenými génmi bojovali proti vláde a všetkým ľuďom s nedotknutými génmi. Spôsobila ničenie, k akému na americkej pôde nikdy predtým nedošlo, a za obeť jej padla takmer polovica obyvateľstva.“ „Prezentácia je pripravená,“ ozve sa ktosi z kontrolnej miestnosti. Na obrazovke nad Davidovou hlavou sa objaví neznámy tvar posiaty ružovými, červenými a bordovými fľakmi. Vyzerá to ako mapa, ale neviem, čo znázorňuje. „Toto je naša krajina pred vojnou génov,“ povie David. „A takto sa menila...“ Farebné fľaky začnú miznúť, zmenšujú sa ako mláky vody, keď schnú na slnku. Uvedomím si, že červené svetielka znamenali ľudí, čím tmavšie, tým boli početnejší. Ľudí, ktorí zmizli, ich životy navždy vyhasli. Zízam na obrazovku a márne sa snažím pochopiť toľkú smrť. „Po skončení vojny ľudia žiadali definitívne riešenie problému. Preto vznikol Úrad pre genetickú prosperitu. Naši predkovia pomocou vedomostí a technológií, ktoré mali k dispozícii, navrhli spôsob, ako ľudský genofond vrátiť do prirodzeného stavu. Ľudia s poškodenými génmi sa mali dobrovoľne prihlásiť na Úrade, ktorý ich umiestnil do izolovaného prostredia a vybavil ich základnými sérami na kontrolu spoločnosti. V experimentálnych mestách mali žiť celé generácie a počítalo sa s tým, že sa zakaždým narodí viac ľudí s napravenou genetickou výbavou. Alebo ako ich poznáte vy... divergentných.“

Divergentní. Odkedy ma tak Tori prvýkrát nazvala, túžila som dozvedieť sa, čo to slovo vlastne znamená. Konečne som dostala veľmi jednoduchú odpoveď: znamená, že mám napravené gény. Čisté. Zdravé. Mala by som cítiť úľavu, ale stále ma škrie neistota. Myslela som, že divergencia vysvetľuje všetko: moje schopnosti, moju povahu aj môj potenciál. Možno som sa mýlila. David odhadzuje lži a tajomstvá ako šupy z cibule, pod návalom pravdy ledva vládzem dýchať. Položím si ruku na hruď a vnímam tlkot vlastného srdca, snažím sa ho ustáliť. „Vaše mesto sa vyznamenalo ako najúspešnejší experiment predovšetkým vďaka snahe o ovplyvnenie správania. Teda vďaka frakciám.“ David sa usmieva, ako keby sme na to mali byť hrdí, ale ja nič také necítim. Oni stvorili náš svet, vychovali si nás podľa svojho a natlačili nám do hlavy, čomu máme veriť. Ak nám povedali, čomu máme veriť, a my sme na to neprišli sami, je to stále pravda? Pevnejšie si pritisnem ruku na hruď. Upokoj sa. „Založením frakcií chceli naši predkovia obohatiť experiment o faktor výchovy, lebo už zistili, že genetická náprava na vylepšenie správania nestačí. Kombináciu nového spoločenského poriadku a genetickej modifikácie považovali za najdôslednejší spôsob riešenia problému, ktorý spôsobilo genetické poškodenie.“ David sa poobzerá po našich tvárach a kútiky mu konečne klesnú. Nebodaj čakal, že mu úsmev opätujeme? „Frakcie sme neskôr zaviedli vo všetkých experimentálnych mestách, momentálne fungujú ešte tri. My sme tu nato, aby sme vás ochraňovali, pozorovali a učili sa od vás.“ Cara si prebehne rukou po vlasoch, akoby chcela nahmatať uvoľnené pramienky. Keď žiadny nenájde, spýta sa: „Keď nám teda Edith Priorová povedala, že máme zistiť príčiny divergencie a pomôcť vám, tak...“ „Divergentní je len pojem, ktorým označujeme ľudí, keď sa ich gény dostatočne uzdravia,“ povie David. „Chceli sme zabezpečiť, aby si ich vodcovia mesta patrične cenili. Nečakali sme, že ich šéfka Informovanosti začne loviť, Sebazaprenie ju dokonca ani nemalo oboznámiť s ich existenciou. A napriek oznámeniu Edith Priorovej sme nečakali, že nám pošlete armádu divergentných. Koniec koncov, my vašu pomoc nepotrebujeme. Potrebujeme len, aby vaše napravené gény zostali zdravé a aby ste ich odovzdali budúcim generáciám.“ „Chcete nám teda povedať, že ak nie sme divergentní, sme poškodení?“ ozve sa Caleb. Trasie sa mu hlas. V živote by som nepovedala, že ho niečo takéto môže dohnať k slzám, ale zjavne som sa mýlila. Upokoj sa, prikážem si znovu a pomaly, zhlboka sa nadýchnem. „Áno, ste geneticky poškodení,“ potvrdí David, „ale na naše prekvapenie sme zistili, že systém frakcií fungoval veľmi efektívne a donedávna úspešne potláčal väčšinu problémov, ktoré spôsobili prvé genetické manipulácie. Podľa správania sa väčšinou nedalo presne odhadnúť, kto má poškodené gény a kto nie.“ „Som inteligentný,“ opäť mu skočí do reči Caleb, „ale podľa toho, čo ste mi povedali, len preto, že mojim predkom zvýšili inteligenciu umelým zásahom. A vraj to znamená, že nikdy nebudem plne schopný súcitu. Poškodené gény ma obmedzujú a všetkých ostatných takisto. Len divergentných nie.“ David mykne plecom. „Porozmýšľaj o tom.“ Caleb na mňa prvýkrát po niekoľkých dňoch poriadne pozrie a ja mu pohľad opätujem. Žeby jeho zradu vysvetľovali poškodené gény? Žeby to bolo ako choroba, ktorú nemôže ovplyvniť? Tomu sa mi nechce veriť.

Spomeniem si na otca. Narodil sa v Informovanosti a nebol divergentný. Chladného logického myslenia sa nevedel úplne zbaviť, ale predsa si vybral Sebazaprenie. Celý život zápasil s vlastnou povahou a napokon vyhral. Bojoval sám so sebou rovnako ako ja. Vojna v našom vnútri mi nepripadá ako výsledok genetického poškodenia. Skôr ako dôkaz, že sme skrz-naskrz ľudia. Pozriem na Tobiasa. Hrbí sa a pripadá mi zničený, akoby sa už-už chystal odpadnúť. Nie je sám, aj Christina, Peter, Uriah a Caleb vyzerajú ako mechom udretí. Cara si krčí lem trička medzi prstami a zamyslene sa mračí. „Zaskočil som vás, však?“ skonštatuje David. To je slabé slovo. Christina pohŕdavo odfrkne. „Navyše ste celú noc nespali,“ pokračuje akoby nič. „Najvyšší čas, aby ste sa u nás najedli a odpočinuli si. Zavediem vás, kam treba.“ „Počkať,“ zahriaknem ho. V mysli si všetko dávam dokopy. Keď mi dávala fotku, Zoe už vedela, ako sa volám. David povedal, že nás sledovali a učili sa od nás. Rovno pred nosom mám rady monitorov, vypnutých, ale predsa. „Povedali ste, že ste nás sledovali. Ako?“ Zoe našpúli pery. David kývne hlavou k monitorom. Ako na povel sa všetky naraz zapnú a odhalia zábery z rôznych kamier. Vidím hlavný stan Neohrozenosti. Pranier. Park Millennium. Hancockov mrakodrap. Centrálu. „Odjakživa ste vedeli, že Neohrození monitorujú mesto pomocou bezpečnostných kamier,“ dodáva David. „Prístup k záznamom máme aj my.“ Špehúni hnusní! +++ Mám sto chutí vypadnúť. David nás kamsi vedie, a keď prejdeme okolo strážneho stanovišťa, vážne uvažujem, že si tam zase vyzdvihnem pištoľ a zdrhnem. Nechcem trčať medzi ľuďmi, ktorí ma odjakživa sledovali. Videli moje prvé kroky, prvé slová, prvý deň v škole, prvý bozk... Nečinne sa prizerali, keď ma Peter držal nad priepasťou, keď sa moja frakcia pod vplyvom simulácie premenila na armádu... keď moji rodičia umierali. Čo ešte videli? Zastaví ma jedine fotka, ktorú mám vo vrecku. Nemôžem odísť, kým nezistím, čo ľudia z Úradu vedia o mojej mame. Ako ju vôbec spoznali? David nás dovedie na chodbu lemovanú rastlinami v črepníkoch. Na zemi je koberec a steny pokrývajú tapety, staré a vyblednuté, v rohoch sa odlupujú. Prejdeme do veľkej miestnosti s vysokým stropom a drevenou podlahou, ožiarenej žltooranžovým svetlom lámp. Postele sú usporiadané do dvoch radov a pri každej je truhlica na veci. Na opačnom konci miestnosti sú veľké okná s elegantnými závesmi, ktoré pri pohľade zblízka vyzerajú dosť ošumelo. David nás poučí, že táto časť budovy kedysi slúžila ako hotel priamo prepojený s letiskom, a práve sa nachádzame v miestnosti, kde sa konali plesy. Zjavne mu vôbec neprekáža, že nám tie slová nič nehovoria. „Prirodzene, ide len o dočasné ubytovanie. Keď sa rozhodnete, čo budete robiť, nájdeme vám niečo

súkromnejšie, či už v areáli Úradu alebo inde. Zoe sa postará, aby vám nič nechýbalo,“ povzbudí nás David. „Zajtra prídem skontrolovať, ako sa vám darí.“ Pozriem smerom k Tobiasovi. Prechádza sa popred okná a hryzie si nechty. Nikdy som si uňho ten zlozvyk nevšimla, ale možno som ho ešte nikdy nevidela natoľko rozrušeného, aby mu podľahol. Mohla by som zostať a pokúsiť sa upokojiť ho, ale potrebujem zistiť viac o mame a už odmietam čakať. Nepochybujem, že Tobias to pochopí. Vyštartujem späť na chodbu. David sa tesne za dverami oprel o stenu a škriabe si zátylok. „Dobrý deň,“ poviem nahlas. „Volám sa Tris. Myslím, že ste poznali moju mamu.“ Prekvapene sa mykne, ale potom sa na mňa usmeje. Prekrížim si ruky na hrudi. Cítim sa, ako keď zo mňa Peter v spálni kandidátov len tak pre nič za nič strhol uterák: odhalená, ponížená a naštvaná. Možno odo mňa nie je fér, že všetky tie pocity sústredím na Davida, ale nemôžem si pomôcť. On predsa riadi Úrad a nepriamo aj naše mesto. „Prirodzene,“ povie. „Už ťa spoznávam.“ Odkiaľ ma pozná? Z tých odporných kamier, čo nás sledovali na každom kroku? Pevnejšie sa objímem rukami. „Fajn.“ Na okamih sa odmlčím a pokračujem: „Potrebujem sa o mame niečo dozvedieť. Zoe mi dala fotku, na ktorej stojí rovno vedľa vás, tak verím, že by ste mi mohli pomôcť.“ „Aha. Môžem si tú fotku pozrieť?“ Vytiahnem ju z vrecka a podám mu ju. Chytí ju končekmi prstov a obzerá si ju s podivným úsmevom, ako keby ju hladkal očami. Prekročím z jednej nohy na druhú, zrazu mám pocit, že ruším súkromnú chvíľu. „Raz sa k nám vrátila,“ vraví. „Ešte predtým, než sa vydala. Vtedy sme sa spolu odfotili.“ „Vrátila sa k vám?“ žasnem. „Ona k vám patrila?“ „Áno,“ prisvedčí David nenútene, ako keby mi tým slovom neobrátil naruby celý svet. „Prišla odtiaľto. Bola ešte veľmi mladá, keď sme ju poslali do mesta vyriešiť problém v experimente.“ „Takže ona to vedela,“ skonštatujem. Hlas sa mi trasie, ani neviem prečo. „Vedela o tomto mieste, vedela, čo je za plotom.“ David sa tvári zmätene a vraští husté obočie. „Prirodzene.“ Chvenie sa mi šíri do rúk a do prstov, čoskoro sa mi už klepe celé telo, ako keby chcelo vylúčiť jed. Ten jed je poznanie, vedomie, že toto miesto existuje a sleduje nás cez tie nespočetné monitory, že som celý svoj život založila na kope lží. „Vedela, že nás v kuse sledujete. Videli ste, ako umiera, ako umiera môj otec, ako sa všetci v meste navzájom vraždia. Poslali ste niekoho, aby jej aj nám všetkým pomohol? Nie! Nie, akurát ste sa z toho poúčali!“ „Tris...“ Snaží sa ma dotknúť, ale odtisnem ho. „Nevolajte ma tak! To meno by ste ani nemali poznať. Nemali by ste o nás vedieť vôbec nič!“ Zvrtnem sa a vojdem späť do miestnosti. Stále sa celá trasiem. +++ Ostatní si medzitým vybrali postele a zložili veci. Sme tu len my, žiadni votrelci. Opriem sa o stenu pri dverách a prejdem si dlaňami po stehnách, aby som z nich zotrela pot. Nikto nevyzerá, že by sa tu cítil dobre. Peter leží tvárou k stene. Uriah a Christina sedia vedľa seba

a potichu sa rozprávajú. Caleb si končekmi prstov masíruje sluchy. Tobias sa stále prechádza a hryzie si nechty. Cara si šúcha tvár rukou. Prvýkrát, odkedy som ju stretla, mi pripadá vyvedená z miery, vyzlečená zo svojho typického brnenia. Vlasy, inokedy stiahnuté do dokonale hladkého uzla, sa jej rozstrapatili. Sadnem si oproti nej. „Nevyzeráš ktovieako.“ Fľochne na mňa. „Pekné od teba, že mi to hovoríš.“ „Prepáč. Tak som to nemyslela.“ „Ja viem.“ Vzdychne. „Ja len... som Informovaná, chápeš.“ Chabo sa usmejem. „Hej, to zase viem ja.“ „Nie.“ Pokrúti hlavou. „Som Informovaná. Nič iné. A teraz mi povedali, že to je iba výsledok chyby v genetickej výbave a že systém frakcií slúži len ako mentálne väzenie, ktoré nás má držať pod kontrolou. Presne ako tvrdila Evelyn Johnsonová a jej bezprizorní.“ Prudko sa nadýchne. „Načo som teda formovala Kontinuitu? Načo som sa sem trepala?“ Ani som si neuvedomila, ako veľmi Care záleží na príslušnosti ku Kontinuite, na vernosti k frakciám a k zakladateľom mesta. Ja som sa pridala len dočasne, nadchla som sa iba preto, aby som sa dostala z mesta. Cara podľa všetkého cítila skutočnú oddanosť. „Aj tak dobre, že sme sem prišli. Zistili sme pravdu,“ pripomeniem jej. „Neceníš si to?“ „Jednoznačne áno,“ potichu povie Cara, „ale znamená to, že musím nájsť iné slová, ktorými sa definujem.“ „Chápem.“ Ja som sa po maminej smrti chytila slova divergencia ako záchrannej páky. Potrebovala som slovo, ktoré mi jasne povie, kto som, lebo celý svet okolo mňa sa rozpadával. Teraz uvažujem, či ho ešte potrebujem, či sme vôbec niekedy potrebovali slová ako divergentní, Neohrození či Informovaní, alebo či môžeme rovnako dobre žiť aj bez nich. Ako ľudia, ktorí si každým rozhodnutím slobodne vyberajú, čo sú zač. Ako priatelia, partneri či súrodenci viazaní len vzájomnou láskou a vernosťou. „Radšej choď za ním,“ povie Cara a kývne smerom k Tobiasovi. „Okej,“ prisvedčím. Prejdem na opačnú stranu miestnosti a zahľadím sa z okna na areál Úradu, bludisko skla, ocele, chodníkov, trávnikov a plotov. Všetko mi pripadá rovnaké. Tobias príde ku mne a zastane. „Si v pohode?“ spýtam sa ho. „Hej.“ Sadne si na parapet oproti mne, tváre máme v rovnakej výške. „Teda vlastne ani nie. Práve som rozmýšľal, aké to bolo celé nanič. Myslím systém frakcií.“ Pošúcha si zátylok. Zaujímalo by ma, či myslí na svoje tetovanie. „Vložili sme do toho úplne všetko,“ pokračuje. „Každý z nás. Ani sme si to neuvedomovali.“ Zdvihnem obočie. „S tým máš najväčší problém? Tobias, oni nás sledovali. Všetko, čo sa stalo, všetko, čo sme spravili. Nezakročili, iba nám liezli do súkromia. Bez prestania!“ Pošúcha si rukou po sluche. „Asi máš pravdu. Ale to ma teraz neštve.“ Asi naňho mimovoľne vytreštím oči, lebo Tobias pokrúti hlavou. „Tris, ja som robil v kontrolnej miestnosti u Neohrozených,“ pripomenie mi. „Aj tam všetko sledovali kamery. Pamätáš, ako som sa ťa ešte pred skúškou snažil varovať?“

Spomínam si, ako občas mrkol k stropu, ako na mňa syčal cez zuby varovania, ktorým som úplne nerozumela. Doteraz mi nenapadlo, že ma upozorňoval na kamery. „Kedysi mi to išlo na nervy,“ pripustí, „ale už dávno som sa s tým zmieril. Odjakživa sme si mysleli, že sme odkázaní sami na seba, a teraz vysvitlo, že to je pravda. Nechali nás, nech si poradíme sami. A hotovo.“ „Ja sa s tým nezmierim,“ vyhlásim. „Videli, že máme problémy, tak nám mali pomôcť. Čo tam po experimente! A... božemôj...“ Strasiem sa. „Keď si predstavím, čo všetko videli!“ Tobias sa pousmeje. „Čo je?“ oborím sa naňho. „Len som si spomenul na pár vecí, ktoré videli,“ povie a ovinie mi ruku okolo pása. Chvíľu naňho zazerám, ale dlho nevydržím. Oceňujem, že sa snaží zlepšiť mi náladu, škerí sa na mňa fakt neodolateľne. Trochu sa usmejem. Sadnem si vedľa neho na parapet, ruky si vopchám pod stehná. „Teraz vieme, že frakcie zriadil Úrad, ale keď sa to tak vezme, veľmi sa to nelíši od toho, čo nám hovorili predtým: že ľudia systém frakcií kedysi založili, lebo ho považovali za najlepší spôsob ako žiť. Alebo aspoň ako ľudí donútiť, aby žili čo najlepšie.“ Chvíľu neodpovedá, len si zvnútra hryzie peru a zíza na naše nohy. Ja na zem dočiahnem len špičkami topánok, keď sa trochu natiahnem. „Dobrý postreh,“ povie napokon, „ale okolo toho nám natlačili do hlavy toľko klamstiev, že ťažko povedať, čo je pravda, čo je skutočné, na čom naozaj záleží.“ Chytím ho za ruku a prepletiem si s ním prsty. Priloží čelo k môjmu. Zo zvyku si pomyslím vďakabohu, a pochopím, čo Tobiasa vlastne tak trápi. Čo ak Boha a celú vieru mojich rodičov vymysleli nejakí vedci, aby nás mohli ovládať? Čo ak sa to netýka len nadprirodzených vecí, ale aj morálky a obetavosti? Musíme zmeniť všetko, čomu sme verili, keď sme sa dozvedeli, že náš svet niekto umelo vytvoril? Netuším. Zase mnou otriasa neistota, neviem, čo si mám myslieť. Tak radšej pobozkám Tobiasa – pomaly, aby som precítila teplo jeho úst a jemný tlak jeho dychu, keď sa trošku odtiahneme. „Prečo sa do tohto vždy pustíme, keď je okolo nás kopa ľudí?“ zamrmlem. „Neviem,“ odpovie. „Asi nám šibe.“ Zasmejem sa. Smiech, nie svetlo, vyženie temnotu, ktorá vo mne rastie, a pripomenie mi, že žijem. Síce som na neznámom mieste, kde sa rúca všetko, čo som kedy poznala, ale aspoň pár vecí viem naisto: nie som sama, mám kamarátov, som zamilovaná. Viem, odkiaľ som prišla. Viem, že nechcem zomrieť – to som o sebe ešte pred pár týždňami povedať nemohla. +++ Na noc si prisunieme postele trochu bližšie k sebe a pozeráme jeden druhému do očí. Než Tobias konečne zaspí, prsty máme prepletené v priestore medzi posteľami. Usmejem sa a dovolím spánku, nech premôže aj mňa.

ŠESTNÁSTA KAPITOLA Zaspali sme tesne pred západom slnka, ale ja som už o pár hodín zase hore, chaos myšlienok, otázok a pochybností mi nedá spať. Tris ma niekedy v spánku pustila a ruka jej klesla na dlážku. Rozvaľuje sa cez celý matrac a oči jej zakrýva prameň vlasov. Strčím si nohy do topánok a vykročím po chodbe, rozviazané šnúrky mi plieskajú o koberec. Už som si tak zvykol na šramot krokov na kameni, ozveny v Jame a neustály hukot vody v priepasti, že mi škrípanie drevenej podlahy pripadá divné. Asi týždeň po rozhodovacej ceremónii si Amar všimol, že sa od ostatných kandidátov držím čoraz ďalej a robím tie isté veci dokola ako posadnutý, a pozval ma, aby som si šiel vyraziť s jeho partiou starších Neohrozených. Prehral som jednu stávku, a tak som si musel dať spraviť prvé tetovanie, plamene Neohrozenosti cez celý hrudný kôš. Príšerne to bolelo. Užil som si každú sekundu. Chodba ma dovedie do átria plného rastlín a stromov zasadených vo vode rovnako ako v skleníkoch Harmónie. Všetko páchne mokrou hlinou. Uprostred miestnosti visí strom v obrovskej nádobe, zospodu vidím spleť koreňov. Vyzerajú podivne ľudsky, skoro ako nervy. „Už nie si taký paranoidný ako kedysi,“ ozve sa Amar spoza mňa. „Sledoval som ťa sem až z vestibulu hotela.“ „Čo chceš?“ Poklepem hánkami po nádrži a voda sa rozvlní. „Myslel som, že by ťa mohlo zaujímať, prečo nie som mŕtvy.“ „Už som o tom rozmýšľal,“ priznám sa. „Neukázali nám telo. Bez tela sa smrť nafinguje ľahko.“ „Zase si tu najmúdrejší.“ Amar spľasne rukami. „No, keď si na to prišiel aj sám a vôbec nie si zvedavý, tak ja pôjdem...“ Prekrížim si ruky na hrudi. Amar si prebehne prstami cez dlhé čierne vlasy a zviaže si ich gumičkou. „Moju smrť nafingovali, lebo Jeanine začala loviť divergentných. Snažili sa ich zachrániť čo najviac, než ich dostane, ale nešlo to ľahko, lebo bola vždy o krok popredu.“ To ma už zaujme. „Sú tu aj ďalší?“ „Zopár.“ „Niekto z Priorovcov?“ Amar pokrúti hlavou. „Nie, Natalie Priorová je, nanešťastie, naozaj mŕtva. Práve ona mi pomohla von. A ešte jednému chlapíkovi... volá sa George Wu. Poznáš ho? Práve má službu v hliadke, inak by vám išiel naproti so mnou. Jeho sestra je stále v meste.“ To meno mi klesne do žalúdka ako kameň. „Bože,“ vydýchnem a opriem sa o nádrž. „Čože? Fakt ho poznáš?“ Pokrútim hlavou.

Je to vôbec možné? Tori zomrela len pár hodín predtým, než sme sa sem dostali. Bežne človek pár hodín bez problémov premárni nudou a zízaním na hodinky. Lenže včera pár hodín stačilo na to, aby Tori a jej brata oddelila neprekonateľná bariéra. „Poznám jeho sestru,“ poviem. „Tori. Včera sa s nami pokúsila zdrhnúť z mesta.“ „Pokúsila sa...“ mechanicky zopakuje Amar. „Aha. Dočerta. To je...“ Chvíľu len ticho stojíme. George sa so sestrou už nikdy nestretne a Tori zomrela v presvedčení, že jej brata zavraždila Jeanine. Čo sa na to vôbec dá povedať? Oči si mi už privykli na svetlo, tak rozoznám, že rastliny okolo vyberali podľa krásy, nie užitočnosti. Doteraz som videl len pár divých kvetov a kvitnúce jablone v sadoch Harmónie. Tieto sú pestrejšie a zložitejšie, s poskrúcanými lupienkami alebo zhlukmi farebných listov. Nech sme sa ocitli kdekoľvek, môžu si tu dovoliť väčší luxus než v meste. „Amar, tá ženská, čo akože našla tvoje telo,“ začnem zase, „proste... klamala?“ „Ľuďom sa nedá veriť, že budú klamať dosť dôsledne.“ Amar zavlní obočím. „Nečakal by som, že niečo také raz poviem nahlas, ale je to pravda. Upravili jej pamäť a pridali spomienku, že skáčem z Veže. A dolu nastražili poriadne domlátené telo, aby si nikto nevšimol, že to nie som naozaj ja.“ „Upravili jej pamäť. Myslíš sérom Sebazaprenia?“ „Hovoríme tomu pamäťové sérum, lebo ho nepoužíva len Sebazaprenie, ale hej, to je ono.“ Doteraz som bol naňho naštvaný, sám neviem prečo. Možno som si len vybíjal zlosť za to, že svet sa zrazu premenil na príšerne zložité miesto, o ktorom som nikdy nevedel ani zlomok pravdy. Alebo za to, že som si dovolil za ním smútiť, hoci naozaj nezomrel, podobne ako som sa celé roky trápil kvôli mame. Predstierať vlastnú smrť a nechať sa oplakávať je neskutočne krutý trik a mne to spravili až dvakrát. Lenže čím dlhšie naňho pozerám, tým viac zlosti zo mňa vyprcháva, ako keď príliv vystrieda odliv. Prázdne miesto, ktoré po nej zostalo, zase zaplnil môj tréner a kamoš, zase živý. Zaškerím sa. „Tak ty žiješ,“ skonštatujem. „A teba to už neštve,“ povie Amar, schmatne ma za predlaktie a objíme ma. Voľnou rukou ma potľapká po chrbte. Snažím sa jeho nadšenie napodobniť, ale stále mi nepripadá prirodzené. Keď sa odtiahneme, horí mi celá tvár. Určite som aj viditeľne očervenel, lebo Amar sa rozrehoce. „Drevo sa nezaprie,“ zahlási. „Sklapni,“ zamrmlem. „Tak čo, ako sa ti tu páči?“ Amar pokrčí plecami. „Niežeby som si mohol vyberať, ale hej, je tu fajn. Robím v bezpečnosti, kde inde, keďže som sa nič iné nemohol naučiť. Ty by si sa nám tam fakt zišiel, ale asi si na to príliš dobrý.“ „Ešte som sa celkom nerozhodol, že tu zostanem,“ podotknem. „Ale aj tak vďaka.“ „Lepšie miesto nenájdeš,“ poučí ma. „Ostatné mestá, v ktorých teraz žije väčšina obyvateľov, sú špinavé a nebezpečné, aspoň pokiaľ nemáš správne kontakty. Tu máš prinajmenšom pokoj, čistú vodu a jedlo.“ Nervózne prekročím z nohy na nohu. Už teraz si pripadám uväznený vo vlastnom sklamaní. Keď som si myslel, že utekám od rodičov a mesta plného zlých spomienok, fakt som nečakal, že dopadnem takto. Ibaže Amara do toho nechcem ťahať, keď mám konečne pocit, že som ho získal naspäť.

„Porozmýšľam o tom,“ poviem mu. „Počúvaj, a ešte dačo ti musím povedať.“ „Čože? Ešte niekto vstal z mŕtvych?“ „Keď som nikdy nezomrel, nemohol som vstať z mŕtvych.“ Amar pokrúti hlavou. „Nie, ide o mesto. Včera niekto v kontrolnej miestnosti začul, že zajtra ráno bude pred súdom Marcus.“ Vedel som, že to príde – že si ho Evelyn nechá na koniec a každý okamih, keď sa bude potiť so sérom pravdy v žilách, si vychutná ako poslednú večeru. Akurát mi nedošlo, že by som si to mohol pozrieť. Predpokladal som, že od nich mám navždy pokoj. „Aha,“ vytlačím zo seba. Na spiatočnej ceste do spálne si stále pripadám omráčený a zmätený. Zaleziem do postele a netuším, čo zajtra spravím.

SEDEMNÁSTA KAPITOLA Zobudím sa tesne pred východom slnka. Nikto iný sa nehýbe. Tobias si zakrýva oči predlaktím, ale na nohách má topánky, ako keby sa uprostred noci zobudil a poprechádzal. Christina spí s hlavou strčenou pod vankúšom. Pár minút len tak ležím a hľadám obrázky v popukanej omietke na strope, potom sa obujem a uhladím si vlasy prstami. Stretnem len pár ľudí, asi dokončujú nočnú šichtu, lebo sa hrbia pri obrazovkách a podopierajú si bradu dlaňami, alebo zaspávajú s metlou v ruke a zabúdajú zametať. Strčím si ruky do vreciek a sledujem šípky k východu. Chcem si lepšie obzrieť tú sochu, ktorú som si všimla včera. Nech to tu postavil ktokoľvek, určite miloval svetlo. V strope aj v stenách chodieb sú sklenené pásy, takže bez problémov vidím na cestu, hoci sotva svitá. Zo zadného vrecka vytiahnem odznak – Zoe nám ich rozdala včera pri večeri, vraj ich máme nosiť stále so sebou – a prejdem cez strážne stanovište. Socha stojí pár sto metrov od dverí, ktorými sme sem včera vošli, obrovská a záhadná ako neznámy živý tvor. Zblízka vidím, že ju tvorí hranatý kameň, tmavý a drsný ako skaly dolu v priepasti, rozčesnutý hlbokou škárou lemovanou svetlejšími žilami. Nad ním visí približne rovnako veľká nádrž plná vody. Sponad nádrže svieti lampa, svetlo preniká vodou a láme sa na drobných vlnkách. Začujem tichý zvuk, na kameň padla kvapka z tenkej hadičky. Najprv si pomyslím, že nádrž presakuje, ale kvapky nasledujú pravidelne, v presne rovnakých intervaloch. Keď sa ich pár zleje dohromady, odtečú úzkym kanálikom v kameni. Určite sa to deje naschvál. „Dobré ráno,“ pozdraví ma Zoe spoza sochy. Myknem sa. „Prepáč. Práve som sa chystala vyzdvihnúť ťa zo spálne, ale zbadala som, že ideš sem. Stratila si sa?“ „Nie, nestratila,“ uistím ju. „Presne sem som chcela ísť.“ „Aha. Naša socha.“ Prejde ku mne a prekríži si ruky na hrudi. Sme približne rovnako vysoké, ale Zoe chodí dokonale vystretá, tak vyzerá vyššia. „Chápem, že ťa zaujala.“ Keď rozpráva, sledujem jej pehy na lícach, hýbu sa ako tiene listov pod stromami. „Viete, čo má znamenať?“ „Symbolizuje činnosť Úradu pre genetickú prosperitu,“ vysvetlí. „Kameň je problém, ktorý sa snažíme riešiť. Všetka voda v nádrži je potenciál na nápravu. Jedna kvapka je to, čo dokážeme urobiť v danom momente.“ Nemôžem si pomôcť, zasmejem sa. „To nevyzerá veľmi nádejne.“ Usmeje sa. „To je jeden spôsob, ako na to pozerať. Ja uprednostňujem iný. Drobné kvapky vody, jedna za druhou, skalu postupom času navždy zmenia.“ Ukáže do stredu kameňa na plytkú priehlbinu. „Napríklad, keď sem sochu umiestnili, toto tu nebolo.“ Prikývnem a sledujem ďalšiu kvapku. Neverím Úradu ani jeho zamestnancom, ale cítim tichú,

vytrvalú nádej, ktorú socha vyžaruje. Je to praktický symbol trpezlivosti ľudí, ktorí už celé generácie pozorujú a čakajú. Lenže ďalšiu otázku si predsa neodpustím. „Čo keby ste vypustili celú nádrž naraz? Nebolo by to účinnejšie?“ Predstavujem si, ako do kameňa naráža vlna vody, rozlieva sa po dlaždiciach a vytvára mi mláku okolo topánok. Miniatúrne pravidelné zákroky možno v priebehu dlhých rokov naozaj niečo vyriešia, ale podľa mňa sa na veľký problém treba vrhnúť všetkými silami. Ja by som sa neovládla. „Okamžitý účinok by bol možno výraznejší,“ pripustí, „ale už by nám nezostala žiadna voda do budúcnosti. A genetické poškodenie nie je problém, ktorý by sa dal vyriešiť jediným mocným zásahom.“ „Chápem. Len neviem, či by sme sa naozaj mali obmedziť na také malé kroky, keď môžeme podniknúť aj väčšie.“ „Aké napríklad?“ Pokrčím plecami. „Neviem. Len myslím, že by to stálo za úvahu.“ „To áno.“ „Takže... ste ma hľadali?“ pripomeniem jej. „Prečo?“ „Aha!“ Zoe si ťukne po čele. „Chvíľka nepozornosti a hneď mi to vypadlo z hlavy. David ma po teba poslal, aby som ťa vzala do laboratória. Máme tam niečo, čo patrilo tvojej matke.“ „Mojej matke?“ zopakujem priškrteným a príliš vysokým hlasom. Zoe ma odvedie od sochy naspäť cez strážne stanovište. „Varujem ťa, hrozia ti zvedavé pohľady,“ poznamená, keď prejdeme cez bezpečnostný skener. Na chodbách pred nami sa už hemží viacej ľudí, asi sa začína denná zmena. „Si známa tvár. Všetci radi sledujeme monitory a ty si sa v priebehu posledných pár mesiacov každú chvíľu ocitla v centre diania. Väčšina mladých ťa považuje za hrdinku.“ „Super,“ zašomrem. V ústach mám kyslú pachuť. „Ako keby som nemala lepšie veci na práci. Napríklad zachrániť si kožu.“ Zoe zastane. „Prepáč. Nechcela som tvoje zážitky zľahčovať.“ Stále sa cítim nepríjemne aj pri pomyslení, že nás tu všetci sledovali. Najradšej by som sa zakryla alebo dakam zaliezla, aby ma už nevideli. Lenže s tým Zoe veľa nenarobí, tak sa radšej nesťažujem. Väčšina ľudí, ktorých stretávame, má na sebe tmavomodré alebo tmavozelené uniformy. Strihy sa trochu líšia, asi podľa funkcie. Niektorým z rozopnutých sák či svetrov vykúkajú tričká rôznych farieb, prípadne aj s obrázkami. „Farby uniforiem niečo znamenajú?“ spýtam sa. „Áno. Tmavomodré nosia vedeckí a výskumní pracovníci a zelené údržba. Starajú sa o poriadok a opravy a tak podobne.“ „Niečo ako bezprizorní.“ „Nie, tu to funguje inak,“ ohradí sa. „Všetci sa podľa svojich schopností podieľajú na úspechu misie. Každý zamestnanec je cenný a dôležitý.“ A každý je na mňa zvedavý, v tom mala Zoe pravdu. Väčšina si ma len nepríjemne dlho obzerá, ale niektorí aj ukazujú prstom a šepkajú si moje meno, ako keby im patrilo. Pripadám si stiesnene, ich pozornosť mi zavadzia ako neviditeľná prekážka. „Časť pomocných síl donedávna žila v experimentálnom meste Indianapolis,“ poúča ma Zoe.

„Neďaleko odtiaľto. Oni si však na život vonku zvykli trochu ľahšie, lebo tam sme nevyužívali metódy na ovplyvnenie správania. Teda frakcie. Keďže vaše mesto na rozdiel od ostatných prežilo niekoľko generácií bez konfliktu, začali sme systém frakcií zavádzať aj v ďalších experimentoch, napríklad v Saint Louis, Detroite a Minneapolise. Obyvateľov Indianapolisu sme využívali ako kontrolnú skupinu. Úrad odjakživa lokalizoval experimenty na stredozápade, lebo tu sú veľké mestské oblasti rozmiestnené viacej od seba a dajú sa ľahšie izolovať. Ďalej na východ sú príliš nahusto.“ „V Indianapolise ste im teda len napravili gény a potom ste ich strčili do iného mesta? Bez frakcií?“ „Žili podľa zložitého systému pravidiel, ale... áno. Dá sa to tak povedať. “ „A dopadlo to dosť neslávne, že?“ „Presne tak.“ Zoe našpúli pery. „Geneticky poškodení ľudia, ktorých charakter formovalo len utrpenie a nedostali šancu naučiť sa, že žiť sa dá aj inak – ako vy v rámci frakcií –, sa správajú veľmi deštruktívne. Ten experiment zlyhal rýchlo, už v priebehu tretej generácie. Tvoje mesto, Chicago, a ostatné mestá s frakciami vydržali omnoho dlhšie.“ Chicago. Tak sa volá mesto, ktoré som vždy poznala len ako domov. Zrazu mi pripadá menšie. „Už sa tu snažíte dlho,“ skonštatujem. „Áno, pomerne dlho. Úrad funguje iným spôsobom ako ostatné vládne agentúry, lebo sa zaoberá veľmi konkrétnou úlohou a pôsobí z izolovaného a odľahlého miesta. Nespoliehame sa na nábory zamestnancov, vedomosti a poslanie radšej odovzdávame vlastným deťom. Na svoju prácu som sa pripravovala celý život.“ Cez okno zbadám podivné vozidlo, krídlami a špicatým predkom pripomína vtáka, ale stojí na kolesách ako auto. Ukážem naň. „Na tomto ľudia lietajú?“ spýtam sa. „Áno.“ Zoe sa usmeje. „To je lietadlo. Možno ti raz vybavíme výlet, ak by sa ti to nezdalo príliš hrozivé.“ Jej slovnú hračku radšej odignorujem. Neviem jej zabudnúť, že ma celý život sledovala a ani sa tým netají. David nás čaká pri akýchsi dverách, a keď nás zbadá, zamáva nám na pozdrav. „Dobré ráno, Tris,“ privíta ma. „Vďaka, že ste ju priviedli, Zoe.“ „Rado sa stalo, pane,“ odpovie Zoe. „Porúčam sa, mám kopec roboty.“ Usmeje sa na mňa a odíde. Nepoteší ma to, vôbec netúžim zostať sama s Davidom a spomienkou, ako som naňho včera vyletela. Ibaže on to ani slovkom nespomenie, len priloží odznak k senzoru pri dverách a otvorí ich. Vojdeme do kancelárie bez okien. Jeden stôl je opustený, pri druhom sedí mladý chalan asi v Tobiasovom veku. Zdvihne hlavu, ťukne po monitore a vyskočí na nohy. „Dobré ráno. Môžem vám nejako pomôcť?“ „Matthew,“ osloví ho David. „Kde máš nadriadeného?“ „Asi v jedálni, vraj šiel zohnať niečo pod zub,“ vychrlí Matthew. „Nevadí, hádam to zvládneš aj ty. Potrebujem nahrať záznamy Natalie Wrightovej na prenosnú čítačku.“ Wrightovej? Žeby sa mama naozaj volala Wrightová? „Žiadny problém,“ uistí ho Matthew a zase si sadne. Čosi naťuká do počítača a vyvolá sled

dokumentov. Som príliš ďaleko, odtiaľto nič nerozoznám. „Hneď to bude, už sa to len nahrá.“ „Ty si určite jej dcéra Beatrice.“ Podoprie si bradu rukou a pozorne si ma premeria. Oči má také tmavé, že vyzerajú čierne, a v kútikoch mierne zošikmené. Netvári sa prekvapene ani začudovane. „Veľmi sa na ňu nepodobáš.“ „Tris,“ opravím ho automaticky, ale vlastne ma potešilo, že moju prezývku nepozná. Znamená to, že netrávi všetok čas pri monitoroch, ako keby sme žili len pre zábavu Úradu. „A hej, už som si to všimla.“ David s hlasným zaškrípaním pritiahne stoličku a potľapká ju. „Posaď sa. Dám ti čítačku so všetkými Nataliinými záznamami, aby ste si ich s bratom mohli prečítať sami, ale kým sa nahrajú, porozprávam ti čo a ako.“ Sadnem si na kraj stoličky a David sa zloží za stôl Matthewovho nadriadeného a začne krúžiť poloprázdnou šálkou kávy. „Na úvod by som ti povedal, že tvoja mama bola úžasný objav. Naďabili sme na ňu takmer náhodou hlboko v zdevastovanej oblasti, ale jej gény boli takmer dokonalé.“ Široko sa usmeje. „Zachránili sme ju z nepriaznivej situácie a prichýlili ju. Prežila tu niekoľko rokov. Keď v Chicagu nastala kríza, Natalie sa dobrovoľne prihlásila, že sa ta nechá umiestniť a pokúsi sa ju vyriešiť. No nepochybujem, že to všetko vieš.“ Chvíľu naňho vládzem len zmätene žmurkať. Mama nepochádzala ani priamo odtiaľto? Odkiaľ teda? Znovu si uvedomím, že kedysi prechádzala týmito chodbami a sledovala mesto na monitoroch v kontrolnej miestnosti. Sedela niekedy na tejto stoličke? Kráčala niekedy po týchto dlaždiciach? Zrazu mám pocit, že tu zanechala neviditeľné stopy na každej stene, kľučke či zárubni. Pevne zovriem okraj stoličky a snažím sa usporiadať si myšlienky, aby som vládala prehovoriť. „Nie, nevedela som o tom,“ dostanem zo seba. „Aká kríza?“ „Vodca Informovanosti zrazu začal vraždiť divergentných, čo iné. Volal sa Nor... Norman?“ „Norton,“ opraví ho Matthew. „Predchodca Jeanine Matthewsovej. Zdá sa, že jej tú ideu stihol vštepiť, než zomrel na infarkt.“ „Ďakujem,“ pochváli ho David. „Poslali sme tam Natalie, aby preskúmala situáciu a zastavila vraždenie. Prirodzene, nečakali sme, že tam zostane tak dlho, ale bola veľmi užitočná. Nikdy predtým nám nenapadlo nasadiť agenta dovnútra mesta a Natalie nám z tej pozície preukázala neoceniteľné služby. Navyše si tam vybudovala nový život, do ktorého patríš aj ty.“ Zamračím sa. „Ale divergentných predsa vraždili ešte pred pár mesiacmi!“ „Vieš len o tých, ktorí zomreli,“ upozorní ma David, „nie o tých, ktorých sa podarilo zachrániť. Ak sa nemýlim, Amara si už stretla. Mnohí ďalší sa od experimentu potrebovali vzdialiť, lebo nedokázali sledovať svojich blízkych, ako ďalej žijú bez nich. Rekvalifikovali sme ich a pripravili na život mimo Úradu. Áno, áno, tvoja mama robila dôležitú prácu.“ Navyše mi natlačila do hlavy množstvo lží. Zaujímalo by ma, či otec vedel, odkiaľ naozaj pochádza. Patril predsa k vodcom Sebazaprenia, a teda k strážcom pravdy o našom meste. Zrazu mi napadne čosi príšerné: čo ak sa zaňho mama vydala len preto, že to dostala príkazom? Čo ak bol celý ich vzťah založený na klamstve? „Nenarodila sa v Neohrozenosti,“ skonštatujem, aby som nahlas vyslovila aspoň niečo nepopierateľné.

„Keď sme ju poslali do mesta, začlenili sme ju do Neohrozenosti, lebo už mala tetovania, ktoré by inak miestnym ťažko vysvetlila. Mala šestnásť, ale oficiálne sme tvrdili, že pätnásť, aby získala čas na prispôsobenie. Podľa plánu mala...“ David mykne plecom. „No, prečítaj si sama. Perspektívu šestnásťročného človeka už ja tak ľahko nevystihnem.“ Matthew ako na povel otvorí zásuvku v stole a vytiahne plochý kus skla. Keď po ňom klepne končekom prsta, objaví sa tam obrázok, jeden z dokumentov, ktoré má otvorené aj na počítači. Podá mi čítačku. Na dotyk pôsobí omnoho pevnejšie, než vyzerá. „Nemáš sa čoho báť, je prakticky nezničiteľná,“ uistí ma David. „Iste sa chceš vrátiť ku kamarátom. Matthew, odprevadil by si slečnu Priorovú do hotela? Ja musím kadečo zariadiť.“ „A ja nie?“ zašomre Matthew, ale vzápätí žmurkne. „Žiadny strach, šéfko, vykonám.“ „Ďakujem,“ poviem Davidovi, než odíde. „Niet za čo,“ odpovie. „Keby si sa chcela ešte niečo spýtať, daj mi vedieť.“ „Môžeme?“ spýta sa Matthew. Je vysoký približne ako Caleb a čierne vlasy má nad čelom umelecky rozstrapatené. Asi si ich dosť dlho upravoval, aby vyzerali, ako keby práve vstal z postele. Spod tmavomodrej uniformy mu trčí čierne tričko a okolo krku má čiernu šnúrku. Keď prehltne, nadskočí mu na ohryzku. Spoločne vyjdeme z kancelárie späť na chodbu. Ranný dav sa preriedil, všetci už asi dorazili do práce alebo na raňajky. Ľudia tu prežívajú celý život, spia, jedia, pracujú, vychovávajú deti, umierajú. Kedysi tu žila aj moja mama. „Čakám, kedy stratíš nervy,“ ozve sa Matthew. „Musí toho byť na teba priveľa.“ „Nestratím nervy,“ odvrknem. Pomyslím si, že už sa stalo, ale to mu predsa nemusím vešať na nos. Matthew pokrčí plecami. „Ako povieš. Ja by som to asi nezvládol.“ Zbadám šípku k vestibulu hotela a pritisnem si čítačku k hrudi. Už sa neviem dočkať, kedy sa dostanem do spálne a porozprávam Tobiasovi o mame. „Počúvaj, s kolegom okrem iného robíme aj genetické testy,“ povie Matthew. „Neprišla by si aj s tým chalanom – synom Marcusa Eatona –, aby sme vám preverili gény?“ „Prečo?“ Pokrčí plecami. „Zvedavosť. Ešte sme nedostali príležitosť skúmať gény ľudí z experimentu, ktorý pretrval toľko generácií ako váš. A vy s Tobiasom sa v istých situáciách správate veľmi... zaujímavo.“ Zdvihnem obočie. „Napríklad ty si prejavila výnimočnú odolnosť voči séram aj v porovnaní s drvivou väčšinou divergentných,“ vysvetlí. „Tobias zase dokáže odolávať simuláciám, ale chýbajú mu isté vlastnosti, ktoré u divergentných považujeme za typické. Neskôr vám o tom môžem povedať viacej.“ Zaváham. Neviem, či naozaj chcem vidieť svoje alebo Tobiasove gény a porovnávať ich, ako keby na tom záležalo. Lenže Matthew na mňa zíza nadšene a nedočkavo, takmer ako decko. Zvedavosť mu nemôžem zazlievať. „Ja som ochotná,“ poviem. „A Tobiasa sa spýtam. Kedy?“ „Ešte dnes ráno, hej?“ vyhŕkne. „Tak o hodinu po vás prídem. Bezo mňa by ste sa do labáku aj tak nedostali.“ Prikývnem. Zrazu som na svoje gény zvedavá aj ja. Uvedomím si, že to bude svojím spôsobom

podobné ako čítanie maminho denníka. Aspoň niečo z nej získam naspäť.

OSEMNÁSTA KAPITOLA Keď sa zobudím medzi ľuďmi, ktorých poriadne nepoznám, pripadám si divne. Ako keby som ich nemal vidieť so zalepenými očami a odtlačkami po vankúši na tvári. Christina je hneď zrána veselá, Peter sa zobudí a hneď vyzerá, že si stihol nagélovať vlasy, Cara zase nezrozumiteľne vrčí a krvopotne sa tacká smerom ku káve. Osprchujem sa a prezlečiem do vecí, čo nám dali. Nevyzerajú nijako zvláštne, len farby sú pomiešané. Pre tunajších asi nič extra neznamenajú. Navlečiem na seba čierne tričko a modré rifle a presviedčam sa, že je všetko v poriadku, že sa cítim normálne, že si zvykám. Dnes budú súdiť môjho otca. Ešte som sa nerozhodol, či si to pozriem. Keď sa vrátim z kúpeľne, nájdem Tris, ako sedí na samom kraji postele, dávno oblečená a vždy pripravená vyskočiť. Presne ako Evelyn. Schmatnem mafin z tácky s raňajkami, ktorú nám niekto medzitým stihol priniesť, a sadnem si oproti nej. „Dobré ráno. Vstávala si nejako skoro.“ „Hej,“ prikývne a posunie nohu dopredu, medzi moje topánky. „Išla som pozrieť tú veľkú sochu. Zoe ma tam našla a odviedla za Davidom, chcel mi niečo ukázať.“ Zdvihne z postele sklenenú obrazovku. Pri jej dotyku sa rozžiari a ukáže nejaký dokument. „Mamine záznamy. Písala si denník. Zdá sa, že tam toho nie je veľa, ale aj tak.“ Nervózne sa zamrví. „Zatiaľ som si ho veľmi nestihla pozrieť.“ „Prečo si sa do toho ešte nepustila?“ „Neviem.“ Obrazovka sa automaticky vypne, keď ju položí. „Asi sa bojím.“ Rodičia zo Sebazaprenia, na rozdiel od ostatných, deckám o sebe dokopy nič neprezradia. Skrývajú sa za sivými handrami a obetavými skutkami, lebo rozprávanie o sebe považujú za neslušné. Tris získala nielen pamiatku na mamu, ale možno prvú a určite poslednú šancu dozvedieť sa o nej aspoň zlomok pravdy. Takže chápem, prečo čítačku drží ako niečo kúzelné, čo môže každú chvíľu zmiznúť, a prečo si predlžuje napätie. Mohla by sa dozvedieť, aj čo nechcela. Ja mám podobný pocit z otcovho výsluchu. Sledujem jej pohľad ku Calebovi. Sedí a žuje ovsené vločky, namrzene ako trucovité decko. „Ukážeš to aj jemu?“ spýtam sa. Neodpovie. „Normálne by som ťa nepresviedčal, aby si mu robila láskavosti,“ poviem opatrne, „ale v tomto prípade... aj on má nárok.“ „Ja viem,“ odpovie trochu napäto. „Jasné, že sa podelíme. Ale chvíľu si to chcem nechať pre seba.“ Nemôžem jej to zazlievať. Aj ja odjakživa všetko dusím v hlave a donekonečna o tom premýšľam. Málokedy ma pochytí túžba zdôveriť sa niekomu a skrývanie informácií mi pripadá prirodzené ako dýchanie.

Tris vzdychne a odlomí si kúsok z môjho mafina. Klepnem ju po prstoch. „Hej, veď tam máš celú kopu.“ „Aj ty, tak čo si lakomý?“ „Máš pravdu.“ Chmatne ma za tričko, pritiahne si ma k sebe a pobozká ma. Pevne ju chytím za bradu a bozk jej opätujem. Potom si všimnem, že mi kradne ďalší kúsok raňajok. Odtiahnem sa a škaredo na ňu pozriem. „Radšej ti donesiem celý,“ zavrčím na ňu. Uškrnie sa. „Inak, niečo sa ťa chcem spýtať. Nechcelo by sa ti o chvíľu ísť na menší genetický test?“ Ako môže byť genetický test „menší“? „Prečo?“ vyhŕknem. Chce vidieť moje gény? Veď to je viacej, než keby som sa mal vyzliecť donaha. „No, tu v labákoch som stretla chlapíka, volá sa Matthew. Povedal, že by chcel skúmať náš genetický materiál. Pýtal sa v prvom rade na teba, vraj si veľmi zaujímavý.“ „Zaujímavý?“ „Vraj máš nejaké typické vlastnosti divergentných, ale iné ti zase chýbajú,“ vysvetlí. „Neviem. Bol iba zvedavý. Ak nechceš, nemusíš ísť.“ Vzduch okolo hlavy mi zrazu pripadá teplejší a ťažší. Aby som zahnal napätie, zdvihnem ruku a poškriabem sa na zátylku. O necelú hodinu bude na všetkých obrazovkách Marcus s Evelyn. Už naisto viem, že to nechcem sledovať. Nechcem ani, aby si niekto cudzí prezeral kúsky, z ktorých sa skladá moja existencia, ale to mi teraz pripadá ako menšie zlo. „Okej, pôjdem s tebou.“ „Super,“ poteší sa a zase si uchmatne z môjho mafina. Do očí jej padne prameň vlasov, odhrniem ho, ešte než si to všimne. Chytí mi ruku do silného, teplého zovretia a usmeje sa. Otvoria sa dvere a vojde chlap so šikmými očami a čiernymi vlasmi. Okamžite ho spoznám. George Wu, Torin mladší brat. Volala ho Georgie. Škerí sa od ucha k uchu. Najradšej by som zdrhol čo najďalej od smútku, ktorý o pár sekúnd vystrieda jeho nadšenie. „Práve som prišiel z hliadky,“ vysype zo seba ako bez dychu. „Moja sestra vraj išla s vami a...“ S Tris na seba utrápene pozrieme. Aj ostatní si Georgieho všimli a miestnosťou sa šíri ticho ako na pohrebe v Sebazaprení. Dokonca aj Peter, ktorý sa v bolesti iných rád vyžíva, je v rozpakoch a nevie, čo robiť s rukami, strká si ich do vreciek a zase vyťahuje. „Išla s vami a...“ zase začne Georgie. „Prečo na mňa všetci tak zízate?“ Cara prikročí k nemu, takmer odhodlane. Neviem si predstaviť, ako by tú zlú správu prijal v jej podaní, tak radšej vstanem a predbehnem ju. „Tori naozaj odišla s nami,“ poviem, „ale cestou nás napadli bezprizorní a... nedostala sa z mesta.“ Zďaleka som nevystihol, ako rýchlo to prebehlo, ako sa telo jeho sestry zrútilo na zem, ako sme sa v panike rozbehli do noci a potkýnali sa cez vysokú trávu. Nevrátil som sa po ňu. Mal som to urobiť. Poznal som ju predsa najlepšie zo všetkých, živo si spomínam na bodanie jej tetovacej ihly a jej

smiech, drsný ako keby si vydrhla hrdlo brúsnym papierom. George sa dotkne steny, aby udržal rovnováhu. „Čože?“ „Bránila nás a položila za nás život,“ povie Tris, prekvapujúco jemne. „Bez nej by sa sem nikto z nás nedostal.“ „Ona je... mŕtva?“ dostane zo seba Georgie. Celým telom sa oprie o stenu a zhrbí sa. Po chodbe sa k nám blíži Amar s hriankou v ruke a s úsmevom na tvári. Hrianku položí na stôl pri dverách a úsmev bez stopy zmizne. „Snažil som sa ťa nájsť a povedať ti to,“ povie Georgiemu. Včera ho spomínal tak ľahostajne, netipoval som, že sa naozaj poznajú, ale zjavne som sa mýlil. Keď sa mu zalesknú oči, Amar ho jednou rukou objíme a Georgie mu zovrie košeľu v prstoch, až mu obelejú hánky. Nepočujem ho plakať, možno ani neplače, len sa potrebuje niekoho držať. Na smútenie za mamou, ktorú som toľké roky považoval za mŕtvu, si spomínam iba matne. Viem len, že som si pripadal nekonečne prázdny a oddelený od celého sveta. Netuším, ako to prežívajú ostatní. Amar Georgieho po chvíli vyvedie von, vykročia po chodbe bok po boku a potichu sa rozprávajú. +++ Aj zabudnem, že som sa dal nahovoriť na genetický test, aspoň kým sa pri dverách neobjaví akýsi chalan. Ani neviem, či to je správne slovo, vyzerá asi taký starý ako ja. Zamáva na Tris. „Aha, to je Matthew,“ povie. „Mali by sme ísť.“ Chytí ma za ruku a vedie ma k dverám. Tuším mi ušlo, že Matthew nie je skostnatený starý vedátor. Alebo žeby mi to Tris ani nepovedala? Neblbni, pomyslím si. Podá mi ruku. „Čau, teší ma. Som Matthew.“ „Tobias,“ predstavím sa, lebo „Štyri“ sa sem nehodí. Tu ľudí určite nezaujíma, koľko fóbií majú. „Podobne.“ „Tak asi poďme do tých labákov,“ vyhlási. „Tadeto.“ Všade sa hemžia ľudia navlečení v tmavomodrých alebo tmavozelených uniformách. Niektorí sa o ne takmer potkýnajú, iným zase trčia členky, ako keby ich robili len v jednej veľkosti. Z hlavných chodieb sa otvárajú veľké miestnosti ako srdcové komory. Sú označené písmenami a číslami a ľudia sa podľa všetkého presúvajú medzi nimi, niektorí s prenosnými obrazovkami, akú dostala Tris, iní s prázdnymi rukami. „Čo znamenajú tie čísla?“ spýta sa Tris. „Kedysi to boli letiskové brány,“ vysvetlí Matthew. „Ľudia tade prichádzali k lietadlám, na ktoré sa chystali nastúpiť. Keď sa letisko prestavovalo na Úrad, sedadlá pre cestujúcich vymenili za laboratórne vybavenie, väčšinou zo škôl v meste. Keď sa to tak vezme, celý Úrad je jeden obrovský labák.“ „Čo tu všetci robia? Myslel som, že len dozeráte na experiment,“ poznamenám. Sledujem pritom ženu, ktorá sa ponáhľa chodbou a drží obrazovku na oboch dlaniach ako nejakú obetu. Po vyleštených kachličkách sa rozlievajú lúče ranného svetla. Areál za oknom vyzerá pokojne, pri pohľade na dokonale pristrihnutý trávnik a stromy v diaľke si viem len ťažko predstaviť, že kdesi za nimi sa ľudia vraždia pre „poškodené gény“. Alebo trpia Evelyninu diktatúru v meste, z ktorého sme odišli. „Niektorí sa venujú len tomu. Všetko musíme zaznamenať a dôkladne analyzovať. Na to treba dosť

veľa pracovnej sily. Ďalší vymýšľajú účinnejšie spôsoby na nápravu genetického poškodenia, alebo vyvíjajú séra pre našu vlastnú potrebu. Máme rozbehnuté desiatky projektov. Stačí, keď dostaneš dobrý nápad, dáš dokopy výskumný tím a predložíš návrh rade vedenej Davidom, ktorá šéfuje úradu. Väčšinou schvália všetko, čo im nepripadá príliš riskantné.“ „Jasné,“ prisvedčí Tris a nenápadne prevráti oči. „Komu by sa chcelo riskovať.“ „Na všetko máme dobrý dôvod,“ obhajuje sa Matthew. „Než sme zaviedli frakcie, experimenty sa v kuse ničili zvnútra. Séra pomáhali správcom miest kontrolovať obyvateľov. Hlavne pamäťové sérum. Používame najnovšiu verziu, myslím, že práve nikto nerobí na novej. Držíme ho v zbrojnom laboratóriu.“ Posledné slová povie opatrne ako niečo posvätné. „Prvé séra sme teda dostali od Úradu,“ skonštatuje Tris. „Hej,“ prisvedčí Matthew. „A Informovaní na nich ďalej pracovali a zdokonaľovali ich. Vrátane tvojho brata. Priznám sa, že pár fajn zlepšení sme odkukali od nich. Akurát pamäťovému séru sa veľmi nevenovali. Naopak, my hej. Je to naša najdôležitejšia zbraň.“ „Zbraň,“ zopakuje Tris. „Napríklad pomáha upokojovať vzbury v mestách. Keď ľuďom vymažete spomienky, netreba ich pozabíjať, lebo zabudnú, za čo vlastne chceli bojovať. A môžeme ich použiť aj proti rebelom z periférie, tá sa začína asi hodinu cesty odtiaľto. Občas sa nás pokúsia prepadnúť a pamäťové sérum ich bez boja zastaví.“ „To je...“ začnem. „Stále dosť príšerné?“ doplní Matthew. „Hej, máš pravdu. Ale naši šéfovia to považujú za nevyhnutné. Asi ako prístroje, ktoré človeka v kóme držia pri živote. Čo už nám zostáva... A sme tu.“ Zdvihnem obočie. Práve skritizoval vlastných nadriadených tak bezstarostne, že mi to takmer ušlo. Žeby tu ľudia fakt mohli vyjadriť nesúhlas len tak na verejnosti, v normálnom rozhovore, a nemuseli si potajomky šepkať? Matthew priloží kartu k masívnym dverám naľavo a odvedie nás ďalšou chodbou, úzkou a osvetlenou fluorescenčnými žiarovkami. Zastaneme pri dverách s nápisom GENETICKÁ TERAPIA 1. Vnútri mladá žena v tmavozelenej kombinéze prikrýva stôl novým papierom. „Juanita, naša laboratórna technička,“ predstaví ju Matthew. „Juanita, zoznám sa s...“ „Jasné, veď ja viem, kto sú,“ usmeje sa. Kútikom oka zbadám, ako Tris zmeravie. Stále ju štve, že nás celý život sledovali, ale prejde to mlčaním. Juanita mi podá ruku. „Tak ma volá jedine Matthewov šéf. A Matthew to zjavne pochytil. Hovorte mi Nita. Pripravím dva testy?“ Matthew prikývne. „Idem na to.“ Otvorí pár skriniek na opačnej strane miestnosti a začne z nich vyťahovať veci zabalené v igelite a papieri, označené bielymi štítkami. Miestnosť naplnia šušťavé a šklbavé zvuky. „Ako sa vám tu zatiaľ páči?“ spýta sa nás. „Zvykáme si,“ odpoviem stručne. Usmeje sa na mňa. „Hej, chápem. Ja som prišla z iného experimentu, z Indianapolisu. Tam sme zlyhali. Aha, vy neviete, kde je Indianapolis, čo? Kúsok odtiaľto. Necelú hodinu lietadlom.“ Odmlčí sa. „To vám asi tiež nič nehovorí. Viete čo? Aj tak je to jedno.“

Z ďalšieho obalu vytiahne injekčnú striekačku. Tris stuhne ešte viacej. „Na čo to je?“ spýta sa podozrievavo. „Vďaka tomu prečítame váš genetický kód,“ povie Matthew. „Je ti niečo?“ „Nič,“ rýchlo ho uistí Tris, ale neuvoľní sa. „Ja len... injekcie mi už lezú krkom.“ Matthew prikývne. „Prisahám, že to neslúži na nič nekalé. Nita vám to zaručí.“ Nita prikývne. „Tak fajn,“ súhlasí Tris, „ale môžem to spraviť sama?“ „Jasné,“ prisvedčí Nita. Naplní striekačku a podá jej ju. Vydezinfikuje jej kúsok kože na ruke, do nosa mi udrie kyslý antiseptický pach. „Veľmi stručne vám vysvetlím, ako to funguje,“ povie Matthew. „Tekutina je plná mikropočítačov, ktoré majú hľadať špecifické znaky. Dáta budú prenášať do počítača a zhruba v priebehu hodiny mi dajú toľko informácií, koľko potrebujem. Samozrejme, prečítanie celého genetického kódu by trvalo omnoho dlhšie.“ Tris si zapichne ihlu do ruky a stlačí piest. Nita mi gestom naznačí, aby som aj ja natiahol ruku, a prejde mi po koži obväzom namočeným v dačom oranžovom. Tekutina v striekačke je zase striebristo sivá ako rybie šupiny. Keď do mňa vtečie cez ihlu, predstavujem si, ako sa mi telom prehrýzajú miniatúrne počítače, čítajú ma a analyzujú. Tris si priloží k vpichu kúsok vaty a nenápadne sa na mňa usmeje. „Ako fungujú tie mikropočítače?“ spýtam sa. „A čo presne hľadáte?“ „Keď naši predchodcovia vašim predkom vštepili „napravené“ gény, pridali k nim aj indikátor, ktorý sa prejaví, keď sa genetický kód jednotlivca dostatočne ozdraví. Vo vašom prípade ide o odolnosť voči simuláciám. Patrí to k dôvodom, prečo ľudia vo vašom meste museli v šestnástich podstúpiť test predpokladov. Ak sú počas neho pri vedomí, znamená to šancu, že majú napravené gény.“ Test predpokladov teda zaradím do zoznamu vecí, na ktorých mi kedysi záležalo... a z ktorých sa vykľuli len zámienky na vydolovanie informácií. Nechce sa mi veriť, že odolnosť voči simuláciám, pre ktorú som sa cítil mocný a jedinečný, pre ktorú Jeanine a jej nohsledi vraždili, je len prejav zdravých génov. Ako tajný kód, heslo, ktoré ma pustí do ich geneticky napravenej spoločnosti. „Problém je v tom,“ pokračuje Matthew, „že indikátor nie je dokonale spoľahlivý. Odolnosť voči simuláciám nemusí jednoznačne svedčiť o divergencii, hoci zhoda nastáva vo väčšine prípadov. Niektorí ľudia odolajú simuláciám alebo séram aj napriek poškodeným génom.“ Pokrčí plecami. „Preto som zvedavý na tvoje gény, Tobias. Chcem zistiť, či si naozaj divergentný, alebo len prejavuješ výnimočnú odolnosť voči simuláciám.“ Nita, ktorá práve upratuje pult, stisne pery, akoby chcela zadržať slová. Zrazu znervózniem aj ja. Existuje teda možnosť, že nie som naozaj divergentný? „Zostáva nám len sedieť a čakať,“ skonštatuje Matthew. „Skočím zatiaľ na raňajky. Dáte si niečo?“ Obaja pokrútime hlavou. „O chvíľu sa vrátim. Nita vám bude robiť spoločnosť, hej?“ Matthew odíde, ani nepočká na odpoveď. Tris si sadne na stôl, papier pod ňou zašuští a natrhne sa jej pod nohou. Nita si strčí ruky do vreciek a prezrie si nás. Tmavé oči sa jej lesknú ako mláčky

motorového oleja. „Hovoríš, že si prišla z iného experimentu,“ osloví ju Tris. „Ako dlho si už tu?“ „Náš experiment rozpustili asi pred ôsmimi rokmi,“ začne Nita a podá mi kúsok vaty. Vysajem ním bublinku krvi, ktorá mi vyskočila v ohybe lakťa. „Mohla som sa zaradiť do spoločnosti mimo experimentov, ale to bolo na mňa moc. Rozhodla som sa, že zostanem tu. Najprv som robila upratovačku. Vidíte, aký kariérny postup sa mi odvtedy podaril.“ Znie to trpko. Odhadujem, že jej šance na výber povolania sú obmedzené, vyššie sa už asi nedostane. Podobne to fungovalo v Neohrozenosti a ja som si svoju konečnú stanicu vybral, keď som sa rozhodol ostať v kontrolnej miestnosti. „Vy ste nemali frakcie?“ „Nie, my sme boli kontrolná skupina. Vďaka nám sa Úrad presvedčil, že váš systém funguje lepšie. Ale mali sme kopu pravidiel: večierku, budíček, zákaz nosenia zbraní a tak podobne.“ „Čo sa stalo?“ spýtam sa, a hneď to oľutujem, lebo Nite klesnú kútiky úst, ako keby ich stiahla dolu ťažká spomienka. „No, pár ľudí zbrane vedelo vyrobiť. Nastražili bombu a vyhodili do vzduchu budovu mestskej rady. Kopa obetí na životoch. Úrad sa potom rozhodol, že náš experiment zlyhal. Atentátnikom vymazali spomienky a nás ostatných presunuli. Takmer nikto okrem mňa nechcel prísť sem.“ „Mrzí ma to,“ hlesne Tris. Občas ma prekvapí, keď prejaví svoju jemnejšiu stránku. Takmer som na ňu zabudol. Veľmi dlho som vnímal iba jej silu, výraznú ako jej štíhle bicepsy alebo čierne atramentové krídla na kľúčnej kosti. „To nič. Niežeby sa vám nestalo nič hrozné,“ pripomenie Nita. „Jeanine Matthewsová a tak.“ „Prečo náš experiment ešte nezrušili?“ spýta sa Tris. „Stále to hrozí,“ vysvetľuje Nita, „ale Chicago dlho fungovalo tak úspešne, že sa ho asi nechcú len tak vzdať. Bolo to prvé mesto s frakciami.“ Odložím vatu. Na koži mi zostala drobná červená bodka, ale už nekrváca. „Rada si navrávam, že by som si vybrala Neohrozenosť,“ prizná sa Nita, „ale asi by som na to nemala žalúdok.“ „Bola by si prekvapená, čo všetko zvládneš, keď musíš,“ poučí ju Tris. Bodne ma pri srdci. Má pravdu. Zúfalstvo človeka doženie ku kadečomu, to obaja dobre vieme. +++ Matthew sa vráti presne o hodinu, sadne si k počítaču a dlho zíza na obrazovku, očami mihá z jednej strany na druhú. Občas vydá nesmierne osvietený zvuk ako hmm alebo aha! Čím dlhšie nás napína, tým väčšmi mi tuhnú svaly, čoskoro si pripadám ako kamenná socha. Matthew konečne doanalyzuje a natočí monitor k nám. „Tento program nám pomáha zrozumiteľne interpretovať dáta. Práve sa pozeráte na zjednodušenú sekvenciu DNA. Patrí Tris.“ Spleť čiar a čísel na obrazovke vôbec nevyzerá jednoducho, zďaleka nemám vzdelanie na to, aby som z nej niečo vyčítal. Matthew ukáže na časti zvýraznené žltou alebo červenou. „Tieto sekvencie naznačujú zdravý genetický kód,“ zahlási. „V opačnom prípade by sme ich nevideli.“ Stále nechápem, o čom točí, ale Matthew je taký zaujatý, že si to zjavne nevšíma. „Navyše dokazujú, že program našiel indikátor, teda geneticky podmienenú odolnosť voči simuláciám. Tu vidíme presne kombináciu génov typickú pre

divergentných. A teraz príde to zaujímavé.“ Dotkne sa obrazovky a privolá ďalšie, rovnako nezrozumiteľné bludisko čiar a čísel. „Toto je časť Tobiasovho genetického kódu. Ako vidíte, obsahuje sekvencie na odolnosť voči simuláciám, ale nie napravené gény, ktoré má Tris.“ Vyschne mi v krku. Mám pocit, že som dostal zlú správu, hoci stále celkom nechápem akú. „Čo to znamená?“ spýtam sa. „Znamená to,“ povie Matthew, „že nie si divergentný. Stále máš poškodené gény, ale istá genetická anomália ti napriek tomu umožňuje vzdorovať simuláciám. Inak povedané, pôsobíš ako divergentný, hoci to nie je pravda.“ Pomaly, postupne tú informáciu spracovávam. Nie som divergentný. Nie som ako Tris. Mám poškodené gény. Slovo poškodený sa do mňa vnorí ako kus olova. Tuším som odjakživa vedel, že so mnou niečo nie je v poriadku, ale vinil som z toho otca, matku a bolesť, ktorú mi odovzdali ako rodinné dedičstvo. Jediná dobrá vec od otca – divergencia – sa ku mne nedostala. Nevládzem pozrieť na Tris, radšej pozriem na Nitu. Tvári sa nepreniknuteľne, takmer naštvane. „Matthew,“ precedí cez zuby. „Nechceš to radšej preskúmať v labáku?“ „Chcel som to prediskutovať s našimi pacientmi,“ povie. „Zlý nápad,“ vyhŕkne Tris prudko ako hodený nôž. Matthew dačo odpovie, ale nevnímam ho, počujem len buchot vlastného srdca. Zase ťukne po obrazovke a moja DNA zmizne, zostane len prázdne sklo. Postaví sa a odíde, vraj ak chceme vedieť viac, môžeme sa uňho zastaviť v labáku, a nechá ma samého s Tris a Nitou. „O nič extra nejde,“ preruší Tris trápne ticho. „Jasné?“ „Ty mi o tom nemáš čo hovoriť!“ vyprsknem hlasnejšie, než som plánoval. Nita sa otočí k pultu a urovnáva tam škatuľky, hoci s nimi nikto nepohol, odkedy sme prišli. „Jasné, že hej!“ skríkne Tris. „Si ten istý človek ako pred piatimi minútami, pred štyrmi mesiacmi, pred osemnástimi rokmi! Nič to na tebe nezmenilo!“ Istým spôsobom s ňou súhlasím, ale práve jej nedokážem uveriť. „Takže mi tvrdíš, že na tom nezáleží,“ poviem. „Že pravda nič nezmenila.“ „Aká pravda?“ zhíkne. „Povedia ti tu, že máš nejaký problém s génmi, a ty im hneď uveríš?“ „Jasne som to tam videl,“ namietam a mávnem k obrazovke. „A ty takisto.“ „A vidím aj teba,“ odvrkne tvrdohlavo a schmatne ma za rameno. „Viem, kto si.“ Zavrtím hlavou. Stále na ňu neviem pozrieť, neviem sa na nič sústrediť. „Musím... musím si trochu vyvetrať hlavu. Uvidíme sa neskôr.“ „Tobias, čakaj...“ Nečakám a trocha napätia zo mňa zletí, len čo z tej miestnosti vypadnem. Cez úzku chodbu, ktorá ma stláča ako pľúca pri výdychu, prebehnem do slnkom zaliatej haly. Spoza okien žiari modrá obloha. Za mnou sa ozvú kroky, ale príliš ťažké, Tris to nebude. „Hej!“ Nita ma dobehne, nohou zakrúži po dlážke a podrážka jej zavŕzga o dlaždice. „Nechcem ťa nútiť ani nič, ale rada by som sa s tebou porozprávala o tom... genetickom poškodení a tak. Ak by ťa to zaujímalo, môžeme sa tu stretnúť dnes o deviatej. A bez urážky, ale... svoju babu asi radšej neber.“ „Prečo?“ nechápem.

„Ona je GZ – geneticky zdravá. Nepochopila by... no aj tak sa to ťažko vysvetľuje. Ver mi, hej? Len jej prospeje, keď sa bude chvíľu držať ďalej.“ „Okej.“ „Fajn.“ Nita prikývne. „Musím bežať.“ Sledujem ju, kým nezájde späť do labáku, a potom kráčam ďalej. Ani neviem, kam idem, ale kým sa hýbem, kopa noviniek mi v hlave nevíri až tak rýchlo a nevrieska až tak nahlas.

DEVÄTNÁSTA KAPITOLA Nebežím za Tobiasom, lebo neviem, čo by som mu povedala. Keď som sa dozvedela, že som divergentná, považovala som to za záhadnú moc, vďaka ktorej som iná, lepšia, silnejšia. Teraz som porovnala svoju DNA s Tobiasovou na obrazovke počítača a zistila som, že divergencia znamená omnoho menej. Označuje len istú časť môjho genetického kódu. Blonďavá, modrooká, divergentná. Nejde o nič zaujímavejšie. Zložím si hlavu do dlaní. Akurát podľa týchto experimentátorov to znamená, že sa v mojich génoch čosi napravilo. A v Tobiasových nie. Chcú, aby som tomu len tak uverila. Ibaže ja tomu neverím. A netuším, prečo Tobias áno. Prečo tak veľmi chce veriť, že je poškodený? Už sa mi na to nechce myslieť. Poberiem sa preč, akurát keď Nita vchádza dnu. „Čo si mu povedala?“ spýtam sa. Je pekná. Vysoká, ale nie príliš, štíhla, ale nie vychudnutá, pleť jej žiari zdravou farbou. „Len som sa uistila, či vie, kam ide,“ odpovie. „Človek sa tu ľahko stratí.“ „To hej.“ Vyštartujem preč, tiež neviem kam, len preč od Nity, peknej baby, ktorá sa osamote baví s mojím chalanom. Niežeby to bol dlhý rozhovor, ale aj tak. Na konci chodby zbadám Zoe. Zamáva mi a pokynom ma privolá k sebe. Vyzerá uvoľnenejšie než predtým, rozpustené vlasy jej padajú na plecia a vrásky z čela zmizli. „Práve som to bola oznámiť ostatným,“ povie a strčí si ruky do vreciek kombinézy. „Vybavili sme pre vás výlet lietadlom, štartujeme o dve hodiny. Máš záujem?“ V žalúdku sa mi premieša strach s nadšením, presne ako keď ma Zeke upevnil v postroji na streche Hancockovho mrakodrapu. Predstavím si, ako sa rútim vzduchom v okrídlenom aute, rev motora a nárazy vetra... a nepravdepodobnú, ale reálnu možnosť, že dačo zlyhá a ja sa zrútim v ústrety smrti. „Jasné!“ poviem nahlas. „Stretávame sa pri bráne B14. Sleduj šípky!“ žiarivo sa na mňa usmeje a odkráča. Pozriem hore cez okná na strope. Obloha je bledá a jasná, rovnakej farby ako moje oči. Mám pocit, že na mňa odjakživa čakala a volá ma k sebe. Možno preto, lebo milujem výšky, ktorých sa iní boja. Alebo... po tom, čo všetko som už v živote videla, cesta za niečím novým musí smerovať hore. +++ Kovové schody k štartovacej dráhe mi na každom kroku vŕzgajú pod nohami. Striebristé lietadlo zblízka vyzerá väčšie, než som predpokladala. Musím mierne zakloniť hlavu, aby som ho videla celé. Spod krídla trčí obrovský valec s roztočenými lopatkami vnútri. Predstavím si, že ma vsajú a vypľujú na druhej strane, a trochu sa strasiem. „Ako sa niečo také obrovské udrží na oblohe?“ žasne Uriah. Pokrútim hlavou. Netuším a nechce sa mi nad tým uvažovať. Nasledujem Zoe po ďalších schodoch, tieto vedú hore do otvoru v trupe lietadla. Roztrasenou rukou schmatnem zábradlie a obzriem sa, či

nás Tobias náhodou nedobehol. Nevidím ho. Nevidela som ho od genetického testu. Keď vchádzam do diery, zohnem sa, hoci by som tade pohodlne prešla aj vystretá. Vnútri lietadla sú nespočetné rady sedadiel s otrhaným modrým poťahom. Zložím sa vpredu pri okne. Do chrbtice mi tlačí kovová tyč, mám pocit, že sedím na kostre kresla. Cara si sadne tesne za mňa, Peter s Calebom zamieria dozadu a usadia sa vedľa seba. Nevedela som, že sú kamoši, ale hodia sa k sebe, obaja sú rovnako odporní. „Aká stará je tá vec?“ spýtam sa Zoe, ktorá zostane stáť kúsok predo mnou. „Poriadne,“ prizná, „ale pre naše potreby má ideálnu veľkosť. A najdôležitejšie súčiastky sme vynovili.“ „Na čo ho bežne používate?“ „Väčšinou na prieskumné misie. Radi sledujeme perifériu, aby sme prípadné nebezpečenstvo spozorovali dosť skoro.“ Zoe sa odmlčí. „Periféria je veľké, pomerne chaotické územie medzi Chicagom a najbližším mestským centrom pod kontrolou vlády. Volá sa Milwaukee a nachádza sa asi tri hodiny cesty odtiaľto. Autom.“ Rada by som sa spýtala, čo také nebezpečné sa na periférii deje, ale Uriah a Christina si ku mne prisadnú, tak stratím šancu. Uriah spustí operadlo na ruku medzi našimi sedadlami, nakloní sa popred mňa a pozrie cez okno. „Keby sa o tomto dozvedeli Neohrození, každý by chcel šoférovať,“ vyhlási. „Ja prvý.“ Christina ho štuchne do ramena. „Nie, radšej by sa priväzovali ku krídlam. Čo nepoznáš vlastnú frakciu?“ Uriah jej namiesto odpovede dá frčku do líca a otočí sa späť k oknu. „Stretli ste dnes Tobiasa?“ spýtam sa oboch. „Nie,“ povie Christina. „Prečo, stalo sa niečo?“ Než stihnem odpovedať, do uličky medzi sedadlami sa postaví staršia žena s vráskami okolo úst a tleskne rukami. „Nazdar, volám sa Karen a som vaša pilotka!“ vyhlási. „Let sa vám možno spočiatku bude zdať strašidelný, ale nezabúdajte: pravdepodobnosť leteckej nehody je omnoho nižšia než pravdepodobnosť autonehody.“ „Asi ako pravdepodobnosť, že tú nehodu prežijeme,“ zamrmle Uriah, ale veselo sa škerí. Oči mu zase žiaria, vyzerá nadšene ako decko. Takto som ho nevidela od Marleninej smrti. Pekný chalan, ktorého som poznala, sa vrátil. Aspoň na chvíľu. Karen zmizne v kabíne vpredu a Zoe si sadne cez uličku oproti Christine. Občas sa zvrtne a dačo zavelí, napríklad aby sme si zapli bezpečnostné pásy. Alebo aby sme nevstávali, než dosiahneme letovú výšku. Netušíme, kedy sa to stane, ale Zoe sa nám to nenamáha vysvetliť. Typické. Zázrak, že sa vôbec obťažovala vysvetľovaním, čo je tá periféria. Lietadlo sa pohne dozadu. Stále sa dotýka zeme, ale ide prekvapujúco hladko, ako keby sme už leteli. Potom zabočí a rúti sa po ceste pomaľovanej kadejakými čiarami a symbolmi. Vzďaľujeme sa od Úradu a srdce mi búši čoraz hlasnejšie. Z reproduktorov sa ozve Karenin hlas: „Pripravte sa na vzlietnutie!“ Zovriem opierky kresla a lietadlo sa vrhne dopredu. Rýchlosť pohybu ma prirazí k tvrdému operadlu a výhľad za oknom sa premení na farebnú šmuhu. Potom to príde. Lietadlo sa vznesie hore a

stúpa, zem sa pod nami rozlieva do šírky, všetko sa zo sekundy na sekundu zmenšuje. Klesne mi sánka a zabudnem dýchať. Zhora Úrad vyzerá ako obrázok neurónu, ktorý si pamätám z nejakej učebnice. Za plotom okolo neho sa rozťahuje pavučina ciest a budov. Potom už také drobnosti nerozoznávam, pod nami je len machuľa sivej, hnedej a zelenej, zem, zem, zem, kam len oko dovidí, ba ešte ďalej. Neviem, čo som vlastne čakala. Že uvidím miesto, kde svet končí obrovským útesom? Určite som nečakala, ako veľmi ma zasiahne vedomie, že som väčšinu života prežila v dome, ktorý odtiaľto ani nevidím, a kráčala po uliciach, ktoré teraz nerozoznám medzi tisíckami ďalších. Nečakala som, že si budem pripadať taká strašne maličká. „Nemôžeme letieť príliš vysoko, ale ani príliš blízko k mestu, aby sme nevzbudili pozornosť, tak budeme pozorovať z diaľky,“ znovu sa ozve Zoe. „Naľavo teraz uvidíte spustošenú oblasť, ktorá zostala po vojne génov. Bola zničená, ešte než rebeli vymenili výbušniny za biologické zbrane.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako zhluk tmavých budov. Žmurknem, aby som vyhnala z očí slzy, a pochopím, že tak nie sú namaľované. Načierno ich sfarbil oheň. Z iných zostali len ruiny a chodník medzi nimi je popraskaný ako škrupina vajíčka. Pripomína mi to niektoré časti nášho mesta, ale nie celkom. Spúšť v Chicagu mohli ľudia napáchať vlastnými silami. Toto muselo spôsobiť niečo iné, väčšie. „A teraz sa mrkneme na Chicago!“ ohlási Zoe. „Uvidíte, že sme vysušili časť jazera, aby sme mohli postaviť plot, ale inak sme sa ho snažili zachovať v čo najprirodzenejšom stave.“ V diaľke zbadám Centrálu s dvoma anténami navrchu, odtiaľto vyzerá drobná ako hračka, ale predsa sa týči nad zvyškom zubatej siluety mesta. Za ňou sa rozprestiera obrovský hnedý fľak – močiar, a potom... modrá. Keď som sa raz spúšťala po lane zo strechy Hancockovho mrakodrapu, predstavovala som si, ako močiar vyzeral, keď bol plný vody, s modro-sivou hladinou rozžiarenou slnečnými lúčmi. Teraz dovidím najďalej v živote a presvedčím sa, že som mala pravdu, za plotom sa skutočne ligoce jazero zbrázdené hrebeňmi vĺn. V lietadle počuť len hukot motora. „Ty brďo!“ preruší mlčanie Uriah. „Psst!“ zahriakne ho Christina. „Aké veľké je v porovnaní so zvyškom sveta?“ spýta sa Peter. „Myslím Chicago. Čo sa týka plochy. Aké percento zaberá?“ „Chicago zaberá necelých šesťsto kilometrov štvorcových,“ povie Zoe. „Povrch celej našej planéty má rozlohu vyše päťsto miliónov kilometrov štvorcových. Ide teda o... zanedbateľné percento.“ Odpovedala pokojne, akoby tá informácia pre ňu nič neznamenala. Mňa zasiahne rovno do žalúdka, skrúti ma a pridusí. Toľká zem! Zaujímalo by ma, ako vyzerajú ešte vzdialenejšie miesta, ako tam ľudia žijú. Znovu vyzriem z okna a zhlboka dýcham, na výraznejší pohyb mám celé telo príliš napäté. Pri pohľade na nekonečnú krajinu mi napadne, že to je celkom presvedčivý dôkaz existencie Boha, v ktorého verili moji rodičia. Náš svet je taký obrovský, že sa úplne vymyká našej kontrole, jednotlivý

človek v ňom zďaleka neznamená toľko, ako by si myslel. Jedno mesto takisto nie. Zanedbateľné percento. Ani neviem prečo, ale pri tej myšlienke sa cítim takmer... slobodne. +++ Keď všetci odídu na večeru, sadnem si na parapetu v spálni a zapnem obrazovku od Davida. Roztrasenou rukou otvorím súbor s názvom Denník. Prečítam si prvý záznam: David stále nalieha, aby som svoj príbeh spísala. Asi čaká, že to bude príšerné, možno v to dokonca dúfa. Naozaj som zažila aj hrozné veci, ale podobné sa diali všade okolo, zďaleka nie som ojedinelý prípad. Vyrástla som v rodinnom dome v Milwaukee vo Wisconsine. O území okolo mesta, ktoré všetci volali periféria, som vedela akurát toľko, že tam nesmiem chodiť. Mama robila na polícii, nič jej nebolo dosť dobré a každú chvíľu vybuchla od zlosti. Otec bol učiteľ, poddajný a ochotný, ale väčšinou aj nepoužiteľný. Jedného dňa sa strašne pochytili v obývačke a vymklo sa im to z rúk. Vrazil jej a ona ho zastrelila. V noci, keď na zadnom dvore zakopávala telo, som si zbalila, čo som uniesla, a odišla prednými dverami. Mamu som už nikdy neuvidela. Vyrástla som na mieste plnom tragédií. Moji kamaráti sa väčšinou spíjali, vrieskali na seba a vlastne sa už dávno nemali radi. Žili sme len tak zo zotrvačnosti, na ničom nezáležalo. Odchádzala som s vedomím, že moja rodina je len ďalšia položka v čiernej kronike našej štvrte. Nič extra. Takisto som vedela, že keby som sa ukázala na nejakom úrade, poslali by ma späť k mame. Pochybovala som, že by som na ňu ešte niekedy vládala pozrieť bez spomienky na šmuhu otcovej krvi na koberci v obývačke, tak som pre istotu na žiadny úrad nešla. Radšej som sa pobrala na perifériu a našla skupinu ľudí, ktorí tam bývali medzi ruinami v prístreškoch z vlnitého plechu a nepremokavých plachiet. Žili z ruky do úst a pálili staré noviny, aby sa zohriali. Vláda vraj míňa všetky prostriedky na akúsi „konsolidáciu“ a nemôže si dovoliť pomôcť im. Alebo im pomôcť nechce, čo ja viem? Raz som prichytila dospelého chlapa, ako mláti decko, a treskla som ho po hlave doskou, aby prestal. Zomrel, rovno na ulici. Mala som len trinásť. Zdrhla som, ale chytil ma nejaký chlap s dodávkou, vyzeral ako policajt. Na moje prekvapenie ma nezastrelil ani nezavrel do väzenia, len ma vzal na tajné miesto, kde mi otestovali gény. Dozvedela som sa všetko o experimentálnych mestách a náprave génov. Moje sú vraj zdravšie než u väčšiny ľudí, ako dôkaz mi ukázali obrázok na monitore. Aj napriek tomu, že som spáchala vraždu, presne ako moja mama. David ma presviedča, že si to nemusím vyčítať, nespravila som to predsa naschvál a ten chlap by inak umlátil dieťa. Lenže podľa mňa mama tiež neplánovala otca zabiť. Záleží na tom, či človek koná úmyselne alebo neúmyselne? Náhoda alebo nie, výsledok je predsa rovnaký, na svete je o človeka menej. Toto som teda zažila. Podľa Davida ku všetkému došlo preto, že sa ľudia kedysi pokúsili geneticky vylepšiť svoju povahu, zlyhali a dosiahli pravý opak.

Znie to logicky. Rada by som tomu verila. Zahryznem si do pery. V Úrade práve všetci sedia v jedálni a večerajú, pijú a smejú sa. V meste to asi vyzerá podobne. Obklopuje ma bežný život, ale so svojimi objavmi som sama. Pritisnem si čítačku k hrudi. Toto miesto je moja súčasnosť aj dávna minulosť. Mama tu žila. Cítim jej prítomnosť v stenách aj vo vzduchu. Cítim, že sedí vedľa mňa a už neodíde. Navždy ku mne patrí, nevezme mi ju ani smrť. Zo skla mi cez tričko prenikne chlad, zachvejem sa. Vtom vojde Christina s Uriahom, na niečom sa rehocú. Pri pohľade na Uriahov pevný krok a jasné oči mi padne kameň zo srdca a oči sa mi mimovoľne zalejú slzami. Obaja sa zatvária vyplašene, pribehnú a oprú sa vedľa mňa. „Deje sa niečo?“ spýta sa Christina. Zavrtím hlavou a žmurkaním zatlačím slzy naspäť. „Čo ste robili celý deň?“ „Po pristátí sme išli na chvíľu k monitorom,“ začne Uriah. „Divný pocit, len tak všetkých špehovať. Nedeje sa nič nové, Evelyn je furt rovnako hnusná a jej banda takisto, ale aj tak som si to užil ako super zaujímavé správy.“ „Ja by som sa na to asi nevedela pozerať,“ priznám sa. „Pripadala by som si úchylne. Keď si predstavím, že nám to robili celý život...“ Uriah pokrčí plecami. „Čo ja viem... Keď ma chcú sledovať, ako sa napchávam alebo škrabem na zadku, nech si pozerajú. Hovorí to viacej o nich než o mne.“ Zasmejem sa. „Ako často sa škrabeš na zadku?“ Štuchne ma lakťom. „Nechcem odvádzať pozornosť od zadkov, ktoré sú jednoznačne nesmierne dôležité...“ Christina sa chabo usmeje, „... ale súhlasím s tebou, Tris. Cítila som sa pritom strašne a už tomu asi dám pokoj. Nie je to fér.“ Všimne si obrazovku, ktorú držím v lone. Stále na nej svietia mamine slová. „A to je čo?“ „Vysvitlo, že mama prišla odtiaľto,“ poviem. „Teda vlastne prišla zo sveta vonku, chvíľu žila tu a v pätnástich ju poslali do Chicaga. Do Neohrozenosti.“ „Tvoja mama tu bývala?“ žasne Christina. Prikývnem. „Hej. Šialené, čo? Ešte šialenejšie je, že si písala denník a nechala im ho. Čítala som ho, než ste prišli.“ „Fíha,“ vydýchne Christina. „To je fajn, nie? Teda že sa o nej viacej dozvieš.“ „Hej, je to fajn. A nie, fakt mi nič nie je, nepozerajte na mňa tak...“ Uriah, ktorý sa tváril čoraz znepokojenejšie, sa konečne uvoľní. Vzdychnem. „Len si stále myslím, že... sem tak trochu patrím. Možno by som tu vedela zostať. Nájsť tu domov.“ Christina sa zamračí. „Možno,“ zopakuje. Cítim, že mi v skutočnosti neverí, ale som jej vďačná za pokus o podporu. „Čo ja viem,“ ozve sa Uriah, pre zmenu smrteľne vážne. „Neviem, či sa ešte niekde budem cítiť ako doma. Ani keby sme sa vrátili.“ Možno má pravdu. Možno by sme boli cudzí úplne všade, v Úrade, v inom meste, späť v Chicagu. Náš svet sa stále mení a tak skoro neprestane.

A možno si domov nosíme v sebe, nech sa pohneme kamkoľvek. Tak ako si ja nosím so sebou mamu. Vojde Caleb. Zababral si tričko, asi omáčkou, ale škvrnu si zjavne nevšíma. Oči mu žiaria ako vždy, keď ho niečo fascinuje. Na okamih ma premôže zvedavosť, čo také zaujímavé videl alebo čítal. „Čau,“ pozdraví a takmer ku mne vyštartuje, ale asi si všimne môj odpor, lebo zmeravie v polovici kroku. Obrazovku zakryjem dlaňou, hoci by ju z opačnej strany miestnosti aj tak nerozoznal, a zazerám naňho. Nie som schopná... nie som ochotná odpovedať. Klesnú mu kútiky úst. „Už so mnou fakt v živote neprehovoríš?“ spýta sa nešťastne. „Ak hej, tak ma od prekvapenia porazí,“ chladne odvrkne Christina. Odvrátim sa. Popravde povedané, občas by som najradšej na všetko zabudla a obnovila vzťah, ktorý sme mali, než sme si vybrali frakcie. Aj jeho ustavičné výčitky a pripomienky, že sa mám správať obetavejšie, boli lepšie než toto. Lepšie než pocit, že pred ním musím skrývať mamin denník, aby ho neotrávil ako všetko ostatné. Vstanem a zastrčím si čítačku pod vankúš. „Vypadnime,“ navrhne Uriah. „Pôjdeš s nami na dezert?“ „Chceš povedať, že si ešte žiadny nemal?“ „Keby aj, čo ťa po tom?“ Uriah prevráti oči, položí mi ruku okolo pliec a odvedie ma k dverám. Christina sa pridá a spoločne zamierime k jedálni. Caleba necháme samého.

DVADSIATA KAPITOLA „Pochybovala som, či naozaj prídeš,“ privíta ma Nita. Keď sa otočí, aby ma zaviedla, kam máme namierené, všimnem si, že jej z hlbokého výstrihu na chrbte voľného trička trčí tetovanie. Neviem rozoznať, čo znázorňuje. „Aj tu sa dávate tetovať?“ zadivím sa nahlas. „Hej. Niektorí. Na chrbte mám rozbité sklo.“ Odmlčí sa, ako keby sa rozhodovala, či mi povie dačo osobné. „Dala som si ho vytetovať, lebo... podľa mňa je celé ich genetické poškodenie tak trochu fór.“ Zase to slovo. Poškodenie. Pláva mi v myšlienkach od toho testu, občas hlbšie, občas rovno na hladine. Ak je to fór, tak dosť sprostý, a Nita si najskôr myslí to isté, lebo odpoveď vypľula ako čosi nechutné. Ponáhľame sa vydláždenou chodbou, takto proti noci takmer prázdnou, a potom zídeme dolu schodmi do širokého, tmavého tunela. Osvetľujú ho len divné žiarivé bodky, modré, zelené, červené, fialové, tancujú po stenách a každú chvíľu menia farbu. Dlaždice sú tu staršie, aj cez podrážky cítim nánosy špiny a prachu. „Túto časť letiska rozšírili a úplne prestavali, keď sa sem Úrad nasťahoval,“ komentuje Nita. „Ešte roky po vojne boli všetky labáky pod zemou, vieš, kvôli bezpečnosti. Keby sa boje obnovili, Úrad by bol prvý na rane. Teraz sem chodí už len údržba.“ „Mám sa stretnúť s údržbármi?“ Prikývne. „Nejde len o džob. Takmer všetci sme GP – geneticky poškodení. Zvyšky z rozpustených experimentov alebo ich potomkovia, alebo ľudia zvonku ako Trisina mama, ibaže bez jej genetickej výhody. Všetci vedci a šéfovia sú GZ – geneticky zdraví, teda potomkovia ľudí, ktorí odmietli prvú vlnu genetického inžinierstva. Jasné, je tu aj pár výnimiek, ale spočítala by som ich na prstoch.“ Chystám sa spýtať, prečo sú tak prísne rozdelení, ale prídem na to aj sám. G-zetkári vyrástli tu, vo svete presýtenom vedomosťami a výskumom, mohli pozorovať ľudí v experimentálnych mestách a pohodlne sa učiť z ich chýb. G-péčkari žili v obmedzených minisvetoch, kde sa naučili len prežiť a ako-tak vychovať ďalšiu generáciu. Rozdelenie sa naoko zakladá na kvalifikácii a rozhľadenosti, ale v skutočnosti je to len zámienka pripútať ľudí k špinavej robote bez šance na postup. Dopadli podobne ako bezprizorní v meste. Nezdá sa mi to fér. „Tris má podľa mňa pravdu,“ pokračuje Nita. „Nič sa nezmenilo, len si lepšie spoznal vlastné hranice. Každý človek nejaké má, dokonca aj G-zetkári.“ „Čo tie hranice majú obmedzovať? Súcit? Svedomie?“ nechápem. „Týmto si mi chcela vylepšiť náladu?“ Nita si ma pozorne prezerá, ale neodpovie. „Somariny,“ vyprsknem. „Prečo by moje hranice mal určovať niekto iný?“

„Tak to na svete chodí, Tobias,“ upokojuje ma Nita. „Všetko je v génoch.“ „Klameš. Ide o viac a ty to dobre vieš.“ Najradšej by som sa zvrtol a zdrhol späť do spálne. Hnev vo mne vrie a buble, ani neviem, na koho som vlastne naštvaný. Na Nitu, ktorá prijala, že je nejakým spôsobom obmedzená, alebo na kohokoľvek, kto jej to vtlačil do hlavy? To je vlastne jedno, asi na celý svet. Prídeme na koniec tunela a Nita plecom odtisne ťažké dvere. Vojdeme do rušného, žiarivého sveta. Miestnosť osvetľujú malé žiarovky zavesené na kábloch zo stropu tak nahusto, že tvoria bielo-žltú pavučinu. Na jednom konci stojí drevený pult zaprataný pohármi, spoza neho sa lesknú nespočetné fľaše. Pri ľavej stene sú stoly a stoličky, v pravom rohu hrá kapela. V hlasnej hudbe rozoznám pár zvukov, čo som už počul v Harmónii: bubny a gitarové struny. Pripadám si ako pod reflektorom, všetci na mňa zízajú a čakajú, čo poviem, čo urobím. Zmes hudby a hlasov ma na chvíľu ohluší, ale onedlho si zvyknem a rozoznám Nitine slová. „Tadeto! Dáš si nejaký drink?“ Než stihnem odpovedať, do miestnosti vrazí nízky chlapík v tričku, ktoré z neho doslova visí. Kývne na kapelu. Na moment stíchnu, akurát stihne zakričať: „Bude verdikt!“ Polovica ľudí vyskočí na nohy a vrhne sa k dverám. Spýtavo pozriem na Nitu. Zamračí sa, medzi obočím jej vyskočí kolmá vráska. „Čí verdikt?“ spýtam sa. „Určite Marcusov,“ odpovie. Rozbehnem sa. +++ Šprintujem tunelom, hľadám medzery v dave, a keď žiadnu nenájdem, použijem lakte. Nita mi beží za pätami a vrieska, aby som zastal, ale zbytočne. Nevnímam ju ani ľudí okolo seba, dokonca ani vlastné telo. Navyše som odjakživa dobrý bežec. Schody beriem po troch a pridŕžam sa zábradlia, aby som nestratil rovnováhu. Ani neviem, za čím sa tak ženiem. Chcem vidieť, ako Evelyn Marcusa odsúdi? Alebo oslobodí? Dúfam, že ho dá popraviť, alebo prepustiť? Ťažko povedať. Mne každý výsledok pripadá v podstate rovnaký, zmiešajú sa v ňom len dve zložky. Marcusovo zlo alebo Marcusova maska, Evelynino zlo alebo Evelynina maska. Do kontrolnej miestnosti trafím ľahko, dav na chodbe ma ta dovedie. Pretlačím sa dopredu a hneď ich zbadám, moji rodičia zaberajú polovicu obrazoviek. Všetci sa odo mňa odtiahnu a začnú si šepkať, okrem Nity, ktorá zastane vedľa mňa a lapá po dychu. Ktosi pridá zvuk, aby sme ich počuli. Praskanie mikrofónov im deformuje hlasy, ale otcov by som spoznal kdekoľvek. Vždy presne vie, ako s ním pracovať, aby zmanipuloval obecenstvo. Takmer naisto viem, čo povie, ešte než otvorí ústa. „To ti ale trvalo,“ zatiahne pohŕdavo. „Vychutnávaš si víťazstvo?“ Zmeraviem od prekvapenia. Nenasadil masku, ktorú pozná celé mesto – masku pokojného, trpezlivého vodcu Sebazaprenia, ktorý by nikomu neskrivil ani vlas na hlave, vlastnej manželke alebo synovi už vôbec nie. Hovorí z neho chlap, ktorý si pomaličky vyťahoval opasok z pútok a potom si ho pevne omotal okolo päste. Marcus, ktorého poznám najlepšie. Pri pohľade naňho sa zase zmením na decko, presne ako v bludisku strachu.

„Vôbec nie, Marcus,“ povie mama. „Dlhé roky si mestu obetavo slúžil. Toto rozhodnutie som pozorne zvážila spoločne so zástupcami bývalých frakcií.“ Marcus teda masku nenasadil, ale Evelyn áno. Povedala to tak úprimne, že som jej takmer uveril aj ja. „V tvoj prospech hovoria roky služby, lojalita členov tvojej frakcie, moje city k tebe ako k bývalému manželovi...“ Nahlas odfrknem. „Stále som tvoj manžel,“ pripomenie jej Marcus. „Sebazaprenie rozvod nepovoľuje.“ „V prípade domáceho násilia áno,“ odpovie Evelyn. Cítim sa ťažký a prázdny zároveň, ako kedysi, keď som to vídaval na vlastné oči. Nechce sa mi veriť, že to verejne priznala, ale viem, o čo jej ide. Chce dosiahnuť, aby ju ľudia nevnímali ako bezcitnú ženskú, ktorá ich začala komandovať, ale ako obeť Marcusovej sily. Chce, aby tajomstvo spoza stien nášho vzorného domu vyšlo najavo. Už viem, ako to dopadne. „Zabije ho,“ zamrmlem. „Faktom však zostáva,“ pokračuje Evelyn takmer sladko, „že si spáchal aj nehorázne zločiny proti mestu. Na základe klamných informácií si presvedčil nevinné deti, aby riskovali život pre tvoju machináciu. Ignorovaním pokynov, ktoré som udelila ja a Tori Wu, bývalá vodkyňa Neohrozenosti, si spôsobil množstvo zbytočných úmrtí. Zradil si svojich spolubojovníkov, lebo si porušil dohodu a odmietol priamo bojovať proti Jeanine Matthewsovej. Zradil si vlastnú frakciu zverejnením tajomstva, ktoré sme dostali za úlohu strážiť. “ „Ja som ne...“ „Ešte som neskončila,“ umlčí ho Evelyn. „Na základe tvojich predchádzajúcich zásluh sme sa rozhodli pre alternatívne riešenie. Na rozdiel od ostatných bývalých vodcov frakcií ti neudelíme amnestiu a nedostaneš poradný hlas pri rozhodovaní o záležitostiach mesta. Ale ani ťa nepopravíme ako zradcu. Odsudzujeme ťa na trest vyhnanstva, teda odchod za plot, za hranice polí, ktoré patria Harmónii.“ Marcus sa tvári prekvapene. Ani sa mu nedivím. „Dostávaš šancu začať odznova,“ povie Evelyn. „Gratulujem.“ Mal by som sa tešiť, že mi nepopravia otca? Alebo by som sa mal naštvať, lebo som takmer s istotou čakal, že sa ho navždy zbavím, ale mýlil som sa? Kým zostane na tomto svete, nebudem pred ním v bezpečí. Netuším. Necítim nič. Stŕpnu mi ruky, ako keď na mňa ide záchvat paniky, ale ani tú necítim, nie ako zvyčajne. Premáha ma neodolateľná potreba vypadnúť, tak sa zvrtnem a nechám za sebou Nitu, rodičov aj mesto, kde som kedysi žil.

DVADSIATA PRVÁ KAPITOLA Cvičný poplach ohlásia uprostred raňajok. Strohý ženský hlas z reproduktorov nám nakáže, aby sme zostali v miestnosti, kde sa práve nachádzame, zamkli dvere zvnútra, zabarikádovali okná a ticho čakali, kým sirény doznejú. „Začíname jedenásť nula nula,“ oznámi. Tobias vyzerá bledo a unavene, pod očami má tmavé kruhy. Nepokojne si odlamuje z mafina, niektoré kúsky zje, na iné zabudne a nechá ich padnúť na zem. Väčšina z nás sa zobudila neskoro, okolo desiatej. Asi preto, že sme nemali ozajstný dôvod vstávať. Opustili sme mesto, stratili sme frakcie, stratili sme cieľ. Tu nám nezostáva nič iné, len čakať, čo sa udeje. Namiesto uvoľnenia mi to akurát ničí nervy. Neviem, čo so sebou. Zvykla som si, že mám stále čo robiť, stále proti čomu bojovať. Do oddychu sa musím nútiť. „Včera nás previezli na lietadle,“ poviem Tobiasovi. „Kde si bol?“ „Trochu sa prejsť. Mal som o čom premýšľať.“ Znie to napäto, zlostne. „Aké to bolo?“ „Fakt super.“ Sadnem si oproti nemu, kolená sa nám dotýkajú v úzkej uličke medzi posteľami. „Svet je... omnoho väčší, než som si predstavovala.“ Prikývne. „Mne by sa to asi aj tak nepáčilo. Výšky, chápeš.“ Ani neviem prečo, ale jeho reakcia ma sklame. Rada by som počula, ako ho mrzí, že tam nebol a nezažil to so mnou. Alebo sa mohol aspoň spýtať, čo sa mi na tom zdalo také úžasné. Asi by sa mu to nepáčilo. Nič lepšie mi nepovie? „Si v pohode?“ spýtam sa ho. „Vyzeráš, že si ani nespal.“ „Divíš sa?“ Oprie si čelo do dlane. „Včerajšok ma tak trochu rozhodil.“ „Jasné, máš právo byť naštvaný, na čo len chceš,“ hundrem zamračene, „ale podľa mňa ťa to naozaj nemusí trápiť. Chápem, že ťa to vyšokovalo, ale podľa mňa si stále ten istý človek ako predvčerom, nech ti povedali čokoľvek.“ Prudko zavrtí hlavou. „Kašlem ti na gény. Ide o Marcusa. Fakt si až tak mimo?“ Vyčítavé slová, ale vyslovil ich úplne bezvýrazne. Vstane a šmarí zvyšok mafina do koša. Zostanem sedieť, znechutená a podráždená. Samozrejme, že som o Marcusovom rozsudku vedela. Od rána si o tom všetci šepkali. Len som nečakala, že sa Tobias tak naštve, lebo jeho otca neodsúdili na smrť. Zjavne som sa mýlila. Ako keby to nestačilo, v tom okamihu sa rozozvučia sirény, Tobiasovi už teda nemôžem nič povedať. Škriekajú tak nahlas, až to bolí, nevládzem ani myslieť, nieto ešte rozprávať. Jednu ruku si pritisnem na ucho a druhou spod vankúša vylovím čítačku s maminým denníkom. Tobias zamkne dvere a zatiahne závesy. Všetci sa utiahnu na postele. Cara si omotá vankúš okolo hlavy. Peter len nehybne sedí chrbtom k stene, so zavretými očami. Caleb zmizol nevedno kam – najskôr už skúma to, čo ho včera tak nadchlo – a Christina s Uriahom takisto. Asi sa flákajú po Úrade, už včera po dezerte sa ho chystali prebádať do posledného kúta. Ja som sa radšej vrátila do

spálne a spoznávala som ho v maminých spomienkach, svoje prvé dojmy totiž opísala v niekoľkých záznamoch. Fascinovalo ju, ako je tu čisto a ako sa ľudia stále usmievajú a do mesta sa vraj zamilovala, keď ho sledovala na obrazovkách. Zapnem čítačku a dúfam, že ma jej slová rozptýlia od hluku sirén. Dnes som sa prihlásila na misiu vnútri mesta. David tvrdí, že divergentných ktosi vraždí a treba ho zastaviť, lebo je to plytvanie najlepším genetickým materiálom. Dosť hnusný spôsob, ako to povedať, ale David to nemyslí zle. Keby nešlo o divergentných, čakali by, kým sa konflikt vyhrotí za neúnosnú hranicu, ale v tomto prípade treba zakročiť hneď. Vraj tam pôjdem na niekoľko rokov. Som vhodná kandidátka, lebo tu mám len pár kamarátov a žiadnych príbuzných a som dosť mladá, do novej spoločnosti ma teda ľahšie včlenia. Stačí nejakým ľuďom vymeniť spomienky a hotovo. Najprv ma dajú do Neohrozenosti, lebo už mám tetovanie a k tomu by som inde v meste neprišla. Problém je jedine v tom, že na rozhodovacej ceremónii na budúci rok si budem musieť vybrať Informovanosť, lebo vrah sa skrýva práve tam. Bojím sa, že na iniciačnú skúšku nie som dosť inteligentná, ale podľa Davida na tom nezáleží, môžu mi predsa prepísať výsledky. Lenže mne to pripadá nesprávne. Úrad síce frakcie považuje len za pomocný výchovný prvok, ale ľudia v meste ich berú vážne. Nerada by som sa s ich systémom zbytočne zahrávala. Chicago som sledovala už dva roky a viem takmer všetko potrebné, aby som zapadla. Verím, že sa v ňom vyznám lepšie než miestni, a o to práve ide. Komunikácia bude riskantná, lebo hrozí, že pripojenie k serveru mimo mestskej siete si niekto všimne. Nové záznamy do denníka teda budem posielať zriedkavejšie, ak vôbec. Len ťažko sa odosobním od všetkého, čo teraz viem, ale možno mi to padne vhod. Šanca začať odznova by sa mi zišla. Z toľkých noviniek sa mi trochu točí hlava, pristihnem sa, že jednu vetu čítam stále dokola. Problém je jedine v tom, že na rozhodovacej ceremónii na budúci rok si budem musieť vybrať Informovanosť, lebo vrah sa skrýva práve tam. Neviem, akého vraha myslí – žeby predchodcu Jeanine Matthewsovej? –, ale ešte väčšmi ma mätie, prečo si Informovanosť napokon nevybrala. Prečo sa rozhodla pre Sebazaprenie? Sirény stíchnu, zrazu mám pocit, že mi zaľahlo v ušiach. Ostatní sa vytrúsia von, ale Tobias zastane pri mne, prstami si klepká po stehne. Neoslovím ho prvá. Neviem, či sa mi s ním práve chce baviť, keď máme obaja nebezpečne vyšponované nervy. „Môžem ťa pobozkať?“ spýta sa. Uľahčene vydýchnem. „Hej.“ Zohne sa, pohladká ma po líci a nežne ma pobozká. Keď už nič iné, dobre vie, ako mi zlepšiť náladu. „Marcus mi úplne vyfučal z hlavy. Prepáč. Bolo to odo mňa bezohľadné,“ zamrmlem. Pokrčí plecami. „To je jedno. Už je po všetkom.“ Dobre viem, že nie je. Marcusa sa úplne nezbaví nikdy, jeho zloba ho zasiahla príliš hlboko. No radšej sa s ním nehádam. „Stále čítaš mamin denník?“ spýta sa.

„Áno. Zatiaľ tam boli väčšinou spomienky na Úrad, ale začína to byť zaujímavé.“ „Fajn. Tak ťa nebudem vyrušovať.“ Chabo sa usmeje, ale jasne vidím, že ho únava ani zlosť ešte neprešla. Nesnažím sa ho zastaviť. Nechávame jeden druhého žialiť osamote, on smúti nad stratou divergencie a zmarenými nádejami na výsledok súdu, ja nad smrťou rodičov. Už som to odkladala dosť dlho. Ťuknem na obrazovku a otvorím ďalší záznam. Milý David, Zdvihnem obočie. Čože, zrazu píše Davidovi? Milý David, ospravedlňujem sa, ale nebudem postupovať podľa plánu. Nedokážem to. Iste si pomyslíš, že len vyvádzam ako hlúpa tínedžerka, ale ide o môj život. Ak tu mám vydržať celé roky, musím sa zariadiť podľa svojho. Svoju prácu budem schopná vykonávať aj zvonku, nemusím vstúpiť priamo do Informovanosti. Zajtra si teda s Andrewom vyberieme Sebazaprenie. Dúfam, že sa nenahneváš. Keby aj áno, asi sa to nikdy nedozviem. Natalie Čítam tie slová stále dokola, vpíjam ich do seba. Zajtra si teda s Andrewom vyberieme Sebazaprenie. Skryjem úsmev v dlani, opriem si hlavu o okno a dovolím slzám, aby mi voľne stekali po lícach. Moji rodičia sa naozaj ľúbili. Dosť na to, aby sa vzopreli frakciám a plánom zvonku. Žiadne najprv frakcia, potom krv. Najprv krv, potom frakcia? Ani to nie. Najprv láska, potom frakcia, a tak to má byť. Vypnem čítačku. Pripadám si, ako keby som plávala na pokojnej hladine, a nechcem prečítať nič ďalšie, čo by ten pocit mohlo pokaziť. Mala by som za mamou smútiť, ale vlastne sa cítim práve opačne: dostávam ju naspäť, slovo po slove, riadok po riadku.

DVADSIATA DRUHÁ KAPITOLA V súbore nájdem už len asi desať záznamov. Neposkytnú mi všetky odpovede, po ktorých túžim, skôr kopu ďalších otázok. Navyše to už nie sú len jej myšlienky a pocity, ale adresné správy. Milý David, domnievala som sa, že si skôr môj priateľ než nadriadený, ale asi som sa mýlila. Naozaj si čakal, že tu celý čas prežijem sama? Že s nikým nenadviažem bližší vzťah? Že neurobím jediné vlastné rozhodnutie? Vzdala som sa úplne všetkého a prijala som misiu, ktorú nikto iný nechcel. Mal by si mi ďakovať, nie ma obviňovať, že som pozabudla na svoju úlohu. Aby sme si to vyjasnili, svojho poslania sa nevzdám len preto, že som si vybrala Sebazaprenie a chystám sa vydávať. Zaslúžim si budúcnosť, ktorú si slobodne vyberiem, nie čo mi naplánuješ Ty s Úradom. Mal by si chápať, prečo sa mi po všetkom, čo som videla a zažila, pozdáva život v Sebazaprení. Pravdupovediac, myslím, že Ti vôbec neprekáža môj výber frakcie. Mám podozrenie, že jednoducho žiarliš. Než Ti pošlem ďalšie správy, čakám ospravedlnenie za to, že si o mne pochyboval. Ak sa nedočkám, už sa neozvem a určite neopustím mesto, aby som navštívila Úrad. Záleží len na Tebe. Natalie Rada by som vedela, či Davida odhadla správne. Poznám len jej verziu ich vzťahu a neviem, či to je najdôveryhodnejší zdroj, čo sa týka jeho pocitov. Naozaj niekedy žiarlil na môjho otca? A postupne ho to prešlo? Z maminých slov jasne cítim, že dospieva. Znejú pokojnejšie, čas a skúsenosti ju čoraz výraznejšie oddeľujú od drsného detstva na periférii. Pozriem na dátum ďalšieho záznamu. O pár mesiacov neskôr. Nie je adresovaný Davidovi ako väčšina ostatných, tón je strohejší a menej osobný. Ťukám po obrazovke, až po desiatich pokusoch narazím na ďalšiu správu pre Davida. Podľa dátumu ju mama poslala celé dva roky po predchádzajúcej. Milý David, dostala som Tvoj list. Chápem, prečo už nechceš dostávať správy a rešpektujem Tvoje rozhodnutie, ale budeš mi chýbať. Želám Ti všetko najlepšie. Natalie

Snažím sa presunúť ďalej, ale tam sa denník končí. Posledným dokumentom v súbore je certifikát o smrti. Ako príčina sú uvedené početné strelné rany v oblasti trupu. Celá sa strasiem, snažím sa zo seba vyhnať spomienku na jej telo padajúce na ulicu. Na to spomínať nepotrebujem. Chcem sa dozvedieť viac o jej živote, o jej vzťahu s otcom, dokonca aj s Davidom. Čokoľvek, čo by ma rozptýlilo od myšlienok na jej smrť. +++ Tak zúfalo túžim po odpovediach – a po nejakej zmysluplnej činnosti –, že neskôr spolu so Zoe zájdem do kontrolnej miestnosti. Kým sa s nejakým manažérom baví o stretnutí s Davidom, tvrdohlavo si zízam na topánky. Odmietam pozrieť na monitory, bojím sa, že keby som tam čo len mrkla, už by som sa nevládala odvrátiť. Pripútala by som sa k nim a strácala sa v starom svete, lebo v tomto novom sa vôbec nevyznám. Lenže zvedavosť nevydržím ovládať dosť dlho, a než Zoe dodebatuje, ukradomky pozriem na veľkú obrazovku zavesenú nad stolmi. Okamžite spoznám Evelyn. Sedí na posteli a dotýka sa čohosi na nočnom stolíku. Pristúpim bližšie, aby som tú vec rozoznala. „To je Evelyn,“ povie mi žena od najbližšieho stola, ako keby som nevedela. „Sledujeme ju nonstop.“ „Aj ju počujete?“ „Len keď zapneme zvuk. Väčšinou je stlmený, toľké reči by sme nemohli počúvať celý deň.“ Prikývnem. „Čo to má na stolíku?“ „Nejakú sošku. Netuším, čo je zač.“ Žena pokrčí plecami. „Ale často na ňu zíza.“ Abstraktný tvar z modrého skla, niečo ako miniatúrny zamrznutý vodopád. Mne pripadá povedomá, rýchlo si spomeniem, kde som ju už videla. V Tobiasovej izbe, kde som spala, keď som po falošnej poprave zdrhla zo sídla Informovanosti. Klepkám si prstom po brade a pátram v pamäti. Tobias mi povedal, že mu ju dala Evelyn, keď bol ešte malý. Musel ju skrývať pred otcom, ktorý by mu peknú zbytočnú vec určite zatrhol. Predtým som jej veľmi nevenovala pozornosť, ale pre Evelyn iste niečo znamená, keď si ju vzala so sebou a postavila si ju rovno k posteli. Možno jej pripomína jediný spôsob, ktorým sa kedysi mohla búriť proti systému frakcií. Evelyn na obrazovke si podoprie bradu a chvíľu si sošku nehybne obzerá. Potom vstane, vytrasie si ruky a odíde z miestnosti. Nie, soška jej nepripomína rebelskú minulosť. Pripomína jej Tobiasa. Akosi mi neprišlo na um, že keď so mnou ušiel z mesta, Tobias nielen zradil veliteľku, ale aj opustil matku. A ona za ním teraz smúti. Mrzí to aj jeho? Majú síce vážne naštrbený vzťah, ale puto medzi synom a matkou predsa nemôže len tak zmiznúť. Aspoň podľa mňa. Zoe mi položí ruku na plece. „Chcela si sa ma niečo spýtať?“ Prikývnem a odvrátim sa od obrazoviek. Zoe na fotke vyzerala veľmi mladá, ale predsa sa s mamou stretla, tak nepochybujem, že dačo vie. Najradšej by som sa spýtala Davida osobne, ale najväčšieho šéfa Úradu nemôžem len tak ľahko prepadnúť. „Potrebujem sa dozvedieť viacej o svojich rodičoch,“ poviem. „Čítala som mamin denník, ale stále neviem, ako sa stretli, ani prečo sa rozhodli spoločne vstúpiť do Sebazaprenia.“

Zoe pomaly prikývne. „Porozprávam ti, čo viem. Odprevadíš ma do laboratória? Musím Matthewovi niečo odkázať.“ Ruky má zopäté za chrbtom. Ja držím čítačku od Davida, celú umazanú odtlačkami prstov a teplú od neustálych dotykov. Už chápem, prečo sa Evelyn stále dotýka svojej sošky – je to jediná vec, ktorá jej zostala po Tobiasovi. Mne zase nezostalo nič iné po mame, a keď mám čítačku so sebou, cítim sa bližšie pri nej. Asi preto si ešte neviem predstaviť, že by som ju dala Calebovi, hoci má na mamine záznamy rovnaké právo. Ešte sa jej nedokážem vzdať. „Zoznámili sa v škole,“ začne Zoe. „Tvoj otec bol veľmi inteligentný, ale psychológia mu nikdy veľmi nešla a učiteľka naňho bola veľmi prísna, na deti z Informovanosti mali vždy vysoké nároky. Natalie mu ponúkla pomoc a rodičom nahovoril, že robí projekt navyše, aby to udržal v tajnosti. Po pár týždňoch sa začali tajne stretávať aj bez doučovania. Myslím, že k ich obľúbeným miestam patrila fontána južne od parku Millennium. Akože sa volá? Buckinghamova?“ Predstavím si mamu a otca, ako sedia na okraji fontány, máčajú si v nej nohy a nad hlavou sa im ligoce vodná triešť. Dobre viem, že fontána už veľmi dlho nefunguje, takže musela byť suchá, ale s vodou mi tá predstava pripadá krajšia. „Blížila sa rozhodovacia ceremónia a tvoj otec sa nevedel dočkať odchodu z Informovanosti, lebo videl niečo príšerné...“ „Čože? Čo príšerné?“ „Už asi vieš, že sa od detstva kamarátil s Jeanine Matthewsovou,“ pokračuje Zoe. „Bol svedkom experimentov, ktoré vykonávala na bezprizorných výmenou za jedlo alebo oblečenie. Testovala sérum strachu, ktoré sa neskôr začalo používať pri iniciačnej skúške do Neohrozenosti – staršia verzia sa neprispôsobila každému osobne, ale len vyvolávala klasické fóbie, napríklad strach z výšok, z pavúkov a tak. Norton, vtedajší vodca Informovanosti, dozeral na pokus a testovaného muža nechal pod vplyvom séra príliš dlho. Spôsobili mu trvalé následky. Pre tvojho otca to bola posledná kvapka, už s nimi nechcel mať nič spoločné.“ Zastane pri vchode do laboratórií a priloží svoj odznak ku skeneru. Vojdeme do zanedbanej kancelárie, kde som od Davida dostala mamin denník. Matthew sedí s prižmúrenými očami a s nosom prilepeným na obrazovke. Sotva si náš príchod všimne. Ani ja ho veľmi nevnímam, stále myslím na otca. Mal zložitú povahu, ale bol to skutočne dobrý človek. Najradšej by som sa rozosmiala a rozplakala zároveň, ale ovládnem sa, zložím sa na stoličku pri prázdnom stole a zakliesnim si ruky medzi kolená. „Tvoj otec chcel z Informovanosti odísť a mama tam bez ohľadu na svoju misiu nechcela vstúpiť a chcela zostať pri ňom, tak sa spoločne rozhodli pre Sebazaprenie.“ Odmlčí sa. „Iste si si prečítala, že to spôsobilo napätie medzi Natalie a Davidom. Neskôr sa jej ospravedlnil, ale rozhodol sa, že s ňou už nechce komunikovať osobne. Nepovedal mi prečo. Odvtedy do Úradu posielala len veľmi stručné informatívne správy, ktoré v denníku nie sú.“ „Svoju úlohu plnila aj v Sebazaprení,“ podotknem. „Áno. A myslím, že tam bola omnoho šťastnejšia, než by bola v Informovanosti,“ povie Zoe. „Prirodzene, zistila, že aj Sebazaprenie má svoje nedostatky. Zdá sa, že genetickému poškodeniu sa nedá ujsť, otrávilo dokonca aj vodcov Sebazaprenia.“

Zamračím sa. „Myslíte Marcusa? Ten je predsa divergentný. Genetické poškodenie s tým nemá nič spoločné.“ „Ale áno. Bol ním celý život obklopený a napodobňoval správanie ostatných,“ vysvetľuje Zoe a odvráti sa. „Matthew, David sa potrebuje stretnúť s tvojím nadriadeným ohľadom výskumu jedného séra. Alan minule úplne zabudol, dozrieš naňho?“ „Jasné,“ zamrmle Matthew, ani nezdvihne oči od monitora. „Vytiahnem z neho termín a potom mu to pripomeniem.“ „Výborne. Už musím ísť. Dúfam, že som ti povedala dosť, Tris.“ Usmeje sa a vykĺzne z dverí. Hrbím sa na stoličke, lakte si opieram o kolená. Marcus je divergentný. Má zdravé gény rovnako ako ja. Ibaže odmietam veriť, že za jeho správanie môže vplyv okolia. Aj ja som predsa celý život prežila medzi geneticky poškodenými ľuďmi. To isté moja mama. Alebo napríklad Uriah. Nikto z nás nepotreboval ubližovať svojej rodine. „Trochu deravý argument, že?“ ozve sa Matthew. Sleduje ma spoza svojho stola a prstami klepká po operadle stoličky. „Hej,“ prisvedčím. „Niektorí by na genetické poškodenie chceli zvaliť úplne všetko. Je to ľahšie než zmieriť sa s pravdou, že ľudí a dôvody ich konania nikdy dokonale nepreskúmajú.“ „Každý svoje problémy potrebuje na niekoho hodiť,“ poviem. „Môj otec si na to vybral Informovaných.“ „Potom by som ti asi nemal hovoriť, že tých som mal vždy najradšej,“ uškrnie sa Matthew. „Ozaj?“ Konečne sa vystriem. „Prečo?“ „Ťažko povedať, najskôr s nimi súhlasím. Keby ľudia stále spoznávali svet a snažili sa ho lepšie pochopiť, mali by omnoho menej problémov.“ „Ja som ich celý život podozrievala len z najhoršieho,“ skonštatujem a podopriem si bradu rukou. „Otec ich neznášal a ja som sa to od neho naučila, vadilo mi všetko, čo robili. Až neskôr mi začalo dochádzať, že som sa mýlila. Alebo aspoň mala nespravodlivé predsudky.“ „Voči Informovaným alebo voči vzdelanosti?“ Pokrčím plecami. „Aj, aj. Ale potom mi toľkí Informovaní pomohli, ani som ich nemusela požiadať...“ Will, Fernando, Cara – všetci pochádzali z Informovanosti a patria k najlepším ľuďom, akých som kedy poznala, hoci aj nešťastne krátko. „Naozaj sa snažili vylepšiť svet pre dobro všetkých.“ Pokrútim hlavou. „To, čo stvárala Jeanine, nemalo nič spoločné s tým, že hlad po vedomostiach vedie k hladu po moci, aj keď to otec odjakživa tvrdil. Proste ju desilo, aký je svet v skutočnosti veľký a ako málo v ňom znamená.“ „Vedomosti znamenajú istú moc,“ povie Matthew. „Ľudia ju môžu využiť na zlé ako Jeanine, alebo na dobré ako my. Samotná moc nie je zlá. Ani vedomosti ako také.“ „Ja som obom odjakživa neverila. V Sebazaprení všetci tvrdili, že moc treba zveriť ľuďom, ktorí ju v skutočnosti nechcú.“ „Na tom niečo je,“ uzná Matthew, „ale možno je najvyšší čas zbaviť sa zbytočných predsudkov.“ Siahne pod stôl a vytiahne hrubú knihu s ošúchanou obálkou a zodratými okrajmi strán. Zaškúlim na titul. BIOLÓGIA ČLOVEKA. „Sú to len základy, ale predsa, táto kniha ma naučila veľa o tom, čo znamená byť človekom.

Neuveriteľne zložitý a záhadný biologický stroj, navyše schopný analyzovať vlastné mechanizmy. V rámci evolúcie sa ešte nič podobné nestalo. Spôsob, akým vieme spoznávať seba samých a okolitý svet, nás spomedzi ostatných tvorov vyčleňuje.“ Podá mi knihu a otočí sa späť k počítaču. Obzerám si obálku a prebehnem prstami po okraji stránok. Získavanie vedomostí mi zrazu pripadá príťažlivé, niečo ako odhaľovanie prastarého tajomstva. Mám pocit, že keby som si tú knihu prečítala, siahla by som dozadu ponad všetky ľudské generácie až k úplne prvej – nech žila kedykoľvek – a stala sa súčasťou niečoho staršieho a väčšieho, než si viem predstaviť. „Ďakujem,“ poviem nahlas. A nemyslím tým knihu. Skôr ďakujem za to, že mi Matthew dal šancu získať späť niečo, čo som stratila, prv než som sa dozvedela, že to mám. +++ Vestibul hotela páchne kombináciou bielidla a kandizovaného citróna, až ma z toho štípe nos. Prejdem okolo rastliny so žiarivým kvetom uhniezdeným medzi konármi a zamierim k spálni, ktorá sa dočasne stala mojím domovom. Cestou čítačku utieram do trička, aby som z nej odstránila aspoň časť odtlačkov. Caleb je v spálni sám, má strapaté vlasy a oči zalepené od spánku. Keď si na posteľ hodím knihu o biológii, zvedavo na mňa zažmurká. Zdvihne sa mi žalúdok a pritisnem si čítačku bližšie k boku. Je to jej syn. Má na jej denník právo, dohováram si. „Ak mi chceš niečo povedať,“ ozve sa, „tak to vyklop.“ „Mama tu nejaký čas bývala.“ Vyhŕknem to príliš rýchlo a nahlas ako tajomstvo, ktoré som už skrývala pridlho. „Našli ju na periférii a priviedli sem. Pár rokov žila tu, potom ju poslali do mesta, aby zabránila Informovanosti vraždiť divergentných.“ Caleb vytreští oči. Než si to rozmyslím, natiahnem ruku a podám mu čítačku. „Tu sú jej záznamy. Nie je ich veľa, ale mal by si si ich prečítať.“ Vstane a zovrie sklo v ruke. Je omnoho vyšší než kedysi, omnoho vyšší než ja. Keď sme boli decká, pár rokov som ho prevyšovala ja, hoci som o necelý rok mladšia. Na tie roky spomínam najradšej. Vtedy som si ešte nepripadala menejcenná voči väčšiemu, múdrejšiemu a obetavejšiemu bratovi. „Ako dlho si o tom vedela?“ spýta sa s prižmúrenými očami. „To je jedno.“ Odstúpim o krok dozadu. „Teraz som ti to povedala. Inak, čítačku si môžeš nechať, ja som s ňou skončila.“ „Tiež som ti chcel niečo ukázať. Týka sa to Edith Priorovej. Poď!“ Vyštartuje zo spálne, ani sa neobzrie. Neťahajú ma za ním zvyšky sesterských citov, ale zvedavosť. Vedie ma spleťou chodieb, ďaleko od častí Úradu, ktoré už poznám. Skončíme v dlhej, úzkej miestnosti lemovanej policami s rovnakými sivo-modrými knihami. Sú hrubé a vyzerajú hrozne ťažké. Medzi prvými dvoma radmi políc je dlhý drevený stôl so zasunutými stoličkami. Caleb ťukne po vypínači a miestnosť zaplaví bledé svetlo podobné ako v sídle Informovanosti. „Trávil som tu veľa času,“ začne. „Uchovávajú tu záznamy. Našiel som aj niečo o chicagskom experimente.“ Prechádza popri policiach na pravej strane a prstami hladká chrbty kníh. Jednu vyberie a položí ju na stôl, sama sa otvorí a rozprestrie vejár stránok plných písmen a obrázkov. „Prečo to nemajú v počítačoch?“

„Predpokladám, že ich začali spisovať, ešte než vyvinuli spoľahlivé elektronické zabezpečenie,“ povie, ani na mňa nepozrie. „Papierové záznamy sa ťažšie kopírujú, a keď naozaj nechceš, aby sa dostali do nepovolaných rúk, môžeš ich definitívne zničiť.“ Mihá zelenými očami a hľadá správne miesto, prstami šikovne prevracia stránky, akoby odjakživa nič iné nerobil. Spomínam, ako svoju záľubu skrýval a strkal si knihy za posteľ, než nakvapkal krv do vody na rozhodovacej ceremónii. Už vtedy mi malo docvaknúť, že je zradca a záleží mu len na sebe samom. Zase ma zabolí brucho, sotva s ním vydržím v zavretej miestnosti, kde nás oddeľuje len stôl. „Aha, tu je to.“ Priloží prst na stránku a otočí knihu ku mne. Vyzerá to ako kópia zmluvy, no je písaná rukou. Ja, Amanda Marie Ritterová, bydliskom Peoria, Illinois, vyjadrujem súhlas s nasledujúcimi procedúrami: • Genetické ozdravenie definované Úradom pre genetickú prosperitu ako „genetickoinžiniersky zákrok na nápravu génov špecifikovaných ako poškodené na strane 3 tohto dokumentu“. • Prestavenie pamäti definované Úradom pre genetickú prosperitu ako „procedúra zahŕňajúca vymazanie spomienok a ich nahradenie novými, zameraná na zlepšenie aklimatizácie pacienta v prostredí experimentu“. Vyhlasujem, že som bola kvalifikovaným zamestnancom Úradu pre genetickú prosperitu informovaná o výhodách hore uvedených procedúr aj o rizikách, ktoré s nimi súvisia. Rozumiem, že mi Úrad vštepí do mysle novú minulosť a identitu a umiestni ma v experimentálnom meste Chicago, Illinois, v ktorom prežijem zvyšok života. Zaväzujem sa priviesť na svet minimálne dvoch potomkov, aby som svojim napraveným génom dala čo najlepšiu šancu na prežitie. Uvedomujem si, že mi tento pokyn opätovne vštepia spolu s novými spomienkami po vymazaní pamäti. Súčasne udeľujem súhlas, aby sa moje deti a deti mojich detí dozvedeli úradnú verziu mojej minulosti a naďalej žili v Chicagu, kým Úrad pre genetickú prosperitu nerozhodne o ukončení experimentu. Amanda Marie Ritterová Amanda Marie Ritterová, žena z tajného videa. Edith Priorová, moja príbuzná. Pozriem na Caleba. Oči mu svietia nadšením, akoby mal v každom miniatúrnu žiarovku. Naša príbuzná. Vytiahnem stoličku a sadnem si. „Bola to nejaká otcova prababka?“ Prikývne a sadne si oproti mne. „Prateta. Sedem generácií dozadu. Priorovské meno ďalej šíril jej brat.“ „A toto je...“ „Vyjadrenie súhlasu s účasťou na experimente. Podľa poznámok na konci ide len o prvý koncept. Pracovala v Úrade a patrila k pôvodným zakladateľom experimentu. Tých išlo do miest pomerne málo, väčšinou tam posielali ľudí, ktorí nerobili pre vládu.“ Znovu si zmluvu prečítam a snažím sa ju nejako pochopiť. Keď som ju videla prvýkrát, jej

odhodlanie zostať v našom meste, zaradiť sa do nejakej frakcie a zanechať za sebou svoju skutočnú minulosť som chápala ako samozrejmosť. Lenže vtedy som ešte nevedela, ako sa žije za plotom. Nepripadá mi to zďaleka také zlé, ako opisovala vo videu. Šikovne divákov zmanipulovala, aby ich udržala v strachu pred vonkajším svetom a oddaných úradnému plánu. Nepovedala nehorázne klamstvá, ale ani celú pravdu. Úrad divergentných naozaj považoval za dôležitých, lebo s genetickým kódom by sa im vraj mala napraviť aj povaha, ale nepotreboval, aby vyšli z mesta ako zázračná armáda na záchranu sveta. Stačilo, aby sa zmiešali s bežnou populáciou a odovzdávali svoje gény ďalej. Zaujímalo by ma, či Edith verila vlastným slovám, alebo či odkaz natočila pod tlakom. Na ďalšej strane je jej fotka, pery stíska do tenkej čiary a okolo tváre jej visia riedke hnedé vlasy. Určite zažila niečo príšerné, keď sa chcela dobrovoľne zbaviť všetkých spomienok a začať úplne odznova. „Zistil si, prečo to urobila?“ spýtam sa. Caleb zavrtí hlavou. „Záznamy o tom veľa nehovoria, ale odhadujem, že niektorí ľudia vstupovali do experimentov, aby unikli extrémnej chudobe. Rodiny po ich odchode dostávali pravidelný mesačný príspevok maximálne počas desiatich rokov. Lenže Edith robila v Úrade, tak musela mať iný dôvod. Najskôr sa jej stalo niečo traumatizujúce a chcela na to zabudnúť.“ Zamračím sa na fotku. Neviem si predstaviť chudobu, ktorá by človeka dotlačila k rozhodnutiu zabudnúť na všetkých blízkych len preto, aby dostali trochu peňazí. Väčšinu života som prežila v Sebazaprení na chlebe a zelenine, nemali sme ani omrvinku nazvyš, ale nikdy sme neboli až takí zúfalí. Ľudia, ktorí sa nechali zaradiť do experimentu, na tom museli byť neporovnateľne horšie. Takisto si neviem predstaviť, čo k tomu dotlačilo Edith. Žeby už nemala na koho zabudnúť? „Zaujala ma právna stránka veci,“ ozve sa Caleb. „Dávať súhlas aj za svojich potomkov mi pripadá trochu prehnané. Jasné, rodičia o niektorých veciach rozhodujú za neplnoleté deti, ale tu ide o celý život.“ „Rodičia tak trochu určujú osud svojich detí už len tým, ako rozhodujú o vlastnom,“ poviem hmlisto. „Vybrali by sme si tie isté frakcie, keby rodičia kedysi neprešli do Sebazaprenia?“ Pokrčím plecami. „Netuším. Možno by sme si nepripadali takí pridusení. Možno by z nás vyrástli lepší ľudia.“ Jedovatá myšlienka sa mi vplazí do mozgu ako had. Možno by z jedného z nás, nechcem menovať, vyrástol lepší človek, ktorý by nezradil vlastnú sestru. Zabodnem pohľad do dosky stola pred sebou. Posledných pár minút sa mi ľahko predstieralo, že sme normálni súrodenci, lenže na skutočnosť – a na hnev – sa nedá pozabudnúť navždy. Pravda zakaždým zase vypláva na povrch. Spomeniem si, ako som naňho pozerala spoza iných stolov v sídle Informovanosti, keď som sa s ním nevládala hádať a počúvať jeho výhovorky. Keď mi už bolo úplne jedno, že ma zradil vlastný brat. „Edith vstúpila do Informovanosti, že?“ spýtam sa napäto. „Aj keď prijala nezvyčajné meno.“ „Áno!“ Môj tón podľa všetkého neregistroval. „Vlastne väčšina našich predkov bola v Informovanosti. Pár výnimiek prešlo do Sebazaprenia a jeden-dvaja do Otvorenosti, ale to je všetko.“ Zrazu si pripadám strašne studená, ale keby som sa striasla, asi by som sa rozsypala na kúsky ľadu. „Týmto si si teda obhájil všetko, čo si spáchal?“ začnem. „Prešiel si do Informovanosti a všetko si

im zhltol aj s navijakom, lebo si veril, že tam patríš? Veril si, že keď tam bola väčšina našich predkov, najprv frakcia, potom krv je úplne v poriadku a môžeš zradiť rodinu, ktorá ťa vychovala?“ „Tris...“ hlesne a očami ma prosí o pochopenie, ale ja mu nerozumiem. Ani nechcem. Vstanem. „Tak fajn. Ja viem o Edith a ty vieš o mame. Sme si kvit.“ Keď naňho niekedy pozriem, premkne ma súcit, no vzápätí by som ho najradšej zaškrtila. Teraz potrebujem len utiecť a zabudnúť, že som sem s ním vôbec išla. Vypochodujem z miestnosti a bežím späť k hotelu, podrážky mi vŕzgajú na dlaždiciach. Spomalím, až keď zacítim citrusovú vôňu. Na chodbe do spálne zbadám Tobiasa. Lapám po dychu, srdce mi bije až v končekoch prstov, v hlave mi víri smútok, zlosť, úžas a túžba. „Tris?“ osloví ma Tobias, znepokojene sa mračí. „Si v pohode?“ Pokrútim hlavou, stále bez dychu, prirazím ho k stene a pobozkám ho. V prvom momente sa ma snaží odtisnúť, ale potom si asi povie, že to je jedno. Nezáleží na tom, ako sa cítim ja, ako sa cíti on, nezáleží na ničom. Už sme spolu neboli sami celé dni. Týždne. Mesiace. Vkĺzne mi prstami do vlasov, ja mu zovriem bicepsy, aby som udržala rovnováhu, tlačíme sa k sebe ako čepele pri súboji. O Tobiasovej sile vie všelikto, ale len ja poznám teplo, ktoré vyžaruje z jeho tela, to tajomstvo budem strážiť a odnesiem si ho do hrobu. Skloní sa a pritisne mi pery na krk tak drsne, až to zabolí, rukami mi blúdi po tele a napokon mi ich ovinie okolo pása. Zakvačím si prsty do pútok na jeho opasku a zavriem oči. Už presne viem, čo chcem, chcem spomedzi nás dostať každú vrstvu oblečenia a odhodiť všetko, čo nás rozdeľuje, minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Z opačného konca chodby sa ozvú kroky a rozosmiate hlasy. Okamžite sa od seba odtrhneme. Ktosi zapíska – Uriah –, ale sotva ho počujem, v ušiach mi stále pulzuje krv. Tobias mi pozrie do očí a dopadne to rovnako, ako keď sa nám pohľady poriadne stretli prvýkrát, po mojej prvej simulácii. Zízame sa seba príliš dlho, príliš uprene. „Sklapni,“ okríknem Uriaha, ale ani sa k nemu neotočím. Uriah a Christina prejdú do spálne a my dvaja ich nasledujeme, akoby sa nič nestalo.

DVADSIATA TRETIA KAPITOLA Keď sa konečne zložím do postele, pod lícom mi zašuští papier. Odkaz v obliečke vankúša je to posledné, čo mi chýbalo, už teraz mi ide prasknúť hlava. T, príď o 23.00 k vchodu do hotela. Potrebujem sa s tebou porozprávať. Nita Pozriem na Tris. Leží na chrbte, cez ústa a nos jej padol prameň vlasov a pri každom výdychu sa zachveje. Nechcem ju budiť, ale pripadá mi divné, aby som sa uprostred noci rozbehol za cudzou babou a ani jej o tom nepovedal. Veď sme si sľúbili, že už nebudeme mať navzájom žiadne tajomstvá. Mrknem na hodinky. O desať jedenásť. Nita je len kamoška. Tris to môžem povedať aj zajtra. Možno ide o niečo vážne. Odtisnem prikrývku a len strčím nohy do topánok – v poslednom čase pre istotu spávam oblečený. Prejdem okolo Petrovej postele, potom Uriahovej. Spod vankúša mu trčí hrdlo fľaše. Chytím ju medzi prsty a vezmem so sebou. Pri dverách ju schovám pod vankúš prázdnej postele a v duchu si vynadám, že som naňho zďaleka nedával taký pozor, ako som sľúbil Zekemu. Na chodbe si zaviažem topánky a uhladím vlasy. Keď som chcel, aby ma Neohrození uznávali ako vodcu, prestal som si ich strihať na štýl Sebazaprenia, ale chýba mi to. Bol to upokojujúci rituál, len som počúval bzučanie strojčeka a orientoval sa skôr hmatom než zrakom. Kedysi mi vlasy strihával Marcus, vždy na chodbe na hornom poschodí. Nehral sa s tým a občas ma poškriabal na zátylku alebo na uchu, ale aspoň nenadával, že to musí robiť. Pekné od neho. Nita už dupká nohou. Tentoraz má na sebe biele tričko s krátkymi rukávmi, vlasy si stiahla do chvosta. Usmeje sa, ale iba silene. „Vyzeráš nervózne,“ skonštatujem. „Asi preto, že som,“ prizná sa. „Poď, niečo ti chcem ukázať.“ Vedie ma tmavými chodbami, cestou stretneme len pár údržbárov. Zdá sa, že Nitu všetci poznajú, usmievajú sa na ňu alebo jej mávajú na pozdrav. Nita kráča s rukami vo vreckách, a keď sa nám náhodou stretne pohľad, dôsledne sa odvráti. Dverami bez bezpečnostného senzora prejdeme do veľkej kruhovej miestnosti so skleneným lustrom uprostred. Dlážku pokrýva vyleštené tmavé drevo a steny lesklý bronz. Do bronzových plátov sú vyryté mená, stovky mien. Nita sa postaví pod luster a roztiahne ruky, akoby chcela ukázať na všetko v miestnosti naraz. „Tu sú rodokmene ľudí z Chicaga,“ povie.

Pristúpim bližšie k stene a čítam mená, či nenarazím na nejaké známe. Na konci jedného rodokmeňa ich nájdem: Uriah Pedrad a Ezekiel Pedrad. Pri oboch menách sú miniatúrne písmená NN a pri Uriahovom je čerstvo vyrytá bodka, asi ho označuje ako divergentného. „Vieš, kde som ja?“ spýtam sa. Prejde na opačnú stranu miestnosti a ukáže na jeden panel. „Rodokmene sú znázornené po ženskej línii. Tris sa dozvedela, že patrí do druhej generácie, keď sa prebíjala k Jeanine do labáku, lebo jej matka prišla zvonku. Neviem, ako na to Jeanine prišla, ale to už asi nezistíme.“ K panelu s vlastnou rodinou prikročím opatrne, hoci netuším, prečo by ma mal pohľad na mená vyryté do bronzu nejako rozhádzať. Zbadám Evelyn Johnsonovú, zvislá čiara ju spája s Kristin Johnsonovou a vodorovná s Marcusom Eatonom. Pod ich menami som len ja. Pri mojom mene sú malé písmená SN aj bodka, hoci už vysvitlo, že nie som naozaj divergentný. „Prvé písmeno označuje frakciu, kde si sa narodil,“ vysvetlí Nita, „a druhé ktorú si si vybral. Pomocou toho vraj mapujú rozmiestňovanie génov.“ Mamine písmená: ISB. B ako bezprizorní, predpokladám. Otcove písmená: SS. Bodka. Dotknem sa čiary, ktorá ma s nimi spája, čiary, ktorá spája Evelyn s jej rodičmi, a tak ďalej. Osem generácií vrátane mojej. Mapa prázdneho dedičstva, ktorého sa nezbavím, nech utečiem kamkoľvek. „Vďaka, že si mi to ukázala, ale nechápem, prečo sme sa sem museli trepať uprostred noci.“ „Myslela som, že by si to chcel vidieť. A potrebujem s tebou hovoriť aj o niečom inom.“ „Ešte mi chceš opakovať, že aj s mojím genetickým poškodením nie som celkom na zahodenie?“ Mávnem rukou. „Netreba, už mi to lezie na nervy.“ „Fakt netreba,“ uzná, „ale oceňujem, že si to povedal.“ Oprie sa o stenu a plecom zakryje Evelynino meno. Stojí tak blízko, že jej vidím kruh svetlejšej hnedej okolo zreničiek, radšej o krok ustúpim. „To, čo som ti včera hovorila o genetickom poškodení, bol v prvom rade test. Potrebovala som počuť, ako na to zareaguješ, aby som zistila, či ti môžem veriť. Keby si to len tak prijal ako obmedzenie, s ktorým nič nenarobíš, tak by som ti veriť nemohla.“ Prisunie sa trošku bližšie a zakryje aj Marcusovo meno. „Aby bolo jasné, tiež neznášam, keď ma označujú za poškodenú.“ Spomeniem si, ako jedovato vypľúvala slová, keď mi hovorila o rozbitom skle vytetovanom na chrbte. Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie, cítim ho až v krku. Veselý tón v jej hlase nahradila trpkosť a oči jej ochladli. Zrazu sa jej bojím, bojím sa jej slov, ale spolu so strachom ma zaplavuje aj adrenalín. Tie slová znamenajú, že svoje „poškodenie“ nemusím prijať, že sa nemusím cítiť menejcennejší než doteraz. „Ak som to správne pochopila, ani ty s tým nesúhlasíš.“ „Presne tak.“ „Máme tu kopu tajomstiev,“ pokračuje. „Po prvé, G-péčkarov považujú za nahraditeľných. A po druhé, niektorí z nás sa rozhodli, že si to len tak nenechajú.“ „Nahraditeľných? Čo tým myslíš?“ „Na ľuďoch ako my páchajú vážne zločiny,“ vysvetlí, „a skrývajú ich. Ak chceš, poskytnem ti

dôkazy, ale až neskôr. Teraz ti môžem akurát povedať, že pracujeme proti Úradu a máme na to dobré dôvody. A chceme, aby si sa k nám pridal.“ Prižmúrim oči. „Kto? Prečo? Čo odo mňa chcete?“ „Teraz ti ponúkam šancu pozrieť si svet mimo Úradu.“ „A čo za to?“ „Tvoju ochranu. Idem na nebezpečné miesto a nikto z Úradu o tom nesmie vedieť. Si zvonku, preto ti skôr môžem veriť, a viem, že sebaobranu zvládaš perfektne. Ak pôjdeš so mnou, dostaneš dôkaz, že ti neklamem.“ Zľahka si položí ruku na srdce ako pri prísahe. Mám silné pochybnosti, ale zvedavosť ich premôže a Úradu verím ešte menej. Každá vláda, ktorú som zatiaľ zažil, dokonca aj mestská rada zo Sebazaprenia vedená mojím otcom, páchala kadečo nekalé. Prečo by mal byť Úrad lepší? Navyše sa vo mne budí aj nádej, že stojím za viac než pár napravených génov, ktoré možno posuniem svojim deťom, ak vôbec nejaké budem mať. Rozhodnem sa teda, že budem spolupracovať. Aspoň zatiaľ. „Fajn,“ poviem nahlas. „Po prvé, než ti čokoľvek ukážem,“ začne Nita, „musíš sľúbiť, že nikomu nič neprezradíš. Dokonca ani Tris. Súhlasíš?“ „Je spoľahlivá,“ obhajujem Tris. A ja som jej sľúbil, že už pred ňou nebudem nič skrývať. Nechcem sa dať vmanévrovať do situácie, že by som musel sľub porušiť. „Prečo jej to nemôžem povedať?“ „Nehovorím, že sa jej nedá veriť. Akurát nemá schopnosti, ktoré potrebujeme, a nechceme nikoho zbytočne ohrozovať. Úrad nechce, aby sme sa organizovali. Chápeš, keď spoločne odmietneme myšlienku, že sme poškodení, odpíšeme tým všetko ich genetické inžinierstvo a experimentovanie. Nikto netúži počuť, že sa celý život zaoberal zbytočnosťami.“ Viem si to predstaviť – ja som sa cítil rovnako, keď som zistil, že systém frakcií vymysleli vedci, aby nás čo najdlhšie udržali pod kontrolou. Nita sa odtiahne od steny a povie presne to jediné, čo ma môže donútiť k súhlasu. „Ak jej všetko vyklopíš, oberieš ju o možnosť voľby, ktorú teraz dávam ja tebe. Zatiahneš ju do sprisahania, či chce alebo nie. Ak jej to zatajíš, ochrániš ju.“ Prejdem prstami po svojom mene vyrytom do kovového panelu. Tobias Eaton. Moje gény, môj problém. „Okej. Nič jej nepoviem.“ +++ Sledujem, ako lúč Nitinej baterky poskakuje do rytmu jej krokov. S výpravou zjavne rátala, zastavili sme sa len po ruksak schovaný v komore. Prechádzame podzemnými chodbami, okolo miestnosti, kde sa stretávajú G-péčkari, až do tunela, kam už nenatiahli ani elektrické vedenie. Zastaví sa, prstami šmátra po zemi, kým nenahmatá západku. Podá mi baterku a otvorí padacie dvere v dlážke. „Únikový tunel,“ komentuje. „Aby sme sa pri ozajstnom poplachu dostali von. Vykopali ho, keď sa sem Úrad presťahoval.“ Z ruksaku vytiahne čiernu tubu, a keď z nej odkrúti koniec, vyskočia červené iskry. Hodí ju do diery. Sledujem, ako padá, a pod viečkami mi zostane šmuha svetla. Nita si sadne na okraj padacích dverí, napraví si ruksak na pleciach a skočí.

Viem, že zem je len pár metrov podo mnou, ale odtiaľto diera vyzerá strašne hlboká. Sadnem si, na moment sa zahľadím na siluetu svojich topánok na pozadí červených iskier. A skočím. „Zaujímavé,“ skonštatuje Nita, keď dopadnem, stále s baterkou v ruke. „Zabudla som, že sa bojíš výšok.“ Zdvihne svetlicu a vykročíme tunelom. Je akurát dosť široký na to, aby sme mohli kráčať vedľa seba, a dosť vysoký, aby som sa nemusel hrbiť. Zatuchnutý vzduch páchne hnilobou. „Niežeby som sa bál veľa vecí,“ odseknem. „Ja viem, tak som to nemyslela!“ Usmeje sa. „Ale na niečo by som sa ťa chcela opýtať.“ Prekročím mláku a podrážky mi zavŕzgajú na drsnej podlahe. „Tvoj tretí strach,“ začne Nita. „Kto je tá žena, ktorú musíš zastreliť?“ Svetlica dohorí a na cestu nám svieti už len moja baterka. Pritiahnem si ruku bližšie k telu, aby sme potme o seba ani náhodou nezavadili. „Nikto konkrétny. Bál som sa toho, že ju musím zastreliť.“ „Bál si sa strieľať do ľudí?“ „Nie. Bál som sa svojej dobre vyvinutej schopnosti zabíjať.“ Neodpovie a ja takisto mlčím. Prvýkrát som tie slová povedal nahlas a došlo mi, ako divne znejú. Koľko ľudí sa bojí, že v ich vnútri sa skrýva netvor? Ľudia by sa mali báť iných, nie sami seba a dedičstva, ktoré v sebe nesú. Každý by mal svojho otca obdivovať, nie striasať sa, keď naňho pomyslí. Nita napokon preruší ticho. „Vždy ma zaujímalo, čo by bolo v mojom bludisku strachu.“ Vysloví to potichu, ako modlitbu. „Občas si myslím, že mi naháňa strach milión vecí, inokedy zase, že už sa niet čoho báť.“ Prikývnem, hoci ma nemôže vidieť. Lúč svetla sa mihá pred nami a prievan z opačného konca tunela nám ženie do tváre plesnivý vzduch. Kráčame ďalej v ústrety čomukoľvek, čo nás tam čaká. +++ Asi po dvadsiatich minútach zabočíme za roh a ofúkne nás čerstvý vietor, taký studený, až sa strasiem. Vypnem baterku a mesačné svetlo z konca tunela nás vyvedie von. Vyjdeme kdesi v pustatine medzi ošarpanými domami a chodníkmi, cez ktoré prerástli korene stromov. Hneď pri východe nájdeme zaparkovanú prastarú dodávku s dotrhanou plachtou na korbe. Nita kopne do jednej pneumatiky, aby ju otestovala, a sadne si za volant. Zo zapaľovania visia kľúče. „Kde si tú dodávku zohnala?“ spýtam sa a nastúpim vedľa nej. „Patrí ľuďom, za ktorými ideme. Požiadala som ich, aby mi ju tu odstavili.“ „Kto sú tí ľudia?“ „Moji priatelia.“ Netuším, ako sa môže vyznať v spleti uličiek pred nami, ale Nita ani nezaváha, šikovne sa vyhýba koreňom a padnutým lampám a občas blikne diaľkovými svetlami, aby odohnala zviera. Cez cestu pred nami sa šuchce dlhonohý tvor so štíhlym hnedým telom, chrbát má asi v rovnakej výške ako svetlá dodávky. Nita pribrzdí, aby doňho nenarazila. Tvor nás sleduje obrovskými tmavými očami ako zvedavé decko a pokýva ušami. „Krásny, že?“ poznamená Nita. „Než som sem prišla, nikdy som nevidela živého jeleňa.“ Prikývnem. Zviera vyzerá ladne, ale aj placho a váhavo. Nita zatrúbi a jeleň nám odbehne z cesty. Znovu zrýchlime a vyjdeme na široký most ponad

koľajnice, po ktorých sme chvíľu kráčali, keď sme sem prichádzali z mesta. V diaľke svieti areál Úradu, jediný žiarivý bod v tmavej pustatine. Smerujeme na severovýchod, preč od neho. +++ Dosť dlho potrvá, než zase uvidíme elektrické svetlo: žiarovky na drôte natiahnutom cez nefunkčné lampy pozdĺž úzkej, popraskanej ulice. „Konečná,“ vyhlási Nita, trhne volantom a zaparkuje dodávku v uličke medzi dvoma tehlovými budovami. Otočí sa ku mne. „Pozri do priehradky, povedala som im, nech nám pre istotu nechajú aj zbrane.“ Otvorím priehradku v palubnej doske a na vrstve starých papierov nájdem dva nože. „Ako ti to ide s nožom?“ spýta sa Nita. Kandidáti do Neohrozenosti sa učili hádzať nože, ešte než Max zaviedol zmeny, čo mu nadiktovala Jeanine. Nikdy sa mi to nepáčilo, pripadalo mi to dobré akurát tak na machrovanie. A to sa Neohrození fakt učiť nepotrebujú, zišli by sa im užitočnejšie veci. „Celkom fajn.“ Uškrniem sa. „Len som nečakal, že sa mi to niekedy zíde.“ „Vidíš, aj Neohrození sú na niečo dobrí... Štyri.“ Chabo sa usmeje, vezme si väčší nôž a menší mi nechá. Vykročíme ulicou. Nervózne stískam rúčku noža. Aj v oknách blikajú svetlá – plamene sviečok alebo olejových lámp. Keď raz pozriem hore, zbadám tmavé očné jamky za závojom vlasov. Sledujú nás. „Žijú tu ľudia,“ skonštatujem. „Sme na samom okraji periférie,“ povie Nita. „Asi dve hodiny cesty od Milwaukee, najbližšieho mesta severne odtiaľto. Hej, žijú tu ľudia. Ani tí, čo utekajú od spoločnosti, sa už neodvážia ďaleko od miest.“ „Prečo by chceli žiť mimo?“ nechápem. Celý život som sledoval bezprizorných, dobre viem, aké to je. Takmer stále hladovali, v zime mrzli, v lete sa parili, v jednom kuse bojovali o prežitie. Nie je to ľahký život, človek na to musí mať vážny dôvod. „Lebo sú geneticky poškodení,“ odpovie Nita a úkosom na mňa pozrie. „G-péčkari sú síce teoreticky rovnoprávni so zdravými, ale iba na papieri. V skutočnosti sú chudobnejší, často nespravodlivo súdení, nemajú šancu získať dobrý džob... znevýhodnení, ako si len vieš predstaviť. Trvá to už od vojny génov. Niektorí ľudia si povedali, že sa na takú spoločnosť úplne vykašlú, a odišli na perifériu. Asi im to pripadá jednoduchšie než problém riešiť zvnútra, ako to plánujem ja.“ Spomeniem si na obrázok črepov, ktorý som jej videl na koži. Zaujímalo by ma, prečo si to tetovanie dala urobiť. Kde nabrala taký nebezpečný pohľad a dramatické reči. Prečo sa z nej stala revolucionárka. „Ako to plánuješ spraviť?“ „Pripravím Úrad o časť moci,“ precedí cez zaťaté zuby. Zabočíme na širšiu ulicu. Pár ľudí sa zakráda po okrajoch, ale rovno stredom sa tackajú celé bandy s fľašami v rukách. Všetci vyzerajú mladí, človek tu asi dlho nevydrží. Odkiaľsi spredu sa ozýva krik a rinčanie rozbitého skla. Dve postavy sa mlátia a okolo nich sa zhromaždil menší dav.

Vyštartujem za nimi, ale Nita ma schmatne za rameno a zatiahne k budove na rohu. „Hrdinstvá si teraz odpusti,“ zašepká. Mierime k dverám, vedľa ktorých stojí mohutný chlapík a pohráva sa s nožom. Keď vyjdeme po schodoch, prehodí si nôž do druhej ruky zbrázdenej jazvami. Mal by mi naháňať strach, je predsa obrovský, zjazvený a vie sa fajn predvádzať s nožom. Lenže oči má veľké, opatrné a zvedavé ako ten jeleň. „Rafi nás čaká,“ oznámi mu Nita. „Prišli sme z Úradu.“ „Môžete ísť, ale nože necháte tu,“ zahlási chlapík. Hlas má vyšší a príjemnejší, než som čakal. Mohol by to byť láskavý človek, keby žil v iných podmienkach. Tu a teraz láskavý nie je, asi ani nevie, čo to slovo znamená. Mne osobne jemnosť pripadá zbytočná, ale mám pocit, že so svetom niečo nie je v poriadku, keď ľudia musia potlačiť svoju skutočnú povahu, aby prežili. „Ani náhodou,“ odsekne Nita. „Nita, to si ty?“ ozve sa hlas zvnútra, výrazný a melodický. Jeho majiteľ – nízky chlapík so širokým úsmevom, sa vzápätí objaví vo dverách. „Veď som ti hovoril, že ich máš pustiť. Poďte, poďte.“ Nita sa viditeľne uvoľní. „Nazdar, Rafi,“ pozdraví. „Štyri, toto je Rafi. Dôležitý partner z periférie.“ „Rád ťa spoznávam,“ povie Rafi a zavedie nás ďalej. Vojdeme do priestrannej miestnosti osvetlenej radmi sviečok a lámp. Je tam kopa dreveného nábytku, ale len jeden stôl v zadnom rohu je obsadený. Sedí pri ňom nejaká žena a Rafi sa zloží na stoličku vedľa nej. Vyzerajú odlišne – ona je červenovlasá a zavalitá, on počerný a šľachovitý –, ale predsa sa na seba nejakým spôsobom podobajú, ako sochy od toho istého sochára. „Zbrane na stôl,“ zavelí Rafi. Tentoraz Nita poslúchne, nôž položí pred seba na kraj stola a sadne si. Urobím to isté. Žena oproti nám odloží pištoľ. „Kto je toto?“ spýta sa a mykne hlavou smerom ku mne. „Môj spoločník,“ povie Nita. „Volá sa Štyri.“ „Štyri? Čo je to za meno?“ Na rozdiel od mnohých ľudí pred ňou to nepovie s posmešným úškrnom. „Také meno človek dostane v experimentálnom meste,“ vysvetlí Nita, „keď sa bojí len štyroch vecí.“ Napadne mi, že ma naschvál predstavila prezývkou, len aby im mohla povedať, odkiaľ som. Môže z toho mať nejakú výhodu? Budem im pripadať dôveryhodnejší? „Zaujímavé,“ povie žena a poklepká ukazovákom po stole. „Teší ma, Štyri. Ja som Mary.“ „Mary a Rafi majú pod palcom rebelov na stredozápade,“ vysvetľuje Nita. „Pod palcom? To znie, ako keby sme sa hrali na pieskovisku,“ zaškerí sa Rafi. „Sme revolučná organizácia. Pôsobíme v celej krajine, máme agentov v každom meste a oblastné velenie pre stredozápad, juh a východ.“ „A čo západ?“ spýtam sa. „Na západe už nič nie je,“ povie Nita potichu. „Terén je priveľmi členitý a mestá sú príliš ďaleko od seba, po vojne sa ho už neoplatilo udržiavať. Teraz je tam už zase divočina.“

„Takže je to pravda,“ ozve sa Mary. Pozrie na mňa a v očiach sa jej odrazí svetlo sviečok ako v črepoch skla. „Ľudia z experimentov naozaj nevedia, čo je vonku.“ „Samozrejme, že to je pravda,“ potvrdí Nita. „Načo by im to kto hovoril?“ Zrazu si uvedomím, aký som strašne unavený. Do jedného povstania som sa už zaplietol, to by mi stačilo na celý život. Naozaj sa potrebujem pridať k týmto G-péčkarom? „Nechcem byť neslušná,“ povie Mary, „ale nemali by sme sa tu zdržiavať veľmi dlho. Skôr či neskôr sa sem niekto dotrepe.“ „Fajn,“ povie Nita. „Štyri, postrážiš dvere? Potrebujeme sa chvíľu porozprávať osamote.“ Keby ma ostatní nemohli počuť, spýtal by som sa jej, prečo nemôžem zostať, prečo ma vôbec ťahala dovnútra, alebo prečo im jeden strážca nestačí, ale radšej držím jazyk za zubami. Ešte som predsa nesľúbil, že sa k nim naozaj pridám, ale Nita ma z nejakého dôvodu chcela predstaviť. Vezmem si nôž a pridám sa k Rafiho strážcovi pri vonkajších dverách. Bitka na opačnej strane ulice sa už skončila, jedna postava zostala ležať na zemi. Chvíľu sa mi zdá, že sa hýbe, ale vzápätí si všimnem, že jej len ktosi prehľadáva vrecká. Nie je to postava, iba telo. „Mŕtvy?“ vydýchnem. „Hej. Ak sa nevieš brániť, nevydržíš ani do rána.“ „Prečo sem ľudia vôbec prichádzajú?“ Zamračím sa. „Prečo sa nevrátia do miest?“ Tak dlho mlčí, že aj prestanem čakať odpoveď. Vreckár zatiaľ dokončil prácu a vkĺzol do neďalekej budovy, mŕtvolu nechal na chodníku. „Tu je aspoň šanca, že si tvoju smrť dakto všimne,“ začne napokon strážca. „Rafi alebo ďalší zo šéfov. Kebyže ťa zabijú v meste, ani pes po tebe neštekne, ak si G-péčkar. Ak ťa dorazí G-zetkár, obvinia ho maximálne zo zabitia.“ „Zabitia? Veď to je to isté!“ „To znamená, že to neberú ako zločin, ale ako nehodu,“ ozve sa spoza mňa Rafiho úlisný hlas. „Aspoň nie taký vážny zločin ako povedzme vražda prvého stupňa. Oficiálne sme si všetci rovní, ako inak. Ale tým rovnejším je to jedno.“ Postaví sa vedľa mňa a založí si ruky. Tvári sa ako kráľ, ktorý si obzerá svoje kráľovstvo a považuje ho za krásne. Ja vidím len ulicu lemovanú oknami s chabými plamienkami sviečok, rozbitý asfalt a mŕtvolu s vyvrátenými vreckami. Na tom nie je krásne vôbec nič, ale pochopím, že preňho znamená slobodu. Tu sa môže považovať za dokonalého človeka, nie za poškodeného. Takú slobodu som videl aj ja, keď ma Evelyn volala medzi bezprizorných, vraj aby som zahodil obmedzenia frakcie a viedol plnohodnotnejší život. Samé klamstvá. „Si z Chicaga?“ spýta sa ma. Prikývnem, ale stále pozerám na tmavú ulicu. „Čo hovoríš na svet vonku?“ „Nič extra. Akurát tu sa ľudia rozdeľujú z iných dôvodov a bojujú za iné veci,“ odpoviem. Na parketách za nami zavŕzgajú kroky. Otočím sa a zbadám Nitu, stojí tesne za mnou s rukami hlboko vo vreckách. „Vďaka za stretnutie,“ povie a kývne Rafimu. „Pôjdeme naspäť.“ Vykročíme po ulici. Keď sa obzriem, Rafi ešte stojí vo dverách a máva nám na rozlúčku. +++

Cestou späť zase začujem krik, tentoraz detský, mrnčanie a fňukanie. Pomyslím si na vlastné detstvo, ako som sa krčil v izbe a smrkal do rukávov. Mama mi vždy drhla manžety kefou, než košele hodila do práčky, ale nikdy to nekomentovala. Než prídeme k dodávke, mám periférie a bolesti jej obyvateľov plné zuby a neviem sa dočkať, kedy sa vrátim do tepla, svetla a bezpečia Úradu. Oproti tomuto mi pripadá ako sen. „Stále nechápem, prečo ľudia radšej žijú tu ako v mestách,“ poviem. „V meste, kde práve neprebiehal experiment, som bola len raz,“ rozhovorí sa Nita. „Majú tam elektrinu, ale iba na prídel, pár hodín za deň. Vodu takisto. Kriminalita je vysoká aj tam a všetka sa hádže na genetické poškodenie. Polícia síce existuje, ale veľa nenarobí.“ „V Úrade sa teda žije jednoznačne najlepšie,“ skonštatujem. „Čo sa týka zabezpečenia určite,“ uzná Nita, „ale vládne tam rovnaká nespravodlivosť ako v mestách, len menej nápadná.“ Sledujem, ako periféria mizne v spätnom zrkadle, obývaný úsek od zvyšku opustených budov rozoznám len podľa reťaze žiaroviek. Prechádzame popri tmavých domoch so zabarikádovanými oknami. Predstavujem si, ako vyzerali kedysi: určite čisté a vymaľované, s upravenými trávnikmi, po ktorých sa večer rozlievalo zlatisté svetlo z okien. Predstavujem si, že tu ľudia žili pokojný, mierumilovný život. „O čom si sa s nimi bavila?“ spýtam sa Nity. „Prišla som dohodnúť nejaké plány. A chcela som ťa predstaviť, aby videli ozajstného človeka z experimentálneho mesta. Mary si dlho myslela, že sa bratríčkujete s vládou, hoci to, samozrejme, nie je pravda. Ale Rafi... Rafi mi ako prvý dal jasný dôkaz, že Úrad klame o všetkom, dokonca aj o našej histórii.“ Odmlčí sa, asi aby som tú novinku stihol spracovať a uveriť jej, ale na to nepotrebujem čas ani ticho. V klamstve som prežil celý život, prečo by ma malo ešte niečo prekvapiť? „Úrad nám tlačí do hlavy, že pred prvými genetickými manipuláciami ľudstvo prežívalo zlatý vek a všade vládol mier,“ pokračuje, „ale Rafi mi ukázal vojnové fotografie.“ Moment počkám, či ešte niečo nedodá. „No a?“ „No a?“ vyprskne Nita neveriacky. „Ak ľudia so zdravými génmi kedysi viedli vojny a páchali rovnaké hrôzy, aké vraj teraz páchajú G-péčkari, prečo by sme mali márniť toľko času a prostriedkov na nápravu genetického poškodenia? Načo by boli dobré všetky experimenty? Teda okrem toho, že sa vláda môže za ne skrývať a tváriť sa, ako nám nesmierne pomáha, aj keď to vôbec nie je pravda.“ Pravda vraj všetko zmení. Preto Tris tak veľmi chcela odhaliť video s Edith Priorovou, že sa tajne spriahla s mojím otcom. Vedela, že pravda môže navždy zmeniť naše priority a cieľ, za ktorý bojujeme. Teraz chápem, že lož môže urobiť to isté. Ľudia sa na základe lži rozhodli, že nebudú bojovať proti kriminalite ani chudobe, ktoré krajinu skutočne ničia, ale proti poškodeným génom. „Prečo?“ vyprsknem. Zrazu ma to strašne štve. „Prečo mrhajú všetkým možným, aby napravili neexistujúci problém?“ „Teraz už asi len preto, že sa genetické poškodenie naučili chápať ako problém. Rafi mi ukázal aj propagandistické materiály, ktoré vláda používa, aby o tom ľudí presvedčila. Ale pôvodne? Čo ja viem? Pre všeličo. Predsudky? Túžba po moci? Možno si mysleli, že budú mať poškodených pevnejšie pod palcom, keď im natlačia do hlavy, že sú menejcenní, a zdravých zase dostanú na svoju

stranu, keď ich budú uisťovať, že sú niečo viac. Nestalo sa to zo dňa na deň a dôvod takisto nebol iba jeden.“ Opriem si hlavu o studené okno. Hučí mi v nej toľko nových myšlienok, že sa neviem sústrediť na jednu konkrétnu, tak to vzdám a zadriemem. Než sa konečne dostanem do postele, takmer svitá. Tris v spánku zvesila ruku cez okraj postele, končekmi prstov sa dotýka dlážky. Sadnem si na matrac oproti nej, pozerám na jej spiacu tvár a v hlave sa mi vynára, čo sme si sľúbili vtedy v parku Millennium. Už žiadne klamstvá. Nebudeme nič skrývať, ani ja pred ňou, ani ona predo mnou. Keby som jej nepovedal, čo som dnes v noci zažil, porušil by som sľub. Prečo vlastne? Aby som ju ochránil? Lebo mi to nakázala Nita, ktorú sotva poznám? Odhrniem jej vlasy z tváre, opatrne, aby som ju nezobudil. Tris moju ochranu nepotrebuje. Silná je dosť.

DVADSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA Peter si naskladá do tašky kopu kníh, strčí si červené pero medzi zuby a vypochoduje zo spálne. Taška mu pri každom kroku plesne o stehno. Keď to už nepočujem, obrátim sa ku Christine. Rozvaľuje sa na posteli, jedna dlhá noha jej visí dolu. „Nechcela som sa ťa vypytovať, ale vzdávam to,“ poviem. „Čo máš s Uriahom?“ Fľochne na mňa. „Čo je? Veď ste v kuse spolu,“ bránim sa. Zobudili sme sa do jasného rána, cez biele závesy presvitá slnko. V miestnosti sa mieša vôňa čistých plachiet a kávy s pachom topánok a nočného potu. Niektorí si periny uhladili, iní ich nechali, kde ich odkopli, zhúžvané na boku či konci postele. Väčšina z nás pochádza z Neohrozenosti, ale aj tak sa správame každý po svojom, máme rôzne zvyky, rôzne povahy aj názory. „Nemusíš mi veriť, ale nič spolu nemáme.“ Christina sa zdvihne na lakte. „Stále smúti za Marlene. Obaja sa nudíme. Navyše, je to Uriah.“ „No a? Pekný chalan, nie?“ „Hej, ale nedá sa s ním baviť normálne, nech sa deje, čo chce.“ Pokrúti hlavou. „Necháp ma zle, rada sa s ním rehocem, ale chcem, aby náš vzťah preňho niečo znamenal. Nielen románik.“ Prikývnem. Asi jej rozumiem lepšie než ktokoľvek iný. My s Tobiasom toho spolu tiež moc nenavtipkujeme. „Okrem toho, nemusím sa hneď vrhnúť na každého, s kým sa kamoším,“ dodá. „Ak sa dobre pamätám, ani s tebou som sa ešte nikdy nechcela bozkávať.“ Zasmejem sa. „To je pravda.“ „Inak, kde si sa flákala ty? A Štyri?“ spýta sa a zavlní obočím. „Robili ste nejaké sčítavanie? A násobenie?“ Zakryjem si tvár rukami. „To bol ten najtrápnejší vtip, aký som kedy počula.“ „Nezahováraj.“ „Žiadna matika typu jedna plus jedna rovná sa tri sa nekoná. Aspoň zatiaľ. Keď už nič iné, Tobias práve nevie rozchodiť tie reči o genetickom poškodení.“ „Aha.“ Christina sa posadí na posteli. „Čo si o tom myslíš ty?“ spýtam sa. „Neviem. Asi ma to štve.“ Zamračí sa. „Každého by naštvalo, keby sa dozvedel, že s ním dačo nie je v poriadku. Hlavne ak ide o gény, ktoré fakt nemôže zmeniť.“ „Aj ty im veríš, že si nejako poškodená?“ „Asi hej. Je to ako choroba, nie? Vidia nám to v genetickom kóde. Nejde o to, čomu ja verím.“ „Nehovorím, že nemáš iné gény ako trebárs ja,“ rozohním sa, „ale prečo by jedny mali byť horšie ako druhé? Modré oči sú v génoch zakódované inak ako hnedé, ale znamená to, že sú poškodené?

Úrad sa proste rozhodol, že niektorá DNA je lepšia.“ „Majú dôkazy, že geneticky poškodení sa správali horšie,“ podotkne Christina. „Tomu takisto nemusíme veriť. Správanie nemusí závisieť len od génov,“ odseknem. Christina sa rozosmeje. „Prečo sa s tebou hádam, keď chcem, aby si mala pravdu? Len si myslím, že keď niečo vyskúma kopa takých múdrych ľudí, asi na tom niečo bude.“ „Niečo hej,“ uznám, „ale nech sú akokoľvek múdri, ľudia väčšinou vidia len to, čo chcú.“ „Možno si zaujatá aj ty. Máš geneticky poškodených kamošov. A frajera.“ „Možno.“ Snažím sa vymyslieť nejaké vysvetlenie, aj keby som mu sama celkom neverila. „Ani len netuším, prečo by som v to genetické poškodenie vôbec mala veriť. Sú preto ľudia k sebe lepší? Nie. Keď to má vôbec nejaký účinok, tak ich to ešte viacej rozdeľuje.“ Navyše vidím, čo tá myšlienka robí s Tobiasom, ako mu podrýva sebavedomie. Nechápem, čo dobré by z nej mohlo vzísť. „Človek nemôže veriť len veciam, ktoré mu spríjemnia život,“ mudruje Christina. „Veríš im, lebo sú pravdivé a basta.“ „Čo ja viem...“ začnem pomaly, stále o tom premýšľam, „keď chceme posúdiť, či niečomu stojí za to veriť, záleží aj na tom, ako to na ľudí pôsobí, nie?“ „To znie ako z drevárne,“ skonštatuje, „ale moja verzia zase ako z Otvorenosti. Došľaka, frakciám asi nikdy naozaj nezdrhneme, nech spravíme čokoľvek.“ Pokrčím plecami. „Možno pred nimi ani nemusíme utekať.“ Do spálne vojde Tobias, bledý a vyčerpaný. V poslednom čase je to pravidlo. Vlasy mu na jednej strane odstávajú a stále má na sebe včerajšie veci. Spáva oblečený, odkedy sme prišli do Úradu. Christina vstane. „Tak fajn, ja pôjdem. Nechám vás tu samých. Robte si, čo sa vám zachce.“ Mávne rukami smerom k posteliam, drzo na mňa žmurkne a odkráča. Tobias sa pousmeje, ale len chabo, dobrá nálada vyzerá inak. Ani si nesadne vedľa mňa, ale zostane stáť pri konci mojej postele a v rukách si žmolí lem košele. „Potrebujem ti niečo povedať,“ vyhlási. „Okej,“ prisvedčím. V hrudi ma bodne strach a tep sa mi na okamih zrýchli. „Mohol by som ťa poprosiť, aby si mi sľúbila, že sa nenaštveš, ale...“ „Ale vieš, že nedávam prázdne sľuby,“ pretisnem cez zovreté hrdlo. „Tak fajn.“ Konečne si sadne do oblúka pokrčenej prikrývky na vlastnej posteli. Nepozerá mi do očí. „Nita mi včera nechala odkaz, aby som sa s ňou stretol. A ja som išiel.“ Prudko sa narovnám a po celom tele sa mi rozlieva horúca zlosť. Predstavujem si jej pekný ksichtík, predstavujem si, ako na dlhých, štíhlych nohách kráča k môjmu chalanovi... „Nejaká pekná baba ťa v noci pozve na rande a ty ideš?“ vyprsknem. „A potom nechceš, aby som sa naštvala?“ „O mňa a Nitu vôbec nejde,“ vyhŕkne bleskovo a konečne na mňa pozrie. „Len mi chcela ukázať niečo dôležité. Naozaj neverí na genetické poškodenie, aj keď sa tvárila trochu inak. Plánuje mierne podkopať Úrad a prispieť k zrovnoprávneniu G-péčkarov. Vzala ma na perifériu.“ Tobias mi porozpráva o podzemnom tuneli, ktorý vedie von, schátranom meste na periférii a stretnutí s Mary a Rafim. Vláda vraj pred nami tají príšerné vojny, ktoré ľudia viedli ešte pred genetickými manipuláciami, utláča a okráda aj ľudí v neexperimentálnych mestách a rieši zbytočný

problém. S každým slovom vo mne rastie podozrenie voči Nite, ale neviem posúdiť, či za to môže inštinkt, na ktorý sa väčšinou môžem spoľahnúť, alebo obyčajná žiarlivosť. Tobias dohovorí a dychtivo čaká, ako zareagujem. Našpúlim pery a snažím sa rozhodnúť. „Ako vieš, že ti neklame aj ona?“ spýtam sa. „Neviem,“ uzná, „ale sľúbila, že mi ukáže dôkazy. Dnes v noci.“ Chytí ma za ruku. „Bol by som rád, keby si išla so mnou.“ „A Nite to nebude vadiť?“ „Čo ma po tom.“ Prepletie si so mnou prsty. „Ak moju pomoc naozaj potrebuje, tak sa s tým zmieri.“ Pozriem na naše spojené prsty, na rozstrapkanú manžetu jeho sivej košele, na predraté koleno riflí. Nechce sa mi nikam chodiť s ním a tobôž s Nitou a celý čas si uvedomovať, že ich to údajné genetické poškodenie spája a mňa od nich oddeľuje. Lenže Tobiasovi na tom zjavne záleží a ja túžim odhaliť nekalé praktiky v Úrade rovnako ako on. „Fajn,“ poviem. „Pôjdem s tebou. Ale nech ti ani nenapadne, že verím, že ju zaujíma len tvoj genetický kód.“ „Ako myslíš. A tebe nech ani nenapadne, že ma zaujíma ešte niekto okrem teba.“ Priloží mi ruku na zátylok, pritiahne si ma k sebe a pobozká. Slová aj bozk ma upokoja, ale podozrenie úplne nezaženú.

DVADSIATA PIATA KAPITOLA S Nitou sa stretneme po polnoci vo vestibule hotela, v ozdobnej divočine z črepníkových kvetov. Keď Nita zbadá Tris, znechutene našpúli pery. „Sľúbil si, že jej nič nepovieš,“ vyštekne a namieri na mňa prstom. „Už ju nechceš ochraňovať?“ „Zmenil som názor,“ odseknem. Tris sa drsne zasmeje. „Toto si mu nahovorila? Že ma ochráni? Skvelá manipulácia, gratulujem!“ Zdvihnem obočie. Doteraz som Nitu nepodozrieval, že sa mnou pokúša manipulovať. Trochu ma to rozhodí. Väčšinou spoľahlivo zistím, či má niekto postranné úmysly, alebo mu ich dokonca prisúdim sám. No už som si zvykol, že Tris túžim ochraňovať, hlavne po tom, čo som ju takmer stratil. Vôbec mi nenapadlo, že by to Nita chcela využiť. Alebo som si tak zvykol klamať, aby som nemusel hovoriť krutú pravdu, že som to s radosťou prijal ako výhovorku. „Nebola to manipulácia, ale pravda,“ namieta Nita. Už sa netvári naštvane, len unavene. Prejde si rukou po tvári a odhrnie si z nej vlasy. Nesnaží sa obhajovať, možno naozaj neklamala. „Mohli by ťa zatknúť len za to, že nenahlásiš, čo sa dozvieš. Myslela som, že by sme sa tomu mohli radšej vyhnúť.“ „Neskoro,“ zabrzdím ju. „Tris ide s nami. Máš s tým nejaký problém?“ „Ak mi chcete naznačiť, že si musím vybrať, radšej beriem oboch než ani jedného,“ zašomre Nita a prevráti oči. „Poďme.“ +++ Tichými, prázdnymi chodbami prechádzame k labákom. Všetci mlčíme. Vnímam každé vrznutie našich podrážok, každú ozvenu hlasu a vzdialené buchnutie dverí. Zdá sa mi, že robíme niečo zakázané, hoci to nie je pravda. Aspoň zatiaľ. Nita zastane pri dverách a priloží kartu ku skeneru. Vedie nás okolo miestnosti, kde nám ukazovali mapy našich génov, a ďalej do centra Úradu, než som kedy zašiel. Aj tu je tmavo a špinavo, na dlážke vírime obláčiky prachu. Nita odtisne dvere plecom a vojdeme do veľkého skladu. Steny pokrývajú matné kovové zásuvky označené papierovými štítkami s vyblednutým atramentom. V strede miestnosti stojí laboratórny stôl s počítačom a mikroskopom a pri ňom chalan s ulízanými blond vlasmi. „Tobias, Tris, toto je môj kamoš Reggie,“ predstaví nás Nita. „Tiež G-péčkar.“ „Teší ma,“ usmeje sa Reggie. Podá ruku najprv Tris, potom mne. Má pevný stisk. „Na začiatok dajme prezentačky,“ povie Nita. Reggie poklepká po obrazovke počítača a kývne na nás, nech prídeme bližšie. „Nebojte, nehryzie.“ Pozrieme na seba a postavíme sa za Reggieho, aby sme videli na monitor. Začnú tam blikať obrázky, jeden po druhom. Čiernobiele, zrnité a rozmazané, určite sú veľmi staré. A plné utrpenia: vychudnuté deti s vytreštenými očami, jamy plné tiel, obrovské kopy horiaceho papiera.

Fotky sa hýbu strašne rýchlo, ako keď strany knihy obracia vietor. Zachytávam len zlomky hrôz, ale po chvíli to už aj tak nevládzem znášať a odvrátim sa. Cítim len ťažké, dusivé ticho. Pozriem na Tris. Jej tvár na prvý pohľad vyzerá ako pokojné jazero, ako keby tie obrazy nevyvolali žiadne vlny, ale potom sa jej zatrasie brada. Pevne stisne pery, aby to zamaskovala. „Pozrite na tie zbrane.“ Reggie zastaví sled obrázkov na fotke ozbrojeného vojaka a ukáže na jeho pušku. „Prastarý model. Vo vojne génov sa používali omnoho modernejšie. To by musel uznať aj Úrad. Fotka určite pochádza z omnoho staršej vojny, ktorú viedli ľudia so zdravými génmi, lebo genetické inžinierstvo ešte neexistovalo.“ „Ako sa dá utajiť vojna?“ žasnem. „Ľudia žijú v izolácii a chudobe,“ povie Nita potichu. „Vedia, len čo ich naučia, vidia len informácie, ktoré im vláda sprístupní. Drží ich v nevedomosti, aby nad nimi nestratila kontrolu.“ „Tak fajn.“ Tris zdvihne hlavu a spustí, rýchlo a nervózne: „Klamú o vašej, teda vlastne našej histórii. To ešte neznamená, že sú naši nepriatelia. Sú to len ľudia, ktorí sa snažia vylepšiť svet... na základe bludov, ale predsa. Nikomu pritom neubližujú.“ Nita a Reggie si vymenia pohľad. „Práveže ubližujú,“ oponuje Nita. Položí ruku na stôl a nakloní sa bližšie k nám, zase vidím, ako jej revolucionárska stránka naberá silu a zatieňuje všetko ostatné. „Keď sa vodcovia Sebazaprenia chystali odhaliť pravdu o vašom meste skôr, než Úrad plánoval,“ začne pomaly, „a Jeanine im v tom chcela zabrániť... Úrad jej s radosťou poskytol nesmierne inovatívne simulačné sérum. Sérum, ktoré ovládlo Neohrozených a donútilo ich zaútočiť na Sebazaprenie.“ Chvíľu tú novinku spracovávam. „To je somarina,“ namietnem. „Podľa Jeanine bol najväčší podiel divergentných – teda ľudí so zdravými génmi – v Sebazaprení. Ak na nich Úradu tak záleží, že ich chcel zachraňovať zásahom zvonku, prečo by ich pomáhal vraždiť?“ „Jeanine sa mýlila,“ neprítomne zašomre Tris. „Teda aspoň podľa Evelyn. Najviac divergentných nebolo v Sebazaprení, ale medzi bezprizornými.“ Otočím sa k Nite. „Stále neverím, že by toľkých ľudí ohrozili. Potrebujem dôkazy.“ „Prečo myslíš, že som vás sem ťahala?“ Nita zažne ďalšie lampy, aby osvetlila zásuvky, a vykročí pozdĺž ľavej steny. „Dosť dlho mi trvalo, než som získala povolenie dostať sa sem,“ podotkne. „A ešte dlhšie, kým som pochopila, čo tu vlastne skrývajú. Pomohol mi jeden G-zetkár. Sympatizant.“ Otvorí zásuvku nízko pri zemi a vytiahne ampulku s oranžovou tekutinou. „Spomínaš si?“ spýta sa ma. Zalovím v pamäti na deň, keď prebehla útočná simulácia. Max mi dal sérum tesne predtým, než Tris podstúpila iniciačnú skúšku. Vpichol mi ihlu do krku presne tak, ako som to ja urobil nespočetne veľakrát v bludisku strachu. Tesne predtým sa striekačka zaleskla vo svetle a tekutina vnútri vyzerala rovnako oranžová ako to, čo teraz drží Nita. „Farba sedí,“ uznám. „No a čo?“ Nita prinesie ampulku k mikroskopu. Reggie z tácky vedľa počítača vezme tenké sklíčko, do stredu

kvapne dve kvapky séra a prikryje ich druhým sklíčkom. Opatrnými, ale sebaistými pohybmi ho vloží do mikroskopu. Zdá sa, že v tom má prax. Párkrát poťuká po obrazovke počítača a otvorí program MikroSken. „Táto informácia je voľne dostupná každému, kto vie používať mikroskop a má heslo do systému,“ komentuje Nita. „Ja som ho dostala od nášho GZ podporovateľa. Inak povedané, dá sa k nej ľahko dostať, ale nikomu nenapadne pokúsiť sa o to. A G-péčkari systémové heslá bežne nedostávajú, takže od nich to nehrozí. Vedcov už veci odtiaľto nezaujímajú – skladujú tu staré alebo nevydarené vynálezy a zbytočnosti.“ Zaškúli do mikroskopu a otáča kolieskom na boku, aby zaostrila obraz. „Môžeš,“ zavelí. Reggie stisne tlačidlo na počítači a pod nadpisom MikroSken navrchu obrazovky sa objavia stĺpce textu. Ukáže na odsek uprostred. „Simulačné sérum verzia 4.2. Skoordinuje vysoký počet objektov. Prenáša signál na dlhé vzdialenosti. Neobsahuje halucinogén z pôvodného vzorca – simulovanú realitu vopred určí administrátor.“ To je ono. Útočná simulácia. „Keby ho nevyrobili tu, ako by sa sem dostalo?“ reční ďalej Nita. „Úrad väčšinou do experimentálnych miest dodával základné séra a nechal obyvateľov, aby na nich ďalej pracovali. Vylepšené verzie nekradol naspäť. Keby sérum vyvinula Jeanine, nebolo by tu. Vyrobil ho Úrad.“ Chvíľu zízam na osvetlené sklíčko v mikroskope, potom nazriem cez okulár na oranžovú kvapku. „Prečo?“ vydýchne Tris. „Sebazaprenie sa chystalo odhaliť pravdu všetkým obyvateľom mesta, čo ohrozovalo bezpečnosť experimentu. Úrad chcel predísť konfliktu aj za cenu niekoľkých divergentných zo Sebazaprenia, tak sa obrátil na osobu, ktorá by s nimi určite súhlasila: na Jeanine Matthewsovú. Nerátali s tým, ako ich snaha zachovať experiment za každú cenu naozaj dopadne. Veď ste to sami videli: došlo k zbytočnému vraždeniu, mesto skončilo v rukách diktátorky, bezprizorní utláčajú bývalých členov frakcií, ktorí sa iste skôr či neskôr zase vzbúria.“ Jej slová ma dusia zo všetkých strán a prenikajú mi až do kostí. Opriem si dlane o studený povrch stola a zízam na vlastný odraz vo vyleštenom kove. Otca som síce väčšinu života nenávidel, ale proti frakcii, ktorú viedol, som nič nemal. Členovia Sebazaprenia boli milí a ochotní, ich tichý, súdržný a usporiadaný život sa mi vždy pozdával. Väčšina z nich zbytočne zomrela. Zavraždili ich Neohrození na povel Jeanine, s podporou a požehnaním Úradu. Takmer všetkých, vrátane Natalie a Andrewa Priorovcov. Tris meravo stojí, ruky jej visia pozdĺž bokov, do líc sa jej hrnie krv. „Preto je ich bezohľadné sústredenie na experimenty také nebezpečné,“ pokračuje Nita, akoby nám tie slová chcela vložiť do prázdnych zásuviek v mysli. „Na vlastnom výskume Úradu zjavne záleží viacej než na živote geneticky poškodených. A teraz sa všetko môže ešte zhoršiť.“ „Zhoršiť?“ vyprsknem. „Môžu spraviť ešte dačo horšie než vyvraždiť väčšinu Sebazaprenia?“ „Vláda sa už asi rok vyhráža, že experimenty prestane podporovať,“ vysvetlí Nita, „lebo sa tam

stále objavujú problémy. David musí každý konflikt čo najrýchlejšie potlačiť, aby si udržal kredit. Ak sa v Chicagu ešte niečo zomelie, istotne zakročí. Každý experiment môže kedykoľvek reštartovať.“ „Reštartovať?“ zopakujem neveriacky. „Pomocou pamäťového séra,“ vysvetlí Reggie. „Obľúbená zbraň Úradu. Každý človek by musel začať úplne odznova.“ „Proste by im vymazali všetky spomienky, len aby vyriešili problém s genetickým poškodením, ktorý ani neexistuje,“ precedí cez zuby Nita. „Takú moc by nemal mať žiadny úrad.“ Na to isté som myslel, keď nám Johanna vykladala, ako v Harmónii dajú trochu séra každému strážcovi, ktorý zájde príliš ďaleko. Je to odporné. Keď niekomu vezmú spomienky, ukradnú mu aj časť osobnosti. Zrazu mi je úplne jedno, čo Nita plánuje, len nech Úrad poriadne nakopeme. Po všetkom, čo som sa dozvedel za posledných pár dní, tu už podľa mňa nie je čo zachraňovať. „Čo teda plánujete?“ spýta sa Tris bezvýrazným hlasom. „Cez podzemný tunel sem pustím kamošov z periférie,“ povie Nita. „Tobias zatiaľ odpojí bezpečnostný systém, aby nás nechytili. Používame veľmi podobnú technológiu ako v Neohrozenosti, mal by si to v pohode zvládnuť. Potom sa s Rafim a s Mary vlámem do zbrojného labáku a potiahneme pamäťové sérum, aby ho Úrad nemohol použiť. Reggie sa postará, aby sme sa tunelom dostali aj naspäť.“ „Čo s tým sérom potom chcete robiť?“ spýtam sa. „Zničiť ho,“ povie Nita jednoducho. Moje nadšenie zrazu spľasne ako balón. Neviem, čo som si pod Nitiným plánom vlastne predstavoval, ale toto určite nie. Pripadá mi to... o ničom. Príliš pasívna pomsta voči ľuďom, ktorí sú zodpovední za útočnú simuláciu a tvrdia mi, že som menejcenný pre môj genetický kód. Tris konečne odvráti pohľad od mikroskopu. „To je fakt všetko, čo plánujete?“ Prižmúrenými očami zazerá na Nitu. „Dobre vieš, že Úrad spôsobil smrť stoviek ľudí, a čo im chceš spraviť? Šlohnúť trochu farebnej gebuziny?“ „Nespomínam si, že by som ťa požiadala o kritiku nášho plánu,“ odsekne Nita. „Ja tvoj plán nekritizujem,“ namieta Tris. „Chcem tým povedať, že ti neverím. Nenávidíš Úrad, to je jasné z toho, ako o ňom hovoríš. Nech plánuješ čokoľvek, bude to omnoho horšie.“ „Vďaka pamäťovému séru experimenty udržiavajú v chode. Chcem im zobrať veľkú časť moci, ktorú majú nad tvojím mestom. Podľa mňa to zatiaľ postačí.“ Hovorí vľúdnym tónom, ako keby niečo vysvetľovala malému decku. „Nepovedala som, že to je všetko, čo kedy urobíme. Najsilnejší úder sa v tomto prípade nehodí rovno na začiatok. Je to beh na dlhé trate, nie šprint.“ Tris len pokrúti hlavou. „Tobias? Ideš do toho s nami?“ Prenesiem pohľad z meravej, napätej Tris na Nitu, ktorá pôsobí uvoľnene. Pripravene. Neviem, čo je na nej podľa Tris podozrivé, ja nič neregistrujem. Mám pocit, že keby som povedal nie, rozpadnem sa na kúsky. Musím niečo urobiť. Hocičo, akokoľvek malé a bezvýznamné. Nechápem, prečo Tris necíti rovnaké zúfalé nutkanie. „Áno,“ poviem. Tris sa ku mne zvrtne a vytreští na mňa oči. Nevšímam si ju. „Postarám sa o

bezpečnostný systém. Ale zišla by sa mi na to trocha séra Harmónie, vedela by si mi ho zohnať?“ „Jasné.“ Nita sa pousmeje. „Presný čas ti dám vedieť. Poď, Reggie, nechajme ich, nech si to medzi sebou vybavia.“ Reggie nám obom kývne, vyjde za Nitou a potichu zavrie dvere. Tris si založí ruky na hrudi ako dve železné závory. „Nechce sa mi veriť, že si sa do toho nechal namočiť,“ vyštekne. „Klame! Ako je možné, že si na to ešte neprišiel?“ „Lebo neklame!“ odseknem. „Viem ľudí odhadnúť rovnako dobre ako ty. A mám podozrenie, že ti dačo tak trochu zahmlieva úsudok. Trebárs žiarlivosť.“ „Ja nežiarlim!“ vyprskne. „Len logicky rozmýšľam. Chystá niečo väčšie. Byť tebou, tak zdrhnem od kohokoľvek, kto mi klame o plánoch, do ktorých sa ma chystá zatiahnuť.“ „No, ešteže nie si mnou.“ Pokrútim hlavou. „Bože, Tris, Úrad ti dal zavraždiť rodičov, a ty to necháš len tak?“ „Nepovedala som, že nič nepodniknem,“ ohradí sa, „ale nemusím skočiť na prvý plán, čo mi kto ponúkne.“ „Aby si vedela, doviedol som ťa sem, aby som sa k tebe zachoval čestne, nie aby si všetko kritizovala a komandovala ma!“ „Pamätáš, čo sa stalo naposledy, keď si môjmu ,kritizovaniu‘ neveril?“ povie chladne. „Vysvitlo, že som mala pravdu. Správne som odhadla, čo Evelyn chystá, a video naozaj všetko zmenilo. Aj teraz viem, čo hovorím.“ „Hej, ty vždy všetko vieš najlepšie! Napríklad vrhať sa do nebezpečenstva neozbrojená. Alebo ma oklamať a uprostred noci napochodovať k Jeanine, nech si ťa popraví... a kto ťa odtiaľ vytiahol? Toho si tiež odhadla úplne správne?“ „Prestaň mi to vyhadzovať na oči!“ Namieri na mňa prst a zrazu sa cítim ako vyhrešené decko. „Netvrdím, že som dokonalá, ale ty... ty vidíš len vlastné zúfalstvo. Poslúchal si Evelyn, lebo si chcel naspäť mamu, teraz poslúchaš Nitu, lebo nechceš byť poškodený...“ Pri tom slove sa strasiem. „Nie som poškodený,“ poviem potichu. „Fakt som nečakal, že mi povieš, aby som neveril sám sebe. Až tak hlboko som u teba klesol?“ Pokrútim hlavou. „Okrem toho, nepotrebujem tvoje povolenie.“ Vyštartujem k dverám. Keď siahnem po kľučke, Tris za mnou zlostne zašepká: „Vypadnúť, len aby si mal posledné slovo, to je ozaj vyspelé.“ „Hej, asi ako podozrievať ľudí len preto, ako vyzerajú,“ vrátim jej to. „Sme na tom rovnako.“ Odídem a zavriem za sebou dvere. Nie som zúfalé nevyrovnané decko, čo uverí hocikomu. Nie som poškodený.

DVADSIATA ŠIESTA KAPITOLA Priložím čelo k okuláru mikroskopu. Sérum mi pláva pred očami ako oranžovo-hnedá machuľa. Tak som sa snažila odhaliť Nitine lži, že mi takmer unikla pravda: aby sa k séru mohla dostať, naozaj ho museli vyrobiť v Úrade. A doručiť ho Jeanine. Prečo by Jeanine spolupracovala s Úradom, keď tak veľmi túžila zostať izolovaná v meste? Lenže napriek tomu mohli mať spoločný cieľ. Jeanine, rovnako ako Úrad, chcela experiment čo najdlhšie udržať v chode. Obe strany sa báli následkov jeho zlyhania. Obe strany boli ochotné „pre istotu“ obetovať nevinné životy. Myslela som, že tu nájdem domov, ale Úrad je plný vrahov. Trochu sa zatackám, ako keby do mňa strčila nejaká neviditeľná sila, a s búšiacim srdcom vyjdem z miestnosti. Nevšímam si tých pár ľudí, čo sa ponevierajú po chodbe, a poberiem sa hlbšie a hlbšie do jamy levovej. Možno by som tu vedela zostať. Nájsť tu domov, vravela som Christine. Úrad ti dal zavraždiť rodičov, a ty to necháš len tak? hučí mi v hlave Tobiasov hlas. Netuším, kam idem, viem len, že potrebujem priestor a vzduch. Nohy ma samy dovedú k strážnemu stanovišťu, vyberiem odznak a polokrokom, polobehom vyrazím k soche. Lampa nad nádržou nesvieti, ale voda stále kvapká, pravidelne ako vždy. Chvíľu tam len tak stojím a sledujem kvapky. Potom na opačnej strane kameňa zbadám brata. „Si v pohode?“ spýta sa opatrne. Nie som v pohode. Už som takmer uverila, že som našla miesto, kam by som mohla patriť, miesto, ktoré nie je nestále, skazené ani ovládané tyranmi. Somarina. Už som mala dávno pochopiť, že také miesto neexistuje. „Nie,“ poviem nahlas. Vykročí okolo sochy a blíži sa ku mne. „Čo sa stalo?“ „Vraj čo sa stalo?“ Vyprsknem do smiechu. „Takto ti to poviem, zistila som, že nie si najhnusnejší človek, akého poznám.“ Čupnem si a zahrabnem si prstami do vlasov. Necítim nič a tá ničota ma desí. Úrad spôsobil smrť mojich rodičov. Prečo si to musím v kuse pripomínať? Čo sa so mnou deje? „Aha...“ hlesne Caleb. „No... mrzí ma to...“ Dostanem zo seba len tlmené zavrčanie. „Vieš, čo mi raz mama hovorila?“ spýta sa. Dovoľuje si volať ju mama, hoci ju zradil. Zaškrípem zubami. „Povedala mi, že v každom človeku sa skrýva aj trocha zla, a ak iných chceme naozaj milovať, musíme sa najprv zmieriť s vlastným zlom, aby sme im vedeli odpustiť.“ „Tak toto odo mňa chceš?“ poviem bezvýrazne a vstanem. „Možno som napáchala strašné veci, ale nikdy by som ťa neposlala na popravu.“ „To nemôžeš vedieť,“ obhajuje sa. Znie to ako prosba, nech poviem, že som rovnako zlá ako on.

„Netušíš, aká presvedčivá bola Jeanine...“ Čosi vo mne praskne ako stará gumička. Vrazím mu päsťou do tváre. Myslieť vládzem len na to, ako mi Informovaní vzali hodinky a topánky a odviedli ma k stolu, kde mi chceli vziať aj život. Caleb ten stôl možno osobne prichystal. Predpokladala som, že takýto hnev už nikdy nepocítim, ale keď sa Caleb zapotáca dozadu s rukami pritisnutými na ústach, vrhnem sa za ním, schmatnem ho za predok košele a trieskam ho o sochu, kričím naňho, že je zbabelec a zradca, že ho zabijem, zabijem, zabijem... Zo strážneho stanovišťa za nami dobehne žena v uniforme. Položí mi dlaň na rameno a viac nepotrebujem, okamžite sa spamätám a brata pustím. Vytrasiem si boľavú ruku. Zvrtnem sa na päte a odkráčam. +++ Na prázdnej stoličke v Matthewovej kancelárii visí béžový sveter, jeden rukáv padá až na dlážku. Jeho nadriadeného som nikdy nestretla, začínam mať podozrenie, že tam naozaj pracuje len Matthew. Sadnem si na sveter a prezriem si hánky. Po blízkom stretnutí s Calebovou čeľusťou mi tam zostalo pár odrenín a drobných modrín. Pripadá mi logické, že ten úder poznačil oboch. Tak predsa svet funguje. Keď som sa večer vrátila do spálne, Tobias tam nebol. Od zlosti som nevedela zaspať. Celé hodiny som ležala, civela na strop a premýšľala. Rozhodla som sa, že sa do Nitinho plánu síce nezapojím, ale ani ho neprekazím. Odkedy som sa dozvedela pravdu o útočnej simulácii, nenávisť voči Úradu vo mne poriadne narástla. Matthew mi zatiaľ vysvetľuje čosi strašne vedecké, sledujem to len s námahou. „... kadejakú genetickú analýzu, to je ešte fajn, ale predtým sme vylepšili sérum, aby sa pamäťová zložka správala ako vírus,“ vykladá, „teda aby sa samočinne rozmnožovala a šírila sa vzduchom. A potom sme proti nemu vyrobili aj očkovaciu látku. Len dočasnú, účinkuje maximálne štyridsaťosem hodín, ale predsa.“ Prikývnem. „Vyrobili ste to, aby ste mohli rýchlejšie urobiť nové experimentálne mesto, že? Keby pamäťové sérum stačilo vypustiť do vzduchu a nechať ho, aby sa rozšírilo, nemuseli by ste každému pichať injekciu.“ „Presne!“ Tvári sa nadšene, že ma to naozaj zaujíma. „Navyše, ak sa v meste nachádzajú ľudia, ktorých do experimentu zapojiť netreba, môžeme ich zaočkovať. Vírus sa rozšíri v priebehu dvadsiatich štyroch hodín a zanikne bez toho, aby na nich zaúčinkoval.“ Znovu prikývnem. „Si v pohode?“ spýta sa Matthew so šálkou kávy pri ústach. Nenapije sa a položí ju. „Počul som, že si sa včera s niekým pobila.“ „To bol môj brat. Caleb.“ „Aha.“ Matthew zdvihne obočie. „Čo spáchal tentoraz?“ „Vlastne nič.“ Medzi prstami žmolím rukáv svetra. Manžety sú rozstrapkané, čas skôr či neskôr dostihne všetko. „Mala som nervy na prasknutie, on bol len posledná kvapka.“ Vidím mu na očiach, čo sa ma chce spýtať, a rada by som mu porozprávala, čo som sa v noci dozvedela od Nity. Nevládzem to v sebe dusiť. Môžem mu veriť?

„Včera som sa niečo dopočula,“ začnem opatrne. „O Úrade. O mojom meste a o simuláciách.“ Vystrie sa a čudne na mňa pozrie. „Čo je?“ „Povedala ti niečo Nita?“ spýta sa. „Hej. Ako to vieš?“ „Párkrát som jej pomohol,“ vysvetlí. „Pustil som ju do skladu. Povedala ti ešte niečo iné?“ Žeby Nite pomáhal Matthew? Doňho by som to naozaj nepovedala. Keď nám s Tobiasom rozprával o napravených a poškodených génoch, vyzeral, že to berie nesmierne vážne. „Má nejaký plán,“ vysúkam zo seba. Vstane a prejde ku mne, vyzerá podozrivo napätý. Inštinktívne sa od neho odtiahnem. „Idú na to?“ zašepká. „Vieš kedy?“ „Čo to trepeš?“ odseknem. „Prečo by si ty pomáhal Nite?“ „Lebo genetické poškodenie je veľká nebezpečná somarina. A láskavo mi odpovedz, musím to vedieť.“ „Idú na to. Neviem kedy presne, ale tipujem, že čoskoro.“ „Doriti!“ Matthew sa chytí za hlavu. „Toto nedopadne dobre.“ „Ty nedopadneš dobre, ak neprestaneš hovoriť v hádankách,“ oborím sa naňho a vstanem. „Pomáhal som Nite, až kým mi nepovedala, čo so svojimi kamošmi z periférie vlastne chystá,“ vysvetľuje. „Chcú sa vlámať do zbrojného labáku a...“ „Potiahnuť pamäťové sérum, hej, počula som.“ „Nie.“ Pokrúti hlavou. „Nie. Nechcú pamäťové sérum, chcú sérum smrti. Podobné si na teba nachystali Informovaní, keď ťa chceli popraviť. Plánujú ho využívať na atentáty. Stlačíš rozprašovač a hotovo, chápeš? Ak sa dostane do rúk nesprávnym ľuďom, ako napríklad bande z periférie, spôsobia vlnu násilia a anarchie.“ Viem si to predstaviť. Až príliš dobre. Pár kvapiek z ampulky, streknutie z rozprašovača. Vidím nehybné telá rozvalené na uliciach, chodbách a schodiskách. Vidím posledné kúsky nášho sveta, ktoré ešte zostali nepoškodené, ako zhoria do tla. „Čakal som od nej niečo lepšie,“ povie Matthew. „Keby som vedel, že jej pomáham začať ďalšiu vojnu, vykašľal by som sa na ňu. Musíme tomu nejako zabrániť.“ „Ja som mu to hovorila,“ zamrmlem si popod nos. „Vedela som, že klame.“ „Zaobchádzanie s G-péčkarmi v celej krajine je vážny problém, ale pár atentátov ho nevyrieši. Poď, ideme za Davidom.“ Neviem, čo je správne a čo nie. Nemám poňatia, ako naša krajina funguje a čo treba zmeniť. Viem len toľko, že u Nity a jej kumpánov sérum smrti nebude v lepších rukách než v Úrade. Rozbehnem sa za Matthewom. Ponáhľame sa smerom k hlavnému vchodu. Keď prechádzame popri strážnom stanovišti, pri soche zbadám Uriaha. Zdvihne ruku a zamáva mi, takmer sa mu podarí presvedčivo usmiať. Nad ním sa láme svetlo v nádrži s vodou, symbole vytrvalého a zbytočného úsilia Úradu. Než sa od Uriaha odvrátim, stena vedľa neho vybuchne. Ohnivá ružica sa rozvinie ako kvet, zo stredu letia črepy a úlomky kovu a medzi nimi Uriahovo telo, bezvládny projektil. Otrasiem sa spolu so zemou. Mám otvorené ústa, asi vrieskam jeho meno, ale

cez zaľahnuté uši sa ani nepočujem. Všetci okolo sa prikrčili, rukami si kryjú hlavu. Len ja stojím a zízam na dieru v stene. Nikto sa cez ňu nevalí dnu. V ďalšom momente sa všetci rozbehnú preč od výbuchu a ja sa vrhnem oproti nim, prerážam sa k Uriahovi. Do boku ma zasiahne lakeť a spadnem, tvárou sa oškriem o čosi kovové – hranu stola. Vyštverám sa späť na nohy a rukávom si zotriem krv z obočia. Okolo mňa sa hemžia ľudia, cez more končatín, vlasov a vytreštených očí nevidím nič, len tabuľu s nápisom VÝCHOD nad ich hlavami. „Zapni alarm!“ zvrieskne hlas zo strážneho stanovišťa. Zohnem sa popod akúsi ruku a obídem jej majiteľa. „Skúšal som!“ odpovie druhý. „Nejde!“ Matthew ma schmatne za plece a skríkne mi do ucha: „Čo stváraš? Nechoď k...“ Vytrhnem sa mu a ešte zrýchlim, nájdem si voľnejšiu cestu pomedzi ľudí. Matthew sa mi ženie za pätami. „Nikdy nebež rovno k miestu výbuchu! A nech to odpálil ktokoľvek, už je v budove!“ vrieska. „Zbrojný labák! Poď!“ Zbrojný labák. Zázračné slová. Uriah leží na zemi uprostred črepov skla a šrapnelov kovu. Každý sval v tele ma núti, aby som bežala za ním, ale uvedomím si, že teraz preňho nemôžem nič urobiť. Dôležitejšie je, aby som si zachovala chladnú hlavu aj uprostred zmätku a dostala sa do laboratória, aby som nebezpečné sérum uchránila pred Nitou. Matthew mal pravdu. Toto nedopadne dobre. Prikývnem. Vnorí sa do davu ako do vody a ja ho nasledujem. Snažím sa sústrediť len na jeho zátylok, ale okolité tváre ma rozptyľujú. Na pár sekúnd Matthewa stratím medzi grimasami hrôzy, ale potom ho zase zbadám, chystá sa zabočiť do chodby. „Matthew!“ skríknem a pretlačím sa cez ďalší zhluk ľudí. Konečne ho dobehnem a schmatnem ho za tričko. Zvrtne sa a chytí ma za ruku. „Bolí to?“ spýta sa a zíza mi nad obočie. Takmer som na tú ranu zabudla. Zase si k nej pritisnem rukáv a odtiahnem ho premočený krvou, ale prikývnem. „To nič! Poďme!“ Šprintujeme vedľa seba. Táto chodba je trochu prázdnejšia, ale už vidím, že tade prešli votrelci. Na zemi leží pár strážcov, niektorí javia známky života, iní nie. Na dlážke pod fontánkou na pitie zbadám pištoľ, pustím Matthewa a vrhnem sa k nej. Podám mu ju, ale Matthew zavrtí hlavou. „V živote som nestrieľal.“ „Došľaka!“ Zovriem pažbu a priložím prst na kohútik. V Neohrozenosti sme používali trochu iné, takže nevyvolá toľko spomienok. Vládzem ju udržať. Lenže pre zmenu neviem, koľko nábojov v nej zostalo, ani ako ju otvoriť a zistiť to. Matthew lapá po dychu. Ja tiež, ale nevšímam si to, šprinty cez chaos už mám dobre natrénované. Ďalšia chodba, do ktorej zabočíme, je takmer prázdna, na zemi leží jediná strážkyňa. Nehýbe sa. „Už sme blízko,“ povie Matthew. Priložím si prst na pery, aby som ho umlčala.

Spomalíme do kroku. Pevne stískam pištoľ, jej tvar a hmotnosť mi vyhovujú, ale predsa sa mi v spotenej ruke šmýka. Keď prídeme k ležiacej žene, prehľadám ju, či nemá zbraň. Pod bokom jej nájdem pištoľ, priľahla ju, keď sa zviezla na zem. Matthew na mňa vypliešťa oči, nevládze ani žmurkať. „Dýchaj,“ oslovím ho potichu. „Teraz sa hýb, porozmýšľaš o tom neskôr.“ Keď nezareaguje, štuchnem doňho lakťom a ťahám ho ďalej po chodbe. Je tu prítmie, pod stropom sa križujú tyče a potrubia. Spredu počujem hlasy, už nepotrebujem, aby mi Matthew šepkal, kade ísť. Keď prídeme k ďalšiemu rohu, pritisnem sa k stene a opatrne vykuknem, aby ma nikto nezbadal. Vidím dvojité dvere, sklenené, ale vyzerajú ťažké a nedobytné ako akékoľvek kovové. Sú otvorené. Za nimi je krátka chodba a v nej traja ľudia v hrubých čiernych kombinézach a s obrovskými zbraňami, ktoré by som možno ani nezdvihla. Aj tváre majú zakryté tmavou látkou, vidno im len oči. Na zemi pri ďalších dverách kľačí David s pištoľou pri hlave. Po brade mu steká pramienok krvi. Jednu z postáv nad ním spoznám aj napriek maske. Ženská s dlhými tmavými vlasmi. Nita.

DVADSIATA SIEDMA KAPITOLA „Pusti nás tam, David,“ zamrmle Nita cez masku. David lenivo skĺzne pohľadom na chlapa, ktorý naňho mieri zbraňou. „Neverím, že ma zastrelíte,“ povie. „Som jediný človek v budove, ktorý pozná vstupný kód, bez neho sa ta nedostanete.“ „Možno ti to nevpálime do hlavy,“ odvrkne chlap, „ale niekam inam...“ Vymení si pohľad s Nitou. Skloní hlaveň k Davidovým nohám a vystrelí. Chodbu naplnia bolestné výkriky. Tuho zavriem oči. Sérum na útočnú simuláciu možno Jeanine ponúkol David osobne, ale predsa sa v jeho bolesti nevyžívam. Zahľadím sa na pištole, ktoré držím v rukách, a predstavujem si, že svoje myšlienky pílim ako konáre stromu, kým nezostane len kmeň – len toto miesto a prítomnosť. Priložím ústa Matthewovi k uchu a zašepkám: „Bež po pomoc. Hneď!“ Prikývne a rozbehne sa naspäť, našťastie sa aspoň hýbe potichu. Než zmizne za rohom, ešte raz sa na mňa obzrie. „Serme naňho a vyhoďme tie dvere do vzduchu,“ ozve sa červenovlasá žena. „Výbuch by spustil záložný bezpečnostný systém,“ upozorní Nita. „Potrebujeme heslo.“ Znovu vykuknem za roh. Tentoraz ma zbadá David a pozrie mi rovno do očí. Bledá tvár sa mu leskne od potu a pod nohami sa mu rozlieva kaluž krvi. Ostatní zízajú na Nitu. Vytiahne z vrecka škatuľku a otvorí ju. Vnútri je injekcia. „Nevravela si, že naňho ten humus nefunguje?“ spýta sa muž so zbraňou. „Hovorila som, že mu dokáže vzdorovať, nie že naňho nefunguje,“ opraví ho Nita. „David, toto je strašne silná zmes séra pravdy a séra strachu. Ak nám nepovieš heslo, pichnem to do teba.“ „Viem, že ťa k tomu vedú len tvoje gény, Nita,“ zahabká David. „Ak sa okamžite vzdáš, ešte ti dokážem pomôcť. Mohol by som...“ Nita sa zlomyseľne uškrnie, s pôžitkom doňho zabodne ihlu a stlačí piest. David sa prudko skrčí a celý sa roztrasie. Vytreští oči na prázdny priestor a zvrieskne, viem si predstaviť, čo tam asi vidí, ja som to isté zažila u Jeanine. Vtedy predo mnou ožili najhoršie nočné mory. Nita si k nemu čupne a chytí ho za hlavu. „Keď nám povieš, ako sa dostaneme dnu, zastavím to. Počuješ ma?“ Dychčí, nepozerá na ňu, ale kamsi ponad jej plece. „Nerob to!“ zvrieskne a vrhne sa dopredu k nejakej halucinácii, čo mu vyvolalo sérum. Nita ho schmatne pod krk, aby ho zastavila. „Ne...“ zachrčí David. Nita ním zatrasie. „Ak mi povieš, ako sa dostať dnu, prestanú. Všetko prestane. Len mi to povedz!“ „Ona!“ zhíkne David a v očiach sa mu zalesknú slzy. „Meno... meno...“ „Aké meno?“

„Nemáme čas!“ zavrčí chlap, čo na Davida stále mieri. „Buď dostaneme sérum, alebo ho odbachneme...“ „Jej...“ David ukazuje priamo pred seba. Ukazuje na mňa. Vystrčím ruky spoza rohu a dvakrát vystrelím. Prvý náboj trafí stenu. Druhý zasiahne muža do ruky, takže pustí zbraň. Červenovlasá žena namieri na mňa, alebo aspoň mojím smerom, som takmer skrytá za stenou. „Nestrieľaj!“ zvrieskne na ňu Nita. „Tris,“ osloví ma. „Netušíš, čo robíš...“ „Asi máš pravdu,“ poviem a znovu vystrelím. Tentoraz si dám záležať a lepšie zamierim. Zasiahnem ju do boku, kúsok nad panvovú kosť. Zvrieskne do masky a klesne na kolená, ruky si pritisne na dieru v tele a pomedzi prsty sa jej vyvalí krv. David vyštartuje ku mne a vraští tvár od bolesti, keď stúpi na zranenú nohu. Schmatnem ho okolo pása a zvrtnem ho, aby sa ocitol medzi mnou a trojicou v čiernom. Jednu pištoľ mu priložím k hlave. Všetci zmeravejú. Srdce mi bije až v hrdle, až v prstoch, až v mozgu. „Ak vystrelíte, vpálim mu guľku do hlavy,“ vyšteknem. „Neodbachla by si vlastného šéfa,“ odsekne červenovláska. „Nie je môj šéf. Nezáleží mi na ňom, ale ani náhodou vám nedovolím získať sérum smrti.“ David fňuká ako decko, stále je pod vplyvom séra strachu. Začnem sa tackať dozadu a ťahám ho so sebou. Skloním hlavu a natočím sa bokom, aby som sa zaňho bezpečne skryla. Jednu pištoľ mu neprestajne držím pri hlave. Tesne predtým, než dorazíme na koniec chodby, červenovlasá ženská pochopí, že som blufovala. Vystrelí a trafí Davida nad koleno zdravej nohy. David zvrieskne a padá k zemi, nevládzem ho udržať. Zostanem nechránená. Vrhnem sa dolu, lakťami vrazím do dlážky. Tesne ponad mňa preletí guľka, jej svišťanie sa mi donekonečna ozýva v hlave. Vzápätí zacítim horúčavu na ľavom ramene, rozlieva sa a šíri, vidím krv, nohy sa mi šmýkajú po dlaždiciach, snažím sa zaprieť. Keď sa mi to podarí, naslepo vystrelím do chodby. Potom schmatnem Davida za golier a odtiahnem ho za roh. V ramene mi pulzuje bolesť. Začujem rýchle kroky a vzdychnem. Lenže neprichádzajú spoza mňa, ale spredu, obklopia nás ľudia, ktorých priviedol Matthew. Niekoľkí chytia Davida a nesú ho preč. Matthew mi pomôže vstať. Zvoní mi v ušiach. Nechce sa mi veriť, že som to zvládla.

DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA Nemocnica sa hemží ľuďmi, všetci pobehujú hore-dolu, vrieskajú alebo prudko zaťahujú závesy okolo postelí. Než som si sadla, skontrolovala som, či v niektorej neleží Tobias. Nenašla som ho. Stále sa trasiem od úľavy. Nie je tu ani Uriah. Zobrali ho do oddelenej miestnosti, za zavreté dvere. Zlé znamenie. Zadýchaná sestrička mi dezinfikuje ranu a splašene sa obzerá okolo. Guľka ma vraj len škrabla, nie je to nič vážne. „Ak sa ponáhľate, môžem počkať,“ navrhnem. „Aj tak musím ešte niekoho nájsť.“ Našpúli pery. „Potrebuješ štichy.“ „Je to len škrabnutie!“ „Myslím na hlave,“ vysvetlí a ukáže mi nad oko. Na tú ranu som aj zabudla, ale stále krváca. „Okej.“ „Pichnem ti niečo na znecitlivenie,“ upozorní ma a vezme striekačku. Na injekcie som už taká zvyknutá, že ani nezareagujem. Čelo ma zaštípe, keď mi ho pretrie antiseptikom, na tom si tu dávajú strašne záležať, potom pocítim bodnutie ihly. Anestetikum zaúčinkuje rýchlo, o chvíľočku tam už necítim vôbec nič. Kým mi sestrička zašíva ranu, sledujem ľudí okolo – lekár si sťahuje krvavé rukavice, sestrička sa ponáhľa s podnosom plným obväzov, topánky sa jej šmýkajú na dlaždiciach. Príbuzná raneného si nervózne mädlí ruky. „Ako je na tom David?“ spýtam sa. „Prežije, ale potrvá, než zase bude môcť chodiť,“ povie. Na okamih uvoľní našpúlené pery. „Keby si tam nebola, mohlo to dopadnúť omnoho horšie. Hotovo.“ Prikývnem. Rada by som jej povedala, že Úrad a jeho šéfa stále nenávidím, že nie som žiadna hrdinka a Davida som použila ako živý štít. Držala som ho medzi sebou a hlavňami zbraní, len aby som sa zachránila. Rodičia by sa za mňa strašne hanbili. Sestrička mi prikryje zašitú ranu obväzom, pozbiera prázdne obaly a premočené vatové tampóny a vyhodí ich. Než jej stihnem poďakovať, odíde k ďalšej posteli, k ďalšiemu pacientovi, k ďalšej bolesti. Ranení čakajú až na chodbe pred núdzovou ošetrovňou, z ich rozhovorov som pochopila, že došlo k dvom výbuchom v rovnakom čase. Oba slúžili iba na rozptýlenie pozornosti, votrelci prenikli dnu podzemným tunelom, presne ako hovorila Nita. Odpaľovanie náloží akosi zabudla spomenúť. Dvere na konci chodby sa otvoria a vbehnú ľudia s mladou ženou na nosidlách. Nita osobne. Zložia ju na posteľ v rohu. Stoná a k rane na boku si tisne guču obväzu. Jej bolesť mi pripadá podivne vzdialená. Postrelila som ju. Nič iné mi nezostávalo. To je všetko. Kráčam uličkou medzi ranenými a všimnem si ich uniformy. Až na pár výnimiek sú tmavozelené.

Nita vraj chcela bojovať za nich, nie proti nim, ale predsa tu ležia so zakrvavenými končatinami či hlavou, niektorí utŕžili ľahké zranenia ako ja, iní omnoho horšie. V okne zachytím svoj odraz, vlasy mi mŕtvo visia okolo tváre a väčšinu čela mi zakrýva obväz. Oblečenie mám špinavé od krvi, vlastnej aj Davidovej. Musím sa osprchovať a prezliecť, ale najprv potrebujem nájsť Tobiasa a Christinu. Naposledy som ich videla pred výbuchmi. Christinu nájdem hneď v čakárni, keď vyjdem z ošetrovne. Od nervozity mimovoľne myká nohou tak prudko, až na ňu chlapík vedľa nej zazerá. Zdvihne ruku a kývne mi na pozdrav, ale sotva odtrhne oči od dverí, za ktoré odniesli Uriaha. „Si celá?“ spýta sa ma. „Hej,“ prikývnem. „Ale o Uriahovi stále nič neviem. Nechceli ma k nemu pustiť.“ „Ide ma tu zo všetkých poraziť,“ vyprskne Christina. „Nikomu nič nepovedia. Nepustia nás k nemu. Správajú sa, ako keby bol ich majetok!“ „Tu fungujú inak ako v meste. Keď budú vedieť niečo jednoznačné, určite nám povedia.“ „Tebe možno hej.“ Zamračí sa. „Mňa by istotne sklapli ako budík.“ Pred pár dňami by som s ňou nesúhlasila, lebo som ešte nevedela, ako vážne tu berú genetické poškodenie. Teraz už viem, ale zase netuším, ako sa k nej mám správať. Mám výhody, ktoré ona nemá, a nemôžeme s tým nič urobiť, ale aspoň niečím som si istá: budem sa s ňou kamarátiť ako doteraz. „Musím nájsť Tobiasa, ale potom sa vrátim a počkám s tebou, hej?“ poviem. Christina na mňa konečne pozrie a roztrasená noha jej zmeravie. „Oni ti to nepovedali?“ Žalúdok sa mi skrúti od strachu. „Čo mi mali...?“ „Tobiasa zatkli,“ povie potichu. „Cestou sem som ho videla s tými ľuďmi, čo sa sem vlámali. Bol v kontrolnej miestnosti tesne pred útokom. Vraj odpájal bezpečnostný systém.“ Tvári sa smutne, ako keby ma ľutovala, ale vlastne som sa nedozvedela nič nové. Vedela som, čo sa Tobias chystá spraviť. „Kde sú?“ spýtam sa. Musím mu niečo vytmaviť a už presne viem ako.

DVADSIATA DEVIATA KAPITOLA Plastová slučka, ktorou ma spútali, mi oškiera zápästia. Končekmi prstov si ako-tak dočiahnem na sánku a skontrolujem, či mi odtiaľ netečie krv. „Zvládaš?“ spýta sa Reggie. Prikývnem. Už som rozchodil horšie zranenia, aj schytal silnejšie rany do zubov než tú od strážcu, ktorý ma pri zatýkaní ovalil pažbou pušky. Tváril sa pri tom nepríčetne od zlosti. Mary a Rafi sedia o kus ďalej, Rafi si tlačí guču obväzu na krvácajúcu ranu na ruke. Medzi nami stojí strážkyňa, aby nás oddelila. Keď na nich pozriem, Rafi si to všimne a nenápadne prikývne. Asi ma tým chcel pochváliť. Ak som spravil niečo dobre, prečo sa mi z toho dvíha žalúdok? „Neboj,“ šepne Reggie a prisunie sa bližšie. „Schytá to Nita a tamtí. Nám dajú pokoj.“ Zase prikývnem, ale neverím mu. Mali sme plán B pre prípad zatknutia a nepochybujem, že vypáli dobre. Akurát sa mi zdá divné, ako Úrad reaguje na plán A. V podstate na nás kašlú. Už asi hodinu sedíme na prázdnej chodbe, nikto nás neprišiel vypočúvať ani informovať, čo s nami spravia. Nitu sme ešte ani nevideli. Mám z toho hnusný pocit. Nech sme dosiahli čokoľvek, asi ich to dosť rozhodilo... ľudí vždy najsilnejšie zasiahnu straty na životoch. Za koľkých som zodpovedný len preto, že som sa pridal k Nite? „Nita vravela, že chcú šlohnúť pamäťové sérum,“ poviem Reggiemu, radšej naňho ani nepozriem. „Je to pravda?“ Reggie zaškúli na strážkyňu kúsok od nás. Už na nás raz nahučala, že sa nemáme baviť. Ani mi nemusí nič hovoriť. „Klamala, že?“ odpoviem si sám. A Tris mala pravdu. „Ticho tam!“ Strážkyňa priskočí k nám a strčí medzi nás hlaveň zbrane. „Od seba a žiadne reči!“ Reggie sa odsunie kúsok doprava. Ja pozriem na strážkyňu. „Čo sa deje?“ „Ako keby si nevedel,“ odsekne. „Drž radšej hubu!“ Keď sa vráti na miesto, na vzdialenom konci chodby sa objaví drobná blondínka. Tris. Má obviazané čelo a na oblečení krvavé šmuhy, vyzerajú ako stopy prstov. Zo zovretej päste jej trčí kúsok papiera. „Hej!“ skríkne na ňu strážkyňa. „Čo tu robíš?“ „Shelly,“ osloví ju kolega a pribehne k nej, „daj si pohov. To je tá baba, čo zachránila Davida.“ Zachránila Davida? Pred čím? „Aha.“ Shelly skloní zbraň. „Ale aj tak chcem vedieť, prečo sa tu moce.“ „Mám pre vás odkaz,“ povie Tris a podá Shelly kus papiera. „David je stabilizovaný. Prežije, ale

nevedia, kedy bude zase chodiť. Väčšinu ostatných zranení už ošetrili.“ Hnusný pocit zosilnie. David nemôže chodiť. Doteraz sa zaoberali ranenými. Toľko bolesti, a prečo vlastne? Ani neviem. Nepoznám pravdu. „Už spočítali obete?“ spýta sa Shelly. „Nie,“ odpovie Tris. „Ďakujeme za správu.“ „Ešte čosi.“ Prekročí z jednej nohy na druhú. „Potrebujem hovoriť s ním.“ Mykne hlavou smerom ku mne. „Nemáme povolenie...“ začne Shelly. „Bude to rýchle, sľubujem,“ nalieha Tris. „Prosím.“ „Nechaj ju,“ povie druhý strážca. „Čo by sa mohlo stať?“ „Tak fajn,“ súhlasí Shelly. „Dávam vám dve minúty.“ Kývne na mňa. Vyškriabem sa na nohy, opieram sa pritom o stenu, lebo ruky mám stále zviazané pred sebou. Tris príde bližšie, ale nie tesne ku mne, medzera medzi nami a jej založené ruky mi pripadajú nepreniknuteľné ako stena. Zíza rovno pred seba, teda dobrý kus pod moje oči. „Tris...“ „Chceš vedieť, čo tvoji kamoši spáchali?“ oborí sa na mňa. Trasie sa jej hlas, ale ani mi nenapadne, že od plaču. Od zlosti. „Nešli po pamäťovom sére. Chceli jed – sérum smrti, aby mohli zavraždiť pár dôležitých ľudí vo vláde a zase rozpútať vojnu.“ Pozerám dolu na svoje spútané ruky, na dlaždice, na špičky jej topánok. Vojnu. „Netušil som, že...“ „Mala som pravdu. Mala som pravdu a ty si ma nepočúval. Zase,“ potichu precedí medzi zuby. Konečne mi pozrie do očí a zistím, že po tom vlastne vôbec netúžim. Pohľadom ma trhá na kúsky. „Uriah stál rovno pred bombou, ktorú odpálili na odpútanie pozornosti. Je v bezvedomí a doktori nevedia, či sa ešte niekedy preberie.“ Toto bola asi najsilnejšia rana, akú som v živote dostal, hoci to boli len slová. „Čože?!“ Zrazu mám rovno pred očami, ako sa Uriah tváril, keď po rozhodovacej ceremónii dopadol do siete, ako sa škeril od ucha k uchu, keď sme ho so Zekem stiahli k nám. Ako sedel v tetovacom salóne s uchom prilepeným na líce, aby mu Tori mohla podeň nakresliť hada. Uriah v bezvedomí? Uriah sa už možno nezobudí? Nie, to nemôže byť pravda. Veď som sľúbil, sľúbil som Zekemu, že naňho dám pozor, sľúbil som... „Je to jeden z posledných kamošov, čo mi ešte zostali,“ hlesne Tris, teraz jej už hlas láme smútok. „Fakt neviem, či sa na teba ešte budem môcť pozrieť ako predtým.“ Odkráča. Matne vnímam Shellino „sadaj!“, ale môže si šetriť dych, už klesám na kolená, spútané zápästia si opieram o zem. Snažím sa vyhrabať z maléru, čo som spôsobil, ale nejde to, nevytiahne ma žiadna logika. Odrezal som si cestu späť. Skloním hlavu a snažím sa vypnúť, nič si nemyslieť ani nepredstavovať. +++ Lampa, pod ktorou ma vypočúvajú, sa odráža rovno uprostred stola. Zízam na rozmazaný kruh svetla a roboticky opakujem verziu plánu, ktorú mi Nita naozaj povedala. Ani nemusím veľmi klamať, takže

mi to nerobí problém. Keď skončím, zapisovateľ ešte doťuká poslednú vetu, moje slová sa rozsvecujú na dotykovej obrazovke. Davidova zástupkyňa, volá sa Angela, sa spýta: „Skutočne ste nevedeli, prečo vás Juanita poverila odpojením bezpečnostného systému?“ „Nie,“ poviem pravdivo. Pravý dôvod som nepoznal. Ostatných vypočúvali pod vplyvom séra pravdy, ale mňa nie, keďže moja genetická anomália naznačuje, že by som mu mohol odolať. Asi ním nechceli mrhať. Pokiaľ bude moja verzia lícovať s ostatnými, uveria, že hovorím pravdu aj bez séra. Netušia, že pred pár hodinami sme všetci dostali injekciu proti séru pravdy, ktorú Nite už dávno zabezpečil jej G-zetkársky „sympatizant“. „Prečo ste s jej plánom súhlasili?“ „Sme priatelia,“ poviem. „Okrem nej tu veľa priateľov nemám. Povedala, že jej mám veriť, že to robíme z dobrého dôvodu.“ „Čo si o situácii myslíte teraz?“ Konečne na ňu pozriem. „V živote som nič tak veľmi neľutoval.“ V Angelinom prenikavom pohľade sa objaví trocha súcitu. Prikývne. „Vaša verzia sa zhoduje s ostatnými. Zohľadníme vaše genetické nedostatky a skutočnosť, že ste sem len nedávno prišli a nepoznali ste celý plán, a budeme zhovievaví. Prepustíme vás s podmienkou, že budete celý rok pracovať v prospech komunity. Každý mesiac sa budete stretávať s probačným úradníkom, ktorého vám pridelíme po ukončení procesu. Vyžadujeme vzorné správanie a dodržiavanie zákazu vstupu do súkromných laboratórií a skladov a zákazu opustenia areálu bez povolenia. Rozumiete podmienkam?“ V hlave sa mi stále ozývajú slová genetické nedostatky. Prikývnem. „Rozumiem.“ „V tom prípade sme tu skončili. Môžete ísť.“ Vstane a odsunie stoličku. Zapisovateľ sa takisto postaví a vloží si do tašky prenosnú obrazovku. Angela položí ruku na stôl priamo predo mňa, preto na ňu ešte pozriem. „Nevyčítajte si to priveľmi,“ povie. „Ste ešte veľmi mladý.“ Nemyslím, že by ma môj vek nejako ospravedlňoval, ale prijmem jej pokus o láskavosť. „Smiem sa spýtať, čo sa stane s Nitou?“ Angela stisne pery. „Keď sa zotaví zo svojho vážneho zranenia, presunieme ju do väzenia, kde strávi zvyšok života.“ „Nepopravíte ju?“ „Ó nie. Neuznávame trest smrti pre geneticky poškodených,“ povie cestou k dverám. „Koniec koncov, nemôžeme na nich klásť rovnaké požiadavky ako na ľudí so zdravými génmi.“ So smutným úsmevom vyjde z miestnosti a dvere nechá otvorené. Chvíľu zostanem sedieť a spracovávam jej slová. Chcel som veriť, že nie som o nič horší než ktokoľvek iný, že ma moje gény nijako neobmedzujú. Lenže ako si to môžem navrávať, keď som nepriamo dostal Uriaha do nemocnice, možno navždy, spôsobil smrť ktovie koľkých ľudí a Tris mi ani nevie pozrieť do očí? Vlna zúfalstva do mňa vrazí ako päsť. Zakryjem si tvár rukami a zatnem zuby, až ma rozbolí modrina na sánke, ale slzy sa predsa derú von. Než sa dám dokopy a zdvihnem sa na odchod, rukávy, ktorými som si ich utieral, mám celé mokré.

TRIDSIATA KAPITOLA „Už si za ním bola?“ Cara stojí vedľa mňa s rukami prekríženými na hrudi. Uriaha včera presunuli z uzavretej sály do miestnosti s okienkom, cez ktoré sa dá nazrieť dnu. Asi aby sme ich v jednom kuse neotravovali, že ho chceme vidieť. Teraz pri jeho posteli sedí Christina a stíska mu bezvládnu ruku. Čakala som, že ho výbuch roztrhá ako handrovú bábiku, ale Uriah vyzerá takmer normálne, až na pár obväzov a škrabancov. Mám pocit, že sa už-už zobudí, zaškerí sa a začne machrovať, ako ho všetci strašne obdivujeme. „Bola som tu dlho do noci,“ poviem. „Mala som pocit, že by sme ho nemali nechávať samého.“ „Dobrý nápad. Výskumy dokázali, že človek v takomto stave do istej miery vníma podnety zvonku, závisí to od rozsahu poranenia mozgu,“ poznamená Cara. „No dopočula som sa, že prognóza nevyzerá nádejne.“ Občas by som jej najradšej vrazila. Fakt nepotrebujem, aby mi pripomínala, že Uriah sa nemusí zotaviť, svojimi učenými rečami už vôbec nie. „Ja tiež,“ odvrknem. Keď som od neho v noci odišla, bezcieľne som sa túlala chodbami. Mala som stále myslieť naňho, na kamaráta, ktorý balansuje na hrane medzi týmto svetom a čímkoľvek, čo nasleduje po ňom. Lenže namiesto toho som si donekonečna vybavovala rozhovor s Tobiasom a pocit, s ktorým som naňho hľadela. Čosi sa vo mne lámalo. Nepovedala som mu, že to znamená koniec nášho vzťahu. Plánovala som to, ale keď som sa mu ocitla zoči-voči, nedostala som zo seba správne slová. Do očí sa mi nahrnú slzy, odvčera sa to stáva asi tak každú hodinu, ale zatlačím ich späť a prehltnem. „Včera si teda zachránila Úrad,“ ozve sa zase Cara a otočí sa ku mne. „Konflikt priťahuješ ako magnet, ale našťastie pre nás všetkých si v krízovej situácii vieš zachovať chladnú hlavu. A presnú mušku.“ „Nezachránila som Úrad. Nemám záujem zachraňovať ho,“ odseknem. „Len som sa postarala, aby sa nebezpečná zbraň nedostala do nesprávnych rúk.“ Na okamih sa odmlčím. „Inak, to mal byť kompliment?“ „Dokážem oceniť aj kvality, ktoré mne samej chýbajú,“ odpovie s úsmevom. „Navyše náš konflikt už považujem za vyriešený z logického aj z emocionálneho hľadiska.“ Potichu si odkašle. Neviem, či ju znervózňuje priznanie, že aj ona má pocity, alebo niečo iné. „Vydedukovala som, že si získala nejakú znepokojujúcu informáciu o Úrade. Mohla by si ju prezradiť aj mne?“ Christina zloží hlavu na okraj Uriahovho matraca, štíhle telo jej klesne nabok vedľa neho. „Možno by som mohla. Ktovie,“ podpichnem Caru. „Hm.“ Cara sa zamračí a medzi obočím sa jej objaví vráska, zrazu sa tak podobá na Willa, že sa musím odvrátiť. „Možno by som ťa mala poprosiť.“

Vzdám sa. „Okej. Pamätáš si na simulačné sérum? V skutočnosti ho nevyvinula Jeanine.“ Vzdychnem. „Poď, ukážem ti čo a ako, bude to jednoduchšie.“ Stačilo by, keby som jej porozprávala, čo sme našli v starom sklade za laboratóriami, ale chcem sa niečím zabaviť, nech stále nemyslím na Uriaha. Alebo na Tobiasa. „Začínam sa obávať, že tie vrstvy klamstiev nikdy úplne neodstránime,“ podotkne Cara cestou do skladu. „Frakcie, dokonca aj video, ktoré nám zanechala Edith Priorová... všetko nás len zavádzalo a vnucovalo nám istý model správania.“ „Už si uverila, že frakcie sú nanič?“ spýtam sa. „Veď si hovorila, že Informovanosť ti vyhovuje.“ „To je pravda.“ Poškriabe sa po krku, na koži jej zostanú červené šmuhy po nechtoch. „Lenže teraz mám pocit, že si z nás Úrad celý čas strieľal. Snažila som sa za ten systém bojovať, podieľala som sa na založení Kontinuity. A čo z toho? Neznášam, keď ma niekto zosmiešni.“ „Takže podľa teba je celá Kontinuita zrazu zbytočná?“ „Podľa teba nie?“ „Vďaka nej sme sa dostali von a zistili pravdu,“ poviem. „Lepšie než trčať v meste s Evelyn a jej deľbou práce. Tam si už nikto nemôže slobodne vybrať.“ „Asi máš pravdu,“ uzná. „Bývala som pyšná na svoju schopnosť vidieť na koreň vecí, ale systém frakcií ma úspešne oklamal.“ „Vieš, čo v Sebazaprení hovorili o pýche?“ „Predpokladám, že nič pozitívne.“ Zasmejem sa. „Presne. Vraj ľudí zaslepuje. A potom nevedia, kto v skutočnosti sú.“ Prídeme k vchodu do laboratórií. Zabúcham na ne, aby ma Matthew počul. Kým naňho čakáme, Cara na mňa zamyslene pozrie. „Ak by ťa to zaujímalo, staršie verzie manifestu Informovanosti tvrdili približne to isté,“ poznamená. V živote by mi nenapadlo, že aj Informovaní by niečo namietali proti pýche, pokiaľ viem, nezaujíma ich ani morálka. Zdá sa, že som sa mýlila. Chcela by som sa jej na to spýtať, ale nestihnem, Matthew nám už otvára dvere. Žuje ohryzok z jablka. „Pustíš nás do skladu?“ spýtam sa. „Musím Care niečo ukázať.“ Zvyšok ohryzka si strčí do úst a prikývne. „Jasné,“ zamrmle s plnými ústami. Strasiem sa, keď si prestavím horkú chuť jablkových jadierok, a nasledujem ho dnu.

TRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA Do spálne sa vrátiť nemôžem. Nikto by si asi nedovolil priamu otázku, ale všetci by na mňa zízali. Z miestnosti s voľne dostupnými obrazovkami ma nevykázali, tak radšej zamierim tam, hoci sa vlastne vraciam na miesto činu. Kašlem na to. Chcem vidieť mesto. Potrebujem si pripomenúť svet, kde nie som verejný nepriateľ. Sadnem si na stoličku a zízam na mozaiku obrazoviek nado mnou, každá ukazuje inú časť mesta: Pranier, vestibul sídla Informovanosti, park Millennium, Hancockov mrakodrap. Dlho sledujem vestibul Informovanosti. Hemžia sa tam ľudia so znakom bezprizorných na ramenách a zbraňami za pásom, občas sa pristavia na kus reči alebo si schovávajú konzervy na večeru. „Aha, tu je,“ ozve sa ženský hlas. Povedala to kolegovi, ale aj ja rýchlo prezriem všetky obrazovky, aby som zistil, o kom hovorí. O kom asi? Pred Hancockovým mrakodrapom stojí Marcus a pozerá na hodinky. Vstanem, ukazovákom ťuknem po obrazovke a zapnem zvuk. Chvíľu cez reproduktor pod obrazovkou počujem len šumenie vetra a potom sa pri otcovi objaví Johanna Reyesová. Marcus jej podá ruku, ale Johanna ju neprijme, nechá ju visieť do vzduchu ako návnadu, na ktorú neskočila. „Tušila som, že si zostal v meste,“ skonštatuje Johanna. „Všade ťa hľadajú.“ Ľudia, ktorí sa doteraz len tak motali po kontrolnej miestnosti, sa zhŕknu za mnou a sledujú ich. Nevšímam si ich. Marcus zvesí ruku a zovrie ju do päste. „Urazil som ťa nejako?“ spýta sa. „Kontaktoval som ťa, lebo ťa považujem za priateľku.“ „Určite nie preto, že stále vediem Kontinuitu a ty potrebuješ spojencov?“ vychrlí Johanna a pohodí hlavu, aby jej prameň vlasov zakryl jazvu na tvári. „Spojenectvo prichádza do úvahy, ak máš prijateľný plán, ale podľa mňa je naše priateľstvo minulosťou.“ Marcus zvraští obočie. Čas ho nešetril, má prepadnuté líca a prísne ostré črty, takmer vyholená lebka mu na sympatickosti takisto nepridáva. „Nerozumiem, čo tým myslíš,“ ohradí sa. „Rozprávala som sa s priateľmi z Otvorenosti,“ vysvetlí Johanna. „Povedali mi, čo tvoj chlapec prezradil pod vplyvom séra pravdy. Tá odporná klebeta, ktorú o tebe šírila Jeanine Matthewsová, sa zakladala na pravde, však?“ Do tváre sa mi nahrnie horúčava, prikrčím sa a zvesím plecia. Marcus rázne pokrúti hlavou. „Nie, Tobias len...“ Johanna ho mávnutím ruky umlčí a prehovorí so zavretými očami, ako keby naňho nevedela ani pozrieť. „Prosím ťa! Videla som, ako sa správa tvoj syn, aj ako sa správa tvoja žena. Spoznám ľudí poznačených násilím na sto honov.“ Zastrčí si vlasy späť za uši. „Máme toho veľa spoločného.“ „Nemôžeš predsa veriť...“ začne Marcus. Pokrúti hlavou. „Áno, podľa mňa k výchove neodmysliteľne patrí aj trest, ale chcel som len to najlepšie...“

„Muž by nemal trestať svoju manželku,“ preruší ho Johanna. „Dokonca ani v Sebazaprení. A čo sa týka tvojho syna... poviem len toľkoto: úprimne verím, že si toho schopný.“ Johanna si prejde prstami po jazve na líci. Srdce sa mi rozbúcha ako šialené. Ona to vie. Nie preto, že som to musel trápne priznať pred celým Pranierom. Následky pozná z vlastnej skúsenosti a vidí aj jazvy hlboko pod kožou. Kto ubližoval jej? Rodič? Manžel? Niekto iný? Odjakživa som bol trochu zvedavý, ako by Marcus zareagoval na takéto priame obvinenie. Myslel som, že by mohol zhodiť masku distingvovaného vodcu Sebazaprenia a premeniť sa na nočnú moru, ktorú poznám z domu, stratiť nervy a prejaviť svoju skutočnú povahu. Rád by som si to pozrel, ale Marcus mi neposkytne ani také zadosťučinenie. Len tam stojí a tvári sa zmätene. Tak presvedčivo, až mám podozrenie, že svojim bludom naozaj verí. Zlosť sa vo mne zdvihne ako vietor, ženie sa mi hlavou ako búrka. „Keď som ti už objasnila svoje stanovisko,“ pokračuje Johanna pokojnejším hlasom, „môžeš mi láskavo povedať, prečo si ma sem vlastne volal?“ Marcus zmení tému, ako keby predchádzajúca ani neprišla do reči. Hlavu má ako dom, kde bývajú rôzne osobnosti, a vždy zavolá tú, ktorú práve potrebuje. Jedna je rezervovaná špeciálne pre mňa a mamu. Ktosi priblíži záber, vidíme len Johannu a Marcusa od pása hore a stenu Hancockovho mrakodrapu v pozadí. „Evelyn a jej bezprizorní sú uzurpátori a tyrani,“ spustí Marcus. Očami sledujem šikmý rám, aby som nemusel pozerať naňho. „Verím, že možno obnoviť mierumilovné spolužitie frakcií, ktoré fungovalo, než Jeanine prvýkrát zaútočila. Chcem sa o to pokúsiť a predpokladám, že ty tiež.“ „Áno,“ prisvedčí Johanna. „Ako by sme to podľa teba mohli dosiahnuť?“ „Táto časť sa ti asi nebude páčiť, ale dúfam, že ma aspoň nezaujato vypočuješ,“ pokračuje Marcus. „Evelyn ovláda mesto, lebo má pod kontrolou všetky zbrane. Keby sme ju o ne pripravili, prišla by o značnú časť moci a mohli by sme sa proti nej postaviť.“ Johanna prikývne a pošúcha nohou po chodníku. Z tohto uhla jej vidím iba nezjazvenú časť tváre, vlnité vlasy a plné pery. „Čo by som preto mala urobiť ja?“ spýta sa. „Dovoľ mi viesť Kontinuitu spolu s tebou,“ navrhne Marcus. „Predtým som bol na čele Sebazaprenia a v podstate celého mesta. Zjednotil by som ľudí.“ „Ľudia sa už zjednotili,“ podotkne Johanna, „a nie z lojality k jednej osobe, ale z túžby obnoviť systém frakcií. Kto povedal, že ťa potrebujem?“ „Nechcem znevažovať tvoje úspechy, ale Kontinuita stále nemá potenciál na viac než na miniatúrnu vzburu. Bezprizorní sú omnoho početnejší, než sme predpokladali. Potrebuješ ma a ty to dobre vieš.“ Marcusova schopnosť presvedčiť ľudí aj bez kúska šarmu mi bola odjakživa záhadou. Proste svoje názory vybafne ako fakty, a keď ľudia vidia jeho sebaistotu, nevedno prečo mu uveria. Ešte desivejšia mi pripadá preto, že ju používal aj na mňa. Celý život mi vtĺkal do hlavy, aký som neschopný a nanič. Zbavím sa toho niekedy? Aj na Johanne vidím, že mu začína veriť. Určite myslí na tých pár ľudí, čo sa pridali ku Kontinuite, na časť z nich, ktorá odišla za plot s Carou a už sa neozvala. Určite myslí na vlastnú izolovanosť a jeho bohaté skúsenosti. Najradšej by som na ňu zareval cez obrazovku, nech mu neverí, lebo Marcus

chce obnoviť frakcie iba preto, aby im zase mohol šéfovať. Lenže Johanna ma nemôže počuť, nevnímala by ma, ani keby som stál rovno vedľa nej. „Sľúbiš mi, že v rámci možností urobíš všetko pre minimalizovanie obetí a škôd?“ spýta sa ho opatrne. „Prirodzene,“ uistí ju Marcus. „Niekedy treba mier vybojovať,“ zamrmle Johanna skôr chodníku než jemu. „Verím, že to platí aj v našom prípade, a tvoj vplyv nám jednoznačne príde vhod.“ Povstanie Kontinuity som čakal, odkedy som sa o nej dopočul, a teraz sa konečne začína. Rýchlo som pochopil, že Evelynin režim ľudia nestrpia dlho, ale aj tak mi je z toho zle. Revolúcie sa valia jedna za druhou, v meste, v Úrade, všade. Sotva si medzi nimi stihneme vydýchnuť a tým krátkym pauzám hovoríme „mier“. Vstanem a chystám sa vypadnúť kamsi na čerstvý vzduch, ale cestou na ďalšej obrazovke zbadám tmavovlasú ženu, ako sa prechádza hore-dolu po kancelárii. Evelyn. Jasné, že na ňu dávajú extra pozor. Zahrabne si rukami do vlasov, v pästiach zovrie husté kučery a čupne si. Na dlážke okolo nej sa váľajú papiere. Pomyslím si, že plače, ani neviem prečo, plecia sa jej netrasú. Aj cez reproduktor začujem zaklopanie na jej dvere. Evelyn sa narovná, bleskovo si uhladí vlasy a utrie tvár. „Ďalej!“ skríkne. Vojde Therese, pásku na ramene má nakrivo. „Práve sme dostali nové správy od hliadok. Vraj ho nevideli.“ „Úžasné.“ Evelyn pokrúti hlavou. „Vyhostím ho, a on si zostane trčať v meste, len aby ma naštval.“ „Možno sa pridal ku Kontinuite a skrýva sa u nich,“ navrhne Therese a hodí sa na stoličku. Podrážkou čižmy začne krčiť kus papiera. „To dá rozum.“ Evelyn sa oprie o parapet a nakloní sa k oknu, prezerá si mesto a močiar za ním. „Vďaka za správu.“ „Nájdeme ho,“ prisľúbi Therese. „Nemá sa tu veľmi kde schovať. Prisahám, že ho nájdeme.“ „Proste sa ho potrebujem zbaviť,“ povie Evelyn tenkým, takmer detským hlasom. Zaujímalo by ma, či sa ho stále bojí rovnako ako ja, či ju Marcus prenasleduje ako nočná mora, na ktorú človek spomína aj cez deň. Ktovie, koľko máme spoločného v hĺbke duše, kde na tom skutočne záleží? „Ja viem,“ povie Therese a odíde. Dlho stojím a sledujem Evelyn, ako pozerá z okna a nepokojne skrúca prsty. Mám pocit, že som skončil kdesi na polceste medzi matkou a otcom – násilný a impulzívny, zúfalý a vyklepaný. Že som stratil kontrolu nad svojou identitou aj budúcnosťou.

TRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA Na druhý deň si ma David dá zavolať do kancelárie. Bojím sa, lebo si určite pamätá, ako som mu priložila pištoľ k hlave a použila som ho ako živý štít. A vykrikovala som, že mi na ňom vôbec nezáleží. Zoe ma počká vo vestibule hotela, prevedie ma hlavnou chodbou a potom zabočí na ďalšiu dlhú a úzku, s výhľadom na rad lietadiel zaparkovaných na betónových dráhach. Do okien narážajú snehové vločky, prvé náznaky zimy, ale vzápätí sa topia. Cestou nenápadne sledujem, ako sa Zoe tvári, keď predpokladá, že sa na ňu nikto nedíva, ale pôsobí rovnako veselo a energicky ako vždy. Ako keby k útoku ani nedošlo. „David bude na vozíčku,“ upozorní ma, keď prídeme na koniec úzkej chodby. „Radšej to nekomentuj. Neznáša, keď ho niekto ľutuje.“ „Ja ho neľutujem,“ poviem čo najpokojnejšie, aby ma Zoe nezačala podozrievať. „Nie je prvý postrelený človek na svete.“ „Stále zabúdam, že si zažila omnoho viac násilia než my,“ podotkne Zoe a priloží identifikačnú kartu ku skeneru na ďalšom strážnom stanovišti. Cez sklo vidím strážcov v pozore, so zbraňami na pleciach. Mám pocit, že tak musia stáť celý deň. Pripadám si ťažká a ubolená, ako keby som vo svaloch cítila aj všetok smútok. Uriah je stále v kóme. Keď náhodou stretnem Tobiasa v spálni, v jedálni, na chodbe, neviem naňho pozrieť bez toho, aby sa mi pred očami nevynorila stena, ktorá Uriahovi vybuchla pri hlave. Neviem, kedy sa to zlepší, ak vôbec. Neviem, či sa také rany môžu zahojiť. Prejdeme okolo strážcov a dlaždice pod našimi nohami vystrieda drevo. Na stenách visia obrázky v pozlátených rámoch a tesne pred Davidovou kanceláriou je podstavec s kyticou kvetov. Drobné detaily, ale predsa si popri nich pripadám špinavá a menejcenná. Zoe zaklope na dvere. Keď nás hlas zvnútra zavolá ďalej, otvorí, ale nevojde spolu so mnou. Davidova kancelária je dobre vykúrená a priestranná, s veľkými oknami a stenami obloženými policami s knihami. Na ľavej strane je stôl a nad ním mozaika obrazoviek, napravo súkromné laboratórium. David sedí na vozíčku s oboma nohami v sadre, náboje mu asi roztrieštili kosti. Vyzerá bledo a ubolene, ale jednoznačne nemá smrť na jazyku. Vôbec sa mi k nemu nehodí myšlienka na útočnú simuláciu a vraždenie, ktoré spôsobila, hoci viem, že s nimi mal niečo spoločné. Žeby všetci zlí ľudia niekedy vyzerali a rozprávali ako dobrí? Naozaj si o každom zlom človeku niekto myslí, že si zaslúži súcit? „Tris.“ Privezie sa ku mne a chytí mi ruku do oboch dlaní. Neodtiahnem sa, hoci má kožu suchú ako papier a z jeho dotyku sa mi dvíha žalúdok. „Si veľmi statočná,“ povie a konečne ma pustí. „Čo tvoje zranenia?“

Pokrčím plecami. „Už som schytala aj horšie. A vy?“ „Chvíľu potrvá, než to rozchodím, ale nepochybujem, že sa to podarí. Zopár našich ľudí pracuje na veľmi sofistikovaných ortézach, v najhoršom ich odskúšajú na mne,“ skonštatuje a v kútikoch očí sa mu objavia vrásky smiechu. „Potlačila by si ma za stôl? Ešte som sa poriadne nenaučil kerovať.“ Poslúchnem a opatrne mu vmanévrujem nohy pod stôl. Keď sa uistím, že som ho tam dobre zaparkovala, sadnem si na stoličku oproti nemu a snažím sa usmievať. Ak chcem nájsť spôsob, ako pomstiť svojich rodičov, musím si udržať jeho dôveru a náklonnosť. Mračením by som to nedosiahla. „Zavolal som ťa sem v prvom rade preto, aby som ti poďakoval. Nepoznám veľa mladých ľudí, ktorí by sa rozbehli priamo v ústrety nebezpečenstvu a zachránili Úrad, ako si to zvládla ty.“ Spomeniem si, ako som mu pritom priložila pištoľ k hlave, a sťažka prehltnem. „Mrzí ma, že si tu so svojimi spoločníkmi zatiaľ nenašla pokoj,“ pokračuje. „Pravdupovediac, neviem presne, kam vás všetkých zaradiť, a vy zrejme tiež neviete, čo so sebou. No vymyslel som aspoň niečo pre teba. Rád by som ti ponúkol prácu.“ Vytreštím naňho oči. „Úrad oficiálne vediem ja, ale v skutočnosti máme podobný spôsob vnútornej organizácie ako Sebazaprenie. Do veľkej miery sa spolieham na skupinu poradcov. Prirodzene, v tvojom veku nemôžeš okamžite vstúpiť do rady a musíme dodržať predpísaný postup, ale chcel by som, aby si sa na tú pozíciu začala pripravovať.“ Pevnejšie zovriem operadlá stoličky. „Iste chápeš, že po útoku budeme musieť urobiť isté zmeny a tvrdšie bojovať za náš cieľ. Myslím, že by si vedela, ako na to.“ Musím uznať, že má pravdu. „Čo...“ Odkašlem si. „Čo by ste odo mňa očakávali?“ „V prvom rade účasť na poradách a musela by si sa naučiť všetko o fungovaní Úradu, o našich hodnotách, histórii a tak ďalej. Bude to dlhá cesta, ale ak máš záujem, si vítaná.“ Skutočnú otázku mi kladú jeho oči, nie hlas. Rada pravdepodobne schválila útočnú simuláciu a postarala sa, aby Jeanine dostala sérum presne načas. David chce, aby som sa k nim pridala, aby som sa naučila myslieť ako oni. Do hrdla mi stúpne žlč, ale odpoviem bez váhania. „Jasné,“ vyhlásim so širokým úsmevom. „Bolo by mi cťou.“ Akúkoľvek príležitosť dostať sa bližšie k nepriateľovi si netreba nechať ujsť, to som sa naučila aj sama. David môjmu úsmevu asi uverí, lebo mi ho opätuje. „Nepochyboval som, že budeš súhlasiť. Kedysi som chcel to isté ponúknuť tvojej matke, lenže ona prijala misiu v meste. Obávam sa, že sa do toho miesta z diaľky zamilovala a nevedela mu odolať.“ „Zamilovala sa do mesta?“ zopakujem. „Kde nechala vkus?“ Je to len vtip, ale aj tak ma zabolí srdce. Lenže podľa Davidovho smiechu zistím, že som uňho zabodovala. Využijem príležitosť. „Než odišla do mesta, boli ste si s mamou... blízki? Čítala som jej denník, ale veľa som tam toho nenašla.“ „Viem, viem, Natalie nikdy veľmi neplytvala slovami. Áno, boli sme si blízki, tvoja matka a ja.“ Hovorí o nej jemnejším hlasom, už mi nepripadá ako bezcitný šéf Úradu, len ako starý človek, čo

spomína na krajšiu minulosť. Minulosť, ktorá sa definitívne skončila, keď ju dal zabiť. „Mali sme veľa spoločného. Mňa takisto vybrali z poškodeného sveta. Moji rodičia boli veľmi neprispôsobiví ľudia a obaja skončili vo väzení, keď som bol ešte dieťa. So súrodencami sme sa chceli vyhnúť preplneným detským domovom, tak sme radšej ušli na perifériu – približne na to isté miesto, kde sa o pár rokov neskôr ocitla tvoja matka. Spomedzi súrodencov som sa odtiaľ dostal živý len ja.“ Neviem, čo na to mám povedať, ani čo robiť so súcitom, ktorý vo mne rastie, hoci viem, aké príšernosti David neskôr schválil. Zízam si na ruky a predstavujem si, že moje vnútro je roztopený kov a chladne do podoby, ktorú už nikdy nezmení. „Hneď zajtra ťa pošleme von s hliadkami, aby si si perifériu obzrela na vlastné oči. Je to dôležitá skúsenosť pre budúcu členku rady.“ „Už sa teším,“ vytlačím zo seba. „Výborne. Mrzí ma to, ale nateraz musíme končiť, počkal ma tu kopec roboty,“ pousmeje sa. „Konkrétne inštrukcie ohľadom hliadky ti po niekom pošlem a ďalšie stretnutie rady sa koná v piatok o desiatej ráno, takže sa čoskoro uvidíme.“ Takmer spanikárim – nestihla som sa ho spýtať, čo som najväčšmi chcela, nebola na to vhodná príležitosť. Teraz už je neskoro. Vstanem a zamierim k dverám, ale David sa ešte ozve. „Tris, ak si máme navzájom dôverovať, asi by som k tebe mal byť otvorený.“ Prvýkrát, odkedy som ho spoznala, vyzerá takmer vystrašene, oči má vytreštené ako dieťa. V nasledujúcom momente ten výraz zmizne. „Bol som síce pod vplyvom séra, teda vlastne dvoch, ale pamätám si, ako si ich donútila, aby na nás nestrieľali. Postrehol som, ako si im povedala, že ma zabiješ, aby si ochránila zbrojné laboratórium.“ Tak sa mi stiahne hrdlo, že ledva dýcham. „Neznepokojuj sa,“ pokračuje David. „Je to jeden z dôvodov, prečo som ti ponúkol túto príležitosť.“ „Č-čože?“ „Prejavila si kvalitu, ktorú si u svojich poradcov najväčšmi cením,“ vysvetlí. „Teda ochotu prinášať obete pre vyššie dobro. A náš boj proti genetickému poškodeniu a záchrana experimentov pred zrušením sa nezaobíde bez obetí. Rozumieš mi, však?“ Preletí mnou záblesk hnevu, ale donútim sa prikývnuť. Nita nám hovorila, že experimentom hrozí zrušenie, a neprekvapuje ma, že to je pravda. Ibaže Davidova zúfalá túžba zachrániť svoje životné dielo ešte neospravedlňuje, že dal vyvraždiť celú frakciu. Moju frakciu. Zostanem stáť s rukou na kľučke a chvíľku zbieram odvahu. Potom sa rozhodnem zariskovať. „Čo by sa stalo, keby tie dvere do laboratória skutočne vyhodili do vzduchu?“ spýtam sa. „Pripadalo by mi to ako najlogickejšie riešenie, ale Nita vravela, že by to aktivovalo záložný bezpečnostný systém.“ „Do vzduchu by sa dostalo sérum, pred ktorým by ich neochránili ani masky, lebo preniká cez kožu,“ povie David, „a ani ľudia so zdravými génmi mu nevedia vzdorovať. Neviem, ako sa o tom Nita dozvedela, keďže jednoznačne nejde o verejne dostupnú informáciu. Možno nám povie, keď sa zotaví.“

„Čo to sérum spôsobuje?“ Jeho úsmev sa premení na grimasu. „Povedzme len, že niečo oveľa horšie než doživotie vo väzení.“ Má pravdu. Viacej mi hovoriť nemusí.

TRIDSIATA TRETIA KAPITOLA „Aha, koho tu máme,“ privíta ma Peter, keď vojdem do spálne. „Zradcu.“ Na svojej aj na vedľajšej posteli má rozložené mapy. Bielo-modro-zelené vzory, ktoré vraj zobrazujú náš svet, ma pritiahnu ako magnety, hoci k Petrovi sa mi približovať ozaj nechce. Zblízka zbadám, že na každú nakreslil roztrasený červený kruh okolo Chicaga. Na veľkých mapách sa stráca, vpíja sa do nich ako kvapka krvi. Radšej sa zase odvrátim, nepotrebujem ďalšie pripomenutie vlastnej malosti. „Ty máš čo hovoriť,“ poviem Petrovi. „Načo sú ti tie mapy?“ „Stále neviem pochopiť, že svet môže byť taký veľký,“ prizná. „Pár ľudí z Úradu mi pomáha trochu sa o ňom naučiť, o planétach, hviezdach, moriach a tak podobne.“ Hovorí to ľahostajne, ale ja dobre viem, že to nerobí len zo zvedavosti. Čarbaním do máp je posadnutý, rovnako ako som ja bol kedysi posadnutý lozením do bludiska strachu a riešením svojich fóbií. „Pomáha to?“ spýtam sa. Uvedomím si, že som sa s Petrom ešte nikdy normálne nebavil. Vždy som naňho len hučal. Niežeby si to nezaslúžil, ale výsledok je taký, že ho sotva poznám. Akurát si matne pamätám jeho priezvisko zo zoznamu kandidátov. Hayes. Peter Hayes. „Tak trochu.“ Vezme obrovskú mapu, na ktorej je celá planéta sploštená ako vyvaľkané cesto. Zízam na modré plochy vody a farebné kúsky pevniny a motá sa mi hlava. Peter ukáže na svoju červenú bodku. „Tá bodka, to sú všetky miesta, kde sme kedy boli. Mohol by si ten kúsok zeme proste vyrezať a hodiť do oceánu, nikto by si to ani nevšimol.“ Zmeraviem, ten nechutný pocit malosti sa zase vráti. „Hej. No a?“ „No a? Znamená to, že na ničom, čo sme kedy povedali a spravili, vôbec nezáleží.“ Pokrúti hlavou. „Ako by mohlo?“ „Jasné, že na tom záleží!“ okríknem ho. „Ten kúsok zeme je plný ľudí, každý sme iný a záleží na tom, ako sa k sebe navzájom správame.“ Zase pokrúti hlavou. Napadne mi, že sa tým možno utešuje a presviedča sám seba, že hnusné veci, ktoré napáchal, vlastne nič neznamenajú. Mňa celá obrovská planéta desí, ale jemu asi pripadá ako útočisko, kde sa ľahko stratí a unikne zodpovednosti za svoje činy. Zohne sa a začne si rozväzovať šnúrky. „Tak čo, už sa na teba tvoja banda nohsledov vykašľala?“ „Nie,“ poviem automaticky. „A nemám žiadnych nohsledov,“ dodám. „Netrep. Mal si tu hotový kult.“ Nezdržím sa smiechu. „Závidíš? Chcel by si vlastný kult psychopatov?“ Zdvihne jedno obočie. „Keby som bol psychopat, už by som ťa zavraždil v spánku.“ „A pridal si moje oči do zbierky, čo?“ Peter sa tiež rozrehoce. Uvedomím si, že sa bavím s chalanom, ktorý zbabelo bodol Edwarda do

oka a pokúsil sa zabiť moju frajerku – teda ak ju tak ešte môžem volať. Ale na druhej strane... pomohol nám zastaviť útočnú simuláciu a zachránil Tris pred popravou. Neviem, na čo z toho by som sa mal viacej sústrediť. Možno by som mal na všetko zabudnúť a nechať ho, nech začne odznova. „Ak chceš, pridaj sa do mojej bandy nenávidených,“ navrhne mi Peter. „Zatiaľ je tam so mnou len Caleb, ale pri tom, ako ľahko tú babu naštveš, nás čoskoro bude viac.“ Smiech ma okamžite prejde. „Hej, Tris ľahko naštveš. Stačí, keď sa ju pokúsiš zabiť.“ Zovrie sa mi žalúdok. Ja som ju tiež takmer zabil. Keby bola len o kúsok bližšie k výbuchu, mohla dopadnúť ako Uriah, ležať v bezvedomí napojená na prístroje. Ani sa nedivím, že nevie, či so mnou ešte chce niečo mať. Morbídne fóry spred pár sekúnd mi už nepripadajú vtipné. Nemôžem zabudnúť, čo Peter spáchal, lebo sa vôbec nezmenil. Stále je to chalan, ktorý bol ochotný mrzačiť a vraždiť, len aby po iniciačnej skúške skončil prvý. Nemôžem zabudnúť ani na to, čo som urobil ja. Vstanem. Peter sa oprie o stenu a prepletie si prsty na bruchu. „Chcel som len povedať, že ak niekoho znenávidí, ostatní sa k nej okamžite pridajú. Divný talent pre nudné drevo, čo? A nebezpečný.“ „Tris nedokáže meniť názory iných,“ opravím ho. „Akurát ľudí väčšinou správne odhadne.“ Zavrie oči. „Ako povieš, Štyri.“ Radšej zase vypadnem, pripadám si napätý na prasknutie. Spálňu a Petrove červené kruhy nechám za sebou, aj keď nemám predstavu, kam inam vlastne chcem ísť. Tris mi odjakživa pripadala neodolateľne príťažlivá, ani neviem opísať prečo. Som si istý, že ona sama si to neuvedomuje. Na rozdiel od Petra sa mi tá vlastnosť na nej nezdala strašidelná ani odporná, lenže vtedy som bol sám v silnej pozícii a vôbec ma neohrozovala. Teraz je zo mňa niktoš a pokušenie nenávidieť ju cítim ako ruku, čo ma pevne schmatla a ťahá ma za rameno. Zase sa ocitnem vo vestibule plnom kvetov, teraz sú ožiarené slnkom zvonku. Vyzerajú krásne a divoko ako šelmy nehybne uväznené v čase. Do vestibulu dobehne Cara, strapaté vlasy jej poskakujú na čele. „Tak tu si! V tomto bludisku sa ľudia ľahko stratia.“ „Čo sa deje?“ „No, chcela som ti povedať... inak, cítiš sa dobre, Štyri?“ Surovo si zahryznem do pery. „Som v pohode. Čo si chcela?“ „Stretávame sa a máme záujem aj o tvoju účasť.“ „Kto sa stretáva?“ „G-péčkari a sympatizanti, ktorí nechcú, aby sa Úradu isté veci prepiekli.“ Pohodí hlavou. „A naplánovali sme to lepšie než tí, s ktorými si sa zaplietol minule.“ Rád by som vedel, kto jej o tom povedal. „Ty vieš o útočnej simulácii?“ „Spoznala som ju v mikroskope, keď mi ju Tris ukázala,“ pochváli sa. Pokrútim hlavou. „Nie, už sa nedám do ničoho namočiť.“ „Neblázni,“ okríkne ma. „Pravda, ktorú si sa dozvedel, ešte platí. Úrad je stále zodpovedný za smrť väčšiny členov Sebazaprenia, za zotročenie Neohrozenosti a úplné zničenie nášho spôsobu života. Musíme proti nemu zakročiť.“ Netuším, ako vydržím v jednej miestnosti s Tris, keď viem, že medzi nami možno všetko končí.

Pripadalo by mi to ako stáť na kraji útesu. Keď sa od nej držím čo najďalej, ľahšie sa mi predstiera, že sa nič nedeje. Lenže Cara to povedala tak polopatisticky, že s ňou musím súhlasiť: áno, niečo treba podniknúť. Chytí ma za ruku a odtiahne po chodbe. Z ďalšieho pokusu o odpor som nervózny, ale už sa k nemu rútim, čosi vo mne túži po ďalšej šanci pohnúť sa a nielen stáť ako primrazený pri monitoroch so zábermi z mesta. Keď uverí, že za ňou pôjdem aj dobrovoľne, Cara ma pustí a zastrčí si prameň vlasov za ucho. „Stále si neviem zvyknúť, že nechodíš v modrej,“ skonštatujem. „Prišiel čas odhodiť starý spôsob života. Už by som sa k nemu nechcela vrátiť, ani keby som mohla.“ „Frakcie ti nechýbajú?“ „Chýbajú.“ Obráti sa ku mne. Od Willovej smrti už prešlo dosť času na to, aby som ho nevidel, keď na ňu pozriem. Vidím len Caru. Už ju poznám dlhšie, než som poznal jej brata a viem, že ju môžem trochu podpichnúť bez toho, aby sa urazila. „V Informovanosti, medzi toľkými ľuďmi oddanými vede a výskumu, som sa cítila výborne. Ale teraz, keď som zistila, aký veľký je svet... mám pocit, že som ich všetkých akosi prerástla.“ Zamračí sa. „Prepáč, znelo to arogantne?“ „Záleží na tom?“ „Mnohým áno. Som rada, že tebe to neprekáža.“ Neunikne mi, že niektorí ľudia na chodbe na mňa hnusne zazerajú, alebo sa nám zďaleka vyhýbajú. Stávalo sa mi to, aj než sme odišli, keď ma všetci poznali ako syna bezprizornej tyranky Evelyn Johnsonovej, ale teraz mi to viacej prekáža. Teraz viem, že som si ich nenávisť zaslúžil. Zradil som ich. „Nevšímaj si ich. Netušia, ako sa človek cíti, keď musí urobiť také ťažké rozhodnutie,“ podporí ma Cara. „Stavím sa, že ty by si to neurobila.“ „Len preto, že mňa viedli k opatrnosti a k odmietaniu neúplných informácií. A teba naučili, že veľké riziko môže znamenať veľký zisk.“ Úkosom na mňa pozrie. „Ale nemusí, nanešťastie.“ Zastane pri dverách do labákov a zaklope. Otvorí nám Matthew s plnými ústami a s jablkom v ruke a zavedie nás do miestnosti, kde som zistil, že nie som divergentný. Tris stojí vedľa Christiny, ktorá sedí na stole a zazerá na mňa ako na dačo hnilé, čo treba vyhodiť. V rohu sa krčí Caleb s tvárou plnou modrín. Chystám sa spýtať, čo sa mu stalo, ale potom si všimnem, že Tris má obité hánky a naschvál naňho nepozerá. Na mňa tiež nie. „No, už sme asi všetci,“ skonštatuje Matthew, „no... a teda by sme... okej, Tris, toto mi fakt nejde.“ „Hej, máš pravdu.“ Zaškerí sa naňho. Vzbĺkne vo mne žiarlivosť. Tris si odkašle. „Vieme, že Úrad je zodpovedný za útok na Sebazaprenie, a nesmieme mu dovoliť, aby ďalej spravoval naše mesto. Vieme, že s tým treba niečo urobiť, a predchádzajúci pokus bol...“ Obráti sa a fľochne na mňa, až sa scvrknem. „Neuvážený. Dá sa to urobiť aj lepšie.“ „Čo navrhuješ?“ spýta sa Cara. „Zatiaľ naisto viem len toľko, že treba odhaliť ich zločiny,“ pokračuje Tris. „Všetci zamestnanci Úradu určite nevedia, čo spáchali ich šéfovia, a podľa mňa by sme ich s tým mali oboznámiť. Možno

by si potom zvolili iných, ktorí by ľudí v experimentálnych mestách nepovažovali za nahraditeľných. Myslela som, že keby sme sérum pravdy rozšírili ako vírus...“ Spomeniem si, ako ma jeho váha dusila a napĺňala mi každé miesto v tele. Ako som nechápal, že ju Tris vládala nadvihnúť a dostať spod nej klamstvo. „To nebude fungovať,“ namietnem. „Sú to G-zetkári, oni séru odolajú.“ „To nie je isté,“ zamieša sa Matthew, chytí medzi prsty šnúrku, ktorú nosí okolo krku, a pokrúti ňou. „Séru pravdy nevie odolať veľa divergentných. V poslednom čase to zvládla iba Tris. Niektorí ľudia majú na odolnosť voči séram lepšie predpoklady. Napríklad ty, Tobias.“ Pokrčí plecami. „Ale predsa... preto som sem zavolal teba, Caleb. Už si so sérami robil, vieš o nich zhruba toľko čo ja. Možno by sme spolu vyvinuli účinnejšie sérum pravdy.“ „Také veci už robiť nechcem,“ vyhlási Caleb. „Drž tú svoju...“ oborí sa naňho Tris, ale Matthew ju preruší. „Prosím ťa, Caleb,“ povie. Priorovci na seba pozrú. Ich modriny majú približne rovnaké farby, fialovú, modrú a zelenú. Vyzerajú ako vytetované. Caleb sa oprie o pult a zátylkom ťukne o kovovú skrinku nad ním. „Fajn,“ prikývne, „ale len ak sľúbiš, že ho nepoužiješ proti mne, Beatrice.“ „Prečo by som to robila?“ odvrkne Tris. „Aj ja môžem pomôcť,“ prihlási sa Cara. „Tiež som v Informovanosti získala potrebné skúsenosti.“ „Super.“ Matthew tleskne rukami. „Tris bude zatiaľ naša špiónka.“ „A čo ja?“ ozve sa Christina. „Dúfala som, že by ste mohli s Tobiasom vytiahnuť z Reggieho, ako funguje záložný bezpečnostný systém v zbrojnom labáku. David mi o ňom nechcel nič povedať, ale Nita nemohla byť jediná, čo o tom vedela.“ „Chceš, aby som sa bavila s niekým, kto tu odpálil bombu a dostal Uriaha do kómy?“ zhíkne Christina. „Nemusíš sa s ním skamošiť,“ chlácholí ju Tris. „Len z neho nenápadne vytiahni, čo vie. Tobias ti pomôže.“ „Žiadnu pomoc nepotrebujem. Zvládnem to aj sama,“ odsekne Christina. Zamrví sa na stole a roztrhne papier, ktorý ho zakrýva. Zase na mňa škaredo pozrie. Pochopím, že v skutočnosti nevidí mňa, ale Uriahovu meravú tvár, a stiahne sa mi hrdlo. „Potrebuješ, lebo mne už Reggie verí,“ pripomeniem. „A všetci sú tu strašne podozrievaví, treba si pri nich dávať pozor na jazyk.“ „Ja si viem...“ ohradí sa Christina, ale Tris ju s úškrnom preruší. „Má pravdu.“ Christina ju plesne po ruke a Tris jej to vráti. „Tak vybavené,“ vyhlási Matthew. „Ďalšie stretko navrhujem, keď Tris absolvuje zasadnutie rady, teda v piatok. Príďte o piatej.“ Prejde ku Care a Calebovi a začne im vykladať čosi o chémii. Christina vypochoduje von a cestou do mňa vrazí plecom. Tris mi pozrie do očí. „Mali by sme sa porozprávať,“ navrhnem. „Fajn,“ súhlasí a vyjde na chodbu. Čakáme pri dverách, kým nevypadnú aj ostatní. Tris zvesí plecia, ako keby sa chcela ešte zmenšiť a

úplne zmiznúť. Stojíme príliš ďaleko od seba, oddeľuje nás celá šírka chodby. Pokúšam sa spomenúť si, kedy som ju naposledy pobozkal, ale nedarí sa mi. Konečne zostaneme sami a chodba stíchne. Ruky už mám celé stŕpnuté, brní mi v nich panika. „Myslíš, že mi niekedy odpustíš?“ spýtam sa. Pokrúti hlavou, ale povie: „Neviem. Musím na to prísť, než sa pohnem niekam ďalej.“ „Vieš... chápeš, že by som Uriahovi v živote naschvál neublížil, že?“ Pozriem na zašitú ranu na jej čele a dodám: „Ani tebe.“ V kuse dupká nohou, nevie obstáť na mieste. Prikývne. „Hej, ja viem.“ „Musel som niečo spraviť,“ obhajujem sa. „Musel som.“ „Veľa ľudí prišlo k úrazu len preto, že si ma nepočúval. A najhoršie na tom je, Tobias, že si ma nepočúval, lebo si ma považoval za detinskú a žiarlivú. Len sprostá šestnástka, čo?“ Zlostne zavrtí hlavou. „Nikdy som ťa nepovažoval za sprostú,“ ohradím sa prudko. „Len som si myslel, že o tom neuvažuješ úplne jasne, to je všetko.“ „Prestaň s tým.“ Zahrabne si rukami do vlasov a zovrie v pästiach pár prameňov. „Furt mi hovoríš to isté dokola, no ani zďaleka ma nerešpektuješ tak, ako tvrdíš. Stále si myslíš, že neviem racionálne uvažovať...“ „To nie je pravda!“ skočím jej do reči. „V živote som nikoho nerešpektoval tak ako teba. Teraz len neviem, či ťa viacej štve, že som spravil somarinu, alebo že som ťa neposlúchol.“ „Čo to má znamenať?!“ „Má to znamenať, že neviem, či si odo mňa naozaj chcela, aby sme k sebe boli úprimní, alebo len to, aby som vždy s tebou súhlasil.“ „To myslíš vážne? Ty si sa mýlil a...“ „Hej, mýlil som sa!“ Už na ňu kričím, hoci netuším, odkiaľ sa tá zlosť zobrala, ale zrazu ma celého zaplaví, surová a odporná a silnejšia, než som zažil za posledných pár dní. „Mýlil som sa, spravil som najhoršiu chybu v živote! Takmer som zabil brata môjho najlepšieho kamoša! A ty mi tu teraz nadávaš, že som ťa neposlúchol, ako keby si bola moja matka! Ty mi nemôžeš hovoriť, čo mám robiť a...“ „Prestaň na mňa kričať,“ preruší ma pošepky a konečne na mňa pozrie. V očiach som jej vídaval všeličo, lásku, túžbu, zvedavosť, ale teraz je tam len zlosť. „Sklapni.“ Jej tichý hlas ma schladí ako ľadová sprcha. Klesnem k stene a strčím si ruky do vreciek. Nechcel som na ňu kričať. Vôbec som sa nechcel naštvať. Šokovane sledujem, ako sa jej na líca lejú slzy. Už dávno som ju nevidel plakať. Zafňuká, preglgne a snaží sa prehovoriť normálnym hlasom, ale nezvládne to. „Potrebujem len trochu času,“ vytlačí zo seba. „Okej?“ „Okej,“ vydýchnem. Utrie si líca dlaňami a odkráča. Pozerám za ňou, až kým jej blonďavá hlava nezmizne za rohom, a pripadám si odhalený, ako keby už nezostalo nič, čo ma ochráni pred bolesťou. A jej neprítomnosť bolí zo všetkého najviac.

TRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA „Tak tu ju máme,“ privíta ma Amar. „Hneď ti dám vestu, Tris.“ „Akú vestu?“ Chystám sa s hliadkou na perifériu, presne ako som sľúbila Davidovi. Nemám potuchy, čo ma tam čaká, z toho väčšinou bývam nervózna, ale teraz už necítim takmer nič. Udalosti posledných dní ma vyžmýkali ako handru. „Nepriestrelnú vestu. Periféria je kadejaká, len nie bezpečná,“ vysvetlí. Prehrabáva kopu v debne pri dverách a hľadá správnu veľkosť. Hrubá čierna vesta, ktorú nakoniec vytiahne, stále vyzerá príliš veľká. „Prepáč, nemáme veľmi na výber, ale táto by ti mala zapasovať. Ruky hore!“ Navlečie mi vestu a utiahne popruhy na bokoch. „Teba som tu nečakala,“ podotknem. „Čo si si myslela, že v Úrade robím? Putovnú komédiu?“ Usmeje sa. „Dali ma do bezpečnostného tímu, tu sa môj tréning z Neohrozenosti využije najlepšie. To isté George. Väčšinou hliadkujeme v areáli, ale keď niekoho pošlú na perifériu, vždy sa prihlásime ako sprievod.“ „Ohovárate ma?“ George sa oddelil od skupiny kolegov a prešiel k nám. „Nazdar, Tris. Ak ti povedal niečo trápne, never mu.“ Položí ruku Amarovi okolo pliec a zaškeria sa na seba. George vyzerá lepšie, než keď som ho videla naposledy, ale smútok ho poznačil, vzal mu veselé vrásky z kútikov očí aj jamky z líc. „Myslel som, že by sme jej mali dať zbraň,“ navrhne Amar a preletí pohľadom z Georgea na mňa. „Budúci členovia rady väčšinou búchačky nedostávajú, lebo by si s nimi nevedeli poradiť, ale ty si iný prípad.“ „To je v pohode,“ poviem. „Nemusíte...“ „Prečo nie, stopro strieľaš lepšie než polovica tamtých,“ kývne hlavou ku kolegom. „Ďalšia Neohrozená na palube by sa nám zišla.“ O pár minút som už ozbrojená a kráčam s Amarom k dodávke. Nasadneme dozadu na korbu, do stredu si sadne George a žena, ktorú mi predstavia ako Ann. Dopredu nastúpia Jack a Violet, vyššie šarže z hliadky. Korbu dodávky zakrýva pevná čierna látka. Zadné dvere zvonku vyzerali čierne, ale zvnútra sú priehľadné, takže vidíme von. Krčím sa medzi Amarom a kopami vecí, cez ktoré poriadne nevidím dopredu. Keď naštartujeme, George nazrie ponad ne a zaškerí sa na mňa, ale potom zostanem sama s Amarom. Hlavná budova Úradu sa pomaly zmenšuje, keď trochu zabočíme, spoza jedného rohu na okamih vykuknú rady bledých, nehybných lietadiel. Po chvíli cesty pomedzi záhrady a hospodárske budovy dorazíme k plotu. Hliadky nám otvoria bránu, ale než nás naozaj pustia do divočiny, Jack strážcovi pri vonkajšom plote nahlási naše plány a náklad vozidla. Tým slovám nerozumiem, vezieme veci, o ktorých som ešte nepočula.

„Načo je ten výlet dobrý?“ spýtam sa Amara. „Teda okrem toho, aby ste mi ukázali perifériu.“ „Perifériu odjakživa sledujú, lebo je to najbližšia geneticky poškodená oblasť k Úradu. Väčšinou len študujú správanie obyvateľov, ale po útoku sa David s radou rozhodli, že na nich treba dávať lepší pozor, aby sme zabránili opätovným sabotážam. Ideme tam inštalovať ďalšie vybavenie.“ Prechádzame okolo podobnej spúšte ako cestou sem, budovy sa rúcajú pod vlastnou váhou a rastliny prerastajú cez asfalt a dobývajú územie naspäť. Amara poriadne nepoznám a nemôžem povedať, že mu stopercentne dôverujem, ale predsa sa ho spýtam: „Ty tomu veríš? Že toto všetko spôsobilo genetické poškodenie?“ Všetci jeho bývalí známi z mesta boli geneticky poškodení. Mohol by naozaj veriť, že sú niečo menej? „Ty nie?“ nechápe Amar. „Ja to vidím takto: ľudia už na tomto svete žijú strašne dlho, dlhšie, než si vieme predstaviť. A pred vojnou génov nepáchali nič takéto...“ Mávne rukou na svet vonku. „Neviem. Nechce sa mi veriť, že naozaj nie.“ „Dosť pesimistický názor na ľudskú povahu, čo ty na to?“ Neodpoviem. „Navyše, keby sa niečo takéto stalo aj dávnejšie, Úrad by o tom musel vedieť,“ pokračuje Amar. Nepoviem mu, že to je dosť naivný názor na ľudskú povahu. Žil predsa v meste a potom na obrazovkách videl, že väčšinu toho života diktovali lži. Evelyn teraz ovláda ľudí zbraňami, ale Jeanine na to išla lepšie. Vedela, že keď zmanipuluje informácie, ktoré ľudia dostanú, nebude ich musieť držať pod palcom násilím. Zostanú tam aj dobrovoľne a ešte za to poďakujú. Úrad a vláda robia vlastne to isté. Chvíľu mlčíme, okrem motora počuť len štrnganie prístrojov. Spočiatku si obzerám každú budovu, okolo ktorej prechádzame, a predstavujem si, kto tam asi žil, ale postupne sa mi zlievajú pred očami. Koľko ruín človek musí vidieť, než mu všetky začnú pripadať rovnaké? „Už sme skoro na periférii,“ ozve sa George spredu. „Tu zastaneme a budeme pokračovať po vlastných. Každý vezme a nainštaluje nejaké vybavenie, okrem Amara, ktorý má na starosti Tris. Tris, môžeš si to tu prezrieť, ale drž sa pri Amarovi.“ Mám pocit, že mi nervy vystúpili príliš blízko k povrchu a najmenší dotyk ich zapáli. Mama sem utiekla, keď sa stala svedkom vraždy, tu ju David našiel a vzal do Úradu. Dá sa povedať, že prichádzam na miesto, kde sa všetko začalo. Dodávka zastane a Amar prudko otvorí dvere. Do jednej ruky chytí zbraň a druhou mávne, aby som ho nasledovala. Vyskočím za ním. Aj tu sú zrúcané budovy, ale neudrú mi do očí tak ako prístrešky zbúchané z kusov plechu a nepremokavých fólií, ktoré sú natlačené tak tesne vedľa seba, že sa navzájom pridržiavajú. V uličkách medzi nimi sú ľudia, väčšinou deti, ponúkajú veci na predaj, nosia vedrá s vodou alebo varia na ohnisku. Keď nás zbadajú, jeden chlapec sa rozbehne s krikom: „Prepad! Prepad!“ „Nevšímaj si to,“ povie Amar. „Myslia si, že sme vojaci. Občas tu spravia ozbrojenú raziu a vezmú pár deciek do sirotincov.“ Sotva ho vnímam a vyrazím jednou uličkou pomedzi prístrešky. Ľudia sa pred nami schovávajú a zakrývajú otvory úbohých príbytkov kusmi kartónu alebo plachiet, ale občas dovidím dnu na chabé

kôpky oblečenia a jedla na jednej strane a improvizované matrace na druhej. Viac nemajú. Nechcem ani pomyslieť, ako prežijú v zime. Alebo kam chodia na záchod. Spomeniem si na kvety a drevené podlahy v Úrade, na množstvo prázdnych postelí v hoteli, kde bývame. „Pomáhate im nejako?“ spýtam sa Amara. „Veríme, že ľuďom najlepšie pomôžeme napravením genetického kódu,“ zarecituje Amar. „Trocha potravinovej pomoci by bola ako náplasť na strelnú ranu. Možno by na chvíľu prestala krvácať, ale nezahojila by sa.“ Nemám na to slov, len pokrútim hlavou a kráčam ďalej. Začínam chápať, prečo si mama vybrala Sebazaprenie namiesto Informovanosti. Keby len chcela uniknúť špinavostiam, čo sa tam diali, mohla ísť aj do Otvorenosti alebo do Harmónie. Lenže ona si vybrala frakciu, odkiaľ mohla pomáhať slabším a väčšinu života zasvätila starostlivosti o bezprizorných. Určite jej pripomínali ľudí z periférie. Odvrátim sa od Amara, aby si nevšimol, že mi do očí vhŕkli slzy. „Poďme naspäť.“ „Čo je s tebou?“ „Nič.“ Otočíme sa, ale v tom momente zaznejú výstrely a vzápätí výkrik o pomoc. Aj poslední ľudia v uličke sa rozpŕchnu. „To bol George!“ skríkne Amar a rozbehne sa uličkou doprava. Sledujem ho medzi šrotové bunkre, ale je príliš rýchly. O chvíľku ho v tom bludisku stratím a zostanem sama. Napriek súcitu, ktorý do mňa vštepili v Sebazaprení, sa ľudí z periférie bojím. Ak žijú v rovnakých podmienkach ako bezprizorní, istotne sa tak aj správajú a dobre viem, že zúfalým ľuďom sa nedá veriť. Akási ruka ma schmatne za rameno a vtiahne do hliníkového prístreška. Vnútri všetko vyzerá modré, lebo svetlo sem presvitá len cez modrú plachtu, ktorá izoluje steny. Zvrtnem sa a ocitnem sa zočivoči drobnej žene so špinavou tvárou. „Vonku to bude chvíľu nebezpečné,“ povie. „Vrhnú sa na hocikoho, aj na mladú slečinku.“ „Kto?“ „Tu na periférii máme dosť akurát zlosti. Niektorí ju vedia zamerať na niečo užitočné, ale väčšina sa pre ňu pokúsi zavraždiť každého, koho považuje za nepriateľa.“ „No... vďaka za pomoc. Volám sa Tris.“ „Amy. Sadni si u mňa. “ „Nemôžem. Tam vonku zostali moji priatelia.“ „Tak potom by si mala počkať, kým k nim hordy naštvaných ľudí dobehnú, a nenápadne sa prikradnúť zozadu.“ Dobrý nápad. Zložím sa na zem pokrytú preglejkou, pištoľ ma tlačí do stehna. V tuhej nepriestrelnej veste sa mi sedí nepohodlne, ale snažím sa tváriť uvoľnene. Zvonku počuť krik a rýchle kroky. Amy odtiahne roh nepremokavej plachty a vyzrie na uličku. „Nie ste vojaci,“ skonštatuje. „Takže z Úradu?“ „Nie!“ vyhŕknem. „Teda vlastne ostatní hej, ale ja som z mesta. Z Chicaga.“

Amy zdvihne obočie. „Došľaka! Rozpustili ho?“ „Ešte nie.“ „Škoda.“ „Škoda?“ zamračím sa na ňu. „Aby bolo jasné, hovoríte o mojom domove.“ „Tvoj ctený domov je založený na myšlienke, že ľudia sú geneticky poškodení a treba ich za každú cenu napraviť. Podľa mňa je naozaj škoda, že experimenty ešte fungujú, za to sa ti nebudem ospravedlňovať.“ Takýmto spôsobom som o tom ešte nerozmýšľala. Bola som presvedčená, že Chicago musí existovať ďalej, lebo tam žili ľudia, ktorých som stratila, a spôsob života, ktorý som kedysi milovala, tam ešte ako-tak pretrváva. Nenapadlo mi, že jeho existencia môže urážať ľudí zvonka, ktorí odmietajú myšlienku, že sú poškodení. „Okej, môžeš ísť,“ pobáda ma Amy. „Asi budú na zhromaždisku severovýchodne odtiaľto.“ „Ešte raz vďaka,“ poviem a vstanem, tenké dosky mi vŕzgajú pod nohami. Amy prikývne. Vykĺznem z jej príbytku a bežím uličkami, našťastie sa ľudia už roztratili a nikto mi nezavadzia. Preskočím cez mláku – nechcem vedieť čoho – a vybehnem na čosi ako dvor. Vysoký vychudnutý chalan mieri pištoľou na Georgea. Za útočníkom sa zhrčil dav ľudí, ktorí si rozdelili jeho sledovacie prístroje a ničia ich topánkami, kameňmi či kladivami. George ma zbadá, ale rýchlo si priložím prst k perám. Priblížila som sa od chrbta, ostatní o mne zatiaľ nevedia. „Odlož tú zbraň,“ povie George pokojne. „Nie!“ vybafne chalan a nervózne sa obzrie na svojich kumpánov. „Ledva som ju zohnal, čo si myslíš, že ti ju dám?“ „Môžeš si ju nechať. Len mi dovoľ odísť.“ „Až keď nám povieš, kam ste brali naše decká!“ „My sme odtiaľto nikoho neodviedli,“ vysvetľuje George. „Nie sme vojaci. Len vedci.“ „To ti tak verím! Trepete sa sem v tej zasratej veste, ak nie si vojak, ja som prezident. A teraz vyklop, čo vieš!“ Ustúpim za prístrešok, vystrčím zbraň spoza rohu a skríknem: „Hej!“ Všetci sa otočia ako jeden, ale ozbrojený chalan neprestane mieriť na Georgea, ako som dúfala. „Mám ťa na muške,“ oznámim mu. „Ak ho okamžite pustíš, pustím aj ja teba.“ „Odbachnem ho!“ skríkne chalan. „Skôr odbachnem ja teba,“ uistím ho. „Poslala nás vláda, ale nie sme vojaci. Nevieme, kam vašich ľudí odvádzajú. Ak ho pustíš, odídeme a dáme vám pokoj. Ak ho zabiješ, zaručujem ti, že o chvíľu prídu vojaci a zďaleka nebudú takí zhovievaví ako ja.“ V tom momente sa z inej uličky vynorí Amar. Z davu sa ozve vresk. „Je ich viacej!“ Všetci sa rozpŕchnu. Ozbrojený chalan zmizne v najbližšej uličke, ale pre istotu stále držím pištoľ v pohotovosti, keby sa náhodou vrátil. Amar objíme Georgea a ten ho päsťou potľapká po chrbte. „Stále si nemyslíš, že genetické poškodenie spôsobuje problémy?“ spýta sa ma.

V najbližšom prístrešku je malé dievčatko, sedí tesne pri dverách a rukami si objíma kolená. Zbadá ma cez škáru medzi plachtami a zamrnčí. Rada by som vedela, prečo sa tu ľudia tak strašne boja vojakov. Prečo bol mladý chalan taký zúfalý, že sa nám vyhrážal pištoľou. „Nie,“ pokrútim hlavou. „Neverím.“ Akurát lepšie viem, kde treba hľadať vinníkov. +++ Jack a Violet neďaleko od dodávky inštalujú ďalšiu kameru. Nešli s nami medzi ľudí, takže ju uchránili. Violet drží prenosnú obrazovku s nekonečnými stĺpcami čísel a diktuje ich Jackovi, ktorý ich naklepáva do svojej. „Kde ste trčali?“ spýta sa. „Zaútočili na nás,“ povie George. „Musíme vypadnúť.“ „Ešte posledné súradnice a môžeme ísť,“ prisvedčí Violet. „Našťastie sme stihli aspoň túto.“ Natlačíme sa späť do dodávky a Amar za nami zavrie zadné dvere. Zaistím zbraň a položím ju na dlážku, celá šťastná, že sa jej môžem zbaviť. Nešla som sem s tým, že budem na niekoho mieriť pištoľou. Ani som nepredpokladala, že uvidím ľudí v takých príšerných životných podmienkach. „To je dôsledok tvojej výchovy v Sebazaprení,“ povie mi Amar. „Preto sa ti tam tak nepáčilo.“ „Zo Sebazaprenia som si odniesla všeličo.“ „Hej, ja viem. Aj Štyri je taký. Všetci z drevárne berú svet strašne vážne a hneď si všimnú, keď niekomu niečo chýba. Keď ľudia prestúpia do Neohrozenosti, väčšinou dopadnú podobne. Z Informovaných sú krutí a brutálni stratégovia, z Otvorených zase cvoci, čo sa chcú s každým pobiť len tak zo srandy a vyskúšať každú somarinu. A keď prestúpi niekto zo Sebazaprenia, stane sa z neho, čo ja viem... vojak. Revolucionár.“ „Alebo by sa z neho aspoň mohol stať, keby si trochu veril,“ dodá. „Štyri o sebe príliš pochybuje, ale inak by bol fantastický vodca. Odjakživa som si to myslel.“ „Podľa mňa máš pravdu. Nanešťastie, vždy sa dostane do maléru, keď sa niekoho pokúsi nasledovať. Napríklad Nitu. Alebo Evelyn.“ A čo ty? dodám v duchu. Tiež si chcela, aby ťa poslúchal. Nechcela! zahriaknem sa, ale celkom tomu neverím. Amar prikývne. Obrazy z periférie sa snažím zatlačiť hlboko do mysle, ale nejde to, ustavične vyskakujú späť na povrch. Predstavujem si, ako sa moja mama v detstve krčila v úbohom prístrešku, zadúšala sa dymom, aby v zime nezmrzla, a zháňala zbrane, ktoré poskytovali aspoň ilúziu bezpečia. Neviem, ako to miesto mohla tak ľahko pustiť z hlavy, keď ju odtiaľ zachránili. Zabývala sa v Úrade a zvyšok života preň pracovala. Žeby zabudla, odkiaľ prišla? Určite nie. Pomáhala predsa bezprizorným. Už verím, že nie z povinnosti, ktorú cítila ako členka Sebazaprenia, ale z úprimnej túžby pomôcť znevýhodneným. Zrazu už na ňu nevládzem myslieť, ani na perifériu a všetko, čo som tam zažila. Chytím sa prvého nápadu na rozptýlenie. „S Tobiasom ste dobrí kamoši?“ spýtam sa Amara. „Má Tobias vôbec nejakých dobrých kamošov?“ Pokrúti hlavou. „Akurát som mu dal prezývku. Všimol som si, ako sa trápi so svojimi fóbiami, a zdalo sa mi, že by sa mu zišla šanca začať odznova,

tak som mu dal nové meno. Ale nepovedal by som, že sme dobrí kamoši, určite nie takí dobrí, ako by som chcel.“ Amar si oprie hlavu o stenu a zavrie oči. Pery sa mu skrútia do úsmevu. „Aha,“ vydýchnem. „No... páči sa ti?“ „Ako si uhádla?“ Pokrčím plecami. „Čo ja viem, podľa toho, ako o ňom rozprávaš.“ „Neboj, neplánujem ti robiť konkurenciu, ak si to myslela takto. Kedysi som naozaj mal záujem, ale raz-dva som pochopil, že Tobias ho neopätuje, tak som mu dal pokoj. Ocenil by som, keby si o tom nehovorila.“ „Tobiasovi? Jasné, že nie.“ „Myslím nikomu, a nielen to, že som mal záujem konkrétne o Tobiasa.“ Obzrie sa za seba, Georgeov zátylok teraz vidno lepšie, keď väčšina vybavenia zmizla. Zdvihnem obočie. Neprekvapuje ma, že sú si blízki – obaja sú divergentní a museli nafingovať vlastnú smrť, aby prežili, a potom si zvykať ako cudzinci v novom svete. „Úrad je posadnutý odovzdávaním génov, chápeš. A keďže George a ja máme zdravé gény... vzťah, ktorý by neviedol k rozmnožovaniu, nie je... žiaduci.“ „Už chápem. Neboj, ja nie som posadnutá šírením silných génov,“ uškrniem sa. „Držím palce, aby vám to spolu vyšlo. „Vďaka.“ Chvíľku potichu sledujeme okolie, dodávka sa už rúti plnou rýchlosťou a zrúcané domy sa zlievajú do jednej machule. „Inak, podľa mňa sa k Tobiasovi hodíš,“ poznamená Amar. Pozerám na vlastné ruky a skrúcam ich v lone. Nemám ani najmenšiu chuť vysvetľovať, že sme na pokraji rozchodu. Amara až tak dobre nepoznám, a keby aj, nechce sa mi o tom hovoriť. „Fakt?“ dostanem zo seba. „Hej. Vidím, že máš naňho dobrý vplyv. Ty to nemôžeš posúdiť, lebo si to nezažila, ale bez teba bol Štyri iný človek. Neistý, výbušný, posadnutý...“ „Posadnutý?“ „Ako inak by si nazvala človeka, ktorý donekonečna lozí do vlastného bludiska strachu?“ „Čo ja viem? Odhodlaný? Statočný?“ „Aj. Ale je to tak trochu šialené, nie? Väčšina Neohrozených by radšej skočila do priepasti, než dobrovoľne išla bludiskom strachu ešte raz. Masochizmus a statočnosť nie je to isté, ale Tobias ten rozdiel veľmi neuznáva.“ „Hej, ja som na tom podobne,“ priznám sa. „Viem.“ Amar sa zaškerí. „Chcem len povedať, že keď spáriš dvoch rôznych ľudí, vždy z toho budú nejaké problémy, ale to, čo spolu máte vy dvaja, stojí za to.“ Pokrčím nosom. „Spáriš? To myslíš vážne?“ Amar spojí dlane a pomädlí si ich, aby mi akože naznačil, čo tým myslí. Zasmejem sa, hoci ma zabolí pri srdci.

TRIDSIATA PIATA KAPITOLA Zložím sa na miesto pri okne kontrolnej miestnosti a vyvolávam zábery z kamier v meste, jeden po druhom, až kým nenatrafím na rodičov. Ako prvú nájdem Evelyn, vo vestibule Informovanosti sa baví s Therese a chlapíkom, ktorý ma zjavne nahradil na pozícii poskoka číslo dva. Zvuk pustím naplno, ale aj tak počujem len mrmlanie. Obloha za oknom je rovnako tmavá a prázdna ako nad mestom, až na modré a červené svetlá, ktoré vyznačujú pristávacie dráhy pre lietadlá. Ani sa mi nechce veriť, že som stále na tom istom svete a pod tou istou oblohou. Ľudia v kontrolnej miestnosti už poväčšine vedia, že som v noci pred útokom vypol bezpečnostný systém, ale nedal som ich kolegom z nočnej služby sérum harmónie, aby som to mohol nerušne spraviť – to má na konte Nita. Ak sa od nich držím ďalej, tiež ma ignorujú. Pretáčam záznamy a hľadám Marcusa a Johannu alebo akýkoľvek náznak, že Kontinuita naozaj niečo podniká. Za posledných pár dní som si všimol, že zhromažďuje sily. Na kamerách vidím všetky dôležité body v meste: most pri Pranieri, sklenenú budovu nad Jamou, hlavnú cestu cez štvrť Sebazaprenia, Centrálu, ruské koleso a polia Harmónie, na ktorých teraz striedavo pracujú všetci, ale nikde sa nedeje nič zaujímavé. „Tuším sa ti tu páči,“ skonštatuje Cara a pristúpi ku mne. „Alebo sa bojíš zvyšku Úradu? Alebo niečoho iného?“ Má pravdu, v kontrolnej miestnosti sa zašívam najčastejšie. Zabíjam tu čas a čakám na verdikt od Tris, na rozhýbanie nášho plánu, na čokoľvek. „Nie,“ poviem nahlas. „Len dozerám na fotrovcov.“ „Ktorých nenávidíš?“ Postaví sa ku mne a založí si ruky na hrudi. „Chápem, prečo chceš celé dni tráviť zízaním na ľudí, ktorých nemôžeš vystáť. Dokonale logické.“ „Sú nebezpeční,“ ohradím sa. „Nikto okrem mňa nevie, do akej miery a ako.“ „Čo odtiaľto urobíš, keď sa rozhodnú spáchať niečo strašné? Pošleš dymový signál?“ Prebodnem ju pohľadom. „Okej, okej.“ Zmierlivo zdvihne ruky. „Len ti chcem pripomenúť, že už nie si uväznený v ich svete. To je všetko.“ „Dobrý postreh.“ Od Informovaných by som nečakal, že sa vyznajú vo vzťahoch a pocitoch, ale Cara si všimne všeličo. Ako sa bojím, ako sa snažím zabudnúť na minulosť, a predsa sa k nej donekonečna vraciam. Takmer ma to znervózňuje. Kúsok pretočím, zastavím a pretočím naspäť. V tme toho veľa nevidno, ale rozoznám ľudí, ako sa zhromažďujú okolo budovy, ktorú nepoznám, zladene ako kŕdeľ vtákov. „Idú na to!“ zhíkne Cara. „Kontinuita útočí!“

„Hej!“ skríknem smerom k ostatným. Staršia žena, ktorá na mňa vždy zazerá, zdvihne hlavu. „Kamera dvadsaťštyri! Rýchlo!“ Poťuká po obrazovke a ľudia, čo sa tu len tak potulovali, sa nahrnú k nej, ďalší sa sem ponáhľajú z chodby. Obrátim sa ku Care. „Zoženieš ostatných? Mali by to vidieť.“ Horlivo prikývne a rozbehne sa von. Ľudia okolo budovy nie sú nijako označení, ani páskami bezprizorných, ale sú ozbrojení. Hľadám nejakú známu tvár, ale záber je príliš zrnitý. Postavy sa preskupujú a komunikujú gestikuláciou, tmavé ruky sa dvíhajú a klesajú v ešte tmavšej noci. Strčím si necht palca medzi zuby, neviem sa dočkať, kedy sa konečne stane niečo zaujímavé. Cara o pár minút dobehne aj s ostatnými. Pri obrazovkách sa to už zahustilo, ale keď Peter zhúkne, aby ich pustili, dav sa rozostúpi. „Čo sa deje?“ spýta sa, keď sa ku mne dostane. „Kontinuita vytvorila armádu,“ ukážem na obrazovku vľavo. „Sú tam ľudia z každej frakcie, dokonca aj z Informovanosti a z Harmónie. V poslednom čase som toho videl dosť.“ „Z Informovanosti?“ neveriacky zopakuje Caleb. „Kontinuita pracuje proti novým nepriateľom, teda bezprizorným,“ vysvetlí Cara. „To znamená, že majú spoločný cieľ: zvrhnúť Evelyn.“ „Chceš povedať, že niekto z Harmónie išiel do armády?“ žasne Christina. „Nepodporujú násilie, ale podporujú úsilie. Aspoň to tvrdia,“ poviem. „Prvý sklad so zbraňami vykradli už pred pár dňami,“ prehodí ponad plece mladá žena od najbližšieho stola. „Tam sa ozbrojili na dnešnú raziu. Evelyn dala väčšinu zbraní premiestniť, ale tento sklad zjavne nestihli zlikvidovať načas.“ Aspoň na niečom sa moji rodičia zhodnú: keď má človek moc vyvolať strach, inú už nepotrebuje. Vďaka zbraniam ju zase získa aj Marcus. „Čo chcú dosiahnuť?“ zaujíma sa Caleb. „Založenie Kontinuity motivovala snaha vrátiť sa k pôvodnej úlohe mesta podľa inštrukcií Edith Priorovej, ktoré sme v danom čase považovali za pravdivé a Johanna sa ešte nedozvedela, že sú falošné,“ vysvetľuje Cara. „Chceli sme vyslať skupinu divergentných za plot a obnoviť frakcie, v prípade potreby aj násilím. V meste práve chystajú útok na Evelynino sídlo podľa plánov, ktoré sme s Johannou pripravovali pred mojím odchodom. Spojenectvo s tvojím otcom k nim nepatrilo, Tobias, ale chápem, že Johanna musela v mojej neprítomnosti rozhodovať sama podľa okolností.“ Skoro som zabudol, že Kontinuitu pred naším odchodom viedla aj Cara. Na frakciách jej už teraz až tak nezáleží, ale na ľuďoch áno. Na obrazovkách ich sleduje nadšene, ale zjavne sa o nich bojí. Aj napriek rečneniu ľudí okolo hneď rozoznám streľbu, len čo sa cez mikrofón ozve prvé drsné zapraskanie. Párkrát ťuknem po obrazovke pred sebou a preladím na záber zvnútra budovy, do ktorej sa vlámali. Na stole sú škatule s nábojmi a pár pištolí, nič moc oproti množstvu zbraní, čo majú tu, ale pre ľudí v meste predstavujú obrovskú hodnotu. Stôl stráži pár ľudí so znakom bezprizorných na ramenách, ale padajú jeden za druhým, Kontinuita je v prevahe. Jedného človeka konečne spoznám. Zeke práve niekoho treskol pažbou do sánky. Bezprizorní podľahnú v priebehu pár minút, strely ani nepostrehnem, až kým sa nezavŕtajú do mäsa.

Členovia Kontinuity sa roztratia po miestnosti, telá prekračujú ako odpadky a berú, čo im príde pod ruku. Zeke pozbiera zbrane padlých a poukladá ich na stôl, v tvári má kamenný výraz, ktorý som uňho videl len zopárkrát. Ešte nevie, čo sa stalo Uriahovi. Žena pri našom stole poťuká po obrazovke a na menšom monitore nad ňou zostane visieť nehybný obrázok, jediný záber z udalostí, ktoré sme práve sledovali. Ďalším ťuknutím záber priblíži a rozoznám, kto tam je: muž s takmer vyholenou lebkou a žena s dlhými tmavými vlasmi, ktoré jej zakrývajú polovicu tváre. Marcus. Kto iný? A Johanna so zbraňou v ruke. „Spoločne zhromaždili väčšinu lojálnych členov frakcií, ale bezprizorní majú stále početnú prevahu.“ Oprie sa na stoličke a pokrúti hlavou. „Bezprizorných je omnoho viacej, než sme predpokladali. Roztratené obyvateľstvo sa ťažko spočítava.“ „Johanna vedie povstanie? So zbraňou? To vôbec nedáva zmysel,“ ozve sa Caleb. Johanna mi raz povedala, že keby sa mohla slobodne rozhodnúť, zakročila by proti Informovanosti a nepodriadila by sa pasívnej politike svojej frakcie. Vtedy ju ešte ovládal strach a stará lojalita. Teraz už frakcie neexistujú a Johanna je viac než len hovorkyňa Harmónie alebo dokonca vodkyňa Kontinuity. Stala sa z nej bojovníčka. „Je to také logické, že si to ani nevieš predstaviť,“ odpoviem Calebovi a Cara súhlasne prikývne. Ľudia na obrazovke vyprázdnia sklad a bleskovo vypadnú, roztratia sa ako listy vo vetre. Na mňa spadne taká ťarcha, ako keby som niesol nové bremeno. Zaujímalo by ma, či sa ostatní – Cara, Christina, Peter, dokonca aj Caleb – cítia rovnako. Naše mesto je o ďalší krok bližšie k úplnému zničeniu. Tu v relatívnom bezpečí Úradu sa môžeme tváriť, že s ním už nemáme nič spoločné, ale to nie je pravda. Nikdy to nebude pravda.

TRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA K Úradu dorazíme až za tmy. Vietor po ceste rozfukuje snehové vločky jemné ako práškový cukor. Skorý jesenný sneh, do rána sa roztopí. Keď vystúpime z dodávky, okamžite si vyzlečiem nepriestrelnú vestu a podám ju Amarovi aj so zbraňou. Stále z nej mám hnusný pocit, verila som, že ma časom prejde, ale zatiaľ som sa nedočkala. Možno neprejde nikdy. A možno je to tak správne. Vojdem dnu a obklopí ma príjemne teplý vzduch. Po výlete na perifériu mi Úrad pripadá čistejší než kedykoľvek predtým. Ten kontrast ma vyvádza z miery. Ako sa tu môžem v čistom oblečení prechádzať po vyleštených dlaždiciach, keď kúsok odtiaľto ľudia živoria pod nepremokavými plachtami? Než prídem do spálne, zase sa s tým zmierim. Hľadám Christinu alebo Tobiasa, ale v spálni sedia len Peter s Calebom. Peter má na kolenách obrovskú knihu a vypisuje si poznámky do zošita, Caleb zíza na čítačku s maminým denníkom. Snažím sa ignorovať jeho lesklé oči. „Neviete náhodou, kde je...“ začnem. Ani neviem, s kým sa väčšmi potrebujem porozprávať. S Christinou? S Tobiasom? „Štyri?“ rozhodne za mňa Caleb. „Nedávno som ho videl v miestnosti s rodokmeňmi.“ „Kde?“ „Majú tu miestnosť, kde sú na stenách napísané mená všetkých ľudí z mesta. Všetkých generácií,“ vysvetlí. Obráti sa k Petrovi. „Dáš mi kus papiera?“ Peter vytrhne čistú stranu zozadu zo zošita a podá mu ju. Caleb mi načrtne trasu, ako sa tam dostanem. „Našiel som tam aj nás,“ oznámi. „Napravo, druhý panel odo dverí.“ Podá mi papier, ani na mňa nepozrie. Sklopím oči k jeho dokonale úhľadnému písmu. Ešte donedávna by určite trval na tom, že ma odprevadí, len aby získal ďalšiu šancu obhájiť sa. Lenže odkedy som mu vrazila, radšej si odo mňa udržiava odstup, buď sa ma bojí, alebo sa konečne vzdal. Ani jedna možnosť sa mi nepozdáva. „Vďaka. No... ako sa má nos?“ spýtam sa. „Celkom fajn. Tá modrina mi pasuje k očiam, čo ty na to?“ Chabo sa usmeje, ja takisto, a tým to hasne, stále nevieme, ako sa spolu máme baviť. Kým stihnem odísť, Caleb si na niečo spomenie. „Počkaj... ty si tu dnes nebola, že? V meste sa niečo deje. Kontinuita sa vzbúrila proti Evelyn a zaútočila na sklad zbraní.“ Vytreštím naňho oči. Posledných pár dní ma vôbec nezaujímalo, čo sa deje v meste, aj tu som mala všetkého vyše hlavy. „Kontinuita?“ zopakujem. „Ľudia, ktorých práve vedie Johanna Reyesová, zaútočili na sklad zbraní?“ Pred odchodom som nepochybovala, že v meste sa čoskoro rozhorí ďalší konflikt. Keď k nemu

konečne došlo, pripadá mi strašne vzdialený. Takmer všetci ľudia, na ktorých mi záleží, sú tu. „Okrem nej ich viedol aj Marcus Eaton,“ pokračuje Caleb, „ale Johanna tam naozaj bola, so zbraňou v ruke. Šialené! Ľudí z Úradu to poriadne rozhodilo.“ „Fíha!“ Pokrútim hlavou. „No, asi to bola len otázka času.“ Zase stíchneme a vzápätí sa naozaj rozídeme, Caleb zamieri späť k posteli a ja odkráčam po chodbe. Sledujem Calebove pokyny a miestnosť s rodokmeňmi rozoznám už z diaľky. Od bronzových stien sa odráža svetlo, keď vstúpim do dverí, mám pocit, že som sa ocitla uprostred zapadajúceho slnka. Žiara ma celú obklopí. Tobias prechádza prstom po stene, pravdepodobne po líniách svojho rodostromu, ale tvári sa ľahostajne. Asi si ani neuvedomuje, čo robí. Už chápem, akú posadnutosť Amar myslel. Viem, že Tobias rodičov donekonečna sledoval na obrazovkách, a teraz zíza na ich mená, hoci sa tu nemôže dozvedieť nič nové. Naozaj túži aj po obnovení vzťahu s Evelyn, aj po uistení, že nie je poškodený, a robil preto zúfalé veci. V tom som mala pravdu. Akurát som netušila, ako veľmi tie dve veci súvisia. Neviem si predstaviť, ako sa človek cíti, keď nenávidí vlastné dedičstvo a zároveň túži po láske ľudí, ktorí mu ho dali. Ako je možné, že som si ten konflikt nevšimla? Prečo som si neuvedomila, že medzi silnými, dobrými stránkami jeho povahy sa schovávajú aj pokrčené a utrápené? Caleb mi povedal, že podľa mamy sa v každom skrýva trochu zla, a ak niekoho chceme skutočne milovať, musíme sa najprv zmieriť s vlastným zlom, aby sme mu vedeli odpustiť. Ako teda môžem Tobiasovo zúfalstvo obracať proti nemu a tváriť sa pritom, že som lepšia, že mňa vlastná bolesť nikdy nezaslepila? „Ahoj,“ poviem a zasuniem si papier od Caleba do zadného vrecka. Otočí sa s výrazom, ktorý som už dlho nevidela, ale predsa si naň ešte spomeniem. Tak sa tváril prvé týždne po tom, čo sme sa spoznali. Ako vojak, ktorý starostlivo stráži vlastné tajomstvá. „Počúvaj,“ oslovím ho. „Myslela som, že mám prísť na to, či som ti schopná odpustiť, ale ja ti vlastne nemám čo odpúšťať. Mne si neurobil nič, možno okrem toho, že si sa ku mne správal, ako keby som od žiarlivosti nevedela, čo robím...“ Chystá sa ma prerušiť, ale umlčím ho zdvihnutím ruky. „Ak zostaneme spolu, ešte neraz ti budem musieť niečo odpúšťať – a platí to aj pre teba,“ pokračujem. „O odpustenie teda nejde. Otázka znie, či nám to stále stojí za to.“ Celou cestou domov som rozmýšľala o tom, čo mi povedal Amar. Žiadny vzťah sa nezaobíde úplne bez problémov. Spomínala som na rodičov, ktorí sa asi hádali častejšie, než by sa na Sebazaprenie patrilo, ale predsa spolu verne držali až do smrti. Spomínala som, ako som od príchodu do Neohrozenosti rástla a silnela a stala sa osobnosťou, s ktorou som spokojná, a ako ma Tobias na tejto ceste uisťoval, že som statočná a zaslúžim si lásku a rešpekt. „A k čomu si sa dopracovala?“ spýta sa, hlas aj ruky sa mu slabučko chvejú. „Prišla som na to, že si stále jediný človek dosť ostrý na to, aby nabrúsil aj mňa.“ „To hej,“ povie drsným hlasom. Pobozkám ho. Objíme ma a pevne si ma k sebe pritisne, zdvihne ma až na špičky. Zaborím mu tvár do pleca,

zavriem oči a vdychujem jeho vôňu, sviežu ako vietor. Kedysi som si myslela, že keď sa ľudia zamilujú, už nemajú na výber a nemajú nad tým žiadnu kontrolu. Zo začiatku to možno platilo aj pre nás, ale teraz už nie. Zamilovala som sa do Tobiasa, ale vo vzťahu s ním nezostávam len zo zvyku, len preto, že nemám inú možnosť. Zostávam, lebo sa tak zakaždým rozhodnem, ráno aj večer, aj keď deň medzitým priniesol hádku alebo sklamanie. Vyberám si ho znovu a znovu, a on mňa takisto.

TRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA K Davidovej kancelárii dorazím, presne vo chvíli, keď hodiny odbijú desiatu. David sa o chvíľočku vyvezie na chodbu. Vyzerá ešte bledší než minule, kruhy pod očami má výrazné ako modriny. „Dobré ráno, Tris,“ pozdraví ma. „Akurát načas. Už sa nevieš dočkať?“ V celom tele ešte cítim sérum pravdy, ktoré na mne ráno testoval Matthew spolu s Carou a Calebom. Snažia sa vyvinúť silnejšiu verziu, ktorej by neodolali ani G-zetkári. Ťažobu si nevšímam a poviem: „Jasné, že sa teším. Veď je to moja prvá schôdza. Pomôžem vám? Vyzeráte unavene.“ „Áno, áno.“ Prejdem zaňho a zapriem sa do rúčok vozíka. Vzdychne. „Máš pravdu, asi som naozaj unavený. Celú noc som nespal, zaoberal som sa najnovšou krízou. Teraz doľava.“ „Akou krízou?“ „Trpezlivosť, čoskoro sa dozvieš.“ Prepletáme sa tmavými chodbami Terminálu 5, David povedal, že to je starý názov, ale nevysvetlil mi, čo znamenal. Tu nie sú žiadne okná a aj samotné steny mi pripadajú tajnostkárske, vydesené z cudzích očí. Keby len vedeli, čo tam hľadám! Cestou si všimnem Davidove ruky. Pevne zviera operadlá a pokožku okolo ozobaných nechtov má červenú, ako keby si celú noc hrýzol aj tú. Moje ruky vyzerali rovnako, keď sa mi do každého sna a do každej myšlienky vkrádali obrazy z cvičných simulácií. Davida možno takto ničia spomienky na útok. Kašli na to, napomeniem sa. Nezabúdaj, že ho schválil. A v prípade potreby by to spravil znova. „A sme tu,“ oznámi David. Pretisnem ho cez dvojité dvere, otvorené a zaistené podperami. Členovia rady už asi dorazili všetci, sedia pri stole a plastovými paličkami si miešajú kávu v miniatúrnych šálkach. Väčšinou vyzerajú približne v Davidovom veku, medzi pár mladšími výnimkami zbadám Zoe. Pozdraví ma napätým, ale zdvorilým úsmevom. „Poprosím o pozornosť!“ povie David nahlas a dovezie sa na svoje miesto na čele konferenčného stola. Ja sa zložím vedľa Zoe na stoličku pri stene, my zjavne nepatríme za stôl k dôležitým členom rady. Fajn, tu aspoň nenápadnejšie zadriemem, keby ma schôdza začala nudiť. Lenže ak nová kríza Davidovi naozaj nedala spať celú noc, asi to nehrozí. „Včera večer som dostal naliehavú správu z našej kontrolnej miestnosti,“ začne David. „V Chicagu sa podľa všetkého chystá ďalšie krviprelievanie. Priaznivci systému frakcií sa zjednotili do hnutia nazývaného Kontinuita a búria sa proti nadvláde bezprizorných. Úspešne prepadli niekoľko zbrojných skladov, ale nevedia, že Evelyn Johnsonová objavila účinnejšiu zbraň: zásoby séra smrti v sídle Informovanosti. Ako všetci vieme, tomuto séru neodolá nikto, dokonca ani divergentní. Ak Kontinuita zaútočí na sídlo vlády bezprizorných a Evelyn Johnsonová na obranu využije sérum,

hrozia katastrofálne straty na životoch.“ Všetci naraz začnú rozprávať, len ja si mlčky zízam na topánky. „Ticho!“ zavelí David. „Experimentom už aj tak hrozí zrušenie, musíme našim nadriadeným dokázať, že ich vieme kontrolovať. Ďalšia revolúcia v Chicagu by ich utvrdila v domnienke, že naša snaha už nie je produktívna. Ak chceme ďalej bojovať proti genetickému poškodeniu, nesmieme to dopustiť.“ Z jeho strhanej tváre vyžaruje aj čosi tvrdšie, silnejšie. Verím mu. Verím, že to nedopustí. „Prišiel čas použiť vírus s pamäťovým sérom na masové reštartovanie,“ vyhlási. „Myslím, že by sme ho mali aplikovať na všetky štyri experimentálne mestá.“ „Reštartovať?“ vyhŕknem, než sa stihnem ovládnuť. Všetci sa ku mne zvrtnú. Zjavne zabudli, že sa v miestnosti nachádza aj človek, ktorého by sa to ešte nedávno týkalo. „Tak hovoríme masovému vymazaniu pamäti,“ vysvetlí David. „Využívame ho na založenie experimentálnych miest so systémom frakcií a potom opätovne, keď hrozí ich rozvrat. V Chicagu sme to naposledy vykonali niekoľko desaťročí pred tvojím narodením.“ Nepríjemne sa na mňa usmeje. „Čo myslíš, prečo bol sektor bezprizorných taký zdevastovaný? Došlo k povstaniu, ktoré sme museli čo najefektívnejšie potlačiť.“ Zarazene mlčím a pred očami sa mi vynoria rozbrázdené cesty, vytlčené okná a zrúcané lampy. Podobnú spúšť som inde v meste nevidela, ani v opustenej časti Chicaga severne od mosta, kde sú budovy prázdne, ale nepoškodené. Zničené časti mesta som si odjakživa spájala so životom bez frakcie, ani sa mi nesnívalo, že by boli výsledkom povstania. Povstania, ktoré si nikto nepamätal, lebo Úrad reštartoval experiment. Od zlosti sa mi až zdvihne žalúdok. Nechcú zabrániť revolúcii, aby zachránili ľudské životy, ale aby zachránili svoj milovaný experiment. To je samo osebe dosť príšerné. Prečo si myslia, že pritom môžu ľudí len tak okradnúť o všetky spomienky? Odpoveď poznám: pre nich sú obyvatelia experimentálnych miest iba nádoby s genetickým materiálom. Cenia si ich pre pár napravených génov, ktoré odovzdajú ďalej, na ich myšlienkach a citoch vôbec nezáleží. „Kedy?“ ozve sa niekto z rady. „V priebehu nasledujúcich štyridsaťosem hodín.“ Všetci prikývnu, ako keby to bol rozumný nápad. Vybavia sa mi Davidove slová: Náš boj proti genetickému poškodeniu a záchrana experimentov pred zrušením sa nezaobíde bez obetí. Hneď vtedy som mala pochopiť, že s radosťou obetuje spomienky – životy! – tisícok ľudí, len aby zachránil experimenty. Ani nezaváha, ani mu nenapadne, že by mal hľadať iný spôsob. Sú predsa poškodení.

TRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA Opriem si nohu o rám postele oproti a dotiahnem si šnúrky na topánke. Cez veľké okná vidím, ako sa poobedňajšie slnko odráža od lietadiel zaparkovaných na dráhach. Ľudia v zelených kombinézach sa hemžia pod nimi a prechádzajú po krídlach, pripravujú ich na odlet. „Ako vám to ide s tými sérami?“ spýtam sa Cary. Tris na sebe ráno skúšala vylepšené sérum pravdy, ale odvtedy som ju ešte nestretol. Cara sedí o dve postele ďalej a kefou si češe vlasy. Poobzerá sa, či je miestnosť naozaj prázdna, a povie: „Nič moc. Tris na novú verziu vôbec nezareagovala. Zvláštne, že človek môže získať genetickú odolnosť voči akýmkoľvek pokusom o manipuláciu mysle.“ „Možno nejde o gény.“ Pokrčím plecami a zaviažem si šnúrky na druhej topánke. „Možno je to len nadľudská tvrdohlavosť.“ „Čože? Rozchod pokročil do fázy urážok?“ spýta sa. „Po tom, čo sa stalo Willovi, som si to dobre nacvičila. Keby si chcel pár tipov o jej nose...“ „Nerozišli sme sa,“ zaškerím sa. „Ale rád počujem, že máš o mojej babe takú vysokú mienku.“ „Ospravedlňujem sa,“ vyhŕkne Cara a celá očervenie. „Neviem, ako som k tomu záveru prišla. Priznávam, že tvoja priateľka vo mne občas vzbudzuje zmiešané pocity, ale predovšetkým ju rešpektujem.“ „Ja viem, len som si zarypol. Inak, červené líca ti pristanú.“ Cara na mňa škaredo pozrie. „A medzi nami,“ pokračujem, „čo máš proti jej nosu?“ Dvere spálne sa prudko otvoria a dnu vrazí Tris so strapatými vlasmi a vytreštenými očami. Keď ju vidím takú vynervovanú, hneď ma to nakazí, mám pocit, že sa mi pod nohami roztriasol celý svet. Prehrabnem si vlasy rukou a priskočím k nej. „Čo sa deje?“ spýtam sa a položím jej ruku na plece. „Schôdza rady.“ Na okamih mi priloží dlaň na ruku, potom klesne na najbližšiu posteľ a oprie si lakte o kolená. „Nechcem byť neoriginálna...“ ozve sa Cara, „ale čo sa deje?“ Tris zavrtí hlavou, ako keby si z vlasov vytriasala prach. „Rada niečo chystá. Niečo hrozné.“ Postupne zo seba dostane, že plánujú reštartovať experimenty. Rozpráva príliš rýchlo, ale s dlhými prestávkami, ruky si zacvakne medzi kolená a tlačí na ne, až jej očervenejú zápästia. Keď skončí, sadnem si vedľa nej a objímem ju jednou ruku okolo pliec. Pozriem na lietadlá za oknom, lesklé a pripravené vzlietnuť. O necelé dva dni zhodia na mesto pamäťové sérum. „Ako plánuješ zakročiť?“ spýta sa Cara. „Netuším,“ vydýchne Tris. „Už nemám šajn, čo je správne a čo nie.“ Cara a Tris majú veľa spoločného, obe poznačila a vyformovala strata. Lenže Care bolesť dodala neochvejnú istotu a Tris si napriek všetkému zachovala svoju nerozhodnosť. Stále k veciam

pristupuje s otázkou namiesto odpovede. Túto jej schopnosť obdivujem, ale asi nie dostatočne. Chvíľu sa všetci dusíme v tichu, myšlienky sa mi valia jedna cez druhú, ale aspoň k jasnému cieľu. „Nesmú to spraviť,“ vyhlásim. „Nesmú všetkým vymazať pamäť, ani by nemali mať takú moc.“ Nadýchnem sa. „Dočerta, bolo by jednoduchšie, keby tu niekto vedel aj rozmýšľať! Možno by našli nejaký spôsob, ako zachrániť experimenty, a konečne by pochopili, že veci sa dajú riešiť inak.“ „Hej, zišlo by sa tu vymeniť väčšinu vedeckého personálu,“ vzdychne Cara. Tris zvraští tvár a pošúcha si čelo, ako keby ju zrazu rozbolela hlava. „Nie,“ hlesne. „Ani by ich nebolo treba meniť.“ Pozrie na mňa rozžiarenými očami, zrazu sa nevládzem ani pohnúť. „Pamäťové sérum,“ povie. „Alan a Matthew vyvinuli sérum, ktoré sa správa ako vírus a rozšíri sa bez toho, aby bolo treba každému pichať injekcie. Tak plánujú reštartovať experimenty. Ale my by sme mohli reštartovať ich.“ Hovorí čoraz rýchlejšie a jej nadšenie je takisto nákazlivé, tá myšlienka sa mi formuje v hlave, ako keby sa tam zrodila. Lenže podľa mňa to náš problém nevyrieši. Akurát vyrobí ďalší. „Reštartujeme Úrad bez propagandy a predsudkom voči G-péčkarom,“ pokračuje Tris. „Postaráme sa, aby sa už nikdy nerozhodli riskovať spomienky všetkých ľudí v mestách.“ Cara zdvihne obočie. „Neodstránili by sme aj všetky ich vedomosti? Potom by boli nanič.“ „Neviem. Podľa mňa musí existovať nejaký spôsob ako vybrať, ktoré spomienky chceme zasiahnuť. Inak by ľudia v mestách zabudli aj rozprávať, viazať si šnúrky a kadečo iné.“ Tris vyskočí na nohy. „Mali by sme sa spýtať Matthewa. On lepšie vie, ako to funguje.“ Aj ja vstanem a vojdem jej do cesty. Svetlo, ktoré sa odráža od krídel lietadiel, ma oslepuje, nevidím jej do tváre. „Tris,“ oslovím ju. „Počkaj. Fakt chceš vymazať spomienky všetkých ľudí v Úrade? Veď to je to isté, čo oni chcú spraviť ľuďom v meste.“ Zacloním si oči a rozoznám jej chladný pohľad – presne taký, ako som si predstavil, kým som sa pozrel. Vyzerá omnoho staršie, než by sa v jej veku patrilo, prísne a tvrdo. Tiež sa tak cítim. „Vôbec im nezáleží na ľuďoch, ktorých považujú za menejcenných,“ povie. „Chystajú sa vymazať spomienky všetkých našich kamošov a známych. Spôsobili smrť väčšiny našej bývalej frakcie.“ Obíde ma a pochoduje k dverám. „Podľa mňa môžu byť radi, že ich nechcem povraždiť.“

TRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA Matthew si zopne ruky za chrbtom. „Nie, nie, pamäťové sérum človeku nevymaže úplne všetko,“ potvrdí. „Načo by bolo dobré, keby ľudia zabudli chodiť a rozprávať?“ Pokrúti hlavou. „Sérum sa zameriava na deklaratívnu pamäť, teda na fakty – tvoje meno, kde si sa narodila, ako sa volala tvoja prvá učiteľka. Procedurálna pamäť, teda postupy, napríklad ako tvoriť súvislé vety alebo jesť príborom, zostáva zachovaná.“ „Fascinujúce,“ skonštatuje Cara. „Naozaj to funguje?“ S Tobiasom na seba pozrieme. Jasné, že tí dvaja si majú čo povedať. Cara a Matthew stoja veľmi blízko, prudko gestikulujú a zjavne ich netrápi, že ich rozhovor ledva sledujeme. „Prirodzene, strate dôležitých spomienok sa nedá úplne zabrániť,“ pokračuje Matthew. „Ale ak o ich živote a práci máme záznamy, neželané straty ľahko obnovíme. Prvých pár dní po reštartovaní sú ľudia mierne dezorientovaní a nesmierne vnímaví.“ Opriem sa o stenu. „Počkať,“ ozvem sa. „Ak Úrad plánuje naložiť sérum do lietadiel a zaútočiť na mesto, zostane nejaké aj pre nás?“ „Musíme sa k nemu dostať prví, ešte než ho naložia,“ povie Matthew. Cara si zmenu témy očividne nevšimla. „Keď im vymažeme spomienky, nebudeme im musieť vštepiť iné? Ako to urobíme?“ „Veď som hovoril, tesne po reštartovaní ľahko prijmú akékoľvek informácie.“ Matthew si sadne na stoličku a otočí sa na nej o tristošesťdesiat stupňov. „Dáme im novú hodinu dejepisu. S faktami namiesto propagandy.“ „Mohli by sme k tomu pridať zábery z periférie,“ navrhnem. „A obrázky z vojen, ktoré ľudia viedli, než sa geneticky zmanipulovali.“ „Super.“ Matthew prikývne. „Ale stále máme jeden veľký problém. Sérum je v zbrojnom labáku. Presne tam, kam sa Nita neúspešne snažila vlámať.“ „S Christinou sme sa na to mali spýtať Reggieho,“ pripomenie Tobias, „ale keďže musíme konať rýchlo, asi by sme to mali vytiahnuť rovno z Nity.“ „Máš pravdu,“ uznám. „Pôjdem zistiť, kde spravila chybu.“ +++ Keď sme sem prišli, Úrad mi pripadal ako nekonečné bludisko, ale do nemocnice už trafím aj bez šípok. Zvláštne, ako sa každé miesto zmenší, keď si naň človek zvykne. Tobias sa vybral so mnou a bez námahy drží moje tempo. Mlčíme, ale cítim, že rozhovor sa chystá, ako búrka. Napokon ticho preruším ja. „Čo sa ti nepáči? Pri ostatných si skoro nič nepovedal.“ „Ja len...“ Pokrúti hlavou. „Nie som si istý, či to je naozaj správne. Chcú našim kamošom vymazať

spomienky, tak radšej vymažeme spomienky my im?“ Zvrtnem sa a zľahka mu položím ruky na plecia. „Tobias, máme necelých štyridsaťosem hodín na to, aby sme ich zastavili. Ak máš nejaký lepší nápad ako zachrániť naše mesto, som samé ucho.“ „Nemám.“ V tmavomodrých očiach sa mu zračí smútok. „Lenže... chystáme sa spraviť niečo zúfalé, aby sme zachránili niečo, na čom nám záleží. Presne ako Úrad.“ „Rozdiel je v tom, kto je v práve. Ľudia v meste sú v tom nevinne. Ľudia z Úradu, ktorý dal Jeanine simulačné sérum, ani nie.“ Stisne pery, pochopím, že som ho ešte úplne nepresvedčila. Vzdychnem. „Jasné, nie je to dokonalé riešenie. Ale keď si človek má vybrať medzi dvoma zlými možnosťami, vyberie si tak, aby zachránil ľudí, na ktorých mu záleží. Verím tomu. Okej?“ Chytí mi ruku do pevného teplého zovretia. „Okej.“ „Tris!“ Christina rozrazí lietacie dvere do nemocnice a beží k nám. Peter sa jej ponáhľa za pätami, ale vlasy má stále úhľadne začesané nabok. Najprv sa mi zdá, že Christina je nadšená, a nádej sa vo mne nafúkne ako balón. Žeby sa Uriah prebral? Lenže čím bližšie dobieha, tým jasnejšie vidím, že nie je nadšená, ale takmer hysterická. Peter zastane kúsok za ňou, s prekríženými rukami. „Práve som sa bavila s jedným doktorom,“ vyhŕkne. „Povedal, že Uriah sa už nezobudí. Vraj... nezaznamenávajú žiadne mozgové impulzy!“ Cítim sa, ako keby mi na plecia zrazu padol kameň. Uvedomovala som si, že Uriah sa možno nezobudí, hoci som si to zatiaľ nepripúšťala. Teraz sa nádej, ktorá zadržiavala smútok, vytráca s každým slovom. „Chceli ho hneď odpojiť od prístrojov, ale presvedčila som ich, nech počkajú.“ Zúrivo si pretrie oko chrbtom ruky a zachytí slzu, než spadne. „Nakoniec sme sa dohodli, že mi dajú štyri dni. Aby som to mohla povedať jeho rodine.“ Jeho rodine. Zeke aj ich matka zostali v meste. Ani mi nenapadlo, že vlastne nevedia, čo sa mu stalo, a nerozmýšľala som, ako im to oznámiť, lebo... „Mesto pozajtra reštartujú!“ vyhŕknem a schmatnem Tobiasa za rameno. Tvári sa omráčene. „Ak ich nezastavíme, Zeke s mamou naňho zabudnú. Ako keby nikdy neexistoval!“ „Čože?“ Christina vytreští oči. „Veď je tam aj moja rodina! Nemôžu vygumovať všetkých!“ „Ale môžu, celkom ľahko,“ ozve sa Peter. Aj som zabudla, že tu je. „Čo tu vôbec robíš?“ oborím sa naňho. „Bol som pozrieť Uriaha. Zaviedla si proti tomu nejaký zákon?“ „Záležalo ti na ňom niekedy?“ vyprsknem. „Kde si nabral právo...“ „Tris,“ zahriakne ma Christina. „To si nechaj na inokedy.“ „Musíme sa tam dostať,“ povie Tobias. „Matthew povedal, že ľudí môžeme proti pamäťovému vírusu zaočkovať, nie? Mali by sme ísť do mesta za Uriahovou rodinou, pre istotu ich zaočkovať a vziať ich sem, aby sa mohli rozlúčiť. Musíme to stihnúť zajtra.“ Odmlčí sa. „Christina, môžeš ísť so mnou a zatiaľ zaočkuješ svoju rodinu. Za Zekem a Hanou by som mal ísť sám.“ Christina prikývne. Stisnem jej ruku, dúfam, že povzbudivo. „Idem s vami,“ vyhlási Peter. „Inak poviem Davidovi, čo plánujete.“

Všetci naraz sa k nemu obrátime. Neviem, čo tým chce dosiahnuť, ale určite nič dobré. Na druhej strane, fakt si nemôžeme dovoliť, aby nás prezradil, a nestíhame vymyslieť iný plán. „Okej,“ povie Tobias, „ale ak sa pokúsiš o nejakú somarinu, dostaneš po hlave a zamknem ťa dakde do pivnice.“ Peter prevráti oči. „Ako sa tam dostaneme?“ spýta sa Christina. „Asi nám len tak nepožičajú auto.“ „Mohli by sme presvedčiť Amara, aby vás zviezol,“ navrhnem. „Hovoril mi, že sa hlási na každý výjazd. Pozná správnych ľudí a určite ho presvedčíme, aby to urobil pre Uriahovu rodinu.“ „Pôjdem sa ho spýtať,“ ponúkne sa Tobias. „A niekto by mal zostať pri Uriahovi, aby si to doktori náhodou nerozmysleli. Radšej ty, Christina.“ Poškriabe sa na zátylku, ako keby si odtiaľ chcel strhnúť vytetovaný symbol Neohrozenosti. „A potom musím vymyslieť, ako Zekemu poviem, že som sa o jeho bračeka tak dobre postaral, až skončil na smrteľnej posteli.“ „Tobias...“ začnem, ale on ma kývnutím ruky umlčí a vyštartuje preč. „Za Nitou by ma asi aj tak nepustili,“ prehodí ponad plece. Občas fakt neviem odhadnúť, ako ľuďom pomôcť. Tobias s Petrom odchádzajú a držia sa poriadne ďaleko od seba. Pozerám za nimi a napadne mi, že Tobias možno potrebuje, aby som sa za ním rozbehla. Po celý život ho ľudia nechávali odchádzať a uzatvárať sa do seba, to nemôže byť zdravé. Lenže má pravdu, teraz máme obaja dôležitejšie povinnosti. „Poďme, návštevné hodiny sa čoskoro končia,“ pripomenie mi Christina. „Ja idem späť za Uriahom.“ +++ Než sa poberiem k Nite – ani sa nemusím pýtať, kde je, veď kto iný by mal pred izbou ozbrojenú stráž? –, zastavím sa pri Uriahovi. Christina sa zloží na stoličku vedľa postele, v jej čalúnení už vysedela plytké jamky. Ani sa poriadne nepamätám, kedy sme sa naposledy bavili ako kamošky, kedy sme sa spolu schuti zasmiali. Vlastná minulosť, ktorú som odhalila v Úrade, mi na chvíľu zahmlila myseľ, chvíľu som verila, že by som sem mohla patriť. Postavím sa vedľa nej a pozerám na Uriaha. Nevyzerá zranený, vidno na ňom pár modrín a škrabancov, ale nič smrteľne vážne. Viem, že to je on, ale bez širokého úsmevu a iskry v tmavých očiach sa na seba veľmi nepodobá. Nakloním hlavu a skontrolujem, či mu zostalo aspoň tetovanie za uchom. „Vlastne sme sa ani moc nebavili,“ povie Christina a chytí Uriaha za bezvládnu ruku, „až teraz... ku koncu. Obaja sme niekoho stratili a...“ „Ja viem,“ uistím ju. „Dosť si mu pomohla.“ Pritiahnem si stoličku a sadnem si vedľa nej. „Občas mám pocit, že stratím úplne všetkých kamošov,“ zamrmle. „Nestratila si Caru. Ani Tobiasa. A mňa, Christina, mňa nikdy nestratíš.“ Obráti sa ku mne a padneme si do náručia rovnako zúfalo, ako keď mi odpustila Willovu smrť. Naše priateľstvo už zvládlo neuveriteľnú ťažobu, znieslo váhu mojej viny za smrť jej milovaného a ťažobu nespočetných strát, ktorú nesieme spoločne. Iné zväzky by sa pod ňou určite zlomili, ale náš z nejakého dôvodu vydržal.

Stískame sa strašne dlho, až kým zúfalstvo nepominie. „Vďaka,“ šepne Christina. „Ani ty nestratíš mňa.“ „Keby nám to hrozilo, tak by sa to už určite stalo,“ poviem. „Počúvaj, pár vecí si zmeškala...“ Porozprávam jej všetko o našom pláne zabrániť v reštartovaní experimentov a myslím pritom na jej rodičov a sestru, na všetky vzťahy, ktoré by padli za obeť boju o napravenie génov. „Mrzí ma to,“ poviem, „tak trochu sme rozhodli za teba a možno by si chcela pomôcť tu, ale...“ „To je v pohode,“ hlesne a zahľadí sa na Uriaha. „Rada pôjdem aspoň do mesta.“ Párkrát prikývne. „Ty to tu určite zvládneš.“ Dúfam, že má pravdu. +++ Keď sa dostanem k Nite, do konca návštevných hodín zostáva už len desať minút. Strážca zdvihne hlavu od knihy a spýtavo na mňa pozrie. „Môžem ísť dnu?“ spýtam sa. „Nemal by som tam nikoho púšťať,“ upozorní ma. „Ja som ju postrelila. Ráta sa to?“ „Čo ja viem?“ Pokrčí plecami. „Ak sľúbiš, že ju nepostrelíš ešte raz a do desiatich minút vypadneš, môžeš ísť.“ „Platí.“ Donúti ma vyzliecť si bundu, aby sa presvedčil, že nie som ozbrojená, a pustí ma do izby. Nita sa s trhnutím preberie. Polovicu tela má zamotanú v obväzoch a jedno zápästie pripútané k posteli, aby nemohla ujsť, ani keby vládala. Vlasy má strapaté a pochlpené, ale z krásy jej to ktovieako neubralo. „Čo tu chceš?“ zachrčí na mňa. Namiesto odpovede sa poobzerám po rohoch miestnosti, v jednom nájdem kameru namierenú na posteľ. „Mikrofóny tu nie sú,“ domyslí si Nita. „Tu majú radšej kamery.“ „Okej.“ Pritiahnem si stoličku k jej posteli. „Prišla som, lebo od teba potrebujem zistiť niečo dôležité.“ „Už som im toho povedala dosť,“ odsekne. „Viacej zo mňa nikto nedostane, a ty už vôbec nie.“ „Keby som ťa nepostrelila, David by si ma neobľúbil a nevyklopil by mi kadečo dôležité,“ zašepkám. Pozriem na dvere, nemám podozrenie, že by nás niekto počúval, ale paranoje sa už neviem zbaviť. „Vymysleli sme nový plán s Matthewom a s Tobiasom. Musíme sa pritom dostať do zbrojného labáku.“ „S tým ideš za mnou?“ Pokrúti hlavou. „Minule mi to tak trochu nevyšlo, zabudla si?“ „Musím zistiť, ako tam funguje zabezpečenie. David je jediný človek, čo pozná kód?“ „Nie jediný človek na svete, to by bola somarina, jeho nadriadení vo vláde ho vedia. Ale je jediný v Úrade.“ „Okej, tak čo ten záložný systém? Ten, čo by sa aktivoval, keby ste dvere vyhodili do vzduchu?“ Stisne pery, až jej takmer zmiznú, a zíza si na obväzy. „Sérum smrti. Rozptýli sa do vzduchu a nič ho nezastaví. Aj keby si si dala ochranný oblek alebo dačo také, postupne sa dostane na telo. Len to trochu dlhšie potrvá. Aspoň podľa laboratórnych testov.“ „Takže automaticky zabijú každého, kto tam vojde bez kódu?“

„Divíš sa?“ „Ani nie.“ Opriem si lakte o kolená. „Bez Davidovho kódu sa tam teda nedá dostať.“ „Presne. Ako sme už obidve zistili, radšej sa nechá odbachnúť, než by ho prezradil,“ skonštatuje. „Je šanca, že by G-zetkár séru odolal?“ „Nehrozí.“ „Väčšina z nich neodolá ani séru pravdy,“ podotknem, „ale ja hej.“ „Ak sa ti chce flirtovať so smrťou, poslúž si.“ Zaborí hlavu späť do vankúša. „Ja toho už mám plné zuby.“ „Ešte jedna otázka,“ nedám jej pokoj, „povedzme, že chcem flirtovať so smrťou. Kde zoženiem výbušninu, aby som sa dostala cez dvere?“ „Už len tebe to budem hovoriť!“ „Asi ti ešte nedošlo, o čo ide,“ schladím ju. „Ak náš plán vyjde, všetci zabudnú, že ťa odsúdili na doživotie. Dáš sa dokopy a budeš voľná. Takže by si mi vo vlastnom záujme mala pomôcť.“ Skúmavo na mňa zazerá, ako keby ma hodnotila. Zápästím potiahne za puto, až jej kov vytlačí ryhu do kože. „Výbušniny má Reggie. Naučí ťa s nimi narábať, ale v akcii je naprd, ani náhodou ho neber so sebou, v jednom kuse ho treba vodiť za ručičku.“ „Dobre vedieť.“ „Povedz mu, že na tie dvere treba dvojitú dávku, vyzerajú extra pevné.“ Prikývnem. Pípnu mi hodinky a ohlásia celú, mala by som ísť. Vstanem a stoličku odsuniem späť do kúta, kde som ju našla. „Vďaka za pomoc,“ poviem. „Čo plánujete?“ spýta sa ešte. „Ak si ochotná niečo mi povedať.“ Chvíľku zvažujem odpoveď. „No, povedzme, že spojenie geneticky poškodený všetkým vymažeme zo slovníka.“ Strážca otvorí dvere, asi sa chystá nahučať na mňa, že som tam zostala príliš dlho. Nevadí, už som na odchode. Vo dverách sa ešte obzriem ponad plece a zbadám, že Nita sa nenápadne usmieva.

ŠTYRIDSIATA KAPITOLA Amar sa dá nahovoriť rýchlo, presne ako som čakal. Starý Neohrozený sa nezaprie. Dohodneme sa, že sa stretneme pri večeri a prediskutujeme plán s Christinou, Petrom a Georgeom, ktorý nám pomôže zohnať auto. Keď sa vrátim od Amara, zložím sa na posteľ, prehodím si vankúš cez hlavu a donekonečna vymýšľam, čo poviem Zekemu. Strašne ma to mrzí, myslel som si, že robím, čo treba, všetci sa o Uriaha starali, v živote by mi nenapadlo... Ľudia prichádzajú a odchádzajú, kúrenie sa pravidelne zapína a vypína a ja si furt lámem hlavu, vymýšľam a zavrhujem výhovorky, pripravujem si vhodný tón hlasu, správne gestá. Napokon stratím nervy, strhnem si vankúš z tváre a šmarím ho o stenu oproti. Cara, ktorá si práve sťahuje na boky čistú košeľu, prekvapene nadskočí. „Myslela som, že spíš,“ zašomre. „Soráč.“ Pre zmenu si začne uhládzať vlasy, každý prameň asi má presne určené miesto. Prepletá pritom prstami ako hudobníci Harmónie, keď hrajú na bendžo. „Chcem sa ťa niečo spýtať,“ poviem a posadím sa na posteli. „Je to dosť osobné.“ „Okej.“ Sadne si oproti mne na posteľ, kde spáva Tris. „Poslúž si.“ „Ako si dokázala odpustiť Tris po tom, čo urobila tvojmu bratovi? Teda ak si jej naozaj odpustila.“ „Hm.“ Cara si ovinie ruky okolo tela. „Väčšinou som presvedčená, že som jej odpustila. Občas nie celkom. Fakt neviem. Je to niečo také, ako keby si sa pýtal, ako po strate blízkeho ďalej žiješ. Lepšie je o tom nerozmýšľať. Jednoducho funguješ, ako najlepšie vieš, a na ďalší deň to isté odznova. „Dá sa to nejakým spôsobom uľahčiť? Urobila pre teba Tris niečo také?“ „Prečo sa pýtaš?“ Položí mi ruku na koleno. „Kvôli Uriahovi?“ „Hej,“ prikývnem a odtiahnem nohu, aby jej dlaň skĺzla dolu. Nepotrebujem, aby ma tľapkala a utešovala, zízala na mňa so zdvihnutým obočím a opatrne zo mňa ťahala pocity, ktoré by som radšej zadusil v sebe. „Tak fajn.“ Odtiahne sa a zase prehovorí normálnym tónom. „Myslím, že najdôležitejšie bolo priznanie. Tris to síce urobila neplánovane, ale predsa. Myslím skutočné priznanie, bez ospravedlňovania a prikrášľovania. Povedala mi to na rovinu a presne to som potrebovala.“ Prikývnem. „A keď sa Zekemu priznáš,“ pokračuje, „pravdepodobne pomôže, keď mu dopraješ čas osamote, koľko len bude potrebovať.“ Zase prikývnem. „Ale ty si Uriaha nezabil, Štyri,“ dodá. „Neodpálil si bombu, ktorá mu ublížila, ani si to nenaplánoval.“

„Ale spolupracoval som.“ „Prosím ťa, sklapni už,“ povie s milým úsmevom. „Čo sa stalo, už sa neodstane. Je to príšerné. Urobil si chybu. Nie si dokonalý. To je celé. Nepleť si pocit viny so smútkom.“ Ešte chvíľu spolu mlčky sedíme v prázdnej miestnosti. Snažím sa jej slová spracovať a uveriť im. +++ Pri večeri si s Amarom, Georgeom, Christinou a Petrom sadneme čo najďalej od ostatných, medzi pult s nápojmi a rad smetníkov. Polievka mi vychladne, ešte než z nej stihnem vyloviť všetky chlebíčky. Amar nám povie, kedy a kde sa stretneme, potom nás zavedie na chodbu vedľa kuchyne, aby nás nikto nevidel. Z vrecka vytiahne čiernu škatuľku so striekačkami a každému jednu dá, spolu so samostatne zabaleným kúskom antiseptickej vaty. „Čo to je?“ spýta sa Christina a trochu sa strasie. Injekcií už máme všetci plné zuby. „To isté, čím zaočkujete vaše rodiny a kamošov,“ povie Amar. „Úrad tam vypustí pamäťové sérum vo forme vírusu, a keby ste sa včas nedostali z mesta, očkovanie sa vám zíde. Veď nechcete všetko zabudnúť, že?“ Christina prikývne a párkrát si plesne dlaňou po lakťovej jamke, aby jej vystúpila žila. Ja si ihlu zo zvyku zapichnem zboku do krku, presne ako keď som chodil do bludiska strachu. Niekedy som to zvládol aj párkrát do týždňa. Amar si injekciu takisto pichne, ale všimnem si, že Peter nie. Stisne piest, tekutinu si ľahostajne nechá stiecť po krku a utrie ju rukávom. Zaujímalo by ma, ako sa človek musí cítiť, aby sa dobrovoľne rozhodol na všetko zabudnúť. +++ Cestou z jedálne ma dobehne Christina. „Musím sa ťa niečo spýtať. Tajne.“ Zavediem ju dolu schodmi ku G-péčkarskej klubovni a potom chodbou s farebnými svetlami. Na konci Christina zastane a založí si ruky, nos a ústa jej osvetľuje fialová žiarovka. „Amar nevie, že chceme zabrániť reštartu?“ spýta sa. „Nie. Je verný Úradu. Nechcel som ho namočiť do celého plánu.“ „Dobre vieš, že v meste sa chystá ďalšia revolúcia,“ pokračuje. Svetlo na tvári jej zmodrie. „Úrad chce všetkým vymazať spomienky, len aby sa navzájom nepovraždili. Ak to prekazíme, Kontinuita zaútočí na Evelyn, Evelyn vypustí sérum smrti a kopa ľudí zbytočne zomrie. Stále som na teba naštvaná, ale neverím, že by si to chcel dopustiť. Máš tam predsa rodičov.“ „Na tých kašlem.“ „To nemyslíš vážne,“ zamračí sa. „Sú to predsa tvoji rodičia.“ „Ale myslím,“ schladím ju. „Záleží mi len na tom, aby som Zekemu a jeho mame povedal o Uriahovi. Marcus a Evelyn sa pre mňa za mňa môžu aj dokatovať navzájom.“ „Okej, tak na tvojich šialených fotrovcoch ti záležať nemusí, ale čo ostatní?“ oborí sa na mňa. Schmatne ma za ruku, prekvapivo silno, a donúti ma, aby som na ňu pozrel. „Štyri, ja tam mám malú sestru. Ak sa zase začne bojovať, mohla by prísť k úrazu a ja by som ju nemohla ochrániť.“ Pamätám si, že som Christinu videl s rodinou počas návštevného dňa, keď som ju ešte považoval za ďalšiu otravnú hlučnú babu z Otvorenosti. Mama jej napravila golier s hrdým úsmevom. Ak Úrad vypustí sérum, zabudne na ňu. Ak nie, celá rodina sa ocitne uprostred ďalšieho boja o kontrolu nad

mestom. „Čo by sme podľa teba mali spraviť?“ spýtam sa. Pustí ma. „Musí existovať nejaký spôsob, ako Evelyn zmieriť s Kontinuitou bez toho, aby všetkým vymazali spomienky.“ „Možno hej,“ uznám. Zatiaľ som o tom veľmi neuvažoval, lebo mi to nepripadalo nevyhnutné, ale zjavne som sa mýlil. Je to životne dôležité. „Máš nejaký nápad, ako to dosiahnuť?“ „Keď sa to tak vezme, vlastne tam medzi sebou bojujú tvoji fotrovci,“ povie Christina. „Myslíš, že by si ich mohol nejako presvedčiť, aby si dali pokoj?“ „Ja že ich mám o niečom presvedčiť?“ vyprsknem. „Neblbni! Zásadne nikoho nepočúvajú a nespravia nič, z čoho by im niečo nekvaplo.“ „Takže budeš len sedieť so založenými rukami. Necháš mesto, nech sa roztrhá na kúsky.“ Zízam si na topánky osvetlené zeleným svetlom a rozmýšľam o tom. Keby som mal iných rodičov, ktorí sú schopní rozumne uvažovať a neovláda ich bolesť a hnev a túžba po pomste, mohlo by to zabrať. Lenže Marcus a Evelyn sú takí, akí sú. Ibaže... ibaže by som ich zmenil. Kvapka pamäťového séra ráno do kávy a boli by z nich noví ľudia, bez jaziev a otvorených rán z minulosti. Museli by sa znovu dozvedieť, že spolu majú syna, museli by sa znovu naučiť moje meno. Mohol by som im trochu ozdraviť myslenie, presne ako to chceme urobiť s Úradom. Pozriem na Christinu. „Zožeň mi trochu pamäťového séra,“ požiadam. „Kým s Amarom nájdete tvoju rodinu, ja to zariadim. Asi nestihnem zájsť za obidvoma, ale jeden by mal stačiť.“ „Ako od nás zdrhneš?“ „Čo ja viem... budem potrebovať nejakú zámienku.“ „Trebárs defekt?“ navrhne. „Pôjdeme v noci, že? Môžem povedať Amarovi, aby zastal, že si musím odskočiť, a prerežem pneumatiku. Potom sa môžeš tváriť, že ideš zháňať druhé auto.“ Chvíľu to zvažujem. Mohol by som Amarovi prezradiť, čo naozaj chystáme, ale na to by som musel rozmotať uzol klamstiev a propagandy, ktorý mu Úrad omotal okolo mozgu. Aj keby som toho bol schopný, nemáme dosť času. Dobre prepracovaný úskok našťastie stíhame. Amar vie, že ma otec naučil naštartovať auto len pomocou drôtov. Nezdalo by sa mu divné, keby som sa prihlásil, že nám nájdem odvoz. „To by mohlo fungovať,“ prisvedčím. „Fajn.“ Christina pohodí hlavou. „Ozaj mame alebo otcovi vymažeš spomienky?“ „Čo mi zostáva, keď sa s nimi inak nedá vychádzať?“ odseknem. „Keby som ich zbavil aspoň polovice bordelu, čo si narobili v hlave, možno by sa nejako dohodli a nezničili pritom celé mesto.“ Chvíľu sa na mňa mračí, ako keby chcela ešte niečo povedať, ale napokon len prikývne.

ŠTYRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA V nose ma štípe chlór. Tlačíme sa v miniatúrnom podzemnom sklade s vecami na upratovanie a okrem pachu chemikálií nás dusí informácia, ktorú som práve všetkým oznámila: vlámanie do zbrojného labáku je samovražedná misia. Sérum smrti sa nedá zastaviť. „Otázka znie,“ preruší ticho Matthew, „či je niekto ochotný položiť za úspech misie život.“ V tejto miestnosti Matthew, Caleb a Cara tajne vyrábali nové sérum pravdy, než sme zmenili plán. Laboratórny stôl je zaprataný kadičkami, skúmavkami a popísanými papiermi. Matthew sa oň opiera a roztržito žuje šnúrku, ktorú má stále uviazanú okolo krku. Tobias stojí pri dverách s prekríženými rukami. Vyzerá ako kedysi, keď nás sledoval, ako sa mlátime v prvej fáze iniciačnej skúšky. Vtedy mi pripadal neskutočne vysoký, silný a nedosiahnuteľný, ani sa mi nesnívalo, že by o mňa mohol prejaviť viac než letmý záujem. „Nejde len o pomstu za to, čo spáchali Sebazapreniu,“ poviem. „Musíme sa postarať, aby už nič podobné nespravili v ostatných mestách, a zobrať im moc kontrolovať životy iných.“ „Stojí to za to,“ pridá sa Cara. „Ak smrť jednotlivca môže zachrániť tisícky ľudí pred hrozným osudom a doslova zrazí Úrad na kolená, nie je o čom uvažovať.“ Chápem, ako na to prišla – na jednu misku váh položila ukončenie jedného života, na druhú stratu spomienok alebo aj životov tisícok ľudí. Výsledok je jednoznačný. Teoreticky sa na tom zhodneme. Lenže čo urobíme? Musí sa obetovať niekto z nás? Odpoveď je jednoznačná. A vedie k ďalšej otázke. Kto to bude? Pohľadom prechádzam po miestnosti. Matthew a Cara pri laboratórnom stole. Tobias. Christina s lakťom opretým o rúčku metly. Caleb. On. Vzápätí sa mi zdvihne žalúdok. „Prosím ťa, len to vyklop,“ ozve sa Caleb a pozrie mi rovno do očí. „Chceš, aby som to spravil ja. Všetci to chcete.“ Matthew vypľuje šnúrku. „To nikto nepovedal.“ „Všetci na mňa zízate,“ zruší ho Caleb. „Nemyslite si, že som si to nevšimol. Ja som si vybral nesprávnu stranu, ja som spolupracoval s Jeanine Matthewsovou, na mne nikomu z vás nezáleží, tak ma môžete poslať na smrť.“ „Prečo myslíš, že ťa Tobias vytiahol z mesta, než ťa stihli popraviť?“ spýtam sa, ale môj hlas znie tak chladne, až ma to samu prekvapí. Nos mi rozožiera pach bielidla. „Lebo ťa nenávidím? Lebo mi na tebe vôbec nezáleží?“ Aj tak by mal zomrieť on, tvrdí zlomyseľný hlas v mojej hlave. Nechcem ho stratiť, protestuje druhý. Sebecký, alebo obetavý? Neviem, ktorému mám veriť, s ktorým mám súhlasiť.

„Podľa teba nespoznám nenávisť, keď ju mám rovno pred nosom?“ pokračuje Caleb. „Vidím ju zakaždým, keď na mňa pozrieš. Ak na mňa náhodou pozrieš.“ V očiach sa mu lesknú slzy. Prvýkrát od mojej zbabranej popravy sa nepokúša brániť ani vyhovárať, ale vyzerá, že všetko úprimne ľutuje. Možno je to zároveň prvý raz, čo naňho pozerám ako na brata, nie ako na zbabelého poskoka Jeanine Matthewsovej. Stiahne sa mi hrdlo. „Ak to spravím...“ Okamžite začnem krútiť hlavou, ale Caleb zdvihne ruku. „Prestaň,“ povie pokojne. „Beatrice, ak to urobím... budeš mi schopná odpustiť?“ Verím, že keď mi niekto ublíži, tak bremeno jeho skutku nesieme obaja. Odpustenie by znamenalo, že celú váhu ponesiem sama. Calebovou zradou teraz trpíme obaja, a keďže skutočne vinný je on, chcela som len, aby zo mňa tú váhu sňal. Neviem, či by som ju uniesla sama, či som na to dosť silná, dosť dobrá. Lenže na Calebovi už vidím, že sa pripravuje prijať svoj osud. Ak sa obetuje za nás všetkých, musím byť dosť silná aj dosť dobrá na to, aby som mu vládala odpustiť. Prikývnem. „Hej,“ vytisnem zo seba. „Ale to nie je správny dôvod.“ „Mám kopec dôvodov,“ povie Caleb. „Urobím to. Jasné, že áno.“ +++ Ani nechápem, čo sa vlastne práve stalo. Caleb zostane s Matthewom, aby preňho našli ochranný oblek, ktorý ho v labáku udrží nažive, aspoň kým vypustí vírus s pamäťovým sérom. Počkám, kým sa ostatní vytrúsia von a odídem posledná. Cestou budem mať o čom rozmýšľať. Ešte pred pár týždňami by som sa na samovražednú misiu bez váhania prihlásila. Koniec koncov, veď som to už raz urobila, vybrala som sa do sídla Informovanosti, hoci som vedela, že ma tam čaká smrť. Lenže neviedla ma k tomu obetavosť ani odvaha, ale pocity viny. Čosi choré a utrápené vo mne chcelo zomrieť a stiahnuť všetko ostatné so sebou. Caleb teraz asi uvažuje rovnako. Môžem mu dovoliť zomrieť len preto, že mi chce splatiť dlh? Prejdem chodbou s dúhovými svetlami a stúpam po schodoch. Na iné možnosti sa mi nechce ani pomyslieť. Bolo by pre mňa prijateľnejšie stratiť Christinu, Caru alebo Matthewa? Nie. Práve naopak. Oni so mnou držali ako dobrí priatelia, no Caleb už dávno nie. Ešte predtým, než ma zradil, odišiel do Informovanosti a ani sa neobzrel. Keď som ho pred iniciačnou skúškou prišla navštíviť, celý čas sa divil, čo tam robím. Teraz už nechcem zomrieť. Už verím, že vládzem niesť smútok aj vinu a prekonať všetky prekážky, čo mi život postaví do cesty. Niektoré dni sú ťažšie než iné, ale som pripravená prežívať ich. Tentoraz sa nemôžem obetovať. V hĺbke duše som ochotná priznať, že mi odľahlo, keď sa Caleb prihlásil. Zrazu mám pocit, že na to už nevládzem myslieť ani sekundu. Ponáhľam sa cez vestibul hotela do spálne a dúfam, že sa jednoducho hodím na posteľ a zaspím, ale na chodbe ma čaká Tobias. „Si v pohode?“ „Hej,“ priznám, „ale nemala by som byť.“ Prejdem si rukou po čele. „Mám pocit, ako keby som za ním už smútila. Ako keby pre mňa zomrel v okamihu, keď som ho zbadala u Jeanine. Chápeš?“ Onedlho po tom som mu povedala, že som stratila celú rodinu. Tobias ma uistil, že on bude moja

rodina a tak to naozaj funguje, láska, priateľstvo a súdržnosť sú medzi nami také prepletené, že ich nedokážem odlíšiť. „Vieš, čo nás o tom učili v Sebazaprení,“ povie a oprie sa plecom o stenu. „Niekedy treba inému človeku dovoliť, aby sa za nás obetoval, hoci je to sebecké. Ak to považuje za jediný spôsob, ako ti dokázať, že ťa ľúbi, prijatie obete je najväčší dar, aký mu môžeš poskytnúť.“ „Akurát neviem posúdiť, či ho k tomu vedie láska.“ Zavriem oči. „Podľa mňa skôr vina.“ „Možno hej,“ uzná Tobias, „ale keby ťa neľúbil, prečo by ho tak veľmi mrzelo, že ťa zradil?“ Prikývnem. Viem, že Caleb ma ľúbi a ja jeho tiež, to sa nezmenilo, ani keď mi ubližoval. Stále mi to pripadá celé nesprávne, ale predsa sa aspoň na chvíľu upokojím. Prišli mi na um rodičia, keby tu boli, určite by ma pochopili. „Možno nie je vhodný čas,“ preruší mi myšlienky Tobias, „ale chcel by som ti niečo povedať.“ Okamžite zmeraviem, zľaknem sa, že mi pripomenie nejaký môj prečin, alebo sa mi prizná s niečím nepríjemným. Tvári sa nepreniknuteľne. „Len ti chcem poďakovať,“ povie potichu. „Oznámili mi tu, že mám poškodené gény, že som niečo menej, aj nám ukázali dôkazy. Sám som tomu začal veriť.“ Priloží mi dlaň na tvár, palcom ma hladká po lícnej kosti a zíza mi rovno do očí, uprene a naliehavo. „Ale ty si tomu neverila,“ pokračuje. „Ani sekundu. Stále si ma presviedčala, že som... čo ja viem... úplne v poriadku.“ „Lebo si,“ vyhŕknem a chytím mu ruku. „To mi ešte nikdy nikto nepovedal,“ zašepká. „Zaslúžiš si to počuť,“ poviem neoblomne, hoci sa mi oči zalejú slzami. „Nič ti nechýba. Zaslúžiš si lásku. Si ten najlepší človek, akého som kedy spoznala.“ Keď dopoviem posledné slovo, pobozká ma. Bozky mu opätujem tak vášnivo, až to bolí, a zakliesnim mu prsty do košele. Odtisnem ho po chodbe do prázdnej izby a zakopnem za nami dvere. Ja som mu od začiatku pripomínala jeho hodnotu, on mi zase pripomínal moju silu a presviedčal ma, že zvládnem viac, než si myslím. Nikto mi to síce nepovedal, ale viem, že tak funguje ozajstná láska – človek sa vďaka nej prekonáva a rastie ďalej, než považoval za možné. Toto je správne. Tobias mi zaborí prsty do vlasov. Trasú sa mi ruky, ale neprekáža mi to, smie vedieť, že mi toľké intenzívne pocity naháňajú strach. Priznám si ho, ale nenechám sa ním ovládnuť. Schmatnem Tobiasa za košeľu a pritiahnem si ho bližšie k sebe, do pier mu vzdychnem jeho meno. Zabudnem, že je to vlastne iný človek, zrazu mi pripadá ako časť mňa samej, nenahraditeľný ako srdce, oko alebo ruka. Vyhrniem mu košeľu a prevlečiem mu ju cez hlavu, jeho kožu odhaľujem ako vlastnú. Keď ma potiahne za tričko, okamžite si ho vyzlečiem, ale vzápätí sa spamätám a spomeniem si, že som malá, plochá a bledá a odtiahnem sa. Tobias na mňa stále pozerá, nie ako keby mu to prekážalo, ale ako keby som bola jediná vec v miestnosti, ktorú sa oplatí vidieť. Ja sa pri pohľade naňho cítim horšie, je taký krásny, s čiernym atramentom na koži vyzerá ako

umelecké dielo. Ešte pred chvíľočkou som verila, že sa k sebe dokonale hodíme, ale asi len oblečení. Alebo žeby na tom nezáležalo? Tobias na mňa stále pozerá s rovnakým obdivom a hanblivo sa usmeje. Položí mi ruky okolo pása a pritiahne si ma k sebe. Zohne sa a pritisne mi pery na brucho, pomedzi svoje prsty, a zašepká mi do kože, že som krásna. Uverím mu. Narovná sa a pritlačí otvorené pery k mojim, rukami ma láska po bokoch, palce mu skĺznu pod opasok mojich riflí. Pohladkám ho po hrudi a pritúlim sa bližšie, jeho vzdych mi zaspieva až v kostiach. „Ľúbim ťa, vieš o tom, že?“ zašepkám. „Viem.“ Uškrnie sa, zrazu sa zohne, schmatne ma za nohy a prehodí si ma cez plece. Vyprsknem do smiechu, napoly od radosti, napoly od nervozity. Tobias ma prenesie miestnosťou a zvalí ma na gauč. Keď si ľahne vedľa mňa, prejdem mu prstami po plameňoch vytetovaných okolo hrudného koša. Je silný, obratný a sebaistý. A môj. Priložím pery na jeho. +++ Obávala som sa, že ak spolu zostaneme, budeme do seba len donekonečna narážať, až kým ma nejaký náraz nezlomí. Teraz už viem, že ja som ako čepeľ a on ako brúska – som príliš silná na to, aby mi ublížil, a po každom dotyku som lepšia, ostrejšia.

ŠTYRIDSIATA DRUHÁ KAPITOLA Otvorím oči a ako prvé uvidím vrany, ktoré jej letia pozdĺž kľúčnej kosti. Uprostred noci si Tris bola zobrať tričko zo zeme a zase si ho navliekla, lebo jej bolo zima, ale v spánku jej výstrih z jedného pleca skĺzol. Stále ležíme na gauči v hotelovej izbe. Už sme párkrát spali takto blízko pri sebe, ale toto bolo iné. Predtým sme sa vždy snažili jeden druhého ochrániť alebo utešiť, teraz sme jednoducho chceli byť spolu. A zaspali sme skôr, než sme pomysleli na návrat do spálne. Vystriem ruku a končekmi prstov sa dotknem jej tetovania. Otvorí oči, zaprie sa o mňa rukou a pritiahne sa bližšie. „Dobré ráno,“ pozdravím ju. „Psst. Ak o tom nebudeme hovoriť, možno odíde.“ Položím jej ruku na bok a pritisnem si ju k sebe. Jej telo je neuveriteľne teplé a ohybné, oči jej žiaria, hoci ich práve otvorila. Pobozkám ju na líce, na čeľusť a na krk, odtiaľ sa tak skoro neodtiahnem. Tris ma pevnejšie objíme okolo pása a zavzdychá mi do ucha. Môjmu sebaovládaniu dávam ešte asi tak tri sekundy, keď Tris zašepká: „Tobias... nerada to hovorím, ale dnes máme na práci kadečo iné.“ „To počká,“ zamrmlem jej do pleca a s pôžitkom jej pobozkám prvé tetovanie. „Nepočká!“ zaprotestuje. Položím ruku späť na vankúše, a len čo stratím kontakt s jej telom, zostane mi zima. „No, asi máš pravdu. Keď už sme pri tom, tvojmu bračekovi by sa zišlo, keby si trochu potrénoval streľbu. Pre istotu.“ „Dobrý nápad,“ uzná. „Z pištole strieľal asi tak dvakrát v živote.“ „Naučím ho to. Keď už nič iné, má dobrú mušku, z toho môže ťažiť.“ „Vďaka,“ povie, posadí sa a prečeše si vlasy prstami. V rannom svetle vyzerajú svetlejšie, pár pramienkov sa leskne ako zlato. „Viem, že ho veľmi nemusíš, ale...“ „Ale ak mu odpustíš ty,“ doplním a chytím ju za ruku, „tak to skúsim aj ja.“ Usmeje sa a pobozká ma na líce. +++ Dlaňou si zotriem vodu, čo mi stiekla z mokrých vlasov na zátylok. Spolu s Tris, Calebom a Christinou sme zašli do tréningovej miestnosti v podzemí. Je tmavá, studená a plná vybavenia – cvičných zbraní, terčov, prílb, podložiek, všetkého možného. Vyberiem vhodnú zbraň, trochu väčšiu ako revolver, a podám ju Calebovi. Tris si so mnou na okamih prepletie prsty. Dnes ráno mi všetko pripadá ľahké a nenútené, každý dotyk, úsmev, pohyb, každé jedno slovo. Ak večer všetko vypáli podľa plánu, zachránime Chicago a Úrad sa navždy zmení. S Tris budeme

môcť začať nový život, kdekoľvek sa nám zapáči. Možno dokonca vymeníme pištole a nože za užitočnejšie nástroje – skrutkovače, klince či lopaty. Dnes ráno verím, že by som mohol mať toľko šťastia. „Nestrieľa ozajstné náboje, ale je to dosť verná napodobenina,“ poviem Calebovi. „Pripomína model, ktorý potom dostaneš naostro, tak si to dobre nacvič.“ Caleb sa dotkne zbrane končekmi prstov, ako keby sa bál, že sa mu rozpadne v ruke. Zasmejem sa. „Prvé pravidlo, neboj sa jej. Schmatni ju a hotovo. Už si raz strieľal, pamätáš? Dostal si nás z Harmónie.“ „Začiatočnícke šťastie,“ zahundre Caleb, obzerá si zbraň z každého uhla a tvári sa pritom, ako keby riešil hlavolam. „Lepšie šťastie ako nešťastie,“ pripomeniem mu. „Poď, spravíme z teba pokročilého.“ Pozriem na Tris. Zaškerí sa na mňa a dačo zašepká Christine. „Prišla si sa sem baviť, drevo?“ okríknem ich hlasom, ktorý som používal, keď som ešte trénoval kandidátov. Len aby som do nich zarypol. „Ak sa dobre pamätám, pravá ruka ti trochu vyšla z cviku. A ty si vyšla z cviku celá, Christina.“ Tris vystrúha grimasu, ale obidve ma poslúchnu a vezmú si vlastné zbrane. „Tak fajn, čelom k terču a odistiť,“ zavelím Calebovi. Tu majú lepšie terče než drevené dosky, čo sme používali v Neohrozenosti, so zelenými, žltými a červenými kruhmi, aby sme aj z diaľky videli, kam ich náboje zasiahli. „Ukáž mi, ako by si strieľal sám od seba.“ Jednou rukou chytí pištoľ, postaví sa oproti terču s rozkročenými nohami a napätými ramenami, ako keby sa chystal zdvihnúť niečo ťažké, a vystrelí. Pištoľ sa mu mykne v ruke a náboj zaletí kamsi k stropu. Zakryjem si tvár rukou, aby som skryl úškrn. „Nemusíš sa na mne rehotať,“ zavrčí Caleb. „Z kníh sa nenaučíš všetko, čo?“ ozve sa Christina. „Musíš ju držať oboma rukami. S tým síce toľko nenamachruješ, ale strieľaním do stropu takisto nie.“ „Nesnažil som sa machrovať!“ Christina sa postaví oproti svojmu terču, nohy položí trochu šikmejšie než treba a chytí pištoľ do oboch rúk. Chvíľu zazerá na cieľ a vystrelí. Náboj zasiahne vonkajší kruh a odrazí sa na zem, ale zanechá po sebe bledšiu stopu. Škoda, že sme také terče nemali aj v Neohrozenosti. „Super,“ pochválim ju. „Trafila by si tesne vedľa, fakt účinné.“ „No, možno som ozaj vyšla z cviku,“ zaškerí sa Christina. „Najlepšie sa to naučíš, keď sa pokúsiš napodobniť ma,“ vrátim sa ku Calebovi. Automaticky zaujmem správny postoj a oboma rukami zdvihnem pištoľ. Jednou ju držím, druhou podopieram. Caleb všetko odpozoruje, od postoja až po držanie rúk. Nech sa mu Christina smeje, koľko chce, učí sa rýchlo a efektívne. Vie sa aj sám opraviť, ešte párkrát na mňa pozrie a zmení uhol lakťov alebo napätie vo svaloch. „Super,“ pochválim ho, keď sa uloží správne. „A teraz sa sústreď len na to, čo chceš zasiahnuť, na nič iné.“ Zízam na stred terča a nechám ho, aby ma celého pohltil. Vzdialenosť ma netrápi, náboj poletí takisto rovno, ako keby som stál bližšie. Nadýchnem sa a napnem svaly, s výdychom vystrelím. Náboj trafí presne tam, kam som ho chcel poslať, do červeného kruhu v strede terča.

Odstúpim a sledujem Calebov pokus. Držanie tela zvládol, ale stojí meravo ako socha s pištoľou v ruke. Nadýchne sa, zadrží dych a vystrelí. Tentoraz ho spätný náraz až tak neprekvapí, ale náboj len oškrie hornú hranu terča. „Fajn,“ pochválim ho ešte raz. „Teraz si na to musíš v prvom rade zvyknúť a uvoľniť sa. Si celý napätý.“ „Divíš sa?“ hlas sa mu zatrasie, ale len mierne. Vidím na ňom, že hrôzu v sebe usilovne dusí. Dva roky som sledoval kandidátov, ktorí sa tvárili podobne, ale žiadneho nečakalo to, čo teraz Caleba. Pokrútim hlavou. „Jasné, že nie,“ poviem vľúdne, „ale uvedom si, že ak sa toho napätia nezbavíš, môžeš zlyhať. Načo by to komu bolo dobré?“ Vzdychne. „ Fyzická stránka je dôležitá,“ pokračujem, „ale základ všetkého je v hlave. Šťastie pre teba, lebo tú vieš používať najlepšie. Netrénuješ len streľbu, ale aj sústredenie. Keď ti naozaj pôjde o život, budeš na to taký zvyknutý, že automaticky zarea​guješ správne.“ „Netušil som, že Neohrozených tak zaujíma tréning mozgu,“ podotkne Caleb. „Predvedieš mi to aj ty, Tris? Doteraz som ťa vlastne videl strieľať len so zraneným plecom.“ Tris sa chabo usmeje a obráti sa k svojmu terču. Keď to skúšala prvýkrát, vyzerala pritom nemotorne ako vtáča. Lenže odvtedy sa jej krehké kosti obalili pevnými svalmi a pištoľ v jej ruke pôsobí prirodzene. Trošku prižmúri jedno oko, presunie ťažisko a vystrelí. Netrafí presne do stredu, ale dosť blízko. Caleb uznanlivo zdvihne obočie. „Netvár sa tak prekvapene!“ okríkne ho Tris. „Prepáč,“ zháči sa, „ja len... kedysi si bola taká nemotorná... Ani som si nevšimol, kedy si z toho vyrástla. Je to vôbec možné?“ Tris pokrčí plecami a odvráti sa, ale trochu jej očervenejú líca a tvári sa spokojne. Caleba nechám trénovať a sledujem Tris, obdivujem jej štíhlu postavu a istotu, s akou drží zbraň a absorbuje spätný náraz. Poklepkám ju po pleci a zašepkám jej do ucha: „Pamätáš, ako si si prvýkrát skoro dala pištoľou do zubov?“ Uškrnie sa a prikývne. „A pamätáš, ako som urobil toto?“ Načiahnem sa dopredu a pritisnem jej dlaň na brucho. Prudko sa nadýchne. „Na to tak skoro nezabudnem,“ zamrmle. Zvrtne sa mi v náručí, končekmi prstov ma chytí za bradu a pritiahne si ma k sebe. Pobozkáme sa a Christina to nejako okomentuje, ale prvý raz mi to vôbec neprekáža. +++ Po tréningu nám už zostáva len čakať. Radšej ani nehovoríme o tom, aké veľké veci sa chystáme spáchať: zastaviť revolúciu, zachrániť experimenty, zmeniť filozofiu Úradu. Všetci sa zaočkujeme proti pamäťovému séru. Tris a Christina prepašujú výbušniny od Reggieho a vysvetlia Calebovi, ako s nimi treba narábať. Potom ho necháme s Matthewom, Carou a mapou Úradu, aby naplánovali čo najlepšiu cestu do labáku. S Christinou zájdeme za Georgeom, Amarom a Petrom a dohodneme trasu cez mesto. Tris odvolajú na mimoriadnu schôdzu rady. Ja zatiaľ zájdem do nemocnice, aby som ešte raz navštívil Uriaha, než k nemu dovediem rodinu, no nedonútim sa vojsť k nemu do izby. Spoza skla vyzerá, že len spí, že by stačilo potľapkať ho po pleci

a zobudil by sa a okamžite zahlásil niečo vtipné. Keby som prišiel až k nemu, videl by som, že jeho telo je len prázdna schránka. Skutočného Uriaha z neho vyhnal náraz do hlavy. Zovriem ruky do pästí, aby sa mi menej triasli. Z opačného konca chodby sa blíži Matthew s rukami vo vreckách tmavomodrej uniformy. Tvári sa uvoľnene, ale krok má ťažký. „Čau,“ pozdraví ma. „Nazdar.“ „Práve som bol zaočkovať Nitu,“ povie. „Dnes má lepšiu náladu.“ „Super.“ Matthew ťukne hánkami o sklo. „Takže... dovedieš sem jeho rodinu? Tris mi to spomínala.“ Prikývnem. „Brata a mamu.“ Hanu Pedradovú som už párkrát stretol. Je to drobná žena, ale vyžaruje z nej sila a na rozdiel od väčšiny Neohrozených všetko radšej rieši ticho a pokojne. Vždy mi bola sympatická, ale aj som sa jej trochu bál. „Otca nemajú?“ spýta sa Matthew. „Zomrel, keď boli Zeke s Uriahom ešte malí. V Neohrozenosti nič extra.“ „Chápem.“ Chvíľu mlčíme, ale vlastne som Matthewovi vďačný za spoločnosť, vďaka nemu ľahšie premáham smútok a výčitky svedomia. Viem, že Cara mi včera hovorila pravdu, Uriaha som naozaj nezabil, ale cítim sa tak. Možno to tak zostane navždy. „Už dlho som sa ťa chcel spýtať,“ preruším ticho, „prečo nám vlastne pomáhaš? Dosť veľké riziko, hlavne keď tebe osobne na výsledku nemusí záležať.“ „Ale záleží mi,“ namietne Matthew. „Dosť dlhý príbeh.“ Prekríži si ruky na hrudi, potom palcom potiahne za šnúrku okolo krku. „Raz som sa zoznámil s jednou fajn babou. Bola to G-péčkarka, takže som jej teoreticky mal dať pokoj. Chápeš, máme si hľadať seberovných partnerov, aby sme s nimi robili geneticky vylepšené decká a tak. Jasné, že zakázaná ženská sa mi páčila najviac, tak sme sa dali dokopy. Nečakal som, že by z toho mohlo byť niečo vážne, ale...“ „Stalo sa,“ doplním. Prikývne. „Presne. Predovšetkým vďaka nej som pochopil, že úradná propaganda o geneticky poškodených je kopa somarín. V živote nebudem taký dobrý človek ako ona. A stratil som ju. Zmlátila ju banda G-zetkárov. Možno preto, že sa nikdy nebála povedať vlastný názor, možno pre niečo iné. A možno celkom bez príčiny, ľudia občas robia príšerné veci a zbytočne by sme si nad tým lámali hlavu.“ Lepšie sa pozriem na šnúrku, s ktorou sa stále hrá. Vždy sa mi zdala čierna, ale vlastne je tmavozelená. Ako G-péčkarské uniformy. „Dosť vážne ju zranili, ale medzi útočníkmi bol aj syn člena rady. Tvrdil, že bitku vyprovokovala. Všetci mu to zožrali a celú bandu odsúdili akurát tak na pár hodín špinavej roboty. Ale podľa mňa, aj keby ich fakt vyprovokovala, na tom vôbec nezáležalo.“ Začne prikyvovať sám sebe. „Pustili ich, lebo verili tomu, že ona je niečo menej. Ako keby zmlátili zviera.“ Na chrbte mi vyskočia zimomriavky. „Čo sa...“

„Čo sa jej stalo? O rok neskôr zomrela, po operácii, ktorá jej mala napraviť časť trvalých následkov. Vraj nešťastná náhoda. Infekcia.“ Prudko spustí ruky. „V deň jej smrti som začal pomáhať Nite. Jej posledný plán sa mi nepozdával, tak som sa do toho veľmi nemontoval. Ale ani som sa ju nepokúsil zastaviť.“ V hlave si premietnem frázy, čo hovorievajú ľudia v takejto situácii, ale žiadna sústrasť mi nepripadá dosť úprimná. Radšej mlčím a ticho mi vlastne pripadá ako vhodnejšia odpoveď. Taká tragédia sa nedá zaplátať pár slovami. „Viem, že to bežne nedávam najavo,“ ozve sa napokon Matthew, „ale nenávidím ich.“ Na zovretej čeľusti mu vystúpili svaly a výraz v očiach má tvrdý ako ľad. Nikdy mi nepripadal ako výnimočne milý človek, ale takú chladnú, neoblomnú zlosť by som od neho tiež nečakal. „Aj by som sa prihlásil, že do labáku pôjdem namiesto Caleba,“ pokračuje, „ale chcem na vlastné oči vidieť, ako si odserú následky. Chcem ich vidieť, keď tu budú chodiť ako vygumovaní a nebudú si vedieť spomenúť, čí sú. Lebo presne tak som sa cítil ja, keď zomrela.“ „To znie ako spravodlivý trest,“ prisvedčím. „Spravodlivejší, než keby sme ich zabili,“ dodá Matthew. „Navyše, nie som vrah.“ Po chrbte mi behajú zimomriavky. Človeku sa nestáva každý deň, že pred ním niekto takmer cudzí zhodí slušnú masku a povie mu svoje najtemnejšie tajomstvá. Nič príjemné. „Mrzí ma, čo sa stalo Uriahovi,“ povie Matthew. „Nechám ťa s ním.“ Strčí si ruky späť do vreciek, vykročí po chodbe a potichu si píska.

ŠTYRIDSIATA TRETIA KAPITOLA Na mimoriadnej schôdzi rady sa nedozviem nič nové, všetci len pretriasajú pôvodný plán a dohadujú sa, ktoré lietadlá vyšlú a kedy presne. Po skončení si vymením pár milých slov s Davidom, a kým ostatní popíjajú kávu, vykĺznem von a vrátim sa do hotela. S Tobiasom zájdeme do vestibulu a chvíľu sa tam motáme, rozprávame sa, bozkávame a súťažíme, kto nájde podivnejšiu rastlinu. Normálni ľudia asi takto fungujú stále. Chodia na rande a bavia sa na drobnostiach. Takýchto chvíľ sme zažili strašne málo. Väčšinou sme len utekali, buď od nejakej hrozby, alebo rovno k nej. Lenže teraz už vidím svetlo na konci tunela, čas, keď to už nebude potrebné. Ľuďom z Úradu vymažeme z hláv propagandu a nahradíme ju návrhmi, ako krajine naozaj pomôcť. Spoločne to tu znovu vybudujeme. Možno zistíme, že v pokojných chvíľach spolupracujeme rovnako dobre ako v nebezpečenstve. Teším sa na to. Keď príde čas, aby sme sa rozlúčili, postavíme sa na schody. Tobias o jeden nižšie, aby sme boli tvárou v tvár. „Nepáči sa mi, že sa musíme rozdeliť,“ povie. „Nechcem ťa tu nechať samu, keď sa chystá niečo také veľké. Mám z toho zlý pocit.“ „Bojíš sa, že to nezvládnem?“ spýtam sa vážnejšie, než som plánovala. „Jasné, že sa nebojím,“ uistí ma. Chytí mi tvár do dlaní a oprie si čelo o moje. „Len nechcem, aby si to musela zvládať sama.“ „Ja zase nechcem, aby si išiel sám za Uriahovou rodinou,“ poviem potichu, „ale myslím, že bude lepšie, keď si každý vybavíme svoje. Rada s Calebom ešte chvíľu zostanem, keďže potom bude... no veď vieš. A vyhovuje mi, že sa nebudem musieť báť aj o teba.“ „Okej.“ Zavrie oči. „Už sa teším na zajtra. Kým sa vrátim, ty tu všetko vybavíš a budeme sa môcť rozhodnúť, čo ďalej.“ „Navrhujem veľa tohto...“ šepnem a pobozkám ho na pery. Rukami mi skĺzne z tváre na plecia a pomaličky mi ich posúva dolu chrbtom. Jeho prsty sa mi vkradnú pod lem trička, horúce a dychtivé. Cítim všetko naraz, tlak jeho pier, chuť nášho bozku, teplo jeho kože, oranžové svetlo, ktoré sa mi prediera cez zavreté viečka, vôňu rastlín a kvetov vo vzduchu. Odtiahneme sa a Tobias otvorí oči, vidím v nich všetko, fliačik svetlej modrej v tmavých hĺbkach, v ktorých sa cítim bezpečne ako vo sne. „Ľúbim ťa,“ poviem. „Aj ja ťa ľúbim. Čoskoro sa uvidíme.“ Ešte raz ma nežne pobozká a odíde. Zostanem stáť v lúči svetla, až kým zapadajúce slnko nezmizne za mrakmi.

Najvyšší čas ísť za bratom.

ŠTYRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA Cestou za Amarom a Georgeom ešte raz skontrolujem monitory. Evelyn sa s pár poradcami krčí nad mapou mesta v sídle Informovanosti, Marcus a Johanna predsedajú schôdzi Kontinuity v budove na Michiganskej avenue, kúsok severne od Hancockovho mrakodrapu. Dúfam, že tam ešte pár hodín vydržia a že sa dovtedy rozhodnem, ktorého z nich chcem obrať o spomienky, oboch určite nezvládnem. Amar nás upozornil, že v meste budeme mať k dispozícii len niečo vyše hodiny, aby sme sa potom stihli nepozorovane vrátiť do Úradu. +++ Vonku víria snehové vločky a vietor ich rozfukuje po asfalte. „Bude to tam nebezpečné,“ povie George a podá mi zbraň. „Konflikt je už na spadnutie.“ Vezmem pištoľ, ani na ňu nepozriem. „Poznáš plán?“ spýta sa. „Budem na vás dávať pozor odtiaľto z malej kontrolnej miestnosti. Aspoň sa pokúsim, ťažko povedať, čo cez tú chumelicu uvidím.“ „Čo budú robiť ostatní strážcovia?“ Pokrčí plecami. „Chľastať? Povedal som im, nech si na noc vezmú voľno. Nikto si nevšimne, že dodávka chýba, sľubujem.“ Amar sa zaškerí. „Dosť bolo rečí, nastupujeme.“ George mu stisne rameno a nám ostatným zamáva. Trochu za nimi zaostanem a zadržím Georgea, než odíde. Nechápavo na mňa pozrie. „Prosím ťa, nič sa ma nepýtaj, lebo ti aj tak neodpoviem, ale je to dôležité,“ zašepkám mu. „Zaočkuj sa proti pamäťovému séru. Čo najskôr. Matthew ti pomôže.“ Zamračí sa na mňa. „Sprav to a hotovo,“ poviem a rozbehnem sa za ostatnými. Na vlasy sa mi lepia snehové vločky a pri každom výdychu sa mi pred tvárou vynorí biely oblak. Christina ma počká a akože do mňa narazí, pritom mi do vrecka šupne ampulku. Pamäťové sérum. Peter nás sleduje zvnútra. Neviem, prečo sa s nami tak hrnul, ale určite si naňho musím dávať pozor. Vnútri už je zakúrené a sneh na vlasoch a oblečení sa nám čoskoro roztopí. „Gratulujem ti k funkcii navigátora,“ vyhlási Amar a podá mi prenosnú obrazovku so spleťou farebných čiar. Vyzerajú ako žily. Lepšie sa pozriem a pochopím, že sú to ulice. Najhrubšia čiara vyznačuje našu trasu. Zdvihnem obočie. „Potrebuješ mapu? Bojíš sa, že k tým mrakodrapom netrafíš?“ Amar sa posmešne uškrnie. „Nemôžeme sa dovaliť rovno k mrakodrapom, ideme nenápadnou cestou. Sklapni a naviguj.“ Nájdem na mape modrú bodku, ktorá označuje našu polohu, a Amar vyštartuje do bielej tmy. Už sneží tak husto, že vidíme len pár metrov pred seba.

Budovy, okolo ktorých prechádzame, vyzerajú ako tmavé postavy v bielych plášťoch. Ideme rýchlo, Amar zjavne verí, že ťažká dodávka sa bezpečne udrží aj na šmykľavej ceste. Cez roje snehových vločiek začnú čoskoro presvitať svetlá mesta. Aj som zabudol, že sme k nemu tak blízko, lebo tesne za jeho hranicami už je svet založený na iných klamstvách. „Nechce sa mi veriť, že ideme naspäť,“ povie Peter potichu, asi ani nečaká, že by ho niekto počúval. „Ani mne,“ prisvedčím aj tak, lebo je to pravda. Odstup, ktorý si ľudia z Úradu udržujú od zvyšku sveta, je nenápadnejšie zlo než vymazávanie spomienok, ale rovnako odporné. Mohli nám pomôcť, kým systém frakcií ešte ako-tak fungoval, ale radšej čakali, kým sa rozpadne. Nechali nás umierať. Nechali nás, nech sa navzájom vraždíme. Až teraz, keď hrozí zničenie príliš veľkého množstva genetického materiálu, sa chystajú zakročiť. Amar prejde cez koľajnice, drží sa tesne pri vysokej stene napravo, a všetci v dodávke nadskočíme. V spätnom zrkadle nájdem Christinin odraz. Pravé koleno jej nervózne kmitá. +++ Stále neviem, či si mám vybrať Marcusa alebo Evelyn. Za normálnych okolností by som zvolil tú ušľachtilejšiu možnosť, ale tieto mi pripadajú rovnako sebecké. Keby som si vybral Marcusa, odstránil by som zo svojho sveta muža, ktorý ma naplnil množstvom strachu a nenávisti. Navždy by som sa zbavil jeho vplyvu. Keby som si vybral Evelyn, získal by som novú mamu, ktorá by ma neopustila, nerozhodovala by sa na základe túžby po pomste a nepokúšala by sa všetkých ovládnuť silou, aby sa nemusela obťažovať budovaním dôvery. Nech sa rozhodnem akokoľvek, z pozície syna získam lepšieho rodiča. Lenže čo by bolo najlepšie pre mesto? To naozaj neviem. +++ Zohrievam si ruky pri prieduchoch kúrenia a Amar nás vezie ďalej, popri koľajniciach a opustenom vlakovom vozni, ktorý sme videli cestou sem. Svetlo z našich reflektorov sa odrazí od jeho striebristých plechových stien. Potom prídeme na hranicu medzi skutočným a experimentálnym svetom, takú jednoznačnú, ako keby na zemi niekto nakreslil čiaru. Amar cez ňu prejde bez najmenšieho zaváhania. Preňho už asi vybledla, na nový svet si stihol zvyknúť. Ja mám pocit, ako keby som sa viezol z pravdy do klamstva, z dospelosti do detstva. Asfalt, sklo a kov po oboch stranách cesty vystrieda prázdne pole. Sneženie už trochu poľavilo, pred nami sa matne črtá silueta mesta. Budovy sú len o kúsok tmavšie než mraky. „Kde by sme podľa teba mali Zekeho hľadať?“ spýta sa Amar. „Aj s matkou sa pridali ku Kontinuite,“ poviem, „takže asi tam, kde sa zhromaždila väčšina odboja.“ „Podľa ľudí z kontrolnej miestnosti sídlia severne od rieky, pri Hancockovom mrakodrape,“ spresní Amar. „Spustíme sa na lane?“ „Ani náhodou,“ odseknem. Zasmeje sa. Potrvá ďalšiu hodinu, než sa k mestu priblížime natoľko, že by sme už došli aj pešo. Keď jasne rozoznám Hancockov mrakodrap, konečne znervózniem.

„Hm... Amar?“ ozve sa Christina zozadu. „Strašne ma to mrzí, ale potrebovala by som, nóó, cikpauzu.“ „Hneď teraz?“ „Hej, nejako to na mňa zrazu prišlo.“ Amar vzdychne a zastane na kraji cesty. „Pekne tu seďte a neopovážte sa pozerať!“ nakáže nám Christina a vystúpi. V zrkadle sledujem jej siluetu, kým nezmizne za dodávkou, a čakám. Keď prereže pneumatiky, zacítim len slabé zachvenie, aj to určite len preto, že som naň čakal. O chvíľku sa Christina vráti a s letmým úsmevom si ometá snehové vločky z bundy. K záchrane tisícok ľudí môže ochotný človek prispieť aj úplnou maličkosťou. Niekedy stačí aj falošná cikpauza. Amar zase vyštartuje a chvíľu sa nič nedeje, až po pár minútach sa dodávka zatrasie a začne nadskakovať, ako keby sme zrazu išli cez hrbole. „Doriti,“ zašomre Amar a zamračí sa na tachometer. „To musel fakt práve teraz...“ „Defekt?“ poviem. „Hej.“ Zaškrípe zubami a pomaly pribrzdí pri okraji cesty. „Idem to skontrolovať,“ ponúknem sa. Vyskočím von a prejdem dozadu. Obidve zadné pneumatiky sú spľasnuté, Christina ich kvalitne dosekala nožom. Nazriem na korbu, či tam je naozaj len jedna rezervná, a vrátim sa späť. „Defekty na oboch zadných a máme len jednu rezervu,“ ohlásim do otvorených dverí. „Musíme to tu nechať a zohnať nové auto.“ „Doriti,“ zopakuje Amar a tresne po volante. „Na to nemáme čas. Musíme všetkých zaočkovať, než vypustia vírus, inak sme sa sem trepali zbytočne.“ „Zhlboka dýchaj,“ upokojujem ho. „Viem, kde nejaké auto zoženieme. Môžete pokračovať pešo a ja vás s ním dobehnem.“ „Dobrý nápad,“ poteší sa. Než odídem, skontrolujem, či mám nabitú zbraň, keby som ju náhodou potreboval. Všetci vystúpia, Amar sa trasie od zimy a poskakuje. Pozriem na hodinky. „Najneskôr dokedy ich musíme zaočkovať?“ Amar takisto skontroluje čas. „Podľa Georgea majú experiment reštartovať o hodinu. Inak, keby si chcel Zekemu s mamou ušetriť žiaľ, mohli by sme ich nechať reštartovať. Nedivil by som sa ti.“ Pokrútim hlavou. „To nemôžem spraviť. Možno by som im ušetril bolesť, ale zvyšok života by žili v klamstve.“ Amar sa usmeje. „Ako hovorím, drevo sa nezaprie.“ „Mohol by si... mohol by si ich len zaočkovať a počkať na mňa? Chcem im to povedať sám.“ Amarovi zmrzne úsmev. „Jasné. Ako povieš.“ Topánky som mal premočené, odkedy som bol skontrolovať pneumatiky, už sa mi zdá, že mi nohy primrzli k studenej zemi. Chystám sa ich odlepiť a odísť, keď sa ozve Peter. „Idem s tebou,“ vyhlási. Zamračím sa naňho. „Čože? Prečo?“ „Keď budeme hľadať dvaja, možno na nejaké auto narazíme rýchlejšie,“ povie. „Mesto je veľké.“

Pozriem na Amara. Pokrčí plecami. „Má pravdu.“ Peter sa nakloní bližšie a zasyčí: „Nehádaj sa, lebo mu poviem, čo plánuješ.“ Veľavravne mi pozrie na vrecko bundy, kde mám pamäťové sérum. „Okej,“ precedím cez zuby. „Ale budeš ma počúvať.“ Amar a Christina zamieria k Hancockovmu mrakodrapu. Keď zmiznú z dohľadu, pár krokov odstúpim, strčím ruku do vrecka a zovriem v nej ampulku s pamäťovým sérom. „Dobre vieš, že nejdem hľadať auto,“ poviem Petrovi. „Pomôžeš mi, alebo ťa musím odbachnúť?“ „Podľa toho, čo sa naozaj chystáš spraviť.“ Ťažko povedať, keď sám presne neviem. Postavím sa tvárou k Hancockovmu mrakodrapu. Napravo je Evelyn, bezprizorní a zásoba séra smrti. Naľavo Marcus, Kontinuita a ich plán na ďalšiu vzburu. Kde mám väčší vplyv? Kde toho viacej dosiahnem? O tom by som mal rozmýšľať, nie o tom, či väčšmi túžim zbaviť sa mamy alebo otca. „Idem zastaviť revolúciu,“ poviem. Otočím sa doprava a Peter sa vyberie za mnou.

ŠTYRIDSIATA PIATA KAPITOLA Caleb zíza do mikroskopu. Svetlo z prístroja mu na tvár vrhá divné tiene, vyzerá oveľa starší. „Je to ono. Sérum, ktoré spôsobilo útočnú simuláciu,“ povie. „Nepochybne.“ „Ďalšie svedectvo nikdy nezaškodí,“ pripomenie Matthew. Môj brat trávi posledné hodiny života civením do mikroskopu. Šialené, ale chápem, prečo to chcel: potreboval si overiť, že svoj život neobetuje pre nič za nič. Keď už človek pre niečo raz umrie, nedostane druhú šancu. Aspoň pokiaľ viem. „Ešte raz mi zopakuj aktivačný kód,“ požiada Matthew. Kód odistí zbraň s pamäťovým sérom, potom už stačí stlačiť jediný gombík. Matthew Caleba stále dookola núti, aby mu postup opakoval. „Viem si zapamätať postupnosť čísel!“ ohradí sa Caleb. „Nepochybujem. Ale nevieme, v akom stave budeš, keď na teba sérum smrti začne účinkovať. Kód musíš mať vrytý do vedomia.“ Caleb sa pri zmienke o sére smrti strasie. Ja sa zahľadím na vlastné topánky. „080712,“ odrapoce Caleb. „A potom zelené tlačidlo.“ Cara sa práve baví s ľuďmi v kontrolnej miestnosti a pre istotu im prilieva do chľastu sérum Harmónie. Keď ich dostatočne opije, zhasne svetlá v Úrade, aby nás kamery nevideli, presne ako to urobila Nita s Tobiasom pred pár týždňami. Potom sa rozbehneme do labáku. Oproti mne na stole leží miniatúrna bomba, ktorú nám dal Reggie. Nenápadná čierna škatuľka s kovovými pazúrmi na bokoch a diaľkovou rozbuškou. Pazúrmi sa prichytí na druhé dvere do laboratória. Prvé od útoku ešte nestihli opraviť. „Okej,“ povie Matthew. „Už nám asi zostáva len čakať.“ „Matthew,“ oslovím ho, „mohol by si nás chvíľu nechať osamote?“ „Jasné.“ Usmeje sa. „Keď nastane čas, prídem po vás.“ Zavrie za sebou dvere. Caleb dôkladne ohmatá ochranný oblek, výbušninu, ruksak, v ktorom ju odnesie. Všetko poukladá vedľa seba do radu a donekonečna to napráva. „Stále spomínam, ako sme sa kedysi hrali na Otvorenosť,“ povie. „Posadil som ťa na stoličku v obývačke a kadečo som sa ťa vypytoval. Pamätáš?“ „Hej,“ prisvedčím a opriem sa o hranu stola. „Nahmatal si mi pulz na zápästí a tvrdil si, že podľa toho zistíš, či klamem. To od teba vôbec nebolo pekné.“ Caleb sa zasmeje. „Raz si sa priznala, že si potiahla knihu z knižnice, akurát keď mama prišla domov...“ „A musela som sa ísť ospravedlniť!“ doplním. „V knižnici bola taká strašná ženská, čo každého volala mladá dáma alebo mladý pán.“ „Ale mňa mala rada. Keď som sa prihlásil, že budem v škole cez obednú prestávku ukladať knihy, vždy som tam len postával medzi policami a čítal. Párkrát ma prichytila, ale nebonzla ma.“

„Fakt?“ Čosi ma zabolí v hrudi. „To som nevedela.“ „Veľa sme toho o sebe nevedeli.“ Poklepká prstami po stole. „Mrzí ma, že sme sa nikdy nemohli normálne porozprávať.“ „Mňa tiež.“ „A teraz už je neskoro, čo?“ Zdvihne hlavu a pozrie mi do očí. „Ešte nie celkom.“ Odtiahnem stoličku od laboratórneho stola a sadnem si na ňu. „Zahrajme sa na Otvorenosť. Budeme sa striedať. Jedna otázka pre teba, jedna pre mňa. Pravdivé odpovede.“ Zatvári sa trochu namrzene, ale predsa začne. „Tak fajn. Ako sa ti vtedy podarilo rozbiť všetky poháre v kuchyni, keď si hovorila, že si sa ich len snažila poumývať?“ Prevrátim oči. „Prosím ťa, Caleb. Iné fakt nechceš vedieť?“ „Okej.“ Odkašle si a uprie na mňa vážne zelené oči. „Naozaj si mi odpustila, alebo sa len tak tváriš, lebo sa chystám zomrieť?“ Sklopím oči a zahľadím sa na vlastné ruky skrútené v lone. Teraz sa k nemu správam milo, ale len preto, že myšlienky na to, čo sa stalo v sídle Informovanosti, zakaždým rýchlo odtisnem. Lenže odpustenie asi vyzerá inak. Keby som mu odpustila, dokázala by som na to myslieť bez toho, aby mi vnútornosti skrúcala nenávisť. Alebo žeby odpustenie znamenalo, že človek úspešne odtíska trpké spomienky, až kým sa rany nezacelia a hnev nevychladne? Pre Calebovo dobro sa rozhodnem, že správna je druhá možnosť. „Odpustila som ti. Alebo ti aspoň tak strašne chcem odpustiť, že to môžeš rátať, ako keby sa už stalo.“ Vyzerá, že mu odľahlo. Vstanem, aby ma na stoličke mohol vystriedať. Presne viem, čo sa ho chcem spýtať. Po inom netúžim, odkedy sa rozhodol obetovať. „Prečo si sa to rozhodol urobiť? Povedz mi najdôležitejší dôvod.“ „Na to sa ma nepýtaj, Beatrice.“ „Nie je to pasca,“ uistím ho. „Nech mi povieš čokoľvek, odpustenie neodvolám. Len to potrebujem vedieť.“ Medzi nami leží ochranný oblek, ruksak a výbušnina, poukladané na vyleštenej oceli. Sú to nástroje, ktoré ho navždy vezmú preč. „Asi mám pocit, že to je jediný spôsob ako utiecť vine za všetko, čo som spáchal. Chcem sa jej zbaviť, v živote som po ničom netúžil viacej.“ Jeho slová ma zabolia. Bála som sa, že to povie, ale vedela som to vopred. Kiežby všetko bolo inak! Z reproduktora sa ozve hlas: „Všetci prítomní v areáli Úradu pre genetickú prosperitu, prosím, pozor. Vyhlasujeme núdzový stav, začiatok okamžite, trvanie do päť nula nula ráno. Postupujte podľa poplašných smerníc.“ S Calebom na seba vyplašene pozrieme. Matthew rozrazí dvere a vbehne dnu. „Doriti,“ mrmle si popod nos. „Doritiii!“ „Núdzový stav?“ spýtam sa. „Máme robiť to isté, čo cez cvičný poplach?“ „Hej. To znamená, že musíme zaútočiť hneď. Kým je na chodbách ešte chaos a než tam stihnú nahnať stráže,“ vychrlí Matthew.

„Prečo by to robili?“ spýta sa Caleb. „Možno len chcú posilniť bezpečnosť, než vírus vypustia,“ rozmýšľa Matthew nahlas, „alebo majú podozrenie, že sa niekto o niečo pokúsi. Keby to vedeli naisto, už by nás asi predbežne zatkli, takže zatiaľ sme možno v suchu.“ Pozriem na Caleba. Minúty, ktoré mi s ním ešte zostávali, opadnú ako suché listy zo stromu. Prejdem na opačnú stranu miestnosti a schmatnem zbrane z pultu. Kdesi vzadu v mysli mi stále hlodajú Tobiasove slová zo včerajška. Podľa ideálov Sebazaprenia človeku treba dovoliť, aby sa obetoval, iba ak to považuje za jediný spôsob, ako dokázať svoju lásku. A to nie je Calebov prípad.

ŠTYRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA Nohy sa mi šmýkajú po zasneženom chodníku. „Včera si sa nezaočkoval,“ nadhodím smerom k Petrovi. „Nie,“ prisvedčí. „Prečo?“ „Prečo by som ti to mal hovoriť?“ Prejdem palcom po ampulke. „Trepal si sa so mnou, lebo vieš, že mám pamäťové sérum, že? Ak chceš, aby som ti ho dal, ty by si mi mohol dať aspoň dobrý dôvod.“ Zase mi pozrie na vrecko. „Radšej by som si ho proste zobral,“ povie. „Netrep.“ Pozriem hore na strechy budov obsypaných snehom. Spoza mrakov vykukol mesiac, takže ich celkom dobre vidím. „Možno si myslíš, že sa vieš dobre biť, ale zaručujem ti, že na mňa nemáš.“ Bez varovania do mňa silno strčí. Šmyknem sa na zasneženej zemi a spadnem. Zbraň mi vykĺzne z puzdra a zapadne do snehu. Okej, so sebavedomím to netreba preháňať, pomyslím si a vyštverám sa na nohy. Peter ma schmatne za golier a potiahne dopredu, ale tentoraz udržím rovnováhu a vrazím mu lakťom do brucha. Kopne ma do nohy, až mi stŕpne, chytí ma za bundu a pritiahne si ma k sebe, rukou mi šmátra po vrecku. Snažím sa ho odsotiť, ale stojí príliš pevne a noha ma stále poriadne neposlúcha. So zlostným nádychom sa napriahnem voľnou rukou a dám mu lakťom po hube. Do celej ruky mi vystrelí bolesť, úder do zubov si vždy odtrpia obe strany, ale zabralo to. Peter skríkne a klesne k zemi, oboma rukami si zakrýva tvár. „Vieš, prečo si ako kandidát vyhrával bitky?“ spýtam sa a postavím sa nad neho. „Lebo si krutý. Lebo ľuďom rád ubližuješ. A namýšľaš si, že si niečo extra a ostatní sú banda sráčov, ktorí na rozdiel od teba nevedia robiť ťažké rozhodnutia.“ Škriabe sa na nohy, tak ho nakopnem do rebier a zase ho zrazím dolu. Priložím mu nohu na hruď, tesne pod krk. Vytreští na mňa veľké nevinné oči, vôbec neodrážajú, čo je vnútri. „Nie si jediný,“ vyšteknem. „Ja tiež rád ubližujem ľuďom a viem spraviť aj najkrutejšie rozhodnutie. Rozdiel je akurát v tom, že sa tomu snažím vyhýbať, a ty nie. Preto si skazený.“ Nechám ho tam ležať a poberiem sa ďalej. Neprejdem ani pár krokov, než sa Peter zase ozve. „Preto ho chcem,“ povie roztrasene. Zastanem, ale neotočím sa. Teraz sa mi naňho fakt nechce pozerať. „Chcem to sérum, lebo to už so sebou neviem vydržať,“ pokračuje. „Už nechcem robiť hnusné veci a užívať si to a potom nechápať, ako som toho vlastne schopný. Chcem, aby sa to skončilo. Chcem začať odznova.“ „Nemyslíš, že to je zbabelý spôsob?“ odseknem ponad plece. „Myslím, že teraz mi to je fuk,“ povie.

Točím si v prstoch ampulku so sérom, stále schovanú vo vrecku, a zlosť vo mne pomaly spľasne. Počujem, ako Peter vstane a oprašuje si z vlasov sneh. „Už na mňa nič neskúšaj,“ poviem, „a sľubujem, že ti s reštartom pomôžem, keď to tu vybavíme. Nevidím dôvod, prečo by som ti v tom mal brániť.“ Prikývne a spoločne vykročíme hladkým snehom k budove, kde som naposledy videl svoju matku.

ŠTYRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA Na chodbe zavládlo napäté ticho, hoci sa tam hemží kopa ľudí. Nejaká žena do mňa vrazí plecom a zamrmle ospravedlnenie. Prederiem sa bližšie ku Calebovi, aby som ho nestratila z dohľadu. Občas po inom netúžim, len o kus narásť, aby mi svet nepripadal ako hustý les trupov. Postupujeme rýchlo, ale nie dostatočne rýchlo. Čím viac strážcov sa hrnie do chodieb, tým napätejšie sa cítim. Calebovi sa na chrbte natriasa ruksak s ochranným oblekom a výbušninou. Ľudia okolo sa hýbu všetkými smermi, ale čoskoro musíme zabočiť na chodbu, kde veľmi očividne nemáme čo hľadať. „Asi sa niečo stalo s Carou,“ povie Matthew. „Už mala byť všade tma.“ Prikývnem. Do chrbta ma tlačí pažba zbrane skrytej pod voľným tričkom. Dúfala som, že ju nebudem musieť použiť, ale podľa všetkého mi nič iné nezostane. Možno to ani nebude stačiť, aby sme sa do labáku prebojovali. Chytím Caleba aj Matthewa za rameno a zastavím ich uprostred chodby. „Mám nápad,“ poviem. „Rozdelíme sa. S Calebom pôjdeme do labáku a ty odpútaš pozornosť, Matthew.“ „Čože? Ako?“ „Máš pištoľ,“ pripomeniem mu. „Vystreľ do vzduchu.“ Zaváha. „Nevymýšľaj,“ zavrčím naňho cez zaťaté zuby. Matthew vytasí zbraň. Schmatnem Caleba za plece a nasmerujem ho na trasu, ktorú sme si ráno vytýčili. Ponad plece sledujem, ako Matthew zdvihne pištoľ nad hlavu a strelí do skleného panelu v strope. Výstrel beriem ako signál. Rozbehnem sa a brata ťahám za sebou. Za nami sa ozýva vresk a rinčanie skla, strážcovia sa preženú okolo nás a vôbec si nevšimnú, že bežíme zakázaným smerom. Cítim, ako moje telo prepne na inštinktívny režim, samo od seba si spomenie na všetko, čo som si natrénovala v Neohrozenosti. Dýcham zhlboka a pomalšie, myseľ mám jasnejšiu a sústredenejšiu. Pozriem na Caleba, predpokladám, že s ním sa deje to isté, ale práve naopak. Zbledol a lapá po dychu. Pevne ho držím za lakeť a podopieram ho. V rýchlosti vyberieme zákrutu, podrážky nám zapištia na dlaždiciach. A ocitneme sa na prázdnej chodbe so zrkadlovým stropom. Zaplaví ma vlna nadšenia. Poznám to tu. Už nie sme ďaleko. Zvládneme to. „Stojte!“ zvrieskne neznámy hlas. Stráže. Našli nás. „Stojte, lebo strelíme!“ Caleb sa zachveje a zdvihne ruky nad hlavu. Ja tiež zdvihnem ruky, pozerám pri tom naňho. Cítim, ako vo mne všetko spomaľuje, rozvírené myšlienky aj búšiace srdce.

Vedľa seba nevidím zbabelca, ktorý sa spriahol s Jeanine Matthewsovou, v mysli sa mi neozývajú jeho výhovorky. Vidím brata, ktorý ma držal za ruku v nemocnici, keď si mama zlomila zápästie, a ubezpečoval ma, že sa čoskoro zotaví. Vidím brata, ktorý mi večer pred výberom frakcií naznačil, že sa smiem slobodne rozhodnúť. Myslím na všetky jeho dobré a výnimočné vlastnosti, na jeho inteligenciu, nadšenie, pozorovací talent, tichú a vážnu povahu. Patrí ku mne, odjakživa ku mne patril, a ja k nemu. Čo ma po Sebazaprení a Neohrozenosti, divergencii a experimentoch, Úrade a periférii! Patrím k ľuďom, ktorých ľúbim, a oni ku mne. Oni a naše vzťahy, láska a vernosť, ktorá nás spája, ma formujú a definujú omnoho silnejšie než frakcie a označenia. Ľúbim svojho brata. Ľúbim ho, a on sa trasie od strachu pred smrťou. Ľúbim ho a v hlave sa mi ozývajú slová, ktoré som mu povedala pred pár dňami: ja by som ťa neposlala na popravu. „Caleb,“ oslovím ho. „Daj mi ruksak.“ „Čože?“ Nenápadne spustím ruku, vytasím pištoľ a namierim ju naňho. „Daj mi ten ruksak.“ „Nie, Tris.“ Zavrtí hlavou. „Nie, to ti nedovolím!“ „Odlož zbraň!“ skríkne strážca z konca chodby. „Odhoď zbraň, lebo strelím!“ „Ja to sérum smrti možno prežijem,“ zašepkám. „Som extra odolná. Ja mám aspoň šancu. Ty nie. Daj mi ten ruksak, inak ťa strelím do nohy a vezmem si ho.“ Pokračujem hlasnejšie, aby ma počuli aj strážcovia: „Je to môj rukojemník! Ak sa priblížite, zabijem ho!“ Zrazu mi nesmierne pripomína otca. Má unavené, smutné oči a na brade tieň strniska. Roztrasenými rukami si prehodí ruksak dopredu a podá mi ho. Chytím jeden popruh a zavesím si ho cez plece. Stále mierim na Caleba a presuniem sa tak, aby stál medzi mnou a strážcami. „Ľúbim ťa, Caleb,“ poviem. V očiach sa mu zalesknú slzy. „Aj ja ťa ľúbim, Beatrice.“ „Na kolená!“ skríknem, aby sme zahrali divadielko pre strážcov. Caleb poslušne klesne. „Ak to neprežijem,“ zašepkám, „povedz Tobiasovi, že som ho nechcela opustiť.“ Pár krokov zaspätkujem, ponad Calebovo plece mierim na jedného strážcu. Nadýchnem sa a spevním ruku. S výdychom vystrelím. Ozve sa výkrik bolesti. Rozbehnem sa opačným smerom, v ušiach mi rachotia výstrely. Šprintujem od jednej steny k druhej, aby ma tak ľahko nezasiahli, a vrhnem sa za roh. Stenu tesne za mnou trafí náboj a urobí tam dieru. V behu si prehodím ruksak pred telo a rozopnem zips. Vytiahnem bombu a detonátor. Za mnou sa ozývajú výkriky a rýchle kroky. Nemám ani sekundu nazvyš. Nemám ich ani zďaleka dosť. Bežím rýchlejšie, než som kedy bežala, rýchlejšie, než som považovala za možné, každý krok cítim vo všetkých kostiach. Zabočím za posledný roh. Pri dverách, ktoré Nita vylomila, hliadkujú dvaja vojaci. Jednou rukou si pritisnem výbušninu k hrudi a vystrelím. Jedného strážcu zasiahnem do nohy, druhého do hrude. Ten s ranou v nohe sa načiahne po zbrani, tak vystrelím ešte raz. Zamierim a okamžite zavriem oči.

Už sa nepohne. Prebehnem cez rozbité dvere a krátku chodbu, pripevním nálož na kovovú tyč uprostred druhých dverí a rozbehnem sa späť za roh. Prikrčím sa chrbtom k zvyšku prvých dvier, stisnem tlačidlo na rozbuške a zakryjem si uši dlaňami. Hluk mi zavibruje v kostiach a tlaková vlna ma odhodí nabok, pištoľ mi vypadne a prekĺzne po dlážke o kus ďalej. Na okamih zostanem nehybne ležať na zemi, zasypávajú ma úlomky kovu a skla. Uši som si síce pevne zakryla, ale aj tak mi v nich zvoní, a keď sa pokúsim postaviť, sotva udržím rovnováhu. Na konci chodby sa objavia strážcovia, ktorí ma dobehli. Jeden vystrelí, náboj ma zasiahne do svalu na ramene. Zvriesknem a zakryjem si ranu rukou, pred očami sa mi zatmie. Zase sa vrhnem za roh a tackám sa k dverám, ktoré som nechala vybuchnúť. Za nimi je malý vestibul s ďalšími dverami na opačnom konci, sú zavreté, ale zámku nevidím. Cez sklenú výplň presvitá zbrojné laboratórium s radmi podsvietených prístrojov, nástrojov a ampuliek. Počujem syčanie, do vzduchu sa už určite uvoľňuje sérum smrti, ale strážcovia sú rovno za mnou, nestíham si ani obliecť ochranný oblek, ktorý by jeho účinok oddialil. Neviem, kde sa vo mne tá istota berie, ale nepochybujem, že to napriek všetkému prežijem. Vkročím do vestibulu.

ŠTYRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA Evelynin hlavný stan ticho stojí v snehu, len rozsvietené okná nasvedčujú, že vnútri vôbec niekto je. Lenže nech sa stane čokoľvek, ja si tú budovu budem navždy spájať s Informovanosťou, navždy mi bude pripadať nebezpečná. Zastanem pri predných dverách a zaškrípem zubami. „Čo je?“ spýta sa Peter. „Nenávidím to tu,“ odseknem. Odhrnie si z očí vlasy premočené snehom. „Tak čo spravíme? Rozbijeme okno? Nájdeme zadné dvere?“ „Idem rovno dnu,“ poviem. „Som jej syn.“ „Syn, ktorý ju zradil a zdrhol z mesta, keď to všetkým zakázala,“ podotkne. „Dala ťa hľadať.“ „Ak chceš, zostaň tu.“ „Kam pôjde sérum, tam pôjdem aj ja. Ak na teba začnú strieľať, vezmem ti ho a zdrhnem.“ „Nič iné by som od teba nečakal.“ Fakt divný človek. Vojdem dnu. Portrét Jeanine Matthewsovej zase dali dokopy a zavesili, ale cez každé oko jej nakreslili červené písmeno X a naspodok načarbali „stop frakciám“. Pristúpia k nám ozbrojenci so znakom bezprizorných na ramene. Zopár tvárí si pamätám od táborákov v opustených skladoch alebo z obdobia, keď som s Evelyn spolupracoval ako vodca Neohrozenosti. Väčšinu však vôbec nepoznám, zase mi to pripomenie, že bezprizorných je viacej, než sme predpokladali. Zdvihnem ruky. „Idem za Evelyn.“ „To vieš, pustíme za ňou každého, kto sa tu objaví,“ zavrčí na mňa jeden. „Mám pre ňu odkaz spoza plota. Určite by si ho rada vypočula.“ „Tobias?“ ozve sa ženský hlas. Jeho majiteľku poznám, ale nie z útočiska bezprizorných. Bývala vedľa nás vo štvrti Sebazaprenia. Volá sa Grace. „Zdravím, Grace,“ oslovím ju. „Len sa potrebujem porozprávať s mamou.“ Hryzie si vnútornú stranu líca a premýšľa. Povolí zovretie dlane na zbrani. „No, aj tak by sme sem nemali nikoho púšťať.“ „Došľaka, tak jej povedzte, že sme tu, nech sa rozhodne sama!“ oborí sa na ňu Peter. „Tú chvíľu počkáme.“ Grace zaspätkuje do davu, ktorý sa okolo nás už stihol zhromaždiť, potom zloží zbraň a rozbehne sa najbližšou chodbou. Než sa Grace vráti, stihnú ma rozbolieť plecia, lebo stále držím ruky nad hlavou. Keď sa konečne objaví a kývne na nás, aby sme išli za ňou, spustíme ruky a ostatní zložia zbrane. Prejdeme davom ako niť cez ucho ihly. Grace nás zavedie k výťahu.

„Nečakal som, že vás niekedy uvidím ozbrojenú, Grace,“ podotknem. Členovia Sebazaprenia sa zbraniam za každú cenu vyhýbajú. „Zvyky frakcií už nikto nedodržiava,“ povie, „a neustále hrozí, že sa budem musieť brániť. Mám právo na pud sebazáchovy, nie?“ „Jednoznačne,“ potvrdím a myslím to vážne. Sebazaprenie bolo zvrátené ako ostatné frakcie, akurát sa borilo s inými problémami, navonok nenápadnejšími, skrytými pod pláštikom obetavosti. Lenže podľa mňa vychovávať ľudí, aby úplne zabudli sami na seba a snažili sa vždy a všade splynúť sa davom, je rovnako nezdravé ako učiť ich, ako si navzájom najefektívnejšie rozbiť nos. Všetkého priveľa škodí. Vyvezieme sa na poschodie, kde mala Jeanine oficiálnu kanceláriu, ale Grace zamieri inam. Zavedie nás do veľkej zasadačky s nábytkom uloženým do prísnych štvorcov. Cez obrovské okná na zadnej stene dnu prúdi mesačné svetlo. Evelyn sedí pri stole napravo od dverí a zíza von. „Môžete ísť, Grace,“ povie. „Tobias, vraj pre mňa máš odkaz.“ Neotočila sa ku mne. Na sebe má sivú košeľu, ale nechýba ani páska s prázdnym kruhom na ramene. Pôsobí vyčerpane. „Počkáš na chodbe?“ požiadam Petra. Na moje prekvapenie sa nepokúsi protestovať, vyjde von a zavrie za sebou dvere. Zostanem sám s mamou. „Nemám. Ľudia zvonku sa s nami neplánujú baviť,“ poviem a prikročím bližšie. „Chcú vymazať spomienky všetkým ľuďom v meste. Sú presvedčení, že sa neoplatí s nami vyjednávať, že sa v nás nenájde nič dobré. Rozhodli sa, že nás radšej všetkých vygumujú.“ „Možno majú pravdu,“ povie Evelyn a konečne sa ku mne obráti. Líce si opiera o zopäté ruky, na jednom prste má vytetovaný prázdny kruh ako svadobný prsteň. „Prečo si sem teda prišiel?“ Zaváham s rukou na ampulke vo vrecku a zízam na matku. Čas ju zodral ako látku, odhalil ponatŕhané vlákna. Vidím v nej aj ženu, ktorú som poznal ako malý, s usmievavými perami a iskrami radosti v očiach, ale čím dlhšie na ňu pozerám, tým pevnejšie verím, že tá šťastná žena nikdy neexistovala. Bola to len ideálna verzia mojej skutočnej matky, výtvor mojej detskej predstavivosti. Sadnem si k stolu oproti nej a medzi nás položím ampulku s pamäťovým sérom. „Prišiel som ti ponúknuť toto,“ poviem. Pozrie na ampulku a v očiach sa jej zalesknú slzy. Alebo žeby to bola iba hra svetla? „Podľa mňa to je jediný spôsob ako zabrániť úplnému zničeniu mesta. Viem, že Marcus a Johanna sa chystajú zaútočiť, a ty urobíš všetko preto, aby si ich zastavila. Aj keby si mala použiť sérum smrti, ktoré si tu našla.“ Nakloním hlavu. „Mám pravdu?“ „Máš,“ prizná. „Systém frakcií je zlý. Nemôže sa vrátiť naspäť, to by som tu radšej všetko zničila.“ Zovrie okraj stola, až jej zbelejú hánky. „Frakcie sú zlé len preto, že sa z nich nedá dostať,“ poviem. „Dávali nám ilúziu výberu, ale v skutočnosti sme sa nemohli rozhodnúť podľa svojho. Ibaže ty teraz robíš to isté. Tvrdíš, že teraz sme slobodní, ale ak niekto povie, že mu frakcie vyhovovali, roztrháš ho na kúsky!“ „Prečo si mi to nepovedal?“ Zdvihla hlas, ale očami sa mi vyhýba. „Prečo si mi to nepovedal, ale radšej si ma rovno zradil?“ „Lebo sa ťa bojím!“ Slová zo mňa vystrelia samy od seba a okamžite ich oľutujem, ale v podstate

som rád, že sa dostali von. Kým ju požiadam, aby sa vzdala svojej identity, môžem k nej byť úprimný. Aspoň toľko si zaslúži. „Lebo... lebo mi pripomínaš... jeho!“ „Čo si to dovoľuješ?“ Zatne päste a takmer na mňa zavrčí. „Neopovažuj sa!“ „Nezaujíma ma, či to chceš počuť, alebo nie,“ poviem a vstanem. „On robil diktátora v našom dome, ty teraz robíš diktátorku v meste a vôbec nechápeš, že to je to isté!“ „Tak preto si mi to doniesol,“ povie, chytí ampulku a zdvihne ju proti svetlu. „Podľa teba to je jediný spôsob ako všetko napraviť.“ „No...“ Chystám sa jej povedať, že to je najjednoduchší spôsob, najlepší spôsob, jediný spôsob, ako by som jej mohol znovu veriť. Keby som jej vymazal spomienky, mohol by som si vytvoriť novú mamu. Lenže... lenže Evelyn nie je len moja matka. Je slobodný človek, nepatrí len mne. Nemôžem sa rozhodnúť, kto sa z nej stane len preto, že ju neviem prijať takú, aká je. „Nie,“ pokrútim hlavou. „Nie, prišiel som ti dať na výber.“ Zrazu ma zaplaví panika, tŕpnu mi ruky a srdce sa mi rozbúcha ako šialené. „Chcel som zájsť za Marcusom, ale rozmyslel som si to.“ Sťažka preglgnem. „Prišiel som radšej za tebou, lebo... lebo dúfam, že my dvaja sa ešte môžeme zmieriť. Nie hneď, nie čoskoro, ale niekedy hej. V Marcusovom prípade žiadnu nádej nevidím.“ Stále na mňa zazerá, ale oči sa jej zalievajú slzami. „Nie je to odo mňa fér,“ pokračujem, „ale musím ti dať na výber. Môžeš viesť bezprizorných a bojovať proti Kontinuite, ale bezo mňa. Navždy. Alebo sa s nimi môžeš zmieriť a... dostaneš naspäť syna.“ Viem, že to je trápna ponuka, preto sa tak bojím. Bojím sa, že si odmietne vybrať, bojím sa, že si vyberie vládu nad mestom, bojím sa, že mi vynadá do ufňukaných deciek a bude mať pravdu. Cítim sa ako decko. Som decko. Scvrkol som sa asi tak na tretinu a pýtam sa mamičky, ako veľmi ma ľúbi. Evelyn si ma donekonečna obzerá, oči má tmavé ako vlhká hlina. Potom priskočí ku mne a objíme ma, jej prekvapujúco silné ruky ma zovrú ako drôtená klietka. „Nech si to mesto zožerú,“ zamrmle mi do vlasov. Nevládzem odpovedať, nevládzem sa ani pohnúť. Vybrala si ma. Vybrala si mňa.

ŠTYRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA Sérum smrti páchne dymom a korením, moje pľúca ho automaticky odmietnu. Rozkašlem sa a prepadnem sa do temnoty. Klesnem na kolená, telo mám ťažké, ako keby sa mi krv premenila na melasu a kosti na olovo. Neviditeľné vlákno ma ťahá k spánku, ale ja chcem zostať pri vedomí. Musím zostať pri vedomí. Predstavím si tú túžbu ako plameň, ktorý mi horí v hrudi. Ťah zosilnie, preto svoj oheň živím menami. Tobias. Christina. Matthew. Caleb. Zeke. Uriah. Neunesiem váhu séra. Zvalím sa na bok a pritlačím si zranenú ruku o studenú zem. Odlietam... Aké by to bolo príjemné, povie hlas v mojej hlave. Len tak odísť a zistiť, kam sa dostanem. Ale ten oheň, oheň! A túžba prežiť. Ešte som tu neskončila, ešte tu nemôžem skončiť. Prehrabávam sa vo vlastnej mysli. Sotva si viem vybaviť, prečo som sem prišla, prečo sa vlastne chcem vyvliecť spod váhy, ktorá ma tak príjemne pochováva. V spomienkach natrafím na obraz maminej tváre a jej končatín roztiahnutých na chodníku v podivných uhloch, na krv, ktorá vytekala z otcovho tela. Sú mŕtvi, povie hlas. Mohla by si ísť za nimi. Obetovali sa za mňa, odpoviem. Musím niečo urobiť, aby to stálo za to. Musím zachrániť ľudí pred stratou všetkého, čo poznali. Musím ochrániť mesto a ľudí, na ktorých rodičom záležalo. Ak sa k nim naozaj mám pripojiť, potrebujem zmysluplný dôvod. Nechcem len zbytočne skolabovať na prahu. Oheň, môj oheň! Z táboráka sa rozhorí na požiar, živí ho moja duša. Cítim, ako sa mi šíri žilami a spaľuje sérum. Už ma nič nemôže zabiť. Som mocná, neporaziteľná a večná. Sérum sa mi drží na koži ako olejový povlak, ale temnota ustúpi. Ťažkou rukou sa zapriem o zem a vytiahnem sa hore. Prehnutá v páse sa zapotácam dopredu a plecom rozrazím dvojité dvere, tesnenie sa so zasyčaním rozletí. Nadýchnem sa čerstvého vzduchu a vystriem sa. Zvládla som to. Dostala som sa sem. Ale nie som sama. „Nazdar, Tris,“ povie David a namieri na mňa pištoľ. „Ani hnúť!“

PÄŤDESIATA KAPITOLA „Ako si sa zaočkovala proti séru smrti?“ spýta sa. Stále sedí na vozíčku, ale človek nemusí vedieť chodiť, aby vládal strieľať. Zmätene zažmurkám, stále sa mi točí hlava. „Nezaočkovala som sa.“ „Neklam,“ zahriakne ma David. „Bez očkovania sérum smrti nikto neprežije a očkovaciu látku mám k dispozícii len ja.“ Mlčky naňho zízam. Neviem, čo mám povedať. Nezaočkovala som sa a skutočnosť, že tu stále stojím, je vedecky neprípustná. No a čo? „Asi na tom už nezáleží,“ skonštatuje David. „Si tu a hotovo.“ „Čo tu robíte vy?“ zamrmlem. Pery mám čudne napuchnuté, ledva vládzem rozprávať. Na koži jasne cítim sérum, smrť sa na mňa stále lepí, hoci som ju porazila. Matne si spomeniem, že vlastnú pištoľ som nechala na vonkajšej chodbe. Bola som si istá, že ju už nebudem potrebovať. „Vedel som, že sa niečo chystá,“ povie. „Celý týždeň si sa vláčila s geneticky poškodenými ľuďmi, Tris, myslela si si, že si to nevšimnem?“ Pokrúti hlavou. „A potom tvoju kamarátku Caru prichytili, ako sa pokúša manipulovať so svetlami. Prezieravo sa sama knokautovala, než sme z nej vytiahli nejaké informácie. Tak som pre istotu prišiel sem. Mrzí ma to, ale musím povedať, že si ma neprekvapila, Tris.“ „Sám? To nebolo moc... prezieravé.“ Prižmúri prenikavé oči. „Mám očkovanie proti séru smrti a pištoľ. Ty si neozbrojená. Nemáš šancu vziať nálože s pamäťovým vírusom, skôr než ťa zastrelím. Obávam sa, že si sa sem prebojovala úplne zbytočne. Sérum smrti ťa nejakým zázrakom nezabilo, ale ja to urobím. Oficiálne nepovoľujeme trest smrti, ale iste chápeš, že nemôžem dopustiť, aby si sa odtiaľto dostala živá.“ Predpokladá, že tu chcem ukradnúť zbrane na reštartovanie experimentov, nie jednu z nich odpáliť tu a teraz. Jeho smola. Snažím sa udržať si kamennú tvár, ale svaly ma ešte poriadne neposlúchajú, asi by som na sebe nedala nič znať, ani keby som chcela. Pohľadom prebehnem po miestnosti a hľadám mechanizmus, ktorý vypustí vírus. Matthew ho Calebovi donekonečna detailne opisoval: čierna škatuľka so striebristou klávesnicou označená kúskom modrej pásky so sériovým číslom. Zbadám to na pulte pri stene, len kúsok naľavo odo mňa. Lenže ak sa pohnem, David ma zastrelí. Musím vystihnúť správny moment a konať bleskovo. „Viem, čo ste spravili,“ poviem a nenápadne sa prisuniem bližšie, dúfam, že ho obvinenie rozptýli. „Viem, že ste vyvinuli útočnú simuláciu. Viem, že ste spôsobili smrť mojich rodičov. Mojej mamy.“ „Ja za jej smrť nie som zodpovedný!“ vyprskne príliš rýchlo, príliš nahlas. „Varoval som ju pred útokom. Mala dosť času odísť do bezpečia, aj s celou rodinou. Keby nevymýšľala, nič by sa jej

nestalo. Lenže tá bláznivá ženská nechápala, že vyššie dobro vyžaduje obete – a zaplatila za to životom!“ Zamračím sa naňho. Divne sa mu lesknú oči. Spomeniem si, čo mrmlal, keď mu Nita pichla kombináciu séra strachu a pravdy. Jej meno. „Milovali ste ju?“ spýtam sa. „Dosť dlho posielala správy len vám... nechceli ste, aby tam zostala... keď sa vydala za môjho otca, odmietli ste s ňou ďalej komunikovať...“ David sedí nehybne ako kamenná socha. „Áno,“ prikývne, „ale to už je minulosť.“ Preto ma teda prizval do svojho kruhu poradcov a poskytol mi toľko príležitostí. Zdedila som aspoň jej vlasy a hlas, som živá pamiatka na ženu, ktorú sa celý život márne snažil získať. Z vonkajšej chodby začujem kroky. Prichádzajú stráže. Fajn, to mi vyhovuje. Potrebujem, aby sa nakazili pamäťovým sérom a rozniesli ho po Úrade. Len dúfam, že počkajú, kým sa sérum smrti bezpečne rozptýli. „Moja mama nebola bláznivá,“ namietam. „Len rozumela niečomu, čo vy nikdy nepochopíte. Keď ,obetujete’ život niekoho iného, nie je to ani obeť, ani vyššie dobro. Je to len sebecké a zbabelé.“ Pohnem sa o ďalší kúsok bližšie k cieľu a pokračujem: „Naučila ma, čo znamená skutočná obeť. Človeka k nej musí viesť láska, nie predsudky voči niečím génom. Netreba sa do nej hrnúť zbytočne, kým sme nevyčerpali všetky ostatné možnosti. Obetovať sa treba za ľudí, ktorí nemajú dosť síl, aby si pomohli sami. Preto vám musím zabrániť, aby ste ,obetovali’ spomienky všetkých ľudí v meste. Musím svet navždy zbaviť vášho vplyvu.“ Pokrútim hlavou. „Nie, David, neprišla som sem nič kradnúť.“ Zvrtnem sa a vrhnem sa k schránke s pamäťovým vírusom. Ozve sa výstrel a telo mi zachváti bolesť, ani neviem, kam ma guľka zasiahla. V duchu počujem Caleba, ako Matthewovi recituje aktivačný kód. Roztrasenou rukou čísla naťukám na klávesnici. Ďalší výstrel. Ďalšia bolesť, všetko vidím cez čierny tunel, ale Calebov hlas dodá: zelený gombík. Bolesť, strašná bolesť. Odkiaľ sa vlastne berie, keď si telo sotva cítim? Padám a cestou dolu si udriem hlavu o klávesnicu. Za zeleným tlačidlom sa rozsvieti svetlo. Ozve sa pípnutie a klokotavý zvuk. Skĺznem na zem. Na krku a na líci cítim čosi teplé. Červené. Krv má zvláštnu farbu. Tmavšiu, než by človek čakal. Kútikom oka zbadám Davida, nehybne sa hrbí na stoličke. Spoza neho vychádza moja mama. Oblečená rovnako, ako keď som ju naposledy videla, v sivej farbe Sebazaprenia poškvrnenej krvou. Na látke zostali diery po nábojoch, rany pod nimi sú červené, ale už nekrvácajú, čas pre ne zastal. Na odhalených rukách jej zazriem tetovanie. Svetlé vlasy má stiahnuté do drdola, ale pár voľných pramienkov jej tvorí zlatý rám okolo tváre. Viem, že nemôže byť nažive, ale netuším, prečo ju tu vidím. Žeby halucinácie zo straty krvi? Alebo

zo zvyškov séra smrti? Ako inak by sa tu ocitla? Kľakne si ku mne a priloží mi chladnú ruku na líce. „Ahoj, Beatrice,“ povie s úsmevom. „Dokončila som to?“ spýtam sa, ani neviem, či to poviem nahlas, alebo či mama počuje moje myšlienky. „Áno,“ potvrdí, v očiach sa jej ligocú slzy. „Moje drahé dieťa, zvládla si to vynikajúco.“ „Čo ostatní?“ S priduseným vzlykom si spomeniem na Tobiasa, na jeho tmavé a pokojné oči, silnú a teplú ruku, na prvé aj posledné stretnutie. „Tobias, Caleb, Christina...“ „Postarajú sa o seba navzájom,“ uistí ma. „Tak to medzi ľuďmi chodí.“ Usmejem sa a zavriem oči. Znovu ma čosi ťahá preč, ale nie strašidelná sila, ktorá ma vlečie k smrti. Je to mamina ruka, ťahá ma do jej náručia. S radosťou sa jej odovzdám. +++ Zaslúžim si odpustenie za všetko, čo som urobila, aby som sa sem dostala? Dúfam, že áno. Určite áno. Verím tomu.

PÄŤDESIATA PRVÁ KAPITOLA Evelyn si palcom utrie slzy z očí. Stojíme tesne vedľa seba a pozeráme von, za oknami zase víri sneh. Vločky sa zachytávajú na vonkajšom parapete a hromadia sa na rohoch. Už si opäť cítim ruky. Pozerám na svet poprášený bielou a mám pocit, že všetko začalo odznova a tentoraz to bude lepšie. „Mohla by som sa s Marcusom skontaktovať rádiom,“ povie Evelyn, „a zavolať ho na mierové vyjednávanie. Určite by prišiel, nie je taký sprostý, aby odmietol.“ „Fajn. Než mu zavoláš, ešte musím splniť jeden sľub,“ poviem a stisnem jej plece. Otočí sa ku mne, čakám, že sa bude tváriť napäto, ale úprimne sa usmieva. Zamrzí ma to. Veď som ju práve donútil, aby zložila zbrane a vzdala sa všetkého, za čo bojovala, len kvôli mne. Lenže vždy je to lepšie než môj pôvodný plán vymazať jej spomienky. Tris asi mala pravdu – keď si človek musí vybrať medzi dvoma zlými možnosťami, vyberie si tak, aby zachránil ľudí, na ktorých mu záleží. Keby som Evelyn vnútil sérum, nezachránil by som ju, ale zničil. Peter sedí na chodbe a opiera sa chrbtom o stenu. Keď sa k nemu priblížim, zdvihne hlavu. Na čelo sa mu lepia vlasy mokré od roztopeného snehu. „Reštartoval si ju?“ spýta sa. „Nie.“ „Čakal som, že stratíš nervy.“ „Nešlo o nervy... a čo ťa po tom.“ Pokrútim hlavou a strčím mu pred nos ampulku s pamäťovým sérom. „Stále máš záujem?“ Prikývne. „Mohol by si na tom popracovať normálne,“ podotknem. „Robiť lepšie rozhodnutia, žiť ako lepší človek.“ „Jasné, že mohol,“ odsekne, „ale obidvaja vieme, že to nehrozí.“ Má pravdu. Dobre viem, že zmena je ťažký a zložitý proces, človek na sebe musí pracovať každý deň, až kým nezabudne, kde vlastne začal. Peter sa bojí, že to nezvládne, že tie dni premárni a dopadne ešte horšie než teraz. Vlastne ho chápem, viem, aké to je, keď sa človek bojí sám seba. Posadím ho na gauč v zasadačke a spýtam sa ho, čo mu mám o jeho minulosti povedať, keď sa jeho spomienky vyparia ako dym. Pokrúti hlavou. Nič. Nechce si pamätať vôbec nič. Vychmatne mi ampulku a roztrasenou rukou odkrúti uzáver. Tekutina takmer vyšplechne von. Pridrží si ju pod nosom a ovonia. „Koľko mám vypiť?“ spýta sa. Drkocú mu zuby. „To je asi jedno,“ poviem. „Okej. Tak sa maj.“ Zdvihne ampulku do svetla, ako keby mi pripíjal na zdravie. „Buď statočný,“ poviem, keď si ju priloží k ústam.

Peter si odchlipne a stratí sa mi pred očami. +++ Vzduch vonku chutí ako ľad. „Hej! Peter!“ skríknem. Z úst sa mi vyvalia oblaky pary. Peter stojí pri dverách sídla Informovanosti a tvári sa zmätene. Keď začuje svoje meno, ktoré som mu zopakoval asi desaťkrát, odkedy vypil sérum, len zdvihne obočie a ukáže si na hruď. Matthew nám hovoril, že ľudia sú tesne po užití séra dezorientovaní, ale doteraz som si nemyslel, že dezorientovaný znamená sprostý. Vzdychnem. „Hej, to si ty. Už ti to hovorím jedenásty raz. Švihaj sem.“ Čakal som, že aj keď vypije sérum, naďalej v ňom budem vidieť chalana, ktorý Edwardovi vypichol oko v spánku, pokúsil sa hodiť Tris do priepasti, skrátka páchal odpornosti, odkedy ho poznám. Teraz jeho nevinné oči vyzerajú dôveryhodne. Fakt ani netuší, čí je. Kráčam vedľa Evelyn a Peter sa vlečie za nami. Snežiť už prestalo, ale tenká nová vrstva nám vŕzga pod nohami. Prejdeme do parku Millennium, okolo lesklej kovovej sochy fazule a dolu schodmi. Evelyn sa ma na schodoch pridržiava za lakeť. Zaujímalo by ma, či je pred stretnutím s Marcusom rovnako nervózna ako ja. Zídeme medzi dva vysoké sklenené pavilóny, kde sme si dohodli stretnutie s Marcusom a Johannou. Obe strany ozbrojené, aby sme si boli kvit a nemali chuť podvádzať. Už nás čakajú. Johanna nemá v ruke pištoľ, ale Marcus áno a okamžite ju namieri na Evelyn. Ja pre istotu namierim naňho. Cez milimetrové vlasy mu presvitá lebka a krivý nos mu pretína tvár ako blesk. „Tobias!“ zhíkne Johanna. Má na sebe červený kabát poprášený snehovými vločkami. „Čo tu robíš?“ „Snažím sa zabrániť, aby ste sa tu navzájom zmasakrovali,“ poviem. „Už aj vy chodíte ozbrojená?“ Kývnem na hrču vo vrecku jej kabáta, tvar jednoznačne prezrádza pištoľ. „Mier niekedy treba vybojovať,“ povie. „Verím, že so mnou v princípe súhlasíš.“ „Neprišli sme sem na zbytočné reči,“ zahriakne nás Marcus, pozerá pritom na Evelyn. „Vraj máš záujem o mierovú dohodu.“ Posledných pár týždňov sa na ňom výrazne podpísalo, klesli mu kútiky úst, pod očami má fialové tiene. Jeho oči však stále vyzerajú ako moje, spomínam na svoj odraz v bludisku strachu, ako ma vydesilo, keď sa jeho koža šírila po mojej a zakrývala ju ako pleseň. Stále sa bojím, že dopadnem ako on, hoci práve stojím proti nemu s matkou po boku, presne ako som od detstva túžil. Ale myslím, že sa ho už nebojím. „Áno,“ povie Evelyn. „Mám podmienky pre nás oboch, verím, že spravodlivé. Ak súhlasíš, vzdám sa kontroly nad mestom a všetkých zbraní, ktoré moji ľudia nepotrebujú na sebaobranu. Odídem z mesta a už sa nevrátim.“ Marcus sa zasmeje, ťažko povedať, či sa len vysmieva, alebo jej neverí. Obe možnosti by prichádzali do úvahy, je neskutočne arogantný aj podozrievavý. „Nechaj ju dohovoriť,“ zahundre Johanna potichu a zastrčí si ruky do rukávov. „Ty sa nepokúsiš mesto ovládnuť a ľuďom, ktorí budú mať záujem, dovolíš odísť. Tým, ktorí tu

zostanú, dovolíš, aby si zvolili nových vodcov a nový spoločenský systém. A najdôležitejšia podmienka: ty, Marcus, sa vzdáš kandidatúry na akúkoľvek vodcovskú pozíciu.“ To je jediná sebecká podmienka v dohode. Evelyn tvrdila, že neznesie pomyslenie, aby Marcus ešte niekoho zmanipuloval. Neprotestoval som. Johanna zdvihne obočie. Vlasy si stiahla dozadu a odhalila celú jazvu. Keď sa neskrýva za závojom vlasov, vyzerá lepšie. Silnejšie a sebaistejšie. „Ani náhodou,“ vyhlási Marcus. „Nevzdám sa svojej pozície.“ „Marcus,“ napomenie ho Johanna. Nevšíma si ju. „Nemôžeš ma vyobcovať len preto, že si proti mne zaujatá, Evelyn.“ „Pardon!“ nahlas ho preruší Johanna. „Marcus, jej ponuka je predsa až neuveriteľne výhodná. Dosiahneme všetko, čo sme chceli, a bez násilia! Ako môžeš odmietnuť?“ „Lebo ja som tu právoplatný vodca!“ zhúkne Marcus. „Vediem Kontinuitu a...“ „Nie, to si len myslíš,“ povie potichu Johanna. „Kontinuitu vediem ja, a ak s dohodou nesúhlasíš, všetkým poviem, že si odmietol šancu na nekrvavé riešenie konfliktu len preto, že by utrpela tvoja pýcha.“ Marcus zhodí pokojnú masku a odhalí zákernú zúrivosť pod ňou, ale ani on sa s Johannou nemôže hádať. Dokonalým pokojom a dokonalou vyhrážkou ho dostala. Prudko zavrtí hlavou, ale drží hubu. „Ja s dohodou súhlasím,“ povie Johanna a prikročí k nám s natiahnutou rukou, pod nohami jej vŕzga sneh. Evelyn si pomaly stiahne rukavicu, jeden prst po druhom, načiahne sa cez medzeru a potrasie jej rukou. „Ráno všetkých zhromaždíme a oznámime im nový plán,“ rozhodne Johanna. „Môžete nám zaručiť bezpečné stretnutie?“ „Urobím, čo budem môcť,“ sľúbi Evelyn. Pozriem na hodinky. Už prešla hodina, odkedy sme sa oddelili od Amara a Christiny pri Hancockovom mrakodrape. Amarovi už asi došlo, že vírus s pamäťovým sérom zlyhal. Keby aj nie, musím splniť svoje druhé poslanie: nájsť Zekeho s mamou a povedať im o Uriahovi. „Mal by som ísť,“ obrátim sa k Evelyn. „Ešte musím niečo zariadiť. Vyzdvihnem si ťa zajtra poobede pri bráne?“ „Môže byť,“ súhlasí Evelyn a rázne mi pošúcha rameno rukou v rukavici ako kedysi, keď som ako malý prišiel domov zo zimy. „Nevrátiš sa, však?“ spýta sa ma Johanna. „Už si si zariadil život vonku?“ „Hej,“ prisvedčím. „A veľa šťastia v meste. Ľudia zvonku vám sem aj tak prídu robiť poriadky, pripravte sa na nich.“ „Verím, že sa dohodneme,“ usmeje sa Johanna a podá mi ruku. Cítim na sebe Marcusov pohľad ako závažie, ktoré ma chce zatlačiť do zeme. Donútim sa opätovať mu ho. „Zbohom,“ poviem a myslím to vážne. +++ Zekeho mama Hana sedí na kresle v obývačke, je taká drobná, že nedočiahne nohami na zem. Na sebe má zodratý župan a papuče, ale s rukami zloženými v lone a zdvorilo-zvedavým výrazom na tvári

vyzerá dôstojne ako vládkyňa celého sveta. Zeke si pretiera tvár päsťami a snaží sa zobudiť. V obývačke cítiť cibuľu a cesnak, asi od večere. Amar a Christina ich našli, nie v spoločnosti väčšiny revolucionárov pri Hancockovom centre, ale v ich starom byte vo veži nad Jamou. Ja som sa k nim dostal len vďaka odkazu, ktorý mi Christina nechala na našej dodávke s prerezanými kolesami. Petra som nechal čakať v mikrobuse, ktorý nám Evelyn zohnala na cestu späť do Úradu. „Strašne ma to mrzí,“ poviem. „Ani neviem, kde mám začať.“ „Začni od najhoršieho,“ navrhne Hana. „Čo presne sa môjmu synovi stalo?“ „Vážne sa zranil počas bombového útoku.“ „Dočerta,“ vydýchne Zeke, skrúti sa na gauči a preváži sa dopredu a dozadu ako decko, ktoré sa najlepšie upokojí, keď ho niekto kolíše. Hana len skloní hlavu, aby som jej nevidel do tváre. Ja sa opriem o bielu stenu pri dverách, rovno pri pleci mi visí zarámovaná fotka Uriahovej rodiny. Zeke tam je ako malé decko, Uriah ako bábo v maminom lone. Ich otca s pírsingmi v nose, ušiach aj v naširoko usmiatych perách som nikdy nestretol, ale obaja synovia sa naňho dosť podobajú, tak mi pripadá známy. „Odvtedy je v kóme,“ pokračujem, „a...“ „A asi sa už nezobudí,“ doplní Hana hlasom plným utrpenia. „To si nám prišiel povedať, že?“ „Hej,“ prisvedčím. „Prišiel som vám ponúknuť, že vás k nemu zavediem, aby ste mohli rozhodnúť, čo ďalej.“ „Rozhodnúť?“ skríkne Zeke. „Máme sa rozhodnúť, či ho odpojíme, alebo nie?“ „Zeke,“ napomenie ho Hana a pokrúti hlavou. Zeke klesne späť na gauč, zdá sa, že sa stráca vo vankúšoch. „Prirodzene, v takom stave by sme ho nemali nasilu držať pri živote,“ povie Hana. „Iste by to tak nechcel. Ale radi by sme ho ešte videli.“ Prikývnem. „Jasné. Ale ešte niečo vám musím povedať. Ten útok... došlo k nemu pri pokuse o povstanie na mieste, kde sme bývali. A ja som sa na ňom podieľal.“ Zízam na prach v ryhe medzi parketami a čakám na nejakú reakciu, akúkoľvek. Nič. „Sklamal som ťa, Zeke,“ priznám sa, len aby som to neznesiteľné ticho prerušil. „Nepostaral som sa oňho tak, ako som sľúbil. Strašne ma to mrzí.“ Risknem to a pozriem naňho, ale Zeke si ma vôbec nevšíma, len neprítomne zíza na vázu na stole, pomaľovanú vyblednutými ružami. Hana si odkašle, ale aj tak sa jej trasie hlas. „Myslím, že potrebujeme trochu času osamote.“ „Rád by som vám ho doprial, ale čoskoro sa vraciame späť a musíme vás vziať so sebou.“ „V poriadku. Počkaj nás vonku, o päť minút sme tam.“ +++ Na spiatočnej ceste sa pomaly vlečieme tmou, mesiac len občas vykukne spoza mrakov. Mikrobus sa natriasa na hrboľatej ceste, a keď prídeme na kraj mesta, zase začne snežiť. Vo svetle reflektorov víria veľké bledé vločky. Tris ich možno sleduje cez okno, ako sa kopia pri zaparkovaných lietadlách. Dúfam, že už žije v lepšom svete, kde ľudia zabudli na genetické predsudky. Christina sa nakloní dopredu a zašepká mi do ucha: „Tak čo, fungovalo to? Revolúcia sa nekoná?“

Prikývnem. V spätnom zrkadle sledujem, ako si priloží obe dlane k ústam a zaškerí sa do nich. Viem, ako sa cíti: bezpečne. Všetci sme konečne v bezpečí. Obrátim sa k nej. „Zaočkovala si rodinu?“ spýtam sa potichu. „Hej. Našli sme ich v Hancockovom mrakodrape, so zvyškom Kontinuity. Ale reštartovanie sa zjavne aj tak nepodarilo. Tris a Caleb to museli zastaviť.“ Hana a Zeke si celou cestou čosi mrmlú, tmavý svet, cez ktorý prechádzame, im zjavne pripadá divný. Amar im vykladá čo a ako, na môj vkus sa pritom príliš často otáča dozadu. Snažím sa ignorovať návaly paniky, keď zájde nebezpečne blízko k lampám alebo zvodidlám, a sústredím sa na padajúci sneh. Odjakživa zimu neznášam, všetko vyzerá ešte prázdnejšie a pochmúrnejšie než bežne, zo stromov zostanú len kostry a z mesta bielo-sivá pustatina. Túto zimu možno zmením názor. Prejdeme cez oba ploty a zastaneme pri predných dverách, ktoré už nikto nestráži. Vystúpime a Zeke chytí mamu za ruku, aby sa na snehu nešmykla. Keď vojdeme dnu, už vôbec nepochybujem, že Caleb splnil misiu. Nevidím nikoho, všetci museli zabudnúť, čo tu robia. „Kde sú všetci?“ nechápe Amar. Prejdeme cez opustené strážne stanovište, ani nespomalíme. Za ním zbadám Caru. Má obviazané čelo a škaredú modrinu na polovici tváre, ale viacej ma trápi jej nešťastný výraz. „Čo sa stalo?“ spýtam sa. Cara pokrúti hlavou. „Kde je Tris?“ „Mrzí ma to, Tobias.“ „Čo ťa mrzí?“ zhúkne Christina. „Povedz nám, čo sa stalo!“ „Tris išla do zbrojného labáku namiesto Caleba,“ povie Cara. „Zvládla sérum smrti a vypustila vírus s pamäťovým sérom, ale... zastrelili ju. Neprežila. Strašne ma to mrzí.“ Väčšinou viem odhadnúť, keď ľudia klamú, a toto musí byť lož, Tris predsa žije, má žiarivé oči a červené líca, jej drobné telo plné sily stále stojí v lúči svetla vo vestibule. Tris žije, nenechala by ma tu samého, nešla by do labáku namiesto Caleba! „Nie,“ zahabká Christina, horúčkovito vrtí hlavou. „Ani náhodou. To nemôže byť pravda.“ Cara sa rozplače. Pochopím, že Tris naozaj išla namiesto Caleba. Čo iné sa od nej dalo čakať? Christina dačo vrieska, ale počujem ju len matne, ako keby som si ponoril hlavu pod vodu. Už poriadne nerozoznávam ani črty Carinej tváre, celý svet sa zlieva do fádnej škvrny. Nevládzem robiť nič, len stáť ako primrazený, keď sa nepohnem ja, možno sa nepohne ani zvyšok sveta a budem môcť navždy predstierať, že to nie je pravda, že je všetko v poriadku. Christina sa zrúti pod váhou vlastného žiaľu a Cara ju objíme a ja sa neviem ani pohnúť.

PÄŤDESIATA DRUHÁ KAPITOLA Keď prvýkrát skočila do siete, zaregistroval som len sivú machuľu. Chytil som ju za drobnú, teplú ruku a vzápätí už stála predo mnou, nízka, chudá a obyčajná... až na to, že skočila prvá. Drevo skočilo prvé. Ani ja som neskočil prvý. Potom som si všimol jej oči, také rozhodné a neoblomné. Také krásne.

PÄŤDESIATA TRETIA KAPITOLA Vlastne to nebolo naše prvé stretnutie, vídaval som ju na chodbách v škole a na uliciach vo štvrti Sebazaprenia, pamätám si, že bola aj na maminom falošnom pohrebe. Stretával som ju, ale nevšímal som si ju tak, ako by si zaslúžila. Nikto netušil, čo sa v nej skrýva, až kým neskočila. Oheň, čo horí tak jasne, asi nemôže vydržať veľmi dlho.

PÄŤDESIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA Idem sa pozrieť na jej telo... Netuším, koľko času uplynulo, odkedy mi Cara povedala o jej smrti. Spolu s Christinou ju nasledujeme do márnice. Cestu od vchodu sem som vnímal iba matne, stále sa mi všetko rozmazáva pred očami a v ušiach mám zaľahnuté. Tris leží na stole, na okamih uverím, že len spí a pri najmenšom dotyku sa s úsmevom zobudí a pobozká ma. Lenže keď sa jej naozaj dotknem, jej telo je tuhé a studené. Christina vzlyká a fňuká. Stískam Tris ruku a tvrdošijne dúfam, že ak zatlačím dosť silno, znovu do nej vlejem teplo, farbu a život. Neviem, koľko mi trvá, než pochopím, že nemám nádej a Tris je navždy preč. Keď sa to stane, opustí ma všetka sila a klesnem na kolená. Asi sa konečne rozrevem, alebo sa o to aspoň pokúsim. Všetko vo mne vrieska, že chce ešte bozk, ešte slovo, ešte pohľad, ešte čokoľvek.

PÄŤDESIATA PIATA KAPITOLA Keď sa hýbem, smútku ako-tak utečiem, nasledujúce dni sa teda namiesto spánku túlam po chodbách Úradu. Aj ostatní sa tam bezcieľne motajú a spamätávajú sa z pamäťového séra, sledujem ich ako z veľkej diaľky. Všetkých dezorientovaných sme rozdelili do skupín a povedali sme im pravdu: ľudská povaha je zložitá a nezávisí len od génov, ktoré máme všetci rôzne, ale žiadne netreba označovať za poškodené. Navyše aj lož, že o spomienky prišli nešťastnou náhodou tesne predtým, než plánovali lobovať vo vláde za zrovnoprávnenie G-péčkarov. Pri ostatných si pripadám pridusene, a keď od nich odídem, som zase príšerne osamelý. Ochromuje ma hrôza, ale ani neviem z čoho, už som predsa všetko stratil. Zastavím sa v kontrolnej miestnosti a s roztrasenými rukami sledujem mesto. Johanna vybavuje dopravu ľuďom, ktorí sa rozhodli odísť. Najprv prídu sem, aby sa dozvedeli pravdu. Neviem, čo sa stane s tými, ktorí zostanú v meste, asi ma to ani nezaujíma. Strčím si ruky do vreciek a ešte pár minút zízam, potom zase odídem. Snažím sa kráčať do rytmu srdca alebo vyhýbať sa škáram medzi dlaždicami. Keď sa priblížim ku vchodu, pri soche vo vestibule zbadám skupinu ľudí. Jedna žena sedí na vozíčku. Nita. Prejdem cez opustené strážne stanovište a z diaľky ich sledujem. Reggie sa postaví na kamenný kváder a otvorí kohútik na spodku nádrže. Kvapky sa premenia na prúd, voda sa valí von a premočí mu nohavice. „Tobias?“ Trochu sa strasiem. Caleb. Odvrátim sa od jeho hlasu a hľadám únikovú cestu. „Čakaj. Prosím,“ nalieha. Nechcem sa naňho pozerať a odhadovať, ako veľmi alebo ako málo za ňou smúti. Nechce sa mi myslieť na to, že zomrela za takého trápneho zbabelca, čo za jej život vôbec nestál. Predsa naňho pozriem, či v jeho tvári neuvidím nejakú stopu po Tris, bez prestania túžim aj po najmenšej stope, hoci viem, že som ju navždy stratil. Caleb má strapaté a neumyté vlasy, zelené oči podliate krvou, kútiky úst mu ovísajú dolu. Nepodobá sa na ňu. „Nechcem ťa otravovať,“ povie, „ale musím ti niečo odkázať, povedala mi to... ona predtým, než...“ „Tak to vyklop,“ preruším ho, než tú vetu dokončí. „Povedala mi, že ak neprežije... mám ti odkázať...“ Caleb preglgne a vystrie sa, bojuje so slzami, „... že ťa nechcela opustiť.“ Dopočul som sa posledné slová, ktoré mi kedy venovala. Asi by som mal niečo cítiť, ale pripadám si ešte vzdialenejší než doteraz.

„To fakt?“ zavrčím naňho. „Tak prečo to spravila? Prečo nenechala zomrieť teba?“ „Myslíš, že ja sa donekonečna nepýtam to isté? Mala ma rada. Dosť na to, aby na mňa namierila pištoľ a trvala na tom, že sa za mňa obetuje. Netuším prečo, ale je to tak.“ Odkráča, než mu stihnem odpovedať. To mi vyhovuje, svoju zlosť aj tak neviem dostať do slov. Zažmurkám, aby som zahnal slzy, a zložím sa na zem rovno uprostred vestibulu. Chápem, prečo mi to odkázala. Chcela ma uistiť, že neurobila to isté, ako keď sa chystala na samovražednú misiu do sídla Informovanosti a oklamala ma, aby som jej odchod pokojne prespal. Neobetovala sa zbytočne. Zúrivo si pretieram oči zápästiami, ako keby som mohol zatlačiť slzy späť do lebky. Nerev, ty idiot. Keby som z tých pocitov vypustil čo len trochu, hrádza by sa roztrhla a už by sa asi nikdy nezastavili. Trochu neskôr začujem hlasy – Cara a Peter. „Táto socha symbolizovala poslanie Úradu,“ hovorí Cara. „Pomalú zmenu. No my ju strhneme.“ „Fakt? Prečo?“ spýta sa Peter zvedavo. „No... ak by ti to nevadilo, vysvetlím ti to neskôr,“ povie Cara. „Trafíš do našej spálne?“ „Hej!“ „Tak choď vopred, niekoho tam určite nájdeš.“ Cara ho postrčí správnym smerom a prejde ku mne. Nepovie nič, len si sadne vedľa mňa s vystretým chrbtom a rukami zloženými v lone. Vyzerá uvoľnene, ale ostražito, sleduje Reggieho, ktorý sa stále sprchuje oblečený v prúde vody z nádrže nad sochou. „Nemusíš tu so mnou trčať,“ poviem. „Nemám kam inam ísť a ticho mi vyhovuje.“ Mne tiež. Zostaneme mlčky sedieť vedľa seba a zízame na vodu. +++ „Tak tu ste,“ povie Christina a pribehne k nám. Tvár má napuchnutú a hlas pochmúrny ako hlboký vzdych. „Poďte, už je čas. Odpájajú ho.“ Strasiem sa, ale predsa sa vyškriabem na nohy. Hana a Zeke trávili všetok čas s Uriahom, odkedy sme sem prišli, chytali ho za ruky a zúfalo hľadali známky života. Lenže nezostalo v ňom nič, len strojový dych a tlkot srdca. Zamierime k nemocnici, ja kráčam vedľa Christiny, Cara za nami. Už som niekoľko dní nespal, bolí ma celé telo, ale normálnu únavu necítim. Nerozprávame, ale myslíme na to isté, na Uriaha, na posledné okamihy jeho života. Zastaneme pri okne do izby. Už tam čaká Evelyn, ktorú Amar pred pár dňami doviezol namiesto mňa. Pokúsi sa stisnúť mi plece, ale odtiahnem sa, o utešovanie nestojím. Zeke a Hana stoja vnútri po oboch stranách postele a držia Uriaha za ruky. Pri monitore tepu stojí doktor a natŕča papier na podložke... nie Hane ani Zekemu, ale Davidovi. Sedí na vozíčku, zhrbený a zmätený ako všetci ostatní, čo stratili spomienky. Všetky nervy a kosti sa mi rozhoria od hnevu. „Čo tu robí tento?!“ „Teoreticky stále šéfuje Úradu, aspoň kým zaňho nenájdu náhradu,“ ozve sa Cara spoza mňa. „Tobias, on si nič nepamätá. Chlap, ktorého sme poznali, je takpovediac mŕtvy. Henten tam si nepamätá, že zabi...“ „Sklapni!“ vyprsknem na ňu. David podpíše papier na podložke, otočí sa a posúva sa k dverám.

Nemôžem si pomôcť – keď ich otvorí, vrhnem sa naňho. Len Evelynine železné ruky mi zabránia, aby som ho schmatol a zaškrtil. Nechápavo na mňa pozrie, kotúľa sa ďalej po chodbe a ja sa vzpieram v maminom zovretí. „Tobias,“ osloví ma Evelyn. „Upokoj sa. Okamžite.“ „Prečo ho dakam nezavreli?“ zúrim. Ani nevidím od zlosti, alebo žeby cez slzy? „Stále robí pre vládu,“ povie Cara. „Nemôžu každého vyraziť len preto, že tu vraj došlo k náhodnému úniku séra. A za zabitie rebelky v krízovej situácii ho tiež nezavrú.“ „Rebelky?“ zopakujem. „Takže Tris je len nejaká rebelka?“ „Bola,“ potichu ma opraví Cara, „a samozrejme, že nie, ale to si o nej myslí vláda.“ Než stihnem odpovedať, preruší ma Christina. „Ticho. Už idú na to.“ Zeke a Hana si spoja voľné ruky nad Uriahovým telom. Hana hýbe perami, ale netuším, čo odrieka – žeby sa aj Neohrození modlili za umierajúcich? V Sebazaprení smrť nekomentujú, vítajú ju len tichom a pomocou pozostalým. Hnev zo mňa postupne vyprcháva a nahrádza ho apatický smútok, teraz nielen za Tris, ale aj za Uriahom. Za bratom môjho kamoša aj za mojím kamošom, hoci som ho nepoznal dosť dlho, zďaleka nie dosť dlho. Na jeho humor som si celkom nezvykol, ale jeho vyškerená tvár mi navždy zostane vrytá v pamäti. Doktor si jednou rukou pritiahne podložku k hrudi a druhou stlačí pár gombíkov, Uriahove mechanické pľúca prestanú dýchať. Zekemu sa trasú plecia a Hana mu stíska ruku, až jej zbelejú hánky. Potom dačo povie, otvorí obe ruky a odstúpi od Uriaha. Púšťa ho preč. Cúvnem od okna a odchádzam, najprv krokom, potom behom, pretláčam sa chodbami, slepý, ľahostajný a prázdny.

PÄŤDESIATA ŠIESTA KAPITOLA Na druhý deň si ukradnem dodávku. V Úrade sú ešte všetci zmätení, nikto sa ma nepokúsi zastaviť. Prehrkocem cez koľajnice a vyrazím k mestu. Na obzore čoskoro rozpoznám jeho siluetu, ale ani ju poriadne nevnímam. Na poli dupnem na plyn, pod pneumatikami mi vrždí namrznutý sneh a suchá tráva. Čas letí, ani neviem ako, onedlho sa poľná cesta zase premení na asfalt. Ulice vo štvrti Sebazaprenia sa nezmenili, moje telo vie, kam ísť, aj keď sa ho mozog veľmi neobťažuje riadiť. Zastanem pri značke STOP, ktorá nejakým zázrakom zostala stáť, pri dome s popraskanou príjazdovou cestou. Pri našom dome. Vojdem dnu a kráčam hore schodmi s neustávajúcim pocitom, že mám hlavu plnú vaty a okolitý svet sa ma vôbec netýka. Ľudia hovorievajú, že smútok bolí, ale nechápem prečo, ja cítim len zničujúcu otupenosť a prázdnotu. Dlaňou odsuniem drevený panel, ktorý zakrýva zrkadlo na poschodí. Do chodby sa vplazí oranžové svetlo zapadajúceho slnka a zospodu mi ožaruje tvár, ale aj tak som nikdy nevyzeral bledší. Ani som nikdy nemal tmavšie kruhy pod očami. Posledných pár dní som sa len motal kdesi medzi spánkom a bdením, ani jednu možnosť som poriadne nezvládal. Z poličky pri zrkadle vytiahnem strojček na strihanie. Je nastavený správne, ako vždy. Automatickými pohybmi si prebehnem cez vlasy, druhou rukou si sklápam uši, aby som si neodrezal aj tie, otáčam sa pred zrkadlom, či som kúsok nevynechal. Ostrihané vlasy mi padajú okolo nôh a na plecia, svrbia, keď trafia na odhalenú kožu. Nakoniec si hlavu pre istotu ohmatám rukou, ale kontrolu ani nepotrebujem, odmalička som si to dobre nacvičil. Dosť dlho mi potrvá, než si vlasy oprášim z oblečenia a pozametám. Potom sa ešte raz obzriem v zrkadle. Spod ostrihaných vlasov mi trčí okraj tetovania, kúsok z plameňa Neohrozenosti. Z vrecka vytiahnem ampulku s pamäťovým sérom. Sérom Sebazaprenia. Viem, že vymaže väčšinu môjho života, ale pripraví ma o spomienky, nie o schopnosti. Naďalej budem vedieť písať, rozprávať a preinštalovať počítač, lebo naučené postupy sa uskladňujú v inej časti mozgu. No nebudem si pamätať nič iné. Experiment zrušili, ale Johanna úspešne vyjednávala s Davidovými nadriadenými a umožnila bývalým členom frakcií zostať v meste za podmienok, že budú sebestační, podrobia sa vládnej autorite a dovolia prisťahovalcom, aby sa začlenili medzi nich. Úrad bude už len dozerať na jeho bezpečnosť a Chicago začne fungovať ako normálne mesto, napríklad Milwaukee. Akurát bude jediné v celej krajine bez genetického rozdelenia. Akýsi raj. Matthew dúfa, že sa tam nasťahujú aj ľudia z periférie, naplnia prázdne domy a nájdu lepší život. Ja mám záujem len o jediné: stať sa novým človekom. Bude zo mňa Tobias Johnson, syn Evelyn Johnsonovej, ktorý síce doteraz žil nudný a prázdny život, ale aspoň je to plnohodnotný človek, nie

troska ako ja teraz, príliš zničený bolesťou na to, aby zvládol čokoľvek užitočné. „Matthew mi povedal, že si šlohol trochu pamäťového séra a dodávku,“ ozve sa hlas z konca chodby. Christina. „Neverila som mu. Ber to ako kompliment, čo už neplatí.“ Musím byť naozaj hrozne mimo, keď som ju ani nepočul vchádzať do domu. Aj jej hlas znie, ako keby prichádzal spod vody, chvíľu jej slová zmätene spracovávam. Keď konečne pochopím, čo vlastne povedala, otočím sa k nej. „Prečo si sa sem trepala, keď si mu neverila?“ „Pre istotu,“ povie a vyštartuje ku mne. „A chcela som ešte raz vidieť mesto, než sa tu všetko zmení. Navaľ mi to sérum, Tobias.“ „Nie.“ Ampulku pevne zovriem v prstoch, aby som ju ochránil. „Mám právo rozhodnúť sám za seba.“ Vytreští na mňa tmavé oči. Do tváre jej svieti slnko a ožaruje pramene hustých tmavých vlasov, až vyzerajú ako plamene. „Takto si sa nerozhodol ty, ale nejaký zbabelec! Ty si všeličo, Štyri, ale zbabelec si nikdy nebol.“ „Možno nie, ale teraz som,“ odpoviem bezvýrazne. „Všetko sa zmenilo. Ani mi to nevadí.“ „Netrep.“ Vládzem len prevrátiť oči. „Nemôžeš sa stať človekom, ktorého by nenávidela,“ povie Christina, tentoraz potichu. „A toto by sa jej bridilo.“ Zlosť mnou prepochoduje ako armáda, živá a rozbesnená. Bariéra v hlave, ktorá mi všetko zvonku tlmila, zrazu spadne, aj tichá ulica mi pripadá príliš hlučná. Tá zmena je taká náhla, až sa strasiem. „Sklapni!“ zrevem na Christinu. „Sklapni! Ty nevieš, čo by sa jej bridilo, vôbec si ju nepoznala, ty...“ „Poznala som ju dosť dobre!“ odsekne. „Viem, že by nechcela, aby si si ju vymazal z pamäti, ako keby ti na nej vôbec nezáležalo!“ Vrhnem sa k nej, prirazím jej plece o stenu a nakloním sa tesne k jej tvári. „Ak sa to opovážiš ešte raz nadškrtnúť,“ zavrčím na ňu, „tak ťa...“ „Tak ma čo?“ Christina proti mne mocne zatlačí. „Zmlátiš? Vieš, ako sa hovorí veľkým, silným chlapom, čo mlátia ženské? Hnusní zbabelci!“ Zrazu si spomeniem, ako otec reval na celý dom, ako mamu chytal pod krk a trieskal ju o steny a o dvere. Vzápätí mám rovno pred očami, ako som ich sledoval zo svojej izby a tuho zvieral zárubňu, ako potom mama potichu vzlykala v zamknutej spálni a nechcela ma k sebe pustiť. Odstúpim a opriem sa o stenu, bez nej by som sa asi vystrel na zem. „Mrzí ma to,“ poviem Christine. „Ja viem.“ Chvíľu stojíme oproti sebe a mlčky na seba pozeráme. Spočiatku mi strašne liezla na nervy, lebo nevedela, kedy je lepšie držať jazyk za zubami, ale postupne som zistil, kto sa v nej skrýva naozaj: kamoška ochotná odpustiť a odvážna bojovníčka za pravdu. Až po čase som pochopil, prečo si s ňou Tris tak rozumie, a tiež som si ju obľúbil. „Poznám ten pocit, keď človek chce na všetko zabudnúť, a viem aj, ako to bolí, keď príde o niekoho, koho ľúbil. Tiež si občas myslím, že by som vymenila všetky spomienky za minútu pokoja.“ Položí mi dlaň na päsť, v ktorej stále zvieram ampulku.

„Willa som nepoznala až tak dlho,“ pokračuje, „ale zmenil mi život. Zmenil spôsob, akým na život pozerám. Viem, že pre teba a Tris to platí ešte viacej.“ Ľadový výraz v tvári sa jej konečne roztopí. Pristúpi ku mne a položí mi ruky na plecia. „Človek, ktorým si sa vďaka nej stal, stojí za to,“ povie. „Kebyže vypiješ to sérum, navždy by sa stratil.“ Pri tých slovách sa zase rozsypem, ako keď som hľadel na Tris v márnici, ale teraz so slzami príde aj bolesť, páli ma a bodá rovno do srdca. Pritisnem si ampulku k hrudi, túžba po zabudnutí vo mne besnie ako zviera. Christina mi ovinie ruky okolo pliec a bolesť sa ešte zhorší, lebo mi to pripomenie všetky objatia od Tris, najprv hanblivé, časom pevnejšie a sebaistejšie. Nikto ma už nebude objímať presne ako ona, nikto na svete nie je ako ona. Tris je navždy preč. Tris je preč a ja sa cítim ako idiot, lebo za ňou len revem, nevládzem robiť nič iné. Christina ma mlčky drží a podopiera. Po dlhom čase sa odtiahnem, ale jej ruky mi zostanú na pleciach, teplé a plné drsných mozoľov. Povahy ľuďom tvrdnú rovnako ako koža na rukách, keď musia donekonečna znášať bolesť. Nechcem, aby sa mi to stalo, a už viem, že existujú aj iné možnosti. Napríklad Tris napriek zrade a utrpeniu v sebe našla toľko lásky, aby sa obetovala namiesto brata. Cara dokázala odpustiť osobe, ktorá jej bratovi vpálila guľku do hlavy. Christina strácala jedného kamoša za druhým, ale neuzatvárala sa do seba a stále si nachádzala nových. Vďaka nim pred sebou vidím žiarivejšiu a lepšiu budúcnosť, než som si vedel predstaviť sám od seba. Otvorím oči a podám Christine ampulku. Strčí si ju do vrecka. „Viem, že Zeke sa k tebe stále správa divne,“ podotkne a prehodí mi ruku okolo pliec. „Ale zatiaľ ho môžem na mieste najlepšieho kamoša zaskočiť ja. Ak chceš, môžeme si vymeniť náramky ako baby z Harmónie.“ „To asi nebude treba.“ Spoločne zídeme po schodoch a vyjdeme na ulicu. Slnko už zapadlo za strechy známych mrakodrapov a kdesi v diaľke rachotí vlak, ale my odchádzame, z Chicaga aj od všetkého, čo pre nás znamenalo. Aj tak dobre. +++ Človek môže byť statočný nespočetnými spôsobmi. Môže obetovať život za iného človeka alebo za nejaký vyšší cieľ. Môže sa vzdať všetkého, čo kedy poznal alebo miloval. No neplatí to vždy. Niekedy stačí, keď zatne zuby, ovládne bolesť a každý deň sa snaží urobiť krok k lepšiemu životu, pomaly a trpezlivo. Presne takú statočnosť teraz potrebujem.

EPILÓG O DVA A POL ROKA Evelyn stojí na hranici dvoch svetov, tašku má položenú v žľabe pri nohách. Zem tu už rozrývajú hlboké koľaje po pneumatikách, lebo ľudia stále pendlujú medzi mestom a perifériou alebo bývalým areálom Úradu. Keď sa priblížim, zdvihne ruku na pozdrav, a keď nastúpi, pobozká ma na líce. Dovolím jej to a mimovoľne sa usmejem. „Vitaj naspäť,“ poviem. Podľa dohody, ktorú som jej navrhol pred vyše dvoma rokmi, a ktorú potom odsúhlasila s Johannou, mala z mesta navždy odísť. Lenže odvtedy sa toho v Chicagu toľko zmenilo, že nevidím dôvod, prečo by sa nemohla vrátiť, a Evelyn takisto nie. „Ako sa máš?“ spýta sa. Vyzerá mladšie, má plnšiu tvár a širší úsmev. Odluka jej prospela. „No... v pohode,“ zamrmlem. „Dnes ideme rozprášiť jej popol.“ Pozriem na urnu, ktorá stojí na zadnom sedadle ako ďalší pasažier. Dlho som jej popol nechával v márnici, lebo som sa nevedel rozhodnúť, aký pohreb by si Tris priala. Alebo či by som ho prežil ja. Dnes, na ďalšie výročie rozhodovacej ceremónie, som si povedal, že je konečne čas na krok dopredu, malý, ale definitívny. Evelyn mi položí ruku na plece a obzerá si polia. Plodiny, ktoré sa kedysi pestovali len pri sídle Harmónie, sa rozšírili a trávnaté plochy okolo mesta sa menia na úrodné polia. Pustá divočina mi občas chýba, ale momentálne mi vôbec neprekáža, že sa vezieme pomedzi nekonečné lány pšenice a kukurice. Občas medzi nimi zazriem ľudí v oblečení všetkých možných farieb, ako kontrolujú pôdu prístrojmi, ktoré vyvinuli vedci z Úradu. Teraz už robia užitočnejšie veci. „Ako sa vám žije bez frakcií?“ spýta sa Evelyn. „Úplne normálne.“ Usmejem sa na ňu. „Bude sa ti to páčiť.“ +++ Mamu zavediem do svojho bytu severne od rieky. Zvolil som si nižšie poschodie, ale cez veľké okná vidím pekný kus mesta. Vrátil som sa, ešte než sa Chicago začalo zapĺňať, tak som si mohol vyberať. Zeke, Shauna, Christina, Amar a George sa rozhodli usadiť hore v Hancockovom mrakodrape a Caleb a Cara si zohnali byty pri parku Millennium, ale mňa to ťahalo k rieke. Je tu pekne a ušiel som dosť ďaleko od miest, kde som býval predtým. „Môj sused je odborník na históriu, prišiel z periférie,“ poviem a hľadám vo vreckách kľúče. „Teraz Chicago volá štvrté mesto. Vraj ho niekedy dávno zničil oheň, potom vojna génov, a napokon rozpad frakcií. Teraz teda robíme štvrtý pokus osídliť ho.“ „Štvrté mesto,“ zopakuje Evelyn, keď otvorím dvere. „To sa mi páči.“ S nábytkom som sa veľmi neobťažoval, mám akurát gauč, stôl s pár stoličkami, kuchynskú linku. Od okien na budove oproti, na opačnom brehu blatistej rieky, sa odráža slnko. Časť vedcov z bývalého

Úradu hľadá spôsob, ako rieku aj jazero zase obnoviť, ale chvíľu to potrvá. Zmena a ozdravenie sa nepodarí zo dňa na deň. Evelyn si zloží tašku na gauč. „Ďakujem, že ma na chvíľu prichýliš. Sľubujem, že si čoskoro nájdem niečo vlastné.“ „Nemáš za čo,“ zamrmlem. Znervózňuje ma, že bude stále so mnou, bude chodiť po mojich izbách a prehŕňať sa mojím skromným majetkom, ale nemôžem sa jej vyhýbať donekonečna. Veď sme sa dohodli, že sa náš vzťah pokúsime obnoviť. „George vravel, že by sa mu zišla pomoc pri výcviku nových policajtov,“ povie Evelyn. „Neponúkol si sa?“ „Nie. Už som ti hovoril, že so zbraňami som skončil.“ „Hej, teraz bojuješ slovami.“ Pokrčí nosom. „Aby si vedel, politikom neverím.“ „Mne budeš veriť, lebo som tvoj syn. Navyše nie som politik, aspoň zatiaľ. Len asistent.“ Sadne si na kraj stola a poobzerá sa okolo, ostražitá a pružná ako mačka. „Vieš, kde je tvoj otec?“ spýta sa. Myknem plecami. „Dopočul som sa, že odišiel. Nepýtal som sa kam.“ Podoprie si bradu rukou. „Naozaj si presvedčený, že už mu nemáš čo povedať? Vôbec nič?“ „Nie.“ Zatočím si kľúčmi okolo prsta. „Chcel som sa ho len zbaviť a nechať ho v minulosti, kam patrí.“ Pred dvoma rokmi, keď som stál oproti nemu v zasneženom parku, som konečne pochopil, že pomsta mi nepomôže prekonať bolesť, ktorú mi spôsobil. Keď som ho zmlátil v Pranieri, necítil som sa o nič lepšie, a keby som mu vynadal, tiež by to nepomohlo. Zostávala mi jediná možnosť: vyhodiť si ho z hlavy. Evelyn na mňa spýtavo pozrie, potom prejde späť ku gauču a čosi vytiahne z tašky. Sošku z modrého skla, vyzerá ako kúsok zamrznutého vodopádu. Pamätám si na deň, keď mi ju dala. Bol som ešte krpec, ale už som chápal, že tá vec v Sebazaprení nemá čo robiť. Spýtal som sa, na čo slúži, a mama mi povedala, že na nič konkrétne, ale jej účinok sa možno nejako prejaví. Priložila si ruku srdce. Krásne veci nemusia slúžiť, stačí, keď existujú. Nasledujúce roky bola soška symbolom mojej tichej vzbury a neochoty stať sa poslušným a úctivým deckom zo Sebazaprenia. Pripomínala mi mamu, hoci som uveril, že je mŕtva. Sošku som skrýval pod posteľou a v deň, keď som odišiel zo Sebazaprenia, som ju vyložil na stôl, aby ju Marcus videl, aby videl moju a maminu silu a vzdor. „Pripomínala mi ťa, keď si bol preč,“ povie Evelyn a pritisne si sklo k bruchu. „Pripomínala mi, aký si statočný. Odjakživa si bol.“ Usmeje sa. „Myslela som, že by sa ti sem hodila. Koniec koncov, už som ti ju raz darovala.“ Neverím, že by sa mi neroztriasol hlas, tak len potichu prikývnem a usmejem sa. +++ Jarný vzduch je chladný, ale okná na dodávke si nechám otvorené, aby mi prenikal do pľúc, aby mi mrazil prsty a pripomínal mi zimu. Zaparkujem pri vlakovom nástupišti čo najbližšie k Pranieru a vezmem urnu zo zadného sedadla. Vybrala ju Christina, striebornú a jednoduchú, bez jediného zárezu. Prejdem ku skupinke, ktorá sa už zhromaždila na nástupišti. Matthew stojí tesne na kraji, konce topánok mu trčia do prázdna. Zeke a Christina sú pri Shaune, ktorá sedí na vozíku s prikrývkou na

nohách. Už dostala lepší model, s ktorým ľahšie manévruje aj sama. „Čaute,“ pozdravím a postavím sa za Shaunu. Christina sa na mňa usmeje a Zeke ma tľapne po pleci. Uriah zomrel len o niekoľko dní neskôr než Tris, ale Zeke a Hana sa s ním rozlúčili už o pár týždňov. Jeho popol vysypali do priepasti a všetci kamoši a širšia rodina mu hučali na slávu, jeho meno sa donekonečna ozývalo od stien Jamy. Zeke naňho určite spomína aj dnes, hoci sme sa stretli kvôli Tris. Na jej počesť budeme ešte raz Neohrození. „Pozri, čo mám nové,“ ozve sa Shauna, odsunie prikrývku a odhalí komplikovaný postroj na nohách. Obe nohy jej obaľujú drôty a ovíjajú sa okolo brucha ako klietka. Usmeje sa, s vŕzganím spustí nohy na zem a opatrne sa postaví. Napriek vážnosti situácie sa usmejem. „Pozrime sa, už som zabudol, aká si vysoká,“ poznamenám. „Zmontoval mi to Caleb s kamošmi z labáku,“ pochváli sa. „Ešte sa len učím chodiť, ale vraj raz budem vedieť aj behať.“ „Super,“ poviem sucho. „Kde vlastne je?“ „S Amarom nás čaká dolu. Aby mal prvého z nás kto chytiť.“ „Stále je tak trochu papľuh,“ povie Zeke, „ale zvykám si naňho.“ Ľahostajne prikývnem. S Calebom som sa už zmieril, ale stále pri ňom nevydržím dlho. Pripomína mi ju, gestami, spôsobom reči, výrazom tváre... pri pohľade naňho vidím jej tieň a to je zároveň šialene málo a neznesiteľne veľa. Možno by som to ostatným aj povedal, ale vlak už prichádza, kĺže sa k nám po vyleštených koľajniciach a s pišťaním zastane pri nástupišti. Z okna strojvodcu sa vykloní hlava s blonďavými vlasmi v tuhom vrkoči. „Nastupovať!“ zavelí Cara. Shauna si sadne späť na vozík a odvezie sa dnu, Matthew, Christina a Zeke ju nasledujú. Ja idem posledný, urnu podám Shaune a zostanem stáť vo dverách, pevne sa držím rúčky. Vlak sa zase rozbehne, bleskovo naberá rýchlosť. Sviští po koľajniciach a hrkoce na zvaroch, mám pocit, že sa mi jeho sila vlieva rovno do tela. Vietor mi šľahá do tváre a tlačí mi oblečenie k telu, mesto sa mení na šmuhu slnkom zaliatych budov. Zmenilo sa, ale s tým som sa už zmieril. Cara s Calebom robia v labákoch v bývalom Úrade. Prevzalo ich ministerstvo poľnohospodárstva a zameralo ich na zefektívnenie výroby a riešenie potravinovej krízy. Matthew sa zaoberá psychiatrickým výskumom kdesi v meste, naposledy skúmal niečo s pamäťou. Christina pracuje v úrade, ktorý ľuďom z periférie pomáha vybaviť presťahovanie do mesta. Zo Zekeho a Amara sa stali policajti a George trénuje ich nových kolegov, len oni teda zostali pri typických džoboch Neohrozených. Ja robím asistenta jedinej reprezentantke mesta vo vláde: Johanne Reyesovej. Schmatnem aj druhú rúčku a v zákrute sa vykloním z dverí, takmer visím von. Zem je dve poschodia podo mnou. Pocítim nával adrenalínu, najobľúbenejšej drogy Neohrozených. „Čau.“ Christina sa objaví vedľa mňa. „Ako sa má tvoja mama?“ „Fajn. Uvidíme, ako to spolu vydržíme.“ „Spustíš sa po lane?“

Sledujem, ako sa koľaje zvažujú späť na úroveň ulice. „Hej. Tris by asi chcela, aby som to aspoň raz skúsil.“ Jej meno ma zakaždým ešte zabolí, bodnutie v hrudi mi pripomenie, ako veľmi mi na nej záležalo. Christina sa tiež zahľadí na koľaje pred nami a na okamih pritisne plece k môjmu. „Verím, že máš pravdu.“ Spomienky na Tris patria k najživším, aké som kedy mal, ale predsa časom vybledli a už nebolia až tak veľmi. Niekedy na ne myslím s radosťou, ale nestáva sa to často. Občas sa o nej bavíme s Christinou, ktorá je omnoho lepšia poslucháčka, než som čakal. Otvorené má aj uši a srdce, nielen utárané ústa. Cara zabrzdí vlak, vyskočím ako prvý, ostatní sa vytrúsia za mnou. Shauna sa pri schodoch zase postaví a pomaličky schádza dolu. S Matthewom jej znesieme vozík, je to ťažká haraburda, ale zvládneme to. „Vieš niečo o Petrovi?“ spýtam sa Matthewa, keď vozík položíme. Keď sa z pamäťového séra trochu spamätal, niektoré zlozvyky sa mu obnovili, ale nie všetky. Čoskoro mi úplne zmizol z dosahu. Už si nemyslím, že ho nenávidím, ale zato mi ešte nemusí byť sympatický. „Presťahoval sa do Milwaukee,“ povie Matthew, „ale neviem, čo tam robí.“ „Nejakú administratívu,“ ozve sa Cara spoza nás. V náručí drží urnu, vzala ju Shaune, než sme vystúpili. „Myslím, že mu to prospieva.“ „Vždy som si myslel, že sa pridá ku skalným G-péčkarským rebelom na periférii,“ poznamená Zeke. „Čo už, asi ani ja nie som neomylný.“ „Zmenil sa,“ pokrčí plecami Cara. Časť G-péčkarov si stále myslí, že situáciu by vyriešila jedine ďalšia vojna. Ja sa prikláňam skôr k nenásilnej zmene. Násilia už mám dosť na celý život a bez prestania v sebe nosím jeho stopy, nie na koži, ale v spomienkach, ktoré sa objavujú, keď ich najmenej čakám... údery otcovej päste, moja pištoľ namierená na Erica, mŕtvoly v sivom roztrúsené po uliciach môjho bývalého domova. Kráčame k Hancockovmu mrakodrapu. Frakcie už nefungujú, ale v tejto časti mesta stále žije väčšina bývalých Neohrozených, poznať ich podľa tetovaní a pírsingov, ale k čiernej na oblečení pridali všetky možné výrazné farby. Zopár sa motá po ulici, ale väčšina je v práci, všetci, čo vládzu, sa musia podieľať na chode mesta. Pred nami sa už týči k oblohe Hancockov mrakodrap. Oceľové nosníky sa ženú smerom hore, križujú sa a sťahujú od širšej základne k užšej streche. Už dávno som pri ňom nebol tak blízko. Vyleštená dlážka vo vestibule kontrastuje s farebným graffiti načmáraným na stene, ktoré tu terajší obyvatelia nechali ako pamiatku. Neohrození si budovu prisvojili zrejme preto, že bola v širokom okolí najnebezpečnejšie vysoká, ale asi ich priťahovala aj jej osamelosť. Radi napĺňali prázdne priestory svojím hlukom, to mi na nich odjakživa vyhovovalo. Zeke ťuknutím ukazováka privolá výťah. Nahrnieme sa dnu a Cara stisne tlačidlo s číslom 99. Len čo výťah vystrelí hore, zavriem oči. Takmer vidím, ako sa pod nami otvára temná šachta, a len pár centimetrov kovu nás chráni pred pádom do prázdnoty. Keď výťah zabrzdí a roztrasene zastane, pevne sa chytím steny, aby som udržal rovnováhu. Zeke mi ťukne do pleca. „Neboj, kamoš. Veď sme to robili každú chvíľu, pamätáš?“

Prikývnem. Cez padacie dvere sem fúka vietor a žiari modrá obloha. Šuchcem sa k rebríku za ostatnými, strach ma tak ochromuje, že by som sa nepohol rýchlejšie, ani keby som chcel. Stŕpnutými prstami nahmatám prvú priečku a posúvam sa hore. Potom ešte jednu. A znova. Aj Shauna sa nado mnou hýbe len sťažka, ale jej bráni telo, nie myseľ, väčšinu váhy musí ťahať rukami. Raz keď mi Tori tetovala symboly na chrbát, spýtal som sa jej, či sme poslední ľudia na svete. Povedala, že možno. Asi o tom nerada rozmýšľala. Lenže tu hore na streche ľahko uverím, že sme poslední ľudia, čo kedy budú existovať. Zízam na budovy pri brehu močiara a hruď sa mi stiahne, ako keby sa mi všetky rebrá tlačili dnu. Zeke pribehne k oceľovému káblu, ktorý sa ťahá z okraja strechy, a zavesí naň prvý postroj. Upevní ho, aby sa nezošmykol aj sám, a zdvihne na nás obočie. „Christina,“ povie, „asi je to na tebe.“ Christina prikročí k nemu a zamyslene si ťuká prstom po brade. „Čo ja viem? Tvárou hore alebo nohami dopredu?“ „Nohami dopredu,“ poradí jej Matthew. „Tvárou hore chcem ísť ja, aby som tak ľahko nepustil do gatí, tak buď originálna.“ „Aby si vedel, keď pôjdeš tvárou hore, hrozí ti to ešte viacej,“ upozorní ho. „Ale nenechaj sa odradiť, potom ti budem hovoriť Séráč.“ Christina vkĺzne do postroja nohami vopred a dolu bruchom, aby cestou videla, ako sa pred ňou mrakodrap zmenšuje. Strasiem sa. Nemôžem sa na to ani pozerať, radšej zavriem oči. Christina letí preč, za ňou Matthew aj Shauna, nevidím ich, ale vo vetre sa ozývajú ich nadšené výkriky ako piskot vtákov. „Si na rade, Štyri,“ oznámi Zeke. Zavrtím hlavou. „No tak, nech to máš z krku,“ povzbudzuje ma Cara. „Nie. Choď najprv ty,“ poviem jej. „Prosím.“ Podá mi urnu a zhlboka sa nadýchne. Pritisnem si ju na brucho, dotyky toľkých ľudí striebristý kov zohriali. Cara roztrasene vlezie do postroja a Zeke ju upevní. Prekríži si ruky na hrudi a už letí ponad breh močiara, ponad mesto. Nevydá jediný zvuk ani nezalapá po dychu. Zeke a ja zostaneme sami, tvárou v tvár. „Asi to nezvládnem,“ vyslovím pevným hlasom, ale celé telo sa mi trasie. „Neblbni,“ zahriakne ma. „Veľký Štyri, legenda Neohrozenosti, zvládne hocičo!“ Prekrížim si ruky a zakrádam sa k hrane strechy. Zdá sa mi, že padám, hoci ma od prázdnoty pod okrajom delí vyše metra. Zastanem a krútim hlavou, čoraz ráznejšie a zúfalejšie. „Počúvaj.“ Zeke mi položí ruky na plecia. „Nezabudol si, že nejde o teba? Ide o ňu. Spravíš niečo, čo mala rada. Bola by hrdá, že si to zvládol aj ty, jasné?“ Jasné. Už sa z toho nemôžem vyzuť. Ešte mám v živej pamäti, ako sa nadšene usmievala, keď sme spolu liezli na ruské koleso, ako odhodlane zatínala čeľusť, keď prekonávala strašidelné simulácie. „Ako sa spustila?“ spýtam sa. „Tvárou dopredu.“ „Okej.“ Podám mu urnu. „Toto pripevni za mňa, hej? A otvor ju.“ Vleziem do postroja, tak sa mi trasú ruky, že sa mi to ledva podarí. Zeke mi utiahne popruhy cez

nohy a trup a urnu pripevní za mňa otvorom von, aby sa popol rozptýlil do vzduchu. Vypliešťam oči na ulicu podo mnou, prehĺtam žlč a začínam sa hýbať. Zrazu si to chcem rozmyslieť, ale neskoro, už sa rútim k zemi. Revem tak nahlas, že by som si najradšej zakryl uši. Výkrik vo mne rastie ako živá bytosť, napĺňa mi hruď, hrdlo aj hlavu a razí si cestu von. Vietor ma štípe v očiach, ale silou vôle ich držím otvorené a v okamihu slepej paniky pochopím, prečo Tris chcela ísť tvárou dopredu. Cítila sa pritom ako vták, ako keby lietala. Stále cítim prázdnotu pod sebou, podobá sa na prázdnotu vo mne, pripadá mi ako ústa, ktoré sa ma chystajú zhltnúť. Vtom si uvedomím, že som sa prestal hýbať. Posledné zvyšky popola poletujú vo vetre ako jemné sivé vločky snehu, rozplývajú sa mi rovno pred očami. Visím len kúsok nad zemou, v pohode môžem zoskočiť. Ostatní sa podo mnou postavili do kruhu a vytvorili sieť kostí a svalov. Pritisnem si tvár o látku postroja a zasmejem sa. Hodím im prázdnu urnu, potom sa načiahnem za chrbát a odopnem si popruhy. Skočím a padnem kamošom do náručia ako kameň, trochu sa poudieram o kosti. Zachytia ma a zložia na zem. Nastane trápne ticho, ja v úžase zízam hore na mrakodrap a nikto nevie, čo mi má povedať. Caleb sa na mňa nervózne usmeje. Christina žmurkne, aby zahnala slzy. „Aha, ide Zeke!“ zahlási. Ozaj sa k nám rúti, najprv vyzerá ako bodka, potom ako machuľa, nakoniec ako človek navlečený v čiernom. Keď zabrzdí, rozrehoce sa od radosti. Načiahnem sa a jednou rukou schmatnem Amara za predlaktie, druhou Caru za bledé rameno. Usmeje sa na mňa, ale oči má stále trochu smutné. Zeke nám tvrdo narazí plecom do rúk a škerí sa od ucha k uchu, keď ho chvíľu zostaneme držať ako decko. „Super, čo? Chceš ísť ešte raz, Štyri?“ „Ani náhodou,“ odpoviem bez váhania. +++ Zamierime späť k vlaku. Shauna kráča na ortézach, Zeke tlačí jej prázdny vozík a baví sa s Amarom. Matthew, Cara a Caleb idú spolu a zrejme rozoberajú niečo strašne vedecké, keď sú takí nadšení. Christina sa pripojí ku mne a položí mi ruku na plece. „Šťastný rozhodovací deň,“ prihovorí sa mi. „Spýtam sa ťa, ako sa naozaj máš, a ty mi povieš pravdu, okej?“ Občas si navzájom len tak medzi rečou rozkazujeme, obaja sme si na to zvykli. Z Christiny sa postupne stala jedna z mojich najlepších kamošiek, hoci si občas vymieňame názory dosť prudko. „Som v pohode, ale je to ťažké. Iné to už nebude.“ „Ja viem,“ prisvedčí. Tvoríme zadný voj našej roztrúsenej skupinky, kráčame pomedzi tmavé budovy, do ktorých sa ešte nikto nenasťahoval, a po moste ponad blatistú rieku. „Hej, život je niekedy fakt naprd,“ povie, „ale vieš, prečo mi to stojí za to?“ Zdvihnem obočie. Urobí to isté, len aby do mňa zarypla. „Lebo niektoré chvíle sú naozaj fajn,“ povie. „Trik je v tom, aby si ich človek všimol a užil.“

Usmeje sa, ja jej úsmev opätujem, a spoločne zamierime hore schodmi k vlaku. +++ Od detstva viem, že život každému človeku nejako ublíži, bolesti sa nedá utiecť. Teraz sa konečne učím, že sa môžeme aj vyliečiť. Navzájom si pritom pomáhame.

POĎAKOVANIA

Sem patrí v prvom rade čo najúprimnejšie priznanie, že za úspechy v živote a spisovateľskej kariére nevďačím len vlastnej sile a talentu. Divergencia, Rezistencia a Experiment majú len jednu autorku, ale dotyčná by toho veľa nenarobila bez pomoci. V prvom rade, ďakujem ti, Bože, že si mi poslal toľko ľudí, ktorí mi pomáhajú a ktorým tu chcem takisto poďakovať. Tu sú: Môj manžel, ktorý ma neopísateľným spôsobom miluje, usilovne sypal nápady, prečítal všetky verzie rukopisu a trpezlivo zvládal spolužitie s vynervovanou spisovateľkou. Joanna Volpe, ktorá všetko zvládla ľavou zadnou a navyše aj poctivo a veľkodušne. Katherine Tegen, chladnokrvné vydavateľské eso so zlatým srdcom a s množstvom cenných pripomienok v rukáve. (Neboj, nikomu to neprezradím... Hups!) Molly O’Neill, ktorá mi venovala toľko pozornosti a času a vylovila Divergenciu z mora nádejných rukopisov. Casey McIntyre, publicistický génius s úžasnými tanečnými pohybmi. Joel Tippie, Amy Ryan a Barb Fitzsimmons, skvelí grafickí dizajnéri, ktorí zakaždým spáchali majstrovské dielo. Brenna Franzitt, Josh Weiss, Mark Rifkin, Valerie Shea, Christine Cox a Joan Giurdanella, lebo sa krásne postarali o moje slová. Lauren Flower, Alison Lisnow, Sandee Roston, Diane Naughton, Colleen O’Connell, Aubry Perks-Fried, Margot Wood, Patty Rosati, Molly Thomas, Megan Sugru, Onalee Smith a Brett Rachlin za marketingové a publicistické úsilie. Andrea Pappenheimer, Kerry Moynagh, Kathy Faber, Liz Frew, Heather Doss, Jenny Sheridan, Fran Olson, Deb Murphy, Jessica Abel, Samantha Hagerbaumer, Andrea Roseno a David Wolfson za profesionálnu a nadšenú podporu predaja. Jean McGinley, Alpha Wong a Sheala Howley za šírenie mojich slov po celom svete. Ďakujem aj všetkým zahraničným vydavateľom za to, že mojim príbehom dôverovali. Shayna Ramos a Ruiko Tokunaga za zázračnú produkciu. Caitlin Garing, Beth Ives, Karen Dziekonska a Sean McManus za úžasné audioknihy. Randy Rosema a Pat Moore za svedomité účtovníctvo. Kate Jackson, Susan Katz a Brian Murray za vynikajúce navigovanie lode Harper. Nadšená a neochvejná podpora všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na vydaní mojich kníh, pre mňa znamená nesmierne veľa. Pouya Shahbazian, vďaka za prepašovanie Divergencie do skvelého filmového štúdia, za usilovnú prácu, trpezlivosť, priateľstvo a príšerné kanadské žartíky. Danielle Barthel, vďaka za trpezlivosť a organizáciu. Steve Younger za ochranné krídla v práci aj v živote. Všetci z literárnej agentúry New Leaf Literary za vynikajúci prístup a vynikajúcu prácu. Celý filmový tím, v prvom rade Neil Burger, Doug Wick, Lucy Fisher, Gillian Bohrer a Erik Feig, za starostlivú adaptáciu mojej práce. Vďaka mame, Frankovi, Ingrid, Karlovi, Frankovi Juniorovi, Candice, McCallovi, Beth, Rogerovi, Tylerovi, Trevorovi, Darbymu, Rachel, Billiemu, Fredovi, babke, Johnsonovcom (z Rumunska aj z Missouri), Kraussovcom, Paquettovcom, Fitchovcom a Rydzovcom – frakciu by som pred vami v

živote neuprednostnila. Vďaka online komunite spisovateľov z fór YA Highway a Write Night za porozumenie a priateľstvo, skúsenejším autorom za prijatie a pomoc počas posledných pár rokov, vďaka všetkým za priateľský kontakt. Bez vás by bolo písanie veľmi osamelé. Najradšej by som vás vymenovala všetkých. Mary Katherine Howell, Alice Kovacik, Carly Maletich, Danielle Bristow a všetci „nespisovateľskí“ kamoši – vďaka, že ste mi občas stiahli hlavu z oblakov. Vďaka všetkým fanúšikovským stránkam za šialené internetové nadšenie a čitateľom za čítanie, hodnotenie, pišťanie, diskutovanie, požičiavanie a v prvom rade za to, že ste ma naučili toľko dôležitého o písaní aj o živote. Všetci ste mi zmenili život k lepšiemu. Som šťastná, že vás mám. Naposledy vám hovorím: buďte statoční.

ŠPECIÁLNE POĎAKOVANIE Na jar 2012 päťdesiat blogov šírilo pozitívne správy o Divergencii a podporovalo vydanie Rezistencie pomocou internetovej kampane rozdelenej podľa frakcií. Všetci zúčastnení nenahraditeľne prispeli k úspechu celej série. Vďaka vám:

HARMÓNIA: Meg Caristi, Kassiah Faul, Sherry Atwell (vodkyňa frakcie), Kristin Aragon, Emily Ellsworth, Cindy Hand, Melissa Helmers, Abigail J., Sarah Pitre, Lisa Reeves, Stephanie Su Amanada Welling.

INFORMOVANOSŤ: Pam van Hylckama-Vlieg (vodkyňa frakcie), James Booth, Mary Brebner, Andrea Chapman, Amy Green, Jen Hamflett, Brittany Howard, O’Dell Hutchison, Benji Kenworthy, Lyndsey Lore, Jennifer McCoy, Lisa Parkin, Lisa Roecker.

NEOHROZENOSŤ: Alison Genet (vodkyňa frakcie), Lena Ainsworth, Stacy Canova, Amber Clark, April Conant, Lindsay Cummings, Jessica Estep, Ashley Gonzales, Anna Heinemann, Tram Hoang, Nancy Sanchez, Yara Santos.

OTVORENOSŤ: Kristi Diehm (vodkyňa frakcie), Jaime Arnold, Harmony Beaufort, Damaris Cardinali, Kris Chen, Sara Gundell, Bailey Hewlett, John Jacobson, Hannah McBride, Aeicha Matteson. SEBAZAPRENIE: Amanda Bell (vodkyňa frakcie), Katie Bartow, Heidi Bennett, Katie Butler, Asma Faizal, Hafsah Faizal, Ana Grilo, Kathy Habel, Thea James, Julie Jones a T. D. Holson.