400 Bad request

PÁTRANIE PO TAJNÝCH SLOVENSKÝCH DEJINÁCH A SLOVENSKOM DUCHU alebo všetko, cˇ o ste chceli vediet’ o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtat’

Blažena Ovsená 2014

Na veˇcnú slávu Svätopluka I. Vel’kého, slávneho král’a Slovákov.

Obsah 1

Úvod 1.1 Dôležité otázky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1.2 Oficiálna historiografia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1.3 Duchovná obroda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

1 2 2 5

2

Pátranie po starých Slovákoch a Slovenskej zemi 2.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.2 Slovieni, Sloveni, Slováci, Starí Slováci, Sloväni alebo Slovania? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.3 Sporovia, Venedi, Vinidi, Wendi . . . . . . . . . . . . . . 2.4 Nestorova kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.4.1 Pravlast’ Slovanov . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.4.2 Kto boli Vlachovia? . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.4.3 O príchode Uhrov do Slovenskej zeme a o Slovenskom písme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.5 Kronika anonymného notára král’a Bela . . . . . . . . . 2.6 Uhorsko-pol’ská kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.7 Kostnická kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2.8 Slovenský juh v stredoveku . . . . . . . . . . . . . . . . 2.9 V Karpatskej kotline už pred Keltmi? . . . . . . . . . .

.

7 7

. . . . .

8 11 15 15 18

. . . . . .

19 22 27 29 30 34

3

Pátranie po drievnom duchovne a posvätných stromoch veˇcného života 3.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3.2 Slnko, posvätné býky, Parom . . . . . . . . . . . . . . . . . 3.3 Strom života u iných kultúr . . . . . . . . . . . . . . . . . 3.4 Strom života u Slovákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3.5 Posvätné háje . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3.6 Znovuzrodenie na zimný slnovrat . . . . . . . . . . . . . 3.7 Plodenie na letný slnovrat . . . . . . . . . . . . . . . . . . i

37 37 38 41 43 50 52 55

ii

OBSAH 3.8 3.9 3.10 3.11

4

5

6

Stromy života v Bojnej . . . . . . . . . Strom života v Mikulˇciciach . . . . . Posvätné stromy v stredovekej Nitre Stromy v iných podobách . . . . . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

Pátranie po slovenskom král’ovi Svätoplukovi a slovenskej korune 4.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4.2 Svätopluk a dvojkríž . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4.3 Preˇco má Svätopluk mnoho neprajníkov a cˇ o sú to za l’udia? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4.4 O cˇ o išlo Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocel’ovi? . . . . 4.5 Svätopluk nebol zradca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4.6 Svätopluk nevyhnal nasledovníkov Cyrila a Metoda . . 4.7 Svätopluk král’om . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4.8 O pôvode slov knieža, König a king . . . . . . . . . . . . . 4.9 Svätoplukova moravsko-slovenská koruna . . . . . . . . 4.10 Nastol’ovací obrad kniežat’a . . . . . . . . . . . . . . . . . Pátranie po „Vel’kej Morave“ a jej hlavnom meste 5.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . 5.2 Vel’ká Morava, bývalá zem Svätoplukova . . . . 5.3 Dve Moravy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5.4 Tri Moravy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5.5 Šest’ Moráv, z toho dve Vel’ké! . . . . . . . . . . . 5.6 Ako sa volalo hlavné mesto Moravy? . . . . . . 5.7 Hlavné mesto Nitra, Ostrihom alebo Budín? . .

. . . . . . .

. . . . . . .

. . . . . . .

. . . . . . .

. . . . . . .

62 63 65 67 69 69 70 72 74 78 83 87 92 94 98 101 101 103 108 109 109 111 115

Pátranie po duchovnej slobode a slovenských menách pre Vás a Vaše deti 119 6.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119 6.2 Krest’anská duchovná okupácia . . . . . . . . . . . . . . . 120 6.2.1 Krvavý cirkevný majetok . . . . . . . . . . . . . . 122 6.2.2 Škodlivost’ krest’anského náboženstva . . . . . . 124 6.2.3 Vatikánska zmluva ako zmluva s diablom . . . . 124 6.2.4 Homosexuáli obet’ami . . . . . . . . . . . . . . . . 126 6.2.5 Oddelenie cirkví od štátu . . . . . . . . . . . . . . 128 6.3 V cˇ om tkvie sila slovenského ducha? . . . . . . . . . . . . 128 6.3.1 Spevy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 129 6.3.2 Symboly . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131 6.3.3 Zákony . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131

OBSAH 6.4 6.5 6.6 6.7

6.8 6.9 6.10 6.11 6.12

6.13 6.14 7

iii Rozdiel medzi krest’anstvom a pôvodným drievnym duchovnom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Preˇco Ježiš Kristus? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Návrat k slovenskému drievnemu duchovnu . . . . . Štyri živly Svargy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.7.1 Vplyv Svargy na cˇ loveka . . . . . . . . . . . . . . 6.7.2 Vyvažovanie štyroch živlov . . . . . . . . . . . . 6.7.3 Duchovný význam slnovratov . . . . . . . . . . O staroslovenských menách . . . . . . . . . . . . . . . . Súˇcasné slovenské mená . . . . . . . . . . . . . . . . . . Z mien panónskych a vel’komoravských návštevníkov severotalianskeho kláštora v IX. storoˇcí . . . . . . . . . Pribinovi vel’moži . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Význam kniežacích mien . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.1 Pribina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.2 Svätopluk . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.3 Ostatné mená . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.4 Rastislav, Radoslav, Budislav, Pribyslav . . . . 6.12.5 Svätožizna, ˇ Mojmír . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.6 Nitrabor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6.12.7 Všeobecne o staroslovenských menách . . . . . Obrad postrižín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Návrat k slovenˇcine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Pátranie po pôvode pomenovania Slovän 7.1 Slovän – slovo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.2 Slovän – zablatenec . . . . . . . . . . . . . . . . 7.3 Slovän – vladár . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.4 Slovän – slávny bohatier, bohatierska vrstva 7.5 Slovän – otrok, sclavus, Srb . . . . . . . . . . . 7.6 Slovän – hadie božstvo Slava . . . . . . . . . . 7.7 Slovän – vyznávaˇc boha Volosa . . . . . . . . 7.8 Slovän – solvend, slnovrat . . . . . . . . . . . 7.9 Slovän – kleban, knaz ˇ . . . . . . . . . . . . . . 7.10 Slovän – slovit’, modlit’ sa . . . . . . . . . . . 7.11 Slovän – Solva, Ostrihom . . . . . . . . . . . . 7.12 Slovän – Zvolen . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.13 Slovän – Solúnˇ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.14 Slovän – cˇ lovek . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.15 Sloväni – Svébi, Svebi, Suevi . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . . . .

132 134 135 136 138 141 142 143 144

. . . . . . . . . . . .

144 147 147 147 148 152 152 153 153 155 155 156

. . . . . . . . . . . . . . .

159 159 159 160 160 160 160 161 161 162 162 162 162 163 163 164

iv

OBSAH 7.16 Slovän – svobodný, slobodný cˇ lovek, obyvatel’ slobodnej zeme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.17 Slovän – vyznávaˇc Slnka, ohna, ˇ žiary . . . . . . . . . . 7.18 Slovän – Venušiak, vyznávaˇc Veˇcernice, Zorniˇcky, Venuše, Slávy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.19 Slovän – sol’, slaná zem . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.20 Sloväni – vel’ký národ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.21 Sloväni – bieli l’udia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.22 Slovän – Silvanus, Lesan . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.23 Slovän – salvation, spása . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7.24 Slovän – obyvatel’ zeme, ktorá je obkolesená skrútenými horami ako nejakým hadom . . . . . . . . . . . . 7.25 Slovän – obyvatel’ zasl’úbenej zeme . . . . . . . . . . . 7.26 Príliš mnoho teórií . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

. 165 . 165 . . . . . .

166 166 166 167 167 167

. 168 . 170 . 171

8

Pátranie po príˇcine slovenskej chudoby a úlohe Slovenska v slovanskej budúcnosti 173 8.1 Príˇciny slovenskej chudoby . . . . . . . . . . . . . . . . . . 173 8.2 Ako dokázali Uhri ovládnut’ Slovenskú zem? . . . . . . 175 8.3 Slováci ako vyvolený národ . . . . . . . . . . . . . . . . . 177 8.4 Slovania v Európskej únii . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 178 8.5 Zmena Ústavy SR . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 180 8.6 Návrat k nášmu pravému menu . . . . . . . . . . . . . . . 181 8.7 Návrat slovenského král’a a obnovenie slovenskej koruny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182 ˇ by bolo, keby. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 186 8.8 Co

9

Slovenská náuka 9.1 O kom sa uˇcíme teraz? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9.1.1 Ako menujeme uˇcenie o Býkovi? . . . . . . . . . 9.1.2 Ktoré je naše vedomstvo? . . . . . . . . . . . . . 9.1.3 Akého vedomstva si ty? . . . . . . . . . . . . . . 9.2 Kto je sloven? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . ˇ 9.3 Cím vyznávaš zvlášt’, že si sloven? . . . . . . . . . . . . 9.4 Ako sa prežehnávame? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9.4.1 Kedy je správne sa prežehnat’ (Kedy sa radno prežehnat’)? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9.4.2 Kedy by sme mali slovit’ (Kedy slovievame)? . 9.4.3 S kým sa rozprávame, ked’ slovíme? . . . . . . 9.4.4 Ktoré sú najhlavnejšie slovenia? . . . . . . . . . 9.4.5 Ako znie Slnkonaše? . . . . . . . . . . . . . . . .

. . . . . . .

189 190 190 190 190 190 190 191

. . . . .

191 191 191 192 192

OBSAH

9.5

9.6 9.7 9.8

9.9

v 9.4.6 Ako znie Zdravas? . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ako sa pozdravujeme po slovensky? . . . . . . . . . . . . 9.5.1 Kedy je radno íst’ k rodostromu? . . . . . . . . . . 9.5.2 Ako sa radno správat’ pri rodostrome? . . . . . . Naˇco sme na svete? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . ˇ radno cˇ init’, aby sme dosiahli duchovné naplnenie? Co Ako sa menuje knižka, z ktorej sa uˇcíme o zjavených pravdách, o Paromových radách a o prostriedkoch milosti Paromovej? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ako znie Poslove vyznanie viery? . . . . . . . . . . . . .

192 192 192 192 193 193

193 194

vi

OBSAH

Zoznam obrázkov 2.1 2.2 2.3 2.4

Osídlenie Slovanov v 6. st. podl’a Jordanesa. Odchod Slovanov po Valaskej okupácii. . . . Ukážka z máp Jána Stanislava. . . . . . . . . . Slovenské osídlenie podl’a Jána Stanislava. .

3.1 3.2 3.3 3.4 3.5 3.6 3.7 3.8 3.9 3.10 3.11 3.12 3.13 3.14 3.15 3.17 3.16 3.18 3.19

Egyptský býk Apis versus býk zo Štúrova. . . . . . . . . Slnko s hadom – Egypt a Slovensko. . . . . . . . . . . . . Strom ako prirodzený hromozvod. . . . . . . . . . . . . . Svätá trojica – Slnko, Mesiac, Venuša. . . . . . . . . . . . Strom Išed. Staroegyptský strom života a dvaja bohovia. Strom Išed. Staroegyptský strom života a faraón. . . . . Asýrsky strom života. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Lýdsky strom života. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Erby niektorých slovenských obcí. . . . . . . . . . . . . . Keltský kríž. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Bojnická lipa. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Strom života. Žilinský znak. . . . . . . . . . . . . . . . . . Posvätný býk nad horou. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Nákonˇcia opaskov z Bojnej. . . . . . . . . . . . . . . . . . Kovanie závesu pošvy meˇca z Bojnej. . . . . . . . . . . . Gul’ovité ozdoby z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy. Kríž z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy. . . . . . . . . Kachlice zo stredovekej Nitry. . . . . . . . . . . . . . . . . Dvojkríž s polmesiacom a hviezdou na katolíckom kostole. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

4.1 4.2 4.3

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

14 17 31 33 39 39 42 42 44 44 45 45 47 48 50 53 61 63 64 64 65 66 67

Socha slovenského král’a Svätopluka. . . . . . . . . . . . 71 Z listu pápeža Štefana V. Svätoplukovi, král’ovi Slovákov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85 Král’ Svätopluk s korunou na hlave vo Velehrade. . . . . 91 vii

4.4 4.5 4.6 4.7

Kórejské a sarmatské koruny. . . . . . . . . . . . . . . . . Náˇcrt tvaru Svätoplukovej moravsko-slovenskej koruny. Zložený uhorský znak. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Kniežací stolec a kniežací kamenˇ z Gospa Sveta, Korutánsko. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

94 95 96 99

5.1 5.2 5.3 5.4

Slovanské hradisko v Mikulˇciciach. . . . . . . . . . Rôzne verzie umiestnenia Vel’kej Moravy. . . . Mapa rôznych polôh lokalít s názvom Morav-. Veligrad v dokufilme. . . . . . . . . . . . . . . . .

6.1 6.2 6.3

Slneˇcné koleso Svargy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 137 Štyri živly v praxi. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 139 Svätopluk, jeho manželka Svätožizna ˇ a ich syn Predeslav. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 145

7.1

Karpaty v tvare úhora a srpu. . . . . . . . . . . . . . . . . 168

8.1 8.2

Slovensko ako Slávia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182 Slovenské cisárstvo. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 187

viii

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

. . . .

102 104 110 113

Kapitola 1

Úvod Dlhú dobu premýšl’ame o tom, preˇco je Slovensko chudobné. Tak sme zašli do histórie, aby sme našli odpoved’. Niektoré neznáme historické fakty sme zapracovali do nášho románu N EVIDITEL’NÝ ZDROJ [19]. Mnohí cˇ itatelia chceli poznat’, do akej miery je tam opísaná slovenská história autentická, resp. z akých historických zdrojov vychádza. o tom by sme chceli pojednávat’ práve v tomto odbornejšie ladenom diele. Radi by sme zhrnuli záležitosti týkajúce sa slovenských dejín, slovenského ducha a duchovnej obrody. Tieto témy sme zaˇcali riešit’ na našom portáli http://sclabonia.sk. Táto knižka nemá ambíciu dat’ odpovede na všetky otázky. Nemá ani v pláne dat’ úplné odpovede na vybrané otázky. Poteší však, ak asponˇ naˇcrtne isté smerovania, ponúkne iný pohl’ad na našu históriu a spochybní oficiálnu historiografiu. Je takým experimentom, v ktorom budeme pátrat’ po našich dejinách. Radi by sme ešte poznamenali, že autorka tohoto diela nemá nijaký vyhranený svetonázor a nepatrí k žiadnej náboženskej skupine. V mnohých prípadoch píšeme len o svojich názoroch a predstavách, ktoré sa nemusia zhodovat’ so skutoˇcnost’ou. Napriek tomu, kde to ide, snažíme sa podložit’ svoje pohl’ady historickými pamiatkami, zápismi z kroník a dobových textov. Túto pdf-knihu ponúkame zadarmo. Je to náš dar Slovensku na jeho duchovnú obrodu. Hoci je dielo zadarmo, vzt’ahujú sa nanˇ autorské práva a copyright ©. 1

ˇ Dakujeme všetkým, ktorí nám pri písaní diela nezištne pomáhali, cˇ i už názorom, radou, spätnou väzbou alebo iným spôsobom.

1.1

Dôležité otázky

Ked’ by sme dnes vedeli, kto sme a odkial’ sme vˇcera prišli, možno by sme zistili, kam chceme zajtra íst’. Urˇcite ste sa aj Vy zaoberali asponˇ niektorými z nasledovných otázok. Preˇco sme sa osamostatnili? Preˇco je Slovensko chudobné? Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa názov Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy krajín ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské ˇ znamená názov Slovácko? Kedy sa objavili Slováci? Co Slovák? Preˇco používame meno Slovák a nie Sloven, ked’ slovenské ženy sú Slovenky a krajina sa volá Slovensko? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje rozlišujúce meno, len Slovákom, Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre Slovanov? Kde bola pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania? Ako sa volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom? Mali Slováci vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto ním bol? Nosil korunu? Ako vyzeral ˇ znamená slovenský dvojkríž? nastol’ovací obrad? Co ˇ je podstatou sloAké bolo naše pôvodné duchovno? Co ˇ venského ducha? Co je typicky slovenské? V cˇ om tkvie naša sila? Akú úlohu má Slovensko medzi ostatnými slovanskými krajinami? Ako by sa malo Slovensko prezentovat’ v zahraniˇcí? Kam sa chce Slovensko uberat’?

1.2

Oficiálna historiografia

Oficiálna historiografia poskytuje falošné odpovede na vyššie spomenuté otázky. Slovákov vydáva za nejakých všeobecných Slovanov, ktorí až v 15. storoˇcí vytvorili slovenský národ. Slováci podl’a nich nemali nijakého král’a a už vôbec nie s korunou. Za základ slovenského duchovna považujú krest’anstvo a cyrilo-metodské dediˇcstvo. 2

V skutoˇcnosti sú Slováci ovel’a starším národom a len dodnes platia cenu za to, že ich kmenové ˇ meno je totožné so všeobecným menom Slovanov. Možno toto všetko znie niekomu až príliš konšpiraˇcne, ale historiografia je naozaj politicky podmienená veda. Je to duchovný nástroj na ovládanie minulosti a z nej vypývajúcich právnych nárokov. Ked’že sme väˇcšinu cˇ asu boli pod cudzou nadvládou, tak sa aj naši historici museli tomu prispôsobit’. Historici sú tiež len l’udia. Chcú si urdžat’ stálu prácu, aby uživili svoje rodiny. Sú cˇ asto vyberaní do pracovných pozícií na základe známostí, politického presvedˇcenia alebo náboženskej viery. Svoje profesúry získali na základe medzinárodného rešpektu – prikyvovaním nemeckej historiografickej dominancii. Slovinci si vd’aka svojej polohe užili tej nemeckej dominancie asi najviac. Ich zem sa z vel’kej cˇ asti ponemˇcila na dnešné Rakúsko. Uvádzame asponˇ malú ukážku ako dôkaz o tom, že teóriu o nemeckej historickej dominancii spomínajú aj iní autori. V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OMMU [7], str. 9 a 10: „Ked’ oficiálni historici hovoria o l’ud’och, ktorí žili vo východných Alpách [oblast’ Slovinska, východného Rakúska] pred 6. storoˇcím, nazývajú ich ‘pôvodní obyvatelia’. Ked’ hovoria o tých istých l’ud’och po tomto dátume, volajú ich ‘Slovania’, hoci vedia, že vidiecke obyvatel’stvo sa vo východných Alpách nikdy nezmenilo po príchode Venetov [jedno z mien pre Slovanov, ale aj pre Keltov, preto je spor, o koho sa jedná] v 12. storoˇcí pred n.l. a že Slovinci sú ich najpriamejší potomkovia. . . . Tradiˇcné vysvetlenia o slovanskej pravlasti vyzerajú ‘krištál’ovo jasne’. Pred migráciou v 5. a 6. storoˇcí Slovania údajne žili [na severe] za Karpatskými horami; predsa však toto isté územie okupovali v predošlých storoˇciach rôzne germánske kmene, najmä Góti. Následne, nemecká historiografia sa postarala o tento detail v minulom [19.] storoˇcí a iba zaviedla moˇciarnu teóriu o slovanskej pravlasti výhradne v hornej cˇ asti Pripjati [moˇciarna oblast’ na severe Ukrajiny a juhu Bieloruska]. . . . Dokonca aj dnes oficiálni nemeckí historici trvajú na kladení slovanskej pravlasti v zakarpatských moˇciaroch. . . . NITY

3

Neexistujú žiadne archeologické nálezy z územia za Karpatmi, ktoré by potvrdili existenciu dávnej slovanskej kultúrnej entity. Tento bod sa nedá dostatoˇcne prízvukovat’, predsa je systematicky ignorovaný väˇcšinou historikov.“ Je naivné si mysliet’, že nová generácia historikov bude odlišná od svojich uˇcitel’ov. Vysokoškolskí absolventi získali svoje diplomy tiež iba preto, že poslušne memorovali presne tie nezmysly, ktoré pre nich napísali ich „uznávaní“ profesori. Ak by tvrdili nieˇco iné, neprešli by skúškami. Ak sa nakoniec predsa len niektorí oficiálni historici obrodili, boli umlˇcaní. Úžasné dielo prof. Jána Stanislava, S LOVENSKÝ JUH V STREDO VEKU [3], bolo vyradené z predaja a knižníc na príkaz predsedu komunistickej vlády Viliama Širokého, rodáka z bratislavskej mad’arónskej rodiny. Prof. Šimon Ondruš, významný slovenský etymológ, vraj tiež prežíval krušné cˇ asy kvôli odchýlkam v politických a odborných názoroch svojej doby. O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 10: „Ja [Šimon Ondruš] som bol vylúˇcený z vedeckej rady fakulty a zo všetkých redakˇcných rád jazykovedných cˇ asopisov. Dodnes d’akujem Pánu Bohu, že sa mi podarilo zostat’ asponˇ na fakulte, hoci som musel byt’ ticho ako pochovaný v hrobe. Okrem [konferencie v] Salzburgu sa mi pripísalo k negatívam, že som pred výroˇcím skonu sv. Metoda pred rokom 1985 zaˇcal pripravovat’ podl’a salzburského vzoru konferenciu slavistov k tomuto významnému výroˇciu kultúrnych krest’anských dejín Slovenska. Konferenciu dekan Štepanoviˇc ani ÚVKSS nepovolili. Namiesto toho organizoval v Nitre riaditel’ Archeologického ústavu medzinárodnú konferenciu, ktorá mala dokázat’, že Vel’ká Morava bola prvým cˇ eskoslovenským štátom. Prirodzene, že som na takúto konferenciu do Nitry nešiel.“ Napokon aj L’udovít Štúr sa stal obet’ou pravdy. Kvôli jeho proslovenským názorom ho vyhodili z lýcea. 4

1.3

Duchovná obroda

Záver je taký, že z oficiálnych kruhov cˇ erstvý vietor nezaveje. Duchovnú obrodu vždy spôsobili finanˇcne nezávislí dobrovol’níci alebo osvietený vladár. Ked’že osvieteného vladára nemáme, zostávajú nám dobrovol’níci ako my (autorský plurál). Naša história je omnoho vel’kolepejšia, ako nám ju prezentujú oficiálni historici. Pokúsime sa ju v nasledujúcich kapitolách opísat’. Patent na pravdu nevlastníme, len pravdu hl’adáme.

Slovenská história je omnoho vel’kolepejšia, ako si dnes vieme predstavit’. Slováci platia cenu za to, že ich kmenové ˇ meno je totožné so všeobecným menom Slovanov.

5

6

Kapitola 2

Pátranie po starých Slovákoch a Slovenskej zemi Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa názov Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy krajín ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské Slovácko? Kedy sa objavili Slováci? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje rozlišujúce meno, len Slovákom, Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre Slovanov? Preˇco každý zo slovanských národov hovorí iným slovanským jazykom? Mali Slovania písmo? Kde bola pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania? Ako sa volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom?

2.1

Alternatívne odpovede

Naša dávna Slovenská zem bola kedysi o 200% väˇcšia, ak pripocˇ ítame k dnešnému Slovensku Mad’arsko. Dokonca bola pravlast’ou všetkých Slovanov. Slovensko je dnes malé preto, lebo sa po uhorskej okupácii pomad’arˇcila jeho južná cˇ ast’. Ked’ hovoríme o južnej cˇ asti dávneho Slovenska, nemáme na mysli dnešné južné Slovensko, ale celé dnešné Mad’arsko. Slováci boli kedysi jedným z najväˇcších 7

slovanských národov. v dávnych dobách žili Slováci na omnoho väˇcšom území ako dnes. Nežili iba nad Dunajom, ale aj pod ním. Z tejto slovanskej pravlasti, ktorá bola zemou zasl’úbenou, sa Slovania odst’ahovali do nových krajín, aby sa vyhli rímskemu útlaku. Tí Slovania, ktorí zostali v slovanskej pravlasti, stali sa základom dnešného slovenského národa. Slováci, ako jediný zo slovanských národov, dodnes žijú v slovanskej pravlasti. Sú jej priamymi dediˇcmi. Slováci sa volajú Slovákmi preto, lebo sa neodst’ahovali zo slovanskej pravlasti. Uhorsko sa pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom, volalo Slovensko, Slovenská zem. Krajiny ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské Slovácko majú preto podobné názvy, lebo sú pozostatkom dávnej Slovenskej zeme, ktorá padla po cudzích okupáciách. Po rímskej okupácii zostalo dnešné Rumunsko, po mad’arskej dnešné Mad’arsko a po nemeckej dnešné Rakúsko. Naše dnešné Slovensko sa volá Slovenskom preto, lebo sa tak volá odnepamäti. Slovensko-Uhorsko bolo krajinou dvoch národov, slovenského a uhorského, ktoré sa spojili sobášom vládnucej vrstvy. Slovanské národy hovoria rôznymi jazykmi preto, lebo po rozchode zo slovanskej pravlasti sa ich jazyky za dlhú dobu znaˇcne zmenili. Slovania najskôr používali na zapisovanie rôzne cˇ iary a znaˇcky, prípadne latinský zložkový zápis, ktoré však celkom nezodpovedali slovanskej výslovnosti. Ked’že tieto písma nepostaˇcovali, neskôr zaˇcali používat’ hlaholiku. Vd’aˇcia za nu ˇ Slovákom, lebo to boli práve slovenské kniežatá, ktoré si ju vyžiadali od byzantského cisára Michala III.. na poˇcest’ toho sa to písmo volá slovenské. Znie Vám to všetko neuveritel’ne? Ani nám sa tomu nechcelo verit’. Zápisky z kroník nás však presvedˇcili.

2.2

Slovieni, Sloveni, Slováci, Starí Slováci, Sloväni alebo Slovania?

Prof. Šimon Ondruš bol uznávaným slovenským jazykovedcom a etymológom. Okrem iného napísal trojdielnu knihu o pôvode slovenských slov pod názvom O DTAJNENÉ TREZORY SLOV. Podl’a neho Slovania nazývali samých seba Sloväni, a to až do 12. storoˇcia. Aby sme odlíšili predkov Slovákov od ostatných slovanských kmenov, ˇ budeme ich nazývat’ Slovenmi alebo starými Slovákmi.

8

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III. [1], str. 87-96: „Po Jakobsonovi sa väˇcšina slavistov priklána ˇ k názoru, že etnonymum Slovan- súvisí s apelatívom slovo. Základ slov- je kontinuantom indoeurópskej nesatemizovanej podoby k’lev- : k’lov-. . . . Indoeurópsky základ k’lev- : k’lovoznaˇcoval zvuk. . . . od základu slov- odvodili starí Slovania príponu -än- etnické meno Slovän-. . . . aj Slovändostalo v gréˇctine podobu Sklavén-, v množnom cˇ ísle Sklavénoi. . . . Prvé explicitné záznamy o Slovanoch (vo forme Slovän-) pochádzajú zo 6. storoˇcia. . . . Ak sa Ptolemaiovo pomenovanie SouoBébenoi cˇ iže Souovénoi týka Slovanov, ako predpokladajú niektorí interpreti, v tom prípade sa etnonymum Slovan (vo forme Slovän) používalo už od 2. storoˇcia. s urˇcitým stupnom ˇ pravdepodobnosti môžeme predpokladat’, že etnické pomenovanie Slovan, Slovén vzniklo v cˇ ase okolo narodenia Krista. Hláskovú podobu Slovän používali Slovania až do 12. stor. v staroslovienˇcine je z 10. a 11. stor. doložená iba podoba Slovän. . . . (V Živote Metoda) je etnonymum Slovän uvedené dvanást’krát, vždy s grafémou pre jat’, teda ä – Slovän. Rastislav bol „knez slovänsky“. Slovania sú Sloväni. . . . Konštantínovi Boh zjavil „slovänsky knigy“. . . . Pápež posielal Metoda nielen Kocel’ovi, ale „vsäm stranam slovänskym“. . . . Metod prekladal s dvoma rýchlopiscami všetky knihy písma okrem Kníh Makabejským „ot grˇcska jazyka v slovänsky“. . . . Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych let z rozhrania 11. a 12. storoˇcia. Nestor píše: „Po mnozäch že vremianech sali sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne Ugorska zemlja i Bolgarska.“ . . . Ako vidiet’ z Nestorovej kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12. stor. žila forma Slovän. Medzi 12. a 14. stor. vznikla podoba Slovan a paralelne s nou ˇ aj variant Slovák. . . . Alternovanie príponou -an, -ak je iba západoslovanské: Pražan – Pražak, Pol’an – Pol’ak, Moravan – Moravak. Variant Slovák mal do 19. stor. rovnaký význam ako Slovan. o tom, že forma Slovák, resp. Slováci, sa používala vo význame Slovan, Slovania, svedcˇ ia texty pol’ských kroník. v kronike Karcina Kromera z r. 1611, vydanej vo Varšave v r. 1767, sa píše: „Slowacy, Dalmatami ani Illirikami nie sa, ale že z krain Zadunajskich poszli, zwyciezywszy. . . narody tameczne, sami 9

na ich miejscach w Dalmacjej i Illiriku usiedli. . . “ Podobne v K RONIKE POLSKEJ , LITEWSKEJ. . . Macieja Stryjkowského z r. 1582 sa píše: „Słowiene, albo Słaivacy, przodkoivie naszy, byli slaivni rycerska dzielno´scia. . . “ Ján Hollý používal meno Slovák nielen na oznaˇcenie slovenského národa, ale aj na všeobecné oznaˇcenie Slovanov. Až štúrovská generácia fixovala formu Slovák na oznaˇcenie príslušníka slovenského národa.“ Oficiálni slovenskí(?) historici nesprávne nazývajú predkov Slovákov Slovienmi. v skutoˇcnosti nám Slovienov vymysleli cˇ echoslovakistickí historici, aby nás, Slovákov, obralidejiny. Tvrdia, že Slovieni boli akýmsi iným národom, nie starými Slovákmi. Vlastne, že národom ani neboli, lebo ešte neprešli svojou etnogenézou a nemali ešte kmenové ˇ rozlišovacie povedomie. Ak by oficiálni historici nenazývali predkov Slovákov Slovienmi, ale napríklad starými Slovákmi, znamenalo by to, že Slováci by mali ˇ nielen väˇcšiu historickú zem, ale aj staršiu históriu než Cesi. To sa ˇ v pragocentrickom Ceskoslovensku neslušilo. Títo zvláštni cudzí Slovieni sa však nikdy nikam neodst’ahovali, aby ich miesto mohli neskôr zaplnit’ Slováci. Preto Slováci a Slovieni sú jedno a to isté. Možno je z dôvodu zmien hraníc v Karpatskej kotline v 9. storoˇcí opodstatnené používat’ dva názvy pre jeden a ten istý národ. Avšak zakaždým by malo byt’ zdôraznené, že to sú dve mená pre jeden a ten istý národ. Ak už máme používat’ iné meno pre predkov Slovákov, tak nie v tvare Slovieni, ale Sloväni. Tak je to po slovensky. Názov Slovieni, resp. Slovˇeni, zodpovedá cˇ eskej a ruskej gramatike. Je paradoxné, že kým Slováci oficiálne nazývajú svojich predkov ˇ po cˇ esky Slovienmi, Cesi, na druhej strane, nás Slovákov nazývajú po slovensky. Ak by nás totiž chceli nazývat’ po cˇ esky, museli by používat’ výrazy Slovák, Slovˇenka, Slovˇensko. Je to preto, lebo my ˇ hovoríme vec, veniec, vediet’, no Cesi majú vˇec, vˇenec, vˇedet. u nás sa graféma jat’ vyvinula do e, ä, v cˇ eštine do eˇ. Ked’ naši slovenskí historici vyštudovali pražské univerzity, neuvedomili si, že ak chcú prednášat’ na Slovensku, musia preložit’ do slovenˇciny aj meno nášho národa, teda zo Slovˇenov na Slovänov. Výraz Slovieni je cˇ echizmus.

Slovania samých seba nazývali Sloväni až do 12. storoˇcia. 10

Slovania sa nazývali do 19. storoˇcia rovnako ako Slováci. Slovan/Slovák=Moravan/Moravák=Pražan/Pražák Slovieni po cˇ esky, Sloväni po slovensky.

2.3

Sporovia, Venedi, Vinidi, Wendi

Je zachované aj iné meno pre Slovanov – Sporovia.

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 14, Prokop Cezarenský, (r. 551 – 554.), (výraz Slovania nahrádzame výrazom Sloväni): „Prv mali Sloväni a Anti aj jedno meno. Oboch vol’akedy volali Sporami, myslím, že preto, lebo bývajú v roztrúsených a po krajine porozhadzovaných domoch. Tak sa tiež stáva, že bývajú v rozsiahlom kraji a najväˇcšia cˇ ast’ zeme na druhej strane Istru (Dunaj) je nimi obývaná.“ Náš názor je, že názov Sporovia asi súvisí so slovom sporadický, ale môže byt’ aj skomolenina mena Srbov. Po výmene spoluhlások pr > rp by bolo Sropovia. Prípadne je skomolené samotné meno Srbov. Neskôr Slovänov poznáme pod menami Venedi, Vinidi, Wendi. Tak ich zapisujú napríklad Plínius v 1. st, Tacitus a Ptolemaios v 2. st. alebo Jordanes v 6. storoˇcí.

Plinius [15], († r. 79): „Hovorí sa, že niektoré tie krajiny (t.j. medzi Baltickým morom a Tatrami) až k rieke Visle sú obývané Sarmatmi, Venedmi, Scirmi, Hirrmi.“

11

ˇ mám národy PeuciTacitus [15], (okolo r. 100 n.l): „Ci nov, Venedov a Fennov zaradit’ ku Germánom cˇ i radšej k Sarmatom, sám som na rozpakoch. Hoci Peucinovia, ktorých niektorí nazývajú Bastarnmi, sa cˇ o do reˇci, mravov, sídla a obydlia podobajú Germánom. u všetkých panuje neˇcistota, u vel’možov aj lenivost’. Miešajúc sa manželstvom so Sarmatmi, trochu sprznujú ˇ svoje mravy. Aj Venedi prijali dost’ mravov od týchto. Lebo všetky lesy a hory, kol’kokol’vek ich vyˇcnieva medzi Peucinmi a Fennmi, prebiehajú pre získavanie koristi. Avšak títo sa radšej pokladajú za Germánov, pretože stavajú aj domy, používajú aj štíty, aj sú zvyknutí na chôdzu, vynikajú rýchlost’ou nôh, cˇ oho všetkého vôbec niet u Sarmatov, tráviacich svoj život na vozoch a konoch.“ ˇ Ptolemaios [15], (* asi 85 — † asi 165) píše: „Venedi po celej zátoke venedskej [baltskej]. . . “ Jordanes, Pôvod a cˇ iny Gótov, (r. 551): „V zemi Skýtskej smerom na západ žije najskôr národ Gepidov, obklopený vel’kými a slávnymi riekami. Lebo Tisa teˇcie cez nu ˇ na severe a severozápade, a na juhozápade je vel’ký Dunaj. na východe je odrezaná riekou Flutausis, prudkým tokom, ktorý sa krútivo vlieva do vôd Istru. Medzi týmito riekami leží Dacia obkolesená mocnými Alpami [horami] ako nejakou korunou. Blízko ich l’avého hrebena, ˇ ktorý smeruje na sever, a zaˇcínajúc pri prameni Visly, býva poˇcetný národ Venedov, obývajúc vel’ké územie. Aj ked’ ich mená sú dnes roztrúsené medzi rôzne kmene a miesta, predsa sa volajú hlavne Sclaveni a Anti. D´ržava Sclavenov siaha od mesta Noviodunum [Nový hrad] a jazera Mursianus k Dnestru, a na sever až po Vislu. Majú moˇciare a lesy namiesto miest. Anti, ktorí sú najodvážnejší z týchto národov sídliacich na oblúku ˇ Cierneho mora, rozpínajú sa od Dnestra k Dnepru, riekam, ktoré sú mnoho dní cesty od seba.“ O d’alšom umiestnení Slovänov píše byzantský cisár Maurikios (582 – 602) v Strategikone, len 50 rokov po Jordanesovi. v tomto diele dáva návod na to, ako bojovat’ proti Slovänom, Antom a podobným národom. Územie Slovanov kladie do povodia Dunaja, lebo vraj rieky na tomto území sa samé vlievajú do Dunaja. Toto neplatí pre 12

územie dnešného Pol’ska, pretože Visla sa vlieva do Baltického mora. z toho vyplýva, že v Maurikiovom prípade sa musí jednat’ viacmenej o územie v Karpatskej kotline. Jediné zakarpatské územie, patriace do povodia Dunaja, je úzky pás medzi Karpatmi a Dnestrom. Maurikios je v rozpore s Jordanesom, ktorý pozná Venedov iba nad Karpatmi. Je možné, aby sa za 50 rokov prest’ahovalo tol’ko Venedov spoza Karpát do Karpatskej kotliny? Podl’a nášho názoru, museli títo Venedi žit’ v Karpatskej kotline už v dobe Jordanesa. Venedi sa v podstate delili podl’a toho, do povodia ktorej rieky patrili. Anti patrili do povodia Dnestra a Dnepra, Sloväni do povodia Dunaja.Tento vývoj rozšírenia Venedov do povodia tol’kých vel’kých riek je možný len preto, že delenie nastalo na streche Európy. Tatry sú takouto horskou strechou Európy. z ich okolia sa terén už iba zvažuje k moriam. Pokial’ sa dostane nejaký národ práve tu, zacˇ ne sa šírit’ po stranách a žl’aboch tejto strechy do rôznych povodí. Tieto rôzne povodia vytvoria potom rôzne prirodzené centrá moci a rôzne kultúrne výviny. Tak máme neskorších Poliakov na Visle a ich jazyk so zachovanými nosovkami, Rusov na Dnepri a Slovenov na Dunaji. Kým Poliaci mali za svoje centrum Krakov na Visle, Rusi Kyjev na Dnepri, u Slovenov v Karpatskej kotline nevieme povedat’, aké mesto to bolo. Logicky zrejme muselo ležat’ na Dunaji. Možno ním bol dnešný Devín, možno dnešná Bratislava, možno Ostrihom, možno Budapešt’, možno Sirmium (Sriemska Mitrovica v dnešnom Srbsku) a možno iné mesto. My osobne ho tipujeme na dnešnú Budapešt’, prípadne Sirmium, ktoré bolo jedným z troch hlavných miest Rímskej ríše. Po správnosti by delenie Venedov nemalo byt’ na dve cˇ asti, ale ˇ na tri. Poliaci, Lužickí Srbi a Cesi by patrili tejto tretej skupiny, ˇ nakol’ko žijú v povodí severných morí. Cesi majú kultúrne bližšie k Poliakom a Lužickým Srbom, lebo ich rieky smerujú na severozápad. Moraváci majú bližšie k Slovákom, pretože ich rieky patria do povodia Dunaja. Morava so Slovenskom tvoria jeden prirodzený ˇ celok. Väˇcšina Slovanov patrí do povodia Cierneho mora. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 14, Maurikios, Strategikon, (koniec VI. storoˇcia): „Korist’, ktorá sa [u Slovänov] nájde v zemi, nech najbližší bez potreby nespotrebuje, ale treba sa usilovat’ o to, aby sa dopravila do vlastnej krajiny na zvieratách i na lodiach. Ked’že rieky samy sa vlievajú do Dunaja, doprava na lodiach je l’ahká. . . 13

Obr. 2.1: Osídlenie Slovanov v 6. st. podl’a Jordanesa. Hranica Slovänov a Antov je na rieke Dnester. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Pretože všetky krajiny Slovänov a Antov ležia popri riekach a tak spolu súvisia, že medzi nimi niet prázdneho miesta, ktoré by stálo za reˇc, a pretože les a bariny a t´rstie je blízko nich, . . . “ O prepojení Slovänov a Vinidov hovorí Fredegarova kronika zo 7. storoˇcia. Opisuje dianie ohl’adom slovanského vladára Sama. Všimnime si v texte, že Slovania odjakživa spolupracovali s Avarmi (Obrami, po rusky Obrinmi), ktorí sa nazývajú aj Huni. Znamená to, že Slovanov môžeme v Karpatskej kotline lokalizovat’ minimálne v období pôsobenia Hunov v 4. storoˇcí, ak nie aj predtým (vid’ cˇ ast’ 2.4.2, spis O obrátení Bavorov a Korutáncov). Táto kronika vyslovene hovorí, že Slovania mali aj druhé meno Vinidi. Boli teda dve mená, pod ktorými boli Slovania známi. P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 125, Fredegarova kronika (623-658), Kniha IV, kap. 48: „V štyridsiatom roku panovania Chlotara cˇ lovek menom Samo, národnost’ou 14

Frank z kraja Senonago (okolo mesta Sens vo Francúzsku), priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovat’ k Slovanom zvaným Vinidi. Slovania sa už zaˇcali búrit’ proti Avarom, nazývaným Huni, a proti ich král’ovi kaganovi. Vinidi boli už oddávna befulkovia Hunov. Ked’ Huni s vojskom viedli útok proti niektorému národu, stavali vtedy svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa vít’azstvo klonilo na ich stranu, Huni vtedy útoˇcili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni ich teda nazývali befulkovia, lebo pri bojovom stretnutí, tvoriac dvojité bojové šíky, kráˇcali pred Hunmi.“

2.4 2.4.1

Nestorova kronika Pravlast’ Slovanov

Keby nebolo Nestora, nevedeli by sme o našom vlastnom mene a pôvode tol’ko ako dnes. Ruský kronikár Nestor sa narodil v polovici 11. storoˇcia v Kyjeve. Svoj život strávil v Kyjevsko-Peˇcerskom kláštore. Spísal Povest’ vremennych let, teda Povest’ dávnych cˇ ias. Táto dávna slovanská povest’ nám prináša cenné svedectvá o najstarších dejinách nielen východných Slovanov, ale všetkých Slovanov vôbec. Nestor zaznamenáva slovanskú pravlast’, z ktorej sa Sloväni (vtedy sami seba tak nazývali) rozišli do nových krajín. Dokonca ju niekol’kokrát menuje ako Slovänskú zem. Kladie ju na povodie stredného Dunaja, na územie neskoršieho Uhorska (dnešné Slovensko + Mad’arsko) a Bulharska, ktoré vtedy siahalo až do Karpatskej kotliny. Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Sloväni): „Po dlhej dobe Sloväni sídlili [v slovänskej pravlasti] na Dunaji, kde je teraz Uhorská [dnešné Mad’arsko + Slovensko] a Bulharská zem [dnešné Bulharsko + Rumunsko]. a od týchto Slovänov rozišli sa po Zemi i pomenovali sa svojimi názvami, kde sa na ktorom mieste usadili. Ako tí, cˇ o príduc, usadili sa na rieke menom Morava, nazvali sa Moravou [dnešná Morava + západné Slovensko]; ale ˇ druhí sa pomenovali Cechmi, avšak iní Sloväni Bielymi 15

Chorvátmi a Srbmi a Korutáncami. Vlachovia [meno pre Keltov, neskôr, ked’ sa romanizovali, pre všetkých Rimanov] napadli Dunajských Slovenov i usadili sa medzi nimi, ale títo Sloveni, odíduc, usadili sa na Visle a nazvali sa L’achmi1 [dnes Poliaci], a od tých L’achov vznikli Poliaci, druhí L’achovia – Lutiˇci, iní Mazovˇcania, iní – Pomorania.“ Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Sloväni): „Aj títo Sloväni prišli a usadili sa na Dnepri2 a nazvali sa Pol’anmi (dnes Rusi), a druhí – Drevl’anmi3 , lebo sa usadili v lesoch, a druhí sa usadili medzi Pripjat’ou a Dvinou a nazvali sa Dregoviˇcami, iní sa usadili na Dvine a nazvali sa Poloˇcanmi, po rieˇcke vtekajúcej do Dviny, nazývajúcej sa Polota, od nej sa nazvali Poloˇcanmi. Tí Sloväni, ktorí sa usadili okolo jazera Il’mena, ˇ nazývali sa svojím menom – Slovänmi, a postavili mesto a nazvali ho Novgorodom. a druhí sa usadili na Desne a na Sejme a na Sule, a nazvali sa Severanmi. a tak sa rozišiel slovänský národ a po jeho mene aj písmo sa nazvalo slovänským.“

Sporovia = Venedi = Slovania = Sloväni + Anti ˇ Sloväni = Sloveni + Moravania + Cesi + Chorváti + Srbi + Bulhari + Korutánci + . . . Sloveni = Starí Slováci Anti = Rusi + Bielorusi + Ukrajinci

1 Všimnime si, že meno L’ach znie podobne ako Vlach. Ak Vlasi boli pôvodne Kelti, tak títo žili istú dobu aj nad Karpatmi. Možno nielen Rimania, ale aj Poliaci prevzali meno Vlachov vo forme L’achovia. 2 O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 87: „. . . staroruský názov Dnepra [je] Slovutiˇc.“ 3 Drevo po rusky zamená strom.

16

Obr. 2.2: Odchod Slovanov z Karpatskej kotliny po Valaskej okupácii a ich návrat pod Dunaj v 6. storoˇcí. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Anti = Pol’ania + Drevl’ania + Dregoviˇci + Poloˇcania + Novgorodskí Sloveni + Severania + . . . Nestor spomína Vlachov, ktorí napadli Slovänov v Slovänskej zemi a usadili sa medzi nimi. To spôsobilo, že Sloväni, v snahe uchránit’ si slobodu a vyhnút’ sa porobe, radšej sa odst’ahovali z pravlasti na sever za Karpaty, do lesov k pramenu ˇ rieky Visly. Slovania vel’mi milovali slobodu. Bola pre nich nesmierne dôležitá. na nej, v podstate, bola založená ich spoloˇcenská organizácia. Tieto tvrdenia o slobode a bývaní pri riekach a lesoch potvrdzuje napríklad východorímsky (byzantský) cisár Maurikios, ktorý vládol v rokoch 582 – 602 a ktorý bojoval proti Slovanom, Avarom a iným národom. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 14, Maurikios, (koniec VI. storoˇcia), (upravujeme slovanský na slovänský): „Slovänské a antské národy majú rovnaký spôsob života a rovnaké mravy. Sú slobodné, nijako 17

sa nedajú prehovorit’, aby otroˇcili alebo boli poddané; najmä vo svojej vlastnej zemi sú poˇcetné a vytrvalé, znášajúc l’ahko horúˇcost’ i zimu i dážd’ i nahotu i nedostatok potravín. . . . [Slovänské a antské národy] bývajú v lesoch, pri riekach, moˇciaroch a neprístupných jazerách a robia si mnohé východy pri svojich príbytkoch pre nebezpeˇcenstvo, ktoré ich, ako je prirodzené, obkolesuje.“

2.4.2

Kto boli Vlachovia?

Otázkou zostáva, kto boli Vlachovia spomínaní v Nestorovej kronike. Sú tri teórie. Pôvodne to meno niesli Kelti (porovnajte pomenovanie Belg-iˇcan alebo Welš-an). Kelti sa zaˇcali rozširovat’ zo svojej pravlasti niekde nad západnými Alpami okolo roku 1500 pred n.l.. Ich mohutná expanzia dorazila aj na Slovensko zhruba niekedy v 4. stor. pred n.l.. ˇ Casom ich z vel’kej miery pohltila rozpínajúca sa Rímska ríša a oni sa romanizovali. Ich meno Vlasi sa potom u nás stalo synonymom pre všetkých Rimanov. Vlasi teda mohli byt’ aj Rimania. Tí obsadili Panóniu (dnešné západné Mad’arsko) niekedy okolo 1. stor. n.l.. z nášho územia ich vytlaˇcili Huni (Avari), pravdepodobne s pomocou Slovanov, niekedy v 4. storoˇcí. Huni prispeli k skorému zániku Západorímskej ríše. Vtedy nastala doba slovanská a celá Východorímska ríša (Byzancia) sa poslovanˇcila. Toto dianie je opísané napríklad v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov. P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 139, O obrátení Bavorov a Korutáncov, (r. 871): „Za dávnych cˇ ias kraje rozprestierajúce sa južne od Dunaja na území Dolnej Panónie, ako aj d’alšie okolité krajiny patrili Rimanom, ktorí tu vybudovali mestá a opevnenia na svoju obranu a vel’a d’alších stavieb, ktoré až doposial’ možno vidiet’.4 Rimania si podrobili Gótov a Gepidov. Ale po viac ako 377 rokoch od narodenia Pána vyhnali Rimanov, Gótov a Gepidov [dnešné západné Rumunsko] Huni (Avari) predtým bývajúci na pustatinách severne 4 Rimania

tu boli len od 1. st. n.l., teda nie dlhú dobu.

18

od Dunaja [asi mad’arská Puszta], ktorí sa z týchto miest preplavili cez Dunaj. Zvyšky Gepidov tam však doteraz sídlia. Po vyhnaní Hunov (Avarov) zaˇcali osídl’ovat’ rozliˇcné územia v týchto konˇcinách v okolí Dunaja ˇ Slovania. [Dalej sa opisuje, ako franský cisár Karol Vel’ký zniˇcil Avarov.] . . . [str. 141] Ked’ teda cisár Karol zahnal Hunov (Avarov)[,] . . . zaˇcali sa v krajine, z ktorej boli vyhnaní Huni (Avari) množit’ jednak Slovania, jednak Bavori.“ Niektorí autori považujú Vlachov za Frankov (Francúzov, Keltov, Nemcov). Táto verzia je málo pravdepodobná, aj ked’ nakoniec tiež možná, pretože Franská ríša pozostávala aj z keltských území (dnešné Francúzsko). Frankovia boli viac-menej Nemci, aj ked’ ich krest’anský liturgický jazyk bol latinský, teda „vlaský“. v tomto prípade by Slovänská zem nebola až taká dávna, pretože Frankovia zaˇcali preberat’ Slovenskú zem až po Avaroch (8. st.). Dotierali však už za Samovej ríše (r. 623-658).

2.4.3

O príchode Uhrov do Slovenskej zeme a o Slovenskom písme

V d’alšom texte Nestor píše o Uhroch, ktorí vyhnali Vlachov zo Slovenskej zeme a usadili sa v nej popri Slovenoch. Píšeme už o Slovenskej zemi a Slovenoch (nie s ä, ale s e), lebo po rozchode Slovänov zo Slovänskej zeme, zostali v nej žit’ Sloveni, predkovia dnešných Slovákov. Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Slováci, lebo sa tu hovorí o skutoˇcnostiach po rozchode Slovänov. Národ, ktorý tu zostal, bol neskoršími Slovákmi.): „[Uhri], príduc od východu [z Ázie], vrhli sa cez vel’ké vrchy [Karpaty], ktoré nazvali Uhorskými horami, a zaˇcali útoˇcit’ na tu žijúcich Vlachov a Slovákov, lebo tu boli prv Slováci a Vlachovia zaujali Slovenskú zem. Potom Uhri zahnali Vlachov a postupovali po tej krajine a usadili sa tu medzi Slovákov, pokoriac si ich pod seba. A od tých cˇ ias sa Slovenská zem pomenovala Uhorskou zemou a zaˇcali Uhri útoˇcit’ na Grékov, vyplienili Trákiu i Macedóniu až po Solún i zaˇcali útoˇcit’ na Moravu [dnešná Morava + ˇ západné Slovensko] a Cechov. Bol totiž jeden slovänský 19

l’ud: [panónski/blatenskí/dunajskí] Slováci5 , ktorí sídlili ˇ pozd´lž Dunaja, ktorých zaujali Uhri, i Morava a Cesi i L’achovia [dnes Poliaci] a Pol’ania, ktorí sa teraz volajú Rusmi. Týmto boli totiž po prvý raz preložené knihy na Morave a to písmo sa nazývalo slovenským6 a toto písmo je u Rusov aj u dunajských Bulharov [podnes].“ Tými Uhrami boli možno Huni (Avari, teda Bieli Uhri) a možno ˇ Starí Mad’ari (Cierni Uhri). Možno tu Nestor mieša dejiny dvoch národov dohromady. Faktom zostáva, že kým po hunských nájazdoch boli z Panónie vytlaˇcení Rimania, starí Mad’ari odtial’ pomohli vytlaˇcit’ zase Frankov. v oboch prípadoch bola Panónia, dávna rímska provincia v dnešnom západnom Mad’arsku, „oslobodená“. Ešte dodáme, že keby Nemci neboli vyhnaní z Panónie Mad’armi alebo Slovákmi, tak by dnes Rakúsko pravdepodobne siahalo až po ohyb Dunaja, po Budapešt’. Blatenské jazero (Balaton) by teda dnes patrilo Rakúsku. ˇ Podl’a Nestorovej povesti nielen Poliaci, ale aj Moraváci, Cesi, Srbi a iní Slovania majú svoj pôvod niekde v našom slovenskom okolí. Možno v Panónii a možno niekde medzi Dunajom, Tisou a Tatrami. Znie to neuveritel’ne, lebo tieto územia boli neustále pod cudzou okupáciou – raz keltskou, potom rímskou, germánskou, hunskou, mad’arskou.

Dnešné Slovensko je pozostatkom slovanskej pravlasti. Slováci sa volajú Slovákmi preto, lebo sa neodst’ahovali zo slovanskej pravlasti. Nestor zdôraznuje, ˇ že knihy boli ako prvým preložené Moravským Slovákom na Morave (dnešná Morava + západné Slovensko) a písmo sa volá Slovänským písmom. Urˇcite sa tak nazvalo kvôli tomu, že si ho vyžiadali slovenské kniežatá zo Slovenskej zeme. Súˇcast’ou Slovenskej zeme bola aj Morava (s Nitrianskom). Preto môžeme to písmo nazývat’ po Slovákoch Slovenským písmom. 5 Že

sa jedná o Slovákov, dokazuje Ján Stanislav v diele S LOVENSKÝ JUH V STREDO [3]. Ukážeme neskôr v tejto kapitole. 6 Píšeme už slovenským s -e-, nie s -ä-, lebo si ho vyžiadali Slováci, Slovenská zem.

VEKU

20

Toto Slovenské písmo dodnes používajú východní Slovania, ako napríklad Rusi, Bulhari alebo Srbi.

Hlaholika sa nazýva Slovenským písmom, lebo si ju vyžiadali Slováci. Rusi, Bulhari a Srbi dodnes používajú Slovenské písmo. ˇ Dalej v kronike Nestor opisuje, ako slovenské kniežatá požiadali východorímskeho (byzantského) cisára Michala III. o slovanských uˇcitel’ov, ktorí by pretlmoˇcili Sväté Písmo. Opätovne opakuje meno Slovenskej zeme, takže o náhodné pomenovanie urˇcite nejde. Takto sa skutoˇcne nazývala naša zem kedysi dávno, pred tým, ako sa nazvala Uhorskom. Nestor dokonca spomína slovenské kniežatá, ktoré vládli v rôznych cˇ astiach tejto Slovenskej zeme. Slováci teda mali najmenej tri kniežatstvá. Možno aj štvrté v Zátisí (východné Mad’arsko) a piate v Sedmohradsku (západné Rumunsko). Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Slováci): „Po tom, ako boli Slováci7 už pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk a Kocel’ poslali (posolstvo) k cisárovi Michalovi (III.), hovoriac: «Naša krajina je už pokrstená, no nemáme uˇcitel’a, ktorý by nás uˇcil a vysvetlil nám Sväté Písmo. . . . Pošlite nám uˇcitel’ov, ktorí by nám mohli vysvetlit’ slová v knihách a ich zmysel.» . . . Ked’ si to cisár vypoˇcul, poslal po nich (Cyrila a Metoda) do Solúna k Levovi so slovami: «Ihned’ nám pošli svojich synov Metoda a Konštantína.» . . . a prišli (Cyril a Metod) k cisárovi, ktorý im povedal: «No vyslala ku mne poslov Slovenská zem (dnešné Mad’arsko + Slovensko + Morava), prosiac pre seba uˇcitel’a, ktorý by im mohol pretlmoˇcit’ Sväté písmo, lebo toto oni žiadajú.» a cisár ich uprosil a poslal ich (roku 863) do Slovenskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocel’ovi.“ 7 Píšeme Slováci, hoci spomíname aj Kocel’a pod Dunajom, v Panónii, v dnešnom západnom Mad’arsku. Neskôr dokážeme prácou Jána Stanislava, S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU [3], že Slováci žili aj tam. Ba cˇ o viac, toto územie sa nazývalo Slovjenˇcin marcha, teda Slovenská oblast’.

21

Slováci mali najmenej tri kniežatstvá.

2.5

Kronika anonymného notára král’a Bela

V našom samoštúdiu slovenskej histórie nám pomohli aj darované knihy. Ako nám knihu V ENETI , PRVÍ STAVITELIA EURÓPSKEJ KOMUNITY [7] venoval Anton Škerbinc, Slovinec žijúci v Kanade, ktorému sme za tento poˇcin vel’mi vd’aˇcní, tak nám U HORSKÚ KRO NIKU ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17] podaroval historik Pavel Dvoˇrák. Jednalo sa o posledné kusy z vytopeného skladu, nie ˇ hodné na predaj. Dakujeme aj za toto rozmoˇcené vydanie! Uhorská kronika bola napísaná anonymným kronikárom, údajne bývalým notárom král’a Bela. Uhorských král’ov s týmto menom bolo viac, a tak nie je úplne isté, o ktorého Belu sa jedná. v každom prípade môže íst’ len o obdobie medzi rokmi 1060 – 1270. Anonymný kronikár, oznaˇcený v texte písmenom P, napísal tieto cˇ iny Mad’arov na objednávku akéhosi priatel’a N. Nejedná sa o historickú kroniku, ale o romantické rozprávanie, epos o mad’arskom dobýjaní Karpatskej kotliny. Ked’že na každej lži je aj zrnko pravdy, minimálne zo spôsobu klamania sa dá vyˇcítat’ nejaký odraz reálií tej doby. Kým na jednej strane silne vykonštruovaný dej zveliˇcuje silu, odvahu a vznešenost’ starých Mad’arov, na strane druhej ponižuje a v zlom svetle vykresl’uje starých Slovákov. Týmto spôsobom kronikár zasial medzi dva národy obývajúce Karpatskú kotlinu, zrnko sváru, ktoré neskôr v 19. storoˇcí vyrástlo do mad’arského šovinizmu a do následného slovenského odboja za vlastnú samosprávu. Možno aj nechtiac, v snahe vlastnit’ všetku slávu, kronikár týmto inicioval rozpad Uhorska, na ktoré bol taký hrdý. Podl’a tejto kroniky poslali starých Mad’arov do Karpatskej kotliny Rusi, ktorí sa ich týmto spôsobom chceli zbavit’. Narozprávali im, že Panónia, zem v Karpatskej kotline, je vel’mi dobrá zem, lebo sa v nej zlievajú vel’mi významné rieky. Ide v istom zmysle o zasl’úbenú zem. Karpatská kotlina je naozaj vo svojej podstate dokonalá. Je do kruhu obkl’úˇcená horami, z ktorých steká všetka voda do jej stredu. Množstvo potokov a riek vytvára úrodné mezopotámie. Dve máme napríklad aj na Slovensku – jedná sa o Podunajskú nížinu (oblast’ južne od Nitry) a Východoslovenskú nížinu (oblast’ východne 22

od Košíc). Dávni l’udia isto zámerne vyhl’adávali práve takúto zem pri horách. na horách mohli postavit’ hradiská a pozorovatel’ne a v zavlažovaných nížinách pol’nohospodárit’ a rybárit’. Anonymova kronika podporuje tézu o tom, že panónsku krajinu ovládali Valasi/Rimania, ktorí v nej pásli dobytok, a že ich vyhnali práve Mad’ari. Nestorova povest’ by v tomto prípade znamenala, že Slovenská zem patrila Slovákom pred príchodom týchto pastierov, ktorí prišli do Panónie po smrti král’a Atilu. K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 45, (výraz Slovania nahrádzame výrazom Slováci): „Potom (ako [Mad’ari]) prišli do krajov Rusov, dostali sa bez akéhokol’vek odporu až k mestu Kyjev. a ked’, preplaviac sa cez rieku Dneper, obišli mesto Kyjev, chceli si podrobit’ ruskú krajinu. Ruské kniežatá sa to dozvedeli a vel’mi sa zaˇcali bát’, lebo poˇculi, že knieža Álmoš, syn Ugekov, je z rodu král’a Atilu, ktorému ich predkovia každý rok platili dane. Predsa sa však kyjevský knieža so všetkými svojimi vel’možmi zvolanými na poradu rozhodol, že povedú boj proti kniežat’u Álmošovi – chceli (teda) radšej zomriet’ v boji, ako by opustili svoje d´ržavy a nedobrovol’ne by boli podrobení kniežat’u Álmošovi. Kyjevský knieža vyslal posolstvo k svojim najvernejším spojencom, siedmym kumánskym kniežatám (a) požiadal (ich) o pomoc. . . . Kyjevský knieža im so svojimi oddielmi vyšiel v ústrety a (vzápätí) zaˇcal postupovat’ s vel’kým vojskom a kumánskou pomocou proti kniežat’u Álmošovi. . . . Bojovali medzi sebou urputne a boli zabití mnohí z Rusov a Kumánov. Spomínané ruské a kumánske kniežatá, vidiac svojich (l’udí) hynút’ v boji, obrátili sa na útek, a aby si zachránili život, náhlivo sa utiahli do mesta Kyjev. . . . Vtedy kyjevský knieža a ostatné ruské a kumánske kniežatá, ktoré tam boli, požiadali prostredníctvom poslov kniežat’a Álmoša a jeho vel’možov, aby s nimi uzavreli mier. Ruské kniežatá [po vydaní svojich synov ako rukojemníkov a zaplatení dane]. . . požiadali však knieža Álmoša, aby sa po opustení haliˇcských konˇcín vydal cez les Havaš smerom na západ do panónskej krajiny, ktorá bola predtým zemou král’a Atilu, a ospevovali mu túto krajinu, že je nadmieru dobrá. Rozprávali (mu) totiž, že sa tam zlievajú vody najvynikajúcejších riek, Dunaja, Tisy, a d’alších znamenitých 23

tokov, oplývajúcich dobrými rybami, (a že) tú zem obývajú Slováci, Bulhari, Valasi a pastieri Rimanov. Lebo po smrti král’a Atilu Rimania hovorili, že panónska krajina je pastvinou – pásli sa tam totiž ich stáda. a oprávnene sa hovorí, že panónska krajina je pastvinou Rimanov, lebo aj (teraz sa) Rimania pasú z bohatstiev Uhorska.8 “ K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 53):„A ked’ knieža Álmoš v Haliˇci [dnešné juhovýchodné Pol’sko a malá cˇ ast’ Ukrajiny] odpoˇcíval (už) jeden mesiac, haliˇcský knieža a d’alší jeho spojenci, ktorých synovia boli daní za rukojemníkov, zaˇcali prosit’ Álmoša a jeho vel’možov, aby odišli za Havaš smerom na západ do panónskej krajiny. Rozprávali mu totiž, že oná krajina je vel’mi dobrá a že sa tam zlievajú najvynikajúcejšie rieky, ktorých mená sú, ako sme (už) vyššie spomínali, tieto: Dunaj, Tisa, Váh, Maroš, Kriš, Temeš a d’alšie. (Hovorili tiež, že tá krajina) bola predtým krajinou král’a Atilu a že po jeho smrti obsadili panónsku krajinu až po Dunaj rímski vládcovia ˇ a usadili tam svojich pastierov. Dalej vraveli, že krajinu, ktorá leží medzi Tisou a Dunajom, obsadil až po ruské a pol’ské hranice bulharský knieža Kean Vel’ký, predok kniežat’a Salana, a usadil tam Slovanov a Bulharov. a že krajinu, ktorá je medzi Tisou a lesom Igfon, tiahnucim sa (smerom) k Sedmohradsku, od rieky Maroš až po rieku Samoš zaujal knieža Morout [Moravec, starí Mad’ari mali namiesto slovenského -c- písmeno -t-.], ktorého vnuk bol Mad’armi nazývaný Menumorout, lebo mal mnoho žien, a že onú krajinu obýva národ, ktorý sa nazýva chazarský.“ Uhorská kronika sa vyjadruje aj k dobýjaniu Nitrianska. Historické ˇ nepresnosti o vel’kom Cesku (siahajúcom až po rieku Hron) po Atilovej smrti pôsobia vyslovene úsmevne. Mal tu kronikár na mysli „Vel’kú Moravu“ z 9. st., ktorú zjednotil Mojmír I. a rozšíril Svätopluk? Alebo ešte Samovu ríšu zo 7. st.? Atila žil v 5. storoˇcí, no Mad’ari prišli až na konci 9. storoˇcia. Kronikár pletie piate cez deviate. Skôr by sa hodilo, keby namiesto po Atilovej smrti hovoril po Arpádovej smrti. Arpád viedol starých Mad’arov v 9. storoˇcí. Nitra sa mohla 8 Mad’arská

Puszta je pozostatkom slova Púšt’, Pustatina, Pastvina(?).

24

ˇ dobýjat’ v 10. st. a Cesi zhruba v tom období naozaj mali vplyv až po rieku Hron. Nech nás teší asponˇ to, že anonymný kronikár, cˇ o ako fabulujúci, opísal Slovákov ochotných bojovat’ o svoju samostatnost’ a nie ako nejakých zbabelcov. Zábavne tiež vyznieva vymyslený knieža Zobor, po ktorom má byt’ údajne nazvaná hora pri Nitre. Zobor je podl’a všetkého nazvaný bud’ podl’a zubrov (turov) alebo podl’a kláštora na tejto hore, podl’a zboru mníchov (sobor > zbor > Zobor). K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 81): „Tí [vyzvedaˇci Uhrov] prišli vel’mi rýchlou jazdou až k rieˇcke Tormoš, tam, kde sa vlieva do rieky ˇ Nitra, a videli, že obyvatelia oných konˇcín, Slováci a Cesi [Sclavos et Boemos], sa im za pomoci cˇ eského kniežat’a postavia na odpor. Po smrti král’a Atilu totiž územie, ktoré sa rozprestiera medzi Váhom a Hronom, (a to) od Dunaja až po rieku Morava, obsadil cˇ eský knieža a spojil do jedného kniežatstva. a v tom cˇ ase bol z milosti cˇ eského kniežat’a ustanovený za nitrianskeho vojvodu Zobor. . . . [str. 83, Mad’ari] rozl’útení, vyviedli vojvodu tej krajiny Zobora, ktorého pred dvoma dnami ˇ zajali, na vysoký vrch a obesili ho. Preto sa ten vrch od onoho dna ˇ nazýva Zobor. a pre tento cˇ in sa ich báli všetci obyvatelia onej krajiny a všetci vel’moži im dali svojich synov za rukojemníkov. a všetky národy onej krajiny sa im podrobili, až po rieku Váh. Ked’že ich viedla milost’ Božia, nielenže si ich podrobili, ale zaujali aj všetky ich hrady, ktorých mená sú až doteraz takéto: Šintava, Hlohovec, Trenˇcín, Beckov a Bana. Ustanoviac do týchto hradov ostrahu, šli (d’alej) až k rieke Morava a opevnenými zábranami ustanovili hranice uhorskej krajiny až k Bráne a Sárváru. [podl’a pozn. 122 a 123: Moravská brána a nejaký asi centrálny hrad pri Mikulˇciciach, v preklade Blatný hrad.]“ ˇ Dalej anonymný kronikár spomína aj sobáš syna kniežat’a Menumorouta s Arpádovým synom Zultom. Teda skôr ako bojom Uhri získali niektoré územia sobášmi. Neskôr sa ešte k sobášom vrátime v Uhorsko-pol’skej kronike, ktorá podstatne vyzdvihuje význam sobášov pred vojenským zaujatím krajiny. 25

K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 107): „Ked’ Menumorout poˇcul, že Ušubu a Velek, najvznešenejší to bojovníci kniežat’a Arpáda, prichádzajú proti nemu s vel’kým vojskom, pred ktorým tiahnu ešte Sikuli, zl’akol sa viac, ako by sa mal. Neodvážil sa vydat’ proti nim, lebo poˇcul, že knieža Arpád a jeho bojovníci sú príliš silní v boji, že zahnali Rimanov z Panónie a že spustošili pohraniˇcie murských Korutáncov, že ostrím svojich meˇcov zahubili moho tisíc l’udí, že obsadili krajinu Panóncov a ich nepriatelia utiekli pred nimi. Vtedy knieža Menumorout, zanechajúc množstvo bojovníkov v hrade Bihar, s manželkou a dcérou utiekol pred nimi a zaˇcal prebývat’ v lese Igfon. Ušubu a Velek a celé ich vojsko neohrozene postupovalo proti hradu Bihar . . . a [Menumorout] poslal svojich poslov s rôznymi darmi k Ušubovi a Velekovi a požiadal ich, aby naklonení (ako on) k mieru, dovolili íst’ jeho poslom ku kniežat’u Arpádovi. Tí mu mali oznámit’, že Menumorout, ktorý predtým kniežat’u Arpádovi prostredníctvom svojich poslov spupne, na spôsob Bulharov oznámil, že mu odmieta dat’ cˇ o len za piad’ zeme, teraz – tými istými poslami – mu dáva na známost’, aby nepochyboval o tom, že ako porazený a pokorený mu odovzdáva celé svoje panstvo a jeho synovi Zultovi dá svoju dcéru. . . . Knieža Arpád ho [posolstvo] po porade ocenil a pochválil, a ked’že už poˇcul, že Menumoroutova dcéra je v takom istom veku ako jeho syn Zulta, nemienil Menumoroutovu prosbu odmietnut’. a prijal teda jeho dcéru za Zultovu manželku, spolu s prisl’úbenou d´ržavou.“ Nakoniec kronikár hovorí o ustanovení hraníc novej Uhorskej krajiny až na Morave a pri Tatrách. K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 115): „Knieža Zulta po návrate svojich bojovníkov stanovil hranice uhorskej krajiny zo strany Grékov až po Vasilovu bránu a až po zem Rác. a na západe až po more, kde je mesto Split. zo strany Nemcov až po bránu Guncil a v tých krajoch dal Rusmi, ktorí prišli z Panónie s jeho dedom Álmošom, postavit’ hrad. v tom istom pohraniˇcí, nad mošonskými moˇcariskami, umiestnil na obranu svojej krajiny aj nemálo Peˇcenehov, aby niekedy v budúc26

nosti nemohli zúriaci Nemci pre neprávosti, ktoré im boli ˇ spôsobené, spustošit’ uhorské hranice. Zo strany Cechov stanovil hranice až na rieke Morava, a to pod podmienkou, že ich knieža bude splácat’ roˇcný tribút kniežat’u Uhorska. Tým istým spôsobom (stanovil hranicu) aj z pol’skej strany až pri horstve Tatier [Turtur] tak, ako tam prv urobil hranicu krajiny Borš, Bungerov syn.“

2.6

Uhorsko-pol’ská kronika

Aj ked’ je Uhorsko-pol’ská kronika (d’alej len UPK) z 13. st. iba d’alším nespol’ahlivým a mierne rozprávkovým zdrojom informácií, predsa aj ona podáva istú reflexiu skutoˇcnosti, ktorá je pre nás cenná. Anonymný autor, podobne ako anonymný notár P v prípade svojej Uhorskej kroniky, mal zámer nájst’ ideálneho (aj ked’ falošného) predka vládnuceho rodu Arpádovcov a cez neho legitimizovat’ ich vládu nad Uhorskom. UPK, ako aj Uhorská kronika nelogicky a úˇcelovo prepájajú hunského vodcu Aquilu (Atilu) s líniou Arpádovcov a ustanovujú ho za východzí cˇ lánok arpádovského rodu. Obe kroniky tiež podobne opisujú vojenské t’aženie Uhrov z Ázie do Európy, vojenské zaujatie vlasti, ako aj sobáš medzi uhorskou a slovenskou šl’achtou. Kým Uhorská kronika sa len akoby náhodou zmienuje ˇ o nejakom sobáši Menumoroutovej dcéry s Arpádovým synom, UPK na nej stavia základ d’alšieho mierového spolužitia dvoch základných národných skupín v Karpatskej kotline – Slovákov a Uhrov. Uhorsko-pol’ská kronika je celá cˇ udná, lebo mieša UhrovMad’arov s Hunmi-Avarmi. Nie je z nej jasné, cˇ i Slováci žili v Slovenskej zemi pred Uhrami alebo už pred Hunmi. Zaujímavé však je, že oznaˇcuje Slovenskú zem (Sclavoniu) za zem zasl’úbenú. U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA [4], str. 129, (13. st.) (výraz Slovan nahrádzame výrazom Slovák, výraz Slovanská krajina nahrádzame výrazom Slovensko): „Ked’ král’ [Atila] po tomto vít’azstve [v Chorvátsku a na Slovensku (Sclavonia) medzi riekami Sáva a Dráva] prekroˇcil rieku Dráva [na sever], uvidel rovinatú a úrodnú krajinu [dnešné Mad’arsko v okolí Blatna]. Spoˇcítal, že od jeho odchodu z vlastnej krajiny, východného Uhorska [v Ázii], uplynulo dvadsat’pät’ rokov a pocítil, že je po vít’azstvách v tol’kých vojnách vysilený. Zaˇcal premýšl’at’, cˇ o má 27

robit’, cˇ i sa má vrátit’ do vlastnej krajiny [v Ázii] alebo si privlastnit’ túto obsadenú. Preto král’ strávil mnoho dní vo vážnych úvahách a ako dobrý sa mu pozdával plán, že ak by si [Uhri] vzali Slovenky a Chorvátky za manželky, získal by tak krajinu v mieri a pokoji. Ked’ to oznámil svojmu vojsku, tento plán sa zapáˇcil všetkým mužom. Chodil potom po krajine a tešil sa z nej, pretože bola zemou zasl’úbenou, tak ako bola zem izraelského národa. Ked’ poslal svojich poslov, prijal z tohto kmena ˇ od kniežat’a Slovákov [principe Sclavorum] dcéru a vzal si ju za manželku.“

Slovenská zem bola zemou zasl’úbenou. U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA, [4], str. 131, (13. st.): „Neskôr sa však [Atila] vydal na cestu a prekroˇcil rieku, ktorá sa volá Tisa. Tu objavil ešte rovinatejšiu a priestrannejšiu zem [Slovenskú zem], z ktorej mal väˇcšiu radost’. Vtedy zvolal všetko svoje vojsko a na chválu a slávu svojho vojska ju nazval Uhorsko.“ U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA, [4], str. 133, (13. st.) (výraz Slovanská krajina nahrádzame výrazom Slovensko): „[Belo] odišiel však odtial’ a prišiel na svoje Slovensko [Sclavonia], ktoré jeho starý otec [Atila] nazval Uhorsko.“ Martin Homza, autor prekladu Uhorsko-pol’skej kroniky, sa vo svojej rovnomennej knihe vyjadruje aj k latinskému názvu Sclavonia, ktorým sa kedysi oznaˇcovalo Uhorsko. Jeho postoj je podobný nášmu, len Sclavoniu neprekladá ako Slovenskú zem, ale ako Slovanskú krajinu. Nesúhlasíme s takýmto prekladom. Sclavi sa nemôžu prekladat’ ako Slovania, lebo v kronike vystupujú v kontraste ku kmenu ˇ Chrwati, ktorí tiež boli Slovania. Sclavi je v tomto prípade kmenové ˇ meno Slovákov. HOMZA, Martin; U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA [4], str. 42: „Skutoˇcnost’, že Uhri prešli na krest’anskú vieru práve v Slovanskej krajine [podl’a nás v Slovenskej krajine] a nie niekde inde, teda chce [anonymný autor UPK] zvýraznit’. Podobne [anonymný autor UPK] nezabudne pripomenút’, že to bol vlastne Aquila (Atila) samotný, 28

ktorý Slovanskú krajinu [Slovenskú krajinu] nazval Uhorskom. z uvedeného vyplýva, že medzi termínom Sclavonia a Uhorsko je možno položit’ znamienko rovnosti. Takýto výklad potvrdzuje aj posledná zmienka o Sclavonii. Pri delení moci medzi uhorským král’om Šalamúnom a Ladislavom, jeho neskorším nástupcom, autor UPK uvádza: «Vojvoda Ladislav (však) ostal v Haliˇcsku [a] jeho brat Šalamún spravoval Sclavoniu.» Ak by sme prijali záver, že Sclavonia rovná sa Slavónsko, znamenalo by to vel’mi nelogickú situáciu. Medzi Haliˇcskom a Slavónskom by sa totiž nachádzalo obrovské územie bez panovníka. Sclavonia – Slovanská krajina je teda naozaj staršie meno pre Uhorsko. . . . Slovanská krajina (Sclavonia) [Slovenská zem, Slovensko], zdá sa, bola jedným z mien Vel’komoravskej ríše.“

Uhorsko sa pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom, volalo Slovensko. Názov Slovensko je slovenskou verziou názvu Uhorsko. Uhorsko vzniklo sobášom slovenskej a uhorskej šl’achty. Kedykol’vek hovoríme o Uhorsku, môžeme používat’ názov Slovensko. Uhorsko = Slovensko

2.7

Kostnická kronika

ˇ Další dôkaz o tom, že názov Slovensko sa paralelne používal pre Uhorsko poˇcas celej jeho existencie, poskytuje Kostnická kronika. Tá spomína názov Slovenska na zaˇciatku 15. storoˇcia v súvislosti 29

s mestom Kostnica, kde sa mal konat’ koncil na vol’bu nového pápeža (v tej dobe totiž boli až traja súˇcasne!). Názov je samozrejme uvedený v nemˇcine ako Windenland, nakol’ko dávnejšie meno Slovänov bolo Venedi, Vinidi, Wendi, ako sme to ukázali v cˇ asti 2.3. K OSTNICKÁ KRONIKA [14]: „A odišiel odtial’ do Slovenskej zeme a odtial’ do Bratislavy. . . “ [Originál: „Und zoch darnach in Windenland (Slovensko) und darnach gen Preßburg (Bratislava, Preslava). . . “]

Názov Slovensko sa používal pre Uhorsko priebežne poˇcas celej doby existencie Uhorska.

2.8

Slovenský juh v stredoveku

A cˇ o ak tí Slovania v Panónii neboli Slováci, ale Slovinci, Bulhari alebo nejaký iný slovanský kmen? ˇ Niekto by stále mohol namietat’, že „Slovania“ v Panónii (dnešné západné Mad’arsko) mohli rozprávat’ juhoslovanským dialektom a teda nemuseli patrit’ k starým Slovákom. Ako uvidíme, podl’a štúdie Jána Stanislava aj „Slovania“ v Panónii boli starí Slováci. Doteraz sme ukázali, že existovala akási krajina Sclavonia, Slov?nská zem. Otáznik je tam zámerne. Niektorí historici by namiesto neho dali písmeno a, iní ie, iní e a d’alší ä. Tak by dostali Slovanskú zem, Sloviensku zem, Slovenskú zem alebo Slovänskú zem. Kde je pravda? Touto otázkou sa zaoberal prof. Ján Stanislav vo svojom geniálnom diele S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU [3]. Podrobným jazykovým štúdiom toponýmie a miestneho názvoslovia súˇcasného slovenského juhu ako aj bývalého Uhorska, schopný odlíšit’ slovenizmy od juhoslovanizmov na základe hláskotvorných znakov, zistil, že Slováci hovoriaci stredoslovenským dialektom obývali niekol’konásobne väˇcšiu krajinu ako dnes. Ukazuje, že nielen Žitný ostrov, Bratislava a juh dnešného Slovenska bol osídlený stredoslovenským obyvatel’stvom, ale aj Panónia (Zadunajsko, dnešné západné Mad’arsko) a Zátisie (dnešné východné Mad’arsko) boli cˇ isto stredoslovenské s minimálnym vplyvom juhoslovanského osídlenia. 30

Ján Stanislav vytvoril mapy, na ktorých uvádza originálne slovenské znenie dnes už pomad’arˇcených slovenských miest a osád. Ba išiel aj d’alej a vytvoril hranicu, kde toto osídlenie konˇcilo a zaˇcínalo juhoslovanské. Znamená to, že celé dnešné Mad’arsko bolo kedysi cˇ isto slovenské (teda nie slovanské!) a slovenské osídlenie pretrvalo miestami až do XV. storoˇcia, kedy sa bud’ úplne pomad’arˇcilo, alebo na východe ponemˇcilo.

Obr. 2.3: Ukážka z máp Jána Stanislava. Okolie Blatenského jazera (Balatonu) približne z obdobia vzniku Uhorska. Vl’avo sú neskôr pomad’arˇcené slovenské názvy, vpravo sú originálne slovenské názvy miest a riek. Zdroj obrázka: S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU I. [3], mapové prílohy.

Aby sme si vedeli predstavit’, ako Ján Stanislav urcˇ oval slovenskost’ miestnych názvov, uvádzame krátku ukážku z knihy S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU [3], str. 185: „Pôjdeme d’alej jednou cestou na juh a druhou na sever. Pri Darányi máme Dombó: Dombo 1437 < *Do˛bova hned’ zas Gárdony: Gardon 1483 < *Grdonˇ (porovnaj srbch. Grdonj). na odboˇcke cesty je Zádor: Zador 1460 a asi aj Zadorfalua 1396 < Zádor (porov. rus. dor ‘k´rcˇ ’, ‘kopanica’, Podor, os. m. Zadora a i.) a d’alej Szörény: Zeuren 1396 < *Severinż, event. *Zvˇerinż. Pri Zádore je Pelence: Pelenche 1479 < *Plˇenica, d’alej Potony: Poton 1376 < Poton, ˇ dva razy Endr˝oc: Endrewcz 1479 < *Ondrovžcž (sufix ukazuje na slovan. pôvod), Tót-Ujfalu, Koszlovány < *Koslovan(y) (porov. pol’. Ko´sliny), Borjanica, Haraszti < *Chrast- – tieto 31

štyri bez dokladov; tu aj v novšom období bývajú C h o r v á t i (Petrov).“ Teda nie je pravda to, cˇ o tvrdia niektorí oficiálni historici, že uhorskí Slovania v apoštolskom Uhorsku (dnešné Slovensko + Mad’arsko) celkom urˇcite neboli Slováci, ale iba nejakí všeobecní Slovania. Oni to v skutoˇcnosti boli IBA Slováci, starí Slováci, Sloveni v užšom význame, a ešte k tomu so stredoslovenským dialektom. Starí Slováci existovali. Meno Sloven teda oznaˇcovalo nielen Slovanov v širšom zmysle, ale bolo aj naším kmenovým ˇ a národným menom. Znamená to, že etnogenéza Slovákov do slovenského národa prebehla omnoho skôr, ako to dnes uvádzajú historici, to jest d’aleko pred 10. storoˇcím ˇ a omnoho skôr ako v prípade Cechov, ktorí boli vo Svätoplukovej dobe ešte len nesúrodými kmenmi. ˇ Doteraz sa viedli diskusie o Slovenoch, cˇ iže Starých Slovákoch, iba v rámci interpretovania zápisov a textov kroník a listín. Ján Stanislav však prišiel s asymetrickým dôkazom o slovenskosti uhorských Slovanov. Práve kvôli tomuto prevratnému tvrdeniu bola jeho práca odstavená bratislavským mad’arónskym komunistickým predsedom vlády Viliamom Širokým, ktorý ju stiahol z kníhkupectiev a knižníc, lebo sa mu nehodila do karát. Toto prevratné dielo mení celú históriu Slovákov, ktorí vo „vel’komoravskej“ dobe, v skutoˇcnosti vel’koslovenskej, boli jedným z najväˇcších slovanských národov. Zodpovedajú tomu aj politické a kultúrne úspechy a ambície slovenských kniežat, ktoré svoju krajinu nazývali v singulári Slovänžska zeml˛e. Jedinú chybiˇcku krásy na diele Jána Stanislava vidíme v tom, že hoci vytvoril podrobné mapy každej uhorskej stolice, neuvádza vo svojej takmer 500 stranovej publikácii jedinú súhrnnú mapu, na ktorej by bolo na prvý pohl’ad vidiet’ oblasti, hustotu a hranice slovenského osídlenia. My sme takúto vel’mi približnú mapu vytvorili pomocou poˇcítaˇcového prekrytia máp (obr. 2.4). Podl’a Jána Stanislava sídlia Slováci v Dunajskej kotline najneskoršie od zaˇciatku VI. storoˇcia.9 Slováci v Panónii žili v dost’ znaˇcnom poˇcte ešte asponˇ pät’sto rokov po príchode Mad’arov. Ešte aj koncom XV. storoˇcia objavujú sa popri mad’arských zápisoch názvov 9 To znamená, že prišli niekedy predtým. Niektorí historici, napríklad Šafárik, sú toho názoru, že to bolo až po skrotení Avarov Karolom Vel’kým r. 796. To je dost’ neskoro.

32

Obr. 2.4: Slovenské osídlenie podl’a Jána Stanislava. Slovenská zem obývaná Slovákmi za Svätoplukovej vlády podl’a toponymickej rekonštrukcie prof. Jána Stanislava s naším doplnením o Moravské Slovensko. Tenkou plnou cˇ iarou je znázornená zaruˇcená hranica slovenského osídlenia, tenkou prerušovanou cˇ iarou je znázornená neistá hranica (najmä na juhovýchode). Autor obrázku: Blažena Ovsená.

miest a obcí aj zápisy slovenské. Podl’a E. Moóra vraj v západnej Panónii zanikli Slováci asi v XIII. – XIV. storoˇcí. Aj ked’ sa mohli objavovat’ medzi obyvatel’stvom v Panónii aj južní Slovania, celkový ráz severnej väˇcšej polovice Panónie bol slovenský. Objavuje sa dost’ cˇ eských kolónií. Aj z geografického hl’adiska dáva táto hranica zmysel. Ukazuje sa, že Slováci sa nepúšt’ali do oblasti Drávy, ktorá patrí do prirodzenej sféry južných Slovanov. Ján Stanislav d’alej uvádza, že okolie Blatenského jazera sa volalo Slougenzin marcha (ˇcítajte Slovjenˇcin marka; v listine král’a L’udovíta Pribinovi r. 860. Porovnaj aj Niederle, SS II. 2, str. 367.). Sclavi a mansiones Sclavonicorum sa spomínajú v listine z r. 1228(?) v oblasti šomodských hôr Zselic z pôvodného Žilic. Týmto dostávame do slovenských dejín aj Pribinove a Kocel’ove kniežatstvo pri Blatenskom jazere (Balatone). Oproti tomu Rastisla33

vova Morava bola iba cˇ ast’ou Slovenskej zeme. Slovenskou zemou sa mala na mysli takmer celá Karpatská kotlina.

Starí Slováci existovali. Slováci boli kedysi jedným z najväˇcších slovanských národov. Slovensko bolo kedysi o 200% väˇcšie. Niekto by mohol oznaˇcit’ Mad’arsko za okupované slovenské územie. Slováci mali Vel’koslovenskú ríšu. Morava bola iba cˇ ast’ou Slovenskej zeme.

2.9

V Karpatskej kotline už pred Keltmi?

História je zahalená tajomstvom. Asi nikdy sa nedozvieme, ako sa veci reálne udiali. z malých cˇ riepkov, útržkov z lživých kroník, z povestí a zdravého sedliackeho rozumu skladáme mozaiku slovenských dejín. Ako vel’ký poklad zostáva pre nás poznanie, že naša zem, Slovensko, sa nevolá Slovenskom iba tak, pre niˇc za niˇc, ale že sa tak volala už dávno pred príchodom Mad’arov a s vel’kou pravdepodobnost’ou už pred príchodom Hunov. Ba cˇ o viac, ukazuje sa, že naše malé Slovensko bolo kedysi súˇcast’ou omnoho väˇcšieho Slovenska, ktoré bolo navyše pravlast’ou všetkých Slovanov a potom vlast’ou Slovákov, zasl’úbenou Slovenskou zemou. Je dost’ možné, že Sloväni žili v tejto zemi omnoho dávnejšie, ako si to dnes odvážime predstavit’. Slavista Šimon Ondruš sa nebojí klást’ naše korene v Slovenskej zemi ešte pred príchodom Keltov. Klobúk dolu pred takýmito odvážnymi úvahami. 34

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 77: „Každý jazyk, najmä reˇc národov žijúcich vo vyšších geomorfologických polohách, má viac slov na oznaˇcenie hôr, chlmov, vrchov. Praslovania žili od 3. tisícroˇcia v strednej Európe v blízkosti Karpát a ich srdca Tatier. Doteraz nie je vo vede úplná istota, cˇ i to bolo na sever od Karpát, alebo na juh od Karpát, medzi Tatrami a Dunajom. Sú dve teórie. Zakarpatská teória hlása, že to bolo na území historického Pol’ska a západnej Ukrajiny. Karpatsko-dunajská teória tvrdí, že to bolo medzi Tatrami, Tisou a Dunajom. Už staroruský Nestor tvrdil v Povesti vremennych let, že Slovania žili pôvodne na Dunaji (po Dunajevi). Náš vel’ký Pavol Jozef Šafárik myslel, že to bolo na sever aj na juh od Tatier. Súˇcasný najplodnejší slovanský etymológ O. N. Trubaˇcov oživil dunajskú teóriu. Podl’a neho už od 3. tisícroˇcia pred Kristom žili Slovania na území historického Slovenska a Mad’arska, odkial’ sa v 2. tisícroˇcí cˇ ast’ odst’ahovala na východ, na porieˇcie Dnepra (tam sa dostali do kontaktu s predkami Litovcov a Lotyšov) a od polovice prvého tisícroˇcia pred Kristom (asi pod tlakom zo západu prichádzajúcich Keltov) aj na sever od Karpát a Sudet. Mrzí ma, že naše uˇcebnice dogmaticky tvrdia, že pravlast’ bola za Karpatmi, hoci je to iba jedna teória. Treba zaˇcat’ uplatnovat’ ˇ aj druhú teóriu o tatransko-dunajskej pravlasti. Budúce výskumy ukážu, ktorá teória je pravdepodobnejšia. Neverím, že na území Slovenska a starého Uhorska sú Slovania, predkovia Slovákov, až od 5. – 6. storoˇcia, ako sa dogmaticky tvrdí. Okolnost’, že Jordan v kronike De Origine actibusque Getarum [O pôvode a dejinách Gótov] zo 6. storoˇcia píše: natio populosa considet, quorum nomina licet per varias familias et loca mutentur, pricipaliter tamen Sclaueni at Antes nominatur10 , nijako neznamená, že tu Slovania boli iba od 6. storoˇcia. Je to podobný nezmysel ako tvrdenie mad’arského šovinistického historika stredoveku Gy. Györffyho, že Slováci sú na Slovensku až od 14. storoˇcia, lebo iba v 14. storoˇcí je doložené meno Slovák. Preto nitrianských Slovanov, ktorých spomína Anonymus v Gesta Hungarorum [Uhorská kronika] (rozhranie 12. 10 Aj ked’ ich mená sú dnes roztrúsené medzi rôzne kmene a miesta, predsa sa volajú hlavne Sclaveni a Anti.

35

– 13. storoˇcia) nepokladá za Slovákov, ale za vol’ajakých neurˇcitých Slovanov: a sclavi nevü népet, amelyet Anonymus. . . emleget, mi szlovéneknek mondujuk11 (str. 166). Ale zdá sa, že sa už l’ady zaˇcínajú lámat’ aj u našich archeológov. Informovali ma, že Bohuš Chropovský aj ovel’a staršie hmotné kultúry z územia Slovenska pokladá za slovanské. Mna ˇ o tom presviedˇca výskum hydronymie a oronymie Slovenska, ktorá siaha do d’alekej minulosti, ako to predpokladal už P. J. Šafárik.“

Znaˇcka Slovan patrí najmä Slovákom. Slovania mohli žit’ na území Slovenska už od 3. tis. pred n.l..

11 Takže

národy, o ktorých Anonymous píše ako o Sclavi, my nazývame Slovania.

36

Kapitola 3

Pátranie po drievnom duchovne a posvätných stromoch veˇcného života Je slovenský dvojkríž naozaj byzantským dvojkrížom, ktorý k nám priniesli Cyril s Metodom, alebo tu ˇ znamená bol ako symbol dávno pred krest’anmi? Co slovenský dvojkríž? Aké bolo naše pôvodné duchovno? ˇ je podstatou slovenského ducha? Co

3.1

Alternatívne odpovede

Slovenský dvojkríž predstavuje posvätný strom veˇcného života. Tento rodostrom je súˇcast’ou dávneho predkrest’anského drievneho náboženstva. Súvisí s dávnymi predstavami o znovuzrodení cˇ loveka a jeho veˇcnom živote. Je to král’ovský symbol. V skutoˇcnosti máme v našom štátnom znaku vianoˇcný stromˇcek. Namiesto hviezd sú na nom ˇ svetielka (svieˇcky) a namiesto plodov veˇcného života sú tam vianoˇcné gule a salonky. Naším pôvodným duchovnom bolo drievne (stromové) duchovno. Podstatou slovenského ducha je strom veˇcného života, Slnko, Mesiac, Venuša a jediný a najvyšší slovenský boh Parom, tvorca blesku, hromu a celého sveta. 37

3.2

Slnko, posvätné býky, Parom

V niektorých arabských správach o Slovanoch sa píše, že Slovania boli vyznávaˇcmi býka. V iných arabských správach sa píše, že ohna. ˇ V skutoˇcnosti oboje môže znamenat’ to isté, lebo aj v Starom zákone Levitikus píše o býˇcej obete spojenej s ohnom. ˇ Tieto obrady boli rovnaké alebo podobné u mnohých kultúr. vo všeobecnosti Slovania v dávnych dobách vyznávali slneˇcné prírodno-kozmologické náboženstvo, v strede ktorého stálo Slnko. A RABSKÉ SPRÁVY O S LOVANOCH [5], str. 132, Gard¯ız¯ı v Ozdobe dejín (r. 1050 – 1053), cˇ erpajúc z predošlých pramenov ˇ aj z 8. storoˇcia: „[Slovania] Sú ctitel’mi býka.“ V poznámke 22 na str. 136 je dopísané: „Asi chyba v texte. Správnejšie by malo byt’: Sú ctitel’mi ohna. ˇ Porovnaj paralelný text u Ibn Rustu. V preklade sa pridržiavame originálu (Pozri: V. V. Bartold, Soˇc. VIII, str. 38).“ S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], str. 121, Levitikus, 3, 1 – 5: „Ak bude niekto obetovat’ pokojnú žertvu z hovädzieho dobytka, to, cˇ o prinesie na obetu Pánovi, musí byt’ samec alebo samica bez chyby. Položí ruku na hlavu svojej obety a zabije ju pri vchode do stánku zjavenia, a Áronovi synovia, knazi, ˇ rozlejú krv vôkol oltára. Potom z pokojnej obety prinesie na zápalnú obetu Pánovi loj, ktorým sú obrastené cˇ revá, a všetok loj, ktorý pokrýva vnútornosti. Aj obliˇcky a loj, cˇ o je na nich i na slabinách, a lojovú vrstvu spod peˇcene; od obliˇciek ho však oddelí. Áronovi synovia to spália na oltári, na zápalnej obete, ktorá je na dreve na ohni, ako zápalnú obetu príjemnej vône pre Pána.“ Posvätného býka uctievali aj východní Iránci, ktorí mali „svätého býka“, známeho z Avesty1 . Aj Indovia, aj Egypt’ania mali posvätných býkov. Egypt’ania toho svojho nazývali Hapi, resp. Apis. (obr. 3.1). na poˇcest’ toho, že ten býk bol posvätný, znázornovali ˇ ho so slneˇcným kotúˇcom a hadom medzi rohmi. Touto svätožiarou sa neskôr inšpirovali aj krest’ania. Posvätný býk mal na cˇ ele bielu trojuholníkovú škvrnu a dvadsat’osem d’alších špeciálnych znamení, podl’a ktorých ho hl’adali po celej egyptskej krajine. Ked’ ho našli, klanali ˇ sa mu. Rovnako aj židia neskôr hl’adali Mesiáša 1 Kánon

posvätných spisov zoroastrizmu.

38

podl’a znamení a Ježiša neuznávajú za Spasitel’a, lebo nesp´lna ˇ všetky predpísané podmienky. Býk sa používal na veštenie. Podl’a toho, ako zaf´rkal alebo zabuˇcal, náboženskí predstavitelia rozhodovali v dôležitých otázkach verejného významu.

Obr. 3.1: Egyptský býk Apis (vl’avo) versus býk zo Štúrova (vpravo). Štúrovo: plasticky stvárnená hlaviˇcka býˇcka doplnená rytou a mal’ovanou výzdobou na fragmente nádoby, zdroj: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKOLIA [25], obrazová príloha, tabul’ka 9.1. Všimnite si trojuholníkovú škvrnu na hlavách oboch býkov. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Obr. 3.2: Slnko s hadom – Egypt a Slovensko. Prvé dva obrázky sú z Egypta. Prvý predstavuje okrídlené Slnko s dvomi hadmi. na druhom je Slnko obkrútené hadom. Tretí obrázok je slneˇcný prívesok s obkrúteným haˇ dom. Prívesok pochádza z „vel’komoravského“ pohrebiska v Cakajovciach na Slovensku [6]. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

S býˇcou mocou a obetou súvisí najvyšší a jediný slovenský boh Parom, boh blesku a hromu. V sanskrite slovo param zamená najvyšší, transcendentný. 39

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 13, Prokop Cezarenský (r. 551 – 554), (výraz Slovania nahrádzame výrazom Sloväni): „[Sloväni a Anti] uznávajú, že je len jediný boh, tvorca blesku a pán všetkého, a obetujú mu býky a rozliˇcné obetné zvieratá. Osud vôbec nepoznajú a vôbec neuznávajú jeho moc nad cˇ lovekom. . . . Ale uctievajú aj rieky a nymfy a niektoré iné božstvá a pri obetiach konajú veštby.“

Parom je jediný a najvyšší slovenský boh, tvorca blesku a hromu. U nás veštili podl’a býkov kneNdzi. Aj ked’ výraz kneNdz dnes prekladáme ako knieža (svetský vladár), kedysi musel mat’ aj duchovnú moc. Ako nepriamy dôkaz poslúži fakt, že ked’ po krest’anskom duchovnom prevrate prevzali duchovnú moc krest’anskí farári, odrazilo sa to aj v ich titule knaz, ˇ ktorý pôvodne slúžil pre titulovanie duchovných. Pôvodný titul kneNdz sa teda rozdvojil na knieža a knaza. ˇ Vidíme, že v prípade velebenia posvätných býkov existuje paralela medzi starými Egypt’anmi a Slovanmi. V prípade velebenia Slnka je to podobné (obr. 3.2). Je to práve Slnko, kto urˇcuje rytmus života. Podl’a slneˇcných fáz vedeli naši predkovia, kedy majú zasiat’ žito na pole, kedy majú žat’, kedy majú plodit’ a kedy rodit’. a tiež kedy majú slávit’ a užívat’ si dary Zeme. Naši slovenskí predkovia cítili tento prírodný rytmus. Žili v harmónii s prírodou a nepovyšovali sa nad nu. ˇ Už ste si niekedy položili otázku, kto platí za Vaše chyby, za chyby všetkých l’udí, za omyly všetkých zvierat? Skúste hádat’. Ked’ vybehnete do mesta na trh, no trh je zatvorený, musíte sa vrátit’ domov. Spravili ste chybu, že ste išli na trh. Kto za túto chybu nakoniec zaplatí? Neviete? Záplatí ju Slnko. Lebo spotrebovanú energiu musíte doplnit’ potravou, ktorá mohla vyrást’ iba preto, lebo rastliny dostávali slneˇcnú silu. Slnko neplatí iba za naše omyly, ale za celé naše konanie. Iba vd’aka nemu môžu niektorí l’udia zažívat’ luxus v podobe rýchlej jazdy po širokej dial’nici. Ropa, na ktorej vyrástla naša súˇcasná civilizácia, je iba obrovská podzemná zásobárenˇ miliónroˇcnej sily Slnka. ˇ Slnko nám dáva život. Cím viac slneˇcnej sily máme na použitie, tým dokážeme lepšie prosperovat’. Preto nie je niˇc dôležitejšie v našom živote ako práve táto žeravá hviezda. Naši predkovia to vel’mi dobre vedeli. 40

Slnko platí nielen za všetky naše omyly, ale celkovo za to, že vôbec môžeme žit’.

3.3

Strom života u iných kultúr

Do slneˇcného svetonázoru zapadá aj koncept stromu života, rodostromu. Tento posvätný strom symbolicky spájal vesmír so Zemou. Vnímame ho ako akýsi hromozvod, cez ktorý sa do Zeme prenášala obrodzujúca svetelná sila kozmických telies (obr. 3.3). Hovoríme najmä o Mesiaci, Veˇcernici (Zorniˇcke, cˇ iže Venuši), a samozrejme o Slnku, ktoré spolu tvorili svätú alebo skôr svetlú trojicu (obr. 3.4). Strom života súvisel s veˇcným životom, ako je o tom prerozprávané aj v Biblii. Podl’a Starého zákona strom života rástol v strede rajskej záhrady a jeho ovocie zabezpeˇcovalo veˇcný život, znovuzrodenie. Biblia d’alej hovorí o stvorení Evy a o ochutnaní zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla, cˇ o vraj spôsobilo l’udskú smrtel’nost’ a vyhnanie z raja. Celé krest’anské uˇcenie je o návrate nebohého cˇ loveka, resp. jeho duše, naspät’ do rajskej záhrady. S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý zákon, Genezis, 2:8 – 17: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj [háj] a tam umiestnil cˇ loveka, ktorého utvoril. a Pán, Boh, dal vyrást’ zo zeme stromom všetkých druhov, na pohl’ad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla. z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovat’ raj, a rozdel’ovala sa odtial’ a tvorila štyri toky. Meno prvého je Pišon. To je ten, cˇ o obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí aj bdélium a kamenˇ ónyx. Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá teˇcie naproti Asýrii. a štvrtá rieka je Perát (Eufrat). I vzal Pán, Boh, cˇ loveka a umiestnil ho v raji [háji] Edenu, aby ho obrábal a strážil. a Pán, Boh, prikázal cˇ lovekovi: «Zo všetkých stromov raja môžeš jest’. zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v den, ˇ ked’ by si z neho jedol, istotne zomrieš.»“ 41

Obr. 3.3: Strom je prirodzeným hromozvodom nebeských síl do zeme. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.4: Svätá trojica – Slnko, Mesiac, Venuša. Vl’avo „Kudurru“ z Uru. Hraniˇcný kamenˇ s vyobrazením Venuše, Mesiaca a Slnka a so znázornením pohybu „slneˇcnej korytnaˇcky“ po nebeských znameniach. Asi roky 1500 pred n.l.. Vpravo stéla s vyobrazením babylónskeho král’a Nabonida, uctievajúceho Mesiac, okrídlené Slnko a Venušu. Rok 552 pred n.l.. Zdroj [29], obr. 30 a 32. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý zákon, Genezis, 3:21 – 24: „[Po tom, ako sa Eva najedla ovocia zo stromu dobra a zla,] Pán, Boh, urobil Adamovi a jeho žene kožený odev a obliekol ich. Potom im Pán, Boh, povedal: «Hl’a, cˇ lovek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby nenaˇciahol svoju ruku po strome života a nejedol, a nežil naveky!» a Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba 42

vyhnal cˇ loveka a na východ od raja Edenu postavil cherubov [okrídlené bytosti] a vytasený ohnový ˇ meˇc, aby strážili cestu k stromu života.“ S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý zákon, Kniha prísloví, 11:30: „Ovocie spravodlivosti je stromom života, nespravodlivost’ však uchvacuje život.“ S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Nový zákon, Zjavenie apoštola Jána – Apokalypsa, 2:7: „Kto má uši, nech poˇcúva, cˇ o Duch hovorí cirkvám. Tomu, kto zvít’azí, dám jest’ zo stromu života, ktorý je v Božom raji [háji].“ Treba mat’ na pamäti, že židia ani krest’ania strom života nevymysleli, iba ho zapísali. Koncept stromu života poznali v rôznych formách mnohé národy, napríklad už vyššie zmienení starí Egypt’ania (obr. 3.5 a 3.6). Poznali ho aj Asýrˇcania (obr. 3.7) alebo Lýdovia (obr. 3.8). V prípade Egypt’anov je strom života znázornený s dvomi bohmi, ochrancami, ktorí mali na hlavách nebeské objekty, pravdepodobne Mesiac a Venušu. V asýrskom prípade sú tiež pri strome života dvaja ochrancovia, navyše je nad stromom okrídlené Slnko. u Lýdov strážili strom života dvaja gryfovia. Treba si uvedomit’, že pre púštne kmene, medzi ktoré patrili aj Židia, boli oázy pri vel’kých riekach vyslovene rajskou záhradou, nieˇcím nevídaným a vytúženým. na polopúštnych kríkoch sa síce vedeli napást’ ich kozy, no v oázach sa vedeli nabažit’ plodmi ovocných stromov aj l’udia. Raj (háj) pôvodne nebol v nebeskom král’ovstve, ako uˇcí krest’anstvo, ale na konkrétnom mieste na Zemi. Krest’anské uˇcenie potrebovalo zmenit’ predstavu o raji (háji), lebo na veˇcný život v iracko-sýrskej polopúšti by mnoho l’udí nenalákalo. Tak vznikol koncept Nebeského král’ovstva, ktoré žiadny cˇ lovek nikdy na vlastné oˇci nevidel.

3.4

Strom života u Slovákov

Vel’ká cˇ ast’ našej histórie je zakliata v našej reˇci. Pokial’ niekto ovláda etymológiu, korenoslovie, ˇ môže niekedy zo slov odokryt’ dejiny. V dávnych dobách, ked’ Slováci vyˇcistili nové územie, aby sa na nom ˇ usadili, vždy ponechali v strede dediny vel’ký strom, ktorý predstavoval posvätný strom, strom života. 43

Obr. 3.5: Strom Išed. Staroegyptský strom života. Všimnite si dvoch bohov, strážcov a opatrovatel’ov, po stranách. Zdá sa, že reprezentujú Slnko, Mesiac a Venušu. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.6: Strom Išed. Staroegyptský strom života, vyobrazený na hrobe egyptského faraóna Thutmosa III. (1479 – 1425 pred n.l.), k´rmi m´rtveho faraóna potravou. Strom je personifikovaný, nakol’ko má l’udskú ruku, ktorá podáva m´rtvemu faraónovi jedlo veˇcného života. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Kedysi sa strom nazýval drevo. V Rusku mu tak hovoria dodnes. Dedina sa po rusky povie derevna, ˇ cˇ iže miesto okolo stromu. Slovenské slovo drievny znamená starobylý, dávny, skorší. Súvisí s cˇ eským dˇríve, resp. ruským drevnij (napr. drevnjaja Rusž). Slovo drievny možno súvisí s predkrest’anskou dobou, kedy naši predkovia 44

Obr. 3.7: Strom života s asýrskym král’om a okrídlenou bytost’ou ako strážcom a hnojiˇcom stromu. Symetricky zopakované. Všimnite si okrídlené Slnko nad stromom. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.8: Tehlový odkvap s dvomi gryfmi, lemujúcimi posvätný strom života. Asi z Lydie (král’ovstvo v dobe železnej v Malej Ázii, dnešné západné Turecko), r. 600 – 650 pred n.l.. Odkvapová rúra pôvodne vychádzala spod stromu. Okolo domu boli viaceré takéto odkvapy. Strom života je nápadne podobný slovenskému dvojkrížu. Dve okrídlené vtákošelmy, strážiace strom, zase nápadne pripomínajú cˇ eských levov. Všimnite si podobnost’ s erbom Levoˇce (obr. 3.9). Autor obrázku: Blažena Ovsená.

ˇ bolo drievne velebili stromy (drevá). Vel’ké stromy boli starobylé. Co (stromové), mohlo byt’ starobylé. Niektoré etymologické slovníky vidia spojitost’ slov drevo a drievny (skorší), iné ju zavrhujú. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO [10], str. 109: „dˇríve – adverbium s viz komparativní (staroˇceské dréve z praslovanského *drev-je : dˇrevní (archaismus viz to.). Cirkevnoslovansky drevlje (drevžnż), rusky drevnij. Jen slovanské; snad srrovnej stindické dhruv¯a- ‘stálý’,

45

¯ litovsky drutas ‘silný’; prapˇríbuzné dˇrevo (srovnej tam nˇemecky treu).“ ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO A SLO [11], str. 99: „dˇríve – slovensky driev: staroˇcesky dˇrevní nˇekdejší, dávný, bývalý, dˇréve (pak i -ie) 1° cˇ asnˇeji, prius, 2° kdysi, olim; novoˇcesky dále dˇrívˇejší, odtud dˇrívˇejšek (zkráceno východoˇcesky za Jg.: proti dˇrívku), nejdˇríve. Slovensky náˇreˇcovˇe driev drú drej driel naj(drielej) (l asi východoslovensky z ukrajinˇciny?). – Staroslovˇensky drev(l)žnż, ´ drevlje, polsky drzewiej, staropolsky drzewiejszy, rusky drévnij, drévle, ukrajinsky drevle; srbochorvátsky staro-drevan starobylý. Podivný je význam slovinského drevi dnes veˇcer (o nastávajícim veˇceru!). – Praslovansky drev(l)žnż) ´ a dre´ve, slova málo jasná (byla spojována s dˇrevo, což nevyhovuje!). Pouhá domnˇenka: ¯ kdyby latinské dudum ‘dávno, dˇríve, pˇredtím, prve’ bylo ¯ z durum (druhé d za r asimilací k prvému; d za r býva ¯ ¯ i jindy: crudus syrový proti indickému krurát/v), bylo by to *deu-r-om. Obdobné *deu-r-, uznáme-li pˇresmyk v *dreu-, by bylo nejprve základem adjektiva na -žnż); v nˇem eu bylo pˇred samohláskou, dalo tedy -ev; odtud -ev- i v komparativu (kde stálo pˇred *-jes-). Význam komparativní je tu jistˇe starší, význam ‘kdysi’ mladší.“ VENSKÉHO

Podl’a toho, aký druh stromu v obci rástol, dostala obec aj meno, napríklad Vrbové, Jablonové, Buková, Brezany, Lipany, Dubnica, Jasenica, Hrušov alebo Topol’ˇcany. Prakticky od každého stromu, na aký si spomenieme, nájdeme na Slovensku odvodenú dedinu. Strom života sa preniesol aj do erbov mnohých slovenských obcí. Ide najmä o zobrazenie stromu s dvomi nebeskými objektmi, väˇcšinou Mesiacom a hviezdou (Venušou), prípadne so Slnkom (obr. 3.9). Tieto stromy boli náboženským symbolom. Kedysi sa Slováci nechodili modlit’ do kostola, ale k tomuto stromu života v strede dediny. Prípadne chodili do posvätného hája, v ktorom rástli posvätné stromy. Pri takom vel’kom strome sa potom konali obecné snemy, náboženské obrady, ale aj vol’ba predstavitel’ov obce alebo kniežat’a. Ked’ sa postavíme pod nejaký strom, za ktorý práve zachádza Slnko, v jednej cˇ arovnej chvíli, spravidla napoludnie, ked’ je Slnko najvyššie nad obzorom, to Slnko presvitá cez korunu, takže vyzerá, akoby bolo na strome ukrižované. Pekne je to vidno najmä v zime, ked’ na stromoch nie sú listy. 46

Obr. 3.9: Erby niektorých slovenských obcí. Podobnost’ s vianoˇcným stromcˇ ekom nie je náhodná. Koláž spracovala: Blažena Ovsená.

Máme za to, že práve v tomto momente, ked’ Slnko svieti cez korunu stromu, zostupuje obrodzujúca moc Slnka cez strom do plodov a korenov ˇ a odtial’ do zeme k m´rtvym. Reflexiu tohoto symbolu stromu s ukrižovaným Slnkom možno vidiet’ v dnešných keltských krížoch (obr. 3.10). L IPA DREVO ŽIVLJENJA [28], str. 8: „V spisoch cirkevných otcov ako typický symbol sa objavuje v tejto súvislosti kríž v podobe stromu. Jeho význam: Kristov kríž nám vráti raj [háj] a ten kríž je strom, ktorý Hospodin ukázal Adamovi v strede raja [hája] . . . Ako skutoˇcný strom veˇcného života a Máriu ako krajinu v raji [háji] oslavujú Krista sv. Ján z Damasku [*675 – †749] a niektorí cirkevní pisatelia. Krest’anský strom života je cˇ asto úplne stotožnený s krížom a v tejto funkcii predstavuje mocné znamenie, ktoré dáva a udržuje život. V raných fázach krest’anstva sa kríže cˇ asto predstavujú v podobe stromov.“ Aby Slováci omylom nest’ali posvätný strom, pred každým rúbaním vykonávali obrady, v ktorých žiadali stromy o povolenie alebo odpustenie. Krest’ania práve naopak, posvätné stromy bez milosti rúbali, aby zniˇcili pôvodné náboženstvo. Cyril sám tridsat’trikrát zat’al do jedného posvätného duba. na miesta posvätných stromov potom 47

Obr. 3.10: Pôvodne starokeltský, dnes už „krest’anský“ kríž. Slnko ukrižované na kríži. Krest’ania si kríž st’a symbol posvätného stromu veˇcného života privlastnili. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

krest’anská cirkev nastavala kostoly s cudzorodým Ježišom na kríži. Jednalo sa vlastne o násilný náboženský prevrat a duchovnú diktatúru, ktorá vzdor trestala zhabaním majetku a predaním do otroctva. Slovenský dvojkríž, reprezentujúci posvätný strom života, je s Cyrilom a Metodom absolútne nezlúˇcitel’ný. Zobrazovat’ ich spolu je dehonestáciou úbohých posvätných stromov. Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA [9], Život Konštantína Cyrila, kap. XII., str. 59: „Bol však vo fulskom národe vel’ký dub, zrastený s cˇ erešnou, ˇ pod ktorým sa konali obete. Nazývali ho menom Alexander a nedovolili, aby ženské pohlavie k nemu pristúpilo, ani k jeho obetám. . . . [Cyril pohanom povedal:] «. . . Tak aj vy, cˇ o sa klaniate stromu, úbohej veci, urˇcenej na ohen, ˇ ako uniknete veˇcnému ohnu?» ˇ . . . A . . . [Cyril], rozkázal im zot’at’ strom a spálit’ ho. I poklonil sa staršina, pristúpil k nemu a pobozkal evanjelium. Takisto i všetci ostatní. Nato prijali od Filozofa [Cyrila] biele sviece a za spevu šli k stromu. A Filozof vzal sekeru a tridsat’tri ráz zat’al a kázal všetkým rúbat’, vykorenit’ ho [posvätný dub] 48

a spálit’. Hned’ v tú noc Boh zoslal dážd’. a s vel’kou radost’ou chválili Boha a Boh sám sa z toho vel’mi radoval.“ D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], Z vel’komoravského zákonníka, Tzv. Zakon sudnyj l’udem, Súdny zákonník pre svetských l’udí, str. 67: „. . . svätý Konštantín [Cyril] . . . ustanovil . . . : Každá dedina, v ktorej bývajú pohanské obete a prísahy, nech sa so všetkým imaním odovzdá chrámu božiemu. Ktorá má pána a ten v tejto dedine koná obete a prísahy, nech je predaný [do otroctva] so všetkým svojím majetkom a cˇ o sa ut´rži, nech sa dá chudobným. . . . XV. Kto má dve ženy, nech odoženie [do záhuby] mladšiu (neskoršiu) i s det’mi a nech je bitý, pôst (má) sedem rokov. . . . XXIII. Kto z vojakov zjavne zaprel svätú našu krest’anskú vieru, ked’ sa vráti do svojej krajiny a mesta, nech je odovzdaný cirkvi [na potrestanie].“

Cyril sám tridsat’trikrát zat’al do jedného posvätného duba. Historické záznamy naznaˇcujú, že „Svätý“ Cyril bol niˇcitel’om prírody. Slovenský dvojkríž, reprezentujúci posvätný strom života, je s Cyrilom a Metodom absolútne nezlúˇcitel’ný. Krest’anstvo sa u nás presadilo násilným náboženským prevratom a duchovnou diktatúrou. Slováci, ako aj západní Slovania vo všeobecnosti majú za posvätný strom lipu (obr. 3.11). Lipa je pre nich stromom života. Pri nej sa stretával l’ud, aby pod vedením župana prerokoval obecné záležitosti. Pri nej sa viedli prvé tance pre dedinskú mládež. V l’udových povestiach sa lipa predstavuje ako strom poskytujúci útoˇcisko spravodlivým l’ud’om.2 2 Vid’

V ENETI , PRVÍ STAVITELIA EURÓSPKEJ KOMUNITY [7], str. 154.

49

Obr. 3.11: Bojnická lipa má viac ako 700 rokov. Je štátom chránená od r. 1962. ˇ Podl’a historickej povesti lipu zasadil Matúš Cák Trenˇciansky v roku 1301, ked’ zomrel Ondrej III., posledný král’ z rodu Arpádovcov. Poˇcas svojho pobytu na Bojnickom zámku držiaval pod nou ˇ král’ Matej Korvín král’ovské snemovanie. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

U nás sa popularita lipy odrazila v pomenovaní regiónu Liptov. V Nemecku je to Leipzig, Lipsko, kde žili Polabskí Slovania. Blesky však najviac prit’ahuje dub, Paromov strom.

Slováci majú za posvätný strom lipu.

3.5

Posvätné háje

Už Vás niekedy niekto poslal do hája? Ak áno, tak Vám v skutoˇcnosti želal smrt’, lebo Vás posielal na staroslovenský cintorín.

Ked’ Vás niekto posiela do hája, posiela Vás vlastne na staroslovenský cintorín. 50

Slováci kedysi pochovávali m´rtvych do posvätných hájov, lesíkov. Posvätný háj bol slovenským ekvivalentom biblického raja, Edenu. V svätohájoch rástli posvätné stromy života, ktoré boli hájené, cˇ iže chránené. Slováci svojich m´rtvych najskôr spal’ovali, neskôr vplyvom krest’anstva pochovávali. Na základe cˇ lánku P OHREBISKO VEL’KOMORAV[6] máme istú predstavu o pochovávaní do posvätných hájov. Za príklad poslúžilo odokryté pohˇ rebisko v Cakajovciach, obci asi 10 km severne od Nitry, na vyvýšenine s chotárnym názvom Kostolné. Na tomto kostrovom pohrebisku pochovávali medzi 9. – 12. storoˇcím. na ploche 12000 m2 archeológovia preskúmali vyše 700 hrobov, ktoré boli v nepravidelných radoch miestami prerušované prázdnymi plochami, ktoré sú „najpravdepodobnejšie stopami po mohutných stromoch, vysadených na ploche cintorína“. Hroby boli pôvodne oznaˇcované násypmi z hliny, takže sa dali rozoznat’ aj po mnohých rokoch.3 Jamy boli h´lbene do h´lbky 2 metre, neskôr menej. V 11. stor. iba 40 – 50 cm, asi kvôli zhoršenej ekonomickej situácii. Dno jamy bývalo sporadicky vystlané slamou alebo vyložené doskami. Orientácia hrobov bola v smere Z–V (hlavou na západ), aby ked’ sa m´rtvi prebudia, cˇ elili vychádzajúcemu Slnku – symbolu života. Zaujímavé je, že nadpoloviˇcná väˇcšina pochovaných ležala v smere SZ–JV, alebo SSZ– JJV, podl’a toho, kde v denˇ pohrebu vychádzalo Slnko. Najväˇcšia úmrtnost’ bola v jarných a jesenných mesiacoch. Niektoré hroby boli orientovane opaˇcne, hlavou smerom na západ. Išlo o bohatšie hroby, asi vyššej spoloˇcenskej triedy. V hroboch sa nachádzali rôzne šperky a milodary, ktorými pozostalí zomrelého vybavili na posmrtný život. Nebohý mal pri sebe hlinenú vypálenú nádobu, vyhotovenú na hrnˇciarskom kruhu, do ktorej dostal varené jedlo. Obˇcas jedlo vložili do drevených vedierok s kovovou obruˇcou. Staroslovenský zvyk, klást’ nádoby s jedlom, sa u nás zachoval do konca 10. storoˇcia. SKÉHO L’UDU

3 Všimnite si, že hrob dodnes korenoslovne ˇ súvisí so slovom hrb, kopˇcek. Mohylovitý hrobový násyp by vysvetl’oval pôvod takéhoto pomenovania.

51

O dlhom pretrvávaní pohanských obradov svedˇcia nálezy kostí hydiny, slepaˇcích vajíˇcok a uhlíkov z ohniska, na ktorom sa varila pohrebná hostina. Koncom 10. stor. sa prejavuje cirkevný vplyv a poˇcet milodarov ubúda. Okrem iných ozdôb našli sa tam aj prívesky lunicovitého tvaru, napr. Slnko obtoˇcené hadom (obr. 3.2).

Slováci sa otáˇcali k Slnku. Staroslovenským zvykom do hrobu nádobu s jedlom.

bolo

dávat’

m´rtvym

Pohanské obrady u nás pretrvávali dlhú dobu po pokrest’anˇcení.

3.6

Znovuzrodenie na zimný slnovrat

Znovuzrodenie u našich predkov súviselo so zimným slnovratom, cˇ o je obdobie Vianoc, Svätých Nocí. Vtedy sa nerodí Ježiš, ale nové Slnko, ktoré od tohoto dna ˇ rastie, pribýva a pribúda4 . Nastáva obroda sveta a prírody. Podl’a nášho názoru naši predkovia verili, že sa v tento cˇ as aj m´rtvi znovuzrodia. Ked’že noc je vtedy najdlhšia v roku, tak aj hviezdne objekty na noˇcnej oblohe svietia najdlhšie na strom života. V túto posvätnú magickú noc najviac hviezdneho žiarenia prejde cez posvätný strom do jeho plodov. V túto noc strom zakvitne, zarodí, vyraší. Posvätné stromy potom k´rmia m´rtvych týmto posvätným jedlom, ako je to znázornené na hrobe egyptského faraóna Thutmosa III. (obr. 3.6). M´rtvym to zabezpeˇcuje znovuzrodenie a nesmrtel’nost’. Zosnulí, ktorí v hájoch hajajú, sa prebudia. Žiara z plodov v nich vykreše5 nový ohen. ˇ Ten ich vzkriesi a vráti do ich tiel svetlo života. Týmto cˇ inom l’udia povstanú z m´rtvych a budú žit’ veˇcne. 4 Všimnite si podobnost’ týchto slov so staroslovenskými menami Rastislav, Pribyslav, Budislav. Staroslovenské mená súvisia s drievno-slneˇcným náboženstvom. Menám sa budeme venovat’ v samostatnej kapitole. 5 Všimnime si súvis so slovom vzkriesit’.

52

Dodnes túto mytológiu oslavujeme komerˇcným spôsobom — vianoˇcným stromˇcekom s rozsvietenými hviezdami. Namiesto plodov veˇcného života máme vianoˇcné gule a salonky. Kedysi sa l’udia obdaruvávali jedlom, dnes materiálnymi darˇcekmi. Pôvodný význam stromˇceka zanikol a nahradil ho ten krest’anský. Darˇceky teda nenosí Ježiško, ani dedo Mráz, ale vyplodí ich samotný vianoˇcný stromˇcek. V skutoˇcnosti máme v štátnom znaku práve vianoˇcný stromˇcek.

Obr. 3.12: Strom života. Žilinský znak. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Darˇceky nenosí Ježiško, ani dedo Mráz, ale vyplodí ich samotný vianoˇcný stromˇcek. Slováci majú v štátnom znaku vianoˇcný stromˇcek. Vianoˇcný stromˇcek kedysi dával plody nesmrtel’nosti ako dary. O vianoˇcnom znovuzrodení (prebudení) prostredníctvom stromu života, konkrétne lipy, hovorí napríklad slovinská povest’ o legendárnom král’ovi Matejovi a jeho vojsku. Pravdepodobne ide o refleˇ xiu uhorského král’a Mateja Korvína (*1443 — †1490) a jeho Cierneho 53

pluku tvoreného z bývalých Jiskrových a bratríckych bojovníkov. Matej Korvín (po slovensky Havran) bol nielen uhorským král’om, ale aj rakúskym vojvodom a cˇ eským král’om. Dobyl aj oblasti historického južného Rakúska, ktorého súˇcast’ou bolo dnešné Slovinsko. Ako jeden z mála uhorských panovníkov sa Matej uchoval v pamätiach a povestiach ako dobrý, ale pohanský král’. Štúrovský básnik Andrej Sládkoviˇc ho pozitívne vykreslil v básni Detvan. Ak bol král’ Matej Korvín pohanským král’om a ak obl’uboval zasadanie pod lipou, ako sme spomenuli už skôr, nie je to dôkaz toho, že strom života naozaj súvisí skôr s pohanstvom?

V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OMMU [7], str. 154: „Lipa je tiež prítomná v povesti o Král’ovi Matejovi. Matej je personifikáciou slovinskej histórie, odrážajúcej l’udové názory na život a koneˇcné spasenie. Matej bol dobrý, ale pohanský král’. Bol mocný vladár a vít’az nad mnohými protivníkmi; jeho úspech z neho spravil povýšenca a dokonca rebelanta voˇci Bohu. Za trest bol jeho pluk porazený na bojovom poli. Král’ zostal len s tol’kými vojakmi, kol’ko sa ich mohlo ukryt’ v tieni lipového stromu, a nakoniec ich všetkých zakryla hora. od toho cˇ asu spia v jaskyni pod horou. Raz však príde doba, ked’ lipa vyrastie pred jaskynou ˇ a rozkvitne o polnoci poˇcas vianoˇcného veˇcera6 . Král’ Matej sa potom prebudí a povstane7 a vytasí svoj meˇc a zobudí svojich vojakov. Potom budú bojovat’ proti nepriatel’ským vladárom; lipová vôna ˇ unášaná teplým vetrom povzbudí bojovníkov a vylieˇci zranených. Král’ Matej v tomto boji zvít’azí a po výhre na bojovom poli bojovníci uzavrú mier pod tým lipovým stromom, ktorý má sedem kmenov ˇ (ktoré za tú dobu už vyschli). Na túto lipu Matej zavesí svoj štít a strom sa opät’ zazelená. Odvtedy bude trvat’ zlatý vek pre celé l’udstvo.8 NITY

6 Strom

života rozkvitne poˇcas magickej (najdlhšej) noci, na zimný slnovrat. si podobnost’ slov so staroslovenskými menami Budislav, Stanislav, ktoré súvisia s drievnym zm´rtvychvstaním. 8 Ked’ rozkvitne strom života, l’udia budú mat’ veˇ cný život. Preto nastane zlatý vek pre l’udstvo. 7 Všimnime

54

Na tejto povesti nachádzame, okrem samotného lipového stromu, d’alšie symboly: lipový tienˇ ako Božie požehnanie; južný teplý vietor ako symbol Svätého Ducha, ktorý rozpúšt’a všetky zlé a hriešne konania; štít ako obrana viery, od ktorej sa odrážajú šípy pokušenia. . . “

3.7

Plodenie na letný slnovrat

Letný slnovrat je najväˇcší pôvodný slovenský sviatok, sviatok plodnosti. Je to Svätý den, ˇ Vel’ký den, ˇ lebo svätý = vel’ký. Dnes tento denˇ nazývame pokrest’anˇceným názvom Svätojánsky den. ˇ Niekde sa nazýva aj Vajan. S VÄTOJANSKÉ OHNE NA S LOVENSKU [12]: „[Svätojánske ohne] majú tu [na Slovensku] podl’a krajov rozliˇcné názvy ako: Ohne Svätojanské, Pálit’ Vajana, Vajano, Vajanuo, Vajanka, Vajanok, niekde volajú ich aj Turícami. Vajano rozložené na Va- a Jano znamená: svätý alebo svetlý Jano (podobne ako Va-noce znamenajú sväté, svetlé noce)9 . vo východných župách Slovenska majú tieto ohne meno: Sobotky v Radome v Šariši: Sobutky, v Markušovciach v Spiši: Sobotaˇcky, v Pol’sku: Sobotky. Ján pochodí z hebrejˇciny: Jechochanan, t. j. Bohdan; od toho je aj v nemˇcine: Johannes. Názvu Ivan užívajú menovite pravoslavní Slovania a Mad’ari; tak majú Srbi: Ivan-dan a Mad’ari: Szent Iván napja (denˇ sv. Ivana, aˇckol’vek Jána volajú ináˇc Jánoš). Sobotky jedni odvodzujú od hebr.: Sabbat – sviatok, iní od soviet – shromaždenie (congressus), diminut, sovietky – sobotky. U Juhoslovanov ohne letného slnovratu volajú sa: Kresi, od cˇ oho i mesiac jún zovie sa tam Kresník. V Dalmácii tieto ohne nazývajú sa Lietska Koleda alebo Veliká Koleda, ktoré zapal’ujú sa na návrší Koledíšt’. na Rusi zovie sa Kupalo, pod ktorým menom rozumie sa tam i boh úrody zemských plodín. . . “ 9 Podl’a nášho názoru súvisí va- s nemeckým weihe (ˇ cítaj vaje) – svätenie, podobne ako Vianoce sú z nemeckého Weih-nachten (Sväté Noci).

55

Letný slnovrat je vskutku vel’kým dnom, ˇ lebo kým na zimný slnovrat je najdlhšia noc v roku, na letný slnovrat to isté platí zase o dni. Slnko svieti najdlhšie v celom roku a má najväˇcšiu životodarnú a oplodnovaciu ˇ moc. V tento magický denˇ vyžaruje najväˇcšiu žiaru. Poˇcas slávnostného obradu letného slnovratu Slováci prijímali slneˇcnú sálavu (slávu). s rukami pokrˇcenými do tvaru písmena W (takzvaný orant), v žiari umývali svoje telo a dušu. Všimnite si, že sln-ovrat súvisí s obratom, obradom, ale aj s obrodou. Myslíme si, že slovo obrad súvisí s prechodom Slnka (jeho obratom) ponad obradný predmet, cˇ ím ho posvätí svojou žiarou, svetlom. Tým obradným predmetom mohli byt’ obetné jedlá, posvätný býk, prípadne posvätný strom. Poˇcas zimného slnovratu sa strom života posväcuje Masiacom s Venušou, na letný slnovrat zase Slnkom. Tieto nebeské objekty reprezentujú ochrancov, bohov, ktorí sa o strom starajú a hnoja ho – podobne ako na nákresoch egyptských, asýrskych alebo lýdskych (obr. 3.5, 3.7, 3.8).

Poˇcas zimného slnovratu sa strom života posväcuje Mesiacom s Venušou, na letný slnovrat zase Slnkom. V denˇ letného slnovratu sa venˇcili chlapci aj dievˇcatá. z pol’ných kvetov plietli vence a potom si ich kládli na hlavu. Vence reprezentovali slneˇcný kotúˇc, symbol svätosti, cˇ istoty, vel’kosti. Existovali rôzne variácie tohoto zvyku. Dievˇcatá mohli vyjadrit’ svoje sympatie chlapcom podarovaním svojho venˇceka. Prípadne ich hádzali do rieky, aby podl’a toho, kedy ˇ sa zachytí o breh, urˇcili, kedy sa vydajú. Cím d’alej doplával, tým dlhšie to malo trvat’. Ak sa potopil, bolo to zlé znamenie. Ked’ nebolo poruke rieky, robili iné variácie, napr. hádzali vence na strechy domov a podl’a toho, o kol’ko šindl’ov sa zosunuli, o tol’ko rokov sa mali vydat’. Na Svätý denˇ sa pálili vatry. Ohenˇ sa zapálil cˇ istým spôsobom, kresaním pomocou kremena, ˇ ociel’ky a práchna, prípadne trením dvoch driev o seba. Muselo sa jednat’ o dubové drevo, pretože práve dub sa svojou mohutnost’ou zo všetkých stromov najˇcastejšie stával terˇcom Paromovho blesku. Chlapci a dievˇcatá potom preskakovali tieto sväté ohne. Niekde preskakovali vatru len chlapci, inde aj dievˇcatá. L’udia verili, že ak si poˇcas skoku ponad ohenˇ nieˇco zaželajú, splní sa im to. Ich želanie však muselo zostat’ utajené. 56

S VÄTOJANSKÉ OHNE NA S LOVENSKU [12]: „U korutánskych Slovincov Krešov ohenˇ zapal’uje panna. Názov tento u Horvátov: Kreš, Kris; u Srbov: Krijes vznikol asi z toho, že ohenˇ na oslavu letného slnovratu zapal’oval sa kresaním10 .“

Veˇcer pred týmto sviatkom museli l’udia uhasit’ všetky ohne v domoch. na druhý denˇ chlapci poroznášali po domoch nový cˇ istý ohen. ˇ Na Svätý denˇ sa tiež venˇcili rohy rožného dobytka. Symbolika má možno spojitost’ so staroegyptským býkom Hapim, ktorý mal medzi rohmi slneˇcný kotúˇc. Myslíme si, že veniec na býˇcich rohoch súvisí s plodením. Býky symbolizovali hory, po ktorých hory dostali aj mená. Hory sú tury. Turiec sa nenazýva Turcom podl’a nejakého dobytka, ktorý by sa tam kedysi pásol, ale podl’a vysokých hôr, ktoré ho zo všetkých strán obkolesujú. Menovite hovoríme o Malej a Vel’kej Fatre. Tury sú v skutoˇcnosti skalnaté hory, ktoré nie sú pokryté lesmi. Je to slovo, ktorého význam sme už zabudli. Vid’ dedina Turie smerom zo Žiliny do Rajca, v ktorej sa nachádza Turská skala. Myslíme si, že práve kvôli tej skale sa dedina nazýva Turie. Podobne v Starej Turej je skalná vyvýšenina, hoci v širokom okolí niet žiadnych skalných útvarov. Hory sa cˇ asto nazývali podl’a kráv, býkov, turov, zubrov, niekedy aj koní. Karpaty sú kravské chrbáty, Roháˇce sú kravské rohy, Krivánˇ ˇ súvisí etymologicky s kravou, Zuberský vrch v Železných horách (CR), prípadne dedina Zuberec pod Roháˇcmi alebo vrch Zobor11 nad Nitrou súvisia so zubrom, v´ršava znamená v sanskrite býk, chrib v ruštine znamená (konský, ale aj l’udský) chrbát12 , Velestúr súvisí s turom

10 Podl’a nášho názoru, názov Kreš, resp. Kris, môže súvisiet’ s bohom Chorsom, bohom Slnka, ktorý sa spomína v Nestorovej Povesti dávnych cˇ ias, rok 980: „A postavil na návrší za opevneným dvorcom modly: dreveného Perúna so striebornou hlavou a zlatými fúzmi; aj Chorsa, i Dažboga, Striboga, i Simargla, i Mokoš.“ 11 Podl’a iných historikov, ako sme už spomenuli skôr, je Zobor nazvaný podl’a zboru mníchov, ktorí na vrchu mali kláštor. 12 O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 80: „Prirodzene, že prvotne iba chrbát zvierat, lebo iba u zvierat’a je chrbát navrchu, hore.“

57

a Tatry13,14 sú po latinsky Turtury15,16 , skalnaté hory, ale pretože sú naozaj vel’ké, tak je názov tur zdvojený. Aj Ural môže byt’ nazvaný podl’a kráv. Urus znamená po latinsky tur. Teraz si trochu zafantazírujeme. Ked’ k nám Cyril s Metodom ako prvé priniesli preložené Jánove evanjelium, nemusela to byt’ náhoda. Formulku o vzniku sveta, ktorou sa zaˇcína Jánove evanjelium, mohol Ján zapoˇcut’ v Byzancii od Slovänov, ktorí tam vtedy mohli žit’ alebo len cestovat’, a pre ktorých mohla byt’ základnou pouˇckou slovenskej viery o vzniku sveta. Ján ju potom mohol zabudovat’ do krest’anského uˇcenia, a tak sa nám mohla zachovat’ až do súˇcasnosti.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Evanjelium podl’a Jána, Prológ, 1, 1 – 4, str. 1390: „Na poˇciatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na poˇciatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo niˇc z toho, cˇ o povstalo. V nom ˇ bol život a život bol svetlom l’udí. a svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“

Táto pouˇcka však pôvodne mohla zniet’ ináˇc a iba v slovenˇcine má aj druhý význam. Iba v slovanských jazykoch má podstatné meno slovo korenoˇ slovný a duchovný súvis so slávou. Sláva korenoslovne ˇ a duchovne zase súvsí so Slnkom. Slávu môžeme vnímat’ ako slneˇcnú sálavu, slneˇcné žiarenie, slneˇcné životodarné svetlo. 13 Aj Slovinci majú svoje „Tatry“. Volajú sa Taury a sú tiež Vysoké a Nízke, po nemecky Hohe und Niedere Tauern. V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OM MUNITY [7], str. 161: „France Bezlaj (Ljubljana) poskytol svoje zistenia ohl’adom mena Ture; pôvodné meno bolo Turje, ktoré stále ma bežný význam v slovinˇcine. Neskôr ho nemeckí osadníci zmenili na Tauern. Urban Jarnik, korutánsko-slovinský zaznamenávatel’ l’udových tradícií, uviedol význam v minulom [19.] storoˇcí ako „stark ableitiger Hügel“, to jest prudko zvažujúci sa kopec.“ 14 Po správnosti by sa naše Tatry mali nazývat’ nie Vysoké a Nízke, ale Vyšné a Nižné, resp. Horné a Dolné, z pohl’adu povodia Váhu, resp. svetových strán. 15 V tomto prípade sa nestotožnujeme ˇ s vysvetlením Šimona Ondruša, ktorý v [13], na str. 62 odvodzuje Tatry zo zdvojenia korena ˇ tor- vo forme sekat’, rúbat’ na tortor, resp. tor-tr, po 8. st. tratr-, a po zániku prvého r z Tratra na Tatra. Anonymný notár král’a Bela na konci 12. st. zaznaˇcil v legendárnej latinsky písanej kronike Tatry výrazom Turtur. 16 Všimnite si anglické slovo tartar, c ˇ o znamená (zubný) kamen. ˇ

58

Podl’a nášho názoru Býk korenoslovne ˇ a duchovne súvisí s Bogom, Bohom. Býk = Bog. Dá sa to vidiet’ cez prepojenie so slovom bohatý, ktoré korenoslovne ˇ súvisí s Bohom, ale aj s býkom. Bohatý znamená býkatý, to jest ten, kto má vel’a býkov. Porovnajte strom bohato zakvitol a strom bujne zakvitol. Aj slovo bujne vo význame bohato súvisí cez slovo bujak so slovom býk. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO , str. 82: „býk (cirkevnˇeslovansky bykż), všeslovanské : býkov-ec . . . Zvíˇre «silné, funící», srovnej buˇceti, bouˇre a bujný; viz i vˇcela. Srbochorvatský druhotvar bak asi z it. bacca, ‘kráva’ (latinsky vacca).“ ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO , str. 81: „buh ˚ (staroˇceské bóh, buoh) z praslovanského bogż ‘dárce, Buh’ ˚ a též ‘údˇel, majetek’, srovnej bohatý : bohynˇe, atd’. . . . Srovnej staroindické bhagas ‘dárce, Pán’, staroiránske baga ‘Buh’ ˚ (novopersky bagh) . . . staroindické dále bhagas ‘bohatství, štˇestí’, staroiránske bažaiti ‘udílí’ (a srovnej i rˇ ecké fagein ‘jísti’!). «Buh» ˚ puvodnˇ ˚ e tedy bytost, která poskytuje bohatství, moc, zdraví, výživu a štˇestí. . . . “

Ján Kollár v S TAROITALII SLAVJANSKEJ [26], str. 22, tiež naznacˇ uje, že boh a býk sú jedna a tá istá vec. vo svojom diele sa pokúša dokázat’, že Slovania obývali dávnu Itáliu. Aj ked’ je jeho práca historikmi hodnotená ako fantazmagória, predsa sú v nej neoˇcakávane brilantné postrehy. Žial’, jeho tvrdenia o význame napríklad indických slov muri alebo ostem st’a býka sa nám nepodarili nezávisle overit’. S TAROITALIA SLAVJANSKÁ [26], str. 22: „Od tur povstalo i naše turak zkrácenˇe trak (=paprsek), a sturela stˇrela. Tak ind. muri (=bos) slav. marha mrcha (=hovado) a mir (svˇetlo svit svˇet vesmir) mier mies-íc mensis. Proto ve mnohých rˇeˇcech jméno tura, býka, vola, krávy pozustalo ˚ posud ku poznaˇcení boha; tak srov. lat. vacca a slav. bak býk buh; ˚ tak stádo stádník (býk) a suzdal. stod (buh); ˚ tak ind. ostem (=bos) a mad’. isten (=buh). ˚ – z tohoto se mnozí úkazové v životˇe a v náboženství starobylých národu˚ vysvˇetliti dají: nebo idea tato o ctˇení hvˇezd pod obrazem tura, jako v Indii zanikla, tak odtud 59

ˇ pˇrešla a rozšíˇrila se do Cíny, kde Ur-Tur, do Persie kde Mitra, Asirie a Babylonie kde Bal17 , do Egypta kde Apis, ˇ um Osiris, Isis, ku Phoeniˇcanum ˚ kde Lunus, k Rek ˚ kde Dirka, Jupiter co tur, ctˇeni byli. Poslední obraz, Jupiter v podobˇe vola a Europa na nˇem sedící, muže ˚ se považovati co most a pˇrechod této idei z Asie do Europy, jmenovitˇe do Italie. Proto pˇreveliký, snad nejmnožnejší poˇcet staroitalských mincí, ovšem i jiných pˇredmˇetu, ˚ k. p. chrámu, ˚ oltáˇru, ˚ palácu˚ a stˇen ozdoben jest orazem Slunce, Apolla, Baccha aneb jejich symbolem teletem, volem, býkem, zubrem, urem, turem rozliˇcného vˇeku, pohlaví a druhu, v rozmanitých postavách a tváˇrnostech.“ Ešte jedna indícia napovedá, že boh = býk. Slovenskému bohovi hromu a blesku Paromovi zodpovedá germánsky boh Thor, cˇ iže tur, býk. Thor je germánsky boh vo význame býk. Ked’ teraz v Jánovom evanjeliu nahradíme slovo slávou a Boha Býkom, dostaneme naozaj zaujímavý a zmysluplný výsledok. Jánove evanjelium po zámene slovo → sláva a Boh → Býk: „Na poˇciatku bola Sláva [slneˇcné žiarenie] a Sláva [slneˇcné žiarenie] bola u Býka a tá Sláva bola Býk [slneˇcný býk]. Ona bola na poˇciatku u Býka [východ Slnka nad horami-turmi]. Všetko povstalo skrze neho [posvätného Býka] a bez neho nepovstalo niˇc z toho, cˇ o povstalo. V nom ˇ bol život a život bol svetlom l’udí. a svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“ Ked’ každé ráno slneˇcný kotúˇc vychádza nad horami-turmi, zobrazuje sa nám na obzore obraz posvätného býka so slneˇcným kotúˇcom medzi rohmi. Slnko sa takto každé ráno rodí z hory, z Býka. Slnko je jediným synom hory, Býka. Každý veˇcer Slnko zapadne za horu, Býka. Slnko zomrie, aby sa na druhý denˇ ráno znovuzrodilo a vystúpilo na nebesia. Uctievanie posvätných býkov je symbolizmom uctievania vychádzajúceho Slnka nad horami-turmi. V tejto verzii pouˇcka hovorí, že náš svet vznikol po východe Slnka nad horou (Býkom). Slneˇcný býk vtedy osvietil (oplodnil) slneˇcným svetlom (Duchom Svätým, Svetlým) celú Zem, Matku Kravu, a ona zaˇcala rodit’, cˇ ím vznikol život na Zemi (obr. 3.13). 17 Porovnaj s c ˇ eským vul ˚ alebo anglickým bull, býk – pôvod možno ešte z keltštiny(?)

60

Obr. 3.13: Posvätný býk sa objavuje každé ráno na obzore, aby oplodnil svojou slávou Matku Zem. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Ked’ hovoríme, že tá Sláva bola Býk, máme tým na mysli, že Slnko bolo synom Býka, Býkom samotným. a ked’ hovoríme, že všetko povstalo skrze Býka, myslíme tým, že všetko povstalo cez východ Slnka spoza hory. V Býkovi bol život (slneˇcné svetlo) a život bol svetlom l’udí (slneˇcným svetlom). Povieme to ešte ináˇc – keby Slnko nikdy nevyšlo nad obzor (Býka), nikdy by nezohrialo Zem a nikdy by na Zemi nevznikol život. Ked’ teraz prenesieme našu vedomost’ o plodivých býkoch na letný slnovrat, najdlhší denˇ v roku, tak logicky aj plodivá sila Býka je v tento denˇ najsilnejšia. L’udia verili, že poˇcas tejto cˇ arovnej noci sa pod rozkvitnutým paprad’om (rozkvitnutý strom života) skrýva poklad. Aj ked’ paprad’ nikdy nekvitne, mladým to nebránilo v tom, aby ho v lese hl’adali cˇ asto až do rána. Hoci žiadny poklad nenašli, dievˇcatá cˇ asto skonˇcili s pokladom pod srdcom. o devät’ mesiacov, na jar v cˇ ase príletu bocianov, sa potom rodili bábätká. z toho potom vzniklo príslovie, že bociany nosia deti. Nie je práve v tomto hl’adaní stromu veˇcného života zakliate tajomstvo veˇcného života, ktorým je rozmnožovanie? Treba si uvedomit’, že plodivost’ letného slnovratu súvisí aj s tým, že je to obdobie hojnosti a tepla. L’udské telá sú polonahé, vyluˇcujú pot, pachy, feromóny. Živly v tele sú nabudené najviac. Je to naozaj ideálne obdobie na párenie. Kedy inokedy, ak nie teraz? Urˇcite nie v 61

zime, ked’ sú všetci skrehnutí a slabí. Slnko sa prejavilo ako naozaj múdry dirigent života. Aj dnes si môžeme uctit’ prechod do d’alšej fázy Slnka vykonaním duchovného obradu. Samozrejme, že nemôžeme vediet’, ako presne naši predkovia slávili Svätý den, ˇ ale na tom vôbec nezáleží. My môžeme mat’ obrad, aký len chceme. Podstatné je len to, aby sme ˇ už by bol taký alebo onaký, sa pri nom ˇ cítili duchovne príjemne. Ci najdôležitejšie je ho vykonat’ cˇ istým spôsobom, aby sme to duchovné uvedomenie si prechodu (obratu) manifestovali.

3.8

Stromy života v Bojnej

Niekto by mohol namietat’, že stromy života k nám doniesli až Mad’ari a teda sa u nás mohli objavit’ až po roku 900. na príklade hradiska v Bojnej ukážeme, že naši predkovia poznali tento symbol už pred príchodom Mad’arov. Ba cˇ o viac, neustále ho nosili pri sebe, aby ich ochranoval. ˇ Bojná je zaniknuté významné staroslovenské hradisko pri Topol’cˇ anoch. Padla niekedy v deviatom storoˇcí násilným vyplienením. Vd’aka tomu, že od svojho pádu zostala opustená, archeológovia v nej dnes nachádzajú unikátne nálezy (plakety s písmom, zvony a iné). Práve v bojnianskom obecnom múzeu možno nájst’ vykopávky kovových nákonˇcí opaskov, na ktorých sú zobrazené stromy života nápadne podobné nášmu súˇcasnému štátnemu znaku (obr. 3.14). Zrejme tu niekde je pôvod nášho „dvojkríža“. Naši predkovia ho nosili stále pri sebe, lebo to bol náboženský symbol, ktorý ich mal ochranovat’. ˇ Špeciálne zaujímavé je trojcípe kovanie závesu pošvy meˇca (obr. 3.15). na cípoch sú zobrazené stromy života. Hoci je jeden z cípov ulomený, je zrejmé, že rovnaký motív bol pôvodne na všetkých troch cípoch. Uprostred tých cípov je zobrazená trojcípa Svarga/Svastika, pravdepodobne reprezentujúca kolobeh života. Ak by toto kovanie bolo krest’anské, preˇco by v nom ˇ bola trojcípa Svarga, pohanský symbol? Ak by nositelia týchto stromov života boli krest’ania, preˇco by tí istí l’udia nosili pohanské lunicovité prívesky a symboly Slnka?

62

Obr. 3.14: Nákonˇcia opaskov z Bojnej. na každom je strom života. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Naši predkovia nosili strom života stále pri sebe, lebo to bol náboženský symbol.

3.9

Strom života v Mikulˇciciach

Aj na Morave sa našli podobné nákonˇcia ako v Bojnej. Okrem nich sa v Mikulˇcickom múzeu Vel’kej Moravy nachádza aj rovnoramenný kríž, ktorý sa na prvý pohl’ad tvári ako krest’anský, len má na sebe reliéf akejsi l’alie, modliaceho sa cˇ loveka s rukami v polohe W (takzvaný orant) a dvoch hviezdnych symbolov (obr. 3.16). Presne tento symbol má v erbe napríklad mesto Žilina. Je to dvojkríž s dvomi hviezdami (obr. 3.9 a 3.12). 63

Obr. 3.15: Kovanie závesu pošvy meˇca z Bojnej. Zrejme kedysi na nom ˇ boli tri cípy so stromami života, no potom sa jeden ulomil. V strede je vidiet’ trojcípu svargu, asi symbol kolobehu života. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Spôsob modlenia postavy je vel’mi pozoruhodný. Osoba nezopína ruky na spôsob súˇcasných krest’anov, ale má pozdvihnuté predlaktia a otvorené dlane. Tento postoj sa nazýva orant a je to rannokrest’anský spôsob modlenia, ktorý sa zriedka používa dodnes. Jeho pôvod však siaha do drievneho náboženstva. Otázka znie, preˇco by mal krest’anský kríž na sebe dva nebeské objekty? Preˇco by sa krest’an modlil k stromu, ked’ Cyril také stromy rúbal? Dôvod je, myslíme si, zrejmý. Nemôže sa jednat’ o krest’anský kríž, ale o drievny. Prípadne ide o nejakú formu dvojnáboženstva – mix krest’anského s drievnym. Jedno je isté – ranná forma krest’anstva sa výrazne Obr. 3.17: Gul’ovité ozdoby z mikulˇcicodlišovala od tej súˇcasnej kého múzea Vel’kej Moravy. Možno sa a mala výrazne bližšie jedná o plody stromu života. Autor obk drievnemu slneˇcnému rázku: Blažena Ovsená. náboženstvu. V drievnom náboženstve 64

Obr. 3.16: Kríž z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy. Je na nom ˇ strom života, dva nebeské objekty a modliaca sa postava. Porovnajte so znakom Žiliny na obr. 3.9 a 3.12. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

totiž cˇ lovek cítil potrebu odhalit’ svoju hrud’, aby cˇ o najviac zväˇcšil jej plochu a prijal tak cˇ o najviac svetelnej živy zo stromu života a nebeských objektov. Ak by ten symbol aj bol krest’anský, stále platí, že slovenský dvojkríž nie je symbolom Ježišovej šibenice, ale stromom života, na ktorom býva ukrižované Slnko. V mikulˇcickom múzeu sme našli aj iné kultové predmety. Okrem lunicovitých príveskov nás zaujali najmä zvláštne gul’ovité ozdoby, možno gombíky (obr. 3.17). Po hlbšej úvahe, v snahe logicky odôvodnit’ ich duchovný význam, prišli sme na to, že tieto by mohli predstavovat’ plody stromu života. Viedli nás k tomu motívy kvetín a l’alií zobrazené na niektorých týchto ozdobách. Ktorý krest’an dnes na sebe nosí plody stromu veˇcného života?

Dvojkríž nie je cyrilometodským symbolom Ježišovej šibenice, ale stromu života, na ktorom býva ukrižované Slnko.

3.10

Posvätné stromy v stredovekej Nitre

Na Mostnej ulici v Nitre archeológovia vykopali stredoveké kachlice s motívmi posvätných stromov (obr. 3.18). Nakol’ko už ide 65

o krest’anské obdobie, môžeme hádat’, že sa skôr jedná o krest’anské biblické motívy stromu poznania dobra a zla a stromu veˇcného života.

Obr. 3.18: Kachlice zo stredovekej Nitry. Zdroj: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKO LIA [25], str. 75 a tab. 19. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Na prvej kachlici zl’ava vidno zabíjanie draka. Na d’alších dvoch sú zobrazené stromy, ktoré vykazujú v istom zmysle tvar dvojkríža. Nad stromom poznania dobra a zla, na druhom obrázku zl’ava, vidno hniezdo s vtákom, možno bocianom, ktorý má svoj dlhý krk stoˇcený do tvaru Slnka. Je to okrídlené Slnko z asýrskych alebo egyptských motívov. Pod stromom sú dve postavy, asi Adam a Eva. Na tret’om obrázku zl’ava je asi strom veˇcného života, ku ktorému bráni prístup šelma. Po zabití šelmy sa možno bezpeˇcne najest’ plodov stromu života a dosiahnut’ nesmrtel’nost’. Na hornom obrázku kachlice s trojuholníkovým prierezom vidno drievne kruhové motívy Svargy (Slnka). Toto je práve mätúce, pretože krest’anstvo sa vyhýba Slnku ako cˇ ert krížu. Krest’anstvo bolo kedysi zrejme naozaj vnímané významne odlišne od dnešného pohl’adu. Zaujímavé je, že sa medzi kachlicami neobjavuje motív Ježiša Krista (asponˇ v publikácii sa neobjavuje). 66

3.11

Stromy v iných podobách

Posvätné stromy sú stále medzi nami. Šibanie korbáˇcmi (kraváˇcmi, kriváˇcmi, býkovcami) z v´rbových prútov na Vel’kú noc predstavuje prechod životodarnej sily zo stromu do cˇ loveka. Stavanie májov tiež súvisí so stromami života. Posvätné stromy veˇcného života máme aj na král’ovských korunách -– to sú tie cípy, ktoré môžeme na korunách vidiet’. Král’ s takouto korunou bol cez strom života najvyšším spravodlivým sudcom. o král’ovských korunách si povieme viac v kapitole 4. Už sme si ukázali, že strom života súvisí s Vianocami. Niektorí krest’ania sa pýtajú, preˇco nekrest’ania oslavujú Vianoce, ked’ nemajú niˇc spoloˇcné s Ježišom Kristom. Otázka by teraz skôr mala zniet’, preˇco oslavujú Vianoce krest’ania, ked’ nemajú niˇc spoloˇcné so stromom života. o drievne staroslovenské Vianoce sme nakoniec neprišli, lebo ich oslavujeme dodnes. Ani posvätné háje sme úplne nestratili. Pri každom krest’anskom hrobe je totiž postavený kríž, symbol posvätného rodostromu, len je na nom ˇ namiesto Slnka ukrižovaný Ježiš. Staˇcí vymenit’ Ježiša za Slnko, ako to bolo kedysi, a hned’ máme naspät’ naše pôvodné slovenské drievne duchovno. Ešte aj tie svieˇcky dodnes zapal’ujeme Obr. 3.19: Dvojkríž polmesiacom na hroboch z rovnakého dôvodu ako s hviezdou na strome života. Sú pozostatkom kultu a na katolíckom ohna. ˇ Tento ohenˇ zosielajú nebeské objekty v jednej na strom života, aby cez ovocie stromu života kostole severoslovenskej zapálil v m´rtvych ohenˇ veˇcného života. dedine. Jedná sa v Drevený slovenský dvojkríž na troch vr- skutoˇcnosti o symbol choch je zobrazený aj v slovenskom parla- stromu veˇcného mente. Musel to byt’ naozaj osvietený cˇ lovek, života. Autor obrázku: ktorý ho dal vyrezat’ z dreva, lebo vhodnejší Blažena Ovsená. materiál sa v prípade drievneho duchovna ani použit’ nedá. Väˇcšina Slovákov dnes verí, že bez krest’anstva a cyrilometodského dvojkríža musí slovenská štátnost’ nutne zaniknút’. Netušia, že je tomu práve naopak. Že zavrhnutím cudzorodého krest’anstva 67

a navrátením pôvodného významu slovenskému rodostromu sa môže slovenský národ iba obrodit’. Naša slovenská sila je ukrytá v drievnom stromovom duchovne. Ak je u nás nieˇco, cˇ o inde nemajú, tak je to práve slovenský zmysel pre prírodné duchovno. Toto sa inde nedá nájst’. Nedá sa ani vyvážat’. Aby ste sa ho mohli dosýtosti nabažit’, musíte príst’ na Slovensko.

Staˇcí vymenit’ Ježiša za Slnko, ako to bolo kedysi, a hned’ máme naspät’ naše pôvodné slovenské drievne duchovno. Navrátením pôvodného významu slovenskému rodostromu sa môže slovenský národ obrodit’. Aby ste sa mohli dosýtosti nabažit’ prírodného stromového duchovna, musíte príst’ na Slovensko.

68

Kapitola 4

Pátranie po slovenskom král’ovi Svätoplukovi a slovenskej korune Preˇco sa Slováci osamostatnili? Mali Slováci kedysi vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto ním bol? Nosil korunu? Ako vyzerala? Ako vyzeral nastol’ovací obrad? Eduard Krekoviˇc, oficiálny historik a cˇ len komisie údajných odborníkov na posúdenie vhodnosti osadenia jazdeckej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade (komisia bola založená na podnet Richarda Sulíka a vedená Marínou Zavackou), Denník SME, http://komentare. sme.sk/c/5426676/kral-svatopluk.html, 16. 6. 2010, „Král’“ Svätopluk: „Už dávno pred Svätoplukom žili na našom území králi, ale voláme ich tak iba preto, že vhodnejšie pomenovanie chýba. Neboli to skutoˇcní králi s korunou. Rovnako ako Svätopluk.“

4.1

Alternatívne odpovede

Názov tejto kapitoly je vyslovene provokatívny. Podl’a oficiálnych historikov Slováci nielenže nemali v rannom stredoveku nijaké vlastné král’ovstvo, oni ani neexistovali. Že existovali a mali svoju 69

zem, sme ukázali v kapitole 2. Slováci mali v jednom cˇ ase minimálne tri kniežatá – Rastislava, Svätopluka a Kocel’a. Teda museli mat’ minimálne tri kniežatstvá. Možno ich bolo dokonca až pät’ – štvrté v Zátisí (dnešné východné Mad’arsko) a piate v Sedmohradsku (dnešné západné Rumunsko). Slováci mali aj vlastného král’a, Svätopluk I. Vel’ký bol najvýznamnejším. na hlave nosil korunu so stromami života. na kniežací stolec sa dostal nastol’ovacím obradom. ˇ Osamostatnením sa od Ceskoslovenska sa Slovensko vrátilo po tisíc rokoch k svojej dávnej štátnosti, ktorú reprezentovala práve ˇ slávna Svätoplukova vláda. Vtedy Slováci chvíl’u vládli Cechom, ˇ v Ceskoslovensku tomu bolo naopak. Za Svätopluka bolo hlavné mesto na Slovensku, cˇ i už na Moravskom Slovensku, Nitrianskom ˇ Slovensku alebo Blatenskom Slovensku. V Ceskoslovensku bola hlavným mestom cˇ eská Praha. Slovenské snaženie o samostatnost’ sa zatial’ naplnilo iba cˇ iastoˇcne, pretože takzvané cˇ eské zemˇe, ktoré boli ˇ kedysi slovenské zeme a žili v nich Slováci, zostali aj nad’alej Cechom. O Svätoplukovi sa zachovali dve povesti — prvá o troch prútoch, v ktorej odovzdáva krajinu svojim synom, radiac im, aby držali pospolu, lebo iba tak dokážu odolat’ nepriatel’om; druhá povest’ je z konca jeho života, kedy sa po prehratej bitke obrátil do seba, v noci sa vytratil zo svojho vojska, až prišiel na horu Zobor, kde zabil svojho kona, ˇ zahrabal meˇc a nikým nepoznaný žil s pustovníkmi, ktorým až tesne pred smrt’ou vyjavil o sebe, že je král’ a hned’ zomrel. Igrijci ešte aj stovky rokov po zániku Svätoplukovej ríše spievali o tejto zemi a slovenskom král’ovi. Vraj sa vráti, ked’ bude slovenskému národu najhoršie.

Slováci mali minimálne tri kniežatstvá, možno až pät’. Povest’ o troch prútoch hovorí o slovenskej súdržnosti.

4.2

Svätopluk a dvojkríž

Ked’ sa v roku 2010 spustila brutálna politická antikampanˇ proti cˇ erstvo osadenej jazdeckej soche slovenského král’a Svätopluka na Bratislavskom hrade, neprajníci argumentovali, že Svätopluk 70

Obr. 4.1: Jazdecká socha slovenského král’a Svätopluka na Bratislavskom hrade. Vl’avo pôvodná verzia s dvojkrížom „stromom života“ a nápisom „KRÁL’ STARÝCH S LOVÁKOV “ a vpravo po protislovenskom puˇci bez dvojkríža (s dvojkrížom prekrytým puklicou) aj bez nápisu, ktorý by uvádzal, o akú historickú postavu sa jedná. V strede je erb Nitry, v ktorej Svätopluk dokázatel’ne vládol ako nitrianske knieža na zaˇciatku svojej vlády. Koláž spracovala: Blažena Ovsená.

nebol ani slovenský, ani král’, ani nenosil korunu a už vôbec nie cyrilometodský dvojkríž na svojom štíte. Vraj bol len moravským kniežat’om bez koruny a mohol maximálne nosit’ nejaký diadém. Vraj o dvojkríži vtedy ani nechyroval, lebo dvojkríž sa (údajne) prvý raz objavil až v uhorskom znaku. Niektorí odborníci syˇcali rozdvojeným hadím jazykom, že Slováci Svätopluka ukradli Moravákom a že jeho noha nikdy nevstúpila na naše Slovensko. Nuž, dobré ráno, stará mama! Všetko bolo ináˇc! V kapitole 3 sme mali možnost’ vidiet’, že slovenskí vel’moži nielenže poznali slovenský dvojkríž vo forme stromu života, oni ho pri sebe dokonca denno-denne nosili, aby ich ochranoval. ˇ Niˇc nás neoprávnuje ˇ predpokladat’, že v prípade Svätopluka by tomu malo byt’ ináˇc. Ked’ teda sochár majster Kulich z donútenia nepriatel’ov a štátom platených historikov dodatoˇcne prekryl puklicou dvojkríž na jazdeckej soche král’a Svätopluka, robil tak vlastne úplne zbytoˇcne. Nezmyselné sú argumenty nepriatel’ov, že rovnoramenný dvojkríž na Svätoplukovom štíte treba odstránit’, lebo sa podobá na znak Hlinkovej gardy, ktorá sa podiel’ala na perzekúciách menšín poˇcas druhej svetovej vojny. Ak by sme prijali túto logiku, museli by sme 71

prestat’ nosit’ viazanku len preto, lebo viazanky nosil nejaký diktátor. Rovnoramenný dvojkríž sa okrem iného nachádza aj v erbe mesta Nitra, v ktorej Svätopluk zaˇcínal svoju vládu ako nitrianske knieža. Bez explicitného vyjadrenia autora sochy, že sa jedná o kríž Hlinkovej gardy, nemožno tvrdit’, že sa jedná o znak Hlinkovej gardy. Nebol to však autor sochy, kto dvojkríž na štíte vydával za znak Hlinkovej gardy, ale „odporcovia“ tohoto znaku. Títo vnucovali verejnosti symbol rovnoramenného dvojkríža ako fašistického symbolu. Otázkou je, cˇ i sa týmto nedopustili trestného cˇ inu šírenia nenávistnej ideológie. Okrem dvojkríža bol zniˇcený aj d’alší slovenský symbol. Nápis S VÄTOPLUK – KRÁL’ STARÝCH S LOVÁKOV bol zredukovaný na nápis ˇ S VÄTOPLUK (obr. 4.1). Cast’, v ktorej sa Svätopluk oznaˇcuje za král’a starých Slovákov, sa odstránila. Protislovenskí puˇcisti týmto cˇ inom dosiahli, že Slováci na Slovensku nemajú právo nazývat’ Svätopluka svojím král’om. V tejto kapitole sa pokúsime ukázat’, že protislovenské sily odstránili tento nápis neopodstatnene, lebo Svätopluk naozaj bol král’om starých Slovákov a nosil korunu.

4.3

Preˇco má Svätopluk mnoho neprajníkov a cˇ o sú to za l’udia?

Svätopluk žil v t’ažkej dobe, ked’ Slováci žili v podruˇcí Frankov (Nemcov). Nevieme, kedy presne sa narodil, ale niektorí odborníci predpokladajú, že to bolo okolo roku 830 ([18], str. 32). na nitriansky stolec nastúpil ako knieža v roku 846 ako šestnást’ až osemnást’ roˇcný. Neskôr prevzal aj moravský stolec po svojom ujcovi Rastislavovi. Jeho život bol vel’mi hektický. Stal sa symbolom odboja proti Frankom (Nemcom). Zomrel v roku 894 vo veku asi 64 rokov. Král’ Svätopluk je v Európe persona non grata — nežiaduca osoba. Svätopluk je spoloˇcenské tabu, skoro ako homosexualita. Zloˇcinci totiž neradi hovoria o svojom zloˇcine. na zdochline Svätoplukovej ríše sa nak´rmili všetky okolité národy. a bolo to na slovenský úkor. Treba si uvedomit’, že keby Slovensko obsadila cudzia mocnost’, socha král’a Svätopluka by bola ako prvá zvrhnutá do Dunaja. 72

Zo Slovákov, kedysi jedného z najväˇcších slovanských národov, sa po rozvrate Slovenskej zeme ( „Vel’komoravskej ríše“) stalo škaredé malé káˇcatko. Málokto vie, že keby nepadla Svätoplukova ríša, mali by sme dnes namiesto Rakúsko-Uhorskej monarchie Slovenské cisárstvo. Pápež totiž v jednom liste menoval Svätopluka jediným a najdrahším synom. Týmto titulom sa v tej dobe oznaˇcovali iba rímski cisári alebo kandidáti na cisára. Svätopluk tieto cisárske ambície jednoznaˇcne mal. Preto tak vel’mi zúria nepriatelia Slovákov, ked’ niekto vytiahne slovenského král’a Svätopluka. Smrdí to totiž slovenskou obrodou a samovládou. a tú nikto na Západe, ani v okolitých krajinách nechce. Aby naši historici nemuseli bojovat’ za slovenskú históriu v multinárodnej Európe, radšej zbabelo sklopia hlavy a prijmú nemeckú verziu histórie. Radšej pôjdu proti slovenskému král’ovi Svätoplukovi a slovenskej korune. Bud’ týmto l’ud’om v hrudi nebije slovenské srdce alebo sú zbabelí bojovat’ za slovenské záujmy. My osobne vždy budeme ochranovat’ ˇ slovenského král’a Svätopluka, lebo ked’ padne náš král’, padne aj náš národ. a ked’ padne náš národ, stratíme dušu a budú za nás rozhodovat’ druhí. Vzdaním sa slovenského král’a Svätopluka by sme sa vzdali aj slovenského ducha. Slovenská štátnost’ je staršia ako štátnosti susedných národov, koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská. Slovák môže byt’ verný len myšlienke koruny svätoplukovskej. Ako slovenský štát 9. storoˇcia je priamym dôsledkom prirodzených síl národa, tak dnešná Slovenská republika 20. storoˇcia je logickým obnovením svätoplukovského štátu.

Keby Slovensko obsadila cudzia mocnost’, socha král’a Svätopluka by bola ako prvá zvrhnutá do Dunaja. Vždy budeme ochranovat’ ˇ slovenského král’a Svätopluka, lebo ked’ padne náš král’, padne aj náš národ. Slovenská štátnost’ je staršia ako štátnosti susedných národov, koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská. 73

Slovák môže byt’ verný len myšlienke koruny svätoplukovskej. Slovenská republika je logickým obnovením svätoplukovského štátu z 9. storoˇcia.

4.4

O cˇ o išlo Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocel’ovi?

Celý príbeh o takzvanej „Vel’kej Morave“, v skutoˇcnosti o Vel’kom Slovensku, nebol o niˇcom inom ako o cirkevnom odpútaní sa od Franskej ríše. Ciel’om slovenských kniežat Rastislava, Svätopluka a Kocel’a bolo mat’ vlastné arcibiskupstvo, na základe ktorého by mohli vyhlásit’ král’ovstvo nezávislé od Frankov (Nemcov). Najskôr totiž Slovanov kvárili Avari (Huni), ktorí kontrolovali celé Podunajsko. No ked’ Frankovia vyhladili Avarov, stali sa títo aj novými „ochrancami“ a vykorist’ovatel’mi Slovanov. Bez vlastného arcibiskupstva sa nezávislé král’ovstvo jednoducho nedalo spravit’. Každá ríša ako aj každá vec na svete musí mat’ najskôr duchovný (právny) základ. Ako vieme, panónske, ale aj moravské biskupstvá spadali vtedy pod salzburgské (sol’nohradské) arcibiskupstvo. Nemecký cisár Karol Vel’ký po zniˇcení avarského vplyvu v Karpatskej kotline rozšíril svoje územie smerom na východ do krajiny Slovanov, z cˇ oho vznikla Východná marka, dnešné Rakúsko (Öster-reich = Východná-ríša). Salzburg (Sol’nohrad), vtedy ešte slovanské mesto, zaˇcali Frankovia používat’ ako vstupnú bránu do krajiny Slovanov a pokrest’anˇcovat’ ich na latinský spôsob. Rastic so Svätoplukom sa však nechceli stat’ Nemcami, nechceli Nemcom naveky platit’ roˇcné poplatky za pokrstenie svojej krajiny, ani nechceli byt’ naveky ich vazalmi. Preto rozmýšl’ali, ako by sa z tohoto poddanského jarma dostali1 . Nebolo šance, aby vytvorili vlastné arcibiskupstvo s existujúcim franským duchovenstvom, lebo to by Frankovia (Nemci) nikdy nedopustili. 1 Podobné snahy o vymanenie sa zo sféry nemeckého vplyvu boli aj poˇ cas RakúskoUhorska, aj poˇcas druhej svetovej vojny a už sa zrejme objavujú aj v Európskej únii.

74

A tu Rastic so Svätoplukom a Kocel’om (v niektorých zdrojoch sa Kocel’ nespomína) prišli s geniálnym nápadom. Zaˇcali tvrdit’, že ich slovenský l’ud franskému duchovenstvu nerozumie, cˇ o nakoniec bola aj pravda, a tak požiadali Rím o slovanských farárov. Rímsky pápež túto požiadavku zamietol, a tak sa obrátili na Byzanciu, k cisárovi Michalovi III. Požiadali ho o slovanských uˇcitel’ov, aby získali slovanské duchovenstvo a neskôr naozaj aj vlastné arcibiskupstvo. Cisár Michal im vyhovel a poslal im svojho spolužiaka z Konštantínopolskej univerzity Konštantína Filozofa (Cyrila) a jeho brata Metoda. Ked’že Michal III. bol homosexuál – za manžela mal Basila, pekného koniara, ktorý sa prespal až na manžela cisára, ktorého neskôr zavraždil, aby sa sám stal cisárom – môžeme povedat’, že slovenské písmo vzniklo vlastne homosexuálnou zásluhou2 . 2 Homosexuálna zásluha by bola dvojnásobná, keby sa ukázalo, že aj Cyril bol gay. Nie je to vylúˇcené, pretože ako chlapcovi sa mu prisnil sen o krásnej Sofii, on v nej však viac ako svoju budúcu manželku videl múdrost’. [9], ŽKC, kap. III., str. 19: „Ked’ malo diet’a sedem rokov, sníval sa mu sen. Rozprávalo ho otcovi a matke, hovoriac: «Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a povedal mi: ‘Vyber si z nich, ktorú chceš za družku života a seberovnú pomocníˇcku.’ Ked’ som sa na všetky popozeral a obhliadol ich, videl som jednu, spomedzi všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, vel’mi okrášlenú zlatými šperkami a perlami a všetkou krásou. Volala sa Sofia, t.j. Múdrost’. Tú som si vybral.»“ Bola by to celkom pekná historka na zakrytie svojej homosexuálnej orientácie. Neskôr Konštantín dokonca reálne odmietol ponúkanú manželku, a tak z neho spravili knaza. ˇ [9], ŽKC, kap. IV.., str. 24: „[Logotet] raz mu [Konštantínovi] vravel: «Tvoja krása a múdrost’ ma vel’mi pobádajú, aby som t’a miloval. Hl’a, mám duchovnú dcéru, ktorú som držal pri krste, krásnu a bohatú, i z rodu dobrého i vel’kého. Ak chceš, dám ti ju za ženu. od cisára dostaneš teraz vysokú hodnost’ i kniežatstvo a cˇ akaj ešte viac, lebo cˇ oskoro sa staneš stratégom.» Filozof mu odpovedal: «Dar [ženy] je istotne vel’ký pre tých, cˇ o po nom ˇ túžia, ale pre mna ˇ niet niˇc väˇcšieho ako uˇcenie, ktorým, nazhromaždiac vedomosti, budem hl’adat’ slávu a bohatstvo praotca.» Ked’ logotet poˇcul jeho odpoved’, išiel k cisárovnej a povedal: «Tento mladý filozof nemiluje tento život. No nepúšt’ajme ho z nášho kruhu, ale vystrihnime mu tonzúru knaza ˇ a dajme mu službu; nech bude bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej múdrosti. Asponˇ takto si ho azda udržíme.» a tak aj urobili. Ked’ však celkom krátko s nimi pobudol, odišiel k Úzkemu moru a skryl sa v kláštore. Hl’adali ho šest’ mesiacov a ledva ho našli. Ked’ ho nemohli prijat’ na onú službu, uprosili ho, aby prijal uˇcitel’skú katedru a uˇcil filozofiu tuzemcov i cudzincov. . . “ Konštantín bol teda vel’mi pekný, ale netúžil po dare ˇ sa tam odohrávalo ženy. Nechcel sa stat’ bibliotekárom, a tak sa skryl v kláštore. Co po nociach medzi mladými mníchmi poˇcas tých šiestich mesiacov, o tom môžeme len fantazírovat’. Konštantín potom ochorel a zomrel v relatívne mladom veku. V dokufilme Cyril a Metod, apoštoli Slovanov sa uvádza ako zdroj choroby suchoty, t.j. tuberkulóza. Nepodarilo sa nám do dnešného dna ˇ vypátrat’, odkial’ dokumentaristi cˇ erpali túto informáciu. My sme objavili iba zápis o jeho chorobe. Podl’a nášho názoru mohol Konštantín ochoriet’ na nejakú pohlavnú chorobu, napríklad syfilis, ktorú mohol získat’ nechráneným homosexuálnym pohlavným stykom v mladosti. Cisár Michal III., Konštantínov spolužiak z univerzity, takto hovoril Konštantínovi o misii

75

Po obnovení panónskeho biskupstva a jeho spojení s moravským vzniklo potom moravsko-panónske, resp. „slovenské“ arcibiskupstvo, ktorého arcibiskupom sa stal samotný Metod.

Slovenské písmo vzniklo homosexuálnou zásluhou. Príbeh o cirkevnej slovenˇcine mohol byt’ v skutoˇcnosti jednou obrovskou duchovnou homosexuálnou ságou. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 244, zo staroˇceských pamiatok, Z Hradeckého rukopisu, Z legendy o svatém Prokopovi, (polovica 14. storoˇcia): „. . . Knieže, jsút’ zde kacís Slovˇené, jmajít’ kakos písmo jiné, cˇ iniet’ proroˇcstvie pˇreˇ mnoho. Knieže, nepˇreˇ púšˇceˇ j jim toho! Slúžiet’ slovenským hlaholem3 , stojéce pˇreˇ d božím stolem. . . . “ D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 42, Bula Industriae Tuae (Rím jún 880). Pápež Ján VIII. píše Svätoplukovi. [Pápež Ján VIII. potvrdzuje Metoda v hodnosti arcibiskupa a jeho pravovernost’, zriad’uje Nitrianske biskupstvo a za jeho biskupa menuje Vichinga, potvrdzuje slovenský jazyk, ktorým hovorili starí Slováci, ako bohoslužobný jazyk. Prijatím Svätopluka a jeho krajiny na Moravu [9], ŽKC, kap. XIV., str. 63: „Cisár zvolal radu, prizval Konštantína Filozofa a nechal ho vypoˇcut’ si posolstvo. i riekol: «Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta [na Moravu, do Slovenskej zeme] íst’, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonat’, iba ty.» Filozof odpovedal: «I ustatý som i chorý telom [pravdepodobne už nakazený pohlavnou chrobou], ale s radost’ou pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk.» . . . “ a inde zase takto sa píše o Konštantínovej chorobe [9], ŽKC, kap. XVIII., str. 77: „I dol’ahli nanho ˇ mnohé námahy, a tak upadol do choroby. a ked’ mnohé dni znášal chorobu, raz videl Božie zjavenie a zaˇcal takto spievat’: «Pôjdeme do domu Pánovho, zaplesal môj duch a zaradovalo sa srdce.» . . . a ked’ sa priblížila hodina, aby prijal pokoj a presídlil sa do veˇcných príbytkov. . . “ Ešte jedna poznámka – možno aj zánik slovenského písma na Morave bol zapríˇcinený homosexuálmi. Nitriansky biskup Viching sa správal ako intrigánska homosexuálna hereˇcka. Zrejme žiarlil na krásu slovenských žiakov, a tak brojil proti slovenˇcine. Príbeh o cirkevnej slovenˇcine tak v skutoˇcnosti mohol byt’ jednou obrovskou duchovnou homosexuálnou ságou. 3 Takto je to uvedené v origináli.

76

pod svoju ochranu pápež fakticky postavil Svätopluka na úrovenˇ ostatných krest’anských panovníkov vtedajšej Európy. Najstarší zachovaný odpis tohto pápežského listu, ktorý má charakter vel’mi významného privilégia, je v kódexe z 11. storoˇcia — ide o odpis z pôvodného kancelárskeho registra pápeža Jána VIII. Uložený je v Tajnom vatikánskom archíve.] (výraz sloviensky nahrádzame výrazom slovenský): „Milovanému synovi Svätoplukovi (Sfentopulcho), slávnemu kniežat’u. . . . Písmo koneˇcne slovenské (litteras denique Sclaviniscas), Konštantínom Filozofom kedysi vynájdené, aby nimi chvály Bohu povinne zneli, právom schval’ujeme a rozkazujeme, aby v tom istom jazyku sláva a skutky Krista Pána nášho vypravované boli (Sk. 2, 1). Lebo nielen troma, ale všetkými jazykmi Pána chválit’ sme napomínaní svätou mocou, ktorá prikazuje, hovoriac: «Chvál’te Pána všetky národy a pochvál’te ho všetci l’udia» (Ž. 116, 1). . . . Ani zdravej viere alebo náuke sa nijako neprieˇci, cˇ i už omše v tomže slovenskom jazyku (Sclavinica lingua) spievat’ alebo sväté evanjelium alebo cˇ ítanie božieho Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené cˇ ítat’ alebo všetky ostatné hodinkové služby (hodinky) spievat’, pretože kto utvoril tri hlavné jazyky, t. j. hebrejský, grécky a latinský, sám stvoril i všetky ostatné na cˇ est’ a slávu tvoju. . . . Nariad’ujeme však, aby vo všetkých kostoloch krajiny vašej pre väˇcšiu úctu evanjelium sa latinsky cˇ ítalo a potom na slovenský jazyk (Sclavinica . . . ) preložené do uší l’udu, latinským slovám nerozumejúceho, sa hlásalo, ako, zdá sa, v niektorých kostoloch sa robí.“ Plán slovenských kniežat d’alej zah´rnal ˇ postupné znovudobytie Sol’nohradu (dnešné Rakúsko), centrum arcibiskupstva, a obnovenie kedysi jednotného Vel’kého Slovenska ešte zo Samovej vlády. Mali v pláne vytvorit’ Slovenské/Slovanské cisárstvo s hranicami neskoršieho Rakúsko-Uhorska. Jednoducho im išlo o slovanskú dominanciu v Európe. Svätopluk pravdepodobne považoval za nereálne vytvorit’ takúto ríšu v takom krátkom cˇ ase, ako si to predstavoval Rastislav. 77

Frankovia si boli vel’mi dobre vedomí tohoto premysleného plánu, a preto pravidelne vojensky vyplienovali ˇ nielen Rasticovu Moravu, ale aj Svätoplukove Slovensko. Tieto boje dost’ podrobne opisujú Fuldské letopisy. Pri ich cˇ ítaní musíme však mat’ stále na pamäti, že sú zaujaté v nemecký prospech. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 28, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 869: Ked’ Karol so zvereným mu vojskom prišiel k oným Rasticovým neopísatel’ným a spomedzi všetkých najstarších nepodobným hradbám (Devín, pozn. Ján Stanislav), spoliehajúc sa na pomoc božiu, spálil všetky hradby v tomto kraji a cˇ o bolo poskrývané v lesoch a na poliach zakopané, ponachádzal a so svojimi rozchvátil. Mnoho útoˇciacich nepriatel’ov alebo zahnal alebo pobil. Nie menej aj krajinu Rasticovho synovca Svätopluka bol Karlman spustošil ohnom ˇ i meˇcom.“ Svätopluk bol skutoˇcne pod obrovským tlakom. Dostal sa medzi dva mlynské kamene – Nemcov a nekompromisného ujca Rastislava. Vel’mi oslabený týmto franským nivoˇcením, vidiac zrejme samovražednú zaslepenost’ a radikalizmus ujca Rastislava, ktorý dokonca vyhnal z Moravy všetkých franských knazov, ˇ a nestotožnujúc ˇ sa s ním v naˇcasovaní osamostatnenia sa, Svätopluk nakoniec uznal samostatnost’ spornej Východnej marky (dnešné Rakúsko), na ktorú si Rastislav robil zálusk. Svätopluk sa poddal Frankom. To sa stalo základom jeho sporu s ujcom Rasticom, ktorý ho za to chcel zavraždit’. Treba tiež dodat’, že Svätopluk z Nitry pravdepodobne nikdy nechcel vystavovat’ riziku svoje postavenie v Nitre kvôli nejakému spornému územiu kdesi v dnešnom Rakúsku, ktoré by aj tak pripadlo Rasticovi, ktorý s ním, na rozdiel od Svätopluka, priamo susedil. S tou vraždou to ale dopadlo presne naopak, ako to bolo plánované, a tak na scéne nezostal Rastislav, ale Svätopluk.

4.5

Svätopluk nebol zradca

Mnoho neprajníkov sa snaží spravit’ zo Svätopluka náchylného zradcu s krivým charakterom. Vraj sa naschvál podriadil Frankom, aby sledoval vlastné záujmy a politicky znemožnil ujca Rastislava. 78

ˇ ak sa len nezhodoval s ujcovou Lenže cˇ o ak všetko bolo ináˇc? Co ˇ ak vnímal, že najlepšou tvrdohlavou a samozniˇcujúcou taktikou? Co stratégiou bude postupné vybudovanie vel’kej ríše, hrat’ hru na dve strany – franskú aj slovenskú – a až potom, ked’ bude naozaj pri sile, vzopriet’ sa Frankom? To dnes už nikto nerozhodne. Ked’že nevieme, aká motivácia viedla Svätopluka k poddaniu sa Frankom, nemôžeme ani tvrdit’, že bol zradcom slovenských záujmov. Aj v jeho prípade platí prezumpcia neviny. Rastislav videl v Svätoplukovi zradcu, lebo porušil sl’ub vernosti. Chcel ho preto zabit’ na hostine, na ktorú Svätopluka pozval. Svätopluk sa o tom dozvedel od špiónov na Rasticovom dvore a preto on pripravil pascu Rastislavovi. Ak je niekto rozhodnutý vás zabit’, predsa nenecháte vášho potenciálneho vraha opät’ vládnut’. Svätopluk Rastislava zajal a vydal Karolmanovi. Vymenil záchranu Moravy za Rastislavov život. Rastislava odsúdili za vlastizradu. Nezrazdil Slovenskú zem, ale franskú vlast’, cˇ o je vel’mi cˇ udné chápanie pojmov vlast’ a vlastizrada. Jeho život ušetrili a iba ho zbavili svetla oˇcú. ˇ Tu by sme radi uviedli na poriadok predstavu o oslepení. Casto sa zobrazuje toto oslepenie ako nejaké vypichnutie oˇcí rozžeraveným železom. vo filme C YRIL A M ETOD – A POŠTOLI S LOVANOV sa z Rastislavových oˇcí doslova valili kúdoly dymu. V skutoˇcnosti sa rozžeravený kov iba priložil k oˇciam na vzdialenost’ pár centimetrov, takže ku kontaktu nedošlo. Blízkost’ horúcej žiary bola dostatoˇcne silná na to, aby spálila sietnicu, v dôsledku cˇ oho cˇ lovek oslepol. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 29, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 870: [Král’ L’udovít] . . . odcestoval do Bavorska. Tu po rozhovoroch so svojimi dal si predviest’ Rastislava, sputnaného v t’ažkých ret’aziach, a podl’a rozsudku Frankov, Bavorov, ako aj Slovanov, prišlých z rozliˇcných krajov s darmi ku král’ovi, rozkázal ho na smrt’ odsúdeného iba pozbavit’ svetiel oˇcú.“ Frankovia po odstránení Rastislava sledovali vlastné záujmy. Ich ciel’om nebolo mat’ na Morave a Slovensku slovenské kniežatá, ale nemecké. Ked’ dosadili do Rastislavovho hradu bavorských markgrófov Viliama a Engelšalka, tí hned’ ukradli moravský král’ovský poklad a nechali ho odviest’ do Bavorska. 79

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 29, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 870: Karlman však, ked’ sa mu nikto nepostavil na odpor, vtrhol do jeho [Rasticovej] krajiny a podrobil si všetky hrady a zámky (civitates et castella). Po usporiadaní vecí v krajine, dosadiac ta svojich l’udí [Viliama a Engelšalka], vrátil sa (domov) aj s ukoristenými král’ovskými pokladmi.“ ˇ Coskoro bol zatknutý a uväznený aj Svätopluk. Chýbajú zápisy kroník, ktoré by vysvetl’ovali, cˇ ím sa prehrešil. Náš názor je ten, že to bolo práve kvôli moravskému pokladu, proti ktorého krádeži Svätopluk urˇcite protestoval. Túto nespokojnost’ Frankovia urˇcite považovali za d’alšiu vlastizradu. Svätopluk sa týmto zatknutím dostal do rovnakej situácie ako ujco Rastislav predˇcasom. Vedel, že ak sa vyslobodí a ešte raz ho chytia, tak je s ním koniec. Tým, že Karolman Svätopluka zatkol, vlastne odsúdil Svätopluka na to, aby mu viac neveril. Ked’ vás niekto zatkne, urˇcite mu prestanete dôverovat’. Preto Svätopluk po svojom oslobodení prezliekol kabát a otvorene sa postavil na stranu Slovákov. Oslobodenie prebehlo nasledovne. Ked’ zatkli Svätopluka, Slováci v Nitre si mysleli, že ich knieža je po smrti. Zvolili si preto za knieža Slavomíra, Svätoplukovho príbuzného. Zvolili si ho proti jeho vôli a povedali mu, že bud’ ich povedie do boja za oslobodenie Moravy, alebo ho zabijú. Slavomír si vybral prvú možnost’. Naozaj po krátkom cˇ ase získali spät’ všetky hrady na Morave, vrátane Rastislavovej nedobytnej pevnosti. Vtedy Frankovia videli, že všetko stratili. Aby upokojili situáciu, požiadali Svätopluka, aby s franským (nemeckým) vojskom prevzal kontrolu nad Moravou a vrátil ju naspät’ pod správu Frankov. Svätopluk lišiacky súhlasil, ale v jeho hlave bol iný plán, plán zrady. Ked’ prišiel k nevýslovnej Rastislavovej pevnosti, vošiel dnu, v hrade sa dohodol so Slavomírom na úskoˇcnom pláne. Potom sa vrátil k franskému vojsku a oznámil vojakom, že bojovat’ sa nebude. Ked’ sa vojaci zložili, vtedy na nich zaútoˇcili Slováci pod Svätoplukovým velením. Franskí vojaci nemali bez velenia najmenšiu šancu obránit’ sa a boli úplne rozprášení. V tomto momente získal Svätopluk nielen slovenský (nitriansky) stolec, ale aj stolec moravský po ujcovi Rastislavovi. Stal sa nezávislým panovníkom od Franskej ríše. a po celý život pamätal na pomstu voˇci Frankom a najmä rodom Viliama a Engelšalka. Ked’ 80

sa mu po mnohých rokoch podarilo dostat’ sa do konfliktu so synmi spomínaných markgrófov, pamätajúc na dávne príkoria ich otcov a ukradnutý král’ovský poklad, úplne ich dokaliˇcil.

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 31, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 4. Rezenské pokraˇcovanie, (výraz Slovania nahrádzame výrazom Slováci): „Rok 884: V tom istom roku, ked’ si títo mladíci [synovia Viliama a Engelšalka] vymohli, že spomenutý markgróf, t. j. Aribo, bol král’ovských pôct zbavený, Svätopluk, knieža Moravanov, majúc na mysli samú lest’ a klam, nezabúdal na dve veci: kol’ko vytrpel od predkov týchto mladíkov [t. j. od nebohých markgrófov Viliama a Engelšalka, ktorí ukradli moravský poklad a uvrhli Svätopluka do väzenia] aj so svojím národom, kým strážili bavorskú hranicu, ale hlavne majúc na mysli priatel’stvo a prísahu s Aribom, šiel sa pomstit’ a pomstu aj vykonal. Za Dunajom chytenému Werinhárovi, druhorodenému z troch synov Engelšalkových, ako aj vojvodovi Wezzilonovi, ich pokrvnému, odt’ali pravú ruku, jazyk a – taká ohavnost’ – prirodzenie, takže mu nezostával ani znak mužnosti. Niektorí l’udia sa vrátili bez pravice a l’avice. Vojaci na kniežat’ov rozkaz niˇcili všetko ohnom, ˇ ba cˇ o viac, vyzvedaˇci, poslaní za Dunaj, kdekol’vek našli majetok spomenutých mladíkov, bez meškania ho spálili. Hrôzu zapríˇcinenú v dôsledku detského zámeru bolo cítit’ cez celý rok. Je to odplata mladíkom, neuznaných král’om, za zloˇcin spáchaný proti Aribovi. Ustúpili a pridali sa k Arnulfovi, synovi král’a Karlmana, ktorý v tom cˇ ase ovládal Panóniu. Ked’ sa toto knieža Svätopluk dozvedel, poslal k nemu poslov s týmto odkazom: «Mojich nepriatel’ov podporuješ, ak sa ich nevzdáš, nebudeš ma mat’ s tebou zmiereného.» Aj pri druhej príležitosti mu oznámil: «Tvoji l’udia sa spojili s Bulharmi, kujúc pikle o môj život a krajinu.» Títo pred rokom jeho krajinu boli spustošili. «Chcem, aby sa mi toto prísahou dokázalo ako nepravdivé.» Arnulf vyhlásil, že ani jedno, ani druhé nikdy neurobí. [Arnulf odmietol prísahu.] 81

A tak knieža so sbormi Slovákov, zozbieranými nie dlho a zo všetkých strán, s vel’kým vojskom napadol Panóniu, spustošiac ako vlk bezohl’adne a surovo jej väˇcšiu cˇ ast’ ohnom ˇ a meˇcom, takže nie nadarmo som o tejto biede napísal tento veršík: Toto bedákanie je aj smutným pohrebom vlasti. Po takomto utrpení pre spomenutý už zámer mladíkov, ked’ knieža (Moravanov) za rok nebol porazený, vrátil sa aj s vojskom domov. Ostatne v nasledujúcom roku knieža, znova zhromaždiac vel’ký sbor, nepriatel’ské vojsko nepriatel’sky do Panónie privádza, takže ak prv nieˇco bolo ostalo, teraz st’a vlˇcím spôsobom zhltol všetko. Jeho vojsko bolo totiž také vel’ké, že cez jedno miesto pochodovalo od svitu do mrku. s týmto ohromným vojskom plienil 12 dní v Arnulfovej ríši; nakoniec ako chcel, vrátil sa domov neohrozený. Potom nejakú cˇ ast’ svojho vojska poslal za Dunaj. Ked’ sa to dozvedeli najstarší synovia Engelšalkovi a Viliamovi, Meningoz a Papo, hl’adajúc záchranu v úteku, zahynuli v rieke, ktorá sa volá Rába. Brat grófa Bertholda aj s mnohými inými bol Slovákmi (a Sclavanis) zaskoˇcení. Nech poˇcujú, posúdia a porovnajú nežiˇclivci pravdy a tí radcovia, ktorým sa prvopoˇciatok tohto stavu vecí alebo zámeru páˇcil, nech sa im páˇci aj bezprostredné zlo! Hanili mier, ktorým bola zachovaná Panónia zachránená. Porušením však tohto mieru bola Panónia za dva a pol roka východne od Ráby celkom zniˇcená. Otrokov a slúžky zajali s malými det’mi. Popredných mužov alebo zajali alebo pobili, ale cˇ o bolo smutnejšie, niektorých, ked’ im odt’ali ruku, jazyk a prirodzenie, prepustili. Toto zaiste sa dialo alebo z milosrdenstva, alebo z hnevu božieho. Hnev boží voláme však spravodlivou pomstvou, o ktorej veríme s istotou, že prichádza, len ked’ je spravodlivá. [Tu vidno kapituláciu Frankov (Nemcov), aj kronikára.] Cisár odchádza cez Bavorsko na východ a príduc k rieke Tuln, na v´ršku Komian [dnes Kaumberg, pozn. Ján Stanislav] (Viedenský les) mal rozhovory. Sem medzi inými prišiel knieža Svätopluk so svojimi náˇcelníkmi, 82

kde, ako bolo zvykom, podaním ruky sa stal cisárovým vazalom4 , potvrdiac mu vernost’ prísahou a prísl’ubom, že kým Karol (III.) bude žit’, nikdy s vojskom nevkroˇcí do jeho ríše s nepriatel’skými úmyslami. Potom prišiel Braslav, ktorý v tom cˇ ase vládol medzi Sávou a Drávou, a pripojil sa ako poddaný k jeho družine. . . . “ Každý cˇ lovek má právo na svoje videnie sveta, aj na chyby. Nikto nie je neomylný. Podstatné je, ako sa k tomu postaví po ˇ ol’utuje, vykoná nápravu alebo pomstu, cˇ i si zonejakom cˇ ase. Ci berie ponauˇcenie. Z konania Svätopluka jasne vyplýva, že hájil v prvom rade slovenské záujmy. Krádež moravského král’ovského pokladu Svätopluk potrestal odrezaním nepriatel’ových genitálií, cˇ ím oˇcistil svoje meno.

Svätopluk potrestal krádež moravského král’ovského pokladu odrezaním nepriatel’ových genitálií, cˇ ím oˇcistil svoje meno.

4.6

Svätopluk nevyhnal nasledovníkov Cyrila a Metoda

Niektorí neprajníci cˇ asto zo zlomysel’nosti a cˇ asto z neznalosti vycˇ ítajú král’ovi Svätoplukovi, že vyhnal žiakov-nasledovatel’ov Cyrila a Metoda. Kto však pozná skutoˇcnú históriu, vie, že Svätopluk je v tejto veci namoˇcený nevinne. Za vyhnanie môžu Frankovia (Nemci), rímsky pápež a jeho pred´lžená duchovná ruka nitriansky biskup Viching. Viching, tento katolícky zlosyn, totiž mámil Svätopluka a huckal ho proti Metodovi. Svätopluk sa s Metodom naozaj nemali radi. Metod vraj na Svätopluka a Moravu uvalil kliatbu kvôli jeho údajným „uvol’neným mravom“ a tolerovaní pohanských obradov. Frankovia dokonca zašli až tak d’aleko, že na jednej ceste zajali arcibiskupa Metoda a uväznili ho. Až na žiadost’ pápeža Jána VIII. ho po 2,5 roku prepustili. Vtedy Metod získal vol’nú ruku na zavedenie slovenských bohoslužieb. 4 Cisárovými vazalmi sú králi. Vazalmi král’ov sú zase kniežatá. Další ˇ náznak, že Svätopluk mohol byt’ skôr král’.

83

Viching ohováral Metoda u pápeža. Písal mu všelijaké lživé listy, v ktorých obvinoval ˇ Metoda, že v slovenskom jazyku nesprávne vysvetl’uje krest’anské uˇcenie. Pápež Ján VIII. po preverení falošných obvinení zobral Svätopluka a jeho l’ud pod svoju ochranu. Vysvätil knaza ˇ Vichinga za nitrianskeho biskupa a povolil používanie cirkevno-slovenského jazyka pri bohoslužbách. Lenže potom pápež Ján VIII. zomrel a na jeho miesto nastúpil pápež Štefan V., ktorý už taký naklonený slovenským bohoslužbám nebol. Zatratil Metoda a zakázal používanie slovenského jazyka pri bohoslužbách.

P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 60 (výraz Slovien nahrádzame výrazom Slovák): „Štefan, biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, král’ovi Slovákov [zuentopolco regi sclauorum]. . . . Kliatba však, ktorú on [Metod] vyriekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho [Metodovu] hlavu. Ty však a Tvoj l’ud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávat’ vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžit’ slovenským jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaruˇcil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej vôle a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho [používania slovencˇ iny] odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyuˇcovanie prostého a nevzdelaného l’udu a ked’ výklad evanjelia cˇ i apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovol’ujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak cˇ o najˇcastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho. Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovat’ ako rozsievaˇcov kúkol’a, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržat’ a d’aleko vyhnat’ od vašich hraníc.“ 84

Obr. 4.2: Z listu pápeža Štefana V. Svätoplukovi, král’ovi Slovákov (zuentopolco regi sclauorum). Zdroj obrázka: http://www.medievalica.com/ stranky/historica/slovaks/dokumenty/dok3.htm.

Takže nie Svätopluk, ale pápež Štefan V. bol ten, kto nariadil vyhnat’ tých, ktorí by chceli používat’ slovenský jazyk pri bohoslužbách. Vinníka treba hl’adat’ v Ríme. Franskí duchovní zakrátko vyhnali slovenských žiakov a knazov, ˇ muˇcili cˇ ast’ z nich a d’alších predali do otroctva Židom. V skutoˇcnosti sa Metodovcom len vrátila otrocká karma, ktorú Cyril s Metodom uvalili v Súdnom zákonníku na pohanov (vid’ cˇ ast’ 6.2.1). D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 73, Život Naumov, opisuje cˇ asy pôsobenia cyrilo-metodskej misie na „Vel’kej Morave“: „. . . A toto vedomé bud’ všetkým cˇ ítajúcim, ako sme prv napísali, že kacíri [franskí duchovní] tí muˇcili mnoho [slovenských žiakov] a druhých predali Židom za cenu, knazov ˇ i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok. a ked’ ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. a dozvediac sa o nich, i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. a postavili ich naspät’ do ich úradov a hodností, za knazov ˇ a diakonov, ako aj prv boli. Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s vel’kou ct’ou pokoj prijali. A Moravská zem, ako bol predpovedal svätý Metod, arcibiskup, za bezzákonia pre diela ich i kacírstva a za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali od kacírov, ktorým oni verili, cˇ oskoro pomstu prijali od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, peónsky [má byt’ panónsky] národ, a poplienili zem ich a spus85

tošili ju [v pôvodine je: opustiše ju, cˇ o môže znamenat’ aj opustili ju [pozn. Ján Stanislav]]. Ktorých však nepoplienili Uhri, to do Bulharska bežali. a ostala zem ich pustá Uhrom v moc.“ Pýtame sa, cˇ i by aj Ježiš zakazoval slovenský jazyk pri bohoslužˇ by aj on predával l’udí do otroctva. Aké len odporné zlo sa bách. Ci muselo ukrývat’ vo vnútri toho katolíckeho pápeža Štefana V., ked’ konal tak bezoˇcivo voˇci slovenskému národu? Kvôli tejto duchovnej kliatbe sa náš krásny jazyk stal druhoradým. Kvôli tomuto jazykovému zákazu sa Slováci v dnešnom Mad’arsku pomad’arˇcili a v dnešnom Rakúsku ponemˇcili. Kvôli tejto katolíckej duchovnej radioaktivite sme dodnes zo zotrvaˇcnosti kultúrne a dochovne ubití do postavenia druhoradých obˇcanov Európy. Vôbec nie je dôvod hrdit’ sa tým, že sa slovenˇcina stala štvrtým liturgickým jazykom na svete, pretože naši predkovia sa už pred nanútením krest’anstva modlili k svojim pôvodným drievnym bohom po slovensky. z tohoto jazykového hl’adiska bolo teda krest’anstvo krokom spät’ a snaha našich kniežat o vlastný liturgický jazyk sa dá vnímat’ iba ako nejaký návrat k starým zvykom. Tento hnusný list pápeža Štefana V. slúži na druhej strane ako priamy dôkaz toho, že Svätopluk bol král’om Slovákov. Ked’ ho král’ovským titulom tituluje samotný pápež, môžeme ho tak titulovat’ aj my. Nie sme totiž o niˇc horší ako nejaký pápež. Márne sú snahy niektorých neprajníkov poukázat’ na fakt, že aj iní vladári, hoci neboli král’mi, boli titulovaní král’ovským titulom rex. Márne poukazujú na to, že Svätopluk bol aj neskôr titulovaný obyˇcajným titulom dux, teda knieža. Títo neprajníci síce dokázali, že v udel’ovaní titulov bol neporiadok, avšak nedokázali, že práve Svätopluk bol titulovaný ako král’ nesprávne. Ked’ sa už iného nedá, chytajú sa neprajníci prekladu slova Sclavorum, ktoré neprekladajú ako Slovákov, ale Slovanov. Ale cˇ i sa mohlo jednat’ o král’a Slovanov, ked’ Svätopluk nevládol ani Poliakom, ani Chorvátom, ani Srbom, ani Bulharom, ani Rusom, ktorí boli tiež Slovania? Vládol iba vel’kému Slovenskému národu, ktorý žil v dávnej Slovenskej zemi (dnešné Mad’arsko + Slovensko + Morava). Podobne aj Nemci žijú vo viacerých krajinách, napr. v Nemecku, Rakúsku a Švajˇciarsku, a hovoria jedným nemeckým jazykom.

86

Nie Svätopluk, ale pápež Štefan V. je ten, kto nariadil vyhnat’ žiakov Cyrila a Metoda. Slovenskí žiaci, nasledovníci Cyrila a Metoda, boli predaní do otroctva Židom. z jazykového hl’adiska bolo krest’anstvo krokom spät’ a snaha našich kniežat o vlastný liturgický jazyk sa dá vnímat’ iba ako návrat k starým drievnym zvykom. Ked’ Svätopluka král’ovským titulom tituluje samotný pápež, môžeme ho tak titulovat’ aj my.

4.7

Svätopluk král’om

Nielen skazený katolícky pápež Štefan V. tituluje Svätopluka král’om. Aj kronikár Regino († r. 915), opát prümského kláštora, spomína na Svätopluka ako na král’a. P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 167, Reginova kronika (výraz Slovan nahrádzame výrazom Slovák): „Rok 890. Roku osemstodevät’desiateho od Vtelenia Pána král’ Arnulf udelil král’ovi moravských Slovákov Svätopluˇ kovi vojvodstvo Cechov, ktorí mali až do tých cˇ ias nad sebou vládcov zo svojej krvi a zo svojho národa a zachovávali franským král’om sl’úbenú vernost’ bez toho, aby porušovali prijaté záväzky. Arnulf ešte predtým, ako získal král’ovskú hodnost’, s ním (so Svätoplukom) nažíval v dôvernom priatel’stve. Ba aj syna, ktorého (Arnulf) splodil s konkubínou, niesol pri svätom krste a dal mu podl’a seba meno Svätopluk. Táto záležitost’ sa stala nemalým podnetom rozbrojov a vzbury. Pretože na jednej ˇ strane Cesi prestali zachovávat’ vernost’, ktorú dlhý cˇ as predtým dodržiavali, a na druhej strane aj Svätopluk v 87

presvedˇcení, že pripojením ich král’ovstva získal nemalú posilu, sa nadul spupnou pýchou a vzbúril sa Arnulfovi. Ked’ sa to Arnulf dozvedel, vtrhol na cˇ ele vojska do král’ovstva Moravanov a všetko, cˇ o našiel mimo hradísk, do základov zniˇcil. Nakoniec, ked’ boli posledné ovocné stromy aj s korenmi ˇ vytrhané zo zeme, Svätopluk požiadal o mier a aj ho získal, ked’ dal vlastného syna ako rukojemníka. Rok 894. Takisto asi v tomto cˇ ase zomrel král’ moravských Slovákov Svätopluk, muž medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší. Jeho král’ovstvo držali nešt’astne jeho synovia iba krátky cˇ as, pretože Mad’ari všetko až do základov spustošili.“

Treba si všimnút’, že kým Svätopluk je u Regina titulovaný ako ˇ král’ moravského král’ovstva, Cesi mali iba vojvodstvo. V hierarchii titulov máme knieža, nad ním král’a a nakoniec cisára. Knieža vládne jednému kniežatstvu, král’ vládne viacerým kniežatstvám, ale iba jednému král’ovstvu, a cisár vládne viacerým král’ovstvám, ale iba jednému cisárstvu. Naši historici si vlastne sami protireˇcia. Hovoria síce o Vel’komoravskej ríši, na jej cˇ ele však nevidia cisára, ako by niekto logicky oˇcakával v prípade vel’kej ríše, ale obyˇcajné knieža, akoby ríša bola obyˇcajným kniežatstvom. Ked’ to nadnesieme, Svätopluk bol vlastne súˇcasne moravské knieža, slovenský král’, a pokial’ vládol ríši, tak tiež slovanský cisár.

Svätopluk bol súˇcasne moravské knieža, slovenský král’ a tiež slovanský cisár. Naši neprajní historici argumentujú, že nikde nie je dochovaný dôkaz o Svätoplukovej korunovácii vlastným arcibiskupom. Akoby král’om mohol byt’ iba ten, komu korunu na hlavu nasadí nejaký ˇ Svätopluka korunoval pápež je absolútne irekatolícky duchovný. Ci levantné. Cisár Napoleón si nasadil korunu na hlavu sám. Povedali by sme, že malým král’om musí korunu nasadit’ pápež, vel’kí vladári si ju nasadia aj sami. z tohoto hl’adiska nemožno považovat’ za král’a iba takého vladára, ktorého korunuje katolícka cirkev, ale každého vladára, ktorý má príslušnú moc. 88

Aj staroˇceské pamiatky titulujú Svätopluka král’om. Dalimilova kronika dokonca spomína aj král’ovskú korunu a Svätoplukove sídlo ako Velehrad. Opisuje, ako sa cˇ eské knieža Boˇrivoj nechal pokrstit’ u moravského král’a, aby nemusel jest’ na zemi ako „pohanský pes“, ale mohol s ním stolovat’ za stolom po krest’ansky. Potvrdzuje povest’ o Svätoplukovi, že sa na konci svojho života stal pustovníkom/mníchom (konvršem). D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 225, ˇ Rýmovaná Ceská kronika, tzv. Dalimilova, vznikla medzi r. 1309 – 1314: „Knˇez Hostivít potom snide, Boˇrivoj na otcóv stolec vznide. Tehdy Svatopluk u Moravˇe králem bieše, knˇez cˇ eský jemu slúžieše. Jednú knˇez Boˇrivoj (pˇrijede) k královu dvoru, král mu uˇcini velikú vzdoru. Káza jemu za stolem na zemi siesti, a rˇ ka: «Slušie tobˇe to vˇedeti (pôvodne: viesti), ež ti neslušie pohanu za rovenˇ býti kˇrest’anu, sed’ se psy, tot’ jest tvé právo, ne kniežˇe, ale nemúdrá hlavo, že netbáš na tvorcˇe svého, maje za buoh výra ušatého.» Knˇez, to uslyšav, sˇe zapole, a jakž brzo by po stole, prosi kˇrista Boˇrivoj ot Svatopluka, krále moravského, a ot Mytudˇeje, arcibiskupa velehradského. Ten arcibiskup Rusín bieše, mšu svú slovinsky slúžieše. ... Tuto mušu do Moravské kroniky málo zajíti, abych mohl k svéj cti i rˇ eˇ cˇ i sliˇcnˇe pˇrijíti. Kako jest korona z Moravy vyšla, ˇ povˇedˇet’, kako jest ta zemˇe k Cechám pˇrišla. Král moravský ciesaˇrovu sestru za sebú mˇejéše, téj velmi násilen bieše. A proto nanˇ ciesaˇr jide, a král moravský s ciesaˇrem u boj vnide. Po hˇriechu tu král boj ztrati, žalostivˇe sˇe do Velehrada vráti. Ciesaˇr za ním do zemˇe pojide, 89

král hanbú u púšˇci vnide, rˇ ka: «Radˇeji chci konvršem býti, než králem a s nepˇrátely sˇe nebiti.» Proto v lesˇe pˇreˇ býváše a za obyˇceˇ j s pústenníˇcky motykú kopáše. ... I dnes na tom mˇestˇe cˇ erní mniešie pˇejú, klášteru v Uhˇriech Zabor [Zobor, pri Nitre] dˇejú.“ Král’ovskú korunu spomínajú aj arabské správy o Slovanoch. Dokonca spomínajú aj meno Svätopluk! D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 56, Správa Ibn-Rosteha a Gurdêzîho, [Ibn Roste napísal svoje dielo pred r. 913 alebo 914 a opieral sa najskôr o vel’ké dielo Džaihânîho spred r. 907. Rukopis Ibn-Rosteha je zachovaný v prepise z r. 1254 — 1255. Pri odpisovaní vniklo do textu mnoho chýb. Podobný text je od perzského spisovatel’a Gurdêzîho, ktorý písal svoje dielo r. 1051 alebo 1052.]: „Sloveni — Saklabijja: . . . Vladára nazývajú županom (subandž) a tohto poslúchajú a od jeho slova závisia. (Gurdêzî dop´lna: ˇ Ich vladár si položí korunu na hlavu [!!!] a každý ho poslúcha a robí podl’a jeho rozkazu. Väˇcšieho vládcu volajú Svätoplukom (Svjtmlk) a jeho námestníkom je župan (svjh).) Vladárovo sídlo je v prostriedku d´ržavy. Najvznešenejší, najznámejší spomedzi nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov, volá sa Svätopluk (Svjjtblk, -bilk, -balk, -bulk) a je väˇcší a mocnejší ako župan (subandž), ktorý je jeho námestníkom. Tento vládca má aj kone a živí sa výluˇcne kobylím mliekom. Má prekrásnych obrnencov, ktorí sú aj mocní aj statoˇcní. Mesto, v ktorom býva, volá sa Džarádist (alebo Džarádust; Chvol’son cˇ íta Džervab, Kuun Dsirvâb. Chvol’son myslí, že by to po úprave zápisu mohlo byt’ Chorvat alebo pokazený zápis mena Morav (t. j. Morava), alebo že je to pokazené Gradist’a, cˇ o by podl’a Chvol’sona mohlo byt’ Hradistje, volajúce sa teraz Gradišˇce.) a v nom ˇ sa odbavujú mesaˇcné trhy, trvajúce tri dni, na ktorých kupujú a predávajú.“

90

Obr. 4.3: Král’ Svätopluk s korunou na hlave na mal’be v bazilike Nanebovzatia Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda vo Velehrade pri Starom Mˇeste, ˇ Ceská Republika. Moraváci sa nerozpakujú znázornovat’ ˇ král’a Svätopluka s král’ovskou korunou. Výjav zobrazuje krest’anské ponižovanie pohanského kniežat’a Bˇretislava. Ten musí prijímat’ jedlo na zemi ako „pohanský pes“, kým „dobrí krest’ania“ stolujú za stolom. Prítomný je aj arcibiskup Metod. Bˇretislav sa potom nechal pokrstit’, aby aj on mohol sediet’ za stolom. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Ich vladár si položí korunu na hlavu a každý ho poslúcha a robí podl’a jeho rozkazu. Väˇcšieho vládcu volajú Svätoplukom. 91

4.8

O pôvode slov knieža, König a king

Duchovnú podriadenost’ našich oficiálnych historikov, o ktorej sme hovorili v úvode tejto knihy, dokazuje príklad s etymologickým vysvetlením slova knieža. Pôvodne prevládal názor, že slovo knieža prešlo ku nám z nemeckého König. Ked’že to tak urˇcili nemeckí historici, tak to tak predsa „muselo“ byt’. Slovanskí historici túto teóriu prevzali ako poslušní žiaˇcikovia. Až prof. Šimon Ondruš dokázal, že prechod tohoto dôležitého pojmu bol úplne opaˇcný. od Praslovanov prešiel ku Pragermánom. a od nich k Angliˇcanom do anglického king. Kým naše knieža súvisí geneticky so slovami kon (zaˇciatok), zákon, zákonník, v nemˇcine táto genetická väzba úplne chýba. Vidíme, že história, ako nám je prezentovaná väˇcšinou oficiálnych historikov, naozaj NEMUSÍ byt’ pravdivá. Staˇcí len trochu zapnút’ mogové závity, vnútorne sa vzbúrit’ a pred nami sa odkrýva úplne iná realita – zo škaredého zaostalého kaˇciatka je zrazu krásna vyspelá biela labut’. Zdá sa, že kedysi dávno Slovania vládli Nemcom. Podl’a Šimona Ondruša nemecké König, ako aj anglické king majú svoj pôvod v predkovi slovenského slova kžneNdzž, ktoré pred palatizáciou (zmäkˇcením) a vznikom nosovej samohlásky niekedy pred 5. storoˇcím malo tvar kžn-žn-g- vo význame ochranca zákona alebo prvý. Podobne principál je ochranca princípov (zákonov) alebo prvý v hierarchii. Pragermáni teda prebrali spoloˇcenskú organizáciu aj od Praslovanov! O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 15 – 16, resp. O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 87 – 93: „Od základu konž, vo význame zaˇciatok s deriváciou podobnou ako v predponovom za-kon-in-ik, ale bez predpony za-, bolo odvodené kžn-in-g, po palatizácii [zmäkˇcení] g na dz a vzniku nosovej samohlásky kžneNdz-. Etymologická motivácia bola rovnaká ako v slove zakonžnikž, to znamená ochranca zákona. V 10. storoˇcí sa kžneNdzž u západných Slovanov (okrem Poliakov) zmenilo na knäz ˇ (staroˇceské knˇez, naše knaz, ˇ ruské knaz), ˇ u južných Slovanov na knez. u južných Slovanov knez rovnako ako u východných Slovanov knaz ˇ oznaˇcuje knieža (knaz ˇ Igor). Ešte aj v starej cˇ eštine knˇez oznaˇcovalo knieža, ale už aj knaza. ˇ V histórii západných Slovanov zaˇcalo praslovan92

ské kžneNdzž podobne ako v pol’štine zákonnik oznaˇcovat’ duchovnú osobu, knaza. ˇ Popri deriváte kžn-in-g- vznikol už v praslovanˇcine derivát kžn-in-g-eN, po palatizácii a vzniku nosovej samohlásky kžneNžeN. Po zániku jeru a nosovky vznikla v 10. st. podoba knäžä. Po 10. storoˇcí knäžä v cˇ eštine zmenené na kníže, v slovenˇcine na knieža. . . . Preto treba kategoricky odmietnut’ starý tradovaný názor, že slovo knaz, ˇ knieža, resp. praslovanské kžneNdzž, kžneNgeN palatizované na kžneNžeN pochádza od Germánov. Naopak, praslovanské predhistorické kžneNdzž, pred palatizáciou a vznikom nosovej samohlásky kžn-in-g-, to znamená pred 5. storoˇcím, prešlo od Praslovanov k Pragermánom.“

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 8: „Z hl’adiska kultúrno-historického je závažná skutoˇcnost’, že základné právne pojmy, t.j. r˛edż (a jeho synonymá), pravo, resp. pravžda, So˛dż, zakonż sú všeobecne slovanské. To znamená, že ich historickí Slovania zdedili z predhistorických cˇ ias spoloˇcného života. Ani o jednom z uvedených základných právnych pojmov, resp. termínov nemožno tvrdit’, že by ho Slovania prevzali od iných národov, resp. z iných jazykov. Naproti tomu nemecké Orden, ordentlich, Ordnung má jednoznaˇcne svoj pôvod v latinˇcine, mad’arské rend je prevzaté od Slovanov a törvény (zákon, súd, právo) má tureckú provenienciu, porovnaj tur. törü zvyk, zvykové právo. To, že slovanské slová vyjadrujúce základné právne pojmy poriadku, práva, súdu a zákona sú zdedené z predhistorického praslovanského jazyka, svedˇcí o tom, že Praslovania už pred 4. – 5. storoˇcím mali vedomie základných právnych noriem, hoci ich uplatnovali ˇ ako prirodzené zvykové právo, nie ako písomne sformovaný kanonizovaný zákonník.

Pragermáni prebrali spoloˇcenskú organizáciu aj od Praslovanov. 93

4.9

Svätoplukova moravsko-slovenská koruna

Skôr, ako si odpovieme na otázku, ako vyzerala Svätoplukova koruna, pozrime sa, ako vyzerali koruny kórejské a sarmatské. Ste prekvapení, že aj Kórejˇcania a Sarmati poznali koruny, hoci nemali krest’anstvo, ani pápeža? Nedajte sa pomýlit’, král’ovská koruna nie je krest’anským vynálezom!

Obr. 4.4: V prvom riadku sú kórejské král’ovské koruny. V druhom riadku sú koruny sarmatské. na všetkých sú posvätné stromy veˇcného života. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

V prvom riadku na obr. 4.4 vidno kórejské koruny. Môžeme na nich vidiet’ stromy veˇcného života, ktoré pripomínajú náš dvojkríž. V ich prípade je akoby o jedno rameno viac, t.j. „trojkríž“. Posledná koruna pochádza z král’ovstva Šila z približne 5. – 6. storoˇcia. Ešte staršia koruna bola nájdená v Afganistane. Po páde Talibanu, v lete v roku 2003, sa v Kábule, v prezidentskom bankovom trezore, objavilo niekol’ko muzeálnych debien. Vnútri debien boli neocenitel’né historické zlaté nálezy z doby bronzovej, ktoré takto boli uchránené poˇcas desat’roˇcnej obˇcianskej vojny. Okrem stoviek starovekých mincí tam tiež bol Baktrijský poklad, 94

nájdený sovietskymi archeológmi krátko pred sovietskou inváziou do Afganistanu v roku 1979. Poklad je zbierkou 20000 zlatých, strieborných a slonovinových predmetov z pohrebísk pri Tyllya Tepe (Zlatej hory) v severnom Afganistane. Jeden z nálezov je absolútne unikátny. Je ním zlatá koruna z 1. st. n.l. so stromami veˇcného života (obr. 4.4, druhý riadok vl’avo). Iná koruna so stromami života tiež z 1. st. n.l., sarmatská, bola nájdená pri Novoˇcerkasku (obr. 4.4, druhý riadok vpravo). Pre neznalých treba poznamenat’, že ríša sarmatského zväzu, do ktorého patrili aj Slovania, siahala v istom období až na naše Slovensko. Hranicu medzi Sarmatiou a Germaniou tvorila v 2. storoˇcí n.l. rieka Hron, Sarmatské hory (asi západné Tatry) a d’alej na sever rieka Visla.

Obr. 4.5: Náˇcrt pravdepodobného tvaru Svätoplukovej moravsko-slovenskej král’ovskej koruny. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Stromy života nie sú len na týchto starodávnych korunách, ale vo všeobecnosti na všetkých korunách, aj novodobých. 95

Obr. 4.6: Zložený uhorský znak. Vidno na nom ˇ tzv. „svätoštefanskú“ korunu, ktorá obopína znaky kniežatstiev patriacich do širšieho Uhorského král’ovstva. V strede tých znakov je znak apoštolského Uhorska, teda jadra širšieho Uhorského král’ovstva. Skladá sa z dvoch cˇ astí – vl’avo uhorské bieloˇcervené pruhy symbolizujú mad’arsko-slovenskú cˇ ast’ (Panóniu) a vpravo slovenský dvojkríž na trojvrší symbolizuje dnešné Slovensko. Slovenský dvojkríž, symbol stromu života, vyrastá zo Svätoplukovej koruny. V apoštolskom uhorskom znaku je vyrozprávaná dávna história spojenia dvoch národov Slovákov a Mad’arov. Zdroj obrázka: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/b5/Wappen_ Ungarische_L%C3%A4nder_1915_%28Mittel%29.png.

Niekto by mohol namietat’, že na král’ovských korunách nie sú stromy života, ale stromy poznania dobra a zla. Král’ ako najvyšší sudca musí byt’ predsa tiež schopný rozlíšit’ dobro od zla. Biblia, ktorá nejakým, aj ked’ vel’mi pochybným spôsobom zachytila reálie dávnej doby, hovorí ohl’adom stromu života nasledovné: „Ovocie spravodlivosti je stromom života.“ Inými slovami ten, cˇ o je spravodlivý, dostane veˇcný život. Stromy na korune sú teda stromy veˇcného života, nie stromy poznania dobra a zla. Týmto symbolom spravodlivosti je obdarený spravodlivý vladár. 96

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý zákon, Kniha prísloví, 11:30: „Ovocie spravodlivosti je stromom života, nespravodlivost’ však uchvacuje život.“

Ku korune patrí žezlo a jablko. Jablko pravdepodobne symbolizuje plod stromu života. Žezlo je komplikovanejšie. Podl’a [11] žezlo etymologicky súvisí s nemeckým Kegel, cˇ o je prút, palica (s poznámkou „slova dále nepruhledná“). ˚ Podl’a nášho osobného názoru žezlo (možno pôvodne žehlo?) mohlo predstavovat’ akúsi symbolickú fakl’u, ktorou sa zapal’ovali (zažíhali, zažínali) nebeské objekty (Mesiac a Venuša) na noˇcnej oblohe nad stromom veˇcného života. Podobne deduško Veˇcerníˇcek v známej veˇcerníˇckovej znelke s lampášom zaveseným na palici zapal’oval hviezdy na noˇcnej oblohe. Tieto palice s lampášmi môžeme vidiet’ aj na egyptskom nákrese stromu života na obr. 3.5. Žezlo drží v ruke aj asýrsky král’ na obrázku 3.7. Ale cˇ i význam žezla bol naozaj takýto, s istotou povedat’ nevieme. Na základe poznania iných korún teraz vieme odhadnút’, ako asi vyzerala Svätoplukova moravsko-slovenská král’ovská koruna (obr. 4.5). Urˇcite na nej boli stromy života podobné nášmu dvojkrížu, isto aj plody týchto stromov a možno tiež zlaté závesy. Zlaté závesy má napríklad aj jedna z kórejských korún, ako aj uhorská „svätoštefanská“ koruna. Úvodzovky sú naschvál. Korunu, ktorú nazývame svätoštefanskou, vôbec nenosil uhorský král’ sv. Štefan. Jeho pôvodná koruna, možno ešte pôvodná moravsko-slovenská koruna, bola ukradnutá a odnesená na úteku do Rakúska jedným z jeho nasledovníkov, král’om Šalamúnom. Dnešná svätoštefanská koruna je len náhradou za pôvodnú korunu.

K NIHA KRÁL’OV [30], str. 68: „Táto [prvá uhorská] koruna [ktorou bol korunovaný 25.12.1000 alebo 1.1.1001 Štefan I.] sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovaˇcnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami l’alie [stromu veˇcného života], vykladaný drahými kamenmi. ˇ Dnes známa uhorská král’ovská koruna, oznaˇcovaná svätoštefanská, je mladšia a vznikla spojením dvoch cˇ astí rozliˇcného pôvodu.“ 97

Svätoplukovu korunu môžeme symbolicky vidiet’ aj v uhorskom znaku. Je na trojvrší a vyrastá z nej dvojkríž, strom života. Aj ked’ tá koruna bola pridaná do uhorského znaku až v relatívne nedávnej dobe, v 19. st., v skutoˇcnosti je akoby spomienkou na dávne Slovenské král’ovstvo.

Stromy života nie sú len na týchto starodávnych korunách, ale vo všeobecnosti na všetkých korunách, aj novodobých.

Koruna na trojvrší v uhorskom znaku, z ktorej vyrastá dvojkríž, patrila slovenskému král’ovi Svätoplukovi.

4.10

Nastol’ovací obrad kniežat’a

Dnes už nevieme, ako presne vyzeral nastol’ovací obrad kniežat’a v drievnej dobe. Zachovali sa nám však zápisy o nastol’ovacích krest’anských obradoch napríklad korutánskych kniežat ([7], str. 147). Tieto krest’anské obrady sa v mnohom zhodovali s tými drievnymi, líšili sa od nich najmä v náboženskej symbolike. Ústrednú úlohu v nastol’ovacom obrade hral kniežací kamenˇ a kniežací stolec (obr. 4.7). Kniežací stolec mal dve sedenia oddelené spoloˇcným operadlom. na korutánskom stolci sú vyryté nápisy „VERI“ a „MA SVETI VERI“. Preklad možno znie: „Prisahaj, ale podl’a svätej viery.“ Iný nápis na východnom operadle asi nie je po slovansky. Na základe opisu nastol’ovania korutánskych kniežat sme vytvorili literárnu fikciu predkrest’anského nastol’ovacieho obradu, ktorú sme použili v našom románe N EVIDITEL’NÝ ZDROJ [19]. Uvádzame ukážku.

N EVIDITEL’NÝ ZDROJ [19]: 98

Obr. 4.7: Kniežací obojstranný stolec a kniežací kamenˇ z Gospa Sveta, Korutánsko. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Knieža mohli volit’ len slobodní l’udia, teda tí, cˇ o vlastnili zem, pretože oni predstavovali dobrých l’udí, ktorí zastupovali poddaných. Títo slobodníci si medzi sebou zvolili sudcu, najmúdrejšieho z najmúdrejších a najspravodlivejšieho zo spravodlivých, nehl’adiac na vznešený pôvod, ale iba na cˇ estnost’, a tomuto sudcovi potom prisahali vernost’ Morave a Slovenskej zemi. „Je ten, ktorého vám dala d´ržava, prípustný?“ spýtal sa sudca. Prítomní slobodníci ho mali bud’ prijat’ alebo odmietnut’. Ak by ho odmietli, d´ržava by im musela dat’ iného šl’achtica. Ak by ho prijali, tak mu všetci, bohatí aj chudobní, mali vyjadrit’ vrúcny súhlas. Všetci prítomní slobodníci prikývli, cˇ o znamenalo, že Svätopluk môže byt’ kniežat’om. Vyzliekol si teda svoj drahocenný odev. Postupne k nemu pristúpili sluhovia a zaˇcali ho obliekat’ do sivých slovenských šiat. ... Na vrchole kopca, pri mohutnom dube, ležal kniežací kamenˇ podobný vel’kému peˇcatidlu. na tom kameni 99

sedel slobodný kmet’, starý sedliak, ktorý ten kamenˇ zdedil podl’a práva po dedovi a ten po svojom dedovi. Bol to najstarší muž zo slovenského rodu. Tu sa kmet’ spýtal po slovensky: „Kto je on, ktorý tam prichádza, tak kráˇcajúc?“ „D´ržavy knieža on je,“ odpovedali prítomní slobodníci. „A cˇ i je on spravodlivý sudca, ktorému ide o blaho ˇ je on slobodného stavu a zaslúži si to? a cˇ i je d´ržavy? Ci on podporovatel’ a ochranca slovenskej viery?“ pýtal sa kmet’ d’alej. „Je a bude!“ odpovedali všetci ostatní. „A akým právom ma on ide nahradit’ na tomto kameni?“ pýtal sa d’alej kmet’. Všetci povedali: „Zaplatí ti chlebom a sol’ou, fl’akatým býkom, konom ˇ a drahým obleˇcením. Oprostený budeš ty a tvoja chyža od všetkých daní.“ Tu Svätopluk odovzdal kmet’ovi spomenuté veci, cˇ ím zaplatil cenu podl’a dohody za prechod moci na knieža a tak sa dohoda stala právoplatnou. Potom kmet’ jemne pohladil Svätopluka po líci a uvol’nil mu miesto. Svätopluk sa postavil, obleˇcený ako bol, na kniežací kamen, ˇ ktorý svojou tvrdost’ou a odolnost’ou predstavoval nemennost’ a veˇcnost’. Vytiahol svoj meˇc, a otáˇcajúc sa na všetky svetové strany, prisahal: „Budem spravodlivým sudcom pre všetkých!“ ... Ked’ nový král’ vo svojom hrade zasadol na kniežací stolec, kamenné dvojkreslo so spoloˇcným operadlom, všetci prítomní sa mu poklonili. z tohto stolca, s korunou na hlave, mohol súdit’ a vykonávat’ spravodlivost’ voˇci všetkým žalobcom.

100

Kapitola 5

Pátranie po „Vel’kej Morave“ a jej hlavnom meste Volala sa Svätoplukova d´ržava Vel’ká Morava, Vel’komoravská ríša alebo Slovenská zem? Aký je rozdiel medzi Moravou, Vel’kou Moravou a Vel’komoravskou ríšou? Kde ležala Vel’ká Morava? Ako sa volalo jej hlavé mesto a kde ležalo? Oficiálna historiografická verzia kladie hlavné mesto Vel’kej Moravy do dvoch miest súˇcasne. Svätopluk bol vel’ký vladár, ktorý vládol na Vel’kej Morave. Tá mala svoje centrum isto-iste v dnešných Valoch pri Mikulˇciciach, na dnešnej cˇ eskej Morave. a ked’ nie vo Valoch, tak urˇcite v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti.

5.1

Alternatívne odpovede

Odpovede na všetky vyššie zmienené otázky sú dost’ neisté. Morava je dnes názov kraja, kedysi názov kniežatstva na rieke Moˇ rave v dnešnej Ceskej republike. „Vel’ká Morava“ vznikla z definície vtedy, ked’ knieža Mojmír I. z Moravy vyhnal akéhosi Pribinu ˇ ale Mojmír I. z Nitry a údajne pripojil Nitriansko k Morave. Ci pochádzal z dnešnej cˇ eskej Moravy je vel’mi diskutabilné. Názov 101

Obr. 5.1: Slovanské hradisko v Mikulˇciciach. Informaˇcná tabul’a na stene múzea ˇ dokazuje, že Cesi sú si úplne istí tým, že hlavné mesto „Vel’kej Moravy“ sa nazývalo Grad Morava, bolo oným prastarým Rastislavovým mestom a nachádzalo sa práve v Mikulˇciciach. Istota pritom nie je absolútne v niˇcom. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

„Vel’komoravská ríša“ sa z definície používa pre celé územie, ktoré neskôr dobyl a ovládal král’ Svätopluk. V skutoˇcnosti však „Vel’ká Morava“ pod týmto názvom nikdy neexistovala. Prvý raz sa toto pomenovanie vyskytlo až po zániku tohoto štátneho útvaru. Názov Morava používali kronikári popri názvoch Slovenská zem. Svätoplukovu zem nazývajú jedni Morava (ˇceské kroniky, Fuldské letopisy), iní Moravská zem (Život Naumov, cˇ eský pôvod), Moravské Slovany (Sclavos Margenses; Fuldské letopisy, preklad od Jána Stanislava [2], str. 27), Slovensko (Sclavinia; Fuldské letopisy), Slovenská zem (Nestor). Grécky názov hé megalé Morabia prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet (Purpurorodenec) v diele De Administrando Imperio, ktoré bolo napísané medzi r. 948 – 952, to jest vyše polstoroˇcie po Svätoplukovej smrti. Po stároˇcia tento názov hé Megalé Morabia všetky texty prekladali ako Vel’ká Morava prípadne Vyšná Morava, iba v posledných rokoch rôzni autori navrhujú, avšak bez toho, že by mali k dispozícii iné informácie ako ich predchodcovia, aby sa názov prekladal ako Vzdialená, Bývalá Morava, resp. Stará Morava. Grécke megalé možno preložit’ ako naše pra, resp. nemecké gross, to jest vel’ká, stará, predošlá, vid’ 102

napr. prasprostá (vel’kosprostá), pradávna (vel’kodávna), prenádherná (vel’konádherná), preplnená (vel’koplnená), pramatka (vel’ká matka, dávna matka). Niektorí historici považujú Porfyrogenetovu „Vel’kú Moravu“ za územie v dnešnom Srbsku. Hlavné mesto „Vel’kej Moravy“ sa volalo asi hrad Morava. s istotou to povedat’ nevieme, ale indície tomu nasvedˇcujú. Ležalo asi na rieke Morave. Problém je, že tých riek Moráv bolo kedysi niekol’ko, z toho minimálne dve sa volali Vel’ká Morava, jedna v dnešnom Srbsku, druhá v dnešnom západnom Rumunsku (Sedmohradsko).

5.2

Vel’ká Morava, bývalá zem Svätoplukova

Po Vel’kej Morave pátralo už mnoho profesionálnych historikov, aj historických amatérov. Títo cˇ asto umiestnujú ˇ jej hlavné mesto nie na základe historických faktov, ale podl’a svojej národnosti, to jest do svojej krajiny. Podl’a Wikipedie sme tieto teórie zosumarizovali nasledovne (obr. 5.2). ˇ • Cesi s Moravanmi a cˇ echoslovakistickými Slovákmi presadzujú za centrum Vel’kej Moravy dnešnú cˇ eskú Moravu s hlavným mestom vo Valoch pri Mikulˇciciach, prípadne v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti. • Alternatívni slovenskí historici (napr. R. Irša [20], O. Cvengrosch) kladú Mojmírovu Moravu do Sedmohradska a hlavné mesto Svätoplukovej Moravy (ˇceská Morava + Nitriansko) kladú do Nitry, Devína, resp. Bratislavy. • Mad’ari (Imre Boba), podporovaní niektorými „Slovákmi“ (Peter Püspöki Nagy — žije v Budapešti; aj bratislavský profesor Juraj Sklenár v diele N AJSTARŠIA POLOHA V EL’KEJ M ORAVY vydaná v Bratislave v roku 1784) a Srbmi (Predrag Komatina) kladú Vel’kú Moravu do Srbska a „Malú“ Moravu do dnešnej cˇ eskej Moravy. Hlavné mesto Svätoplukovho král’ovstva kladú do Sriemskej Mitrovice (Sirmium). Podl’a [31], str. 26 – 30, bol Sklenárov názor taký, že srbská Morava sa postupne rozšírila na sever až na dnešné Slovensko a Moravu. Týmto chcel Sklenár zabezpeˇcit’ politickú rovnoprávnost’ medzi Slovákmi a Mad’armi, lebo ak Mad’ari rozbili srbskú Moravu, tak porazili Srbov, nie Slovákov, a teda k Slovákom nemali v Uhorsku pristupovat’ ako k podrobenému národu. 103

Obr. 5.2: Rôzne verzie umiestnenia Vel’kej Moravy. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

• Nemec Eggers kladie Svätoplukove kniežatstvo južne od Sávy do dnešnej Bosny. Vel’kú Moravu zase kladie do východného Mad’arska (západ Rumunska a sever Srbska) k rieke Mureš, ˇ priˇcom Rastislavove sídlo bolo podl’a neho v Cenáde (Csanad, predtým Maroswar, urbs Morisena, cˇ iže mesto Morava). Zo spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov (r. 871) [2], str. 20, poznáme Mojmíra (I.), „knieža Moravanov nad Dunajom“, ktorý bol vyhnal akéhosi Pribinu, ktorý prišiel k Ratbodovi. Ratbod sa spomína v rokoch 833 – 856. Nevieme povedat’, z akého hradu moravské knieža Mojmír pochádzal, vieme len to, že žil nad Dunajom. Táto jediná veta však staˇcila cˇ eskoslovenským historikom na to, aby vyrobili teóriu o cˇ eskej Morave, ktorá si podrobila Nitriansko. na základe tejto teórie bola potom v 20. storoˇcí odvodená cˇ eská dominancia nad Slovenskom. 104

Pribina sa v tom istom spise spomína v poznámke v súvislosti s arcibiskupom Adalrámom: „([Pribinovi] Ktorému vol’akedy arcibiskup Adalrám za Dunajom na jeho majetku v mieste menom Nitrava vysvätil kostol.)“ Táto veta hovorí, že Pribina mal kedysi majetok v meste Nitrava. Nikde však nie je napísané, že Mojmír vyhnal Pribinu práve z Nitravy. Pribina mohol mat’ viacero majetkov nad Dunajom, ale sídlit’ mohol inde. Ak by sa ukázalo, že Mojmír nepochádzal z dnešnej cˇ eskej Moravy, tak by cˇ eská nadvláda nad Slovenskom v 20. storoˇcí bola postavená na vode. Už chápete, akú duchovnú a politickú silu má schopnost’ vysvetl’ovat’ históriu po svojom? Kde sa teda Morava alebo Vel’ká Morava nachádzala? Bola naozaj ˇ v dnešnom Cesku? Anglický král’ Alfréd Vel’ký prekladal historické dielo sevilského (Španielsko) knaza ˇ Paula Orosia, ktorý svoje dielo písal na zaˇciatku V. storoˇcia. V I. knihe a 2. kap. tohoto diela P.O. opisoval zemepis Európy. Král’ Alfréd, vidiac, kol’ko sa od tých cˇ ias zmenilo, sám tu podal zemepis svojej doby. Podávame úlomok o položení Moravy. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 50, Poloha Moravy, (871 – 901): „Potom na sever od žriedla Dunaja a od Rýna na východ bývajú východní Frankovia a od nich na juh bývajú Švábi na druhej strane Dunaja. a odtial’ na juh a východ bývajú Bavori, v tej cˇ asti kraja, ktorá sa volá Regensburg (Rezno). a priamo na východ ˇ odtial’ bývajú Cesi a na severovýchod Turynkovia a na sever odtial’ bývajú starí Sasi a odtial’to na severozápad bývajú Frýzovia. Na západ od starých Sasov je vtok Labe a Frýzlandsko. Odtial’to na severozápad je kraj, ktorý volajú Angliou (Angle) a Seelandom (Sillende) a cˇ ast’ Dánska. a na sever odtial’ (od starých Sasov) je kraj Obodritov a na severovýchod Wylteovia, ktorých volajú Haveldanmi. A na východ odtial’ je kraj Vinedov (Wineda), nazývaný Sysyle. a na juhovýchod, trochu d’alej, sú Moravania (Maroaro). a títo Moravania majú na západ ˇ od seba Turynkov i Cechov i cˇ ast’ Bavorov a na juh od nich, po druhej strane rieky Dunaja je Korutánsko, rozprestierajúce sa na juh až po hory volané Alpy. Po tie 105

isté hory rozprestierajú sa hranice Bavorov a Švábov. Potom na východ od Korutanska, z tamtej strany pustatiny [Puszta] je kraj Bulharov a odtial’ na východ je Grécko. a na východ od Moravy je kraj Visl’anov (Wisleland) a na východ odtial’to je Dácia, kde prv boli Góti. Na severovýchod od Moravy sú Daleminci (Dalemensan) a na východ od Dalemincov Chorváti (Horithi) a od Dalemincov na sever Srbi (Surpe) a na západ od nich [nad Tatrami] Žuželi (Sysele). na sever od Chorvátov je kraj devíc (Maegthaland) a na sever od kraja devíc je Sarmatsko až po Ryfejské hory. . . Od Dalmácie na sever je Bulharsko a Istria a od Istrie na juh je Stredozemné more, ktoré sa volá Adriaticum, a na západ hory, ktoré volajú Alpami, a na sever je tá pustatina [Puszta], ktorá sa rozprestiera medzi Korutanskom a Bulharmi.“ ˇ Morava bola teda niekde na východ od Cechov – to sedí. ˇ hovoria o polohe Moravy iné pramene? Co Konštantín Porfyrogenetos opisuje v 10. storoˇcí, 50 rokov po páde Svätoplukovej ríše, polohu rôznych krajín. V tejto dobe už registruje aj Turkov, cˇ o je iné meno pre starých Mad’arov. Pri zostavovaní opisu boli použité výt’ahy z rozliˇcných starších kroník, cestopisov, ako aj správy vyslancov cudzích kmenov ˇ a národov a tiež vlastné informácie byzantských vzdelancov z okruhu konštantínopolského cisárskeho dvora.

P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 217, Konštantín Porfyrogenetos o spravovaní ríše, (r. 950 – 951): „V susedstve Turkov (Mad’arov) sídlia tieto národy: na ich západnej strane je krajina Frankov, na severe sídlia Peˇcenehovia a na južnej strane je vel’ká(?) Morava [megalé Morabia], totiž krajina Svätoplukova1 , ktorú títo Turci (Mad’ari) úplne spustošili a zaujali. zo strany hôr susedia s Turkami (Mad’armi) Chorváti. . . . 1 Tu nie je zrejmé, c ˇ i sa jedná o Vel’kú Moravu ako jedinú Svätoplukovu krajinu, alebo o jednu zo Svätoplukových krajín.

106

. . . Turci (Mad’ari) sa po vyhnaní Peˇcenehmi usadili vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenút’ most cisára Trajána nachádzajúci sa na zaˇciatku krajiny Turkov (Mad’arov). na tri dni cesty od tohto mosta sa nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a vel’kého cisára Konštantína. na spiatoˇcnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera nepokrstená vel’ká(?) Morava, ktorej sa zmocnili Turci (Mad’ari) a v ktorej predtým vládol Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú osídlené Turkami (Mad’armi), sa v súˇcasnosti nazývajú podl’a názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis, tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte d’alšia rieka Tisa. Susedmi Turkov (Mad’arov) sú na východnej strane Bulhari, kde ich oddel’uje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj, na severe Peˇcenehovia, na západe Frankovia a na juhu Chorváti. . . . . . . Turci (Mad’ari) sídlia za riekou Dunaj na území Moravy, ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou. . . . “ Z tohoto nekoneˇcne vel’a krát kopírovaného textu sa vyrobila teória o „Vel’kej Morave“. Niˇc viac o „Vel’kej Morave“ s prízvukom na „vel’kost’“ neexistuje. Jediná zmienka! Okrem toho, že sa jedná o jedinú zmienku, jedná sa pravdepodobne aj o hlboké nepochopenie. Nikde v texte nie je veta, ktorá by hovorila, že Svätoplukove král’ovstvo sa nazývalo „Vel’ká Morava“. Vidiet’ sme mohli iba tvrdenie, že „Vel’ká Morava“ kedysi patrila, zrejme okrem iných zemí, Svätoplukovi. Porfyrogenetos píše, že „Vel’ká Morava“ sa nachádzala južne od Mad’arov, ktorí v tom cˇ ase žili zrejme v Panónii, na západ od Dunaja – „a na južnej strane je vel’ká(?) Morava“. Teda nebola nad Dunajom, ale pod ním!!! Vraj sa nachádzala za mestami Belehrad a Sirmium (dnešná Sriemska Mitrovica). To je prvý spor!!! Navyše bola nepokrstená!!! Pritom vieme z Nestorovej kroniky, že Slováci, ked’ žiadali byzantského cisára Michala III. o slovanských uˇcitel’ov, už boli dávno pokrstení!!! Nestor píše: „Po tom, ako boli Slováci už pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk a Kocel’. . . “ To je druhý spor!!! Porfyrogenetos nemohol „Vel’kou 107

Moravou“ mysliet’ spojené kniežatstvá Rastislavove a Svätoplukove!!! Bola „Vel’ká Morava“, ktorú spomína Porfyrogenetos, v dnešnom Srbsku, Mad’arsku alebo dokonca Sedmohradsku? Bola „Vel’ká Morava“, o ktorej básnia cˇ echoslovakistickí historici, naˇ ozaj prvým spoloˇcným štátom Cechov a Slovákov, alebo skôr prvým spoloˇcným štátom Slovákov a Srbov? Ak by Porfyrogenetos hovoril pravdu a súˇcane by cˇ eskoslovenská teória o Vel’kej Morave bola správna, tak by to znamenalo, že museli existovat’ minimálne dve Moravy.

Schopnost’ vysvetl’ovat’ históriu po svojom má vel’kú duchovnú a politickú silu. Teória o „Vel’kej Morave“ sa vyrobila z jedinej vety, aj to pravdepodobne chybne interpretovanej. „Vel’ká Morava“ kedysi patrila, zrejme okrem iných zemí, Svätoplukovi. Vel’ká Morava mohla byt’ prvým spoloˇcným štátom Slovákov a Srbov.

5.3

Dve Moravy

Podl’a Predraga Komatinu ([21], str. 75) z Inštitútu byzantských štúdií v Belehrade je z textu Bavorského geografa (okolo r. 844) evidentná existencia dvoch Moráv. Bavorský geograf opisuje istých Moravanov (Merehanos), ktorí v tom cˇ ase stále neboli dobytí Bulharmi. Text vymenúva národy, ktoré žili na východnej hranici Franskej ríše, zo severu na juh, v tomto poradí: „Nortabrezi, v susedstve Dánov, Viltzi, Linnaei, Betenici a Smeldinzi a Morizani ˇ a Hehfeldi a Surbi (Lužickí Srbi?), Talaminzi, Beheimare (Cesi), Marharii (Moravania), Vulgarii (Bulhari), iní Moravania (populus quem vocant Merehanos).“ Títo „iní Moravania“ (Merehani) boli podl’a Komatinu balkánski Slovania žijúci v údolí rieky [Velika] 108

Morava [v dnešnom Srbsku], pravom prítoku Dunaja. Marhari boli ˇ zase susedia Cechov [dnešná Morava + západné Slovensko]. Kde sme sa stratili my, Slováci? Zabudol na nás bavorský geograf? Nespomína nijakých Nitranov. ˇ Cechoslovakisti sa s týmto problémom vysporiadali po svojom. Podl’a nich boli Marhari Moravania z dnešnej cˇ eskej Moravy a Merehani sme vraj boli my, Slováci, pomoravštení po ovládnutí Nitry kniežat’om Mojmírom. Podl’a nášho názoru to však nemohlo byt’ takto – už ani preto nie, že medzi Marharmi a Merehanmi boli Bulhari. Z tohoto aspektu to vyzerá tak, že najpravdepodobnejšia verzia o Vel’kej Morave zodpovedá tretej mape na obr. 5.2. To je trochu iná teória oproti tej, ktorú sa cˇ eské a slovenské deti uˇcia v školách.

5.4

Tri Moravy

Aby to nebolo také jednoduché, pridajme tretiu Moravu. Podl’a Martina Eggersa, ktorý napísal dielo „Vel’komoravská“ ríša – Realita, alebo fikcia?, celý problém urˇcenia polohy jadra Moravskej ríše tkvie v tom, že existujú dve rieky Moravy, ktoré vtekajú do Dunaja – cˇ eská Morava, po nemecky March, známa po latinsky ako Marus, a srbská rieka Morava, po latinsky Margus. On však, navzdory tomu, kladie centrum politického zriadenia Moravy na rieku Maros (mad’arsky), resp. Mureš (rumunsky), prítok Tiszy v dnešnom východnom Mad’arsku! Spoloˇcný indoeurópsky korenˇ pre všetky tri mená znamená vraj morass (anglicky), cˇ iže moˇciar. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO [10], str. 230: „Morava: (jméno rˇ eky, pak i zemˇe) asi prastará obmˇena st. Margus (nˇemecky March) podle praslovanského apelativa morava (dosud slovenský dialekt a bulharsky) ‘vlhˇcí travnaté místo’, srovnej i ruské muráva ‘bujná travina’.“

5.5

Šest’ Moráv, z toho dve Vel’ké!

ˇ tak pridat’ d’alšie tri? Tri Moravy je trochu málo, nemyslíte? Co Zhrnme ˇ si to (vid’ mapa na obr. 5.3, bielymi oblast’ami sú oznacˇ ené Vel’ké Moravy): 109

Obr. 5.3: Mapa rôznych polôh lokalít s názvom Morav- (župy, miesta a rieky). Zoznam isto nie je kompletný. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

1. Dnešná cˇ eská Morava na rieke Morava s hlavným mestom v dnešných Valoch pri Mikulˇciciach alebo v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti. 2. Vel’ká Morava v Srbsku na rieke Velika Morava, hl. mesto v Sriemskej Mitrovici. 3. Morava na rieke Maros, Mureš vo východnom Mad’arsku, ˇ s hlavným mestom v Marosváre (Canád, Moravský hrad). 4. V Rakúsku teˇcie rieka Mura, po nemecky nazývaná aj Mur, Mür, Mör, Murau, cˇ iže Murava, cˇ iže Morava. Existuje mesto Murau na rieke Mure v dnešnom Rakúsku. Prítok Mury je rieka Mürz, hádame, že po slovensky asi Murica. 5. V dnešnom západnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maramureš, cˇ iže Vel’ká Morava. 110

6. V dnešnom západnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maros-Torda, cˇ iže Morava. Hlavné mesto žeby Targu Mureš, cˇ iže Trhová Morava, kde sa mohli konat’ trhy tri dni do mesiaca?

A ešte pridajme nieˇco. V dnešnej cˇ eskej Morave teˇcie okrem rieky Moravy aj rieka Veliká Morava, prítok Moravy. a v Mad’arsku, len kúsok od slovenských hraníc, máme obec Vel’kú Moravu. Pre neznalých – je to chronicky známy Nagymaros, ktorý tvorí súˇcast’ priehrady Gabˇcíkovo-Nagymaros. Ned’aleko Nagymarosu je obec Kismaros, cˇ iže Malá Morava, a tiež Pilismarót, cˇ o je Plešivý Moravec2 . ˇ by kamenom Co ˇ dohodil je zase Visegrád, cˇ iže Vyšehrad, Ostrihom a Novohrad. Teóriu o Vel’kej Morave nech si teraz spraví každý sám. Nedokázali sme síce, že Mojmír I. nepochádzal z dnešnej cˇ eskej Moravy, ale uvrhli sme tienˇ pochybnosti na jeho pôvod.

5.6

Ako sa volalo hlavné mesto Moravy?

Meno hlavného mesta Vel’kej Moravy sa nám ako také nezachovalo. Písomné zdroje, ktoré ho spomínajú, sú bud’ pokazené alebo príliš novodobé. Arabskí cestovatelia ([2], str. 58) z 10. st. (prepis 13. st.), ako sme už skôr spomenuli v cˇ asti 4.7, zachytávajú názov Svätoplukovho mesta ako Džarádist alebo Džarádust (prípadne Džervab, Dsirvâb, Chorvat, pokazený zápis mena Morav, alebo tiež Džiravat alebo Džaravat alebo Džiravet). Vraj by sa mohlo jednat’ o Gradišt’a alebo Hradistje, Gradišˇce. Až v Dalimilovej kronike (1309 – 1314) sa spomína Metod, arcibiskup velehradský, ktorý vraj vo Velehrade pokrstil cˇ eské knieža Boˇrivoja. Sídelný názov Velehrad je zachytený až 400 rokov po páde „Vel’kej Moravy“ a teda môže byt’ vymyslený. 2 Slovenskému -av- zodpovedá v mad’arˇ cine -ó-, porovnaj slovenské Ladi-slav oproti mad’arskému Lá-szló. Slovenskému -c- zodpovedá staromad’arské -t-. Starí Mad’ari nemali zvuk -c-. Všetky mad’arské slová, v ktorých sa nachádza písmeno alebo zvuk -c-, Mad’ari prebrali od Slovákov až v dobe, ked’ už si zvuk -c- osvojili.

111

V Anonymovej Uhorskej kronike [17], str. 81, sa spomína hrad Sárvár: „[Mad’ari,] ustanoviac do týchto hradov ostrahu, šli (d’alej) až k rieke Morava a opevnenými zábranami ustanovili hranice uhorskej krajiny až k Bráne [dolina od Pˇrerova k Ostrave] a Sárváru.“ Mad’arské Sár-vár znamená v preklade Blatný hrad, Moˇciarny hrad, Moravský hrad. Bolo by celkom logické oˇcakávat’, aby sa hrad na rieke Morave nazýval Moravský hrad. Žial’, žiadny hrad s menom Moravský hrad sa dodnes nezachoval a ani v nijakej inej kronike sa nespomína. Zmienky sú len o Pribinovom Blatnohrade3 pri Blatenskom jazere, ale toto nemohol byt’ onen Sárvár. V kronikách sú zmienované ˇ všetky významné slovenské mestá ako napríklad Bratislava, Devín alebo Nitra. Ale nie Moravgrad. Fuldské letopisy spomínajú v súvislosti s Rastislavom akýsi starodávny hrad s pevnými hradbami, ktorý nie je žiadnemu starodávnemu hradu podobný. Je toto onen Moravgrad? Alebo je to Devín, ktorý franská kronika spomína v súvislosti s franským obliehaním kniežat’a Rastislava, ukrytého na hrade Dowina. Podl’a Jána Stanislava je ten mohutný hrad s pevnými hradbami Devín. Sú Moravgrad a Devín jeden a ten istý hrad, alebo dva rôzne hrady? Podl’a cˇ echoslovakistických historikov sú to rôzne hrady. Podl’a ˇ nich bol hrad Morava URCITE v Mikulˇciciach. a ked’ nie tam, tak ˇ URCITE v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti. My len sarkasticky ˇ dodávame, že ked’ ani tam nie, tak URCITE niekde inde., D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 27, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 1. Fuldské letopisy. Seligenstadská cˇ ast’. Autor: Einhard (výraz Slovan nahrádzame výrazom Slovák): „Rok 855: Král’ L’udovít sa vypravil k Moravským Slovákom proti ich kniežat’u Rasticovi, ktorý proti nemu povstal. Pretože sa vojenská výprava viedla s malým úspechom, vrátil sa bez vít’azstva, dajúc prednost’ radšej na ten cˇ as opustit’ protivníka, opevneného vraj vel’mi silnými hradbami, než svoje 3 Podl’a [2], poznámka 13 na str. 21: „. . . Pribinov hrad stál najskôr na mieste dnešného Zalaváru na juhozápadnom okraji dnešného Malého Balatonského jazera, ktoré je vel’mi blatisté. Mad’arské meno Balaton pochodí zo slovan. Blatžnż. Keby bolo toto miesto juhoslovanského pôvodu, muselo by v mad’arˇcine zniet’ Baláton. Pribinov hrad sa v reˇci Slovienov volal Blatenský Kostel; Nemci ho volali Mosaburg. Slovo kostel z latinského castellum znaˇcilo pôvodne hrad. . . . “

112

Obr. 5.4: Veligrad, ako hlavné mesto Vel’kej Moravy, je suverénne zmienený aj v dokufilme Cyril a Metod — Apoštoli Slovanov. Dokument vyslovene hovorí (ˇcast’ II. 00:15:15,040 → 00:15:21,360): „Sídlo vel’komoravských kniežat tradiˇcne oznaˇcujeme názvom Velehrad. Franské anály hovoria o Inefábillis munitio, ‘nevýslovnej pevnosti’ alebo o antiqua urbs Rastici, teda o ‘Rastislavovom starom meste’. Podl’a súˇcasných poznatkov sa Velehrad nachádzal na území dnešných miest Uherské Hradištˇe a Staré Mˇesto, prípadne ním mohlo byt’ hradisko Valy pri Mikulˇciciach.“ Hlavná vec, že v mikulˇcickom múzeu visí tabul’a, že hlavné mesto bolo práve v Mikulˇciciach. Zdroj obrázka: dokufilm C YRIL A M ETOD — A POŠTOLI S LOVANOV.

vojsko v l’útom boji vyložit’ pohrome. No jednako L’udovítovo vojsko spustošilo vel’kú cˇ ast’ krajiny plienením a pálením a aj vel’a nepriatel’ov, chcejúcich napadnút’ král’ov tábor, úplne zniˇcilo, ale nie beztrestne, lebo po král’ovom odchode Rastic, sledujúc ho so svojimi (vojakmi) až za Dunaj, vyplienil vel’a susedných krajov.“ D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 27, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 864. Král’ L’udovít v auguste 864, prejdúc za Dunaj so silnými vojenskými sbormi, v istom hrade, ktorý sa v reˇci tamojšieho l’udu volá Devín (Dowina), Rastica obkolesil. No ked’ sa Rastic neopovážil pustit’ do boja s král’ovským vojskom a ked’ videl, že niet východiska, okolnost’ami donútený dal tol’kých a takých rukojemcov, ako král’ rozkázal; okrem toho prísahou sa zaviazal aj so všetkými vel’možmi, že ostane navždy verný král’ovi. Toto, pravda, najmenej dodržiaval. ... 113

Rok 869. Ked’ Karol so zvereným mu vojskom prišiel k oným Rasticovým neopísatel’ným a spomedzi všetkých najstarších nepodobným hradbám (Devín [pozn. Ján Stanislav]). . . ... Rok 871. . . . kým ostatní táborili, Svätopluk odišiel na Rasticov starodávny hrad (Devín [pozn. Ján Stanislav]). . . “

Devín je naozaj starodávny hrad. na skale pri sútoku Moravy a Dunaja odnepamäti vytváral prirodzené miesto na kontrolu územia. Ktorý iný hrad by sa mal nazývat’ Moravgrad, ak nie ten prvý od sútoku Moravy s Dunajom? Devín je však na skale, nie je na rovine v moˇciari. Ani z d’alšieho hl’adiska Devín nevyhovuje, nakol’ko hlavné mesto bolo podl’a arabských správ v strede d´ržavy, no Devín leží na samej hranici, na rieke Dunaj. Pokial’ by arabskí cestovatelia uvažovali za súˇcast’ Moravy aj neskoršie územie v Panónii, potom by Devín vyhovoval centrálnej polohe. Vieme, že v hlavnom meste sa konali trhy tri dni do mesiaca. z toho vyplýva, že cez hlavné mesto museli viest’ významné obchodé cesty. Prakticky všetky významné slovenské mestá ako Nitra, Bratislava, Devín, Trenˇcín, Pobedim, Bojná, ale aj moravské Mikulˇcice a Staré Mˇesto pri Uherskom Hradišti ležia na obchodných cestách pozd´lž riek. Tadeto viedli rôzne vetvy dávnej jantárovej cesty z Benátok k Baltiku. Nitra, Bratislava, Devín, Pobedim, ani Bojná však neležia na moˇciari. Bolo teda hlavné mesto „Vel’kej Moravy“ predsa v Mikulˇciciach alebo v Starom Mˇeste? Valy pri Mikulˇciciach síce mali 1 trojlod’ový + 11 malých kostolov, palác 25 × 9 m2 , zhruba 2500 hrobov a plochu hradiska 10 ha, avšak ani Valy, ani Staré Mˇesto nemali nevýslovné hradby, ale iba obyˇcajnú kolovú ohradu vybudovanú v neskoršej dobe, takže nemohlo íst’ o hradby, za ktorými sa ukrýval Rastislav. Okrem toho napríklad hradisko v Nitre alebo v Divinke pri Žiline bolo svojimi rozmermi väˇcšie ako Valy. V Nitre však bolo iba centrum biskupstva. Centrum arcibiskupstva lokalizovat’ nevieme. ˇ ak všetko Takže kde bolo hlavné mesto „Vel’kej Moravy“? Co bolo ináˇc? 114

5.7

Hlavné mesto Nitra, Ostrihom alebo Budín?

Aj ked’ nevieme, kde sa nachádzalo hlavné mesto „Vel’kej Moravy“, vieme Svätopluka v neskoršej dobe jeho vlády lokalizovat’ asponˇ cˇ iastoˇcne. V cˇ asti 4.5 sme uviedli ukážku z Fuldských letopisov, z roku 884, v ktorej sa cisár Karol III. stretáva so Svätoplukom a jeho vel’možmi na rieke Tuln, na v´ršku Komian [dnes Kaumberg [pozn. Ján Stanislav]] (Viedenský les). z tejto polohy nie je zrejmé, odkial’ Svätopluk prišiel. Mohol príst’ ako od rieky Moravy, tak z Devína, Bratislavy, Nitry, Komárna alebo Ostrihomu, lebo všetky tieto miesta sú východne od Viedenského lesa. V roku 890 sa však konalo d’alšie stretnutie medzi Svätoplukom a král’om Karolom III., tentoraz na mieste, ktoré sa l’udovo volá Omuntesperch za Dunajom. Podl’a Jána Stanislava sa jedná asi o Amandheegy, vrch Amand, nem. Amandsberg, pri Panónskej Hore. Podl’a jeho tvrdenia o tomto pojednával Ján Dekan v diele ˇ Z A CIATKY SLOVENSKÝCH DEJÍN , na str. 174. Amand sa nachádza 90 km južne pod Nitrou, 35 km juhozápadne od Komárna, 80 km západozápadojužne od Ostrihomu alebo 100 km od Budína. Nachádza sa však až 150 km juhovýchodne od Mikulˇcíc! D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 33, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 4. Rezenské pokraˇcovanie: „Rok 890. V polovici Vel’kého pôstu král’ [Karol III.] odcestoval do Panónie, kde mal schôdzku s kniežat’om Svätoplukom na mieste, ktoré sa l’udovo volá Omuntesperch [asi Amandheegy, vrch Amand, nem. Amandsberg, pri Panónskej Hore, pozn. Ján Stanislav] za Dunajom. Tu medziiným spomenutý knieža, požiadaný pápežom (Štefanom VI.), horlivo prosil král’a, aby prišiel do Ríma navštívit’ chrám sv. Petra a aby prinútit’ ráˇcil italskú ríšu, vyrvanú zlými krest’anmi a hroziacimi pohanmi, aby sa držala jeho diela. Ale král’ rozliˇcnými vecami zaneprázdnený, hoci nerád, žiadost’ odmietol (118).“ Keby v roku 890 Svätopluk sídlil v Mikulˇciciach, král’ Karol by ho nebol šiel cˇ akat’ pod Nitru, ale pokroˇcil by d’alej na západ smerom do svojej Franskej krajiny, bližšie k Mikulˇciciam, napr. k Viedenskému lesu, rovnako ako v roku 884. Zdá sa teda, že okolo 115

roku 890 král’ Svätopluk už prebýval niekde na území dnešného Slovenska. To by bolo v súlade s povest’ou o jeho pobyte v kláštore na nitrianskom Zobore. Už v roku 894 král’ Svätopluk zomrel a s jeho ríšou to odvtedy šlo dolu vodou. Útoky Frankov pokraˇcovali. V jednom hrade vyslobodili syna kniežat’a Svätopluka, ktorý tam bol uväznený na nútené práce. Ján Stanislav vyjadruje názor, že by sa mohlo jednat’ o obec s názvom Zbehy, severozápadne od Nitry, nakol’ko izbˇegż znamená trestanec. Avšak aj pri dnešnom mad’arskom Ostrihome, vlastne hned’ pri Vyšehrade, je východne od Nagymarosu (Vel’kej Moravy) obec s návom Zebegény, hádame Zbehen, ˇ možno tiež trestanecká dedina. Aby to nebolo také jednoznaˇcné, na sever od Starého Mˇesta sú zase Otrokovice. Takže skadial’ bol vlastne zachránený Svätoplukov syn?

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 53, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 5. Altašské pokraˇcovianie: „Rok 899. V krátkom cˇ ase Bavori znova prešli hranice Moravanov a cˇ o len mohli, uchvátili a zniˇcili. Chlapca Svätopluka, syna predošlého kniežat’a Svätopluka, a jeho l’ud z hradného miesta [Ján Stanislav poznamenáva: Boli to možno Zbehy, lebo izbˇegż znaˇcí ‘trestanec’. Zl. Sýkora preložil: z obce, kde bol tábor. . . ], v ktorom boli zatvorení pre nútené práce, zobrali a samotný hrad pritom vypálili a z milosrdenstva na hranice jeho vlasti so sebou odviedli (133). . . “ Mohol byt’ Ostrihom hlavným mestom „Vel’kej Moravy“? Pravdepodobne nie, pretože leží na južnom brehu Dunaja. Urˇcite to však bolo významné hradisko. Ostrihom sa za rímskych cˇ ias nazýval pevnost’ Solva. Keby Sloväni boli nazvaní podl’a tejto pevnosti, na ktorej sa boli usadili, potom by Slovänská zem bola zem hradu Solva, cˇ iže zem hradu Ostrihom. Ostrihom by teda bol hlavným mestom pradávnej Slovänskej zeme. To by celkom sedelo, lebo kedysi Slováci najhustejšie obývali práve okolie Ostrihomu a Budapešti, na strednom Dunaji, presne ako hovorí Nestorova povest’. 116

Ostrihom bol neskôr istú dobu dokonca hlavným mestom Uhorska a centrom arcidiecézy ustanovenej v roku 1000 za vlády uhorského král’a Štefana I.. Jednalo sa o prvé a hlavné arcibiskupstvo v Uhorsku. Hoci hrad ležal pod Dunajom, prevažná cˇ ast’ arcibiskupstva ležala na území dnešného Slovenska, teda nad Dunajom. Možno aj toto je argument, preˇco hlavné mesto dávneho slovenského okolia treba hl’adat’ niekde tu. Aj ked’ sa pri nom ˇ nachádza niekol’ko miest s korenom ˇ Morav-, zrejme sa jednalo iba o pohraniˇcné moravské vojenské posádky. Napokon všetko mohlo byt’ ešte úplne ináˇc. Hlavné mesto ˇ mohlo byt’ napr. v Sirmiu alebo Cenáde. Kto by za týchto okolností vedel legitimizovat’ cˇ eskú nadvládu nad Slovenskom? Preˇco ˇ práve Praha bola zvolená za hlavné mesto Ceskoslovenska, ked’ ˇ ˇ ak sa v dávnych dobách to boli Slováci, kto vládol Cechom? Co história udiala ináˇc, ako sa to uˇcíme v školách? Majú potom Slováci historický dediˇcný nárok na dnešnú cˇ eskú Moravu a Sliezsko?

ˇ Cesko-moravská nadvláda nad Slovenskom v 20. storoˇcí vôbec nemusí mat’ historický základ. Slováci možno majú historický dediˇcný nárok na Moravu a Sliezsko.

117

118

Kapitola 6

Pátranie po duchovnej slobode a slovenských menách pre Vás a Vaše deti Aké boli staroslovenské mená? Aký význam mali tie ˇ tie mená znamenali korenoslovne? mená pre l’udí? Co ˇ Preˇco dnes nosíme mená typu Jano, Jožo, Eva? Preˇco máme na každom kroku priklincovanú m´rtvolu na šibenici? Preˇco má katolícka cirkev tol’ko majetkov? Boli reštitúcie jej cirkevného majetku oprávnené? Preˇco sme chudobní? Je prospešné volat’ na vyriešenie slovenských problémov židovského Boha? Ktorý boh je silnejší, slovenský alebo židovský? V cˇ om tkvie slovenská duchovná sila? Mali Slováci nejaké duchovné uˇcenie? Ako môžeme spravit’ duchovnú obrodu?

6.1

Alternatívne odpovede

Staroslovenské mená vyjadrovali duchovné smerovanie cˇ loveka. Kedysi l’udia vedeli, preˇco sa volajú, ako sa volajú. Dnes, ked’ sa niekto volá napríklad Jakub alebo Zuzana, nevie, preˇco sa tak volá. V súˇcasnosti sú mená duchovne prázdne. Mená typu Jano, 119

Jožo, Eva nosíme preto, lebo sme ovládnutí cudzou duchovnou okupaˇcnou mocou, ktorá práve tieto biblické mená presadzuje. Až Štúrovci oživili staroslovenské mená, ked’ ich prijali na hrade Devín. L’udovít Štúr napríklad prijal meno Velislav. Priklincovanú m´rtvolu na šibenici máme na každom kroku aj preto, aby každý videl, cˇ o by ho mohlo cˇ akat’, keby sa vzoprel cudzej duchovno-okupaˇcnej moci. V istom zmysle sa dá krest’anstvo oznaˇcit’ za akýsi kult smrti, kde sa cˇ lovek celý život pripravuje na smrt’. Drievne duchovno bolo oproti tomu kultom života, ktorý prostredníctvom stromov života velebil veˇcný život. L’udia vtedy stáli zoˇci-voˇci symbolu veˇcného života, nie zmasakrovaného l’udského tela. Katolícka cirkev má preto tol’ko majetkov, lebo ich získala nemorálnym spôsobom. Podl’a nášho názoru je škodlivé volat’ na slovenské problémy židovského boha, ktorý v nás vidí potenciálnych otrokov. Najvyšší a jediný slovenský boh je Parom, tvorca blesku a hromu, a je silnejší ako boh Abrahámov. Slovenská sila tkvie v slovenskom jazyku, speve a zákonoch. Slováci mali duchovné prírodno-vedomecké uˇcenie o štyroch živloch Svargy. Duchovnú obrodu môžeme spravit’ manifestáciou slovenského ducha, cˇ iže obradom – napríklad postrižinami (prijatím slovenského mena), spevom piesne alebo prijatím zákona.

6.2

Krest’anská duchovná okupácia

Ked’ americkí osadníci v Novom Svete amerikanizovali pôvodných amerických indiánov, ako prvé im zakázali nosit’ indiánske mená. Týmto im zakázali byt’ samými sebou. Jednalo sa vlastne o duchovný zákaz, o duchovný diktát. Preˇco to spravili? Aby ich obrali o jastvo (vlastné ja), o dušu. Lebo duchovno má obrovskú moc. Kto ovláda duchovno, ovláda aj hmotný svet. Z tohoto vyplýva aj návod pre Slovákov – ak chceme ovládat’ hmotný svet a byt’ slobodní, musíme najskôr ovládnut’ duchovný svet a stat’ sa slobodnými v duchovnom svete. Aj celá táto kniha, plná duchovných informácií, slúži na duchovné oslobodenie sa.

Ak Slováci chcú ovládat’ hmotný svet a byt’ slobodní, musia najskôr ovládnut’ duchovný svet a stat’ sa slobodnými v duchovnom svete.

120

Celá táto kniha slúži na duchovné oslobodenie sa. Všetko, cˇ o existuje v našom hmotnom svete, má svoj obraz v duchovnom svete. Opaˇcne to neplatí – nie všetko, cˇ o je v duchovnom svete, existuje aj v hmotnom svete. Duchovný svet je teda väˇcší a bohatší ako hmotný svet. Zoberme si napríklad takú žiarovku. Skôr ako bola skonštruovaná, musel ju niekto vymysliet’. Bez toho, aby ju niekto vymyslel, nemohla sa objavit’ v hmotnom svete. ˇ Další príklad je vôl. Všetci vieme, aký je obrovský a silný oproti cˇ loveku. Ale staˇcí, aby mu nejaký sedliak prikázal biˇcom t’ahat’ pluh, a vôl, hoci by pol’ahky mohol sedliaka jediným úderom zabit’, poˇcúvne a t’ahá, lebo je hlúpy. Preto sa aj hlúpym l’ud’om hovorí, že sú volovia. Podstatné je uvedomit’ si, že sedliak vlastne toho vola zneužíva. Ak vás má niekto zotroˇcit’ fyzicky, najskôr vás musí zotroˇcit’ duchovne. Žiadny otrok, ani ten duchovný, nie je nikdy bohatý.

Duchovno má obrovskú moc. Kto ovláda duchovno, ovláda aj hmotný svet. Ak vás má niekto zotroˇcit’ fyzicky, najskôr vás musí zotroˇcit’ duchovne. Žiadny otrok, ani ten duchovný, nie je nikdy bohatý. Nieˇco podobné ako spravili americkí kolonizátori indiánom, urobila krest’anská cirkev Slovákom, ked’ im nasilu nanútila krest’anstvo. Ako sme už spomínali v cˇ asti 3.4, krest’ania bez milosti rúbali posvätné stromy, aby zniˇcili pôvodné slovenské duchovno. Cyril sám tridsat’trikrát zat’al do jedného posvätného duba. na miesta posvätných stromov potom krest’anská cirkev nastavala kostoly s cudzorodým Ježišom na kríži. Jednalo sa vlastne o násilný náboženský prevrat a duchovnú diktatúru, ktorá vzdor trestala zhabaním majetku a predaním do otroctva. Aj preto je dnes Rímskokatolícka cirkev taká bohatá. 121

6.2.1

Krvavý cirkevný majetok

Treba si uvedomit’, že majetky, o ktoré cirkev požiadala v reštitúciách, tvrdiac, že jej ich komunisti neprávom ukradli, ona sama dávno v minulosti neprávom ukradla l’ud’om pôvodného duchovna, ktorých nazývala psami. Získala ho z dobrovol’ne „povinných“ milodarov, z predaja odpustkov, z predaja l’udí do otroctva, upal’ovaním nepohodlných, habaním ich majetku. Rímskokatolícka cirkev teda nemá duchovný nárok na „svoj“ majetok. Tým pádom nemá ani nárok právny. Cirkevné reštitúcie sú teda v prípade Rímskokatolíckej cirkvi nelegitímne a slovenský národ by mal žiadat’ o navrátenie cirkevného majetku, ktorý nemá cˇ istú duchovnú podstatu. Tento majetok je pof´rkaný slzami zotroˇcených „pohanov“1 , zadymený spáleným l’udským mäsom cˇ arodejníc a postriekaný krvou a hnisom z rán spôsobených križiackymi meˇcmi. Pokial’ chce byt’ Rímskokatolícka cirkev morálnou autoritou, za ktorú sa prehlasuje, mala by sa týchto majetkov dobrovol’ne vzdat’, aby sa duchovne oˇcistila. Mala by spravit’ reštart a zaˇcat’ odznova, od nuly, financovaná výhradne z penazí ˇ svojich vlastných cˇ lenov. P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16] , str. 126, Fredegarova kronika, (623 – 658), [Krest’ania, povýšení nad všetkých, nazývali nekrest’anov psami. Za všetky príklady postaˇcí spomenút’ incident krest’anských Frankov s pohanským Samom, ktorého si Slovania zvolili za král’a, nakol’ko sa osvedˇcil v boji proti Hunom (Avarom). Roztržka nastala po usmrtení vel’kého poˇctu franských kupcov Slovanmi. Frankovia, povýšení svojou krest’anskou vierou nad všetkých, oznaˇcovali nekrest’anských drievnych Slovanov psami. Samo sa vtedy hrdo postavil proti.]: „Sycharius ako pochabý [franský] vyslanec riekol Samovi prenáhlené slová, ktoré mu neboli uložené, ba aj vyhrážky, že [slovanský král’] Samo a l’ud jeho ríše vraj je povinný službou Dagobertovi. Samo už urazený v odpovedi riekol: «Aj pôda, ktorú máme, patrí Dagobertovi, aj my patríme jemu, ak pravda, nariadi zachovávat’ s nami priatel’stvo.» Sycharius odpovedal: «Nie je možné, aby krest’ania a sluhovia Boží uzavreli priatel’stvo so psami.» Samo na to odpovedal: «Ak ste vy sluhovia Boží a my 1 Niektorí l’udia pôvodného duchovna by sa kvôli tomuto termínu cítili dotknutí, avšak my ho tu používame neutrálnom význame.

122

Boží psi, potom vy neprestajne proti nemu konáte, a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhat’.» Sycharia odohnali spred Samových oˇcí.“ P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16] , str. 139, O obrátení Bavorov a Korutáncov, (r. 871): „On [biskup Arno zo Salzburgu] tiež vykonal obdivuhodnú [v skutoˇcnosti ponižujúcu] vec. Naozaj presvedˇcených krest’anov z radov služobníctva povolal za stôl a ich neveriacich pánov nechal sediet’ ako psy vonku, kladúc pred nich chlieb, mäso a zaˇcadené nádoby s vínom, aby takto prijímali pokrm. Sluhom však prikázal pripíjat’ si z pozlátených pohárov.2 Vtedy sa ho tí prví zvonku pýtali, preˇco s nimi takto zaobchádza. Odpovedal, že s neˇcistými telami nie sú hodní, aby sa stýkali s tými, cˇ o sa znovuzrodili posvätným pramenom, ˇ a preto musia jest’ vonku ako psy.3 Potom pouˇcení vo svätej viere ponáhl’ali sa prijat’ krst. Tak sa krest’anská viera šírila d’alej [asi ako kult mamonu].“ D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], z vel’komoravského zákonníka, Tzv. Zakon sudnyj l’udem, Súdny zákonník pre svetských l’udí, str. 67, [Metodov zákonník o zotroˇcovaní pohanov]: „. . . svätý Konštantín . . . ustanovil . . . : Každá dedina, v ktorej bývajú pohanské obete a prísahy, nech sa so všetkým imaním odovzdá chrámu božiemu. Ktorá má pána a ten v tejto dedine koná obete a prísahy, nech je predaný so všetkým svojím majetkom [do otroctva] a cˇ o sa ut´rži, nech sa dá chudobným. . . . XV. Kto má dve ženy, nech odoženie [do záhuby] mladšiu (neskoršiu) i s det’mi a nech je bitý, pôst (má) sedem rokov. . . . XXIII. Kto z vojakov zjavne zaprel svätú našu krest’anskú vieru, ked’ sa vráti do svojej krajiny a mesta, nech je odovzdaný cirkvi [na potrestanie].“ Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA [9], Život Metoda, kap. XI., str. 103, [O Metodových vyhrážkach zotroˇcením a núteným krstom vislianskemu kniežat’u.]: „Bola v nom ˇ [v Metodovi] aj prorocká milost’, lebo 2 Kult

mamonu a pozlátka. náboženského povýšenectva.

3 Prejav

123

sa splnili mnohé jeho predpovede, z ktorých jednu alebo dve rozpovieme. Jedno vel’mi silné pohanské knieža, sídliace na Visle, rúhalo sa krest’anom a sužovalo ich. (Metod) mu poslal tento odkaz: «Dobre ti bude, synu, dat’ sa pokrstit’ z vlastnej vôle vo svojej zemi, než aby t’a zajatého pokrstili nútene [zotroˇceného] v cudzej krajine; a spomenieš si na mna.» ˇ To sa i stalo.“

Historické zápisy naznaˇcujú, že „Svätý“ Metod bol vydieraˇc, ponižovatel’, okrádaˇc, duchovný diktátor a zotroˇcovatel’. 6.2.2

Škodlivost’ krest’anského náboženstva

Podl’a nášho názoru Rímskokatolícka cirkev a krest’anstvo vo všeobecnosti spôsobujú slovenskému národu väˇcšiu škodu ako úžitok. a to tak duchovnú ako aj finanˇcnú. Nielenže oberajú l’udí o cenné duchovné a finanˇcné zdroje na živenie svojich, podl’a nášho názoru, nezmyslov, ale sú aj prostriedkom k duchovnému zotroˇcovaniu slovenského národa. Vychovávajú duchovne nesvojprávnych l’udí, lebo ako rodiˇcia hovoria det’om, cˇ o smú a cˇ o nie, tak aj katolíkom zase kážu knazi ˇ a im zase cudzia mocnost’. Toto môžu trpiet’ iba l’udia, ktorým je zatemnený jasnovidný duch, s ktorým sa rodí každý cˇ lovek. Na Slovensku máme náboženskú slobodu. To znamená, že každý môže verit’ v cˇ o chce, trebárs aj v hovoriaceho hada alebo lietajúcich anjelov. My s tým naozaj problém nemáme. Práve naopak, tešíme sa tomu, ked’ niektorí l’udia veria bludom, lebo tak oproti nim máme konkurenˇcnú výhodu. Osobne veríme v silu vedomstva, nie božieho zázraku, veríme v silu prírodných zákonov, nie dogiem. Veríme v duchovnú slobodu, nie v duchovnú podriadenost’. Veríme, že naša životná filozofia nám poskytuje väˇcšiu plnost’ žitia, duchovnú slobodu, duchovné naplnenie, št’astie.

6.2.3

Vatikánska zmluva ako zmluva s diablom

Vatikánska zmluva však má od náboženskej slobody d’aleko. Je to zmluva medzi štátmi Vatikánom a Slovenskou republikou o postavení Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Dobre vieme, že každá zmluva je platná iba vtedy, ak ju podpísali dva rovnocenné (slobodné) subjekty zo slobodnej vôle. To znamená, že oba subjekty 124

vstupovali do tejto zmluvy v domnení, že druhá strana je oprávnená vykonat’ toto slobodné rozhodnutie. Tento predpoklad však u Vatikánskej zmluvy nie je splnený, preto je Vatikánska zmluva neplatná od momentu podpísania. Rímskokatolícka cirkev sa totiž nepozerá na Slovákov ako na slobodných l’udí, ale ako na potenciálnych otrokov. Deje sa tak prostredníctvom Starej zmluvy, ktorú Rímskokatolícka cirkev cez Katolícky katechizmus vyhlasuje za stále platnú. Keby nejaký Žid zotroˇcil nejakého Slováka, podl’a našich štátnych zákonov by to bol trestný cˇ in. Podl’a Rímskokatolíckej cirkvi by to však bolo zrejme duchovne v poriadku, lebo je to v súlade so Svätým Písmom.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], ˇ sa týka tvojich otrokov str. 149, Levitikus 25, 44 – 46: „Co a otrokýn, ˇ tých môžeš mat’ a kupuj otrokov a otrokyne z národov, cˇ o sú okolo vás [teda aj Slovákov]. Aj z detí prišelcov, cˇ o u vás bývajú, môžete si kúpit’, aj z ich potomstva, ktoré od nich pochádza. Oni vám môžu patrit’ ako majetok a môžu ich zdedit’ aj vaše deti, aby boli ich majetkom. Môžete ich mat’ za stálych otrokov, ale nad svojím bratom, nad Izraelitom, nesmie nik z vás tvrdo panovat’.“

K ATECHIZMUS KATOLÍCKEJ C IRKVI [22], § 121: „Starý zákon je neoddelitel’nou cˇ ast’ou Svätého písma. Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.“

Nemôže byt’ za platnú považovaná taká zmluva, kde jedna strana považuje druhú stranu za potenciálne neslobodnú, zotroˇcitel’nú. Žiadny otrok nemôže uzatvárat’ zmluvy, lebo otroci nemajú právnu subjektivitu. Za otrokov môžu zmluvy podpisovat’ iba ich páni. Ak je pánom slovenských krest’anov Vatikán, ten nemôže uzavriet’ Vatikánsku zmluvu sám so sebou. Preto túto zmluvu nemožno považovat’ za zmluvu podpísanú v súlade s dobrými mravmi. Nebola uzatvorená na základe vzájomného rešpektovania sa. Prirovnali by sme ju k zmluve s diablom. 125

Vatikánska zmluva odporuje aj Ústave SR, kde sa píše, že Slovenská republika je zvrchovaný štát. Prostredníctvom Vatikánskej zmluvy však štát Vatikán zasahuje do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Peniaze, ktoré zo Slovenska odtekajú do Vatikánu, nie sú Slovenskou republikou kontrolované, ani kontrolovatel’né, lebo cirkvi nemusia viest’ úˇctovníctvo. Má nad nimi dohl’ad a kontrolu cudzia duchovno-okupaˇcná mocnost’.

Vatikánska zmluva odporuje Ústave SR. Podl’a Rímskokatolíckej cirkvi Slováci zrejme nie sú slobodní l’udia, ale potenciálni otroci. Vatikánska zmluva je neplatná od momentu podpísania. Otroci nemajú právnu subjektivitu na podpisovanie zmlúv. 6.2.4

Homosexuáli obet’ami

Špeciálnou kapitolou v otázke krest’anského duchovného útlaku sú homosexuáli. Títo sa stali popri pohanoch jednou z najvypuklejších obetí náboženstiev odvodených zo židovstva. Ostatné náboženstvá, ako hinduizmus alebo budhizmus, s homosexualitou problém nemajú. Odsudzovanie sexuálneho aktu medzi dvomi mužmi Rímskokatolíckou cirkvou je o to absurdnejšie, že táto cirkev nemá hanby prijímat’ od homosexuálov peniaze platené vo forme daní a z týchto penazí ˇ potom financovat’ svoju nenávistnú každonedel’nú kampanˇ zameranú proti ich cˇ inom. Rímskokatolícka cirkev nedopraje praktizujúcim homosexuálom právo na duchovný pokoj bez odsudzovania ich konania. Ani im nedopraje právo na duchovné naplnenie. Ako je pre heterosexuála duchovným naplnením vzt’ah s osobou opaˇcného pohlavia, tak je pre homosexuálov duchovným naplnením zase vzt’ah s osobou rovnakého pohlavia. Duchovné naplnenie totiž znamená žit’ život podl’a vlastných predstáv o št’astí. 126

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Nový zákon, 1 Korintským 6: 9 – 10, str. 1480: „Neviete, že nespravodliví nebudú dediˇcmi Božieho král’ovstva? Nemýl’te sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani ut´rhaˇci, ani lupiˇci nebudú dediˇcmi Božieho král’ovstva. [To sa netýka súložiacich žien.]“ S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý zákon, Levitikus 20: 13, str. 142: „Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnost’, musia zomriet’, ich krv bude na nich. [Trest sa netýka súložiacich žien.]“

Homosexuáli sa stali najvypuklejšou obet’ou náboženstiev odvodených zo židovstva. Ostatné náboženstvá problém s homosexualitou nemajú. Duchovné naplnenie dosiahnete, ked’ budete žit’ život podl’a vlastných predstáv o št’astí. Ako to, že v prípade Rímskokatolíckej cirkvi sa stanoviská Biblie o homosexuáloch alebo o zotroˇcovaní nežidov nepovažujú za hlásanie nenávistnej ideológie smerujúcej k potlaˇceniu l’udských práv a slobôd? Nelavírujeme tu niekde na hrane štátom tolerovaného duchovného fašizmu? Autori románov explicitne vydávajú svoje diela za literárnu fikciu. To preto, aby ani náhodou nedošlo k zámene fikcie a reality. V prípade Biblie a Katolíckeho katechizmu Rímskokatolícka cirkev nehovorí o fikcii. Práve naopak, explicitne vyhlasuje, že Stará zmluva platí od Boha a to, cˇ o je v nej napísané, je sväté, inými slovami pravda. Osobne sme toho názoru, že stojí za zváženie, cˇ i by na základe tohoto dôvodenia nebolo legitímne zakázat’ Rímskokatolícku cirkev ako organizáciu smerujúcu k potláˇcaniu l’udských práv a slobôd. a ako taká by mala byt’ postavená mimo zákon.

Možno stojí za zváženie, cˇ i by nebolo legitímne zakázat’ Rímskokatolícku cirkev ako organizáciu smerujúcu k potláˇcaniu l’udských práv a slobôd. 127

6.2.5

Oddelenie cirkví od štátu

Krest’anstvo je na Slovensku síce tradiˇcné, ale nie je pôvodné. Predstavuje násilne nanútený import s prvkami totality a diktatúry. Je naˇcase, aby sme koneˇcne oddelili pôsobenie cirkví od štátu, najmä cˇ o sa týka financovania. Francúzi to spravili poˇcas Vel’kej francúzskej revolúcie na konci 18. storoˇcia. Sme vyše dve storoˇcia pozadu! V súˇcasnosti slúži „cirkevný“ majetok výhradne iba cˇ lenom cirkví, aj ked’ nanˇ prispievajú aj ateisti alebo cˇ lenovia pôvodného drievneho duchovna. Napriek tomu však metalový koncert v katolíckom kostole nie je možné spravit’. Podobne nie je možné si takýto stánok prepožiˇciat’ na vykonanie obradov iných náboženských alebo filozofických kruhov. Ak na krest’anské cirkvi prispievajú aj nekrest’ania, tak nech krest’anské kostoly slúžia aj nekrest’anom.

Krest’anstvo je na Slovensku síce tradiˇcné, ale nie je pôvodné.

Je naˇcase, aby sme koneˇcne oddelili pôsobenie cirkví od štátu. Sme vyše dve storoˇcia pozadu za Francúzmi! Ak platia krest’anov aj nekrest’ania, tak nech krest’anské kostoly slúžia aj nekrest’anom.

6.3

V cˇ om tkvie sila slovenského ducha?

V cˇ om tkvie sila slovenského ducha? Jednoznaˇcne v spevoch, symboloch a zákonoch. Nie je náhoda, že nás Rímskokatolícka cirkev obrala v prvom rade o slovenský jazyk, zmenila význam našich symbolov (dvojkríž, sviatky) a nanútila nám svoj zákon (Sväté Písmo a Metodov Súdny zákonník pre l’ud). 128

6.3.1

Spevy

Katolíci každú nedel’u ospevujú v kostoloch cudzích biblických hrdinov a cudziu zem, cˇ asto dokonca po latinsky. Tisíc ráz si opakujú historky spojené s cudzím národom, ktorý žije d’aleko za siedmymi horami a siedmymi dolami. Ospevujú cudziu zem a považujú ju za svätú. Osobne sme boli svedkami krest’anskej omše, kde sme z celej latinsky znejúcej piesne rozumeli len dve slová – Emanuel a Izrael. Cyril a Metod v skutoˇcnosti predstavovali nie zaˇciatok, ale zaˇciatok konca našej kultúry. Ked’ budeme každú nedel’u ospevovat’ cudzí národ a cudzích biblických hrdinov, nezostane nám ˇ cˇ as na ospevovanie tých vlastných. Casom na vlastných hrdinov zabudneme a už nebudeme vediet’, cˇ o máme o nich spievat’. Potom nám naozaj nezostane niˇc iné, len ospevovat’ tých cudzích hrdinov. Pamätajme, že ked’ my nebudeme ospevovat’ samých seba, nikto iný to za nás nespraví. Duchovne zdravé je ospevovat’ samých seba. Svätá zem nie je kdesi v polopúšti, d’aleko za morom, ale u nás. Svätá zem je tá, po ktorej práve chodíme. Nielenže je znevažujúce ospevovat’ cudziu zem, ked’ nás živí tá naša, ale je aj neúctivé ospevovat’ cudzích hrdinov, ked’ za nás zomierajú naši vlastní. Nie národ, ktorý žije kdesi v Tramtárii, je vyvolený. To Slováci sú vyvolený národ. Každý jeden z nás je vyvolený na nieˇco, lebo každý jeden z nás je „Bohom“, lebo „Boh“ je v každom z nás. Zmyslom žitia je tvorit’ si vlastnú skutoˇcnost’. Slobodní l’udia si tvoria vlastnú skutoˇcnost’. Duchovní otroci žijú skutoˇcnost’, ktorú pre nich vymysleli ich duchovní páni. Kým ste Vy? Podl’a nášho názoru katolícki knazi ˇ nemôžu modlitbami úspešne žiadat’ židovského Boha o slovenskú prosperitu, lebo židovský Boh nadržiava Židom, nie Slovákom. Myslíme si, že ak nejaký Boh môže pomôct’ Slovákom, tak je to jedine slovenský boh Parom. Myslíme si, že slovenský boh Parom je urˇcite mocnejší ako nejaký židovský Boh Abrahámov.

Cyril a Metod v skutoˇcnosti predstavovali nie zaˇciatok, ale zaˇciatok konca našej kultúry. Ked’ budeme každú nedel’u ospevovat’ cudzí národ a cudzích biblických hrdinov, nezostane nám cˇ as na ospevovanie tých vlastných. 129

Svätá zem je tá, po ktorej práve chodíme. Sme slobodní. Židovský Boh Slovákom nepomôže. Slovenský Boh Parom je silnejší ako židovský Boh Abrahámov. Naši predkovia neospevovali cˇ lovekoboha, ale Slnko. Slnko je prirodzený a neutrálny zjednotitel’ všetkých l’udí na Zemi, lebo svieti na všetkých rovnako. Slnko nemá národnost’. Kedysi existoval koncept slobody cˇ loveka. V cˇ asti 2.4.1 sme ukázali, že Sloveni sa nenechali zotroˇcit’ a vždy mali vladykov z vlastného kmena. ˇ Vel’mi dobre rozumeli drievnemu pojmu sloboda. Slová sloboda a Slovák majú dokonca spoloˇcný koren. ˇ Aj Cyril, ked’ v Ríme obranoval ˇ používanie slovenského písma pred trojjazyˇcníkmi, odvolával sa na drievny koncept slobody, ukrytý v štyroch živloch – Zemi, Vode, Vzduchu a Ohni. Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA, ˇ neprichádza dážd’ Život Konštantína Cyrila, str. 69: „Ci [posvätná Voda] od Boha na všetkých rovnako? a cˇ i Slnko ˇ rovnako [posvätný Ohen] ˇ nesvieti takisto na všetkých? Ci nedýchame na vzduchu [posvätný Vzduch] všetci? [My ˇ nechodíme po zemi (posvätná Zem) by sme pridali – Ci rovnako všetci?]“ Je prekvapujúce a obdivuhodné súˇcasne, že akýsi púštny kmen, ˇ odchovaný na kozom mlieku, mal v dávnych dobách tol’ko rozumu, že pochopil silu duchovna a premietol ju do knihy. Možno je to cˇ udné iba nám, súˇcasným l’ud’om, ale Židia neboli v minulosti jediným kmenom, ˇ ktorý poznal silu duchovna. Indiáni tiež poznali túto silu. Urˇcite aj Sloveni ju poznali, ked’že sa dlho úspešne bránili krest’anskému duchovnému útlaku. 130

Keby slovenské duchovno nebolo bývalo obrovsky silné, Slovania, ktorí odišli zo Slovenskej zeme, by nikdy neasimilovali kmene na novom území, ale sami by sa asimilovali medzi nimi. Dôkazom toho, že krest’anstvo pôsobí na Slovanov vyslovene škodlivo, je aj fakt, že mnohí Sloveni v Uhorsku si neudržali vlastný jazyk, ale sa pomad’arˇcili. Keby boli každú jednu nedel’u spievali slovenské piesne na oslavu samých seba a všel’udského Slnka, boli by si zachovali svoj jazyk dodnes.

6.3.2

Symboly

Naším základným symbolom je dodnes slovenský dvojkríž, strom veˇcného života. Kým bude tento symbol vydávaný za cyrilometodský byzantsko-krest’anský dvojkríž, bude celé naše štátne duchovno naviazané na cudzorodé nepôvodné náboženstvo. Vrátením pravého významu nášmu dvojkrížu sa obrodí slovenský duch.

6.3.3

Zákony

Duchovnou silou sú aj zákony. Tie urˇcujú, cˇ o sa smie a cˇ o nie. My však máme v Ústave, základnom zákone štátu, jasne zadefinované cudzie cyrilo-metodské židovsko-krest’anské duchovno. z definície sa teda náš štát musí opierat’ o cudzí duchovný základ. Naša Ústava je samozniˇcujúca, lebo duchovne ide proti našej skutoˇcnej pôvodnej slovenskej podstate. Stanovuje, že ospevujeme cudzích biblických hrdinov, nie seba. Stanovuje, že ospevujeme cudziu zem, nie tú našu. Ak by sme v súˇcasnosti robili nieˇco iné, konali by sme proti zmyslu cyrilo-metodského duchovného dediˇcstva, teda protiústavne. Preambula Ústavy SR: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dediˇcstvo svojich predkov [vrátane predkrest’anských, pozn. B.O.] a na stároˇcné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnost’, v zmysle cyrilo-metodského [židovsko-krest’anského] duchovného dediˇcstva a historického odkazu Vel’kej Moravy [ktorá na našom území možno vôbec nebola], . . . “

Sila slovenského ducha tkvie v spevoch, symboloch a zákonoch. 131

Ak by sme v súˇcasnosti ospevovali samých seba a svoju zem, konali by sme protiústavne.

6.4

Rozdiel medzi krest’anstvom a pôvodným drievnym duchovnom

Ked’ hráte nejakú hru, je dôležité poznat’ jej pravidlá. Každá hra môže mat’ iný ciel’. Hráˇc Dámy by potiahol figúrkou na šachovnici ináˇc ako hráˇc Šachu. Je dôležité, aby hráˇci na šachovnici hrali rovnakú hru, lebo ked’ niekto vyhodí niekomu figúrku a dotknutý nechápe, preˇco sa tak stalo, môže to spôsobit’ konflikt. V súˇcasnosti je európska hra života založená na krest’anských pravidlách. Muslimovia, hinduisti alebo budhisti hrajú zase inú hru. Zmyslom krest’anskej hry je trpiet’ a poslúchat’ na Zemi, aby sa hráˇc za odmenu dostal do rajskej záhrady, polopúšte v Edene (okolie Eufratu, Tigrisu a iných riek, dnešný Irak a Sýria), a št’astne v nej „žil“ naveky. Budhisti zase veria v znovuzrodenie a v d’alší život na Zemi, vo vyššej alebo nižšej kaste. V skutoˇcnosti všetky životné svetonázory vychádzajú, cˇ i už vedome alebo podvedome, z prírodného duchovna, v ktorom Slnko udáva rytmus. Každý, kto chce prežit’ na tejto Zemi, musí sa tomuto rytmu prispôsobit’. Každý, kto by zasial zrno neskoro alebo priskoro, alebo kto by si nepripravil drevo na zimu, zomrel by bud’ hladom alebo podchladením. Slnku sa napokon prispôsobili aj krest’anské sviatky, ktorými krest’ania nahrádzali sviatky drievne. Krest’anstvo sa tým poklonilo vláde Slnka. Netreba Ježiša ani Budhu ani iných prorokov k tomu, aby bolo zrejmé, že pre cˇ loveka je výhodné správat’ sa k druhým l’ud’om takým spôsobom, aby neprimerane nezasahoval do ich práv – neˇcinˇ druhým to, cˇ o nechceš, aby oni cˇ inili tebe. Je to matematicky dokázatel’ná optimálna stratégia dlhodobého prežitia. Podl’a nášho názoru drievné prírodné duchovno vyzdvihuje osobnú slobodu každého cˇ loveka. Každý cˇ lovek by mal konat’ tak, aby prežil život v celej jeho plnosti, aby sa nasýtil všetkými štyrmi živlami. Lebo život je dar (povedzme, že napríklad od Boha, aj ked’ to tak nemusí byt’), ktorý nám bol daný nie preto, aby sme na Zemi trpeli, alebo niekomu slúžili, ale preto, aby sme na Zemi boli št’astní. Aby sme boli sami sebou. Aby ten, cˇ o sa chce stat’ stolárom, nemusel byt’ 132

proti svojej vôli právnikom, a ten, cˇ o chce byt’ právnikom, nemusel byt’ zase stolárom. Aby ten, cˇ o je od narodenia l’avák, nemusel sa preonaˇcovat’ za praváka, a ten, cˇ o je od narodenia homosexuál, nemusel sa preonaˇcovat’ na heterosexuála. Lebo prirodzené pre rodeného l’aváka je písat’ l’avou rukou a prirodzené pre rodeného homosexuála je žit’ s osobou rovnakého pohlavia. Ked’ každému umožníme, aby mohol žit’ svoj život št’astne podl’a svojich predstáv o št’astí – veriacemu krest’anovi po krest’ansky, rodenému homosexuálovi homosexuálne – potom budú okolo nás chodit’ samí št’astní l’udia. Ked’, naopak, l’ud’om zakážeme žit’ život podl’a svojich predstáv o št’astí, budú okolo nás chodit’ samé nešt’astné mátohy a to nemôže nikomu zlepšit’ náladu. Podl’a nášho názoru zmyslom života je život sám, nie dosahovanie nejakých ciel’ov. Zmyslom života je samotná cesta z bodu a do bodu B. Život nie je úloha. Niˇc v živote nemá hlbší zmysel. Neznamená to, že sa treba zabit’, lebo ani samovražda nemá zmysel. Zmysel má len žit’ podl’a svojich predstáv o št’astí. Ako sa prirodzene udialo narodenie a odišlo, ako sa prirodzene udialo detstvo a odišlo, ako sa prirodzene udialo dospievanie a odišlo, ako sa prirodzene udiala staroba a odišla, tak aj smrt’ sa prirodzene udeje a odíde. Smrt’ je prirodzenou súˇcast’ou života, preˇco ju vnímat’ ináˇc ako ostatné životné fázy? Preˇco tento jeden moment v živote zaváži viac ako všetky predošlé momenty dohromady? Nakoniec zm´rtvychvstaneme preto, aby sme znovu mohli prežit’ ten vel’ký dar života podl’a vlastných predstáv o št’astí. Ten dar dostaneme v d’alšom živote rovnako, ako sme ho dostali v tomto. Všetci sú naši nasledovníci. Preto je svet rozprávka. Tešme sa z každodenného východu Slnka, jeden z druhého, ospevujme svet! Pre väˇcšinu krest’anov je smrt’ desivá, lebo svoj život neprežili podl’a svojich predstáv, ale ho premrhali v zmysle krest’anskej ideológie. na konci života im je l’úto, že už nemajú šancu prežit’ všetko to, cˇ o pôvodne chceli. L’udia na smrtel’nej posteli najˇcastejšie l’utujú práve premrhaný život. Iba ten, cˇ o žije naplno každý moment, zažije krásu smrti ako jedineˇcnú skúsenost’ v živote cˇ loveka. Žime naplno!

Život je dar, ktorý nám bol daný nie preto, aby sme 133

na Zemi trpeli, alebo niekomu slúžili, ale preto, aby sme na Zemi boli št’astní. Zmyslom života je prežit’ ho podl’a vlastných predstáv o št’astí, nie podl’a predstáv katolíckych biskupov. Život je dar, ktorý sme dostali a ktorý po smrti znovu rovnakým spôsobom dostaneme. Tešme sa z každodenného východu Slnka, jeden z druhého, ospevujme svet.

6.5

Preˇco Ježiš Kristus?

Už vieme, že koncept stromu veˇcného života poznali už starí Egypt’ania. To znamená, že koncept znovuzrodenia bol známy dávno pred krest’anstvom. Krest’ania si koncept stromu života privlastnili, a ako všetky náboženstvá, primiešali do neho jedovaté pilulky na plnenie vlastných mocenských ciel’ov. Tak nám napríklad vznikol koncept Ježiša Krista, údajného Spasitel’a. Pritom pojem spasenia museli poznat’ starí Egypt’ania dávno pred Ježišom Kristom. Položme si otázky. Dá sa koncept spasenia a znovuzrodenia vysvetlit’ takým vedeckým spôsobom, ktorý by abstrahoval od báchoriek, postaviˇciek a národností? Myslíme si, že pokial’ sa dá opísat’ pomocou biblických príhod, musí sa dat’ abstrahovat’ aj do všeobecnej roviny. Ak sa dá abstrahovat’ do všeobecnej roviny – položme si d’alšiu otázku – preˇco do tejto teórie niekto primiešal Ježiša Krista a neustále ho omiel’a dookola? Preˇco práve jeho, ked’ starí Egypt’ania vedeli dôjst’ k spaseniu aj bez neho? Komu vyhovuje, aby sme ospevovali strom života práve s ukrižovným Ježišom Kristom? Naˇco je dobrý tento kult osobnosti? Preˇco tento koncept nie je vysvetl’ovaný s hlavnou postavou napríklad slovenskej národnosti? Alebo pomocou postavy neutrálneho Slnka? 134

Nech si každý odpovie sám. Isté je, že sa tým urˇcite nesledujú slovenské záujmy. Radi by sme tu zdôraznili, že nemáme niˇc proti Ježišovi Kristovi, pokial’ sa bavíme o Ježišovi Kristovi ako o reflexii dokonalého cˇ loveˇcenstva, založeného na prírodnom duchu. Je dost’ možné, že keby sme sa s týmto zidealizovaným cˇ lovekom stretli, pozvali by sme ho na pivo, prípadne si s ním podali ruku. ˇ nám vadí, je zneužívanie Ježiša Krista krest’anskými cirkvami Co na dosahovanie ich vlastných mocenských ciel’ov. Vadí nám to o to viac, že Ježiš Kristus sa z hrobu nevie obránit’, prípadne ohradit’ voˇci krest’anskému uˇceniu, ktoré sa v mnohom mohlo odchýlit’ od jeho pôvodnej predstavy.

Nemáme niˇc proti Ježišovi Kristovi, pokial’ sa bavíme o Ježišovi Kristovi ako o dokonalej reflexii cˇ loveˇcenstva, založeného na prírodnom duchu. Ježiš bol zneužitý na duchovné zotroˇcovanie l’udí a nemôže sa voˇci tomu ohradit’.

6.6

Návrat k slovenskému drievnemu duchovnu

Je vel’mi t’ažké vymysliet’ nieˇco absolútne nové. Omnoho jednoduchšie je okopírovat’ nieˇco existujúce a potom to prispôsobit’ na svoj obraz. Preto nachádzame prvky konceptu stromu života v kultúrach po celej Zemi. L’udia ich okopírovali od seba podobne, ako dnes kopírujú technológie alebo ideológie (napr. komunizmus alebo demokraciu). Platí to aj pre krest’anstvo. Môžeme povedat’, že dnešné krest’anstvo je z 90% okopírované pohanstvo. Tých 10% tvoria práve tie jedovaté pilulky, ktoré majú zabezpeˇcit’ hájenie cudzích záujmov. Ukrižované Slnko bolo nahradené Ježišom Kristom, stromy života boli nahradené krížmi. Z toho vyplýva návod na zmenu – staˇcí nám nahradit’ Ježiša Slnkom a máme naspät’ slovenské drievne duchovno. 135

Ak pochopíme zákony Slnka (štyri živly Svargy), nielenže budeme bližšie k prírode, ale budeme tiež prežívat’ život vedome a múdro. Už sme hovorili, že indiánom poˇcas ich duchovnej likvidácie americkí kolonizátori ako prvé zakázali indiánske mená. Zvrátit’ toto je vel’mi jednoduché. Duchovnú obrodu možno spustit’ manifestáciou pôvodného duchovna, to jest vykonaním obradu prijatia pôvodného mena. V prípade Slovákov sa taký obrad nazýva postrižiny. Pôvodné duchovno možno vrátit’ aj slávením pôvodných sviatkov, napríklad slnovratov.

Staˇcí nám nahradit’ Ježiša Slnkom a máme naspät’ slovenské drievne duchovno. Duchovnú obrodu možno spustit’ manifestáciou slovenského duchovna, vykonaním obradu. na zaˇciatok staˇcí prijat’ staroslovenské meno a slávit’ slnovraty.

6.7

Štyri živly Svargy

O štyroch živloch Svargy sme prvý raz poˇculi na Vedomeckom tábore u Žiarislava (vlastným menom Miroslav Švický). Tu nám bola vysvetlená táto teória. Po hlbšom premyslení podávame vlastné vysvetlenie tejto problematiky, ktoré sa v mnohom môže zhodovat’ so Žiarislavovým uˇcením, ale v nieˇcom sa môže aj líšit’. Za štyrmi živlami Svargy sa ukrýva podstata staroslovenského vedomectva. Kto bude poznat’ túto múdrost’, nebude sa už na svet ani na l’udí pozerat’ tak ako doteraz. Bude sa pozerat’ na svet vedome. Svarga je iné meno pre Slnko. Svarga v sanskrite znamená nebo, raj, posvätný háj, nebeské št’astie, príbytok svetla a bohov. Svar znamená jasnú oblohu, slneˇcný svit, nebesá, Slnko, vodu, priestor medzi Slnkom a Polárkou. Svarayati (svar) znamená zase žiarit’, vinit’. 136

V cˇ eštine sa Svarga zachovala v slove sváˇret, u nás v slove švárny. Švárny junák neznamená niˇc iné ako horúci mladík. Slovo junák môže súvisiet’ v horúcim mesiacom jún. Švárny znamená horúci, nabudený, nabujaˇcený. Aj v angliˇctine sa na vyjadrenie sexuálnej prít’ažlivosti používa slovo hot, horúci. Zmyslom uˇcenia o štyroch živloch Svargy je naplnit’ všetky túžby, to znamená dosiahnut’ rovnováhu a životné naplnenie. V slovenskom drievnom vedomectve poznáme štyri živly. Sú nimi Zem, nad Zemou je Voda, nad Vodou je Vzduch a nad Vzduchom je Ohen. ˇ Možno ich znázornit’ do kruhu, lebo sa za sebou cyklicky opakujú (obr. 6.1).

Obr. 6.1: Slneˇcné koleso Svargy rozdelíme na štyri cˇ asti. Trochu ten symbol pripomína svastiku, hinduistický symbol št’astia. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Kl’úˇcové je pochopit’, že každý živel má svoju povahu. Zem je vo svojej podstate nepohyblivá a nemenná. Po Zemi teˇcie Voda. Voda je vo svojej podstate citlivá a precit’ujúca. Ohmatáva kamene a masíruje svaly. Nad Vodou sa vznáša Vzduch. Vzduch je veselý, pohyblivý, šantivý a radostný. Nad Vzduchom je zase Ohen. ˇ Ohenˇ je ako blesk. Je horúci, výbušný a bojovný. Všimnime si, že každému živlu zodpovedá iné skupenstvo – Zemi pevné, Vode kvapalné, Vzduchu plynné a Ohnu ˇ plazmické. Štyri živly možno napasovat’ na roˇcné obdobia. Jar, cˇ as topenia l’adov a vel’konoˇcnej oblievaˇcky, je precit’ujúca ako Voda. Leto je veselé, bezstarostné, plné pohybu ako Vzduch. Jesen, ˇ cˇ as úpadku, revolúcií a cˇ ervených listov, je ako Ohen. ˇ Zima je oddychujúca, zmrznutá a nehybná ako Zem. 137

Aj denˇ možno rozdelit’ na fázy podl’a štyroch živlov. Ráno je cˇ as prebudenia a precit’ovania ako Voda. Obed je cˇ as pohybu a sily ako Vzduch. Veˇcer je cˇ as únavy a hádok ako Ohen. ˇ Noc je cˇ as oddychu a pokoja ako Zem. Ked’ to uˇcenie zovšeobecníme, tak môžeme povedat’, že každú cˇ asovú periódu možno rozdelit’ do štyroch živlov. Ak by sme dianie znázornili nejakou funkciou, napr. by sme zaznamenávali teplotu alebo pohyblivost’, dostali by sme graf podobný akciovému grafu na burze – raz hore, raz dole. Niekto by si pomyslel, že náuka o živloch je podobná hlúpost’ ako hádanie osudu podl’a znamenia zverokruhu, v ktorom sa cˇ lovek narodil. Kým horoskopy sú vysloveným nezmyslom, uˇcenie o Svarge má dokázatel’nú logiku. Matematicky živlu Zemi zodpovedá minimum funkcie, Vode rast, Vzduchu maximum a Ohnu ˇ zase klesanie. Každú spojitú funkciu možno z týchto živlov vyskladat’. Po každom minime musí príst’ rast, ináˇc to nebolo minimum. Rovnako po každom maxime musí príst’ pokles, ináˇc to nebolo maximum (obr. 6.2).

6.7.1

Vplyv Svargy na cˇ loveka

Každý jav na svete možno zaradit’ do štyroch živlov. To platí aj pre nás, l’udí. Aj ked’ je l’udská povaha daná od narodenia, Svarga nás poˇcas života postupne necháva precítit’ jednotlivé živly viac ako ostatné. Chce, aby sme postupne spoznali život v celej jeho plnosti. V maternici je l’udský plod nehybný. Oddychuje a naberá sily do života. Vtedy je cˇ lovek v Zemi. Potom sa narodí a všetko skúma a olizuje. Precit’uje svet. To je Voda. Potom diet’a zaˇcne bezstarostne behat’ ako vetroplach. To je obdobie Vetra. Ked’ príde puberta, mladý cˇ lovek zaˇcne hýrit’ a prvý raz sa vzbúri rodiˇcom a povinnostiam. To je Ohen. ˇ Ked’ dospeje, nájde si prácu a ustáli sa. Dostane sa do Zeme. Potom prídu deti a s nimi rozcítené obdobie Vody. Deti podrastú, rodiˇcia s nimi zaˇcnú behat’. To je obdobie Vetra. Ked’ sú deti v puberte, na cˇ loveka príde manželská kríza, starnutie. a to je Ohen. ˇ ˇ Nakoniec deti vyrastú a osamostatnia sa. Clovek je na dôchodku, prežíva starobu a oddychuje. Je v Zemi. Potom prídu vnúˇcatá a živly sa opät’ zopakujú, aj ked’ v inej intenzite. Nakoniec cˇ lovek skonˇcí v Zemi doslovne, v hrobe, na veˇcnom odpoˇcinku. a tak sa život cyklí dokola. 138

Obr. 6.2: Na obrázku a) vidno živlový profil, v ktorom prevláda Ohen. ˇ na obrázku b) vidno živlový profil, v ktorom prevládajú dva živly Vietor a Zem, d’alšie dva živly sú zakrpatené. Takýto profil zodpovedá napríklad maniodepresívnym l’ud’om, ktorí idú z extrému do extrému – z totálnej bujarosti do totálnej vyˇcerpanosti. Chýbajú tam plynulé prechody cez živly Vody a Ohna. ˇ na obrázku c) vidíme striedanie živlov. Nech by krivka bola akákol’vek, vždy sa dá rozdelit’ na úseky zodpovedajúce štyrom živlom. Živly sa dajú vnímat’ v rôznej mierke, vid’ tenšia a hrubšia krivka. Ako príklad môže slúžit’ oscilovanie dennej a noˇcnej teploty v rôznych roˇcných obdobiach. V noci je teplota najnižšia, na poludnie najvyššia. Predsa vieme vnímat’ aj dlhšie cykly, ako sú roˇcné obdobia, kedy v zime je teplota najnižšia a v lete najvyššia. To isté platí aj o politických turbulenciách. Tiež môžu byt’ denno-denné, generaˇcné, storoˇcné, tisícroˇcné. . . Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Aj l’udí možno podl’a povahy zaradit’ do živlov. Niektorí l’udia sú zemití, nie sú ochotní sa vel’mi hýbat’, niˇc nimi len tak nepohne, sú stabilní. Druhí l’udia sú zase vodní, rozcítení, tlmia rozpory, problémy riešia citovo. Iní l’udia sú veterní, nestabilní, pohybliví, veselí, bezstarostní. Nakoniec sú l’udia ohiví, nestabilní. do revolúcie by šli hned’ na druhý den, ˇ keby bolo treba. 139

V cˇ loveku sú zastúpené všetky štyri živly, no jeden z nich väˇcšinou dominuje. Ak je nejaký živel vel’mi zakrpatený, odrazí sa to na problémoch v medzil’udskej komunikácii. Zmyslom uˇcenia o Svarge je posilnovat’ ˇ tie živly, ktoré sú zastúpené slabšie. Zmyslom je získavat’ rovnováhu. Naschvál píšeme získavat’, lebo ona sa získat’ nedá. Treba sa o nu ˇ neustále snažit’. To znamená, že ak je niekto príliš ohnivý, mal by si to v prvom rade uvedomit’ a tlmit’ svoju ohnivost’. Mal by ju vyvažovat’ najmä citlivost’ou a láskavost’ou. Každý by mal rozvíjat’ svoje slabé stránky asponˇ do tej miery, aby sa s ním dalo žit’. Odkedy budeme vediet’ zaradit’ l’udské povahy do štyroch živlov, l’udia nás už tak vel’mi nerozhádžu. Budeme vediet’, cˇ o od nich môžeme oˇcakávat’, a cˇ o nie. Napríklad ohnivý cˇ lovek nás rozpáli, s ním sa dobre porozprávame, ale aj najskôr pohádame. z neho by bol dobrý uˇcitel’, ale zlý úradník. Veterný cˇ lovek sa rád zabáva a obklopuje l’ud’mi. Nerád sa dlho koncentruje na jednu vec. z neho by bol dobrý cˇ ašník, ale zlý vedec. Vodný cˇ lovek dokáže utlmit’ a upokojit’. z neho by bol dobrý finanˇcný poradca, ale zlý generál. Zemitý cˇ lovek by nás asi na smrt’ unudil. Je jasné, že zemitý cˇ lovek by s Ohnivákom nikdy do revolúcie nešiel, lebo on by sa jednoducho nerozhýbal. Práve naopak. Ešte by považoval Ohniváka za blázna, že píše st’ažnosti. zo zemitého cˇ loveka by bol dobrý úradník, ale zlý cˇ ašník. Ked’ pochopíme sami seba, budeme lepšie vediet’ nájst’ takú prácu, ktorá nás bude najviac nap´lnat’. ˇ Lebo o duchovné naplnenie ide v prvom rade. Ako by sme nenechali zemitého cˇ loveka cˇ asto cestovat’, lebo by ho to nenap´lnalo, ˇ tak by sme ani homosexuálov nemali nútit’ žit’ heterosexuálny život, lebo ten by ich nenap´lnal. ˇ Štyri živly Svargy sú o pomoci druhým dosiahnut’ duchovné naplnenie. Sú uˇcením o tolerancii. o vedomom vnímaní podstaty a potrieb druhých l’udí.

Svarga nás poˇcas života postupne necháva precítit’ jednotlivé živly viac ako ostatné. Chce, aby sme postupne spoznali život v celej jeho plnosti. Náuka o živloch Svargy je aj o vedomom vnímaní podstaty a potrieb druhých l’udí. 140

6.7.2

Vyvažovanie štyroch živlov

Už sme povedali, že náuka o živloch spoˇcíva v ich vyvažovaní. Je to ako s jazdou na bicykli. Podstatné je nespadnút’. Frekvenciu a h´lbku naklánania ˇ sa z jednej strany na druhú musíme prispôsobit’ rýchlosti jazdy. Je prirodzené robit’ vel’ké výkyvy, ked’ zrýchl’ujeme, a malé výkyvy, ked’ udržujeme stabilnú rýchlost’. Ked’ zrýchl’ujeme, musíme sa viac namáhat’. Vtedy sa nakláname ˇ z jednej strany na druhú najviac a najˇcastejšie. No ked’ naberieme rýchlost’, staˇcí nám udržiavat’ tempo malými výkyvmi. Vtedy sme takmer vyrovnaní. a práve tomuto momentu hovoríme, že žijeme v Svarge. Práve vtedy sme uprostred štyroch živlov, vo vnútri kruhu, v Svarge. Pachtenie sa za nieˇcím má zmysel iba na krátke úseky. z dlhodobého hl’adiska je výhodnejšie preplávat’ životom rovnomerným tempom, ktoré nám udáva Slnko. Netreba však zabúdat’ na to, že obˇcas možno pobehnút’, aj šprintovat’. Ked’ zažívame všetky štyri živly, dosahujeme plný život, duchovné naplnenie. Keby sme prežili život napríklad iba v Ohni, tak by sme prišli o skúsenost’ s ostatnými živlami a teda by sme neprežili život v celej jeho plnosti. Ak sa na bicykli nebezpeˇcne nakláname ˇ dol’ava a hrozí, že sa prevrhneme, prirodzene stoˇcíme volant tak, aby sme sa naklonili doprava. Druhým l’ud’om sa budeme javit’ pravicovo, ale vo svojej podstate vôbec nemusíme byt’ praviˇciari. Ked’ sa náš bicykel bude naklánat’ ˇ doprava, nahneme sa logicky dol’ava. Teraz sa budeme druhým l’ud’om javit’ ako l’aviˇciari, hoci nám to v skutoˇcnosti vôbec nemusí byt’ vlastné. Pritom my sa iba správame vedomecky. V praxi to znamená, že ak sme v zimnom roˇcnom období, tak si zakúrime, aby sme mali teplo. Pridáme trochu Ohna. ˇ Ak je leto, tak ideme k vode alebo do pivnice, aby sme sa schladili. Pridáme Vodu alebo Zem. V obidvoch prípadoch vyrovnávame teplotu k normálu. Ked’ sa vel’mi namáhame, tak musíme aj poriadne oddychovat’. Vietor vyvažujeme Zemou. Potrebné je tiež vediet’, kedy máme pracovat’ a kedy regenerovat’. Toto nám urˇcuje Svarga. Ked’ je rast (konjunktúra), treba robit’. Naopak, ked’ je úpadok (kríza), treba oddychovat’ a venovat’ sa duchovným veciam. Svarga nám diktuje, aby sme pracovali najviac v teplých roˇcných obdobiach, najmenej v zimných. Toto uˇcenie nie je príkazom, len odporúˇcaním, radou. Ak niekoho nap´lna ˇ vlastný rytmus, nech sa ním riadi. Za zamyslenie však stojí úvaha, cˇ i by podl’a rytmu Svargy cˇ lovek nedosiahol väˇcší výkon. 141

V bežnom živote dosiahneme stav najväˇcšej produktivity, ked’ budeme žit’ podl’a rytmu Svargy. Ona je najlepším dirigentom. Musíme sa s nou ˇ nauˇcit’ tancovat’ a nestúpat’ jej pri tom na nohy. Život na Zemi sa dokonale prispôsobil Svarge, tak preˇco žit’ ináˇc? Práve dlhodobá nevyrovnanost’ živlov je problémom súˇcasného sveta. Svet neprispôsobuje svoje živly Svarge a preto je chorý. L’udia pracujú odnevidím-donevidím ako otroci, no ani tak si za výplatu nemôžu niˇc kúpit’. Zarobia málo, a tak pracujú ešte viac. Niektorí zarobia dost’, no napriek tomu sú nenásytní a chcú viac. Kvôli práci im nezostáva cˇ as na ostatné veci, ako sú milovanie, zábava alebo duchovno. Dostávajú sa do namotávky, závislosti. Obranou proti namotávke je zastavenie sa a uvedomemie si, kde sme a kam ideme. Vtedy môžeme vyliezt’ na vrchol najvyššej hory v krajine, aby sme mali vel’ký rozhl’ad na svoj život. Ked’ nájdeme správny smer, prispôsobíme živly tak, aby nás dominantný živel nezabil. Živly sa totiž preto nazývajú živlami, lebo ked’ sa rozbesnia, majú obrovskú niˇcivú silu a už ich nikto nezastaví. Živly nám tiež pomáhajú predpovedat’ budúcnost’. Je logické, že po Vode ide Vietor, potom Ohenˇ a nakoniec Zem. Ak poznáme živel, v ktorom sa nachádzame, tak vieme presne povedat’, aký živel bude nasledovat’. Takto máme vedomú kontrolu nad tým, cˇ o sa okolo nás deje. Toto poznanie nám pomáha pripravit’ sa na to, cˇ o bude, cˇ i už sa jedná o investiˇcné príležitosti, vzt’ahové problémy alebo o nachystanie dreva na zimu.

6.7.3

Duchovný význam slnovratov

Ked’ už poznáme význam Svargy a jej fáz na zmenu nášho správania, tak aj oslava slnovratov a rovnodenností zrazu dáva väˇcší zmysel. Slnovraty sú momenty vstupov do nových fáz Slnka. V prípade letného slnovratu je to prechod z Vody do Vzduchu, z jari do leta, radostného, hojného, bezstarostného a pohyblivého obdobia. na zimný slnovrat prechádzame z Ohna ˇ do Zeme, z jesene do zimy, do duchovného, nepohyblivého a strádavého obdobia. Jarné vynášanie Moreny súvisí s jarnou rovnodennost’ou, prechodom zo Zeme do Vody, zo zimy do jari, prebúdzajúceho sa obdobia. Oslava dušiˇciek na jesennú rovnodennost’ predstavuje prechod z Vzduchu do Ohna, ˇ z leta do jesene, utlmujúceho obdobia. Fyzické cˇ innosti by sme mali robit’ najviac vo Vetre, duchovné v Zemi. 142

Zaujímavé je si uvedomit’, že kým v jarnom vodnom období šibeme korbáˇcmi a polievame dievˇcatá vodou (jar je živel Vody), jesenné ohnivé obdobie súvisí s dušiˇckami, poˇcas ktorých zapal’ujeme svieˇcky na hroboch (jesenˇ je živel Ohen). ˇ Voda k vode, ohenˇ k ohnu. ˇ Tieto drievne sviatky naozaj, zdá sa, súvisia so štyrmi živlami.

Náuka o živloch spoˇcíva v ich vyvažovaní.

Rytmus Svargy maximalizuje efektivitu života.

6.8

O staroslovenských menách

Používanie staroslovenských mien riešil Jaromír Krško v cˇ lánku ˇ V PLYV POHANSTVA A KRES TANSTVA NA FORMU VLASTNÝCH MIEN NAŠICH PREDKOV [27]. Podl’a neho pred prijatím krest’anstva Slovania používali jednomennú sústavu. Šl’achtici mali zložené mená. Meno malo dat’ l’ud’om silu a iné želané vlastnosti. Získavalo sa poˇcas obradu postrižín, obradu prijímania medzi dospelých. Krest’anstvo cˇ iastoˇcne zatlaˇcilo slovenské pôvodné mená do úzadia. Krest’anským krstom sa prijímali pohanské mená cˇ oraz menej. od 12. storoˇcia sa zaˇcali preferovat’ cudzie biblické mená. Meno biblického hrdinu alebo svätého malo ochránit’ jeho nositel’a pred chorobami, nešt’astiami a podobne. Naši predkovia sa prijatím krest’anstva neradi vzdávali tradície slovenských mien. Jednomennú sústavu tak nahradila dvojmenná sústava, kde prvé meno si cˇ lovek zvolil biblické a druhé pohanské, napr. Pauli dicti Koza (1431), Stephano dicto Kurchma (1313), Nicolaus dictus Pohar (1347). Neskôr sa z týchto prímen vyvinuli dnešné priezviská. Definitívnu podobu nadobudla dvojmenná sústava, ked’ ju v roku 1780 uzákonil Jozef II.. Návrat tradiˇcných slovenských krstných mien prišiel až v devätnástom storoˇcí s nástupom slovenského národného obrodenia, ktoré spustili Štúrovci. Ako sme už spomenuli, nazvali sa títo slovenskými menami na hrade Devín. 143

6.9

Súˇcasné slovenské mená

Preberme najskôr súˇcasné slovenské mená. Podl’a kalendára sú tie mená nasledovné: Blahoslav, Blanka, Blažej, Blažena, Bohdan, Bohdana, Bohumil, Bohumír, Bohuš, Bohuslav, Bohuslava, Boleslav, Božena, Božidara, Branislav, Branislava, Bystrik, Ctibor, Dobromila, Dobroslav, Dobroslava, Dorota, Drahomíra, Drahoslav, Drahoslava, Dušan, Dušana, Elena, Jarmila, Jarolím, Jaromír, Jaroslav, Jaroslava, Kazimír, Kvetoslava, Ladislav, Lesana, Lesia, Levoslav, Libuša, L’ubica, L’ubomír, L’ubomíra, L’uboš, L’uboslav, L’udmila, L’udomil, L’udovít, Milada, Milan, Milena, Milica, Miloš, Miloslava, Milota, Miroslav, Miroslav, Miroslava, Mojmír, Pankrác, Pravoslav, Prokop, Radoslav, Radovan, Rastislav, Ružena, Servác, Severín, Sláva, Slavomír, Slavomíra, Stanislav, Stanislava, Svätopluk, Svetlana, Svetozár, Tichomír, Václav, Viera, Vieroslava, Vít, Vít’azoslav, Vladimír, Vladimíra, Vladislav, Vlasta, Vlastimil, Vojtech, Vratislav, Vratko, Zdenka, Zdenko, Želmíra, Zlatica, Zlatko, Zoja, Zora, . . .

6.10

Z mien panónskych a vel’komoravských návštevníkov severotalianskeho kláštora v IX. storoˇcí

Aby sme mohli nazriet’ na pôvodné slovenské mená, museli by sme mat’ nejaký písomný záznam z minulého obdobia, kde sa takéto pôvodné slovenské mená vyskytujú. Domácich zdrojov vel’a nie je, zato máme cudzie zdroje. Pozrime sa napríklad na niektoré mená z cividalského evanjelia. Mená sme prispôsobili dnešnému jazyku a zoradili podl’a abecedného poradia. Podl’a diela D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 89 – 93, naše kniežatá a iní naši predkovia chodievali na konci VIII. a v IX. stor. na púte do ktoréhosi severotalianskeho kláštora. Chodili sem aj pútnici z Nemecka, Slovinska, Chorvátska, Srbska a Bulharska. Svoje mená zapisovali, alebo dali zapísat’ na okrajoch 144

Obr. 6.3: Svätopluk (Suentiepulc), jeho manželka Svätožizna ˇ (Szuentezizna) a ich syn Predeslav (Predezlauz). Zdroj obrázka: http://www.medievalica. com/stranky/historica/slovaks/dokumenty/dok1.htm.

pergamenového evanjelia, ktoré samo pochádza zo VI. storoˇcia a dnes je uložené v kláštore v Cividale (sloˇ vinsky Cedad) blízko slovinských hraníc. Podrobným rozborom sa ukázalo, že predkom Slovákov z týchto mien patrí najpravdepodobnejšie 276 a 3 úlomkovité. Niektoré mohli patrit’ rovnako predkom Slovákov, ako Chorvátov a Slovincov; takých je 37 a 6 nejasných. Chorvátskych alebo slovinských zápisov mien je tu vel’mi pravdepodobne 23, chorvátskych 14, slovinských 11, bulharských 6 a srbské 1. B(u)d’imír (Bżd’imˇerž – pigimer svojím d’ ukazuje na záp. Slovanov, t.j. zrejme predkov Slovákov), Bedoslav, Belka, Boželiša, Bratena (pre svoje t’ je to slovenské meno), Byl(a), Capontemír (hora na východnom Slovenˇ sku na juh od Košíc sa volá Caponta), Cädobr (Siedobr?), ˇ ˇ ˇ ˇ ˇ ˇ ˇ Cäk (Cech?), Camír, Cežita, Cerelula, Ceresula, Cestimír, ˇ ˇ Crna, Crnamyš, Dalimír, Dej, Deva, Devodel’ka, Devodesa, Devosta, Doblislav (Dobl’islavż nemá epentetické l’; porov. cˇ eská obec Doblice), Dobrava, Dobromysl, Dobrožizn, ˇ Drahoroh, Drahovid, Drahomír, Držimír, Hodeslav, Hodeslava, Hostidrah, Hlavoš, Homír, Honimír, Choteš (porovnaj obec Kotešová), Ižajka, Järmesvet, Jäzdemír, Ježemysl, Kan, Kanej, Kazn, Kocel’, Kolotech, Komeráˇc (Ku Komˇeraˇcž porov. sloven. Komoˇcin, Komoˇcov, ruské osob. meno Komok, Komina a sloveso ráˇcit’, ktoré je západoslovanské), Koten, Kula (porovnaj priezvisko Kulík), Lala, Lichomír, L’uban, L’udin, L’udina, L’utist, Mierislav, Milej, Miloš, Mirohoj, Mirona, Mnemír, Mnidrah, Mojenta, Mojenta, Mojislávka, Mstislav, Myslona, ˇ Myslosetej (sˇetˇejž je k sˇet-, pamät’; porovnaj srbch. setiti se, pamätat’ sa, sloven. priezvisko Setej), Neadvid, Nehot, Nenadej (Nenadˇejž patrí k nášmu slovu nádej; juhosl. je nada; meno 145

je teda západoslovanské), pre Nenon (prˇe Neno˛, k nemu Nˇena; porovnaj slovenské Nenince, ak na Žitnom ostrove bola osada Nˇena; – predložka prˇe hovorí o slovenskom pôvode), Nitrabor, Nosižír, Nosomír, Paˇcemir, Paˇcemira, Panenta, Pilenda, Podarom, Pomehoj, Pordr (Porżdrż patrí k rżdrż, cˇ ervený; porovnaj zardiet’ sa, zaˇcervenat’ sa), Pordra, pre Braslav (pre je stredoslovenské), Predeslav, Premil, pre Nenon, pre Slavonton(?), Pribina, Pribygor, Pribyslav, Primysl, Pzden (má korenˇ s významom „mrzký“), Radoslav, Radosta, Radun, Rastislav, Rathoj, Ratipír (Ratipirż k ratž, vojna, pirż, hostina), Razmen, ˇ Rendk(?), Sbud (K Sżbo˛dż porov. sloven. miestny názov Zbudza zo Sbud-), Sdihoj, Sdislav, Sebedrah, Sebel, Sebela, Sebemysl(a), Sebetech, Sebina, Semja, Semiemysl, Semidrah (patrí k sˇemž, rodina, a dragż, drahý), Semina, Semižir, Semja, Skrben, pre Slavonton [Slavutu?, prˇe Slavo˛to˛], Slovenka, Soba, Sobieš, Sobehoj (západoslovanské sobˇe s o, juhoslovanské sebˇe, teraz sebi; stará slovenˇcina mala aj tvar sobˇe, napr. turˇcianske Sebeslavce majú v stredoveku aj doklady s o: Sobˇeslavce), Sebeslava, Sobina, Sobota, Sobov, Sonderad(?), Stamír, Strach, Stram (k Stramżporov. cˇ eské priezvisko Stramík, srbch. sram, hanba), Stranomír, Svätopluk (Sv˛et’eplżkż), Svätožizna ˇ (Sv˛etˇežizna, ˇ žiznž, život; Svätoplukova manželka), Svojidrah, Synota, Tešona, ˇ Trebel’, Trebena, ˇ Trebenta, Trpimír, Vencemír, Venštabeda (V˛ešte- by svojím št za praslovanské *tj bolo bulh. meno), Vitomysl, Vojimysl, Volodrah, Volomír, Žal, Ždan (porovnaj obec Ždana, ˇ ruské ždat’, cˇ akat’), Želeslav(a), Ženenta, Židemír, Žilic (bol v Pribinovej družine; koncové -– c z praslovanského *tj ukazuje na západoslovanský pôvod; meno je v Conversio Bagoariorum at Carantanorum [spis O obrátení Bavorov a Korutáncov] z r. 871 v zápise na 24. jan. 850; toto meno podnes žije ako meno kraja od Blatenského jazera na juhovýchod; dnes mad’arský Zselic /vyslov Želic/; v stredovekých listinách XIII. stor. atd’. sú zápisy s -i v prvej i druhej slabike), Žitomysl, Zla, Žl’tin, . . .

146

6.11

Pribinovi vel’moži

Mená Pribinových vel’možov sa nám zachovali v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov. Dna ˇ 24. januára 850 arcibiskup Liuprammus vysviaca Pribinovi kostol Panny Márie na jeho hrade pri Blatenskom jazere. Pri tomto akte boli prítomní Kocel’, Pribinovi vel’moži a sprievod arcibiskupa Liupramma. Mená sme zoradili podl’a abecedného poradia. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 93, O obrátení Bavorov a Korutáncov. Chotemír, Hojimír, Kocel’, Krmˇcin, L’utomír, Skrben (skrb znamená starost’ po slovinsky; porovnaj skrblík po cˇ esky; miestny názov Skrbenˇ na Morave), Sonderad ([Suderad?] so˛d znamená súd, a rád), Unšat, Vitomír, Vlˇcina, Žilic, Žiška? (pôvodne Zeska, podl’a Jána Stanislava ide ˇ cku), . . . o Cäˇ

6.12

Význam kniežacích mien

Špeciálnu pozornost’ medzi menami si zaslúžia zložené kniežacie mená. na túto tému sme našli pramálo prác, preto tu budeme prezentovat’ viac-menej naše názory.

6.12.1

Pribina

– oficiálna teória: prvý – naša teória: vel’ký, najvyšší O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 93: „Ak dávali Rimania mená podl’a cˇ ísloviek, netreba pochybovat’, že tak robili aj starí Slovania. Využili to na prvotnú preim, po monoftongizácii prim-, ale so sporadickou zámenou nazálnej pernice -m- orálnou pernicou -b-. To znamená, že prim- dostalo podobu prib-. To je základ nitranskeho kniežat’a Pribinu. Odvodenie Pribina je rovnaké ako chorvátska odvodenina prvina od prvi. V chorvátˇcine to oznaˇcuje vec, ktorá je prvá. Popri deriváte prvina má chorvátˇcina aj derivát prviš, cˇ o oznaˇcuje prváka. Tá istá derivácia je aj v slovenskom mene Pribiš. Latinskému Primus zodpovedá naše Pribus. 147

Nie je náhoda, že na Slovensku, kde máme osobné mená Pribina, Pribiš, Pribus, sú zemepisné názvy odvodené od základu prib- ako variantu prim-. Je to Pribiš na Orave, Pribeník v Zemplíne, Pribeta v okolí Hurbanova, Príbovce v Turci. Pravda tu nemusí íst’ o motiváciu prvý, ale skôr o pravý, rovný. Majú rovnakú pomenovaciu denotáciu ako zemepisné mená so základom Prav- a Rovn-.“ Okrem mena Pribina poznáme aj meno Pribyslav. Tam by vyznievala Šimonova Ondrušova motivácia „prvá sláva“ trošku cˇ udne. Podl’a nášho názoru musí mat’ slovo prib ešte nejaký iný význam. V sanskrite prabhu znamená knieža, pán, mocný, silný; prabhA znamená svetlo a param znamená najvyšší. Pribina môže súvisiet’ aj s Paromom Parom > Param > Primus > Prib-. Pribyslav by potom znamenal mocná sálava, mocná žiara, svetelná žiara.

6.12.2

Svätopluk

– oficiálna teória: niekto, kto má vel’ký národ – naša teória: vel’ký ohen, ˇ veˇcný ohen, ˇ vel’ké množstvo Podl’a Šimona Ondruša meno Svätopluk znamená „niekoho, kto vládne vel’kému národu“, lebo on odvodzuje svät- ako vel’ký, väˇcší, vysoký [súhlasíme] a pluk ako národ, l’ud [nie celkom súhlasíme]. Problém je s druhou cˇ ast’ou mena -pluk. Existovalo totiž aj meno Jaropluk, napr. Jaropolk I. Sviatoslaviˇc (*955 – †978) v rokoch 972 – 978 bol knieža Kyjevskej Rusi. Podl’a logiky Šimona Ondruša by meno Jaropluk muselo znamenat’ niekoho, kto má „jarý národ“, cˇ o je nezmysel. O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 94: „Najprv treba vysvetlit’ genetické väzby slov svätý. Hned’ prezradím, že jeho pôvodný význam bol vel’ký, vysoký. V praslovanskom sveNtž, ktoré v 10. storoˇcí Mad’ari prevzali ako sent, v ich grafike szent, bolo na zaˇciatku takzvané pohyblivé s-, ktoré praslovanˇcina zdedila zo starých indoeurópskych cˇ ias. . . . Kým v praslovanskom sveNtž, z cˇ oho je naše svätý, zaˇciatoˇcné pohyblivé s- je, v praslovanskom veNt-j-, z cˇ oho je naše viac, väˇcší, nie je [podobne ako napr. cˇ eské stín oproti slovenskému tien]. ˇ Svent- vo význame vel’ký, vysoký bol prvý stupen, ˇ veNt-jbol druhý stupenˇ vo význame väˇcší, vyšší. Druhý stupenˇ 148

prídavných mien sa v praslovanˇcine tvoril pomocou prípony -j-. Z praslovanského veNtj-, po silnej palatizácii veNt’ vzniklo naše viacej, väˇcší, cˇ eské více, vˇetší, pol’ské wieNcej, staroruské viaˇce, starobulharské a staroslovienske veNšte, veNštii vo význame väˇcší, slovinské veˇce, veˇc. z tohto druhého stupna ˇ veNtje, vet’e vzniklo aj osobné meno VeNtjeslavž, VeNt’eslavž, staré slovensko-ˇceské VeNceslav, historické Václav, staroruské Viaˇceslav. Prvotná motivácia cˇ lovek, osobnost’ väˇcšej slávy. . . . Forma Václav poukazuje na slovensko-moravskú, nie stredoˇceskú genézu, lebo po cˇ esky je více, nie vác ako na západnom Slovensku. . . . Kým druhý stupenˇ veNtj zachovali Slovania ako apelatívum, prvý stupenˇ vent žije ako apelatívum iba v podobe s pohyblivým s- v slove sveNt-, ktoré pri prijímaní do krest’anstva prešlo od významu vel’ký, vysoký k významu svätý.“ O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 96: „Z formy s pohyblivým s- cˇ iže zo sveNt- vzniklo osobné meno SveNto-plkž s motiváciou osobnost’ majúca vel’a l’udí, vel’a národa, vojvodca vel’kého národa. Slovo plkž malo totiž pôvodný význam l’ud, národ, cˇ o sa zachovalo v chorvátskom puk (s podobnou zmenou ako vlk na vuk atd’.). Význam vel’ká vojenská jednotka je v slove plk druhotný. Praslovanský SveNtoplkž (jeho kontinuácia je známa u všetkých Slovanov) nevládol svätému pluku, ale vel’kému l’udu, vel’kému národu. Starý názor o prevzatí slova plk z nemˇciny je pomýlený. Je to odvodenina korena ˇ pl-, ktorý máme v adjektíve plný. Rovnakým spôsobom odvodili od korena ˇ pl- (nemecké voll) pomenovanie l’udu aj Germáni, Nemci. Majú ho v slove Volk cˇ iže l’ud.“ Dodáme, že v sanskrite zveta znamená biely, jasný, svetlý. Biely súvisí korenoslovne ˇ s vel’ký, vid’ Belehrad (Biely hrad) oproti Velehrad (Vel’ký hrad), resp. Beleknagi ˇ na ˇ (Biela knažná) ˇ oproti Vel’knažná ˇ (Vel’ká knažná). ˇ Všimnime si, že krest’anský pápež je najvyšší knaz ˇ (vel’knaz, ˇ vel’ký knaz, ˇ biely knaz), ˇ a tak na rozdiel od biskupov nosí biele obleˇcenie. Nie je to náhoda, lebo aj svätí majú okolo hlavy bielu alebo zlatú (korenˇ sl-) svätožiaru. Takto dostávame, že všetko, cˇ o súvisí so svetlom a bielou farbou, je súˇcasne vel’ké, mocné, silné. 149

So svetlom súvisí aj sláva, slneˇcná žiara. Preto aj ten, kto je slávny, je vel’ký, mocný, silný (opät’ korenˇ sl-). Slávny je ten, o kom sa šíri slovo, ale aj ten, kto je vel’ký, významný. Každý slávny cˇ lovek žiari v svetle ako hrdina. Preto svetlo a vel’kost’ spolu vel’mi súvisia. Aj mir, hoci po rusky znamená vesmír, svet (opät’ súvis s vel’kost’ou a so svetlom), súvisí s aglickým more, nemeckým mehr, rumunským mar, cˇ o znamená viac, vel’ký. mIhIra v sanskrite znamená Slnko. Napokon aj pluk súvisí s vel’kost’ou, množstvom, vid’ bulk po anglicky znamená hromada, množstvo. Myslíme si však, že pluk súvisí tiež so zábleskom svetla, ohnivým blkotom, vel’kou žiarou. Vidno to na príklade latinského fulgeo, cˇ o je blkot. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO A SLO VENSKÉHO [11], str. 34: „blˇcet moravsko-slovensky: planouti (o ohni se šlehajícimi plameny), blkat, vyblknút, též blaˇcat, buˇcat (l > u) (Malina); dibliˇcit Jíl 24; slovensky blˇcat’, blkat’, blknút’, postv. blk plápol. Sem i blik(ot)ati, o svˇetle (mdle, trhavˇe svítiti), východomoravsky blinkat’, slovensky blikat’, rusky blik kmitáni svˇetla. Uhasínající pramen svˇetelný se projevuje pˇrerývanými zaplanutími, než zmizí docela; polsky dialekticky pełga´c = blikati, jiná forma je pyłga´c = vybuchovati (o ohni). – Polsky dialekticky bełcze´c t/v. – Sloveso starobylé, príbuzné s nˇemeckým blaken, rˇ ecky φλ´εγω, latinsky fulgeo a flagro, staroˇ e, avestsky brazaiti. Puvodní indicky bhr¯ajat¯ ˚ sloveso bylo asi athematické (proto rozdíl stupnˇ u˚ v koˇreni a dvojitost g/k); u nás stupenˇ nulový jako v latinském fulgeo.“

Treba si uvedomit’, že Praslovania nepoznali zvuk -f- a preto používali najmä zvuky -p- alebo -b-. Napr. slovenské kúpit’ oproti nemeckému kaufen. Nemci však prebrali kaufen zo slovanˇciny. Alebo cˇ eské barva oproti nemeckému Farbe. Alebo slovenské plamenˇ oproti anglickému flame. Alebo slovenské vták (fták) oproti cˇ eskému pták ˇ (Slováci si osvojili zvuk -f- skôr ako Cesi). z toho tiež vyplýva, že napr. pomenovanie Fatra musí byt’ relatívne nedávne, lebo nemohlo vzniknút’ skôr, ako si Slováci osvojili zvuk -f-. ˇ Dalej si treba uvedomit’, že v slovanˇcine prebehla takzvaná metatéza, to znamená výmena poradia písmen, vid’ napr. nemecké berg oproti slovanskému breg (breh er > re), alebo nemecké garden 150

oproti slovenskému zá-grada (ar > ra), alebo nemecké Milch oproti slovenskému mlieko (il > li). ˇ Dalej si treba uvedomit’, že latinskému g môže zodpovedat’ slovenské k. Jasne je to vidiet’ v príklade vyššie, kde latinské g v latinskom fulgeo súvisí s k v slovenskom blk-, ale aj v nemeckom blaken. Ak poslovanˇcíme latinské fulgeo, to jest zameníme f > b, resp. f > p, a g > k, dostane bulk-eo, resp. pulk-eo. Svätopluk sa pôvodne staroslovensky nazýval SveNtopżlkż, kde ż je tvrdý jer, ktorý sa cˇ ítal ako @ (v slove vlk sa nachádza za l, vl@k). SveNtopżlkż sa teda cˇ ítal SveNtop@lk@. Všimnime si slovo Zuentopolco. Je to latinský zápis Svätoplukovho mena pápežom Štefanom V., ktorý zhodou okolností tituluje Svätopluka král’om Slovákov a súˇcasne zakazuje slovenˇcinu poˇcas bohoslužieb. Jedná sa o najvernejší zápis Svätoplukovho mena pomocou latinky. Latinka nemala písmená na zapísanie špecialnych slovanských zvukov, a tak si pomáhala existujúcimi písmenami. Pápež tvrdý jer nahradil písmenom o. Ked’ jery zanikli, tvrdý jer sa v slovenˇcine premenil na u a mäkký na i. V mene SveNtopżlkż prvý tvrdý jer prešiel na u, druhý tvrdý jer zanikol, z cˇ oho vzniklo SveNtopulk. Toto zodpovedá latinskej forme, ktorú sme poslovanˇcili vyššie na pulk-eo. Po metatéze ul > lu a zániku nosoviek (v slovenˇcine eN > ä, v cˇ eštine eN > eˇ) sa meno zmenilo na Svätopluk. Týmto netvrdíme, že slovo pluk má pôvod v latinˇcine, len sme ukázali spojitost’ s latinˇcinou ako jedným z indo-európskych jazykov. Podl’a nášho názoru je týmto jasne vidiet’ súvislost’ slovenského blk, pluk a latinského fulgeo. Ale cˇ o meno Jaropluk? Znamená „jarý ohen“? ˇ Dáva nám to väˇcší zmysel ako „jarý národ“, však? Aký je však skutoˇcný význam slova jarý? ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO A SLO VENSKÉHO [11], str. 171: „jarý: puvodní ˚ význam byl asi

‘rozpálený, prudký, zuˇrivý’ (o hnutích mysli). Zachovalo sa v jihoˇcském bolest se jaˇrí = jitˇrí a snad v ojedinˇele doloženém slovenském jarit’ sa hnˇevati se. Staroˇcesky byly jen složeniny jarobujný, Jarohnˇev, Jaromír, Jaroboj, Jaroslav. Nové jarý po prvé v RK, pˇrejato z ruštiny; od neho jarota, jaˇriti, rojaˇriti. – Všeslovanské: staroslovˇensky jarż mrzutý, pˇrísný, jarostž hnˇev, zlost, jariti s˛e hnˇevati se, rusky járyj prudký, divoký, horlivý, ukrajinsky jarýty rozpáliti, 151

rozvášniti, hornolužicky jˇery, dolnolužicky jary hnˇevivý, surový, hrubý, atd. – Odpovídá mu rˇ ecké ζωρς o vínˇe „nezˇredˇený, ohnivý, silný“, indoevropské *j¯oró-s.“ Vidíme, že jarý znamená rozpálený, horúci, prudký. Pokial’ by slovo pluk znamenalo blkot, ohen, ˇ potom Jaropluk by bol horúci ohen, ˇ prudký ohen. ˇ Jaroslav by bol horúca sálava, horúca žiara, prípadne silná horúˇcava. Jar, ako roˇcné obdobie, súvisí s nemeckým Jahr a anglickým year, ˇ rok. Kým Cesi poˇcítali roky (léta) podl’a liet, Anglosasi zase podl’a jarí.

Všetko, cˇ o súvisí so svetlom a bielou farbou, je súcˇ asne vel’ké, mocné, silné. 6.12.3

Ostatné mená

Niekomu sa môže zdat’, že kódovanie slovanských mien muselo ˇ ak za nimi netreba hl’adat’ žiadne prevratné byt’ vel’mi zložité. Co teórie, len žiaru (svetlo, ohen, ˇ Slnko) a vel’kost’ (silu, množstvo)? Potvrdzujú to korene svät-, slav-, mir, pluk a jar. Podl’a nášho názoru je kl’úˇcom k pochopeniu staroslovenských kniežacích mien drievna predstava o posmrtnom živote, ktorá súvisí so zakvitnutím stromu veˇcného života, vel’kým (veˇcným) ohnom ˇ (Slnkom), prebudením sa, zm´rtvychvstaním a veˇcným životom. Všetky náboženstvá riešili otázku smrti a cˇ o bude po nej. Smrt’ je naším jediným problémom, ináˇc by sme žili veˇcne. Knieža kedysi plnilo úlohu nielen vojvodcu, ale aj knaza, ˇ duchovného. Až vplyvom krest’anstva sa svetská a duchovná moc rozdelila. Drievne kniežacie mená ako mená drievnych duchovných vodcov museli nutne súvisiet’ s drievnym duchovnom.

6.12.4

Rastislav, Radoslav, Budislav, Pribyslav

Aj d’alšie slovné korene súvisia s vel’kost’ou. Jedná sa napríklad o rast, rod, (rad) a bud. Rast je nespochybnitel’ný a zrejmý. Kto rastie, je urastený, vel’ký, mocný, silný. Aj strom vie rást’, ale aj rašit’, puˇcat’. Rod už je menej zrejmý. Rod síce súvisí s rodit’, ale rodhati (rudh) v sanskrite znamená rást’, puˇcat’ (klíˇcit’), striel’at’. Opät’ by tu mohol byt’ súvis s puˇcaním stromu života. 152

Bud súvisí s budovaním (s rastom stavby), prebudením. V sanskrite prabudhyate (prabudh) znamená prebudit’ sa, ale aj kvitnút’, otvárat’ sa, rozširovat’ sa. Niektorí sem radia aj prib (v rozpore s teóriou Šimona Ondruša, ktorý tvrdí, že sa jedná o korenˇ totožný s prvý, vid’ cˇ ast’ 6.12.1), tvrdiac, že ide o súvis so slovom pribúdat’. V sanskrite prabhUta znamená vel’ký, vyvýšený, vysoký, mnoho. Korenu ˇ pra, pre sme sa venovali v cˇ asti 5.1, tiež znamená vel’ký (pramatka = vel’ká matka). Z tohoto hl’adiska by mená Rastislav, Radoslav, Budislav, Pribyslav mali jeden a ten istý význam, ktorý súvisí s rastom stromu života, jeho zakvitnutím a vypuˇcaním.

6.12.5

Svätožizna, ˇ Mojmír

ˇ Dalej máme Svätožiznu. ˇ Niektorí vykladaˇci preferujú význam „žíznivá (smädná) po svätosti (vel’kosti)“ alebo „žijúca v svätosti“. Podl’a nás je tento význam málo pravdepodobný. Život sa kedysi nazýval žizn. ˇ Svätožizna ˇ by teda predstavovala ženu, ktorá má vel’ký život, veˇcný život. To nám dokonale zapadá do konceptu stromu veˇcného života. Lepší a logickejší význam sa ani nájst’ nedá. Meno Mojmír je trochu komplikované, lebo korenˇ moj nám osobne nedáva žiadne logické vysvetlenie. Zaujímavé je, že v arabˇcine existuje meno Muamar, ktoré sa na Mojmír nápadne podobná. Muamar údajne znamená „dlhý život“, rovnako ako Svätožizna. ˇ Naschvál píšeme „údajne“, pretože sa nám nepodarilo overit’ pravdivost’ tohoto tvrdenia. s iným vysvetlením korena ˇ moj- si zatial’ poradit’ nevieme. Nachádza sa aj v menách Mojenta, Mojislávka.

6.12.6

Nitrabor

– oficiálna teória: ? – naša teória: ten, cˇ o bojuje ohnom; ˇ ten, cˇ o mláti ohnovými ˇ ranami, ohnomlátiˇ ˇ c; hadobijec(?) Vskutku zaujímavé staroslovenské meno je Nitrabor. Toto meno môžeme rozložit’ na korene nitra a bor. Venujme sa najskôr druhej cˇ asti bor, lebo tá sa zdá byt’ priezraˇcnejšia. Bor bude najskôr súvisiet’ s borit’, zápasit’, bojovat’, niˇcit’, asi menej s borom, borovicovým lesom. Podl’a [11], str. 38, bor súvisí s latinským feri¯o, bit’, t´lct’, dávat’ rany. Podl’a nášho názoru to má blízko k menu Parom ako „ten, cˇ o perie blesky a hromy“. 153

Nitra je záhadnejšia. Podl’a prof. Šimona Ondruša ([13], str. 14 – 16; [1], str. 109 – 114) treba pri hl’adaní pôvodu pomenovania Nitry najskôr vyˇcerpat’ domáce výkladové možnosti. Podl’a neho názov Nitra súvisí s indoeurópskym korenom ˇ neit- : nit- vo významoch rúbat’, sekat’, ale aj pálit’, žiarit’. Tento korenˇ sa nám dochoval v slove nietit’ [napr. vznietil sa ohen], ˇ rusky gnetit’. Zemepisné názvy s týmto korenom ˇ sa nachádzajú aj vo východoslovanských zemepisných názvoch Nitino, Nitkino, Nitkini a iné. Nie je zrejmé, cˇ i v prípade Nitry išlo o motiváciu rezania, rúbania, alebo pálenia, žiarenia. Ak bola Nitra nazvaná podl’a rieky Nitrava na hornom toku pri vrchovine Žiar, išlo asi o motiváciu pálenia, žiarenia. na južnom toku, ned’aleko vrchoviny Tribeˇc, bola asi motivácia rúbania, sekania. Korenˇ treb- má opät’ význam rúbat’, sekat’, ale aj pálit’, z toho träba znamenalo v staroslovienˇcine [ohnovú?] ˇ obetu, ktorá sa prinášala rezaním (zvierat), ale aj pálením. Podobnú motiváciu ako Nitra má údajne aj Praha, ktorá súvisí s pražením, pražcom, p´rhl’avou, teda tiež s rúbaním, sekaním, alebo pálením, žiarením. Mestá Nitra a Praha by teda vznikli na mieste vysekaného a vypáleného lesa. Podl’a Šimona Ondruša obidva spôsoby získavania úrodnej zeme, resp. zeme na osídlenie boli cˇ asté. Indoeurópske neit- : nitnajtransparentnejšie zachovali Rimania. Latinské nitere znaˇcí pálit’, žiarit’. Derivát nitor má význam žiara. Týmto dostávame teóriu, že Nitrabor je „niekto, kto bojuje ohnom, ˇ kto šl’ahá ohne“. Pokial’ by Nitra mala ešte keltský pôvod, tipujeme odvodeninu z protokeltského *natir vo význame had. Podl’a Wiktionary4 protokeltské *natir pochádza z protoindoeurópskeho *nhtrih5 , z snéh-, krútit’, toˇcit’. z toho je staroírske nathir, novoírske nathair, welšské neidr, bretónske naer. Porovnajte s anglickým adder, vretenica [všimnite si anagram z vretenica > aci-neter-v, možno náhoda, možno nie], latinským natr¯ıx, vodný had, užovka. 4 Zdroj

http://en.wiktionary.org/wiki/nathair. Lepší zdroj sme nenašli.

5 Hviezdiˇ cka

znamená, že tento korenˇ nie je zachovaný, ale je umelo vykonštruovaný, odvodený podl’a jazykových zákonitostí.

154

Pokial’ by Nitra bola nazvaná podl’a rieky Nitravy, hadej rieky, potom aj rieka Uh by mohla byt’ vnímaná ako hadia rieka cez užovku. Šimon Ondruš ([13], str. 44) odvodzuje Uh z juh, cˇ o znamená svetlo, žiara. Podobný pôvod má vraj podl’a neho aj názov rieky Váh. Ak by bola teória o Nitre ako o hadovi správna, potom by Nitrabor bol hadobijec. V krest’anskej mytológii sv. Juraj, prípadne sv. Michal zabíjajú hada, draka. Táto mytológia však má dávny predkrest’anský pôvod.

6.12.7

Všeobecne o staroslovenských menách

Ked’ vel’ká (slnovratová) slneˇcná alebo hviezdna žiara prejde do stromu života, ten sa prebudí, vypuˇcí, vyklíˇci, zakvitne, vyraší a potom na nom ˇ narastie ovocie veˇcného života. Ked’ toto ovocie zjedia zosnulí l’udia, ono v nich zapáli vel’ký ohenˇ života. M´rtvi sa potom prebudia a vstanú z m´rtvych a budú mat’ veˇcný život. ˇ Tažko je urˇcit’ detaily drievneho svetonázoru, ale veríme, že kl’úˇcom k staroslovenským menám je práve zarodený strom života a slneˇcná žiara. Keby tieto mená boli v dávnej dobe považované za krest’anské, potom by krest’anská cirkev akceptovala tieto mená a používali by sa priebežne až dodnes. Práve fakt, že krest’anská cirkev zaˇcala preferovat’ biblické mená rôznych cudzokrajných svätých, dokazuje, že tieto drievne slovenské mená súviseli s pôvodným drievnym duchovnom, nie s krest’anstvom. Napokon Pribina bol ešte pohanom, pokrstit’ sa nechal až ako dospelý. Strom života teda súvisel najmä s drievnym náboženstvom.

Kl’úˇcom k staroslovenským menám je zarodený strom života a slneˇcná žiara. Strom života súvisel najmä s drievnym náboženstvom.

6.13

Obrad postrižín

Slovenských mien bolo omnoho viac ako tých, ktoré sme zmienili. Našou úlohou však nie je uviest’ všetky. Dúfame, že sme Vás napriek 155

tomu inšpirovali a že svojmu diet’at’u teraz vyberiete nejaké pekné drievne slovenské meno. Slovenské meno však možno prijat’ aj v dospelosti. Obrad postrižín sa pôvodne konal vo veku dospievania diet’at’a, ale meno môže prijat’ ktokol’vek, kto sa rozhodne kráˇcat’ po novej duchovnej ceste. Nové meno by malo nejakým vhodným spôsobom vyjadrovat’ túto novú cestu. ˇ Obrad postrižín je oˇcistným obradom. Clovek sa mu môže podrobit’, ak sa chce oˇcistit’ alebo sa zbavit’ napr. nejakej skupiny l’udí. Vykonáva sa odrezaním kúska vlasov, ktoré sa spália v ohni. s kúskom vlasov odíde v oˇcistnom ohni aj kúsok cˇ loveka. Týmto nastane oˇcista duše, jej obroda. Týmto obradom sa môže spustit’ aj duchovná obroda slovenského národa.

Slovenské meno možno prijat’ aj v dospelosti. Postrižinami sa cˇ lovek oˇcistí.

6.14

Návrat k slovenˇcine

Je to jasné, l’avým menám nikto nerozumie a potom strácajú význam. Treba veci nazývat’ pravými menami. ˇ je to zaˇc? Snemovna Parlament? Co ˇ je pravý výraz. Snemovna ˇ je miesto, kde prebieha snem zvolených pánov poslancov. Možno by sme mohli použit’ aj výraz soviet. Pán poslanec? Nie, poslanec nie je pán, ale náš sluha. Mali by sme hovorit’ sluha poslanec. Poslanec? a cˇ o tak zvolenec? V skutoˇcnosti poslanci nie sú poslaní voliˇcmi, aby tlmoˇcili ich spoloˇcný postoj, ale sú zvolení, aby tlmoˇcili svoj vlastný postoj. Bud’ zmenme ˇ zastupitel’skú demokraciu na poslaneckú, alebo poslancov nazývajme zvolencami. Spomenuli sme demokraciu. Akáže demokracia? Kto tomu rozumie? L’udovládie to je. Minister? Ako honosne to znie, však? Viete, cˇ o v preklade znamená minister? Služobník. To už znie horšie. My by sme ministrov nazývali správcami. 156

Vzhl’adom na to, že Slovensko vedie vojnu v Afganistane, naše ministerstvo obrany by sa malo nazývat’ ministerstvo vojny. Vlastne nie ministerstvo, ale vojnová správa. A cˇ o premiér? Odvodené od primus, prvý. Po slovensky prvina, knieža, náˇcelník. Áno aj knieža znamená prvý, lebo staroslovenské kon znamená zaˇciatok. Iz koni bä slovo (na poˇciatku bolo slovo, sprvoti bolo slovo). Náˇcelník je odvodený od naˇcat’, zaˇcat’, prvý. Premiér je prvý medzi ministrami, prvý medzi služobníkmi. Aby prezident nezávidel, premenujme aj jeho. Prezident je ten, cˇ o vedie vojsko, vrchný velitel’, cˇ iže vojvoda. Kultúra? Kultúra je pestovanie. Pestujeme cudzie, cˇ i svoje? Ak svoje, preˇco to nazývame cudzím jazykom? Alternatívny názov pre kultúru by mohlo byt’ duchovno. Kto je kontrolór? Protivník. A inšpektor? Nazeraˇc, pozeraˇc, dohliadaˇc. Policajt? Stráž alebo strážca. Policajná stanica by bola strážnica. Únia by sa mala nazývat’ zväzom. Aj maˇcky používajú svoj jazyk, nie cudzí. Tak preˇco my nie?

157

158

Kapitola 7

Pátranie po pôvode pomenovania Slovän ˇ znamená pomenovanie Slovän? Kol’ko existuje Co teórií? V tejto kapitole sa chceme zamysliet’ nad všetkými možnými aj nemožnými teóriami o pôvode slova Slovän. Je ich mnoho.

7.1

Slovän – slovo

V cˇ asti 2.2 sme uviedli názor, že pomenovanie Slovän- je odvodené od podstatného mena slovo, hoci je to prakticky nemožné, pretože prípona -enin v slove Slovänin sa vyskytuje len s názvami lokalít. Oproti tomu Nemec by mal byt’ odvodený od slova nemý. Sloväni by teda boli tí, cˇ o si rozumejú. Nemci sú tí, ktorí nehovoria (po slovensky). Niekedy býva aj názor, že Slovän súvisí so slovom svoj. Slovän by teda bol náš, kým Nemec by bol cudzí. Podl’a inej teórie sú Nemci nazvaní podl’a kmena ˇ Nemeti pri Rýne, nazvaného podl’a božstva Nemetony, priˇcom Nemeton znamená vraj posvätý háj.

7.2

Slovän – zablatenec

Podl’a prof. Matúša Kuˇceru Slovän znamená „zablatenec z moˇciarov“. 159

7.3

Slovän – vladár

Slovän má byt’ odvodený podl’a osoby menom Slov-. Sloväni by potom boli „Slovovi l’udia“.

7.4

Slovän – slávny bohatier, bohatierska vrstva

Ako sme zmienili v cˇ asti 2.2, v K RONIKE POLSKEJ , LITEWS Stryjkowského z r. 1582 sa píše: „Słowiene, albo Słaivacy, przodkoivie naszy, byli slaivni rycerska dzielno´scia. . . “ V preklade to znamená: „Sloväni, naši predkovia, boli slavní rytierskou odvahou. . . “ Sloväni mohli teda pôvodne byt’ vrstvou slávnych bohatierov, ktorí dobýjali nové územia. Podl’a vládnucej vrstvy týchto bohatierov mohol byt’ nazvaný celý národ. KEJ . . . Macieja

7.5

Slovän – otrok, sclavus, Srb

Slovän (aj Srb) má byt’ z latinského názvu sclavus (servus), otrok, sluha. Podl’a nášho názoru to bolo opaˇcne, že sclavus bol nazvaný podl’a Slovänov, nie naopak. Všimnime si, že meno Srb sa podobá na Slav. Písmená r a l sú vel’mi podobné spoluhlásky a cˇ asto sa zamienajú. ˇ Aziati nevedia vyslovit’ písmeno r, a tak namiesto neho hovoria l. Podobná zámena platí pre b a v, napr. Benátky-Venécia, hrbol-hrvol’, háby-hávy. Všimnime si podobnost’ pozdravov lat. servus (versus Srb) a slovinského pozdravu slovo (versus Sloven). Naša slovenská verzia pozdravu je cˇ au (sclavus v stredovekej latinˇcine prešiel na schiavo, cˇ o po taliansky znamená som tvoj otrok, sluha, a z toho vznikol pozdrav ciao; porovnaj aj so slovom cˇ lovek a Slovák, vid’ cˇ ast’ 7.14).

7.6

Slovän – hadie božstvo Slava

Podl’a teórie R. Iršu [24], str. 41, by Slovän mal súvisiet’ s údajným kmenovým ˇ božstvom Slav, cˇ o malo byt’ meno hada. Meno hada je pre Slovänov údajne bežné. Vraj aj slovo rieka je odvodené od hada (rieka – reka – rek – rak – súvisí s drakom, neskorším okrídleným hadom, aj reˇcou, cˇ o nás vedie naspät’ k slovu). Slav, (Slov) tak pôvodne 160

vraj oznaˇcovalo mýtického hada. Sloväni sú podl’a neho rodom ctitel’ov tejto mýtickej bytosti. Túto teóriu považujeme za málo pravdepodobnú, ale nie vylúcˇ enú. Ak by mali byt’ Sloväni nazvaní podl’a nejakej rieky, mohlo by sa jednat’ o Dneper, ktorý sa v slovanˇcine nazýval Slovutiˇc, vid’ cˇ ast’ 2.4.1. na tejto rieke však nežili Sloväni, ale Anti. Skôr by sa hodilo, keby sa rieka s takýmto názvom nachádzala niekde od Dnestra na juh, nakol’ko Dnester bol hraniˇcnou riekou medzi Slovänmi a Antmi. Na druhej strane pokial’ korenˇ Slov- súvisí so Srb-, ako sme ukázali v predošlom bode 7.5, tak Srb- má v latinˇcine ekvivalent serpent, had. Srp je zahnutý kosák, zahnutý ako had.

7.7

Slovän – vyznávaˇc boha Volosa

Podl’a Cyrila A. Hromníka, juhoafrického etnológa slovenského pôvodu, sú Sloväni nazvaní podl’a drávidských slov Slo-v¯en, i vo význame „Ten, kto chváli alebo velebí vlasatého [boha Volosa/Šivu, pozn. B.O.]“. Slo vraj znamená „vyznávaˇc “ a v¯en, i znamená „vlasy“. Vid’ [23], str. 25. Túto teóriu považujeme za vel’mi nepravdepodobnú, už len z toho dôvodu, že základné rozdelenie slovných korenov ˇ považujeme za nesprávne. Podl’a nášho názoru Slovän treba rozdelit’ na Sloven, nie Slo-ven.

7.8

Slovän – solvend, slnovrat

Slovän by mohlo byt’ z germánskeho slova solvend (sol-vend, slnovrat), používané v škandinávskych krajinách na oznaˇcenie osláv letného slnovratu. Slovän by potom znamenalo náboženskú kategóriu, v kontraste ku krest’anstvu. Sloväni by teda boli vyznávaˇci slnovratov. Túto teóriu považujeme za nepravdepodobnú, lebo vychádza z germánskeho jazyka, nie slovanského. na druhej strane sa v nom ˇ nachádza slovo vend, obrat, cˇ o sa podobá na Venedi, jedno z mien Slovänov. 161

7.9

Slovän – kleban, knaz ˇ

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené od slova kleban, ktoré sa používa na východnom Slovensku vo význame knaz, ˇ to jest „ten, cˇ o hovorí“. Súvis so slovami sláva, slovo. Indoeurópsky korenˇ ´ kleu-os, u nás *sleuos > *slovos > slovo, vid’ [11], str. 457. Sloväni by teda mali byt’ nazvaní podl’a pomenovania náboženského vodcu klebana, knaza. ˇ

7.10

Slovän – slovit’, modlit’ sa

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené od slova slovit’ vo význame modlit’ sa. Slovän by potom bol nábožný modliaci sa cˇ lovek.

7.11

Slovän – Solva, Ostrihom

Sloväni by mohli byt’ nazvaní podl’a rímskej pevnosti Solva (Ostrihom). Tejto verzii sme sa trochu venovali v cˇ asti 5.7. Mohlo to byt’ aj naopak, že mestá boli nazvané podl’a kmenov ˇ v nich žijúcich. To by znamenalo, že v cˇ ase Rimanov by v Ostrihome museli žit’ Sloväni, cˇ o by bolo v rozpore s oficiálnou historiografiou. Keby Sloväni boli nazvaní podl’a pevnosti Solva, potom by Slovenská zem bola zem hradu Solva, cˇ iže zem hradu Ostrihom. Ostrihom by teda bol hlavným mestom Slovenskej zeme. To by celkom sedelo, lebo kedysi Slováci najviac žili práve v okolí Ostrihomu a Budapešti, na strednom Dunaji, presne ako hovorí Nestorova povest’, vid’ cˇ ast’ 2.4.1. Ostrihom bol za Uhorska centrom arcibiskupstva a chvíl’u aj hlavným mestom Uhorského král’ovstva.

7.12

Slovän – Zvolen

Sloväni by mohli byt’ nazvaní podl’a Zvolena, nakol’ko ten je relatívne v strede Slovenska. Názov mesta mohol byt’ pôvodne Sloven, neskôr po prešmyˇcke Svolen, potom Zvolen. Možno je Zvolen nazvaný podl’a slova zvolit’. Možno to bolo zvolené, vyvolené miesto, na ktorom sa Sloväni najskôr usadili. Možno prešmyˇcka nastala až potom, zo Zvolen na Zloven a Sloven. Sloväni by potom boli l’udia hradu Zvolena. 162

7.13

Slovän – Solúnˇ

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené z názvu mesta Solún, ˇ po grécky Thessaloniki v dnešnom Grécku, kde sa kedysi hovorilo slovansko-macedónsky. Cyril s Metodom pochádzali práve z tohoto mesta. Obyvatelia Solúne mohli skomolit’ meno Solúnˇ na Sloúnˇ (Slovän) a solúnsky na sloúnsky (slovänský). Túto teóriu považujeme za nepravdepodobnú z dôvodu, že Jordanes pozná Slovänov v 6. storoˇcí nad Karpatmi (vid’ cˇ ast’ 2.3), nie v gréckej Solúni.

7.14

Slovän – cˇ lovek

Už vieme, že sclavus, otrok, súvisí s etnonymom Slovän, vid’ cˇ ast’ 7.5. Taliansky pozdrav schiavo, z ktorého je slovinský pozdrav slovo a naše cˇ au, znamená „som tvoj otrok, sluha“. Význam slova cˇ lovek má podobný význam ako otrok. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO A SLO VENSKÉHO [11], str. 75: „ˇclovˇ ek, slovensky cˇ lovek. Staroˇcesky znamenalo i poddaného (a cˇ lovˇecˇ (en)stvie též poddanství), ale východomoravsky oˇclovˇecˇ it, slovensky uˇclovˇecˇ it’ koho, priviest’ do cˇ loveˇcenstva = oženit’i koho. Záhy cˇ esky kladeno jako obecný podmˇet (= nˇem. man) a ve vulgárním jazyku zkracováno: vokál cˇ oveˇce, slovensky cˇ lek, (podobne, i jinak, v srbochorvatsky, bulharsky a polsky). – Polsky człowiek, hornolužicky cˇ łowjek, dolnolužicky cłowjek, ukrajinsky cˇ olovik, rusky cˇ elovék, staroslovˇensky cˇ lovˇekż, slovinsky cˇ lovek, srbochorvatsky cˇ ovjek, bulharsky cˇ ovek. – Praslovansky asi *ˇcelovˇekż (pak cˇ lovniklo redukcí alegrovou, nebot’ slovo to je v rˇ eˇci cˇ asté a i nyní podléhá redukcím, zvláštˇe jakožto obecný podmˇet). Slovo je složenina; -vˇekż je jistˇe pˇríbuzno s litovským vaikas chlapec, dítˇe. Vyjdeme-li u cˇ eského z významu ‘poddaný, sluha’ (pojmy chlapec a sluha se nezˇrídka zamˇenují!), ˇ který je ruský, srbochorvatský, staroˇceský, pochopí se prvá cˇ ast jako útvar redukovaný z cˇ el[jad]o-. Celek tedy = cˇ len cˇ eledi.“

Napokon je tu ešte jeden náznak smerujúci k významu cˇ lovek. Slovák sa po mad’arsky povie Tót, v starej mad’arˇcine Tout ([1], str. 93). Je to údajne pomad’arˇcená forma indoeurópskeho *teut¯a, l’ud. 163

Nemci, vo svojom jazyku nazývaní Deutsch, majú tiež pôvod svojho mena v tomto slove. Zodpovedá mu slovanské adjektívum cudzí, ktoré malo do 7. – 8. stor. hláskovú stavbu teudj-, po monoftongizácii tjudj-, po palatizácii t’ud’-, u západných Slovanov forma cudz-.

7.15

Sloväni – Svébi, Svebi, Suevi

Svébi, latinsky Svebi, resp. Suevi, znaˇcí údajne širší pojem pre rôzne germánske kmene, medzi ktoré patrili Longobardi, Semnoni, Hermunduri, Markomani a Kvádi, vo všeobecnosti kmene medzi Dunajom a Baltikom. Zasahovali aj na územie nášho Slovenska, najmä Kvádi (4. st.). Meno Svébov sa pravdepodobne zachovalo v pomenovaní historického nemeckého kraja Švábsko (Schwaben) v juhozápadnom Nemecku. Niektorí historici však spochybnujú ˇ germánskost’ Kvádov. Prvý raz ich vraj zmienil Július Cézar v súvislosti s Ariovistovým t’ažením v Gálii roku 58 pred n.l.. Július Cézar ich považoval za jeden germánsky kmen, ˇ aj ked’ najväˇcší a najbojovnejší. Iní autori z neskoršieho obdobia ako napr. Tacitus, Plínius a Strabo špecifikovali, že Svébi „na ˇ rozdiel od Catov alebo Tencterov netvoria jeden národ. V skutoˇcnosti obývajú viac ako polovicu Germánie a sú rozdelení do mnohých kmenov ˇ pod vlastnými menami, aj ked’ vo všeobecnosti sa volajú Svébi“. Poˇcas údajného st’ahovania národov v 6. storoˇcí ako mávnutím cˇ arovného prútika Germánov Svébov nahradili Sloväni. Pokial’ by Sloväni osídlili územie po Svéboch, mohli prebrat’ aj ich meno. Mohlo to byt’ aj naopak, že Svébi vôbec neboli Germáni-Nemci, ale v skutoˇcnosti boli z vel’kej cˇ asti Germáni-Slovania už dávno pred 6. storoˇcím. Preberanie mien cudzích národov býva bežné. Podobne prebrali Rimania meno Keltov (Vlachov), Cigáni meno Rimanov (Rómovia), Mad’ari nazývajú Slovákov Tótmi, cˇ o je rovnaké pomenovanie ako v prípade Nemcov, ktorí sami seba v nemeckom jazyku nazývajú Deutsch (vid’ cˇ ast’ 7.14). Podobnost’ Suevi a Slávi je zrejmá po zámene u > l. Poliaci napríklad ł nevyslovujú ako Slováci l, ale trochu ako u. 164

7.16

Slovän – svobodný, slobodný cˇ lovek, obyvatel’ slobodnej zeme

Slovän by mohol byt’ nie otrok, ako sme uvádzali v cˇ asti 7.5, ale úplne opaˇcne, teda slobodný cˇ lovek. Kým v Rímskej ríši sa z pomenovania zotroˇcených Slovänov mohlo stat’ synonymum pre otroka (Sclavus), v Slovenskej zemi toto meno mohlo znamenat’ slobodného cˇ loveka. Pokial’ by hranica Rímskej ríše bola na Dunaji, tak z pohl’adu Slovänov mohol kraj na sever od Dunaja predstavovat’ slobodnú nepodrobenú zem, Slovenskú zem. Aj Nestorova povest’ hovorí, že Sloväni, ked’ boli pritlaˇcení Vlachmi, prest’ahovali [za slobodou] na sever k rieke Visle. Ak by sme prijali názor, že vyššie zmienení Svébi (ˇcast’ 7.15) boli Slovania, tak pomenovanie Svebi skôr zodpovedá slovanskému svoboda ako sláva alebo slovo. Podl’a [11], str. 490, cˇ eské svoboda kedysi predstavovalo aj ‘slobodného cˇ loveka, hrdinu’, odtial’ aj priezvisko Svoboda. Najstarší útvar bol pravdepodobne staroslovienske svobodž a vznikol pravdepodobne z *svo-pot-ž, cˇ o je ‘svoj pán’. Svo- je kmenˇ zámena svoj, pot- je prajazykový výraz vo význame pán, ktorý súvisí s hospodin. Ked’ v slovanˇcine zaniklo pot-, bolo svopotž nepriehl’adné a tu sa, najmä asi v niekol’koslabiˇcných odvodeninách, p a t oslabili na znelé b a d (d je aj v gospodž). Juhoslovania majú svobodu s l ako aj v slovenˇcine. Je názor, že sl sa objavilo pod vplyvom slovo, nakol’ko len slobodný cˇ lovek smel vol’ne hovorit’.

7.17

Slovän – vyznávaˇc Slnka, ohna, ˇ žiary

Pomenovanie Slovän by malo mat’ pôvod v slneˇcnom náboženstve. Sláva môže byt’ synonymom pre ohen, ˇ žiaru, slneˇcnú sálavu. V cˇ asti 3.2 píšeme, že Slovania sú zachytení v arabských správach ako uctievaˇci býka, resp. ohna. ˇ Byt’ slovenom (malé s je zámerne) mohlo vyjadrovat’ príslušnost’ k vyznávaˇcom slneˇcného ohnového ˇ náboženstva, neskôr mohlo prejst’ na pomenovanie národa. Podobne ako rozoznávame židov s malým ž ako vyznávaˇcov židovskej viery, a Židov s vel’kým Ž ako cˇ lenov židovského národa. 165

7.18

Slovän – Venušiak, vyznávaˇc Veˇcernice, Zorniˇcky, Venuše, Slávy

Pokial’ by slovenský názov pre Venušu (Veˇcernicu, Zorniˇcku) bol Sláva, pomenovanie Slovän by mohlo oznaˇcovat’ vyznávaˇcov Venuše, Slávy. Všimnime si podobnost’ Slovän – Sláva, Venet – Venuša. Názov Sláva pre Venušu síce dochovaný nie je, ale náznak tu je v pomenovaní Zorniˇcka. Zorniˇcka súvisí so žiarou, rovnako tak slovo sláva. Venuša je popri Mesiaci zobrazovaná nad stromom života. Slovän by bol teda Venušiak.

7.19

Slovän – sol’, slaná zem

Korenˇ sl- je rovnaký v slovách Slnko, sol’. Sloväni vítali cudzincov chlebom a sol’ou. Treba si uvedomit’, že kedysi dávno boli Sloväni ešte koˇcovníci. Ako takí mohli najskôr žit’ podobne ako iní koˇcovníci na pastvinách v dnešnej mad’arskej Puszte, po slovensky v Pustatine, pastvine. Puszta je najnižšie položeným miestom v Karpatskej kotline. Ako dno pradávneho mora je tá zem slaná. Je nepoužitel’ná na obrábanie, preto sa na nej odjakživa pásol dobytok koˇcovníkov. Možno sa Slovänská zem nazvala podl’a tejto slanej zeme v Puszte. Slovenská zem by bola teda slaná zem, dno pravekého mora. Slovän by bol obyvatel’ usadený na tejto slanej zemi. D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 16, Z Leonovej Taktiky, (Leon, východorímsky cisár 886 – 912): „Aj Slovania bývali kedysi za Istrom, ktorý voláme aj Dunajom. s nimi bojovali Rimania, podnikajúc vpády do ich územia, ked’ Slovania žili ešte koˇcovným životom, prv ako prekroˇcili Istros a sklonili svoju šiju pod jarmo rímskej vlády.“

7.20

Sloväni – vel’ký národ

V cˇ asti 6.12.3 sme mohli vidiet’, že všetky slová, z ktorých sa skladali kniežacie mená, súviseli viac-menej so žiarením a vel’kost’ou. Slovänský národ bol naozaj poˇcetný, a tak sa mohol nazývat’ slovänským práve kvôli svojej vel’kosti. Dávnejší názov Veneti by potom tiež súvisel s vel’kost’ou (vid’ sveNt-, vent-, vel’ký, cˇ ast’ 6.12.2). 166

7.21

Sloväni – bieli l’udia

Sloväni môžu predstavovat’ bielych l’udí. Pokial’ by s bolo pohyblivé, tak Slav by súviselo s lav, lab, alb, albín, biely. Podobne sloboda – lat. libertas, slepota – lat. lippitudo, smrt’ – lat. mors mortis. Rieka Labe je pred metatézou vlastne Albe, biela rieka, vel’ká rieka, podobne labut’ je akoby albut’, biely vták.

7.22

Slovän – Silvanus, Lesan

Slovän môže byt’ vyznávaˇcom rímskeho boha Silvanusa (Lesana). Latinské silva znamená les. Pôvod bol ešte etruský, predrímsky. Kult Silvanusa bol silný najmä v Panónii, oznaˇcovanej neskôr ako Slovenská zem (dnešné západné Mad’arsko). V Británii mu zodpovedal Vinotonus, boh viniˇca. Zaujímavé je všimnút’ si podobnost’ Slovän – Silvanus, Venet – Vinotonus. Sloväni žili v lesoch (vid’ Tacitus a Jordanes v cˇ asti 2.3) a vyznávali posvätné stromy života. Aký iný boh by mal byt’ s nimi spájaný, ak nie boh lesov? Ak by Slovenia bola Lesaniou (Lesanskou zemou), tak krajina za Sloveniou by sa nazývala Zálesie, po latinsky Transilvánia, lebo latinské trans znamená za. Krajina Transilvánia, Zálesie, naozaj existovala v dnešnom západnom Rumunsku (Sedmohradsko). Slovän by potom bol „vyznávaˇc boha Lesana“. Odtial’ by dávalo zmysel, preˇco Sloveni vyznávali posvätný strom veˇcného života a preˇco majú v znaku práve dvojkríž, symbol stromu, lesa, hája.

7.23

Slovän – salvation, spása

Slovän by mohlo pochádzat’ z latinského salv¯ati¯on-, spása. Po výmene al > la dostaneme slav¯ati¯on-. Slovenský národ by potom bol spasený národ, vyvolený národ. Nakoniec ešte zistíme, že koncept vyvoleného spaseného národa si Židia „požiˇcali“ od Slovänov. 167

7.24

Slovän – obyvatel’ zeme, ktorá je obkolesená skrútenými horami ako nejakým hadom

Slovenská zem bola obkolesená horami, Karpatmi, ako korunou. o týchto horách v tvare koruny vedeli už dávni kronikári, napr. Jordanes v 6. st. (vid’ cˇ ast’ 2.3): „Medzi týmito riekami [Tisa, Dunaj, Flutausis] leží Dacia obkolesená mocnými Alpami [horami] ako nejakou korunou.“ Karpatské hory sa v skutoˇcnosti nazývajú podl’a svojej stoˇcenosti – latinské curvatus znamená zakrivený, z toho je nemecké die Kurve, zákruta, a slovenské krivý, chrbát. Táto teória nie je úplne postavená na vode. Ked’ v 9. storoˇcí prišli Uhri do Karpatskej kotliny z Ázie, nazvali Karpatské hory Uhorskými horami, vid’ Nestorova kronika (ˇcast’ 2.4.3): „[Uhri], príduc od východu [z Ázie], vrhli sa cez vel’ké vrchy [Karpaty], ktoré nazvali Uhorskými horami, a zaˇcali útoˇcit’ na tu žijúcich Vlachov a Slovákov. . . “ Názov Uhorských hôr môže byt’ odvodený podl’a samotného pomenovania uhorského národa (vojska), ale možno aj podl’a hada, úhora. Karpaty sú naozaj stoˇcené ako nejaký had, úhor, a obkrúcajú vel’kú cˇ ast’ Karpatskej kotliny (obr. 7.1). Ako Karpaty znamenajú nielen chrbáty, ale aj zakrivené stoˇcené hory, rovnako slovo úhor v sebe skrýva zakrútenost’, oblúk.

Obr. 7.1: Karpatské hory sú stoˇcené v tvare úhora a srpu (kosáka). Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Podl’a [11], str. 547, úhor kedysi nebol považovaný za rybu, ale za hada (dokonca má jedovatú krv). Praslovansky *o˛go´rž [o˛ sa v slo168

venˇcine zmenilo na ú, g na h]. Latinské anguilla, úhor, je zdrobnelina z anguis, had. Podl’a [11], str. 548, uhor, v zmysle vyrážka na tvári, má tiež pôvod v hadovi, ktorý spôsobuje zápal. Po vytlaˇcení vybehne malý cˇ ervíˇcek. Angar v starej hornej nemˇcine znamená obilný cˇ erv (dnes Engerling je uhor aj cˇ erv). Aby nedošlo k omylu, zmienime tu aj rovnakoznejúce, ale inovýznamové slovo úhor ([11], str. 547) v zmysle odvodenom od horenia, praslovansky asi o˛gorż. Azda znamenalo to isté ako ždiar, pole získané vypálením lesa, teda „ždiarením“. Potom prenesene aj pole nechané ladom [úhorom], cˇ o je prvé štádium dávnej „trojpol’nej“ úpravy pol’a. Hlavnou prácou pri príprave podseky pre osev vykonal ohen, ˇ ktorý premenil na popol nielen pne porúbaných stromov, ale prepálil aj vrchnú vrstvu pôdy. Neprehorené miesta potom kypril pol’nohospodár ešte pred osevom motyˇckou. Podobne tak podl’a [10], str. 401, Uhor, cˇ len uhorského národa, v cirkevnej slovenˇcine znel ako o˛grinż (oNgrin, uhrín), latinsky Hungarius, nemecky Ungar. Podl’a nášho názoru úhor ako skrútený had súvisí etymologicky vzdialene aj so slovom uhol. Je to viac-menej oˇcakávatel’né, nakol’ko základná charakteristika hada je jeho schopnost’ sa ohýbat’. Okrem toho písmená r a l sú cˇ asto zámenné. Podl’a [10], str. 401, uhol je z praslovanského *o˛nglż, latinsky angulus. Indoeurópsky základ *onk-/ank- ‘zahnutie, ohyb’. Grécke ankylos znamená krivý, staronemecky angul, dnes Angel je udica, grécke ankora je kotva. Kto teraz rozhodne, cˇ i Uhorské hory boli nazvané podl’a úhora, hada, oblúka, alebo úplne nezávisle podl’a uhorského národa? Podl’a nás je pravdepodobnejšia skôr druhá možnost’, aj ked’ nasledujúca indícia vyvoláva skutoˇcné pochybosti. Ked’ si uvedomíme, že priamo v papuli pomyselného úhora leží mesto Nitra, potom v spojení s teóriou o výklade pomenovania Nitry ako hada z cˇ asti 6.12.6) dostáva táto hypotéza jasnejšie kontúry. Ešte viac sa teória zosilní, ak spojíme korenˇ Slov- so Srb-, latinským serpent (had) a srpom (kosákom) ako v cˇ astiach 7.5 a 7.6, a pripodobníme tvar stoˇcených Karpatských hôr k zahnutému srpu (obr. 7.1). Takto by sme dostali, že pomenovania Karpat-, Uhor-, Srb- (Slov-) by boli odvodené od zakrivenia, oblúku, ktorý vytvárajú Karpatské hory okolo Karpatskej kotliny. Všetky tieto slová by teda boli syno169

nymami pre jeden a ten istý geografický jav jedineˇcne zakrivených hôr.

Karpat-/Chorvát/chrbát = Serpent/Srb (Slovän)/srp = Úhor-/Uhor/uhol Ak by sa však Uhorská zem nazývala podl’a úhora, musela by sa nazývat’ Úhorská zem, s dlhým ú. Preto táto teória má aj vážnu trhlinu. ˇ Dalším nedostatkom je fakt, že Karpaty síce súvisia so zakrivením, avšak toto pomenovanie sa bežne používa aj pre iné hory s pomenovaním chriby. Okrem toho, podl’a nášho názoru Uhri, teda predkovia Mad’arov, sa nazývali Uhrami podl’a horenia, lebo boli vyznávaˇci ohna. ˇ

7.25

Slovän – obyvatel’ zasl’úbenej zeme

Slovän mohol byt’ obyvatel’ zasl’úbenej zeme. Koncept zasl’úbenej zeme nepoznali len Židia. Mojžiš nebol jediný vodca, ktorý viedol svoj národ za slobodou a prosperitou. Urˇcite aj iné národy, vrátane Slovänov, hl’adali svoju zasl’úbenú zem, kde by mohli žit’ št’astne naveky. Ked’ Sloväni prišli do Karpatskej kotliny, k Dunaju, našli rovinatú zem s množstvom dobrých riek. o tom, aká dobrá bola táto zem, sme písali v cˇ asti 2.5. Sl’úbená zem súvisí so sl’ubom. Boh sl’úbil zem Slovänom. Slovo sl’ub súvisí so slovom. Dat’ sl’ub znamená dat’ slovo. Sl’ub a slovo majú podobné slovné korene. Sl’ub súvisí so slovom l’úby. ˇ E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO A SLO VENSKÉHO [11], str. 267: „libý: milý, staroˇcesky l’ubý, slo-

vensky l’úby. Odvozeniny: libost, libustka, ˚ líbivý, náˇreˇcovˇe libný, l’ubný; staroˇcesky l’úbiti, slovensky l’úbit’ milovati, novoˇcesky zastarale líbiti ráˇciti, oblíbiti si, zalíbiti si nˇeco = zamilovati si nˇeco (> postv. obliba, záliba); aktivní slíbiti, slovensky sl’úbit’ abstrahováno asi ze zvratného s, se, jehož sa nejprve užívalo zajisté o milencích a snoubencích (= spolu se vzájemnˇe zamilovati, pak zaslíbiti se jeden druhému), nebot’ postverbale sż-l’ubż u jiných Slovanu˚ je zasnoubení (ˇceské slib má už význam rozšíˇrený), možná ne bez germánskeho vzoru (nˇemecky geloben slíbiti, 170

zaslíbiti, Gelübde slib); >slibný, nové denomin. slibovati; místo slíbiti je v náˇreˇcích pˇripovˇedeti, slovensky obecat’ z *ob-vˇet-jati a jiné. Podobnˇe zvratné líbiti se gefallen dostalo svuj ˚ nový význam asi z „milovati se navzájem > líbiti se jeden druhému“, tedy opˇet od milencu. ˚ ... “ Z uvedeného vyplýva, že ak sl’úbit’ súvisí s pˇripovˇedeti od povedat’, tak môže súvisiet’ aj so slovom od slovit’. Tomuto napovedá aj nemecká forma geloben s -o- v koreni rovnako ako v slovo. Betatizácia (zmena b na v) môže byt’ medzi sl’ub a slovo podobne, ako je medzi nemeckým liebe a anglickým love láska.

7.26

Príliš mnoho teórií

Kde je príliš mnoho teórií, žiadna pravdepodobne nie je správna. Nevyhradzujeme si patent na pravdu. Poskytli sme iba akýsi náhl’ad a vlastný názor na otázky, ktoré možno zaujímajú viacero l’udí. Táto kapitola mala slúžit’ najmä na to, aby sme si uvedomili, že pátranie po pravde môže byt’ nielen zaujímavé, ale aj zložité, ak nie nemožné. Vôbec to však nevadí, lebo samotné jej hl’adanie uspokojuje. a to je na tom všetkom to najkrajšie.

Kde je príliš mnoho teórií, žiadna pravdepodobne nie je správna. Samotné hl’adanie pravdy uspokojuje.

171

172

Kapitola 8

Pátranie po príˇcine slovenskej chudoby a úlohe Slovenska v slovanskej budúcnosti Preˇco sú Slováci chudobní, resp. preˇco sú Nemci bohatí? História je pekná, ale ako nám pomôže do budúcnosti? Ako oslobodit’ Slovensko z krest’anskej duchovnej diktatúry? Ako prinavrátit’ dávny koncept slobody? Ako navrátit’ slovenskému dvojkrížu jeho pôvodný význam? Ako obnovit’ Slovenskú zem? Ako nájst’ stratenú slovenskú silu? Akú úlohu hrá Slovensko v slovanskej budúcnosti? Ako zabezpeˇcíme zbiehanie slovanských jazykov? Je Európska únia prekliatie, poroba ˇ takto duchovný slovanský zväz? alebo príležitost’? Co

8.1

Príˇciny slovenskej chudoby

V dávnych dobách neboli Nemci bohatým národom. Dalo by sa povedat’, že kedysi neboli bohatší od Slovanov. Všetko sa zmenilo za vlády franského cisára Karola Vel’kého (*747 – †814). Karol Vel’ký zniˇcil Avarov v Podunajsku (dnešné Mad’arsko) 173

a sám prevzal kontrolu nad týmto územím. Strata centrálnej vojenskej a vládnej moci sa podpísala na celom podunajskom regióne. Od tohoto momentu, ked’ Slovania museli každoroˇcne platit’ Frankom poplatky a dane, zaˇcali mat’ Frankovia navrch. Predchádzala tomu krádež, údajne spravodlivá, obrovského avarského pokladu, ktorý Avari so Slovanmi zhromažd’ovali stovky rokov. Frankovia potom vyvraždili Avarov na hlavu, spáchali na ich národe genocídu, takže nezostal nikto z ich rodu. Zem po nich zostala údajne l’udoprázdna. P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16], str. 138, Životopis Karola Vel’kého, (z roku 830): „O tom, kol’ko bitiek sa zviedlo [proti Avarom v Panónii] a kol’ko krvi sa prelialo, svedˇcí l’ud’mi opustená Panónia. Miesto, kde sa nachádzal kaganov panovnícky dvor, zostalo také spustošené, že na nom ˇ nevidno ani stopu po l’udskom obydlí. Celá šl’achta tu zahynula, všetka ich sláva sa pominula [a s nimi aj sláva toho regiónu, pozn. B.O.]. Všetky peniaze a poklady zhromažd’ované dlhé cˇ asy im boli odnaté. ˇ Nikto si nevie spomenút’ ani na jednu vojnu, ktorá by bola priniesla Frankom väˇcšie bohatstvo a rozšírenie moci. Lebo ak by sa boli zdali do tých cˇ ias takmer chudobnými, v kaganovom sídle našli tol’ko zlata a striebra a v bitkách sa zmocnili takej koristi, až sa právom verilo, že Frankovia spravodlivo vzali Hunom (Avarom) to, cˇ o oni predtým nespravodlivo ulúpili iným národom.“ P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II, ˇ ˇ S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV [16]. str. 149, Ciny Karola spísané Notkerom, (z roku 883): „Totiž v priestoroch medzi [avarskými] hrinkmi boli všade rozostavané osady a príbytky tak, aby [Avari] navzájom mohli poˇcut’ zvuk trúb ako dohodnuté znamenie. Do týchto opevnení znášali (Avari) viac ako dvesto rokov rozliˇcné poklady všetkých západných národov. a pretože aj Góti a Vandali rušili pokoj smrtel’níkov, zostal západný svet takmer vyl’udnený. Týchto (Avarov) nepremožitel’ný Karol za osem rokov tak pokoril, že nedopustil, aby z nich zostali hoci len najmenšie zvyšky.“ 174

Strata centrálnej moci v Karpatskej kotline bola zdrvujúca pre celý región. Túto moc sa pokúsili nahradit’ slovenské kniežatá Rastislav, Svätopluk a Kocel’. Ako už vieme z predošlého textu, nepodarilo sa im to kvôli protislovenskému pápežovi a Frankom, ktorí si veˇcnú nadvládu nad Slovanmi zaistili krest’anským duchovným vazalstvom. Potom na scénu dejín vstúpili Uhri (starí Mad’ari) a zahnali Frankov. Podarilo sa im ovládnut’ karpatský región a zaviest’ v nom ˇ centrálnu moc. Tá však utláˇcala slovenského ducha, nerozvíjala ho, cˇ o pre Slovákov tiež nebolo dobré. Slováci v Uhorsku slúžili ako tehly na stavbu cudzieho domu. Živili kukuˇcku vo svojom hniezde, ktorá poˇcase prerástla pôvodných vtáˇcikov a vyhodila ich z hniezda. Po rozpade Uhorska zanikla centrálna moc v Karpatskej kotline a dnes tam nie je. Karpatská kotlina je rozdrobená na národné štáty. Po rímskej okupácii zostalo Rumunsko, po mad’arskej Mad’arsko, po nemeckej Rakúsko. Dnešné Slovensko sa zachovalo iba akoby zázrakom. Príˇcina slovenskej chudoby teda tkvie vo vel’mi dávnych dobách. Je dôsledkom straty centrálnej slovanskej moci v Karpatskej kotline.

Príˇcinou slovenskej chudoby je dávna strata slovenskej centrálnej moci v Karpatskej kotline. Za nemeckým bohatstvom sa skrýva aj dávna krádež slovensko-avarského národného pokladu.

8.2

Ako dokázali Uhri ovládnut’ Slovenskú zem?

Niekto si môže mysliet’, že Uhri museli byt’ náramne silní, ked’ dokázali ovládnut’ takú vel’kú zem, akou bolo staré Slovensko („Vel’ká Morava“). Nie je tomu tak. Vtip spoˇcíval v tom, že celá ich armáda sa zakaždým vybrala proti jednému hradu. Ked’ ho dobyla, resp. ked’ sa šl’achta v hrade vzdala, Uhri zobrali za rukojemníkov šl’achtických synov. Tým si zabezpeˇcili mier. Potom postúpili k d’alšiemu hradu. Branie rukojemníkov bola v tej dobe rozšírená prax. 175

Na ovládnutie akéhokol’vek štátu staˇcí 3000 vycviˇcených bojovníkov. Platilo to nielen v minulosti, ale aj dnes. Slovenská zem sa stala obet’ou štátneho prevratu rovnako ako v nedávnej dobe Irak, Líbya, Egypt alebo Sýria. Úspech spoˇcíva v kumulovanej sile puˇcistov proti jednotlivým nezjednoteným obrancom. O bojovej taktike Uhrov hovorí napríklad byzantský cisár Lev VI. Múdry ([16], str. 207 – 211), ktorý vládol medzi rokmi 886 – 912. Uhri boli koˇcovníci zložení z mnohých kmenov ˇ bez príbuzenských väzieb. Mali vel’a dobytka, žili v stanoch a život trávili na konoch. ˇ Výborne jazdili a ovládali lukostrel’bu. Pri boji používali neštandardnú bojovú taktiku. Bojovali zväˇcša na dial’ku, boju zblízka sa vyhýbali. V boji používali aj úskoky. Svoj poˇcet opticky zvyšovali ˇ tým, že medzi seba primiešali neosedlané kone. Casto sa dali na útek, aby zmiatli protivníka. Protistrana, istá si svojím vít’azstvom, rozbehla sa za nimi, aby ich dorazila. Vtedy sa Uhri zoskupili a rozbehli sa proti rozptýleným bojovníkom, aby ich s l’ahkost’ou postriel’ali. ˇ Dalšiu významnú úlohu zohralo jedlo. na boj treba silu. Uhri si mlieko sušili a mlieˇcny prášok si odkladali. Ráno si vždy odobrali trochu prášku, vysypali ho do koženého mechu a zaliali vodou. Ako sa kônˇ celý denˇ natriasal, prášok sa rozmixoval na mlieko. Tieto bielkoviny im v boji dlhodobo dodávali silu. V prípade dlhšieho boja, poˇcas ktorého sa nemohli najest’, narezali konovi ˇ žilu a nasýtili sa jeho krvou. Uhri vládli v Uhorsku 300 rokov do roku 1301, potom dynastia Arpádovcov vymrela. Zaujímavé je, že ked’ v trinástom storoˇcí napadli koˇcovní Mongoli, nazývaní aj Tatári, Uhorsko, Uhri, teraz už usadení, nevedeli sa úˇcinne bránit’. Ocitli sa v rovnakej situácii ako predtým Slováci. Proti kumulovanej presile padali jednotlivé hrady rad za radom. Treba mat’ na pamäti, že zniˇcit’ nieˇco alebo niekoho je rádovo l’ahšie ako nieˇco vybudovat’ a ubránit’. Vychovat’ cˇ loveka trvá roky, na jeho zabitie staˇcí pät’ minút. L’udia nemôžu byt’ stále v strehu, musia obrábat’ polia, pracovat’. Útoˇcník toto dobre vie. Preto vyˇckáva a zaútoˇcí vtedy, ked’ to nikto neoˇcakáva. Preto za zorganizovanie puˇcu bývajú najvyššie tresty. Uhri boli teda obyˇcajní puˇcisti a Slovenská zem bola obyˇcajnou obet’ou. Krajina by tento puˇc prežila, keby sa v nej Uhri neusadili, ale by odtiahli d’alej. Slovenská zem (najmä Puszta, východné Mad’arsko), ako zaˇciatok euroázijskej stepi, sa, žial’, odjakživa stávala záujmom pastierskych koˇcovníkov. Keby sa Uhri namiesto 176

ˇ Slovenskej zeme usadili v Bohemii, dnešné Cesko by obývali Mad’ari. Aj Slovania boli kedysi v roly puˇcistov. Ked’ s Hunmi útoˇcili na Rimanov, prípadne na Byzanciu, tiež uspeli. V dôsledku toho sa celá Byzancia poslovanˇcila. Bol to zaslúžený trest za všetky príkoria, ktoré Byzancia dlhodobo spôsobovala Slovanom.

Nie výnimoˇcná sila, ale organizovaný puˇc a usadenie sa v zemi stál za úspechom Uhrov.

8.3

Slováci ako vyvolený národ

Je pekné študovat’ históriu. Ešte krajšie je, ked’ sa nám to poznanie dávnej doby zúroˇcí a vydláždi nám cestu nádeje do budúcnosti. Naše malé Slovensko nie je bezvýznamnou slovanskou krajinou, ako to vyhlasujú niektorí neprajníci a nevedomci. V skutoˇcnosti sa v našej krajine ukrýva nevídaný poklad. Je to nekoneˇcný duchovný poklad slovanskej pravlasti. Naše Slovensko je najvýznamnejšou slovanskou krajinou, lebo je pradomovom všetkých Slovanov. Priamo do slovenského srdca, do Slovenskej zeme, bol v dávnych ˇ dobách zapichnutý dubový kôl, ktorý tam trˇcí podnes. Tažko sa nám kvôli nemu dýcha. Rozdelil Slovanov, takže už viac nie sú spojení geograficky, ani duchovne. Nemôžu sa rozvíjat’ ani zrást’ do jedného vel’kého prirodzeného celku. Slováci sú vskutku vyvoleným národom. Oni jediní môžu povedat’, že zostali žit’ v rodiˇcovskom dome. Je našou povinnost’ou pozvat’ našich slovanských bratov domov a privítat’ ich s otvorenou náruˇcou. Každý Slovan by mal asponˇ raz za svoj život navštívit’ Slovensko, toto posvätné slovanské miesto. Aby nedošlo k nedorozumeniu – aj ostatné slovanské národy sú vyvolené, len na rozdiel od Slovákov, ktorí sú vyvolení k tomu, aby žili v slovanskej pravlasti, oni sú zase vyvolené k tomu, aby žili v nových domovinách a tam šírili slovanského ducha. Každá jedna bytost’ je vyvolená k nieˇcomu inému. Aj ked’ je dnešné Slovensko oklieštené a chudobné, predsa nesmie cˇ akat’ na pomoc od druhých, ale samo musí zaˇcat’ pomáhat’. Nikto nemôže oživit’ slovanského ducha okrem Slovákov. Ak doteraz nikto neoživil slovanského ducha, je to preto, že tak nespravili 177

Slováci. Iba Slovensko môže vztýˇcit’ slovanský strom veˇcného života. Toto chápali už naši velikáni štúrovci, Kollár, Šafárik, Hrobonˇ a mnohí d’alší slovenskí géniovia. Treba pokraˇcovat’ v ich práci.

Slováci sú vyvoleným národom.

Slovania, príd’te na Slovensko, do slovanskej pravlasti. Slovensko musí viest’ duchovnú obrodu, lebo je pravlast’ou. Ak doteraz nikto neoživil slovanského ducha, je to preto, že tak nespravili Slováci.

8.4

Slovania v Európskej únii

V súˇcasnosti sú mnohé slovanské národy cˇ lenmi Európskej únie. Situácia sa vel’mi podobá na Rasticovu a Svätoplukovu dobu, kedy Morava a Slovenská zem patrili do Franskej ríše. Naše kniežatá každoroˇcne platili Frakom poplatky za svoje pokrest’anˇcenie. Dnes tiež platíme EÚ peniaze zo štátneho rozpoˇctu, ale peniaze z eurofondov aj dostávame. Už ich však nemôžeme minút’ na cˇ o potrebujeme, ale iba na to, cˇ o nám povolí EÚ. EÚ si nás týmto spôsobom podmanuje. ˇ s výhodami, ktoré EÚ prináša, prichádzajú aj vel’ké nevýhody. Mat’ vlastné ja je totiž nutnou podmienkou k zdravému rozvoju krajiny. Bez vlastného ja nemáme dušu. Vieme, ako vel’mi Rastislav so Svätoplukom bojovali o vymanenie spod duchovnej a politickej moci Frankov. Bojovali o svoj jazyk, o svoju vlastnú politiku. Aj v tomto je súˇcasná situácia v EÚ podobná. 178

Vo Franskej ríši sa preferoval latinský jazyk. EÚ pretláˇca angliˇctinu, prípadne francúzštinu. Hoci sú v EÚ mnohé slovanské národy, žiadny slovanský jazyk nemá postavenie rokovacieho jazyka na vyššej úrovni. Aj ked’ sú všetky jazyky „oficiálne“, niektoré sú predsa „oficiálnejšie“, ale žiadny slovanský jazyk medzi nimi nie je. Riešením by sa mohlo zdat’ vystúpenie z EÚ. Osamotené vystúpenie z EÚ je však holý nezmysel. EÚ by vykonštruovala voˇci nám spor, pravdepodobne by ako zámienku použila mad’arskú alebo rómsku menšinu, zaviedla by embargo, izoláciu. To by spôsobilo exodus Slovákov do EÚ. Slovensko by zostalo l’udoprázdne. Ak opustit’ EÚ, tak len hromadne s ostatnými slovanskými štátmi. Ešte lepšie však je zostat’ v EÚ a budovat’ nielen obchod, ale aj slovanského ducha. Našou snahou by malo byt’ vytvorenie Slovanského zväzu vo vnútri EÚ. Hlavným mestom by mala byt’ Bratislava, aby do Karpatskej kotliny pritiahla slovanského ducha. Aj Rímska ríša sa delila na dve cˇ asti, Západorímsku a Východorímsku. Východorímska sa po zániku Západorímskej ríše celá poslovanˇcila. Zaˇcat’ však treba v duchovnej rovine, lebo každá reálna vec, skôr ako sa reálne stane, musí najskôr existovat’ v duchovnom (metafyzickom) svete. Myslíme si, že treba zastavit’ jazykovú divergenciu Slovanov. Prezidenti slovanských štátov by mali pod vedením slovenského prezidenta zaˇcat’ duchovný zjednocovací proces. Ked’ sa k tejto veci nepostavia slovanskí prezidenti, môžu ho naštartovat’ dobrovol’níci, obyˇcajní l’udia, napr. založením Matice slovanskej. Na tejto duchovnej úrovni by slovanskí jazykovedci vytvárali návrhy jednotných všeslovanských jazykových pojmov, ktoré by vychádzali zo staroslovenského korenoslovia. ˇ Aj ked’ by ich návrhy mali iba odporúˇcací charakter, bežní l’udia by sa mali asponˇ cˇ oho chytit’. Národy by spolupracovali v oblasti historiografie, múzejníctva, jazykovedy, kníhtlaˇce, prekladov. Vytvorili by Vel’ké slovanské múzeum. Spoloˇcne by vystupovali na pôde európskeho parlamentu v kultúrnych (duchovných) otázkach. Vo všeslovanskom referende by si zvolili jeden zo slovanských jazykov za oficiálny jazyk všetkých Slovanov. Náš osobný názor je, že tým jazykom by sa mala stat’ prirodzene ruština, ktorá ako najrozšírenejší slovanský jazyk má najväˇcšiu silu. Je vyslovene trápne, že na stretnutí Slovanov sa hovorí po anglicky. Ak sme, ako Slovania, supernárodom, tak sa podl’a toho aj správajme! 179

vo vnútri EÚ je potrebné vytvorit’ Slovanský zväz, s hlavným mestom v Bratislave. Prezidenti slovanských štátov by mali pod vedením slovenského prezidenta založit’ tento zjednocovací duchovný zväz. Treba vyvolit’ jeden slovanský jazyk za oficiálny. Ak sme, ako Slovania, supernárodom, tak sa podl’a toho aj správajme.

8.5

Zmena Ústavy SR

Ústava Slovenskej republiky dnes vyzdvihuje cyrilo-metodské dediˇcstvo. Aké je to dediˇcstvo v skutoˇcnosti? Je to dediˇcstvo uvalenej pápežovej kliatby na náš jazyk? Je to tradícia zotroˇcovania slobodných l’udí? Je to vyrubovanie posvätných stromov a vyvyšovanie sa nad prírodu? Treba opravit’ Ústavu SR a cyrilo-metodské dediˇcstvo nahradit’ pôvodným drievnym dediˇcstvom. Slovenský dvojkríž treba nazývat’ stromom veˇcného života. Len ak slovenským symbolom vrátime ich pôvodný duchovný význam, môžeme duchovne rást’. Naša Ústava by mala pamätat’ aj na pôvodné sviatky. Našim skutoˇcným dirigentom nie je Ježiš Kristus, ale Slnko. Ono v skutoˇcnosti udáva rytmus života. Ked’ sa nauˇcíme tancovat’ podl’a rytmu Slnka, nielenže budeme žit’ bližšie k prírode, ale budeme tiež lepšie prosperovat’. Vedomé vnímanie rytmu života nám pomôže urˇcovat’ také zákony, aby l’udia boli št’astní už tu na Zemi. Aby prežili svoje životy podl’a svojich predstáv o št’astí. Slávit’ by sme nemali Ježišove narodenie a nanebovstúpenie, ale narodenie a nanebovstúpenie Slnka. Slnovraty by sa mali stat’ štátnymi sviatkami. 180

Je naˇcase zbavit’ Slovákov krest’anského duchovného otroctva. Je naˇcase zhodit’ duchovné otrocké okovy. Je naˇcase prestat’ velebit’ cudzích biblických hrdinov a cudziu zem. Svätá zem je tá, po ktorej chodíme! Slovenská zem je svätá zem!

Len ak slovenským symbolom vrátime ich pôvodný duchovný význam, môžeme duchovne rást’. Slávit’ by sme nemali Ježišove narodenie a nanebovstúpenie, ale narodenie a nanebovstúpenie Slnka. Slovenská zem je svätá zem.

8.6

Návrat k nášmu pravému menu

ˇ Tažko možno poznat’ niekoho, ked’ nevystupuje pod svojím skutoˇcným menom. To isté platí aj o národoch a štátoch. Slovensko sa dnes prekladá do angliˇctiny ako Slovakia, ale to nie je správny preklad nášho mena. Názov Slovensko je odvodený od korena ˇ Sloven. Sloven sa prekladá ako Slav. Preto Slovensko by sa malo po anglicky nazývat’ Slavia. Sme nielen novodobou Slaviou, ale aj pokraˇcovatel’om pradávnej Slavie, slovanskej pravlasti. Len pod naším skutoˇcným menom môžeme zažiarit’ vo svete.

Slovensko by sa malo nazývat’ svojím pravým menom. Slovensko sa po anglicky nenazýva Slovakia, ale Slavia. Sme nielen novodobou Slaviou, ale aj pokraˇcovatel’om pradávnej Slavie, slovanskej pravlasti. 181

Obr. 8.1: Mapa polohy (Chorvátsko a Slavónia, 1920). Sken z World Book ˇ Encyclopedia z roku 1920. Objavuje sa tam názov Ceskoslovenska vo forme Czecho-Slavia. Slovensko nebolo preložené ako Slovakia, ale správne ako Slavia. Takto by sa v skutoˇcnosti malo prekladat’ meno Slovenska do angliˇctiny.

8.7

Návrat slovenského král’a a obnovenie slovenskej koruny

ˇ sa týka jazdeckej sochy král’a Svätopluka, bolo by dôstojné Co zhodit’ puklicu, ktorá zakrýva slovenský rodostrom. Táto puklica neprávom zakrýva slovenský duchovný symbol. V súˇcasnosti táto puklica symbolizuje vít’azstvo protislovenských puˇcistických síl nad slovenskými symbolmi a slovenským duchom. Rovnako by sa patrilo obnovit’ nápis na soche S VÄTOPLUK – KRÁL’ STARÝCH S LOVÁ KOV . Král’ovská koruna je symbolom jednoty národa. Je manifestáciou duchovna. Král’ovská koruna má vel’kú duchovnú silu. Takmer cˇ arovnú moc. Bez koruny niet král’ovstva. Bez koruny niet sily. 182

Korunou to zaˇcína. Najskôr duchovne, potom naozaj. Nabal’uje sa to a rastie. Niˇc na tomto svete nám, Slovákom, nemôže zabránit’, aby sme obnovili slovenskú korunu. Nemusí byt’ honosná, nemusí byt’ drahá. Podstatné je, aby bola. Možno ju nadobudnút’ finanˇcným darom alebo zlatou zbierkou. Je ponižujúce, ak slovenské noviny glorifikujú anglickú král’ovnu. Bud’me duchovne zdraví a neklanajme ˇ sa aristokratickej predstavitel’ke cudzej mocnosti. Majme vlastného král’a. Avšak nie dediˇcného, ale voleného. Tak ako za dávnych cˇ ias. Nechceme krest’anstvom duchovne odobrený feudalizmus a s ním spojené nevol’níctvo, ale slobodné l’udovládie. Koncept dávnej slobody nám musí byt’ svätý. Slovenská koruna by sa cˇ asom stala všeslovanským symbolom, symbolickou korunou pravlasti. Slovenskú duchovnú obrodu môže spustit’ len nový slovenský král’. Môže tak spravit’ napríklad hromadnými postrižinami. Ako sme už spomínali v kapitole 4, stará povest’ hovorí, že král’ Svätopluk nezomrel. Že sa pred bojom s Uhrami, uprostred noci, vytratil kamsi na svojom koni. Prišiel k hore Zobor, zabil meˇcom kona, ˇ ostrihal si vlasy, zakopal svoj meˇc a nepoznaný vstúpil do zoborského kláštora, kde žil s mníchmi. Až ked’ mal zomriet’, vyjavil o sebe pravdu, že je slovenský král’ a zomrel. Iná povest’ však hovorí, že dávni igrijci ešte niekol’ko storoˇcí ospevovali král’a Svätopluka, ktorý vraj nezomrel, ale sa vráti, ked’ bude slovenskému národu najhoršie. Zaiste, ak aj zomrel, prebudí ho jedného dna ˇ Svarga cez slovenský strom života a potom príde duchovná obroda slovenského národa. Podl’a Anonymného kronikára P, autora Uhorskej kroniky, boli igrijci táraví speváci. Neˇcudo, že sa mu, ako Mad’arovi, nepáˇcilo, že slovenský vidiecky l’ud a speváci zrejme vyt’ahovali na svetlo sveta dávne vel’ké Slovenské král’ovstvo a jeho král’a, a možno Mad’arov opisovali ako zaostalý národ, ktorý sa až v Slovenskej zemi nauˇcil civilizovanému životu. K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17], str. 35, Zaˇcína sa úvod do cˇ inov Mad’arov: „Domnieval som sa teda, že najlepšie bude, ak ti pravdivo a jednoducho napíšem, cˇ o by sa cˇ itatelia mali dozvediet’ (o tom), ako sa veci mali. Ved’ by bolo náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak vel’mi vznešený národ mad’arský 183

len tak, akoby vo sne, dopoˇcul o svojom pôvode a o svojich udatných cˇ inoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidieˇcanov alebo z táravého spevu igrijcov.“

Zvol’me si vlastného král’a. Treba obnovit’ slovenskú korunu. Slovenskú duchovnú obrodu môže spustit’ len nový slovenský král’. Slovenskú obrodu spustia hromadné postrižiny. Blažena Ovsená: Spev igrijcov o slovenskom král’ovi Svätoplukovi Igrijci, spievame, že král’a nemáme, že zem Slovenská, dávna, panenská, zostáva v našich spomienkach. V temnote noci, a bez pomoci opustil svoj pluk náš král’ Svätopluk, ráno zot’al kona, ˇ aj vlasy do ohna, ˇ zakopal svoj meˇc a pobral sa preˇc. Hl’adajúc pokoru, vykroˇcil k Zoboru, aby vstúpil k mníchom do zboru.

184

Svätopluk Prvý Vel’ký, slávny král’ slovenský, staré vravia chýry, vráti sa v najt’ažšej chvíli. Pobudol on s mníchmi nepoznaný nikým, a ked’ už mal zomriet’, tak sa nechal potriet’ a vyjavil pravdu o sebe praslávnu, že on je náš král’ skrytý doposial’. Svätopluk Prvý Vel’ký, slávny král’ slovenský, staré vravia chýry, vráti sa v najt’ažšej chvíli. Hrob král’a chráni strom života v stráni a rukou meravou k´rmi král’a potravou. Na konci temných dní král’a Svarga prebudí a príde obroda slovenského národa. Svätopluk Prvý Vel’ký, slávny král’ slovenský, staré vravia chýry, vráti sa v najt’ažšej chvíli. Svätopluk Prvý Vel’ký, slávny král’ slovenský, staré vravia chýry, vráti sa v najt’ažšej chvíli. Vráti sa v najt’ažšej chvíli. . . 185

8.8

ˇ by bolo, keby. . . Co

Poznáte to – keby bolo keby, boli by sme v nebi. Keby sa veci vyvíjali priaznivo v prospech slovenského živlu, keby pápež nezakázal slovenˇcinu, keby ju duchovne objal ako svoje vlastné diet’a a nevyhnal ju na ulicu ako prašivého psa, udialo by sa možno nasledovné. Uhri by sa po príchode do Slovenskej zeme usadili, ale pretože písmo by bolo slovenské ako v Bulharsku, Uhri by sa poslovenˇcili ako turkickí Bulhari v Bulharsku. Listiny a dokumenty by sa zapisovali po slovensky v cyrilike. Náš slovenský jazyk by rástol a s ním aj slovenský duch. Vd’aka centrálnej slovanskej moci by sa Slovinci v Rakúsku neponemˇcili a Polabskí Slovania by si tiež udržali svoju slovanskú identitu (jastvo). Slováci by sa so Slovincami nerozdelili na dva odlišné národy, ale vyrástli by v jeden vel’ký Slovenský národ. Slovania by za dve storoˇcia zosilneli natol’ko, že ak Rastislav so Svätoplukom neboli schopní premôct’ Franskú ríšu v 9. storoˇcí, v 12. storoˇcí by ju Slovania prevalcovali. Vzniklo by Slovenské cisárstvo (obr. 8.2) s hranicami neskôršieho Rakúsko-Uhorska. Hlavným mestom by bol bud’ neznámy Moravgrad, prípadne Bratislava, Ostrihom, Budín-Pešt’ alebo Sirmium. Viedenˇ bola v tej dobe len malou bezvýznamnou rímskou osadou. Táto vel’ká Slovenská zem by mala tie najsilnejšie mestá na Dunaji. Nemci a Angliˇcania by boli týmto priaznivým slovanským vývojom znaˇcne spomalení. Preto je otázne, cˇ i by to boli práve západné krajiny, kto by v 15. storoˇcí vyslal svoje lode na prieskum do d’alekých oceánov, aby našli alternatívnu cestu do Indie. Je dost’ možné, že by tieto lode vyslali samotní Slovania. Preto by dnes napríklad Amerika mohla hovorit’ po slovansky. Trhová dominancia Slovanov v Európe by spôsobila, že Nemci a Angliˇcania, ak by ešte vôbec existovali, by sa uˇcili slovanˇcinu ako cudzí jazyk. Najlepšia literatúra a filmy by sa tvorili u nás. Naše knihy by sa vyvážali do celého sveta ako literárne skvosty a šíritelia civilizácie. Možno by celý svet bol trochu bezpeˇcnejší, pretože slovanská povaha, hoci už zasiahnutá židovsko-krest’anským násilím, predsa stále do vel’kej miery nesie mierové prírodné prvky pôvodného drievneho duchovna. Slovania by boli l’udia hrdí na svoju zem, na svoj jazyk, na samých seba. Zahraniˇcné firmy, ktoré by chceli so Slovanmi robit’ obchod, dávali by si názvy v slovanskom jazyku. ˇ by bolo, keby? Co ˇ by bolo, keby všetky slovanské národy dnes Co ˇ by bolo, keby všetky manifestovali svojho slovanského ducha? Co 186

Obr. 8.2: Takto by vyzeralo Slovenské cisárstvo, keby sa dejiny vyvíjali priaznivo voˇci slovenskému živlu. Hranice zodpovedajú neskoršiemu RakúskoUhorsku, ktoré prirodzene vytvára jeden geopolitický podunajský celok. Niektorí pomýlení Slováci dnes cítia potrebu stavat’ v Bratislave sochy Márie Terézie, cisárovnej Rímskej ríše národa nemeckého. Keby sa história vyvíjala podl’a predstáv Rastislava a Svätopluka, dnes by tí istí l’udia možno stavali sochy napríklad nejakej Svätožizne, cisárovnej Slovenskej d´ržavy národa slovenského. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

ˇ by bolo, keby sa dnes slovanské národy dnes odvrhli Vatikán? Co všetky slovanské národy vrátili k drievnemu duchovnu a k múdˇ by bolo, keby sa dnes všetky slovanské náremu rytmu Slnka? Co rody duchovne vrátili do svojej slovanskej pravlasti, na Slovensko? ˇ by bolo, keby dnes všetky slovanské národy uzákonili, že ruština Co ˇ by bolo, keby sme dnes je ich druhým oficiálnym jazykom? Co obnovili slovenskú korunu a zvolili slovenského král’a? Keby bolo keby, boli by sme v nebi. Staˇcí to len uzákonit’. Staˇcí len vyslovit’ tie silné slová. . . Opakujme ich stokrát, tisíckrát, každé ráno a každý veˇcer, dokým im neuveríme. . .

187

Slovenský jazyk je svätý. Slovenská zem je svätá. Slovenský národ je vyvolený. Znakmi Slovenskej zeme sú posvätný strom života, slovenská král’ovská koruna a slovenský král’. Slovenský král’ pochádza z dobrých l’udí a je volený slobodnými l’ud’mi. Slováci sú slobodní l’udia, ktorí si navzájom doprajú prežit’ životy podl’a vlastných predstáv o št’astí. Slovenskými sviatkami sú sviatky Slnka. Sláva!

188

Kapitola 9

Slovenská náuka Ako veselý bonus uvádzame opravený Katolícky katechizmus naspät’ podl’a zmyslu drievnej slovenskej slneˇcno-prírodnej viery. Slovo katechizmus má pôvod v gréˇctine a znamená vyuˇcovanie, náuku. Prezentujeme iba vlastnú predstavu o dávnom slovenskom duchovne. My samozrejme nemôžeme vediet’, ako znela pôvodná náuka o vyznávaní Slnka. Vieme však, že ked’ krest’ania fabulovali svoje uˇcenie o Kristovi, vychádzali s najväˇcšou pravdepodobnost’ou práve z pôvodného duchovna, ktoré si prispôsobili podl’a svojich ziskuchtivých potrieb. Slnko nahradili Ježišom Kristom, strom veˇcného života krížom a Býka Bohom. Kostra príbehu zostala nezmenená, obmenili sa len hrdinovia. Aj to nie všetci. Krest’ania si neuvedomujú, že zakaždým, ked’ vyslovia slovo Amen, privolávajú Amona, egyptského boha Slnka. Touto rekonštrukciou chceme ukázat’, že netreba mat’ božské vnuknutie na to, aby sme si aj my, Slováci, vedeli napísat’ vlastné božie uˇcenie. Na Boha sa dá pozerat’ aj ináˇc ako len na nejakého krvilaˇcného Pána, ktorý trestá prehrešky voˇci svojim prikázaniam. Možno ho vnímat’ napríklad ako nejakého radcu, kamaráta, ktorý nám radí, ako žit’. Vieru v absurdno vieme nahradit’ vedomým poznaním, vnímaním kolobehu života. Nahrázame katolícky > slovenský; katolík > sloven; katechizmus > náuka; Boh > Býk, Parom; modlit’ > slovit’, rozjímat’; svätá trojica > svetlá trojica (Mesiac, Veˇcernica, 189

Slnko); Ježiš > Slnko; Ježiš Kristus > Slnko na kríži; pokrstený > podstrihnutý; Otˇcenáš > Slnkonaše; omša > soviet; Amen > Sláva; panna Mária > Veˇcernica; náboženstvo > vedomstvo; nábožný > vedomý; král’ovstvo nebeské > svätoháj; kostol > rodostrom; l’udia > bytosti; Apoštol > Posol; Cirkev > Kruh; veˇcné spasenie v nebi > duchovné naplnenie na Zemi; plnit’ Božie príkazy > riadit’ sa Paromovými radami; desat’ prikázaní > pät’ rád; treba > radno.

9.1

O kom sa uˇcíme teraz?

Teraz sa uˇcíme o posvätnom Býkovi, Paromovi.

9.1.1

Ako menujeme uˇcenie o Býkovi?

Uˇcenie o Býkovi, Paromovi, menujeme vedomstvom.

9.1.2

Ktoré je naše vedomstvo?

Naše vedomstvo je slovenské.

9.1.3

Akého vedomstva si ty?

Ja som sloven.

9.2

Kto je sloven?

Sloven je ten, 1. kto je podstrihnutý, 2. kto vyznáva slovenskú vieru.

9.3

ˇ Cím vyznávaš zvlášt’, že si sloven?

Že som sloven vyznávam zvlášt’ tým, že 1. sa prežehnávam 2. po slovensky sa pozdravujem a k stromu veˇcného života chodievam 190

9.4

Ako sa prežehnávame?

Prežehnávame sa tak, že sa poznaˇcíme znakom sv. kríža a pritom hovoríme: „V mene Mesiaca, Veˇcernice i Svätého Slnka. Sláva.“ Sv. kríž je stromom života. Ked’ sa prežehnávame podl’a stromu života, menujeme svätú (svetlú) trojicu, ktorá nad stromom býva zobrazovaná – poˇcas letného slnovratu Slnko a poˇcas zimného Mesiac s Veˇcernicou (Venušou). Najskôr sa žehnáme nal’avo hrude – povieme „v mene Mesiaca“, lebo Mesiac je nal’avo od stromu života. Potom napravo hrude – povieme “v mene Veˇcernice“, lebo Veˇcernica je napravo od stromu života. Potom na cˇ ele – povieme „v mene Svätého Slnka“, lebo Slnko je nad stromom života. Nakoniec povieme „Sláva“. a) Ked’ sa prežehnávame, dávame najavo: 1. že veríme v jedného Býka v troch hviezdach, 2. že patríme Slnku, ukrižovanému. b) Prežehnat’ sa radno na zaˇciatku a konci každého slovenia, pri príchode k stromu veˇcného života a pri odchode od neho, ked’ prechádzame popri nom, ˇ pred prácou a po práci, pred každým vážnym podujatím, ked’ sa naše telo alebo duša nachádza v nebezpeˇcenstve, ked’ nás knaz ˇ v mene Kruhu žehná, ked’ nám knaz ˇ dáva vedomú radu ap.

9.4.1

Kedy je správne sa prežehnat’ (Kedy sa radno prežehnat’)?

Ráno pri východe Slnka, ked’ sa nad obzorom objaví posvätný Býk, napoludnie, ked’ je Slnko ukrižované na rodostrome, a veˇcer pri západe Slnka, ked’ Slnko zostúpi na Býka, tiež pred jedením a po jedení, pred prácou a po práci a vždy, ked’ slovíme.

9.4.2

Kedy by sme mali slovit’ (Kedy slovievame)?

Ráno pri východe Slnka, napoludnie, ked’ je Slnko najvyššie a veˇcer pri západe Slnka, pred jedením a po jedení.

9.4.3

S kým sa rozprávame, ked’ slovíme?

Ked’ slovíme, rozprávame sa s Pánom Býkom, ktorý sa menuje aj Parom. 191

9.4.4

Ktoré sú najhlavnejšie slovenia?

Najhlavnejšie slovenia sú: Slnkonaše a Zdravas.

9.4.5

Ako znie Slnkonaše?

Slnkonaše znie takto: Slnko naše, ktoré si na nebesiach, – posviet’ sa meno tvoje, – príd’ tvoj svätoháj, – bud’ vôl’a tvoja ako v nebi, tak i na zemi, – chlieb náš každodenný daj nám dnes – dopraj nám slobodu, – ako i my ju doprajeme ostatným bytostiam – a neuved’ nás do skrivodlivosti, – ale zbav nás od zlého. Sláva.

9.4.6

Ako znie Zdravas?

Zdravas znie takto: Zdravas Veˇcernica, milosti plná, – Mesiac s tebou; – požehnaná si medzi hviezdami – a požehnaný je plod života tvojho, cˇ lovek. – Svätá Veˇcernica, Matka cˇ loveka, – pros za náš veˇcný život – teraz i v hodinu smrti našej. Sláva.

9.5

Ako sa pozdravujeme po slovensky?

Po slovensky sa pozdravujeme takto: Pochválené bud’ Slnko na kríži. – Odpovedáme: Naveky. Sláva. Slovenské pozdravenia sú aj tieto: „Parom pomáhaj! – Parom uslyš“; „Parom t’a opatruj“; „Zdar Parom!“; „Pozdrav Parom!“; „S Paromom!“; „Slobodu vám.“; „Parom s vami. – I s duchom tvojím.“; „Slovo.“; „Sláva.“; „Chvála.“

9.5.1

Kedy je radno íst’ k rodostromu?

k rodostromu je radno íst’ každú nedel’u a vel’ký sviatok na celý svätý soviet. a vždy ked’ cítime potrebu rozjímat’, alebo prijímat’ duchovnú silu.

9.5.2

Ako sa radno správat’ pri rodostrome?

Pri rodostrome sa radno správat’ úctivo a rozjímat’, lebo rodostrom je dom Paroma. 192

9.6

Naˇco sme na svete?

na svete sme na to, aby sme dosiahli duchovné naplnenie. Dosiahnut’ duchovné naplnenie znamená tol’ko, ako slobodne a vedome prežit’ svoj život podl’a vlastných predstáv o št’astí a tešit’ sa na d’alší dar života, ktorý dostaneme rovnako ako v tomto živote.

9.7

ˇ radno cˇ init’, aby sme dosiahli duCo chovné naplnenie?

Aby sme dosiahli duchovné naplnenie, 1. radno verit’ v svet, ktorý nám Parom zjavil, 2. radno žit’ slobodne so všetkým, cˇ o nám Parom doprial, 3. radno vedome užívat’ prostriedky milosti Paromovej na vytváranie vlastnej skutoˇcnosti. a) Zjavit’ znamená; povedat’ inému také pravdy, ktoré on z vlastnej skúsenosti nemôže poznat’. Parom dal l’ud’om zjavenie skrze jasnovidného ducha, s ktorým sa rodí každé diet’a. Jasnovidného ducha môžu dosiahnut’ rozjímaním aj knazi, ˇ vedomci a všetci slobodní a spravodliví l’udia. b) Parom nám dal pät’ rád: 1. žite št’astne, 2. žite slobodne, 3. žite vedome podl’a Svargy, 4. žite spravodlivo, 5. verte vo veˇcný život. c) Milost’ Paromovu dosahujeme prijímaním sviatosti, užívaním svätenín a slovením.

9.8

Ako sa menuje knižka, z ktorej sa uˇcíme o zjavených pravdách, o Paromových radách a o prostriedkoch milosti Paromovej?

Knižka z ktorej sa uˇcíme o zjavených pravdách, o božích radách a o prostriedkoch milostí Paromovej, sa menuje Náuka. a) Náuka je rozdelená na tri cˇ iastky. Prvá cˇ iastka pojednáva o zjavených pravdách, ktoré radno verit’; druhá o Paromových radách, ktorými sa môžeme riadit’; tretia o prostriedkoch milosti Paromovej, ktoré radno vedome užívat’. 193

b) Kto verí, cˇ o Parom zjavil, kto sa usiluje plnit’, cˇ o Parom radí, kto vedome užíva prostriedky milosti Paromovej, menuje sa i vedomým cˇ lovekom.

9.9

Ako znie Poslove vyznanie viery?

Poslove vyznanie viery znie takto: (1) Verím v Paroma, Otca všemohúceho, Stvoritel’a neba i zeme. (2] I v Slnko, jeho jediného Syna1 , nášho Pána, (3) ktoré sa poˇcalo z Ducha Svetlého [ranné zore], narodilo sa z Býka [vyšlo z hory], (4) ukrižované bolo [napoludnie na letný slnovrat] na strome veˇcného života, umrelo [veˇcer na zimný slnovrat] a bolo pochované. (5) [Denˇ pred zimným slnovratom] Zostúpilo k zosnulým, po troch dnoch ˇ [denˇ po zimnom slnovrate] vstalo z m´rtvych, (6) vystúpilo na nebesia, sedí po pravici Paroma, Otca všemohúceho. (7) Odtial’ príde súdit’ živých i m´rtvych. (8) Verím v Ducha Svetlého, (9) v svätý slovenský Kruh, v spoloˇcenstvo slovenských svätých, (10) v dar slobody, (11) vo vzkriesenie tela (12) a v život veˇcný. Sláva.

1 Angl.

sun, slnko, a son, syn.

194

Literatúra [1] ONDRUŠ, Šimon: O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III, Matica slovenská, Bratislava, Martin (2004) [2] STANISLAV, Ján: D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY, Vydavatel’stvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava (1957) [3] STANISLAV, Ján: S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU I., Národné literárne centrum, (1999) [4] HOMZA, Martin: U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA , N EDOCENENÝ ˇ K DEJINÁM STREDNEJ E URÓPY , Post Scriptum, BratiPRAME N slava (2009) [5] PAULINY, Ján: A RABSKÉ SPRÁVY O S LOVANOCH, VEDA vydavatel’stvo Slovenskej akadémie vied, vydanie prvé, Bratislava (1999) [6] REJHOLCOVÁ, Mária, PhDr.: P OHREBISKO VEL’KOMORAVSKÉHO L’UDU , Krásy Slovenska, roˇcník LIX. 7/82, str. 12, SÚV ˇ CSZTV vo vydavatel’stve Šport, Bratislava (1982) ˇ V ENETI , F IRST B UILDERS OF E URO [7] ŠAVLI, BOR, TOMAŽIC: PEAN C OMMUNITY, T RACING THE H ISTORY AND L ANGUAGE OF E ARLY A NCESTORS OF S LOVENES , Anton Škerbinc, Boswell, British Columbia, Canada (1996) [8] S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA, Spolok Svätého Vojtecha, Trnava (2009) [9] VRAGAŠ, Štefan: Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M E TODA , Karmelitánske nakladatel’stvo, druhé upravené a rozšírené vydanie, v Karmelitánskom vydavatel’stve prvé (prvé upravené a rozšírené vydanie Matica slovenská, Martin 1994), Bratislava (2013) 195

ˇ ˇ [10] HOLUB, KOPECNÝ: E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CES KÉHO, Státní nakladatelství uˇcebnic v Praze, Praha (1952) ˇ [11] MACHEK, Václav: E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO ˇ A SLOVENSKÉHO , Nakladatelství Ceskoslovenské akademie vˇed, Praha (1957)

ˇ Pavol: S VÄTOJANSKÉ OHNE NA S LOVENSKU, Druž[12] SOCHÁN, stvo na vydávanie kníh a cˇ asopisov, 24 s., Bratislava (1924) [13] ONDRUŠ, Šimon: O DTAJNENÉ TREZORY SLOV, Matica slovenská, Bratislava, Martin (2000) ˇ [14] PAPSONOVÁ, ŠMAHEL, DVORÁKOVÁ: U LRICH R ICHENTAL , K OSTNICKÁ KRONIKA, Vydavatel’stvo Rak Budmerice, Vydanie I., Budmerice (2009) [15] ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: S LOVANSKÉ STAROŽITNOSTI I., 385 s., Oriens, Košice (1999) [16] MARSINA a kolektív: P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA ˇ A S LOVÁKOV II, S LOVENSKO O CAMI CUDZINCOV , Literárne informaˇcné centrum Budmerice, Vydanie I. Bratislava, Budmerice (1999) [17] Mgr. MÚCSKA, Vincent, PhD.: K RONIKA ANONYMNÉHO NO TÁRA KRÁL’A B ELA , Vydavatel’stvo Rak Budmerice, Vydanie I., Budmerice (2000) ˇ [18] KUCERA, Matúš: K RÁL’ S VÄTOPLUK, Matica slovenská, Martin (2010) [19] OVSENÁ, Blažena: N EVIDITEL’NÝ ZDROJ, Druska Book, Bytˇca (2013) [20] IRŠA, Rudolf: N AJSTARŠIE DEJINY SLOVENSKÝCH KRÁL’OVS TIEV ALEBO AKO S LOVÁCI PRIŠLI O DEJINY , Inštitút pre Spoloˇcnost’, Vydanie II., Bratislava (2008) [21] KOMATINA, Predrag: T HE S LAVS OF THE M ID -D ANUBE BASIN AND THE B ULGARIAN EXPANSION IN THE FIRST HALF OF THE 9- TH CENTURY, Zbornik radova Vizantološkog instituta XLVII, Belgrade (2010) [22] Ján Pavol II.: K ATECHIZMUS KATOLÍCKEJ C IRKVI, SSV, Trnava (1998) 196

[23] HROMNÍK, Cyril. A.: S LOVENI /S LOVÁCI , KDE SÚ VAŠE KO RENE ?, Eko-konzult, Vydanie I., Bratislava (2010) [24] IRŠA, Rudolf: S LOVO O S LOVANOCH ICH DÉMONOCH A BO HOCH , Inštitút pre Spoloˇcnost’, Vydanie I., Bratislava (2006) [25] RUTTKAY, Matej: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKOLIA, Archeologický ústav SAV, Nitra (2005) [26] KOLLÁR, Jan: S TAROITALIA SLAVJANSKÁ , ANEB OBJEVY ˚ ˚ SLAVSKÝCH V ZEM EPISU ˇ ˇ A D UKAZY ŽIVL U , V D EJINÁCH A V ˇ ˇ ˇ ˇ ˇ BÁJESLOVÍ , SVLÁŠT E V RE CI A V LITERATUR E NEJDÁVN EJŠÍCH ˚ , Z KTERÝCH Z REJMO ˇ VLASKÝCH A SOUSEDNÍCH KMEN U , ŽE MEZI PRVOTNÍMI OSADNÍKY A OBYVATELI TÉTO KRAJINY I ˇ ˇ S LAVJANÉ NAD JINÉ CETN EJŠÍ BYLI, V císaˇrské královské dvor-

ské a státní tiskárnˇe, Vídenˇ (1853) [27] KRŠKO,

Jaromír:

V PLYV

POHANSTVA

A

ˇ KRES TANSTVA

NA FORMU VLASTNÝCH MIEN NAŠICH PREDKOV ,

Zborník z konferencie Pohanstvo a krest’anstvo, Banská Bystrica (2003) [28] ŠAVLI, Jožko: L IPA DREVO ŽIVLJENJA, Glas Korotana 8, Viedenˇ (1982) [29] ŽIŽKA, Vratislav Jan: P ROMÉTEOVIA A I KAROVIA, Smena, vydavatel’stvo SÚV SZM, 1681. publikácia, vydanie I., Bratislava (1972) [30] SEGEŠ a kolektív: K NIHA KRÁL’OV, Slovenské pedagogické nakladatel’stvo, tretie vydanie, Bratislava (2006) [31] MARSINA, Richard: M ETODOV BOJ, Vydavatel’stvo OBZOR, 3003. publikácia, I. vydanie, Bratislava (1985)

197

PÁTRANIE PO TAJNÝCH SLOVENSKÝCH DEJINÁCH A SLOVENSKOM DUCHU

alebo všetko, cˇ o ste chceli vediet’ o duchovnej obrode slovenského národa, ale nemali ste sa koho opýtat’ I. vydanie Verzia/aktualizované: 6/22.11.2014 Vydané vlastným nákladom roku 2014. Spojenie: [email protected] Text, ilustrácie, fotografie, obálka: © Blažena Ovsená 2014 © Hoci je dielo ponúkané zadarmo, je intelektuálnym vlastníctvom autora/vydavatel’a a vzt’ahujú sa nanˇ autorské práva. Žiadne cˇ lánky/kapitoly nesmú byt’ kopírované, rozmnožované a publikované bez autorovho/vydavatel’ovho písomného súhlasu. Cena: 0,- EUR

Preˇco sme sa osamostatnili? Preˇco je Slovensko chudobné? Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa názov Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy krajín ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské ˇ znamená názov Slovácko? Kedy sa objavili Slováci? Co Slovák? Preˇco používame meno Slovák a nie Sloven, ked’ slovenské ženy sú Slovenky a krajina sa volá Slovensko? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje rozlišujúce meno, len Slovákom, Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre Slovanov? Kde bola pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania? Ako sa volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom? Mali Slováci vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto ním bol? Nosil korunu? Ako vyzeral ˇ znamená slovenský dvojkríž? nastol’ovací obrad? Co ˇ je podstatou sloAké bolo naše pôvodné duchovno? Co ˇ je typicky slovenské? V cˇ om tkvie venského ducha? Co naša sila? Akú úlohu má Slovensko medzi ostatnými slovanskými krajinami? Ako by sa malo Slovensko prezentovat’ v zahraniˇcí? Kam sa chce Slovensko uberat’?

Cena: 0,- EUR