Dr. Eduard Krippel - Príroda Záhoria

Dr. Eduard Krippel

Rastlinstvo a živočíšstvo Záhoria (skrátený a upravený text)

1. Rastlinstvo Dnešná kvetena Záhorskej nížiny pochádza čiastočne z konca treťohôr, predovšetkým však zo štvrtohôr (pred asi 1,5 mil. rokov). Niekoľko prvkov treťohornej kveteny pretrvalo na území nížiny až do súčasnosti. Veľa rastlinných druhov v chladných obdobiach štvrtohôr (glaciáloch) ustúpilo a v teplých obdobiach (interglaciáloch) sa dostalo späť na svoje staré stanovištia. Na miesta, odkiaľ ustúpila teplomilná kvetena sa od severu prisťahovala kvetena chladnomilná. V tejto súvislosti sa na území nížiny stretávame so zaujímavým úkazom, a to, že i v teplejších obdobiach sa tu až do súčasnosti zachovali aj prvky z chladnejších období. Zotrvali predovšetkým na rašeliniskách, ktoré boli bohaté na vlahu. Takéto miesta sa v teplom podnebí silno vyparovali, čím spotrebovali veľké množstvo tepla, takže mikroklíma tu bola chladná a mohla sa zachovať aj chladnomilná kvetena. Celý proces možno porovnať s procesom, ktorý prebieha vo výparníkoch chladničiek. Výhrevné miesta okupovala teplomilná kvetena a vodné nádrže kvetena vodná, takže v súčasnosti je už na území zachované množstvo rastlinných prvkov s kontrastnými nárokmi na prostredie. V poľadovej dobe (posledných 17 tisíc rokov) už teploty nekolísali v dlhších periódach a vývoj flóry smeroval od chladnomilnej k teplomilnej, pričom maximum teplomilných prvkov s najvyvinutejšími rastlinnými spoločenstvami pribudlo pred 4,5-7,5 tisícmi rokov. Bolo to v období, ktoré nazývame klimatické optimum poľadovej doby alebo obdobie atlantiku. Od tohto obdobia sa podnebie mierne ochladzovalo, až dospelo k súčasnému. Vývoju podnebia sa prispôsobovalo aj rastlinstvo, až nadobudlo dnešnú podobu. Okrem podnebia mal silný vplyv na jeho vývoj až do dnešných čias aj človek, ktorý viaceré rastlinné druhy vyhubil, ale mnohé zase naopak doniesol z iných území. Podľa substrátu môžeme súčasné rastlinstvo Záhorskej nížiny zatriediť do nasledujúcich skupín, a to na rastlinstvo a) suchých pieskov, b) mokrých a podmáčaných pôd, c) vodných plôch, d) substrátov utváraných človekom (napríklad mesta Malacky).

a) Rastlinstvo suchých pieskov Podmienky pre existenciu rastlín na týchto stanovištiach sú veľmi nepriaznivé. Najvýraznejším spoločenstvom rastlín, udávajúcim ráz celej oblasti naviatych pieskov, je borovicový les, umelo vysádzaný od konca 17. storočia. Na takýchto miestach boli pôvodne (v stredoveku) borovicovo-dubové lesy, ktoré vplyvom človeka, hlavne pasením dobytka v lese, hrabaním ihličnatého opadu, zberom žaluďov, ťažbou dreva na stavby a palivo a pod. boli už v 17. storočí tak silno zničené, že majitelia museli začať s vysádzaním borovicového lesa. Palatín Pavol IV. Pálffy so svojím synom Jánom Karolom preto približne roku 1650 pozvali z Francúzska lesníkov, ktorí zaviedli vysádzanie borovíc podľa francúzskeho vzoru aj na Záhorí. Následkom týchto okolností začali duby z porastov ustupovať. Lesníci preto ponechávali v borovicových porastoch zdravé a silné jedince dubov na semeno. Ešte dnes sa v borinách na Záhorí stretneme so starými exemplármi duba, ktoré pochádzajú z čias pred hromadnou výsadbou borovice. Okrem duba a borovice sa v pôvodných lesoch vyskytovali tiež, ale v menšom počte, lipa a breza. V starších borovicových porastoch nájdeme v podraste liesku (Coryllus avellona), hloh (Crataegus monogyna), agát (Robinia pseudoacatia), zob (Ligustrum vulgare), čerešňu (Cerasus avium subsp. avium), na človekom silno ovplyvnených miestach bazu (Sambucus nigra ) a iné. Bylinný podrast v borovicových lesoch je rôzny. V mladých porastoch druhy pôvodnej kveteny chýbajú. V starších lesoch s vyššími kmeňmi borovíc, kde preniká cez koruny stromov viac svetla, nastupujú trávnato-bylinné podrasty. Z tráv sú časté niektoré kostravy. Na rúbaniskách rastie hromadne smlz kroviskový (Calamagrostis epigeios) a niektoré ostrice (Carex sp.). Kvitnúce rastliny nie sú hojné. V podraste borovíc nájdeme tiež dúšku materinu (Thymus serpyllyna), jahodu obyčajnú (Fragaria vesca), šalát trváci a dubolistý (Lactuca muralis a L. quercina), štiavničku tenkolistú (Acetosella tenuifolia), starček obyčajný (Senecio vulgaris), smldník olšovníkovitý (Peucedanum oreoselinum), chlpánik obyčajný (Pilosella officinarum), veroniku lekársku (Veronica officinalis), pávinec horský (Jasione montana) a iné, menej časté rastliny. Na najchudobnejších pôdach v borinách je častejší kríček vres obyčajný (Calluna vulgaris). K lesným spoločenstvám na naviatych pieskoch Záhorskej nížiny patria i umelo vysadené alebo spontánne rozšírené agátiny. Agát biely (Robinia pseudoacacia) je pre Európu novoosídlencom, ktorého priviezli z Ameriky. Na Záhorí ho vysádzali vo väčšej miere až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Agát, ako veľmi vitálna drevina, sa rýchlo vymkol z rúk lesníkov a dostal sa mimo vysádzaných plôch. Zaujal všetky presvetlené miesta, ako sú okraje lesných ciest a chodníkov, rôzne čistinky v lese, staršie rúbaniská a pod. Agátové drevo sa kedysi používalo na rôzne kolárske práce alebo na výrobu kolíkov (štekov) do vinohradov. Okrem lesných spoločenstiev boli donedávna na naviatych pieskoch pomerne rozsiahle porasty spoločenstiev stepného charakteru. Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia ich začali rozorávať. Dnes z nich zostali len plôšky na okraji borovicových lesov, na miestach, ktoré nebolo možno poľnohospodársky ani inak využívať. Tu sa zachovali spoločenstvá kostravy dominovej (Festuca dominii) a klinčeka neskorého (Dianthus serotinus), kyjanky sivej (Corynephorus canescens) a dúšky materiny (Thymus serpyllum). Ide o vzácne rastlinné spoločenstvá strednej Európy, pretože plochy s im vyhovujúcimi stanovištnými podmienkami boli všade premenené väčšinou na poľnohospodárske kultúry. 2

Stepné spoločenstvá suchých piesčitých dún sú dobre prispôsobené na už spomenuté extrémne podmienky. Súčasne prispievajú k upevneniu povrchových vrstiev naviatych pieskov. Vyskytujú sa tu väčšinou vzácne rastliny: slamiha piesočná (Helichrysum arenarium), nátržník jarný (Potentilla verna), ostrica úzkolistá (Carex stenophylla), mliečnik Seguierov (Tithymalus seguerianus), pávinec horský (Jasione montana), tunika lomikameňovitá (Tunica saxifraga), elegantná tráva ometlina sivá (Koeleria glauca), z tráv v poslednej dobe hojne sa rozširujúca tomkovica voňavá (Hierochloä odorata), trávnička obyčajná podlhovastá (Armeria vulgaris subsp. angustifolia), veronika Dillenova (Veronica dillenii), kolenec jarný a päťtyčinkový (Spergula morisonii a S. pentandra), gypsomilka zväzkovitá piesočná (Gypsophyla fastigiata subsp. arenaria), poniklec lúčny černastý (Pulsatilla pratensis subsp. nigricans) a viaceré ďalšie.

b)

Rastlinstvo mokrých a podmáčaných pôd

Nachádzajú sa v nivách riek a potokov, v medzidunových zníženinách podmáčaných vodou alebo vodou zaplnených a na rašeliniskách. Z lesných spoločenstiev sú na takýchto stanovištiach zastúpené lužné lesy vŕbovo-topoľové a jaseňovo-brestové a na medzidunových zníženinách s mokrým organickým substrátom jelšiny. Pôvodne tvorili lužné lesy popri rieke Morave, Myjave a Rudave, dokonca aj pri niektorých menších tokoch, široké pásy nepreniknuteľných lesov. Po 13. storočí nastalo intenzívnejšie osídlovanie územia Záhoria. Obyvatelia potrebovali pôdu pre polia a keďže na miestach s lužnými lesmi sa nachádzali najvhodnejšie pôdy na pestovanie poľnohospodárskych plodín, začali s ich klčovaním a pôdu rozorávali. Od tejto doby môžeme zaznamenávať postupný ústup lužných lesov až po súčasný stav. V pôvodných lesoch (a v zlomkoch i v súčasných) dominovali rôzne druhy vŕb (Salix), topoľ biely (Populus alba), brest väzový (Ulmus leavis) a b. hrabolistý (U. carpinifolia), hojná bola jelša lepkavá (Alnus glutinosa) s podrastovými kríkmi ako baza čierna (Sambucus nigra), lieska obyčajná (Corylus avellana), krušina jelšová (Frangula alnus) a iné. Často v nich nachádzae mohutné liany chmeľu obyčajného (Humulus lupulus), plamienka plotného (Clematis vitalba), ktoré vytvárajú v lesoch husté „závesy“, najnovšie s nebezpečným ježatcom laločnatým (Echynocystis lobata), ktorý je zatiaľ na území Záhoria vzácny, ale podľa poznatkov z iných oblastí (napr. Východoslovenská nížina) je schopný veľmi rýchlo sa šíriť až natoľko, že vytlačí domácu kvetenu. Vyklčované lužné lesy slúžili ako orné pôdy, časť ako pravidelne kosené lúčne porasty. Takto vzniknuté lúky vynikali bohatosťou vzácnej kveteny, ktorá v posledných desaťročiach, v priamom súvise s odvodňovaním a rozorávaním lúk mizne. Na lúkach s bezkolencom belasým (Molinia caerulea), ako základným trávnym druhom sa striedavo vyskytovali vzácne rastliny ako klinček pyšný (Dianthus superbus), horec pľúcny (Gentiana pneumonanthe), bielokvet močiarny (Parnassia palustris), plamienok celistvolistý (Clematis integrifolia), túžobník brestový (Filipendula ulmaria), kosatec sibírsky (Iris sibirica), viaceré druhy vzácnych vstavačov (Orchis sp.), hadovník väčší (Polygonum bistorta), mäsožravá rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris) a viaceré druhy tráv, ako timotejka tuhá (Phleum phleoides), psiarka lúčna (Alopecurus pratensis), tomka voňavá (Anthoxantum odoratum) a rôzne druhy ostríc (Carex sp. div.). Na zvyškoch lúk sa ako veľmi vzácne zachovali žltohlav európsky (Trolius europaeus) a páperec alpinský (Baeothryon

3

alpinum). Pozostatky takejto kveteny možno nájsť aj na neobrábaných miestach, v rôznych priekopách a terénnych priehlbinách. Zatiaľ tu nachádzajú dostatok vlahy, a tak sú čiastočne chránené pred nepriaznivými zásahmi človeka. Trochu odlišné sú podmienky v medzidunových zníženinách, čo sa prejavuje v druhovom zložení tunajších rastlinných spoločenstiev. Slatinné pôdy sú často aj vyše 1 m hlboké, podmáčané. Mnohokrát je na povrchu voda. Vyskytujú sa tu slatinné jelšiny s bohatým krovitým a bylinným podrastom. Prevládajúcim stromom je jelša lepkavá (Alnus glutinosa). Z krov býva najčastejšia krušina jelšová (Frangula alnus), hojná je aj kalina obyčajná (Viburnum opulus). Na suchších miestach je roztrúsená lieska obyčajná (Corylus avellana). Súvislé porasty bazy čiernej (Sambucus nigra) nájdeme na miestach silno ovplyvňovaných ľudskou činnosťou. V slatinných jelšinách je tiež liana chmeľ obyčajný (Humulus lupulus). V bylinnom poschodí bývajú hojné paprade, ako papraď samčia (Dryopteris filix-mas), p. hrebenatá (D. cristata), p. rozložená (D. dilatata), vzácna rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), papradník močiarny (Thelypteris palustris), vytvárajúce nádherné krajinné scenérie. Ďalej tu objavíme berlu vzpriamenú (Berula erecta), ľuľok sladkohorký (Solanum dulcamara), vachtu trojlistú (Menynthes trifoliata), čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris) a č. peniažtekový (L. nummullaria), kosatec žltý (Iris pseudacorus), konopáč obyčajný (Eupatorium cannabinum), hviezdoš močiarny (Callitriche palustris), vzácne pupkovník obyčajný (Hydrocotyle vulgaris), nátržnicu močiarnu (Comarum palustre), diablik močiarny (Calla palustris) a mnohé ďalšie, vzácne a chránené druhy rastlín. Niekoľko málo z týchto stanovíšť je dodnes dobre zachovaných, a to vďaka tomu, že sú prírodnými rezerváciami (Bezedné, Červený rybník, Zelenka).

c) Rastlinstvo vodných plôch Na Záhorskej nížine bolo pôvodne veľa väčších i menších plôch s bohatým zastúpením vodného rastlinstva. Boli to predovšetkým rozsiahle mŕtve ramená riek Moravy, Myjavy a Rudavy, rybníky, poloprirodzené jazerá a menšie tône, obyčajne v medzidunových zníženinách. Po regulácii riek a znečistení tokov prevažne splaveninami umelých hnojív z okolitých polí, sa vodná kvetena výrazne rýchlo vytratila. Na pôvodných, ešte neznečistených vodách, nebolo vzácne nájsť veľké plochy zarastené leknom bielym a belostným (Nymhaea alba, N. candida) a leknicou žltou (Nuphar lutea). Dnes sú oba druhy lekna vzácne a leknica, ako odolnejšia, zabrala ich miesto. Krásne porasty tvorila aj rezavka aloovitá (Stratiotes aloides), dnes zatlačená len na niekoľko málo lokalít. Podobný osud stihol kotvicu plávajúcu (Trapa natans), ktorá bola niekedy hojná aj na Rakárenských rybníkoch pri Malackách. Jej plody, čierne pichľavé „vodné orechy“, priplávali každoročne prúdom potoka Malina koncom leta až do mesta. Na hladine mŕtvych ramien a tôní boli časté mäsožravé bublinatky (Utricularia). Dnes veľmi vzácne vidno už len jediný druh bublinatku obyčajnú (Utricularia vulgaris). V plytkých vodách boli hojne zastúpené červenavce (Potamogeton). Z nich najbežnejší bol červenavec plávajúci (Potamogeton natans) a najkrajší červenavec kučeravý (P. crispus). Okrem nich tu bola snáď desiatka ďalších druhov. V pomalšie tečúcich vodách kanálov, spájajúcich v súčasnosti bývalé mŕtve ramená, sa stretneme s vodomorom kanadským (Elodea canadensis), ktorý sem však zavliekol človek a ktorý rýchlo zarastá kanály. Koncom leta pokrývajú veľkú plochu vodných nádrží, hlavne tôní, žaburinky (Lemna), a to všetky tri naše druhy: žaburinka pľuzgierkatá, menšia a trojbrázdová (Lemna gibba, L. minor a L. trisculca). Pri brehoch jazier a pomaly tečúcich kanáloch nájdeme občas okrasu okolíkatú (Butomus umbellatus), šípovku vodnú (Sagitaria sagittifolia), ježohlav 4

vzpriamený (Sparganium erectum), pálku úzkolistú a širokolistú (Typha angustifolia a T. latifolia) a mnohé ďalšie. Neustály pokles hladiny podzemnej vody, spôsobený rôznymi melioračnými prácami, má za následok nepriaznivé pomery nielen pre pestované, ale aj pre divorastúce, najmä vodné rastlinstvo. Najväčším zlom znamenajúcim zánik kveteny bolo vybudovanie zberného kanála rieky Moravy, ktorý spôsobil pokles hladiny mŕtvych ramien Moravy o viac ako meter. Nepriaznivo sa to odrazilo aj na priľahlých poľnohospodárskych pôdach.

d) Rastlinstvo v meste Malacky V Malackách pôvodné rastlinstvo pod vplyvom intenzívnej činnosti človeka celkom ustúpilo. V záhradách sa pestujú takmer všetky druhy zeleniny a ovocia vhodné pre tunajšie zemepisné šírky. Na pestovanie úžitkových rastlín sa využívajú aj plochy mimo intravilánu mesta. Zakladanie záhradkárskych kolónií sa v posledných rokoch značne rozšírilo. Okrasné rastliny sú na väčších plochách vysadené v zámockom parku, ďalej v mestskom parku na námestí, založenom začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia a na menších plochách v priedomových záhradkách. V zámockom parku stojí za povšimnutie platan východný (Platanus orientalis), tvoriaci vstupnú aleju do parku. Roztrúsene sa tu nachádza niekoľko exemplárov ľaliovníka tulipánokvetého (Liriodendron tulipifera), tisovca dvojradového (Taxodium distichum) a tisu obyčajného (Taxus baccata). Impozantne pôsobia mohutné exempláre červenej formy buka lesného (Fagus silvatica) v blízkosti kaštieľa. Vcelku nemá park veľa exotických rastlín, no upútavajú krásne urastené staršie exempláre drevín. Pri vstupe do kaštieľa bola v minulosti lipová alej. Táto bola neskôr odstránená pre prestarnuté exempláre lipy veľkolistej (Tilia platyphylos). Park na námestí má niekoľko pekných každoročne kvitnúcich a plodiacich exemplárov katalpy bignoniovitej (Catalpa bignonioides) a borovice hladkej (Pinus strobus). Okrasná zeleň je roztrúsená aj v súkromných záhradách. Pestujú sa mnohé druhy letničiek, z trvaliek najčastejšie cibuľoviny a hľuzovité rastliny, ako aj niektoré okrasné kry, napríklad zlatovka prostredná (Forsythia intermedia), magnólia Soulangova (Magnolia soulangiana), orgován obyčajný (Syringa vulgaris), imelovník biely (Symhoricarpos alba), zob vtáčí (Ligustrum vulgare) a mnohé iné, najmä ruže. Nepríjemnou skupinou rastlín na obrábaných pôdach sú buriny. Najmä v rokoch, keď vznikali záhradkárske kolónie, sa značne rozmohli. Na neobrábaných pôdach v meste nachádzame veľké množstvo ruderálnych rastlín. Rastú všade na neudržiavaných, resp. zanedbaných pozemkoch, ďalej popri domoch, plotoch, cestách a pod. Na zošľapovaných miestach, ako sú nedláždené chodníky, okraje ciest, priekop, kanálov, železničných tratí, ihriská atď., rastú ruderálne rastliny znášajúce zošľapovanie. Na obchádzaných miestach popri plotoch, múroch, v jarkoch a priekopách, ale aj na smetiskách, opusteniskách, násypoch, všade tam, kde pôda nie je ušliapavaná, sú bohato zastúpené ruderálne smetiskové rastliny. Popri domácich druhoch rastlín zaberajú aj v Malackách čoraz viac miesta rastliny cudzieho pôvodu, ktoré neboli v našej kvetene do druhej svetovej vojny známe. Ide o rastliny zavlečené neúmyselnou činnosťou človeka. Prispôsobujú sa novým prírodným podmienkam a často potláčajú pôvodnú kvetenu. Medzi také patrí napríklad ambrózia palinolistá (Ambrosia artemisiifolia), domáca v Severnej Amerike, ktorá sa dostala do Malaciek až po druhej svetovej vojne, pravdepodobne po železnici pri vykladaní dovezeného tovaru. Prvý jej nález tu bol 5

urobený niekedy okolo roku 1950 pri nákladnom nádraží. Je silno aromatická a môže spôsobiť alergické ochorenia. Podobným prisťahovalcom je aj iva voškovníkovitá (Iva xanthiifolia), ktorá sa dostala do Malaciek ešte neskôr. Vyskytuje sa najmä v okolí novostavieb na haldách piesku, štrku a iného stavebného materiálu. Navyše sa v posledných rokoch rýchlo šíri aj do poľných kultúr, ktoré nebezpečne zaburiňuje. Iným príkladom je glejovka americká (Asclepias syriaca), rozširuje sa pozdĺž železničnej trate, pravdepodobne smerom od Plaveckého Štvrtka, kde bola po prvý raz pozorovaná. V minulosti sa pestovala pre včely. Nebezpečnou burinou sa zdá byť aj líčidlo americké (Phytolacca americana) hojne rozšírené v borovicových lesoch. Pred druhou svetovou vojnou bolo zriedkavo zastúpené v lesoch na okolí, ale už sa tu hromadne rozšírilo. Pre dekoračné vlastnosti ho začínajú pestovať v záhradách, čo je príležitosť pre ďalšie samovoľné rozširovanie. Do zvláštnej skupiny patria pestované aj divorastúce liečivé rastliny. V Malackách bol od dávna známy zber a výkup liečivých rastlín. Do druhej svetovej vojny sa zbierali takmer výlučne iba v prírode sa vyskytujúce rastliny, najmä dúška materina (Thymus serpyllum), pýr plazivý (Elytrigia repens), imelo biele (Viscum album), rešetliak prečisťujúci (Rhamnus catharticus), baza čierna (Sambucus nigra), lopúch väčší (Arctium lappa), nátržník lysý (Potentilla anserina), prietržník holý (Herniaria glabra), rumanček kamilkový (Metricaria recutita) a i.

2. Živočíšstvo a) Ryby Najtypickejšími vodnými živočíchmi sú ryby. Na ryby boli bohaté najmä rieky Morava, Myjava a Rudava a ich mŕtve ramená, pravidelne každoročne zaplavované jarnými prívalovými vodami. Nimi sa z hlavných tokov dostávalo do mŕtvych ramien množstvo rýb. Tieto potom tvorili bohatý základ pre výskyt v ďalších rokoch. Nachádzali tu dostatok potravy a mohli sa ďalej rozmnožovať aj napriek pomerne veľkému odchytu. Po odrezaní mŕtvych ramien od hlavného toku je tento prílev nového živého materiálu zastavený a jazerá je potrebné umelo zarybňovať, väčšinou už len pre športové rybárstvo. V kanáloch a v menších vodných nádržiach možno vidieť blatniaka obyčajného (Umbra krameri), neveľkú rybu, dorastajúcu do dĺžky 10 cm, zriedka viac, bez praktického významu. Podstatne väčší hospodársky význam má (hlavne pred reguláciou Moravy mala) šťuka obyčajná (Esox lucius). Nebývalo vzácnosťou vyloviť desaťkilogramový exemplár, ba vyskytli sa aj väčšie. Dnes ich veľkosť a najmä množstvo podstatne klesli. Šťuka patrila na Záhorskej nížine vždy medzi hojné, lovné ryby. Do regulácie Moravy nosili na trhy do Malaciek a inde ženy z obcí pri rieke Morave bežne troj až päťkilogramové šťuky. Menší konzumný význam mala plotica obyčajná (Rutilus rutilus), dorastajúca maximálne do hmotnosti jedného kilogramu. Vzácnejšou rybou na nížine býval jalec obyčajný (Leuciscus leuciscus), ktorého vo vodách Záhorskej nížiny už nájdeme zriedkavo. Veľmi často predávanou rybou bol aj lieň obyčajný (Tinca tinca), dosahujúci niekedy hmotnosť až 2 kg. V súčasnosti už je menej hojný.

6

Medzi ryby hospodársky menej významné patrí podustva obyčajná (Chondrostoma nasus), žijúca v tečúcich vodách. Ako podradnejšia ryba sa vždy predávala lacnejšie. Medzi malé ryby bez hospodárskeho a konzumného významu patrí hrúz obyčajný (Gobio gobio), žijúci skoro vo všetkých potokoch s piesčitým dnom. Malou, častou rybou v zátočinách riek a potokov je belička obyčajná (Alburnus alburnus), vzácne dorastajúca až do dĺžky 15 cm. V mŕtvych ramenách, štrkových jamách a v rybníkoch je v súčasnosti azda najhojnejšou rybou kapor obyčajný (Cyprinus carpio). Vo vodách Záhorskej nížiny (ako aj v iných našich nížinách) je nasádzaný pre hospodárske, ale časť aj pre športové rybárstvo. Zriaďujú sa aj umelé liahne, ktoré produkujú každoročne obrovské množstvo plôdku. Z tohto dôvodu je zastúpených v našich vodách viacero rás kapra. Zo štrkových jazier sú známe ešte aj dnes desaťkilogramové úlovky. Typickou rybou nížinných vôd je sumec obyčajný (Silurus glanis). Patrí medzi naše najväčšie ryby. Na jazere Centnuz pri Jakubove bol ulovený sumec s hmotnosťou 51 kg. Na trh do Malaciek sa kedysi bežne dostávali 5-6-kilogramové exempláre. Dnes je výskyt sumca zriedkavejší a ulovené kusy nedosahujú takú hmotnosť, ako pred reguláciou Moravy, keď mali dostatok potravy. Ušľachtilou rybou, žijúcou v rieke Morave, je úhor obyčajný (Anguilla anguilla). Patril vždy medzi vzácnejšie druhy. V Malackách sa predávali ešte počas druhej svetovej vojny 2-3kilogramové kusy. V súčasnosti je zriedkavý. Častou rybou je však ostriež obyčajný (Perca fluviatilis). Žije prakticky vo všetkých vodách nížiny. Jeho obľúbeným stanovišťom bývali dolce pod mlynskými kolesami, kde nachádzal dostatok potravy. Medzi drobné, hospodársky neatraktívne druhy patria býčko škvrnitý (Proterorhinus marmoratus), žijúci v spleti koreňov jelší stojacich a pomaly tečúcich vôd, a hlaváč obyčajný (Cottus gobio), kedysi hojný vo všetkých potokoch. Rybia fauna bývala vo vodách Záhorskej nížiny, ako už bolo spomenuté, veľmi bohatá. Jej druhové zloženie i množstvo veľmi negatívne zasiahlo znečisťovanie vody v rieke Morave a zníženie hladiny podzemnej vody v mŕtvych ramenách až o dva metre. Tak sa stalo, že mnohé ramená celkom zanikli. Vo vodách Moravy sa vyskytovali ojedinele aj morské ryby. Do stredného toku prichádzala z Čierneho mora i vyza obyčajná (Huso huso). Dnes tento druh sotva nájdeme. Ryby mali na Záhorí od nepamäti veľký hospodársky význam. V obciach, ležiacich pri rieke Morave bývali rybárske rodiny. Muži väčšinou v noci lovili ryby, ktoré ich ženy zavčasu ráno nosili do miest na trhy alebo ich roznášali po domoch. Veľký hospodársky význam mali aj rybníky v Malackách, známe ako Rakárňa, Zabité, Marheček.

2. Obojživelníky Zaujímavou skupinou živočíchov sú mloky a žaby. So salamandrou škvrnitou (Salamandra salamandra) sa môžeme stretnúť iba na upätí Malých Karpát. Živí sa hlavne hmyzom, ktorý príde do jej blízkosti. Z nížinných vôd sú z tejto skupiny živočíchov spomínané mlok veľký (Triturus cristatus), žijúci v hlbších vodách, a mlok obyčajný (T. vulgaris), vyhľadávajúci zase plytké vody v nezalesnenej časti nížiny.

7

Zo žiab žije v Záhorskej nížine pomerne málo druhov. Nie veľmi hojná je kunka obyčajná (Bombina bombina). Dnes vzácna, ale viac asi len prehliadaná je hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus), pretože je aktívna iba v noci. Z ropúch sú tu známe ropucha obyčajná (Bufo bufo) a ropucha zelená (B. viridis). Ropucha obyčajná je hojná v lesoch, záhradách, na poliach a lúkach a často aj v staveniskách, pod uvoľnenými tehlami a pod. V starých domoch v Malackách bola prítomná skoro vo všetkých pivniciach, ktoré bývali na jar zaplavované podzemnou vodou. Menej, ale tiež dosť často zastúpená ropucha zelená dáva prednosť otvoreným, nezalesneným plochám v teréne s vodou. Na brehoch jazier, v trsťových alebo pálkových porastoch nájdeme dodnes dosť často rosničku zelenú (Hyla arborea). V povodí rieky Moravy, Myjavy a Rudavy, na mokrých lúkach s trvalými jazierkami alebo tôňkami bývala oveľa hojnejšia. Zo skokanov sú z územia známe skokan rapotavý (Rana ridibunda), skokan zelený (R. esculanta) a skokan ostropyský (R. arvalis). Skokan rapotavý žije v pomaly tečúcich, teplých vodách kanálov, v rybníkoch a hlbších mlákach spolu so skokanom zeleným. Skokan ostropyský obýva rašeliniská a močiare v lesoch i v bezlesnom území.

3. Plazy Z jašteríc sa vyskytuje jašterica obyčajná (Lacerta agilis), žijúca na suchých, slnečných miestach celej nížiny. Podobné stanovištia vyhľadáva aj jašterica zelená (L. viridis), dávajúca skôr prednosť podhorskej časti nížiny. Na rôznych, opustených rumoviskách, hromadách kamenia a iných, podobných slnečných miestach žije jašterica múrová (L. muralis). Zo slepúchovitých sa v borovicových lesoch na vlhších miestach, zriedkavo i v záhradách stretneme so slepúchom lámavým (Anguis fragilis). Na hady je Záhorská nížina chudobná. Častejšie sa vyskytuje iba užovka obyčajná (Natrix natrix). Obýva krovinaté brehy stojatých i tečúcich vôd. Rada sa tiež zdržuje pri ľudských sídlach (chaty, ktoré nie sú trvalo obývané). Užovky sú neškodné, dokonca užitočné živočíchy, no napriek tomu ich ľudia z nevedomosti často usmrcujú. Jedovaté hady na Záhorí nežijú.

4. Vtáky Veľkú skupinu živočíchov tvoria vtáky. Niektoré sa vyskytujú iba v lete, v období hniezdenia, a na zimu odletujú, iné zase naopak prichádzajú len v zimnom období za potravou. Podľa nároku na stanovište, v ktorom žijú, vtáky môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín. Jedna skupina je viazaná na vodu, na ktorej žije a loví potravu, alebo je na vodu akýmkoľvek spôsobom odkázaná. Druhá skupina naproti tomu vyhľadáva stanovištia suché, lesné, nelesné alebo človekom osídlené. Osobitnú skupinu tvoria vtáky hrabavé, z ktorých je časť lovná. K ním patrí napríklad prepelica poľná (Coturnix coturnix), ktorá žije na poliach, kde si aj obstaráva potravu. Pred druhou svetovou vojnou bola na Záhorskej nížine veľmi hojná a každoročne sa na ňu poľovalo. Dnes je vzácna. Bažant obyčajný (Phasianus colchicus) je typickým lovným vtákom, v súčasnosti chovaný na voľno takmer výlučne v bažantniciach z umelých liahní. Preto sa tu stretávame aj s rôznymi geografickými rasami. Jarabica poľná (Perdix perdix) bola podobne ako prepelica veľmi hojná a často lovená. Dnes je jej osud podobný ako osud prepelice.

8

Z holubov (okrem chovaných) možno na poliach uvidieť dva druhy, a to holuba plúžika (Columba oenas) a holuba hrivnáka (C. palumbus). Živia sa zrnom poľnohospodárskych plodín a semenami divorastúcich rastlín. K holubom patrí aj hrdlička s dvoma zástupcami: hrdličkou poľnou (Streptopelia turtur) a hrdličkou záhradnou (S. decaocto). Záhradná sa už silno rozmnožila. Na územie Záhorskej nížiny sa dostala až roku 1938, odkedy okupuje prakticky celú nížinu a to v hojnom počte. Z vtákov, viazaných na vodné prostredie je doteraz na Záhorskej nížine, hlavne v jej západnej časti hojná sliepočka vodná (Gallinula chloropus), prítomná skoro na všetkých, doteraz zachovaných mŕtvych ramenách rieky Moravy, na rybníkoch a na jazerách, vzniknutých po ťažbe štrku. K nej sa obyčajne druží lyska čierna (Fulica atra), pred reguláciou Moravy oveľa hojnejšia ako dnes. Na podobných miestach je vzácny ležiak obyčajný (Burhinus oedicnemus), hniezdiaci aj pri Malackách a Kostolišti. Prieložnik obyčajný (Glareola pratincola) bol zistený pri Gajaroch. Cíbik chochlatý (Vanellus vanellus) je zatiaľ bežným vtákom pri mŕtvych ramenách rieky Moravy a na mokrých lúkach. V čase hniezdenia sa ozýva hlasným „cíb, cíb“, ktorým odvádza od svojho hniezda predátorov. Na vlhkých lúkach pod Malými Karpátmi medzi Sološnicou a Plaveckým Petrom a medzi Zohorom a Vysokou pri Morave vzácne hniezdi hvizdák veľký (Numenius arquata). Medzi Jakubovom a Vysokou pri Morave na mokrých lúkach stavali hniezdištia breháre obyčajné (Limosa limosa). Čajky smejivé (Larus ridibundus) sú doteraz početne zastúpené, najmä v zimných mesiacoch. Z potápok sú na Záhorskej nížine zastúpené potápka chochlatá (Podiceps cristatus), potápka čiernokrká (P. nigricollis), potápka malá (P. ruficollis) a niektoré vzácnejšie. Vzácnym vtákom na dolnom toku rieky Moravy je kormorán veľký (Phalocrocorax carbo). Pri prelete bol videný až v Malackách. V roku 1937 zastrelili pri Plaveckom Štvrtku a pri Borskom Mikuláši vzácnu labuť spevavú (Cygnus cygnus). V súčasnosti možno pozorovať takmer na všetkých jazerách, ktoré vznikli pri ťažbe štrku labuť veľkú (C. olor). Na jazerách, slúžiacich na rekreáciu, je veľmi krotká a často sa domáha potravy od rekreantov. Hniezdi na ostrovoch jazier, zriedka na jej brehoch. Hus divá (Anser anser) je častá pri prelete v zimných mesiacoch. Pri Veľkých Levároch bolo zistené aj jej hniezdište. Kačica divá (Anas platyrhynchos) bola ešte po druhej svetovej vojne lovným vtákom. Dnes je ich počet silno zredukovaný a poľuje sa na ne zriedkavo. Veľmi vzácne priletujú na Záhorskú nížinu z neďalekého hniezdišťa pri Neziderskom jazere lyžičiare obyčajné (Platalea leucordia). Kedysi bol veľmi hojným vtákom na mokrých a podmáčaných lúkach pri rieke Morave a jej prítokoch bocian biely (Ciconia ciconia). Prakticky v každej obci od Devínskej Novej Vsi až po Brodské a zriedkavejšie tiež v obciach vzdialenejších od rieky Moravy hniezdilo každoročne na komínoch domov niekoľko bocianích rodín. Následkom vysušovania lúk im ubudlo potravy a s ňou sa silno zredukoval aj počet vtákov. Na Záhorskej nížine bol vzácne pozorovaný aj bocian čierny (C. nigra). V blízkosti bocianov sa zdržiavali a vzácne aj zdržujú volavky popolavé (Ardea cinerea). Svojráznu skupinu vtákov predstavujú dravce. Na území Záhorskej nížiny z hľadiska druhov, ani jedincov početné. Väčšina dravcov sú horské vtáky, preto je ich výskyt v nížinách menší. K častejším obyvateľom Záhoria patrí haja tmavá (Milvus migrans), loviaca na lúkach a poliach pri rieke Morave. Rozpätie jej krídel pri lete býva až 50 centimetrov. O niečo je menší jastrab veľký (Accipiter gentilis), ojedinele sa vyskytujúci na celej nížine. Často zaútočí aj na menšie domáce vtáky (kurčatá). Menší ako jastrab veľký je jastrab krahulec (A. nisus). Nie síce na nížine, ale v jej tesnej blízkosti, v Malých Karpatoch bol zaznamenaný výskyt a hniezdenie orla kráľovského (Aquila heliaca). Typickým dravcom nížin je kaňa sivá (Circus cyaneus), loviaca obyčajne okolo stohov slamy, pri kanáloch, na lúkach a všade tam, kde sa zdržujú myši. Pri mŕtvych ramenách rieky Moravy možno občas pozorovať kaňu močiarnu (C. aeruginosus).

9

V Malých Karpatoch žijúci sokol rároh (Falco cherrug) a sokol sťahovavý (F. peregrinus) zalietavajú za lovom aj nad nížinu. Kukučky sú zastúpené iba jedným druhom, a to kukučkou obyčajnou (Cuculus canorus), žijúcou na okraji lesov, v lesných remízkach, sadoch, parkoch a pod. Zo sov sa na nížine vyskytujú výrik obyčajný (Otus scops) výr skalný (Bubo bubo), kuvik obyčajný (Athene noctua), sova obyčajná (Strix aluco) a myšiarka ušatá (Asio otus). Keďže sú sovy nočnými vtákmi, väčšinou unikajú našej pozornosti. V posledných desaťročiach však ich výskyt podstatne poklesol. Ďalšiu skupinu vtákov tvoria krakle. Z ich zástupcov žije pri vodách vzácne rybárik obyčajný (Alcedo atthis). Kedysi pomerne hojný vtáčik sa po úprave brehov rieky Moravy a hlavne jej prítokov (potokov) z územia stiahol. Na pasienkoch, v mladých lesných výsadbách a na podobných miestach žije dosiaľ dosť početne zastúpený dudok obyčajný (Upupa epops). Zo žĺn môžeme zazrieť žlnu zelenú (Picus viridis) a žlnu sivú (P. canus). Občas priletujú aj do záhrad, sadov a parkov so starými stromami. Ďateľ veľký (Dendrocopos major), „lekár stromov“, je častým hosťom opustených alebo neošetrovaných sadov, ojedinelých stromov pri cestách a na cintorínoch, kde si nájde dostatok potravy. Najpočetnejšiu skupinu medzi vtákmi tvoria spevavce. Pre ich početnosť sa zmienim len o najbežnejších a najčastejšie pozorovateľných. Na poliach hraničiacich s lesíkmi, pri potokoch so stromovými porastami a inde na podobných miestach žije vrana obyčajná (Corvus corone). Podobným druhom, ktorý ľudia často zamieňajú s vranou, je havran čierny (C. frugilegus). Žije vo veľkých kolóniách na poliach, lúkach a v poslednom čase častejšie v zime vyhľadáva plochy medzi obytnými domami, kde si pri odpadkových nádobách a v nich vyhľadáva potravu. V lete hniezdi v lužných lesoch a k ľudským príbytkom nezalietava. Pomerne hojným vtákom tejto skupiny je na Záhorskej nížine mimo súvislých borovicových lesov straka obyčajná (Pica pica). V lesoch často uvidíme sojku obyčajnú (Garulus glandarius). Škorec obyčajný (Sturnus vulgaris) bol vždy považovaný za užitočného vtáka v záhradách a sadoch, pretože požieral veľké množstvo hmyzu. Príliš sa však rozmnožil a prešiel na iný spôsob života a obživy, a tak sa stáva vážnym škodcom, najmä v sadoch a vo viniciach. Kŕdle škorcov bývajú niekedy také veľké, že sú schopné v menších výsadbách viniča zničiť celú úrodu hrozna. V parkovitých lesíkoch a agátových remízkach žije vlha obyčajná (Oriolus oriolus). Na poliach a pasienkoch má svoje životné prostredie strakoš obyčajný (Lanius collurio) a vzácne i strakoš kolesár (L. minor). V zimných mesiacoch, hlavne v rokoch s tuhou zimou, prilietava v celých kŕdloch chochláč severský (Bombycilla garrulus). Zo sýkoriek sú najčastejšie sýkorka veľká (Parus major), menej hojná sýkorka belasá (P. caeruleus) a sýkorka uhliarka (P. ater). Na okrajoch lužných lesov žije kúdeľníčka lužná (Remiz pendulinus). Veľmi milým vtáčikom záhorských lesov je brhlík obyčajný (Sitta europaea). Žije v dúbravách, záhradách, parkoch a v zime prilietava aj k ľudským sídlam. Drobnučký, bystrý vtáčik je oriešok obyčajný (Troglodytes troglodytes), poletujúci po kriačinách. Z drozdov je najhojnejší drozd čierny (Turdus merula), kedysi žijúci len v lesoch. Dnes je hojný v mestských parkoch, na cintorínoch, v záhradách a vôbec všade pri ľudských sídlach. Patrí k vtákom, ktorí za posledné desaťročia celkom zmenili spôsob svojho života. Z pôvodného lesného obyvateľa sa stal drozd vtákom obvyklým v priestoroch ľudských sídlisk. Pri ľudských sídlach je častým hosťom aj žltochvost domový (Phoenicurus ochrurosus). Jeho príbuzný, žltochvost hôrny (Ph. phoenicurus), dáva prednosť životu v lese. V krovinách, parkoch a riedkych lesných remízkach žije miestami slávik obyčajný (Luscinia

10

megarhynchos). Častým obyvateľom lesov, ale aj pri ľudských príbytkoch je červienka obyčajná (Erithacus rubecula). V kroviskách na okrajoch lesov žije penica obyčajná (Sylvia communis). Pri vodách možno vidieť trsteniarika obyčajného (Acrocephalus palustris), trsteniarika veľkého (A. arundinaceus) a trsteniarika malého (A. schoenobaenus). Na celom území nížiny, od rieky Moravy až po Malé Karpaty, možno v lesoch počuť kolibiarika čipčavého (Phylloscopus collybita) a kolibiarika spevavého (Ph. trochilus). V lesoch, parkoch, cintorínoch a sadoch žije muchár sivý (Muscicapa striata). Trasochvost biely (Motacilla alba) a trasochvost žltý (M. flava) sú z trasochvostov najčastejší. Z piatich ľabtušiek, ktoré sa na Slovensku vyskytujú, sú na Záhorskej nížine zastúpené ľabtuška poľná (Anthus campestris), ľabtuška lúčna (A. pratensis) a ľabtuška hôrna (A. trivialis). Kedysi veľmi hojný škovránok, žijúci v nelesnatej krajine na suchých lúkach, pasienkoch a poliach, je zriedkavejší. Hniezdil obyčajne na medziach polí, ktoré sú dnes rozorané. Pipíšky chocholaté (Galerida cristata) bývali tiež veľmi hojné. V zimných mesiacoch boli časté i v samotných Malackách, kde na cestách nachádzali obyčajne v konskom truse potravu. Dnes sú zriedkavejšie. Pri ľudských sídlach, pod strechami budov, hniezdi lastovička obyčajná (Hirundo rustica). Lastovičke veľmi podobná a na Záhorskej nížine častejšia ako lastovička je belorítka obyčajná (Delichon urbica), hniezdiaca tiež pri ľudských sídliskách. Známejšia je tu pod názvom juríčka. V lesoch prebýva glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes). V zime prilieta niekedy k ľudským príbytkom za potravou. Na okraji borín žije zelienka obyčajná (Chloris chloris). V sadoch a záhradách s ovocnými stromami a v riedkych dubinách, žije stehlík obyčajný (Carduelis carduelis). V ovocných záhradách, parkoch, cintorínoch a pod. žije kanárik poľný (Serinus serinus), drobný vtáčik oživujúci svojím spevom v období hniezdenia široké okolie. Zo strnádok sú na nížine zastúpené strnádka obyčajná (Emberiza citrinella), strnádka lúčna (E. calandra) a strnádka trstinová (E. schoeniclus). Skupinu vtákov zakončíme dvoma druhmi vrabcov. Vrabec domový (Passer domesticus), žijúci všade pri ľudských sídlach, na hospodárskych dvoroch, v starých košatých stromoch, na povalách domov a pod. Vrabec poľný (P. montanus) uprednostňuje zarastené járky medzi poliami, menšie remízky uprostred polí a pod. Vtáky na Záhorskej nížine, podobne ako všade, nielen na Slovensku, ale v celej Európe, v ostatných desaťročiach veľmi trpia priemyselnými splodinami (plynnými i kvapalnými). Výstavbou rozmanitých objektov v teréne, reguláciou a rôznou úpravou potokov, rozorávaním medzí, odstraňovaním kriačin, odstrelom dravcom a pod., strácajú zdroje potravy, hniezdištia, prirodzenú reguláciu v množstve druhov, potrebný úkryt a iné dôležité podmienky pre život. Viaceré druhy, ktoré boli na našej nížine celkom bežné, vyhynuli, alebo boli silno zredukované, iné zase naopak, sa nadmerne rozšírili, niektoré až natoľko, že sa stali škodcami (škorec, hrdlička). Porušením rovnováhy v životnom prostredí sa porušila aj rovnováha v stave vtáctva, v ich pomernom zastúpení.

5. Cicavce Asi najznámejšou skupinou živočíchov sú cicavce. Stretávame sa s nimi či už vo voľnej prírode, alebo sú chované človekom pre úžitok. Cicavce zaraďujú odborníci do viacerých radov (systematických jednotiek). Takmer na každom pasienku, na okraji lesov a často aj v záhradách, nájdeme ježa obyčajného (Erinaceus europaeus). V posledných rokoch často hynie pod kolesami áut pri prechodoch cez cesty alebo pri vyhrievaní sa na slnkom zohriatom asfalte. Krt obyčajný (Talpa europaea) je zatiaľ hojným obyvateľom pasienkov, sadov a záhrad. Pri hľadaní potravy často

11

poškodzuje obrábané poľnohospodárske kultúry. Menšia a vzácnejšia je dulovnica väčšia (Neomys fodiens), ktorá žije pri lesných potokoch. Častejšie sa vyskytuje v podhorskej časti. Netopierov sa na Záhorskej nížine vyskytuje viacero druhov. Keďže sú to nočné cicavce, zvyčajne unikajú našej pozornosti. Ich početnosť je čoraz menšia a dôvodov, ktoré to vyvolávajú je viacero. Medzi vzácnejších zástupcov patrí podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), doložený aj zo samotných Malaciek. Podkovár malý (Rh. hipposideros) je častejší. Dosť hojný je medzi záhorskými netopiermi netopier brvitý (Myotis emarginatus). V jaskyni pri Plaveckom Mikuláši boli nájdené vzácne netopiere, a to netopier riasnatý (M. nattereri) a netopier veľkouchý (M. bechsteini). Najčastejšie sa vyskytuje netopier obyčajný (M. myotis). Na povalách kostolov a schodištiach veží sa občas vyskytne netopier ostrouchý (M. blythi). Častým zástupcom netopierov je večernica tmavá (Vespertilio murinus) a večernica malá (Pipistrellus pipistrellus), nachádzajúca sa na povalách starých opustených domov. V bútľavých stromoch v parkoch a sadoch žije raniak hrdzavý (Nyctalus noctula). V jaskyniach pri Plaveckom Mikuláši a na Roštúne bol nájdený lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersi). Hlodavce Do radu dvojzubcov Záhorskej nížiny patrí zajac poľný (Lepus europaeus), kedysi na poliach veľmi hojný. V súčasnosti, následkom straty úkrytov pri rozorávaní medzí, likvidácii vetrolamov, poprašovaním umelými hnojivami, insekticídmi a herbicídmi ich stav znepokojivo klesol. Ešte horší je v súčasnosti stav králika divého (Oryctolagus cuniculus). V roku 1900 zastrelili na Záhorskej nížine 10 052 králikov. Dnes v teréne králika nevyplašíme. Milým živočíchom z radu hlodavcov je veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), žijúca v lesoch, parkoch i sadoch. V zime často prichádza aj k osamelým ľudským sídlam. Na okraji pasienkov a polí žije syseľ obyčajný (Citellus citellus). V bučinách a dubinách Malých Karpát žije plch obyčajný (Glis glis), ktorý občas zachádza do parkov a na jeseň do sadov. V stodoliach, stohoch slamy, obilných silách a maštaliach je takmer všade prítomná myš domová (Mus musculus). V zime sa sťahuje do obydlí. Na vlhkých stanovištiach, pri potokoch a kanáloch, v porastoch trste a pálky žije myš drobná (Micromys minutus). V sadoch, parkoch a na okraji lesov, zasa ryšavky. Z nich sú na Záhorskej nížine zastúpené ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis), ryšavka obyčajná (A. sylvaticus) a ryšavka myšovitá (A. microps). V posledných rokoch, zásluhou množstva odpadkov pri ľudských sídlach, sa hojne rozšíril potkan obyčajný (Rattus norvegicus). Kedysi na pasienkoch, v blízkosti obilných polí, býval hojný chrček roľný (Cricetus cricetus). V súčasnosti je už na nížine vzácny. V borovicových lesoch nížiny nájdeme častejšie hrdziaka hôrneho (Clethrionomys glareolus). Pri potokoch, kanáloch a na brehoch mŕtvych ramien Moravy, rybníkoch a iných stojatých vôd je ešte dodnes zastúpená ondatra pižmová (Ondatra zibethica), dovezená v rokoch 1905 a 1906 z Ameriky a nasadená v južných Čechách. Odtiaľ sa rozšírila na územie celého štátu. Častým obyvateľom vlhkých miest pri tečúcich alebo stojatých vodách je krysa vodná (Arvicola terrestris). Na poliach objavíme pomerne často hraboša poľného (Microtus arvalis), ktorý v rokoch nadmerného rozmnoženia spôsobuje škody na obilí. Mäsožravce Do radu mäsožravcov patrí každému známy pes domáci (Canis familiaris), žijúci s človekom od doby kamennej. Pri ľudských kostrách z tohto obdobia nachádzame aj kosti psov. V súčasnosti je, nielen na Záhorí, známe obrovské množstvo rás a krížencov. Dosť častým obyvateľom záhorských lesov je líška obyčajná (Vulpes vulpes). Rada sa v posledných časoch zdržuje pri bažantniciach, kde ničí bažantiu násadu. Najmä v zimných mesiacoch, keď

12

napadne viac snehu, sa približuje aj k ľudským sídlam. Z borovicových lesov je známa kuna hôrna (Martes martes). Pri ľudských sídlach, v rozvalinách starých domov a na ich povalách žije kuna skalná (M. foina). V dutých stromoch, v lesoch pri vode, žije vzácnejší hranostaj obyčajný (Mustela erminea). Na okraji suchých lesov, na pasienkoch a tiež pri ľudských sídlach žije lasica obyčajná (M. nivalis). Z tchorov sa na území Záhorskej nížiny nachádza tchor obyčajný (Putorius putorius) a tchor stepný (P. eversmanii). Vydru riečnu (Lutra lutra), žijúcu v minulosti vo vodách Záhoria tu už dnes nenájdeme. V boroch žije vzácny jazvec obyčajný (Meles meles). K domácim mäsožravcom patrí mačka domáca (Felis sylvestris), ktorá žila v palestínskych mestách už pred 7000 rokmi. Odtiaľ sa rozšírila do celého sveta. Chová sa v mnohých plemenách a krížencoch. Párnokopytníky Z párnokopytníkov sa doteraz hojne vyskytuje sviňa divá (Sus scrofa), žijúca v lesoch. Za potravou vychádza hlavne v noci na zemiakové a kukuričné polia, kde robí značné škody. Nielen samotným zožieraním, ale aj udupávaním a rozrývaním pôdy. V malochove pri gazdovstvách a vo veľkovýkrmniach je chovaná sviňa domáca. Je krížencom dvoch európskych rás svine divej. Daniel škvrnitý (Dama dama), je obyvateľom malokarpatských lesov a občas zabehne aj do nížiny. Jeleň obyčajný (Cervus elaphus), žije v Bore v dvoch plemenách. Karpatský dorastá až do hmotnosti 300 kg a európsky dorastá maximálne do hmotnosti 200 kg. Častejší ako jeleň je srnec hôrny (Capreolus capreolus). Jelene i srnce sú významnými lovnými živočíchmi. Zriedkavo zablúdi do lesov Záhorskej nížiny los mokraďový (Alces alces) z poľského alebo nemeckého Pobaltia. Tur domáci (Bos taurus), potomok pratura (Bos primigenius), sa chová vo viacerých plemenách, dnes už takmer výlučne na mlieko a ako jatočný dobytok na mäso. V minulosti bol často používaný aj ako ťažný dobytok, hlavne jeho kastráty. Koza domáca (Capra hircus) je zdomácneným potomkom kozy keltskej (C. prisca). Dnes sa chová zriedkavo na samotách, hájovniach a pod. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa pásli stáda kôz priamo v Malackách na dobytčích trhoch, ihriskách, pri priekopách a na iných voľných miestach zarastených trávou. Muflón obyčajný (Ovis musimon) bol vysadený v Malých Karpatoch v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V rokoch s tuhou zimou a vysokým snehom zachádza až do nížiny. Ovcu domácu (Ovis aries) dnes chovajú na nížine podobne ako kozu, len v málopočetných stádach na samotách. Býval to však bežne chovaný dobytok aj vo veľkých čriedach. Z roku 1743 pochádza písomný záznam, podľa ktorého v 11 obciach Záhorskej nížiny chovali 9 700 oviec. Možno predpokladať, že ich vtedy bolo na celej nížine prinajmenej dvakrát toľko. Udávaný počet je len z obcí patriacich cisárskemu majetku, kde sa robili presné evidencie. Nepárnokopytníky Z nepárnokopytníkov sa chová jedine kôň domáci (Equs caballus/, ktorý bol ešte začiatkom päťdesiatych rokov oveľa hojnejším živočíchom na Záhorí ako dnes. Používal sa na mnohé ťažné práce.

13